Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Slavkovská.
Poslankyňa E. Slavkovská:
Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne, kolegovia,
ja by som chcela zareagovať na tú časť vystúpenia pána predsedu Migaša, v ktorej sa hovorí o vytvorení komisie na novelizáciu ústavy. Tá komisia skutočne bola vytvorená, ale pracovala iba v tej prvej fáze, v tej fáze, keď sa zbierali dokumenty od rôznych subjektov, ktoré sú oprávnené hovoriť do novelizácie ústavy. Tam sa to potom skončilo. Boli konferencie napríklad v Častej-Papierničke, kde sa hovorilo o odbornej stránke, hovorím iba za Slovenskú národnú stranu. Slovenská národná strana vôbec na túto konferenciu nedostala pozvánku. To je jedna stránka, teda že jedna opozičná strana sa nemohla zúčastňovať ďalej pri odbornej tvorbe novely ústavy.
Druhá stránka, ktorú by som chcela spomenúť, je ešte iná. Ak je ústava základným zákonom demokratického štátu, a ona určite je, tak ja sa pýtam, či tá ústava je iba pre politikov, alebo či je aj pre občanov. Pretože ak sa robí taká veľká novelizácia ústavy, tak by sa boli mali k tomu mať možnosť vyjadriť aj občania tejto republiky, ktorých sa ústava dotýka. Žiaľbohu, nestalo sa tak, takže táto novela ústavy, ktorá je tu predkladaná, je v takej podobe, ktorá vyhovuje iba koaličným poslancom. Koaliční poslanci tu nezastupujú všetkých občanov Slovenskej republiky, pretože opozičné strany sa, žiaľbohu, k tomuto nevyjadrovali a ich voliči ústami opozičných poslancov nemohli hovoriť do návrhu novely ústavy.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Slobodník bol prihlásený. Beriete späť svoju faktickú poznámku?
Pani poslankyňa Tóthová.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne, kolegovia,
ja by som chcela nadviazať na tú časť pána predsedu, kde spomínal Nórsko a uviedol informáciu, že jedna politická zostava pripravuje ústavu a druhá politická zostava ju schvaľuje. Nie je to len v Nórsku, je to aj v Dánsku, Švédsku. Ale pozrime sa prečo? Pretože tieto rozvinuté demokracie sa neuspokoja len s konsenzom, s dohodou vládnej koalície a opozície, čo všade vo svete v právnom štáte pri tvorbe ústavy je úplne samozrejmá podmienka, ale chcú taký široký spoločenský konsenzus, že prenechávajú hlasovanie o ústave novému parlamentu, ktorý vzíde z nových volieb. Je katastrofa, že u nás ani verejná diskusia, ani opozícia nemala možnosť sa vyjadriť k predloženému návrhu ústavy. Takto sa ústava nedá robiť!
A chcela by som sa dovolať slov pána predsedu, uviedol, "mohli by sme o takomto riešení uvažovať". Pán predseda, čo bráni tejto vládnej koalícii, aby sme o takomto riešení neuvažovali? Čo bráni dnes, aby sme neprijali len malú novelu, vyriešiť otázku, 24 hodín predĺžiť na 48 a zrušiť sudcov na 4 roky, čo bola účelová záležitosť v čase, keď hrozil kolaps v justícii. Nič viac netreba, lebo všetko možno urobiť podľa platnej ústavy.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Pán predseda parlamentu, vy ste sa odvolávali na predkladaciu správu pána Kresáka. Ale ako sme dobre počúvali, pán Kresák tu vôbec neuvádzal predkladaciu správu, ale čítal tu do omrzenia nejakú zápisnicu z akejsi schôdze, do ktorej nás nie je absolútne nič. Kto tu schôdzu zvolal, to je jeho vec, kto tam bol prítomný, to je takisto ich vec a čo sa tam dialo, to je takisto vec len tých, ktorí tam rokovali. Čo je nás do toho? Čo je nás do toho, či tam bol pán Tatár, alebo nebol tam pán Tatár, či tam bol pán Zajac, alebo nebol tam pán Zajac. To sú ľudia, ktorí tento štát nechceli. Tak načo s tým otravujete tu poslanecký zbor!
Pán predseda, ďalej ste veľmi zdôvodňovali veľmi široko, za akej širokej pomoci a účasti bola spracovaná táto novela Ústavy Slovenskej republiky. Tak ja vám prečítam, kto túto novelu Ústavy Slovenskej republiky predkladá. Vláda? Vôbec nie! Zbor poslancov Národnej rady? Vôbec nie! Za koalíciu tu ju predkladajú 4 poslanci, ako keby išlo o voľajaké zdraženie cien cestovného v mestskej doprave. Predkladajú novelu ústavy štátu: Peter Kresák, Ladislav Orosz, Ivan Šimko a Pavol Hrušovský. To je tá široká forma a široké spektrum, ktoré predkladá novú novelu ústavy štátu? Pretože to nie je novelizácia, ale to je úplne iný text ústavy, je to úplne nová ústava, alebo ak chcete, je to ústava iného štátu. Pretože sa mení 98 % obsahového problému, ktorý je v súčasnej Ústave Slovenskej republiky. Takže, pán predseda, s tým, čo ste tu vystúpili, to bolo hrubé zavádzanie verejnosti a klamanie tu prítomných poslancov.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Gajdoš.
Poslanec J. Gajdoš:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vystúpenie predsedu Národnej rady je klasickým príkladom farizejstva v plnej nahote. Na jednej strane obdivuje nórsky alebo severský model prístupu k novelizácii ústavy a na druhej strane to jedným dychom odsúva na neskoršie obdobie, aby ste si mohli ústavu účelovo prispôsobiť na zvyšok svojho vládnutia. Celkový prístup pri novelizácii ústavy je obrovský podvod. Pôvodný zámer analyzovať aktuálnosť ústavy na širokom fóre odborníkov ste si zmenili na rozhodnutie o novelizácii ústavy. Z malej novely sa vykľula veľká novela ústavy. S jedlom rastie chuť, samozrejme, a ambície predkladateľov novely nepoznajú hraníc. Tomu zodpovedá aj kvalita predloženej novely. Chcem vás upozorniť, páni koaliční poslanci, že kde zákon nemá moc, nemá moc ani ľud, takže vy ste ľud vystavili aj v tomto prípade do ofsajdu.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Paška.
Poslanec J. Paška:
Ďakujem za slovo.
Pán predseda, ako jedine relevantný dôvod na novelizáciu ústavy ste uviedli skutočnosť, že chcete, aby náš vstup do Európskej únie prebiehal bez komplikácií. Myslím si, že na tom sa zhodne väčšina poslancov Národnej rady, pretože nechceme komplikovať vstup Slovenskej republiky do Európskej únie. Na to však nie je potrebná rozsiahla novelizácia ústavy, na to úplne stačí malá novela ústavy. A preto si myslíme, že nie je potrebné sprzniť súčasnú slovenskú ústavu všelijakými pochybnými návrhmi, ktoré zásadne menia jej vnútornú štruktúru. Ale keď sa vážne zaoberáme tým, či je tento dokument ešte otvorený alebo uzavretý, tak podľa našich informácií koaličná rada rozhodla o tom, že novelizáciu ústavy podporia všetky koaličné strany iba v takej podobe, ako je predložená. To znamená, že v skutočnosti priestor na rokovanie o obsahu novelizácie zrejme už nie je veľký.
Ale napriek tomu chcem veriť vašim slovám, pán predseda, a preto vám navrhujem, aby sa novelizácia upravila do takej podoby, aby bola prijateľná aj pre opozíciu. Preto predkladám procedurálny návrh, aby sme prerušili rokovanie o tomto bode a pokračovali v ňom až na nasledujúcej schôdzi Národnej rady a získaný čas využili na to, aby ste mohli rokovať s opozíciou o zmenách, ktoré je skutočne potrebné v ústave vykonať.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán predseda chce reagovať na vystúpenia poslancov s faktickými poznámkami.
Pán predseda.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem pekne.
Uvediem fakty. Národná rada svojím legitímnym rozhodnutím číslo 169 zo 16. 2. 1999 zriadila komisiu, do nej boli začlenení: ako predseda komisie pán poslanec Hrušovský, pán poslanec Kresák, pán poslanec Šimko, pán poslanec Orosz, pán poslanec Mészáros, pán poslanec Brňák.
(Reakcia poslancov z pléna.)
Táto komisia nebola zrušená, nikto ju nezrušil, to je rozhodnutie tejto Národnej rady, to je po prvé. Vy ste sa potom sami, páni poslanci, prestali zúčastňovať práce tejto komisie a prestali ste sa na novele podieľať. To bola jedna vec.
Druhá. Hovoril som o seminári v Častej-Papierničke a ja som sa odvolal na vystúpenie pána Kresáka na tomto seminári, a nie dnes na rokovaní Národnej rady. Len na spresnenie, pán poslanec Hofbauer. 7. 3. 2000 som zvolal predsedov všetkých parlamentných strán, vy ste jednoducho na toto stretnutie neprišli, kde sme chceli hovoriť i o politických, i odborných otázkach Ústavy Slovenskej republiky, resp. jej novely. Také boli urobené kroky, ktoré mali prispieť k tomu, že chceme a sme pripravení na ústave pracovať spolu s opozíciou. Chceme, aby ste boli do tejto práce zapojení a aby výsledkom čo najväčšej dohody bolo potom aj prijatie ústavy v Národnej rade. Také sú fakty. Nedá sa nič robiť, ja som ich presne uviedol a nič som si nevymýšľal.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, páni poslanci, nasledujú vystúpenia poslancov, ktorí sa prihlásili za poslanecké kluby: pán poslanec Brňák, pán poslanec Šimko, pán poslanec Fehér, pani poslankyňa Malíková, pani poslankyňa Záborská.
Pán poslanec Paška dal procedurálny návrh, aby sme prerušili rokovanie o návrhu skupiny poslancov, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, aby sme vytvorili priestor na rokovania medzi jednotlivými poslaneckými klubmi a až na budúcej schôdzi rokovali o návrhu, ktorý je predložený na rokovanie 45. schôdze Národnej rady.
Prosím, prezentujme sa a hlasujme o tomto návrhu.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 93 poslancov.
Za návrh hlasovalo 26 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 64 poslancov.
Hlasovania sa zdržali 3 poslanci.
Návrh sme neschválili.
Prosím teraz pána poslanca Brňáka ako určeného za poslanecký klub HZDS, aby vystúpil k predloženému návrhu.
Pán poslanec Cabaj.
Poslanec T. Cabaj:
Pán predsedajúci, vzhľadom na skutočnosť, ktorá sa stala pred chvíľou, že znova bol porušený rokovací poriadok. Totiž vo faktickej poznámke nemožno dať procedurálny návrh. A my sme hlasovali o tom, čo vlastne nebolo predložené v zmysle rokovacieho poriadku, chcem požiadať, keďže tento parlament zriadil komisiu, ktorá mala pripraviť určitý návrh alebo postup, skôr ako budeme pokračovať v ďalšom kroku, vás žiadam, aby táto komisia predložila svoj výstup, lebo tá komisia bola zriadená týmto parlamentom. A ak tento parlament chce ďalej pokračovať - načo nám je potom tá komisia? Lebo minimálne prijať uznesenie, že túto komisiu už rušíme, lebo nám je na nič, keďže ste sa v koalícii dohodli, že máte dosť hlasov a prijímate návrh ústavy tak, ako títo štyria poslanci, ktorí sa pod to podpísali, takto to predkladajú. O tomto je pokračovanie, a preto dávam návrh prerušiť a nech nám komisia predloží svoje stanovisko alebo záver, k čomu sa dopracovala, pretože tento parlament túto komisiu zriadil.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Cuper.
Poslanec J. Cuper:
Pán predsedajúci, mám procedurálny návrh, aby druhýkrát, ak bude aj pán predseda parlamentu hovoriť od veci, aby ste ho vypli s takou chuťou, akou vypínate často nás.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, páni poslanci, budeme hlasovať o procedurálnom návrhu pána poslanca Cabaja, ktorý odporúča, aby komisia, ktorá bola zriadená Národnou radou na vypracovanie analýzy platného stavu terajšej ústavy, podala Národnej rade Slovenskej republiky svoje stanovisko.
(Hlasovanie.)
Prezentovalo sa 93 poslancov.
Za návrh hlasovalo 31 poslancov.
Proti návrhu hlasovalo 46 poslancov.
Hlasovania sa zdržalo 12 poslancov.
Nehlasovali 4 poslanci.
Návrh sme neschválili.
Pán poslanec Brňák - ako prvý vystupujúci za poslanecký klub HZDS.
Poslanec P. Brňák:
Vážený pán predsedajúci,
najskôr jednu poznámku. Myslím si, že v danom prípade sme nemali dať hlasovať o tomto návrhu nie preto, že bol podaný v rámci faktickej poznámky, ale preto, že tento návrh bol riadne zaznamenaný a bol riadne uvedený v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá zriadila uvedenú parlamentnú komisiu, ktorá mala dať analýzu súčasného ústavného stavu, kde bolo výslovne konštatované, ak sa nemýlim, že predseda tejto komisie pán podpredseda Hrušovský dá informáciu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, ak sa nemýlim, v mesiaci september minulého roku. Čiže mám taký dojem, že aj táto skutočnosť vyvracia to, čo hovorí pán predseda Migaš, keď sa pokúšal zaštítiť touto komisiou ako niečím, čo má dať legitimitu akejsi dohody a spolupráce medzi koalíciou a opozíciou. Táto komisia dodnes nedala žiadny výstup, ale, naopak, voľne sa transformovala do skupiny, ktorá predkladala tento návrh novely ústavy. Aj o tomto budem hovoriť ešte vo svojom vystúpení.
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážení členovia vlády Slovenskej republiky,
vážená Národná rada,
celkom na úvod chcem poukázať na skutočnosť, že návrh takej rozsiahlej zmeny ústavy, o ktorom dnes rokujeme v druhom čítaní, nemali predkladať poslanci vládnej koalície, ale samotná vláda, pretože legislatívny proces na Slovensku 11 rokov po novembri 1989 a 7 rokov po rozdelení federácie by už v žiadnom prípade nemal byť revolučný, ale skôr vecný a odborný. Okrem toho z tých istých dôvodov navrhovaná zmena ústavy mala disponovať aj občianskou legitimitou, napríklad prostredníctvom posledných parlamentných volieb. Nie je predsa normálne, aby postupná gradácia návrhov smerujúcich k schváleniu fakticky novej Ústavy Slovenskej republiky mala taký priebeh, že v mesiaci máji 1999 skupina šiestich poslancov vládnej koalície pripraví variant ústavnej zmeny, v ktorej sa navrhuje 12 rozsahom skôr drobných zmien, a aby tá istá skupina, ale už bez poslanca Fica a Mészárosa, o rok neskôr predložila návrh novely ústavy už v rozsahu 92 navrhovaných zmien a doplnkov. Navyše aby samotná vláda vo svojom stanovisku podmienila svoj súhlas s takouto zmenou ústavy až po zapracovaní ďalších 63 pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov.
Ponúka sa prirodzená otázka: Poslanci vládnej koalície nevedia v takej vážnej veci dosiahnuť zhodu so svojou vládou tak, aby do parlamentu predložený návrh plne konvenoval predstavám vlády? Takýto postup jednoznačne svedčí o chaose, nesystémovom prístupe a o neustálom prispôsobovaní sa novým požiadavkám vo veci, ktorá mala mať veľmi jasnú obsahovú a formálnu kontúru už na samotnom počiatku.
Profesor ústavného práva Igor Paluš v stavisku Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, ktoré bolo doručené parlamentnej komisii na revíziu ústavy, v tejto súvislosti vo všeobecnosti uviedol, citujem: "Skôr ako budeme hovoriť o konkrétnych zmenách ústavy, musíme zaujať stanovisko k východiskám teoretickým, metodologickým a ústavnoprávnym otázkam, v ktorých musí mať ústavodarca jasnú koncepciu. Na báze ich objasnenia možno hľadať odôvodnenie ich konkrétnych zmien a následne zdôvodniť ich potrebu." Koniec citátu.
Je možné v súvislosti s týmto návrhom novely ústavy hovoriť o dopredu známej, jasnej koncepcii, ak napríklad v priebehu roka sa pracovné verzie návrhov novely ústavy menili ako na bežiacom páse? Ak najskôr skupina poslancov pripravila návrh pozostávajúci z 12 zmien ústavy a o nejaký čas tá istá skupina poslancov iba bez dvoch predložila návrh už 92 zásadných zmien ústavy?
Iste si všetci pamätáme, že tento parlament v minulosti zriadil parlamentnú komisiu, ktorej pôvodným zmyslom malo byť zmapovanie kvality teraz platnej ústavy. Pre väčšiu časť členov tejto poslaneckej komisie však skutočným zmyslom činnosti bolo iba priamo využívať know-how tejto komisie a jej materiálnych možností na formulovanie návrhu poslaneckej ústavnej zmeny. Myslím si, že by bolo zaujímavé počuť od predkladateľov tohto návrhu, koľko pracovných verzií návrhu zmeny ústavy existuje, ak sa nemýlim, je ich okolo 20. V čom to je, že z pôvodne navrhovaných 12 zmien dnes máme na stole 167 zmien? Pričom 92 je v návrhu a 75 v uznesení výboru pre financie, rozpočet a menu. A tento počet bude určite ešte fakticky zvýšený, pretože viacerí poslanci, a dokonca politické strany vládnej koalície avizovali predloženie ďalších pozmeňujúcich návrhov. Nabaľovanie navrhovaných ústavných zmien z pôvodne 12 na v súčasnosti 167 sa s pravdepodobnosťou hraničiacou istote nedialo na základe politicky a právne uvážlivého a racionálneho prístupu z pohľadu celej spoločnosti, ale na základe lobizmu skupín zainteresovaných na ich výhodnejšom ústavnom postavení, ďalej na politickom vydieraní a tiež, pevne verím, iba na politickej korupcii, či už v rámci politickej strany, alebo jednotlivých poslancov.
Najzávažnejšie dôvody, ktorými predkladatelia deklarujú nevyhnutnosť prijatia novely ústavy, spočívajú v tom, že nás neprijmú do Európskej únie a do NATO, ak sa neschváli navrhovaná zmena ústavy. Ďalej, že naša ústava je v mnohých ustanoveniach nejasná a nekonkrétna. A nakoniec, že viaceré ustanovenia ústavy sa v praxi ukázali ako chybné.
Z pohľadu Hnutia za demokratické Slovensko vedeli by sme si, aj si vieme, predstaviť zmeny Ústavy Slovenskej republiky, ktoré by mohli disponovať možno 100-percentnou podporou tohto zákonodarného zboru. Neviem si však prakticky predstaviť, že hľadanie spoločne akceptovateľnej vôle koalície s opozíciou, či aspoň s Hnutím za demokratické Slovensko, pretože nemôžem hovoriť za Slovenskú národnú stranu, by sa malo viesť na podklade parlamentnej tlače 643, ale ani tlače číslo 613, v ktorej ide o návrh pána poslanca Fica.
V závere svojho vystúpenia sa dotknem možnej dohody, ktorá by mala nádej na úspech, na úspech nie iba jednej osoby, či iba vládnej koalície, ale na úspech takpovediac celospoločenský či koalično-opozično-väčšinovo akceptovateľný. Iba takáto podpora môže garantovať potrebnú stabilitu ústavnej zmeny. Ak takýto súhlas bude pri schválení tejto fakticky novej ústavy absentovať, bude to ústava naoktrojovaná, teda nanútená, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou zdrojom budúcej ústavnoprávnej a ústavnopolitickej nestability na Slovensku.
Podstatný dôvod, prečo je návrh fakticky novej Ústavy Slovenskej republiky na pôde parlamentu, totiž nespočíva iba v tom, že vládna koalícia disponuje, uvidíme, či je to skutočne tak, ústavnou väčšinou, ani v propagandistických tvrdeniach politikov vládnej koalície, o ktorých som už hovoril. Podstatné dôvody na zmenu ústavy sa datujú odo dňa 1. september 1992, keď poslanci SDK, či terajšej SDKÚ, KDH a Strany maďarskej koalície hlasovali proti terajšiemu zneniu ústavy a poslanci SOP, Demokratickej strany či ďalších nevolebných strán sa na tomto hlasovaní nezúčastnili. Všetky tieto strany sa potrebujú ústavnoprávne alebo, ak chcete, štátoprávne konvalidovať.
Poslanci za Stranu demokratickej ľavice vtedy za ústavu hlasovali, čím sa aspoň čiastočne získal širší, nie iba vládno-koaličný súhlas, ktorý, mimochodom, ako sa ukazuje, nestačil. Nádejali sme sa, že aspoň takáto nevyhnutná ústavná zhoda medzi koalíciou a vtedy opozičnou SDĽ bude dostatočným stabilizátorom samotnej ústavy. Život však ukázal, že pre stabilitu ústavy sa žiada širšia politická a spoločenská zhoda, ako to bolo v roku 1992 pri prijímaní teraz platnej ústavy. Hovorím to preto, že dnes predkladatelia návrhu novely ústavy nedisponujú ani takou mierou podpory, ktorá bola v parlamente v roku 1992. Ak túto novelu ústavy nepodporí Hnutie za demokratické Slovensko, Slovenská národná strana, poslanec Fico, za ktorým stojí politický subjekt s nie nevýraznou podporou, a ak navyše v budúcich voľbách uspejú ďalšie politické strany, ktoré dnes nie sú v parlamente, je skoro na 100 % isté, že prípadne nová ústavná väčšina, či už koaličná, alebo pre zmenu ústavy účelová, doslova prevalcuje aj skeletové ustanovenia platnej Ústavy Slovenskej republiky.
Aby som bol správne pochopený, toto nie je vyhrážka zo strany ohrdnutého opozičného HZDS, ale toto je podľa všetkého možná cesta reflektujúca na strednodobo budúci stav spoločnosti u nás a okolo nás. Osobne by som si najviac želal, keby sme v ústave urobili nevyhnutné sanačné úpravy a keby sme zakonzervovali tento nový ústavný stav tak, aby ani prípadná budúca ústavná väčšina nemala možnosť niečo meniť podľa svojich politických, mocenských či individuálnych chutí. Takéto ústavnoprávne poistky, ktorými múdri štátnici zabezpečili stabilitu ústavy, a tým aj stabilitu spoločnosti, sú známe a používané viacerými demokratickými štátmi Európy. Nemennosť, alebo skôr ťažšia meniteľnosť ústavy nevyjadruje spoločenskú strnulosť a nemodernosť, pretože sú iné poistky ústavnej povahy, ktorými sa ventilujú, dynamickosť, modernosť a nové overené trendy.
Predložená novela ústavy je vo všeobecnosti v mnohých jej ustanoveniach ústavnoprávnym experimentom. Ak hovorím experiment, mám na mysli predovšetkým navrhované ustanovenia neprimerane zoslabujúce Slovenskú republiku ako štát. Mám na mysli jednostranné a nevyvážené obmedzenie zvrchovaných práv Slovenskej republiky v rámci vypísaného bianko šeku. Mám na mysli navrhované nekoordinované a nevyvážené zmeny v deľbe moci. Mám na mysli založenie nedefinovaného ústavnoprávneho princípu územnej samosprávy. Mám na mysli zavedenie ústavných novotvarov, ktoré nie sú overené praxou. Mám na mysli neprimerané posilnenie Ústavného súdu. Mám na mysli formálne posilnenie súdnej moci bez väzby na zvýšenie zodpovednosti súdnej moci. Mám na mysli napríklad vojenské obsadenie nášho štátu na základe nášho ústavného splnomocnenia. A mohol by som pokračovať ďalej.
Je pravda, že niektoré naznačené trendy tohto návrhu sa objavujú v teoretických a vedeckých prácach či vo vystúpeniach ústavnoprávnych vedcov a teoretikov. Bolo by však žiaduce, aby predkladatelia úprimne a jasne potvrdili, že toto všetko sú z pohľadu právne filozofického trendy liberálnej demokracie. Podčiarkujem v tejto súvislosti výraz trendy. Samozrejme, že tieto trendy nepovažujem za diabolské či nelegitímne, ale ako konzervatívne a vlastenecky založený človek musím ešte raz povedať, že predložená novela ústavy je v mnohých jej ustanoveniach teoretickým experimentom, ktorý síce môže priniesť slávu docentovi ústavného práva na domácich, ale najmä zahraničných seminároch a konferenciách, či pri jeho kariérnom postupe, ale ústava ako základný zákon štátu by predsa nemala vychádzať iba z profesionálnej ambície jedinca či, nedajbože, ako objednávka z pohľadu a potrieb nie vnútroštátnych.
V ústavnoprávnej teórii sú známe prípady tzv. opisovačov ústav. Hovorí o nich aj vedec, teoretik Ducháček, ktorý v pejoratívnom označení týchto "otcov ústav" píše: "Vybavený anotáciami a úplnými textami ústav ich vkladajú do svojich ústav, alebo marxistické, či leninsky založené ústavy prevádzajú do ústavčiny, t. j. dávajú im šat ústavnoprávnej podobnosti s demokratickými vzormi ústav." Byť napríklad docentom alebo profesorom na katedre porovnávacieho ústavného práva, asi by som ťažko odolával ponuke byť takýmto otcom ústavy.
Všetkým tým, ktorí si myslia, že ústavné pomery v našej krajine nemajú byť zakorenené v domácom prostredí a nemajú vychádzať z domáceho prostredia, chcem dať do pozornosti ústavnoprávne trendy v liberálnom Česku, alebo napríklad v Poľsku, kde nielen politici, ale tiež právna veda čoraz väčšmi akcentujú národnoštátny záujem týchto krajín z pohľadu záujmov českých, alebo poľských, a to aj pri navrhovaných ústavnoprávnych mechanizmoch na vstup týchto krajín do Európskej únie. Koniec koncov presne takto je vnímaný ústavný text aj v ostatných krajinách, napríklad Európskej únie.
Neodpustím si v tejto súvislosti jednu osobnú poznámku. To, ako chápe jeden z podstatných tvorcov tejto novely poslanec Kresák pojem vlastenectvo, je zrejme podobné tomu, ktoré prezentoval pán poslanec Langoš, nech sa neurazí, keď uviedol, že zatiaľ najsilnejšie vlastenectvo pocítil, keď s hrdosťou v očiach sledoval prílet amerických bojových stíhačiek F 16 na letisko v Kuchyni na Záhorí. (Potlesk.)
Pán poslanec Kresák v niečom v podobnej situácii uviedol, že "rozhodnutie Strany maďarskej koalície podporiť v parlamente novelu Ústavy Slovenskej republiky je vyjadrením ich podpory slovenskej štátnosti".
Všetci vieme, keď hovorím všetci, mám na mysli aj poslanca Kresáka a predstaviteľov Strany maďarskej koalície, že jediným dôvodom podpory ústavy zo strany Strany maďarskej koalície je politický obchod v ústupkoch vládnej koalície pre Stranu maďarskej koalície. Inými slovami povedané, podpora slovenskej štátnosti zo strany Strany maďarskej koalície spočíva, pán poslanec Kresák, v zriadení Maďarskej fakulty na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre, vo vydaní pôdy neidentifikovateľných vlastníkov, v nadštandardnom záväzku tejto vládnej koalície v rámci Charty regionálnych a menšinových jazykov a zrejme tiež v zriadení národnostne väčšinového územného celku. Ak toto je podporou slovenskej štátnosti, tak nepochybujem o tom, že celá novela ústavy smeruje vlastne k podpore slovenskej štátnosti.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, myslím si, že budete súhlasiť s názorom, že vzhľadom na rozsah a obsah navrhovaných ústavných zmien ide de facto o novú Ústavu Slovenskej republiky. Existujú vyjadrenia viacerých odborných autorít, ktoré poukazujú na skutočnosť, že niet dôvodu na prijatie takej rozsiahlej novely ústavy. Takéto zmeny ústavy sa dejú pri revolúciách, zásadných spoločenských zmenách, teda určite nie v dôsledku zmeny vládnej väčšiny a dosiahnutia požadovanej ústavnej väčšiny, či, nedajbože, v dôsledku predchádzajúceho hlasovania proti ústave. Dovolím si upriamiť vašu ctenú pozornosť na priebeh, akým sa rokovalo o tomto návrhu na pôde parlamentu, pretože tento spôsob svedčí skôr o atmosfére silových riešení, chaose a kvalifikovane skoro nulitnej podpore tohto návrhu vo všetkých výboroch parlamentu, ktoré o ňom rokovali.
Iste si všetci pamätáme, ako poslanci vládnej koalície pripravovali predpolie úspechu rokovania o tomto návrhu na pôde gesčného ústavnoprávneho výboru. Predseda ústavnoprávneho výboru pán poslanec Orosz vtedy v pléne Národnej rady Slovenskej republiky z ničoho nič podal návrh v mene troch poslaneckých klubov, aby do ústavnoprávneho výboru boli dovolení ďalší poslanci vládnej koalície z jediného účelového dôvodu, aby mechanicky naplnili poslanci vládnej koalície trojpätinovú väčšinu v tomto výbore a aby pohodlne schválili text novely ústavy. Musím konštatovať, že to bol návrh "hodný demokrata a demokratických pravidiel". Našťastie poslanec Tuchyňa, vtedy predseda poslaneckého klubu Strany demokratickej ľavice, usvedčil poslanca Orosza z nefér správania sa, keď konštatoval, že on ako predseda poslaneckého klubu SDĽ za tento klub žiadny súhlas so zaradením takéhoto bodu nedal. Aj takéto klamstvo či nedemokratické správanie je v základnom kameni tohto návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky.
Vzhľadom na to, že predmetný návrh novely ústavy nebol doteraz predmetom širšej odbornej a spoločenskej diskusie o ňom, predpokladalo sa, že aspoň na pôde parlamentu budú vytvorené podmienky na odbornú oponentúru tohto textu nielen poslancami, ale tiež externými odbornými posudkami. Toto nebolo z vôle väčšiny v ústavnoprávnom výbore umožnené. Týmto bola vlastne diskusia o novele ústavy na pôde ťažiskového výboru anulovaná.
Ak som hovoril o tom, že predložený návrh nebol predmetom širšej odbornej oponentúry, trvám na tomto názore napriek tomu, že predkladatelia hovorili a hovoria niečo iné. Je totiž až priepastný rozdiel medzi vyjadrovaním sa niektorých odborníkov k možnej zmene ústavy v čase, keď žiadny text neexistoval, a medzi oponentúrou relevantnej verzie, ktorá je postúpená do legislatívneho procesu. To, čo je minimálne pre históriu podstatné, je to, že tento návrh novely ústavy nezískal ani v gesčnom, ani v ostatných výboroch potrebnú väčšinu hlasov, až na výbor pre financie, rozpočet a menu, kde bolo k nemu vznesených ďalších nad 70 pripomienok. Jediný relevantný podklad na rokovanie pléna o návrhu novely ústavy je uznesenie výboru pre financie, rozpočet a menu, pretože gestorský ústavnoprávny výbor neprijal ani jedno pozitívne uznesenie k samotnému návrhu novely ústavy. Toto je ďalšia morová rana pre tento návrh novely ústavy.
Ďalšou je následný priebeh rokovania o tomto bode na 36. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, kde bol zaradený ako 41. bod tejto schôdze a mal sa prerokovať 19. 9. 2000, teda v pamätný deň Slovenskej republiky, ktorým si pripomíname prvé verejné vystúpenie Slovenskej národnej rady. V uvedený deň verejne vystúpil nie v mene pamätného dňa, ale v mene štyroch poslaneckých klubov pán poslanec Šimko, ktorý navrhol vypustiť tento bod z rokovania 36. schôdze. A tak slávnostnú atmosféru opäť vystriedala tvrdá práca na garanciu 90 poslaneckých hlasov, ktorej výsledok máme žať v týchto dňoch. Ten, kto pozná legislatívny proces tohto parlamentu, vie, že pre rokovanie o návrhu zákona je, resp. malo by byť najpodstatnejšie rokovanie o ňom v jednotlivých výboroch parlamentu a najmä v gestorskom výbore. Aj keď sa predseda parlamentu vyjadril, že on disponuje 22 žetónmi, ktoré podporia novelu ústavy, predsa len bývalo dobrým zvykom v parlamente, že ak návrh zákona nemal potrebnú podporu minimálne vo väčšine výborov, s maximálnym dôrazom na výbor gestorský, že v skutočnosti tento návrh nemal nádej na úspech ani v samotnom pléne parlamentu. Je niečo ako tradícia, stavovská česť poslancov, legislatívne pravidlá, ktoré by mali aspoň z času na čas zmeniť žetóny zase na poslancov ako zástupcov občanov v parlamente.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, v ďalšej časti svojho vystúpenia sa dotknem jednotlivých ustanovení novely tejto ústavy.
V článku 1 návrhu novely ústavy sa navrhuje znenie: "Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky." V tejto súvislosti sa pokúsim upriamiť vašu pozornosť na obsah pojmov absolútna verzus relatívna suverenita najmä vo väzbe na povinnosť štátu dodržiavať pravidlá medzinárodného práva.
Je mimo akejkoľvek pochybnosti, a hovoria o tom aj teoretické a vedecké práce z oblasti ústavného práva či z medzinárodného práva verejného, že koncepcia absolútnej suverenity štátu dnes vo všeobecnosti predstavuje opustený názor. Podľa tejto koncepcie absolútnej suverenity je štát skutočným suverénom iba vtedy, ak on sám a jednostranne môže stanoviť, či a ako dlho bude používať určité pravidlá medzinárodného práva vo vzťahu k iným medzinárodnoprávnym subjektom. Tak ako hovorí Ignac Seidl Hohenweldern: "Takýto výklad pojmu suverenity by v skutočnosti zničil aj onen minimálny základ dôvery, ktorý je nevyhnutne potrebný pre existenciu dobre prospievajúcich medzištátnych vzťahov."
Takáto myšlienka absolútnej suverenity mala silnú a živnú pôdu najmä v Nemecku v druhej polovici 19. storočia, vo Zväze sovietskych socialistických republík pre rokom 1989 a v praxi rozvojových krajín. Z toho vyplýva, že v dnešnom civilizovanom svete sa žiadny suverénny štát nemôže jednostranne zbaviť akéhokoľvek právneho záväzku. Dnešný suverénny štát je síce slobodný potiaľ, že nemusí svoju vôľu podrobovať vôli iného štátu. Ale na druhej strane ten istý štát sa musí podriadiť a podrobiť pravidlám medzinárodného práva, ktorých obsah nie je jednostranne a suverénne meniteľným. V takomto prípade hovoríme o relatívnej suverenite. Tento pojem relatívnej suverenity je v dnešnej právnej teórii a praxi akceptovateľný, použiteľný a možno z neho vychádzať.
Neodpustím si v tejto súvislosti jednu poznámku, ktorá v praxi deformuje to, čo bolo povedané o nevyhnutnosti podriadenia sa a podrobenia štátu pravidlám medzinárodného práva v záujme vyššom, v záujme mieru a blaha ľudstva. Aj dnes, ako to bolo vlastne vždy, existujú štáty veľké, silné, a dokonca demokratické štáty, ktoré v mene toho či iného porušujú pravidlá medzinárodného práva. To by nás však nemalo viesť k záveru, že aj my na Slovensku môžeme takto postupovať, zvlášť ak vieme, že nie sme ani takí veľkí, ani takí silní. V tomto smere sa teda môžeme zhodnúť na tom, že aj Slovenská republika disponuje relatívnou suverenitou, teda suverenitou, na základe ktorej môžeme ako štátne spoločenstvo odmietnuť podrobenie sa alebo podriadenie sa vôli iného štátu, ale nemôžeme ani z vôle štátneho suveréna odmietnuť pravidlá medzinárodného práva. V tomto duchu by bolo možné akceptovať základ navrhovaného znenia nového odseku 2 článku 1, ktorý hovorí, že "Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky".
Ale zároveň treba povedať, že to, čo je uvedené v závere navrhovanej úpravy, kde sa hovorí o záväznosti ďalších medzinárodných záväzkov, nie je náležite jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Vedia navrhovatelia v túto chvíľu povedať, aká je definícia medzinárodného záväzku, kde ešte možno hovoriť o medzinárodnom záväzku a kde už nie? Nezakladáme týmto neurčitým znením možné konflikty do budúcnosti? Ak definujeme osobitne pojem medzinárodný a osobitne pojem záväzok, zistíme, že tento spojený výraz je neúmerne abstraktný. O medzinárodnom záväzku predkladatelia v dôvodovej správe nehovoria nič. Pokúšajú sa tu iba uviesť bližšie, čo by sa malo chápať ako zásady medzinárodného práva, ale zároveň výslovne konštatujú, že o bližšiu definíciu jednotlivých zásad medzinárodného práva sa môže v rámci svojej rozhodovacej činnosti pokúsiť aj orgán oprávnený na výklad samotnej ústavy.
Takýchto odkazov v dôsledku abstraktného nejasného znenia, nedostatočnej konkretizácie je v návrhu novely ústavy oveľa viacej. Tak ako je to vlastne?
Deklarovaným dôvodom na potrebu prijatia novely Ústavy Slovenskej republiky bolo aj z úst predkladateľov konštatovanie, že v niektorých ustanoveniach teraz platnej ústavy je znenie nedostatočné, nedostatočne konkretizované, nie je dostatočne zrozumiteľné, a v tejto novele, kde sa zakladá toľko nových ústavnoprávnych pojmov nedefinovaných, nejasných, nekonkrétnych, to už predkladateľom neprekáža? Toto protirečenie sa ťahá doslova celou touto novelou a pre budúcnosť zakladá zdroj ústavnoprávneho a ústavnopolitického napätia. Aj v tomto prípade platí, že "vodu kážu, a víno pijú".
V poradí druhá pre nás neprijateľná zmena sa dotýka nového znenia článku 7 ods. 2, podľa ktorého "Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe preniesť časť svojich zvrchovaných práv na medzinárodnú organizáciu, ktorej je členom. Ak to ustanovuje medzinárodná zmluva a ak takáto medzinárodná zmluva vydáva právne záväzné akty, sú tieto priamo záväzné a majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky". Navrhované znenie má celkom päť odsekov a rieši veľmi závažné veci v budúcnosti Slovenska. Podľa nášho názoru je navrhované znenie článku 7 ods. 2 pre Slovensko nevýhodné a z pohľadu národného záujmu až príliš kapitulačné, pretože hovoriť nie konkrétne, ale vo všeobecnosti o prenose svojich neurčitých zvrchovaných práv na akúkoľvek medzinárodnú organizáciu, to je tiež prejav vlastenectva, o ktorom som už hovoril v prípade dvoch spomenutých pánov poslancov. Treba povedať, že v tejto súvislosti je aj názor samotnej vlády Slovenskej republiky odlišný.
Ako som už uviedol v úvode, medzi hlavné propagandistické tvrdenia politikov vládnej koalície patrí, že nás neprijmú do Európskej únie či NATO, keď neprejde táto novela ústavy. Ponechám bokom absurdnosť tohto tvrdenia, ktoré je podobné tomu, keď premiér Dzurinda povedal poslancom vládnej koalície, že ak sa neprijme novela zákona o veľkej privatizácii, že bude naňho spáchaný atentát. Nepochybujem v tejto súvislosti však o tom, že ak by vládna koalícia neodovzdala lukratívny majetok do zahraničia, že skutočne v politickom zmysle slova by premiér Dzurinda neprežil.
Nemôžem súhlasiť ani s tvrdením, že, obrazne povedané, dnes je absolútne nevyhnutné, aby naša ústava mala zakotvený ústavný mechanizmus na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie a navyše v takej podobe, ako sa navrhuje v novokoncipovanom článku 7. Naopak, ak sa pozeráme na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie aj cez naše okuliare, tak ako to robia všetky štáty vstupujúce do Európskej únie, aj napríklad už spomínané Česko, zistíme, že by bolo pre nás oveľa prijateľnejšie a výhodnejšie, aby sme ústavnoprávny mechanizmus prevodu výkonu časti našich zvrchovaných práv v prospech Európskej únie formulovali a schválili v čase, keď otázka vstupu Slovenska do Európskej únie bude reálna. To, čo môže urýchliť náš vstup do Európskej únie či NATO, spočíva predovšetkým v získaní možno 90-percentnej podpory našich občanov pre tento vstup v zlepšení ekonomickej a politickej situácie u nás, a nie v urýchlenom vytvorení ústavnoprávneho mechanizmu tohto vstupu, zvlášť ak dnes nevieme, aká bude Európska únia vo vlastnej úrovni dosiahnutej integrácie v čase, keď tam budeme vstupovať.
Minulý týždeň bola v médiách zverejnená informácia, podľa ktorej Slovensko bude po rozšírení Európskej únie patriť spolu s ďalšími siedmimi kandidátskymi krajinami medzi najchudobnejšie štáty Európskej únie. Vyplýva to zo Správy Európskej komisie o hospodárskej a sociálnej kohézii, ktorú minulý týždeň zverejnili v Bruseli. Podľa tejto správy sa na Slovensku výška príjmu na osobu bude pohybovať okolo 40 % priemeru 27-člennej únie. Grécko, Portugalsko a Španielsko ako chudobnejšie krajiny Európskej únie dosahujú výšku príjmu na osobu 80 % z priemeru Európskej únie, čo je raz toľko ako u nás. Tieto tri chudobnejšie krajiny Európskej únie sú dotované z prostriedkov Európskej únie do sumy 90 % ich priemerného príjmu na osobu.
Skutočne si myslíte, páni z vládnej koalície, že ak vstúpime o rok, dva či tri do Európskej únie, bude Európska únia dotovať výšku príjmov na osobu u nás tak, že dosiahneme úroveň 90-percentného príjmu na osobu v krajinách Európskej únie? Naozaj si myslíte, že krajiny Európskej únie budú dotovať, dobrovoľne odovzdávať pre Slovensko obrovskú sumu, ktorá bude vyrovnávať našu situáciu zo 40 % na 90 % priemeru Európskej únie?
V tomto návrhu novely ústavy chceme riešiť, ako do Európskej únie, ale vláda premiéra Dzurindu by mala dať predovšetkým odpoveď na otázku, prečo sa ekonomická a sociálna situácia pre bežného občana tohto štátu stáva existenčne neudržateľnou. Prečo reálne príjmy na osobu sa neprispôsobujú v smere od 40 % k 100 % priemeru Európskej únie, ale, naopak, o 40 % smerom dole.
Toto, a nie úprava v ústave je faktické odmietanie vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Toto je skutočne "dobrá" správa pre Slovensko v podaní žoviálneho gramofónu premiéra Dzurindu.
Veľa sa tiež dnes hovorí o možných budúcich podobách inštitucionálnych foriem Európskej únie, dokonca o Ústave Európskej únie, o unifikácii rozhodujúcich právnych noriem únie, napríklad v oblasti ľudských práv, trestných činov a podobne. Práve preto by sme dnes mali dva razy merať a oveľa opatrnejšie strihať aj v rámci našej ústavy, a to najmä v takej citlivej otázke ústavnoprávnej povahy, akou je štátna suverenita a jej prevod, obmedzenie či dokonca niečo iné.
Všetkým poslancom vládnej koalície, ktorých predtým strašil premiér spáchaním atentátu na jeho osobu a teraz straší možno tým, že nás neprijmú do Európskej únie, chcem povedať, že teoreticky keby sme nemali v ústave žiadnu zmienku o možnom vstupe do Európskej únie či NATO, a to ani v čase, kedy by nás do týchto organizácií prijímali, mohli by sme tam jednoducho vstúpiť. Vo všeobecnosti totiž možno povedať, že ústava toho-ktorého štátu nemusí bezpodmienečne obsahovať špecifické ustanovenia, ktoré majú zmysel integračnej normy na to, aby sa príslušný štát nemohol zúčastniť založenia, resp. nemohol pristúpiť k účasti na nadnárodných spoločenstvách. Aj bez takéhoto výslovného splnomocnenia patrí táto možnosť implicitne do kompetencií štátu.
Štát je oprávnený o svojej existencii a prejavoch svojej existencie sám disponovať, môže sa dokonca včleniť do štátu iného, a tým rozhodnúť o zániku svojej existencie. To isté platí vtedy, ak štát prenáša iba časť svojich výsostných práv, svojej suverenity na medzinárodné organizácie. K prenosu suverenity dochádza potom konkrétne zmluvou medzinárodného práva verejného, ku ktorej pristupuje ešte vnútroštátny zákon, ktorým sa vyslovuje súhlas s danou zmluvou.
Je potrebné v tejto súvislosti, keď neexistuje osobitná ústavná úprava, zdôrazniť, že prevod suverenity sa v konkrétnom prípade uskutočňuje po prvé prostredníctvom zmluvy medzinárodného práva verejného, ktorá je uzavretá s ostatnými členskými štátmi a v ktorej sú stanovené právomoci alebo kompetencie, ktoré majú byť predmetom tohto prevodu. A po druhé prostredníctvom vnútroštátneho zákona, napríklad aj ústavného, ktorý na jednej strane vyjadruje súhlas parlamentu s danou zmluvou a na druhej strane predstavuje zmenu ústavy, totiž priznanie určitých kompetencií alebo právomocí, ktoré predtým patrili štátu samotnému, nadnárodným spoločenstvám. Tým však, samozrejme, nechcem povedať, že by sme takéto ustanovenie nemali v ústave mať. Existuje možno už celá knižnica odborných prác na tému suverenita a európska integrácia.
Veď si zoberme iba základný fakt, že zatiaľ čo Európske spoločenstvá majú medzinárodnoprávnu subjektivitu, Európska únia je "iba" označenie pre spoluprácu členských štátov na poli spoločnej, vonkajšej a bezpečnostnej politiky a v oblasti justície a vnútorných záležitostí. Európska únia ako taká teda nemá v súčasnosti právnu alebo medzinárodnoprávnu subjektivitu. Je tiež pravdou, že ústavnoprávny mechanizmus vstupovania jednotlivých štátov do Európskej únie sa v hrubých rysoch vyvinul do dvoch podôb integračných noriem.
Po prvé, krajiny, ktoré umožňujú prevod výsostných štátnych práv, prevod právomoci alebo pôsobnosti, napríklad Nemecko, Rakúsko, Španielsko, prevod kompetencií, napríklad Dánsko, Holandsko, Luxembursko, a poznáme aj krajiny, ktoré splnomocňujú k obmedzeniu štátnej suverenity, napríklad Francúzsko a Taliansko. Tieto integračné normy sa však v jednotlivých krajinách odlišujú aj na základe ďalších skutočností. Niektoré ústavné ustanovenia hovoria o tom, že právomoc sa prevádza k výkonu, napríklad v Španielsku, Belgicku, alebo že k prevodu dochádza iba na prechodný čas, napríklad v Luxembursku, alebo že sa prevádzajú iba jednotlivé alebo určité výsostné práva, napríklad Rakúsko a Belgicko.
Viaceré ústavy napríklad výslovne uvádzajú, že určité vlastnosti, ktoré sú podstatné a typické pre právo Európskej únie, ustanovujú, že tieto vlastnosti sa prijímajú. Tak napríklad pripúšťa článok 8 ods. 3 portugalskej ústavy vytvorenie takých medzinárodných organizácií, ktorých právne akty majú v portugalskom práve bezprostredný právny účinok. Veľmi ďaleko v tomto smere ide írska ústava, ktorá výslovne vyhlasuje prednosť komunitárneho práva, a to dokonca pred írskym ústavným právom.
Praktická otázka s vytvorením ústavnoprávneho mechanizmu umožňujúceho vstup do Európskej únie stojí takto: Ako možno chápať samotný prevod či prenos suverenity či výsostných práv? Odpoveď na túto otázku poskytli až konkrétne rozhodnutia národných ústavných súdov, napríklad nemecký a taliansky Ústavný súd, keď definovali tento prevod suverenity ako otvorenie sa štátnej moci, otvorenie sa škrupinky suverenity tak, že cudzie právo sa môže stať bezprostrednou súčasťou vnútorného právneho poriadku. Členský štát sa takto vzdáva svojho práva upraviť výlučne vlastnými právnymi normami právne vzťahy na svojom štátnom území.
Podľa môjho názoru však najpodstatnejšia otázka v procese hľadania konkrétneho ústavnoprávneho mechanizmu na vstup predovšetkým do Európskej únie stojí takto: Existujú nejaké hranice, mantinely alebo aspoň poistky na zbavovanie sa či prevod suverenity štátu? Túto otázku si podľa môjho názoru navrhovatelia tejto novely nepoložili, čo by bol ten lepší prípad, alebo sa ňou vedome nezaoberali, čo je ten horší prípad.
Ustanovenie navrhovaného článku 7 ods. 2, ako už bolo povedané, je bianko podpísaný šek so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi.
Dovolím si v tejto súvislosti povedať, že ani jeden štát Európy nemá také jednostranné zbavenie sa zvrchovaných práv bez nejakých výraznejších poistiek z toho plynúcich, ako sa navrhuje v článku 7 ods. 2 tejto novely ústavy.
Áno, je pravda, že podobné znenie obsahuje napríklad rakúska ústava, ale treba zároveň povedať, že rakúska ústava má tiež článok 23e, 23f a článok 142. V rámci týchto ústavných článkov sa vytvára napríklad veľmi striktný a obmedzujúci ústavný priestor pre vládu, ministrov a jednotlivých kompetentných osôb prichádzajúcich do styku s Európskou úniou, ktorí nemôžu ani len vystúpiť, nieto ešte prijímať iné závažné rozhodnutia voči Európskej únii bez toho, aby toto nemali odobrené parlamentom. V týchto ustanoveniach je ústavne premietnutá priorita národnoštátneho záujmu Rakúska. Ak by bez súhlasu parlamentu rakúski predstavitelia napríklad v Rade Európskej únie takto konali, nastupuje ich zodpovednosť a cez Ústavný súd možno dosiahnuť stratu ich úradu, dokonca aj dočasnú stratu politických práv.
Osobitný článok rakúskej ústavy hovorí napríklad o tom, že Rakúsko spolupôsobí pri spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike Európskej únie. Čiže zvýrazňuje zároveň nielen odovzdanie niečoho, ale tiež akúsi ústavnoprávnu vnútornú výhradu v tom, že ak by Európska únia v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky obchádzala Rakúsko, tak si vyhradzuje urobiť Rakúsko určité vlastné možno aj právne závery.
Takto môžeme pokračovať vlastne v každej ústave, kde sú zmienky o prevodoch či obmedzeniach štátnej suverenity.
Predkladatelia návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky v dôvodovej správe hovoria, že sa v tomto smere inšpirovali príkladom zo Spolkovej republiky Nemecko. V tomto smere však povedali iba "A" a zabudli povedať, že existuje aj "B". Pretože aj Ústava Spolkovej republiky Nemecko výslovne obsahuje určité ohraničenie rozsahu integračných noriem, čo napríklad táto novela Ústavy Slovenskej republiky neobsahuje. Ako príklad možno uviesť nový článok 23 nemeckého základného zákona, ktorý od založenia Európskej únie nahradil predtým platný článok 24 základného zákona. Zatiaľ čo predchádzajúci článok 24 ods. 1 základného zákona Spolkovej republiky Nemecko neformuloval žiadne ohraničenia integračnej normy, v platnom znení článku 23 ods. 1 sa hovorí o tom, že Spolková republika Nemecko spolupôsobí pri rozvoji Európskej únie, ktorá je, a teraz citujem, "viazaná zásadami demokracie právneho štátu, sociálneho štátu a federalizmu, zásadou subsidiarity a ktorá zaručuje ochranu základných práv v rozsahu v podstate porovnateľnom so základným zákonom. Za týchto okolností a k týmto účelom môže Spolková republika Nemecko preniesť svoje výsostné práva, suverenitu na Európsku úniu. Pokiaľ by uvedené požiadavky na činnosť Európskej únie neboli plnené, bolo by spolupôsobenie Spolkovej republiky Nemecko protiústavné. Výkon moci Európskych spoločenstiev či Európskej únie je z pohľadu nemeckého ústavného práva v súlade s ústavou, len pokiaľ sú tieto kritériá zachovávané." Teda k prevodu výsostných práv či suverenity došlo iba za týchto predpokladov a iba v tomto rámci.
Pán poslanec Kresák, zásady sociálneho štátu, federalizmu a zásada subsidiarity je pre Spolkovú republiku Nemecko významnejšia ako ich účasť v Európskej únii. Prečo aj o týchto aspektoch ústavnoprávnej formulácie, umožňujúcej vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, predkladatelia nehovoria? Prečo o nich neuviedli nič v dôvodovej správe? Prečo iba niečo vytrhnú z kontextu? Neverím, že je to ich nevedomosť. Je to skôr zámer smerujúci k tomu, že načo zvýrazňovať nejaký záujem nejakej Slovenskej republiky. Je to vlastenecký cit predkladateľov, ale v krivom zrkadle, o ktorom som už hovoril skôr. Aj toto je súčasť posolstva tohto návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky.
Navrhovaný ústavný mechanizmus obmedzovania našej suverenity, či už podľa samotného návrhu ústavy, alebo aj na základe stanoviska vlády je z týchto dôvodov pre Slovenskú republiku nevýhodný, pričom z plynutia času nevyplývajú nejaké významné právne alebo politické konzekvencie. Neodmietame však našu účasť pri koncipovaní takého ústavnoprávneho mechanizmu nášho vstupu do Európskej únie či iných medzinárodných štruktúr, ktorý výraznejším spôsobom bude akcentovať národnoštátny záujem Slovenskej republiky.
Značný právny guláš nás očakáva aj v spojitosti s navrhovaným článkom 7 ods. 5, podľa ktorého, citujem: "Medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ktorými je Slovenská republika viazaná, majú prednosť pred jej zákonmi." Vzhľadom na to, že toto ustanovenie má platiť s účinkami ex nunc, to znamená od prípadnej účinnosti tejto novely ústavy, vzniká bizarná situácia, že jeden a ten istý druh medzinárodných zmlúv v jednom prípade nebude mať prednosť pred zákonmi a v druhom prípade bude mať prednosť pred zákonmi. To znamená, že kvázi rovnaké medzinárodné zmluvy budú podliehať rôznemu právnemu režimu iba podľa toho, či boli schválené pred alebo po účinnosti novely ústavy.
V tejto súvislosti stojí za to odcitovať dôvodovú správu na strane 36. Predkladatelia tam uvádzajú: "Aj keď bolo retroaktívne pôsobenie inkorporačného princípu z ústavnej a právnej stránky dôslednejšie, prinieslo by značnú mieru právnej neistoty, vyžadovalo by si dôslednú analýzu obsahu a pôsobenia platných medzinárodných zmlúv v pomerne krátkom čase, a to nielen tých, ktoré schvaľovala Národná rada Slovenskej republiky, ale aj tých, ktoré prevzala Slovenská republika po bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. A značne by tiež menilo zmysel dosiaľ uplatňovanej adaptačnej praxe."
Ak hovoria predkladatelia o právnej neistote, táto je v danom prípade prítomná aj vtedy, ak vytvoríme dva nerovnaké režimy pre medzinárodné zmluvy rovnakej povahy, a dokonca si myslím, že v tomto prípade bude väčšia, ako keby sme medzinárodné zmluvy spred účinnosti tejto novely, pokiaľ bude schválená, podriadili z hľadiska ich sily vnútroštátnym zákonom. Skôr v danom prípade platí druhý argument, spočívajúci v tom, že predkladatelia nemali čas na analýzu všetkých takýchto medzinárodných zmlúv z minulosti. Táto argumentácia svedčí o chaose a zbrklosti prípravy tohto návrhu, pretože plynutie času nemôže byť argumentom na predloženie nedorobku. Ak by skutočne chceli navrhovatelia túto vec riešiť, mali dodnes od podania tejto novely na pôdu parlamentu nad osem mesiacov na analýzu všetkých doterajších medzinárodných zmlúv a na ich zosúladenie s novým právnym režimom navrhovaným v článku 7 ods. 5 tejto novely.
Pod bodom 7 tohto návrhu sa navrhujú slová "štátne orgány a orgány územnej samosprávy" nahradiť slovami "orgány verejnej moci". V tejto súvislosti treba kvitovať, že predkladatelia opustili svoje predstavy o novelizácii článku 2 ústavy, v rámci ktorého chceli oveľa zásadnejším spôsobom, ako je uvedené v tomto bode, zameniť pojem štátna moc pojmom verejná moc. Aj keď by sa zdalo, že z kontextu doterajšieho znenia článku 26 ods. 5, ktorého sa má zmena pod bodom 7 tohto návrhu dotknúť, nejde o významnejšiu zmenu, opak je pravdou. Nejde totiž ani tak o znenie dotknutého článku 26 ods. 5, ktoré po zmene hovorí, že nie štátne orgány a orgány územnej samosprávy, ale orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Základný problém navrhovanej zmeny spočíva v tom, že keď predkladatelia zrejme narazili na odmietnutie zavedenia nového ústavnoprávneho termínu verejná moc v článku 2 Ústavy Slovenskej republiky, kde by to malo za následok principiálnu zmenu v ústavnoprávnej konštrukcii pojmov moc a štát, tak sa pokúsili tento nový termín prepašovať v inom, kvázi bezproblémovom ustanovení článku 26 ods. 5, ako aj v ďalších ustanoveniach, ktoré spomeniem. Navyše tým, že sa tu budí zdanie posilnenia štátneho jazyka.
Je to vcelku rafinovaný prístup, pretože z hľadiska praxe experimentálny, nepreskúšaný a nedefinovaný pojem verejnej moci sa dostane priamo do textu ústavy so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi.
Už skôr citovaný profesor Paluš vo svojom posudku vo vzťahu k stabilite ústavy píše, citujem: "Stabilita ústavy je daná nielen stabilitou vzťahov, ktoré reguluje, ale aj stabilitou spôsobu ich regulácie. V naznačenom zmysle ústava pôsobí na realitu riešenia všetkých či takmer všetkých prípadov vyskytujúcich sa v procese jej každodenného uplatňovania. Ak má ústava plniť svoju právnu a stabilizačnú funkciu, a tým následne vytvárať predpoklady na pevný právny poriadok umožňujúci legislatívne riešiť základné otázky života spoločnosti a štátu, musí garantovať stabilitu univerzálnych princípov, pojmov, typologických riešení i modelov, ktoré tvoria jadro jej obsahu. Na ústavu je potrebné hľadieť ako na ucelený systém. Treba vidieť, čo zmena jej konkrétneho obsahového prvku vyvolá v rámci celého systému. Zmenu nemožno vykonať izolovane, odtrhnuto od ústavy ako systematicky usporiadaného súboru právnych noriem". Podčiarkujem najmä záver: "Pri zmene ústavy nie je možné predkladať návrhy, ktoré sa zakladajú na nových ústavnoprávnych poznatkoch nedozretých na realizáciu."
Toľko aj k tomuto problému profesor Paluš.
Som o tom presvedčený, že zavedenie zdanlivo nevinného nového termínu orgány verejnej moci do základného zákona nášho štátu nie je v súčasnosti dozreté na jeho ústavnoprávnu realizáciu. Nie je predsa mysliteľné, aby taký závažný pojem, ako je verejná moc a orgány verejnej moci, bol na jednej strane dverami vypudený v článku 2 ústavy, ktorý rieši principiálne otázku štátu, štátna moc verzus verejná moc. Tento návrh bol obsiahnutý v jednej z prvých verzií poslaneckej novely ústavy z mája 1999. A aby na druhej strane bol ten istý pojem vpustený cez okno do iného, menej problémového ustanovenia.
Je pravda, že predkladatelia v dôvodovej správe prejavili snahu dotknúť sa definovania pojmu verejná moc, a to cez rozhodnutie bývalého Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Táto definícia je však príliš abstraktná a ešte neúplnejšie je v dôvodovej správe definovaný pojem orgánov verejnej moci, najmä v určení toho najviac podstatného, ktoré orgány verejnej moci ešte sú a ktoré už nie sú.
Podobným spôsobom sa tento pojem vkladá do bodu 13 návrhu, a to v súvislosti s inkompatibilitou pre predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úpradu v bode 54 návrhu, a to v súvislosti s inkompatibilitou pre členov vlády, a v bode 76 v súvislosti s inkompatibilitou funkcie sudcu Ústavného súdu.
Závažnejšie použitie tohto teoretického pojmu orgány verejnej moci sa predpokladá v bode 79 návrhu novely ústavy, ktorý sa dotýka doplnenia článku 142 ods. 1 ústavy. V tomto ustanovení sa vlastne rozširuje právomoc všeobecných súdov aj na zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Je to surový, neprežutý a nesystémový pokus vytvoriť na súdoch novú súdnu agendu, definične neohraničeného orgánu verejnej moci.
Myslím si, že najmä z hľadiska politickej, ale tiež ústavnoprávnej dimenzie existuje značná citlivosť, až výbušná atmosféra v súvislosti s navrhovaným bodom 15 poslaneckého návrhu novely ústavy a v poradí ďalších článkov, ktoré sa pokúšajú riešiť ústavnoprávny mechanizmus územnej samosprávy. Pretože na kontext týchto novokoncipovaných ustanovení s dnešnou a zrejme najmä budúcou politickou realitou na Slovensku budú reagovať viacerí poslanci za Hnutie za demokratické Slovensko, obmedzím svoje vystúpenie vo vzťahu k tomuto problému na principiálne problémy navrhovanej územnej samosprávy.
V prvom rade chcem upozorniť predovšetkým poslancov vládnej koalície a, samozrejme, aj občanov Slovenskej republiky, ktorí sledujú tento parlamentný prenos, že navrhovaná úprava územnej samosprávy, ako sa o nej hovorí v článku 64a a nasledujúcich predloženého návrhu, je v priamom rozpore s ústavnými princípmi uvedenými v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný štát, ako aj v rozpore s článkom 3 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je územie Slovenskej republiky jednotné a nedeliteľné. (Potlesk.) Ďakujem.
Teraz sa v krátkosti pokúsim vysvetliť, prečo je to tak. Ak si zoberieme viac-menej akúkoľvek učebnicu ústavného práva, zistíme, že všetky tieto definujú základné stavebné prvky štátu predovšetkým týmito pojmovými znakmi: územie, obyvateľstvo a moc. Územie, obyvateľstvo a moc od čias zrodu štátu ako takého boli a sú takými fundamentálnymi znakmi, po dosiahnutí ktorých možno priznať národu, spoločenstvu, etniku, proste skupine ľudí, existenciu štátneho spoločenstva so všetkým, čo z toho vyplýva.
Prečo o tom hovorím? Podľa navrhovaného článku 64a ods. 1 novely ústavy obec a vyšší územný celok sú samostatnými, podčiarkujem samostatné územie, územnými a správnymi celkami Slovenskej republiky združujúcimi osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt, podčiarkujem obyvateľstvo daného územia. Podľa odseku 2 citovaného článku obec a vyšší územný celok majú právo na samosprávu. Podrobnosti ustanoví zákon. Podľa navrhovaného článku 67 vo veciach územnej samosprávy rozhodujú obec a vyšší územný celok samostatne. Povinnosti a obmedzenia možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať len zákonom. Územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku.
Podľa navrhovaného článku 68 vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môžu obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia, čiže rozhodnutia, referendum, všeobecne záväzné nariadenia vo veciach samosprávy. Toto všetko je naplnením mocenského prvku organizácie obyvateľstva na úrovni vyššieho územného celku.
Podľa navrhovaného článku 125 ods. 1 písm. c) Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných nariadení podľa článku 68 s ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ak o nich nerozhoduje iný súd. Pri tomto návrhu, teda článku 125, zvýrazňujem, že rozpor medzi všeobecne záväznými nariadeniami vo veciach územnej samosprávy a zákonmi, ktoré by mohli obmedzovať túto samosprávu, nepatrí do navrhovanej kompetencie Ústavného súdu.
Ale predovšetkým podľa novokoncipovaného článku 127a Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému zásahu štátu do ich práva na samosprávu.
Ak si prečítame všetky tieto navrhované zmeny článku 64a, článku 67, článku 68, článku 125 a článku 127a vo vzájomnom ich prepojení, dospejeme k týmto záverom:
1. Obec, ale predovšetkým vyšší územný celok vo veciach samosprávy spĺňajú navrhovanými ústavnými zmenami základné stavebné prvky štátnej organizácie spoločnosti, ktorými sú územie, obyvateľstvo a moc. Nechcem túto chvíľu domýšľať väzbu samosprávneho vyššieho územného celku s požiadavkou Strany maďarskej koalície na zriadenie etnickej župy.
2. Navrhované ústavné zmeny zakotvujú nový doteraz nepoznaný ústavný princíp samosprávy, s ktorými v rozpore nemôžu byť právne normy nižšej právnej sily, ako je ústava, pričom v ústave nie je definovaný rozsah originálnych právomocí obce, ale najmä vyššieho územného celku. Prípadný zápas o právomoci medzi napríklad Komárňanskou župou možno štátom a Slovenskou republikou, zatiaľ štátom, bude rozhodovať nie parlament napríklad svojimi zákonmi, hoci žijeme v parlamentnej forme vlády, ale Ústavný súd. A to, čo je najviac podstatné v takomto prípadnom spore na Ústavnom súde, spočíva v tom, že Ústavný súd nebude mať ústavou absolútne nič povedané, aké sú pôvodné právomoci samosprávy.
Na strane 56 dôvodovej správy predkladatelia takýto záver potvrdzujú konštatovaním, citujem: "Veci, ktoré patria do územnej samosprávy, do jej originálnej pôsobnosti obcí a vyšších územných celkov, ústava ako základný zákon štátu môže iba veľmi ťažko vyjadriť. Táto úloha musí byť preto naplnená prostredníctvom vykonávacieho zákonodarstva." Pokúsim sa to povedať ešte jasnejšie. Na jednej strane teda rozsah originálnych právomoci územnej samosprávy obcí a vyšších územných celkov zverujeme na zákon a na druhej strane takáto zákonná úprava nemôže byť v rozpore s ústavným princípom samosprávy, o ktorom nevieme nič. Iba ak to, že prípadný rozpor zákona s týmto ústavným princípom samosprávy rozhoduje Ústavný súd. Čo je toto za kocúrkovo, pán poslanec, tu neprítomný, Kresák? Takýchto otázok a väzieb na možno budúcu realitu územnej samosprávy na Slovensku by bolo určite viacej...