Pre ucelený úsek hospodárskych a kultúrnych otázok, riadený Sborom povereníkov, bude Sbor povereníkov vypracovávať návrh plánu a rozpočtu, zabezpečovať jeho plnenie najmä tým, že bude pre jednotlivé povereníctva a KNV schvaľovať úlohy plánu s výnimkou niektorých základných úloh, ktoré budú aj naďalej určovať povereníctvam ministri.

V súvislosti s decentralizáciou materiálovo-technického zásobovania a zjednodušením financovania národného hospodárstva prechádza na Sbor povereníkov právo disponovať v rámci úloh, určených štátnym plánom, materiálovými a finančnými prostriedkami, potrebnými na plnenie úloh hospodárstva, riadeného Sborom povereníkov.

Pokiaľ ide o vzťah vlády a jednotlivých ministrov k národným výborom na Slovensku, vyslovuje sa zásada, že na Slovensku prácu národných výborov a ich rád riadi Sbor povereníkov. Obdobná zásada platí i pre riadenie správ a odborov národných výborov jednotlivými povereníkmi.

Podľa predkladanej osnovy ústavného zákona rušia sa práva vlády pri vymenovávaní zamestnancov na úseku, riadenom Sborom povereníkov. Na tomto úseku vykonáva vymenúvacie právo podľa príslušnej nomenklatúry Sbor povereníkov. Pokiaľ ide o vymenovanie, uskutočňované prezidentom republiky, predkladá vláde príslušné návrhy Sbor povereníkov.

Predložený návrh ústavného zákona zakotvuje aj právo Sboru povereníkov sledovať a kontrolovať prácu podnikov na Slovensku, riadených priamo ministerstvami, a súčasne s tým i povinnosť pomáhať im pri plnení ich úloh.

Z povahy veci vyplýva, že predložený návrh ústavného zákona vytyčuje iba základné otázky postavenia slovenských národných orgánov. Predpokladá vydanie ďalších noriem, napríklad vládneho uznesenia o vymedzení podnikov a ustanovizní, patriacich do hospodárstva Sboru povereníkov, určenie okruhu otázok, v ktorých Sbor povereníkov a jednotliví povereníci budú rozhodovať s konečnou platnosťou, príslušné zmeny v metodike plánovania atď.

Naskytá sa otázka: Čo umožňuje teraz, na rozdiel od nedávnej minulosti, zvýšiť právomoc slovenských národných orgánov? Odpoveď je v tom, že nacionálna otázka a teda ani otázka národných orgánov nemôže byť riešená izolovane. Tak ako nacionálny útlak je splodený kapitalizmom, tak aj boj za národnú slobodu a rovnoprávnosť, boj za hospodársky a kultúrny rozkvet národa möže skončiť víťazstvom iba vtedy, ak sa stane súčasťou celkového boja proti kapitalizmu, za výstavbu socializmu. Preto podľa potrieb tohto boja v rôznych historických podmienkach treba rôzne riešiť i takú súčasť národnostnej otázky, ako je právomoc národných orgánov.

Slovenská národná rada vznikla ako orgán ilegálneho boja slovenského národa proti fašizmu. Tento boj vyvrcholil v slávnom Slovenskom národnom povstaní. Za povstanie bola Slovenská národná rada fakticky jediným orgánom štátnej moci na oslobodenom území republiky. Vykonávala teda celú právomoc bez akéhokoľvek obmedzenia. Slovenská národná rada svoju revolučnú úlohu - nehľadiac na rad nedostatkov - čestne splnila. Aj po oslobodení pokračovala

Slovenská národná rada v Košiciach vo svojej revolučnej činnosti. Za takej revolučnej situácie, aká panovala na oslobodenom území, nemohla ani slovenská reakcia zabrániť prijatie takých revolučných zákonov Slovenskej národnej rady, ako boli zákon o rozpustení fašistického štátneho aparátu včítane žandárstva, o vytvorení Sboru národnej bezpečnosti, o súdení kolaborantov, o konfiškácii pôdy nepriateľov a zradcov a podobne.

No už vtedy sa začalo ukazovať, ako slovenskí buržoázni nacionalisti v čele s Husákom a Novomeským zneužívajú slovenské národné orgány, pášu zradu na odkaze Slovenského národného povstania. Husák zneužil svoju moc a protizákonne obnovil starý byrokratický aparát, bol obnovený systém notárov, bola odzbrojená milícia a znova ozbrojené staré žandárstvo, pozemková reforma bola z rúk ľudových komisií prenesená na staré byrokratické orgány a sústavne sabotovaná.

Pod falošným heslom zachovania právomoci slovenských národných orgánov znemožňovali slovenskí buržoázni nacionalisti uskutočňovanie celoštátnych zákonov, čím boli zapríčinené poruchy vo výkupe a zásobovaní, v priemyslových oblastiach vznikol hlad.

Taká politika hnala vodu na mlyn reakcii, čo sa prejavilo víťazstvom agroľudáckej Demokratickej strany vo voľbách v roku 1946.

Za situácie, keď v slovenských národných orgánoch mali väčšinu protiľudové reakčné sily, bolo v záujme slovenského pracujúceho ľudu znemožniť, aby si zo slovenských národných orgánov urobila buržoázia nástroj svojich protiľudových plánov. Za takejto situácie bolo správne posilňovať postavenie celoštátnych orgánov na Slovensku a opierať sa tak účinnejšie o silu a pomoc českej robotníckej triedy.

Vo februári roku 1948 zmietli sme v prach kontrarevolučné plány našej buržoázie, potom sme rozbili husákovských buržoáznych nacionalistov. Nastalo obdobie prestavby štátneho aparátu a jeho prispôsobenie k úlohám výstavby socializmu. V tejto dobe sme mali málo skúsených kádrov, kádre starých odborníkov boli nepreverené. Za takejto situácie bolo treba centralizovať riadenie nášho štátu, lebo z prílišnej centralizácie hrozilo v tomto období menšie nebezpečenstvo, ako z prílišnej decentralizácie.

Odvtedy sa mnoho zmenilo. Upevnili sa pozície socializmu v našej vlasti. Slovensko prestalo byť slabým miestom republiky. V dôsledku rozvíjajúcej sa industrializácie vzrástla robotnícka trieda na Slovensku, zocelili sa jej vedúce kádre.

Naproti tomu prílišná centralizácia viedla k zbujneniu administratívneho aparátu, k obmedzovaniu iniciatívy nižších funkcionárov. Dozreli tak podmienky, keď ďalší náš víťazný postup vpred vyžaduje si postupnú decentralizáciu.

Za takýchto podmienok je plne možné a prospešné rozšíriť právomoc slovenských národných orgánov, čo ešte viac pomôže v ďalšom rozvíjaní iniciatívy pracujúceho ľudu Slovenska, v uvoľnení nových zdrojov a rezerv hospodárstva Slovenska, ako sa hovorí v uzneseniach celoštátnej konferencie KSČ.

Predložený návrh ústavného zákona plne zodpovedá postulátu prehlbovania jednoty nášho štátu, upevňovania bratských zväzkov medzi oboma našimi národmi.

Z hľadiska ústavnoprávneho je návrh založený na koncepcii, podľa ktorej akty Národného zhromaždenia a vlády ako orgánov celoštátnych sú záväzné pre slovenské orgány ako orgány národné a regionálne. V dôsledku toho prislúcha predsedníctvu Národného zhromaždenia právo ústavnej kontroly nad zákonodarnou činnosťou Slovenskej národnej rady, vláde prislúchajú práva zabezpečujúce jednotu vládnej a výkonnej moci, zostávajú v platnosti ustanovenia ústavy o jednotnom hospodárskom pláne atď.

No, predložený návrh ústavného zákona vychádza z toho, že základňou jednoty nášho štátu je jednotná robotnícka trieda, jej komunistická strana, morálnopolitická jednota pracujúceho ľudu oboch našich národov.

Pri upevňovaní morálnopolitickej jednoty nášho ľudu v otázke československej štátnosti môže naša strana a vláda nadväzovať na dávne historické korene. No, celkom osobitnú kapitolu tvorí história posledných rokov, rokov industrializácie Slovenska. Vyrástla robotnícka trieda - triedny základ jednoty nášho štátu. Milióny ľudí na vlastnej životnej úrovni pocítili účinky tohto blahodarného podujatia. Produktivita práce a teda aj životná úroveň vzrástla na Slovensku viac než v ktoromkoľvek susednom ľudovodemokratickom štáte. Vedomie, že to bolo možné dosiahnuť len v spoločnom štáte Čechov a Slovákov, s pomocou českej robotníckej triedy, nebývalou mierou posilňuje jednotu našej republiky. Možno bez nadsádzky povedať, že každý rok industrializácie Slovenska znamená pre upevňovanie jednoty nášho štátu viac než inokedy desaťročie

Hlavnou vecou v slovenskej otázke zostáva i naďalej odstraňovanie faktickej hospodárskej, sociálnej a kultúrnej nerovnosti v pomere k rozvinutejším českým krajom. Nevyhnutným predpokladom pre to je účelné rozmiestňovanie výrobných síl v rámci jednotného hospodárstva republiky a plné využitie výrobných rezerv Slovenska. Z tohto hľadiska je vlastne najhlbší zmysel rozšírenia právomoci slovenských národných orgánov v tom, že na ne prechádza rozsiahla zodpovednosť za vzostup hmotnej a kultúrnej úrovne slovenského ľudu, za plné využitie hospodárskych zdrojov Slovenska a tým za upevnenie hospodárstva a sily republiky.

Predložený návrh ústavného zákona vychádza z hlbokých spoločenských premien, ku ktorým došlo v priebehu socialistickej výstavby na Slovensku a v celej Československej republike, vychádza ďalej z princípu decentralizácie a demokratizácie nášho zriadenia, smeruje k ďalšiemu rozvoju iniciatívy pracujúceho ľudu Slovenska, k uvoľneniu nových zdrojov a rezerv hospodárstva Slovenska, smeruje k ďalšiemu upevneniu bratských vzťahov medzi národom českým a slovenským.

Navrhujem preto v mene ústavnoprávneho výboru, ktorý iniciatívny návrh zákona prerokoval na svojich schôdzkach, aby Národné zhromaždenie v znení, ako to navrhuje ústavnoprávny výbor, prijalo ústavný zákon o slovenských národných orgánoch. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Děkuji zpravodaji posl. dr Rendekovi a zahajuji rozpravu o projednávání bodu pořadu.

Do rozpravy se dosud přihlásili poslanci Mráz a Haško.

Dávám slovo prvnímu přihlášenému poslanci, kterým je posl. Mráz.

Posl. Mráz: Vážený soudruhu presidente, vážené soudružky a soudruzi, sestry a bratři!

Dnešní schůze NS projednává iniciativní návrh skupiny poslanců na ústavní zákon o slovenských národních orgánech, kterým se rozšiřuje pravomoc, ale také odpovědnost Slovenské národní rady a sboru povereníků.

Z čeho návrh ústavního zákona vychází? Návrh vychází z důsledného marx-leninského řešení národnostní otázky, z podmínek a poměrů, v nichž slovenský národ žije, v nichž se hospodářsky a kulturně rozvíjí v rámci jednotné Československé republiky.

Kapitalistický řád nevyhnutelně plodí národnostní útlak a nepřátelství mezi národy. To jsme viděli na celém světě v minulosti a vidíme i dnes, vždyť kolonialismus ve všech jeho formách není ničím jiným než utlačováním jednoho národa druhým a to po všech stránkách. Není to jen národnostní útlak, ale i hospodářský a kulturní. Nebyl a není to jen kolonialismus, který prováděl a provádí národnostní útlak. Tento byl a je prováděn dodnes i v samotných kapitalistických zemích, zejména útlak proti národnostním menšinám. Příkladů pro to bychom měli více než dost v kterémkoliv kapitalistickém státě. V naší první republice tomu bylo obdobně. Česká buržoasie si dělala ze Slovenska, přes všechno žvanění o bratrství a rovnoprávnosti, jen svůj hospodářský přívěšek, nepřipouštěla hospodářský rozvoj Slovenska a tím dusila jeho rozvoj sociální a kulturní. Značná část slovenské buržoasie sváděla s českou buržoasií boj. Vytvářela nacionalistické a šovinistické hnutí, razila demagogická hesla, aby zmátla pracující lid a získala ho na svoji stranu. Ne proto, aby pomohla slovenskému lidu, celému slovenskému národu, nýbrž proto, aby se české buržoasii urvala část zisků, plynoucích do kapes českých kapitalistů, pro sebe.

Tehdy to byla KSČ, která jako jediná strana strhovala škrabošku jak české tak i slovenské buržoasii a učila všechen pracující lid, že jedině tam, kde dělnická třída vezme moc do svých rukou, kde začne budovat socialismus, může být spravedlivé řešení národnostní otázky, že jedině tam nastane dosud nepoznaný rozvoj národního života. A dělnická třída, vedená KSČ, stejně tak jako ostatní pokrokoví pracující lidé, ať to byli příslušníci českého či slovenského národa, toto učení chápali a vedli boj jak proti české tak slovenské buržoasii. V tomto boji byli naprosto solidární. Jestliže se domáhali stávkami zvýšení mezd dělníci v Čechách nebo na Moravě, podporovala je uvědomělá část slovenské dělnické třídy a pracujících. Stávkovali-li dělníci na Slovensku, projevovali jim svou solidaritu dělníci v historických zemích.

Sám mám z tehdejší doby celou řadu vzpomínek na společné boje slovenských a českých dělníků; náš Gottwaldovský kraj hraničí se Slovenskem. V dobách prvé republiky pracovalo dosti slovenských dělníků v továrnách v Hodoníně a jinde. Zde jsme často vedli společné boje. Ať v Kohnovce, cihelnách, či Maryši, český dělník vedle slovenského proti fabrikantům a jejich ochráncům. Často na 1. máje jsme společně manifestovali dělníci z hodonínského okresu a z přilehlé části Slovenska Holíče pri Morave, Kopčan, Kátova atd. a nejednou referoval soudruh Marko Čulen, Slovák, na táboru lidu v Břeclavě a Hodoníně a i jinde a to, co říkal, slovenský, mluvil nám z duše, od srdce, poněvadž mluvil o právech dělnické třídy a pracujícího lidu a o jeho požadavcích v boji s buržoasií. Je pravda a skutečnost, že to, co říkal, se obráceně nelíbilo ani českým ani slovenským buržoustům a jejich aparát ho pronásledoval, ať byl u nás nebo na Slovensku. Velmi často pomáhali dělníci z Hodonínska svým slovenským soudruhům v Holíči, Skalici nebo v Kopčanech v boji proti tamnějším fašistům. Velmi často spolu manifestovali a demonstrovali jak nezaměstnaní, tak i bojovníci za mír proti válce obou národností, slovenské i české. Víme velmi dobře, že soudruh Gottwald pracoval v dělnickém hnutí na Slovensku a obráceně, soudruh Široký, soudruh Bacílek a jiní v dělnickém hnutí v historických zemích. To je jen několik málo důkazů o tom, že i za první republiky uvědomělá část dělnické třídy a pokrokových lidí si byla vědoma, kdo byl nepřítelem správného řešení národnostní otázky v naší republice, že to byla česká a slovenská buržoasie, celý kapitalistický systém. Nejlépe se to potvrdilo v období Mnichova. Zde jak česká, tak slovenská buržoasie zradila své národy a pro své úzké kapitalistické zájmy se dala do služeb Hitlerovi.

Nejinak tomu bylo za protektorátu a za t. zv. slovenského státu. Společný boj proti fašismu a nacismu spojoval nejen dělnickou třídu, ale všechen pokrokový lid Slovenska i českých zemí. Spojoval je proto, že si byli příslušníci obou národů vědomi, že po porážce fašismu musí být vytvořena jiná republika, republika bez zrádné buržoasie, republika bez vykořisťovatelů, republika, ve které už se nebudou vylepovat plakáty na Slovensku, jak to dělají agrárníci, v nichž se t. zv. dokazovalo, kolik prý Češi na Slováky doplácejí, nýbrž jednotná republika se dvěma skutečně rovnoprávnými národy, které také budou mezi sebou jednat jako rovný s rovným. V tomto duchu bojovali společně slovenští i čeští partyzáni proti fašismu. Tak si představovali řešení národnostní otázky pracovníci různých ilegálních organisací jak na Slovensku tak i v Čechách a nejinak smýšleli i političtí vězni v kriminálech a koncentračních táborech. A když vypuklo Slovenské národní povstání a utvořila se SNR a Sbor povereníků, mohl soudruh Jan Šverma nejen jménem Komunistické strany Československa, ale všeho lidu na zasedání SNR 3. října 1944 prohlásit: "Slovenský národ je samostatným slovanským národem. Má právo jako každý samostatný slovanský národ být hospodářem na svém území. Naše republika nemůže být vybudována na základě umělých svazků, dohod, ale jako bratrská republika dvou slovanských národů, Čechů a Slováků. Nejinak tomu bylo i v Košickém programu prvé domácí vlády republiky, vlády NF Čechů a Slováků a v Prohlášení o novém postavení Slováků v osvobozené republice, které přednesl ve jménu tehdejší vlády soudruh Klement Gottwald; mimo jiné řekl: "Vláda sa bude ako prvá domáca vláda republiky pokladať za stelesnenie česko-slovenskej štátnej pospolitosti, založenej na nových zásadách. Robiac koniec všetkým starým sporom a vychádzajúc z uznania Slovákov ako nacionálne samobytného národa, vláda bude sa od prvých svojich krokov dôsledne snažiť, aby v československom pomere uskutočnená bola zásada ťrovný s rovnýmŤ a aby tak uplatnené bolo ozajstné bratstvo medzi obidvoma národmi.

Uznávajúc, že Slováci majú byť pánmi vo svojej slovenskej zemi, rovnako ako Česi vo svojej českej domovine, a že republika bude obnovená ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a slovenského, vláda vyjadrí toto uznanie dôležitými štátnopolitickými aktami. A v Slovenskej národnej rade, opierajúcej sa o národné výbory v obciach a okresoch, budú vidieť nielen oprávnenú predstaviteľku samobytného slovenského národa, ale i nositeľku štátnej moci na území Slovenska."

Návrh dnes nám předloženého ústavního zákona vychází právě z těchto tradic, z tradic bojů za zrovnoprávnění slovenského národa za prvé republiky, z tradic bojů za svobodu, z tradic Slovenského národního povstání a ze zásad a ducha marx-leninské národnostní politiky.