Inak je potrebné rozhodovať a nakoľko ide o dôležité rozhodnutie, ustanovuje osnova. že to patrí senátu, a to i keď ide o vylúčenie jediného sudcu. To však nie je potrebné tam, kde ide o vylúčenie pomocných súdnych orgánov (notárov, správcov podstaty, zapisovateľov a pod. ) alebo nesudcovských orgánov súdu (výkonných a iných súdnych úradníkov a pod. ). Tým nepatrí nikdy právo rozhodovať a preto osnova sa tu uspokojuje s rozhodnutím predsedu súdu ako s administratívnym opatrením.
K §§ 24 až 26:
Rozsah, v akom sa môže niekto sám zaväzovať (§ 24), je určený v hmotnom právo. Tak isto hmotné právo ustanovuje, kto je zákonným zástupcom (§ 25). Osobitným zmocnením, o ktorom je reč v § 26, je napr. zmocnenie, ktoré potrebuje opatrovník podľa § 270 osnovy.
K §§ 27 a 28:
Procesná spôsobilosť je jednou zo základných podmienok platného prejednávania. Tomu vyhovuje ustanovenie osnovy, že nedostatok procesnej spôsobilosti si všíma súd z úradnej povinnosti, a to v každom období konania. Je však účelné dať súdu možnosť, aby konal vo veci, i keď je tu nedostatok procesnej spôsobilosti, zákonného zastúpenia alebo potrebného osobitného zmocnenia, ktorý sa dá odstrániť. Preto sa pripúšťa, aby súd v konaní pokračoval a zrušil ho len vtedy, keď nedostatok nebol — poprípade v lehote ním určenej — odstránený. Je povinnosťou súdu dať poučenie účastníkom a určiť lehotu na odstránenie nedostatkov.
K §29:
Aby sa úspech konania nezmaril jeho odložením, ukladá toto ustanovenie procesnému súdu, aby sám ustanovil opatrovníka procesné nespôsobilému účastníkovi, ktorý nemá zákonného zástupcu a neobracal sa v tejto veci na poručenský, resp. opatrovanský súd.
V odseku 2 sa rozumie účastníkom "ktorý sa nemôže zúčastniť na konaní" taký účastník, ktorý má síce procesnú spôsobilosť, ale pre inú okolnosť (vážna choroba, dočasný pobyt v cudzine a pod. ) sa nemôže zúčastniť na konkrétnom procesnom úkone za konania. V každom prípade musí ísť o nebezpečenstvo z omeškania; len čo nebezpečenstvo pominie, môžu však prísť do úvahy ďalšie ustanovenia osnovy, ako napr. §§ 51 a 52.
K §§ 30 až 33:
Zastúpenie účastníkov advokátom nie je povinné ani v jednej stolici. Je to odôvodnené
tým, že celé konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy a že súd je podľa § 7 povinný poučovať pracujúcich občanov neznalých práva. Znamená to súčasne aj zlacnenie konania. Možnosť zastúpenia nie je však nijako obmedzená. Zmocnencom môže byť každá svojprávna osoba. Možnosť zastúpenia jednotnou odborovou organizáciou (ROH) sa vzťahuje na všetky veci. Zmocnenie sa dá odborovej organizácii a na základe neho môže účastníka zastupovať funkcionár alebo ktorýkoľvek zamestnanec odborovej organizácie; obidvaja sa musia prirodzene preukázať plnomocenstvom, vystaveným tejto organizácii, a zamestnanec tiež preukazom, že je jej zamestnancom povereným ju zastupovať. To isté platí i pokiaľ ide o právnickú osobu, oprávnenú zastupovať podľa svojich stanov. Ustanovením, že zmocnencom môže byť len osoba občiansky bezúhonná, sa dáva súdu možnosť odstrániť zo zastupovania nežiadúce živly. Nebude však potrebné vyžadovať osvedčenie o bezúhonnosti, ak súd nebude mať o tom zrejme pochybnosť. Pojem pokútnika osnova nedefinuje, lebo ide o pojem vymedzený v zákone o advokácii.
K §§ 34 až 36:
Procesné plnomocenstvo ako osobitný druh plnomocenstva má ulahčiť konanie tam, kde sa na ňom zastúpený osobne nezúčastní. Konanie nemožno zdržovať prípadným vyžadovaním schválenia jednotlivých úkonov alebo dokonca potrebnosťou takého schvaľovania. Procesné plnomocenstvo je, pravdaže, vecou osobnej dôvery. Osnova preto nedovoľuje, aby si zmocnenec sám ustanovil zástupcu, robiac výnimku len pri advokátoch.
Pre plnomocenstvo pre doručovanie platia osobitné ustanovenia § 49 osnovy.
K §§37 až 39:
Odchýlka od občianskeho práva podľa § 37 osnovy je ustanovená z dôvodov procesnej hospodárnosti, aby sa konanie nemuselo prerušovať. Právni nástupcovia zomrelého môžu, pravdaže, plnomocenstvo kedykoľvek odvolať.
K § 40:
Toto ustanovenie pripúšťa súdnu pokonávku pred začatím konania, aby sa umožnila právna situácia rovnajúca sa stavu po vynesení rozhodnutia, ktoré bude nahradené súdnou pokonávkou bez konania vo veci samej (§ 165 osnovy).
Potrebnosť schválenia pokonávky a dôvody odopretia schválenia sú uvedené v dôvodoch k §§ 73 až 76 a § 165 osnovy.
K §§ 41 až 45:
Súdne konanie sa začína na návrh alebo z úradnej povinnosti tam, kde to zákon nariaďuje. Konanie je začaté, len čo návrh došiel, hoci i na súd nepríslušný. Návrh má obsahovať určité náležitosti (§ 43). Predseda senátu je povinný sa starať o odstránenie chýb podania, aby súd neodmietol z formalistických príčin návrh, pretože nemá všetky predpísané náležitosti. Odmietnutie môže sa stať iba po márnom pokuse, urobenom v tejto veci predsedom senátu. Rozumejú sa tu len chyby, ktoré prekážajú vecnému vybaveniu (§ 45 ods. 3).
Zápisnice nahradzujúce písomné podania musia, pravdaže, mať tie isté náležitosti ako písomné podania.
K §§ 46 až 53:
Osnova sa pri úprave doručovania obmedzila len na tie ustanovenia, ktorými sú dotknuté práva účastníkov alebo ktoré upravujú bezprostredne súdne konanie. Podrobnejšie upravila osnova doručovanie účastníkom neznámeho pobytu a v cudzine, lebo tu doručovanie súvisí s ustanovením opatrovníka. Tu postačí uviesť,
že i v prípade § 51 môže súd nariadiť ďalší spôsob uverejnenia, keď ho pokladá za potrebný. Podrobnejšie ustanovenia, najmä o spôsobe vykonania doručenia, ponechala osnova spravovaciemu poriadku.
K §§ 54 a 55:
I pri jasnosti ustanovení o príslušnosti súdu môžu vzniknúť pochybnosti, najmä rozpory pri ich výklade účastníkmi.
Správne použitie týchto ustanovení predpokladá pravdivosť navrhovateľových údajov, ak súd určuje svoju príslušnosť podľa nich (§ 54 ods. 2). Účastníkom treba dať možnosť vzniesť námietky proti príslušnosti súdu, i keď súd skúma svoju príslušnosť z úradnej povinnosti (§ 54 ods. 1). Časové obmedzenie možnosti vzniesť také námietky a neúčinnosť námietok vznesených niektorým účastníkom, ktorý vstúpil do konania neskoršie (§ 55 ods. 2), sú odôvodnené požiadavkou čo najrýchlejšieho skončenia veci; ide o prípady, keď konanie sa týka viac osôb a niektoré z nich vstúpia neskoršie do konania, alebo keď na miesto doterajšieho účastníka vstúpi iná osoba.
K § 56:
Ustanovenie, že súd. ktorý vyslovil svoju nepríslušnosť, má postúpiť vec súdu príslušnému, je odôvodnené zásadou hospodárnosti a požiadavkou čo najrýchlejšieho skončenia veci.
Rovnakou zásadou je odôvodnené aj ustanovenie, že súd, ktorému bola vec postúpená, je usnesením o jej postúpení viazaný (odsek 1). Toto ustanovenie sa samozrejme nepoužije v prípadoch § 42 osnovy.
K §§ 57 a 58:
Ustanoveniami § 57 ods. 3 a § 58 je účastník chránený proti právnym ujmám, ktoré by ho mohly postihnúť preto, že podal návrh na začatie konania na nepríslušnom súde alebo že ho podal na riadnom súde, hoci ho mal podať u iného orgánu. Tento ohľad je potrebný, pretože nemožno počítať ako s pravidlom, že účastník bude vždy bezpečne a správne vedieť, kde má podať návrh.
K §§ 59 a 60:
Súd sa aktívne zúčastňuje na konaní a robí všetko, čo je potrebné, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo materiálnej pravde. Formálna pravda nemá miesto v ľudovodemokratickom súdnom konaní. Ale ani účastníci nemôžu zostať nečinní, naopak ich povinnosťou je pri tom so súdom spolupôsobiť. Sankciu na porušenie ich povinností obsahuje osnova v § 132.
K §§ 61 až 65:
Ústne pojednávanie ako spôsob súdneho prejednania občianskych právnych vecí vyhlasuje osnova za pravidlo, pokiaľ neustanovuje inak. Ústne pojednávanie odchýlkou od doterajšieho stavu bude teda pravidlom aj tam, kde ho doterajšie právo nevyžadovalo. Osnova volí túto úpravu, pretože chce, aby súdne konanie bolo zásadne ústne a verejné, čomu najlepšie vyhovuje forma ústneho pojednávania.
Ústnosť zabezpečuje správne zistenie materiálnej pravdy, pričom umožňuje rýchle, hospodárne a najmenej nákladné konanie. Podstatnou črtou ústneho pojednávania je, že naň treba predvolať všetkých účastníkov. Nepredvolanie účastníka môže mať, ak malo vplyv na rozhodnutie vo veci, dokonca za následok zrušenie konania a vydaného rozhodnutia.
ústne pojednávanie je zásadne verejné. Verejnosť jednak pôsobí na členov súdu a na účastníkov s tej stránky, že sa budú snažiť konať — súc pod kontrolou verejnosti — podľa požiadaviek demokratičnosti ľudového súdnictva, jednak sa tak vykonáva ďalekosiahly výchovný vplyv na účastníkov a na osoby prítomné na pojednávaní a ich prostredníctvom potom aj na ostatných občanov. Verejnosť možno vylúčiť iba výnimočne (§ 63 ods. 2).
Účelnosť vyžaduje, aby sa niektoré procesné úkony sverily predsedovi senátu, účastníkom však treba zabezpečiť právo ohradiť sa proti opatreniam predsedu senátu (§ 64 ods. 3).
Práva a povinnosti predsedu nie sú tu, pravda, uvedené vyčerpávajúcim spôsobom. Na rôznych iných miestach osnovy nájdeme ďalšie ustanovenia, vysvetľujúce najmä, ktoré úkony na pripravenie ústneho pojednávania môže predseda vykonať (napr. § 95 osnovy). Z § 98 osnovy vyplýva, že pri zmene senátu (§ 64 ods. 2) nemusí sa senát uspokojiť s výkladom predsedu, ale môže vykonané už dôkazy opakovať.
K §§ 66 a 67:
Zápisnica má byť verným obrazom celého pojednávania, že takým obrazom je, potvrdzujú svojím podpisom predseda, zapisovateľ, účastníci, ich zástupcovia a tlmočník.
Osobitný význam výroku súdneho rozhodnutia i pokonávky odôvodňuje ustanovenie, že sa majú pojať do zápisnice, ako aj ďalšie ustanovenie, že takú zápisnicu majú podpísať aj členovia senátu, ktorí takto svojím podpisom potvrdzujú, že senát rozhodol tak, ako je to uvedené v zápisnici.
So zreteľom na opravenú ochranu záujmov účastníkov sa ukladá súdu, aby pojal do zápisnice aj to, že po vyhlásení rozhodnutia bolo účastníkom dané poučenie o opravnom prostriedku.
Osnova nemá ustanovenie o oprave zápisnice. Ak uzná súd námietky proti zneniu zápisnice za odôvodnené, samozrejme hneď zápisnicu opraví.
K § 68:
Osnova má tu na mysli predovšetkým iné pojednávania, ktoré bude konať súd a ktoré nemajú povahu ústneho pojednávania. Ako vyplýva z dôvodovej zprávy k §§ 61 až 65 osnovy, neznamená azda také pojednávanie, že by sa tu ústne neprejednávalo, ale je tým naznačené, že sa na takéto pojednávanie nepredvolávajú všetci účastníci. Predvolávajú sa len tí účastníci, poprípade iné osoby, ktorých prítomnosť je potrebná práve pri tomto pojednávaní. Týmto spôsobom sa bude postupovať napr. v niektorých poručenských veciach, vo veciach pozbavenia svojprávnosti, v konaní pred dožiadaným sudcom a pod.
I keď sa konanie vykoná bez ústneho pojednávania, neznamená to ešte, že by pojednávanie nebolo verejné; ustanovenia o vylúčení verejnosti bude tu možno použiť primerane.
K § 69:
Osobná účasť účastníkov na konaní umožňuje súdu ujasniť si lepšie ich vzájomné vzťahy a preto zákon ustanovuje, že súd môže účastníkom hocikedy za konania uložiť, aby sa ustanovili osobne na výsluch. Tento výsluch môže buď nahradiť prednes účastníka alebo slúžiť na zistenie pravdivého skutkového stavu (pozri i §§ 60, 93, 99, 122 osnovy). Preto osnova pripúšťa účastníkov na tento účel i predviesť.
K § 70:
Súd si má s platnosťou pre dotyčné konanie sám rozhodnúť predbežnú otázku, od ktorej čo do zistenia práva alebo právneho pomeru závisí jeho rozhodnutie vo veci samej. Ustanovenie odseku 2 však umožňuje súdu v prípadoch tam uvedených prerušiť konanie a vyčkať výsledok už začatého konania, a to z dôvodov účelnosti, aby sa nekonalo zbytočne vo veci, ktorá je už predmetom konania na trestnom súde alebo inom úrade (u orgánu verejnej správy). Priestupkom sa tu rozumie aj disciplinárny čin stíhaný vojenským predstaveným. Na iných miestach ustanovuje osnova, kedy je vylúčené oprávnenie súdu na samostatné rozhodovanie predbežných občianskych právnych otázok (§§ 237, 274, 307, 643). Z iných predpisov vyplynú, pravdaže, aj iné prípady, ktoré ani nemožno vyčerpávajúcim spôsobom vypočítať, keď bude toto oprávnenie súdu povahou veci vylúčené alebo obmedzené.
K§ 71:
Spojenie viac vecí na spoločné pojednávanie, poprípade i rozhodnutie na tom istom súde je odôvodnené hospodárnosťou a účelnosťou konania. Privodí sa tým prirodzene zpravidla i sníženie nákladov.
Osnova podľa svojho znenia pripúšťa spojenie i takých vecí, kde pre konanie platia rôzne ustanovenia podľa druhej časti osnovy, ak je to v danom prípade účelné s hľadiska procesnej hospodárnosti a ak tomu nebránia ustanovenia o obsadení súdu. Nemožno preto prejednávať pred jediným sudcom veci, ktoré musí prejednávať senát; také spojenie by mohlo viesť i ku zrušeniu rozhodnutia podľa § 186 ods. 2 osnovy. Pravdaže, nemôže byť nikdy na prekážku spojeniu, že o veci, o ktorej by inak rozhodoval jediný sudca, bude rozhodovať senát.
K§ 72:
Toto ustanovenie zamedzuje nemiestny formalizmus. Súd pripustí zmenu návrhu vtedy, keď sa so zreteľom na doterajšie konanie nejaví nový návrh nepomerne procesné nehospodárnym. Tak napríklad na začiatku konania bude zmena návrhu pripustená v širšej miere než v neskoršom období konania, keď už výsledky doterajšieho konania sotva budú môcť byť podkladám pre konanie o podstatne zmenenom návrhu.
Súd bude môcť dodatočne pripustiť zmenu návrhu, ak ju navrhol účastník znova za zmenených pomerov, i keď skoršia zmena návrhu bola zamietnutá.
K §§ 73 až 76:
Procesné úkony účastníkov — podľa správneho chápania ich dispozičného práva — nemôžu privodiť právne následky, ktoré by boly v rozpore so zákonom alebo všeobecným záujmom. Preto účinnosť procesných úkonov — prejavov — účastníkov o vzatí návrhu zpät, ak súd už začal konanie vo veci samej, o uznaní alebo vzdaní sa nároku podrobujú ustanovenia §§ 73 a 74 schváleniu súdu. To isté platí o súdnej pokonávke (§ 75), ktorá má po súdnom schválení účinky právoplatného rozsudku (§ 165 osnovy)
Účastník môže svoj dispozičný prejav, ak nebol súdom schválený, urobiť znova, a nie je vylúčené, aby ho súd tentoraz za zmenených pomerov schválil.
K §§ 77 až 79:
Už bolo uvedené, že osnova neprevzala ustanovenia o procesnom zmeškaní a jeho následkoch, ktoré sú v príkrom rozpore so zásadou materiálnej pravdy. Preto nečinnosť účastníkov nemôže nikdy znamenať, že by súd mohol pokladať niektorú skutkovú okolnosť bez ďalšieho za pravdivú. Nečinnosť účastníka môže nanajvýš znamenať prejav jeho vôle v tom smere, že si ďalšie konanie nepraje (nepodanie potrebného návrhu, najmä opravného prostriedku), že sa nechce o danej veci vyjadriť alebo že s určitým návrhom súhlasí (§ 78). Ak na ďalšie konanie nie je potrebný ďalší návrh, nečinnosť účastníka neprekáža pokračovaniu v konaní a povinnosti súdu zistiť skutočnú pravdu ako základ pre rozhodnutie. Preto súd môže i nečinnému účastníkovi uložiť, aby sa osobne ustanovil (§ 69 osnovy).
K § 80:
Osnova tu upravuje prípady, v ktorých prekážka trvalejšej povahy a iné okolnosti uvedené v § 80 ods. l, znemožňujú účastníkovi účasť na konaní. Ak taký účastník nie je zastúpený zmocnencom s procesným plnomocenstvom,
dáva osnova do úvahy súdu, či konanie preruší alebo či po ustanovení opatrovníka pokračuje v konaní Osnova musela totiž vziať zreteľ i na také konania, kde ujma vzniknutá účastníkovi jeho neúčasťou na konaní nevyváži ujmy, vzniknuté inak prerušením konania. Tu ochrana práv neprítomného účastníka, pokiaľ nie je zastúpený zmocnencom, sa sverí opatrovníkovi a k prerušeniu konania nedôjde.
Ak účastník bude zastúpený zákonným zástupcom, zúčastní sa na konaní prostredníctvom zákonného zástupcu. Preto len prekážka v osobe zákonného zástupcu bráni účastníkovi v účasti na konaní; ak je tu taká prekážka, súd postupuje obdobne.
K §§ 81 a 82:
Prerušením konania nemajú účastníci utrpieť ujmu- na svojich právach. Preto sa nekonajú pojednávania a lehoty neplynú.
Podľa osnovy nastane prerušenie konania len vtedy, keď ho súd vysloví (§ 80 ods. 2 osnovy). Môže preto dôjsť k prípadom, kde niektorý účastník (alebo jeho zákonný zástupca) za konania zomrie alebo stratí procesnú spôsobilosť, bez toho, že by bol zastúpený zmocnencom s procesným plnomocenstvom, a kde azda taká udalosť nevyjde najavo ani za konania, najmä ak sa tak stane po skončení konania v prvej stolici za plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku. V takýchto prípadoch sú práva účastníka chránené ustanovením § 82, lebo i keď nedôjde k prerušeniu konania, ostáva účastníkovi zachovaná najmä lehota na opravný prostriedok. Pri prípustnosti novôt môže tam svoje stanovisko uplatniť a docieliť nápravu, ak sa mu vo veci ublížilo. Samozrejme nedôjde k takémuto pretrhnutiu lehoty, ak táto prekážka vyšla včas najavo a súd konanie neprerušil, ale urobil opatrenie podľa § 80 ods. 2 druhá veta osnovy.
K § 83:
Zásadou správneho výkonu súdnictva je, aby sa každá vec čo najskôr vybavila, a zo socialistického chápania funkcie súdu vyplýva, že súd sa musí z úradnej povinnosti starať, aby sa tento cieľ dosiahol.
K §§ 84 a 85:
Podstatné zjednodušenie proti doterajšiemu stavu znamená i odstránenie zásadného rozdielu medzi sudcovskými a zákonnými lehotami. Osnova, pokiaľ to bolo možné, vyhla sa ustanoveniu určitých lehôt (zákonné lehoty). Určité lehoty dáva len tam, kde je to nevyhnutné, ako
napr. jednotná lehota na opravné prostriedky. Inde však ponecháva súdu, aby lehotu sám určil, nanajvýš ustanovuje jej najmenšiu alebo najdlhšiu hranicu. Je prirodzené, že tam, kde osnova predsa určuje presnú lehotu, nepripúšťa jej zmenu. Avšak tam, kde súd je povolaný určiť lehotu, je opäť prirodzené, že súd môže zase pôvodne určenú lehotu zmeniť skrátením alebo predĺžením, ako to vyžadujú dané pomery. Tam, kde osnova alebo iný zákon ustanovuje určitú hranicu, v rámci ktorej súd určí lehotu, nemôže, pravdaže, súd lehotu ani skrátiť pod túto hranicu ani predĺžiť nad túto hranicu (pozri napr. § 474 osnovy).
K § 86:
Navrátenie do predošlého stavu je odôvodnené dôsledným uplatnením zásady zisťovania materiálnej pravdy.
K § 87:
Demokratičnosť procesu zaručuje účastníkom právo soznámiť sa s celým procesným materiálom.
Pri úvahe, či predseda senátu povolí tretej osobe nazrieť do spisu (urobiť si z nich odpisy alebo výpisy), všíma si oprávnenosť záujmu žiadateľa.
K § 88:
Zistenie správneho skutkového stavu v tom alebo onom konaní je prvým predpokladom pre správne rozhodnutie so stránky právnej. Splnenie tohto predpokladu je zaručené len spoluprácou účastníkov so súdom. Preto aj ustanovenie o dokazovaní kladie veľký dôraz na súlad práv a povinností účastníkov s právami a povinnosťami súdu.
Dôkazy sa vykonávajú jednak na návrh účastníkov, jednak z podnetu súdu. Vykonávanie dôkazov súdom z vlastnej iniciatívy okrem dôkazov navrhnutých účastníkmi je nevyhnutnou požiadavkou správneho rozhodnutia, t. j. takého rozhodnutia, ktoré by bolo v súhlase so skutočnými okolnosťami konania, so skutočnými vzájomnými vzťahmi účastníkov.
Tieto ustanovenia umožňujú súčinnosť účastníkov a súdu, aby sa tak dosiahol žiadúci výsledok, t. j. zistenie materiálnej pravdy.
K §§ 89 a 90:
Nebolo by účelné, aby sa každá skutočnosť tvrdená na súde musela dokazovať i vtedy, keď o jej existencii niet pochybnosti. To isté platí
aj o skutočnostiach, pre ktoré platí zákonná domnienka.
K §91:
Zpravidla nie sú predmetom dokazovania právne predpisy, lebo tie má súd poznať. Nemôže sa však žiadať od súdu, aby poznal i cudzozemské právne predpisy, zvyklosti platné v určitom mieste alebo v odbore a pod. Preto sa v §§ 91 a 633 osnovy výnimočne pripúšťa ich dokazovanie, ak sú súdu neznáme.
K § 92:
Toto ustanovenie je odôvodnené požiadavkou právneho poriadku, aby nedošlo k rozporom medzi rozhodnutím civilného súdu a odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, či už súdnym alebo administratívnym.
K § 93:
Toto ustanovenie je odôvodnené zásadou materiálnej pravdy. Súčasne vyslovuje zásadu voľného hodnotenia výsledkov vykonaného konania včítane dokazovania ako skutkového podkladu na rozhodnutie.
K § 94:
Toto ustanovenie je odôvodnené procesnou účelnosťou a hospodárnosťou.
K §§ 95 až 98:
Záujem úplnosti a správnosti dôkazov vyžaduje, aby sa dokazovanie konalo pred rozhodujúcim súdom. Zo závažných dôvodov (napr. neodkladnosť, nepomerne vysoké trovy) môže však určité dôkazy vykonať i dožiadaný alebo poverený sudca; spôsob nápravy ich usnesení je upravený v § 191 osnovy.
K § 99:
Majúc na zreteli mnohotvárnosť životných pomerov, osnova nevypočítava taxatívne jednotlivé dôkazné prostriedky, ale uvádza len najbežnejšie ako príklad. Súdu sa takto dáva možnosť zisťovať pravdu každým možným prostriedkom, teda aj výsluchom účastníka (§§ 60, 69, 93 osnovy).
K § 100:
Nemôže byť pochybnosť o tom, že v socialistickej spoločnosti každý občan je povinný prispievať k tomu, aby sa uplatnila materiálna pravda. Materiálna pravda je nemysliteľná bez správne zisteného skutkového stavu. Pri zisťovaní skutkového stavu je jedným z najdôležitejších dôkazov svedecký dôkaz. So zreteľom na toto, povinnosť svedčiť sa ustanovuje ako občianska povinnosť. Splnenie tejto občianskej povinnosti možno vynucovať pokutou, prípadne i predvedením, nikdy však nie väzbou, ako tomu bolo za buržoázneho spoločenského zriadenia, keď väzba bola vlastne donucovacím prostried-. kom proti nemajetným.
Svedkom, pravdaže, nie je účastník a zákonný zástupca, vystupujúci za neho v konaní.
K § 101:
Osnova vychádza zo zásady, že člen socialistickej spoločnosti správne poníma občiansku česť. Preto osnova nezavádza ani prísahu ani čestný sľub. Nebolo by v súlade so zásadou materiálnej pravdy, keby sa hodnovernosť svedeckej výpovede mala zaručovať prísahou alebo výslovným čestným sľubom.
K §§ 102 a 103:
Povinnosť svedčiť neslobodno uložiť bezvýhradne a bezvýnimočne, lebo svedok svojou výpoveďou často môže poškodiť dôležité záujmy štátu alebo môže byť vohnaný do rozporu s inými záujmami, pre neho osobne často veľmi významnými. Preto osnova ustanovuje, kedy svedok nesmie byť vyslúchnutý a kedy môže výpoveď odoprieť. Štátom uznanou povinnosťou mlčanlivosti je aj spovedné tajomstvo.
K §§ 104 a 105:
Tieto ustanovenia predpisujú formálny postup, ktorý sa má zachovať pri výsluchu svedka.
K § 106:
Môže sa vyskytnúť prípad, keď svedok, prítomný pri prejednávaní veci už pred vlastným výsluchom, mohol by byť i proti svojej vôli tak alebo onak ovplyvnený, čo by sa potom zračilo aj v jeho výpovedi. Preto sa tu dáva predsedovi senátu možnosť zakázať svedkovi, aby bol prítomný pri prejednávaní veci.
K § 107:
Z plnenia svedeckej občianskej povinnosti nemá vzniknúť svedkovi materiálna ujma.
K § 108:
Povinnosťou súdu je zistiť a správne posúdiť celý skutkový stav. Avšak súd často nemá odborné znalosti, potrebné na zvládnutie tejto úlohy. Preto" keď ide o takú vec, ktorej posúdenie vyžaduje osobitné odborné znalosti, súd
si priberá jedného alebo viac znalcov. Najspoľahlivejších odborníkov bude mať mnoho ráz niektorý úrad (orgán verejnej správy) alebo ústav. Preto osnova umožňuje súdu, aby požiadal taký úrad alebo ústav o podanie alebo preskúmanie posudku.
K § 109:
Znalec je odborným pomocníkom súdu. Znalcova osoba musí preto zaručovať nepredpojatosť vo veci, ktorá je predmetom konania. Preto za znalca nemožno pribrať takú osobu, u ktorej sa vyskytne dôvod obdobný dôvodu, pre ktorý je vylúčený sudca.
K § 110:
Otázky, ktoré má znalec objasniť, často môžu byť komplikované a v dôsledku toho môžu vyžadovať obsažnejšie vysvetlenie. Preto je na mieste ustanovenie, že znalcovi možno uložiť, aby predložil posudok písomne.
Ustanovenie odseku 2 je odôvodnené procesnou účelnosťou.
K §§ 111 a 112:
Odôvodnenie je obdobné ako pri § 107 a §§ 100 až 105 osnovy. Znalečné upravuje zákon č. 167/1949 Sb., o znalcoch a tlmočníkoch, a podrobnosti vládne nariadenie č. 76/1950 Sb. Sťažnosť proti rozhodnutiu predsedu senátu o znalečnom je, pravdaže, prípustná.
K §§ 113 až 118:
V praxi sa ukazuje, že pri zisťovaní skutočností, najmä prejavov účastníkov, listiny majú veľký význam, nehľadiac na to, že materiálne právo platnosť určitých úkonov viaže na listinnú formu. Listiny sú zpravidla spoľahlivejším dôkazným prostriedkom ako svedkovia, ktorých pamäť môže zlyhať.
Niektoré právne skutočnosti, akty súdov a úradov ani nemožno dokazovať inak ako verejnými listinami. Toto všetko odôvodňuje špeciálnu úpravu dokazovania listinami, ktorou sa účastníkom a aj tretím osobám ukladá ako občianska povinnosť predkladať listiny a pre prípad nesplnenia tejto povinnosti ustanovujú sa sankcie. Pritom sa, pravdaže, berie zreteľ na záujmy štátu a na oprávnené záujmy držiteľa listiny (§ 115). Ustanovenie § 116 je odôvodnené nielen zásadou materiálnej pravdy, ale aj požiadavkou vyjsť v ústrety účastníkom, ktorí by poprípade mohli mať so zadovažovaním listín (ich odpisov) ťažkosti.