I. Presperín, podpredseda NR SR: Janko, museli sme ťa vypnúť, pretože dve minúty si nestihol. Poriadok platí aj pre teba, takže prepáč, ale rokovací poriadok je rokovací poriadok. Vystúpi pán poslanec Drobný v rozprave ako posledný.

M. Drobný, poslanec: Dobrý večer, kolegyne, kolegovia, vážený predkladateľ, spravodajkyňa, vážený podpredseda Národnej rady. Je to naozaj problematika, ktorá je veľmi komplikovaná, ale na ktorú môže mať každý svoj názor od laického až po názor, ktorý vyplýva z jeho profesie. Keďže do homosexuality som sa dostal ako neurológ v roku 1980, 1981, 1982, 1983, aby sme zmapovali epidemiológiu homosexuality a lesbizmu preto, aby sme mohli povedať, či na Slovensku existuje riziko šírenia AIDS alebo nie, a vtedy bol skutočne homosexualizmus a homosexualita správaním sa veľmi rizikovým z hľadiska šírenia sa AIDS. Dnes už tomu tak nie je, pretože teraz si musíme hovoriť pravdu. Dnes heterosexuálny AIDS dominuje, ale to je nie výhoda tohto vzťahu, to nie je. Upratali sa tak epidemiologické podmienky, že homosexuáli relatívne nastúpili iný spôsob správania sa. A to nechcem ich zastávať. Len ide o to, že z mnohých rečí, aj odborných, zaznela ominóznosť tohto vzorca správania sa. Ja som zásadne proti. To nie je geneticky transformované, geneticky prenesené, to je návykový rituál vzorca správania sa. Ja som zásadne proti. To nie je geneticky transformované, geneticky prenesené, to je rituál návykový, to je návykovosť, to je odpozorovanie, to je invenčné nájdenie iného vzorca správania sa ľudí, ktorí neboli úspešní v tom normálnom, prirodzenom spôsobe správania sa sexuality. Taký je súčasný názor na homosexualitu. Teda žiadna ominóznosť. Je to istým spôsobom napraviteľný rituál, takisto ako gamblerstvo, je to istým spôsobom liečiteľné, ale výsledky súčasných spôsobov liečenia sú pramizerné, zlé, slabé. Ale poznám niekoľko homosexuálov, ktorí sa úspešne vyliečili, a ak hovoria pravdu, tak povedali, že z tohto zakliatia sa dostali a nemajú žiadne "mindráky" z heterosexuálnych vzťahov. Takže ak hovoria pravdu, tak sa mnohí z nich priznajú, pod tlakom heterosexuálnej väčšiny máme isté "mindráky" a keď sa dostaneme z tých vzorcov správania sa, potom máme dobrý pocit, že sme sa dostali z niečoho, čo nie je dobré.

Páni, toto je môj pragmatický, praktický a teoretický názor. Ak si niekto myslí, že to preniesol niektorý gén. Žiadny gén neprenesie behaviorálny vzorec. Gén prenesie primitívne veci kineziologické, pohybové, a to sú základné podmienky správania sa, ale to neznamená, že by to prenieslo náchylnosť k homosexuálnemu vzťahu. To tak absolútne nie je. To nebolo ani v 80. rokoch a to nie je ani v dnešnej rešerži. Žiadny gén neprenáša homosexualitu. Pretože niektorí títo jedinci, ktorí trpia touto abnormalitou, to zdôvodňujú tým, že sú tu isté náznaky dôkazov. Žiadne náznaky dôkazov nie sú. Páni, ľudský genofond je zmapovaný na 60 %, nie tak ako si myslíte vy z rečí Clintona, že na 90 %, a nevieme, čo naozaj s ním robiť ďalej. Ale toto je fakt, že sa homosexualita, lesbizmus neprenáša geneticky. Ľudia si odpozorujú isté správania preto, lebo im iné spôsoby správania nevyhovovali. Nedokonale ich snáď ukájali, a tak si vymysleli niečo iné. Tak si vymysleli aj gamblerstvo, tak si vymysleli aj kuvádu, o tej som tu už kedysi rečnil. Stredoafrické kmene si vymysleli rituál či vedome, či to podvedome na ne prišlo, že keď rodí manželka definovaného manžela, teda partnera, tak manžel sa zvíja v bolestiach a manželka s úsmevom na tvári rodí. To je sociálna sugescia, sociálne prenášanie zvykov a nikto sa to ani nikde nesnaží dokázať, že tieto africké rody majú na to gény. Na to nemajú gény. Človek má geneticky dané isté predpoklady a dostáva sa do psychosociálneho prostredia a v ňom si osvojí vďaka týmto genetickým danostiam isté spôsoby správania sa. Ak je psychosociálne prostredie nie celkom normálne, a by som povedal choré, tak si osvojí spôsob správania sa homosexuálny, čo nie je normálne. Je to abnormita, je to deviácia. Predsa ľudská prirodzenosť je taká, že sa správame heterosexuálne. To neznamená, že ich odsudzujem, to nie. Dostali sa takisto ako gambleri alebo iní ľudia, ktorí trpia behaviorálnymi poruchami na scestie a treba im pomáhať, pretože mnohí z nich sa dajú istým spôsobom napraviť a vyliečiť. Ale, keď hovoríme o tomto zákone a hovoríme o tom, že by sme mali takúto záchrannú normu prijať, tak najskôr predkladatelia, prosím vás, dajte nám epidemiológiu. Povedzte nám, koľko takýchto jedincov na Slovensku je, ak hovoríte, že možno tak ako v Amerike 0,3 až 0,4, tak je to 16 200. To je dosť. A čo ak je to menej? Epidemiológia je základ toho, čo ste tu predložili. Mali by ste tu dôvodne povedať, je toho toľko na Slovensku, spočítali sme to od dverí k dverám, lebo taká je poctivá epidemiológia. Teda mali ste mať dajaký program, dajaký výskumný program a potom prísť sem páni, máme toho 50-tisíc, povedzme, a musíme s tým niečo robiť. Ak to je dajaká vzorka počtovo zanedbateľná, no tak potom musíme aj dávať istú váhu inú tej zákonnej norme, ktorú tu predkladáme. Ak by to bolo napríklad , čo ja viem tisíc ľudí, tak je to relatívne naozaj malá vzorka ľudí, ktorá trpí touto abnormitou. To je vec, ktorú ste mali skutočne urobiť. No keď hovoríme o tom, že homosexuálne lesbické správanie sa nesmie byť dávané na okraj spoločnosti, ale ja hovorím, ale nesmie byť dávané ani za príklad, pretože ak existuje odpozorovávanie, a to odpozorovávanie existuje ako základný princíp správania sa človeka, no tak si potom ľudia z tejto normy, ak ju spravíme normou, odpozorujú a istí náchylní ľudia, ktorí nemajú dobré heterosexuálne objekty, sa stávajú homosexuálmi. Páni, a vyrobíme si takú epidémiu, že nás to bude bolieť. To je reálny pragmatický prístup k tejto veci. Prečo o tom špiritizovať dajak inak, keď je to skutočne takto, ako to hovorím. A, samozrejme, ani homosexuálni partneri a spoluobčania mi nemôžu vytýkať, že mám takúto skúsenosť. Pretože to je skúsenosť, ktorá vyplýva z toho, že keď som k tomu po prvýkrát pristupoval, tak som si myslel, to je obrovsky tajné, tam bude dajaký gén, ktorý to prenáša. Ono tam nie je žiadny gén, páni. To je naozaj psychosociálna situácia a reakcia na ňu. Ak teda by sme k tomuto takto pristúpili, tak možno, že by bolo za to zistiť, či náhodou slovenská spoločnosť vôbec nestojí za to takúto zákonnú normu stavať. Veď to by sme mali vedieť. Pretože ja som od písania aj o AIDS od roku 1983 nezbadal potrebu na Slovensku, že by táto partnerská abnormita nám prenášala AIDS. Tak čo sa mám s tým zaoberať a prečo to ale mám dávať za príklad, páni, a prečo mám ešte aj zákonnú normu k tomu vymýšľať. Ja neviem. V Amerike je to tak, je tam toho veľa, ale naučili sa istým spôsob správať a už teraz to nieje taký problém, ako to bolo. Ale na druhej strane je to problém taký, že skutočne, a to mám skúsenosť vlastnú, že som si preveril dosť veľkú vzorku detí z takýchto manželstiev, kde partner je heterosexuál a súčasne homosexuál a je to verejným tajomstvom. No tak neviem, či odokrytie tohto tajomstva je psychohygienické. Pre deti určite nie. Ak tu niekto hovoril o tom, nebuďme pokrytci, netajme to, dajme to verejnosti na známosť. Tak páni, ak to dáme na známosť deťom z tých partnerov, tak robíme ťažkú chybu voči deťom. Tie deti si enormne vytrpia. Deti, ako tu bolo povedané, sú bezprostredné, ale sú aj nespravodlivé, nespravodlivé preto, lebo sú neskúsené. Nespravodlivé preto, lebo dieťa, ktoré má homosexuálneho otca alebo lesbickú matku, prijmú veľmi zle. A prečo im máme vytvárať také podmienky? Páni, ešte nevinné dieťa bude trpieť za to, že sme legalizovali dačo, čo je abnormálne? Zlegalizujme zákon, ktorý dá maršrutu psychiatrom a neurológom, páni, liečte frontálne homosexualitu a lesbizmus a skúste ho eliminovať. Ale nie poddáme sa a my sa nesnažíme, ani už neviem, či sa už dnes niekto snaží, to by mohol skôr kolega Rakús povedať, o to, aby sme liečili túto abnormalitu správania sa, ale my sa tomu skôr poddávame. Nie je to normálne, lebo každý z vás cíti, či tomu fandí alebo nie, že tento vzorec správania sa nie je prirodzený a nijako pri demografických danostiach nám nepomáha. Naopak, nám demografiu bude deštruovať a budeme vymierať. Boli civilizácie, ktoré sa takto dostali na scestie a potom im tento zdroj správania strašne prekážal, eliminovali sa.

Takže ak hovoríme v prvom čítaní, nemusíme hovoriť o legislatívne právnych a formálnych veciach. Hovorme o filozofii. Len tá filozofia sa mi vôbec nepáči. Lebo ja by som si tam predstavoval aj takúto pasáž v legislatíve, a čo s tým robiť? Pretože väčšina spoločnosti to berie ako negatívum. A teda my máme negatíva legalizovať? Prečo? Aprioristicky. A prečo? Ja som k problému pristupoval terapeuticky alebo inak a pokúsil som sa o elimináciu. A to by mal aj ten zákon v tomto smere byť smerovaný. Ako, neviem vám povedať, pretože nie som legislatívec, ale mal by aj takéto pasáže obsiahnuť, ak to máme prijať. Ale ešte ide o otázku. Koľko toho je na Slovensku, stojí to vôbec za túto prácu? Ale o tom ste nehovorili, kolega. Možnože máte čísla, vysypete ich z rukáva a ja tu zbytočne o tom hovorím. Tak berte do úvahy ešte raz, že hovoríme o veciach, ktoré patria do oblasti patologických rituálov, a nie ominóznych porúch, ktoré nemožno napraviť. To je moja skúsenosť, a keď hovoríme o takýchto poruchách, tak by sme mali skôr vytvárať ambulancie pre homosexuálov, pre ich psychohygienu, pre ich možnosti zmeny správania sa, ale nie o tom zákon, ako ľahšie prevádzkovať homosexuálne vzťahy. No tak to snáď nie. Pretože to je pre mňa ako vzdelaného medicinmana absolútne neprípustné už z tohto pragmatického hľadiska. Ako ja budem pristupovať v ambulancii teraz k homosexuálom, keď mi s touto zákonnou normou prídu do ambulancie? Ja si neviem predstaviť, čo s tým vlastne budem robiť? To mne bude sťažovať situáciu a funkciu človeka, ktorý robil psychoterapiu homosexuálov. Ja som medzi nimi videl ľudí, to je ďalšia vec, páni. Veď tá história homosexuality ukazuje jasne, že nie je to dedičná vec. Oni kedysi boli strašne jemní, teraz sa stávajú agresívni. Páni, prečo? Ja to neviem pochopiť, pretože mení sa psychosociálna situácia spoločnosti. Teda keď niektorí tvrdia, že je to dané osudovo v génoch, tak by sa takto nemal meniť behaviorálny prejav homosexuálneho správania sa. Tak by mal byť relatívne konštantný. On nie je konštantný. Páni, takže sú to veci dané takto, a preto si myslím, ešte raz opakujem, epidemiológia tohto javu by mala byť ako základ tohto zákona, zákonná norma by sa mala potom stavať podľa toho, koľko toho je a zároveň by sa malo čosi optimistické do toho zákona dať, páni, čo s tým robiť terapeuticky, ako to zvládať? Pretože ja som cítil z toho vystúpenia, kolega to celkom dobre povedal, ja mu nemôžem nič zazlievať v tom, že to je už tu dané na tvrdo a tu nemáme čo hovoriť, to nie je pravda. Treba sa snažiť vždy, a to je zákon, ktorý platí v medicíne, musí sa pokúsiť aj medicína aj o nemožné. Pretože vitalizmus je vitalizmus a ten nepripúšťa eutanáziu a ja mám spraviť spoločenskú eutanáziu homosexuála, takže ho presne označím, tu je a berte ho do úvahy. Páni, psychosociálne oni nie sú nikdy dobre vyvážení. Oni vždy trpia svojou poruchou. Len sa s nimi treba porozprávať. Kedysi sme robili psychoanalýzy a z tých psychoanalýz vychádzali strašné vzorce. Strašné vzorce. To vyplynulo z toho, že tá rodina psychohygienicky zle žila a z tejto nehygienickej rodiny vyšiel tento jedinec, ktorý potom takýmto spôsobom trpel. Ale ani s jedným, s ktorým som sa stretol, som sa nestretol tak, že som absolútne spokojný s týmto spôsobom správania sa. Každý mal svoje výhrady voči sebe. Páni, keď takéto výhrady voči sebe mám, tak je to istá porucha, ktorou trpím. A keď je to porucha, ktorou trpím, tak ju musím brať ako poruchu, s ktorou sa musím medicínsky a psychologicky nejakým spôsobom vysporiadať. To je môj názor, ktorý môžete brať do úvahy alebo nemusíte. Vyplýva z istej skúsenosti a vyplýva z istých vzťahov. Slovenských homosexuálov málo zomrelo na AIDS, ale zomreli. A to je ďalšie memento. To neznamená, že je to všetko, že zomreli homosexuáli. Pracoval som v Senegale, kde vymreli celé ulice heterosexuálov. Takže aj toto správanie, keď nemá svoje normy, kritériá, mantinely, takisto je epidemiologicky nesprávne. Ale sú tu obrovské rozdiely. Zatiaľ čo heterosexuál sa snaží zachovať ľudský rod v jeho dôstojnosti a v jeho sekvencii, tak heterosexuál takéto možnosti nedáva spoločnosti. Naopak, dáva príklad pre iné spôsoby. Ale to sú moje názory a berte ich ako moje subjektívne názory. Berte ich do úvahy, ak chcete, preto ja si myslím, že táto zákonná norma mne osobne personálne nevyhovuje. Ďakujem. (Potlesk.)

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Dve faktické poznámky. Prosím, končím možnosť ďalšieho uplatnenia faktických poznámok.

Pán poslanec Rakús má slovo.

A. Rakús, poslanec: Ja by som v spojitosti s vystúpením pána profesora uviedol takú jednu asociáciu, ktorú môžem doložiť určitými epidemiologickými štúdiami, a týka sa možno takého naznačeného vzťahu medzi epidémiou AIDS a promiskuitou homosexuálnych vzťahov. Poukázal by som na možno do dnešného dňa najdôkladnejšiu prácu, ktorá bola publikovaná o promiskuite homosexuálnych vzťahov, to je práca Bela a Vainberga z roku 1978 a potom ešte pokračovanie bolo v roku 1981, a v tej vyšlo, že 74 % mužských homosexuálov malo počas svojho života viac ako 100 partnerov. To uviedli v dotazníku. 41 % malo viac než 500 partnerov a 28 % viac ako tisíc partnerov. Iba 2 % homosexuálov zachovávalo monogamiu alebo takzvanú semimonogamiu, ktorá veľmi veľkoryso bola definovaná ako 10 a menej partnerov. To bolo v ére pred AIDS, ale v ére po AIDS, teda môžem uviesť viacero fráz, ale uvediem, povedzme, hneď prvú prácu z roku 1987, ktorá zahrnovala takmer 5-tisíc homosexuálnych mužov. Táto štúdia zistila, že významná väčšina týchto mužov, teda 69 až 83 %, mala 50 a viac sexuálnych partnerov počas svojho života, čiže tu bol zjavný pokles. Akoby AIDS alebo strach pred AIDS významne ovplyvňoval promiskuitu.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ambróš.

L. Ambróš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán profesor, ja si vás hlboko vážim aj ten výskum, ktorý ste v tých rokoch robili, čo sa týka homosexuality, ale veľmi ma zaráža, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia tvrdia o homosexualite, že je choroba. Nie je to choroba a netrepte bludy. 40 % genómu ešte nepoznáme, to znamená nemôžeme a priori tvrdiť, že to nie je geneticky modifikované. Som biológ, viem, o čom hovorím. A nedá sa to liečiť a nedá sa to liečiť ani viagrou, keby už sme to chceli trochu aj nadľahčiť. Čo sa týka patologických rituálov, áno, sú patologické rituály, ale v Afrike, kde homosexuálov zabíjajú. A si myslím, že my by sme mali na Slovensku trošku civilizovanejšie reagovať na tieto problémy, ktoré vlastne v spoločnosti vznikajú, aj civilizovanejším spôsobom riešiť a rozhodne nesúhlasím s tým, ako sa vlastne zdôrazňuje, že sa zamieňa manželstvo, že sa zamieňa za partnerský vzťah. Tu, pokiaľ viem, je predložený návrh zákona o registrovanom partnerstve, a nie o manželstve. Čiže ja z tohto pohľadu by som bol rád, keby ste skôr brali do úvahy tie argumenty, ktoré hovoria o právnom vyrovnaní sa spolužitia občanov rovnakého pohlavia, ktoré sú podľa mňa prioritné a hlavným dôvodom prečo sú predkladané a nie sexuálna orientácia. Pretože mám taký dojem, že nemáme mandát pri súčasnom vedení o homosexualite, aby sme tvrdili, že je to choroba. Ďakujem za pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Drobný.

M. Drobný, poslanec: Ďakujem. Kolegovi Rakúsovi ďakujem pekne za doplnenie. Kolegovi Ambróšovi, no, každý máme svoje skúsenosti. Každý vychádzame zo svojho života, svojej neopakovateľnej anabázy, takže ja si aj tvoj názor cením, ktorý máš, ale keby si s vecami robil prakticky a pragmaticky, tak potom by si mal trošku iný názor na veci. Pretože naozaj, ak si myslíš, že genóm prenesie takýto komplikovaný špecifický vzorec správania sa, tak sa veľmi mýliš. Poznal som pacientku, ktorá si osvojila cigánske dieťa. Bolo rovnako čierna ako to cigánske dieťa. Povedal som jej vtedy, keď si ho osvojila v Martine, tak človeče, ono sa na teba trošku podobá, ale dobre, ste čierne, ale o päť rokov, keď ho doviedla, dieťa sa pohybovalo ako tá moja známa. Ja som povedal, veď to je tvoje decko. To si osvojilo kompletné behaviorálne vzorce svojej adoptívnej matky. Páni, keď som toto videl, však ja sa kineziológiou zaoberám tridsať rokov, tak dedičnosť môže preniesť jednoduché vzorce pohybu, ale nemôže preniesť vzorce, ktoré si v psychosociálnom prostredí odkukáme. To neexistuje. Takýto genóm múdry nie je, ani nikdy nebude. Keby ho stvoril, kto chcel. No, ale to, samozrejme, pri svojom zelenom zameraní nemôžeš vedieť. (Smiech.) To ťažko. To ja ťa môžem len poučiť. Ale na druhej strane si ťa vážim, pretože máš svoj názor na to a ten názor si musím aj ja istým spôsobom osvojiť, pretože mám ašpiranta z Afriky a ten ašpirant z Afriky mi hovoril o tej kuváde, ja stále ho neviem pochopiť. Ale to je tak silná psychosociálna sugescia, že, bohužiaľ, ten muž sa zvíja a keď som mu hovoril, počuj, ale u nás by sa zvíjalo niekoľko mužov. No, to máte pravdu. Tieto rody, ktoré si osvojili kuvádu, sú prísne monogamné, takže to je tak. Ďakujem pekne.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pýtam sa pána poslanca Ištvána, či sa chce vyjadriť? Áno.

Nech sa páči.

Prosím, keby ste zvážili...

M. Ištván, poslanec: Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som pár stručnými poznámkami zareagoval ako predkladateľ v mene skupiny poslancov na diskusiu. Chcem oceniť najmä tie príspevky, ktoré boli vecné, ktoré sa týkali bezprostredne problematiky zákona a neboli, povedal by som, nejako emocionálne unesené a od veci a najmä, ktoré boli bez rôznych vulgarizmov a podobne. V praxi ono to viete je tak. Ono tí homosexuáli, keď sme hovorili o rôznom odpozorovaní, vyrástli pri heterosexuálnych rodičoch. Mali vlastnú matku, mali vlastného otca a jednoducho stali sa z nich homosexuáli, takže kladiem takú rečnícku otázku, jednoducho. Keď bude dieťa, ktoré sú, ktoré tu sú deti, ktoré vychovávajú dve matky, respektíve dve ženy, respektíve dvaja muži. Sú tu stovky týchto detí a táto spoločnosť ich ignoruje. A tento návrh zákona je o tom, aby sme venovali pozornosť týmto deťom, aby sme tieto deti neignorovali. A ja sa pýtam, keď ich matka sa stala lesbickou ženou napriek tomu, že vyrastala pri heterosexuálnych rodičoch, veď ju vychovávali heterosexuálni rodičia, ako sa môže stať, že potom ona odpozoruje a tiež sa stane lesbou. Jednoducho, samozrejme, výskumy sú rôzne, tak ako to tu bolo povedané. V zborníku, ktorý od iniciatívy INAKOSŤ a ďalších občianskych združení poslanci dostali, sú desiatky odkazov na iné výskumy, či už lekárske, či sociologické a podobne na rôzne štatistické údaje. Fakt je taký, že každá minca má dve strany a možno je skutočne tá pravda niekde uprostred. Možno sú to desaťtisíce, možno sú to stotisíce týchto občanov, ktorí sú tu a ktorí chcú civilizovane žiť.

Aj keby ich bolo niekoľko stoviek, myslím si, že je potrebné, aby sme im venovali pozornosť. Samozrejme v tejto spoločnosti sú aj dôležitejšie témy, a preto tá poslankyňa HZDS, ktorá tu v tejto chvíli už nie je, sa mala venovať radšej vecnej stránke alebo konkrétnej stránke tohto návrhu zákona a nie tu zbytočne zdržovať a hovoriť možno o niektorých iných veciach, áno, o ktorých budeme môcť, a nemyslím tým pani Keltošovú, hovoriť o veciach. Keď som spomínal tú slovenskú rodinu, tak fakt je taký a ja takýchto homosexuálov a lesbické ženy poznám, kde ich vlastní rodičia jednoducho nútia do toho, aby sa zosobášili. Jednoducho rodičia sa nevedia vyrovnať s predstavou, že ich dcéra alebo syn je homosexuál. Jednoducho to nedokážu, donútia rôznymi formami svoje dieťa, aby sa vydalo alebo oženilo. Tieto ženy, keď hovoríme o týchto lesbách, samy hovoria, že sú potom permanentne vlastne niekoľko rokov možno znásilňované a fakt je taký, že v týchto násilných manželstvách sa narodia deti. Fakt je taký, že tento vzťah po nejakom čase stroskotá, a preto máme na Slovensku gayov, gayské páry a lesbické páry, ktoré vychovávajú deti. Tie deti sú tu. Tie páry sú tu. Tí ľudia sú tu.

Veľmi veľa sa hovorilo, najlepšie možno pán poslanec Budaj hovoril o promiskuite a rôznych veciach, ktoré tu patria k histórii homosexuálneho hnutia vrátane AIDS. A bolo tu aj povedané, že dnes AIDS je skôr problém heterosexuálnej väčšiny. Samozrejme homosexuáli vedia o tomto historickom fakte, ktorý tu je a nemali by sme pred nimi pred touto skutočnosťou zatvárať oči. Myslím si, že by sme mali dať tejto menšine, a ja si myslím, že je to menšina, najavo nejaký pozitívny signál, že ju neignorujeme a že máme záujem o riešenie problému. Keď je deň otvorených dverí v parlamente, mám takú osobnú skúsenosť, vždy za mnou prídu nejakí homosexuáli a vždy mi poďakujú za moje aktivity, ktoré robím v prospech tejto menšiny. A dokonca som zistil, že prišli sem posledne aj z môjho rodného mesta Krupina a neboli sami, ktorí odišli z malých dedín a miest do väčších miest, a najmä do Bratislavy na Slovensku, pretože je tu väčšiu anonymita. Je tu menší tlak verejnosti, menší tlak príbuzných a podobne. Fakt je taký, že tu našli títo ľudia určitý pokoj a určité možnosti života. Fakt je taký, že už v súvislosti s reakciami, keď sme predložili tento návrh zákona a najmä v súvislosti so včerajšou prijatou deklaráciou, poviem úplne otvorene, som od tejto menšiny dostal veľmi veľa ohlasov, že ak sa väčšina bude k tejto menšine takto správať, nemôžeme sa čudovať tomu, čo sa dialo v niektorých štátoch, a to emigrácia príslušníkov tejto menšiny. Jednoducho to je realita, ktorá tu je, o ktorej sa hovorí.

Na záver by som vás chcel predsa len ešte raz požiadať, aj keď po včerajšku jednoducho nie som naivný, o tom, ako sa tento slovenský parlament pozerá na niektoré možno nové vývinové trendy, ktoré sú vôkol nás, ako sa tento parlament pozerá na úroveň tolerancie v tejto menšine. Napriek tomu všetkému by som si vás dovolil požiadať o podporu tohto návrhu zákona, najmä tých, ktorí vyjadrili či už vo svojich vystúpeniach alebo faktických pripomienkach, povedal by som, konkrétne čiastkové pripomienky k tomuto návrhu zákona. Áno, je to niečo nové v slovenskej legislatíve. Je to niečo nové v slovenskom spoločenskom živote, a preto je pochopiteľné, že určité chyby tam, samozrejme, sú a ja si myslím, že na to je druhé čítanie, aby sme detailne hovorili a rozpitvali tento návrh zákona. Preto si vás v mene skupiny poslancov dovoľujem požiadať ešte raz o posunutie návrhu zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia do druhého čítania. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani poslankyňa Čižmáriková ako spravodajkyňa. Prosím o krátkosť.

K. Čižmáriková, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Už len v krátkosti, musím sa priznať, že som sa obávala vývoja diskusie k tomuto citlivému návrhu zákona, že skĺzneme do vulgárnosti a bezohľadnosti. Ďakujem však veľmi pekne za slušnú úroveň. Prevládali rôzne názory a až na ojedinelé prípady sa rozprava viedla kultúrne, tak ako by to v tejto snemovni malo byť. Chcem poďakovať všetkým, ktorí vyjadrili svoj ľudský i odborný postoj. V rozprave celkove vystúpilo sedem pánov poslancov a poslankýň. Chcela by som zareagovať na pripomienku pani Keltošovej, ktorá navrhla, aby do novely Zákonníka práce sme navrhli zákaz diskriminácie z hľadiska inej sexuálnej orientácie. Chcem jej pripomenúť, že takýto návrh odznel, keď sme schvaľovali nový Zákonník práce, kde pán poslanec Nagy a ja ako členovia výboru pre ľudské práva a národnosti sme takýto návrh dali, avšak poslanci si ho neosvojili.

Takisto k pani poslankyni Tóthovej mám jednu pripomienku, ktorá mala výhradu voči tomu, že takýto bod bol zaradený do programu, že mala takúto možnosť navrhnúť pri schvaľovaní zmeny programu, aby tento bod bol posunutý, nakoniec návrh zákona bol predložený už v októbri, takže myslím si, že sa s tým naozaj nečakalo na poslednú chvíľu. Podľa zákulisných názorov tento návrh zákona poslanci nemajú veľmi chuť posunúť do druhého čítania. Každý z nás má právo slobodne sa rozhodnúť a hlasovať podľa svojho svedomia a vedomia. Ale z vystúpení mi vyplynulo, že naša spoločnosť ešte nie je pripravená prijať takúto legislatívnu podobu vzťahu dvoch jedincov. Je kdesi hlboko v nás, že sa čudujeme niekomu, kto je iný a sme k nemu často krutí, odmietaví a posmešní. A bude nám ešte veľmi dlho trvať, kým budeme k inakosti chápaví. Považujem však za úspech, že sa táto chúlostivá téma dostala na pôdu slovenského parlamentu, pretože pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi by to bolo ešte nemysliteľné.

To je moje vystúpenie, pán predsedajúci.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa, prosím, aby ste teda uviedli hlasovanie. Žiadam, páni poslanci, aby ste prišli do rokovacej sály na hlasovanie o predmetnom návrhu zákona. Žiadam vás, aby ste prišli do rokovacej sály. Prosím, keby ste sa prezentovali, páni poslanci. Prezentujte sa.

Budeme hlasovať, prosím, pripravte sa na hlasovanie. Prezentujeme sa teraz.

(Hlasovanie.) Prítomných je 56 poslancov.

Páni poslanci, prerušujem rokovanie Národnej rady. Pokračovať budeme zajtra o 9.00 hodine. Ďakujem.