Posl. Lapárová (Nepřednesený diskusní příspěvek): Uvedomujem si, že nová vláda ČSSR nemôže vo svojom programovom vyhlásení zaujať stanovisko ku všetkým závažným celospoločenským problémom, ktorých existenciu odkryl doterajší demokratizačný proces - no aj k tým, ktorých zákonitý vznik musí vláda predvídať na obdobie, keď súčasný proces demokratizácie dospeje k svojmu bezprostrednému cieľu: k sformovaniu pokrokového režimu socialistickej demokracie v našej vlasti.

Je pochopiteľné, že ak programové vyhlásenie vlády nemá skĺznuť na ľubozvučnú deklaráciu prázdnych sľubov, možno v ňom registrovať iba najpálčivejšie problémy súčasnosti. A pretože aj tých je nemálo, musí ich vláda zaradiť do poradia podľa dôležitosti a naliehavosti. A naviac, musí v medziach objektívne jestvujúcich podmienok navodiť riešenie vybraných problémov. Samotné riešenie týchto problémov nemôže vláda programovať na fikcii všeľudovej podpory, môže ho oprieť iba o objektívne jestvujúce progresívne a demokratické sily našej spoločnosti, a to o čestných ľudí, skutočných demokratov a dobrých vlastencov, ktorí sú nielen ochotní, ale aj schopní jestvujúce problémy vyriešiť výlučne v prospech občanov tohto štátu a výlučne v prospech ďalšieho plynulého rozvoja našej socialistickej spoločnosti.

Programové vyhlásenie vlády, podobne ako Akčný program Komunistickej strany Československa, má bezpochyby všeľudové sympatie. S istotou sa môže opierať o podporu veľkého, nie bezvýznamného počtu občanov ČSSR zo všetkých tried, vrstiev a skupín spoločnosti.

Bolo by však ilúziou nazdávať sa, že sa jeho plnenie stretne spontánne so všeľudovou podporou. Reálnejšie bude uvedomiť si už dnes, že u niektorých skupín občanov narazí na nepochopenie a na odpor, motivovaný týmto nepochopením. Už len dôsledné uplatnenie požiadavky zaplatiť iba za skutočne vykonanú prácu a výšku odmeny ešte upraviť podľa kvality tejto práce narazí na odpor tých ľudí, ktorí si zvykli brať plat za neplnenie povinnosti a za nekvalitnú prácu. A takí ľudia jednotlivo alebo v menších či väčších skupinách jestvujú vo všetkých odboroch pracovnej činnosti. Pritom nemôžeme s istotou tvrdiť, že ich odpor narazí vždy a všade na hrádzu spoločenského odsúdenia, ktoré ich prinúti uvedomiť si nemorálnosť svojho konania. Preto je potrebné uvedomiť si, že o všeľudovú podporu uskutočňovania programu novej vlády musíme usilovať sústavným, do šírky rozvinutým a pritom intenzívnym výchovným vplyvom. Bude užitočné pre celú našu spoločnosť, ak si uvedomíme, že len sústavným, cieľavedomým, správnym výchovným vplyvom môžeme vytvoriť záruky pre trvalé víťazstvo, neustály rozvoj a kvalitatívne zdokonaľovanie nie cudzej, ale našej vlastnej, československej, vpravde humanistickej socialistickej demokracie. Demokracie nie pre kohosi iného, ale pre nás, pre občanov tohto štátu. Socialistickej demokracie, ktorá nesmie byť pre nás experimentom, ale musí byť pre nás trvalým, neustále sa zdokonaľujúcim politickým systémom uvedomelej vlády ľudu.

Zmysel pre túto našu demokraciu musí vniknúť do vedomia každého občana tohto štátu. Každý občan musí poznať jej princípy, jej pravidlá, jej etiku a rešpektovať ich tak, aby sa stali jednou z výrazných čŕt životného štýlu občana ČSSR.

Po preštudovaní programového vyhlásenia vlády sa nemôžem zbaviť dojmu, že vláda nedocenila závažnosť problému výchovného vplyvu socialistického štátu v podmienkach socialistickej demokracie. Dotkla sa tohto problému iba okrajove, niekoľkými slovami tam, kde vyslovuje svoje presvedčenie, že pedagogickí pracovníci povedú mladú generáciu k potrebnej aktivite a samostatnosti pri úplnom rešpektovaní veľkých ľudských hodnôt, ako čestnosť, pravdivosť, úcta k ľuďom a k ich práci.

Lenže problém výchovy treba nástojčivo vyriešiť - určiť jej obsah a smer nie iba v okrajových znakoch, ale v jej základných princípoch, v jej podstate, ktorá sa viaže na jasne vytýčený konečný výchovný cieľ. To sa týka rovnako školskej ako mimoškolskej výchovy. Školopovinná mládež a mládež študujúca na výberových školách nemôže predsa doplácať na to, že pedagogickí pracovníci si budú niekoľko mesiacov v živelných diskusiách objasňovať, čo vlastne je teraz cieľom školskej výchovy; že sa budú stretávať v ostrých polemikách o tom, či škola má alebo nemá viesť mládež k osvojeniu si materialistického svetonázoru, či sa učiteľ môže alebo nemá zúčastňovať náboženských obradov. Pre žiakov i pre spoločnosť bude oveľa cennejšie, ak sa vytvorí priestor pre to, aby sa pedagogickí pracovníci mohli stretávať v plodných diskusiách o tom, ako prekonať doterajšie nedostatky výchovy, ako lepšie, účinnejšie uskutočňovať mravnú a štátoobčiansku výchovu, ako prehĺbiť výchovnú spoluprácu s rodičmi a verejnosťou. To si vyžaduje, aby vláda spoločne s Národným frontom neodkladne posúdili nateraz platné a záväzné úpravy o výchove - mám na mysli výchovu v užšom slova zmysle - a aby ich uviedli do súladu s faktom zaručených demokratických slobôd. Treba posúdiť nielen všetky platné zákony a iné právne predpisy o výchove mládeže, ale aj stranícke uznesenia, ktoré konkretizovali obsah a ciele výchovy mládeže a mali pre všetkých pedagogických pracovníkov platnosť záväznej právnej normy. Doterajšie predstavy o obsahu a cieľoch výchovy, o spôsobe ich uskutočňovania skonfrontovať s novou skutočnosťou, s novým duchom a systémom medziľudských vzťahov našej spoločnosti. Nezradiť revolučné výdobytky, pokrokovosť a prednosti nášho systému výchovy a vzdelávania v jeho ideálnej podobe. No súčasne vylúčiť možnosť protirečení, ktoré by zákonite museli vznikať napríklad vtedy, ak by proti slobode vyznania stála povinnosť vychovávať v duchu materialistického svetonázoru a ak by sa dvojkoľajnosť výchovy práve v dôsledku slobody vyznania menila na mnohokoľajnosť, pretože by sa zavčasu nenašiel všeobecne prijateľný obsah výchovy mladej generácie, ktorá má prevziať štafetu súčasných humanistických a demokratických ideí našich národov.

Pokiaľ ide o učiteľov všetkých škôl, nazdávam sa, že títo môžu byť zaviazaní povinnosťou vykladať prírodné a spoločenské zákony v súlade s poznatkami modernej vedy, budú však oslobodení od povinnosti formovať v žiakoch materialistický svetonázor, a to najmä v tých prípadoch, ak sami majú idealistický svetonázor. Možno ich zaviazať k tomu, aby nezískavali žiakov pre vlastné náboženské presvedčenie, aby v nich korektne pestovali tolerantnosť voči príslušníkom iných náboženských vyznaní i ateistom. Možno ich zaviazať k tomu, aby korektne vysvetlili podstatu materialistického a idealistického svetonázoru. Všetko toto pravda nevylúči existenciu protirečení vo výchovnom úsilí. Nebudú to však nezmieriteľné protirečenia, budú to - ak sa poctivo zachovajú dohodnuté pravidlá hry - protirečenia, ktoré rozšíria priestor pre slobodné hľadanie pravdy, postavia pred mladého človeka možnosť slobodného výberu, slobodnej voľby medzi idealistickým a materialistickým svetonázorom. A to bude z pedagogického hľadiska správne.

Možno predpokladať, že sa pri slobodnej voľbe rozhodne pre to, čo mu zodpovedá.

Sloboda vyznania a tolerantnosť voči vyznaniu - premietnuté do budúcej výchovnej práce škôl isteže nebudú pôsobiť ako zjednodušujúci činiteľ výchovného úsilia. Zjednodušujúcim činiteľom tohto úsilia sa môžu a musia stať mravná výchova a štátopolitická - štátoobčianska výchova. Aby sa takýmto činiteľom stali, a to nielen v školskej výchove, ale aj v rodinnej výchove, musia dostať konkrétny obsah, taký obsah, ktorý zodpovedá novým mravným ideálom našej spoločnosti.

Bolo by chybou zastierať si to, že mnoho našich spoluobčanov je morálne dezorientovaných, že sa akosi vytrácajú spoľahlivé kritéria pre posúdenie morálnosti, či amorálnosti ľudských činov, že je protichodný výklad etiky v jej jednotlivostiach. Je načase urobiť prietrž v postupnej morálnej dezorientácii. Je načase zjednotiť spoločnosť na osvojení si rozumných zásad etiky, na poznaní a uplatnení rozumných, spoločensky nevyhnutných kritérií mravného konania, ktoré etické zásady, kritéria mravného konania treba však vytýčiť, a to spoločnou úvahou štátnikov a vedcov i iných múdrych čestných ľudí - proste spoločnou úvahou špeciálne ustanoveného Národného frontu pre tvorbu etiky socialistickej spoločnosti na obdobie plného uplatnenia socialistickej demokracie.

Okolo tejto etiky sa zjednotí rodinná, školská i náboženská výchova a výchovný vplyv spoločenského prostredia. Na nej sa vybuduje mravná stráž - uskutočňovaná zjednotenou verejnou mienkou, ktorá bude schopná nielen odhaliť, ale aj odsúdiť každú nečestnosť, vzdať úctu šľachetným ľuďom a opovrhnúť nešľachetnosťou. Potrebujeme verejnú mienku, ktorá nedovolí rozkrádačom obohatiť sa tým, čo nakradli, ktorá znemožní korupciu, osočovanie, násilnosti, vandalizmus, lajdácku, nedokonalú prácu, ktorá vnúti rodičom zodpovednosť za dobrú výchovu vlastných detí. Takúto etiku možno vypracovať a jej hlavné zásady možno dať pedagogickým pracovníkom a verejnosti k dispozícii skôr, ako započne nový školský rok.

Do toho istého času by sa mal politický Národný front dohodnúť aj na celospoločensky záväzných zásadách štátopolitickej - štátoobčianskej výchovy. Potrebujú ich pedagogickí i osvetoví pracovníci, aby mohli i v tomto smere vyvinúť účinný celospoločenský výchovný vplyv.

Nastoliť morálku, občianske svedomie a politické uvedomenie, ktoré budú adekvátne konečnému výsledku súčasného demokratického úsilia vpravde humanistickej socialistickej spoločnosti, je nanajvýš potrebné v najkratšom možnom čase.

Trpko je človeku nad tým, keď sa dennodenne stretáva s bezcitnosťou, ktorá v mene ušľachtilého úsilia o pretvorenie našej spoločnosti na humánnu demokratickú socialistickú spoločnosť vháňa ľudí do samovrážd, znovu púšťa z reťaze diabla pomsty, diabla zbytočného, vonkoncom nepotrebného násilia.

Ak niekto, tak predovšetkým naša spoločnosť musí mať výsostný záujem na to, aby odkryla skutočné pramene, motívy a mašinériu zločinného pošliapania základných mravných hodnôt, páchania trestuhodných nezákonností, ktorými bolo poznačené obdobie kultu osobnosti. A my ich musíme odkryť, musíme dostať do rúk preverené faktá pre všestranné objektívne zhodnotenie tohto nešťastného obdobia našej histórie, aby sme navždy a každému prekazili jeho recidívu.

Je mnoho otázok, na ktoré musíme v záujme našich národov nájsť pravdivú odpoveď. Veď ide o budúcnosť našej vlasti, o nás, ktorí v tejto vlasti chceme žiť a pokojne pracovať.

Potrebujeme novú etiku, ktorá nám umožní spoľahlivo rozlíšiť šľachetnosť od nešľachetnosti, uplatňovať humanitu nie frázami, ale činmi. S humanistickou demokraciou neexperimentujeme, ale v tej chceme trvale žiť.

Ak niekto, tak predovšetkým všetci ozajstní komunisti úprimne ľutujú všetko zlo, čo sa napáchalo v minulých rokoch. Vynaložia všetky svoje sily v záujme toho, aby práve v našej vlasti zvíťazili humánne myšlienky vlastné komunistickej ideológii. Pevne veria v zdravé morálne sily našich národov a v plnú podporu týchto síl pre realizovanie nového politického programu, ktorého odrazom je aj programové vyhlásenie novej vlády ČSSR.