A do takejto dezorientovanosti ako hrom z jasného neba padá správa "Dziennika Polskiego" zo 6. mája 1947, že podľa Varšavy na území Oravy a Spiša budú otvorené v novom školskom roku dve školy so slovenským vyučovacím jazykom, a to v Jablonke na Orave a v Nižných Lapšiach na Spiši. Neveríte vlastným očiam! Kde je tu s našej strany radostne kvitovaná odchýlka od politiky beckovského Poľska? Človek by sa chcel klamať, že tu zrejme ide o meštianky, pri ktorých majú byť zriadené aj internáty. Ale dve školy ľudové pre čisto slovenské územie, ktoré malo viac ako 140 tried? Je to možné? Takto by sme ani pri najlepšej vôli nemohli hovoriť o bratskej spolupráci na poli kultúrnom a museli by sme žiadať čo najprísnejšie opatrenia u nás, v Československej republike. Samozrejme trváme na slovenských ľudových školách, a preto je nutné, aby bol prevedený nestranný súpis a zistenie národnosti žiakov, poťažne ich rodičov. Obavy máme veľké, nie preto, že by sme pochybovali o povedomí našich bratov, ale pre úsilie, ktoré sa už teraz vynakladá so strany poľských učiteľov. Sladkosti sa striedajú s hrozbami. Tak učiteľka Mastelová zo Zubrice vábi nováčikov cukríčkami do poľskej školy, ale žiakov vyšších tried zastrašuje deportáciou na Sibíře. Učiteľ Greľa z Jablonky prehovára deti, aby neposlúchali svojich rodičov a hlásili sa do poľskej školy. Rodičia sú zastrašovaní, že slovenské školy a učiteľov si budú musieť vydržiavať sami.

Panie a páni, za takýchto nepriaznivých okolnosti má sa už v tomto mesiaci previesť zápis do slovenských menšinových škôl. Tu v záujme Československo-poľského priateľstva musíme dôrazne žiadať, aby sa tento zápis konal slobodne a za prítomnosti zmiešanej komisie, ako je tomu na území Kladska. Nechceme porovnávať stav na Těšínsku a žiadať si na Orave a Spiši podobnú školskú politiku. To by bolo dačo ohromného, panie a páni! Jednako spravodlivou požiadavkou by bolo zriadenie aspoň dvoch meštianskych škôl, jednej na Orave a druhej na Spiši, alebo potom dovoliť tamojším žiakom navštevovať slovenské stredné školy. Dosiaľ bolo tomu tak, bohužiaľ, bezmála ilegálne, keďže ochota poľských pohraničných úradov je tak malá, že práve teraz pred prázdninami neviem, či sa nám vôbec podarí presadiť, aby poslucháči našich škôl z tohto územia mohli sa beztrestne vrátiť domov.

Druhým závažným problémom je otázka slovenských učiteľov, ktorých postulát budeme musieť presadiť, ak len nebudeme chcieť hovoriť pozdnejšie o slovenských školách v Poľsku na spôsob maďarskej praxe. Tu potrebujeme osvedčených pracovníkov-idealistov, ktorým by výdatnú pomoc preukazovali slovenskí kňazi. Mám vedomosť o tom, že poľské cirkevné kruhy i sám kardinál Hlond zásadne nie sú proti takémuto riešeniu. Ak by sa nám toto podarilo, nemohlo by už dôjsť k vyhadzovaniu slovenských modlitebných kníh z kostolov.

Nesmieme zabúdať ani na hospodársku stránku spišsko-oravského problému. Nemôže nám byť predsa ľahostajné, či do 6.000 obyvateľom, ktorí boli nútení ujsť s holým životom, je konfiškovaný majetok pod titulom kolaborantstva. A tu v záujme konsolidácie pomerov na spornom území i v záujme ukľudnenia v radoch našich utečencov upozorňujem Ministerstvo zahraničných vecí, aby zjednalo u poľskej vlády príslušnú nápravu.

Panie a páni, ďakujem vám za trpezlivosť, s akou ste vypočuli moju správu, ktorá je našou spoločnou bolesťou. Verte mi, s veľkými obavami sa pozerám do budúcnosti našich odtrhnutých bratov. Zarážajú ma pritom nielen zprávy, ktoré pravidelne dostávam, ale aj naša neochota a nezáujem. Či by sa ináč bolo mohlo stať, aby medzitým, čo v Banskej Bystrici sme položili základný kameň k modernej Rooseweltovej nemocnici, pán predseda vlády neprijal delegáta ústredného amerického komitétu pre oslobodenie Spiša a Oravy, pána Jána Zygmunda z Chicaga. Buď sme hluchí k úpenlivým prosbám, alebo sa máme už tak dobre, že zabúdame na trpiacich.

Panie a páni, prial by som vám zhovárať sa s ľuďmi, ktorí mali to šťastie vidieť lásku, nadšenie a radosť tamojšieho slovenského ľudu, keď, v máji sa objavila u nich lastovička lepších časov v podobe legačného radcu nášho veľvyslanectva vo Varšave. Sviatočná nálada, radostný plač a auto zasypané vencami a kvetmi sa ťažko predieralo krojovanými zástupmi dedín. vzácny hosť, ktorému stará Slovenka odovzdala tŕňovú korunu, na vlastné oči sa presvedčil o smutnom položení tunajších Slovákov a iste bude hľadať a mať snahu hľadať cestičky k náprave. To si prajeme všetci. A práve preto, keď budeme zajtra srdečne vítať predstaviteľov nového Poľska, ktorí prídu podpísať československo-poľskú dohodu hospodársku i kultúrnu, nechcem teraz spomínať najnovšie prehmaty, pri ktorých išlo o životy i väzenia. Avšak politická a hospodárska spolupráca nie je možná bez riešenia problémov, akým je aj otázka Spiša a Oravy. Poľsko i Československo sú na jednej lodi, ktorú od nepamäti ohrozuje spoločný germánsky nepriateľ. Dúfam teda, že sa nebudeme rozbíjať a rozoštvávať pre 30.000 rodu verných Slovákov, ktorých jedinou túžbou je vrátiť sa do lona Československej republiky.

Panie a páni, chcel by som veriť, že nikdy nedôjde k použitiu príslušného paragrafu tohto zákona pre utečencov Spiša a Oravy.

V poslednej dobe z úst kompetentného nášho vládneho činiteľa odzneli slová, že Tatry nesmú rozdeľovať Československo od Poľska. A ja dodávam, keď menom svojej strany hlasujem pre tento zákon, že stačí dobrá vôľa, aby v bratskej spolupráci sme riešili otázku Spiša a Oravy tak, že československá vlajka zaveje na veži Nedeckého zámku. Panie a páni, potom nielen že Tatry budú nás naveky spájať, ale aj bystrý Dunajec bude večne spievať o československo-poľskom priateľstve a bratstve. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Dalším řečníkem je pan posl. Vach. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Vach: Milé paní, vážení pánové!

Projednávaná osnova zákona dělá uzávěr velkorysé akci, kterou jsme jako národ prožili. Je zajímavé a příznačné, že v tomto sboru slyším od tolika řečníků pojmenování "slavné ústavodárné Národní shromáždění". Až budu skládat mandát, budu jedním z prvních, kdo řeknou s hrdostí, že byli členy slavného ústavodárného Národního shromáždění. Ale při projednávání osnovy tohoto zákona vidím přece jenom několik kapek pelyňku, které se snaží zakalit tu čistou vodu pro pravdymilovný lid, který touží a žízní po právu.

Musím říci, že tak veliké dílo osídlení, jaké jsme prožili my jako osvobozený národ, nemá a nebude míti obdoby. Prosím, vážení pánové a paní, abyste mně našli národ, který by byl schopen tak velkého a skvělého díla. Bilance jest: 140 tisíc zemědělských usedlostí, desetitisíce živnostenských a řemeslných podniků, dva a půl milionu lidí osídlilo půdu, která byla půdou otců, která patřila od věků nám a která se stala historickou skutečností v rámci národního osvobození.

Vidíme, že po našich vlastech českých chodí spousta referentů, kteří se sice ohánějí křesťanstvím a humanismem, ale zvlášť ve vesnicích se náš důvěřivý, svědomitý, pilný a šetrný člověk dovídá celou řadu nepravd. Já potom, jako jejich zástupce, jsem mnohdy tázán, co je pravdy na tom nebo onom. Při dnešním projednávání vládního návrhu zákona se mohu odvolat na poslední sněmovní řeč, kterou tady měl kolega posl. Nermuť. Kolega posl. Nermuť patří k těm poslancům, kteří chodí po našich vesnicích a mluví demagogické referáty, mluví celou řadu nepravd, mluví takovým způsobem, že se člověk zděsí, jak je možné od člověka, který opravdu má mít určitý intelekt, aby vypravoval naší vesnici o tom, že když se mají v pohraničí česat švestky, místo toho, aby si vzal osídlenec žebřík, strom uřízne, aby mohl česat pohodlně se země. Pan posl. Nermuť na poslední schůzi povídal o tom, že nám sdělí fakta a jména přídělců z chrudimského okresu, že je to obec Choltice a Přestavlky. Jsem pochopitelně zvědav na pravdomluvnost těchto pánů poslanců. Jako jsem si to ověřil s těmi stromy, tak jsem si ověřil i tento přídělový plán. Mohu vám sdělit, vážené paní a pánové, že pan posl. Nermuť má buď nesprávné zpravodajství, anebo že se drží nepravdy.

Elaborát obce Choltice byl zaslán 24. června 1947 ke schválení okresní rolnické komisi v Pardubicích. Pan posl. Nermuť ovšem říká, že již dva roky nechali ležet půdu ladem. Zemský národní výbor ani ministerstvo zemědělství nemá tento elaborát dosud předložen. Stejně tak se tomu má v obci Přestavlky. K tomu ovšem předseda místní rolnické komise, pan Josef Bareček, říká: Je mně velmi divné, kdo mohl do Lidové demokracie dát tak nepravdivý komentář. Sám podotkl: Budu vyšetřovat, kdo tento článek uveřejnil, protože sám jsem členem lidové strany. To je ta pravdomluvnost, to je ta poctivost referování, to je ta odpovědnost, kterou na sebe přebíráme jako zástupci lidu.

Mám-li hovořit k tomuto zákonu, pak mohu říci otevřené, že můžeme být vděční ministerstvu zemědělství, ministerstvu vnitra i ministerstvu sociální péče, že se poctivě a cílevědomě zasloužila o všecky ty práce v osídlení, i o zákonné podložení, aby tady naši reemigranti mohli pokojně žít, pokojně bydlet a pokojně spát. Nenajde se mezi komunisty ovšem nikdo, kdo by je strašil kolchozem a sovchozem, ale najdu referenty zleva i zprava, kteří jim říkají, kolchozy a sovchozy vám hrozí. Naopak komunisté v rámci ministerstva zemědělství i vnitra říkají, rozdělit do soukromého vlastnictví. Já sám ze své vlastní praxe jsem navštívil, poněvadž rád všecko vidím, volyňské Čechy a byl jsem svědkem, jak urychleně ministerstvo zemědělství rozděluje těmto lidem po 13 ha, opatřuje je dobytkem i inventářem strojovým, aby jim usnadnilo existence.

Každé veliké dílo může mít svoje určité kazy, ale toto dílo je tak velikého formátu, že jakýkoliv temný stín se ztrácí. My proto máme povinnost být opravdu na místě jako praví zástupci lidu, držet se toho, co je za mnou na štítě napsáno, totiž že pravda vítězí. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Navračič. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Navračič: vážená snemovňa, dámy a pánovia!

Odsun Nemcov, výmena a odsun Maďarov, vytvorenie národného štátu Čechov a Slovákov, sú podstatné historické zmeny, ktoré sme uskutočnili a ktoré uskutočňujeme vďaka víťazstvu nad fašizmom a vďaka nášmu národnému povstaniu a národnej revolúcii českého a slovenského národa.

Tieto zmeny sa obzvlášť hlboko dotýkajú nás, Slovákov. Keďže sme predtým následkom maďarského národného a sociálneho útlaku strácali ročne desaťtisíce príslušníkov zo živej podstaty nášho národa, pričom to boli príslušníci z radov najzdatnejších a najsučejších k životu, keďže aj neskoršie v prvej republike následkom liberálne-kapitalistického režimu vyvandrovanie zostalo trvalým zjavom, stojíme dnes pred radostnou skutočnosťou, že náš nový ľudovodemokratický režim nielen že postupne zaisťuje všetkým Slovákom chlieb, prácu a pokojný život a istú budúcnosť, ale dáva ešte nad to možnosť získať späť pre národ desiatky, ba stovky a tisíce príslušníkov, ktorí sa následkom neblahých hospodárskych a politických pomerov odtrhli od matky - živiteľky, od živého tela národa.

Myšlienka presídlenia Slovákov do vlasti rodila sa ešte v dobe vojny, a okamžite po oslobodení národné výbory alebo iné orgány zahraničných Čechov a Slovákov sa hneď ujali tejto práce.

Tak napríklad bývalý československý národný výbor vo Francúzsku sa po oslobodení Francúzska iniciatívne podujal organizovať reemigráciu Slovákov a Čechov ihneď po oslobodení Československej republiky.

Po zásadnom uistení vlády roku 1945, že navráteným Slovákom a Čechom v oslobodenej vlasti sa vyjde vo všetkom v ústrety, tisíce baníkov, robotníkov a priemyselných a poľnohospodárskych robotníkov vrátilo sa do Československej republiky. Začali sme s presídľovaním Slovákov z Rumunska, došli prvé transporty z Maďarska, uvažujeme o reemigrácii Slovákov z bratskej Juhoslávie. Keď chceme, aby sa presídlenie Slovákov späť do vlasti stalo úspešným a trvalým dielom, je samozrejme nutné, aby sme presídlencov privítali nielen slávobránami a rečami, ale predovšetkým pôdou, chlebom a pracovnou možnosťou, aby znovu nájdená vlasť sa pre nich stala skutočným domovom.

Preto úprimne vítame návrh zákona, ktorý dnes ideme odhlasovať: znamená reálnu základňu, ktorá umožňuje, aby presídlenci boli rýchlo a účinne zaradení do života republiky a aby sa mohli zúčastniť na našej spoločnej budovateľskej činnosti.

Ako u každého zákona tak aj u tohto záleží však predovšetkým nielen na texte zákona, ale aj na jeho prevádzaní. Preto mi dovoľte, aby som pri tejto príležitosti urobil niekoľko poznámok na okraj tohto zákona.

Vďaka aktívnej podpore Sovietskeho Sväzu sa nám podarilo uskutočniť a úspešne zakončiť odsun Nemcov; maďarská otázka však stále ešte nie je definitívne vyriešená. Videli sme, že vláda ministerského predsedu Nagya a bývalého ministra zahraničných veci Gyöngyösiho - obidvaja zapletení do protidemokratického, fašistického spiknutia - nielenže neprejavila žiadnej ochoty k vyriešeniu tejto otázky v duchu a na základe vzájomnej dohody, ako to Maďarom uložilo uznesenie parížskej mierovej konferencie, ale títo pánovia urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby podpísanie takejto dohody sabotovali a Československo-maďarský pomer umele udržovali v štádiu vysokého napätia. Teraz, po odhalení spiknutia maďarských fašistov, sú pohnútky, ktoré ich pri tom viedli, úplne jasné. Dúfali, že nevyriešená otázka bude predmetom večného sporu, že bude hnisavou ranou v našom organizme, ktorú budú môcť v prípade potreby využiť pre infikovanie celého organizmu. Ukázalo sa, že jednali aj ako agenti vlastnej iredentistickej reakcie, a ako povereníci medzinárodnej reakcie, ktorej záležalo a záleží na tom, aby v srdci strednej Európy bolo udržované stále ohnisko nekľudu a provokácie.

S hľadiska konsolidácie strednej Európy, s hľadiska odstránenia nebezpečia iredentistickej politiky môže a musí každý úprimný Čech a Slovák uvítať, že mladá maďarská demokracia sa tak energicky vzala za konečnú očistu maďarského verejného života. Každé odhalené reakčné spiknutie v Budapešti znamená upevnenie bezpečnosti aj našej republiky. Mne je vôbec nepochopiteľné stanovisko niektorých českých, ale bohužiaľ aj slovenských novín a politikov, ktorí vedení slepou protikomunistickou nenávisťou opakujú ako papagáji všetky ohováračky reakčných telegrafných agentúr západu a tak berú nepriamo do ochrany maďarských veľkostatkárov, iredentistov a reakcionárov a snažia sa dokonca presvedčiť aj našu verejnosť, že títo ľudia vlastne nič špatného nevykonali. Je to koniec koncov záležitosť maďarskej demokracie a maďarského národa, ale dotýka sa nesmierne nás, lebo môže mať vplyv na vytváranie nášho vzájomného pomeru s Maďarskom. Myslím, že je správne zdôrazňovať, že mier a konsolidácia v strednej Európe sú zaistené pevnejšie, keď v Maďarsku máme nábehy k upevneniu a prehĺbeniu demokracie, a naopak mier a konsolidácia strednej Európy a bezpečnosť našej republiky sú ohrozené, keď fašistickí agenti chcú vynútiť návrat k starému horthyovskému režimu.

V tejto súvislosti považujem za nutné vyhlásiť, že naša strana trvá na pôvodnom stanovisku: dôsledne vyriešiť problém výmeny a odsunu Maďarov. Sme toho názoru, že tou mierou ako sa maďarská demokracia tak účinne zbavuje fašistických zvyškov a zvyškov horthyovského režimu, tou mierou vytvoria sa priaznivejšie predpoklady pre riešenie maďarskej otázky v zmysle tézy československej.

Sme dostatočne pripravení, aby sme veľké dielo reemigrácie Slovákov úspešne dovŕšili, aby sme tento zákon mohli úspešne v záujme všetkých uplatniť.

Z Rumunska môžeme počítať s reemigráciou 37.000 osôb, z toho 30 tisíc pôdohospodárov, t. j. 7.400 hospodárskych jednotiek. Keď dôjde k dohode s Juhosláviou, môžeme počítať s reemigráciou 55.000 osôb, z nich 44.000 pôdohospodárov, t. j. 12.500 hospodárskych jednotiek. Z Bulharska počítame s reemigráciou tam žijúcich Slovákov, t. j. 1.600 osôb, z nich 1.250 pôdohospodárov, t. j. 350 hospodárskych jednotiek.

K tomu treba pripočítať potom hlavný prúd Slovákov, ktorí majú byť presídlení z Maďarska. Tento počet je najťažšie odhadnúť, lebo závisí na mnohých faktoroch maďarskej medzinárodnej politiky.

Podľa štatistky Povereníctva pre pôdohospodárstvo bolo v okresoch určených pre osídlencov, doteraz konfiškované 131.533 kat. jutár. pôdy; z toho bolo presídlencom v rámci vnútornej kolonizácie, ale aj remigrantom pridelené asi 90.000 kat. jutár, takže zostane pre remigrantov asi 40.000 kat. jutár, pravda za predpokladu, že z tej pôdy sa zastaví ďalšie prideľovanie pre domácich uchádzačov. Na výmenu s Maďarskom je určené z okresov, prichádzajúcich do úvahy pre osídľovanie remigrantov, 1.270 poľnohospodárskych jednotiek, ktoré majú okrúhle 250.000 kat. jutár pôdohospodárskej pôdy. Keď počítame so zdarným zakončením výmeny podľa článku v dohody o výmene obyvateľstva medzi Československou republikou a Maďarskom, ostane z tejto pôdy asi 30.000 kat. jutár pre ostatných remigrantov.

Z tohto všetkého vyplýva, že za daného stavu - asi 70.000 kat. jutár pôdy - by nebolo možné uskutočniť reemigráciu a zaistiť všetkých presídlencov pôdou bez ďalších opatrení so strany vlády, Sboru povereníkov a povereníka pre pôdohospodárstvo a ostatných kompetentných orgánov. Bez takých opatrení vôbec niet pomyslenia na to, aby bola definitívne doriešená celková otázka Československo-maďarská.

Opatrenia, ktoré sú potrebné, môžeme rozdeliť na opatrenia, ktoré možno prevádzať na základe platných už noriem a na také, pre ktoré treba utvoriť nové normy.

V rámci platných noriem stále častejšie sa stáva, že skonfiškovaný pôdohospodársky majetok maďarského bohatého roľníka alebo dokonca veľkostatkára nemôže byť rozdelený, lebo tieto konfiškáty vo väčšine prípadov obhospodarujú bývalí majitelia, ktorí taktiež užívajú budovy patriace k týmto majetkom. Tieto osoby stratili československé štátne občianstvo a je potrebné učiniť kroky, aby konfiškácia bola prevedená nielen de jure, ale aj de facto a aby táto pôda bola tiež použitá pre účele presídľovania.