Středa 14. února 2001

Podpredseda NR SR M. Andel:

Ďakujem.

V rozprave budeme pokračovať vystúpením pána poslanca Krajčiho. Pripraví sa pán poslanec Faič a potom pán poslanec Sopko.

Nech sa páči, pán kolega, máte slovo.

Poslanec G. Krajči:

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

dovoľte mi, aby som sa v prvom rade poďakoval ctenej koalícii, že nám umožnila vystupovať v tejto rozprave bez časového obmedzenia, čo považujem za veľmi pozitívny signál a je to skutočne prejavom toho, že ste pochopili po dva a pol roku, že aj opozícia má určité práva, ktoré sú dokonca garantované v ústave, a to je právo na slobodu prejavu. Dva a pol roka ste nám toto právo odopierali, takže, chvalabohu, teraz môžeme vystupovať a som veľmi rád, že to počujú aj občania Slovenskej republiky. Preto budem možno trošku obšírnejší, aby som povedal všetko, čo som cítil a čo cítim v súvislosti s prijímaním novely Ústavy Slovenskej republiky.

Ústava je skala, na ktorej spočíva demokratická vláda. Je to formálne konštatovanie základných povinností, obmedzení a postupov orgánov. Ústava krajiny je najvyšší zákon štátu a všetci občania od predsedu vlády po nádenníka a po posledného občana sa musia podrobiť jej ustanoveniam. Ústava, ktorá je zvyčajne kodifikovaná v jednom písomnom doklade, prinajmenšom určuje moci Národnej rady, poskytuje záruky základných ľudských práv a stanovuje základné postupy vlády.

Ústavy napriek svojmu trvalému, dlhodobému charakteru musia byť schopné zmien, prispôsobení a opráv, ak sa nemajú stať skvostnými skamenelinami. Najstaršia písomná ústava na svete je Ústava Spojených štátov amerických. Pozostáva zo 7 stručných článkov a 26 dodatkov. Už 27, mi tu šepká pán predkladateľ. Tento písomný doklad je však iba základom širokej štruktúry súdnych rozhodnutí, štatútov, prezidentských činov a tradičných praktík, aké sa vybudovali za viac ako 200 rokov. Takýto spôsob vývoja ústavy sa odohráva v každej demokracii.

Vo všeobecnosti sú dve názorové školy na tvorbu dokladov a zmien v národnej ústave. Jednou je prijatie zložitej procedúry vyžadujúcej mnoho krokov a súhlas väčšiny. Následkom toho sa ústava mení zriedkavo a aj to iba v závažných dôvodoch, ktoré majú značnú podporu vo verejnosti. Takýto model platí napríklad v Spojených štátoch, ktorých ústava je stručným konštatovaním všeobecných princípov, právomocí a obmedzení vlády spolu s presnejším vymenovaním povinností, postupov a v zákonných právach základných práv občanov ako jednotlivcov.

Oveľa jednoduchšia metóda dopĺňania a opráv, ktoré používajú mnohé krajiny, je ustanovenie, že každý dodatok možno prijať schválením legislatívou a voličmi pri najbližších voľbách. Ústavy schopné meniť sa podľa tohto spôsobu môžu byť dosť dlhé s konkrétnymi výnosmi, ktoré sa len málo odlišujú od všeobecného charakteru legislatívy. Žiadna ústava napísaná v 18. storočí, podobne ako americká, by nebola prežila nezmenená do konca 20. storočia. Podobne žiadna dnes platná ústava neprežije do nasledujúceho storočia bez schopnosti meniť sa, aj keď sa bude pevne držať princípov slobôd jednotlivca, práva na riadny súdny proces a vlády len so súhlasom ovládaných.

Toľko azda z teórie, ktorá hovorí o tom, čo je to ústava. Treba povedať, že Hnutie za demokratické Slovensko nemá absolútne žiadne výhrady voči tomu, aby naša slovenská ústava, ktorá bola prijatá v roku 1992, bola novelizovaná, ale aby bola novelizovaná v záujme občanov Slovenskej republiky, v záujme demokracie, plurality názorov a v záujme otvorenosti k európskym štruktúram. Žiaľ, musím konštatovať, že novela ústavy, ktorá je predkladaná, nespĺňa tieto kritériá, hoci predkladatelia hneď v úvode hovorili, že ústava bude demokratickejšia, že ústava bude otvorenejšia, že ústava bude prijateľnejšia pre integráciu Slovenska do európskych štruktúr. V tejto ústave som to nenašiel a v ďalšom vystúpení vám budem aj citovať, že to skutočne tak nie je.

Ale začnem tam, kde je téma najcitlivejšia, začnem tam, kde sa všetky body súčasnej rozpravy stretávajú, a to je takzvaná maďarská karta. Chcem povedať, že nie Hnutie za demokratické Slovensko zneužíva maďarskú kartu, maďarskú kartu práve zneužívate vy na to, aby ste ich použili na presadzovanie určitých záujmov, ktoré nie sú v prospech ani Slovenskej republiky, ani v prospech týchto občanov žijúcich u nás na Slovensku. Často sa hovorí o nacionalizme a o tom, že Hnutie za demokratické Slovensko sa blíži k takýmto stranám, pretože presadzuje záujmy svojho vlastného národa. Aby som nevystupoval ako predstaviteľ HZDS, dovolil som si použiť myšlienky José Louis Abélana, známeho španielskeho filozofa, profesora na Madridskej univerzite, ktorý vydal myšlienky pre 21. storočie a v tejto stati sa trošku venuje aj otázkam nacionalizmu a národnostnej politiky.

Dovoľte citovať z jeho myšlienok a poprosil by som vás, aby ste si potom z toho urobili záver na to, čo sa deje na Slovensku.

"Národný štát bol a ešte dodnes je prirodzenou politickou formou spoločenskej organizácie západného života, teda historicko-politickým subjektom par excellence. Odtiaľ vyplývajú prirodzené a do istej miery legitímne nároky každého národa konvertovať národné na štátne. Osobitne konfliktným sa tento problém stáva v prípade tých kultúrnych identít, či už ide o národy, etniká, ktoré existujú v rámci národného štátu bez možnosti artikulovať svoj vlastný politický hlas. Je to prípad Katalánska, Baskicka alebo Galície v Španielsku, alebo prípad národov, ktoré sa vyčlenili z bývalej Juhoslovanskej federácie. Znamená to, že bez ohľadu na krízu, ktorou národný štát prechádza, stále nestráca svoju platnosť. Nech je to tendencia vytvárať supranacionálne alebo multilaterálne organizmy, ako sú napríklad OSN, GAS, Európska únia akokoľvek silná, štátny aparát zostáva naďalej riadiacou silou, ktorá sa zatiaľ nedá ničím nahradiť.

Je očividné, že národný štát je vysoko premysleným a zložitým technickým výtvorom, ktorého užitočnosť preverili stáročia dejín. Z tohto hľadiska je v súčasnosti nenahraditeľnou organizáciou a zdá sa, že takou zostane aj v najbližšej budúcnosti. Národný štát zostáva v súčasnosti politickým subjektom par excellence medzinárodného života a nevyhnutným činiteľom vo vnútornom riadení každej krajiny. A mám tým na mysli nielen praktické otázky, ale i životné potreby morálneho a civilizovaného spolunažívania v našej epoche. Národný štát založený na demokratickom princípe predstavuje záruku a ochranu občianstva všetkých jednotlivcov a je to práve on, čo ochraňuje práva a slobody občana, a to vzhľadom na to, že národný štát je garantom suverenity, ktorá pochádza z ľudu a ľud v ňom nachádza aktívny a uvedomelý subjekt schopný prijímať rozhodnutia a podnikať kroky v prospech väčšiny. Okrem toho je každý národný štát produktom dejín, ktoré sa v priebehu stáročí rodili ako vôľa smerom ku konsenzu.

Čoraz viac sa presadzuje smerovanie k medzinárodným a nadnárodným konštrukciám, takmer mechanicky to vyvoláva opačnú reakciu. Z potreby zakotviť vo vlastných koreňoch lokálny charakter pramení afirmácia nových etnických a kultúrnych identít, ako aj zrod príslušných nacionalizmov. Avšak dať sa unášať touto tendenciou viedlo by k chaosu a bezbrehej atomizácii nových štátnych identít. Práve tu je funkcia národného štátu stále prvoradou potrebou, lebo práve on je dôležitým prostredníkom, ktorý musí byť rozhodcom pri artikulácii vzťahov medzi nadnárodnými organizáciami, národnosťami žijúcimi v rámci jedného štátu."

Čiže nie HZDS si vymyslelo, že základnou štruktúrou a organizačnou jednotkou, ktorá musí zastávať práva všetkých občanov, je štát a týmto štátom pre nás je Slovenská republika.

Vzhľadom na to, že sa tu hrá vždy maďarskou kartou, chcel som to pripomenúť aj cteným poslancom maďarskej koalície, že ja ich nepovažujem za Maďarov, pretože Maďari žijú v Maďarsku. Oni sú občania Slovenskej republiky, ktorí hovoria po maďarsky. Ich štátna príslušnosť je slovenská. Keď sa hlásia k národnosti maďarskej, je to ich vlastné rozhodnutie, pretože zo zákona vyplýva, že každý občan sa môže prihlásiť ku ktorejkoľvek národnosti, ale žiť môže v tom štáte, ktorého zákony uznáva. Bol by som veľmi rád, keby ste to brali tak, ako to skutočne je.

Sú štáty, v ktorých sa snažia občania získať štátne občianstvo preto, aby mohli dostať výhody, ktoré im zo štátneho občianstva plynú. Napríklad Spojené štáty majú organizovaný spôsob dávania štátneho občianstva tak, že je tam predpísaný čas trvalého pobytu, alebo prípadne, keď sa dieťa narodí v Spojených štátoch, získava občianstvo, z čoho plynú výhody. Vy ste štátni príslušníci, teda štátnej príslušnosti slovenskej, a že nie ste Maďari, je aj tá skutočnosť, že ani Maďari vás nepovažujú za Maďarov, pretože vás považujú za tých, ktorí žijú na Slovensku. Ale v každom prípade by som chcel povedať, že tí, ktorí chcú, aby ich práva ako občanov boli zastupované a boli prenášané aj do Ústavy Slovenskej republiky, mali by uvažovať o tom, aké sú ich požiadavky.

Mladá Slovenská republika, ktorej tvar a osud podstatne určujú naše parlamentné rozhodnutia, sa v týchto dňoch ocitla na križovatke, ktorú treba veľmi seriózne riešiť. Rozhoduje sa o tom, či Slovenská republika pod globalizačnými a unifikačnými tlakmi obháji predmet na prežitie alebo bude dotlačená na cestu postupného vnútorného rozkladu, straty duchovnej a územnej integrity, ktorou by sa skončila cesta slovenského národa a slovenského štátu. Plnou silou sa odohrávajú dva zápasy, ktoré sa nás životne dotýkajú. Prvý je zápas o dominanciu Maďarska v Dunajskej kotline a návrat Uhorska, o uskutočnenie maďarského mocenského sna. Pretože Maďarsko nie je a ani nebude konkurentom pre najsilnejšie krajiny Európy a pretože Maďari nie sú Slovania, necháva sa im v tomto priestore voľná ruka.

Druhý je zápas o dominanciu v euroázijskom priestore. Objavil sa v časoch Franskej ríše a prejavoval sa po stáročia ako komplex neslovanskej Európy zo Slovanov, z ich duchovnej i početnej sily a vitality. Tieto deje sú však súčasťou novodobého globálneho vývinu. Ide tu jednak o prístup k zdrojom energie a surovinám, jednak oslabenia a obkľúčenie slovanského pravoslávneho surovinami veľmi bohatého a potenciálne mocného Ruska, ale aj o vrazenie klina do tejto dôležitej oblasti...

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Krajči, chcel by som vás poprosiť, aby ste sa vo svojom vystúpení pridržiavali témy, o ktorej rokujeme. A ten je - návrh novely Ústavy Slovenskej republiky, ktorá nehovorí ani o globalizácii, ani o surovinovej základni, ale hovorí celkom o niečom inom.

(Ruch v sále.)

Poslanec G. Krajči:

Pán predsedajúci, ja som sa vám na začiatku svojho vystúpenia poďakoval, že ste tolerantný a demokratický, čo sa ukázalo, že bolo predčasné, ale aj napriek tomu som rozhodnutý pokračovať vo svojom vystúpení a vy nemáte právo moje vystúpenie skracovať ani obmedzovať.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ja vás tolerantne a demokraticky len upozorňujem, pán poslanec.

Poslanec G. Krajči:

Slovensko sa ocitá v synergickom poli týchto záujmov, o ktorých som hovoril a tlak naň silnie. Jeho zjavným nositeľom v stredoeurópskom priestore sa stalo Maďarsko a jeho vykonávateľom nacionálne maďarské strany na Slovensku. V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa rozhoduje o známych požiadavkách, ktoré sme si my nevymysleli a ktoré si vymyslela niektorá iná časť tohto politického spektra. V tomto osudovom čase sa hovorí o požiadavkách na založenie maďarskej fakulty, hovorí sa o prijatí charty menšinových jazykov, o odovzdávaní majetku tzv. neznámych vlastníkov pôdy, hovorí sa o tzv. Komárňanskej župe a tieto všetky veci vplývajú na to, akú ústavu a v akej podobe prijmeme a či všetky tieto snahy a smerovania, o ktorých sa v poslednom období hovorí, budú v najbližšom období realizované, alebo dokáže slovenská politická scéna reagovať tak, že bude brániť záujmy národného štátu. Uvedené skutočnosti nadobúdajú mimoriadnu silu preto, lebo sú v synergii, jedna podmieňuje alebo podporuje druhé a všetky smerujú k tomu istému cieľu.

Dovoľte mi teraz v ďalšom, aby som naozaj pristúpil konkrétne k jednotlivým článkom ústavy a k tomu, čo ústava rieši. Musím povedať, že tak ako na začiatku bolo naozaj potrebné, aby Ústava Slovenskej republiky zaznamenala určité zmeny a v mnohých veciach súhlasíme s navrhovanými zmenami, ktoré sa v predkladanom materiáli nachádzajú, neprotestujeme proti postaveniu Najvyššieho kontrolného úradu, proti jeho kompetenciám, neprotestujeme proti zvýšeniu lehoty zadržania z 24 na 48 hodín a neprotestujeme ani proti ďalším veciam, ktoré zlepšujú súčasnú Ústavu Slovenskej republiky. Ale máme výhrady voči tomu, že niektoré články ústavy, jej novely sú postavené tak, že do budúcna prinesú veľmi vážne problémy.

Napríklad v článku 69 ods. 2, 3 sa hovorí, že starosta alebo poslanec zastupiteľstva je volený na 4 roky. Ďalšie podrobnosti upraví zákon. Ale keď my dáme do ústavy najvyššieho zákona Slovenskej republiky, že tento občan zvolený v príslušnom volebnom období má právo štyri roky vykonávať funkciu, nemôžeme toto rozhodnutie zmeniť zákonom nižšej právnej sily, pretože on to má zaručené zákonom, ktorý je najvyšším zákonom, t. j. ústavou. Je to nesprávne a práve preto je potrebné to veľmi rýchlo zmeniť.

Ďalej je tu otázka týkajúca sa článku 69 ods. 4 a 6, kde sa hovorí, že predseda vyššieho územného celku vykonáva správu územného celku. V tejto ústave sa hovorí o tom, aké práva a kompetencie dostáva územný celok, ale absolútne sa nehovorí o tom, aké práva a kompetencie vo vzťahu k územnému celku bude mať štátna správa. Tým vzniknú spory, ktoré bude veľmi ťažké riešiť a tento spor v ústave nie je riešený a nie je riešený ani systém samosprávy. Na základe takto postaveného článku má samosprávny celok opodstatnenie, štátna správa nie je definovaná.

V článku 77 sa hovorí o nezlučiteľnosti funkcie poslanca a tento článok je znovu formulovaný tak, že poslanec nemôže byť členom ozbrojeného zboru, to znamená, že nemôže byť ani členom civilnobezpečnostnej služby, ba dokonca nemôže byť členom ozbrojeného zboru vôbec, to znamená, keď nás povoláte na vojenské cvičenie, stávame sa členmi ozbrojeného zboru, a tým nemôžeme vykonávať funkcie poslanca. Je to znovu nezmysel, ktorý sa tam akýmsi spôsobom dostal, a práve preto sa treba tým veľmi vážne zaoberať.

Čo sa týka paragrafov, teda článkov, alebo článku a bodov, ktoré hovoria o imunite poslanca, je to článok 78 ods. 3. Myslím si, že je to riešenie nedotiahnuté a polovičaté, pretože v tej podobe, ako to ostáva, je to znovu len prostriedok na diskrimináciu poslancov a zneužívanie zákonodarného zboru, pokiaľ tu bude politická väčšina, ktorá ho chce diskriminovať. Veď akáže ochrana poslanca prostredníctvom imunity, keď vlastne zbavovanie imunity je prvý verejný pranier, na ktorom tohto poslanca verejne dehonestujete, a potom sa zrazu zistí, že všetky veci boli neoprávnené, že všetky veci boli vykonštruované, tak vlastne potom imunita nestojí za nič, a preto sa skôr prihováram za to, čo predkladá Demokratická strana, žiadna imunita, všetci pred zákonom si budeme rovní a v tom prípade nebudete môcť využívať a zneužívať mediálne prostriedky tak, ako sa stávalo v predchádzajúcom období.

Ďalej ústava alebo návrh novely ústavy hovorí o tom, že sa vypúšťajú články týkajúce sa rozhodovať v referende o vstupe Slovenskej republiky do medzinárodných inštitúcií, kde mohlo 76 poslancov požiadať o to, aby takéto referendum bolo vypísané. Táto možnosť sa zákonodarnému zboru berie, nikto nepovedal prečo, prečo sa takýto inštitút ruší, prečo sa prechádza od formy parlamentarizmu k forme výkonnej moci prostredníctvom Ústavného súdu.

A v tomto článku práve to je to najkatastrofálnejšie, čo je, a to je pripravovanie nášľapných mín do budúceho obdobia, a to postavenie Ústavného súdu v rámci trojdelenia moci. Budem ešte v ďalšom vystúpení hovoriť, prečo to takto organizujete a prečo to takto robíte, zrejme sa pripravujete na to, že sa vaše volebné obdobie skončí, a potom čím viac nášľapných mín tým lepšie, aby ste mohli viac kričať a zneužívať postavenie, ktoré ste si vydobyli prostredníctvom súčasnej hlasovacej mašinérie v Národnej rade. Chcem len pripomenúť obdobie, keď sme volili ústavných sudcov a ani jeden návrh z radov opozície nebol realizovaný, takže Ústavný súd je jednofarebný, a keď ho tam zabétonujete na 12 rokov, máte istotu, že prostredníctvom tejto inštitúcie, ktorej keď odovzdáte kompetencie, budete môcť ovládať aj štát.

Pokiaľ ide o článok 86 písm. j), skôr by sa hodilo k písmenu k) z hľadiska vyslovovania súhlasu s pobytom cudzích ozbrojených síl na území Slovenskej republiky, toto v predchádzajúcej ústave nebolo, a to z jedného pochopiteľného dôvodu, že sme mali osobné skúsenosti so vstupom cudzích vojsk a okupáciou Slovenska, takže tento článok bol vôbec vypustený, tento inštitút sa teraz znovu objavuje a dávajú sa tieto kompetencie parlamentu a vláde.

Čo sa týka článku 95 ods. 2, kto ovládne Ústavný súd, ten vyhrá, je to jasné. Právo prezidenta podať návrh na Ústavný súd, či referendová otázka je v súlade s ústavou, ale toto právo prezidenta nie je obmedzené povinnosťou Ústavného súdu, dokedy má rozhodnúť. Čiže teoreticky sa môže stať, keby sme dali otázku o predčasných voľbách, prezident sa opýta Ústavného súdu a Ústavný súd mu môže odpovedať o štyri, päť rokov, pretože nemá žiadnu lehotu, v ktorej musí rozhodnúť, a teda vlastne v tomto volebnom období ani nerozhodne. A tak je to aj s inými zákonmi, kde Ústavný súd získa pochybnosť, ktoré môže jednoducho blokovať. Napríklad rozhodne sa, že zákon o štátnom rozpočte ohrozuje hospodársku stabilitu krajiny, a bude o ňom rozhodovať až dovtedy, kým neskončí volebné obdobie.

Toto sú veci, ktoré ste podsunuli pri tejto novele ústavy, aby ste si do budúcna vedeli zabezpečiť svoje postavenie. Nemožno ani súhlasiť s tým, čo sa hovorí v článku 26 ods. 5 o novom pojme tzv. inštitút verejnej moci. Nie je to právny výraz, a keď sa už taký výraz používa, musí byť expressis verbis povedané, kde platí a kde neplatí, pretože jeho výklad prinesie množstvo ďalších rozporov.

Pokiaľ ide o vykonávanie európskej dohody a približovanie sa k Európskym spoločenstvám, celý tento odsek je formulovaný zle a práve opačne, ako si vyžaduje Európska únia. My by sme potrebovali tento systém otvoriť na to, aby niektoré zmeny potrebné v súvislosti s integračným procesom, záväzky, ktoré musíme preberať v rámci Európskej únie, nemuseli prechádzať parlamentom, ale pri tomto texte sa tento problém absolútne nevyriešil.

Pokiaľ ide o článok 127 a 127a, smeruje k tomu, že sa kontrola samosprávy a jej aktov prenáša na Ústavný súd, čo zasa spomaľuje rozhodovanie v tejto veci. A ak sa vykonajú veci, ktoré sú momentálne protiústavné, kým sa rozhodne, bude to trvať veľmi dlho a navyše sa nezavádzajú koncepcie toho, čo by v našej koncepcii súdnictva malo byť. Otázky správneho súdnictva, otázky rozhodovania všeobecných súdov a až následne rozhodnutia Ústavného súdu.

Čo sa týka zavedenia inštitútu ombudsmana, diskusia nie je nová, o tejto veci sa už hovorilo niekoľkokrát, a tak ako už moji predrečníci niekoľkokrát zopakovali, náš systém je postavený na inom poriadku. Vychádza z toho, že kontrola nad výkonom ľudských a občianskych práv a slobôd bola zverená prokuratúre. Vieme, že v poslednom období, ale prejavuje sa to predovšetkým v období od roku 1998, sa zvádzal obrovský boj pri delení moci. Vieme, že po voľbách v roku 1998 ste získali v parlamente parlamentnú väčšinu a teda zákonodarná moc sa dostala pod vplyv vás, politikov, ktorí ste vytvorili účelovú koalíciu. Čiže zákonodarná moc neplní funkciu, je paralyzovaná a postavenie opozície je skutočne na dehonestujúcej úrovni.

Z hľadiska výkonnej moci ste ovládli všetky orgány štátnej správy, od najnižších článkov až po najvyššie články bez toho, aby ste tam pripustili čo len jedného opozičného zástupcu, bez toho, aby ste sa dokázali v okresoch alebo na nižších článkoch vôbec s týmito ľuďmi dohodnúť. Ale o čo sa zvádza najväčší boj a čo vám, chvalabohu, dosiaľ nevyšlo, je boj o súdnu moc. Tento boj spustil Ján Čarnogurský ako minister spravodlivosti a tento boj sa premietol až do parlamentu, keď bol predložený návrh na odvolanie predsedu Najvyššieho súdu, preto svoje ďalšie pripomienky budem smerovať do tej oblasti novely ústavy, ktorá sa týka súdnej moci.

Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 publikovaná v Zbierke zákonov pod číslom 460/1992 v znení ústavného zákona 244 obsahuje a definuje všetky ústavné orgány a mechanizmy, ktoré determinujú zvrchovaný, demokratický a právny štát. Najvyšší súd sa svojou rozhodovacou činnosťou, ale aj inými aktivitami, najmä zovšeobecňovacou prostredníctvom stanovísk a judikátov, dôstojne zaradil do systému najvyšších orgánov štátnej moci Slovenskej republiky. Principiálne prispieva k ochrane, uplatňovaniu a formovaniu zákonnosti, k rozvoju občianskeho a právneho vedomia a zúčastňuje sa na vytváraní morálnej a právnej zodpovednosti všetkých občanov za svoje konanie.

Postavenie a činnosť Najvyššieho súdu, ale aj krajských a okresných súdov, vrátane súdov vojenských, charakterizujú osobitné ústavné princípy, najmä sudcovská nezávislosť s nestrannosťou, ale aj sudcovskou zodpovednosťou. Nezávislosť totiž nie je výsada, ale princíp, ktorý má garantovať občanom nestrannú objektívnu a spravodlivú ochranu jeho práv. Nezávislé súdnictvo je teda neodňateľným právom občana tejto krajiny. Uvedomujúc si tieto skutočnosti a mieru zodpovednosti sudcov Slovenskej republiky, cítim povinnosť reagovať na návrh skupiny poslancov Národnej rady na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, najmä k navrhovaným ustanoveniam, ktoré sa týkajú siedmej hlavy druhého oddielu ústavy o súdoch a sudcoch.

Vychádzam však v maximálnej miere z medzinárodných dokumentov, najmä z materiálov Rady Európy. Pravidelná správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na vstup do Európskej únie za rok 1999 číslo 8496 sa zaoberá aj spôsobilosťou Slovenska v oblasti súdnictva a okrem iného v posudku o Slovensku komisia vyjadrila v dôsledku pravidiel na vymenovanie a odvolanie sudcov štvorročného obdobia a nadmerných právomocí ministerstva spravodlivosti vážne obavy o nezávislosť súdnictva.

Ústava je tým základom, ktorý poskytuje i pro praeteritum východiská aj pre zákony, ktoré by zabezpečovali aj pre budúcnosť takú pozíciu súdnej moci, aká je v demokratickom a právnom štáte a ktorá jej nepochybne patrí. Je to povinnosťou nielen vo vzťahu k samotným sudcom, ale aj vo vzťahu ku krajským a okresným a vojenským súdom.

Preto k tomuto návrhu mám tieto pripomienky - bod 7 článok 26 ods. 5 ústavy. Na rozdiel od skoršie spracovaného návrhu novely ústavy sa pôvodne navrhovaná zmena týka pojmu orgán verejnej moci. Objavuje sa v článku namiesto pojmov štátne orgány a orgány územnej samosprávy. Ak len tieto orgány máme rozumieť pod označením orgány verejnej moci, treba to uviesť expressis verbis, aby nemohlo neskôr dôjsť k rozširovaniu tohto pojmu iným výkladom. Je to aktuálne o to viac, že pojem orgány verejnej moci je uvedený napríklad potom v článku 109, v článku 129 návrhu novely ústavy.

K bodu 27, t. j. článok 78 ústavy týkajúci sa imunity, už som sa k nemu vyjadril, v tejto podobe je nedotiahnutý, absolútne zbytočný, radšej potom riešiť návrh, ktorý predkladá Demokratická strana, a imunitu poslancom zrušiť.

Bod 45, článok 102 písm. j) ústavy. Chápem opodstatnenosť a vhodnosť návrhu na novú úpravu práv prezidenta republiky udeľovať amnestiu, resp. abolíciu. Beriem späť. Abolícia však vždy významne odbremenila orgány predsúdneho konania, v dôsledku čoho sa kvalitnejšie a intenzívnejšie mohli venovať vážnejším prípadom. Odporúčam preto zvážiť generálne vylúčenie možnosti abolície, lebo za praktickejšie a spoločensky osožnejšie považujem model, ktorý pripustí abolíciu len v tzv. bagateľných trestných činoch. Napríklad pri nedbalostných, aj v prípade úmyselných trestných činov len vtedy, ak horná hranica trestu odňatia slobody nepresiahne jeden rok, vždy však len vtedy, ak ide o predtým neodsúdeného obvineného, resp. ak sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. V naznačených prípadoch totiž vedie trestné stíhanie spravidla len k nízkym podmienečne odloženým trestom a náklady na dokončenie konania nie sú vyvážené jeho výsledkom.

K bodu 60, t. j. článok 127 - Rozhodovanie Ústavného súdu. Ide o nový návrh znenia článku 127, než obsahoval skorší pracovný návrh. Z pohľadu súdov je návrh vyhovujúcejší, i keď nastolí otázky, ktoré je potrebné vysvetliť. Čo sa týka odseku 1, možno čiastočne súhlasiť. V ods. 2 však výraz "zruší" nahradiť inými formuláciami. Najmä konštrukcia odseku 2 článku 127 - treba voliť takú, aby sa vylúčilo postavenie Ústavného súdu ako súdu štvrtej inštancie všeobecného súdnictva. Takéto postavenie mu poskytuje práve právo zrušiť a zároveň vrátiť vec na ďalšie konanie. Bola by vyhovujúcejšia konštrukcia, podľa ktorej by nález Ústavného súdu v relevantných prípadoch bol dôvodom na obnovu konania. Podotýkam, že v podmienkach Slovenskej republiky potom však bude musieť mať Ústavný súd podstatne viac sudcov, ak budú chcieť rozhodovať v primeranej lehote. Prihováram sa za dotvorenie návrhu novely ústavy o ustanovenie, ktoré odporúča aj predseda Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu profesor Withaber, aby Ústavný súd po konštatovaní porušení práva sám rozhodol o finančnej náhrade. Tým by sa napríklad najčastejšie podávané sťažnosti na prieťahy v konaní vyriešili vnútornou úpravou.

K článku 141 ods. 1 platnej ústavy. Ide o zásadný problém, ktorým je samostatná rozpočtová kapitola pre súdnictvo, ktorú podľa súčasnej úpravy spracuje moc výkonná. V návrhu by preto bolo žiaduce - a je to aj požiadavka Európskej komisie - vyjadriť, že súdnictvo sa vykonáva a ekonomicky zabezpečuje oddelene od moci výkonnej, teda návrh štátneho rozpočtu vrátane rozpočtovej kapitoly pre súdnictvo schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky a pridelené rozpočtové prostriedky nemôže spravovať moc výkonná. Odporúčam do platného textu ústavy vsunúť za slovko "vykonávať" slovká "ekonomicky zabezpečuje". Účinnosť tohto článku by mohla nastať už od 1. januára 2001, lebo týmto dňom sa legislatívne už prijatou novelou zákona o rozpočtových pravidlách predpokladá, že Najvyšší súd je samostatná rozpočtová kapitola.

K bodu 78. Článok 141a - v organizácii správy súdnictva je nutné zmeniť doterajší neudržateľný stav, keď štátnu správu súdov vykonávajú ministerstvo a predsedovia a podpredsedovia súdov vymenovaní ministrom spravodlivosti. Špecifiká výkonu súdnictva vyžadujú špecifickú úpravu správy súdnictva, ktorá by v súlade s dokumentom Rady Európy viedla k vytvoreniu takého systému správy súdnictva, v ktorom sudcovia sami budú mať vplyv a zároveň i zodpovednosť za správu súdnej moci a budú tak prispievať k jeho riadnemu fungovaniu.

Zároveň tento systém bude poskytovať i nespochybniteľné záruky pre nezávislý výkon súdnictva. Podobne je to tak vo všetkých demokratických a európskych krajinách, a to aj v krajinách postkomunistických, napríklad Rusko, Poľsko, Slovinsko, Maďarsko, Estónsko. Sudcovia si uvedomujú potrebu zmeny a sú pripravení niesť svoj diel zodpovednosti nielen za rozhodovaciu činnosť, ale i za usporiadanie a chod celého súdneho systému.

Preto orgán na zaistenie správy súdnej moci Súdna rada Slovenskej republiky by mala prevziať úlohu ministerstva a ministra pri predkladaní návrhov na vymenovanie sudcov, pri vymenovaní a odvolávaní súdnych funkcionárov, pri prijímaní a výchove justičných čakateľov a sudcov, v oblasti súdneho dohľadu nad plynulosťou konania, dodržiavanie zásad sudcovskej etiky, dôstojnosti súdneho pojednávania a z toho odvodenú pôsobnosť disciplinárnu, ako aj správu súdnictva v oblasti personálneho, materiálneho a finančného zaistenia chodu súdov a tiež legislatívnu iniciatívu aspoň ohľadne justičných kódexov či zákonov, ktoré sa dotýkajú postavenia a pôsobnosti súdov, sudcov a súdnych úradníkov.

Preto navrhnuté zloženie Súdnej rady nie je vhodné. Navrhujem, aby Súdna rada bola zložená z predsedu Najvyššieho súdu ako predsedu Súdnej rady, desiatich sudcov za každý krajský súd, vyšší vojenský súd a Najvyšší súd po jednom, významných osobností volených Národnou radou v počte šesť. Nevylučujeme možnosť prizvať alebo priznať ministrovi spravodlivosti právo zúčastňovať sa na rokovaní Súdnej rady, a to len s hlasom poradným. Návrh na zloženie Súdnej rady v počte osemnásť členov, z toho deväť sudcov a deväť zástupcov nesudcovského stavu, z toho traja za prezidenta, traja za Národnú radu a traja za vládu dokumentuje nehasnúcu snahu znefunkčniť súdnictvo už aj len vytvorením možností nerozhodného hlasovania deväť - deväť.

Ďalej si niekto neuvedomuje, že ide o orgán sudcovskej samosprávy. Najmä predstaviteľmi exekutívy sa vyslovujú pseudoargumenty o zablokovaní rozhodovania v sudcovských radách, o čom majú svedčiť prípady z minulého roka. Mierne disciplinárne tresty, neochota iniciovať kárne konanie, spoločenská záruka za trestné stíhanie sudcu. Tieto názory jednoznačne svedčia o tom, že ich autori vôbec nepoznajú sudcovský zbor a dokumentujú trvalú snahu výkonnej moci ovplyvňovať súdnictvo a konať tak, aby ich ovplyvňovali v konaní a v rozhodovaní. Lebo nevyhovenie návrhu, ktorý podal predstaviteľ exekutívy, ešte neznamená nespravodlivé rozhodnutie, ani uloženie iného trestu, než bol navrhnutý, neznamená, že rozhodnutie nie je správne. Dokumentuje len nespokojnosť jednej zo strán uprieť zákonné právo jednej skupine občanov, ponúknuť spoločenskú záruku a dokonca z toho vyvodzovať naznačené závery, je diskrimináciou. O to viac, že o prijatí či neprijatí návrhu rozhodne nezávislý súd podľa zákona.

Navrhovaný počet zástupcov za Národnú radu traja, traja členovia rady a traja členovia za prezidenta nie je v súlade s celoeurópskou tendenciou obmedzovať vplyv výkonnej moci na moc súdnu. Vyplýva to napríklad, pokiaľ ide o autonómiu súdnej správy, aj z rokovania ministrov spravodlivosti pri okrúhlom stole vo Varšave, kde sa prítomní ministri zaviazali, že budú podporovať všetky opatrenia vedúce k zásade trojdelenia moci, čím sa zabezpečí nezávislá správa súdnictva, predovšetkým čo sa týka inštitucionálnych záruk nezávislosti súdnej moci.

V príkrom rozpore s naznačenými tendenciami je aj písmeno f) odseku 3 článku 141 a), podľa ktorého sa má Súdna rada vyjadrovať k návrhu rozpočtu Najvyšššieho súdu pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu. Ide o evidentnú snahu eliminovať postavenie Najvyššieho súdu ako najvyššieho orgánu súdnej moci. Okrem toho, že nie je jasné, akú záväznosť by to vyjadrenie malo, celkom chýba vo vzťahu k súdom nižšieho stupňa. Do právomocí Súdnej rady navrhujeme zveriť predkladanie návrhu rozpočtu vláde pri zostavovaní návrhu štátneho rozpočtu. Na konkrétnych rokovaniach za ministerstvo financií by sa zúčastnili správcovia jednotlivých kapitol, za Najvyšší súd štatutárny zástupca Najvyššieho súdu a za ostatné súdy, pokiaľ nebude vytvorená jednotná kapitola, ministerstvo spravodlivosti.

Odporúčame v ústave inštitucionalizovať aj Súdnu radu nižších súdov ako orgán správy týchto súdov. Pôsobnosť Súdnej rady v odseku 3 článku 141 by bolo potrebné doplniť o právomoci spočívajúce v dohľade nad plynulosťou konania a dodržiavania zásad sudcovskej etiky a dôstojnosti súdneho pojednávania, v zákonodarnej iniciatíve viažucej sa k justičným kódexom a zákonom, ktoré sa dotýkajú postavenia a pôsobnosti sudcov a súdnych úradníkov. V oprávnení vydávať súhlas na trestné stíhanie sudcov a na ich vzatie do väzby a o vymenovaní a odvolávaní predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov, vojenských súdov po dohode s ministrom obrany na základe výberového konania.

Návrh ustanovenia článku 141 a) odseku 3 prehliada odporúčania Rady Európy, konkrétne aj odporúčanie 1196/1999 a dokument 8496, v ktorom v bode 4 voľba predsedu a podpredsedov súdov, pod bodom 88 a 89 sa uvádza: "Ďalším problémom v kontexte nezávislosti súdnictva je, že minister spravodlivosti menuje, nahrádza a odvoláva predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov."

O bode 89 sa píše v tejto správe: "Zdieľame obavu vyjadrenú Slovenskou asociáciou sudcov, ale aj expertmi Európskej komisie, že takáto právomoc ministra spravodlivosti je v rozpore s nezávislosťou sudcov, a to hlavne v tom, že sudcom prideľujú prípady predsedovia súdov."

Rada Európy už pri svojom vniku zdôraznila, že zásada vlády zákona o podpore a ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákonné hodnoty Rady Európy existujú len tam, kde je silná a nezávislá sudcovská moc. Táto základná zásada vyplýva z delenia moci. Musí existovať nezávislosť súdnej moci nielen voči zúčastneným stranám, čím sa má zabezpečiť nestrannosť súdov, ale aj voči moci výkonnej a zákonodarnej, ako aj nezávislosť od politických, ekonomických a sociálnych nátlakových skupín. Tieto základné zásady návrh novely ignoruje tým, že ponecháva ministrovi spravodlivosti, t. j. členovi vlády, ktorá je výkonnou mocou, vymenovať týchto funkcionárov všeobecného súdnictva, ktorí denne priamo vplývajú na chod súdnictva. Čiže aj za tejto situácie si výkonná moc prostredníctvom ministra spravodlivosti, ktorý bude vždy politikom zachovávať nežiaduci negatívny a politický vplyv na súdnu moc.

Právomoc na základe výberového konania vymenovať predsedov a podpredsedov krajských a okresných súdov má patriť Súdnej rade, eventuálne predsedovi Súdnej rady na základe predloženého návrhu. Vzhľadom na uvedené odporúčame zmeniť návrh dikcie článku 141 a) ods. 3 tak, aby vyjadroval, že Súdna rada Slovenskej republiky vymenúva predsedov a podpredsedov okresných, krajských súdov, eventuálne na základe výberového konania predkladá predsedovi Súdnej rady návrhy na vymenovanie predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov a navrhuje predsedovi Súdnej rady odvolanie predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov. Je neprijateľné vypustenie kompetencie Súdnej rady bez kompetencie Súdnej rady vymenovať a odvolávať predsedov a podpredsedov krajských súdov a okresných súdov, vojenských súdov po dohode s ministrom obrany. V predloženom návrhu najmä v tomto prípade sa flagrantne, i keď kamuflovane, prejavila tendencia ovládnutia súdnej moci mocou výkonnou.

Z toho, čo som povedal, je zrejmé, že prostredníctvom navrhovateľov tejto ústavy sa prepašovalo do ústavy množstvo vecí, ktoré nemajú nič spoločné s tým, na čo sa odvolávajú predkladatelia. Práve naopak, to, čo by malo byť predmetom tejto novely, sa do tejto novely nedostáva a tým sa vlastne novela stáva účelovou na politickú objednávku, ktorú títo predkladatelia plnia.

Druhá otázka znie, bavíme sa tu už druhý týždeň o tom, či prijmeme novelu ústavy, alebo neprijmeme. Otázka však znie ináč. Budeme túto ústavu dodržiavať? Budeme ju dodržiavať, keď už dnes súčasnú ústavu, ktorá platí, súčasná vládna garnitúra porušuje?

Vážené dámy a páni, práve tu, na pôde parlamentu, v čase, keď sa vládna koalícia snaží desiatkami zmien naplniť svoje politické ciele, dovoľte mi pripomenúť niektoré skutočnosti, ktoré svedčia o neustálom a vedomom porušovaní ústavy predstaviteľmi vládnej koalície vrátane predsedu Mikuláša Dzurindu.

Chcem zdôrazniť pred zrakmi televíznych divákov a celej vlasti, že existujú dôkazy o tom, že predseda vlády napriek upozorneniam, že koná proti ústave, vo svojej nadutosti v tomto konaní pokračoval a pokračuje dodnes. Dovoľte mi pripomenúť, že dovtedy, pokiaľ sa na Slovensku neujala moci súčasná vládna koalícia na čele s Mikulášom Dzurindom, dovtedy aj všetkým právnym laikom bol jasný právnotechnický výklad spojeného slovného spojenia "udeliť amnestiu". Pre všetkých ľudí na celom svete bol obsah tohto spojenia jasný, jednoznačný, nespochybniteľný a všeobecne uznávaný. Iný výklad amnestie pod rúškom akejsi subjektívnej pseudospravodlivosti, ktorú sa nám snaží nahovoriť pán premiér, používajú účelovo len diktátori a nedemokraticky zmýšľajúci ľudia a tiežpolitici, ktorí neuznávajú ústavné práva iných občanov a radia sa do pozície nad občanov, pričom veľmi radi používajú slovné spojenie na označenie "to sú tí druhí", čím jasne dávajú najavo, že oni, keďže sú pri moci, sú nejakými nadľuďmi, ktorí môžu rozhodovať o právach všetkých ostatných bez ohľadu na Ústavu Slovenskej republiky, zákony a rozhodnutia nezávislých súdov.

Dnes vládna moc zneužíva tieto metódy na diskreditáciu a likvidáciu svojich politických oponentov, najmä z radov opozície HZDS, zajtra to však môžu byť aj iní občania, ktorí sa nedomôžu svojho práva, pretože o nich rozhodne výklad straníckych sekretariátov alebo koaličných vlád vládnej koalície. Tak ako sme toho boli svedkami pred desaťročím, deje sa to dnes na Slovensku aj v súčasnosti bez ohľadu na to, že v našej ústave v článku 1 je napísané, že Slovenská republika je právny štát.

V našej krajine totiž nastáva konkrétne bezostyšné delenie na ľudí tých, ktorí môžu, a tých, ktorí nemôžu. A práve z tohto dôvodu chcem pred občanmi Slovenskej republiky pripomenúť výklad najvyššej súdnej autority Ústavného súdu Slovenskej republiky k amnestii práva prezidenta Slovenskej republiky udeliť amnestiu a možnosť zmeny amnestie vyhlásenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Tento výklad bol totiž v našich médiách, najmä však vo verejnoprávnych, publikovaný len okrajovo. Prečo netreba priveľa vysvetľovať? Zatiaľ máme ešte stále možnosť, aj keď v oklieštenej podobe, ako to zariadila svojimi hlasmi vaša vládna koalícia, aspoň v tomto parlamente vyjadriť svoj názor.

Vážené dámy a páni, výklad Ústavy Slovenskej republiky podľa najvyššej ústavnej inštancie Ústavného súdu je teda v tejto veci taký, že právo prezidenta Slovenskej republiky upravené v článku 102 ods. 1 písm. i) je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku explicitne uvedené. Súčasťou tohto práva však nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii, už uverejnenej v Zbierke zákonov Slovenskej republiky tak, ako to urobil predseda vlády Mikuláš Dzurinda v čase, keď si myslel, že vlastní prezidentské právomoci. Prečo myslel? Mikuláš Dzurinda vo svojich rozhodnutiach bol až natoľko nedočkavý, natoľko opantaný politickou pomstou, že si zabudol nechať odhlasovať právomoci, ktoré z ústavy prislúchajú vláde, a konal svojvoľne.

Ústavný súd, vychádzajúc z týchto faktov, citujem "zastáva jednoznačný názor, že predseda vlády v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda uskutočnil nesprávny výklad článku 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a svojím rozhodnutím zo dňa 8. decembra o vypustení niektorých častí predchádzajúcej amnestie konal v rozpore s citovaným článkom ústavy, ktorý dáva kompetenciu iba na udeľovanie amnestie, a nie na jej zrušenie v zmysle obnovania zaniknutej trestnosti". Navyše Ústavný súd zastáva názor, že bol porušený článok 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Predseda vlády v čase, kým zastupoval funkciu prezidenta, prekročil rozsah kompetencií daný článkom 102 písm. i), z ktorého nevyplýva oprávnenie rušiť alebo meniť amnestiu s účinkom obnovenia zaniknutej trestnosti.

Pre bližšie pochopenie chcem uviesť, že Dzurindovo konanie nie je asi takého charakteru, že v mene takzvanej jeho spravodlivosti a spravodlivosti jeho politických súkmeňovcov zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu. Pokiaľ by sa nezlučovalo s Dzurindovými predstavami, potrebami, politickými zámermi a povedzme aj s morálkou niektorých tu sediacich. Je preto skutočne paradoxné, že práve on a vaša koalícia, ktorí ústavu flagrantne a v rozpore s medzinárodnými zvyklosťami porušujete, predkladáte takýto návrh novely ústavy, ktorý znovu nezabezpečuje občanom Slovenskej republiky ich právo na spravodlivé rozhodnutie vo veci. Zjednodušene povedané, ľudia, ktorí ústavu svojím konaním pošliapavajú a nerešpektujú, politici, ktorí by mali stiahnuť hlavu medzi ramená a potichu odísť zo scény, usvedčení z protiústavného konania Ústavným súdom, nechcú, alebo chcú svoje konanie zakryť navrhovanou novelou ústavy a prispôsobením si najvyššieho zákona štátu svojim úzkym politickým cieľom.

Ale dovoľte mi povedať aj inú vec, že to, prečo sa tak pán Dzurinda rozhodol, nebolo z jeho hlavy. V tomto procese a s odstupom času vyšlo najavo, akým spôsobom vznikol Dzurindov návrh na zrušenie niektorých časti takzvanej Mečiarovej amnestie a kto všetko sa na tomto neústavnom kroku podieľal. V procese prípravy návrhu sa totiž udiali udalosti, ktoré priamo nabádajú poznaním, že protiústavná činnosť bola a je koordinovaná a organizovaná skupinou ľudí. Predovšetkým už do programového vyhlásenia vlády koalícia zakomponovala protiústavné politické ovplyvňovanie orgánov činných v trestnom konaní a súdov, keď v jednom z bodov programového vyhlásenia vlády sa hovorí, že koaličná vláda sa zasadí za vyšetrenie odložených vecí. Ide o neprípustný zásah výkonnej moci do oblasti orgánov činných v trestnom konaní. A keďže následne predstavitelia vlády podľa tohto aj konali, možno jednoznačne hovoriť o vedomom porušení ústavy tohto štátu.

Dzurindov návrh zrušenia niektorých článkov amnestie, ako sa nedávno ukázalo, vznikol z dielne ministra vnútra Ladislava Pittnera, ktorý v tom čase znovu v rozpore s ústavou ustanovil na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky komisiu, na ktorej návrh predseda vlády konal. Možno si niektorí z vás spomenú, určite však občania pri televíznych obrazovkách, že v tom čase, sťaby prekvapený vystúpil predseda vlády Dzurinda v médiách a oznámil, že dostal návrh na zmenu amnestie, o ktorom bude premýšľať, čo s ním. O tom, čo si objednal, nebolo ani reči. Rovnako premiér nepovedal, že činnosť komisie pri ministerstve vnútra bola tiež protiústavná, pretože štátne orgány podľa prvej hlavy prvého oddielu článku 2 ods. 2 základných ustanovení môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon. A na Slovensku neexistuje právna norma, ktorá by dovoľovala takejto policajno-politickej komisii navrhovať zrušenie niektorých článkov ústavy, ako to urobila táto na objednávku Dzurindu.

Z tohto pohľadu možno konštatovať, že politickí predstavitelia rezortu vnútra pripravili sami pre seba protiústavný návrh, podľa ktorého postupovali proti svojim politickým protivníkom v opozícii, čo možno charakterizovať bez obalu nielen ako neprijateľnú protiústavnú činnosť, ale zároveň aj ako snahu o demontáž právneho štátu a systému prerozdelenia moci v štáte. Položím vám jednu otázku. Je možné v demokratickom štáte, aby si niekoľko policajtov bez súhlasu zákonodarnej iniciatívy pripravilo na základe politickej objednávky vedenia štátu a rezortu akési zákonné ustanovenie, podľa ktorého následne bude posudzovať veci odložené na základe právoplatnej amnestie? Nie. Ale toto sa potichu na Slovensku deje.

Činnosť takejto komisie na ministerstve vnútra vytvára precedens, podľa ktorého si štátna moc môže v rozpore s ústavou vytvoriť akúkoľvek právnu normu, prostredníctvom ktorej môže kohokoľvek nepohodlného dostať do väzenia. A je skutočne zarážajúce, že ešte pred neústavným zrušením časti amnestie Dzurindom bol známy aj výklad článku 102 písm. i) ústavy od vtedajšieho predsedu Ústavného súdu Milana Čiča a kolektívu z roku 1997, kde na strane 376 sa explicitne píše: "Amnestia je nezrušiteľná." Mikuláš Dzurinda sa teda nemôže vyhovárať na neznalosť zákona. Konal vedome protiústavne a že existuje uzatvorený reťazec v zneužívaní moci, o tom nasvedčuje fakt, že aj napriek tomu, že Ústavný súd a jeho verdikt je všeobecne známy a z neho vyplýva, že premiér konal vedome protiústavne, Generálna prokuratúra dodnes nekoná.

Je tu ešte jeden zaujímavý fakt, ktorý vyplýva v tejto súvislosti na povrch. Na protiústavnej činnosti tejto policajno-politickej komisii ministra Pittnera sa podieľal aj súčasný poslanec Národnej rady, jeden zo štyroch navrhovateľov širokospektrálnej novelizácie ústavy, poslanec za SOP pán Peter Kresák, ktorý sa pokojne podpísal pod komisiou ministerstva vnútra formulovaný návrh pre pána premiéra, a to s vedomím, že navrhovanie protiústavných vecí štátnym orgánom je sabotážou a odstraňovaním ústavného zriadenia. A potom ako máme my poslanci a tiež občania chápať túto predkladanú novelizáciu súčasnej ústavy?

Chcel by som vám v súvislosti s tým pripomenúť, že Slovenská republika je podľa článku 1 ústavy právnym štátom a znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty, tak ako pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov pri uplatňovaní štátnymi orgánmi. Ak nedokážete vy a váš líder rešpektovať v praxi uplatnenie zákonov, ako možno dôverovať vami navrhovanej novelizácii základného zákona?

Je to len jedna časť z toho, čo som povedal, ako súčasná vláda porušuje Ústavu Slovenskej republiky. Chcel by som povedať, že takýchto skutočností je oveľa viac a budú mať dosah na celý právny systém Slovenskej republiky a na právne istoty občanov Slovenskej republiky. Na Slovensku pôsobí už dva roky inkvizičný politický senát, ktorý rozhoduje o vine i o poprave predstaviteľov opozície, bez vyrieknutia právoplatného rozsudku. Tak je to v prípade Ivana Lexu i v mojom, keď politická inkvizícia spoločne s niektorými predstaviteľmi ministerstva vnútra najskôr vyhlásila rozsudok na verejnosti bez rešpektovania prezumpcie neviny a potom začala hľadať a vyrábať dôkazy. Pre istotu mnohé spisy utajnili, aby sa verejnosť nemohla dozvedieť nehoráznosti, z ktorých sme obviňovaní. Prečo sa bojíte odtajniť spisy týkajúce sa Lexu a Žiaka? Prečo nezverejníte všetky tieto skutočnosti? Predsa, keď sa hovorí o treste, to, čo je trestné, nemôže byť tajné. Žiaľbohu, vaše praktiky a metódy svedčia o tom, že namiesto toho, aby ste otvorene pristupovali k riešeniu týchto problémov, snažíte sa ich zneužívať a snažíte sa to podsunúť aj do novej Ústavy Slovenskej republiky.

Ide o politickú perzekúciu ľudí, ktorí sa zasadzujú za iné politické názory, čo je znovu v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Dôkaz o existencii inkvizičného politického senátu poskytol po návrate z dovolenky v minulom roku sám predseda vlády a koaličnej rady Mikuláš Dzurinda, ktorý odpor Ivana Lexu proti bezprávosti v trestnom konaní nazval priznaním a vzápätí vyhlásil, že politicky je jeho kauza dokonaná. Čiže stačil to dokonať politicky, ostatné nás nezaujíma. A povedal, a teraz ju treba dokonať trestnoprávne. Tak výborne, keď takéto politické senáty rozhodujú, je to strach. Z takýchto vyhlásení naozaj sála strach a pán Dzurinda si môže "odfajknúť" jeden z mála predvolebných sľubov, ktoré sa mu podarí splniť, a to je likvidovať predstaviteľov politickej opozície.

Pokiaľ ide o ďalšie porušovania ústavy a zákonov, mohli by sme ich prečítať celý rad, ale myslím si, že aj pán Maxon už niektoré spomínal, a preto sa len v krátkosti zameriam na porušovanie článkov ústavy zo strany vládnej moci. Je to predovšetkým porušovanie princípu podľa článku 13 ods. 2, keď bol vykonštruovaný prípad predvedenia predsedu HZDS Vladimíra Mečiara, ktorému bolo vznesené účelové obvinenie za vyplatenie nezákonných odmien členom vlády, čo dnes už prokuratúra zrušila. Ale tento prípad slúžil na to, aby mohol byť použitý výbušný systém, aby mohli byť nasadené špeciálne útvary Policajného zboru a jednoducho aby človek, ktorý má iný politický názor, bol perzekvovaný.

Tu je znovu nerovnaký meter medzi tými, ktorí sú medzi vyvolenými, a tými, ktorí nimi nie sú. Napríklad poslanec Langoš sa vyhýba súdnemu konaniu, už päťkrát ignoroval predvolanie súdu v súdnej veci rozhodnutia s pánom Andrejčákom. Jeho policajné orgány nepredvedú, jeho policajné orgány nebudú perzekvovať a prenasledovať s kuklami na hlavách. Takže takýto je váš prístup k zákonom a zákonnosti na Slovensku.

Takisto otázky útokov na zverejňovanie majetkových pomerov sudcov v prípade predsedu súdu v Žiline pána Polku boli neústavným krokom zo strany ministra spravodlivosti, kde bol porušený článok 16 Ústavy Slovenskej republiky. Takže takých vecí, ktoré sa udiali v tomto období, je skutočne mnoho a mohol by som o nich rozprávať veľa. Preto sa pýtam, má vôbec význam prijímať Ústavu Slovenskej republiky, ktorú znovu budete porušovať? Má význam znovu týždne rozprávať o tejto ústave, ktorú si aj tak nakoniec možno schválite a budete znovu postupovať protiústavne? Alebo má lepší význam dohodnúť sa, nájsť spoločenský konsenzus, snažiť sa vyriešiť základné problémy, ktoré sú, a po rozhodnutí voličov vo voľbách dostať mandát na to, aby sme takéto kroky mohli uskutočniť?

Ale na záver mi dovoľte ešte jednu nepríjemnú vec. Je to pre mňa samého napríjemné, ale musím sa dotknúť aj toho. A to sú predkladatelia novely ústavy, ktorú ste dostali do svojich lavíc. Medzi nimi je aj jeden predstaviteľ, ktorý bol nomenklatúrnym kádrom komunistickej strany a ktorý na objednávku robil určité porovnávania iných ústav a v roku 1987, keď existoval spoločný štát Čechov a Slovákov Česká a Slovenská Federatívna Republika, existoval Ústavný súd, ktorý si, samozrejme, neplnil svoju funkciu a hoci sa už ozývali hlasy Slovákov po tom, aby ústava federatívnej republiky zabezpečovala aj práva Slovákov, bolo potrebné pripraviť stanovisko, že Ústavný súd je nežiaducim prvkom v delení moci a prenos kompetencií na takýto orgán je nedobrý, nedemokratický a jednoducho protiľudový.

Týmto poslancom, ktorý sa podujal - ale vtedy nebol poslancom - na takúto úlohu, bol pán Peter Kresák, ktorý vydal článok Moc v rukách vládnej buržoázie, kde posudzuje ústavu Spojených štátov amerických Predstavy a skutočnosť. A v tomto jeho článku sa píše a potom to poviem, čo je v našej ústave a čo je v tomto článku. V čom teda spočíva podstata a význam výkladu ústavy Spojených štátov amerických?

Tak v zmysle článku 1 oddiel 1 zákonodarná moc patrí kongresu a teda ten by mal byť jediným orgánom oprávneným meniť a dopĺňať základný zákon štátu. Toto ustanovenie však už prakticky neplatí od roku 1803, keď predseda Najvyššieho súdu John Marshall v známom spore Merburry verzus Madison formoval jeden z nosných princípov ústavného systému Spojených štátov amerických v tom zmysle, že záväzný výklad ústavy prislúcha práve Najvyššiemu súdu Spojených štátov. Najvyšší súd Spojených štátov má ústavné právomoci a teda rovná sa Ústavného súdu na Slovensku. Najvyšší súd Spojených štátov ani po roku 1803 nemohol a nemôže meniť a dopĺňať ústavu, ale svojimi rozhodnutiami v konkrétnych prípadoch môže podávať jej výklad a touto cestou prakticky prekrúcať a prispôsobovať jej obsah a zmysel. Tento orgán sa stal jedným z najúčinnejších nástrojov presadzovania vôle vládnucich kruhov.

Tak si to premietnime na súčasne predkladanú novelu ústavy, kde najvyšším orgánom bude Ústavný súd, ktorý bude mať právo rozhodovať vo veciach zákonnosti a prijímaných zákonov v Slovenskej republike, ktorý bude môcť bez určenia lehoty o týchto veciach rozhodovať, spomaľovať, tlmiť, prípadne vydávať prejudikáty, ktoré môžu takýmto spôsobom brzdiť. To, čo bolo zlé v roku 1987, dnes sa stalo veľmi významným prvkom pri prijímaní súčasnej novely ústavy, keď Ústavný súd dostáva takéto kompetencie. Ale prečo to je? No preto, že tam bude 13 ústavných sudcov, ktorí budú blízki tejto vládnej koalícii, pretože táto vládna koalícia ich navrhla, vládna koalícia ich zvolila do funkcie, dáva im mandát na 12 rokov. No choďte bojovať proti takej inštitúcii, ktorá zabetónuje súčasný stav! Toto je prvá myšlienka, ktorá tu bola.

Ďalej chcem čítať z tohto článku: "Tým ho stanovuje do pozície politického orgánu," myslíme tým Najvyšší súd, "ktorý sa spolupodieľa na vytváraní politického systému a politiky USA zároveň s Kongresom a prezidentom." To isté čaká aj nás. Čiže Ústavný súd, ktorý vznikne novelou tejto ústavy, bude politickým orgánom presadzujúcim záujmy politickej garnitúry, ktorá po voľbách možno odíde do zabudnutia. Ale má zabezpečené 12 rokov, že ústavní sudcovia budú vykonávať tie pokyny, na ktorých sa dnes dohodli, a budú deformovať spoločenské zriadenie Slovenskej republiky do budúcnosti.

Ďalej čítam: "Jeho pôsobenie vo funkcii nezávislého šéfa výkonnej moci federácie sa postupne rozširovalo, čím opätovne dochádzalo k porušovaniu pôvodnej koncepcie vzájomnej vyrovnanosti postavenia najvyšších štátnych orgánov v neprospech kongresu." Čiže keď dnes tu konštatujeme, že v novele tejto ústavy sa berú právomoci zákonodarnému zboru, tak to je to, čo konštatoval pán Kresák v roku 1987, že Najvyšší súd Spojených štátov berie zákonodarnú iniciatívu Kongresu Spojených štátov. Prečo takýto model zavádzame a prečo to takto robíme, je odpoveďou, kde je presne napísané, že: "ktorý sa uskutočňuje".... "záujmov súčasnej buržoázie alebo vládnucej triedy." Takže tieto zmeny sa dejú v záujme súčasnej slovenskej buržoázie a súčasnej vládnucej triedy na Slovensku.

Vážené dámy, vážení páni, vzhľadom na skutočnosti, ktoré som hovoril, a vzhľadom na to, že diskusia je skutočne rozsiahla a dlhodobá, chcem vás poprosiť, aby sme odložili otázku prijímania ústavy v tejto podobe a aby sa ústava ďalej v takejto podobe neprerokúvala. Nemôžeme podporiť takú ústavu, ktorá zakladá do budúcnosti nášľapné míny pre demokraciu a demokratický systém na Slovensku, a jednoducho sme pripravení rokovať o malej novele.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP