Federální shromáždění ČSFR 1990 – 1992

Federální shromáždění České a Slovenské Federativní Republiky

VI. v. o.

V Prahe dňa 3. decembra 1991

Vážené pani poslankyne,

vážení páni poslanci,

na 18. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov som bol pánom poslancom Bláhom a v jeho zastúpení ďalšími štyrmi poslancami interpelovaný vo veci mojej žiadosti zo 16. 10. 1991 o prešetrenie zákonnosti textu uverejnenom v časopise Kultúrny život: (Azda) posledná večera. Ako je známe, toto dielo pochádza z pera 23-ročného autora Martina Kasardu.

Od vydania tejto "poviedky" (5. 8. 1991) do tejto chvíle vyšlo mnoho podnetov, vyhlásení, úvah a protestov občanov proti jej zverejneniu, aj mnoho proklamácií, ktoré sa obávali o slobodu tlače v našej krajine. Pán poslanec Bláha teda nebol jediným občanom tohto štátu, ktorý sa zúčastnil hojnej polemiky o diele, ktoré nepatrí ani medzi literárne skvosty, ani medzi diela, ktoré by si zaslúžili tak hojnú pozornosť, osobitne v dobe, ktorá je neľahká a ktorá priniesla so sebou celkom iné a oveľa dôležitejšie priority.

Pán poslanec sa domnieva, že moju žiadosť o prešetrenie možno kvalifikovať ako politický nátlak na prokuratúru. Ako sa ukázalo prokuratúra sama pri svojom vyšetrovaní, ktoré začala 3. 9. 1991, neprejavila žiadnu stopu nátlaku, ale prenechala riešenie odborníkom v odbore morálky a cirkevnej etiky. Podľa jej oznámenia vyšetrovanie sa dňa 4. 11. 1991 zastavilo, pretože "vyšetrovateľ dospel k záveru, že ide o umelecký prístup k biblickému námetu".

V interpelácii sa však objavili aj niektoré obvinenia, s ktorými nemôžem súhlasiť. Dozvedel som sa, že som údajne nereagoval na články antisemitské, na podnecovanie nenávisti voči národnostným menšinám, proti osočovaniu verejných činiteľov pre ich pôvod a pod. Môj úrad vyšiel s podnetmi na prešetrenie zákonnosti aj v prípade antisemitských článkov, v prípade podozrenia na ekonomické podvody a neraz som rôznou formou protestoval proti rasovej nenávisti, náboženskej neznášanlivosti, kriminalite, pornografii, drogám, netolerancii voči národnostným menšinám a aj proti súčasnej právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva. Poznamenávam tiež, že v rámci svojej kompetencie sa snažím nestranne a objektívne riešiť problémy príslušníkov rôznych cirkví a národnostných menšín, k čomu mám vo svojom úrade denne dostatok príležitostí.

Iste nemožno očakávať razantnejšie zásahy, alebo moju povinnosť žiadať o prešetrenie Generálnu prokuratúru v každom jednotlivom prípade porušovania obecných noriem a etických zásad. Ak sa však pán poslanec Bláha domnieva, že v niektorom prípade prešetrenie malo byť vykonané, mal takýto podnet urobiť predovšetkým sám, alebo ma mal osobne upozorniť na porušovanie zákona. Dodávam tiež, že vydanie knihy "Kniežatá zloby" (vydavateľstvo Agros, apríl 1990) je stíhané podľa § 260 odsek 1,2 Tr. zák., čo bolo oznámené v dennej tlači.

Pán poslanec mi vytkol, že som obhajoval len práva katolíkov. Dovoľte, aby som toto zúženie trocha rozšíril. Obhajoval som oveľa širšiu skupinu - úctu k vyznaniu kresťanov, ktorí zahrnajú omnoho širšie názorové pole, ako katolíci. Domnievam sa, že som sa vyslovil i v mene slušných spoluobčanov bez ohľadu na vieru. Ako kresťan viem, že k viere dospieva človek veľmi zložitou cestou životných skúseností, pričom nič neotvára cestu k poznaniu, k pochopeniu učenia Nového zákona tak prenikavo ako vlastné životné ťažkosti a skúsenosti.

Myslím si, že pri hodnotení "poviedky" začínajúceho autora redaktori Kultúrneho života neprejavili dosť vkusu a teda publikovali dielo, ktoré nemožno považovať ani za experimentálne, ani za spis, ktorý by si mohol nárokovať miesto vo svete kvalitných literárnych diel. Ak prejavili páni redaktori toľko "odvahy" teraz, tým skôr by som vítal ich odvahu v minulých štyridsiatich rokoch, kedy sa po cirkvi beztrestne šliapalo.

Som plne za slobodu tlače bez cenzúry v hraniciach daných zákonom, v ktorom je zakázané propagovať fašizmus, antisemitizmus, pornografiu, ale aj hanobiť národ, rasové a náboženské presvedčenie ľudí. Veriaci pokladajú tento prípad za ďalší z útokov proti ich presvedčeniu. Od februára 1948 sa vytlačili stovky ton protináboženských publikácií, ale útok takýmto spôsobom si nikto nedovolil. Kresťania sú konečne plnoprávni občania tohto štátu, obsah tejto "poviedky" sa ich skutočne hlboko dotkol. Ich rozhorčenie nemožno chápať ako nedostatok tolerancie a nepochopenie moderného umenia. Veriaci pokladajú Krista za Boha, za ktorého milióny ľudí v histórii položili životy a nechali sa pre neho vyšetrovať, mučiť a zatvárať.

Dovoľte ešte niekoľko slov na záver. Nechutné na celej veci je najmä to, že posledná večera bola v diele poňatá akoby apoštoli a Kristus boli len skupinou erotických maniakov, ktorí nemyslel i na nič iné ako na alkohol, jedlo, ženy, na homosexuálne a lesbické zážitky. Posledná večera je totižto vyvrcholením novozákonnej zvesti. Je to akt zmierenia, odpustenia a nie náhodou jeden z nemeckých farárov vysvetľoval túto udalosť deťom tak, že ich postavil pred obraz poslednej večere. "Tu, deti," vysvetľoval, "končí stôl apoštolov a tu v jeho pokračovaní je miesto pre nás všetkých." A ja sa pýtam, k akému stolu nás chcú posadiť pán Kasarda a novinári Kultúrneho života? A preto by som radšej ako o priestupku, prečine či vyšetrovaní Generálnej prokuratúry hovoril o upadlom vkuse a nedostatku citu k udalosti, ktorá inšpirovala najväčších majstrov pera, štetca a dláta a ktorá dávala ľudstvu nádej vo chvíľach najťažších.

Novozákonná zvesť stojí pri kolíske európskej civilizácie. Kresťanstvo sa v 5. storočí stalo mostom, po ktorom prešla antika do Európy a bolo to kresťanstvo, ktoré vytvorilo okolo roku 1000 veľkolepý projekt duchovného zjednotenia Európy na jednom princípe. Poprieť tento princíp urážkou základného odkazu možno teda pokladať i za znehodnotenie princípu, na ktorom je vybudovaný svet, v ktorom žijeme.

Vážení

M. Bláha, Világi, Kukučka, Sándorová a Sahlingerová

poslanci Snemovne ľudu FZ ČSFR