Dobrovoľnosť sa zdôrazňuje v úvode osnovy, aj v jej ďalších častiach upravujúcich spôsob nadobudnutia bytu.
Ustanovenie, že byt, na ktorý sa vzťahuje tento zákon, je v osobnom vlastníctve, predovšetkým znamená, že sa bytu a spoločným častiam domu poskytuje najširšia ochrana daná osobnému vlastníctvu v ústave a v Občianskom zákonníku. Najmä sa na byty a spoločné časti domu budú vzťahovať ustanovenia § 131 Občianskeho zákonníka o nedotknuteľnosti osobného vlastníctva, o výnimočnosti vyvlastnenia, o plnej náhrade pri prípadnom vyvlastnení vrátane výšky náhrady poskytovanej podľa zásad vyhlášky č. 73/1964 Zb. pri vyvlastnení rodinných domčekov, ďalej ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu proti neoprávneným zásahom a iné predpisy upravujúce obsah a ochranu osobného vlastníctva.
K prvej časti Subjekt osobného vlastníctva
Osnova rozlišuje spoluvlastníctvo bytu a spoluvlastníctvo spoločných častí domu, prípadne pozemku. Spoluvlastníctvo bytu, okrem bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bude praktické najmä u dedičov, pokiaľ štátny notár neprikázal vlastníctvo bytu len jednému z dedičov. Spoluvlastníctvo bytu sa týka jeho ideálnych, nerozdelených častí. Ak zomrel manžel, ktorý mal byt v bezpodielovom spoluvlastníctve, postupuje štátny notár podľa § 35 notárskeho poriadku.
Byt, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, bude mať rovnaký právny režim ako rodinný domček v bezpodielovom spoluvlastníctve.
Zásada, že v osobnom vlastníctve môže byť len jeden byt, vyplýva zo spotrebného charakteru tohto vlastníctva.
Predmet vlastníctva
Určenie maximálneho rozsahu bytu v osobnom vlastníctve je zhodné s vymedzením rodinného domčeka. Samotný pojem bytu ustanovuje zákon o hospodárení s bytmi v § 62, pojem obytnej miestnosti v § 63.
Práva a povinnosti vlastníka
Práva a povinnosti vlastníka sú upravené v podstate rovnako ako práva a povinnosti vlastníka inej nehnuteľnosti v osobnom vlastníctve s prihliadnutím na práva spoluvlastníkov spoločných priestorov. Právo vlastníka nasťahovať do bytu, v ktorom sám nebýva, svojich rodičov, sa týka každej obce bez rozdielu jej veľkosti alebo charakteru.
Prehlasovaným spoluvlastníkom sa dáva možnosť obrátiť sa na súd z toho dôvodu, aby sa zabránilo nespravodlivej ujme, ktorú by mohol utrpieť prehlasovaný spoluvlastník. Napríklad o opravu strechy bude mať v prvom rade záujem ten, kto má byt bezprostredne pod strechou, avšak väčšina, najmä vzhľadom na výdavky s tým spojené, by mohla opravu vykonávanú na spoločný náklad znemožniť.
Výstavba domu občanmi
Zmluva medzi budúcimi vlastníkmi je pri výstavbe domu občanmi podstatnou náležitosťou inštitúcie. Jej nevyhnutný obsah zaručuje vyriešenie najdôležitejších otázok vlastníckych a otázok správy a financovania. Zmluvou bude vopred vyriešená aj skutočnosť, kto z vlastníkov bude v styku s peňažným ústavom, prípadne stavebnou organizáciou a pod. Zmenami zmluvy budú najmä zmeny v spôsobe správy alebo v osobách zástupcov, doplnky sa budú týkať napr. prestavby alebo vybudovania nového zariadenia. Súlad zmien alebo doplnkov zmluvy s ustanoveniami zákona bude skúmať štátne notárstvo pri ich registrácii.
Prevod zo štátneho socialistického vlastníctva
Činnosť občanov pri výstavbe domu môže nahradiť štát výstavbou domov, v ktorých sú byty vopred určené na predaj. Osnova umožňuje, aby sa takto postavené byty predali občanom.
Osnova ďalej umožňuje, aby užívatelia bytov v domoch v štátnom socialistickom vlastníctve kúpou nadobudli byty, ktoré užívajú. Otázky, ktoré byty možno ich užívateľom predať a za akých podmienok, sú otázkami osobitnej dôležitosti, lebo sa dotýkajú dispozície s existujúcim bytovým fondom a majú aj sociálnopolitický dosah. Najdôležitejšie zásady týkajúce sa predaja týchto bytov ustanovuje už osnova zákona. Úpravu bližších podmienok zveruje osnova priamo do právomoci vlády.
Do osobného vlastníctva bude možné odpredať zásadne len všetky byty v dome. Účelom tohto ustanovenia je zabrániť nežiadúcim komplikáciám, ktoré by mohli vznikať zo spoluvlastníckych pomerov medzi štátom a jednotlivými vlastníkmi bytov.
Zmluva, ktorú uzavrie národný výbor s nadobúdateľmi, nahradí zmluvu, ktorú uzavierajú občania pri výstavbe domu. Keďže ide o prevod nehnuteľnosti do osobného vlastníctva občanov, podlieha aj táto zmluva registrácii, vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.
Prevod a prechod vlastníctva medzi občanmi
Osnova vychádza z priority samostatných vlastníckych práv na jednotlivé byty, voči ktorým sú spoluvlastnícke vzťahy na spoločné priestory akcesorickej povahy. Preto pri scudzovaní bytu nevyžaduje súhlas spoluvlastníkov spoločných priestorov. Nutnosť takej úpravy vyplýva aj z nezrušiteľnosti spoluvlastníctva, lebo inak pri nedostatku súhlasu ostatných by vlastník bytu úplne stratil dispozičnú možnosť. Pritom zásadná voľnosť dispozície s bytom je základom samotnej inštitúcie, ktorou sa dosahuje požiadavka, aby vlastník bytu mal v podstate rovnaké práva ako vlastník rodinného domčeka.
Osnova stojí na stanovisku, že základné sú samostatné vlastnícke práva na jednotlivé byty, voči ktorým sú spoluvlastnícke (prípadne spoluužívacie) práva len akcesorickými. Z toho vyplývajú aj ďalšie zásady, a to nerozlučnosť, nerozdeliteľnosť, nezrušiteľnosť a nesamostatnosť spoluvlastníckych práv.
Výmenu bytu možno vykonať zmluvou o výmene podľa § 406 Občianskeho zákonníka. So zmenou vlastníctva bytu sa nerozlučne zmenia spoluvlastnícke a spoluužívacie vzťahy.
K druhej časti
Osnova rieši veľkosť spoluvlastníckych podielov podľa pomeru podlahovej plochy. Je to správnejšie kritérium než hodnota bytu, pretože táto sa mení podľa stupňa starostlivosti konkrétneho vlastníka a taktiež počiatočná hodnota môže byť ovplyvnená osobitnými záujmami vlastníka, čo by malo neadekvátny odraz na výšku spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach domu, keďže osobitné zhodnotenie jedného bytu zásadne nemá vplyv na hodnotu spoločných častí domu. Osnova však umožňuje, aby už počiatočné náklady na ten-ktorý byt boli odlišné od spoluvlastníckeho podielu na spoločných priestoroch.
Vytvorením osobitného fondu sa uľahčuje spravovanie domu a zabezpečuje jeho riadna údržba. Výška príspevkov sa spravuje dohodou vlastníkov podľa predvídateľných potrieb, čo pravda nezbavuje vlastníkov povinnosti prispieť nad rozpočtované výdavky, ak sa ukáže ich potreba, a na druhej strane nezbavuje práva rozhodnúť o inom vhodnom naložení s jestvujúcim fondom.
Na riešenie osobitne neupravenej spoluvlastníckej problematiky sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spoluvlastníctve, najmä solidárna zaviazanosť a zodpovednosť a právomoc súdu riešiť spory medzi spoluvlastníkmi.
K tretej časti
Osnova predpokladá, že domy s bytmi v osobnom vlastníctve sa budú stavať predovšetkým na pozemkoch, ktoré sa odovzdajú do osobného užívania stavebníkom. Keďže ide o osobitný prípad Občianskym zákonníkom neriešený, neplatí tu § 200 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na možnosť rôzneho počtu bytov nebolo možné upraviť konkrétne výmery pozemkov už v zákone. Tu bude stavebný úrad postupovať podľa všeobecných urbanistických zásad opierajúc sa o smernice, platné pre štátnu a družstevnú bytovú výstavbu (napr. pokyny a zásady býv. Štátneho výboru pre výstavbu pre zabezpečenie územnoplánovacej prípravy bytovej výstavby do roku 1970 č. 65/1959).
Nevylučuje sa ani stavba na pozemku vo vlastníctve stavebníka (stavebníkov). Aby nevznikali ťažkosti a spory z toho, že niektorí stavebníci by neboli spoluvlastníkmi pozemku, prípadne, že by mali iné podiely než aké zodpovedajú spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam domu, predpisuje sa zodpovedajúci prevod ideálnych podielov, aby spoluvlastnícke pomery boli vo všetkých prípadoch rovnaké. Ide o výnimku z ustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Pre oba druhy pozemkov platí zásada, že poľnohospodárska pôda sa nesmie použiť na výstavbu domu (§ 199 Obč. zák. ).
K štvrtej časti
Okolnosť, že byty sú v osobnom vlastníctve a majú plniť rovnaký účel ako rodinné domčeky znamená, že sa na byty majú vzťahovať tie isté predpisy ako na rodinné domčeky. Najdôležitejšie z nich osnova za účelom prehľadnosti uvádza. Práva a povinnosti, ktoré má vlastník podľa zákona o hospodárení s bytmi v prospech svojich ženatých (vydatých) detí má podľa tejto osnovy v rovnakom rozsahu aj pre svojich rodičov. Z akcesorickej povahy spoluvlastníctva spoločných priestorov a zo zásady uvedenej v § 4 osnovy však vyplýva, že pri výkone rozhodnutia sa podiel ponúkne len spoluvlastníkovi bytu a že ustanovenie § 338 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa nepoužije pri predaji bytu s podielom na spoločných priestoroch.
Osnova umožňuje, aby si vlastníci bytov bližšie upravili spôsob vystupovania navonok, ako aj podrobnosti ich vzájomných vzťahov, najmä rozdelenie údržby spoločných priestorov. Či a v akom rozsahu sa dohodnú, bude záležať najmä od veľkosti domov a pomeru spoluvlastníkov (príbuzenský alebo iný pomer) a pod. V každom prípade je však zabezpečené, aby najdôležitejšie otázky boli riešené už v zmluve medzi budúcimi vlastníkmi, resp. v zmluve o prevode bytu zo socialistického do osobného vlastníctva.
Výstavba sa bude vykonávať v rámci plánu individuálnej bytovej výstavby, takže z vykonávania zákona nevzniknú žiadne nové náklady.
Michal C h u d í k v. r.
ZPRÁVA
o plnení vládneho uznesenia číslo 224/1964 o rozvoji starostlivosti o zdravie v socialistickej spoločnosti
Po roku 1945 pôsobilo zdravotníctvo ako významný sociálny nástroj spoločnosti v podmienkach vtedajšej politickej situácie charakterizovanej bojom o moc medzi rozhodujúcimi spoločenskými triedami. Zdravotníctvo existovalo a vyvíjalo sa v týchto podmienkach v podstate v organizačnej a ideovej podobe existujúcej v predchádzajúcej kapitalistickej spoločnosti pri zohľadnení iba najzákladnejších revolučných výdobytkov. Februárové víťazstvo položilo základy pre organizačnú a ideovú prestavbu zdravotníctva, ktorá bola zavŕšená prijatím dokumentu strany a vlády v roku 1952 "O opatreniach pre ďalší rozvoj nášho zdravotníctva", ktorým boli súčasne stanovené úlohy pre budovanie zdravotníctva socialistického typu.
V období medzi uvedeným dokumentom a novým dokumentom, ktorý bol prijatý uznesením strany a vlády v roku 1964, došlo k zásadnej prestavbe zdravotníctva. Úlohy dané prvým dokumentom boli v zásade splnené a socialistické zdravotníctvo organizačne dobudované. Tým sa vytvorili podmienky pre ďalší rozvoj starostlivosti o zdravie v socialistickej spoločnosti.
V súvislosti s rastom obyvateľstva z 3 558 137 v roku 1952 na 4 304 484 v roku 1964 zmenila sa jeho sociálna štruktúra. Zatiaľ čo v roku 1950 tvorili robotníci 49, 5 %, ostatní zamestnanci 24, 5 %, družstevníci 0, 0 %, ostatní družstevní výrobcovia 0, 0 %, drobní roľníci 32, 2 %, slobodné povolania (remeselníci a živnostníci) 4, 9 % a kapitalisti 2, 3 %, v roku 1964 tvorili robotníci 58, 5 %, ostatní zamestnanci 24, 5 %, družstevní roľníci 10, 6 %, ostatní družstevníci 0, 8 %, drobní roľníci 5, 4 %, slobodné povolania 0, 2 % a kapitalisti 0, 0 %.
Početný rast obyvateľstva a jeho sociálne zloženie, avšak najmä prehlbujúca a rozširujúca sa zdravotnícka starostlivosť si vyžiadali organizačnú, materiálnu a kádrovú prestavbu resp. výstavbu zdravotníctva, charakterizovanú týmito najdôležitejšími ukazateľmi.
Počet nemocníc vzrástol v roku 1965 oproti roku 1952 z 52 na 80 a ich posteľový fond zo 16 139 na 27 568, čo predstavuje v roku 1952 4, 53, v roku 1965 6, 28 postele na 1000 obyvateľov;
počet kúpeľných ústavov z 27 na 32 a ich posteľový fond zo 4 899 na 6 384, čo predstavuje v roku 1952 1, 32 a v roku 1965 1, 45 postele na 1000 obyvateľov;
počet psychiatrických zariadení zo 4 na 11 a ich posteľový fond z 978 na 2260, čo predstavuje v roku 1952 0, 27 a v roku 1965 0, 51 postele na 1000 obyvateľov;
počet tbc liečební poklesol zo 14 na 13, čo predstavuje v roku 1952 1, 14 a v roku 1965 0, 93 postele na 1000 obyvateľov - pokles je daný poklesom výskytu tbc v detskej populácii a tým reprofilizáciou na iné liečebné účely;
počet dojčeneckých ústavov dosiahol číslo 13 o 888 posteliach, čo predstavuje 0, 20 miesta na 1000 obyvateľov v roku 1965 v roku 1952 neexistoval ani jeden dojčenecký ústav;
počet jaslí vzrástol z 303 na 459 a ich kapacita zo 7484 na 18 415 miest, čo predstavuje v roku 1952 2, 10 a v roku 1965 4, 19 miest na 1000 obyvateľov.
Podstatne vzrástol počet lekárov a to z 3217 v roku 1952 na 8103 v roku 1965, čo bolo v roku 1952 1112 obyvateľov a v roku
1965 542 obyvateľov na jedného lekára. V ambulantnej starostlivosti vzrástol počet lekárskych miest z 1823 v roku 1952 na 4433 v roku 1965, čo bolo v roku 1952 5, 1 a v roku 1965 10, 09 lekárskeho miesta na 10 000 obyvateľov.
Rastúca ekonomická, sociálna a kultúrna úroveň obyvateľstva v úzkej spojitosti s intenzívnou činnosťou zdravotníctva priniesla podstatné zlepšenie celkovej zdravotníckej starostlivosti a zlepšenie jej odbornej úrovne, čo možno charakterizovať niektorými zásadnými ukazateľmi a výkonmi.
Podstatne sa predĺžil priemerný vek obyvateľstva z 59, 0 na 68, 3 u mužov a zo 62, 4 na 73, 3 u žien;
počet zomrelých poklesol z 10, 4 v roku 1952 na 7, 6 v roku 1964 na 1000 obyvateľov;
počet tbc ochorení poklesol z 224, 5 v roku 1952 na 134, 9 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
počet pohlavných chorôb poklesol zo 45, 7 v roku 1952 na 4, 9 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
počet ochorení na brušný týfus zo 42, 1 v roku 1952 na 19, 0 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
počet prípadov šarlachu zo 194, 2 v roku 1952 na 108, 2 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
počet prípadov záškrtu z 39, 0 v roku 1952 na 0, 6 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
počet prípadov čierneho kašľu zo 140, 8 v roku 1952 na 6, 5 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
od roku 1961 sa na Slovensku nevyskytol vďaka dôslednej prevencii ani jeden prípad ochorenia detskou obrnou.
Oproti pozitívnym výsledkom dosiahnutým v starostlivosti o zdravie obyvateľstva v roku 1952 až 1964 na Slovensku vyskytuje sa ešte rad problémov a závad spôsobených rôznymi okolnosťami a príčinami. Z ukazovateľov charakterizujúcich zdravotný stav obyvateľstva treba spomenúť, že
počet ochorení na zhubné nádory vzrástol z 29, 7 v roku 1952 na 183, 8 na 100 000 obyvateľov;
počet ochorení na epidemický zápal pečene zo 164, 5 v roku 1952 na 326, 5 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov;
u novotvarov vzrástol počet úmrtí z 96, 5 v roku 1952 na 140, 8 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov a
počet ochorení cievneho ústrojenstva vzrástol zo 196, 7 v roku 1952 na 253, 1 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov.
Príčinou tohoto stavu je okrem iného aj dôslednejšia vyhľadávacia činnosť, najmä podstatne sa zlepšujúca diagnostika. Počet nervových ochorení síce stúpol, ale úmrtnosť na tieto choroby klesá podobne ako v celom rade ďalších ochorení. Čiastočné zhoršenie možno badať u skupiny úrazov, otráv a samovrážd, kde počet úmrtí stúpol z 53, 2 v roku 1952 na 58, 7 v roku 1964 na 100 000 obyvateľov.
Rozbor zdravotného stavu obyvateľstva ukazuje súčasne, ktorým smerom bude orientovať zdravotníctvo svoju činnosť, a to nielen liečebno-preventívnu, ale aj činnosť v oblasti vedy podľa príslušných lekárskych odborov, ďalšieho rastu odbornej úrovne zdravotníckych pracovníkov, zdravotnej výchovy obyvateľstva, ako aj organizačného, materiálneho a kádrového budovania siete zdravotníckych zariadení. V tomto smere určuje dokument strany a vlády o rozvoji starostlivosti o zdravie v socialitickej spoločnosti a samotnému zdravotníctvu vážne a náročné úlohy;
ide predovšetkým o realizáciu zásad, že
- starostlivosť o zdravie je tak vecou celej spoločnosti, ako aj vecou každého občana;
- touto činnosťou má byť dosiahnuté ďalšie zlepšenie zdravotnej starostlivosti o pracujúcich;
- ďalej treba venovať zvýšenú starostlivosť rozvoju novej generácie;
- treba zabezpečiť predovšetkým zvýšenie kvality zdravotníckych služieb;
- ďalší rozvoj zdravotníctva je možný pri plnom rozvíjaní a využívaní vedy a techniky;
- významnú úlohu v rozvoji zdravotníckej starostlivosti zohrávajú zdravotnícki pracovníci, ich odborná úroveň a politická vyspelosť;
- je nutné oveľa viacej rozvíjať medzinárodnú spoluprácu a deľbu práce.
Komisia SNR pre zdravotníctvo na novembrovom zasadnutí v roku 1964 prijala opatrenia tak operatívneho, ako aj perspektívneho charakteru do roku 1970. Z nich mnohé nachádzajú konkrétne vyjadrenie v pláne rozvoja zdravotníctva na Slovensku v rokoch 1966-1970. Ich čiastkové plnenie ako aj ťažkosti, na ktoré sa pri ich plnení naráža, obsahujú jednotlivé časti zprávy.
Je nutné mať v plnom rozsahu na zreteli, že i keď prijatý dokument stavia veľké úlohy pre zdravotníctvo najmä v metodickom usmerňovaní vo vzťahu ostatných úsekov hospodárskeho a spoločenského života, nemožno ho v plnom rozsahu realizovať bez aktívnej a iniciatívnej práce všetkých hospodárskych a spoločenských orgánov a organizácií najmä v oblasti tvorby podmienok zdravého životného a pracovného prostredia. Dokument ukladá veľké úlohy práve týmto orgánom a organizáciám. Ich povinnosti vystupujú do popredia oveľa naliehavejšie práve v podmienkach postupného prechodu národného hospodárstva na nový spôsob plánovitého ekonomického riadenia, najmä v predchádzaní rôznym protirečeniam medzi týmto spôsobom riadenia a komplexnou starostlivosťou o zdravotný stav obyvateľstva.
Úlohy dokumentu majú celospoločenský charakter a je ich nutné chápať ako dlhodobú líniu v starostlivosti a zdravie ľudu, zabezpečenú právnymi normami (pripravovaný zákon o starostlivosti o zdravie ľudu a predpisy na jeho vykonanie), plánmi rozvoja a príslušnými operatívnymi opatreniami.
Zásady uvedené v dokumente bolo nutné rozpracovať podľa rezortov a národných výborov. Komisia a Povereníctvo SNR pre zdravotníctvo vykonávali pri rozpracovaní dokumentu pre ostatné rezorty metodickú a koordinačnú funkciu.
Komisia SNR pre zdravotníctvo schválila pre zdravotnícke orgány na Slovensku 30. októbra 1964 podrobný harmonogram opatrení na zabezpečenie plnenia úloh dokumentu. Podobne boli rozpracované úlohy aj na ostatných komisiách a povereníctvach SNR.
Krajské a okresné národné výbory prerokovali rozpracované úlohy dokumentu aj na svojich plénach. Súčasne bol rozpracovaný dokument pre odborové orgány a organizácie SOR a pre výrobné a spotrebné družstvá ich príslušnými slovenskými výbormi.
Predkladaná zpráva je vypracovaná na základe poznatkov Komisie a Povereníctva SNR pre zdravotníctvo, zdravotníckych orgánov NV a orgánov hygienicko epidemickej služby a podkladov predložených predsedami komisií a povereníkmi SNR.
Zprávy o plnení dokumentu orgánmi ROH a ČSČK tvoria prílohu tohoto materiálu.
I.
Vytváranie podmienok pre zdravý spôsob života a práce.
Starostlivosť o životné prostredie bola v prvej fáze zameraná predovšetkým na kľúčové problémy: zásobovanie obyvateľstva vodou, nástup k postupnému znižovaniu znečisťovania ovzdušia a dosiahnutiu vyhovujúceho hygienického štandardu v zariadeniach cestovného ruchu.
Zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou na Slovensku je v súčasnej dobe podľa spôsobu získavania vody z rôznych zdrojov nasledovné:
a) z verejných vodovodov 32 %
b) z individuálnych zdrojov 66 %
c) z povrchových tokov bez úpravy 2 %
Trend vývoja situácie v zásobovaní vodou z verejných vodovodov za roky 1950-1965 a výhľad na rok 1970 ukazuje nasledovná tabuľka:
|
Rok |
1950 |
1955 |
1960 |
1965 |
1970 |
||
|
% obyv. zásob. vodovodmi |
20, 0 |
22, 0 |
26, 5 |
32, 0 |
40, 5 |
||
Plnenie v rokoch 1950-1965 zaostalo za predpokladom a naviac k percentuálnemu vzrastu nedošlo len výstavbou nových vodovodných zdrojov a sietí, ale predovšetkým prirodzeným prírastkom obyvateľstva v mestách s vodovodom, ako aj jeho migráciou z vidieka do miest.
Národné výbory vo väčšine miest - v snahe vyhnúť sa zvýšeným nákladom na výstavbu príslušných inžinierskych sietí a tým obtiažnejšiemu presadzovaniu výstavby bytov do plánu podporovali ich napájanie na existujúce vodovodné zdroje. To sa prejavuje akútnym i sezónnym a niekde viac-menej trvalým deficitom vody, najmä v periférnych a vyššie položených štvrtiach (Bratislava, Trenčín, Ružomberok, Hlohovec, Trnava, Košice, Prešov, Spišská Nová Ves, Rožňava, Partizánske, Zvolen, Nitra, Michalovce a ďalšie).
V snahe riešiť aspoň čiastočne nedostatok vody jednotlivci, ale niekedy i orgány vodohospodárskej služby zapojujú dodatočne na vodovodnú sieť nepreverené, často bakteriologicky závadné
vodné zdroje obvykle bez súhlasu orgánov hygienicko protiepidemickej služby. Takáto prax vedie k vzniku nákazlivých črevných ochorení.
Napríklad: v januári a februári 1964 dodávala mestská vodáreň v Bratislave v súvislosti so znížením hladiny Dunaja menšie množstvo vody do vodovodnej siete. Nedostatok vody odstraňovali obyvatelia dvoch súkromných domov v Rači tým, že svojvoľne napojili na vodovodnú sieť domáce vodovody, zásobované vodou z kontaminovaných studní. Pri poklese tlaku bola voda z domácich studní, obsahujúca týfové baktérie, presávaná do mestskej vodovodnej siete. Dôsledok: 117 ochorení brušným týfom.
V marci roku 1963 riešili pracovníci vodohospodárskej služby v Martine nedostatok vody tak, že bez súhlasu okresného hygienika napojili na mestský vodovod starú vyradenú čerpaciu stanicu, ktorej voda obsahovala zárodky dyzentérie. Dôsledok: epidémia dyzentérie s 2203 prípadmi.
Podobne riešili vodnú kalamitu v marci a apríli 1965 v Skalici. K pôvodným hlbokým studniam napojili bez vedomia okresného hygienika zdroje, odoberajúce vodu z malej hĺbky. V ochrannom pásme týchto zdrojov bol hlavný zberač mestskej kanalizácie. Chlórovacia stanica vodovodu nebola v činnosti. Nové vodné zdroje sa prezentovali 388 prípadmi ochorení na dyzentériu.
V júni 1965 došlo k rozsiahlej epidémii dyzentérie a brušného týfu (1170 chorých) v Trenčíne na sídlisku Dlhé hony. Sídlisko je zásobované najmä jedným zo štyroch zdrojov, ktoré dodávajú vodu mestskému vodovodu. Zo všetkých zdrojov sa vedie voda priamo k spotrebiteľom a iba prebytok sa dostáva do rezervoára. Uvedená studňa (biskupická) je plytká, umiestnená v pôde s vysokou priepustnosťou, pričom vo vzdialenosti 20 m prebieha kanalizačné potrubie. Pri náhlom zvýšení hladiny vody v ramene Váhu, do ktorého ústi kanalizácia, došlo ku spätnému toku a k zvýšeniu tlaku v kanalizačnom potrubí s následnou kontamináciou vody v studni. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že došlo k súčasnej infekcii tromi typmi choroboplodných zárodkov (zárodkami dyzentérie a dvoma typmi zárodkov brušného týfu), ktoré boli aj z vody vodovodu izolované.
V máji 1963 došlo k epidémii dyzentérie v Banskej Štiavnici, ktorej vznik treba uvádzať v súvislosti s kontamináciou vody v mestskom vodovode.
Definitívne riešenie je možné iba budovaním nových vodovodných zdrojov a ich sústavnou údržbou. Je veľká škoda, že mešká odovzdanie už rozostavaných akcií do prevádzky.
V súčasnej dobe je na Slovensku rozostavaných asi 17 väčších vodárenských stavieb napríklad: akcia Bratislava II., vodný zdroj, Hriňová II, Bardejov, Rožňava, Nitra, Čadca, Pohronský skupinový tunel, Senica - Jablonica - sú už po niekoľko rokov v štádiu chronických prísľubov bezprostredného ukončenia, avšak bez žiadúceho efektu. Pri riadnom priebehu výstavby by znamenali podstatné zlepšenie situácie v mestských sídliskách.
Nedostatok vodných zdrojov naviac zhoršuje skutočnosť, že starostlivosť o údržbu a prevádzku vodovodov zo strany prevodzovateľov je nedostatočná a za posledné roky sa nezlepšila. V mnohých prípadoch sa preventívna údržba nevykonáva vôbec. Ochranné pásma sú určované na základe nedostatočných hydrogeologických podkladov, takže ich realizácia má často iba formálny význam. Na vodárenské siete sa opätovne bez súhlasu hygienicko-protiepidemickej služby pripájajú provizórne zdroje. No napriek tomu, že z obdobných porušovaní zákonov a uznesení vlády ČSSR a Slovenskej národnej rady došlo popri škodách na zdraví v dôsledku epidémií aj k preukázateľným národohospodárskym škodám, neboli ani v jednom prípade vyvodené náležité dôsledky príslušnými štátnymi orgánmi voči zodpovedným činiteľom (Skalica, Martin, Čadca, Veľké Stankovce, Kysucké Nové Mesto). Nepochopiteľný nedostatok ochoty orgánov národných výborov a prokuratúry postihnúť protispoločenské konanie nezodpovedných jednotlivcov upevňuje vo vinníkoch pocit malej alebo žiadnej zodpovednosti so všetkými negatívnymi dôsledkami pre národné zdravie.
Nedostatkom je aj skutočnosť, že okresné vodohospodárske správy sú zamerané prevažne na plnenie plánu kvantitatívnych ukazovateľov a kontrole kvality dodávanej vody sa venujú iba výnimočne, hoci i to je ich povinnosťou.
Na Slovensku v súčasnej dobe asi 66 % obyvateľstva používa vodu z verejných alebo súkromných studní. Tieto väčšinou nie sú na požadovanej hygienickej úrovni a ich stav je z roka na rok horší. Údržbe sa nevenuje primeraný záujem, chýbajú prostriedky i odborní pracovníci na rekonštrukciu, prípadne novú výstavbu studní.
Ustanovenie vládneho uznesenia číslo 813/1962 o vytváraní studniarskych čiat sa plní nedostatočne. Na Slovensku sa doteraz zriadili studniarske čaty iba pri 7 okresných vodohospodárskych správach.
Účinnosť dokumentu mala sa prejaviť aj vo zvýšenej starostlivosti o verejne významné individuálne zdroje a pod. Nedošlo však k podstatnému zlepšeniu a pokyny hygienicko-protiepide-