Federální shromáždění ČSFR 1990 – 1992

Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky

zo dňa ........... 1992

ktorým sa mení a doplňuje zákon č. 87/1992 Zb., o mimosúdnych rehabilitáciach

Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sa uznieslo na tomto zákone:

Č. I.

1. V § 18 odsek 1 znie:

"(1) Zrušujú sa rozkazy, ktorými boli občania, označení za politicky nespoľahlivých, zaradení ako vojaci klasifikácie "E" v rokoch 1948 až 1954 do vojenských táborov nútených prác počas doby vojenskej základnej služby a výnimočného vojenského cvičenia podľa § 39 zák. č. 92/1949 Zb. Za vojenské tábory nútených prác sa pokladajú "cestné prápory ženijného vojska", zriadené od 2. 8. 1948 do 1. 9. 1950 a "pomocné technické prápory" a "vojenské bánske oddiely".

2. V § 18 sa za odsek 1 vkládajú nové odseky 2 a 3, ktoré znejú:

"(2) Osobám uvedeným v odseku 1 vzniká nárok na peňažnú náhradu za neoprávnené odňatie časti mzdy a za neoprávnené obmedzenie osobnej slobody počas doby spomínanej základnej služby a výnimočného vojenského cvičenia. Pre tieto náhrady sa použije ustanovenie zákona č. 119/1991 Zb. primerane k zneniu neskorších predpisov.

"(3) Federálne ministerstvo obrany je povinné znovu prešetriť prípady zdravotného poškodenia osôb uvedených v odseku 1. zabezpečiť zmiernenie škôd na zdraví lekárskou a kúpeľnou liečbou a postihnutých odškodniť.

Doterajší odsek 2 sa označuje ako odsek 4.

3. V § 24 odsek 4 znie:

"(4) V odseku 4 sa vypustia slová "výkonu vojenskej služby" vrátane "vojenského cvičenia v pomocných technických práporoch" a nahradia sa slovami "pobytu vo vojenských táboroch nútených prác".

4. V § 24 sa za odsek 5 vkladá nový odsek 6, ktorý znie:

"(6) Čiastky vypočítané podľa odseku 4 a 5 kompenzujú škody, ktoré vznikli politickou perzekúciou a nekrátia sa podľa pravidiel dôchodkového zabezpečenia. Výplata sa uskutoční spätne od 1. 4. 1991 a ich vyplácanie nie je dôvodom pre krátenie peňažných pôžitkov vyplývajúcich z dôchodkového zabezpečenia.

Doterajší odsek 6 sa označuje ako odsek 7.

Čl. II

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom ..........

V rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené Chartou Organizácie spojených národov, ktorej je ČSFR členom, označili orgány čs. štátu v období neslobody časť svojich občanov administratívnym spôsobom za politicky nespoľahlivých a určili ich k internácii vo vojenských táboroch nútených prác ako aj k ďalšej separácii od bežnej občianskej spoločnosti.

K tomu, aby dosiahli svoj cieľ, porušili vo veci povolania a pozdržania k výnimočným vojenským cvičeniam ako aj vo veci povolania a pozdržania k výnimočným vojenským cvičeniam ako aj vo veci povolania osôb bez branného pomeru, príslušné ustanovenia branného zákona. Vo veci povolania k výkonu vojenskej základnej služby potom tento zákon porušili hrubým spôsobom k celkom iným cieľom než ako je obrana štátu a príprava na ňu.

Branný zákon použili k povolaniu občanov do týchto táborov a vnútorný poriadok čs. armády k prinúteniu k práci. Akékoľvek tzv. vojenské činnosti ku ktorým takto prinútili občanov, smerovali k obmedzeniu ich slobody, vytváraniu nátlaku na ich psychiku a prinucovanie k manuálnej práci. Občanov necvičili v priebehu pobytu v týchto táboroch k vojenskej činnosti, pretože štruktúru čs. armády a jej vojenské odbornosti pred nimi utajovali.

Štátne orgány spôsobili postihnutým občanom ťažké krivdy a rozsiahle škody samotnou službou nielen v armáde ale aj v ich občianskom živote po prepustení do pomeru mimo činnej služby. Preto je potrebné v záujme vytvárania právneho stavu v štáte odstrániť alebo aspoň čiastočne zmierniť krivdy a škody.

Prípad spomínaných občanov patrí do pôsobnosti zákona č. 87/1991 Zb. V priamej spojitosti a nadväznosti ide o § 18 odst. 1, v ktorom sa vymedzuje okruh osôb, ktorých sa zákon dotýka, § 24 odst. 4, ktorý kodifikuje spôsob zmiernenia krívd spôsobených postihnutým osobám, založený na zvýšení starobného dôchodku v rámci zákona č. 100/1991 Zb., o sociálnom zabezpečení a § 25 až § 27 upravujúci podmienky prepočtu starobného dôchodku. § 28 umožňuje preniesť dobrodenie zákona do vdovských a sirotských dôchodkov. Iné ustanovenia vo veci spomínaných občanov zákon neobsahuje.

Citované ustanovenie zákona sa neuvádza do vzťahu k zložkám veľmi členitého a rozsiahleho postihu poškodených (postihnutých) občanov. Vo vecnej nádväznosti sa zákon zaoberá len postihom občanov po návrate do civilného života a z časti kompenzuje "dôsledok" zníženia ich príjmov, ktoré spôsobovala pretrvávajúca politická diskriminácia ako aj pôsobenie kádrového poriadku KSČ. V dôsledku zníženia príjmov došlo totiž aj k zníženiu základu pre výpočet starobného dôchodku týchto osôb ako aj k zmenšeniu výnosu úprav tohoto dôchodku podľa príslušných stanovení zákonov č. 108/1988 Zb., č. 87/1991 Zb. a zákona o zvyšování dôchodkov. Samotné zníženie príjmov počas doby 40 rokov sa nekompenzuje.

Pri analýze účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., sa ukazuje, že už prijaté ustanovenia zákona nie sú dostatočne precizované a že samé o sebe nezaručujú splnenie úmyslov zákonodarcu, lebo niektoré iné už platné ustanovenia iných zákonov, alebo ich právny výklad z pozície príslušných ústredných úradov ich buď celkom rušia alebo citeľne obmedzujú ich účinok. Zákon treba v zmienených súvislostiach spresniť a doplniť o ustanovenia zmierňujúce škody a krivdy, ktoré vznikli ďalšími zložkami postihu týchto občanov, ktoré, ako sa ukazuje, sú rovnako podstatné.

Politicky nespoľahliví občania povolaní do vojenskej služby boli zaradení do pomocných technických práporov, ktoré existovali od roku 1950 do roku 1954 do vojenských banských oddielov od októbra 1948 do októbra 1958 a v štyroch cestných práporoch ženijného vojska, ktoré zriadili za tým účelom od roku 1948 do roku 1950. Z týchto práporov vznikli k 1. 9. 1950 prvé štyri PTP prápory s označením 51 až 54. Pretože sa služobný režim politicky nespoľahlivých vojakov spomínaných útvarov neodlišoval od režimu v PTP, kde ich väčšinou neskôr aj tak preradili, je potreba upraviť ods. 1 § 18 tak, aby sa dobrodenie zákona vzťahovalo aj na ne. Uskutoční sa to zmenou z roku 1950 na rok 1948 a definovaním pojmu vojenské tábory nútených prác.

Zmena neprinesie podstatné zvýšenie počtu osôb. V cestných práporoch slúžilo celkove 400 až 500 osôb.

Termín povolávacie rozkazy použitý v odseku 1 znenia zákona, znamená rozkazy povolávajúce civilné osoby do vojenskej služby. Väčšia časť postihnutých bola však premiestnená k PTP alebo ich predchodcom ako vojaci činnej služby. Preto je potrebné z týchto dôvodov slovo "povolávací" vypustiť.

Vo vojenských táboroch nútených prác slúžili vedľa seba občania, ktorých administratívne označili za politicky nespoľahlivých ako aj politicky spoľahlivých. Krycím názvom pre politicky nespoľahlivých bolo označenie "vojak klasifikácie E".

Politicky spoľahlivých vojakov cvičili v zbrani, vytvárali veliteľský zbor, vykonávali špeciálne služby (spojovacie, strážne apod.) a tvorili zbor inštruktorov, na začiatku hlavne profesného zamerania. Na nich neboli spáchane žiadne politicky motivované krivdy, a preto pre zachovanie právnej hodnoty zákona treba ich z pôsobnosti zákona vylúčiť, čo sa dosiahne výslovným uplatnením pôsobnosti zákona len na osoby politicky nespoľahlivé.

Úpravy navrhnuté v odst. 1, nevyvolajú zvýšenie nákladov na rehabilitáciu, lebo pôsobia protismerne a ich ekonomické dôsledky sa kompenzujú.

Zákon č. 87/1991 Zb. sa doteraz nezaoberá z hľadiska odškodnenia obdobím služby občanov vo vojenských táboroch nútených prác, pretože sa jedná o obdobie, kedy boli citeľne poškodení. V období prípravy zákona nebol totiž zhromaždený dostatok dôkazov pre zhodnotenie charakteru týchto inštitúcií a hĺbky postihu občanov. Až po preštudovaní dokumentov vtedajšieho MNO, ktoré zhromaždil a vyhodnotil Vojenský historický archív, je možné pokúsiť sa riešiť tento problém zákonom.

V čase uchopenia moci KSČ v roku 1948 boli zriadené tri druhy vojenských pracovných útvarov, ktoré slúžili k priamej politickej perzekúcii, a to najprv cestné prápory ženijného vojska a vojenské bánske oddiely, neskôr pomocné technické prápory. Prešlo nimi asi 30 000 občanov. V tomto období bol komunistický režim pod tlakom medzinárodnej verejnosti prinútený postupne rušiť civilné tábory nútených prác a preto zahnal nepohodlných občanov do vojenských táborov. Primárnym cieľom zaradenia občanov do týchto táborov bolo ich internovanie, sekundárnym ich pracovné využitie

K zrušeniu vojenských táborov nútených prác došlo v roku 1954 v dôsledku politických zmien po smrti J. V. Stalina a K. Gottwalda.

Na zriadenia a udržiavanie vojenských táborov nútených prác zneužili branný zákon, ktorého niektoré ustanovenia porušili. Ustanovenie o povolaní k činnej službe zneužili k internovaniu nepohodlných občanov a niektoré poriadky (rády) čs. armády k prinucovaniu občanov k práci a iným represívnym činnostiam. Takto postihnutí občania neboli vycvičení za vojakov, štruktúru čs. armády ako aj jej vojenské odbornosti pred nimi prísne utajovali, ako pred osobami politicky nespoľahlivými. Ich pobyt v armáde nemal s prípravou obrany štátu nič spoločné. Po nástupe do armády boli nútení pracovať v podmienkach obmedzienia občianskych a hospodárskych slobôd a ľudských práv. Povolávanie do vojenských táborov nútených prác pomocou branného zákona sa pokladá podľa § 18 ods. 1 tohoto zákona za neplatné a v dôsledku toho títo občania vojenskú službu nevykonávali.

Vzhľadom k zjavnej analógii vojenských táborov nutených prác s civilnými tábormi nútených prác a historickej nadväznosti obidvoch spôsobov internácie je treba postihnutých občanov odškodniť podobne, t. j. spôsobom kodifikovaným v § 17 ods. 2 zákona.

Pod vplyvom nehumánneho prístupu výberových a odvodových komisií sa do vojenských táborov nútených prác dostali viacerí občanov, ktorí tam zdravotne nepatrili. Napr. v 51 PTP urobilo veliteľstvo pracovných jednotiek kontrolu 900 osôb, ktoré nastúpili službu v jeseni 1951 a zistilo sa, že bolo odvedených 15 osôb so zdravotnou klasifikáciou D. Klasifikácia D označuje zdravotný stav, pri ktorom je občan dlhodobo neschopný služby /napr. pre ťažké choroby srdca, žalúdka, dvanásterníkové vredy, TBC a iné/, a patrí skôr do nemocnice alebo do sanatória. Podobne slúžili až do roku 1953 v 63 PT desiatky osôb so závažnými chorobami (myokarditis, vleklý reumatizmus, angína pectoris, telesná slabosť vysokého stupňa, zápal žlčníka, epileptis).

Politická represia dospela až tak ďaleko, že zdravotnícka správa MNO na návrh politických orgánov vydala dokonca zoznam rôznych núdzových prác v útvaroch alebo na pracoviskách, ktoré môžu vykonávať aj osoby ťažko zdravotne postihnuté, len aby ich nemuseli prepustiť zo zdravotných dôvodov.

Pod vplyvom ťažkej namáhavej práce, zanedbaním dohľadu nad bezpečnosťou práce, pod vplyvom zlých hygienických podmienok a nedostatočnej lekárskej starostlivosti v priebehu služby vo vojenských táboroch nútených prác, došlo vo viacerých prípadoch k ťažkému poškodeniu zdravia aj u zdravých ľudí, ktorí neboli z politických dôvodov predmetem primeraných lekárskych zákrokov, ohodnotení a odškodnení.

Všetky spomínané prípady je treba revokovať a pokúsiť sa o zmiernenie škôd. Povinnosť to uskutočniť treba uložiť armáde na základ zákona, lebo doterajšie vyjednávanie bez zákonnej úpravy sú zdĺhave, konfliktné a nezaručujú dosiahnutie cieľa.

Úprava starobného dôchodku prostredníctvom ods. 4 a 5 premiestňuje čiastočné odškodnenie postihnutých do oblasti pôsobnosti zákona č. 100/1988 Zb., o sociálnom zabezpečení, ktorý svojimi autoregulatívnymi prvkami, vytvorenými pre potreby starobných dôchodkov, obmedzuje kompenzácie škôd zo zákona č. 87/1991 Zb., často až k úplnej neúčinnosti. Z hľadiska zámerov zákonodárcu zmierniť škody, je potrebné chápať kompenzáciu ako súčasť plnenia záväzku voči poškodeným občanom, ktorý štát prevzal za škody spáchané KSČ, ako aj jej štátnymi orgánmi a inštitúciami. Preto obmedzovanie konceptu kompenzácie, ktoré má v tomto prípade náhodným spôsobom formu úpravy starobného dôchodku, porušuje princípy prirodzeného práva a občania ich chápu ako ďalšie bezprávie a krivdy. Stav, ktorý vznikol je politicky neúnosný. Typické problémy, ktoré vznikajú v prípade neuskutočnenia navrhovaných úprav, sa uvádzajú v prílohe.

K tomu, aby sa odstránila takáto situácia treba zabezpečiť najmä, aby nedošlo k žiadnemu kráteniu vypočítaných kompenzujúcich čiastok, aby ich priznanie a výplata nevyvolávali krátenie iných pôžitkov zo zákona č. 100/1988 Zb., t. j. od 1. 4. 1991.

V Praze dne 14. dubna 1992

Č. j. 1789/92-16

Vážený pane předsedo,

k Vaší žádosti ze dne 25. února 1992 zasílám v souladu s § 40 odst. 1 zákona o jednacím řádu Federálního shromáždění stanovisko vlády České a Slovenské Federativní Republiky k návrhu zákona, kterým se mění a doplňuje zákon č. 87/1991 Sb., o mimosoudních rehabilitacích (tisk FS č. 1318).

Stanovisko přijala vláda dne 9. dubna 1992.

Příloha

S pozdravem

Vážený pan

Alexander Dubček

předseda Federálního shromáždění

České a Slovenské Federativní Republiky

vlády České a Slovenské Federativní Republiky

Předseda Federálního shromáždění pan Alexander Dubček požádal podle § 39 odst. 1 zákona o jednacím řádu Federálního shromáždění o stanovisko k návrhu zákona, kterým se mění a doplňuje zákon č. 87/1991 Sb., o mimosoudních rehabilitacích (tisk FS č. 1318).

Vláda projednala návrh zákona na své schůzi dne 9. dubna 1992.

Vláda především doporučuje při projednávání návrhu zákona uvážit některé formálně právní důvody. Zákon č. 87/1991 Sb., o mimosoudních rehabilitacích nabyl účinnosti dne 1. dubna 1991 a většina nároků podle tohoto zákona již byla uplatněna a některé lhůty pro jejich uplatnění již prošly. Je třeba konstatovat, že zákon věnoval problematice odškodnění a rehabilitace osob zařazených do tzv. pomocných technických praporů početnou pozornost.

Dále vláda doporučuje uvážit rovněž některé otázky věcného charakteru.

Tak například klasifikace "E" - politicky nespolehlivý je z dostupných historických materiálů prokazatelná jen u asi 10 % dotčených osob. Využití jiných zdrojů informací by bylo spojeno s obtížným a sporným prokazováním. Morálnímu kreditu, který požívají příslušníci pomocných technických praporů v naší společnosti by potom rozhodně neprospělo, jestliže by došlo k jejich splynutí se všemi osobami, které byly zařazeny do pomocných technických praporů. Nejde jen o příslušníky pomocných technických praporů, kteří byli členy KSČ, ale jde i o osoby státně nespolehlivé, které byly zařazeny po roce 1946 do pomocných technických praporů.

Vymezení okruhu příslušníků pomocných technických praporů tak jak je předpokládáno návrhem zákona, znamená vlastně zúžení okruhu odškodněných příslušníků pomocných technických praporů. Vzniká problém jak postupovat u těch příslušníků, kteří již byli odškodněni zvýhodněným zápočtem doby služby a těch příslušníků, kteří podle dosavadního znění zákona mají od 1. dubna 1991 nárok na uvedené zvýhodnění, avšak toto zvýhodnění nebylo z procesních důvodů doposud realizováno. Rovněž by bylo třeba právně dořešit návrh, podle něhož má federální ministerstvo obrany přešetřit případy zdravotního poškození osob a zabezpečit zmírnění škod na zdraví lékařskou a lázeňskou léčbou a odškodněním postižených. Federální ministerstvo obrany nenáleží posouzení charakteru poškození zdraví jako pracovního úrazu, popř. nemoci z povolání, které se řídí předpisy platnými v době, kdy k poškození zdraví došlo. V uvedené době platil již sice zákon č. 99/1948 Sb., o národním pojištění, tento se však nevztahoval na vojáky v činné službě. Odškodnění bylo možné tímto jednorázovým odškodněním při ztrátě výdělečné schopnosti nejméně o 10 %, avšak méně než 20 %, anebo úrazovým důchodem při ztrátě výdělečné schopnosti o nejméně 20 %. Jelikož v té době platilo vládní nařízení č. 73/1949 Sb., o sociálním pojištění příslušníků vojenských oddílů přidělených na báňské a jiné práce, a vládní nařízení č. 74/1953 Sb., o pojištění příslušníků vojenských oddílů pracujících v podnicích socialistického sektoru, podle kterých se právní poměr mezi příslušníky vojenských oddílů a podniky, pro něž vykonávali práce, posuzoval jako právní poměr a za poškození zdraví v souvislosti s tímto poměrem odpovídal příslušný podnik. Federální ministerstvo obrany tedy nemůže být subjektem odpovědnosti za škody způsobené pracovními úrazy v této době.

Problematické se jeví navrhované opatření, aby se kompenzace v důchodovém zabezpečení postižených osob nekrátily podle pravidel v důchodovém zabezpečení (tedy např. neplatila by hranice 3 800 Kčs jako maximální důchodová hranice). Vláda upozorňuje, že jde v současnosti o nesystémové opatření. Zrušení hranice se navrhuje v rámci nového systému v důchodovém zabezpečení od 1. ledna 1993.

Odškodňovaným osobám by tedy, pokud jde o důchodové zabezpečení, byla poskytnuta výhodnější pozice než ostatním mimosoudně rehabilitovaným osobám a dokonce i výhodnější pozice než osobám rehabilitovaným podle zákona č. 119/1990 Sb., o soudní rehabilitaci.

V souvislosti s předloženým návrhem zákona vláda doporučuje uvážit, zda by nebylo vhodné předmět úpravy rozšířit a výslovně zahrnout mezi osoby rehabilitované podle tohoto zákona i kněze a řeholníky. Je známou skutečností, že v 50. letech některé represivní akce a následná internace kněží a řeholníků měla stejnou povahu jako pobyt v táboře nucených prací. K tomu by např. stačilo doplnit v § 18 zákona nový odstavec tohoto znění:

" () Řeholníkům a kněžím internovaným v centralizovaných klášterech s režimem obdobným táborům nucených prací přísluší nárok na odškodnění za dobu takové internace v rozsahu § 17 odst. 2 zákona.".