V záujme zistenia materiálnej pravdy priznáva sa v § 118 ods. 3 súdu právo skúmať pravosť súkromnej listiny, i keď ju účastníci nepopierajú. To platí i o súkromných listinách, zhotovených v cudzine (§ 635 osnovy). Za verejné listiny sa, pravdaže, pokladajú listiny uvedené v § 634 osnovy.
K §§ 119 až 121:
V praxi sa vyskytujú prípady, v ktorých zistenie skutočností bez ohliadky vôbec nie je možné, V iných prípadoch zistenie skutočností inými dôkaznými prostriedkami je síce možné, avšak ohliadka sa javí účelnejším, spoľahlivejším dôkazným prostriedkom; preto sa sveruje súdu posúdiť otázku potrebnosti nariadenia ohliadky i určenia spôsobu jej vykonania. Dôvody ostatných ustanovení sú obdobné ako dôvody k ustanoveniam o listinách.
K § 122:
Toto ustanovenie je potrebné so zreteľom na ustanovenie § 99 osnovy, podľa ktorého dôkaznými prostriedkami sú všetky prostriedky spôsobilé na zistenie pravdy. Spôsob vykonania dôkazov, uvedených v § 99 osnovy ako príklad, je upravený v §§ 100 až 121 osnovy; určenie spôsobu vykonania ostatných dôkazov treba sveriť súdu.
Osnova nespomína dôkaz výsluchom účastníkov. To neznamená, že by súd nemal vypočuť účastníkov alebo že by ich výpovede nemal brať do úvahy. Naopak, súd môže kedykoľvek účastníkov vypočuť a pri hodnotení dôkazov musí zhodnotiť aj všetky údaje účastníkov, ktoré sa stály za konania (§§ 69 93 osnovy).
K §§ 123 až 126:
Podľa predchádzajúcich ustanovení o dokazovaní vykonanie dôkazov predpokladá, že súdne konanie sa už začalo a že dokazovanie sa deje podľa určených formálností. Bezvýhradné zachovávanie týchto ustanovení by však mohlo v určitých prípadoch privodiť zmarenie dôkazov, poprípade nepomerné sťaženie ich vykonania, čo by bolo v rozpore s požiadavkou materiálnej pravdy, resp. s požiadavkou účelnosti. Tomuto zabraňujú ustanovenia o zabezpečení dôkazov.
K §§ 127 až 134:
Aj tieto ustanovenia osnovy sú pružné, vytyčujúce hlavné zásady bez podrobnej kazuistiky, aby sa pokiaľ možno vzťahovaly na všetky konania, ktoré osnova upravuje. Len výnimočne má osnova na príslušných miestach
doplňujúce ustanovenia, ktoré pre celkom osobitnú povahu nebolo možno pojať medzi všeobecné ustanovenia (pozri napr. §§ 126, 227, 446 a 447 osnovy).
Osnova ostro rozlišuje povinnosť znášať a povinnosť nahradiť trovy konania. Povinnosť účastníka znášať trovy svojich procesných úkonov a úkonov nariadených súdom v jeho záujme je základným pravidlom (§ 127). Každý účastník zaplatí si teda sám trovy, ktoré mu vznikajú účasťou na konaní včítane trov jeho právneho alebo iného zastúpenia, a musí — prípadne preddavkové — kryť trovy svojich alebo v jeho záujme nariadených procesných úkonov (§ 128). Skladanie preddavku štátom s jeho orgánmi (najmä tiež národnými výbormi) nemalo by, pravdaže, smyslu, či už ide
o preddavok na trovy alebo o akúkoľvek zábezpeku (pozri napr. §§ 223, 472 osnovy). To platí aj o prokurátorovi, ktorý zastupuje záujem štátu a pracujúcich.
Takto vynaložené trovy znáša účastník buď trvalo zo svojho alebo má nárok na ich náhradu. Nárok na ich náhradu má. pravdaže, len vtedy, ak sú dané podmienky podľa ďalších ustanovení osnovy. Osnova berie zreteľ na rôzne konania, kde podľa ich povahy vôbec sa nedá uvažovať o náhrade trov. Tie konania alebo časti konania, kde otázka náhrady trov môže vzniknúť, sú určené postavením účastníkov. Kde účastníci majú postavenie vzájomných odporcov, je odôvodnené, aby účastník, ktorý so svojím nárokom zvíťazil, dostal svoje trovy nahradené od odporcu (§ 129). Osnova však nechce, aby sa opakovaly nežiadúce zjavy, kde vlastným účelom konania boly len advokátske trovy. Osnova tiež nemôže si nevšimnúť, že môžu nastať prípady, kde náhrada trov určovaná len podľa výsledku konania nemusí zodpovedať triedne chápanej spravodlivosti. Preto dovoľuje v § 130, aby účastníkovi nebola priznaná náhrada jeho nákladov, hoci v konaní zvíťazil, ponechávajúc súdu, aby v jednotlivom prípade posúdil, či sú tu dôvody osobitného zreteľa hodné, ktoré takú výnimku z § 129 ospravedlňujú. Aj ustanovenie § 131 je odôvodnenou výnimkou z § 129.
Osobitným prípadom náhrady trov je § 132, nezávislý od víťazstva v konaní a nezávislý od toho, či účastníci sú v postavení vzájomných odporcov. Odôvodnený je snahou, aby každý účastník čo najširšou mierou prispel k rýchlemu zisteniu materiálnej pravdy s tým, že za každý
i náhodilý prieťah vzniknutý z jeho strany je zodpovedný.
Ustanovenie § 133, že trovy spojené s procesnými úkonmi a dôkazmi prokurátora znáša
štát bez nároku na náhradu, je v súlade s tým, že prokurátor vystupuje aj v konaní v občianskych právnych veciach ako ochranca všeobecných záujmov. Z toho dôvodu nepovažovala osnova ani za potrebné výslovne ustanoviť, že prokurátorovi možno uložiť složenie preddavku alebo zábezpeky.
K §§ 135 až 139:
Tieto ustanovenia, ako z ich súvislosti i umiestenia je zrejmé, vzťahujú sa len na povinnosť nahradiť trovy.
O náhrade trov rozhoduje súd z úradnej povinnosti, čo zodpovedá novému postaveniu súdu voči účastníkom. Pritom tiež odpadnú skoršie celkom šablón ovité alebo naopak špekulačné složité soznamy trov, sostavovaním ktorých boly nehospodárne zaťažované advokátske kancelárie a úpravou súdy.
Výrok o trovách pravidelne súvisí so samou vecou a môže byť vo svojom dosahu veľmi závažný; to je dôvodom, aby súd rozhodoval i o trovách v rovnakom složení ako vo veci. Len úpravu výšky trov vyhradené písomnému vyhotoveniu možno sveriť jedinému členovi senátu, lebo to je už viac menej len počtársky úkon.
Ustanovenie § 139, odsunujúce vykonáteľ nosť výroku o trovách až do jeho právoplatnosti, je výnimkou z §§ 163, 164 a 169 osnovy. Táto výnimka vyplýva z povahy veci a odôvodnená je najmä závislosťou tohto rozhodnutia od rozhodnutia vo veci samej.
K §§ 140 a 141:
Trovy konania, o ktorých hovorí predchádzajúce ustanovenie, sú rozmanitej povahy. Predovšetkým patria sem tzv. súdne poplatky, o ktorých bližšie ustanovenia majú poplatkové predpisy. Ďalej sa nimi rozumejú preddavky na súdne úkony, napr. preddavky na vykonanie dôkazov znalcom (§ 128 osnovy). Medzi ne sa počítajú aj iné výdavky na súdne úkony, napr. poplatky platené v hotovosti ustanovivším sa svedkom a znalcom, trovy na potrebné vyhlášky a pod., ktoré sú označované v § 140 všeobecne slovami "iné výdavky na súdne úkony". Konečne patria medzi trovy konania trovy prípadného právneho zastúpenia účastníka. So zreteľom na všeobecné ustanovenie, že každý účastník znáša (predbežne zakladá) trovy spojené s vlastnými procesnými úkonmi zo svojho (§ 127 osnovy), mohlo by sa stať, že by účastníci nemohli pre nedostatok prostriedkov presadiť na súde svoje právo. Zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov nestačí; jednak sú prí-
pady, keď účastník neoslobodený zo zákona od súdnych poplatkov si vzhľadom na svoje sociálne postavenie predsa len zaslúži osobitný ohľad jednak súdne poplatky nie sú jedinými trovami spojenými s konaním na súde.
Preto osnova umožňuje, aby sa oslobodenie od súdnych poplatkov mohlo povoliť súdnym rozhodnutím i takým účastníkom, ktorí nie sú oslobodení takto už zo zákona, pokiaľ sú tu skutočnosti hodné osobitného sociálneho zreteľa. To platí aj o úradne ustanovených orgánoch pre správu majetkovej podstaty, ako sú národní správcovia, správcovia likvidačnej podstaty a pod.
Poplatkové predpisy sa netýkajú preddavkov a iných výdavkov na súdne úkony. Preto osnova ďalej umožňuje, aby súd mohol oslobodiť účastníkov od týchto trov. Pritom nerozhoduje, či o toto oslobodenie žiadajúci účastník je už zo zákona oslobodený od súdnych poplatkov, poprípade či na súde žiada aj oslobodenie od súdnych poplatkov. Jedno oslobodenie je od druhého nezávislé. Vzhľadom na rozmanitosť nákladov, o ktoré tu ide, ustanovuje osnova, že toto oslobodenie možno udeliť tiež len čiastočne.
K § 142:
Osnova pamätá na to, aby podľa potreby bol účastníkovi ustanovený za zástupcu i advokát, hoci zastúpenie advokátom nie je povinné ani v opravnom konaní. Ustanovenie zástupcu nie je nijako podmienené tým, že účastník bol už oslobodený od poplatkov či preddavkov: stačí, že sú tu podmienky pre oslobodenie.
K§ 143:
Vydávanie potvrdení, ktoré majú byť podkladom pre rozhodnutie o tom, čo sa prizná oslobodenie alebo ustanoví zástupca, sveruje osnova tým orgánom, ktoré môžu byť najlepšie informované o rozhodných pomeroch.
K §144:
Ak ide o uplatňovanie práv ešte len zamýšľané, je uľahčené dosiahnuť oslobodenie od poplatkov a preddavkov, poprípade ustanovenie vhodného zástupcu bez zbytočných výdavkov a rýchlejšie tým, že príslušným na rozhodnutie je ktorýkoľvek okresný súd; umožňuje sa tým napokon tiež, aby v závažných prípadoch mohol účastníkovi spísať návrh na začatie konania už advokát.
Podľa pripravovaného poplatkového zákona budú súdne poplatky paušalizované vždy pre konanie u jednej stolice a bude ich musieť složiť navrhovateľ (osoba podávajúca opravný
prostriedok) vždy vopred. Ak bude preto o oslobodenie od poplatkov žiadať účastník až po začatí konania v prvej stolici, prejaví sa oslobodenie od súdnych poplatkov pre neho prakticky až pre konanie opravné.
K § 145:
časové obmedzenie clo právoplatného skončenia konania je dané preto, že dlhšie nemožno viesť také prípady v evidencii.
•
K §146:
Osnova rieši otázku náhrady jednoducho tak, že náhradu ukladá len odporcovi neoslobodenému a že súd priamo rozhodne i o tom, komu sa má náhrada dať a v akej výške.
Obsah pokonávky vo veci samej je rozhodujúci preto, aby účastníci nemohli ukrútiť štátnu pokladnicu ujednaním o trovách.
K §147:
Pravidelne sa bude rozhodovať o oslobodení a o ustanovení zástupcu len na základe úradného potvrdenia a preto nie je potrebné ústne pojednávanie. Z toho istého dôvodu a aj z dôvodu účelnosti sa sveruje rozhodnutie predsedovi senátu.
K §148:
Rozoznávajú sa dva druhy súdnych rozhodnutí: rozsudok a usnesenie. Osnova ponecháva toto rozlišovanie vzhľadom na rôznosť otázok, o ktorých sa má rozhodnúť; tejto rôznosti prispôsobuje aj účinky, ktoré spojuje jednak s rozsudkom, jednak s usnesením. Pri tomto rozlišovaní sa vychádza zo zásady, že rozsudky sa vynášajú iba vo veci samej a iba tam, kde sa rozhoduje po ústnom pojednávaní; inak sa rozhoduje usnesením.
Z ustanovenia § 61 osnovy vyplýva, že sa vec zpravidla prejednáva na ústnom pojednávaní. Výnimky z tohto pravidla sú výslovne uvedené na jednotlivých miestach osnovy a sú odôvodnené povahou konania so zreteľom na jeho predmet, ktorá vylučuje alebo robí zbytočným ústne pojednávanie.
V niektorých prípadoch sa však rozhoduje usnesením, hoci ide o rozhodnutie vo veci samej a hoci sa rozhoduje po ústnom pojednávaní (§ 248 ods. l, § 264, § 398 ods. 2 osnovy). Ide tu o konania, ktorých predmet síce odôvodňuje, aby sa konalo ústne pojednávanie, ale s povahou ktorých by sa nesrovnávalo, keby sa rozhodovalo rozsudkom.
Rozsudok sa bude vynášať najmä v konaniach týkajúcich sa manželských vecí. zistenia a zapretia otcovstva, nájomných vecí, niekto-
rých vecí národného poistenia, v konaní podľa jedenástej hlavy druhej časti a v niektorých prípadoch v exekučnom konaní (§§ 233, 273, 280, 389 ods. 3, § 398 ods. l, §§ 420, 441, ods 2, § 442 osnovy).
K§ 149:
Pravidlom je, že jediným a konečným rozsudkom sa má rozhodnúť o celom predmete konania, a to vyčerpávajúcim spôsobom (odsek 1). Výnimky z tohto pravidla (odseky 2 a 3) sú odôvodnené jednak účelnosťou, jednak procesnou hospodárnosťou.
K §150:
Zo zásady materiálnej pravdy vyplýva, že rozsudok, a to aj rozsudok druhej stolice, má byť v súlade so stavom, aký je tu v čase jeho vynesenia. Nezodpovedalo by tejto zásade, keby mal súd rozhodovať napr. podľa stavu, ktorý tu bol iba v čase podania návrhu. Ustanovenie odseku 2 je výnimkou z tohto pravidla a je odôvodnené účelnosťou, pretože sa ním dosiahne, že nebude treba podávať nové návrhy a začínať nové konanie. Pritom ustanovenie § 162 osnovy poskytuje dostatočnú záruku s tej stránky, aby účastníkov nepostihla neoprávnená ujma.
K §§ 151 a 152:
Lehota na plnenie slúži na to, aby sa povinnému poskytol primeraný čas na zadovážanie prostriedkov potrebných na splnenie záväzku uloženého v rozsudku. I keď osnova všeobecne určuje na plnenie lehoty 15 dní (§ 151 ods. 1), bude vecou súdu, aby uvážiac životné a sociálne pomery účastníkov použil ustanovenie § 151 ods. 2 a na jeho základe lehotu na plnenie vhndne predĺžil alebo skrátil, poprípade umožnil plnenie záväzku v splátkach.
Vzhľadom na prevzatú zásadu, že rozsudky treba vždy účastníkom doručiť (§ 156 ods, 5 osnovy), treba i začiatok lehoty na plnenie viazať na čas doručenia rozsudku.
K §153:
Viazanosť súdu rozsudkom nastáva už jeho vyhlásením a nie už jeho vynesením pri porade senátu. Nedalo by sa srovnať s právnym poriadkom, keby sa súd neskoršie mohol odchýliť od rozsudku už vyhláseného, teda už zverejneného, najmä pri jeho spisovaní.
K § 154:
Toto ustanovenie je odôvodnené zásadou bezprostrednosti ústneho pojednávania. Túto zásadu však nemožno uskutočňovať do takých dôsledkov, aby sa celé konanie muselo bezpodmienečne vykonať pred senátom, ktorý vynáša rozsudok. To by malo totiž často vzápätí zbytočné preťahovanie konania. Postačí preto pri zmene složenia senátu postup predpísaný v § 64 ods. 2 osnovy; tým pravda nie je vylúčené použitie ustanovenia § 98 osnovy.
K § 155:
Poradie pri hlasovaní členov senátu zaručuje voľné rozhodovanie každého člena a vylučuje prípadný vplyv členov senátu s právnickým vzdelaním alebo vekové starších.
Pri rozdielnosti názorov treba považovať podľa demokratických zásad za rozhodujúcu mienku väčšiny. Je samozrejmé, že do zápisnice sa zapíše i prehlasovaný názor; to má význam najmä pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti väčšinovému rozhodnutiu.
K § 156:
Ustanovenia odsekov l a 2 sú odôvodnené § 144 ústavy.
Ustanovenie o vyhlásení poučenia účastníkov o opravnom prostriedku a o doručení rozsudku zabraňuje tomu, aby účastníci utrpeli ujmu na svojich právach: pozri ďalej § 173 ods. 2 osnovy.
Osnova nepripúšťa v žiadnom prípade, aby sa rozsudok vydal iba písomne bez ústneho vyhlásenia, lebo to považuje za neslučiteľné s výchovnou úlohou súdu, pri ktorej práve vyhlásenie rozsudku svojím účinkom na verejnosť má najväčší význam. Pritom vychádza zo skúseností, že zpravidla je to možné hneď po skončení ústneho pojednávania, a len vo výnimočných prípadoch pripúšťa odročiť ústne pojednávanie na tento účel na čas 15 dní. Pravdaže, nie je vylúčené, aby sa na tomto odročenom ústnom pojednávaní konanie doplnilo.
K § 157:
Tieto ustanovenia sú odôvodnené požiadavkou, aby sa vždy dalo zistiť, ktorú vec súd rozhodol, ďalej, aby bol rozsudok prakticky vykonateľný a aby tu bol základ pre jeho preskúmanie pre prípad, že bude napadnutý opravným prostriedkom.
K § 158:
Z rozsudku ako verejnej listiny má byť zjavné, že bol vydaný súdom ako verejným orgánom. To sa stáva už tým, že vyhotovenie rozsudku podpíše predseda senátu. Keďže výrok rozsudku je zachytený už v zápisnici, ktorú podpisujú aj ostatní členovia senátu (§ 67
osnovy), nie je potrebné, aby aj títo podpisovali vyhotovenie rozsudku.
K §§ 159 a 160:
V rozsudku sa môžu vyskytnúť také chyby a nesprávnosti, ďalej neúplnosti, ktoré môže odstrániť sám súd, ktorý rozsudok vyniesol. Týmito ustanoveniami sa predíde zbytočným — či už riadnym alebo mimoriadnym — opravným prostriedkom.
Ustanovenie § 159 ods. 4 je osobitnou zárukou pre účastníka, dotknutého zmenou výroku rozsudku.
K § 161:
Vzdať sa opravného prostriedku pred vyhlásením rozsudku osnova nepripúšťa, aby účastník neuváženým krokom neutrpel ujmu.
K § 162:
Odkazuje sa na dôvodovú zprávu k § 150 osnovy. Je samozrejmé, že týmto ustanovením nie je ešte vyslovená príslušnosť toho súdu, ktorý vydal pôvodný rozsudok; príslušnosť sa určuje podľa všeobecných predpisov.
K §§ 163 a 164:
Predbežnú vykonateľnosť rozsudku v prípadoch uvedených v § 163 písm. a) až c) odôvodňujú sociálne, resp. existenčné dôvody účastníka. V prípadoch uvedených pod písm. d) a e) je predbežná vykonateľnosť odôvodnená tým, že existencia záväzku je preukázaná verejnou listinou, resp. uznaním účastníka, takže právoplatné prisúdenie nároku je veľmi pravdepodobné. Súd je povinný vysloviť túto vykonateľnosť.
Ustanovenie § 164 slúži na ochranu oprávnených záujmov účastníka, ktorého by inak mohla postihnúť ujma. Vyslovenie vykonateľnosti je tu sverené voľnému uváženiu súdu.
Ide o ustanovenia, ktoré sa osvedčily na Slovensku a ktoré pozná aj sovietsky GPK.
Z § 139 osnovy vyplýva, že ustanovenia §§ 163 a 164 sa nevzťahujú na časť výroku o trovách.
K § 165:
Súdou pokonávkou schválenou súdom sa konanie vo veci samej skončí práve tak, ako keby bol v nej vynesený rozsudok. Preto sa súdnej pokonávke schválenej usnesením súdu priznávajú týmto ustanovením účinky právoplatného rozsudku. Tie isté účinky má pokonávka podľa § 40 osnovy.
K §§ 166 až 170:
Požiadavkou riadneho priebehu súdneho konania je, aby bolo jasne určené, ktorými usneseniami a od ktorej chvíle je súd viazaný.
Procesná pružnosť vyžaduje, aby súd mohol usnesenia, ktoré sa týkajú iba vedenia konania, podľa potreby a účelnosti meniť.
Dôvody ustanovení §§ 167 a 168, pokiaľ sa odchyľujú od ustanovení §§ 156 a 157 osnovy, sa podávajú zo samotného textu a z rozdielnej povahy rozsudku a usnesenia.
Ustanovenia § 169 sú odôvodnené povahou predmetu konania, ako aj potrebou možnosti čo najrýchlejšieho výkonu usnesenia, či už v záujme verejnom alebo v záujme účastníkov. Súd najmä odloží vykonateľnosť usnesenia, ak je podaná sťažnosť a ak by bol účel sťažnosti okamžitým vykonaním usnesenia zmarený. Druhá veta má na mysli zápisy do matrík, verejných kníh a pod.
K § 171:
Súdy sú orgány štátu, ktorých význačnou úlohou je rozhodovať podľa materiálnej pravdy. Osnova podrobne ustanovuje, ako majú súdy postupovať. Avšak hoci by ustanovenia upravujúce súdne konanie boly akokoľvek dokonalé, predsa sa môžu v praxi vyskytnúť prípady, že súdy buď tieto ustanovenia nezachovajú alebo pre složitosť konkrétneho prípadu —i keď majú tú najväčšiu skúsenosť a konajú svedomité — nevystihnú právnu povahu veci správne, alebo po právoplatnosti rozhodnutia vzniknú alebo vyjdú najavo určité okolnosti, ktoré by boly maly rozhodný vplyv na rozhodnutie. Aby sa čelilo nepriaznivým dôsledkom, ktoré by mohly nastať pri nenapadnuteľnosti súdnych rozhodnutí, zákon pripúšťa opravné prostriedky. Pripustením opravných prostriedkov sa dosiahne presvedčenie o správnosti súdneho rozhodnutia nielen so strany súdu, ale aj so strany účastníkov, ba i so strany verejnosti.
Opravné prostriedky sú: odvolanie proti rozsudku a sťažnosť proti usneseniu súdu prvej stolice (riadne opravné prostriedky), ďalej návrh na obnovu konania, v ktorom bolo vynesené právoplatné súdne rozhodnutie alebo bola uzavretá súdna pokonávka, a sťažnosť pre porušenie zákona proti právoplatnému súdnemu rozhodnutiu (mimoriadne opravné prostriedky).
Ustanovenie, že nesprávne pomenovaný opravný prostriedok treba posúdiť podľa jeho obsahu, je potrebné preto, aby sa odvrátila ujma, ktorá by mohla postihnúť účastníkov
tým, keby súdy formalistický odmietaly opravný prostriedok len preto, že je mylne pomenovaný, napr. sťažnosť, hoci y konkrétnom prípade je prípustné len odvolanie.
K§ 172:
Tým, čo je uvedené v dôvodoch § 171 osnovy, je odôvodnené aj ustanovenie, že sa pripúšťa odvolanie proti každému rozsudku okresného súdu bez zreteľa na to, o akú vec ide a akú hodnotu má vec.
Dôvody rozsudku sa nestanú nikdy právoplatnými, preto sa nepripúšťa odvolanie iba proti dôvodom.
Procesná hospodárnosť — snaha, aby konanie bolo rýchle a aby sa vykonalo bez zbytočných trov — odôvodňuje, aby sa o trovách konania, o procesných námietkach a o iných otázkach netýkajúcich sa veci samej (napr. o predbežnej vykonateľnosti — §§ 163, 164 osnovy) rozhodovalo bez ústneho (odvolacieho) pojednávania, ak nebol súčasne rozsudok napadnutý vo veci samej; preto zákon v týchto prípadoch pripúšťa ako opravný prostriedok sťažnosť.
K § 173:
Ustanovenie odseku l uskutočňuje zásadu o jednotnej pätnásťdňovej lehote na podanie opravných prostriedkov. Jedinou výnimkou je ustanovenie § 402 osnovy.
Ustanovenie odseku 2 vychádza zo zásady, že nesprávne poučenie nemá byť na ujmu toho, kto sa ním spravoval. Rovnako nemá byť na ujmu odvolateľa, ak podal omylom odvolanie priamo na odvolacom súde.
K § 174:
Rozsudkom môže byť dotknutý jednak záujem účastníkov, jednak záujem všeobecný. Preto osnova priznáva oprávnenie podať odvolanie len účastníkom a prokurátorovi. Hoci účastníkmi v konaní podľa jedenástej hlavy druhej časti sú žalobca a žalovaný (§ 411 osnovy), môže odvolanie podať aj vedlajší účastník, čo vyplýva z § 418 ods. l osnovy. Prokurátorovi, ktorý doteraz do konania nevstúpil, plynie odvolacia lehota odo dňa, keď bol rozsudok doručený účastníkom.
K § 175:
Pokiaľ ide o odôvodnenie zásady uvedenej v prvej vete, poukazuje sa na dôvody k §§ 7 a 41 až 45 osnovy.
Ustanovenie druhej vety je odôvodnené tým, že od advokáta a notára ako osôb znalých
práva možno spravodlivo požadovať, aby podávaly odvolania len písomne a nezaťažovaly súdy ústnym podávaním odvolaní do zápisnice.
K § 176:
Týmto ustanovením sú dané podmienky, aby odvolací súd mohol splniť sverenú mu úlohu; musí mu byť známe, ktorý rozsudok sa napáda, aké rozhodnutie odvolacieho súdu sa navrhuje, z akých dôvodov, poprípade na základe ktorých skutkových tvrdení a dôkazov. Nedostatok týchto formálnych náležitostí nepokladá však osnova za neodstrániteľný, a to z dôvodov, ktoré sú uvedené pri §§ 41 až 45 osnovy. V dôsledku toho spomenutý nedostatok môže byť dôvodom odmietnutia odvolania iba vtedy, keď pokus o jeho odstránenie, urobený predsedom senátu súdu prvej stolice, bol márny (§ 179 ods. l, § 180 ods. l osnovy) a nedostatky bránia vecnému vybaveniu.
Pripustenie novôt — bez rozdielu, o aké konanie ide — je odôvodnené hlavnou zásadou, že súdne rozhodnutie má vyhovovať materiálnej pravde, a je vedľajšou vecou, či sa ono formálne javí správnym. To platí vo zvýšenej miere, keď účastníkov konania zväčša nebudú zastupovať advokáti.
Vzhľadom na zásadu materiálnej pravdy nemožno pokladať za závažné tie dôvody, ktoré uplatňujú odporcovia novôt, totiž že prípustnosť novôt spôsobuje preťahovanie konania, spôsobuje často zbytočnú prácu súdu, svádza k nepozornosti, nedbanlivosti, zneužívaniu danej voľnosti a zmenšuje energiu súdu prvej stolice. V záujme materiálnej pravdy nemožno účastníkovi zabraňovat, aby svoje opomenutie nahradil v konaní na odvolacom súde; pravdaže, to môže mať za následok, že ho odvolací súd zaviaže nahradiť trovy vzniknuté jeho opomenutím (§§ 132, 187 osnovy).
K § 177:
Toto ustanovenie je odôvodnené už tým, že konanie na odvolacom súde je vlastne pokračovaním v konaní skončenom na súde prvej stolice. V odvolacom konaní nemožno však návrh na začatie konania vziať zpäť, lebo už bolo o ňom rozhodnuté a navrhovateľ sa môže vzdať svojho nároku (§ 74 osnovy).
K § 178:
Praktický význam odvolania by bol značne zmenšený, keby mu nebol priznaný odkladný účinok na rozsudok, proti ktorému smeruje. Odkladný účinok sa vzťahuje na právoplatnosť rozsudku vždy (§ 161 osnovy), na jeho vykonateľnosť však len vtedy, ak jeho vykonateľ-
nosť nebola vyslovená (§§ 163, 164 osnovy). Nebolo by však spravodlivé, aby odkladným účinkom bol postihnutý vždy celý rozsudok. Preto odkladný účinok nenastáva, ak je odvolaním — a to výslovne — napadnutá len taká jeho časť, v ktorej je rozhodnuté len o niektorých z viacerých nárokov, z ktorých má každý samostatný skutkový základ, alebo v ktorej je rozhodnuté o právnom pomere odvolateľa len k niektorým jeho odporcom. Priznanie odkladného účinku i v týchto prípadoch by bolo šikanou pre odporcov odvolateľa, pokiaľ sa na nich nevzťahuje odvolanie. Dôsledky toho sa javia v ustanovení § 183 ods. 4 osnovy. Kde však nejde o žiadny taký prípad, má odvolanie odkladný účinok na celý rozsudok, i keď odvolaním je napadnutá len jeho časť. Odvolateľ totiž môže, pokiaľ nebolo o odvolaní rozhodnuté, rozšíriť svoj odvolací návrh i dôvody (§ 183 ods. 3 osnovy).
K §§ 179 a 180:
Tieto ustanovenia sú odôvodnené zásadou, že o odvolaní má rozhodnúť v každom prípade odvolací súd, teda aj vtedy, ak je podané oneskorene alebo osobou neoprávnenou, ak je neprípustné podľa § 172 ods. l osnovy alebo ak má chyby, pre ktoré ho treba odmietnuť.
K §§ 181 až 183:
Keďže konanie na odvolacom súde je vlastne pokračovaním v konaní skončenom na súde prvej stolice, je potrebné, aby stav veci, priebeh konania, obsah odvolania a odpovede boly prednesené na ústnom pojednávaní. Z dôvodov účelnosti úloha predniesť vec je sverená ustanovením § 182 predsedovi alebo ním poverenému členovi senátu, ktorý vec už preštudoval.
Odvolací súd nie je viazaný skutkovým zistením súdu prvej stolice. Ak sa však chce od neho odchýliť a ak novo najavo vyšlé okolnosti nedávajú mu na to dostatočný podklad, bude potrebné, aby sám znovu vykonal dôkazy, ktoré súd prvej stolice priamo vykonal (§§ 177, 183 ods. l tretia veta osnovy).
Predídeniu novým zbytočným sporom slúži ustanovenie § 183 ods. 2, že odvolateľ až do skončenia odvolacieho pojednávania môže svoj návrh vo veci samej, urobený na súde prvej stolice, zmeniť. Nemôže ho však zmeniť v širšom rozsahu, než to môže urobiť v konaní pred súdom prvej stolice (§72 osnovy).
K §§ 184 až 186:
Rozsudok i vo vzťahu k účastníkom i vo vzťahu k verejnosti má presvedčivo pôsobiť, že je správny. Keď sú účastníci a prokurátor,