Nedáme sa preto odradiť
falošným krikom, pokryteckými a farizejskými
vyhláseniami západných mocností od
realizácie spravodlivej veci - podpísania mierovej
zmluvy s Nemeckom a riešenia otázky Berlína
a plne sa staviame za návrhy, ktoré sú dnes
predkladané NZ. Rozhodne a s plnou zodpovednosťou
pritom všetkom prehlasujeme - dosť, až potiaľ
a ďalej ani krok! Tu začína hranica socializmu
a mieru, na ktorej stojí zjednotená sila všetkých
socialistických krajín proti imperializmu. Mierovú
zmluvu s Nemeckom je nutné ešte v tomto roku podpísať.
Tak znie súdružky a súdruhovia, vážený
poslanci, hlas nášho pracujúceho ľudu,
tak znie i hlas pracujúcich nášho Východoslovenského
kraja.
Podpredseda NZ dr. Kyselý:
Dávam slovo posl. Bendovej.
Posl. Bendová: Vážené
Národné zhromaždenie, súdružky
a súdruhovia poslanci, milí hostia!
Pracujem v kraji, v ktorom sa stali
významné deje národa. Už v dávnych
dobách pochodovali Rimavskou dolinou revolučné
husitské vojská a razili cestu dnešnej tvorivej
dobe. Náš ľud, dlhé roky roztratený
po gemerských vŕškoch, vysluhoval si mozole
na rodných hrudách, na ktoré "stáletia
tiekli poddaných slzy", ako píše náš
lukovišťský rodák, národný
umelec, básnik Ivan Krasko.
Z tohto pracujúceho ľudu
vyšlo mnoho významných ľudí, ktorí
v rušných dobách stali si na vedúce
miesta - Daxner, Francisci, Bakulíny - a prví pozdvihli
hlas za oslobodenie pracujúceho človeka. Nezľakli
sa ani žalárov, ani šibeníc, ale odvážne
bojovali za ľudské práva svojho ľudu.
Keď fašizmus počal
peklo pripravovať svetu, náš ľud stŕpol.
Vynašiel sa a nevstúpil do fašistických
organizácií. Po našich dedinách sa veľmi
riedko vyskytol gardista alebo príslušník Hlinkovej
ľudovej strany a tým menej člen Hlinkovej mládeže.
Len na ukážku ich bolo vidieť, no ľud potajomky
brojil proti nim. Nepožívali žiadnu dôveru
a boli na posmech. Príslušníci komunistickej
strany (Hnúšťa, Striežovce, Tisovec) vyvíjali
ilegálnu činnosť a pripravovali dnešok.
Fažizmus dohasínal -
z východu prenikalo svetlo slobody a zo dňa na deň
viac približovalo sa dunenie kaťuší - ľuď
zdieľal si navzájom túto radosť: blíži
sa oslobodenie. V mojej rodnej obci na pastve večerom a
nocou pristávali - zhadzovali z lietadiel parašutistov.
Moji rodáci Babinčania sú toho svedkom. Parašutisti
pripravovali príchod sovietskej armády. Naši
chlapci si potajomky rozdeľovali flinty. Na klenovské
vrchy nocou vozili do stodoly strelivo, zbraň a chlapi
sa hlásili do zbrane. Jeden večer v Klenovci sa
hlásilo 700 chlapov do zbrane. Slovenské národné
povstanie sa privalilo odrazu, ako lavína, a ľud sa
hrnul do hôr robiť záseky fašistom. V obciach
sa vydávali cyklostylované časopisy - Klenovec,
Tisovec - mobilizovali sa všetky sily do útoku. Nemecká
presila zvíťazila. Naši sa hrdinsky bránili
pri Rimavskej Bani, kde padlo viac našich Gemerčanov.
Hlása to pomník pri Kraskove. Boje okolo Hnúšte,
pri Klenovci boli urputné. Ľud sa utiahol na klenovské
vrchy a čakal na úmysly fašistických
vojsk. Viac našich ľudí zahynulo. Mnoho by o
tomto vedel vyprávať Dielik nad Tisovcom, kde je tiež
pomník padlých hrdinov, ako aj na Chorope nad Klenovcom.
A potom začalo prenasledovanie.
Mnoho partizánov - našich ľudí povešali.
(Lukovištia, Kraskovo, Rimavská Baňa). Ľud
s hrôzou utiahol sa do pivníc a nemeckí fašisti
zaplavili naše dedinky. Vyzeralo to, ako keby sa blížil
posledný deň ľudstva.
Až sovietsky vojak doniesol
nám slobodu na bodáku. Radosť a vítanie
v mojom kraji nemalo konca - hostiny, prívety, bratanie.
Dvíhali sme sa z rozvalín a rozbehli sme sa za tvorivou
prácou.
Náš ľud sa z tejto
hrôzy ťažko spamätával. Sovietski
ľudia, ktorým sa nikdy nebudeme vedieť dostatočne
odvďačiť, ukázali mu smer. A odvtedy rozkvitol
náš kraj po každej stránke. Kvitne náš
priemysel - Likier, Hačava, Tisovec. Stá ľudí
si tu zarába pekný groš, robí pre seba.
Náš odveký otrok, roľník, tiež
vykročil novým spôsobom. Zmizli pásiky
polí pre ktoré boli len škriepky. V mojom kraji
sú už - skoro až na nepatrné percento
- jednotné roľnícke družstvá, ktoré
sa z roka na rok rozrastajú. Ľud už vie povedať
to je "naše" a nie "moje". Hmotne sa
ma dobre. Naše dedinky v rodných čiernych horách
sú na nepoznanie. Všetko nové, krásne,
moderné domy, pekne zariadenia s vymoženosťami
doby. Ľud dobre žije, pekne sa oblieka a radostne buduje
zajtrajšok. Každá obec má spoj - vlak,
autobus. Stavajú sa krásne školy. Koncom augusta
sme otvárali dve veľké školy - Lukovištia
a Teplý Vrch. Malé dedinky si stavajú reprezentačné
kultúrne domy. Ľud túži po kultúre.
Tento rok náš družstevný
ľud vzorne pracoval. Žatva, mlatba, výkup, všetko
predčasne prevedené. Pracovná morálka
vysoká, lebo ľud sa má finančne dobre.
Takto u nás, kým na
Západe rafinovaná, špekulatívna politika
znova pripravuje peklo pre svet. Západný Berlín
sa zase stáva ohniskom vojny. USA majú zase úlohu
huckať Nemcov, rozvíriť delírium vojny.
Hitlerovskí generáli, ktorí pošliapali
ľudské práva, zasa pochodujú pod bodákmi,
jedovate mobilizujú mládež, novú Hitlerjugend,
provokujú a naťahujú nervy na škripec
vedúcim činiteľom socialistických krajín.
Títo sa však vedia ovládať a nedajú
sa strhnúť pánom na Západe, ktorí
sa vyžívajú v dobrodružstvách.
Náš ľud poctivou prácou zbudoval túto
zem a za nijakých okolností nedovolí, aby
ňou hazardovali akýkoľvek dobrodruhovia.
Chodím po našom vidieku,
rozprávam sa s našimi družstevníkmi. Poctivo
pracujú a nedajú sa vykoľajiť rozbesnenými
chúťkami Západu. Pri práci besedujeme.
Všetci jednohlasne zásadne odsudzujú revanšizmus,
militarizmus, ktorý sa priekom stavia nášmu
budovateľskému programu.
Výbory žien na svojich
besedách odsudzujú provokačné opatrenia
na Západe. Želajú si otázku západného
Berlína vyriešiť mierovou cestou.
A hlas našich žien je opodstatnený
a musia ho rešpektovať. Veď je to silná,
mohutná armáda mieru. Naše ženy prešli
mnohými utrpeniami. Kapitalistický svet ich zaznával.
Od 45. roku zdvihla sa naša žena a všade sa účastní,
kde sa jedná o našu budúcnosť. Nadobudla
sebavedomia a v záujme radostnej budúcnosti svojich
detí pomáha budovať našu socialistickú
zem. Vidíme ju na každom pracovisku, ako osvedčenú
tvorivú silu. V našom Gemeri sú jednotné
rolnícke družstva, kde sú prevážnou
väčšinou ženy. Také polobanícke
dediny: Rovné, Poproč, Zdychava, Polom. Chlapi sú
v baniach, zarábajú peniaze a ženy robia na
družstvách a zarábajú chlieb. A veľmi
dobre si počínajú. Videla som naše ženy
pri terajšej žatve. V Drienčanoch mlátili
dve mláťačky a pri obidvoch boli samé
ženy a chlapi zvážali a snopy priamo do mláťačky.
Radosť bola sa dívať na túto prekrásnu
a oduševnenú prácu. Aj po iných obciach
ženy v družstvách sú hybnou silou, vzpruhou
a vedia prácu aj riadne organizovať. V takých
Vrbovciach, kde od prvoti v družstve vedú ženy
a bolo to prvé družstvo kedysi v okrese. Ani dnes
nie je na poslednom mieste. Výbory žien pomáhajú
zabezpečovať práce na MNV, pomáhajú
organizovať práce. V kulturnych podnikaniach veľká
väčšina sú zase len samé ženy.
A kultúra po našich dedinkách sa ozaj rozbehla.
Najmenšie dedinky pripravujú príležitostné
programy a divadlá. Také Striežovce, ani kulturny
dom nebol a ženy vedeli dva, až trikrát zorganizovať
divadlá za pomoci osvetára. Naše ženy
majú svoj veľký podiel pri budovaní
socializmu v našej vlasti. A prečo toľko pracovného
nadšenia? Lebo vedia, že zabezpečujú krásnu
budúcnosť svojim deťom. Dobre vedia, že
takáto budúcnosť je možná len v
socialistickom zriadení a preto je oprávnený
ich demonštratívny nástup za mier, ich oddanosť
k nášmu zriadeniu.
Náš pracujúci
ľud si neželá dobrodružné vojny.
Len pred 17. rokmi zdvihol sa z rozvalín a odvtedy zbudoval
túto zem, že nám ju závidia. S hrôzou
spomína staré kapitalistické časy,
kedy si krvopotne vysluhoval mozole, biedne živoril pod úroveň
človeka. Socializmus mu dal radostnú náplň
života. Na každom pracovisku a či už v súkromí,
vidí starostlivú ruku matky, rodnej komunistickej
strany. S touto rodnou stranou a vládou stojí -
padnúť nesmie a nemôže. To je silné
presvedčenie nášho ľudu. Náš
družstevník z pôdy len statočnou prácou
dostáva chlieb, žiadna špekulácia tu nepomôže
a pre to aj politika odsudzuje špinavú politickú
špekuláciu na Západe.
Kade chodím, všade sledujem
opodstatnené nadšenie pre pravdu, pre dnešok,
pre socializmus. Nebezpečenstvo vojny na Západe
rozdúchava západný Berlín. Týmto
chce v strede Európy pripraviť pôdu špinavej
provokácii proti Nemeckej demokratickej republike a celému
socialistickému svetu. Ani jeden národ si neželá
vytvoriť veľké nacistické Nemecko. To
je výplod chorých mozgov bonnských politikov.
Nemecký ľud má už dosť vojen.
Náš ľud chce v pokoji
nažívať so všetkými národmi
sveta a budovať blahobyt na zemi - dokonalé víťazstvo
ľudstva - komunizmus. A preto s radosťou schvaľuje
návrh Sovietskeho sväzu na uzavretie mierovej zmluvy
s Nemeckom a takto vyriešiť západoberlínskou
otázku.
Všetci stojíme za návrhom
sovietskej vlády za uzavretie mierovej zmluvy s oboma nemeckými
štátmi. Týmto by sa zastavil rozvíchrený
militarizmus a otravná fašizácia Spolkovej
republiky.
Náš ľud dôkladne
uvážil politickú situáciu. Rozhodnutie
vlády Sovietskeho sväzu o obnovení pokusov
s jadrovými zbraňmi udobruje a stojí za ním.
Toto rozhodnutie bolo nanajvýš správne, aby
nás zasa neprekvapil zradný Mníchov.
Taktiež schvaľuje opatrenia
na zvýšenie obranyschopnosti, ktoré vydal Sovietsky
sväz, že až do uzavretia mierovej zmluvy s Nemeckom
sa dočasne odkladá prepustenie nevyhnutného
počtu vojakov, námorníkov a staršinov
do zálohy, ktorých základná vojenská
služba sa končí v roku 1961.
Je to nutné opatrenie, ktoré
spoľahlivo zebezpečí bezpečnosť
našej krajiny. Vieme, že Sovietsky sväz nikdy nepoužije
zbrane ako prvý - veď je to centrum tábora
mieru. Ale ozbrojené sily sú vždy v pohotovosti
rozdrviť agresora. A túto politiku náš
ľud chápe, podporuje ju nielen vo svojich srdciach
a mysliach, ale i svojou každodennou prácou. Náš
pracujúci človek s radosťou sleduje mierumilovnú
politiku Sovietskeho sväzu a celého tábora
mieru. Vojnu si neželá, ale keby niekto chcel kradmou
rukou siahnuť na jeho slobodu, na vytvorené dielo
17 rokov, vedel by zmobilizovať všetky sily do útoku,
na obranu socializmu a jeho plodov.
Celý svet potrebuje mier.
Veľký tábor mieru podáva priateľskú
ruku všetkým národom. Spoločným
úsilím všetkých národov ho možno
ubrániť.
Neželáme si zánik
sveta. Náš roľnícky ľud si vytvoril
krásne diela, vzorné hospodárske strediská.
Doporučovala by som počuť názory našich
družstevníkov agresorom na Západe. My nežijeme
zo špekulácií, my sme si to, čo máme,
vybudovali poctivou prácou a nedovolíme, aby sa
v tomto prplal hocikto. Žičila by som pánom
na Západe počúť výroky našich
žien na besedách výborov žien - dvoch
som stratila, jednoho ešte mám, najmladšieho,
ťažko by som sa s ním lúčila, ale
pustila by som ho až by nám brali to, čo sme
tak svedomite postavili. Veď dobre sa mám teraz na
starosť, nikdy tak predtým.
A toto sú len útržky
rozhovorov našich ľudí ktorí už vedia,
čo doniesol pre nich socializmus.
Náš kraj rozhodne odsudzuje
provokácie revanšistov, schvaľuje podpis mierovej
zmluvy a opatrenia Sovietskeho sväzu na zvýšenie
obranyschopnosti štátu.
Poctivou prácou bojuje za
mier a sympatizuje so všetkými ľuďmi ktorí
chcú žiť a pracovať v mieri.
My, poslanci Národného
zhromaždenia, vyvinieme ešte väčšie
úsilie v práci medzi občanmi, aby podľa
vzoru budovateľov komunizmu v Sovietskom sväze, ešte
viac znásobili úsilie budovania šťastnej
a svetlej budúcnosti ľudstva - komunizmu u nás.
(Potlesk.)
Podpredseda NZ dr. Kyselý:
Dávam slovo podpredsedovi NZ Pospíšilovi.
Místopředseda NS Pospíšil:
Vážené soudružky a soudruzi poslanci!
V dnešní schůzi jednáme o současné
mezinárodní situaci. V této souvislosti bych
chtěl poukázat na některé události
z doby nedávné minulosti. Prvního října,
tedy za několik dní, uplyne patnáct let ode
dne, kdy Mezinárodní vojenský soud v Norimberce
vynesl rozsudek nad hlavními válečnými
zločinci Goeringem, Keitlem, Streicherem, Neurathem a ostatními.
Byl bych rád, kdybych mohl vzpomenout této události
jako začátku všestranné mírové
spolupráce mocností, které si vzaly poučení
z války proti fašismu, a kdybych tu mohl rozvinout
obraz velkolepých výsledků, které
mohla tato spolupráce přinést k prospěchu
lidstva. Bohužel neuplynulo těchto patnáct
let na Západě tak, jak si to zasloužili nesčetní
mučedníci svými obětmi a hrdinným
bojem. Patnáct let od vynesení rozsudku se podobá
nápadně oněm patnácti letům
po konci první světové války, které
skončily Hitlerovým nástupem k moci.
Po celý rok v Norimberce prokazovali
američtí, britští, francouzští
a sovětští prokurátoři zločiny
hitlerovského Německa: proti míru, válečné
zločiny a zločiny proti lidskosti. Soudcové
čtyř spojeneckých mocností pak podali
v rozsudku podrobný obraz toho, jak se stalo, že svět
mohl být stržen do takové katastrofy. Domnívali
se, že jejich rozsudek zůstane na věčné
časy varováním. Dali obžalovaným
jednotlivcům i zločineckým organizacím
neomezenou možnost obhajoby, aby nikdy nemohla vzniknout
domněnka, že jejich rozsudek byl psán rukou
vítěze, a ne rukou mezinárodní spravedlnosti.
Jen na jednom případě
bych chtěl ukázat, jak se Spojené státy
zpronevěřily závazným zásadám
rozsudku. V norimberském procese prokazoval americký
prokurátor, že se Třetí říše
dopustila proti sovětskému svazu svévolné
agrese. Byl to prokurátor zastupující Spojené
státy americké, který prohlásil nacistický
útok na Sovětský svaz za "nejčernější
zločin, který byl kdy spáchán ve vztazích
mezi státy". Americký prokurátor bod
za bodem usvědčoval činy a projevy Hitlerovy
i ostatních nacistů ze znásilňování
pravdy a skutečnosti a označoval jejich štvavé
výroky o bolševickém nebezpečí
jako vědomou lež. Americký prokurátor
to byl, který předložil Mezinárodnímu
vojenskému tribunálu dokument C-170. Byl to německý
tajný dokument, v němž bylo zachyceno hodnocení
situace, jak si ji po několik let den ze dne nacističtí
pohlaváři zaznamenávali podle hlášení
zpravodajských orgánů a svých diplomatických
zástupců. Bez jediné výjimky vyznívají
všechny jejich záznamy o tak zvaném bolševickém
nebezpečí takto: Rusové se chovají
naprosto korektně. Rusko vynakládá všechny
síly, aby se zdrželo konfliktu. Nepočítá
s tím, že je napadneme.
Soudružky a soudruzi, dovolte
mi otázku: Mohl by dnes poctivý americký
prokurátor, kdyby porovnal štvavé projevy představitelů
bonnského militarismu a revanšismu a projevy americké
válečné psychózy, dojít k jinému
závěru, než že se nyní - "přípravou
agrese proti Sovětskému svazu a státům
socialistické soustavy" - znovu chystá nejčernější
zločin, který by mohl být spáchán
ve vztazích mezi národy?
Západ se Spojenými
státy v čele pošlapal mezinárodně
závazné zásady norimberského rozsudku,
pošlapal závaznou Postupimskou dohodu a znemožňuje
i každou snahu, která by mohla vést k dorozumění
a míru. Právo tedy není určujícím
rysem politiky Spojených států a není
jím ani logika. Svědčí o tom nelogické
odmítnutí návrhu na uzavření
mírové smlouvy s Německem. Může
však být ještě něco samozřejmějšího,
přijatelnějšího a logičtějšího
než návrh, aby za šestnáct let po konci
války uspořádala konečně mírová
smlouva potřebné otázky a stabilizovala situaci
podle výsledků války?
Vlády Spojených států
amerických, které zaměnily Rooseveltovu politiku
dobrého sousedství za politiku z pozice síly,
dostaly se na tuto nedůstojnou cestu proto, že se
brání vzít na vědomí realitu.
Německý fašismus ani americké vlády
nechtějí vidět, jakým směrem
se vlastně točí kolo dějin. Vykřikují,
že rostoucí síla socialistické světové
soustavy je dílem jakýchsi temných sil a
vidí dokonce "rudé stíny" na stěnách
Bílého domu. Tak jako kapitalismus se dlouho bránil
vzít na vědomí skutečnost, že
roste síla dělnické třídy a
nechtěl z toho sveřepě vyvodit důsledky,
nechce nyní ani imperialismus vyvodit důsledky z
rostoucí síly socialistického světa.
Svědčí o tom neustálé, až
hysterické odmítání všech sovětských
návrhů, vyhlašování odporu za
každou cenu bez podkladu. Odporu manifestačního,
jakoby symbolického.
Imperialisté v tom vidí
sebezáchranu. Vědí, že na cestě
práva, na cestě logiky, mezinárodní
spravedlnosti a na půdě reality by se musili s novou
situací ve světě vyrovnat. Domnívají
se však zcela mylně, že tomuto vyrovnání
uniknou na své dosavadní cestě válečné
psychózy a výhrůžek. Musí však
jednou přihlédnout k jasné realitě.
Poznali to po 13. srpnu v NDR a po energických varovných
činech sovětské vlády. Stručně
a výstižně charakterizuje fakt, že se
realita postavila mezi řeč a skutečnost,
text pod Brandtovou karikaturou v západoněmeckých
novinách: "Ale Willy neštěkej tak hlasitě,
vždyť víš, že nemůžeme
kousat."
Západní mocnosti se
dostaly do slepé uličky. Dostane se do ní
každý, kdo nechce vidět tabulku upozorňující,
že ulička nikam nevede. Ve slepé uličce
se tyto mocnosti octly, když militaristické a revanšistické
Německo předložilo pro řešení
otázky západního Berlína a k proplacení
směnku, kterou svými projevy a někdy i mlčením
západní státníci podepisovali, ačkoliv
věděli, že ji nikdy nebudou moci proplatit,
nechtějí-li sami nést strašné
důsledky moderní války.
Kdo se octne v slepé uličce,
musí jít zpátky a dát se ulicí
jinou, chce-li pokračovat v cestě. Západu
se to nechtělo udělat. měl obavy z toho,
že ztratí svou tvář. Nemá co
ztratit než tvář militarismu a revanšismu
a válečné psychózy. Měl by
však nejen ztratit, ale i zatratit svou politiku, která
byla v západním Německu líhní
nového fašismu. Je snad škoda obejít se
bez Strausse a Séboma? Je hanbou začít provádět
opravdu vážně politiku, odpovídající
zájmům vlastního lidu? Vlády západních
mocností mají příležitost vystoupit
na pomoc světovému míru, a to je pro každou
vládu čest a nikoliv ztráta.
Spojené státy však
nastupují místo toho neupřínmou cestu,
která nemůže vést k jinému výsledku
než k novému zvýšení napětí.
Vynakládají všechno své propagandistické
úsilí, aby agresivní plány své
monopolistické politiky přeměnili v záležitost
v uvozovkách "všelidskou". Chtějí
je zahalit do falešné roušky. Touto rouškou
má být právo na "sebeurčení".
Pod tímto demagogicky zneužitým heslem "právo
na vlast" vedou politiku revanšismu západoněmečtí
útočníci. Přáli by si, aby
se historie opakovala, aby znovu oklamali těmito hesly
světovou veřejnost, jako se jim to podařilo
proti Československé republice v Mnichově.
Hlavním teoretikem tohoto
tak zvaného sebeurčení je profesor Rašhofr,
autor řady revanšistických publikací
a vydavatel teoretických rozborů, které jsou
základem revanšistické ideologické fronty.
Rašhofr byl Hitlerem povolán na pražskou universitu
za svou činnost, kterou vedl proti československému
státu a za to, že byl v letech 1927 až 1938 poradcem
Henleinovy strany pro mezinárodní právo.
První postupný cíl činnosti vedené
pod záminkou tohoto hesla má být pokus zničit
Německou demokratickou republiku. Má být
vzbuzen dojem, že obyvatelstvo Německé demokratické
republiky nemůže prý uplatňovat svá
práva. Jde tu zřejmě o jeden z prostředků
diverze. Umělou konstrukcí "práva na
vlast" pak se snaží teoreticky podložit
revanšistické snahy a zneužít skupin odsunutých
Němců k uchvácení cizích území.