Podpredseda NR SR B. Bugár:
Nie, nie, nie, pán poslanec Bárdos tu je, ktorý je predseda klubu, takže keď chcete Maďari za chvíľočku budú viacerí.
Poslanec D. Slobodník:
... no tak toho som nevidel, lebo je tam zahovorený, že údajne pán Duray voľakedy vyhlásil, nie údajne, ja ten doklad mám niekde v starých archívoch, že nie je dobré, aby učitelia slovenskej národnosti boli v maďarských zborovniach, pretože to bolo ešte, samozrejme, v čase, keď sa plánovali rozličné veci, keď ešte nebola SMK vo vláde, a bolo to dokonca ešte aj dávnejšie ako pred rokom 1992.
Tak moja otázka znie zostručnená: Nezdá sa vám, pán minister, že by bolo správne, aby ministerstvo prijalo rozhodnutie, že jazyk slovenský na školách s maďarským vyučovacím jazykom by mali vyučovať povinne učitelia slovenskej národnosti, samozrejme, s príslušnou kvalifikáciou - kvalifikáciou je nie to, že je Slovák alebo Slovenka, kvalifikáciou je učiteľstvo a odbor slovenský jazyk -, teda že bola by tu záruka náležitej výuky?
To sú moje otázky na vás dvoch, nie na vás dvoch, dve otázky na vás, dve otázky na vás. Ste tu dvaja. Budete odpovedať? Lebo ja som už s vami skončil. (Smiech v sále.)
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec, to nie je povinnosťou ministra okamžite odpovedať. Dokonca, keby aj ústne teraz odpovedal...
Poslanec D. Slobodník:
To znamená, aby som bol presný, aby sa tu nesmiali, že nemám viac otázok na vás osobne, ale mám aj iné otázky.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Nech sa páči, môžete potom ďalej pokračovať.
Poslanec D. Slobodník:
Takže mám pokračovať. Tak nie je tu pán Csáky, idem od spodného vo vláde, na ktorého mám otázky, k tomu najvyššiemu.
Pán Csáky je autorom citátu, ktorý by som uviedol z jeho knihy Két világ között - Dobre som to vyslovil? Dobre -, Medzi dvoma svetmi, kde hovorí, kde nabádal vládu, vtedy vládu pána Mečiara, že jediné možné a čestné riešenie, ako vyriešiť otázku hraníc slovensko-maďarských, by bolo také, keby predseda vlády súhlasil s tým, že bude rokovať o zmene hraníc podľa pána Csákyho - to sú jeho termíny - strategických a politických hraníc na hranice etnické.
A ďalej pokračoval a o túto vetu mi ide: "Pravda, na druhom konci pomyselného stola sedia Slováci, ľud, ktorý sa iba teraz stal národom," ja to už viem naspamäť, ja to nečítam, "ľud, ktorý sa iba teraz stal národom, a preto je nespoľahlivý a nedôveryhodný. A navyše trpí silným komplexom menejcennosti, pretože nemá vlastné dejiny ako my Maďari."
Ja by som sa chcel spýtať pána podpredsedu vlády Csákyho, či trvá ešte na tomto svojom výroku, ktorý bol vydaný v roku 1998, v tej spomínanej knihe Medzi dvoma svetmi.
Druhá moja otázka, hovorím, ja toho potom napíšem viac, ale nechcem tu zdržiavať tých pár úbohých poslancov z koalície a aj pár z opozície...
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Aj z opozície, pán poslanec.
Poslanec D. Slobodník:
Takže budem stručný.
Druhá otázka je viac-menej opakovaním toho, čo som sa opýtal pána ministra Ftáčnika o udalostiach v Kráľovskom Chlmci a v Dvoroch nad Žitavou. Pán Csáky vystúpil totiž v televízii s tvrdením, že čo nie je zakázané, je dovolené. Ja si myslím, že nijaký zákon, expressis verbis, nezakazuje, aby rodičia boli agitovaní zo strany predstaviteľov Rákociho zväzu, ale, ako som tu povedal, je to aj otázka etická a nie je dobré zavádzať na Slovensku takéto pomery, aby sa trpeli takéto otázky. Tak by som chcel počuť jeho názor na tieto otázky.
Tretí môj adresát, to je najvyšší, ale neprítomný pán predseda vlády Mikuláš Dzurinda, ktorému takisto opakujem otázku o Rákociho zväze a o tom, čo zväz robí, že robí tie akcie s tými stámiliónmi forintov, ktoré dostáva od maďarskej vlády. Takže tu sa ešte vynára aj problém taký, že skutočne vláda maďarská priamo podporuje Rákociho zväz na Slovensku a dáva mu k dispozícii peniaze, ktoré slúžia na uplácanie rodičov s tým cieľom, aby získavali sa žiaci do škôl s maďarským vyučovacím jazykom. Tak sa ho chcem na to opýtať, ako sa na to nazerá.
Ďalej, druhá moja interpelácia na pána predsedu vlády sa týka charty menšinových a regionálnych jazykov. Chcel by som sa ho spýtať, či porovnával tridsaťpäť bodov, ktoré povinne treba prijať z tejto charty, podpísané v roku 1992 a ratifikované do počtu päť až v roku 1998, takže mohla pôsobiť, mohla sa začať uplatňovať, či porovnal tých tridsaťpäť bodov povinných, ktoré ponúklo Maďarsko, a tridsaťpäť bodov, ktoré chce dať slovenská vláda. To, čo ponúka Maďarsko, sú totiž len sľuby, ktoré sa vôbec nemusia splniť. Je tam povedané, áno, zriadi sa základná škola, stredná škola aj predškolské zariadenie, ak sa nájde dosť rodičov, ktorí s tým súhlasia, a na druhej strane, ak sa získa dostatočný počet žiakov, čiže de facto sa nemusí stať nič, ani sa asi nestane. To je jedna vec, na ktorú by som sa chcel spýtať pána Dzurindu.
Druhá sa týka faktu, že túto chartu menšinových a regionálnych jazykov s výnimkou Maďarska nepodpísal ani jeden jediný štát, ktorý sa uchádza o členstvo v Európskej únii, vrátane dokonca takých dvoch štátov, ktoré nepatria do tohto regiónu strednej a východnej Európy, ako je Cyprus a Malta - jedine Rumunsko ju podpísalo, ale neratifikovalo -, ostatné, Česko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Bulharsko, a kto tam ešte prichádza, samozrejme, dosiaľ ani Slovensko, ju, možno som nejaký vynechal, proste všetky tieto štáty uchádzajúce sa o členstvo v Európskej únii ju ani nepodpísali, ani neratifikovali, takže tu nemôže byť podmienka Európskej únie, že to musí podpísať štát, aby sa mohol stať členom.
A tretia otázka na pána predsedu vlády, ja ju rozvediem podrobnejšie, sa týka vyhlásenia maďarskej vlády z roku 1998.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec, môžem sa vás opýtať, už druhýkrát hovoríte, že dávate otázku pánovi predsedovi vlády.
Poslanec D. Slobodník:
Áno.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Predsedovi vlády, nie podpredsedovi Csákymu?
Poslanec D. Slobodník:
Nie, pánovi predsedovi boli len dve otázky, toto, tieto dve posledné otázky o Rákocim aj pánovi Csákymi aj pánu Dzurindovi.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Dobre, aby nedošlo k omylu.
Poslanec D. Slobodník:
A teraz táto druhá o charte je len pánu predsedovi vlády a tretia sa týka zase predsedu vlády a hovorím tam o tom.
Tento dokument vlády maďarskej, ktorý sa volá Za občianske Maďarsko, vyšiel v roku 1998 a je podpísaný vládou už pána Viktora Orbána. Tento dokument nielenže hovorí za občianske Maďarsko a nikde nespomína absolútne nijaký občiansky princíp, nikde ani slovom v tomto dokumente sa nehovorí o menšinách, ale je to veľmi, ako by som to povedal slušne, aby som neurazil nikoho, veľmi otvorená obhajoba maďarstva, minulosti maďarstva. A dokonca sú tam vety, mám náhodou ten článok aj pri sebe, uverejnil som ho v čísle 5 v roku 2000 v časopise Extra, takže môže si ho pán premiér tam prečítať, tam sa otvorene hovorí okrem iných vecí, ktoré tu nebudem teraz citovať a nimi vás zdržiavať, sa hovorí o tom, že každá maďarská vláda, to znamená nielen vláda pána Orbána, ale aj všetky budúce vlády, bude finančne podporovať nároky na územnú autonómiu, ktoré budú predkladať menšiny susedných štátov. Nemyslí sa, samozrejme, len Slovensko, ale aj iné štáty. "Zväzky medzi etnickými maďarskými menšinami a Maďarskom," citujem, "sa musia riešiť legislatívne i vo vláde, aby sa uchovali organické zväzky maďarských komunít s Maďarskom aj po prijatí Maďarska do Európskej únie."
Takže je to zase zasahovanie do vnútorných vecí Slovenskej republiky, pokus nahovárať občanom Slovenskej republiky, ktorými sú aj naši poslanci zo Strany maďarskej koalície, aby sa usilovali o etnickú autonómiu a aby sa usilovali o takéto veci, ktoré sú v rozpore s dohodami a so štátom.
Ja si myslím, že pán predseda vlády by sa mal takpovediac opýtať svojho kolegu v Budapešti, ako to myslel a či to je normálna tendencia, či je to normálne v živote dvoch spriatelených štátov, či je to normálne takýmto spôsobom sa uchádzať o etnické autonómie, ktoré sa priamo postulujú v tomto dokumente. Ja nebudem to rozvádzať, ja to odovzdám písomne v pondelok, podľa toho, ako povedal pán predsedajúci, do podateľne, kde to bude podrobnejšie.
Ale to som len v zostručnení chcel povedať tieto teda tri interpelácie pánovi predsedovi vlády, dve interpelácie pánovi podpredsedovi vlády a dve interpelácie pánu ministrovi Ftáčnikovi.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďakujem za spresnenie.
Ďalší s interpeláciou vystúpi pán poslanec Cuper, pripraví sa pán poslanec Andrejčák.
(Ruch v sále.)
Pardon, pán minister, áno, vy ste mi to dokonca boli aj povedať, ja som na to zabudol.
Takže, pán minister školstva, pán minister Ftáčnik, nech sa páči, máte slovo a môžete reagovať.
Minister školstva SR M. Ftáčnik:
Vážený pán poslanec,
využijem to, že som mal možnosť si vypočuť priamo vašu interpeláciu, a stručne vám odpoviem, tak ako ste to vy urobili. A zrejme tie podrobnejšie si vymeníme písomne, pretože vy sformulujete vaše interpelácie písomne a ja vám, samozrejme, tak ako to zákon ukladá, písomne odpoviem.
K tej prvej by som chcel len upresniť. V jednom sa naše informácie líšia, čo sa týka pôsobenia Rákociho zväzu a snáh vlastne získať deti do škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Vy ste to podali tak, ako keby tu šlo o snahy, ktoré sa týkajú aj slovenských rodičov. Podľa mojich informácií sa tie aktivity týkajú najmä rodičov, ktorí sú maďarskej národnosti. Takže, prosím, keby ste v tom upresnili, v tej písomnej interpelácii, čoho sa vaša otázka týka, teda aké máte podklady na toto, pretože ja zatiaľ vychádzam z toho, že išlo o rodičov maďarskej národnosti. Viac by som si nechal na písomnú odpoveď vzhľadom na to, čo dostanem od vás písomne.
Ak dovolíte k druhej otázke. Mám názor, že ak sa usilujeme za drahé peniaze získať lektorov napríklad na nemecký, anglický jazyk, je prirodzené, že ak by sme vedeli deťom ponúknuť Slovákov, ktorí by vyučovali slovenčinu takpovediac ako svoj materinský jazyk, tak to iste urobia najlepšie a lepšie ako ktokoľvek iný, kto by sa to učil len ako jazyk iný ako svoj materinský jazyk. Takže v tomto sme blízki.
Ja chcem ale povedať, že už v čase minulej vlády bol pokus zo strany pána štátneho tajomníka Nemčoka v tom čase vydať usmernenie, ktoré znamenalo, že by mohli učiť slovenčinu na školách s vyučovacím jazykom maďarským iba občania slovenskej národnosti. Toto usmernenie bolo vyhlásené, ale priznám sa, že v tejto chvíli neviem kým, že je v rozpore s ústavou. To znamená, vznikli tam právne pochybnosti, či je možné takýmto spôsobom postupovať. A pán štátny tajomník a, myslím, aj pani ministerka v tom čase, pani ministerka Slavkovská, stiahli to usmernenie a stav zostal nezmenený do dnešných dní, teda že môže ho učiť každý, kto vyštudoval príslušnú aprobáciu, bez ohľadu na to, akej je národnosti.
Ak ste tu citovali tie príklady zo zahraničia, kde je stanovené, že tak a tak to tam majú a môže učiť len ten, kto má národnosť, tiež by som privítal, keby ste to v tej interpelácii rozviedli, aby sme to prípadne mohli overiť a zvážiť teda, aké tie právne aspekty tu sú alebo nie sú, pretože ja by som tiež najradšej poskytol deťom, ktoré sa učia slovenský jazyk, to najlepšie vyučovanie, teda aby im ho poskytoval učiteľ, pre ktorého materinským jazykom je jazyk slovenský.
Ale opakujem, odpoviem, samozrejme, písomne, chcel som len stručne zareagovať na niektoré časti vašej interpelácie.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Pán poslanec Cuper, pripraví sa pán poslanec Andrejčák.
Nech sa páči.
Poslanec J. Cuper:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
chcem interpelovať pani ministerku financií vlády Slovenskej republiky.
Vážená pani ministerka financií,
prostredníctvom inštitútu interpelácií sa na vás obraciam s otázkou, ktorá by mohla nielen poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ale i občanom Slovenska priblížiť skutočný stav vašich majetkových pomerov. Na verejnosti sa totiž povráva o výstavbe vášho luxusného rodinného domu v katastri hlavného mesta Bratislavy. Niektoré médiá už zverejnili i podozrenie voči vám, že financujete výstavbu nadštandardnej vily v lukratívnej časti hlavného mesta. S rovnakými informáciami sa tiež stretli aj niektorí poslanci a politici. Problém sa objavil v preukázaní, či rozostavaná stavba je vaším majetkom alebo či sú majetkové práva prepísané na niektorého z vašich rodinných príslušníkov. Preto vás verejne žiadam o podanie vysvetlenia týchto publikovaných skutočností.
V prvom rade ma ako člena zákonodarného zboru ako kontrolného orgánu výkonnej moci, ale aj ako člena výboru pre konflikt záujmov zaujíma, či v súčasnosti financujete výstavbu nehnuteľností na území Bratislavy alebo v jej blízkom okolí. Ako poslanec som sa totiž dozvedel, že rodinný dom si staviate prostredníctvom nemenovanej súkromnej stavebnej spoločnosti. S ňou ste mali podpísať zmluvu, že majiteľom nehnuteľnosti do konečného termínu ukončenia stavby má byť spomínaná stavebná spoločnosť, ktorá nehnuteľnosť stavia.
Preto vás, pani ministerka financií, interpelujem a obraciam sa na vás s otázkou: Financujete v súčasnosti stavbu rodinného domu prostredníctvom iného subjektu? Ak áno, informujte Národnú radu Slovenskej republiky, kde a za akých podmienok a koľko ste dostali, ste doposiaľ na stavbu tohoto rodinného domu preinvestovali.
Žiadam vás aj preto, pani ministerka financií, že vy ste veľmi šťavnato interpretovali záležitosti okolo výstavby vily predsedu Hnutia za demokratické Slovensko Mečiara. A dnes je možné konštatovať, že takých víl, v ktorej býva predseda Hnutia za demokratické Slovensko, v Bratislave vyrástli stovky, ba ďaleko honosnejšie. Mnohé patria aj niektorým vládnym činiteľom ako ministrovi kultúry alebo ďalším, priamo neďaleko národnej kultúrnej pamiatky Slavín.
Ak patríte aj vy k týmto politikom Strany demokratickej ľavice, tak vás žiadam, aby ste na moju otázku odpovedali. Bude to zrejme pre vás aj výhodnejšie vzhľadom na to, čo sa stalo bývalému ministrovi obrany pánovi Kanisovi, a akosi sa vám aj uľaví. Ak to nie je pravda, vopred sa vám ospravedlňujem. Ďakujem.
Druhá interpelácia je tiež, pani ministerka financií, na vás.
Vážená pani ministerka financií, prostredníctvom inštitútu interpelácií sa na vás obraciam ohľadne nejasností s nadobudnutím nového bytu v hlavnom meste. Z dostupných zdrojov som sa dozvedel, že ste si ako ministerka financií objednali podkrovný byt neďaleko ministerstva financií, konkrétnejšie na Benediktiho ulici, aby ste nemerali zbytočne dlhú cestu do práce. Takéto rozhodnutie je pochopiteľné a niet voči nemu čo namietať.
Vaša objednávka mala však zaujímavý koniec údajne. Údajne ste súkromnej firme zaplatili preddavok vo výške dva milióny korún za sprostredkovanie tohoto podkrovného bytu. Medzitým však súkromná firma skrachovala. Peniaze vám nevrátili. Je možné, aby ministerka financií investovala nemalú sumu peňazí do tak rizikového obchodu a napokon oň aj prišla? To ste si i z pozície svojej funkcie nevedeli spomínanú firmu preveriť? Ak ste skutočne prišli o 2 milióny Sk, pani ministerka, ako sa ďalej proti tomuto podvodu bránite? Informujte slovenskú verejnosť, keďže nie ste určite prvá, ktorá doplatila na rôzne podvodné akcie súkromných spoločností v obchodoch s nehnuteľnosťami. Ja totiž takýchto nešťastníkov poznám veľmi veľa, a preto sa na vás obraciam, pani ministerka financií, aby ste na vašom ministerstve a vôbec vo vláde Slovenskej republiky urobili príslušné legislatívnotechnické opatrenia, aby ľudia na tieto skutočnosti nedoplácali.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja vám ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
S interpeláciou alebo s interpeláciami vystúpi pán poslanec Andrejčák, pripraví sa pani poslankyňa Slavkovská.
Nech sa páči.
Poslanec I. Andrejčák:
Vážený pán predsedajúci,
vážení členovia vlády,
vážené poslankyne, poslanci,
milé záznamové zariadenie, asi len toto bude mať najväčší úžitok vystúpenia,
vzhľadom na to, že chcem interpelovať ministra obrany a nieže chcem, ale musím, a pán minister je krátko vo funkcii, tak volím formu takú, že vlastne mu v prvej časti oboch interpelácií chcem niečo o ministerstve alebo o stave povedať a potom mu dávam otázku, s ktorou mu jeho odborníci, ak mu ju dokonale pripravia, pomôžu.
Prvá interpelácia sa týka bytov. Pán minister obrany, v Bratislave do roku 1990 žilo málo dôstojníkov a občianskych zamestnancov ministerstva obrany. Žili tu vojaci z povolania, vlastne vojensko-pedagogický zbor Vojenskej politickej akadémie Klementa Gottwalda. Niektorí majú to šťastie, že sú ešte stále v tej istej kancelárii na ministerstve obrany, vojaci z povolania, mestskej vojenskej a miestnych vojenských správ, vojenskej nemocnice a niektorých vojenských útvarov. Od roku 1993 pribudli k nim dôstojníci alebo časť dôstojníkov z Českej republiky alebo z iných miest Slovenska, ktorí mali to šťastie, že dostali byty v Bratislave. Pripomínam, že niektorí z nich dodnes byt nedostali.
Aký je vlastne dnes stav. Vojaci z povolania a občianski zamestnanci vojenskej správy, dneska už im hovoríme profesionáli, žijú v bytoch mestských, buď ktoré dodnes sú mestské, alebo oni mali to šťastie, že už ich mohli odkúpiť. Žijú v bytoch, ktoré v roku 1993 a pozdejšie armáda na území mesta a na mestskom pozemku kúpila. A žijú v bytoch na pozemkoch ministerstva obrany, teda vo vojenských bytoch podľa nášho zákona, buď priamo v meste, alebo mimo mesta.
Zaujímavé je snáď rozobrať sa v bytoch kúpených ministerstvom obrany. Kto v nich býva? Bývajú v nich dôstojníci z ministerstva obrany, ktorí majú ako jediní byt v Bratislave. Ale rad dôstojníkov je takých, ktorí vlastnia byt dodnes v Českej republike. A bývajú v nich aj ďalší dôstojníci, ktorí majú pôvodný byt v inom slovenskom meste. Ale bývajú v nich aj takí, ktorí v tomto slovenskom meste na naliehanie vojenskej správy byt vrátili mestu. A ten už mal šťastie získať a dokonca aj kúpiť iný dôstojník. A sami sú teraz v Bratislave nájomcami bytu. Bývajú v týchto bytoch aj noví dôstojníci, ktorí mali to šťastie, že od roku 1993 buď dostali prvý byt v Bratislave, alebo sa stali vojakmi a dostali byt. Bývajú v nich aj dlhoroční občianski zamestnanci vojenskej správy. Ale bývajú v nich, v týchto bytoch, aj slovenské devy, ktoré, niektoré dokonca celý mesiac, pracovali na ministerstve obrany, niektoré dokonca aj tri mesiace už pracovali na ministerstve obrany, a hneď, čo dostali byt, tak rýchle odišli pracovať úplne inam. A pracovali tam len preto, aby ten byt dostali.
Ako sa rieši táto situácia v rezorte ministerstva obrany? Hovorím o riešení situácie doteraz. Vojaci z povolania, ktorí sa nepodrobili politickému tlaku ministra, buď pod hrozbou prepustenia požiadali o odchod z armády, alebo jednoducho pred hrozbou ďalšej devastácie armády odmietli niesť zodpovednosť a odišli z armády. Títo ľudia sú promptne dávaní na súd s návrhom na deložovanie. Pripomínam, že slovenské devy takýto problém nemajú, ony zrejme takýto konflikt nemuseli prežiť. Tak na tie, doteraz ani na jedinú, aj keď už dávno nerobí na ministerstve obrany, takýto návrh na ňu ministerstvo obrany nepodalo, ani dôstojníci alebo bývalí dôstojníci bez ohľadu ich politického zamerania poplatní generalite alebo ministrovi to nedostali. Dokonca máme aj jednu kategóriu zvlášť zaslúžilých generálov a dôstojníkov, ktorí už majú doživotné právo v tomto byte, pre jedných vojenskom, pre druhých nevojenskom. Dostali glejt, že majú doživotné právo ho užívať.
No u toho generála, ktorý podpísal za obrovské peniaze niekoľko miliónov korún kúpu aušusového papiera zo zahraničia o tom, ako máme upraviť vojenské námorníctvo, sa tomu nedivím. To je veľká zásluha, takže má doživotné právo užívať tento byt. Ale u ostatných by bolo zaujímavé sledovať dôvody. A potom sú aj generáli a dôstojníci, aj občianski zamestnanci, ktorí roky robili na vojenskej správe a na nich podnet nie je daný, a teda žijú v tomto byte bez obáv. Preto interpelujem pána ministra obrany, či začali už byť občania Slovenskej republiky, bývalí vojaci z povolania alebo bývalí občianski zamestnanci vojenskej správy, rovní v právach, ako o tom hovorí Ústava Slovenskej republiky pre ministerstvo obrany.
Druhú otázku v tejto súvislosti formulujem tak, že ak nie, odkedy budú títo občania rovní pred zákonom.
A po tretie, už len pripomínam pánovi ministrovi, že ak nevie mená, môžem mu ich poskytnúť na porovnanie k tým menám, ktoré jemu sú povinní - takýto zoznam - príslušní dôstojníci predložiť.
Druhá interpelácia je z inej oblasti. A zase mi dovoľte trošku objasniť. Je to oblasť budúcnosti našej armády, budúcnosti obrany Slovenska a úzko špecializovaná na letectvo.
V polovici marca má údajne Rada obrany štátu za prítomnosti prezidenta republiky pána Schustera posudzovať a schváliť materiál Koncepcia letectva. Na margo samotného tohto materiálu chcem povedať, že je tak nekvalitný a také klamstvá sú doň vložené, že pán generál Tuchyňa, pardon, pán poslanec Tuchyňa odmietol sa zúčastniť kolégia ministra, na ktorom sa tento materiál mal prerokovať.
Pánovi ministrovi tu v Národnej rade, síce nie cez mikrofón, ale pri jeho pracovnom mieste, som odporučil vrátiť materiál pre jeho nekvalitu a nepravdivosť, odporučil som mu, aby porovnal, resp. aby s niektorými ozajstnými odborníkmi si dal predložiť informáciu a až potom aby o tom materiáli rokoval, pokiaľ ho vôbec na rokovanie vezme. Hneď na druhý deň bol materiál schválený. Uvedomujem si, že prikrývanie sa pre človeka, ktorý nepozná zákon o ministerstvách, je to, že to schválilo kolégium ministra, závažné. Aj pre mňa to tak bolo, kým som bol podriadený, než som ten zákon poznal. Dnes viem, že je to iba výhovorka, totiž schvaľovacie právo má len minister. Kolégium mu môže iba poradiť a, ako vidíme, novému ministrovi poradilo k veľkej hanbe.
Platí aj uznesenie výboru pre obranu a bezpečnosť, že koncepciu letectva prerokuje výbor pre obranu a bezpečnosť ešte pred predložením do vlády alebo do Rady obrany. Dokonca sme, a teraz nemám istotu, či sme, odhlasovali, že predtým než ju budeme posudzovať, koncepciu, tak za prítomnosti odborníkov, ktorých si môže každý člen výboru pozvať, prerokujeme princíp, či slovenské letectvo má alebo nemá byť nadzvukové alebo podzvukové. Bohužiaľ, došlo k takejto veľkej chybe, že materiál bol schválený.
Chcem len pripomenúť, že v Poľskej republike je stíhací letecký pluk MIG-ov 29, ten letecký pluk, ktorý prevzal všetky české lietadlá, keď v Čechách boli všetky neletuschopné. Po pár dňoch ich uviedol do takého stavu, že všetky lietadlá preleteli na poľské letisko. A toto letectvo aj tieto údajne zlé lietadlá sú pýchou poľského letectva a Vojska poľskiego - pán minister Čarnogurský by mi potvrdil, že som to dobre povedal -, proste poľskej armády.
Slovenské letectvo je vinou odborníkov v letectve a vinou pracovníkov niektorých na ministerstve obrany v takom katastrofálnom stave, že je nebojaschopné. A my to ignorujeme. Bohužiaľ, musím menovať aj KDH a SDĽ. Intenzívne zavádzajú verejnosť, nehovoria pravdu a pokračuje tvrdá devastácia letectva.
Aký je stav vlastne okolo tých lietadiel MIG 29, ktoré údajne pre Slovensko a pre slovenskú armádu nie sú dobré a potrebné. Spolková republika Nemecko, nebudem uvádzať čísla, Spolková republika Nemecko má MIG-y 29. Založili, vytvorili teda nemecko-ruskú firmu, modernizujú ich a budú ich používať. Maďarská republika modernizuje MIG-y 29 práve cez tú novú nemecko-ruskú firmu, s určitou účasťou maďarských spolumajiteľov. Poľská republika urobila zmluvu s Ruskou federáciou, aby Ruská federácia im zmodernizovala tieto lietadlá. Bulharská republika modernizuje MIG-y 29 cez nemecko-ruskú firmu. Rumunská republika modernizuje MIG-y 29 cez izraelskú firmu. Česká republika, aby zachránila Aero Vodochody, rozhodla sa plným právom v budúcnosti používať len vlastné lietadlá. Ja som presvedčený, že ani nie tak kvôli tomu, že by to bolo ekonomicky výhodné, pretože nemajú zatiaľ peniaze, aby spustili výrobu, a zavedenie výroby mi iste povedia tí, ktorí sa tým zaoberajú, že je to drahé, ale kvôli národnej hrdosti, kvôli samotnej českosti a tradícii, že zavedie svoje, a bude teda podzvukové L-159 vo výzbroji.
Slovenská republika, žiaľ, ako vidíme, na tvrdý nátlak KDH a SDĽ ide zavádzať podzvukové lietadlá. Vraj sú neekonomické, a preto sa pýtam: Prosím vás, sú špecialisti nemeckí, poľskí, maďarskí, rumunskí a bulharskí hlúpejší ako špecialisti slovenskí alebo jednoducho treba otočiť tú otázku na druhú stranu?
(Hlasy z pléna.)
Prosil by som pána poslanca Cupera, aj keď je môj kolega z nášho klubu.
Chcem povedať čosi vážne, čo sa zatajilo pred nami. Oficiálny program Spojených štátov, vážení, a určite toto bude aj za chvíľu prijaté v NATO, je, že od roku 2010 musí letectvo Spojených štátov, a teda aj NATO byť nadzvukové, viacúčelové a v triede stealth.
Presne v roku 2010 Slovensko má mať podzvukové lietadlá a tak slabé, aby sa vyrovnalo tým 19 štátom, kde už HAWK-y majú. Bude mať ďalšie, kupovať alebo požičiavať ďalšie nadzvukové lietadlá na vyrovnanie bojovej hodnoty, tak ako to týchto 19 štátov vo svete robí. Čiže my ideme presne k jednakému času opačne, než ide svet.
Garettova správa nám odporúčala neplytvať prostriedkami predčasne. Nechceli tam napísať a asi nemali právo napísať alebo nechceli, to bude predsa pravdivejšie, že cieľ v roku 2010 bude pre svet iný než pre Slovensko. Prečo? No asi pre provízie alebo iný zámer. To nedovoľujem si hodnotiť toto ako zámer protislovenský, pretože by som musel to hodnotiť ako trestnú činnosť. Viem však, prečo to môže byť v našej koncepcii letectva. 60 až 70 % materiálu, to hovoria vojaci, robili ľudia bez príslušného vzdelania na operačnom stupni v odbore letectva, dokonca bez vôbec akéhokoľvek vzdelania na operačnom stupni. Nechcel by som si nechať operovať chrbticu alebo možno hlavu, alebo ja neviem koleno lekárom, ktorý akurát skončil lekársku fakultu, aj keby mal dva-tri roky praxe.
My takýchto ľudí sme dali, aby nám napísali koncepciu. Títo ľudia, bohužiaľ, nemali ani dostatok veliteľskej praxe. Hneď uvediem dôvod, nebudem ich menovať. Jeden z nich mal najvyššiu funkciu veliteľ roja dopravných lietadiel, vážení. Iba trikrát otočil politický dres a dnes je v úzkom zadku SDĽ. Absolvoval však jedenásťmesačný kurz v Spojených štátoch. Bol som v tejto škole, je to politologický kurz, na úrovni menej, než dávala Vojenská akadémia v Košiciach, ale viacej, než dávalo diplomatické vzdelanie v našich školách. Sú to ľudia, ktorí sa vedia pohybovať medzi partnermi zo zahraničia, ale neučia sa tam operačnému umeniu letectva. Učia sa v tejto škole, jeho spolužiakmi boli bankári, novinári, námorníci, pešiaci, letci a národná garda. Dáte mi za pravdu, že tam sa nemôže učiť, naučiť a vychovať za 11 mesiacov človek znalý operačného umenia letectva.
Ďalší spoluautor bol veľmi dlhé roky náčelníkom skladu leteckého materiálu. A teraz gen. Pivarči si ho krátko zobral za hlavného inžiniera leteckého zboru. Mám ale obavy, že ešte ho čaká trestné stíhanie, pretože vydal jedno odborné nariadenie, na základe ktorého ho mal gen. Pivarči odvolať z funkcie, to tiež neurobil. Ale tým, že vyčerpal palivo zo systémov lietadla v časti MIG-ov, tie lietadlá po pár týždňoch sa stali už neopraviteľné. Tá cena opravy by znamenala rozobrať lietadlo, vymeniť všetky systémy, kde sa palivo používalo, a to už nikto na svete nerobí. To je ďalšia mimoriadna generálna oprava. No nebudem hovoriť o ďalších, pretože máme tam aj iných expertov, ale o tých politických pracovníkoch sme hovorili.
Áno, uznávam, že kolégium ministra tento materiál schválilo. Pre poručíka, pre majora to je úžasná autorita. Pre nás, ktorí sme zákon o kompetenciách ministerstiev schvaľovali, by to nemala byť autorita. Je to poradný orgán ministra, ale na ňom záleží, či má kolégium alebo jedného múdreho poradcu.
Preto interpelujem pána ministra a žiadam uviesť, kto zo skutočných autorov tohto hrozného materiálu vzdelaním má príslušnú kvalifikáciu alebo aspoň príslušnú vojenskú prax na operačnom stupni letectva.
Po druhé: Prečo bez prerokovania vo výbore pre obranu a bezpečnosť je materiál zaradený na program ROŠ? Možno minister dostal príkaz. Možno ho oklamali, ja neviem.
Po tretie: Prečo podporuje dosiahnuť v Slovenskej republike stav, že v roku 2010 bude mať slovenské letectvo podzvukové, ale NATO nadzvukové?
Po štvrté: Dávam otázku, či sa zamyslel a ako zhodnotil teoretické závery materiálu o koncepcii letectva, o ekonomike, rozdiely medzi variantom 1 a 2, pretože sú aj pre žiaka základnej školy proste na smiech, či sa zamyslel nad spôsobom výpočtu bojovej hodnoty letectva a či verí, že takú hlúposť môže do materiálu niekto napísať, a či sa už trošku rozobral v tom, čo tvrdia o cene lietadiel triedy Salma.
Ja by som rád pánovi ministrovi poradil, že existuje časopis, ktorý má na ministerstve, kde sú uvedené, za akú cenu boli tieto lietadlá vo svete kupované. Cena 70 miliárd je naozaj za holé lietadlo, bez kontrolnej meracej techniky, ktorá stojí nesmierne veľa, bez prípravy pilotov, bez munície, bez potrebných ďalších zariadení a bez úpravy letísk. Takže kompletná úprava nás nebude stáť 210, ako som nedávno povedal niektorému redaktorovi, ale ešte viac.
No a potom dávam poslednú otázku pánovi ministrovi, či naozaj verí údajom, ktoré sú uvedené v koncepcii. A až dostanem túto odpoveď, som pripravený mu dokazovať, ktoré údaje sú tam vedome klamlivé, aby jeho ako ministra pred ostatnými ministrami a pred politikmi na Slovensku znemožnili.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR B. Bugár:
Ďalej s interpeláciou vystúpi pani poslankyňa Slavkovská a potom pani poslankyňa Podhradská.
Poslankyňa E. Slavkovská:
Ďakujem pekne.
Vážené kolegyne, kolegovia,
mám viacej interpelácií. Budem ich čítať podľa osôb.
Prvá interpelácia je na premiéra, predsedu vlády Mikuláša Dzurindu.
Všetci sme svedkami toho, ako sa dnešná vláda ponáhľa s privatizáciou prirodzených monopolov. Čo na tom, že ako opozícia horeli spravodlivým hnevom už len pri myšlienke, že by sa mohli prirodzené monopoly privatizovať. Vtedy neboli pri tom. Teraz sa môžu všetkým zasmiať do očí. Takže privatizujú, pardon, aby som sa niekoho nedotkla, privatizujú zahraničné firmy, ktoré sú jej srdcu, vlastne peňaženke najbližšie. Ibaže s vytváraním regulačných orgánov sa už vláda neponáhľa. Na čo aj. Že noví vlastníci s občanmi zatočia, tak ako sa to napríklad deje voči zákazníkom spoločnosti UPC Slovensko, to vládu nezaujíma. Nech si občan pomôže sám. Ak nemá peniaze, nech nepozerá káblovú televíziu.
Je nad slnko jasné, že každý súkromný monopol sleduje svoj záujem. A ak mu nikto nebráni, svoje postavenie na trhu nielen využíva, ale aj zneužíva. UPC určite nie je najzávažnejší a ani posledný takýto prípad. V tomto prípade síce regulačný orgán existuje, Telekomunikačný úrad. Ibaže je v plienkach a nemá žiadnu autoritu.
Toto isté nás však, žiaľ, čaká s vlastníkom plynární, elektrární, či výrobcov pitnej a úžitkovej vody. Žiadny regulátor tu totiž neexistuje. Kvalitný regulačný rámec sa vytvára až po niekoľkých rokoch. Ako bude môcť regulátor, ktorý ešte ani nevznikol, priblížiť postavenie monopolných spoločností situácii, ku ktorej by došlo na konkurenčnom trhu, čo je vlastne jeho úlohou, ak nemá žiadnu skúsenosť? To je moja prvá otázka.
A druhá otázka: Čo môžeme ako spotrebitelia očakávať od nezávislosti úradníkov v krajine, ktorá patrí k špičke v korupcii, aj keď budeme mať nejakého regulátora?
Ďalšia interpelácia, tiež na predsedu vlády.
Opakovane počúvame, že v roku 2001 sa ukáže, či je Slovensko schopné dostihnúť náskok Poľska, Čiech a Maďarska v prístupových rokovaniach s Európskou úniou. Aj minister Kukan pobádal Národnú radu Slovenskej republiky, aby pri prispôsobovaní slovenského zákonodarstva legislatíve Európskej únie nasadila vyššie tempo.
Nič však už nepočujeme o predstavách zvýšenia životnej úrovne obyvateľstva. Z paragrafov, či už prispôsobených alebo ešte neprispôsobených Európskej únii, sa nenajeme. Nehovorí sa o tom, ako docieliť zvýšenie tempa rastu HDP. Pri dnešnom tempe rastu dosiahneme totiž v roku 2003 takú istú úroveň HDP oproti krajinám Európskej únie, akú sme mali v roku 1999. Podľa Združenia priemyselných zväzov Slovenska ak bude na Slovensku rásť HDP ročne o 6 %, tak sa môžeme dostať na úroveň krajín Európskej únie za necelých 24 rokov. Pesimistický variant hovorí až o 63 rokoch. Ročný percentuálny nárast HDP o 2,8 %, čo je úroveň krajín Európskej únie, nám totiž v ničom nepomáha, aj keď sa tým pán premiér hrdí, pretože tieto krajiny sú nám vzdialené na sto honov. A okrem toho tiež nebudú stáť ani nám nepôjdu oproti.
Takže ako chceme splniť ekonomické kritériá pre vstup? Tie sú, myslím, najdôležitejšie a tie občanov najviac zaujímajú. Ak by sme tam totiž vstúpili v tejto fáze pripravenosti, mnohé z podnikov by sa doslova zrútili a k súčasnému miliónu nezamestnaných by sa mohlo priradiť ďalších pol milióna. Konkurencieschopnosť našich podnikov je veľmi nízka.
Moja otázka na premiéra znie: Aký plán má vláda na splnenie ekonomických kritérií pre vstup do Európskej únie?
Ďalšia interpelácia na predsedu vlády.
Denník Práca 3. februára 2001 uviedol vyjadrenie pána premiéra, ktoré citujem: "Mojou prioritou na najbližších 10 mesiacov je plnenie podmienok členstva v aliancii NATO. Toto je vecou budúcnosti Slovenska."
Takéto priority premiéra vo vzťahu k tomu, že od 1. februára sa znovu valí na občanov pohroma v podobe zvyšovania cien elektrickej energie, plynu, tepla a podobne a od dnešného dňa zvyšovanie cien chleba, pečiva a všetkých múčnych výrobkov, čím sa výdavky domácností zvýšia o niekoľko stovák korún, sú skutočne viac ako odsúdeniahodné.
Domnievam sa, že občania by ďaleko viac privítali, keby si premiér za prioritu postavil zvýšenie platov, ktoré tak veľkohubo sľuboval v predvolebnej kampani, ako vstup do NATO. Občanovi, ktorý žije na nezamestnaneckých dávkach alebo na hranici sociálnej odkázanosti, vstup do NATO nehovorí nič.
Vstup do NATO v terajšom čase vôbec nie je aktuálny, takže aj turistika pána premiéra do USA je iba vyhadzovaním peňazí daňových poplatníkov do vzduchu.
V súvislosti s tým mám dve otázky: Kedy počítate, pán premiér, so vstupom Slovenska do NATO? A druhá otázka: Koľko financií má Úrad vlády na tento rok vyčlenených na zahraničné služobné cesty?
Ďalšia moja interpelácia je na ministra zahraničných vecí.
V denníku Práca 3. 2. 2001 bolo zverejnené vyhlásenie juhoslovanského prezidenta Vojislava Koštunicu: "Kosovo je prakticky legálne etnicky čisté od srbskej populácie." Podľa Koštunicu je za tento stav zodpovedný "oneskorený národný romantizmus Albáncov", miestne klany a mafia. Medzinárodné spoločenstvo podľa Koštunicu si vraj túto realitu neuvedomilo.
Vzhľadom na toto vyjadrenie by ma zaujímalo, čo robia vojská KFOR v Kosove. Vyzerá to tak, že medzinárodnému spoločenstvu nešlo o nič iné, iba obsadiť územie. Je nemysliteľné, aby takéto spoločenstvo malo nesprávne informácie. A ak by sme totiž túto možnosť pripustili, potom dôveryhodnosť na to padá úplne na nulu. Ba dokonca sa treba zamyslieť, do akého nebezpečenstva môže vsotiť ktorúkoľvek krajinu.
Pýtam sa vás, pán minister, či je pre vás dôveryhodný pán prezident Koštunica a jeho vyjadrenia, ktoré som tu citovala.
Ďalšiu interpeláciu mám na podpredsedu vlády pána Hamžíka.
Zo správy Európskej komisie o hospodárskej a sociálnej kohézii, ktorú zverejnili 1. 2. 2001 v Bruseli, vyplýva, že ak sa po rozšírení Európskej únie dostaneme do tohto klubu, budeme tam ako chudobní príbuzní. Príjem na osobu sa bude pohybovať na úrovni 40 % priemeru Európskej únie. Tak bolo ohodnotených 8 krajín. Iba štyri krajiny, a to Česká republika, Slovinsko, Malta a Cyprus, sú na tom lepšie, a to na úrovni 80 % priemeru Európskej únie.
Táto správa je pre Slovensko viac ako nepríjemná. Jednoznačne hovorí o tom, že stav hospodárstva na Slovensku nie je taký ružový a perspektívne sa rozvíjajúci, ako nám ustavične vsugerujúco podsúva pán Dzurinda a pán Mikloš.
Jediným možným spôsobom, ako zmeniť takéto postavenie, je rast hrubého domáceho produktu. Ibaže v tom je ten háčik. Tempo rastu sa znížilo v porovnaní s rokmi Mečiarovej vlády z cirka 5 % na cirka 2 %. Takže...
(Hlasy z pléna.)
Zo 6 %, ďakujem za opravu.
Takže snaha vstupu do Európskej únie môže byť iba formou žobráka s natŕčajúcou rukou.
Okrem rastu HDP by bolo treba využiť ešte jednu možnosť, a to využiť účasť na rôznych medzinárodných projektoch, ale tu je zas ďalší kameň úrazu, na ktorý poukazoval aj minister výstavby I stván Harna, a to sú zle predkladané projekty z našej strany, Je zaujímavé, že vláda posiela do zahraničia úradníkov, aby získali skúsenosti na prípravu projektov, a výsledky sú slabé.
Pýtam sa preto pána podpredsedu, v čom je chyba. Akých kandidátov vláda vyberá na školenia v zahraničí, vyberá vhodných kandidátov alebo iba kandidátov podľa známosti?
Ďalšia interpelácia je na pána ministra školstva.
Interpelujem ho vo veci rozhodnutia racionalizačnej komisie dať do útlmu s postupným zánikom Gymnázium Haanova 28 v Bratislave-Petržalke. Gymnázium až do roku 1999 bolo plne organizované s 20 triedami. Ponúkalo štvorročné i osemročné štúdium so zameraním okrem iného aj na telesnú výchovu, a to na basketbal.
Dňa 15. októbra 1999 dostala škola list od krajského úradu, v ktorom odvolávajúc sa na vyhlášku ministerstva školstva číslo 145/1996 Z. z. o prijímaní na štúdium na stredné školy, § 3 ods. 3, určuje počet tried, ktoré môžu v školskom roku 2000/2001 otvoriť, a to je žiadny. Podľa citovanej vyhlášky sa o návrhu počtu tried prvého ročníka pre nasledujúce prijímacie konanie rozhoduje do 15. septembra. Došlo tak k zjavnému porušeniu citovanej vyhlášky a okrem toho škole bolo odňaté právo poznať argumenty, na základe ktorých krajský úrad takto rozhodol.
Riaditeľka školy sa preto obrátila listom priamo na vás, pán minister, i na generálneho riaditeľa sekcie základných, stredných škôl a školských zariadení. Na list pani riaditeľke ste odpovedali iba tým, že ste potvrdili stanovisko krajského úradu, ale bez akejkoľvek argumentácie, o ktorú vás pani riaditeľka žiadala. Pán generálny riaditeľ Galbavý sa ani nenamáhal odpovedať. Vzápätí na to vás pani riaditeľka znovu písomne prosila o stretnutie, aby ste si mohli vzájomne celú záležitosť vysvetliť. Na tento list, ktorý prišiel na ministerstvo školstva v januári roku 2000, ste do dnešného dňa nereagovali.
V roku 2000, a to 4. 10. dostalo gymnázium ďalší list z krajského úradu, kde odvolávajúc sa už na spomínanú vyhlášku ministerstva školstva číslo 145 krajský úrad oznamuje, že i pre školský rok 2001/2002 sa neotvára na tomto gymnáziu žiadna trieda. Znovu došlo k porušeniu vyhlášky, pretože znovu sa nedodržal termín rozhodnutia do 15. septembra.
Je paradoxné, že dochádza k snahe rušenia škôl práve v Petržalke, teda v regióne, kde je mládež silne ohrozovaná drogovou závislosťou. A práve tu treba správne mládež motivovať a zmysluplne jej plniť voľný čas tak, aby ju neohrozovali cigarety, alkohol, drogy. A aj preto bolo osemročné gymnázium zamerané na telesnú výchovu - basketbal.
Učitelia i rodičia spomínaného gymnázia sa cítia dotknutí a podvedení, podvedení aj vami, pretože na porade riaditeľov škôl a školských zariadení Západoslovenského kraja, kde ste hovorili o potrebe racionalizácie siete škôl, ste zdôrazňovali, že racionalizácia sa dotkne najmä tých škôl, ktoré majú málo žiakov a sú vo veľkých budovách, ktoré je neekonomické pri malom počte žiakov prevádzkovať. Gymnázium Haanova však tieto kritériá nenapĺňa, pretože je plne obsadené alebo v tom čase bolo plne obsadené.
V Petržalke existujú ešte ďalšie gymnáziá, na Einsteinovej i na Pankúchovej, ale tie ani nemôžu prijať všetkých úspešných absolventov základných škôl z Petržalky, ktoré sa uchádzajú o gymnaziálne štúdium, takže sa musia hlásiť na gymnaziálne štúdium priamo v meste Bratislave. A už vôbec tieto gymnázia nemôžu nahradiť študijnú ponuku Gymnázia Haanova.
S učiteľmi i rodičmi celú záležitosť do dnešných dní nikto seriózne nerozobral, ba dokonca nikto s nimi nechce hovoriť o budúcnosti školy a jej študentov. Nikoho nezaujíma škola, ktorá napríklad v tomto roku, v roku 2001, získala, teda ktorej žiaci získali titul majstra Slovenska v basketbale a postupujú na svetový pohár do Turecka, kde budú reprezentovať Slovensko. Nemyslíte si, pán minister, že škola s takýmito výsledkami si naozaj zaslúži aspoň trochu vašej pozornosti?
Ďalšia interpelácia na pána ministra školstva.
Interpelujem vás vo veci prieťahov pri vybavovaní nostrifikácie pána Martina Lukáča. Menovaný pán absolvent štúdia kognitívnych vied vo Francúzsku už od novembra 1999 doslova bojuje o nostrifikáciu príslušných francúzskych diplomov. Proces nostrifikácie zahájil na Stredisku pre ekvivalenciu dokladov o vzdelaní. Veľmi promptne odtiaľ dostal odporúčanie obrátiť sa na Univerzitu Komenského v Bratislave. V odporúčaní sa jasne hovorí, že doklad diplomu, ktorý má v rukách, stredisko odporúča uznať ako ekvivalentný diplom na úrovni ukončeného magisterského štúdia na vysokej škole v Slovenskej republike v prírodovednom študijnom odbore. Napriek odporúčaniu Strediska pre ekvivalenciu dokladov sa pánu Lukáčovi podarilo horko-ťažko získať nostrifikáciu bakalárskeho štúdia biológie odpovedajúceho iba prvým dvom rokom jeho štúdia v Bordeaux.
Vzniknutý problém spočíva v tom, že na Slovensku neexistuje žiadna fakulta vyučujúca taký interdisciplinárny odbor, ktorý pán Lukáč vyštudoval. V rámci odporúčania Univerzity Komenského sa preto 14. apríla 2000 obrátil pán Lukáč na ministerstvo školstva, ktoré podľa vyhlášky 141 z 13. 3. 1991 môže o nostrifikácii rozhodnúť. Keďže ani po troch mesiacoch podania si žiadosti na ministerstvo školstva sa nedočkal žiadnych výsledkov, obrátil sa listom zo 17. júla 2000 so sťažnosťou priamo na vás.
Vami podpísaná odpoveď na jeho sťažnosť bola šokujúca. Píšete mu, že ste zistili, že nostrifikačná doložka mu bola vystavená 10. júla 2000. Zabudli ste pritom na tú maličkosť, že pán Lukáč sa dožaduje nostrifikácie magisterského diplomu a tú nemá do dnešných dní.
Keďže, samozrejme, pán Lukáč nebol s vašou odpoveďou spokojný, obrátil sa na vás ešte raz, listom zo dňa 14. augusta 2000. Do dnešných dní ste mu neodpovedali. Aj v tejto interpelácii, aj v tej predchádzajúcej podotýkam, sa dotýkam toho, že na niektoré listy, v ktorých sa ľudia sťažujú, ministerstvo školstva neodpovedá, za čo je zodpovedný, samozrejme, minister, pretože tie listy boli adresované jemu.
Myslím si, pán minister, že by ste si mali urobiť poriadok na svojom sekretariáte, pretože všetci vieme, že je povinnosťou do 30 dní odpovedať. Tento list vám bol podaný 14. augusta 2000. Do dnešných dní ste mu neodpovedali.
Pán Lukáč sa po ukončení štúdia vo Francúzsku vrátil na Slovensko, aby aj on pomohol našej spoločnosti. Dúfal, že bude môcť prednášať a pomôže budovať predmet kognitívnych vied, ktorý na Slovensku neexistuje a ktorý nielen podľa jeho názoru, ale aj podľa trendov vedeckého výskumu by bol prínosom vo vedeckej obci. Žiaľ, jeho snaha stroskotáva na neochote ministerstva školstva sa seriózne jeho prípadom zaoberať.
Na jednej strane horekujeme nad únikom mozgov do zahraničia, na druhej strane naše školstvo nie je schopné využiť takých ľudí, ktorých vzdelanie nestálo túto republiku ani halier, ale chcú jej svojím vzdelaním pomáhať. Nechce sa mi totiž veriť, že by diplomy druhej najväčšej univerzity vo Francúzsku, univerzity v Bordeaux, ako aj najprestížnejšej vysokej školy vo Francúzsku, polytechnickej školy v Paríži, ktorých diplomy uznáva celý svet, boli nepostačujúce práve pre Slovensko, ktorého minister školstva vo všetkom skloňuje Európsku úniu a potrebu prispôsobovať sa požiadavkám Európskej únie.
Pán minister, vy ste zodpovedný za svoj rezort, tým aj za svojich úradníkov, ktorí sú alebo ľahostajní, alebo úplne nekompetentní. V každom prípade vám osobne sa darí úspešne zabíjať ilúzie mladého človeka, s ktorými sa po osemročnom štúdiu vo Francúzsku vrátil. Dočká sa vôbec pán Lukáč od ministerstva školstva vyriešenia svojho problému?
Ďakujem.