Nástup do období zvýšené podzimní
dopravy byl v roce 1960 neobyčejně ztížen
mimořádně vážnou situací
v železniční dopravě. Od zavedení
nového grafikonu vlakové dopravy a zejména
od skončení druhé celostátní
spartakiády se projevovaly v železniční
dopravě vážné provozní potíže
především na hlavních tazích,
v celém úseku od Mostu až pod Čiernou
nad Tisou i na některých přilehlých
tratích odklonových. Nedostatky v provozní
práci měly za následek hromadění
zátěže v jednotlivých dráhách,
přehlcování seřazovacích stanic
i stanic mezilehlých, vedly k živelnosti v provozní
práci a v konečných důsledcích
k odstavování vlaků a prodlužování
doby oběhu vozů přepravovaných výrobků
a surovin.
Jen snejvětším úsilím a po provedených
závažných organizačních opatřeních
se podařilo v průběhu měsíce
října a listopadu situaci postupně normalizovat.
Jedním z vážných nedostatků,
který nepříznivě ovlivňuje
jakost dopravního procesu a úspěšný
provoz železnic, byla a dosud je značná nehodovost,
která měla v loňském roce dokonce
vzestupnou tendenci v porovnání s rokem 1959.
Rozbor příčin této nehodovosti ukazuje
na vážné nedostatky v kázni a disciplíně
u mnohých zaměstnanců železnic.
Základním nedostatkem tohoto neuspokojivého
stavu bezpečnosti dopravy je stále ještě
nedostatečná úroveň organizátorské
práce vedoucích pracovníků drah a
výkonných jednotek, nedostatečná kádrová
práce spočívající zejména
v rozmisťování kádrů, ve výchově
a školení, dále v nízké náročnosti,
nedůsledné kontrole. a dozoru vedoucích a
středně technických kádrů.
Přes vydaná a prováděná opatření
ministerstvem dopravy a spojů nebylo dosaženo podstatného
zlepšení.
Je třeba, aby si všichni zaměstnanci železnic
uvědomili význam názvu modrá armáda,
význam uvědomělé soudružské
kázně a disciplíny.
V tomto směru je nutno zaměřit výchovu
příslušníků modré armády
za pomoci kolektivů, které soutěží,
nebo jsou držiteli titulu brigáda socialistické
práce.
Po zkušenostech z roku 1959 a z roku 1960, hlavně
z II. lololetí, je třeba ihned od začátku
roku 1961 zabezpečovat plynulost železniční
dopravy, a to nejen ze strany ministerstva dopravy a spojů
a příslušných vedoucích pracovníků
železniční dopravy, ale i ze strany přepravců.
Požadavky přepravců nesmí být
soustřeďovány převážně
na třetí a čtvrté čtvrtletí
nebo dokonce na poslední dva měsíce roku.
Plynulost dopravy předpokládá plynulé
plnění plánu všech přepravců
i naopak.
Nerovnoměrné plnění plánu a
šturmovština průmyslové výroby
v závěru roku plynulosti dopravy rozhodně
neposlouží proto, že v podzimní dopravě
se hlásí se svými vysokými požadavky
též zemědělská výroba
a tu je přece nutno také splnit.
Dalším závažným problémem
dopravy je neplnění plánu pracovníků
a stále vysoký počet těžkých
a smrtelných úrazů.
Plán pracovníků byl splněn na 99,7
% ovšem jen relativně, poněvadž se na
jeho plnění podílí 1588 brigádníků
z řad železničářů. Po
jejich odečtení chybělo do plánovaného
stavu již 2226 stálých pracovníků.
Plán železniční dopravy byl zajišťován
zvýšeným úsilím pracovníků,
podporovaným socialistickým soutěžením,
novými formami práce zvláště
těžkotonážním hnutím, brigádami
socialistické práce i kolektivy, které o
tento titul soutěží a kterých bylo koncem
minulého roku 3131 s 32 000 zaměstnanců.
Závažným zjevem přitom, když je
počítáno s postupným přechodem
na zkrácenou pracovní dobu v dopravě, zůstává
celkový schodek zaměstnanců, který
se projevuje zejména v provozu a to u profesí posunovačů,
signalistů, vyhýbkářů, lokomotivních
a vlakových čet. U vlakových čet chybělo
průměrně ročně 373 pracovníků
a u čet lokomotivních 459 pracovníků.
Přes veškeré úsilí dráhy
se nábor pracovníků na tato riziková
pracoviště nedaří. Situace se zde zhoršuje
ještě tím, že poměrně velký
počet pracovníků těchto profesí
dovrší 60 let.
Vycházejíce ze získaných zkušeností
a z rozboru příčin nehodovosti, je třeba
zavést v železniční dopravě opatření,
která zajistí doplnění stavu pracovníků
včetně rezervy, zlepšení stavu na úseku
řídící činnosti, kádrové
a výchovné práce, kontrolní činnosti,
technického stavu provozních prostředků,
tratí, zabezpečovací techniky i technickoekonomické
propagandy zaměřené na bezpečnost
dopravy.
Vysoké tempo rozvoje národního hospodářství
klade mimořádné nároky na dopravu.
Proto také XI. sjezd KSČ, celostátní
konference v červenci 1960, i zasedání Ústředního
výboru KSČ 17. ledna a 12.-14. dubna 1961 se otázkami
dopravy zabývaly a uložily resortu dopravy řadu
konkrétních úkolů.
Zejména bylo uloženo zabezpečit rozšíření
přepravní kapacity především
zvýšením technické úrovně
dopravy, rozšířit dodávky velkoprostorových
vozů, mechanizovat nakládku a vykládku, urychlit
elektrifikaci železnic, účelně rozdělit
dopravu mezi jednotlivá odvětví, urychlit
oběh železničních vozů, zvýšit
průměrnou váhu vlaku, automatizovat a mechanizovat
dopravu.
Při plnění těchto úkolů
musí být základním a trvalým
úkolem ministerstva dopravy a spojů důsledné
zlepšování organizátorské práce
na železnici a rozšíření socialistického
soutěžení v dopravě.
V přepravě železniční je nutno
splnit všechny řádně plánované
přepravní nároky jednotlivých odvětví
národního hospodářství, zejména
zvýšené nároky v přepravě
uhlí, ropy a stavebního materiálu při
rovnoměrném plnění úkolů
během celého roku.
Ve výrobě průmyslové i stavební
zajistit kvalitní plnění výkonů
hlavních provozů.
V investiční výstavbě uplatňovat
požadavek vysoké efektivnosti při navrhování
a realizaci investic. Poznatky a zkušenosti z provozu uplatňovat
při nárocích na další investice.
Rozvíjet investiční činnost v takovém
časovém souladu, aby nové kapacity mohly
být v co nejkratší době a s největší
efektivností uváděny do provozu jako celek.
Plným využitím elektrické trakce a rozvinutím
těžkotonážního hnutí zvyšovat
propustnost tratí a snižovat náklady na přepravu.
Učinit všechna další nutná opatření,
aby plán dopravy v roce 1961 byl se ctí splněn
a aby tím byly vytvořeny reálné předpoklady
ke splnění celého třetího pětiletého
plánu nejen v dopravě, ale v celém našem
národním hospodářství. (Potlesk.)
Podpredseda NZ dr. Kyselý: Dávam slovo poslancovi
Pepichovi.
Posl. Pepich: Vážené súdružky
a súdruhovia poslanci!
V súlade s celoštátnymi úlohami rozvíjalo
sa rýchle hospodárstvo i na Slovensku. Objem priemyselnej
výroby na Slovensku vzrástol oproti roku 1955 o
88 % a dosiahnutá úroveň výroby je
desaťnásobne vyššia, ako bola v roku 1937.
Rozvoj priemyslu sa pritom sústreďoval na základné
odvetvia, význam a váha ktorých sa tak ďalej
zvýšila. V celom priemysle sa v uplynulých
rokoch významne zvýšila technická úroveň
výroby a zaviedol sa rad nových technicky náročných
výrob, hlavne v strojárenstve, chémii a v
hutníctve.
Významný krok bol urobený v socialistickej
prestavbe poľnohospodárstva. Zatiaľ, čo
v roku 1955 bolo v socialistickom sektore len 38 % z celkovej
výmery poľnohospodárskej pôdy, koncom
roku 1960 bolo už takmer 81 % pôdy. Podstatne sa zvýšilo
technické vybavenie poľnohospodárstva. Kým
napríklad v roku 1955 pripadlo na jeden traktor 188 ha
ornej pôdy, v roku 1960 už len 76 ha.
Pritom sa zvýšila výroba zhruba o 17 % i keď
sa celkove plánované úlohy nesplnili. Zaostala
hlavne rastlinná výroba a to predovšetkým
produkcia zemiakov a obilnín. V živočišnej
výrobe sa nedosiahli plánované ciele v stavoch
kráv a v úžitkovosti hospodárskych zvierat.
Trhová produkcia sa za posledných 5 rokov zvýšila
zhruba o 30 %.
Na výstavbu sa v rokoch druhého päťročného
plánu vynaložilo takmer 37 mld Kčs. Ťažisko
výstavby bolo v priemysle. Vybudovalo sa 38 nových
veľkých priemyselných závodov, pričom
ďalších 42 závodov sa rekonštruovalo
a rozšírilo. Do prevádzky boli uvedené
viaceré nové elektrárne, cementáreň
v Banskej Bystrici, chemické závody v Hencovciach,
Humennom, Strážskom, ďalší závod
na výrobu obuvi v Bardejove, na výrobu odevov vo
Svidníku a rad ďalších. Započala
výstavba ďalších mohutných stavieb,
najmä v hutníctve a v chemickom priemysle.
Prednostným rozvojom hospodárstva na Slovensku zvýšila
sa jeho účasť na posilňovaní
ekonomiky celej republiky. Dosiahol sa tak ďalší
významný pokrok v odstraňovaní rozdielov
v ekonomickej úrovni oboch častí nášho
štátu. Doterajší rýchly rozvoj
hospodárstva na Slovensku je súčasne výsledkom
bratskej spolupráce a neoceniteľnej pomoci vyspelej
českej robotníckej triedy.
Takto sa vytvorili priaznivé predpoklady pre zabezpečenie
ďalšieho rastu hmotnej a kultúrnej úrovne
obyvateľstva. Podstatne sa zvýšila zamestnanosť
v hospodárstve na Slovensku, keď do priemyslu bolo
zapojených 84 000 nových pracovníkov a počet
týchto dosiahol vyše 388 000, kým v roku 1937
len 106 000 pracovníkov. Nešlo však len o kvalitatívny
vzrast, ale súčasne aj o zvyšovanie kvalifikačnej
úrovne. V období druhého päťročného
plánu absolvovalo vysokoškolské a odborné
štúdium takmer 62 000 študentov a v učebných
zavedeniach 67 000 mladých robotníkov. Okrem toho
si odbornú kvalifikáciu nadobudlo popri zamestnaní
ďalších vyše 24 000 pracujúcich.
Za predmníchovskej buržoáznej republiky v dôsledku
veľkej biedy, hladu a chronickej nezamestnanosti bolo nútené
emigrovať a hľadať prácu za hranicami státisíce
Slovákov. Ako sa i tam žilo, výstižne
charakterizuje dopis, ktorý píše syn svojej
matke z Francie: "Som ako medveď v klepci. Domov nemôžem,
práce nemám, neprichodí mi, iba na koľajnice
ľahnúť, aby mi hlavu odrezalo." Kapitalizmus
gniavil robotníkov všade. Na Slovensku vybudovali
kapitalisti za obdobie 130 rokov rozdrobený a technicky
veľmi zaostalý priemysel, ktorého objem výroby
nedosahoval ani výšku ročného prírastku
priemyselnej výroby, ktorý sme dosiahli na Slovensku
napr. v minulom roku.
Vzrast zamestnanosti a zvyšovanie priemerných zárobkov
umožnili zvýšit osobnú spotrebu obyvateľstva
v roku 1960 zhruba o 47 % v porovnaní so začiatkom
päťročnice. Na jej raste sa najväčšou
mierou podielal maloobchodný obrat, ktorého objem
sa za týchto 5 rokov zvýšil takmer o 54 %.
Pritom sa potreby nášho obyvateľstva stále
viac preorientovávali na nákup priemyselných
tovarov, ktorých predaj vzrástol o plných
70 %.
Zvlášť treba vyzdvihnúť, že
došlo nielen k vzrastu osobnej spotreby ako celku, ale i
k zlepšeniu jej štruktúry. Z predaja potravín
vidno, že na Slovensku došlo k podstatnému skvalitneniu
výživy. Zvýšil sa podiel tovarov živočišného
pôvodu na celkovom predaji, ako aj podiel predaja ovocia
a zeleniny. Pri hodnotení vývoja spotreby potravín
treba vysoko vyzdvihnúť, že v úrovni spotreby
najdôležitejších potravín na obyvateľa
sme predstihli niektoré vysoko vyspelé kapitalistické
štáty. Aký to rozdiel proti minulosti, keď
Slovensko patrilo v spotrebe hodnotných potravín
na jedno z posledných miest v Európe. Bežnou
potravou bola ovsená kaša, hrach, zemiaky a ovsený
chlieb. Kalorická hodnota tejto stravy ani zďaleka
nebola úmerná ich ťažkej a namáhavej
práci.
V posledných rokoch bol zaznamenaný aj významný
vzostup predaja priemyselných tovarov, hlavne predmetov
dlhodobej spotreby. Ak v roku 1955 jedna chladnička pripadla
na 45 domácností, v roku 1960 už len na necelých
12 domácností; jedna práčka pripadla
v roku 1955 na 6 domácností,no v roku 1960 už
len na niečo viac ako dve domácnosti. Pokiaľ
ide o rádioprijímače, pripadol v roku 1960
priemerne na každú domácnosť jeden kus.
Rýchly rast sa prejavil aj pri uspokojovaní potrieb
predmetmi krátkodobej spotreby. Podstatne sa zlepšilo
zásobovanie odevmi, textilom a obuvou. Avšak nie sú
ešte stále uspokojivé všetky požiadavky
pracujúcich. Výrobné podniky spolu s obchodom
nevytvorili zatiaľ také predpoklady, aby dopyt bol
pružne krytý ponukou hlavne v sortimente, druhovosti,
kvalite a veľkosti.
V rokoch druhého päťročného plánu
sa dosiahol aj značný rozvoj služieb poskytovaných
obyvateľstvu. Platené služby obyvateľstvom
vzrástli v tomto období na dvojnásobok. No
i tento rozvoj zaostáva za potrebami, čo sa zreteľne
prejavuje najmä v štruktúre služieb. I pri
pomerne vysokom prekračovaní plánovaných
úloh na úseku miestneho hospodárstva a výrobných
družstiev, požiadavky obyvateľstva neboli plne
uspokojené. Najväčšie zaostávanie
sa trvale prejavuje v službách práčovní
a čistiarní.
Pomerne malou starostlivosťou národných výborov
a v dôsledku nízkej úrovne riadenia len pomaly
sa postupuje v odstraňovaní značných
nedostatkov v kvalite, predražovaní a dlhých
dodacích termínoch. Najvážnejšie
problémy v súvislosti so zabezpečovaním
vysokého rastu služieb však treba vidieť
v rozvoji vlastnej materiálnotechnickej základne.
Výstavba nových kapacít je zdĺhavá,
používaná technika na pomerne nízkej
úrovni a doposiaľ sa nevytvorili komplexné
predpoklady ani pre výchovu vlastných odborných
kvalifikovaných pracovníkov. Neuspokojivé
tempo rozvoja niektorých dôležitých služieb
sa stáva jednou z važnych prekážok rýchlejšieho
zvyšovania zamestnanosti žien a pre pracujúce
ženy znamená veľké straty osobného
volna.
Chcem ešte upozorniť na jeden dôležitý
predpoklad úspešného rozvoja životnej
úrovne obyvateľstva na Slovensku. Je ním bytová
výstavba. Veľmi radostným je konštatovanie,
že za roky druhej päťročnice dostalo 134
000 rodín na Slovensku nové byty. Súčasne
však treba spomenúť aj to, že päťročný
plán bytovej výstavby nebol splnený o 8000
bytov, pričom celý tento schodok pripadá
na individuálnu výstavbu. Svedčí to
o tom, že sa nesplnila plánom predpokladaná
účasť obyvateľstva na riešení
bytového problému. Táto situácia je
o to vážnejšia, že sťažuje splnenie
náročnej úlohy, vyriešiť bytový
problém do roku 1970.
Za mohutným rozvojom výrobných síl
na Slovensku v rokoch druhého päťročného
plánu nezaostávala ani starostlivosť o vytvorenie
podmienok pre zdravý a kultúrny život pracujúceho
ľudu. Vďaka starostlivosti strany a vlády o človeka
a jeho všestranný rozvoj, sa v celej oblasti spoločenskej
spotreby urobil veľký krok dopredu.
Obdobie druhého päťročného plánu
bolo na úseku školstva charakterizované prudkým
tempom zabezpečovania materiálnej základne
celému nášmu školstvu, aby sa mohlo ďalej
podľa línie strany a vlády poskytovať
úplné stredoškolské vzdelanie a odborná
kvalifikácia stále väčšiemu počtu
mládeže a pracujúcich.
Najviacej sa urobilo pre naše všeobecne vzdelávacie
školstvo, ktoré dostalo v rokoch druhého päťročného
plánu 3908 učební v moderných, vzdušných
a zdravých školách, takže v roku 1960
každý piaty žiak navštevoval školu,
postavenú v druhom päťročnom pláne.
Rozšírenie a zlepšovanie kapacít týchto
škôl podporilo úspešné uskutočňovanie
významného uznesenia strany a vlády o prestavbe
nášho školského systému. Dosiahnutou
úrovňou vytvoril sa základ pre zvládnutie
veľkej úlohy, odstrániť ďalšou,
ešte mohutnejšou výstavbou učební
vysoké smenové vyučovanie. Veď v tretej
päťročnici postavíme na Slovensku ďalších
9500 učební všeobecne vzdelávacích
škôl. Pre zabezpečenie dostatočného
počtu kvalifikovaných učiteľov pre základnú
9-ročnú školu pristúpilo sa v posledných
rokoch druhého päťročného plánu
k zriadeniu 6 pedagogických inštitútov.
Veľké úspechy v rozvoji zaznamenalo i odborné
školstvo. Zvýšil sa počet odborných
škôl zo 174 na 232, pričom najväčšie
tempo zaznamenali odborné školy poľnohospodárske,
ktorých počet vzrástol z 53 na 118. Počet
žiakov na odborných školách vzrástol
takmer dvojnásobne, pričom na poľnohospodárskych
školách o 115 %. Obdobie druhej päťročnice
je i obdobím veľkého rozvoja štúdia
pracujúcich popri zamestnaní, ktoré predstavuje
veľkú vymoženosť socialistického
zriadenia. Odborné vzdelanie získalo si v týchto
rokoch 15 578 pracujúcich. Zatiaľ, čo v roku
1955 ukončilo štúdium popri zamestnaní
948 pracujúcich, v roku 1960 ukončilo štúdium
už 4904.
Všimnime si ešte vysokých škôl. Kým
v roku 1938 bola na Slovensku jediná neúplná
vysoká škola, dnes umožňuje vysokoškolskú
prípravu mládeže i pracujúcich 10 vysokých
škôl a 6 pedagogických inštitútov.
V tomto období boli odovzdané do užívania
viaceré objekty, ako drevárska fakulta Vysokej školy
lesníckej a drevárskej vo Zvolene, laboratóriá
Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, rozšírili
sa výukové priestory Vysokej školy technickej
v Košiciach, ďalej výukové objekty lekárskej
fakulty a priestory farmaceutickej fakulty, všetko objekty
zodpovedajúce požiadavkám pokrokovej vedeckej
výuky. Pokračovalo sa vo výstavbe Vysokej
školy ekonomickej v Bratislave a strojníckej fakulty
Slovenskej vysokej školy technickej a Vysokej školy
poľnohospodárskej v Nitre. Okrem toho rozšírila
sa sieť vysokých škôl o 4 pedagogické
inštitúty a Vysokú školu dopravnú
v Žiline.