sadne spoločnosti vo svojich obchodných stykoch s cudzinou mohly jednak prorogovať československú súdnu právomoc, jednak — ak to vyžaduje potreba v konkrétnom prípade — i smluvne sa podrobiť cudzej súdnej právomoci. Toto právo treba obmedziť. V subjektívnom smere uvedenú voľnosť nemožno dať fyzickej osobe, pokiaľ ide o prorogáciu cudzozemského súdu. V objektívnom smere nemožno pripustiť, aby dohoda rušivo zasiahla do organizačnej skladby československého súdnictva, najmä aby sa namiesto inak príslušného okresného súdu prorogoval v prvej stolici krajský súd. Prorogácia sa ďalej obmedzuje iba na veci uvedené v § 404 ods. l osnovy, kam patria podľa úpravy osnovy hlavne majetkovoprávne veci. Požiadavka písomnej formy je vzhľadom na dôležitosť takejto dohody nevyhnutná.
Význam dohody o príslušnosti cudzieho súdu sa prejaví najmä pri otázke uznania a výkonu cudzozemského súdneho rozhodnutia, ktoré vydá takto dohodnutý súd. Je jasné, že s hľadiska § 637 písm. a) nebude námietok proti uznaniu cudzozemskej súdnej právomoci v danej veci, pravdaže, za predpokladu, že dohoda sa pohybuje v medziach § 623 ods. 4.
K §§624 až 626:
Výsady exteritoriálnych osôb, budov a miestností zodpovedajú bežným zásadám medzinárodného práva. Treba ich vymedziť a zverejniť v rámci ustanovení osnovy, pretože predstavujú značnú výnimku z právomoci československých súdov a nie sú známe ani súdom ani širšej verejnosti, prichádzajúcej do styku so súdmi.
K §§ 627 a 628:
Osnova tu shŕňa zásady, ktoré platia všeobecne v medzinárodnom práve a dostávajú výraz v početných medzinárodných smluvách.
K §§629 a 630:
V krajinách, kde právnu pomoc neposkytujú alebo ju poskytujú iba s ťažkosťami a značnými trovami, je právna pomoc diplomatickým alebo konzulárnym úradom dožadujúceho štátu vhodnou odpomocou. Podobná úprava sa vyskytuje niekedy i v medzinárodných smluvách (napr. naša smluva s Anglickom alebo Francúzskom č. 70/1926, č. 60/1931 Sb. ).
K §631:
Toto ustanovenie patri k bežným ustanoveniam medzinárodného práva, slúžiaceho na ochranu žalovaného. I vtedy, ak bude žalobca od složenia zábezpeky oslobodený podľa odseku
2 písm. b) a c) a pravidelne i podľa písm. d), bude žalovaný chránený ustanovením príslušných medzinárodných smlúv tým, že právoplatné rozhodnutie, ktorým sa žalobcovi ukladá uhradiť trovy, je v cudzom štáte vykonateľné aj vtedy, ak tento štát inak rozhodnutia našich súdov ani nevykonáva ani neuznáva (pozri napr. čl. 18 haagskej procesnej dohody).
K §632:
Toto ustanovenie vyplýva z princípu vzájomnosti.
K §633:
Osnova nezaradila toto ustanovenia medzi ustanovenia o dokazovaní, pretože ide o zistenie cudzieho práva.
K §§634 a 635:
Ide o obvyklé zásady medzinárodného procesného práva.
K §§636 až 643:
Najvýznamnejšou složkou ustanovení o pomere k cudzine sú jednak ustanovenia o uznaní cudzozemských rozhodnutí, jednak ustanovenia o ich výkone tunajšími súdmi. Nimi sa určuje, kedy štát poskytne svoju vnútroštátnu autoritu i moc rozhodnutiu cudzieho štátu alebo úradu tak, ako keby išlo o rozhodnutie jeho vlastného súdu.
Sú štáty, ktoré cudzie rozhodnutia vôbec neuznávajú, resp. ich uznávajú za zvlášť ťažkých podmienok. Vzhľadom na hospodársku štruktúru Československa nebolo však prospešné takéto stanovisko, ktoré vždy musí počítať s rovnako odmietavým správaním sa druhého štátu, s ktorým sa prichádza do styku. Osnova teda zásadne neodmieta uznať cudzozemské rozhodnutie, ak je zaručená vzájomnosť [§ 638 písm. e)]. Vzájomnosť bude zaručená najmä spôsobom uvedeným v § 644 osnovy. Od požiadavky vzájomnosti upúšťa osnova len v manželských veciach a vo veciach zistenia alebo zapretia otcovstva, kde by taká požiadavka nemala smysel (§ 641). Ale neprijíma cudzie rozhodnutie bez ďalšieho, bez podrobenia ho vnútroštátnemu preskúmaniu, ako konečne nerobí žiadny štát. Nepreskúmava však cudzie rozhodnutie so stránky jeho vecnej i formálnej správnosti (neobmedzená kontrola), ale sa uspokojuje, ak cudzie rozhodnutie vyhovuje určitým podmienkam, ktoré s hľadiska domáceho právneho poriadku sú nevyhnutné (obmedzená kontrola).
Pri tomto stanovisku musela osnova predovšetkým vymedziť okruh cudzozemských rozhodnutí, ktoré môžu vôbec dosiahnuť uznanie
podľa týchto ustanovení. Robí tak v § 636, podľa ktorého sa považujú zásadne za uznateľné podľa nasledujúcich ustanovení len také rozhodnutia cudzozemského súdu alebo úradu, ktoré boly vydané o právnych pomeroch, o ktorých by podľa ich povahy rozhodovaly u nás súdy. Takto vymedzený okruh cudzozemských rozhodnutí rozdeľuje osnova v ďalších ustanoveniach na dve skupiny: na rozhodnutia v manželských veciach a vo veciach zistenia alebo zapretia otcovstva a na všetky ostatné rozhodnutia. Obe skupiny majú rôznu formu, v ktorej sa uznanie stane, i rôzne podmienky uznania.
Osnova nepokladá vzhľadom na presne určené podmienky uznania za účelné, aby sa — s výnimkou vecí štátusových — o uznaní cudzozemského rozhodnutia vykonávalo osobitné konanie, končiace sa osobitným výrokom o uznaní, na ktoré je určená i osobitná súdna príslušnosť. Uznanie sa stane formou celkom jednoduchou, bez osobitného výroku, jednoducho tým, že súd pri svojom vlastnom rozhodovaní vezme zreteľ na cudzozemské rozhodnutie tak, ako keby išlo o rozhodnutie tunajšieho súdu (§ 639). Pri tomto spôsobe riešenia nemusí osnova ani určiť osobitnú príslušnosť súdu. Jednoducho ten súd, ktorý má rozhodnúť daný prípad, vyvodí i dôsledky vyplývajúce z toho, že je tu právoplatné cudzozemské rozhodnutie, ktoré splňuje podmienky uznania v československej republike. Tento súd tiež vopred vyšetrí, či sú splnené podmienky určené v osnove jednak pozitívne (§ 637), jednak negatívne (§ 638).
Osobitné konanie pre uznanie cudzozemského rozhodnutia a príslušnosť Najvyššieho súdu pre vyslovenie takého uznania pokladá osnova za potrebné ustanoviť len pre rozhodnutia vo veciach manželských a vo veciach zistenia alebo zapretia otcovstva (§ 643). Ale ani tu nebude vždy potrebné také konanie a naopak také konanie by len zbytočne zaťažovalo hladký chod medzinárodných právnych stykov, ak ide o prípady, ktoré shŕňa osnova do § 641 (napr. rozvod, povolený bulharským súdom bulharským manželom). Cudzozemské rozhodnutie má tu účinky formálnej i materiálnej právoplatnosti, ako keby išlo o rozhodnutie československé, a pritom sa nevyžaduje nejaké konanie o uznanie alebo nejaký výrok. Jedinou zábranou takých účinkov je, že také cudzie súdne rozhodnutie je v rozpore s verejným poriadkom alebo s požiadavkou slušnosti [§ 638 písm. c)].
Všade inde však vo veciach manželských a vo veciach zistenia alebo zapretia otcovstva požaduje osnova konanie a rozhodnutie podľa
§ 643 pri splnení podmienok uznania podľa §§ 641 a 642.
Vzhľadom na § l zákona č. 268/1949 Sb., o matrikách, nie je potrebný výrok Najvyššieho súdu podľa § 643, ak bolo do 8. decembra 1946, keď totiž nadobudol účinnosti zákon č. 199/1946 Sb., v československej matrike poznamenané, že manželstvo bolo vyhlásené za neplatné, za zrušené alebo že bola určená právom existencia či neexistencia manželstva. To isté platí, ak bolo v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ktorý rozširuje delibačné konanie i na veci zistenia či zapretia otcovstva, poznamenané podľa cudzieho rozhodnutia toto zistenie alebo zapretie v československej matrike.
K §§ 644 až 647:
Podobne ako zjednodušila osnova uznávanie cudzozemských súdnych rozhodnutí, zjednodušila aj ich výkon tunajšími súdmi a nezmenšila pritom záruku, že výkon bude pripustený len pri takých rozhodnutiach, které si to v súlade s celkovou politikou štátu zasluhujú.
Výkon cudzieho súdneho rozhodnutia je zosilneným stupňom jeho uznania. Preto je samozrejmé, že osnova žiada splnenie všetkých pozitívnych i negatívnych podmienok podľa §§ 637, 638, ktoré žiada pre uznanie (§ 645 ods. 1), a že okrem toho kladie ďalšie požiadavky. Zvlášť jasne musí byť zaručená vzájomnosť so štátom, ktorého rozhodnutie sa má v československej republike vykonať (§ 644). Okrem toho určuje ďalšiu podmienku v § 645 ods. 2.
Tieto ustanovenia pokladá osnova za dostatočné, tým skôr, keď i chod súdneho konania podľa ustanovení osnovy a možnosť zásahu prokurátora poskytujú dostatočné záruky. Pre výkon cudzozemských súdnych rozhodnutí nedáva teda osnova žiadne osobitné konanie s osobitnou súdnou príslušnosťou (§ 647).
K piatej časti.
Nesporné výhody konania pred rozhodcami užíval doteraz prevažne kapitalistický sektor vo svojom vlastnom záujme. Osnova zachováva tieto výhody, avšak len v prospech socialistického sektora, čo sa javí v obmedzení okruhu osôb, ktoré môžu uzavrieť rozhodcovskú smluvu. Pôjde väčšinou o riešenie majetkových sporov, ktorých rýchle a neformalistické rozhodnutie bude i v záujme riadneho plnenia jednotného hospodárskeho plánu. Ako z § 3 osnovy vyplýva, sú vylúčené z konania pred rozhodcami, pravdaže, tie spory medzi národnými podnikmi, ktorých riešenie prikáže osobitný zákon štátnej arbitráži.
K § 648:
Osnova nevyžaduje, aby sa rozhodcovská smluva obmedzila na označenie určitého už medzi stranami vzniknutého sporu alebo na označenie určitého právneho pomeru; postačí, keď smluva je do tej miery určitá, že vymedzuje okruh vecí, o ktorých majú rozhodcovia rozhodovať. Predmetom konania pred rozhodcami môžu byť, pravdaže, len také veci, ktoré patria do právomoci riadnych súdov (§ 3 osnovy) a sú uvedené v § 404 ods. l osnovy, teda hlavne majetkové dvojstranné právne pomery. Sverovať rozhodcom aj iné veci nemožno; bolo by to v rozpore s úlohami ľudovodemokratického riadneho súdnictva.
V smluve možno rozhodcov pomenovať alebo sa má v nej ustanoviť, v akom počte majú byť určení a kto ich určuje; ak rozhodcovská smluva nemá o tom žiadne ustanovenia, treba, aby sa o tom strany dodatočne písomne dohodly.
Všeobecnej požiadavke písomností smluvy je urobená zadosť, ak vyhovuje smluva ustanoveniu § 41 osnovy občianskeho zákonníka. Vyhovie sa jej aj tým, že sa jedna strana v podpísanej prihláške za člena právnickej osoby a pod. podrobí stanovám tejto právnickej osoby, v ktorých je predpísané, ktoré otázky sa riešia pred rozhodcami. Rozhodcovskú smluvu možno uzavrieť medzi československými právnickými osobami navzájom, medzi nimi a československými občanmi alebo medzi cudzincom (cudzou právnickou osobou) a československou právnickou osobou.
Ustanovenie § 648 samozrejme nevylučuje zriaďovanie obligatórnych rozhodcovských súdov zákonom, poprípade rozhodcovských komisií, ktoré nemajú povahu rozhodcov.
K § 649:
Rozhodcovia nie sú orgánmi ustanovenými štátom na vykonávanie súdnictva. Preto im nemožno priznať oprávnenie, aby donucovali k účasti osoby, ktorých činná účasť na konaní je vecne žiadúca. Preto sa im musí dať možnosť, aby sa v záujme náležitého vysvetlenia stavu veci obrátili so žiadosťou o právnu pomoc na riadny súd. Tým sa tiež čelí nebezpečenstvu, že by najmä svedkovia a znalci alebo niektorá strana mohli úmyselným odopieraním účasti mariť konanie.
K § 650:
Nebolo by účelné slučovať možnosť predbežných opatrení o veciach, o ktorých majú podľa smluvy rozhodovať rozhodcovia. Nemožno však rozhodnutie o takomto opatrení sveriť rozhod-
com, lebo na to sa nevzťahuje rozhodcovská smluva.
K § 651:
Konanie pred rozhodcami by nemalo smysel, keby ich vecnému rozhodnutiu neboly priznané rovnaké právne účinky ako právoplatnému rozsudku riadneho súdu. Tieto účinky mu však možno priznať len vtedy, ak sú splnené aspoň najzákladnejšie formálne náležitosti, určené pre každé súdne rozhodnutie. Pokonávke uzavretej pred rozhodcami možno síce priznať súdnu vykonateľnosť, ale nie i ostatné právne účinky právoplatného súdneho rozsudku, pretože by sa inak stranám umožnilo rozhodcovskou smluvou obchádzať ustanovenie § 75 osnovy a vylučovať na ujmu štátu a pracujúcich zásah prokurátora podľa § 6 osnovy.
K § 652:
Osnova priamo nepredpisuje spôsob konania pred rozhodcami ani obsahové náležitosti ich rozhodnutia. Preto tieto otázky môžu byť upravené buď stranami v rozhodcovskej smluve alebo môžu byť ponechané voľnému uváženiu rozhodcu. Ale ak sa priznáva rozhodnutiu rovnaký právny účinok ako právoplatnému súdnemu rozsudku, musí konanie pred rozhodcami a aj ich rozhodnutie spočívať v podstate na rovnakých hlavných zásadách, na akých spočíva konanie a rozsudok riadneho súdu. To vraví § 652 nepriamo tým, že nezachovanie týchto zásad označuje za dôvod, pre ktorý môže strana žalovať na riadnom súde o neúčinnosť rozhodnutia. Tieto zásady sú tu shrnuté len do dvoch pružne formulovaných bodov. Nimi sú nepochybne zachytené aj prípady uvedené v § 27 osnovy a prípady obnovy podľa § 197 osnovy.
Keby bolo rozhodnutie nesrozumiteľné alebo neurčité, nebolo by to síce dôvodom žaloby o jeho neúčinnosť, ale nebolo by možné nariadiť na jeho základe exekúciu; strana by potom mohla v tom smere, v ktorom je rozhodnutie nesrozumiteľné alebo neurčité, žalovať na riadnom súde. Nie je totiž mysliteľné, aby sa strana nemohla domôcť výkonu svojho práva, keď rozhodnutie síce má, ale toto nevyhovuje ustanoveniam §§ 434 a 435 osnovy.
Ak bráni včasnému začatiu konania pred rozhodcami alebo pokračovaniu v ňom závažná prekážka, či už v osobe rozhodcu (úmrtie, odopretie funkcie), či v osobe strany (odopretie pomenovať rozhodcu), môže strana pre neplatnosť rozhodcovskej smluvy (§§ 261, 334 občianskeho zákonníka) uplatniť svoj nárok na riadnom súde.
K § 653:
Pre príslušnosť okresného súdu, v obvode ktorého bolo vydané napádané rozhodnutie, rozhodovať o žalobe o jeho neúčinnosť hovorí to, že sa tak umožňuje tunajšiemu súdu preskúmať (konaní podľa jedenástej hlavy druhej časti) i také tu vydané rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú tiež alebo výlučne na cudzincov. Preskúmanie rozhodnutia vydaného v cudzine, ktoré by malo byť podkladom pre exekúciu v československej republike, sa môže diať tunajším súdom pri rozhodovaní o uznaní tohto rozhodnutia ako cudzozemského exekučného titulu podľa § 646 osnovy.
K § 654:
Rozhodcovské smluvy majú povahu smlúv podľa občianskeho práva, takže sa pre ich platnosť vyžadajú aj podmienky určené občianskym právom, platným v čase ich vzniku. Pokiaľ teda vzniklý platne pred účinnosťou nového občianskeho zákonníka a zákona o konaní v občianskych právnych veciach, nemožno ich procesným ustanovením vyhlásiť za neúčinné. K dôsledkom ich účinnosti patrí i možnosť, aby sa konanie pred rozhodcami na ich základe vykonalo tiež podľa procesných ustanovení, ktoré platily v čase ich vzniku. Pretože toto konanie nie je konaním na riadnom súde, nie je tento dôsledok v rozpore so zásadou vyslovenou v § 655 osnovy. Naproti tomu tam, kde ide
o žalobu o neúčinnosť rozhodcovského rozhodnutia, vydaného na základe rozhodcovskej smluvy, vzniknutej za predcházajúceho práva, ide o konanie na riadnom súde a preto musia podľa spomenutej zásady § 655 osnovy pre neho platiť ustanovenia zákona o konaní v občianskych právnych veciach bez ohľadu na to, či žaloba bola podaná pred dňom, keď nadobudol účinnosť, alebo po tomto dni. To platí
i o príslušnosti súdu. Výnimku tu tvoria dôvody žaloby o neúčinnosť, s ktorými by prípadne nebolo možné za platnosti bývalého práva ani počítať. O počítaní lehoty na podanie žaloby podľa § 653 ods. 2 osnovy platí v týchto prípadoch prechodné ustanovenie § 657 osnovy.
K § 655:
Ustanovení osnovy, zodpovedajúce novým politickým a hospodárskym pomerom, musia platiť od svojej účinnosti pokiaľ možno v plnom rozsahu, a to i pre veci začaté pred účinnosťou osnovy, ale doteraz neskončené. Osnova však nechce dať svojim ustanoveniam zpätnú účinnosť; preto necháva nedotknuté také právne účinky procesných úkonov, ktoré už nastaly a ktoré teda v ďalšom priebehu ko-
nania, vykonanom už za platnosti osnovy, nemožno preskúmať, ak sa tým nemá zasiahnuť do práv účastníkov. Napr. uznanie podrží svoju účinnosť i za platnosti osnovy; ak však nebolo ešte súdom vybavené, vybaví ho súd podľa ustanovení osnovy (§ 74).
Odsek 2 umožňuje pokračovať všade tam, kde konanie možno prispôsobiť novým predpisom. Ináč touto všeobecnou zásadou sa postihujú všetky prípady, kde je potrebné doterajšie konanie zastaviť, pretože podľa predpisov nového hmotného alebo procesného práva nemožno v konaní pokračovať.
K § 656:
Celý rad administratívnych a iných zákonov, ktoré ostávajú zatiaľ v platnosti, ustanovuje, že sa má o veci rozhodnúť v nesporovom konaní alebo že sa majú použiť zásady nesporového konania. Preto je potrebné dať všeobecné pravidlo, že sa tu naďalej použijú ustanovenia prvej časti osnovy.
Je účelné, aby sa tu zväčša rozhodovalo bez ústneho pojednávania, a pravidelne postačí jediný sudca.
K § 657:
Prechodné ustanovenie je potrebné len pre zákonné lehoty. Sudcovské lehoty sú procesnými úkonmi súdu a účinnosť osnovy sa ich plynutia nedotkne (§ 655 ods. l druhá veta osnovy); ich predĺženie alebo skrátenie bude, pravdaže, len čo osnova sa stane zákonom, vykonané podľa ustanovení osnovy.
K § 658:
Odchylne od zásady vyslovenej v § 655 osnovy vykoná konanie, kde sa už začalo konať vo veci, súd príslušný podľa doterajších ustanovení. Vzhľadom na to, že ustanovenia o príslušnosti boly nedávno upravené zákonom č. 319/1948 Sb., o zľudovení súdnictva, a sú vo väčšine prípadov vyhovujúce, nebolo by účelné, aby po nadobudnutí účinnosti osnovy boly spisy postupované iným súdom, konanie opakované a zriaďované osobitné odvolacie senáty.
K §§ 659 až 663:
Ostatné odchýlky od zásady § 655 osnovy obmedzuje osnova na nevyhnutnú mieru.
Ak konanie o vyhlásenie za mŕtveho alebo dokázanie smrti už tak pokročilo, že bola už vyvesená vyhláška, nebolo by účelné, aby sa ďalšia časť konania vykonala podľa nových predpisov. Nové ustanovenia, najmä
o povinnosti ustanoviť opatrovníka, nútily by kde tu k opakovaniu vyhlášky, viedly by k zbytočnému prieťahu v konaní i jeho zdraženiu, čo by sa nepriaznivo dotýkalo najmä pozostalých po účastníkoch vojny. Ohľad na nich viedol osnovu i k ustanoveniu § 659 ods. 2.
V pozostalostnom konaní musela sa osnova prispôsobiť prechodným ustanoveniam občianskeho zákonníka. Preto tam, kde sa i naďalej použije bývalé dedičské hmotné právo (§ 565 osnovy občianskeho zákonníka), musí ostať zachované i doterajšie procesné právo.
Aj v konaní o umorenie listín je potrebné vziať zreteľ na prípady, kde bude už pred účinnosťou osnovy vyvesený vyzývací edikt, lebo by ináč rôznosť lehôt spôsobila zmätky a tým neodôvodnené straty pre účastníkov.
Upomínacie žiadosti podľa zákona č. 67/ 1873 ŕ. z. osnova nepozná. Preto by sa konanie muselo zastaviť (§ 655 ods. 2 osnovy), keby lehota na odpor pred účinnosťou osnovy ešte neuplynula.
K §§664 až 672:
Aj pre exekučné konanie a pre konkurzné a vyrovnacie konanie musela dať osnova niektoré prechodné ustanovenia, odchyľujúce sa od zásady jej paragrafu 655. Je to bez ďalšieho jasné pre vyrovnacie konanie, ktoré osnova nepozná. Prijatie vyrovnania má hmotnoprávne účinky a bolo by v podstate zásahom do týchto už nadobudnutých práv, keby osnova neumožnila také vyrovnanie dokončiť. Ustanovenie § 672 ods. 2 sa vzťahuje tiež len na také ujednania.
Dôsledne vykonaná zásada § 655 osnovy dotkla by sa i platnosti už právoplatných exekučných titulov, pokiaľ by sa tieto nesrovnávaly s mnohými ustanoveniami. Potreba výnimky v tomto smere je zrejmá.
Exekúciu vnútenou správou osnova nepozná a dôsledne nepripúšťa ani v nej pokračovať. Nemôže sa však vyhnúť úprave aspoň tých úkonov, ktoré vyžaduje zrušenie vnútenej správy.
Pre exekučnú dražbu nehnuteľnej veci treba pripustiť odchýlku, ak bol už určený dražobný termín, lebo exekučná dražba je odchylne upravená. Také konanie sa ukončí podľa doterajších ustanovení, iba ak nedošlo k dražbe. Tu už niet dôvodov, aby sa konanie vykonalo podľa nových ustanovení, lebo ide vlastne o novú dražbu.
Ustanovenia §§ 667 a 668 sú dôsledným vykonaním zásady § 655. Osnova však túto zá-
sadu tu podrobnejšie rozvádza, čo je potrebné vzhľadom na to, že osnova spojuje so zexekvovaním už účinky prikázania a rozdielne upravuje rozsah zexekvovania platu.
Zabezpečovaciu exekúciu osnova nepozná. Nemožno však odstrániť už nariadenú zabezpečovaciu exekúciu bez poškodenia záujmov, pre ktoré práve bola zabezpečovacia exekúcia nariadená. Avšak nútenú správu osnova ani tu nepripúšťa.
Premena konkurzu na exekučnú likvidáciu nie je možná vzhľadom na rozdielnu úpravu oboch týchto konaní. Vyhlásenie konkurzu má ďalekosiahle hmotnoprávne účinky a nebolo ich možno jednoducho anulovať.
K § 673:
I tam, kde podľa osnovy ostanú staré predpisy aj naďalej v platnosti, použijú sa tieto nové základné ustanovenia osnovy, ktoré sledujú záujem pracujúcich a štátu.
K § 674:
Aj administratívne konanie bude novo upravené. Na prechodný čas však treba, aby sa táto doteraz platná zásada aj naďalej zachovala.
K § 675:
Toto ustanovenie obsahuje predovšetkým všeobecnú zrušovaciu doložku; výhrada tam uvedená pamätá na prípady, kde podľa predchádzajúcich prechodných ustanovení treba postupovať v začatých veciach ešte po nadobudnutí účinnosti zákona. Vzhľadom na to, že táto zrušovacia doložka má znenie príliš všeobecné, uvádzajú sa ďalej — pravdaže, len ako príklad — najdôležitejšie predpisy, ktoré zrušuje nový zákon o konaní v občianskych právnych veciach. Pretože už v dôsledku ústavy 9. mája (§ 172 ods. 2 a § 173 ods. 2) sa stály neplatnými všetky zákony, ktoré odporujú ustanoveniam ústavy a zásadám ľudovodemokratického zriadenia alebo upravujú veci odchylne od ústavy, bolo zrušovacie ustanovenie formulované tak, aby s týmito ustanoveniami ústavy bolo v súlade a aby bola zachovaná možnosť i prípadného výkladu v smysle § 65 ústavy.
V texte § 675 sa upúšta od výpočtu patentov, dvorských dekrétov, dekrétov dvorskej kancelárie atď., týkajúcich sa veci, upravených touto osnovou. Z nich treba uviesť najmä: dekréty dvorskej kancelárie č. 266/ 1784, č. 103/1793, č. 1086/1814, č. 2422/ 1829, č. 92/1835, č. 291/1838, č. 373/1839, všetko sb. zák. súd., nariadenie apelačného
súdu č. 400/1785 sb. zák. súd., cisársky patent č. 636/1787 sb. zák. súd., dvorské dekréty č. 549/1801, č. 582/1802, č. 1201/1816, č. 1332/1817, č. 1621/1819, č. 1755/1821, č. 1880/1822, č. 2027/1824, č. 2217/1826, č. 2348/1828, č. 2354/1828 i s prílohou, č. 2582/1832, č. 90/1835, č. 173/1837, č. 199/ 1837, č. 390/1839, č. 587/1842, č. 644/1842, všetko sb. zák. súd., zák. čl. XXIII/1802 o odstránení hraničných sporov, dekrét dvorskej komisie pre dobročinnosť č. 59/1806 sb. zák. pol., sv. 26, str. 96, cirkulár č. 1701/ 1820 sb. zák. súd., guberniálne nariadenie č. 212/1834 čes. prov. sb. zák., najvyššie rozhodnutie č. 933/1846 sb. zák. súd.
Ustanovením § 675 popri základných predpisoch v texte výslovne uvedených stratily platnosť — poprípade používateľnosť — najmä tieto ďalšie predpisy:
nariadenie ministra spravodlivosti č. 256/ 1850 ř. z., ktorým sa v dohode s ministrom vnútra vydávajú inštrukcie pre obecných starostov v súdnych úradných konaniach prenesených na nich,
nariadenie ministra spravodlivosti č. 227/ 1852 ř. z., o spôsobe vymáhania a premeny peňažných trestov uložených v civilnom konaní,
nariadenie ministra vnútra a spravodlivosti a vyhláška policajného úradu č. 73/1853 ŕ. z., o zachádzaní so zakázanými tlačivami a necudnými vecami pri dražbách,
nariadenie ministrov spravodlivosti a financií č. 120/1859 ř. z., ktorým sa upravuje konanie pri oznamovaní súdnych rozhodnutí o zákaze, zexekvovaní a odovzdaní verejných obligácií a úrokov z nich,
nariadenie štátneho ministra a ministra spravodlivosti č. 110/1865 ř. z., o výnimkách zo všeobecných súdnych zákonov na prospech ústavov, prevádzajúcich úverové obchody,
zákon č. 33/1868 ř. z., upravujúci konanie o vykonanie prísah na súde,
nariadenie č. 13. 249/1883 I. M., o konaní v pozostalostných veciach arcipastierov požívajúcich cirkevné benefícium z kráľovskej donácie,
nariadenie č. 43. 194/1895 I. M., na vykonanie zák. čl. XVI/1894 o pozostalostnom konaní,
nariadenie č. 43. 195/1895 I. M., ktorým sa uvádza zák. čl. XVI/1894, o pozostalostnom konaní, a robia sa prechodné opatrenia,
§§ 22, 28 a 87 až 89 zákona č. 217/1894 ř. z., o súdnej organizácii,
nariadenie ministra spravodlivosti č. 174/ 1897 ř. z., o tom, aká daňová odhadná hodnota nehnuteľností zaťažených simultánnou hypotékou sa má vziať za základ pri predbežnom určovaní stavu tiarch a pri rozvrhu najvyššieho podania, v znení vládneho nariadenia č. 9/1934 Sb.,
nariadenie ministrov spravodlivosti a financií č. 249/1897 ř. z., o vedení exekúcie na verejné obligácie, ktoré znejú na určité mená alebo vinkulovaním sú venované určitému účelu,
nariadenie ministrov spravodlivosti, vnútra a obchodu č. 280/1897 ř. z., ako preukázať prevádzku obchodnej živnosti, aby bol zistený súd splnišťa,
vyhláška miestodržiteľstva č. 56/1897 čes. z. z., o výhrade súdnej príslušnosti v smluvách a listinách, týkajúcich sa štátneho imania a fondov, postavených tomuto imaniu na roveň,
nariadenie č. T 107-15/1904 I. M., vo veci pozostalostí nižších katolíckych kňazov zomrelých bez závetu,
§§ 16, 17 a 27 až 35 zák. čl. VII/1912, o zmene niektorých ustanovení súdnej organizácie a konania,
čl. III až VIII cisárskeho nariadenia č. 118/ 1914 ř. z., ktorým sa mení konanie v občianskych právnych veciach (novely o úľavách pre súdy),
nariadenie ministra spravodlivosti č. 125/ 1914 ř. z. na vykonanie niektorých ustanovení novely o úľavách pre súdy,
cisárske nariadenie č. 208/1914 ř. z., o príslušnosti súdu pobytu obstarávať poručenské alebo opatrovanské veci,
nariadenie ministra spravodlivosti č. 209/ 1914 ř. z., o príslušnosti súdu pobytu obstarávať poručenské alebo opatrovanské veci,
nariadenie č. 68. 300/1914 I. M., ktorým sa upravuje nesporové konanie v obchodných a zmenkových veciach,
cisárske nariadenie č. 372/1915 ř. z., o spísaní a podpísaní súdnych rozhodnutí v občianskych a trestných veciach a protokolov, ak vznikla trvalá prekážka u sudcu alebo zapisovateľa,
nariadenie ministra spravodlivosti č. 269/ 1916 ř. z., o oznámeniach prijatia osôb na psychiatrické univerzitné kliniky a na pozorovacie oddelenie nemocníc,
nariadenie č. 3. 982/1916 M. E., o zvýšenej ochrane členov rodiny a nemanželských detí, majúcich nárok na výživu,