Krátko po podpise dohody maďarská tlač, rozhlas a význační maďarskí činitelia vyslovovali sa sústavne proti dohode. Kým na československej strane ihneď po podpise dohody boly podniknuté všetky prípravné kroky, aby sa s jej uskutočňovaním čím prv mohlo začať, zatiaľ na maďarskej strane bolo pozorovať zrejmú nechuť k jej realizovaniu. Tak napr. maďarská vláda len v júli 1946 menovala vládneho komisára pre presídlovanie, ktorého hlavné poslanie však nebolo v tom, aby zaistil jej úspešné plnenie, najmä pokiaľ ide o prijatie Maďarov z Československa, ale v tom, aby vyvíjal činnosť, ktorá sa priečila duchu a litere dohody. Sú v živej pamäti ešte zprávy z Maďarska, hovoriace o nátlaku maďarských úradov na odhlasovanie sa slovenských presídlencov, o prenasledovaní a prepúšťaní zamestnancov zo služieb súkromných a verejných, o odnímaní držby pozemkov pridelených Slovákom v rámci pozemkovej reformy, o odoprieraní prídelov potravín a šatstva, o deložovaní z bytov, o ich telesnom týraní, ba i o vraždách. Až v apríli 1947 zlikvidovala maďarská vláda tento pozoruhodný úrad, na čele ktorého dovtedy stál intimný spolupracovník odsúdeného a popraveného fašistu Jaross Andora.

Na prevádzanie a vypracovanie smerníc bola dohodou o výmene obyvateľstva ustanovená Smiešaná komisia, lebo všetky podrobnosti, ktoré sa vyskytujú pri uskutočňovaní dohody o dobrovoľnej výmene obyvateľstva, nemohly byť pojaté do všeobecnej rámcovej medzištátnej smluvy.

Táto Smiešaná komisia začala svoje účinkovanie hneď po ratifikácii smluvy a v prvej fáze svojej činnosti zdarne rozriešila celý rad finančných, technických i dopravných a iných otázok, ktoré súvisely s výmenou. Maďarská vláda nato sosadila predsedu maďarskej složky Smiešanej komisie a dosadila nového. Od toho času začaly nekonečné ťažkosti a ťahačky. Maďarská vláda nechcela uznávať platnosť niektorých usnesení Smiešanej komisie. Za tohto stavu veci činnosť Smiešanej komisie bola úplne ochromená.

Z celkového postoja maďarských politických predstaviteľov, úradov a orgánov poverených uskutočňovaním dohody o výmene obyvateľstva bolo nám jasné, že na maďarskej strane niet dobrej vôle, aby sa výmena obyvateľstva medzi oboma štátmi prevádzala. Naše pokusy preklenúť mŕtvy bod, ktorý nastal v Smiešanej komisii jednaním pri príležitosti mierovej konferencie v Paríži, ukázaly sa byť pre odpor a neústupnosť maďarských zodpovedných činiteľov marnými.

Medzitým prípravné práce československých presídlovacích a osídlovaních orgánov pokročily tak ďaleko, že v septembri 1946 mohlo sa začať s výmenou obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Avšak maďarská vláda prejavila ochotu jednať o plnení smluvy až v marci 1947, kedy prišla maďarská delegácia do Prahy. Československé a maďarské delegácie za 5-denného rokovania vyriešily všetky otázky, ktoré Smiešaná komisia nevedela vyriešiť za 6 mesiacov. Keď sa už malo pristúpiť ku štylizovaniu dohody o uskutočňovaní výmeny, maďarský minister zahraničných vecí naraz prišiel s návrhom, aby sa jednalo o tých Maďaroch, ktorí boli povolaní v rámci povinnej pracovnej mobilizácie. Túto požiadavku československá delegácia odmietla ako neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí Československa a odmietla tiež o tejto veci jednať. Toto vyhlásenie použila maďarská delegácia k tomu, aby prerušila rokovanie a vrátila sa do Budapešti.

Napriek tomu rokovania neboly úplne prerušené a keď československá vláda bola uistená maďarskou vládou, že upustí od svojej požiadavky, aby sa pri nových rokovaniach jednalo o osobách povolaných na prácu, a keď maďarská vláda ďalej prehlásila, že pražské ujednania a rozhodnutia zostanú v platnosti a že sa s výmenou obyvateľstva započne 10. apríla, boly rokovania dňa 23. marca v Bratislave obnovené. Rokovania československej vládnej delegácie s maďarskou delegáciou trvaly 70 dní, kde veci, ktoré už boly raz dojednané, boly tri až štyrikrát znovu privedené na pretras. Za zdĺhavého a vyčerpávajúceho rokovania došlo 12. apríla k vypraveniu prvých transportov Maďarov z Československej republiky do Maďarska a Slovákov z Maďarska do Československa. Malo sa to stať takým spôsobom, že mesačne z každej strany malo byť vymenené 2.000 rodín. A tu sa ukázala nepripravenosť maďarskej vlády, ktorá ako by nepočítala s tým, že by kedysi k uskutočňovaniu dohody došlo. Maďarským presídlencom neboly pripravené usadlosti a ani maďarské železnice neboly pripravené na zvládnutie zvýšenej premávky. Transporty nemohly byť vykladané, hromadily sa vo väčších staniciach a hrozila dopravná kalamita. Za tohto stavu veci maďarská vláda požiadala československú vládu, aby tempo výmeny bolo snížené z 2.000 rodín mesačne na 1.440 rodín. V tejto ako aj v iných otázkach, ktoré sa v priebehu presídlovania takmer denne vyrojovaly a ktoré sa stávaly predmetom rokovania oboch delegácií zasadajúcich v Bratislave, prejavili sme s našej strany nekonečnú a často až na hranicu možnosti idúcu trpezlivosť.

Výsledok rokovaní, konaných v Bratislave a potom medzi mnou a maďarským ministrom zahraničia v Trenčianskych Tepliciach poťažne v Piešťanoch, obsahujú inštrumenty, ktoré upravujú rôzne otázky spojené s uskutočňovaním dohody o výmene, stanovia princípy, ktorými sa majú riadiť orgány presídlovacie, pojímajú dohody rázu finančného atď.

Tieto inštrumenty boly parafované, ale do dnešného dňa neboly maďarskou vládou napriek opätovným urgenciám a zákrokom schválené.

Listiny o výsledkoch rokovaní predvídajú, že všetky problémy, ktoré sa vyskytnú v priebehu výmeny alebo ktoré neboly doriešené, budú pri ďalších rokovaniach delegácií upravené. Tieto rokovania započaly 15. septembra t. r. v Budapešti.

Dovoľte, aby som vás aspoň stručne teraz informoval o doterajšiach výsledkoch realizovania výmeny obyvateľstva medzi nami a Maďarskom.

Podľa štatistických dát Osídlovacieho úradu do 27. septembra došlo 20.818 osôb.

Okrem toho sme prepravili podľa rozhodnutia č. 8 Smiešanej komisie osoby nemajetné v počte 16.433 osôb a vlastnými prostriedkami do tohto času prešlo k nám 3.694 osôb. Dohromady teda na základe smluvy a v jej rámci vrátilo sa k nám 40.945 Slovákov a Čechov. Nadto ešte treba započítať do tohto obnosu 5.280 osôb, ktoré k nám prišly pred podpísaním dohody o výmene obyvateľstva, takže dnes celková bilancia je 46.225 osôb, Čechov a Slovákov, ktoré sa k nám vrátily z Maďarska.

Naproti tomu v rámci výmeny obyvateľstva bolo do Maďarska dopravené 22.040 osôb maďarského pôvodu a nadto ešte 62 osôb, ktoré boly odsúdené podľa §§ 1 - 4 nariadenia SNR č. 33/45. Spolu teda v rámci výmeny a na základe dohody o výmene sme zatiaľ do Maďarska presídlili 22.102 osôb.

Výmena obyvateľstva vyžaduje od nás nielen mnoho trpezlivosti a práce, ale aj hospodárskych obetí. Prinášame ich vo vedomí veľkosti tohto historického diela. Veď si len predstavme tú skutočnosť, že na Slovensko sa v desaťtisícoch vracajú jeho synovia a dcéry, na to Slovensko, ktoré v priebehu posledných dvoch storočí muselo sa bezmocne dívať, ako sa jeho príslušníci sťahujú do blízka i ďaleka za chlebom, ako sa tam strácajú a prispievajú k vzrastu a bohatstvu iných. Uvedomme si tú skutočnosť do všetkých dôsledkov a jednajme tiež podľa toho.

Ako prevádzanie výmeny obyvateľstva s jej komplikovanými osídlovacími a právnymi problémami, tak aj reslovakizácia, o ktorej som sa vyššie zmienil, nespadajú vôbec do kompetencie Ministerstva zahraničných vecí. Napriek tomu naše ministerstvo v záujme tohto veľkého a historického diela ponúklo pomáhať vnútroštátnym orgánom v riešení komplikovaných otázok a situácií, a to pomáhať nielen radou, ale aj usilovnou prácou mnohých našich úradníkov.

Nemôžem pri tejto príležitosti zamlčať svoju nespokojnosť a nesúhlas s mnohými zjavmi, ktoré sa na Slovensku v súvislosti s osídlovaním a reslovakizáciou staly a bohužiaľ ešte dejú. Mám na mysli nedostatočnú a nevytrvalú prácu časti tlače a tiež niektorých úradných orgánov a na druhej strane zveličovanie a propagačné zneužívanie prirodzených a nezbytných nedostatkov a chýb, ktoré sa pri prevádzaní tak veľkého diela nedajú eliminovať. Zato s radosťou a vďakou kvitujem sústavnú starostlivosť Matice slovenskej, Povereníctva školstva a iných ustanovizní o zaradenie presídlencov z Maďarska do slovenského národného kolektívu.

Ako som už často zdôraznil a ako o tom ostatne hovorí text smluvy o výmene obyvateľstva, nebola touto smluvou vyriešená otázka maďarskej menšiny u nás a nedorieši ju celkom ani reslovakizácia. Preto hneď v deň podpisu smluvy o výmene obyvateľstva zahájil som v Budapešti jednanie s vtedajšími predstaviteľmi maďarského Národného frontu a s vtedajšími členmi vlády o možnostiach úplného vyriešenia daného problému a navrhol som jednanie na tom podklade, že Maďarsko prevezme nad počet vymenených osôb ďalších asi 200.000 etnických Maďarov zo Slovenska, ktorým bude vyplatená náhrada za všetok majetok zanechaný tuná, a okrem toho som ponúkol, v dohode s našimi kompetentnými činiteľmi, Maďarsku pomoc v medziach našich možností pri jeho rekonštrukcii. Táto možnosť a ponuka bola so strany maďarskej odmietnutá a neviedly k dohode ani ďalšie rozhovory. Preto sa rozhodla naša vláda predložiť náš návrh Parížskej mierovej konferencii.

O našom návrhu na transfer zbytku etnických Maďarov v počte nepresahujúcom 200.000, o jeho zmene a príčinách tejto zmeny v návrh, ako bol potom jednomyseľne prijatý vo forme článku V mierovej smluvy s Maďarskom, hovoril som podrobne v zahranične-politickom výbore dňa 31. októbra 1946. Ústavodarné Národné shromaždenie a naša verejnosť je dostatočne oboznámená s týmito skutočnosťami jednak z publikácie a materiálu o Parížskej mierovej konferencii a jednak aj preto, že naše politické strany vyslaly si svojich pozorovateľov na konferenciu v Paríži práve v údobí, keď táto otázka bola tam prejednávaná.

Aj keď pri objektívnom hodnotení politickej situácie na Parížskej konferencii nezostáva nám než konštatovať, že iného výsledku, ako sme ho dosiahli v tejto otázke, nebolo možno dosiahnuť, predsa je treba pripomenúť naše vtedajšie varovanie pred následkami nedoriešenia tohto problému, ako aj zdôrazniť slová námestníka sovietskeho zahraničného ministra Guseva a juhoslovanského ministra zahraničných vecí Simića, ktorí aj po zmene nášho pôvodného návrhu a v záverečnom plenárnom zasadnutí Parížskej konferencie vyhlásili, že vidia jediný spôsob vyriešenia tejto otázky v pôvodnom návrhu československej delegácie.

Na program politickej komisie maďarskej postavili sme tiež druhú, pre nás najdôležitejšiu otázku vo vzťahu s Maďarskom, t. j. vyhlásenie nulity viedeňskej arbitráže do všetkých dôsledkov. Po dlhých a úmorných rokovaniach v komisii samej a potom v subkomisii, zvolenej k tomuto účelu, politická komisia postúpila tento náš návrh balkánskej hospodárskej komisii, nakoľko mal ďalekosiahle dôsledky hospodárske a zaťažuje Maďarsko ťarchami v pôvodnej osnove nepredvídanými. Politická komisia však so svojho stanoviska vyslovila (pri jednej abstancii) jednomyseľný súhlas s naším návrhom a tak umožnila aj jeho jednomyseľné prijatie v balkánskej hospodárskej komisii, ktorá, pre už spomínanú časovú tieseň, ťažko by bola mohla bez prípravných prác politickej komisie náš návrh náležite prejednať a prijať.

Tento náš návrh bol zaradený do mierovej smluvy s Maďarskom ako článok 25. Na prvý pohľad sa zdá byť toto prijatie nášho návrhu ako prirodzené uznanie nášho neodškriepiteľného práva. V skutočnosti však predstavuje tento článok výnimku nielen pri usporiadaní tejto matérie v mierovej smluve s Maďarskom, ako aj v ostatných mierových smluvách, prejednávaných Parížskou konferenciou, ale je zatiaľ ojedinelým v dejinách medzinárodného práva.

Podľa koncepcie všetkých mierových smlúv náhrada za škodu spôsobenú nepriateľským činom porazených štátov bola vyčerpaná ustanoveniami o reparáciách, reštitúciách, zabavením majetku nepriateľských štátov v spojeneckých zemiach a náhradou na ťarchu spojencov nastalých škôd na teritóriu štátov nepriateľských. Článok o reparáciách dokonca výslovne stanovil, že určenou výškou reparácií sú kryté všetky škody spojencov zúčastnených na reparáciách, ktoré boly spôsobené okupáciou, ako aj vedením vojny so strany Maďarska.

Okrem toho nebolo posiaľ úchylky od zásady, podľa ktorej reštitúcii podliehajú jedine predmety indentifikovateľné a neplatí sa náhrada za predmety zničené, alebo nenájdené.

S našej strany však sme zdôrazňovali, že aj keď naša požiadavka je azda ojedinelá - ojedinelý je tiež jej motív a právny podklad. Ak sa nám dostalo ešte za vojny uistenia, že Mníchov bude anulovaný, tak je treba, aby to bola anulácia do všetkých dôsledkov. Viedenská arbitráž sa opiera o mníchovský diktát. Ak sa argumentuje, že to znamená ďalšie zaťaženie Maďarska, odpovedáme, že je tomu síce tak, ale ani nás sa nikto nepýtal, aké zaťaženie pre nás znamenal Mníchov a Viedeň.

Pokladám konečné prijatie nášho návrhu za význačný úspech našej delegácie, o ktorý muselo byť bojované na 8 zasadnutiach príslušných komisií. Dôsledky prijatia nášho návrhu na poli hospodárskom sú ďalekosiahle.

Reparácie voči Maďarsku vo výške 300 miliónov predvojnových dolárov boly určené už v podmienkach prímeria, pričom Juhoslávii a Československu pripadol z reparácií obnos 100 miliónov dolárov. Dohodou medzi vládami československou a juhoslovanskou a vzhľadom na celkové obete, ktoré Juhoslávia priniesla v boji i za našu slobodu, spokojilo sa Československo podielom 30 miliónov dolárov.

Na Parížskej konferencii americká delegácia podala návrh na sníženie reparačných platov Maďarska o ¹/₃, čiže v našom prípade z 30 miliónov na 20 miliónov dolárov. Podobne ako delegácia sovietska a juhoslovanská odmietli sme tento návrh s poukazom na to, že reparačné platy sú iste nielen s právneho, ale i s morálneho stanoviska najodôvodnenejšie a keďže sa už chce Maďarsku pomôcť, nech sa tak nerobí na ťarchu tých, ktorým Maďarsko zapríčinilo škody, ale hoci na účet nárokov na likvidovanie maďarského majetku z titulov, povedzme, obchodných požiadaviek a podobne. Na druhej strane nenamietali sme proti predĺženiu reparačných platov ze 6 rokov na 8 rokov, nakoľko sme podobne ako Sovietsky sväz a Juhoslávia už pred prejednaním tejto otázky mierovou konferenciou sľúbili na žiadosť maďarskej vlády rozhodnúť túto otázku blahovoľne. Americký návrh na sníženie reparácií nezískal patričnú väčšinu, naproti tomu bola rezolúciou príslušnej komisie prijatá naša interpretácia predĺženia platobnej lehoty v tom smysle, že toto predĺženie neruší ostatné ustanovenia bilaterálnych dohôd o reparáciách.

Dovoľte, aby som v tejto súvislosti povedal niekoľko slov o plnení reparačných záväzkov so strany Maďarska, ako aj o hospodárskych otázkach s tým súvisiacich.

Podľa dohody o prímerí malo Maďarsko splniť tento svoj záväzok behom 6 rokov počínajúc rokom 1945. Na tento svoj záväzok nedodalo nám Maďarsko v roku 1945 takmer nič. V apríli 1946 bola uzavretá s Maďarskom dohoda, v ktorej bolo už presne určené, aké tovary nám musí Maďarsko za jednotlivé roky dodať. Maďarsko sa v tejto dobe nachádzalo v ťažkej krízi a inflácia rozvracala maďarské hospodárstvo. Vyšli sme Maďarsku v ústrety a napriek tomu, že v prvom roku nedodalo na reparácie prakticky nič, spokojili sme sa s tým, aby nám v druhom roku dodalo tovary len za 4 mil. dolárov namiesto 6 miliónov. Maďarsko však nesplnilo ani tento svoj záväzok a do konca roku 1946 nedodalo tovary ani za polovicu tejto hodnoty. V jeseni minulého roku obrátila sa maďarská vláda na nás so žiadosťou, aby sme jej predĺžili lehotu plnenia zo 6 na 8 rokov. Vyhoveli sme, ako som už spomenul, tejto maďarskej žiadosti. Nadto nás žiadala maďarská vláda, aby sme jej povolili progresívne plnenie tak, že sa na prvé roky spokojíme s menšími dodávkami. Vyhoveli sme i tejto žiadosti.

Musím však s ľútosťou konštatovať, že náš blahovoľný a dobromyseľný postup vo veciach reparačných nenašiel náležitú odozvu v maďarskom postupe. Do 20. júna t. r. malo nám Maďarsko dodať tovary za 3 milióny dolárov, avšak dodalo len asi za 2¹/₂ miliónov dolárov. V posledných mesiacoch dodáva Maďarsko už len veľmi nepravidelne, a to ešte tovary menej hodnotné a porušuje takto smluvu. Maďarskí činitelia sa dokonca snažili junktimovať reparačné povinnosti s hospodárskymi otázkami, ktoré súvisia s presídlením. Tento postup je v rozpore so smluvnými ustanoveniami a je pre nás úplne neprijateľný. V relácii československo-maďarskej je mnoho neupravených hospodárskych otázok - ako napr. otázky vyplývajúce zo VI. časti maďarskej smluvy. Maďarsko totiž neplní náležite ani svoje reštitučné záväzky. Vrátilo nám iba niekoľko neúplných katastrálnych operátov a niekoľko málo cenných predmetov, ale nič iného. Keby Maďarská vláda sotrvala na tejto ceste, obávam sa, že by sme ťažko došli k uspokojivej spolupráci a že by to naše vzájomné styky nepriaznivo ovplyvnilo.

Takýto vývoj bol by neželateľný tým viac, lebo naše vzájomné obchodné styky sú pomerne veľmi čulé. V uplynulom roku dosiahol celkový obrat výmeny tovarov vyše 900 mil. Kčs a v prvom polroku bežného roku takmer už 700 mil. Kčs. Pritom treba uvážiť, že výmena tovarov sa doteraz prevádza na základe ťažkopádnych súkromných kompenzácií. Kompenzačnú dohodu z roku 1945 hodláme za krátku dobu nahradiť novou obchodnou dohodou a myslíme, že sa náš vzájomný obchodný styk s Maďarskom ešte viac rozšíri a prehĺbi k prospechu oboch štátov. Maďarsko je pre nás významným dodávateľom poľnohospodárskych článkov, niektorých priemyslových surovín, ako nafty a jej derivátov a je významným odberateľom výrobkov nášho ťažkého i ľahkého priemyslu. V uplynulom roku bolo Maďarsko na šiestom mieste v našom dovoze a na ôsmom mieste v našom vývoze. Podľa maďarskej štatistiky bolo Československo na druhom mieste v zahraničnom obchode Maďarska. Oba štáty sa v mnohom smere dobre doplňujú a som presvedčený o tom, že ak Maďarsko vytvorí predpoklady pre priateľský susedský pomer, rozvinú sa naše hospodárske styky veľmi intenzívne.