Federální shromáždění ČSFR 1990 – 1992

FEDERÁLNÍ SHROMÁŽDĚNÍ ČESKÉ A SLOVENSKÉ FEDERATIVNÍ REPUBLIKY 1990

VI. volební období

POSLANEC FEDERÁLNÍHO SHROMÁŽDĚNÍ

ČESKÉ A SLOVENSKÉ FEDERATIVNÍ REPUBLIKY

Ing. Ladislav Kováč

V Prahe dňa 29. 11. 1990

Vážený pán minister,

využívam svoje ústavné právo interpelovať podľa § 49 ústavného zákona o československej federácii a podľa čl. 62 odst. 1 a 2 o Rokovacom poriadku Federálneho zhromaždenia.

Dovoľte mi, aby som pri tejto príležitosti objasňovania bielych miest našej histórie prispel aj ja niekoľkými podnetmi.

Nechcem byť žalobcom a ani sudcom totalitnej moci, ale mojím cieľom je vniesť viac svetla do obdobia 50-tich rokov, do obdobia, ktoré sa pre evidentné zverstvá aj patrične dlhú dobu zahmlievalo. Tí skôr narodení to zažili na vlastnej koži.

Aby to všetko nezapadlo prachom a poslúžilo ako svedectvo terajšej a budúcim generáciam o tých, ktorí boli v rokoch 1944 a ďalších nezákonne a proti všetkým medzinárodným právam a zvyklostiam odvlečení bývalými jednotkami sovietskej NKVD do záchytných táborov na Sibíri, Urale, Altaji a iných pracovných gulagov v ďalších guberniach Ruska.

Chcem, aby sme obrátili svoju tvár na minulosť plnú ukrutnosti, ponižovania až na dno ľudskej dôstojnosti, do ktorej týchto ľudí bez akéhokoľvek previnenia zavliekla a uvrhla zločinecká organizácia NKVD a odkiaľ sa mnohí z nich nevrátili. Aby sa už minulosť neopakovala, je potrebné o týchto udalostiach otvorene hovoriť v záujme spravodlivosti a historickej pravdy.

Obdobie na začiatku oslobodzovania republiky je špecifické pre Východné Slovensko, kde po prechode frontu v okresnom meste Poprad, ale i ďalších obciach sa konal na základe vyhlášky povinný zápis všetkých mužov, ktorí neboli na fronte. Prišlo ich vtedy dosť. Ako tento zápis prebiehal, kto ho vykonával a aké doklady k zápisu boli potrebné, to sa už asi nikto presne nedozvie. Išlo skôr o trapný a vymyslený výber pracovných síl. Pri tomto zápise boli muži rozdelení na tých, ktorí odišli domov a na tých, ktorí boli izolovaní a zaradení do transportu s určením do Sovietského zväzu.

Na rozdiel od Popradu v susedných okresoch Spišská Nová Ves a Levoča praktiky zaisťovania kománd boli odlišné. Tu bol daný príkaz mužom vo veku od 18 do 60 rokov dostaviť sa na súpis, ktorého účel bol známy. Mnohí z nich v tom nevideli nič zlého. Pri súpise v Levoči členovia sovietského komanda iba predstierali, že majú členov Hlinkovej gardy a zoznam vojakov bojujúcich v Sovietskej armáde proti Sovietskému zväzu a ktorí na sovietskom území neprešli do radov príslušníkov I. československého armádneho zboru. Na predvolaných mužov súpisné komando vyvíjalo nátlak a vyhrážalo sa, aby sa priznali, že boli gardistami. Túto zastrašovaciu metódu používali vo väčšine prípadov. Mužom ročníkov 1915 - 1922 okrem členstva v HG vykrikovali, že bojovali proti ZSSR v Slovenskej armáde. Komando vychádzalo zo skutočností, že vojaci I. československého armádneho zboru pozostávajú z ročníkov narodených okolo roku 1920. S dokazovaním či overovaním skutočných údajov si komandá nerobili starosti. Zatýkalo sa ľubovoľne a hodne, aby limit 20.000 mužov sa čo najskôr splnil.

Transport pozostávajúci z niekoľkých nákladných aut s ozbrojeným doprovodom neveštil nič dobrého a odišiel ešte večer. Časť sa ich sústredila v Humennom a časť až na hraniciach sovietskych a poľských. Tam ich naložili do dobytčích vagónov a rozvážali do rôznych oblastí. Muži boli do vyše 20° zimy zle oblečení a nemali čo jesť. Vlak išiel niekoľko týždňov. Vozne boli z vonkajšej strany označené nápismi, že v nich vezú fašistov. I napriek intenzívnemu pohybu mužov vo vozňoch došlo k mnohým omrzlinám. Pokus o akýkoľvek útek bol vylúčený. Túto cestu si asi vie ťažko niekto predstaviť. Po dorazení vlaku na miesto určenia boli zaistení muži provizórne ubytovaní. Trpeli značnou podvýživou, z čoho vznikali rôzne choroby. Lekárska starostlivosť bola nedostatočná a v niektorých prípadoch žiadna. Aj napriek karanténam, nemoci sa šírili a mnohí nevydržali.

Pri zmapovaní tohto bieleho miesta našej histórie treba byť objektívnym. Pojem "koncentračný tábor" by nebolo správne dávať na úroveň fašizmu. Nemci v koncentračných táboroch sledovali predovšetkým vyhladzovanie ľudí. Sovietské komandá "lovili ľudí" na obnovu vojnou zničenej krajiny. Nemali záujem o vyhladzovanie ľudí, i keď sa im to v mnohých prípadoch podarilo. Sovietské tábory, do ktorých zavliekli našich ľudí, neboli obohnané ostnatým drôtom, nemali spaľovacie komory. V zbúraných starých domoch sa ležalo na podlahe, často na ploche 4 ´ 4 m až štyridsiati. Nikto sa nestaral, čo majú oblečené, či nie je im zima, alebo či majú čo jesť. V uhoľných baniach či na kolchoze si každý musel svoje odrobiť. Denne i vyše 12 hodín. Biedna starostlivosť o zajatých spôsobila, že veľa ľudí zahynulo. Každého, kto nezniesol stalinské útrapy, pochovávali nahého. O tých, čo nestihli pochovať, sa rúvali psy, ktoré tiež hladovali. Šaty - výborný artikel, tie predávalo komando za vodku. Len malá časť sa z nich vrátila s podlomeným zdravím a s trvalými následkami do zbytku ich krátkeho života.

V poslednej dobe sa mi dostalo do rúk svedectvo Norberta Mišuru z Košíc, Stanislava Nurka z Michaloviec a Vladimíra Juskina z Prešova. Z ich rozprávania sa dá dôvodne predpokladať, že väčší počet našich občanov je ešte aj dnes v gulagu v meste Minusinsk na Sibíri. Ide zväčša o ľudí, ktorých NKVD v spolupráci s OBZ a ŠtB obvinila z pomoci benderovským nacionalistom. Tajne ich odviezli do rakúskeho Badenu, kde ich v stredisku špionážneho centra v zámku Kirzelsdorf vypočúvali do januára 1950. Odtiaľ ich odviezli do Kyjeva, kde boli vojenským súdnym tribunálom odsúdení na vysoké tresty. Potom ich prevážali do tzv. filtračného tábora v Usolji a mnohí z nich pracovali na stavbe sibírskej magistrály. Tieto správy je však potrebné seriózne preveriť.

Ďalšia skutočnosť, s ktorou sa treba oboznámiť, je, že pri prechode cez naše územie prišlo s ukrajinskými nacionalistami, ktorí boli označovaní ako benderovci, do styku až niekoľko tisíc našich občanov. Väčšina z nich bola pozatýkaná orgánmi ŠtB a daná k dispozícii NKVD. Táto ich s radosťou odvliekla do republiky.

Aj po odpykaní si dlhých trestov, boli im z moci veliteľov táborov "tresty" predlžované na ďalšie roky. Šťastnejším príbuzným v jednotlivých etapách len oznámili, že ich otec či syn zomreli. Sú však prípady, že niektorí aj napriek oznámeniam sa po dlhých rokoch strádania vrátili domov.

Nakoniec by som vybral zo svedectva maďarského leteckého dôstojníka Antala Kulcsára z Miškolca, ktorý v gulagoch strávil šokujúcich 46 rokov. Domov sa vrátil iba pred niekoľkými mesiacmi. Oznámil, že na Sibíri je ešte minimálne 1200 takýchto osôb. Tamojšia propaganda týchto ľudí spracovala do takej miery, že sa obávajú návratu. Vraj by ich doma naše úrady žalovali za vlastizradu a mohli by byť popravení .

Poznaním stalinských praktík nemám dôvod, aby som tomu neveril. Verím, že história je učiteľkou národa iba vtedy, ak je pravdivá. Pevne verím, že už dozrel čas na jej pravdivé napísanie bez direktív z vyšších orgánov.

Preto prosím vládu ČSFR a Vás, pán minister, aby ste vyvinuli maximálne úsilie na urýchlenie návratu, rehabilitácie a odškodnenie všetkých českých a slovenských občanov, ktorí boli a sú zadržovaní v Sovietskom zväze nezákonne.

S pozdravom

Vážený pán

Jiří Diensbier

minister zahraničných vecí ČSFR