odbornými školami, piatimi strednými všeobecno-vzdelávacími školami. Sú to čísla, ktoré hovoria samy za seba.

Od roku 1955 vystavalo sa v okrese 55 ZDŠ s 549-mi učebňami pre 17 tisíc žiakov.

Občania nášho okresu s vďakou kvitujú starostlivosť o rozvoj školstva, o náš dorast, o nádejných našich nástupcov.

Tisícky žiakov vzdelávajú sa v krásnych, moderných školách, požívajú všetky výhody, ktoré socialistická spoločnosť našej mládeži tak štedro poskytuje. Tu sa prichodí poďakovať našim straníckym a štátnym orgánom za všetku starostlivosť, ktorou je tento úsek obklopený, ktorý zvlášť v poslednom období stáva sa stredobodom pozornosti a pre ktorý nachádzame skutočné porozumenie. Ak nachádzame u našich orgánov porozumenie pri riešení otázok týkajúcich sa rozvoja školstva, dovoľujem si vysloviť presvedčenie, že bude tak aj v budúcnosti a že so zlepšením stavu školstva v Prešovskom okrese bude sa v blízkej, ale i vzdialenej budúcnosti počítať tak, ako si to nutnosť vyžaduje. Tým sa zadosťučiní len spravodlivosti.

Nie je mojím úmyslom spievať tu žalmy. To nezodpovedá náturám ľudí z východu. My v okrese neplačeme, lež snažíme sa s vedomím plnej zodpovednosti riešiť ťažkosti pri možnostiach, aké sú nám dané k dispozícii.

Je však isté, že nie je v našich silách všetko zabezpečiť bez podpory našich najvyšších orgánov.

Najťažší je problém vyriešenia otázky priestorov na našich školách. V okrese máme na základných deväťročných školách 1293 tried, učební je len 913. V tomto školskom roku je smennosť 28 %. Na Slovensku plánuje sa znížiť smennosť do roku 1970 na 16 %, vo Východoslovenskom kraji na 18 %, v okrese za predpokladu, že všetky plánované školy sa vystavia, zostane smennosť na úrovni 24 %. V dvoch prípadoch, a to v Lipanoch a Kamenici, učia sa deti na tri smeny, čo sa však provizórne dorieši zrušením MŠ za pomoci Odevných závodov a komunálnych služieb, ktoré dočasne uvoľnia svoje kancelárie na školské účely. Zvláštnosťou okresu sú 4 základné deväťročné školy neúplné, v ktorých sa aj ročníky 6. -9. učia v oddeleniach. Vieme si predstaviť situáciu napríklad v Bajerovciach, kde je škola dvojtriedna s ročníkmi 1. -9., s jednou miestnosťou v škole. Druhú miestnosť na šťastie dal škole k dispozícii priamo na fare pán farár. Nateraz nie je možné tieto deti zaškoliť do susedných, plne organizovaných škôl, nakoľko tie sú v takom stave (umiestené sú v prastarých kaštieľoch na spadnutie), že aj tí žiaci, ktorí tieto školy navštevujú, sú v nich ohrození na zdraví a bezpečnosti vedno s učiteľmi.

Pre ilustráciu uvediem príklad: v Šarišských Dravciach škola - kaštieľ 300-ročný. Trámy krovu prehnité, viazanie trámov narušené. Trhliny v stenách povážlivé. Triedy nemajú osobitný vchod, prechádza sa z jednej miestnosti do druhej miestnosti. Vykúriť ich možno najviac na 14 stupňov Celzia. Dvor školy je aj dvorom JRD a výkupného podniku poľnohospodárskych produktov. Je na ňom sklad pohonných hmôt, dielne JRD s parkoviskom strojov. V tesnej blízkosti sú maštale JRD. Tento stav školy vplýva na zdravotný stav žiakov aj učiteľov. Na škole je veľká chorobnosť detí. Za 10 rokov, odkedy je kaštieľ v používaní, opustilo školu 30 učiteľov väčšinou zo zdravotných dôvodov (reumatizmus, choroby horných dýchacích ciest). Z 18 učiteľov býva v mieste školy iba 6. Škola v Šarišských Dravciach. je umiestená na štyroch miestach. Budovy sú od seba vzdialené cca 1 km. Jedna trieda je dokonca tesne nad výčapom (lebo inej možnosti nebolo). Veľká vzdialenosť sťažuje dozor nad žiakmi, následkom čoho sa zaznamenáva aj značná úrazovosť. Výstavba sa odďaľuje od roku 1963. No konečne sa jej dožívame. Nebudem spomínať priamo katastrofálny stav školy v Krivanoch, lebo výstavba školy tu je zabezpečená. Občania, šťastní a vďační, že sa konečne dočkali nápravy, pomáhajú ako len môžu. ZDŠ v Lipanoch je tiež umiestená na štyroch miestach. Pre 1117 žiakov je 17 učební, z toho len 8 vyhovujúcich. V odpoludňajšom vyučovaní vzdelávajú sa aj žiaci cezpoľní. Práve tak aj v Chmiňanskej Novej Vsi a v Lemešanoch. Školská dielňa bola zriadená v bývalom byte obecného pastiera. Ani Brezovica nad Torysou nemá sa čím pochváliť. Dvom kaštieľom, v ktorých je škola umiestená, sa vek ani nedá zistiť. Vydržali stáročia len preto, že sú stavané z kameňa a múry dosahujú hrúbku 1 metra. V niektorých miestnostiach sa celý deň učí pri umelom osvetlení. Vzdialenosť medzi 4 budovami je až dva km. Z 24 učiteľov len dvaja majú možnosť ubytovania v školských bytoch.

Podobný stav je v Pečovskej Novej Vsi. Aby predišli tretej smene, zlikvidovali knižnicu. Mohla by som menovať mnoho a mnoho obcí. Mohla by som hovoriť o Šarišských Bohdanovciach,. Svinej, Tuhrinej, Remeninách, Radaticiach, Bajerove, Vyšnom Žipove, Ľubotíne, Drienové, Petrovanoch a Hermanovciach, kde najkrajšie učebne sú z vozárne JRD, o Šarišských Michaľanoch, kde JRD uvoľnilo škole sýpku v starom kaštieli. Vystaval sa tu závod Imuna i s bytovými jednotkami, ale k výstavbe školy ešte nedošlo.

Zvlášť kritický stav je v samotnom okresnom meste Prešove,, kde školská investičná výstavba sídlištná nestačí pokryť prírastky. Školy sú značne preplnené. Odborníci z úseku školstva vedia dobre posúdiť, čo znamená v 1. ročníku ZDŠ mať 43 žiakov, v 8. -9. ročníku 46 žiakov. V meste Prešove sa žiada mimo plánovanej výstavby sídlištnej vybavenosti postaviť najmenej tri školy. Smennosť v meste je 34 %. Ak však počítame s tým, že smennosťou sú postihnutí nielen žiaci, ktorí učebňu nemajú,, ale aj tí, s ktorými sa musia striedať, je smennosť vlastne dvojnásobná.

Na smeny sa učí aj na odborných školách. Pritom všetkom sme radi a šťastní, že máme stav tried na týchto školách taký,, aký je, pretože ešte viac ako smennosť by nás omínala otázka ďalších stovák nezaradených 15-ročných detí.

Z 53 základných deväťročných škôl úplných je potrebné riešiť v období do roku 1970 14 kaštieľov. Pritom sa nepočíta s výstavbou ani jednej ZDŠ s ročníkmi 1. -5.

Za pružnejšie riešenie výstavby škôl v okrese Prešov hovorí aj značné narastanie počtov žiakov:

v roku 1964 bolo na školách 34 700 školákov, v školskom roku 1967-68 už je 36 629 žiakov.

V roku 1964 skončilo školopovinnosť 2627 žiakov, v uplynulom školskom roku 3292 žiakov. Teraz je ale v 6. ročníkoch 4912 žiakov.

Populácia v okrese je mimoriadne veľká, naozaj pozoruhodná. Z uplynulého školského roku zostalo nám 508 žiakov nezaradených, čo treba pokladať za veľmi vážny problém. Na verejných schôdzkach obracajú sa na nás občania, žiadajúc vysvetlenie, akože sa táto otázka v budúcnosti mieni riešiť, pretože aj zo školského roku 1965-66 zostalo bez umiestenia viac ako 400 detí. Počty rastú a s nimi narastajú aj naše obavy, a to tým viac, že nie sme schopní sami si v tejto otázke pomôcť.

Je najvyšší čas vážne uvažovať o dokompletizovaní škôl. Zo 190 škôl v okrese má len 20 škôl telocvične. Z 53 plneorganizovaných ZDŠ na 25 školách sú účelové školské dielne. Pri školách nie sú byty učiteľov. Dôsledkom toho denne dochádza v našom okrese na pracoviská do vzdialenosti 25 i viac km 483 učiteľov.

Pri návšteve havarijných škôl v okrese mali sme rôzne pocity. Na jednej strane boli sme skrúšení pri pohľade na deti zahúľané na vyučovaní do vlniakov, na učiteľov, ktorí sa cez krátke prestávky museli dať s vetrom o závod, aby dobehli na ďalšiu hodinu do vzdialenej budovy, na deti pri hobliciach, umiestených v provizórnej dielni, ako si len ťažko vieme predstaviť, kde sa doslova celý deň sliepňajú pri umelom osvetlení, kde nijako nebolo možné zabezpečiť všetky bezpečnostné opatrenia, na utrápenú tvár riaditeľa, hmotne zodpovedného za učebné pomôcky, umiestené v pitvore školy, keď kabinetu na škole niet. No na druhej strane boli sme hrdí na učiteľov, ktorí dosahujú aj pri týchto podmienkach dobré výsledky v práci, venujú sa osvetovej činnosti, zrástli s našim ľudom a tento povzbudený príkladom učiteľa pomáha škole, pokiaľ mu na to sily stačia. Pýšili sme sa skromnými deťmi, ktoré vedia, že učiť sa je ich vlasteneckou povinosťou, hrdí sme na učiteľov, ktorí sa zžili s problémami dediny, tieto neberú netečné na vedomie, ale sú hlavnými iniciátormi pri ich riešení, na toho učiteľa, ktorý svoje najkrajšie roky strávil pri pretváraní našej dediny, a keď zodpovedný pracovník ONV uznal jeho prácu slovami:,, Dáme vás teraz do mesta na peknú novú školu, " zaprotestoval: "A čože som vykonal, že ma chcete odtiaľto vziať. Vari mi chcete korene vytrhnúť. "

Ak by sme spravodlivo posudzovali kultúrno-osvetovú prácu na dedinách, prišli by sme k názoru, že na mnohých našich dedinách na tomto úseku chýbajú učitelia, keďže po skončení vyučovania odchádzajú do miest svojho bývania. Pri dnešnom stave feminizácie (v okrese je to 64, 3 %, v meste Prešove 90 %) situácia je o to horšia, že ženy-matky (keďže na dedinách nie je dosť bytov), denne dochádzajú na pracovisko, čo sťažuje situáciu im samotným, spôsobuje značné rodinné ťažkosti a do istej miery trpí tým aj pracovisko. So zabezpečením materiálnych podmienok viac-menej súvisí aj otázka kvalifikácie učiteľov v našom okrese. V ročníkoch 1-5 je 84, 3 % kvalifikovaných, čo je stav o 3, 3 % horší oproti uplynulému školskému roku. V ročníkoch 6-9 je 60, 4 % kvalifikovaných. Táto veľmi vážna otázka v živote našich škôl sa rieši využívaním všetkých možností, ktoré sú nám dané k dispozícii, za výdatnej pomoci Povereníctva SNR pre školstvo.

Občania Prešovského okresu nie sú zvyklí so založenými rukami prizerať sa na dianie vôkol seba. Tak ako v tých najťažších rokoch vojny a v období povojnovom aktívne sa podieľali na znovuvzkriesení miest a dedín, tak aj teraz vyvíjajú značnú aktivitu pri riešení úloh na výstavbe našej spoločnosti. Svojpomocne upravili desiatky športových ihrísk, školských dvorov, zriadili materské školy, prevádzajú opravy v školských budovách a prispôsobujú učebne požiadavkám modernej doby. Odborníci z rôznych úsekov za výdatnej pomoci finančných prostriedkov z pokladne ZRPŠ, za spoluúčasti zainteresovaných závodov zariadili na niektorých školách odborné učebne, pionierske klubovne, ktoré vynikajúco slúžia svojmu účelu. Školy nestoja osirotené. Naše okresné stranícke a štátne orgány venujú nevšednú pozornosť všetkým dôležitým otázkam zo života škôl a pokiaľ je to len trochu v ich silách, zabezpečujú školy po materiálnej a kádrovej stránke tak, ako si to význam vzdelávania v našej spoločnosti zasluhuje. Veľmi vážne sa pristúpilo k vytváraniu podmienok pre postupné uvážené likvidovanie malotriednych škôl. Umožňuje sa rozširovanie výučby cudzích jazykov. Mimoriadna pozornosť sa venuje vzdelávaniu cigánskych detí, ktoré v počte 2279 sú zaškolené v 86 školách. Široká verejnosť je zainteresovaná na práci škôl a na dobrom vzdelávaní našich mladých.

S radosťou konštatujeme, že sa čiastočne vylepšujú materiálne podmienky pre výchovu a výučbu. Bolo by však nesprávne zakrývať pravú skutočnosť, že popri veľkých, úspechoch, ktoré sme dosiahli, máme ešte priveľa nedostatkov na to, aby sme mohli byť spokojní.

Pri riešení ťažkostí, ktoré v Prešovskom okrese na úseku školstva máme, neporadíme si sami. Preto využívam túto vzácnu príležitosť, kedy mám možnosť poukázať na úspechy, ale aj na nedostatky a súčasne požiadať naše najvyššie plánovacie orgány o pomoc, pretože ani školské orgány bez ich pomoci tieto otázky nevyriešia. Aby sa stav v školstve v Prešovskom okrese vylepšil, je potrebné

- prisunúť investičné prostriedky mimo plánu, čo pravda, priamo zase súvisí s doriešením stavebných kapacít vo Východoslovenskom kraji;

-  dokompletizovať školy. Mám na mysli dostavbu telocviční, dielní, jedální, družín. Ale nezabúdať pritom na tých, ktorí k škole patria - na učiteľov - a vytvoriť im podmienky pre primerané bývanie;

-  umožniť 15-ročnému dorastu zaškolenie, majúc na zreteli veľkú populáciu v okrese. Vytvárať pracovné príležitosti v okrese.

Zvláštnym problémom v Prešove je Stredná zdravotnícka škola, o ktorej sa mnoho hovorí. Táto má najhoršie podmienky pre výchovnú prácu zo škôl II. cyklu. Orgány s návrhom-výstavby súhlasia. Keď však má dôjsť k realizácii, odsúva sa na ďalšiu päťročnicu. Táto škola je umiestená v chýrnej 300-ročnej budove bývalého Prešovského kolégia, ale už s menej chýrnymi podmienkami, bez základného hygienického zariadenia. Žiačky sú ubytované v bývalom súkromnom dome za podmienok, ktoré sú v príkrom rozpore medzi teóriou prednášanou v škole a skutočnosťou. Projekčná príprava na túto školu s internátom je pred ukončením a s výstavbou by bolo možné začať ešte v roku 1969.

Keď som už pri zdravotníctve, dovolím si malú poznámku k tomuto úseku (tiež nevýrobnému).

Pokiaľ ide o lôžkovú kapacitu, je v okrese veľmi nepriaznivý stav, keď bolo v roku 1966 dosiahnutých len 45, 4 postelí na 10 tisíc obyvateľov, čo je hlboko pod krajský (64, 4), celoslovenský i celoštátny priemer. Toto nakoniec nekonštatujú len domorodci z Prešovského okresu, ale aj Komisia ľudovej kontroly SNR a Komisia SNR pre zdravotníctvo vo svojej zpráve zo dňa 11. septembra 1967. Situáciu zhoršuje tiež to, že nemocnica v Prešove, ako zariadenie II. typu, poskytuje niektoré odborné, služby aj mimo územia okresu. Zvlášť akútny je nedostatok na detskom oddelení v Prešove, kde pripadá len 4. 5 lôžka na 10 tisíc obyvateľov. So zreteľom na značný podiel a chorobnosť najmä detí cigánskeho pôvodu je žiadúce kapacitu detského oddelenia v Prešove zvýšiť najmenej dvakrát.

Na interných oddeleniach denne odmietajú prijať až 5 pacientov. Na niektoré neakútne chirurgické zákroky musia často viacerí pacienti čakať v priemere 4-6 týždňov.

V okrese Prešov boli dostavané zdravotnícke zariadenia, a to 330-posteľová psychiatrická liečebňa, 100-posteľová neuropsychiatria a 150-posteľová interná liečebňa. Rozširujú sa ambulantné služby, ale nie sú zabezpečené podmienky zdravotníckym pracovníkom. Už 10 rokov odkladá sa výstavba slobodárne. Veríme, že sa s jej výstavbou začne v budúcom roku. Na miestach lôžok určených pre pacientov, ako aj v priestoroch prevádzkových, sú ubytovaní lekári a zdravotné sestry. Aj v nových objektoch psychiatrickej liečebne je ubytovaných toho času 45 lekárov a zdravotných sestier. Podobne je to aj v priestoroch chirurgického oddelenia, v dezinfekčnej stanici, v dojčenskom ústave, v priestoroch polikliniky.

Aj keď v posledných rokoch neboli pre intenzívny rozvoj zdravotníckych služieb vytvárané materiálne podmienky a rozvoj zdravotníctva zaostával za rozvojom ostatných odvetví i prírastkom obyvateľstva, predsa len sa rozšírila i skvalitnila zdravotná starostlivosť o pracujúcich.

Požiadavky okresu na výstavbu a dostavbu zdravotníckych zariadení neboli zohľadnené v súlade s potrebami okresu, s rozvojom ostatných odvetví, zmenami životného a pracovného prostredia, ani s vývojom zdravotného stavu obyvateľstva.

Nepriaznivá situácia sa nezlepší ani do roku 1970, ak má byť ďalší rozvoj zdravotníctva okresu riešený len v rámci smerníc Východoslovenského kraja.

Problém ďalšieho rozvoja a riešenia naliehavých potrieb zdravotníctva okresu však presahuje možnosti okresu a je možné riešiť ho len za pomoci zainteresovaných nadriadených orgánov. Keďže sú problémy príliš vážne na to, aby sa o nich len hovorilo, verím, že mi bude časom písomne zodpovedané, kedy a ako sa mienia riešiť, aby sa konečne už aj náš okres mohol počítať medzi okresy vyvinutejšie. Školy nášho človeka vzdelávajú, zdravotníctvo sa stará o jeho telesný a duševný zdravotný stav. Ľudia vzdelaní a zdraví sú prvým predpokladom k úspešnému napredovaniu našej spoločnosti. Ak teda školstvo a zdravotníctvo má také dôležité úlohy, je potrebné im aj podľa toho venovať naďalej zaslúženú pozornosť.

Podpredseda Kríž:

Ďakujem súdružke Potočkovej. Dávam slovo súdruhovi poslancovi Františkovi Dénešovi.

Poslanec Déneš:

Vážená Slovenská národná rada, súdružky a súdruhovia!

Materiál pre rokovanie je veľmi dobrým podkladom k dnešnému zasadaniu, lebo človek sa môže hlbšie zamyslieť nad situáciou, v ktorej sa Východoslovenský kraj momentálne nachádza. Je však pravdou, že takýto ucelený materiál dostávame do ruky prvý raz, teda dosť neskoro. Okrem toho o prejednávaní takej závažnej otázky som sa dozvedel iba deväť dní pred zasadaním, a preto, ako poslanec, nemal som možnosť si svoje stanovisko k zpráve dôkladnejšie konfrontovať s kompetentnými orgánmi vo svojom volebnom obvode, prehovoriť si s funkcionármi a vyžiadať si ich mienku a stanovisko.

V poslednom čísle Informačných zpráv pre poslancov SNR bol avizovaný celkom iný program na dnešné zasadanie, a to rozvoj poľnohospodárskej a potravinárskej výroby v horských a podhorských oblastiach. Nebolo v ňom ani zmienky o tom, že sa dnes bude prejednávať otázka rozvoja Východoslovenského kraja.

Zpráva poskytuje podrobný prehľad o tom, že napriek dosiahnutým úspechom v rozvoji priemyslu a poľnohospodárstva Východoslovenský kraj zaostáva oproti ostatným krajom.

Rozvoj kraja sa neuberá takým tempom ako v ostatných krajoch a zpráva jasne poukazuje na to, že ani dané možnosti nie sú zďaleka využité.

To znamená, že v procese ekonomického vyrovnávania Slovenska s českými krajmi Východoslovenský kraj najviac zaostáva.

V   zpráve sa na základe prevedeného rozboru okrem iného uvádza, že Východoslovenský kraj pri najväčších prírastkoch obyvateľstva a zdrojoch pracovných síl, pri významnej surovinovej základne, aj výhodnej geografickej polohe, má najnižší podiel na priemyselnej výrobe v ČSSR i priemyselnej zamestnanosti. Ešte nepriaznivejšie sa to prejavuje práve v Trebišovskom okrese, keď na 1000 obyvateľov pripadá iba 40, 6 osoby zamestnaných v priemysle, v kraji 95 a v celej republike 180 osôb. Veľmi nepriaznivý je podiel žien, a to nielen v priemysle, ale aj v poľnohospodárstve v Trebišovskom okrese, hoci táto oblasť je prevažne poľnohospodárska. Z poľnohospodárskych pracovníkov je v okrese iba 34, 8 % žien, kým v kraji 49, 5 % a v celej republike 51, 7 %.

Chcem sa tu zmieniť najmä o južnej časti Trebišovského okresu, a to o Kráľovskom Chlmci a Veľkých Kapušanoch, ktoré iba v poslednom čase uznávajú ako za menej rozvinutú oblasti, aj keď bolo dobre známe, aká je tam neutešená situácia - najmä v Kráľovskom Chlmci, zvlášť po zrušení ONV v roku 1960.

V  zpráve sa málo hovorí o tejto zaostalej, čiže menej rozvinutej oblasti, čo nijako neprekvapuje, keďže v rokoch 1961-62 na základe prieskumu prevedeného pracovníkmi príslušného odboru SNR spolu s KNV nebola táto oblasť (Kráľ. Chlmec, Veľké Kapušany) zaradená medzi zaostalé oblasti. Spomínala sa iba severná časť Východoslovenského kraja (Bardejov, Michalovce, Humenné, Poprad, Prešov, Spišská Nová Ves). Preto je pochopiteľné, že všetky žiadosti, upozornenia a samozrejme aj návrhy na riešenie niektorých pálčivých otázok boli len evidované, ale ich riešenie bolo vždy odkladané.

Prvý návrh na riešenie rozvoja zaostalej oblasti v okrese Trebišov (Kráľ. Chlmec, Veľké Kapušany) bol vypracovaný pre radu ONV v Trebišove v decembri roku 1966 v zmysle uznesenia vlády č. 242/1966 z 15. VII. 1966. Tento materiál mal byť na základe uznesenia rady ONV postúpený na radu Východoslovenského KNV v Košiciach so žiadosťou prejednať návrh na postupné ekonomické vyrovnanie menej rozvinutej oblasti v Trebišovskom okrese, s bližším určením termínov realizácie.

Aký osud postihol tento materiál, ktorý veľmi skromne alarmuje zlú situáciu v tejto oblasti, nevieme, avšak z toho, že predložená zpráva veľmi málo pojednáva o tejto otázke, tak KNV, ako aj SNR veľmi málo podnikli v záujme jej riešenia.

Žiaľ, ani táto zpráva sa nezmieňuje o možnostiach poskytnutia pomoci tejto oblasti, naopak, uvádza, že v rokoch 1967-1970 sa v Kráľovskom Chlmci a Veľkých Kapušanoch neuvažuje so zahájením výstavby žiadnej priemyselnej kapacity. A čo bude v nasledujúcich rokoch, o tom sa nič nevie.

Z tabuľkovej časti zprávy podľa porovnávacích ukazovateľov môžeme vyčítať, že najhorší stav je v Trebišovskom okrese, a v samotnom okrese najmä v oblasti Kráľovského Chlmca.

Mýlna teória, že je to kvitnúca oblasť, vznikla podľa môjho názoru pravdepodobne na základe toho, že tu sa nachádzajú prekládkové stanice (Čierna nad Tisou, Veľké Kapušany) a tepláreň vo Vojanoch, ktoré sú považované za veľké priemyselné objekty, čo vyvoláva dojem, že je vyriešená aj zamestnanosť obyvateľstva. Na charakterizovanie stavu vo Vojanoch uvádzam, že v tomto podniku len asi 40 % zamestnancov je z Vojan a okolia. Okrem toho sú tu aj dobre prosperujúce jednotné roľnícke družstvá a štátne majetky. A možno aj to má vplyv, že sa začala úprava vodného režimu Východoslovenskej nížiny a podľa oficiálnych vyhlásení prvá etapa tejto veľkej výstavby je vraj už ukončená a prináša veľký osoh družstvám a štátnym majetkom. Rozvíja sa tu všetko uspokojivo, to bol donedávna všeobecný názor.

Skutočný stav, že prevažne v hospodárskej oblasti sa poľnohospodárstvo nerozvíja žiadúcim tempom, ba sú znaky určitej stagnácie. Prejavuje sa to v tom, že tam, kde predtým revolučným elánom sa pustili do vytvárania socialistickej družstevnej dediny, dnes už ľudí ťažko možno niečim nadchnúť. Prestávajú mať záujem o zvyšovanie úrovne výroby hlavne využitím mechanizácie a modernej techniky. V družstvách sa javí prebytok pracovných síl a vedenie družstva považuje za svoju povinnosť poskytnúť každému členovi pracovnú príležitosť, a to aj na úkor zavádzania mechanizácie a využívania technických vymožeností. Okrem toho demobilizačné pôsobí i to, že ľudia vidia neutešenú situáciu, nezáujem o ich požiadavky, málo pracovných možností, zlé služby pracujúcim a uplatňovanie direktívneho spôsobu riadenia.                  

Nedobrý ohlas medzi družstevníkmi má aj to, že vodnú úpravu Východoslovenskej nížiny prerušili, resp. nepristúpilo sa k výstavbe tzv. druhej etapy. Prvá etapa podľa ich mienky nepriniesla očakávaný efekt. Je všeobecne známe, že doterajšia úprava riek a tokov na Východoslovenskej nížine je neúmerná finančným prostriedkom na toto vynaloženým. Odborníci na poslednej porade v Michalovciach priznali, že projekt bol nedokonale vypracovaný, a preto prvá etapa nemohla priniesť taký efekt, o akom sa hovorilo a aký sa očakával. Svedčí o tom skutočnosť, že na jar bolo niekoľko tisíc hektárov ornej pôdy zaplavených vodou, ktorú nebolo možné odviesť pre neodborne vybudovaný kanalizačný systém. V lete zase, počas veľkého sucha nebolo vody na zavlažovanie, lebo doteraz vybudované prečerpávacie stanice majú veľmi nízku kapacitu.

Ďalej je všeobecne známe, že odvodnenie tejto oblasti má za následok dosť citeľnú zmenu klimatických podmienok, a to na úkor zdravia tu žijúcich obyvateľov.

Oficiálne miesta odpavedajúc na kritiky, stále zdôrazňujú, že bola prevedená iba prvá etapa výstavby a čo je doteraz nedokonalé, to vraj sa výstavbou druhej etapy napraví. Avšak podľa doterajších informácií, projekt na výstavbu druhej etapy ešte nie je vypracovaný, čo znamená, že treba ďalšie roky čakať na úplné prevedenie vodnej úpravy Východoslovenskej nížiny. Tým tento veľkolepý a veľmi reálny plán stráca na svojom význame, vyvoláva pochybnosti a nedôveru, či bude vôbec uskutočnený. K tejto nálade prispieva ešte aj to, že časťou investičných nákladov na túto výstavbu chcú zaťažiť tie družstvá, ktoré sú na úprave nížiny zainteresované, čiže budú mať z toho osoh. Družstevníci právom kritizujú takúto politiku a odvolávajú sa na to, že keď sa stavia priemyselný závod, náklady znáša štát a amortizácia - návratnosť je dlhodobá. Prečo sa táto zásada neuplatňuje aj v poľnohospodárstve, veď úprava Východoslovenskej nížiny bude prinášať osoh aj celej spoločnosti, avšak iba po dlhom časovom odstupe.

Myslím, že by bolo správne, keby zodpovedné orgány hlboko analyzovali tento problém a našli také riešenie, ktoré by pôsobilo mobilizačné a urýchlilo uskutočnenie veľkolepého plánu: vytvoriť na Východoslovenskej nížine najintenzívnejšiu poľnohospodársku oblasť na pestovanie zeleniny, ovocia - hlavne jabĺk a hrozna a iných plodín, ktorým zodpovedajú dané klimatické podmienky.

Tamojší poľnohospodári, ktorí stáli v prvých radoch pri premene dediny na socialistickú, by si zaslúžili vrelejší vzťah zo strany nadriadených orgánov. Tým viac, že tamojší občania si vysvetľujú doterajší macošský vzťah tým, že sú väčšinou maďarskej národnosti.

Hovoril som tu predovšetkým o problémoch v poľnohospodárstve, keďže je tu prevažne poľnohospodárska výroba, zamestnávajúca väčšinu tunajšieho obyvateľstva.

O priemysle tu vôbec nemožno hovoriť. Okrem prekládkovej stanice v Čiernej nad Tisou a vo Veľkých Kapušanoch a niekoľko malých podnikov zamestnávajúcich okolo 1000 ľudí, tu iného niet. Veľkým zdrojom pracovných príležitostí je železnica, ktorá zamestnáva vyše 4000 osôb. Avšak najväčším zdrojom pracovných príležitostí je poľnohospodárstvo, kde je zamestnaných asi 6000 osôb. Keď vo Vojanoch postavia druhú elektráreň a vybudujú rozsiahle skleníkové hospodárstvo na báze využitia tepelnej energie z elektrárne, bude zväčša vyriešená otázka pracovných možností v okolí Veľkých Kapušian. Je však potrebné, aby sa tu vybudovali aj potrebné služby a kultúrne inštitúcie pre pracujúcich. Veľmi súri dobudovanie vodovodnej a kanalizačnej siete vo Veľkých Kapušanoch a okolí a prevedenie úpravy mesta, ďalej vybudovanie obchodnej siete. Toto je žiadúce hlavne preto, lebo prevažná väčšina pracujúcich vojanskej elektrárne sú obyvateľmi Veľkých Kapušian. Súčasne treba zriadiť aj odborné učilište, slovenské a maďarské, ktoré by vychovalo stredné odborné kádre pre elektráreň vo Vojanoch. Aby sa toto všetko dalo uskutočniť, je potrebné, aby centrálne úrady - myslím tu v prvom rade na vládu - poskytli dostatok finančných prostriedkov, resp. mimoriadnu pomoc.

Komplikovanejšia je otázka riešenia zaostalosti v oblasti Kráľovského Chlmca, kde sa nachádza niekoľko tisíc ľudí bez pracovného pomeru. Sú to najmä ženy a sčasti aj mládež, ktorá vychádza zo škôl skoro bez perspektív ďalšieho uplatnenia. V Kráľovskom Chlmci sa neprevádza žiadna bytová výstavba. Vodovod zaviedli, ale kanalizáciu nie, a nie je známe kedy bude.

Podľa mienky okresných funkcionárov bolo by najvhodnejšie postaviť v Kráľovskom Chlmci závod na výrobu nábytku čalúneného i kovového a ďalších bytových doplnkov z dreva, kde by sa vo zvýšenej miere mohli uplatniť aj ženy. Nábytok potrebujeme tak pre vnútorný, ako aj pre zahraničný obchod, no predovšetkým na export do Sovietskeho sväzu, čo by bolo veľmi výhodné vzhľadom na blízkosť sovietskych hraníc.

Nemožno však vec vyriešiť tak, že funkcionári z okresu a mesta cestujú po celej republike a doslova žobrajú, aby sa niektorý podnik alebo závod podujal na výstavbu prevádzkárne v Kráľovskom Chlmci. Zástupcovia týchto podnikov síce prídu na tvár miesta, obzrú si bo, vypijú si dobrého tokajského vínka a nasľubujú, že budú uvažovať o možnostiach. Nakoniec sa z toho nič nerealizuje. Dá sa to odôvodniť tým, že z investícií štát tu uhradí len 15 % a ostatné náklady musí znášať podnik, alebo závod. Za takýchto podmienok je výhodnejšie investovať doma do rozširovania vlastného závodu a nie niekde ďaleko na východe republiky, medzi cudzími ľuďmi stavať nový závod. V riešení tejto pálčivej otázky má mať posledné slovo nesporne vláda; a to nielen zaistením finančných prostriedkov na investičné účely v Kráľovskom Chlmci, ale súčasne aj vážne uvážiac ako urýchliť realizáciu návrhov okresu, kraja i SNR.

Musím sa zmieniť aj o situácii v Čiernej nad Tisou, kde sa nachádza prekládková stanica na hraniciach so SSSR. Stanica aj mestečko boli vybudované po oslobodení na ornej pôde. Ale ako je to vybudované, to môže byť odstrašujúcim príkladom pre celú republiku. Do dnešného dňa tam skoro nič nie je dokompletizované. Za staničnú budovu, ktorá nás má reprezentovať,, predsa je to prvá hraničná stanica na našom území, pýšiť sa nemôžeme. Takéto budovy sa stavali v minulom storočí, a to už ani nehovorím o vnútornom vybavení. V Čechách a niekde na Slovensku stavajú v malých mestečkách a obciach oveľa honosnejšie a modernejšie stanice ako je táto.

Mestečko stojí na rovine, v lete sú tu veľké horúčavy a v zime zimy a snehové fujavice. Okolie by sa malo zalesniť, povysádzať vetrolamami, vnútro mesta skrášliť, aby sa stalo skutočne socialistickým mestečkom, ktoré poskytuje svojím obyvateľom príjemné prostredie. Nie je dokončená kanalizácia, vodovod, ústredné kúrenie. Národný výbor ešte neprevzal úradne od stavbárov inžinierske stavby. Stav obytných budov je pod kritiku. Ústredné kúrenie zabezpečuje jeden vyradený parovod na okraji mesta. Už desiatky komisií, i ľudová kontrola zistili tento neúnosný stav, ale nič sa nepodniklo v záujme zlepšenia. Zdá sa, že sa tu uplatňuje železničiarska mentalita, a to, že i keď vlak mešká, predsa dôjde na miesto určenia. Možno, že do 25. výročia - keď nie, tak do 50. výročia existencie tohto mestečka bude tam už všetko v poriadku.

Je to železničiarske mesto, preto predovšetkým Ministerstvo dopravy by malo mať záujem na tom, aby svojim pracovníkom zaistilo vhodnejšie a kultúrnejšie podmienky bytia, aj keď je to ďaleko na východe republiky.