Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
S faktickými poznámkami sa prihlásilo osem poslancov. Uzatváram možnosť ďalších prihlášok, tá deviatka tam ešte patrí, iste, a ako prvý dostáva slovo pán poslanec Šimko.
Nech sa páči, pán kolega, máte slovo.
Poslanec I. Šimko:
Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Chcem vysloviť uznanie nad vystúpením pána poslanca Zelníka. Ja si myslím, že pán poslanec Zelník vystúpil veľmi kultivovane a prezentoval svoj absolútne legitímny názor aj názor svojej politickej strany. Myslím si, že to bol absolútny rozdiel oproti tomu, ako vystúpil predtým poslanec tej istej strany a usiloval sa znevažovať predkladateľov a kadekoho.
Ale chcem len spresniť niektoré veci, pokiaľ ide o to vaše vystúpenie, len kvôli tomu, že chcem ukázať na to, že sme sa usilovali naozaj veľmi citlivo riešiť tieto otázky, lebo tieto otázky naozaj citlivé sú, dotýkajú sa suverenity štátu. Ale usilujeme sa ich riešiť takým spôsobom, ktorý zodpovedá riešeniu, ktoré majú aj iné štáty, ktoré už sú napríklad členskými štátmi Európskej únie alebo sa nimi chcú stať.
Je to ten článok 7. Článok 1 ods. 1 vlastne hovorí o vstupe do Európskej únie, zjednodušene povedané. A tam sa naozaj vyžaduje ústavný zákon plus následné referendum. O tom, že vstúpime do Európskej únie, sa nedá rozhodnúť bez referenda, čiže o tom rozhodnú predovšetkým občania, plus ešte politická reprezentácia, teda Národná rada to musí schváliť ústavným zákonom.
Odsek 2 hovorí vlastne o tom, čo tej Európskej únii odovzdáme, o čom bude rozhodovať Európsky parlament a tak ďalej. Na to, aby sa o tomto rozhodlo, je tiež potrebná trojpätinová väčšina. A to ostatné sú medzinárodné zmluvy, vážne medzinárodné zmluvy aj týkajúce sa spojeneckých záväzkov v rámci bezpečnosti, inými slovami - Severoatlantického paktu. Na to je potrebná nadpolovičná väčšina. Podľa nášho názoru je to štandardné, normálne, je to tak aj v iných štátoch.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Slovo má pani poslankyňa Tóthová.
Nech sa páči.
Poslankyňa K. Tóthová:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Chcem sa dotknúť tej časti vystúpenia pána poslanca, v ktorej hovoril o problematike Ústavného súdu. Tá ma zaujíma, pretože aj ja vo svojom vystúpení som túto časť dosť rozsiahlo rozviedla. Uviedla som, že návrh, ktorý je v ústave - "v prípade, keď tridsať poslancov dá návrh na Ústavný súd na preskúmanie zákonnosti, alebo ústavnosti, súladnosti zákona s ústavou, môže dať aj návrh na pozastavenie účinnosti zákona a Ústavný súd môže tomu vyhovieť", poukázala som na to, že je to nielen ojedinelé riešenie, ktoré nemáme nikde, ale že je to úplne nerozumné riešenie, pretože pozastavením účinnosti platnosť ostáva, ale prax nemôže podľa zákona postupovať, teda niet právnej regulácie na určitý druh spoločenských vzťahov.
Nikto z predkladateľov neodpovedá na túto otázku, a preto nečudujte sa, že opätovne tieto otázky otvárame a otvoril to aj pán poslanec, ktorý pred chvíľou vystúpil. Predsa ako chcete takúto ústavu mať v praxi? Veď to vyvolá množstvo problémov. A keď si myslíte, že toto sa nebude aplikovať, potom mám otázku, na čo to dávame do ústavy. Predsa keď takéto ustanovenie včleníme do ústavy, Ústavný súd bude mať plné právo pozastaviť vykonateľnosť zákona. Viete si predstaviť tie problémy v praxi? Veď vy nedomýšľate. Spomeňme len zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý ste nedomysleli, aké problémy spôsobil našim podnikateľom v praxi. A nedomýšľate ani túto ústavu do praxe.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Teraz pani poslankyňa Belohorská.
Poslankyňa I. Belohorská:
Pán predsedajúci, nebola by som rada, aby ste udeľovanie slova spájali s takýmto komentárom. Ešte som stále rozhorčená nad politickým rasizmom, ktorý si dovolil predsedajúci predtým. Takže buďte tak láskavý a nepokračujte v tom.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Nech sa páči, máte slovo.
Poslankyňa I. Belohorská:
Pán poslanec Zelník, ďakujem vám za to vystúpenie, aj keď ma mrzí, že predkladateľ, ktorý mal odpovedať na niektoré vaše pripomienky, vlastne sa správal ako na majstrovstvách Európy v krasokorčuľovaní a hodnotil asi umelecký dojem a známkoval, či ste pekne vystúpili, či nie, miesto toho, aby odpovedal na konkrétne veci, ktoré ste v svojom vystúpení uviedli. Ale to je najlepšie - hodiť dostratena.
Viete, pán poslanec, neusmievajte sa. Ja vám dám prečítať tieto listy, aby ste čítali, čo píšu ľudia, ako neriešime ich problémy napríklad v zdravotníctve a v tom, o čom hovoril pán poslanec Zelník, že sa nám rodia deti, ktoré sú postihnuté. Vy chcete ešte rozšíriť armádu týchto detí aj napriek vôli tých rodičov a potom sa o ne neviete postarať. Čítajte dennú tlač a tie hrozné sťažnosti zo strany zdravotne postihnutých občanov alebo zo strany rodičov, ktorí sa starajú o takto postihnuté deti. Teraz ste im svojím opatrením znovu odobrali právo cestovať za znížené ceny alebo teda za režijné náklady.
Áno, vy ste úplne odtrhnutý od praxe, pán poslanec. Tu teraz hráme jedno divadlo o ústave, a pritom znovu opakujem v každom svojom vystúpení, nedodržujete platnú ústavu, teraz platnú, aj čo sa týka medzinárodných zmlúv. Povedzte mi, podľa akej časti ústavy, ktorá je teraz platná, boli napríklad povolené prelety nad naším územím. Veď k tomu nezasadala ani vláda, veď priam minister vás pristihol...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Pán poslanec Slaný.
Poslanec J. Slaný:
Ďakujem za slovo.
Chcel by som reagovať na môjho predrečníka pána Zelníka. Mne sa jeho vystúpenie v podstate páčilo, ale trochu mám iný názor a nielen trochu, ale podstatne iný názor v tej oblasti, čo sa týka interrupcií. Ja si myslím, že ľudstvo postupne na základe poznania nových biologických zákonitostí dospeje do takého štádia, že prakticky pri tých nových poznatkoch interrupcie v moderných a humánnych krajinách už budú neznámou.
A čo sa týka tých interrupcií ako nástroja prevencie rodenia postihnutých detí, tam je možné polemizovať, ale ja veľmi nesúhlasím a zásadne nesúhlasím s tým, aby bolo dieťa potrestané ako produkt potrestania, keď žena je znásilnená. Podľa mňa to dieťa v žiadnom prípade nemôže za to, čo sa stalo predtým. Podľa mňa nemôžeme z humánneho hľadiska trestať to dieťa, ktoré sa nijako voči ničomu neprevinilo. Čiže to keby sme tak brali, ako predniesol pán kolega Zelník, podľa mňa je to nehumánne a nemorálne. Ja som za to, aby sme presadili stvrdenia a veľmi tvrdé tresty za znásilnenie, ale tvrdo som proti tomu, aby boli trestaní tí najslabší v tejto spoločnosti a to sú ešte nenarodené deti.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Pani poslankyňa Aibeková.
Poslankyňa M. Aibeková:
Ďakujem pekne za slovo.
Ja sa úplne stotožňujem s vystúpením pána poslanca Zelníka, čo sa týka článku 15, ktorý je naozaj veľmi citlivý. Ja som už vo svojom vystúpení zdôraznila, že tento článok je plne v zhode s medzinárodnými dokumentmi a plne v zhode s Listinou základných práv a slobôd, ktorá bola do tejto hlavy dve prenesená aj pri ďalších článkoch.
Súhlasím aj s tým, že otázka pozbavenia života pred narodením je veľmi citlivá a treba o nej diskutovať, ale ja vyzdvihujem tento článok 15 aj preto, že vlastne hovorí aj o ďalšom probléme, o ktorom sa v Európe dosť diskutuje, a to je problém eutanázie. A som rada, že tento článok je tak formulovaný, že v našej republike sa eutanázie nebudú môcť uplatňovať. Chvalabohu, že je to tak, lebo chamtivosť ľudí je nekonečná a z krajín európskych máme negatívne skúsenosti, že lekári za peniaze pozbavovali života ľudí, ktorí boli ťažko chorí. Čiže ja som za to, aby sa tento článok nemenil, pretože vytvára absolútne dostatočné zábrany proti zneužívaniu pred týmito chamtivcami.
Ale čo mňa trápi, je to, že naozaj zdravotníctvo je v takej situácii, že často nemôže uplatniť ďalšie práva občanov, a to, bohužiaľ, aj negatívnymi krokmi ministra zdravotníctva, že im nedáva možnosť uplatniť si zákonný nárok na zdravotnú starostlivosť. Skutočne posledné kroky ministra zdravotníctva, to je odobratie možnosti ísť na ošetrenie do zdravotníckeho zariadenia občanom, ktorí potrebujú sanitku. Tak to skutočne hraničí s nehumánnosťou a hraničí aj s protiústavným konaním.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Slovo dávam poslancovi Gajdošovi.
Poslanec J. Gajdoš:
Ďakujem, pán predsedajúci.
Ústava nesmie byť nástrojom uzurpácie politickej moci. Politická moc zásadne pochádza od občana a nemá pochádzať od mechanizmu zabetónovania inštitúcií, ktoré rozhodujú o tom, či má právo byť nezávislé alebo závislé od politickej moci. Je choré, ak predkladatelia novely ústavy idú dať Ústavnému súdu právomoci, ktoré mu umožňujú rozhodovať a korigovať všetky rozhodnutia budúcej vlády, je choré, keď cez novelu ústavy ideme likvidovať predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý má svoj názor a presadzuje úplnú nezávislosť súdnej moci od vládnej moci. Len na tento moment čaká pán minister Čarnogurský, aby si tam dosadil svojho človeka, aby konečne mohli súdy konať podľa jeho predstáv v politických kauzách, o ktorých sa tuná hovorí už viac ako dva a pol roka, a pritom nie je žiaden výsledok, žiaden pozitívny výsledok pre súčasnú vládnu moc. Takže i toto je jeden z účelov, pre ktoré sa predkladá novela Ústavy Slovenskej republiky.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Slovo má pani poslankyňa Mušková.
Poslankyňa Ľ. Mušková:
Chcela by som nadviazať na tú časť, keď sa hovorilo o interrupciách. Svoj názor som už vyjadrila vo svojom príspevku a myslím, že sa zrejme vyjadria aj otcovia biskupi, ale ja by som chcela skôr poukázať na inú oblasť.
Štát by mal vytvárať podmienky pre ženy s deťmi, podmienky na to, aby tieto ženy mohli dôstojne žiť, najmä ak nemôžu žiť v manželstve, pokiaľ manžel je agresívny, ak žena s deťmi nemá kde bývať. Tu sa práve naopak štát stavia k tomu problému veľmi kontraproduktívne, lebo najnovšie som počula, že sa rušia azylové domy. O to vás chcem poprosiť, vážení páni kolegovia, aby ste sa zasadili, aby sa to nedialo.
A keďže tu vidím pána podpredsedu vlády pána Mikloša, zrejme sa chystá vystúpiť, pravdepodobne v najlepšom čase, naživo, preto by som ho chcela poprosiť, aby aj vo svojom vystúpení povedal, ako chce vláda zaistiť, aby sa znižovala nezamestnanosť, ako chcete zabezpečiť, aby sa trebárs severojužný ťah, medzinárodný koridor nepresunul cez Čechy, ako chcete oživiť ekonomiku, ktorú ste zabrzdili.
Ďakujem veľmi pekne.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Pán poslanec Delinga.
Poslanec P. Delinga:
Ďakujem za udelenie slova.
Chcem sa faktickou poznámkou pripojiť k vystúpeniu pána poslanca Zelníka, pretože kládol dôraz na dva významné fakty, ktoré tiahnu niť niekoľkodňovej rozpravy k návrhu našej ústavy. Predovšetkým je to porušovanie základných práv a slobôd našich občanov pri akceptácii všetkého, čo táto ústava obsahuje, a po druhé v podstate sú to nové momenty, ktoré idú v zmysle návrhov štyroch predkladateľov a sú zamerané na okliešťovanie určitých kompetencií vrcholných orgánov nášho štátu a moci, najmä Národnej rady. Bolo by zaujímavé, keby predkladatelia podali sumárny odpočet v záverečnej reči, koľko bolo týchto návrhov, ktoré nesúhlasili s tým, čo predkladatelia v týchto základných ustanoveniach naniesli, a teda aké sú v podstate počty za a proti.
Ďalej by som chcel povedať ešte jednu vec, o ktorej sa tu nehovorilo a ktorá má tiež určitú súvislosť s ľudským životom alebo ľudskou bytosťou. V kontexte interrupcií je pravda to, že hýbu aj našou ústavou a týmto parlamentom. Celým svetom hýbe niečo iného a to je klonovanie, klonovanie ľudských bytostí. Zatiaľ nikto tu u nás o tom nehovoril, či by to malo byť predmetom ústavy nášho štátu. A aj keď vieme, že sme prijali určité uznesenie v tejto Národnej rade na zamedzenie klonovania ľudských bytostí, myslím, že by bolo dobré, keby sa k tomu rečníci alebo aj predkladatelia vyjadrili.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Pani poslankyňa Podhradská.
Poslankyňa M. Podhradská:
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán poslanec Zelník vo svojom vystúpení spomínal mnohé úskalia, ktoré prináša táto novela ústavy. Ja sa chcem vyjadriť len k jednému. Súhlasím s ním, že táto novela je pripravovaná veľmi účelovo a politicky. Svedčí o tom napokon aj to, že prostredníctvom tejto novely chce konečne vládna koalícia odstrániť z funkcie predsedu Najvyššieho súdu pána Harabina. A zdôvodňuje to tým, že prijatím tejto novely ústavy sa mení situácia, menia sa kompetencie a tak ďalej, takže je príhodné, aby bol menovaný, aby bol zvolený nový predseda Najvyššieho súdu.
Nuž ak by toto bola pravda, ja sa pýtam: Ak sa mení situácia - vieme napríklad, že sa istým spôsobom upravujú kompetencie prezidenta, upravujú sa kompetencie vlády, napokon aj parlamentu -, tak prečo potom neísť do dôsledkov? Prečo nevypíšete nové voľby, aby sa zvolil nový parlament? Prečo sa nevymenuje nová vláda? Prečo sa neurobí nová voľba prezidenta a tak ďalej, a tak ďalej? V tomto prípade to neplatí? Platí to len v prípade predsedu Najvyššieho súdu. A keďže vidím, že je tu prítomný, myslím si, že na to, čo by nám mohol povedať podpredseda vlády pán Mikloš, na to nie je nikto zvedavý, lebo už si vieme veľmi dobre predstaviť, čo by asi povedal, ale bolo by veľmi zaujímavé, keby mohol pred nami a v tomto pléne vystúpiť predseda Najvyššieho súdu pán Harabin. Radi by sme si vypočuli jeho názor na novelu ústavy.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Pán poslanec Zelník.
Poslanec Š. Zelník:
Ďakujem za slovo.
Ja chcem poďakovať všetkým, ktorý doplnili môj príspevok, len pánu kolegovi Slanému chcem povedať, že pri téme znásilnenia a následného potom tehotenstva ja si nechcem osobovať právo hodnotiť, čo by malo byť humánnejšie, ale mám za to, že ak táto mladá žena prežila takúto obrovskú traumu, zrejme by ona asi mala mať právo rozhodnúť sa, či chce vychovávať takéto dieťa alebo nie, pretože je to vážny zásah do jej života, ale najmä aj do života toho dieťaťa, pretože ak by toto dieťa bolo odmietané spoločnosťou, myslím si, že nebola by to žiadna výhra ani pre to dieťa.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR M. Andel:
Ďakujem.
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fico a pripraví sa pán poslanec Cagala.
Skôr ako vystúpi pán poslanec Fico, chcel by som upozorniť, že sú poslední dvaja, ktorí boli písomne prihlásení do rozpravy.
(Hlasy z pléna.)
Prosím, nechajte ma dohovoriť.
A v ďalšom budú pokračovať tí poslanci, ktorí stratili poradie. Ja ich pre istotu vymenujem, pretože podľa § 27 ods. 3 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ak rečník stratí i druhýkrát poradie, nemá právo a šancu vystúpiť. Takže chcem byť korektný a dopredu ich prečítam, lebo vidím, že niektorí kolegovia, resp. kolegyne nie sú tu. Takže prečítam, kto stratil poradie a v akom poradí budú mať možnosť vystúpiť: Pán poslanec Moric, pani poslankyňa Angelovičová, pán poslanec Kanis, pán poslanec Hudec, pán poslanec Števček, pán poslanec Engliš, pán poslanec Benkovský, pán poslanec Tarčák, pani poslankyňa Belohorská, pán poslanec Zajac, pán poslanec Weiss, pán poslanec Gabriel, pani poslankyňa Podhradská.
Chcel by som požiadať kolegov z poslaneckých klubov, aby oslovili tých svojich poslancov, ktorí tu nie sú, aby nestratili možnosť vyjadriť sa k ústave.
Pán kolega Fico, máš slovo.
(Hlasy z pléna.)
Ivan, bol som korektný, som to prečítal. Prečo by som to mal opakovať? Ale v poriadku: Moric, Angelovičová, Kanis, Hudec, Števček, Engliš, Benkovský, Tarčák, Podhradská, Belohorská, Zajac, Weiss, Gabriel.
Nech sa páči, pán kolega, máš slovo.
Poslanec R. Fico:
Vážené dámy a páni,
po všetkých tých vystúpeniach, ktoré zazneli k návrhu novelizácie ústavy, je ťažko povedať niečo nové, niečo, čo by bolo originálne a pôvodné. Napriek tomu považujem za dôležité vysloviť niekoľko názorov k tomuto dôležitému dokumentu, ktorý prerokúvame v Národnej rade.
Vcelku chápem postoje obidvoch strán tohto neľútostného súboja, ktorého je slovenská verejnosť svedkom už niekoľko dlhých dní, chápem postoje poslancov Hnutia za demokratické Slovensko aj Slovenskej národnej strany, ktorí nevidia racionálne dôvody tak razantného zásahu do Ústavy Slovenskej republiky, za ktorú som spoločne s nimi a mojimi bývalými kolegami zo Strany demokratickej ľavice slávnostne hlasoval v roku 1992. Chápem aj pozíciu poslancov vládnej koalície, ktorí na moment schválenia tejto novelizácie hľadia ako na kus dreva plávajúceho v rozbúrenom mori, ktorého by sa aspoň na chvíľku chytili, aby si oddýchli.
Zásadne odlišné názory a motívy vládnej koalície a opozície na potrebu prijatia, resp. neprijatia novelizácie tohto druhu určujú aj charakter diskusie. Podľa mňa už vôbec nejde o diskusiu o obsahu návrhu novelizácie. Na obidvoch stranách sa vyskytujú extrémne stanoviská, ktoré sa dajú jednoducho vyvrátiť. Vládna koalícia sa napríklad snaží vyvolať dojem, že prijatie novelizácie ústavy bude takým dôležitým medzníkom v histórii moderného Slovenska, ako bolo samotné schválenie ústavy v septembri 1992.
Vážené dámy a páni, schválenie ústavy je neopakovateľné a nevyrovná sa mu žiadna novelizácia, nech už má akýkoľvek rozsah alebo obsah. Ak mám byť úprimný, zmena ústavy zavádzajúca priamu voľbu prezidenta bola podstatne dôležitejšia, ako je tá, o ktorej rokujeme dnes, a nikto pri nej nepoužil toľko oslavných a silných slov.
Neobstojí ani snaha vládnej koalície charakterizovať prerokúvanú novelizáciu ako podmienku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Po prvé, do Európskej únie nás neprijímajú zajtra a táto inštitúcia bude mať iné nároky na prijatie Slovenska ako len ústavnoprávne. Musím dodať ešte aj to, že som od žiadnej relevantnej politickej strany na Slovensku nepočul, že by nechcela podporiť vstup Slovenska do Európskej únie. Ak teda medzi opozičnými a vládnymi stranami existuje takáto, na slovenské pomery vzácna zhoda v zahraničnej orientácii Slovenska, skutočnosť, že opozičné strany, ktoré podporujú vstup Slovenska do Európskej únie, odmietajú ústavnoprávne zakotvenie tejto zhody, by mala vyvolávať vo vládnej koalícii vážne otázky a najmä otázku, či vládna koalícia zvládla proces získavania podpory opozičných strán na dôležité rozhodnutia - v tomto prípade, v prípade novelizácie ústavy určite nie.
Nebudem akceptovať argumentáciu, že predchádzajúca vláda rovnako nevytvárala priestor na riadnu prácu opozície. Revanš v politike nemá miesto. A ja som spolu s poslancami vládnej koalície v predvolebnej kampani 1998 sľuboval, že to už všetko bude inak. Je to inak, podľa mňa podstatne horšie. (Potlesk.)
Náležitý nie je ani argument alebo tlak na novelizáciu ústavy z dôvodu reformy verejnej správy. Dnes je predsa isté, že vzhľadom na krátkosť času, ktorý vládnej koalícii zostáva do konca volebného obdobia, celá reforma sa môže skončiť len pri rituálnych tancoch spojených s územnosprávnym členením a voľbami do orgánov vyšších územných celkov, teda pri zábavkách dostatočne zamestnávajúcich ľudí, okresné mestá a ambície regionálnych politikov. Zabaviť krajinu niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami súbojmi o miesta v regionálnych parlamentoch je dobrý manéver. To by mi ani tak nevadilo, ako nám všetkým musí vadiť, že ani v otázke reformy verejnej správy, teda v zásadnom rozhodnutí ovplyvňujúcom život krajiny na dlhé obdobie neexistuje zhoda medzi opozíciou a koalíciou - aj preto taký odpor opozície. Ak by sa o reforme verejnej správy rozhodovalo ako o zásadnej otázke riadenia krajiny, do riešenia ktorej musí byť zapojená aj opozícia, určite by bol dnes iný aj postoj opozičných strán pri prerokúvaní novelizácie Ústavy Slovenskej republiky.
Ak som už spomenul krátkosť času, ktorú má vládna alebo ktorý má vládna koalícia k dispozícii, nedá mi nepripomenúť, že v súvislosti s touto novelizáciou ústavy by vládna koalícia mala uvažovať o skrátení volebného obdobia do júna 2002 nielen z dôvodov schvaľovania rozpočtu, ale najmä z dôvodu jesenného summitu Severoatlantickej aliancie v Prahe, na ktorom by už Slovensko malo byť prezentované ako stabilná krajina s novou vládou, schváleným programovým vyhlásením a jasnými cieľmi.
Neviem, či budeme atraktívnymi uchádzačmi o členstvo v tejto aliancii, ak účastníci summitu v septembri alebo v októbri 2002 budú sledovať na Slovensku len priebeh parlamentných volieb, vnútornú nestabilitu a časovo náročné diskusie o zostavení novej vlády. Odporúčam vládnej koalícii, aby sa nad týmto momentom zamyslela a aby pouvažovala, či by sme formou pozmeňujúceho návrhu k tomuto návrhu nezakotvili skrátenie volebného obdobia, opakujem, z hľadiska významného medzinárodného cieľa. Pre opozičné strany, a to je už trpká skúsenosť, nemá význam navrhovať skrátenie volebného obdobia o tri alebo štyri mesiace, pretože každý návrh predložený opozíciou je pre vládnu koalíciu podozrivý.
Diskusia o novelizácii Ústavy Slovenskej republiky potvrdzuje, že existencia tesnej ústavnej väčšiny je pre vládnu koalíciu nebezpečná. Láka totiž k ignorovaniu postojov opozície, ktorú ústavná väčšina považuje za zbytočnú a prekážajúcu. Často sa vyskytujúca úvaha typu "veď nás je 90 a prijmeme si, čo chceme" je jednou z najväčších tragédií súčasnej vládnej koalície. Degeneruje ju a demotivuje od nevyhnutnosti rokovať s parlamentnou menšinou. Aj preto bude do budúcnosti pre Slovensko výhodnejšie, ak vládne koalície nebudú disponovať ústavnými väčšinami.
Mám za to, že v dôležitých veciach týkajúcich sa celého Slovenska, ako sú zásadné rozhodnutia, zahraničné orientácie krajiny či významné reformy v hospodárskej oblasti, musí existujúca väčšina hľadať podporu menšiny. Len vtedy sú prijaté rozhodnutia stabilné a rešpektované aj pri zmenách v pomeroch politických síl. Toto stonásobne platí pre prerokúvanú novelizáciu ústavy.
Nemienim robiť vyhlásenia, že v prípade zmeny po voľbách budem podporovať okamžité zrušenie alebo zásadnú nápravu prípadnej prijatej novelizácie. Je však isté, že ak túto novelizáciu podporí len existujúca vládna koalícia, po voľbách môže vzniknúť objektívny tlak na jej prehodnotenie.
Stabilita rozhodnutí a účasť opozície na riadení krajiny, je pre Slovensko životne dôležitá. Po odchode tejto vládnej koalície sa predsa nekončí svet a nové vládne zoskupenie by určite s radosťou nadviazalo na rozhodnutia prijaté politickým konsenzom.
Príkladom rozumnej spolupráce väčšiny a menšiny v parlamente môže byť určite prijatie Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992. Vtedajšia vládna koalícia ani zďaleka nedisponovala ústavnou väčšinou a musela vynaložiť obrovské úsilie na získanie opozície. Môžem potvrdiť, že opozícii bol daný priestor a mnohé dôležité pozmeňujúce návrhy, napríklad z kuchyne Strany demokratickej ľavice, boli schválené.
Ak by v roku 1992 vláda disponovala ústavnou väčšinou a výlučne by sa na ňu spoľahla, ústava Slovenska by nebola stabilným a perspektívnym rozhodnutím a s veľkou pravdepodobnosťou by nevydržala až do roku 2001.
Ak sa v Národnej rade Slovenskej republiky bavíme o katastri nehnuteľností či o knižniciach, používajte väčšinu, vážení páni poslanci vládnej koalície, a vyhrávajte, ak sa však v parlamente rozhoduje o témach pre krajinu a jej budúcnosť zásadných, musí prísť aj podpora opozície, ak nie, radšej zásadné rozhodnutia neprijímajte a porozmýšľajte, prečo ste podporu opozície nezískali. Toto je moje videnie politiky a vzťahov medzi vládou, väčšinou a opozíciou, ktoré mienim vždy rešpektovať.
Mrzí ma aj to, a bolo to už povedané niekoľkokrát, že k prerokúvanému návrhu novelizácie nebola verejná diskusia. Mal som tú česť v roku 1992 byť členom pracovnej komisie, ktorá bola vytvorená pri Národnej rade, ktorá spracúvala doslova a do písmena niekoľko tisíc konkrétnych pripomienok od ľudí, od ľudí, ktorí si prečítali návrh v novinách, od ľudí, ktorí poslali v mnohých prípadoch relevantné a rozumné návrhy na doplnenie ústavy. Môžem zagarantovať...
(Hlasy z pléna.)
Ďakujem pánu Mikloškovi, vy ste boli vtedy predsedom Národnej rady. Ja uznám, ak je dobrý nápad, vôbec mi nevadí, kto je jeho autorom, dôležité je, že prebehla verejná diskusia.
Mnohé z týchto návrhov boli potom použité, aj pokiaľ ide o zlepšenie Ústavy Slovenskej republiky, a verejnosť mohla mať pocit, že bola zapojená do prípravy a rozhodovania o najvýznamnejšom dokumente. Nič by sa nám nestalo, keby sme obetovali jednu stranu alebo dve strany niektorých novín, dali k dispozícii občanom text novelizácie a dovolili im v priebehu 2 alebo 3 týždňov poslať do Národnej rady konkrétne pripomienky a stanoviská. Myslím si, že mnohé z nich by boli použiteľné a relevantné.
Charakter diskusie a samotný obsah návrhu novelizácie ústavy odzrkadľuje aj stav vo vládnej koalícii. Rovnováha dosiahnutá vo vládnej koalícii vo veci tejto novelizácie je neuveriteľne krehká, až by som si dovolil porovnať návrh s domčekom z karát, ktorý sa zrúti pri prvom prievane z otvorených dverí. A tohto prievanu sa vláda bojí ako čert kríža a aj preto odmieta akékoľvek závažnejšie zásahy do návrhu, aby si to niektorá zo strán vládnej koalície náhodou nerozmyslela pri hlasovaní.
Vládna koalícia sa jednoducho dovydierala, až dosiahla súčasnú podobu novelizácie. Návrh novelizácie nie je teda konsenzom výhodným pre Slovensko, ako mnohí radi hovoria, ale dohodou vyhovujúcou politickým stranám vládnej koalície. A takto je dnes riadená celá krajina, v duchu zásady - len nech to vyhovuje politickým stranám vládnej koalície. (Potlesk.)
O to tragikomickejšie vyznievajú výzvy k zodpovednosti. Stretávam sa s nimi už niekoľko dní na chodbách parlamentu pri neoficiálnych stretnutiach s poslancami vládnej koalície. Vraj mám myslieť na svoju vlastnú zodpovednosť. Vraj mám myslieť na moju budúcnosť, či moje hlasovanie za alebo proti neovplyvní koaličný potenciál novej politickej strany.
Vážení predstavitelia vládnej koalície, o akej zodpovednosti to hovoríme, keď vy sami nemáte zodpovednosť ani voči sebe. Stačí, ak sa pozrieme na návrh Kresťanskodemokratického hnutia na zákaz interrupcií, ktorý je jasným príkladom, že si nevážite ani jeden druhého vo vládnej koalícii.
Môj osobný postoj pri hlasovaní o návrhu novelizácie ústavy nebude určovaný ani výzvami vládnej koalície k zodpovednosti, ani totálne odmietavým prístupom opozície. Návrh novelizácie nevnímam ako mimoriadne dôležitý okamih, ale len ako pokus zmeniť viaceré ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky podľa predstáv vládnej koalície. Hlasovanie nebude žiadnym slávnostným okamihom, ale traumou. Namiesto toho, aby nás návrh zmeny Ústavy Slovenskej republiky spájal, zavinením vládnej koalície nás bude ďalej rozdeľovať, či už bude prijatý alebo nie.
Odmietam hlasovať za túto novelizáciu len preto, že vládna koalícia ju politicky potrebuje na svoje prežitie, alebo preto, že jej neodôvodnene pripisuje význam, ktorý naozaj nemá.
Jediné, čo si na návrhu novelizácie môžeme všimnúť, je rozsah novelizácie. Ide naozaj o veľký zásah do štruktúry ústavy a delenie moci, pričom návrhu chýba vnútorná spojitosť. Návrh je podľa môjho názoru všehochuťou zásahov do desiatok ustanovení ústavy bez významnejšej vnútornej logiky. Preto na návrh nazerám ako na ktorýkoľvek iný.
Na druhej strane, a myslím to úplne vážne, chcem oceniť prácu predkladateľov, ktorí museli vynaložiť veľké úsilie na spracovanie tejto rozsiahlej legislatívnej iniciatívy. Na vlastnej koži viem, aké je ťažké návrh zákona pripraviť, predložiť a aké je ľahké len kritizovať niečo, čo predložili iní.
Na záver politickej časti môjho vystúpenia chcem ešte dodať nasledovné. Zmena ústavy vytvárajúca ústavnoprávny základ vstupu Slovenska do Európskej únie, reformy verejnej správy, reformy súdnictva, ochrany ľudských práv či iných dôležitých procesov by mala byť vyvrcholením diskusie o vízii Slovenska v najbližších 15 - 20 rokoch. Nie je predsa možné právne upraviť procesy, ktoré nie sú ani len politicky dohodnuté medzi najvýznamnejšími politickými stranami na Slovensku. Takisto postupuje vládna koalícia aj v privatizácii strategických podnikov. Vôbec nevieme, aké Slovensko chceme mať a do čoho treba prioritne investovať príjmy z privatizácie.
Najzodpovednejším rozhodnutím vládnej koalície by preto bolo, keby najskôr otvorila dialóg s opozíciou pod záštitou prezidenta republiky o zostavení štátnej doktríny a dlhodobej vízie Slovenska a až potom predkladala právne úpravy vrátane zmeny ústavy, ktoré by mali zabezpečiť realizáciu cieľov obsiahnutých v doktríne a vízii. Takéhoto štátnického prístupu sa od tejto vládnej koalície určite nedočkáme. Pokiaľ bude blikať čo len najmenšia nádej, že sa vo vládnej koalícii nájde 90 poslancov na podporu ústavnej novelizácie, koalícia bude pokračovať v prerokúvaní návrhu bez ohľadu na všetky vecné výhrady. Aj preto treba využiť možnosť vystúpiť a poukázať na niektoré nedostatky predloženého návrhu a súčasne navrhnúť niektoré vylepšenia.
V zmenách, ktoré navrhnem, nepôjdem nad rámec tzv. malej novelizácie ústavy, ktorú som predložil ešte v máji minulého roka a o prerušenie prerokúvania ktorej som požiadal ihneď po tom, ako skupina vládnych poslancov podala svoj vlastný návrh.
Začal by som, ak dovolíte, vzťahom medzinárodného vnútroštátneho práva v Ústave Slovenskej republiky, ako ho nanovo upravujú autori návrhu. Dochádza k vypusteniu článku 11 ústavy, ktorého výklad naozaj spôsoboval v praxi určité ťažkosti.
Otázka však zostáva, či riešenie, ktoré je navrhované v článku 7 ods. 5 návrhu skupiny poslancov, je dostačujúce. V tomto sa stotožňujem s názorom sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky pánom Klučkom, podľa ktorého ani táto novela ústavy, podobne ako predchádzajúce ústavné úpravy platné v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, nerieši vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva komplexne. Táto novela si iba vyberá určitú časť medzinárodných zmlúv a upravuje ich vzťah k vnútroštátnemu právu.
Čo hovorí článok 7 ods. 5, si môžeme prečítať v návrhu. Hovorí, že "medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon, boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a ktorými je Slovenská republika viazaná, majú prednosť pred jej zákonmi". Teda medzinárodným zmluvám, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon, dávajú autori tejto novelizácie bezpodmienečnú prioritu pred vnútroštátnymi zákonmi. Ak to porovnáme s článkom 11 ústavy, ktorý navrhujú autori vypustiť, zistíme, že vlastne odpadáva podmienka, ktorá sa týkala medzinárodných zmlúv v oblasti ľudských práv, keď mali medzinárodné zmluvy prednosť len vtedy v tejto oblasti, ak poskytovali väčší rozsah práv, ako je to v prípade vnútroštátneho práva.
Citované ustanovenie novely ústavy sa vzťahuje na medzinárodné zmluvy, pre ktoré sa vo vede medzinárodného práva zaužívalo označenie tzv. self-executing treaties alebo samovykonávacie zmluvy, keďže sú obsahovo a formulačne upravené tak, že sú priamo aplikovateľné štátnymi orgánmi alebo aj inými subjektmi vnútroštátneho práva tej-ktorej zmluvnej strany bez nutnosti prijatia vnútroštátnych predpisov na ich vykonanie. V prípade takýchto zmlúv by sa ich ustanovenia mali v právnom poriadku Slovenskej republiky preto aplikovať priamo bez ohľadu na znenie príslušnej zákonnej úpravy.
Keďže sa však takýmto spôsobom odblokúva použitie akejkoľvek vnútroštátnej zákonnej úpravy, je mimoriadne dôležité, aby u konečných používateľov týchto medzinárodných zmlúv nevznikli žiadne pochybnosti o tom, či ide alebo nejde o medzinárodnú zmluvu podliehajúcu režimu článku 7 ods. 5, ako to navrhujú autori novelizácie, nakoľko rozhodnutie o otázke, či ide o zmluvy, na ktoré treba vykonať nejaký zákon alebo nie, má zásadný význam. Takéto rozhodnutie by súčasne tým, ktorí budú s takýmito zmluvami pracovať, malo byť známe ešte pred samotným vyhlásením zmluvy alebo súčasne s okamihom vyhlásenia tejto zmluvy spôsobom ustanoveným zákonom.
Nezdá sa mi, že je celkom zrejmé z návrhu, ktorý predložili autori, ja potom poprosím predkladateľov o vysvetlenie, kto bude rozhodovať o tom, že ide o medzinárodnú zmluvu, na vykonanie ktorej nie sú potrebné žiadne zákony, a akým spôsobom sa to dozvie ten, kto bude bezprostredne pracovať s týmito zmluvami.
Ďalšia otázka medzinárodného práva, ktorou sa novela ústavy zaoberá, sa týka zabezpečenia obsahového súladu dohodnutej medzinárodnej zmluvy s ústavou a ústavnými zákonmi Slovenskej republiky. Navrhovatelia túto úlohu zverujú Ústavnému súdu, ktorý bude podľa článku 125a ústavy oprávnený rozhodovať o súlade dohodnutých medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou a ústavnými zákonmi.
V tejto súvislosti si preto zasluhuje zvýšenú pozornosť zámer navrhovateľov podrobiť takémuto režimu len jednu skupinu medzinárodných zmlúv, a to tých, na ktoré je pred ich ratifikáciou prezidentom republiky potrebný predošlý súhlas Národnej rady, tzv. prezidentské medzinárodné zmluvy. Hoci je nespochybniteľné, že v tomto ustanovení sú vypočítané také medzinárodné zmluvy, ktorých predmet úpravy je nesporne závažný a ktoré sú preto pre Slovenskú republiku aj mimoriadne dôležité, nemusí zodpovedať skutočnosti ani ten zámer navrhovateľov, ktorý z takéhoto ich posúdenia vyvodil, že jedine tieto medzinárodné zmluvy budú podliehať preventívnej kontrole ústavnosti pred Ústavným súdom. Predsa existujú aj iné druhy zmlúv ako prezidentské. Medzinárodné zmluvy budú prijímané aj na inej úrovni. Takže by bolo možno dobré odpovedať na otázku, prečo sa autori pokúsili dať túto úpravu alebo prispôsobiť túto úpravu len a len týmto medzinárodným zmluvám. Obávam sa, že to je pomerne závažný nedostatok návrhu novelizácie ústavy.
Prešiel by som teraz k článku 17 návrhu alebo článku 17 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý navrhuje predĺženie obdobia zadržania z 24 hodín na 48 hodín. Táto právna úprava a zmena má už určitú históriu, nakoniec niekedy v marci alebo v apríli minulého roka sme tu v parlamente diskutovali o návrhu predĺžiť 24-hodinovú lehotu na 48 hodín.
Mám otázku na predkladateľov a chcem sa spýtať, čo ich vedie k tomu, že predĺžili 24-hodinovú lehotu aj u sudcu na 48 hodín, dokonca pri obzvlášť závažných úmyselných trestných činoch až na 72 hodín. My potrebujeme predlžovať lehotu v prvom štádiu, to znamená v štádiu, keď je pripravovaný návrh na vzatie do väzby, keď konajú policajné orgány, vyšetrovateľ a prokurátor. Títo potrebujú dlhú lehotu. Sudca dostáva na stôl, pokiaľ ide o rozhodnutie, kompletný spisový materiál. A myslím si, že z analýzy, ktorá bola urobená na jar minulého roka, sudcovia nepožadovali predĺženie svojej 24-hodinovej lehoty. Práve naopak, predĺženie požadovali tí, ktorí musia získavať prvé dôkazy, musia spracovať väzobný návrh.
Mám určitý problém aj v súvislosti s tým, že navrhovatelia hovoria o 72-hodinovej lehote pre sudcu pri obzvlášť závažných úmyselných trestných činoch. Čo to je obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hovorí § 62 Trestného zákona. Ale predsa my ideme rekodifikovať Trestný zákon, Trestný poriadok pravdepodobne k 1. januáru 2002 alebo 2003. Ako zabezpečíme, že rekodifikácia bude rátať automaticky s pojmom "obzvlášť závažný úmyselný trestný čin"? Čo keď zákonodarca obyčajnou väčšinou sa bude pohrávať s okruhom obzvlášť závažných úmyselných trestných činov, kde sudcovi dávame až 72 hodín? To sú závažné veci, ktoré nie je možné takto voľne upravovať v rámci článku 17 Ústavy Slovenskej republiky.
Zdá sa mi, že návrh veľmi jednoducho predĺžiť 24-hodinovú lehotu na 48 hodín len pre prokurátora, vyšetrovateľa a policajný orgán je dostačujúci a nie je potrebné ísť ďalej na 48 hodín, resp. 72 hodín pri sudcovi, ktorý rozhoduje o samotnom vzatí do väzby.
Dovoľte mi povedať niekoľko slov k novelizácii štvrtej hlavy ústavy, a to článku 64 a nasledujúcich článkov. Účel postupu sa zdá byť jasný - vytvoriť ústavné predpoklady na možnosť započať aspoň formálnu realizáciu toľkokrát zvýznamňovanej reformy verejnej správy. Je úplne zrejmé, že charakter navrhovaných opatrení zásadne predurčí budúcu podobu reformy a jej charakter.
Návrh v súlade s ústavnými zvyklosťami, hlavne transformujúcich sa štátov, širšie zakotvuje existenciu územnej samosprávy, veľmi rámcovo určuje jej pôsobnosť, štruktúru jej orgánov, materiálne a finančné záruky s tým, že v niektorých článkoch sa predpokladá, že úplnú a podrobnejšiu úpravu vykonajú zákony. Veľmi váhavo zakotvuje aj štátny dozor v otázkach zákonnosti, ale dôsledne len v otázkach tzv. presných kompetencií. Vo sfére verejných financií sa v rovnakom duchu stanovujú isté oprávnenia Najvyššieho kontrolného úradu.
V tejto súvislosti sa, vážené dámy a páni, vynárajú niektoré zásadné a naliehavé otázky. Jedna z nich je: V akom zmysle vláda chápe pojem "územná decentralizácia"? Ide o interpretáciu v širokom zmysle slova a označujú sa ním všetky zmeny, ktoré sa týkajú postavenia centra, alebo ide o takú aktivitu, kde procesy označované ako územná decentralizácia vyústili v Belgicku do transformácie unitárneho štátu na federálny?
Z navrhovaného znenia vyplýva, že chceme to, aby okrem ústrednej vlády zasahovali do systému samosprávy aj ďalšie stupne riadenia, pričom ten náš, teda vyšší územný celok, má mať právo prijímať vlastné, relatívne samostatné rozhodnutia v rámci samosprávnej jednotky a jej občanov, pričom táto nie je hierarchicky podriadená ústrednej vláde.
Dá sa o tom, samozrejme, porozprávať, ale potom je namieste jednoduchá otázka: Aký bude rozsah štátnej správy? Ďalej, aký bude vzťah medzi vyššími územnými celkami a pravdepodobne krajskými úradmi? Ako bude vyzerať nižší stupeň miestnej správy, teda dnešný okres? Aký bude vzťah medzi vyšším územným celkom a veľkými mestami? Ako sa bude riešiť prípadný konflikt kompetencií či záujmov medzi vyšším územným celkom a štátnymi orgánmi. Aký bude rozsah samosprávnej normotvorby? Nie je potrebné v tejto súvislosti definovať výlučné kompetencie štátu? Aký bude systém verejných financií? Akou finančnou sumou budú disponovať územné samosprávy a v akom pomere bude táto suma k sume finančných prostriedkov, ktoré budú k dispozícii úradom štátnej správy? Zachová sa systém horizontálnej integrácie štátu, alebo bude okrem vyšších územných celkov krajského úradu pôsobiť tiež v regióne ďalších dvadsaťdva úradov špecializovanej štátnej správy? Aké budú mechanizmy koordinácie medzi takýmto širokým počtom úradov?
Na tieto závažné otázky môže podať uspokojivú odpoveď iba koncepcia reformy verejnej správy aspoň s minimálne dostačujúcim počtom legislatívnych zámerov zákonov potrebných na vykonanie reformy. Nie je nezodpovedné prijímať rámec reformy, aby sme čo len tušili, ako bude vyzerať? Bez vymedzenia čo len rámcovo vecných kompetencií vyššieho územného celku predsa nemôžeme posúdiť, ktoré činnosti teda vynímame z kompetenčnej výsosti štátu a zverujeme neštátnej korporácii s ústavne minimálne zakotveným oprávnením dozoru a kontroly spotreby verejných financií.
Charakter vyššieho územného celku podľa navrhovanej charakteristiky zodpovedá zrkadlovému obrazu obce vrátane potrebnej štruktúry doterajšej úpravy miestnej samosprávy. Mnohí autori z oblasti verejnej správy vyslovene upozorňujú, že treba zvážiť, či postavenie miestnej samosprávy, napríklad municipalít možno aplikovať napríklad na provincie. Na zásadný rozdiel v chápaní obce a vyššieho územného celku upozorňuje napríklad to, že pre obe úrovne sú rozdielne medzinárodné zmluvy. Postavenie, pokiaľ ide o regióny, reguluje Európska charta regionálnej samosprávy. Pokiaľ však ide o postavenie obcí, to je regulované a deklarované Európskou chartou miestnej samosprávy. Nie je príznačné, že chartu miestnej samosprávy ratifikovala prevažná väčšina európskych krajín a členov Európskej únie a iba mizivý počet krajín ratifikoval chartu regionálnej samosprávy, ktorá ani nevstúpila do platnosti?
V súvislosti s tvorbou vyšších územných celkov je potrebné posúdiť aj niektoré ďalšie výsostne politické otázky. Paul Kennedy v jednej zo svojich kníh "Svet z dvadsiateho prvého storočia" v časti o budúcnosti národných štátov uvádza: "Premiestnenie moci smerom dolu však rovnako prináša riziko rozpadu štátov aspoň v spoločnostiach, kde etnické konflikty a hraničné spory oblastné rozdiely len priostrujú."
Predložený návrh úpravy vzťahu štátu ako celku a jeho územnej časti utvára neprimeraný priestor na prípadnú dezintegráciu štátu a pre prípad krízy prakticky neexistuje žiadny efektívny mechanizmus jej riešenia.
Ani vo vzťahu k občanom nemáme štandardne upravený vzťah štát - obec, štandardnú kontrolu dodržiavania zákonnosti a, ako to tu už niekto spomínal aj v diskusii, ani vo sfére kontroly verejných financií. Neexistuje fungujúci mechanizmus nápravy protiprávnych rozhodnutí a neexistuje hlavne orgán, ktorý je príslušný prípadné spory riešiť. Občan, ktorý má pocit, že vo vzťahu jeho osoby k orgánom samosprávy došlo k protiprávnemu postupu, resp. k porušeniu jeho práv, má jedinú možnosť - vyvolať konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky -, čo pre štandardného obyvateľa obce či mesta nemusí byť práve jednoduché.
Dozor či dohľad nad zákonnosťou vo sfére samosprávy doteraz ústavne upravený nebol a súčasné navrhované znenie smeruje iba k tzv. prenesenému výkonu štátnej správy, čím sa stane, že prípadnú štandardnú úpravu už nemôžeme zaviesť v zákone, pretože by išlo o úpravu nad rámec ústavy. Tento stav je napriek mojim hlbokým sympatiám k samospráve neúnosný.
Rovnaká situácia existuje vo sfére kontroly spotreby verejných financií. Pán podpredseda Hamžík síce uviedol veci na pravú mieru interpretáciou jednotlivých ustanovení tzv. Rímskeho protokolu, ktorým je s veľkou pravdepodobnosťou Slovenská republika viazaná menovite v tom, že právomoc najvyšších kontrolných úradov smeruje ku kontrole spotreby všetkých verejných financií vrátane sféry záujmovej či územnej samosprávy, kým do sféry miestnej samosprávy štát presúva okolo 15 mld. korún ročne, nemáme dramatický pocit alebo podnet na znepokojenie, avšak pri vytvorení vyšších územných celkov, kde môže každoročne prichádzať okolo 35 mld. až 40 mld. Sk, čím sa stáva kontrola spotreby verejných financií v neštátnej samospráve v sfére nanajvýš aktuálna, takýto pocit znepokojenia už mať musíme.
Ďalším závažným problémom v súvislosti s článkom 64 a nasledujúcimi v návrhu novelizácie ústavy je tzv. vnútorná konzistencia štátu. Len bežný pohľad do ústav európskej sedemnástky ukazuje, že jednotlivé štáty venujú tomuto problému mimoriadnu pozornosť. Tak napríklad aj v zložených štátoch, akými sú napríklad federácie, kde postavenie časti štátov má suverénne postavenie značne širšie ako v unitárnych, decentralizovaných štátoch, sa ústavne zakotvujú ústavné inštitúty vnútornej konzistencie štátu.
Tak napríklad v Nemeckej spolkovej republike sa to prejavuje v stále silnejšom postavení spolkovej legislatívy, ale aj v inštitúciách napríklad spolkového dozoru, spolkového prinútenia, spolkovej intervencie. Rovnako je zakotvený princíp tzv. vernosti spolku, podľa ktorého majú územné celky povinnosť preukazovať potrebnú súnáležitosť a solidaritu so spolkom.
V Taliansku, ktoré je unitárnym decentralizovaným štátom a pokladá sa za príkladne decentralizovaný štát, volené orgány územných celkov, konkrétne oblastná rada môže byť rozpustená, ak vydá akty odporujúce ústave alebo ak sa nevyhovie vyzvaniu vlády, aby nahradila výbor alebo jeho predsedu, alebo sa rozpustí z dôvodu bezpečnosti štátu. (Potlesk.)
Komisár vlády sídliaci v hlavnom meste oblasti má hlavný dozor nad správou vykonávanou oblasťou. Vo väzbe na normatívne oprávnenia je ustanovené, že každý normatívny akt schválený oblasťou sa predkladá komisárovi vlády, ktorý ho kontrasignuje do tridsiatich dní. Ďalej sa uvádza, že ak právny predpis prekračuje pôsobnosť oblasti alebo v rozpore s národnými záujmami vlády, komisár navrhovateľovi takýto akt vráti. Príznačný je aj fakt, že nie nezávislý súd či iný nezávislý orgán koná vo veci, ale sistačné oprávnenie má zvrchovaný orgán štátu, čím, samozrejme, nie je dotknuté právo samosprávy na súdne preskúmanie, či nebolo porušené ústavné právo na samosprávu.
Takéto ustanovenia nie sú vôbec ojedinelé ani v Španielsku, ktoré je rovnako unitárnym, silne decentralizovaným štátom, kde vzťah štátu a regiónu upravuje dvadsaťdva článkov ústavy, v Portugalsku, kde konkrétny článok ústavy uvádza, že primerané spôsoby správnoprávnej decentralizácie a správnoprávneho rozčlenenia stanoví zákon, pričom však nemôže byť dotknutá potrebná účinnosť a jednotnosť činnosti správy a právomoc vlády dávať pokyny a vykonávať dozor.
V Holandsku predsedá provinčnej rade kráľovský komisár, v Belgicku sa umožňujú zásahy dozorujúcich orgánov, aby sa zabránilo porušeniu zákona alebo ohrozeniu verejného záujmu.
Nadmieru širokú ústavnú úpravu v tomto smere má aj Rakúsko, Francúzsko, Fínsko, kde v čele územného celku stojí guvernér a podobne.
Chcem vám úprimne povedať, že úpravu verejnoprávnych vecí takéhoto typu, ako nám predstavujú naši kolegovia, som - takúto úpravu - nenašiel v žiadnej ústave štátov Európskej únie.
Posledným príkladom je úprava regionálnych samosprávnych otázok v Českej republike, kde integrovali samosprávny a štátoprávny fenomén do jedného celku, pričom na čele samosprávneho orgánu nestojí osoba volená v priamych voľbách.
Uvádzam tieto podrobnosti preto, aby som zvýraznil, že pochopenie týchto súvislostí je nevyhnutným predpokladom na to, aby sme urobili správne rozhodnutia.
Navrhovaná úprava hlavy štyri ústavy sa nedá naprávať pozmeňujúcimi návrhmi. Prosím, už nechoďme do toho ďalšími pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré ešte viacej znepriehľadnia to, čo je tam. Nedá sa to urobiť aj preto, pretože nie je k dispozícii predstava vlády o podstatných náležitostiach reformy. Nenavrhujem žiadne radikálne východiská a viem si predstaviť serióznu diskusiu o týchto otázkach. Objektívnym faktorom však je, že zásadné chyby v úprave postavenia regionálnych orgánov samosprávy môžu byť osudové, pretože doteraz fungujúce praktiky v slovenskom parlamente môžu spôsobiť, že šanca na prípadnú opravu nemusí prísť ani v dlhšom časovom období. Pritom ide o strategické otázky, ktoré musíme posúdiť veľmi zodpovedne, a viem si predstaviť aj to, že túto časť novely vypustíme a k problému sa vrátime pri schvaľovaní koncepcie reformy verejnej správy a v súvislosti s prijímaním ďalších nevyhnutných súvisiacich zákonov.
Prešiel by som teraz k článku 78 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí o imunite poslancov Národnej rady. V článku 78 autori novelizácie prinášajú ako nóvum "občianskoprávnu zodpovednosť poslanca za výroky prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgánoch". Nemám ťažkosti s touto právnou úpravou a myslím si, že nebude od veci, ak tu bude určitá kontrola výrokov, ktoré sa prednášajú v Národnej rade. Je tu však riziko, veľké riziko, ktoré autori novelizácie vniesli do článku 78 ods. 3, kde sa ráta len s imunitou počas výkonu poslaneckého mandátu.
O tomto sa tu už takisto veľa hovorilo, ale dávam niekoľko výkričníkov k tejto právnej úprave, dávam niekoľko výkričníkov, pretože pri korupcii, pri tom, ako je táto krajina skorumpovaná, aké rôzne nátlaky vydierania sa tu dejú, si viem predstaviť, že poslanec Národnej rady, u ktorého by Národná rada Slovenskej republiky nesúhlasila na začiatku jeho volebného obdobia s trestným stíhaním, by mohol byť celé volebné obdobie pod neuveriteľným tlakom výkonných orgánov, napríklad vlády.
Jednoducho, s týmto nie je možné súhlasiť. Myslím si, že to je zásah do imunity, ktorý nie je v slovenských pomeroch dobrý a v žiadnom prípade by som ho neodporúčal. Preto by som veľmi privítal, keby sme zostali pri súčasnej právnej úprave s dodatkom, že "poslanci by znášali občianskoprávnu zodpovednosť za výroky prednesené v Národnej rade alebo v jej orgánoch".
Rovnako - nakoniec to, myslím, dnes predniesol pán poslanec Langoš - sa hlásim k takej úprave, aby Národná rada Slovenskej republiky nehlasovala o tom, či súhlasí alebo nesúhlasí s trestným stíhaním, ak je poslanec zadržaný alebo pristihnutý pri trestnom čine. Takáto právna úprava nakoniec je obsiahnutá aj v malej novele ústavy, ako bola predložená v apríli a v máji v roku 2000.
Pokiaľ ide o článok 81 "Zánik poslaneckého mandátu", súhlasím s autormi v tom, že na zánik poslaneckého mandátu stačí, ak bude poslanec odsúdený za závažný úmyselný trestný čin, teda, že nie je potrebné odsúdenie za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, ako ho dnes definuje § 62 Trestného zákona.
S čím však nemôžem súhlasiť, je to, že autori zákona hovoria o strate poslaneckého mandátu aj vtedy, ak je poslancovi Národnej rady uložený nepodmienečný trest odňatia slobody za nedbanlivostný trest odňatia slobody. Takúto právnu úpravu považujem za nenáležitú a myslím si, že zostaňme len pri úprave, ktorá sprísni celý pomer v tom, že ak bude poslanec odsúdený za úmyselný trestný čin, vtedy stratí poslanecký mandát. Predstavme si, že zavedieme alternatívne tresty predstavme si, že poslanec Národnej rady bude musieť vykonávať trest verejnoprospešnej práce, lebo Národná rada bude súhlasiť s jeho stíhaním, bude možno vystavený veľkej kritike verejnosti pri tomto treste, tak u neho nezanikne mandát, ale mandát zanikne u toho, kto pre, povedzme, pre ťažkú dopravnú nehodu, teda pri klasickom nedbanlivostnom trestnom čine je odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody. A vieme, že pri dopravných nehodách, ktoré majú závažnejšie následky, veľakrát dochádza práve k ukladaniu nepodmienečných trestov odňatia slobody.
Mrzí ma, že autori tejto novelizácie nazaradili do čl. 127 odškodňovanie Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa úpravy, ktorá dnes platí, je pri rozhodovaní o podnetoch, ktoré podávajú fyzické osoby, v podstate bez významnejších právomocí. Je pravda, že Ústavný súd napríklad deklaruje porušenie ľudských práv, ale nemá žiadne páky, nemôže nič prikázať, nemôže nič nariadiť, nemôže nič zrušiť a, čo je veľmi dôležité, nemôže ani rozhodnúť o primeranom finančnom zadosťučinení v prípade, že dôjde k porušeniu ľudských práv.
No čo má z toho občan Slovenskej republiky, ktorý trpí súdnymi prieťahmi a keď dochádza k porušovaniu jeho ľudských práv, ak sa obráti na Ústavný súd. Ústavný súd mu vydá krásne rozhodnutie, v ktorom sa konštatuje: "Áno, máte pravdu, vo vašom prípade sú ľudské práva porušené." Ale tým sa všetko končí. Ústavný súd nemôže vplývať na rýchlosť konania všeobecného súdu, nemôže tomuto súdu nič prikázať a už vôbec Ústavný súd nemôže zadosťučiniť občana za to, že bol obeťou porušenia ľudských práv. Dôsledkom toho je, že čím ďalej, tým viacej ľudí sa obracia so svojimi sťažnosťami na Európsky súd pre ľudské práva. A sú mimoriadne úspešní.
Možno to ani neviete, vážené dámy a páni, ale Slovensko začína platiť ako na bežiacom páse - stotisíc, stopäťdesiattisíc, päťdesiattisíc, to sú finančné zadosťučinenia, ktoré musí štát vyplatiť našim občanom, ak sú úspešní v sťažnostiach podávaných na Európsky súd pre ľudské práva. Tomuto sa môžeme vyhnúť. Takisto sa vyhneme podávaniu sťažností na túto európsku inštitúciu, ak obdaríme Ústavný súd Slovenskej republiky právomocou rozhodovať o finančnom zadosťučinení. Nazvime to spravodlivé finančné zadosťučinenie v prípade, že dôjde Ústavný súd k záveru, že konkrétne práva garantované Ústavou Slovenskej republiky boli naozaj porušené.
Rovnako ako u autorov novelizácie ústavy aj v malej novelizácii je navrhnutý nový článok, článok 141a, ktorý zakladá určitú mieru súdnej samosprávy. Tu, pochopiteľne, je môj názor dosť odlišný od návrhu, ako ho pripravili predkladatelia novelizácie. Predovšetkým si myslím, že v Súdnej rade by mali mať väčšinu sudcovia. A nemal by tam byť taký pomer, ako navrhuje dnes skupina poslancov vládnej koalície.
Čo mňa však najviac zaujíma, je to, aké právomoci bude mať táto Súdna rada. Má to byť len nejaký okrasný orgán? Ak to má byť len nejaký okrasný orgán, radšej ho ani nevytvárajme. Len vtedy má význam Súdna rada, ak bude mať kompletné disciplinárne a personálne právomoci, ak to bude Súdna rada, ktorá bude rozhodovať o všetkých dôležitých otázkach v rámci súdnictva.
Ja chápem, že to je ten spôsob vnútorných dohôd, ktoré vyhovujú stranám vládnej koalície, ale jednoducho vytvoriť Súdnu radu a nechať ministrovi spravodlivosti bez ohľadu na to, kto to je, silné personálne právomoci, to nie je žiadne riešenie, je to polovičaté, a preto s tým, čo je v článku 141a, ako to navrhli predkladatelia, nemôžem v žiadnom prípade súhlasiť.
Zastavme sa, prosím vás, aj pri spôsobe voľby sudcov Slovenskej republiky. Neviem, či sme si teda všetci dôsledne všimli, že presúvame právomoc voľby sudcov z Národnej rady na prezidenta, ktorý ich bude menovať. Veď to je zásadný zásah do rovnováhy medzi štátnymi silami alebo štátnymi mocami. A berieme to ako bežnú vec. Predsa ústava v roku 1992 z niečoho vznikla. Mala nejakú vnútornú filozofiu, nejaké hodnoty. A nemôže teraz prísť nejaký návrh z ničoho nič a povieme, že však teraz to bude prezident a teraz prezident si bude rozhodovať o nominovaní alebo nenominovaní konkrétnych sudcov.
Bol by som preto veľmi rád, keby sme sa vrátili k tej úprave, ktorá dnes platí, s tým, že by to nebola vláda, ktorá by navrhovala kandidátov na funkciu sudcu, ale že by to bola Súdna rada, ktorá by prichádzala s nomináciami, a Národná rada Slovenskej republiky by jednoducho týchto sudcov volila. Však my sa vzdávame ako Národná rada Slovenskej republiky, skoro všetkých právomocí, ktoré máme vo vzťahu k súdnictvu. Toto snáď Národná rada Slovenskej republiky nechce nielen vo vzťahu k súdnictvu, ale aj k ďalším veciam a oslabujeme svoje vlastné pozície. Ak hovoríme o ústave, tak aj nám poslancom Národnej rady by malo záležať, že každý ďalší parlament, ktorý príde, bude primerane silný a bude mať významný vzťah aj k vláde, aj k súdnej moci. Takže s týmto naozaj nemôžem súhlasiť. (Potlesk.)
Pokiaľ ide o článok 154b ods. 3, tento článok sa nedá nazvať nijako inak ako likvidácia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Prosím, uvedomme si závažný fakt. Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, teraz je jedno, či to je pán Harabin, či to je niekto iný, vyhral súboj v tomto parlamente. Tu sme hlasovali o tom, či ho odvoláme alebo neodvoláme. Padlo rozhodnutie, že nebude odvolaný, hoci si myslím, že Národná rada nemala právo o takomto čomsi hlasovať, ale hlasovala. Napriek tomu tento súboj predseda Najvyššieho súdu vyhral a keďže vládna koalícia nevie, ako inak ho odstrániť z postu, tak urobí účelovú novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky s tým, že okamžite dôjde k výmene predsedu Najvyššieho súdu. (Potlesk.)
Chcel by som vám prečítať veľmi zaujímavú záležitosť a to je správa, ktorú vypracovala komisia pre ľudské práva Hospodárskej a sociálnej rady Organizácie Spojených národov v súvislosti s kauzou pána Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V bode 69, ja to tu jednoducho prečítam, prepáčte, inak to bude kostrbaté, ale mám tu iba anglické znenie, sa hovorí: "Správanie vlády Slovenskej republiky počas pokusu odvolať JUDr. Harabina vážne spolitizovalo a rozdelilo súdnictvo." Toto je konštatované v správe, ktorá ide na zasadnutie Hospodárskej a sociálnej rady Organizácie Spojených národov.
Ďalej sa tu v článku 68 hovorí, že právna úprava, ktorá hovorí, že prezident môže odvolať prakticky bez dôvodov predsedu Najvyššieho súdu, je v rozpore s chápaním nezávislosti súdnictva a že aj u prezidenta musia existovať určité dôvody upravené zákonom, kedy by mohol prezident odvolať predsedu Najvyššieho súdu. Prosím, nerobte to. Ak ste neodvolali predsedu Najvyššieho súdu hlasovaním v Národnej rade, nerobte takéto ťahy, ktoré sú priezračné, a myslím si, že to je zase ďalšie ustanovenie, ktoré nás nespája, ale presne naopak, ktoré nás rozdeľuje.
Pokiaľ ide o článok 151a, pokiaľ ide o ombudsmana, nový článok 151a, ombudsmana, prosím, situácia v ľudských právach na Slovensku nie je dobrá a vieme, že mechanizmy ochrany ľudských práv nefungujú tak, ako by sme naozaj chceli. Rád používam ten výrok a stojím si za ním, že Slovensko nie je právny štát pri ochrane ľudských práv. Preto je dobré, ak je tu úvaha zriadiť ďalší orgán, ktorý by mohol pri ochrane ľudských práv pomáhať. Ale pozrime sa na právomoci tohto orgánu a zistíme, že vlastne je to taká okrasa ústavného systému Slovenskej republiky.
Zaveďme takého ombudsmana, že to bude jednoducho určitá pyramída orgánov, niekde na vrcholci tejto pyramídy osoba s vysokým morálnym a právnym kreditom. Nechystajme tento úrad pre starých politikov. Dajme tam jednoducho právnikov, dajme tam ľudí, ktorí sa vyznamenali určitými hodnotami. (Potlesk.) Toto nie je post pre bývalých politikov.
Ďalej, na vrcholci tejto pyramídy musí byť takýto človek, ale pod ním musí byť sieť efektívnych orgánov po celom území Slovenskej republiky, aby občan mohol aj v Michalovciach, aj v Humennom, aj Sobranciach efektívne navštíviť nejaký orgán a v tomto orgáne by našiel reálnu pomoc. Zatiaľ to, čo vidíme, pokiaľ ide o právomoci, ako sú navrhované v Ústave Slovenskej republiky, je to len okrasa a nie je to vážny mechanizmus ochrany ľudských práv.
Takže, prosím, dopracujme to konkrétnymi pozmeňujúcimi návrhmi, dajme mu nejaké právomoci, aby mohol podávať opravné prostriedky, aby mohol začínať konania, aby mohol vstupovať do začatých konaní, a nielen to, čo tam má, že podáva správu a ďalšie veci, to môže urobiť hocikto, bez toho, aby bol v Ústave Slovenskej republiky.
Na záver chcem povedať nasledovné. Chcel by som predložiť niekoľko pozmeňujúcich návrhov. Stala sa taká kuriózna situácia. Nemôžem predložiť návrhy dovtedy, kým nenájdem 15 poslancov, ktorí by mi ich podpísali. Dal som tieto návrhy aj predstaviteľom opozície, aj predstaviteľom vládnej koalície, zatiaľ sa nenašla zhoda v tom, či vôbec sa bude o týchto návrhoch hlasovať alebo nebude. Nezostáva mi preto nič iné, len sa prihlásiť opätovne ústne do diskusie, aby som si vytvoril priestor pre prípad, že vznikne nejaká zhoda a že poslanci Národnej rady podpíšu takýto návrh.
Samozrejme, aj ja mám záujem dostať do Ústavy Slovenskej republiky veci, ktoré sa objavili v malej novelizácii. Všetky tieto návrhy, o ktorých teraz hovorím, majú písomnú podobu, nie sú politické, sú to veci, ktoré sa týkajú len mandátu poslanca Národnej rady, týkajú sú imunity poslanca, týkajú sa právomoci Ústavného súdu rozhodovať o primeranom finančnom zadosťučinení, týkajú sa iného zloženia Súdnej rady, týkajú sa garancií nedotknuteľnosti predsedu Najvyššieho súdu, ktorý musí zostať vo funkcii do skončenia jeho päťročného obdobia, a týkajú sa aj iného spôsobu voľby sudcov, ako to navrhujú súčasní autori. Budem preto trpezlivo čakať, ako sa k týmto návrhom vyjadríte, a, samozrejme, od toho sa bude odvíjať aj môj postoj k tomuto návrhu.
Ešte raz a teraz naozaj to myslím úplne vážne, oceňujem prácu predkladateľov, je to ťažké urobiť nejaký návrh, ale súčasne je mojou povinnosťou, ak poukážem na niektoré veci, ktoré s týmto návrhom sú spojité.
Ďakujem pekne za vašu pozornosť. (Potlesk.)