Ústavodarné Národné shromaždenie
republiky Československej usnieslo sa na tomto zákone:
(1) S výhradou ustanovení §§ 2 a 3 sú
ničotné rozsudky vojenských súdov
tzv. Slovenského štátu, ktorými bol
niekto právomocne odsúdený pre niektorý
čin trestný podľa
1. II. dielu a §§ 492 až 501 vojenského
trestného zákona zo dňa 15. januára
1855, č. 19 r. z.,
2. branného zákona republiky Československej
zo dňa 19. marca 1920, č. 193 Sb., v znení
predpisov ho meniacich a doplňujúcich,
3. branného zákona Slovenskej republiky zo dňa
18. januára 1940, č. 20 Sl. z.,
4. zákona zo dňa 13. mája 1936, č.
131 Sb., o obrane štátu,
5. zákona zo dňa 19. marca 1923, č. 50 Sb.,
na ochranu republiky, v znení predpisov ho meniacich a
doplňujúcich,
6. zákona zo dňa 26. novembra 1940, č. 320
Sl. z., o trestných činoch proti štátu,
7. zákona zo dňa 22. júla 1941, č.
166 Sl. z., o zvýšenom trestaní podvratnej
činnosti za brannej pohotovosti štátu v trestnom
súdnictve občianskom a vojenskom,
8. zákona zo dňa 7. októbra 1941, č.
226 Sl. z., o zvýšenom trestaní záškodníckych
činov za brannej pohotovosti štátu, alebo
9. zákona zo dňa 28. mája 1942, č.
91 Sl. z., o prísnejšom trestaní neoprávnenej
držby zbrane za brannej pohotovosti štátu.
(2) Ničotnosť vysloví krajský (vrchný)
vojenský súd, v obvode ktorého mal sídlo
vojenský (poľný) súd tzv. Slovenského
štátu, a keď išlo o poľný súd,
ktorého sídlo bolo mimo územia hranice tzv.
Slovenského štátu, krajský (vrchný)
vojenský súd v Bratislave na žiadosť odsúdeného
alebo niektorej z osôb uvedených v § 389, ods.
1 vojenského trestného poriadku.
(3) O žiadosti rozhodne po prevedení potrebného
šetrenia usnesením u krajského vojenského
súdu jeho prezident, u vrchného vojenského
súdu senát, složený z troch vojenských
sudcov, z ktorých hodnosťou najvyšší
(služobne najstarší) predsedá v neverejnom
zasadnutí, po vypočutí verejného žalobcu.
(4) Proti usneseniu súdu, vydanému podľa predchádzajúceho
odseku, možno podať sťažnosť do 8 dní
odo dňa jeho doručenia k nadriadenému vojenskému
súdu, ktorý rozhodne s konečnou platnosťou;
sťažnosť má odkladný účinok.
Ak sa sbieha s niektorým z činov uvedených
v § 1, ods. 1 iný trestný čin, pre ktorý
bol žalovaný týmže rozsudkom odsúdený,
určí súd, vyslovujúc ničotnosť
pôvodného rozsudku podľa ustanovení §
1, ods. 2 až 4, za tento iný čin rozsudkom
nový trest, opierajúc sa o výrok o vine už
učinený.
Ustanovenia §§ 1 a 2 sa nevzťahujú na trestné
činy, spáchané v prospech štátov,
ktoré boly vo vojnovom stave s Československou republikou
alebo jej spojencami.
Pokiaľ tento zákon nestanoví inak, platia pre
príslušnosť a konanie vo veciach ním upravených
ustanovenia vojenského trestného poriadku.
Právomocné rozsudky vojenských súdov
tzv. Slovenského štátu, ktorých ničotnosť
nebude vyslovená podľa § 1, zostávajú
v platnosti a hľadí sa na ne ako na rozsudky československých
vojenských súdov.
Tento zákon nadobúda účinnosť
dňom vyhlásenia; vykoná ho minister národnej
obrany.
Na rozsudky, vynesené bývalými vojenskými
súdmi tzv. Slovenského štátu, nemožno
vztiahnuť nariadenie Slovenskej národnej rady č.
53/1945 Sb. n. SNR, podľa ktorého československé
súdy na Slovensku vyslovia usnesením bezúčinnosť
právomocných odsudzujúcich rozsudkov, vynesených
za tzv. Slovenského štátu v dobe po 6. októbri
1938 pre také politické činy, ktoré
teraz podľa platných predpisov a so zreteľom
na súčasný štátoprávny
a politický stav nie sú trestnými činmi,
alebo i pre iné činy, spáchané v záujme
odboja alebo k zamedzeniu (zmierneniu) krívd páchaných
nepriateľmi slovenského národa, Československej
republiky alebo demokracie.
Platnosť ústavneho dekrétu prezidenta republiky
zo dňa 3. augusta 1944, č. 11 Úř.
věst. čsl., o obnovení právneho poriadku,
v znení zákona zo dňa 19. decembra 1945,
č. 12 Sb. z roku 1946, je predbežne obmedzená
na zeme historické a jej rozšírenie na Slovensko
nebolo dosiaľ prevedené.
Účinnosť rozsudkov vojenských súdov
armády tzv. Slovenského štátu bola naopak
v § 2, ods. 2 nariadenia Predsedníctva Slovenskej
národnej rady č. 19/1945 Sb. n. SNR výslovne
zachovaná ustanovením, že pri posudzovaní
platnosti úkonov alebo opatrení už vykonaných
alebo rozhodnutí už vynesených, pokiaľ
ide o vojenské súdy bývalej slovenskej armády,
sú rozhodujúce predpisy, platné v dobe vykonania
alebo vynesenia týchto rozsudkov. Tento stav nebol zmenený
ani nariadením č. 53/1945 Sb. n. SNR.
Za tohto právneho stavu možno tedy prehlásiť
za ničotné a bezúčinné všetky
rozsudky všetkých súdov, ktoré pôsobily
v dobe neslobody na území celej obnovenej Československej
republiky, vynesené pre delikty politické, s výnimkou
práve rozsudkov, vynesených vojenskými súdmi
tzv. Slovenského štátu, ktorých platnosť
nebola žiadnou shora uvedenou normou zrušená.
A tak tu dochádza k disparite a diskriminácii medzi
československými občanmi, ktorá nie
je žiadúcou. Táto situácia vyvoláva
pocit krivdy u osôb odsúdených vojenskými
súdmi tzv. Slovenského štátu pre delikty
vojenské, ktoré svojou povahou sú deliktami
politickými a objektívne prospievaly nášmu
oslobodzovaciemu boju, alebo odsúdených pre delikty
výslovne politické, pretože tieto osoby nemôžu
dostať vysvedčenie zachovalosti. Tým je im
zabránené dosiahnuť miesto alebo zamestnanie,
pre ktoré súdna zachovalosť je nevyhnutnou
podmienkou, a sú v nevýhode proti tým, ktorí
ochotne prisluhovali bývalému režimu a jeho
vojenským cieľom.
Nepomáha tu ani zákon č. 115/1946 Sb., pretože
obnovu trestného konania možno dosiahnuť podľa
§ 2 tohto zákona len u činov, ktoré
vykazujú po stránke subjektívnej zvláštnu
kvalifikáciu v zákone uvedenú.
Na rozsudky vojenských súdov tzv. Slovenského
štátu nemožno vztiahnuť amnestiu prezidenta
republiky zo dňa 29. augusta 1945, vydanú pre obor
vojenského súdnictva, pretože jednak táto
amnestia hovorí o rozsudkoch československých
vojenských súdov a vojenské súdy tzv.
Slovenského štátu nemožno považovať
za československé súdy, jednak sú
odsúdenia pre delikty, ktoré smerovaly proti brannej
moci cudzieho a to nepriateľského štátu
a nie sú teda trestné podľa československého
práva s hľadiska čl. 9, ods. 2 ústavného
dekrétu prezidenta republiky o obnovení právneho
poriadku, v znení zákona č. 12/1946 Sb.,
už od počiatku ničotné a nemôžu
byť vôbec predmetom amnestie.
Preto treba odstrániť tento stav cestou zákonnou,
čo je účelom navrhnutej osnovy.
K jednotlivým ustanoveniam:
Pokiaľ ide o jednania uvedené v § 1, ods. 1 osnovy,
pre ktoré bolo zahájené trestné konanie
u vojenských súdov tzv. Slovenského štátu,
je nutné rozoznávať prípady, kedy trestné
konanie bolo právomocne skončené, a prípady,
ktoré u vojenských súdov tzv. Slovenského
štátu dosiaľ právomocne skončené
neboly. Trestné konania právomocne dosiaľ neskončené
prešly do právomoci československých
súdov, resp. verejných žalobcov, či
občianskych alebo vojenských, u ktorých k
okolnosti, že ide o jednanie, ktoré nie je trestné
podľa československého práva, musí
byť prihliadnuté z moci úradnej v každom
štádiu trestného konania.
Osnova sa proto zaoberá len právomocnými
rozsudkami vojenských súdov tzv. Slovenského
štátu a z týchto ovšem len tými,
ktoré skončily odsúdením obžalovaného.
A tu práve za dnešného stavu je disparita medzi
osobami odsúdenými československými
vojenskými súdmi, ktorým boly amnestiou prezidenta
republiky zo dňa 29. 8. 1945 za stanovených podmienok
odpustené tresty alebo zbytky trestov s účinkami
§ 5 zákona č. 11/1928 Sb., uložené
pre niektorý trestný čin podľa II. dielu
vojenského trestného zákona, pre plienenie
podľa §§ 492 až 501 tohože zákona
alebo podľa branného zákona, spáchaný
pred 5. májom 1945, tedy pre čin spáchaný
proti československej brannej moci, a medzi osobami, odsúdenými
vojenckými súdmi tzv. Slovenskej republiky pre jednania,
ktoré smerovaly proti brannej moci tohto štátu.
Tieto činy boly totiž výrazom neloyálnosti
k bývalému režimu a objektívne prospievaly
nášmu boju za oslobodenie, nech už subjektívne
pohnútky k ním boly vtedy akékoľvek.
Vedľa československého branného zákona
treba však v osnove uviesť i branný zákon
slovenský, ktorý v tzv. Slovenskom štáte
nahradil v roku 1940 branný zákon československý.
Ďalej je nutné pojať do osnovy i ďalšie
jednania, ktoré smerovaly proti tzv. Slovenskému
štátu, a to jednania trestné podľa zákona
o obrane štátu, podľa zákona na ochranu
republiky, ktorý bol v tzv. Slovenskom štáte
nahradený zákonom č. 320/1940 Sl. z., a podľa
zákona č. 91/1942 Sl. z. I keď shora uvedené
normy tzv. Slovenského štátu nemožno považovať
za platné predpisy československé, je predsa
nutné výslovne prehlásiť za ničotné
rozsudky podľa nich vynesené.
Tieto ustanovenia upravujú spôsob konania, ktorým
sa prevádza prehlásenie ničotnosti. Vedľa
krajského vojenského súdu je nutné
uviesť i vrchný vojenský súd, ktorý
podľa § 21 vojenského trestného poriadku
je povolaný rozhodovať o trestných činoch,
na ktoré je v zákone uložený trest ťažší
než trest na slobode do 5 rokov. Složenie súdu
je upravené obdobne podľa ustanovenia § 177,
ods. 2 vojenského trestného poriadku, pretože
rozhodovanie v složení podľa §§ 53
a 56 vojenského trestného poriadku bolo by velmi
ťažkopádne vzhľadom k jednoduchosti prejednávaných
prípadov.
§ 2 má zvláštne ustanovenia pre súbeh
niektorého jednania uvedeného v § 1, ods. 1
s iným trestným činom.
Nemožno vylúčiť, že činov
uvedených v § 1, napr. vyzvedačstva (§
6 zákona na ochranu republiky), sa mohol dopustiť
páchateľ úmyselne i v prospech štátov,
ktoré boly vo vojnovom stave s Československou republikou
alebo jej spojencami. Preto § 3 vylučuje z dobrodenia
zákona také trestné činy, ktoré
boly spáchané v prospech štátu uvedeného
v predchádzajúcej vete.
Ustanovenie § 4 nepotrebuje vysvetlenia.
Toto ustanovenie je nutné, aby bolo dosiahnuté rovnakého
posudzovania osôb, odsúdených československými
vojenskými súdmi a osôb odsúdených
vojenskými súdmi tzv. Slovenského štátu.
Amnestia prezidenta republiky za dňa 29. augusta 1945 sa
totiž vzťahuje len na rozsudky československých
vojenských súdov. Ide tu ovšem len o právomocné
rozsudky vojenských súdov tzv. Slovenského
štátu, ktorými bol niekto odsúdený
len pre niektorý iný trestný čin než
čin uvedený v § 1, ods. 1. Ak bol totiž
niekto odsúdený týmže rozsudkom pre
niektorý čin uvedený v § 1, ods. 1 a
zároveň pre niektorý iný trestný
čin, bude pre tento zbývajúci čin
určený nový trest podľa § 2 rozsudkom,
na ktorý sa vzťahuje citovaná amnestia, pretože
ide o rozsudok československého vojenského
súdu. Pokiaľ ide o rozsudky vynesené vojenskými
súdmi tzv. Slovenského štátu, u ktorých
nebola vyslovená ničotnosť podľa §
1 osnovy a ktoré doteraz nenadobudly právnej moci,
prešlo v týchto prípadoch trestné konanie
do právomoci československých súdov,
resp. verejných žalobcov či vojenských
alebo občianskych a na tieto prípady sa vzťahuje
amnestia prezidenta republiky zo dňa 29. 8. 1945, po prípade
zo dňa 27. 8. 1946.