Čtvrtek 1. července 1999

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky: pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Hudec, pani poslankyňa Belohorská a pani poslankyňa Podhradská ako posledná. Uzatváram možnosť podania prihlášok na faktické poznámky.

Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Chcem len doplniť pána poslanca, že to nie je jediný list, ktorý dostal klub Hnutia za demokratické Slovensko. Momentálne tu mám jeden ďalší, ktorý poslala slovensko-nemecká únia z Mníchova. Pre krátkosť času len dve myšlienky. Jednu - obracajú sa na poslancov slovenského parlamentu, aby mali na zreteli vždy v prvom rade záujmy slovenského štátu. Ďalej citujem jeden odsek: "V Slovenskej republike musí slovenský štátny jazyk platiť aj naďalej ako jediný oficiálny úradný jazyk. Občan Slovenskej republiky, ktorý neovláda z akéhokoľvek dôvodu jej štátny jazyk, hoci mu táto možnosť bola štátom poskytnutá, nesmie byť pre neho tento jeho osobný nedostatok zvýhodnením oproti štátotvornej väčšine a túto skutočnosť ešte rozpočtovo ako znáša štát a tento štát zaťaží. To by bola diskriminácia štátotvornej väčšiny národa."

Teda to sú nielen názory opozičných poslancov v tomto parlamente, že áno, úpravu, ale len používania jazyka v úradnom styku, a nie aj úradovania. Ako bolo vidno z týchto dvoch listov, mám originál pri sebe, máme teda v klube, ja mám kópiu, môžem komukoľvek dať nahliadnuť, aj v zahraničí vnímajú túto skutočnosť veľmi citlivo a vnímajú to ako úpravu úradovania.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Hudec.

Poslanec I. Hudec:

Ďakujem za slovo.

Rád by som doplnil pána poslanca Engliša, pretože naozaj ten list, ktorý prečítal od našich zahraničných Slovákov, je, nepochybujem, drvivým názorom našich krajanov v zahraničí. Čo si myslíte nielen vy, páni poslanci, panie poslankyne, ale aj vy, občania Slovenskej republiky: Prečo asi táto vláda rýchlo pripravila akési prázdne memorandum zahraničným Slovákom? Myslia si, že zalepia oči tým, ktorí vedia dobre, o aký ťažký prešľap, aké zradcovstvo sa tu chystá.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne.

V predchádzajúcom aj v tomto vyjadrení rečníka sme počuli veľa úvah o tom, či sú to slovenskí Maďari, alebo maďarskí Slováci, alebo len po maďarsky hovoriaci Slováci. Je tu problém s lojalitou týchto ľudí voči nášmu štátu, keď napádajú to, čo pre štát je vlastne jeden zo symbolov, a to je reč. Chcela by som pridať tiež svoj názor na týchto ľudí a povedala by som, že sú to psychickí emigranti. Sú to osoby blúdiace ako bludný Holanďan, ktorí sú nespokojní so štatútom, ktorý majú tu. Nesmrdí im slovenský chlieb, nesmrdí im slovenská krásna krajina, ale nie sú ochotní, nie sú ochotní používať reč tohto národa, kde žijeme.

Veľmi ma mrzí, že časť politikov zneužíva, berie si ako rukojemníkov veľkú časť Slovákov žijúcich na južných územiach a robí z nich do slova a do písmena rukojemníkov. Myslím si, že sa stala teraz v tomto období platnou zmenka vlády a platnou zmenka istých politikov aj slovenského politického života za nejaké dobré skutky v období volieb. Jedinci z rómskej komunity už to dali na vedomie a mnohí z nich sa hlásili práve k časti maďarského spektra. Chcela by som sa však aj opýtať, či vedia naši politici, koľko mladých ľudí odišlo v poslednom období z južného Slovenska. To je ďalší exodus...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem, pán predseda.

Pán poslanec Engliš tu spomínal situáciu v Spojených štátoch amerických, rovnako tu spomínal situáciu vo Francúzsku. Dovoľte mi, aby som pripomenula tomuto parlamentu, že nedávno, pred pár dňami doslova, vo Francúzsku ústavný súd vyhlásil za protiústavné to, že sa má modifikovať francúzska ústava v zmysle Charty regionálnych a menšinových jazykov. Pokiaľ viem, Francúzsko je členom Európskej únie, nikto nespochybňuje, že tam patrí, nikto mu nevyčíta, že je nedemokratické, že porušuje ľudské a menšinové práva. Takže položme si otázku, o čo tu vlastne dnes ide. A keď ste sa tu niektorí oháňali vo svojich argumentáciách Rámcovým dohovorom Rady Európy o ochrane národnostných menšín, dovoľte mi, aby som z článku I tohto rámcového dohovoru, ktorý hovorí o ochrane národnostných menšín ako integrálnej súčasti medzinárodnej ochrany ľudských práv a ako o predmete medzinárodnej spolupráce, zacitovala vetu, že "základné práva a slobody sa zaručujú na území štátov všetkým bez ohľadu na príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine a nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať". Teda nielen poškodzovať, ale aj zvýhodňovať. Tu chceme istú skupinu občanov zvýhodniť a, naopak, ďalšie skupiny občanov poškodiť a znevýhodniť. Takže ak by sme prijali, to je jedno, ktorý návrh, či už poslanecký, alebo vládny, tak by sme vlastne porušili rámcový dohovor, ktorým sa tu niektorí veľmi oháňajú...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ballek. Pripraví sa pán poslanec Vojtech Tkáč.

Poslanec L. Ballek:

Pán predseda,

pán minister,

panie a páni,

k vládnemu návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín cítiť potrebu povedať s klasikom, že: Každý náš zámer je spravidla iný ako jeho neskoršia hodnota, a navyše klasika zamýšľam tu povedať ešte toto: Pracujem s jazykom ako iní s husľami či s motykou a viem, že je nám tak rodnou krajinou, ako hlasom matky. Krajina sa nedá premiestniť, hlas matky preložiť, a kým človek žije s nimi, nedá sa odnárodniť. Viem to, a preto si už z vlastenectva nemôžem urobiť živnosť a z jazyka politiku. Jazyk nie je totiž základom politiky, ale kultúry, on určuje aj usporadúva našu myseľ. A vedno s národom a s jeho kultúrou nikdy nepatril nijakej z politických strán.

Prirodzenou potrebnou jazyka je predovšetkým usporadúvať svoje spoločenstvo, a to tak, aby si rozumelo, spravovalo sa, ale aj spory riešilo, ako by povedala stará pieseň "slovama dobrýma". Ale prirodzenou potrebou jazyka je aj každému inému rozumieť a porozumieť. Rozumieť a porozumieť, a nie vládnuť. Pokus o vládu, moc a prevahu jazyka nad jazykom, ovládnutie jedného druhým a zakaždým rovnaký priebeh.

Keď v čase najtuhšej maďarizácie prišiel peštiansky úradník do Blatnice v Turci a na verejnom zhromaždení sa rozhovoril úradným jazykom, nik mu nerozumel, keď mu rozumieť ani nechcel, a tak sa dozvedel, že sa tu s ľuďmi dohovorí len tromi jazykmi: po slovensky, anglicky a rusky. Človek pocíti tú naozajstnú potrebu rozvíjať sa a seba prekonávať len vtedy, keď môže vyrastať z vlastných kultúrnych podstát a pomerov. A my mu to dožičme, pretože žije len raz. Touto cestou vyjde na kultúrne výslnie svojho života najľahšie a to sebaprekonávanie necíti len ako svoje právo. Pokladá ho aj za svoju povinnosť. A stáva sa tak pre seba, ako svoje okolie najcennejším. Povinnosť ísť inakadiaľ za prirodzené nepokladá a čím je tá povinnosť nástojčivejšia, o to s väčším odporom ju prijíma.

Žijeme v časoch podráždených, rozčúlených, teda hysterických, a cítime, že je čas ich usporiadať. A to tak, aby sme ustali hoci i v kupčení s národným cítením a s jazykmi, na čo nás upozorňuje aj náš okolitý svet. Túto potrebu musia cítiť pritom všetky naše politické strany, nielen jedna a najvzdialenejšie dve, aby sa otázka usporiadanosti nestala vopred stratená. Pritom si musíme upraviť pomery nielen medzi sebou, ale aj medzi sebou a inými.

Stojíme pred zákonom, ktorý nieže má, ale aj musí pretvoriť vzťahy medzi nami. Z jeho vôle sa majú vykonať opravy, nápravy a obnovy, a to čo najskôr. A že nič také nie je možné vykonať bez moci, vedeli už v Babylone, a v našich pomeroch časných vykonať reformy bez politiky je práve najmä načisto už nemožné. Politika zlepšenia vykoná, musí, v našich pomeroch vskutku práve inej cesty niet, ale, povedzme si, problém, o ktorom je tu reč, ani ona nevyrieši bezo zvyšku. A zákon?... O zákone sa mi žiada povedať, že ním najskôr niečo začína a iné zasa končí. Čím viac zákonov, tým viac zlodejov, hovorievala stará Čína. A my jej skúsenosť vnímajme tak, že zákonov v každom ľudskom spoločenstve pribúda tou mierou, akou zlyháva jeho mrav a kultúra vcelku.

Slovenská kultúra... Od konca vlaňajšej jesene do začiatku tohoročného leta nebolo tu o nej takmer zmienky, a predsa stála za každým problémom, ktorý sme tu skúmali. Na otázku, aké má dnes naša kultúra problémy, odpovedám, že tie najväčšie má s nami. Keď pred rokmi Najvyšší súd USA rozhodol, že do jednej triedy budú chodiť biele aj čierne deti Ameriky, zákon štáty Únie prijali - taká je tam obyčaj -, ale viaceré z nich jeho prijatie najmä najlepšie len predstierali. To musela do služieb Spojených štátov vstúpiť kultúra, kinematografia predovšetkým, a nakrútiť filmy ako Útek v reťaziach, V žiari noci, príbeh s dobrým pomocníkom, neskôr s dobrým čiernym druhom bieleho kladného hrdinu, až po čierneho kladného šerifa, po príbehy dnešné, v ktorých sa sympatickí čierni herci zjavujú ako najvyšší predstavitelia štátu, spravodlivosti, velitelia vojsk, lodí, v elitách všetkých elít. Amerika rokov päťdesiatych by na takéto filmy nieže nešla, ale na ich tvorcov by aj zanevrela.

Vládny návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín bezo zvyšku nevyhovie nikomu. Nemôže, súdim však, že práve ani nesmie. Múdrosťou, politickou múdrosťou tohto zákona je, že je kompromisom, teda, inak, sklamaním pre všetkých. Ale na kompromis a na sklamanie sa zabúda, ako život ide ďalej. A kompromis mu v tom nebráni. Práve naopak. Sklamania a kompromisy patria len do jeho odlišností, kým urazenosť už do rozdielov, na ktorých potom najradšej trvá až do sebazničenia. Urazenosť, áno, bolieva tak dlho, až z nej oslepneme, pritom čoraz neschopnejší súdnejších úvah a sebareflexií. Tu len kompromisom zájdeme najďalej.

Za tento zákon sa so všetkou vážnosťou prihováram, keď navyše na jeho prijatie dozrela chvíľa vhodná preňho ako semienku trávy jar. Z dvoch ponúk civilizácií, tej našej a tej pred železnou oponou, tá naša svet neoslovila, súťaž s tou druhou nevyhrala, a my sami sa musíme zmeniť. Táto zmena je nám zložitá, ťažká, namáhavá, ale naša zmena je drahá aj pre ten vyspelejší okolitý svet. Ekonómovia vedia, že západná časť Nemecka vynaložila na tú východnú doteraz 1 000 mld. mariek, a rozdiely medzi nimi len zmenšila, teda ani najvyšším úsilím nezmenila ešte na odlišnosti, s ktorými vyspelý svet vie, ale aj chce spolužiť. Odlišnosti sú mu užitočné, ale rozdiely nie.

Vo všetkých prejavoch nášho života - až na kultúru, prirodzene - sme na vyspelý svet odkázaní. Musíme k nemu, za ním, ak netúžime ešte väčšmi zaostať, a tak najmä my musíme vedieť, že je iný, ako bol ten náš. Keď sa začiatkom rokov osemdesiatych vrátili mladí ekonómovia zo zasadnutia Rímskeho klubu do Bratislavy a informovali naše vtedajšie elity o úvahách a víziách toho klubu až za hranice druhého tisícročia, vyvolali mocné emócie: alebo rozčúlenie, alebo smiech. A najmä ich informácia, že Rímsky klub za rokom 2000 s terajšou podobou Zväzu sovietskych socialistických republík neráta.

Čo o tom svete vieme, vieme najmä z jeho tovarov, obalov, reklamy, televízie, jej seriálov, a o jeho elitách dokopy nič, lebo tie sa nám nezjavujú. Ten svet, do ktorého sme jedni vkročili s nadšením, ako druhí odmietame vstúpiť s oduševnením, ten svet vskutku nadšený a oduševnený nie je. Svoje emócie skrýva, len nimi generuje svoje čoraz racionálnejšie úvahy. Svoje pohnútky a motivácie skrýva. A my nie. Akoby sme išli na veselie, alebo do kostola. Ten svet žije každým dňom, ale tie jeho elity ďaleko napred. Aj tie politické, prirodzene.

Ak vládny návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín neprijmeme, svoj vstup do tamtoho sveta oddialime a všetko bude drahšie. Aj tento zákon, ktorý sa k nám vráti, ale najskôr už v urazenom kostýme vyžitých mýtov a legiend.

Áno, sú začiatky, ktoré môžeme začať, ale v pravej, alebo v nepravej chvíli. Čo sa však prirodzene a poľahky dá začať z jari, nedá sa v jeseni, čo by sme ako chceli, a ďalšia jar je už len ďalšia, o rok - a tak aj o problém - staršia. Roky a príležitosti sa nevracajú. Čomu sa nedá zabrániť, to treba viesť, povedal starý rakúsky kancelár, a vedel, že v politike len kompromisom zájdeme najďalej.

Prihováram sa, kolegyne, kolegovia, za podporu vládneho zákona a ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Faktické poznámky: ako prvý s faktickou vystúpi pán poslanec Hofbauer a ako posledný pán poslanec Cuper, čiže posledný je pán poslanec Cuper.

Poslanec R. Hofbauer:

Vážený pán poslanec Ballek,

vaše vystúpenie bolo ako tradične brilantné, a to nemyslím ironizujúco. Bolo by veľmi žiaduce, keby ste ho dali preložiť do maďarčiny, poslali ho Viktorovi Orbánovi, šéfovi vlády Maďarskej republiky a šéfovi konferencie Maďarsko a Maďari, s tým, aby maďarská strana akceptovala to, čo prednášate v slovenskom parlamente. V opačnom prípade to jednoducho nemá zmysel. Pretože kompromis, ktorý vy uvádzate, je kompromis taký, že Slováci na Slovensku budú musieť vedieť maďarsky a Maďari na Slovensku nebudú musieť vedieť slovensky. To nie je kompromis. Takýto "kompromis" tu zažili moji rodičia a z tejto stránky som rád, že už nežijú. Lebo keby žili, tak asi by ich dodatočne trafil šľak.

To, čo ste uvádzali, že niečo sa začína a niečo sa končí, končí sa zvrchovanosť slovenskej štátnosti a slovenského jazyka, pretože slovenský štát a Slovenská republika je určovaná dvomi vecami, jazykom a kultúrou, a každý, kto podporuje tento zákon, si je veľmi dobre vedomý, o čom rozpráva, pretože napilovávanie konára slovenskej zvrchovanosti jazyka na celom území štátu je napilovávanie zvrchovanosti našej štátnosti.

A čo sa týka toho optimistického pohľadu na Spojené štáty americké, tam je úplne všetko inak. Pravdou je, že ak niektorá štvrť takzvane začne černieť, tak pozemky tam začnú padať cenovo tak dole, že všetci prudko predávajú nehnuteľnosti, pretože za krátky čas sú nepredajné. Takže ten pohľad, ktorý ste tu uvádzali, to je skutočne pohľad seriálov, ktoré nám servíruje Markíza a jej primerané inteligenčné elektronické médiá.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Keltošová.

Poslankyňa O. Keltošová:

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda.

Vážený pán poslanec Ballek,

so záujmom som si vypočula vaše vystúpenie a musím povedať, že si veľmi vážim vašu literárnu tvorbu, vaše Agáty som si prečítala niekoľkokrát, zrejme aj preto viete tak zasvätene hovoriť o tejto problematike, lebo pochádzate z tohto kraja a tento kraj je vám blízky. Toto všetko uznávam a vážim si, ale na druhej strane, neurazte sa, ste idealista, pretože dovolávať sa kompromisov, ak vy sami, členovia vládnej koalície, ste nenašli kompromis s maďarskou koalíciou, je skutočne trošku iluzórne. Ja som dnes doobeda upozorňovala pri tom skrátenom legislatívnom konaní, že treba nájsť kompromis. Pán poslanec, ja s vami súhlasím. Preto sme odmietli prerokúvať tento návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní a odmietame ho prerokúvať aj teraz.

Nebude, opakujem sa znova, ale prepáčte mi to, nebude horším signálom pre štáty Európskej únie, ak prijmeme tento zákon bez súhlasu Strany maďarskej koalície? Preto sme navrhli odložiť prerokúvanie tohto návrhu zákona a požiadať o ten kompromis, o ktorom vy ste tak pekne hovorili, takisto bez irónie, požiadať o ten kompromis príslušníkov maďarskej menšiny, nielen ich politikov a predstaviteľov, ale občanov zo zmiešaných území na juhu Slovenska. Mysleli sme to úprimne, žiaľ, nestretlo sa to s patričnou odozvou ani s pochopením.

Je mi to ľúto, tento zákon je zlý, ja ešte budem o ňom hovoriť vo svojom vystúpení, a prinesie pre Slovensko viacej nešťastia ako prospechu.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Jarjabek.

Poslanec D. Jarjabek:

Ďakujem za slovo, pán predseda.

Dovolím si kolegiálne polemizovať s pánom poslancom Ballekom, hlavne s tým, čo povedal v prvej časti svojho prejavu. Skutočne si myslím, pán poslanec, že keby platilo do bodky to, čo ste povedali, hlavne v tej prvej časti vášho prejavu, štáty starej vyspelej Európy by už dávno prijali za svoj štátny jazyk medzinárodné esperanto. Mám na mysli Španielov, Angličanov, Talianov a tak ďalej.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Števček.

Poslanec P. Števček:

Ďakujem.

Už som mal príležitosť v tejto snemovni citovať, resp. parafrázovať Ľudovíta Štúra, keď na margo jazykových sporov povedal toto: "Tu nejde o gramatiku, nám ide o život." Tento citát Ľudovíta Štúra je mottom, ktorým by som chcel svojho priateľa a spisovateľského kolegu Lacka Balleka upozorniť na jednu jedinú vec: kompromis v politike, áno, lenže tu nejde o politiku, ale ide o život slovenského národa, Slovenskej republiky. Preto nijaký kompromis v podstate nie je prípustný, lebo by sme si, ako sa tu povedalo, podkopávali konár, na ktorom nesedíme, ale rozvíjame sa a prinášame svoje ovocie. Politický kompromis, samozrejme, hej, lenže dejiny slovenského jazyka, rovnako ako dejiny slovenského národa, práve signalizujú a veľmi imperatívne, že v jazyku a v jazykovej kultúre, s ktorou sa kupčí, nemožno uzatvárať nijaké dohody. Buď voľačo platí, alebo neplatí. Lebo naozaj ide o život, ide o existenciu Slovenskej republiky v jej hraniciach i v jej perspektíve. Čiže báseň na kompromis áno, ale kompromis, pokiaľ ide o typ národnej kultúry a typ demokracie Slovenskej republiky, tam by som kompromis neodporúčal privolávať a zbožňovať.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Budaj.

Poslanec J. Budaj:

Pán spisovateľ, ďakujem vám za váš zástoj a múdre slová. Spoločne sme prežili po novembri 1989, všetci v tejto snemovni, explóziu názorov a niektorí sme stáli proti sebe. Iné boli aj naše prednovembrové príbehy, niekto bol dole a iný na výslní, ale za seba chcem povedať, že som vnímal ten hlas tolerancie, ktorý vyžaroval z vášho diela aj vtedy.

Na Slovensku vládla teda dlho doba vyostrovania názorov, rozdeľovali sa rodiny, partie starých kamarátov, rozdeľovali sa spolky spisovateľov, novinárov a tak ďalej. Ale tento čas, ako každý čas, zdá sa, sa naplnil. Začalo to práve v tom minulom volebnom roku a verím, že v tomto volebnom období viac než názory, ktoré nakoniec nie sú nekonečne dôležité, určite nie sú nekonečne dôležité, začne prevládať potreba spoločenskej spolupráce. Pretože inak to tu, v Strednej Európe, ďalej nepôjde. Kyvadlo čias sa skutočne odvracia od extrémnych názorov, od prehnanej vyhranenosti a prehnanej bojovnosti. To si budú musieť uvedomiť extrémisti v každej strane a na každom poli, aj v zápase o jazyky a jazyk. Preto ešte raz vďaka za tento závan tolerancie, ktorý nie je prejavom slabosti, ale prejavom budúcnosti.

Ďakujem. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Slobodník.

Poslanec D. Slobodník:

Ďakujem pekne.

Priveľmi dlho som žil v takej do istej miery blízkosti, nie duchovnej spriaznenosti, ale povedal by som aj pracovnej, s pánom Ballekom, aby som mohol konštatovať, asi takéto konštatovanie povedať: Pamätám si, ako sa nadchýnal Vladimír Mináč jeho románovými dielami, najmä Pomocníkom, ako vysoko hodnotil jeho štýl a tak ďalej. Ale pamätám si aj na to, čo hovoril Vladimír Mináč o jeho politickej aktivite a ja sa pridávam práve k tomuto stanovisku.

To, čo tu predviedol pán poslanec Ballek, bola krásna esej, ak chcete, ja by som ako literárny kritik mohol kritizovať, že vlastne takéto eseje, v ktorých je ťažko vyloviť tú základnú myšlienku, predvádzal pán poslanec Ballek aj predtým, ale teraz asi dosiahol svoj vrchol, opačne povedané, svoje myšlienkové dno. Pretože tie úvahy o kompromise, ktoré sám vyvrátil, v jednej vete povedal, musíme dôjsť k tomuto kompromisu a apeloval, tak sa dalo vycítiť, na našich kolegov z maďarskej strany, hneď vyvrátil, že s týmto kompromisom nikto nebude spokojný. A ja by som tu musel opakovať to, čo povedal môj kolega pán poslanec Števček, politické kompromisy skutočne je ťažko docieliť za podmienok, keď jedna strana vydiera a druhá strana je len a len vydieraná a tlačená k múru. Takže jeho apel, bohužiaľ, mal byť oveľa vehementnejší a adresovaný tým pravým. To sa nestalo a tak zostali len slová, slová, slová. (Potlesk.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Aibeková.

Poslankyňa M. Aibeková:

Ďakujem pekne.

Tiež si dovolím súhlasiť s pánom poslancom Ballekom, keď sa hovorí o kompromise v istej filozofickej rovine. Áno, bez kompromisu by nebolo doslova ani života, ak by ľudia neboli schopní kompromisu, tak by sa už zrejme navzájom vyvraždili. Kompromis je potrebný aj v politickej rovine, bohužiaľ, na Slovensku sa s ním veľmi málo stretávame, ale ja tiež dúfam, že o pár rokov budeme schopní väčších kompromisov, aj tí, ktorí budú v parlamente, aj tí, ktorí budú žiť, dúfam, že ešte stále v samostatnej Slovenskej republike.

Čo sa však týka kompromisu pri prijímaní tohto návrhu zákona, je to veľmi zložité. Myslím si, že nebolo celkom dobré od vás, od koaličných poslancov, keď ste spojili rozpravu k dvom návrhom zákona. K vládnemu aj k tomu, ktorý predkladá skupina poslancov za maďarskú koalíciu. Vy ste sa tomu návrhu tak nejako vyhli, myslím si, že to bolo z vašej strany správne, ale práve o to ide, že títo vaši kolegovia, vládni kolegovia, nie sú schopní kompromisu. Prijali vlastný, predložili vlastný návrh a myslím si, že takto poškodzujú aj vám. Aj vám ako koalícii škodia. Takže myslím si, že tieto slová o kompromise by mali byť adresované hlavne im.

Čo sa týka kompromisov v rámci Európskej únie, ja by som súhlasila, aby vláda, akákoľvek, predložila tento návrh zákona, ale vtedy, ak by v Európe v každej krajine, ktorá je členskou krajinou Európskej únie alebo sa uchádza o členstvo, bol prijatý takýto návrh zákona. Keď si pozriete veľmi dobre spracovaný materiál, ktorý sme dostali z parlamentného inštitútu, tak vidíme, že mnohé krajiny takýto návrh zákona nemajú, ani ho nepripravujú. A preto nemôžem súhlasiť...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Hudec.

Poslanec I. Hudec:

Ďakujem za slovo.

Škoda, že sme obmedzili čas na prednesenie príspevkov, pretože ja pevne verím, že pán poslanec Ballek by bol pokračoval vo svojej eseji a bol by začal hovoriť o múdrych a hlúpych kompromisoch.

Aj nedávna minulosť dokazuje, čo to znamená byť v pozícii, keď sa urobí hlúpy kompromis. Taký hlúpy kompromis napríklad urobil jeden prezident Josip Broz Tito, keď poskytol také neprimerané práva albánskej menšine, že to skončilo krviprelievaním. A dovolím si tvrdiť, nikdy ani tento momentálny vývoj nevyrieši problémy, ktoré tam boli. Takže uvedomme si, že jestvuje aj kategória hlúpych kompromisov, jednostranných ústupkov, ktoré sú len zasiatím ďalšieho semeniska sváru, vojny a, bohužiaľ, stoja životy.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pán poslanec Paška.

Poslanec J. Paška:

Ďakujem za slovo.

Pán poslanec, vo svojom vystúpení ste konštatovali, že roky a príležitosti sa nevracajú. Viete, vy zrejme vychádzate z toho, čo sa dosiaľ hovorilo...

Predseda NR SR J. Migaš:

Prepáčte, pán poslanec.

Vypnite mobilné telefóny alebo choďte telefonovať von.

Poslanec J. Paška:

... že jedným z dôvodov pre neprijatie Slovenskej republiky do európskych štruktúr môže byť aj neexistencia zákona o používaní jazykov národnostných menšín. V súčasnosti je však situácia iná. Najzávažnejšie prekážky sú predovšetkým masívna emigrácia Rómov. Ďalej korupčné aféry na najvyšších vládnych miestach, katastrofálny prepad ekonomiky. Nemyslite si, že prijatím tohto zákona zmeníte túto situáciu!

Ďalej ste povedali, že ak zákon neprijmeme, nedostaneme sa do lepšieho sveta. Viete, ak by sme prijali túto tézu, tak by to znelo ako sprosté vydieranie. My musíme predovšetkým usporiadať pomery na Slovensku tak, aby boli prijateľné pre Slovákov aj pre Maďarov, aby boli dobré vzťahy medzi nimi. Nie nechať si diktovať zvonku, aké zákony máme prijať.

No a na záver: O čo sa vlastne zasadzujete? Akú toleranciu nám tu predvádzate? Veď vy vlastne silou chcete vnútiť národnostnej menšine zákon, ktorý ona nechce. Tak aká tolerancia?

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Podhradská.

Poslankyňa M. Podhradská:

Ďakujem, pán predseda.

Ja by som mala k vystúpeniu pána poslanca Balleka len dve krátke poznámky.

Pán poslanec, myslím si, že keď ste hovorili o príklade, ako sa americká kinematografia podieľala na istom skultúrnení americkej spoločnosti, tak ste ho nepoužili v tých správnych súvislostiach, lebo si myslím, a nielen myslím, ale aj viem, že ten dobrý čierny šerif v americkom filme tiež hovorí po anglicky. Nie iným jazykom. Takže problém, o ktorom tu dnes hovoríme, súvisí s niečím iným, prosím.

Máte pravdu, a v tom s vami súhlasím, že ku kompromisu je potrebná tolerancia. Lenže byť tolerantný neznamená tolerovať netolerantnosť iných. V tomto prípade netolerantnosť našich predstaviteľov maďarskej menšiny. Preto, lebo kompromis, ako ste sa ho vy dožadovali, podľa mňa nie je kompromisom. Je naozaj len ustupovaním a dôsledkom nejakého vydierania. Lebo kompromis na slovenský spôsob vyzerá asi tak, že Maďari niečo žiadajú, Slováci ustúpia, a Maďari o chvíľu žiadajú ešte viac.

Predseda NR SR J. Migaš:

Pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Ja tiež, keď všetci debatujeme a diskutujeme o kompromise s pánom poslancom, ja by som sa tiež chcela opýtať, aký kompromis mal on na mysli. Či mám rozumieť jeho vystúpenie, že nesúhlasí s vládnym návrhom zákona a súhlasí s poslaneckým, keď predniesol svoje vystúpenie teraz, alebo hovorí o kompromise verzus Rómovia, ktorí odchádzajú z tohto územia, keď hovoril o probléme čierny a biely v Amerike, pretože Amerika má aj druhú tvár, a to je práve jazykový zákon. Takže ak by sme mohli hovoriť verzus poslanecký návrh, tak potom by sme mohli hovoriť o tej druhej tvári, ktorú nespomenul.

Hovorilo sa tu veľa, že takto dôležitý zákon by mal prebiehať vo verejnej diskusii. A ja sa pýtam vás, pán poslanec, keď od nás chcete kompromis, prečo ešte pred štrnástimi dňami sme návrh tohto zákona nemali? Ani jedného, ani druhého. Len z úzadia sme sledovali šarvátky vás, čo ste vo vládnej koalícii, že sa neviete dohodnúť, a preto, že ste nie schopní kompromisu, nám dnes ponúkate dva návrhy zákona. A poviem vám vyjadrenie, keď ste teda spomínali Spojené štáty, poviem vám vyjadrenie bývalej chargé d affaires pani Sater, ktorá navštívila východné Slovensko, navštívila jednu školu s maďarským jazykom, kde sa však učila slovenčina ako cudzí jazyk, a zasmiala sa, lebo keď sa deti opýtala, ako sa máte, nerozumeli. Bola "najlepšie hovoriacou Slovenkou" na tejto škole. Takže ak potom budeme hovoriť o kompromise, vysvetlite dôkladne, ako ste to mysleli.

Predseda NR SR J. Migaš:

Posledný s faktickou poznámkou je pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Pán poslanec Ballek,

váš prímer o kompromise medzi euroamerickými a afroamerickými deťmi bol brilantný, len keby ste ho boli doviedli do víťazného konca. Keby ste boli povedali takú nádhernú predstavu vo svojej eseji o tom, ako maďarsky hovoriace deti a slovensky hovoriace deti na južnom Slovensku chodia do školy s vyučovacím jazykom slovenským, tak ako chodia biele a čierne deti v Amerike do tej istej školy s vyučovacím jazykom anglickým. Ale vy viete dobre, že kompromis pani ministerky Slavkovskej zaviesť takéto školy na južnom Slovensku absolútne maďarská iredenta odmietla, pretože jej snahy idú oveľa viacej po vôli budapeštianskej politike, ktorá zjavne ide za Veľkým Uhorskom. Odcitujem vám z Domino-fóra, a to nie sú naše noviny, to sú skôr noviny časti vládnej koalície, kde Peter Szütz cituje ministra pre tajné služby maďarskej veci, ktorý žiada, aby bol otvorený dialóg o židovskej otázke a o Trianone. A títo ľudia, združení často v nadácii, ktorú financuje maďarská vláda, presadzujú veľkomaďarské záujmy na Slovensku. S nimi chcete uzavrieť kompromis o tom, že deti maďarsky hovoriacich rodičov a slovensky hovoriacich rodičov budú chodiť do slovenskej školy s vyučovacím jazykom. O tom veľmi silne pochybujem. O tom mala byť vaša esej. Potom by bola pravdivá, a nie dvojzmyselná. Ale vy ste si zrejme toto kolbište politického boja pomýlili s átriom patricijského domu, kde sa prednášajú recitačné preteky v próze. Ale ja takou schizofréniou, pán Ballek, netrpím.

Ďakujem.

Predseda NR SR J. Migaš:

Ďalej mal vystúpiť v rozprave pán poslanec Tkáč. Nie je prítomný. Čiže stráca poradie.

Vystúpi pán poslanec Brňák a po ňom pán poslanec Moric.

Poslanec P. Brňák:

Vážený pán predseda,

vážený pán minister,

milé dámy,

vážení páni,

pri predloženom návrhu zákona je to ako v tom starom suchom anglickom vtipe, v ktorom hovorí mylord: Obávam sa pán John, že servírujete skazené vajíčko. Oh, nie, mylord, ubezpečujem vás, niektoré časti z neho sú vynikajúce. Obávam sa, pán minister Kňažko, že skutočne servírujete skazené vajíčko.

Predložený návrh zákona iba ťažko možno nazvať právnou normou. Je to iba politická deklarácia, ktorá okrem toho, že bude zrejme odmietnutá tými, ktorých sa má dotýkať, teda predstaviteľmi SMK. Už na prvé prečítanie viac-menej v každom paragrafe vzbudzuje otázky a rôzne výklady. Navyše táto norma neobsahuje to, čím sa odlišuje právna norma napríklad od normy morálnej, t. j. sankciu, ale tiež možnosť priamej vykonateľnosti. Ak som spomenul možnosť položenia si viacerých právnych otázok, ponechám ich v túto chvíľu v šuplíku, pretože neviem, od koho by som dnes na ne dostal odpoveď.

To, čo zaujíma nielen parlamentnú opozíciu, ale myslím si, že aj občanov tohto štátu, spočíva v tom, aký je vlastne cieľ predloženej právno-politickej deklarácie, pretože skutočne sa táto norma inak nazvať nedá. Buď vláde ide o zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov, alebo iba o mechanické splnenie medzinárodného záväzku, alebo ide vláde o vedomú a cynickú deštrukciu krehkých slovensko-maďarských vzťahov, čo skúsenostne môže byť predzvesťou toho najhoršieho, teda možnej budúcej humanitárnej akcie. Je možné ešte jedno vysvetlenie, a tým je amaterizmus a politický naivizmus. Samozrejme, že môže dôjsť ku kombinácii týchto štyroch možností. Môj osobný názor je taký, že vláda pána Dzurindu pri tomto návrhu kombinuje potrebu mechanického splnenia medzinárodného záväzku s amaterizmom a politickým naivizmom.

Ešte pred voľbami do parlamentu bolo možné sa oboznámiť so spoločným vyhlásením predstaviteľov SDK a Maďarskej koalície, z ktorého vyberám, citujem: "Spoločne vyjadrujeme vôľu naplniť ústavou zaručené ľudské práva vrátane práv národnostných menšín a budeme ich presadzovať formou zákonov v zmysle ústavy." Ako sa ďalej v texte hovorí, predstavitelia SDK a maďarskej koalície pracovali v štyroch odbornopolitických skupinách aj v rámci menšinovej problematiky, pričom tieto komisie dospeli k zhodným alebo blízkym záverom. Túto deklaráciu, alebo túto dohodu podpísali páni: Čarnogurský, Kukan, Langoš, Volf, Tóthová, Bugár, Duray, Nagy.

Ako sa teda naplnila táto dohoda v praxi? Dnes sme svedkami tejto "úzkej spolupráce" medzi SDK a SMK i v tom, že sú predložené dva rôzne návrhy zákonov, ktoré popierajú spoločné vyhlásenie, v ktorom - iba tak mimochodom - sa predstavitelia maďarskej koalície zaviazali nepožadovať dočasne autonómiu na etnickom princípe. Ak teda pôvodná zmluva znela tak, že SDK a SMK mali spoločne predložiť jeden návrh zákona o jazykoch národnostných menšín, nebol už dnes dodržaný, možno zrobiť záver, že tiež ostatné záväzky, napríklad pokiaľ ide o nepresadzovanie územnej autonómie, tiež padajú?

Prečo napríklad predseda vlády pán Dzurinda ihneď po tom, ako bolo zrejmé, že sa nedohodne s SMK, promptne posielal osobitného kuriéra do Bruselu, či inde, s verziou návrhu zákona, ktorá nevyhovuje národnostným menšinám ani majoritnému národu? Prečo skôr neposlal kuriéra na Oravu, Liptov, Zemplín, do Dunajskej Stredy či Komárna, či iných častí Slovenska, ktorých sa tento zákon dotýka predovšetkým?

Keď si spomeniem na cynické vyhlásenie predsedu vlády pána Dzurindu, že prelety bojových lietadiel NATO ponad Slovensko bolo potrebné odsúhlasiť preto, lebo chceme byť v NATO, tak si myslím, že aj v prípade tohto návrhu zákona kašle pán predseda vlády na slovensko-maďarské spolužitie, na obhajobu nielen menšín, ale tiež slovenskej väčšiny žijúcej na národnostne zmiešanom území. A jediný cieľ sa pre pána predsedu vlády zredukoval na otázku svojmu kuriérovi po jeho návrate z Bruselu: "Vyhoveli?" pýtal sa pán predseda vlády vo vzťahu ku kuriérovi. "Vyhoveli, pán predseda vlády," odpovedal kuriér. Nič ďalšie už nebolo podstatné, a ani nie je podstatné. Návrh zákona vyhovuje úradníkom z Európskej únie, tak načo ďalšiu diskusiu.

Hovoril už český filozof Václav Bělohradský, že súčasné európske postkomunistické krajiny budujú svoje štáty na povinnej chvále existujúcich inštitúcií Európskej únie. Ak by Európska únia skutočne požadovala od svojich členov nekritickosť, potom by sme skutočne nemali žiadny hlbší civilizačný dôvod sa do Európskej únie integrovať. Zhodne s pánom Bělohradským konštatujem, že Európska únia sa kritiky nebojí. To iba niektorí naši politici si myslia, že pätolízačstvo, servilnosť, ich osobná a politická xenofília je najlepšou politickou taktikou pre Slovensko a je tiež najkratšou cestou kamkoľvek.

Neodpustím si v tejto súvislosti jeden akoby exkurz. Nie celkom rozumiem mnohým slovenským svetoobčanom, ktorí vnútorne žijú a tak sa aj navonok prezentujú vnútorným protirečením. Vo vzťahu k slovenskému a k všetkému, čo s ním súvisí, sú nad vecou, odmietajú sa pomaly označovať za Slovákov, kefou sa chcú vydrhnúť z tohto slovenského etnického pôvodu. Vysmievajú sa zo zaostalosti, vysmievajú sa štátnym symbolom, ale na druhej strane, pokiaľ ide o etnické menšiny, najmä maďarskú, sú diametrálne odlišní a všetko, čo vyčítajú národnému slovenskému povedomiu, presadzujú a lobujú u príslušníkov tejto etnickej menšiny. Tu idú až tak ďaleko, že vyhlasujú pre nich potrebu autonómie, kolektívnych práv či práva národnostných menšín na sebaurčenie, ako to hlása profesor Kusý. To, čo odmietajú svojím liberálnym vnímaním pri národe, žiadajú z iných dôvodov pre etnické menšiny. Jednu a tú istú vec pre jedného nie a pre druhého áno. Kde je v tomto nejaká logika?

Téma etnických menšín alebo, ak chcete, takzvaná maďarská karta sa často označuje ako demagogická hra našej opozičnej politiky. Môžem povedať za seba, že ak by skutočne teraz predložený návrh zákona nebol iba prostriedkom, ale cieľom, ak by po schválení tohto zákona sa sebazrušila národnostná strana Maďarov na Slovensku a pán Bugár by prešiel napríklad do KDH či SDK, pán Duray do Demokratickej únie atď., potom by som hlasoval za tento zákon, ale o to v tomto zákone nejde a o to nejde zrejme ani politikom zo Strany maďarskej koalície. Ten, kto hrá v súčasnosti s maďarskou kartou alebo lepšie s kartou etnických menšín, nie je z radov HZDS, a dokonca prevažne ani nie zo Slovenska. S touto kartou hrajú všetci tí, ktorí záujem etnických menšín a národností v Európe nadradili nad záujem štátnej suverenity, integrity, územnej celistvosti, ako aj nad záujem štátotvorných národov. Z etnických menšín v Európe sa dnes liberálnymi kruhmi vytvárajú zlaté tabuizované bôžiky, ale aj to selektívne, ktoré sú naplnené pušným prachom. Tak ako v minulosti náboženstvo či politický svetonázor, tak dnes a zajtra etnické menšiny v Európe i mimo nej sú najsilnejším zdrojom európskej, možno i svetovej vojnovej kataklizmy.

Ako teda ďalej z tejto situácie? Určite nie tak, ako to dnes robíte, páni z vládnej koalície. Ak sa nádejate, že pre koncoročný samit Európskej únie v Helsinkách zohrá tento zákon nejakú významnejšiu úlohu v prospech Slovenska, považujem tieto naivné predstavy - vzhľadom na kroky, ktoré robíte doma - za nepravdepodobné. Osobne si myslím, že na koncoročnom samite Európskej únie v Helsinkách širšie zarezonujú aktivity okolo 300-člennej rómskej lobistickej skupiny tejto vlády, ktorá začala svoju misiu vo Fínsku z podnetu tejto vlády v dostatočnom časovom predstihu pred konaním tohto samitu Európskej únie.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP