B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej vystúpi pani poslankyňa Bollová, pripraví sa pán poslanec Mikolaj.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážení členovia vlády, dámy a páni. Programové vyhlásenie nám predkladá vláda zložená z politických strán, ktoré získali vo voľbách 1 222 523 hlasov, čo sa rovná 29,93 % oprávnených voličov. Rešpektujeme ju, ale pripomíname, že má teda mandát asi jednej tretiny občanov. A veľkodušne sa zaväzuje zabezpečiť európsku budúcnosť pre všetkých. Prehliada, že dve tretiny obyvateľov by privítali jej starostlivosť o budúcnosť Slovenskej republiky, ktorá je ich domovom. Vidiac, že všetky národy kladú pred euroobčianstvo a svetoobčianstvo prioritu blahobytu a budúcnosti vlastného národa a štátu, o čom sa program slovenskej vlády vôbec nezmieňuje.

Dokazuje je to jej podriadenosť a poklonkovanie svetovému kapitálu, snahu ponížiť občanov Slovenska do slúžnovského stavu a Slovenskú republiku do takzvanej technologickej zóny lacných pracovných síl, ekologicky škodlivých a technicky nenáročných výrob, zabezpečujúcich potreby zlatej miliardy.

Programové vyhlásenie je cynickým sprisahaním proti vlastným občanom. Nekonkrétne a neadresné konštatácie sú dôkazom toho, že vláda Slovenskej republiky je prísne podriadená finančnej a manipulačnej substancii a jej koordinátorom s cieľom vytvárania nového svetového poriadku, čo je i názor rezolúcie Organizácie Spojených národov č. 66, ktorá sa začína slovami: "Súčasná charta OSN bude zmenená, aby zabezpečila ústavu pre svetovládu." A senát Spojených štátov amerických prijal oficiálne vyhlásenie, v texte ktorého sú slová: "Budeme mať svetovládu, nech sa to komu páči alebo nie." A tejto vláde sa to zrejme páči.

Za veľmi závažnú časť programového vyhlásenia považujem preto štvrtú časť, ktorá sa volá bezpečný a efektívny štát. Dovolím si poukázať na niektoré vecné nedostatky v jednotlivých kapitolách.

V kapitole A s názvom spravodlivosť sa uvádzajú kamuflované presuny pracovníkov súdnictva, ktoré nie sú relevantnou zárukou posilnenia vymoženosti práva a neznamenajú, v úvodzovkách, ako sa uvádza, dôslednú reformu súdnictva. Tá totiž bola zaklínadlom na virtuálne riešenie problémov nedostatkov už za minulej vlády. Súdne procesy sú naďalej nočnou morou čakateľov na výkon spravodlivosti v občianskych sporoch sedem i viac rokov a zároveň sú fraškou pre vinníkov, bezpečne unikajúcich postihu za mnohé, i veľmi závažné trestné činy. Absolútne nezaujímavý pre občanov je zámer vlády publikovať súdne rozhodnutia na internete, ak súdnictvo nezačne aktívnejšie a rýchlejšie riešiť súdne spory v záujme poškodených. Hlboko do anonymity riešení je ponorená trestnoprávna reforma, uvádzajúca text v podmieňovacom spôsobe a trpnom rode typu "malo by sa, bolo by dobré".

Pár poznámok k oblasti väzenstva. Rozširovanie kapacít väzníc pri predpokladaných sprísnených opatreniach v boji proti zločinnosti v situácii jej nárastu v porovnaní s rokom 1988 na dvojnásobok je neadekvátne podmieňovať možnosťami štátneho rozpočtu, ako uvádza predkladané programové vyhlásenie. Na zmienený účel v súčasných spoločenských podmienkach treba prideľovať zvýšené prostriedky podľa stupňa naliehavosti, hoci v tomto vystúpení nie je priestor na analýzu hrozivo stúpajúcej krivky kriminality. Je to zrejme dôsledok súčasnej živelno-demokratizačnej epochy, v ktorej je potrebné budovať nové väznice. K prijateľnosti programového vyhlásenia by prispela prognóza vytvárania životných podmienok ku zníženiu kriminality. Budovanie škôl a nemocníc, a nie prognóza nutnosti výstavby žalárov.

Kapitola B venovaná vnútornej bezpečnosti začína veľmi zaujímavou štylistickou ekvilibristikou. Citujem: "Úsilie o bezpečie občanov bude trvalým úsilím vlády." Koniec citátu. Zaujímavé bude tiež zdôvodnenie proklamovanej potreby prepojenia relevantných registrov a prístup do nich, čím sa bude zrejme zapodievať Národný schengenský informačný systém a Národný ústav SIRENE. Tento zámer nápadne korešponduje s § 92 a 118 Schengenskej dohody, ktoré vyžadujú zakladanie elektronických archívov a počítačové spracúvanie osobných informácií o občanoch s cieľom ich kontroly. Uvedené paragrafy doslova ničia súkromný a osobný život, právo na slobodný rozvoj osobnosti, na súkromie a anonymitu.

A § 5, § 29, § 25 - § 38 preferujú usporiadanie občanov do kategórie nežiadúcich osôb na základe ich príslušnosti, rozumovej úrovne, ideológie a spoločenského pôsobenia. Odporúčam, aby vláda dala pokyn na zverejnenie textu Schengenskej dohody. Väčšina občanov ho nepozná a nevie, že dáva podmienky na totálnu kontrolu a manipuláciu s nimi a vytvára podmienky pre vznik policajného štátu.

Kapitola C obrana štátu je celá poeticky podfarbeným pokrytectvom so zrejmým cieľom vyslúžiť si pochvalu a odmenu od súčasných mocných, zaslepených fatamorgánou budúcej svetovlády. Uvádza sa v nej napríklad, že jedným z charakteristických znakov bezpečnostného prostredia súčasného sveta naďalej zostáva zníženie pravdepodobnosti rozsiahleho ozbrojeného konfliktu. Väčšina sveta si uvedomuje pravý opak. Prečo inak by sa schádzali státisíce odporcov globalizácie a pripravovaného útoku NATO na Irak?

O tom, ako veľmi leží tejto vláde na srdci obrana našej krajiny, svedčia i minulé a možné budúce rozhodnutia o transporte vojenskej techniky cez naše územie bez podpisu náležitých dohôd o ochrane v prípade potreby. Starostlivosť o bezpečnosť našich obyvateľov si tiež vláda predstavuje svojsky, ak pripravuje vojenské jednotky na účasť vo vojenských operáciách, ktoré sa volajú mierové misie spolu so silami NATO, ktorého zbraňové systémy a munícia obsahujú urán s prirodzenou aktivitou.

V Ústave Slovenskej republiky nie je náležite rozpracovaná hlava s názvom Obrana. Nemáme štátnu doktrínu. Výzbroj armády je v úbohom stave, financií na jej obnovu niet. Úroveň bojovej prípravy mladých mužov počas výkonu brannej povinnosti vyvoláva rozpaky. Našu armádu predstavuje vyparádená jednotka stráže prezidentského paláca, ostatné zložky možno použiť pri odstraňovaní následkov prírodných katastrof. Politicko-ekonomicko-právny chaos a zmätok v celej spoločnosti sa najvypuklejšie prejavuje v obranno-bezpečnostnom systéme. Predkladaný vládny návrh riešenie nezaručuje. Vidno, že vláda netrpezlivo očakáva, že ju zbaví tejto povinnosti spoločné velenie po začlenení do NATO. Programové vyhlásenie totiž uvádza jednoznačne NATO ako jedinú efektívnu organizáciu, schopnú garantovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Áno, schopnú zaiste, ale kde má vláda dôkaz, že i ochotnú? Doterajšie snahy vlády o začlenenie Slovenskej republiky do NATO spôsobili iba negatívne skúsenosti. Všetci ich poznáme. V oblasti ekonomiky takmer úplná likvidácia špeciálnej výroby, úpadok strojárstva a stagnácia vedecko-výskumnej základne. Po druhé, v oblasti životnej úrovne, vysoký nárast nezamestnanosti v regiónoch tradičných zbrojárskych výrob. Po tretie, v oblasti mravnej propagácia kultúry násilia a profesionálnych zabijakov. Volá sa to príprava jednotiek špeciálneho nasadenia. Po štvrté, v oblasti morálnej negácia národnej hrdosti a pocitu zodpovednosti za svoju vlasť.

Dámy a páni, dovoľte mi ešte poznamenať. Preambula zakladajúcej washingtonskej zmluvy uvádza, že zmluvné strany sa budú snažiť podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Až v roku 1994 bola štylizácia opravená na euro-atlanickú oblasť.

Všetky predvstupové rokovania podrobne rozpracúvajú podmienky, ktoré treba splniť. Garancie rozpracované nie sú. Veľmi veľa je neznámeho a nevysvetleného v snahách o rozširovanie Severoatlantického paktu. Je však zrejmé, že to pre nás bude znamenať stratu štátnej suverenity, národnej identity, úplný kolaps sociálnej sféry v dôsledku enormného zvýšenia výdavkov na zbrojenie, absolutizáciu pseudokultúrnych foriem v zmanipulovaných médiách a tak ďalej.

Komunistická strana Slovenska preto žiada, aby programové vyhlásenie bolo doplnené opatreniami na zabezpečenie objektívnej informovanosti občanov o podmienkach, ale i dôsledkoch nášho vstupu do NATO a aby bola doň zaradená i možnosť vyjadriť sa občanom k nemu v celonárodnom referende. Obsah dokumentu, ktorý dnes nám prišlo posúdiť, je hmlistý, čiastočne spĺňa normy kváziumeleckého doplnkového čítania pre poslancov a intelektuálnemu potenciálu tohto auditória nedáva dôvod na vyslovenie dôvery jeho predkladateľom. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Mikolaj, pripraví sa pán poslanec Baška. Pardon, pripraví sa pán poslanec Chovanec. Ďakujem pekne za upozornenie. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

J. Mikolaj, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vážené dámy, vážení páni. Vo svojom vystúpení by som sa dotkol troch častí, a to je oblasť dopravy, oblasť stavebníctva a oblasť zahraničnej politiky.

Po preštudovaní kapitoly doprava musím alebo môžem hneď na úvod konštatovať, že vo vyhlásení nie sú uvedené priority, nie je spomenutý žiadny región či uvedené termíny. Situácia v doprave je pritom mimoriadne zlá a môže mať veľmi zlý dopad na celé hospodárstvo štátu. Železnice, a ja si pamätám, vážený pán predseda, ale teraz to nemyslím zle, vaše vyjadrenie na jar 1998, keď ste na jednej tlačovej konferencii hovorili, že zadlženosť železníc je 20 miliárd Sk a ešte ste to trikrát zopakovali, zrejme sa na to pamätáte. 20 miliárd, no, dnes máme 60 miliárd, z čoho vychádza, že od roku 1998 nám vzrástol dlh železníc o viac ako 30 miliárd a ročné tempo zadlženia je 7,5 miliardy Sk. Vo vládnom vyhlásení sa pritom hovorí, že vláda bude klásť dôraz na racionalizáciu nákladov vo verejnom záujme. Nič sa teda nehovorí o zastavení či spomalení tohto hrozivého zadlženia a ako tento zložitý problém riešiť. Zmeniť treba aj celkový prístup k uhrádzaniu nákladov vo verejnom záujme. Štát by si mal vo verejnom záujme objednávať iba to, čo skutočne potrebuje a čo si môže dovoliť. Nie to, čo mu vypočítajú železnice. Štát, teda ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií si musí dať vypracovať audit, aby sa nestávalo, že vo verejnom záujme sa uhrádza aj neefektívnosť hospodárenia železníc.

Taktiež si myslím, že nestačí hovoriť iba o tom, že sa bude pokračovať v transformácii železníc, nie je totiž celkom jasné, čo sa tým myslí. Neuvádza sa ani to, že dnes už ide o dve spoločnosti, z ktorých jedna je akciovou spoločnosťou a transformovaná teda bola. V programovom vyhlásení sa taktiež nehovorí o regionálnych tratiach, hoci už medzitým vyšla informácia o ich obmedzení či zrušení.

Cestné komunikácie. V programovom vyhlásení sa hovorí o zreálnení tempa modernizácie a rozvoja dopravnej infraštruktúry. Otázkou naozaj je, o aké zreálnenie tempa výstavby ide, keď o zreálnení výstavby sa hovorilo počas ostatných štyroch rokov. Podľa môjho názoru by bolo správnejšie definovať, o aký rozsah výstavby pôjde, stanoviť základné priority, napríklad podľa zaťaženia úsekov alebo podľa výnosových analýz. Na cestnej sieti sú dnes úseky, ktoré už z hľadiska svojej kapacity nevyhovujú. Napríklad úsek medzi Žilinou a Martinom je dnes prekročený kapacitne dvaapolkrát a tento úsek nie je možné obísť, táto cesta je jediná.

Kritický musím byť k stavbe Ladce - Sverepec, pretože sa buduje už päť rokov a podľa schválených dokumentov sa ešte ďalšie tri bude, čiže osem rokov. Desaťkilometrový úsek za osem rokov, čo je teda tempo dosť, dosť pomalé. Pritom ide z hľadiska dopravnej záťaže o najhorší úsek na Slovensku a keď sme prepočítavali jeho výnosnosť v eurách, kde sme oceňovali prepravný čas, tak vychádza aj najhorší v strednej Európe.

V programovom vyhlásení sa hovorí, čo je správne, že sa bude pokračovať v trasách multimodálnych koridorov IV, V, VI a menej rozvinutých regiónov. Zabudlo sa však, že tu máme aj rýchlostné komunikácie a cesta medzi Nitrou a Žiarom nad Hronom, teda úsek okolo Žarnovice a Novej Bane patrí medzi rýchlostné komunikácie a keby platilo do bodky to, čo je napísané v programovom vyhlásení, tak tento úsek by sa nemohol budovať.

Taktiež si myslím, že nestačí, keď sa konštatuje, že pre urýchlenie tempa efektívnosti sa navrhne mechanizmus neverejných zdrojov. Takýto pojem sa už nepoužíva, pretože nie je celkom jasné, o čo ide. Používa sa ale termín spoplatnenia diaľnic či výstavba koncesným spôsobom s účasťou súkromného investičného kapitálu, čo je jediná perspektívna cesta, ako financovať výstavbu diaľnic, ktorú odporúča aj Európska únia.

V programovom vyhlásení sú aj určité terminologické nezrovnalosti, keď napríklad pojem prevádzkovej spôsobilosti sa používa, ale iba v súvislosti s kvalitou vozovky, a nie dopravnej infraštruktúry ako takej. Taktiež si myslím, že zabezpečenie opráv a údržby by malo byť definované presne. V texte sa uvádza: "prijme potrebné programy", ale existuje aj v zahraničí iba jeden program, a to je systém hospodárenia s vozovkou.

V programe mi taktiež chýba, ako chce štát pomôcť hlavnému mestu Bratislava v oblasti dopravy, pretože oblasť dopravy v Bratislave sa dostáva do kolapsovej situácie a určite by bolo dobré, keby si štát premyslel otázku podpory na nasledujúce štyri roky.

Myslím si, že programové vyhlásenie vlády v oblasti dopravy a vy, pán predseda vlády, ste odborník na dopravu, neprešlo oponentúrou odbornej verejnosti, ktorá by predsa len, si myslím, vedela trochu exaktnejšie stanoviť aj priority rezortu na nasledujúce štyri roky. Chýba mi takisto aj riešenie v oblasti nehodovosti, pretože ak zoberieme počet nehôd, a veľmi ťažkých dopravných nehôd na Slovensku, a prepočítame ich na počet kilometrov cestnej siete a na počet vozidiel, tak sme už najhorší v Európe.

Pokiaľ ide o stavebníctvo, celých šesť riadkov, ktoré sú tam, sa venujú kvalite. Myslím si však, že kvalita nie je jediný problém v stavebníctve a rozhodujúce stavebné firmy dnes už majú ISO certifikáty. Takisto je doriešený systém certifikácie stavebných výrobkov a takisto autorizácie projektovania stavieb. Problém kvality pri postupnej implementácii európskych predpisov teda rozhodujúcim problémom nie je. Problémom však je otázka stavebného konania a modelov financovania.

Zahraničná politika je podľa môjho názoru vypracovaná vyváženejšie a keby bolo možné hlasovať iba za túto samostatnú kapitolu, tak ja osobne by som ju podporil. Pripomienky však mám k systému prípravy projektov a celého schvaľovacieho procesu pre využívanie európskych fondov a prípravy na uskutočnenie referenda o vstupe do Európskej únie.

V kapitole cezhraničná spolupráca si myslím, že prioritou by malo byť aj odstraňovanie problémov, ktoré v tejto oblasti sú, najmä pokiaľ ide o dopravné cesty a hraničné prechody. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Chovanec. Pripraví sa pani poslankyňa Antošová.

M. Chovanec, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, dámy a páni. Som lekár a člen výboru pre zdravotníctvo, a preto sa budem pochopiteľne vyjadrovať k zdravotníctvu.

Ak sa s kapitolou zdravotníctvo oboznámi ktorýkoľvek občan, nemá s jeho všeobecným obsahom veľký problém súhlasiť. Hovorí sa v ňom o zastavení rastu dlhu, o zvýšení dostupnosti a flexibilite zdravotníckej starostlivosti, o uvoľnení ambulantnej siete, o posilnení prevencie, o prijatí antikorupčných opatrení, o doplnkovom zdravotnom poistení, popisujú sa novokonštituované kontrolné mechanizmy, nový rámec inštitucionálneho vzdelávania, decentralizácie a iné. Obsah potvrdzuje, že vieme - a už dlho - čo robiť, ale, žiaľ, nedokážeme to urobiť. K uvedeným, ale aj k ďalšiemu obsahu sa budeme môcť vyjadriť až vtedy, keď dostaneme znenie zákonov, prostredníctvom ktorých sa ambície vlády majú realizovať. Už dnes však vieme, že sa v rámci reforiem počíta podľa môjho názoru s neadekvátnym vťahovaním pacienta do riešenia finančnej insuficiencie systému. Nehovorím to len preto, že to pokladám za sociálne neúnosné, ale som presvedčený, že je to aj málo odôvodnené alebo skôr neodôvodnené.

V kapitole zdravotníctvo sa okrem iného môžeme dočítať: "Vláda pripraví legislatívne riešenia základných zdravotníckych zákonov." Pán minister musí konštatovať, že po rokoch transformácie a štyroch rokoch vládnutia vlády, ktorá sa vydáva za vládu kontinuity, nie sú prijaté základné zdravotnícke zákony. Pán minister musí konštatovať, dokonca na výbore pre zdravotníctvo, že v zdravotníctve je rozvrat. Pán minister má podporu poslaneckého klubu Smeru pri reformách, ktoré je v zdravotníctve bezpochyby potrebné vykonať. Neznamená to však, pochopiteľne, že budeme podporovať a akceptovať všetky kroky, ktoré doteraz prezentoval. Ako som už spomenul, hlavne neprimerané vťahovanie pacienta do riešenia katastrofálnej situácie, ktorá v zdravotníctve mnoho rokov systematicky vznikala. Najskôr sa však chcem spýtať, prečo pán minister Zajac, člen terajšej vlády, musí siahať k takým radikálnym krokom? Prečo sa viaceré jeho návrhy akceptujú až dnes, keď sa o nich hovorilo už mnoho mesiacov, vlastne rokov? Prečo sa umožnilo dlhodobé, bezbrehé navršovanie dlhov? Pán minister, ale nielen on vyčíslil pravidelný, priam systémový nárast zadlžovania mesiac čo mesiac, rok čo rok. Opakujem, akceptujeme nutnosť razantných krokov v zdravotníctve, aj keď ich mieni vykonať nový minister, jeden z najväčších a oprávnených kritikov predchádzajúcej vlády, nezabúdame, že väčšina tejto vlády je zodpovedná za stav, v ktorom sa zdravotníctvo nachádza, za stav, ktorý pán minister právom charakterizuje nutnosťou novembra 1989 v zdravotníctve.

Je možné pripustiť, že sa naozaj nedalo v predchádzajúcom období vykonať všetko, ale je len veľmi ťažko možné pripustiť a akceptovať, že v zdravotníctve sa vykonalo len tak málo. Úroveň, z ktorej musíme vychádzať pri jeho transformácii, je žalostne nízka východzia pozícia, nepomerne zložitejšia, ako mohla a mala byť.

Začnem poisťovňami. Ako je možné, že poisťovací systém môže tak dlho zle fungovať. Dlhodobo sa akceptoval priam legislatívny chaos v poisťovníctve. Novelizácia striedala novelizáciu, nikdy však neviedla k takému postaveniu poisťovní, takým právomociam a hlavne zodpovednosti, ako by poisťovne mali mať respektíve musia mať. Len minimálne kontrolné právomoci voči poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti, len s minimálnymi možnosťami, skôr teoretickými právami uloženia sankcií. Namiesto toho, aby poisťovne mali takmer dominantné postavenie vo vzťahu pacient - poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, krčili sa kdesi v administratívnych prekáračkách medzi nemocnicami, lekármi, pacientmi, ministerstvom a neplatičmi poistného. A navyše, akú zodpovednosť mali za svoju činnosť? Štát si zobral garanciu za dlhy, ktoré po sebe zanechali ako huby po daždi vznikajúce a následne zlučujúce sa a zanikajúce vrajpoisťovne. Dnes túto hrubú chybu ideme riešiť na úkor tých, ktorí dodržiavali zákon, rešpektovali povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť v zmysle Liečebného poriadku. Ako je možné, že jeden manažment nemocnice ako-tak udržal mieru narastania dlhov a iný prekračoval aj astronomické čísla.

Sme pripravení podporiť kroky, ktoré povedú k zreálneniu potrebného počtu zdravotníckych pracovníkov. Práve prezamestnanosť alebo skôr lepšie povedané neproporcionálne využitie zdravotníckych pracovníkov pokladáme za potrebné urýchlene riešiť. Taktiež sme presvedčení, že na naše možnosti, ale aj potreby neodôvodnene široká sieť zdravotníckych zariadení osobitne v Bratislave, ale aj v iných veľkých mestách a v niektorých krajoch. Neúnosná situácia je v spotrebe liekov, preskribcii, ich racionálnom využití. Pri riešení tohto problému sa však asi nezhodneme s návrhmi pána ministra. Sme presvedčení, že práve pacient, aj keď to znie paradoxne, je, žiaľ, to posledné ohnivko v reťazci záujmov. Ďaleko pred ním sú záujmy výrobcov, distribútorov a niektorých lekárov. Medzi týmto subjektmi existujú spätné väzby, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvňujú kvalitu aj kvantitu preskribcie. Ak sa systémovo podarí narušiť existujúce väzby, pacient má len minimálnu šancu ovplyvniť narastanie spotreby liekov. Z občana sa stáva pacient až po vyšetrení lekárom, po zhodnotení klinického stavu, laboratórnych vyšetrení a je plne na odbornosti a zodpovednosti lekára, akú formu terapie zvolí, aký rozsah a druh medikamentov predpíše. Nie pacient predpisuje recepty, nie pacient rozhoduje, že lekár systematicky predpisuje len určité skupiny a druh liekov. Ak lieky nebudú zbytočne a neodôvodnene predpísané, nebudú v lekárni vybrané, nebudú ani v šuplíkoch uskladňované a potom do kontajnerov vyhadzované.

Určite nebudeme môcť podporiť zámer pána ministra o finančnú participáciu pacienta pri poskytovaní základnej zdravotnej starostlivosti v nemocniciach, zdôrazňujem základnej. Pobyt v nemocnici nie je zadarmo. Hradí sa z finančných príspevkov zdravotného poistenia. Ak sa vykoná operácia, nie je posteľ, bielizeň, strava súčasťou základnej zdravotnej starostlivosti? Áno. Spoplatňujme nadštandardné služby v nemocnici - jednoposteľovú izbu, výberovú stravu, niektoré výkony, i operačné, nadštandardnú starostlivosť strednozdravotného personálu, výber operatéra respektíve ošetrujúceho lekára, dennú výmenu bielizne, ale hoc aj celé bloky zdravotnej a lekárskej starostlivosti. Podporujeme kroky, ktoré povedú k presunu pacienta do ambulantnej starostlivosti vo všetkých indikovaných prípadoch. Vykonávajme práve v ambulantnej sfére všetko to, čo je v nej možné vykonať. Aký je záujem o takýto postup dnes? Takmer žiadny. Kapitácie u časti privátnych lekárov nabiehajú s väčšou alebo menšou pravidelnosťou, ale nabiehajú. Vzniká obrovský paradox. Čím menší výkon, tým väčší zisk. U odborných ambulantných lekárov platí obmedzenie bodov za výkon, čo taktiež nevedie k žiadnemu záujmu o vykonávanie odbornejších výkonov ani o rozšírenie ich spektra. V nemocniciach nie je žiadny záujem skracovať hospitalizáciu nie zo strany pacientov, ale lekárov. Predsa potrebujú dokázať, že práve ich nemocnica, ich oddelenie je to najpotrebnejšie. Výkony, ktoré sa v niektorých nemocniciach robia ambulantne, v iných nemocniciach sa riešia štvor-, päťdňovou hospitalizáciou. Môžem poslúžiť príkladmi. Porovnajme priemernú ošetrovaciu dobu jednotlivých oddelení. Porovnajme počet lekárov s počtom výkonov na porovnateľných oddeleniach a nemocniciach, náklady na poistenca, náklady na hospitalizovaného pacienta, nehovoriac už na absolútne neporovnateľné využitie zdravotníckeho personálnu, zdravotníckej techniky v jednotlivých zdravotníckych zariadeniach, nehovoriac už o nočných službách a dňoch pracovného voľna. Ak tieto a mnohé ďalšie deformity vyriešime a pán minister určite veľmi dobre vie, že ich riešenie bude nepomerne bolestivejšie, ako tie s pacientmi, a až potom sa zamyslíme nad nutnosťou, ešte lepšie a pravdivejšie vyjadrené, možnosťou pacienta finančne participovať na poskytovaní aj základnej, štandardnej zdravotnej starostlivosti.

Prípadné kompenzačné opatrenia sú len ťažko predstaviteľné, aj keď pripúšťam, teoreticky možné, ale v inak fungujúcom hospodárskom a spoločenskom systéme. Štátna správa či samospráva nemá peniaze ani na mnohé najzákladnejšie činnosti. Poisťovňa, Zdravotná alebo Sociálna, bude mať dosť a dosť iných problémov ďaleko finančne a organizačne náročnejších. Hrozí úplne reálny predpoklad, že pacient v záujme šetrenia alebo proste z nedostatku finančných prostriedkov bude odmietať aj takú hospitalizáciu, ktorá bude nevyhnutná pri prihliadnutí na závažnosť jeho ochorenia. Do nemocnice sa nám vráti v ďaleko horšom stave, ako bol pred jej odmietnutím. Navyše tým, že sa očakáva finančná participácia občana na základnú zdravotnú starostlivosť v nemocnici, nezbavuje sa pochopiteľne povinnosti platiť za nájom, kúrenie a iné služby v jeho byte. Veď asi 70 % ľudí žije z príjmov do výšky priemerného platu. Mnohí hlboko pod ním. Navyše okrem povinnosti finančného príspevku v zdravotníctve čaká ich, ako už bolo opakovane konštatované, ďalšie navyšovanie nákladov - plyn, elektrika, voda, ďalšie komodity, naviazané na tieto základné, navyše zmrazenie príjmov.

Ako ste si iste všimli, neplačem nad finančnou insfucienciou v systéme, ktorá určite existuje. Sme však toho názoru a mnohokrát sme to zdôrazňovali., že až po systémových zmenách v zdravotníctve môžeme hovoriť o dostatku alebo nedostatku financií s prihliadnutím na skutočné možnosti našej ekonomiky. Ak budeme chudobní, ak ekonomika bude len málo prosperujúca, peniaze proste nebudú, chudobné bude aj zdravotníctvo. V akom stave sa ekonomika nachádza a prečo, to je už parketa pre iných.

Vrátim sa k textu programového vyhlásenia v kapitole zdravotníctvo. Podporíme tie časti, ktoré povedú ku skvalitneniu starostlivosti o pacienta, k adekvátnemu postaveniu zdravotníckych pracovníkov, lekárov a zdravotných sestier v spoločenskej hierarchii, ale jednoznačne aj k adekvátnemu finančnému ohodnoteniu ich práce. To, v akej situácii sa dnes ocitli zdravotné sestry, je naozaj absolútne neúnosné. Navyše mnohé z nich priam zo dňa na deň stratili postupne získané kvalifikačné predpoklady. Som veľmi rád, že aj pán minister prezentoval na výbore pre zdravotníctvo pohoršenie nad vzniknutou situáciou.

Jedna z dôležitých úloh v programovom vyhlásení je aj boj s korupciou. Áno, iste, možno súhlasiť, že existuje na všetkých možných úrovniach, úroveň zdravotnícky pracovník - pacient nevynímajúc. Pranierujme konkrétne prípady, postihujme konkrétnych jedincov, nezľahčujme túto skutočnosť, ale, prosím, nezovšeobecňujme. Som presvedčený, že korupcia v nepomerne väčšej miere existuje na iných úrovniach systému, nehovoriac už o iných rezortoch. Ak by všade existovala, aj keď ju, a to zdôrazňujem, nechcem ospravedlňovať, na takej úrovni, ako je na úrovni medzi pacientom a zdravotníckym pracovníkom, určite nás nezaradia medzi také skorumpované krajiny, ako nás zaraďujú. K odstraňovaniu tohto neduhu na všetkých úrovniach sa však s plnou vážnosťou, vážený pán minister, hlásime.

Prezentoval som len niekoľko pripomienok na súčasný stav a len niekoľko podnetov na možnosti riešenia. Máme ambíciu vecnou argumentáciou, predkladanými návrhmi byť sociálnejšou alternatívou k tomu, čo sa na občana chystá. Sme pripravení podporiť všetko to, čo sa podporiť dá. Odmietame však participovať na priam systémových krokoch, tlačiacich občanov financovať všetky nedostatky, chyby a mnohé, mnohé nevynútené a zlé riešenia, ktoré sa prijali v predchádzajúcich rokoch, v predchádzajúcich volebných obdobiach. Skutočná reforma musí priniesť kvalitnejšiu a adresnejšiu zdravotnú starostlivosť pacientovi, adekvátnu možnosť odbornej realizácie, ale aj spoločenského postavenia pre zdravotníckych pracovníkov. Očakávame a podporíme kroky, ktoré tých dobrých zvýhodnia a tých najlepších prestanú vyháňať do Čiech, Rakúska či Nemecka. A ak, tak len za čerpaním nových skúseností a za prehlbovanie odbornosti. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave pani poslankyňa Antošová. Pripraví sa pani poslankyňa Mušková. Pani poslankyňa, máte slovo.

E. Antošová, poslankyňa: Vážená Národná rada, vážená vláda Slovenskej republiky, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Materiálu, ktorým sa dnes zaoberáme, som naozaj venovala veľkú pozornosť a po jeho podrobnom preštudovaní a analýze jednotlivých kapitol prichádzam k záveru, že programové vyhlásenie vlády, ktorým sa vláda Slovenskej republiky uchádza o dôveru parlamentu, teda najmä o dôveru občanov, je veľmi nekonkrétny a nevyvážený materiál, pripomínajúci volebný program, v ktorom platí heslo: Nikto vám nemôže splniť to, čo vám my môžeme sľúbiť.

Ak hneď v úvode je proklamovaná túžba vlády stať sa efektívnou a realistickou, naskytá sa otázka, či sa realisticky pozrela na život ľudí v jednotlivých regiónoch Slovenska, pretože z predloženého dokumentu to nie je celkom zrejmé. Zaujali ma napríklad veľmi úsporne vypracované kapitoly regionálny rozvoj a verejná správa, kde vláda sľubuje zvýšiť mieru informovania verejnosti v oblasti regionálnej politiky. Nuž, pánboh zaplať. Teraz chceme informovať občanov o tom, čo v podstate tá istá vláda v predchádzajúcom období štyroch rokov zmätočne a chaoticky rozbehla a vysvetľovanie v tom čase zámerne nechala na pleciach starostov a primátorov? Alebo chce dnes vysvetľovať, že takmer tá istá vláda a tí istí ústavní činitelia si zabudli pri tvorbe a schvaľovaní zákona o prechode kompetencií zo štátu na samosprávu osvojiť odborné stanoviská jednotlivých ministerstiev a ignorovali stanoviská najväčšej stavovskej organizácie, Združenia miest a obcí Slovenska, a taktiež sa boja priznať, že nie samosprávy, ale najmä vysokí štátni úradníci nevedeli dôsledne plniť opatrenia vlády?

V októbri v roku 2001 som si prečítala úvahy vtedajších politikov v jednom známom denníku, ktoré vyjadrovali všetko jednou vetou: Reforma verejnej správy potrebuje reparát. A predpokladala som, že nová vláda, zložená z akýchkoľvek politických strán, prizná a pomenuje riziká, ktorým sa nevedela vyhnúť, ale čo je horšie, nevedela ich ani riešiť. Tie najvážnejšie pritom ohrozujú kvalitný výkon orgánov na všetkých úrovniach. Veď hrubé nedôslednosti pri prechode kompetencií z orgánov štátu na orgány územnej samosprávy, najmä chýbajúca, miestami až rozporuplná legislatíva, absencia personálneho, finančného a materiálneho zabezpečenia, to všetko tu už predsa bolo. Aj preto som očakávala, že vláda v programovom vyhlásení aspoň načrtne východiská financovania ako napríklad transformácia miestnych poplatkov na miestne dane, zmena postavenia dane z nehnuteľností, preradenie dane z darovania a podobne.

Som presvedčená, že systémové opatrenia, ktoré sú veľmi stroho a skôr formálne a deklaratívne uvedené v programovom vyhlásení, by mali byť garantované nielen časovými hranicami, ale absolútne mi tu chýba čo i len zmienka o zodpovednosti za ich realizáciu. Nakoľko je evidentné a z programového vyhlásenia vlády zrejmé, bohužiaľ, musím skonštatovať, v skvalitnení života v oblasti verejnej správy strácame čas, ďalšie štyri roky. Vláda napríklad neplánuje dať do poriadku chaotickú legislatívu, kde jeden zákon absolútne odporuje druhému. Obchádza problematiku privatizácie SAD, nejasná je transformácia zdravotníckych zariadení pod obce a VÚC a mlčí o ďalších krokoch transformácie vodární a kanalizácií.

Vážené dámy, vážení páni, chcem vás upozorniť, že nevenovať pozornosť programovému vyhláseniu vlády je neúcta voči nášmu štátu, ale predložiť takýto materiál poslancom Národnej rady Slovenskej republiky je neúcta k občanom, ktorých tu my zastupujeme. Je to nielen znevažovanie kontrolnej právomoci parlamentu vo vzťahu k vláde, ale aj deformovanie funkcie programového vyhlásenia vlády ako nástroja parlamentnej demokracie. Tento všeobecný, nekonkrétny materiál nedáva podklad parlamentu vôbec sledovať, ako sú plnené ciele, ktoré sú tu ako-tak načrtnuté.

Dovolím si, vážení kolegovia, kolegyne, pristaviť sa aj okrem mne blízkej téme, ktorou je verejná správa, aj pri inej blízkej téme, ktorá sa ozaj týka nás všetkých. Je až zarážajúce, ako sa vláda postavila k problematike o rodine. Jeden z koaličných partnerov si svoj politický imidž budoval na sľuboch o podpore rodiny ako základnej bunky spoločnosti. Preto je priam trestuhodné pristupovať v programovom vyhlásení vlády k riešeniu a podpore rodín doslova diletantsky, formálne a nevyvážene, bez kompenzačných opatrení vo vzťahu k sociálne slabším rodinám. Balíček ekonomických opatrení je programovaný bez analýzy dopadu na sociálne slabších. Veď aj takzvaná učesaná správa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny z roku 2001 musela konštatovať, že každé piate dieťa na Slovensku žije v podstate v biede. Reštrikčné opatrenia nemyslia ani na to, aký vplyv budú mať na nárast kriminality, čiže vôbec neuvažujú o dopade na morálku a zdravie rodín.

Podľa informácií v roku 2001 na Slovensku prudko rastie napríklad tuberkulóza detí. Pre tieto a mnohé vážne dôvody chcem apelovať na poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby téme rodina venovali náležitú pozornosť, takú, akú si naozaj zaslúži. Treba si uvedomiť, že značná časť rodín sa dostáva do ekonomickej krízy, ktorá ohrozuje nielen funkciu reprodukcie, ale aj zdravý vývoj našej mládeže. Mrzí ma, že v programovom vyhlásení vlády nie je ani len zmienka o matkách a ich postavení, o osamelých matkách alebo o otcoch, vdovcoch a podobne. Pritom každá deviata rodina je neúplná.

Na záver chcem upozorniť, že základnou bázou rozvoja rodiny je skutočne riešenie nezamestnanosti. Popri nej realizáciou zvyšovania cien energií, služieb, poplatkov, nájomného a tak ďalej sa bezpochyby znásobí počet rodín, ktoré určite budú žiť v biede a v dôsledku toho sa začnú rozpadávať. Je načase nielen sa zamyslieť nad touto situáciou, ale som presvedčená, vážené poslankyne a poslanci, že je načase tento problém aj riešiť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Mušková, pripraví sa pán poslanec Žiak.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení členovia vlády, myslím, že sú tu dvaja. Každé štyri roky predkladá v tomto parlamente predseda vlády program slovenskej vlády, s ktorým sa vláda uchádza o dôveru nás poslancov a prostredníctvom nás aj občanov Slovenska, ktorí nám dali vo voľbách dôveru a mandát. Je preto našou svätou povinnosťou dôkladne posúdiť tento materiál, ktorý na štyri roky poznačí politický, hospodársky, kultúrny a sociálny program smerovania našej krajiny. Krajiny, ktorá sa dnes po štyroch rokoch vládnutia tejto vlády prakticky bez malých zmien tej istej vlády uchádza o vstup do NATO a Európskej únie. S veľkou pravdepodobnosťou ponuku na vstup dostaneme, ale treba pripomenúť, že nikdy v našej novodobej histórii nebola naša krajina podrobená takej biede a chudobe, ako je to teraz. Ocenenie na jednej strane, že Slovensko sa pridá k vyspelým štátom Európskej únie, ale aj určité obavy o svoj ďalší osud na strane druhej.

Správne zostavený vládny program práve v tomto volebnom období je nesmierne dôležitý, lebo výraznou mierou môže ovplyvniť život Slovenska nielen na štyri roky, ale na omnoho dlhšie obdobie. Necitlivá a sociálne nespravodlivá politika pravicovej vlády môže výrazne ovplyvniť aj výsledky referenda k vstupu našej republiky do európskych štruktúr. Od prijatej politiky občan sám bude čoskoro citlivo zvažovať dôveru slovenskej vlády a príslušných riadiacich orgánov Európskej únie. Verím, že podobne ako ja si všetci v tomto parlamente uvedomujeme túto významnosť, dôležitosť a jedinečnosť chvíle schvaľovaného predloženého programového vyhlásenia vlády.

Celý text jednotlivých kapitol programového vyhlásenia vlády sa nesie v rovine deklaratívnej, bez predložených konkrétnych metód a postupov riešenia. Každý posudzovateľ programu musí mať dojem, že v niektorých tézach ministri nemajú racionálne predstavy o tom, ako sa budú úlohy, a to väčšinou úlohy problémového charakteru riešiť. V celej kapitole sa nenachádza žiadna kvantifikácia riešenia problému, čo v závere vládnutia znemožní jednoznačné zhodnotenie plnenia alebo neplnenia predloženého programu. V texte sú používané slovné finty v slovných zvratoch ako napríklad: "pokiaľ to okolnosti dovoľujú." V zásade sa v texte nevyskytujú konkrétne čísla a termíny. V tomto prípade sa tejto vláde ani nečudujem, že sa bojí stanoviť číselnú kvantifikáciu, keď neslávne sľuby v predchádzajúcom období o dvojnásobných platoch a znížení nezamestnanosti pod úroveň 10 % dodnes vzbudzujú úsmev za nevydarený, ale krutý žart predsedu vlády pána Dzurindu.

Program je silne poznačený zmenami a reformami a transformáciami, ktoré majú veľakrát reštrikčný charakter a použijú sa aj tam, kde reformy už prebehli. Občania, nepoznajúc výsledok snáh tejto pravicovej vlády, majú obavy a u niektorých skupín občanov sa prejavuje strach z ich ďalšieho životného osudu na nasledujúce štyri roky.

Podľa mediálneho vyhlásenia slovenského premiéra sú v programovom vyhlásení vlády akceptované nasledovné priority: boj proti korupcii, rozsiahle úsporné opatrenia v štátnom rozpočte a zlepšenie situácie rómskej menšiny. Tragédiou je, že sa v týchto prioritách neobjavila výchova a vzdelávanie. A to je práve časť, ktorej by som sa rada v mojom krátkom vystúpení venovala.

Vláda si kladie za cieľ transformáciu v oblasti výchovy a vzdelávania vo všetkých jej súčastiach - od regionálneho školstva, podľa mňa malého školstva - až po šport a mládež a až po vysoké školy. O tom, či je to nereálne alebo nie, nechcem teraz polemizovať, ale len pripomínam, že snaha prebudovať už nedávno prebudované len preto, aby som prebudoval, je absurdná. Dvanásť rokov všetci predchádzajúci ministri pracovali na koncepciách a transformáciách jednotlivých oblastí vzdelávacej sústavy. Myslím si a experti za školskú problematiku mi dajú určite zapravdu, že naším prvoradým záujmom musí byť zabezpečenie vysokej kvality poskytovaného vzdelávania, kde kvantita poskytovaných služieb musí byť len na druhej pozícii, pokiaľ sa nevytvoria také materiálne a personálne podmienky, ktoré to dokážu zabezpečiť súčasne. Pomerne veľa práce budeme mať pri dokončení presunu kompetencií na nižšie územné celky vo väzbe na riadenie a finančné zabezpečenie základných a stredných škôl. Tu treba jasne povedať, že nebyť rozhádanej koalície predchádzajúcej vlády, mohla byť dnes situácia iná. Problémy, ktoré čakajú urýchlene na riešenie, mohli byť vyriešené a obavy primátorov a predsedov vyšších územných celkov mohli byť už celkom rozptýlené.

Vysoké školstvo od roku 1991 prebieha transformáciou, ktorá je v dosť pokročilom stave rozpracovanosti. Čaká na dotiahnutie niektorých legislatívnych noriem nižšej úrovne a významné dofinancovanie zo strany štátu formou dotácií. Tu vidím jeden vážny problém, ktorý môže celú predloženú predstavu vlády k náprave vysokého školstva cez zavedenie príspevku k študentom na vzdelávanie v rozmedzí 10 - 20 % nákladov narušiť. Jasne to prezentoval aj predseda nášho výboru pre školstvo, vedu, kultúru, médiá a šport pán Ferdinand Devínsky, rektor najväčšej univerzity na Slovensku, ktorý povedal, že názor, že zavedenie príspevkov študentov na vzdelanie vyrieši problém financovania vysokých škôl, je naivný.

Jediným riešením, ktoré zastaví vysoký úpadok vysokoškolského vzdelávania, je poskytnutie v rozpočte dostatok finančných zdrojov, podobne ako sa to realizuje v ostatných transformujúcich sa krajinách a v štátoch Európskej únie. Česká republika by nám mohla byť skutočne vzorom. Len za tohto predpokladu dokážeme naštartovať zmeny a návrat k európskej kvalite vzdelávania. Jasne a významne to deklarovali v dennej tlači aj členovia kolégia rektora Univerzity Komenského v Bratislave. Dovolím si ešte zacitovať: "Kolégium rektora Univerzity Komenského s prekvapením prijalo informáciu o zamýšľaných úsporných opatreniach vlády v školstve pri tvorbe štátneho rozpočtu na rok 2003. Kolégium upozorňuje, že tieto opatrenia sú v rozpore s deklarovanou podporou vzdelanosti a vysokého školstva na Slovensku, ktorá je nevyhnutným predpokladom jej ďalšej ekonomickej prosperity. Zmeny, ktoré navrhuje vláda Slovenskej republiky, urýchlia odchod aj zvyšku talentovaných vysokoškolských učiteľov do cudziny, do súkromného sektora či iných oblastí spoločenského života. Kolégium rektora Univerzity Komenského sa preto obracia na vládu s naliehavou výzvou, aby nezačínala svoje pôsobenie krokom, ktorý odporuje volebným programom všetkých strán, ktoré sú teraz vo vláde."

V súvislosti so zavedením poplatkov za vysokoškolské štúdium treba povedať, že v praxi to bude znamenať sumu tak 300 000 korún za kompletné päťročné vysokoškolské štúdium najmä pre študentov, ktorí nebývajú v meste, kde sa vysoká škola nachádza. Ak takéto opatrenie prejde, potom nepôjde o nič iné, iba ako o tvrdý úder pod pás mladým ľuďom, študentom, ktorí, dá sa povedať spolovice volili práve túto vládu alebo túto koalíciu. Nárast nákladov môže mať pre celú spoločnosť nedozerné následky. Celkom ľahko sa môže udiať to, že sa staneme národom nevzdelancov. Veď ktorý rodič si bude môcť dovoliť nechať študovať jedno alebo viac detí na vysokej škole, keď podľa oficiálnej štatistiky 70 % obyvateľov žije na hranici chudoby a nepriaznivé ekonomické nožnice sa stále roztvárajú. Pritom pre študentov nesvitá ani nádej na vylepšenie ekonomiky a následnú možnosť privyrobiť si počas štúdia na nejakej firme a tým minimalizovať neúmerné náklady na študentské živobytie. Nuž čo, vláda sa asi rozhodla hazardovať s talentmi, ktoré máme. Už teraz je situácia taká, že mnohé rodiny z regiónov nedokážu zabezpečiť štúdium pre svoje talentované deti, lebo jednoducho na to nemajú. Po januárovom zvýšení cien za energie sa celková situácia ešte zhorší, bude sa aj naďalej zhoršovať a bude dochádzať k masívnejšiemu odchodu mladých ľudí do zahraničia, pretože už dnes sa hovorí, že podľa hrubých štatistických odhadov už v zahraničí máme takmer 200 000 našich mladých ľudí.

Druhá moja poznámka je orientovaná na časť textu, ktorý znie, citujem z programového vyhlásenia: "Vláda sa bude usilovať o vyššie spoločenské uznanie a diferencované platové ohodnotenie pedagogických pracovníkov na všetkých úrovniach, adekvátne kvalite ich práce a významu tohto povolania pre spoločnosť tak, aby sa táto práca stala atraktívnejšia aj pre mladých učiteľov." Myšlienka, proti ktorej nemožno namietať, keby to súčasná vláda myslela skutočne úprimne. V súčasnosti sme totiž svedkami pravého opaku. Novelizuje sa zákon č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe len preto, aby sme oddialili platnosť pre učiteľov výhodnejšej platovej tabuľky. Vláda tiež nedokáže vytvoriť zdroje na naplnenie zákona o pôžičkovom fonde mladých učiteľov, hoci takýto fond už sľubovala alebo zaviazala sa k nemu už v minulom programovom vyhlásení vlády.

"Uskutočnenie obsahovej prestavby a modernizácia učiva s dôrazom na skvalitnenie výučby cudzích jazykov a urýchlene procesu informatizácie školstva." Myšlienka znovu citovaná z programu vlády. Bohužiaľ, nie je tu pán minister školstva, aby som sa ho spýtala, s kým chce urýchlene realizovať výučbu v zmysle citovanej vízie, keď učitelia pre informatiku a s jazykovými aprobáciami unikajú z rezortu školstva z dôvodu slabého finančného ohodnotenia a nevyhovujúcich sociálnych podmienok. Chcela by som tu tak ako už moji predrečníci upozorniť na tabuľku pedagógov základných a stredných škôl, ktorá sa nachádza na úplnom okraji alebo je najhoršia zo všetkých tabuliek pre pracovníkov verejnej služby. Pomerne veľa nádeje v programe vlády vkladá vláda do novej formy financovania prostredníctvom normatívneho financovania na žiaka. Súčasne prebieha v tlači názorová konfrontácia medzi ministrom školstva a jeho štátnym tajomníkom pánom Františkom Tóthom. Ak sa presadí poukážkový model financovania škôl, následná likvidácia neperspektívnych, takzvaných neperspektívnych škôl, a vytvorenie systému zvážania žiakov autobusmi do strediskových škôl bude pri súčasnom zložení strán vo vládnej koalícii znamenať výrazné znižovanie počtu základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským, bojím sa, že práve na národnostne zmiešanom území. Dôsledky, ktoré z toho môžu vyplynúť, si nechcem predstaviť.

Priestupnosť nového školského systému je asi jediný nový pojem, ktorý som v texte v uvedenej časti programového vyhlásenia vlády objavila. Priestupnosť je vztiahnutá k dvom snahám. Po prvé, k odstráneniu prijímacích pohovorov na stredných a vysokých školách, po druhé, minimalizácie podmienok na korupciu v školstve. Niektorí rektori vysokých škôl už vopred avizujú, že štátnu maturitnú skúšku nebudú môcť rešpektovať ako kritérium na prijatie na vysokoškolské štúdium. Podobne veľa študijných programov vyžaduje talentové skúšky, ktoré maturitná skúška nemôže nahradiť. Prijímanie na strednú školu bude musieť byť regulované cez vopred stanovené kritériá v obmedzenom množstve. Nemôžeme vychovávať kaderníčky pre celú Európsku úniu, ani automechanikov, ktorí nebudú mať čo opravovať. Miestny lobizmus a protekcionárstvo bude aktuálne dovtedy, pokiaľ školy budú závislé od darov štedrých sponzorov, rodičov. Ak financovanie škôl a mzdové ohodnotenie bude na európskej úrovni, zanikne problém korupcie v školstve. V tejto súvislosti chcem upozorniť na zákon, ktorý sa tiež podľa programového vyhlásenia má pripravovať pre malé školstvo, kde sa vlastne financovanie školstva chce urobiť tak ako pri vysokoškolskom zákone, viaczdrojovo. Vláda sa chce na to spoliehať. Ale ja si skutočne neviem predstaviť, ako by sa mohlo viaczdrojovo zohnať, teda okrem sponzorov, možno, že sa nájdu v nejakej malej vidieckej škole, dakde v západnom kraji. Myslím si, že tu je opäť miesto pre korupciu a okrem toho myslím si, že je to aj protiústavné, pretože ústava hovorí o tom, že základné a stredné školstvo, a hovorí to striktne, je bezplatné.

Široko diskutovanou tézou programového vyhlásenia vlády spoločnosti je záväzok vlády zriadiť v prvom kroku volebného obdobia univerzitu pre prípravu občanov maďarskej národnosti. Uvádzané dôvody preklenutia rozdielov vo vzdelanostnej úrovni a vzdelanostnej štruktúre slovenských občanov maďarskej národnosti však doteraz nikto nedokladoval žiadnou analýzou. Dôvod sa mi preto javí vysoko účelový. Som toho názoru, že vynaložené finančné prostriedky, ktoré odhadujem na 50 miliónov v začiatkoch a 100 miliónov ku koncu, teda po päťročnom štúdiu univerzity, by bolo vhodnejšie využiť pre zlepšenie výučby slovenského jazyka na stredných školách s výučbou v maďarskom jazyku, a tým zabezpečiť vyššiu priechodnosť študentom v štúdiu na existujúcich vysokých školách.

Na pána ministra by som mala v tejto súvislosti dve otázky. Možno, že ma dakde v kuloároch počuje. Chcela by som sa ho spýtať, či bude podporovať vznik univerzít aj s vyučovacím jazykom nemeckým, rusínskym alebo rómskym a kde na to zoberie finančné prostriedky a ďalej by som sa ho chcela spýtať, bude môcť na univerzite v Komárne s vyučovacím jazykom maďarským študovať študent slovenskej národnosti, ovládajúci maďarský jazyk? Teda aspoň takýto príslušník majoritného, štátotvorného národa? Ak mi odpoviete v tejto druhej otázke áno, tak vás upozorním, že podľa textu programového vyhlásenia to takýto študent umožnené mať nebude. Nebude môcť študovať na slovenskej vysokej škole, hoci jeho rodičia sú riadnymi platiteľmi daní, z ktorých túto univerzitu bude platiť. Naopak, podľa Bolonskej výzvy, ktorú podpísal predchodca pána ministra, musia umožniť na tejto škole študovať alebo absolvovať štúdium študentom z maďarskej univerzity. Ak mi odpoviete nie...