ná len tam, kde ide o scudziteľné právo. Exekúcia zexekvovaním podľa §§ 527 a nasl. osnovy bude vhodná len tam, kde podľa dlžníkovho práva je niekto zaviazaný na nejaké plnenie. Nemajú sa vylúčiť a niekedy aj treba povoliť v tej istej exekúcii dva exekučné prostriedky alebo i viac, napr. ak sa exekúcia vedie na dlžníkov nárok na vydanie hnuteľnej a nehnuteľnej veci do jeho vlastníctva, zexekvuje sa vopred tento nárok podľa obdoby §§ 527 a nasl. osnovy, a ak poddlžník splní svoj záväzok, bude ešte potrebná exekúcia podľa §§ 508 a nasl. osnovy na vydanú hnuteľnú vec a exekúcia podľa obdoby § 449 na vydanú nehnuteľnú vec.

K § 551:

Exekučné prenajatie dlžníkovho práva sa významom a povahou najviac blíži exekučnému predaju hnuteľných vecí. Preto osnova upravila exekučné prenajatie dražbou i rozvrh splátok nájomného podľa obdoby ustanovení o dražbe hnuteľných vecí a o rozvrhu výťažku predaja hnuteľných vecí.

K § 552:

Ide o dôsledok zásady, že ani exekučný nadobúdateľ nemôže nadobudnúť viac práv, než mal jeho predchodca.

K §§ 553 a 554:

Nové hmotné právo nepozná symbolické odovzdanie veci a nepredpisuje, aby k dôvodu nadobudnutia vlastníctva, okrem vecí určených podľa druhu, pristúpil ešte určitý spôsob jeho nadobudnutia (§ 111 osnovy občianskeho zákonníka). V ustanovení § 554 však osnova nemá na mysli odovzdanie ako úkon, ktorým má vymáhajúci veriteľ nadobudnúť vlastníctvo, ale ide o jednoduché odovzdanie, na ktoré má vymáhajúci veriteľ nárok, pretože už je vlastníkom alebo i z iného právneho dôvodu. Len o také odovzdanie ide aj v ustanovení § 553. Toto ustanovenie je doplnené § 554 vzhľadom na to, že môžu nastať prípady, v ktorých nemožno odovzdať veci inak než listinou alebo nástrojom, alebo pri ktorých tento spôsob odovzdania je vhodnejší než odovzdanie samotnej veci, alebo konečne kde by odovzdanie len samotnej veci bez listiny alebo nástroja nepostačovalo.

K § 555:

Ustanovenie o výkone vypratania i proti osobám, ktoré sú na vypratúvanej nehnuteľnej veci iba na základe práva povinnej

strany, v protiklade k osobám, ktoré sú na nej na základe vlastného práva (napr. na základe smluvy s vlastníkom nehnuteľnej veci), sa primyká k § 381 osnovy.

V odseku 2 sa pamätá na vypratanie priestoru v hnuteľných veciach, ako napr. na lodiach, dočasných stavbách, cirkusových vozoch atď.

K §§ 556 a 557:

Ustanovenie o tom, že exekúcia vyprataním sa nemá vykonať, kým nebude predložené potvrdenie MNV, nemusí v budúcnosti vždy vyhovovať; preto osnova umožňuje inú úpravu vládnym nariadením. Predloženie potvrdenia MNV je odôvodnené snahou uľahčiť bytovú politiku národných výborov. Výkon nariadenej exekúcie vyprataním sa nariadi 7. úradnej povinnosti, len čo bude predložené potvrdenie MNV. Pretože sa však dlžník o tom zpravidla nedozvie, ohľad na jeho záujmy vyžaduje, aby bol včas vopred o čase výkonu vypratania upovedomený.

K §§ 558 až 560:

Tieto ustanovenia sú v súlade s hmotným právom.

K § 561:

Týmto ustanovením chce osnova umožniť vymáhajúcemu veriteľovi exekúciu podľa §§ 559 a 560 aj v prípade, keď potrebné listiny — ako to zpravidla býva — nemá on, ale dlžník. Povinnosť dlžníka vydať tieto listiny vyplýva z jeho povinnosti zistenej v exekučnom titule, že musí poskytnúť vymáhajúcemu veriteľovi v ňom uvedené právo.

K § 562:

Pre nehnuteľné veci nezapísané vo verejnej knihe platí obdobný postup ako pri nehnuteľných veciach zapísaných vo verejnej knihe.

K § 563:

Toto ustanovenie nepotrebuje osobitné odôvodnenie.

K § 564:

Ide iba o riešenie neshody spoluvlastníkov o rozdelení spoločnej nehnuteľnej veci, ktoré sa pre nemožnosť hmotného rozdelenia musí vykonať jej predajom (§ 138 druhá veta a § 140 osnovy občianskeho zákonníka). Odchýlky od ustanovení o exekučnej dražbe nehnuteľných vecí sú odôvodnené rozdielnou povahou exekučnej dražby spoločnej nehnuteľnej veci.

K § 565:

Pokiaľ ide o vymáhanie súdom vopred určených trov, je účelné ponechať ho návrhu vymáhajúceho veriteľa, lebo ide o nový exekučný titul.

K § 566:

Toto ustanovenie naväzuje na ustanovenie § 553 osnovy o exekúcii na vymoženie nároku na dodanie vecí určených podľa druhu ako jeho účelné doplnenie. Vymáhajúci veriteľ, ak zostala táto exekúcia bezúspešná, dosiahne tak krátkou cestou uspokojenie na základe tu určeného zmocnenia. Pokiaľ ide o ustanovenie o vymáhaní vopred určených trov, odkazuje sa na dôvodovú zprávu k § 565 osnovy.

K §§ 567 a 568:

Peňažnými pokutami možno celkom dobre prinútiť dlžníka, aby trpel vykonanie nejakého činu, alebo aby sa zdržal nejakého činu. Osnova však upustila od donucovacieho prostriedku väzby dlžníka, pre ktorý v socialistickom právnom poriadku pri vymáhaní súkromnoprávnych nárokov niet miesta. V záujme urýchlenia a zjednodušenia konania osnova ustanovuje, že k výkonu usnesení

o zábezpeke podľa § 567 ods. 2 prikročí exekučný súd z úradnej povinnosti. V ostatnom je úprava exekučného prostriedku podľa §§ 567 a 568 odôvodnená povahou veci.

K § 569:

Osnova sleduje i tu myšlienky zjednodušenia, zlacnenia a urýchlenia exekúcie.

K § 570:

Exekučná likvidácia je jedným z exekučných prostriedkov. Je prípustná len vtedy, ak má dlžník viac veriteľov (pozri aj §§ 574, 575 osnovy). Likvidačnou podstatou sa rozumie majetok, ktorý má dlžník v čase nariadenia likvidácie, aj ten, ktorý akokoľvek nadobudol za likvidačného konania, teda

i príjem z pracovného pomeru — vždy s vyňatím toho, čo je vylúčené z exekúcie.

K § 571:

Pre exekučnú likvidáciu nemožno vystačiť s definíciou účastníkov určenou všeobecne pre exekučné konanie v § 427 osnovy. Ide tu o složitejší vzťah a ako vidno z § 572 osnovy, likvidáciu môže navrhnúť i niekto, kto nie je veriteľom. Okrem toho možno podľa § 575 osnovy nariadiť likvidáciu i z úradnej povinnosti. Preto tu treba vymedziť pojem účastníka zvlášť.

K § 572:

Návrh na exekučnú likvidáciu nemôže podať veriteľ, ktorý je iba zabezpečený na určitej veci dlžníka a nie je jeho osobným veriteľom, lebo má nárok na uspokojenie len z tejto veci.

Oprávnenie podať návrh sa priznáva aj okresnému národnému výboru a dozornému orgánu právnickej osoby, pretože tieto môžu mať záujem na usporiadaní majetkových pomerov a záväzkov dlžníka podľa jednotného hospodárskeho plánu. Dlžníka nemožno vylúčiť z tohto oprávnenia, lebo by to nebolo v súhlase s tým, že je začlenený do hospodárskeho spoločenstva predovšetkým v záujme spoločnosti, a nie vo svojom sebeckom záujme.

Keďže sa osnova zmieňuje o exekučnom súde, je príslušným všeobecný súd dlžníka podľa § 429 ods. l osnovy; ustanovenie § 429 ods. 2 neprichádza tu do úvahy, pretože má na mysli iba exekúciu na nehnuteľné veci podľa §§ 449 až 507 osnovy.

K § 573:

Keďže nemožno predpokladať, že veriteľ podrobne pozná majetkový stav dlžníka, nemožno od neho žiadať dôkaz o dlžníkovej predlženosti alebo neschopnosti platiť. Postačí, keď uvedie okolnosti, ktoré robia túto predlženosť alebo neschopnosť pravdepodobnou. Je potom vecou ďalšieho vyšetrovania (§ 574 osnovy), aby sa zistilo, či jeho údaje zodpovedajú skutočnosti. Dlžníkovi ako navrhovateľovi sa neukladá taká povinnosť, pretože sa predpokladá, že dlžník nepodá navrh bezdôvodne. Z toho istého dôvodu sa to nepredpisuje ani okresnému národnému výboru a dozornému orgánu právnickej osoby ako navrhovateľom (§ 572 osnovy). Ale ak je navrhovateľom dozorný orgán štátneho, národného, komunálneho alebo družstevného podniku, označí majetok, ktorý sa má stať likvidačnou podstatou (§§ 437 a 438 osnovy).

K § 574:

Dlžníkovu neschopnosť platiť alebo jeho predlženosť treba vyšetriť v každom prípade, lebo je to hlavnou podmienkou prípustnosti exekučnej likvidácie vôbec. Predpokladá sa trvalejšia neschopnosť platiť.

Pre urýchlenie vykonáva vyšetrovanie jediný sudca a iba rozhodnutie o návrhu je vyhradené senátu.

K § 575;

Na právnickú osobu nie je možné pre jej výnimočný hospodársky význam nariadiť likvidáciu za rovnakých podmienok ako na osobu fysickú.

K §§ 576 a 577:

Lehota tridsiatich dní na prihlásenie nárokov s upozornením, že pri nedodržaní lehoty sa na ne nebude brať zreteľ, sa vzťahuje na likvidačných veriteľov, t. j. na osobných veriteľov, ktorí nemajú svoje nároky zabezpečené záložným alebo zádržným právom alebo zabezpečovacím prevodom; ak sa chce osobný veriteľ, ktorého nárok je takto zabezpečený, zúčastniť na konaní aj ako likvidačný veriteľ, musí, pravdaže, svoj nárok tiež prihlásiť v tejto lehote (§ 595 osnovy). Uvedené následky sú dané preto, aby bolo možné vykonať likvidáciu čo najrýchlejšie a najúčelnejšie. Opomenutie prihlásiť nárok včas však nemá za následok jeho zánik. Nároky oddelných veriteľov a veriteľov s nárokmi na vylúčenie veci z podstaty ostávajú, pravda, nedotknuté.

Zápis nariadenia likvidácie vo verejnej knihe, v zápisnici o exekučnom opísaní nehnuteľnej veci a v zápisniciach o výkone exekúcie a čo najširšie danie likvidácie na známosť verejnosti má za účel upozorniť na likvidáciu tretie osoby, aby si uvedomily riziko spojené s ich prípadnými hospodárskymi stykmi s dlužníkom a aby vyjednávaly len so správcom podstaty.

Prokurátor má právo kedykoľvek vstúpiť do konania. Preto mu netreba doručovať usnesenie.

K §§ 578 až 580:

Cieľom exekučnej likvidácie je uspokojiť nároky veriteľov existujúce vo chvíli nariadenia likvidácie. Zdrojom ich uspokojenia je predovšetkým dlžníkov majetok, ktorý je tu na začiatku likvidácie. Preto sa musia k nariadeniu likvidácie viazať určité právne účinky odchylné od účinkov spojených so začatím exekúcie alebo s iným konaním. Tieto účinky jednak znemožňujú vykonávať na dlžníkovom majetku zmeny, ktoré by ohrožovaly dosiahnutie onoho cieľa, jednak umožňujú úkony, ktoré sú veriteľom i dlžníkovi na prospech. Bolo treba ustanoviť, že zákonné majetkové spoločenstvo manželov (§§ 22 a nasl. zákona o rodinnom práve) zaniká, pretože by sa inak všetok majetok patriaci do tohto spoločenstva stal súčiastkou likvidačnej podstaty. Stalo sa tak v záujme ochrany rodiny.

Nariadením likvidácie stráca dlžník oprávnenie nakladať aj so svojimi pohľadávkami, čo znamená, že nie je oprávnený ani prijať ich plnenie [§ 579 písm. a)]. Účinky platenia poddlžníkom likvidačnému dlžníkovi treba posudzovať podľa § 311 osnovy občianskeho zákonníka.

K §§ 581 a 582:

Dôsledkom toho, že exekučná likvidácia je len jedným z exekučných prostriedkov, je aj to, že na rozdiel od doterajšieho konkurzného konania niet v nej miesta pre veriteľské orgány, t. j. pre schôdzky veriteľov a pre veriteľský výbor. Zriaďovanie takých orgánov by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a so zásadou oficiality. A pretože o voľbe veriteľského výboru rozhodovala väčšina počítaná podľa výšky pohľadávok a tiež na schôdzkach veriteľov v skutočností rozhodovali veritelia, ktorí mali najväčšie pohľadávky, teda v podstate kapitálové silní jednotlivci, javily sa tieto veriteľské orgány činiteľmi zodpovedajúcimi duchu kapitalizmu. Ľudovodemokratické zriadenie nemôže uznať oprávnenosť ich existencie.

Správca podstaty je úradne ustanoveným orgánom, ktorého činnosť je pod dozorem súdu. V exekučnej likvidácii sa nemožno bez neho zaobísť, pretože nemožno od súdu žiadať, aby sa napr. staral o správu likvidačnej podstaty, realizoval obchodné ujednanie urobené dlžníkom ešte pred nariadením likvidácie, aby speňažil podstatu a pod. To patrí do rámca hospodárskej činnosti, ktorá je hlavnou úlohou správcu. Vo veľkej miere od jeho schopností a od toho, ako ich využije, závisí hospodársky úspech alebo neúspech likvidačného konania, poprípade odraz toho na jednotný hospodársky plán. Preto možno túto funkciu sveriť iba osobám občiansky bezúhonným a spôsobilým. Z povinnosti správcu podstaty starať sa o vymoženie majetku vyplýva, že je oprávnený na všetky úkony s tým súvisiace, teda i na zapieracie žaloby. Súd upraví podľa potreby jeho práva a povinnosti tak, aby sa správa likvidačnej podstaty viedla v súlade s hospodárskym plánom a aby nedochádzalo ku konfliktom medzi správcom podstaty a vedením podniku.

K § 583:

Povinnosti dlžníka uvedené y tomto paragrafe sú určené v záujme zistenia jeho skutočného hospodárskeho stavu. Ich nesplnenie môže zakladať skutkovú podstatu trestného činu.

K §§ 584 a 585:

Pre uľahčenie rozhodovania sporov o pravosť, výšku a poradie zapretých nárokov sa ustanovuje príslušnosť súdu, ktorý nariaďuje likvidáciu, pokiaľ, pravdaže, sa vec nemá vybaviť v administratívnom konaní.

K §§ 586 až 588:

Ustanovenia o speňažení vecí tvoriacich likvidačnú podstatu sú pružné, aby sa zbytočnými

formalitami nezdržovalo konanie a uspokojenie nárokov.

K §§ 589 a 590:

Ide o prípravné opatrenia pre rozvrh výťažku podstaty. Výťažkom podstaty sa rozumie nielen to, čo sa utŕžilo za veci, ale aj to, čo je výnosom z vecí patriacich do podstaty, napr. nájomné od domu. Do podstaty patrí tiež všetko, čo dlžník nadobudol akýmkoľvek spôsobom po nariadení likvidácie, pokiaľ to nie je vylúčené z exekúcie.

K §§ 591 až 598:

Exekučná likvidácia postihuje všetok dlžníkov majetok. Veritelia sú zabezpečení nie záložným právom, ale tým, že sa dlžníkovi odníma oprávnenie nakladať s majetkom postihnutým exekučnou likvidáciou a že sa toto oprávnenie sveruje správcovi podstaty. Z tohto spôsobu zabezpečenia však zrejme nemožno vyvodiť žiadnu smernicu pre poradie, ako sa majú uspokojiť nároky veriteľov. Ako smernica pre toto poradie bola zvolená rôznosť povahy týchto nárokov a miera ich dôležitosti. Prvú skupinu tvoria nároky na vylúčenie vecí z podstaty, ktoré nepodliehajú exekučnej likvidácii a ktoré možno uspokojiť kedykoľvek za exekučnej likvidácie.

V druhej skupine, t. j. skupine nárokov zo záväzkového práva, treba rozlišovať medzi nárokmi podľa času ich vzniku. Na vzniku nárokov po nariadení likvidácie nemá a nemôže mať dlžník účasť, pretože nariadením likvidácie stráca oprávnenie nakladať s majetkom tvoriacim podstatu. Preto sa musí s týmito nárokmi nakladať inak než s nárokmi, ktoré tu boly už pred nariadením likvidácie. Musí sa im dať pri uspokojovaní prednosť pred týmito. Ich prednostným uspokojením nie sú poškodení veritelia s nárokmi z času pred nariadením likvidácie. Osnova ich nazýva pohľadávkami proti podstate (§§ 592, 593).

Nariadením likvidácie nezanikajú práva veriteľov zabezpečujúce ich nároky, najmä záložné právo, pokiaľ vzniklý aspoň v posledných šiestich mesiacoch pred jej nariadením. Ale ak tieto práva trvajú aj za likvidačného konania, musí sa z toho vyvodiť ten dôsledok, že sa ich majiteľom umožní uspokojiť sa z vecí, na ktorých viaznu tieto práva, pred veriteľmi, ktorí tieto práva nemajú. Preto z nich osnova vytvára osobitnú skupinu a ich nároky nazýva oddelnými nárokmi (§ 595 osnovy). Z týchto vyníma a stavia na roveň nezabezpečeným pohľadávkam tie nároky, ktoré boly zabezpečené záložným alebo zádržným právom alebo zabezpečovacím prevodom v posledných šiestich mesiacoch pred

nariadením likvidácie (§ 579 písm. d) osnovy), aby sa tak dlžníkovi zabránilo zabezpečiť podvodnými machináciami niektorým veriteľom prednostné postavenie v likvidácii na úkor druhých.

Poslednú skupinu tvoria likvidační veritelia, t. j. tí osobní veritelia, ktorí nemajú svoje nároky nijako zabezpečené. Do tej istej skupiny patria súčastne aj tí oddelní veritelia, ktorí prihlásili svoje nároky v likvidácii. Poradie uspokojovania je určené v § 597 so zreteľom na ich sociálny, politický a hospodársky význam. Pretože vykonaním likvidácie dlžník stráca svoj majetok, bolo potrebné dať prednosť pohľadávkam jeho zamestnancov; tým je odôvodnené iné poradie než v § 494 osnovy.

K §§ 599 a 600:

Ku zrušeniu likvidácie, t. j. k ukončeniu konania, dôjde v prípade, že likvidácia splnila svoju úlohu vytýčenú v § 570, alebo v prípade, že sa dodatočne zistí, že ho nemôže splniť, pretože niet pre ňu zákonných podmienok. Z toho vyplýva, že k zrušeniu likvidácie nemôže dôjsť, ak aspoň v čase rozhodovania o jej zrušení sú tu podmienky pre jej nariadenie. K zrušeniu dôjde aj v prípade uvedenom v § 445 ods. l písm. g) osnovy.

Vzhľadom na to, že v likvidácii dôjde k speňaženiu všetkého dlžníkovho majetku, ktorý podlieha exekúcii, je účelné ustanovenie § 600, ktorého zásada platí, pravda, pri každej exekúcii.

K §§ 601 až 605:

Osobitné ustanovenia pre exekučnú likvidáciu dedičstva boly potrebné vzhľadom na novú úpravu dedičského práva v osnove občianskeho zákonníka.

Pretože súd prejednávajúci dedičstvo má prehľad o jeho stave, je účelné, aby sa mu sverilo aj rozhodnutie o nariadení likvidácie dedičstva a o vykonaní tejto likvidácie.

Dedičia, ktorí neodmietli dedičstvo (§§ 519 až 521 osnovy občianskeho zákonníka), majú v exekučnej likvidácii postavenie dlžníka, lebo na nich prechádzajú poručiteľove záväzky (§§ 514 a 515 osnovy občianskeho zákonníka). Rovnaké postavenie majú aj odkazovníci, pokiaľ zodpovedajú za záväzky poručiteľa a pohrabné trovy (§ 537 osnovy občianskeho zákonníka). Na druhej strane však treba súčasne šetriť ich prípadný úzko osobný vzťah voči poručiteľovi a z neho vyplývajúci záujem na tom, aby dostali do svojho majetku niektoré predmety dedičstva, najmä ak boli pre ne ustanovení dedičmi alebo odkazovníkmi (§§ 511,

536, 537 osnovy občianskeho zákonníka). To umožňuje § 603 ods. 2.

Trovy spojené s liečením poručiteľa, trovy jeho pohrebu a trovy konania o prejednanie dedičstva vyžadujú pre svoju povahu, aby boly uspokojené prednostne, a to prípadne pomerne (§ 604 osnovy).

Ustanovenie § 605 je dôsledkom zásady o ručení dedičov za poručiteľove záväzky (§514 a 537 osnovy občianskeho zákonníka).

K štvrtej časti.

Vzhľadom na svoju hospodársku štruktúru prichádza Československo do častých obchodných a tým aj právnych stykov s cudzinou. K tomu pristupujú styky s cudzinou iného druhu, ktoré majú občania každého štátu a ktoré sa koniec koncov prejavia taktiež v právnej oblasti. Teda československý právny poriadok sa nemôže zaobísť bez riadnej úpravy týchto stykov ani so stránky hmotnoprávnej ani so stránky procesnej. Preto osnova musí obsahovať aj procesné ustanovenia medzinárodného súkromného práva.

Predpisy medzinárodného súkromného práva neboly u nás až do nedávna súhrnne uzákonené. Boly roztrúsené po rôznych zákonoch a vo vnútri týchto na rôznych miestach. Prirodzeným dôsledkom bolo, že tieto predpisy ani neboly systematicky usporiadané ani neboly úplné, takže niektoré úseky ostaly vôbec neupravené. Bolo treba používať násilnú analógiu alebo iné spôsoby výkladu zákonov, aby sa daný prípad mohol vôbec rozhodnúť. Najciteľnejšie sa to prejavovalo v otázke uznania cudzozemských rozhodnutí, a to najmä rozhodnutí v manželských veciach, kde rozdielna prax súdov a administratívnych úradov viedla k neriešiteľným situáciám. Preto došlo k vydaniu zákona č. 199/1946 Sb., o uznaní rozhodnutí v manželských veciach, vydaných súdmi alebo úradmi v cudzine, v oblasti československého právneho poriadku, ktorý bol čiastočne zmenený zákonom č. 64/1949 Sb. Zákon z roku 1946 vyplnil síce najciteľnejšiu medzeru, neznamenal však prenikavé zlepšenie celkového stavu. Až zákon č. 41/1948 Sb., o medzinárodnom a medzioblastnom súkromnom práve a o právnom postavení cudzincov v odbore súkromného práva, znamená shrnutie predpisov hmotnoprávnej povahy do jedného zákona a ich systematické usporiadanie. Avšak práve toto súborné uzákonenie hmotnoprávnych predpisov medzinárodného súkromného práva si priamo vynucuje podobné súborné uzákonenie predpisov procesnej povahy. I keď vzhľadom na novo sa tvoriaci právny poriadok bude treba zákon č. 41/1948 Sb. nahradiť novou úpravou, ne-

mení sa tým nič na požiadavke, aby sa i procesné ustanovenia vzťahujúce sa na pomer k cudzine v novom právnom poriadku súborne, prehľadne a systematicky sostavily.

Osnova sa snaží tejto požiadavke vyhovieť, a to aj vzhľadom na jej vedúcu zásadu, aby budúce zákony boly zľudovené a preto aby sa urobily prehľadnými a srozumiteľnými. Súborným zaradením procesných ustanovení o pomere k cudzine na jedno miesto v osnove sa súčasne uľahčí ostatným častiam zákona, kde by inak tieto ustanovenia boly roztrúsené. To by nebolo vhodné ani s toho hľadiska, že predsa len ide o ustanovenia výnimočné v tom smysle, že sa nebudú ani zďaleka používať tak často ako predpisy upravujúce vnútroštátne vzťahy. Preto osnova zaraďuje ustanovenia o pomere k cudzine oddelene a súhrnne do osobitnej časti.

Táto časť je v osnove rozdelená na dve hlavy. Prvá hlava obsahuje ustanovenia, ktoré sú všeobecnejšej povahy, než je uznanie a výkon cudzích rozhodnutí, o ktorých pojednáva druhá hlava.

Osnova prispôsobuje aj ustanovenia o pomere k cudzine k svojim ostatným ustanoveniam. Nemohla si však nepovšimnúť, že nerušený chod stykov s cudzinou predpokladá nevyhnutne vziať zreteľ na ich zákonodarstvo. Preto sa v podstate pridŕžala všeobecne uznávaných zásad medzinárodného práva.

K §606:

Medzinárodná smluva vyžaduje pre svoju vnútroštátnu účinnosť, aby sa jej taká účinnosť udelila vnútroštátnou normou. Nie je však potrebné, aby sa pre každú medzinárodnú smluvu vydávala osobitná norma. To sa pokladalo vždy za zbytočné zaťažovanie zákonodarného aparátu a nejaví sa potrebným ani podľa ústavy. Preto postačí norma všeobecnej povahy, ktorá prevedie do vnútroštátnej účinnosti všetky medzinárodné smluvy, ktoré sa zapodievajú alebo budú zapodievať určitým predmetom. Túto jednoduchšiu cestu si zvolila i osnova. Udeľuje teda vnútroštátnu platnosť do minulosti i do budúcnosti všetkým medzinárodným smluvám, pokiaľ sa zaoberajú niektorou z otázok ďalej v osnove upravených a pokiaľ sú alebo budú vyhlásené v Sbierke zákonov republiky československej. Osobitná úprava medzinárodnou smluvou má však ako lex specialis prednosť pred všeobecnou úpravou, ako je obsiahnutá v ďalších ustanoveniach osnovy.

K §§607 až 610:

československý súd nebude mať často poruke pomôcky na posúdenie rôznych právnych vzťahov voči cudzine, ktoré bude azda potrebovať pre svoje rozhodnutie alebo opatrenie. Preto mu osnova umožňuje, aby sa mohol obrátiť s dotazom na Ministerstvo spravodlivosti, ak tu už niet všeobecného vyjadrenia tohto ministerstva. Podľa povahy veci bude vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti pre súd smernicou. často záväznou, od ktorej sa nebude môcť odchýliť, a niekedy len radou. Osnova tu nerozlišuje, ponechávajúc konkrétnemu prípadu záväznosť takého vyjadrenia, z obsahu ktorého bude už jeho povaha zrejmá. Záväzným bude také vyjadrenie všade tam, kde v záujme medzinárodných stykov nie je vhodné, aby súdy postupovaly rozdielne. Tak tomu bude v prípadoch, kde má súd pochybnosť o počínaní cudzieho štátu podľa §§ 618, 620 písm. a), § 631 ods. 2 písm. b) osnovy, ďalej v otázkach exteritoriality, v otázke, či môže poskytnúť právnu pomoc cudziemu súdu alebo úradu, ďalej ak vzniknú z poskytovania právnej pomoci medzi súdom (úradom) dožadujúcim a dožiadaným neshody akéhokoľvek druhu, a konečne v otázke, či je zaručená vzájomnosť podľa §§ 632, 638 písm. e) osnovy.

Proti tomu nemôže byť pre súd záväzné vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti, ak pôjde napr. o zistenie cudzieho práva (§ 633 osnovy). Vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti bude tu iste dôležitým prameňom poznania, avšak nie je jediným a výlučným.

K §§611 až 622:

Osnova neurčuje všeobecne okruh právomoci československých súdov v pomere k cudzine. Len pre tie prípady, kde normy o príslušnosti československých súdov nevyčerpávajú celý obsah právomoci tunajších súdov, alebo naopak ho prekročujú, ohraničuje osnova presne československú právomoc v pomere k cudzine (§§ 612 až 622).

Je však aj iný dôvod, prečo osnova rozlišuje na jednej strane osobitné prípady uvedené v §§ 612 až 622 a na druhej strane všetky ostatné prípady, kde právomoc zvlášť neustanovuje. Vo vzájomnej súvislosti sú otázky právomoci a otázky uznania cudzieho rozhodnutia. Jednou z podmienok uznania cudzieho rozhodnutia v československej republike je totiž príslušnosť súdov alebo úradov cudzieho štátu. posudzovaná podľa tunajších ustanovení o príslušnosti [§ 637 písm. a) osnovy]. Inými slovami to znamená, že naše ustanovenia o príslušnosti našich súdov, premietnuté do cudziny. musia pripustiť, aby danú právnu vec vyriešil súd (úrad)cudzieho štátu, i keby bol vedľa neho príslušný aj náš súd. Dôjde sa tak k prípadom, že i keď ustanovenia osnovy o príslušnosti sú-

dov určujú takmer bezvýnimočne v pomere medzi tunajšími súdmi výlučnú príslušnosť, bude podľa ich premietnutia do cudziny príslušným cudzozemský súd (úrad) výlučne alebo vedľa tunajšieho súdu. Ak bude podľa nich príslušný tunajší súd, bude daná i jeho právomoc, ktorá, pravdaže, nebude vylučovať uznanie cudzieho rozhodnutia, ak i súd (úrad) cudzieho štátu bol podľa nich príslušný. To má za následok rozlišovanie právomoci československých súdov v pomere k cudzine na právomoc výlučnú a nie výlučnú podľa toho, či právomoc nášho súdu bráni uznaniu cudzieho rozhodnutia alebo nie. Je jasné, že by sa vyriešenie všetkých týchto otázok v texte osnovy mohlo stať iba složitými ustanoveniami, ktoré by zatemnily celkom jasný a ani v doterajšej praxi žiadne ťažkosti nezapríčiňujúci pomer medzi ustanoveniami o príslušnosti súdov a o uznanie cudzieho rozhodnutia.

Celkom iná je však situácia v prípadoch podľa § 612 až 622. Nielen že ustanovenia o príslušnosti by tu samy o sebe na určenie právomoci nestačily, ale aj ich porovnanie s ustanoveniami o uznaní cudzích rozhodnutí by viedlo na scestie. Ide na jednej strane o prípady, kde štát musí na svojej právomoci trvať, i keby podľa ustanovení o príslušnosti nebol v československej republike príslušný súd. Na druhej strane ide o prípady, kde štát nemá záujem na svojej právomoci a považuje do konca za vhodné trvať na nej, i keď by bol príslušný súd v československej republike. Teda okruh právomoci musela osnova určiť celkom presne bez ohľadu na normu o príslušnosti, pričom ho určuje úplne v súlade s uznávanými zásadami medzinárodného práva a s potrebnou ochranou práv a záujmov našich občanov. Tieto ustanovenia sú formulované tak, že z nich jasne vyplýva, kde určená tunajšia právomoc je výlučnou, t. j. kde táto právomoc bráni uznaniu cudzieho rozhodnutia v československej republike, a naopak, kde uznáme rozhodnutie alebo opatrenie cudzozemského súdu alebo úradu, i keď ide o vec podrobenú tunajšej súdnej právomoci. V manželských veciach sa poukazuje najmä na § 642 ods. l osnovy.

Aj na prípady podľa §§ 612 až 623 sa, pravda, vzťahujú všeobecné ustanovenia jednak § 606, jednak § 611 osnovy.

Ak bude podľa toho, čo bolo uvedené, daná právomoc tunajšiemu súdu a ak nebude v československej republike inak príslušný súd, určí sa príslušný súd podľa § 12 osnovy.

K §623:

Hospodárska štruktúra nášho štátu robí nevyhnutným, aby najmä národné podniky a vý-