P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Belohorská s faktickou poznámkou, nech sa páči.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Potvrdím slová pána poslanca Soboňu, aj keď ma mrzí, že keď nám pán predseda Hrušovský povedal, že v parlamente bude asi iná politická kultúra, bolo vidieť, že pán minister zdravotníctva, žiaľ, nemá dostatok tej kultúry. Škoda, že si nevypočul bývalého ministra zdravotníctva a v takej ťažkej situácii, ako je dnes na Slovensku v starostlivosti o pacientov, možno si vypočul veci, ktoré by mohol dobre využiť na prospech pacientov a lekárov.

A potvrdím tiež druhú vec. Áno, aj ja som veľmi vnímala zo začiatku odvahu pána ministra. Ale dnes po jeho necitlivých krokoch viem, čo je to jatrogénne poškodenie, poškodenie pacienta, poškodenie lekárov. A môžem povedať jednu vec. Niekedy nestačí len mať pravdu, ale treba tú pravdu vedieť aj povedať. Treba tú pravdu povedať veľmi citlivo voči lekárom, ktorí dodnes deň so sebazapretím pri tých platoch, ktoré v zdravotníctve sú, poctivo vykonávajú svoju prácu. Ak sa povedzme v spoločnosti nachádza 5 % ľudí, ktorí v zdravotníctve tieto služby zneužili alebo využili vo svoj osobný prospech, je tu ďalších 95 % ľudí oddaných robiť v noci, robiť za skutočne minimálny plat, za prostriedky, ktoré v zahraničí ďaleko prevyšujú. Upozorňujem pána ministra, že skutočne po jeho vystúpeniach aj včera večer v televízii, čo sa týkalo súdnych a patologických lekárov, si postavil proti sebe veľkú časť lekárskej obce.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán minister zdravotníctva sa prihlásil do rozpravy. Nech sa páči, pán minister, musíte odtiaľ, vy nie ste poslanec.

R. Zajac, minister zdravotníctva SR: Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, bude to len krátka replika, lebo sa chcem prihlásiť so zásadným stanoviskom, až keď sa skončí rozprava.

Ubezpečujem pani poslankyňu, že som veľmi dobre počúval, čo hovoril pán poslanec Soboňa. Možno lepšie ako vy, pani poslankyňa, lebo som rozumel, čo hovorí, a rozumel som aj, prečo to hovorí. Ubezpečujem vás, že všetko, čo robím, robím v prospech slovenského občana, a že včerajšie vystúpenie v televízii nepodráždilo lekársku obec, len lekárska obec si musí uvedomiť, že aj jej práca bude kontrolovaná, čo doteraz nie je celkom spoľahlivo zabezpečené.

Rešpektujem všetky názory, ktoré počúvam, a veľmi dobre viem, ako tie názory vznikajú a "x" tých názorov je veľmi cenných. Mám jednu výhodu, že všetko, čo sa reformy týka, je veľmi dobre publikované a veľmi dobre známe. Ale nechcel som dávať publikáciu stratégie a reformy v rozsahu 100 strán, ktorá už získala dve medzinárodné ocenenia, ako prílohu programového vyhlásenia vlády. Myslím si, že názory, ktoré sa týkajú takého komplikovaného rezortu, ako je zdravotníctvo, a diskusie, ktoré sa k nemu budú viesť a vedú, absolvoval som vyše 400 diskusií s rôznymi segmentmi, s komorami, s pacientmi, so sestrami, že nie sú miestom diskusie pre programové vyhlásenie vlády.

Rozumiem aj, prečo opozícia nemôže podporiť programové vyhlásenie vlády, i keď hlavne v zdravotníctve, ak ste to monitorovali, zaznelo najviac podporných stanovísk. Tie stanoviská nezazneli preto, že by som nejakým spôsobom bol opozičných kolegov masíroval, zazneli preto, že "x" z tých vecí je aj ich názor, ale život nás trošku rozdelil na koalíciu a opozíciu. Ale ak budeme pacienta deliť na koalíciu a opozíciu, to dopadne zle. Preto som rád, že tie názory, ktoré tu doteraz zazneli k zdravotníctvu, sú názory, ktoré mi dávajú presvedčenie, pani poslankyňa, že ideme správnou cestou. A že opozičný politik musí byť kritický a koaličný politik musí hájiť, to nie je dané tým, že tak sme sa my tu dohodli v parlamente, ale to je dané výsledkom volieb. A Aliancia nového občana, súčasť tejto vládnej koalície, dostala príležitosť realizovať reformu zdravotníctva a ubezpečujem vás, že ju realizuje tak, že bude spokojný hlavne občan.

A povedal som, keď sa tak odvolávate na moje mediálne vystúpenia, aj jednu vetu, že "najväčším úspechom reformy zdravotníctva bude, ak politické strany ju už nebudú musieť dávať do svojich programov na čelné miesto, ale bude tam, kde patrí, slúžiť občanovi a politické strany len budú zlepšovať dobre fungujúci systém". A to sa nám nepodarilo od roku 1990 do roku 2002. Preto som tiež povedal, že zdravotníctvo ešte čaká november.

Je mi ľúto, ale musel som na vás reagovať len preto, že ste múdra a poznáte to a tiež niekedy trošku zabúdate, že je vec a je politika. A ja chcem byť vo veci a potom v politike. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší do rozpravy... Nech sa páči, pani poslankyňa Belohorská. Končím možnosť ďalších faktických prihlášok. Nech sa páči.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Aj keď sa veľmi ospravedlňujem kolegom, že teraz to vyzerá, akoby bola medzi nami prestrelka, ale skutočne, v prospech veci a na vysvetlenie to treba doplniť. Myslím, že všetci lekári v tomto parlamente sa vždy snažili byť ministrovi nápomocní. Bol jeho problém, či to vedel využiť, alebo nie. A dialo sa tak aj do roku 1998 a dialo sa tak aj do roku 2002.

Pán minister, ja znovu, znovu apelujem na jednu vec, že napríklad stretnutia a raňajky s vami ja som si vedela vážiť, a preto som pozvanie prijala, nemusela som tam vôbec ísť, lebo navyše nie som ani v gestorskom výbore. Išla som tam, lebo som chcela počuť vaše názory, a nedozvedela som sa nič nové. Ja som stratila dve hodiny. Mňa to môže mrzieť a nemusí, ale kolegovia, ktorí cestovali celú noc, prišli a počuli o tom, ako sa zneužívajú recepty a podobne. Pán minister, s týmito problémami si musíte urobiť poriadok vy. Ale tí lekári prišli a chceli počuť, kedy začne fungovať reforma. O tom poďme hovoriť. Ja som ochotná s vami v sobotu, nedeľu presedieť a pripravovať a pomôcť. Možno budem vedieť poradiť, možno to nepotrebujete. Ale, pán minister, kvôli tým, ktorí klamú a podvádzajú, neurážajte tých, ktorí pracujú.

A k včerajšiemu vystúpeniu sa dohodneme potom. Viete, nie je to tak. Chirurg riaditeľ neplatí svojho patológa. Nepoznáte chod nemocnice. Jeho plat je stanovený práve vami a vypláca mu ho mzdová učtáreň. A veľmi pochybujem, že by si chirurg mohol dovoliť dať odmenu patológovi navyše ako riaditeľ, ktorú má právo dať, práve po nejakom incidente. To by bolo skôr naopak, podpísaním rozhodnutia, že som urobil nejakú chybu. Takže, pán minister, nejde to tak. Medzinárodné normy a ochrana ľudských práv hovoria aj niečo o pitvách, tak si to naštudujte. (Zaznel zvuk časomiery.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Rehák.

Poprosil by som všetkých pánov poslancov, ktorí sa chcú prihlásiť s faktickou poznámkou, aby tak robili už počas vystúpenia, pretože naozaj zákon hovorí, ak sa skončí možnosť prihlasovať, už nie je možné ďalším poslancom vystúpiť. Pán poslanec Rehák.

M. Rehák, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda parlamentu, členovia vlády Slovenskej republiky, vážené poslankyne, vážení poslanci, vláda Slovenskej republiky predstupuje, podotýkam, pred všetkých občanov Slovenskej republiky s programovým vyhlásením, v ktorom sa zaväzuje pracovať v mene najlepších záujmov našej vlasti. Táto vláda je však zložená v koalícii z politických strán, ktoré reprezentujú len niečo viac ako 40 % voliacich občanov. Voľby však vyhrala táto koalícia, my to plne rešpektujeme, ale aj vláda si musí uvedomiť, že nereprezentuje len týchto 40 %, ale reprezentuje vo svojich ďalších činnostiach 100 % občanov Slovenskej republiky.

Občania zrejme dali dôveru trom zo štyroch koaličných strán nie zato, čo v predchádzajúcich štyroch rokoch urobili, ale ako zálohu na to, že v nasledujúcich štyroch rokoch urobia to, čo v predchádzajúcich štyroch rokoch nesplnili a nespravili. Súčasná vláda je teda skôr vládou podmienečného prísľubu ako splnených sľubov. A azda by sa ju dalo nazvať ako vládou reparátu. Opozícia tento stav rešpektuje a ako ukázali prvé hodiny práce tohto parlamentu, je ochotná aktívne spolupracovať, ale za jednej jedinej podmienky, za podmienky prospešnosti pre občana Slovenskej republiky.

Vláda hovorí, že ústretové gesto občanov pochopila správne. Programové vyhlásenie vlády je akýmsi katalógom reforiem, čiže vláda sa zaväzuje robiť v nasledujúcich štyroch rokoch reformy. Programové vyhlásenie vlády je však nezáväznosťou nástrojov, neprítomnosťou konkrétnych faktických údajov a vecných krokov, fintou, a to nielen na opozíciu a kritikov, ale hlavne na občanov Slovenskej republiky. Áno, vláda sa vyhla akejkoľvek kvantifikácii čohokoľvek. Azda jediné uvádzané čísla sú letopočty, termín vstupu do NATO a cieľové méty na splnenie maastrichtských kritérií.

Z programového vyhlásenia vlády nezistíme, na akú úroveň chce kabinet stlačiť nezamestnanosť, nedozvieme sa, na výstavbu koľko tisíc bytov chce vytvoriť podmienky, čo ďalej s výstavbou diaľnic, zostane počet vyšších územných celkov v súčasných počtoch, dokedy budú existovať okresné, krajské úrady, dozvedáme sa o úmysloch reformovať školstvo, zdravotníctvo, sociálnu sieť, chýba však časové krokovanie a konečný efekt týchto reforiem.

Jedným z kľúčových problémov, ktorým sa bude vláda v nasledujúcich obdobiach zaoberať, je rôzna úroveň pripravenosti reforiem v jednotlivých oblastiach, či už od zdravotníctva cez daňovú sústavu, poľnohospodárstvo i po nereformujúcu sa kultúru. Nečakal som od programového vyhlásenia vlády, že bude obsahovať presné názvy právnych noriem, ktoré chce vláda pripraviť, ani termíny, kedy sa tak stane, ale predsa aspoň nejaké záchytné body na budúce hodnotenie si v programovom vyhlásení vlády viem predstaviť. Myslím si, že občania by mali vedieť aspoň základné parametre, k akým chce vláda dospieť, a nedočkať sa len slov o štíhlom, úspornom, demokratickom štáte, zakotvenom v medzinárodných štruktúrach, bdiacom nad dodržiavaním občianskych práv. Uspokojiť sa s vyhlásením, že vláda je reformná, je strašne málo. Toto by každá vláda dala do svojho programového vyhlásenia. Takto postavený program je vždy splniteľný a s troškou nadsádzky je vlastne dnes alebo zajtra schválený a pozajtra splnený v podmienkach alebo v parametroch, ktoré si dodatočne doplníte.

Vyčítam tomuto programovému vyhláseniu vlády, že v ňom úplne absentuje stanovenie reformných priorít a ich časová postupnosť - a táto vláda sa pasuje za vládu reformnú. Toto znižuje možnosť porovnávať ho s realitou a kontrolovať jeho priebežné plnenie v období štyroch rokov.

Napriek mnohým očakávaniam, čo sa týka programového vyhlásenia, programové vyhlásenie vynecháva jednu závažnú skutočnosť, ktorá trápi Slovensko, a nielen Slovensko, ale všetky postsocialistické krajiny od roku 1989. Je to privatizácia, i keď problémy sa nezačali v roku 1989, ale v roku 1948 a cez znárodňovacie procesy, ktoré vtedy prebehli. Ale napriek očakávaniam programové vyhlásenie vlády sa len okrajovo zaoberá touto traumou - privatizáciou. Programové vyhlásenie v tejto oblasti je stručné a, povedal by som, vágne. Konkrétne znie:

"V súlade s politikou vlády, orientovanou na zoštíhľovanie štátnej správy, ministerstvo hospodárstva preberie agendu Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. Vláda dokončí proces privatizácie za podmienok ekonomickej výhodnosti pre štát a dodržiavania transparentnosti a pravidiel hospodárskej súťaže. Vláda zabezpečí presadzovanie záujmov štátu už z privatizovaných podnikov účasťou štátu a dokončí II. etapu privatizácie v zdravotníctve." O všetkom ostatnom sa mlčí vrátane elektriny, čiže Slovenských elektrární, vrátane plynu, mlčí sa o telekomunikáciách, lesoch, vodárňach a kanalizáciách. Nejde o maličkosti, ide o miliardy. S ohľadom na to, že ešte stále je v štátnom vlastníctve pomerne veľký rozsah majetku v energetickom sektore, v zdravotníctve a doprave, mala by sa vláda vo svojom programovom vyhlásení venovať aspoň týmto otázkam: V akom rozsahu chce vláda pokračovať v privatizácii? Programové vyhlásenie vlády nešpecifikuje rozsah a nehovorí nič o spôsobe. Predseda vlády sa však vyjadril, že ak nie je niečo v programovom vyhlásení vlády, to ešte neznamená, že sa vláda v budúcnosti týmto nebude zaoberať. Nie je teda vylúčené, že sa stretneme s viacerými prekvapeniami a zrejme i v privatizácii.

Vláda mieni ponechať vo vlastníctve štátu 51-percentné podiely v spoločnostiach s charakterom prirodzených monopolov? Je to otázka. Áno alebo nie? Avšak médiá ako Reuters a SITA uverejnili, že nastupujúca slovenská vláda plánuje predať čo najrýchlejšie zvyšné podiely v strategických firmách. Štát vlastní majoritné, aj keď, podotýkam, nekontrolné podiely v slovenských monopoloch v oblasti prevádzky telekomunikačných fixných liniek, plynárenstva a regionálnych distribútorov energie. Dosiahnuté zisky z tohto predaja plánuje využiť na reformu oslabených sektorov, ale nie na pokrytie súčasných výdavkov, resp. predseda vlády sľubuje, že výnosy z doprivatizácie pôjdu len na dôchodkovú reformu a riešenie štátneho dlhu. Faktom však zostáva, že o výnosoch, ktoré by boli investované do rozvojových programov, sa zaryto mlčí. V tejto krajine by vláda mala hovoriť nielen o reštrikcii, ale i o rozvoji a konkretizovať ho. Prečo podpredseda vlády, minister hospodárstva nemal odvahu špecifikovať túto doprivatizáciu v programovom vyhlásení vlády a súčasne zakotviť i potrebu zmeny zákona o strategických podnikoch?

Taktiež je potrebné oboznámiť občanov s pozíciou štátu v týchto podnikoch. Prezident Fondu národného majetku potvrdil v rozhovore pre zahraničné médiá, že strategické podniky sprivatizovali pri 49-per-centnom podiele absolútnou väčšinou, keď vo všetkých preberajú manažérsku zodpovednosť zahraničné firmy, ktoré súčasne vkladajú nemalé prostriedky, či už v investíciách, alebo zaplatením kúpnej ceny. Ale predsa to je podmienka ich získania - zaplatiť kúpnu cenu. Kde sa nachádza štát? V akej pozícii? Zverejnite konečne zmluvy a definujte pozíciu štátu! Zabezpečí sa rozvoj týchto životne dôležitých firiem? Ich konkurencieschopnosť? Ale i konkurencieschopnosť na nich životne naviazaných firiem, ako Slovenských elektrární, po vstupe do Európskej únie? I takéto otázky by sme chceli rozdebatovať, alebo dostať na ne odpoveď v programovom vyhlásení vlády. Podotýkam, ide o strategické podniky a tých na Slovensku nie je tak veľa.

Pristavím sa ešte pri Slovenských elektrárňach. Predaj rozvodných energetických sietí môže čoskoro vyvolať postupnú likvidáciu výroby elektrickej energie na Slovensku, teda i Slovenských elektrární. Po liberalizácii cien a dovozov môže nastať situácia, že spotrebitelia uprednostnia lacnejšie zahraničné zdroje a domáci producenti sa dostanú do neriešiteľných problémov. Toho sa obávajú nielen odborníci z opozície. Ako sa k takémuto možnému vývoju stavia vláda? Má riešenie okrem privatizácie Slovenských elektrární? Ako vláda definuje záujem štátu z privatizovaných podnikov, ako ho chce presadzovať? Bude pripúšťať zvyšovanie cien energie, ktoré síce zlepšia ekonomickú situáciu v privatizovaných podnikoch, na druhej strane však majú negatívny účinok na vývoj domáceho dopytu a tým na vývoj HDP a životnú úroveň občanov Slovenskej republiky? Na základe dostupných informácií sa vláda dobrovoľne vzdala rozhodujúceho vplyvu na sprivatizované strategické podniky. Je to v zmysle zmlúv, ktoré s nimi podpísala. Svoju činnosť začal Regulačný úrad. Definujte, prosím vás, bližšie, ako chcete teda presadzovať záujmy štátu? Nie je táto veta navyše v programovom vyhlásení vlády?

Do akej miery mieni vláda sprivatizovať alebo privatizovať zdravotníctvo? Aké zdravotnícke zariadenia mieni vláda ponechať vo vlastníctve štátu? Je to veľmi dôležité z hľadiska zabezpečenosti ochrany zdravia občanov Slovenskej republiky. Dokončenie II. etapy privatizácie v zdravotníctve znamená ukončenie privatizácie podľa rozhodnutí predchádzajúcej vlády? Avšak minister zdravotníctva avizuje zrušenie jednej štvrtiny nemocníc. Budú pretransformované na iné zdravotnícke zariadenia alebo sociálne zariadenia, alebo vláda pristúpi k ich privatizácii? Zdravotníctvo sa nachádza vo veľmi zložitej situácii. Ak privatizácia, tak po ukončení reformy zdravotníctva a po predchádzajúcej rozprave a schválení v Národnej rade Slovenskej republiky.

Do akej miery mieni vláda pokračovať v privatizácii podnikov vykonávajúcich dopravné služby? Mieni vláda ponechať vo verejnom sektore vlastnícke podiely v podnikoch vykonávajúcich osobnú autobusovú dopravu? Podmienky, za ktorých prebehla alebo prebieha privatizácia Slovenskej autobusovej dopravy, sú nejasné, nejednoznačné a potvrdzuje to víťaz predaja Slovenskej autobusovej dopravy, a. s., Bratislava, kde zástupca švédskej spoločnosti Conex Transport Aid, je to jeden z európskych lídrov osobnej dopravy, ktorý k vzniknutým problémom pri podpisovaní zmluvy sa vyjadril. V prípade nepodpísania zmluvy by to bola najmä prehra Slovenska, jeho imidžu a transparentnosti. Teda nie je všetko tak krásne vymaľované, ako vláda chce prezentovať svoju privatizáciu.

Vláda mieni dokončiť privatizáciu za podmienok ekonomickej výhodnosti. Ako vláda vníma túto ekonomickú výhodnosť? Ide o maximalizáciu výnosu z predaja? Je to výhodnosť pre toho, kto odkúpi ekonomicky prosperujúce výrobné celky alebo pre Slovensko? Ide o finančné zdroje. Prosím vás, definujte, o čo vlastne ide? Aká je to ekonomická výhodnosť?

Čo sa týka zrušenia ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku v súlade s politikou zoštíhľovania štátnej správy deklarovanou v programovom vyhlásení vlády - o aké zoštíhlenie má ísť, ak ministerstvo hospodárstva spolu s agendou má preberať i jeho aparát? Logickejší by bol azda presun agendy na ministerstvo financií, ale stalo sa. Pán podpredseda vlády, minister hospodárstva predpokladá, vyplýva to z jeho rozhovoru pre SME, že všetky nedokončené privatizácie, reštitúcie a likvidácie sa musia najprv ukončiť, až potom môže nastať proces zužovania administratívy. Čiže na čas neurčitý dostanú dve pôvodné ministerstvá jednu hlavu a končí zoštíhľovanie. Avšak má pravdu, niekde treba začať. Len aby to nebol i koniec zoštíhľovacej kúry. Otázok vo väzbe na privatizáciu je možné položiť podstatne viac. Možno k privatizácii toho, čo na Slovensku sa dá ešte sprivatizovať, resp. reprivatizovať, by bolo treba usporiadať viacdňový seminár pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Azda na záver. Vláda si ešte užíva posledné zvyšky medových týždňov. Za pár dní, mesiacov ju však budú hodnotiť podľa toho, či a aké reformy bude uskutočňovať. Už teraz sa ozývajú hlasy v médiách či priamo od vládnych úradníkov a tieto hlasy sú ústupové. Hovoria, že úspechom bude presadenie aspoň niektorých reforiem alebo plnenie aspoň 50 % úloh, ktoré si vláda dala. Je tu však problém. Občania Slovenskej republiky si prenajali túto vládu na celý úväzok, nie na polovičný úväzok. Ja ako opozičný poslanec vo väzbe na občana Slovenskej republiky by som nebol rád, keby vláda Slovenskej republiky, tak ako pred 4 rokmi, zostala v reformách len pri balíčkoch opatrení v neprospech tých, ktorí na Slovensku žijú.

Každá nová vláda má jednu jedinú povinnosť - vládnuť lepšie ako tá predchádzajúca. A nie som presvedčený, že toto programové vyhlásenie dáva tie najlepšie východiská pre túto vládu, ktorá má pred sebou štvorročné obdobie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hopta s faktickou poznámkou. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Chcel by som poopraviť pána poslanca, že problémy sa nezačali v roku 1948, ako on hovorí, pretože vtedy sa budovalo a vybudovalo sa toho veľmi veľa, ale problémy sa začali po roku 1989, keď sa zdarma rozdával alebo rozpredával majetok vopred vyvoleným jednotlivcom podľa politickej príslušnosti, ktorý mal slúžiť ľudu tejto krajiny, lebo ľud tejto krajiny ho vybudoval a jemu mal prinášať zisk, a nie iba vyvoleným jednotlivcom, domácim alebo zahraničným podnikateľom. Pretože ak by sa malo žiť iba z toho majetku, čo sa urobilo po roku 1989, tak mnohí by pomreli od hladu.

A ešte jedna poznámka na pána ministra Zajaca. Myslím si, že po jeho reforme už nebude koho liečiť... (Reakcia z pléna.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Na pána ministra Zajaca nemôžete reagovať, pán poslanec.

I. Hopta, poslanec: Áno. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, ďalšia do rozpravy je prihlásená pani poslankyňa Zmajkovičová.

R. Zmajkovičová, poslankyňa: Vážený pán predseda, vážené poslankyne, poslanci, vážení členovia vlády, nerada by som sa opakovala, a môžem len súhlasiť, čo hovorili moji predrečníci, a preto moje vystúpenie bude skutočne krátke.

Z pohľadu reformy verejnej správy možno súhlasiť s tou časťou programového vyhlásenia vlády, ktorá hovorí o pokračovaní procesu decentralizácie a dekoncentrácie štátnej správy. Avšak jedným dominantným nedostatkom programového vyhlásenia vlády je určenie časového horizontu na dosiahnutie cieľa. Prijatá sústava zákonov, ako aj súčasný stav procesu decentralizácie vytvorili podmienky na urýchlený audit jestvujúcich orgánov štátnej správy, centrálnej aj miestnej. Na základe vykonaného auditu a vychádzajúc zo všeobecne uznávaného primátu občana pri konštituovaní orgánov verejnej správy je potrebné prijať urýchlené rozhodnutie o zrušení krajských úradov, znížení počtu úradov okresných a redukcii štátnych úradníkov na ministerstvách. Rozhodnutiu o zrušení orgánov miestnej štátnej správy však musí predchádzať zriadenie správneho súdnictva. K závažným brzdiacim faktorom decentralizácie patrí aj súčasná rozdrobená štruktúra osídlenia. Veľký rozsah kompetencií presúvaných zo štátu na obce je už dnes pre mnohé neúnosný. Je preto potrebné prijať opatrenia stimulačné i administratívne, aby sa nezačali prejavovať negatívne stránky decentralizácie, najmä zníženie štandardu služieb garantujúcich kvalitu ľudského potenciálu a tým aj narušenie garancie ústavných práv občana.

Cieľom reformy verejnej správy musí byť posilnenie kompetencií regionálnej samosprávy, čo predpokladá odstránenie duálnosti riadenia na úseku regionálneho školstva, v oblasti dopravy uskutočnenie prevodu ciest I. triedy do vlastníctva vyššieho územného celku. Ak vláda v programovom vyhlásení deklaruje posilnenie postavenia samosprávnych krajov a zákon č. 302/2001 Z. z. § 4 hovorí, citujem: "Samosprávny kraj pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a potreby svojich obyvateľov, pritom najmä zabezpečuje tvorbu a plnenie programu sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja územia samosprávneho kraja, vykonáva plánovacie činnosti týkajúce sa územia samosprávneho kraja, obstaráva, prerokúva a schvaľuje územnoplánovacie podklady samosprávneho kraja a územné plány regiónov." Je preto opodstatnené, aby časť pôdy, ktorá nebude potrebná na výstavbu infraštruktúry celospoločenského významu, štát previedol do vlastníctva vyššieho územného celku. Úspešná decentralizácia vo verejnej správe predpokladá zosúladenie decentralizácie kompetenčnej s decentralizáciou fiškálnou, čím posilníme autonómne postavenie územnej samosprávy pri využívaní a tvorbe zdrojov. Ak však fiškálna decentralizácia bude v časovom závoze za kompetenčnou a nebude rešpektované postavenie územnej samosprávy, ktoré je garantované v Ústave Slovenskej republike, budeme pokračovať vo vzniknutom hybride regionálnej samosprávy. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Ondriaš - ďalší prihlásený do rozpravy. Pán poslanec nie je prítomný. Anton Blajsko, nech sa páči, pán poslanec. (Reakcia z pléna.) Prosím? Aha, pardon, ešte pred nimi je pán poslanec Vážny. Prepáčte. Nech sa páči, pán poslanec, ospravedlňujem sa.

Ľ. Vážny, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, v zmysle Ústavy Slovenskej republiky čl. 113 je vláda Slovenskej republiky povinná predstúpiť pred Národnú radu, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. Ústava Slovenskej republiky je v tomto strohá. Nepochybujem o tom, že vláda Slovenskej republiky pristúpila k vypracovaniu programového vyhlásenia so všetkou zodpovednosťou a taktiež sa stotožňujem s tým, že v základných tézach programové vyhlásenie obsahuje názor na riešenie problémov Slovenska.

Ak mám však ako poslanec Národnej rady zaujať kladné stanovisko k programovému vyhláseniu vlády a zároveň vysloviť vláde Slovenskej republiky dôveru, musím vedieť, k čomu mám svoj súhlas dať a touto replikou narážam na programové vyhlásenie vlády, ktoré nám bolo predložené a ktoré je príliš všeobecné a nekonkrétne. Je podľa mňa vecou polemiky stanovenie stupňa konkrétnosti programového vyhlásenia. Nežiadam, aby programové vyhlásenie obsahovalo iba grafy a čísla typu 14 000 bytov ročne, nežiadam, aby slúžilo celé volebné obdobie ako iba strašiak pre vládu a strašiak pre koalíciu a zároveň ako nástroj napádania vlády opozíciou. Chápem však programové vyhlásenie vlády ako posolstvo vlády, ktoré má dve dimenzie. Jednu vnútroštátnu pre občanov, podnikateľov, verejnú a štátnu správu a druhú medzinárodnú minimálne pre susedné krajiny a pre ich zhodnotenie toho, kde sa Slovensko chce uberať v hospodárskej, ekonomickej a sociálnej oblasti, ako aj v oblasti vnútroštátnej a zahraničnej politiky.

Po oboznámení sa s predloženým programovým vyhlásením musím konštatovať, že najmä v hospodárskej oblasti je príliš všeobecné, nič nehovoriace a ako občan a o to viac ako podnikateľ, ktorý ukončil svoju podnikateľskú činnosť pre tromi týždňami v hospodárskej sfére, som v ňom žiadne posolstvo a žiadne smery vývoja a priority, ktoré by mi mohli pomôcť v orientácii sa v predmete podnikania, som nenašiel aj napriek tomu, že jedným z cieľov programového vyhlásenia je podpora podnikania.

Teraz zopár konkrétností k problematike, ktorej sa odborne venujem, t. j. k časti II. Ekonomická politika vlády, body C. Doprava a E. Výstavba.

V časti Doprava je príliš vágne konštatovanie o racionalizácii nákladov spojených s realizáciou výkonov vo verejnom záujme. Pretrvávajúca absencia právnej normy na výkony vo verejnom záujme môže vyvolať negatívny dosah na obslužnosť územia. Tento horúci zemiak neriešila vláda v rokoch 1994 až 1998 a ani vláda v rokoch 1998 až 2000, a preto je celospoločensky žiaduce, aby sa vláda v programovom vyhlásení zaviazala doriešiť v prvom roku vládnutia úhrady za výkony vo verejnom záujme vrátane starých záväzkov, inak sa bude naďalej prehlbovať zastaraný spor medzi vládou a vykonávateľmi osobnej dopravy na železnici aj na cestách, samozrejme, so všetkými negatívnymi dôsledkami.

Vážnym problémom vo výstavbe diaľnic, ktorý je v príkrom rozpore s cieľom, ktorý si vláda v programovom vyhlásení vytýčila, a to urýchliť tempo výstavby diaľnic, je trestuhodne zanedbaná príprava výstavby diaľnic, ktorej zabezpečenie tak, aby mohla výstavba kontinuálne pokračovať, si vyžaduje minimálne dva až tri roky a samozrejme súvisiace investície s prípravnou fázou. Očakával som - a predpokladám, že aj väčšina občanov a podnikateľov Slovenska, ktorí sú závislí od dobudovania dopravnej infraštruktúry -, že vláda potvrdí prijatú koncepciu výstavby diaľnic a rýchlostných ciest s tým, že vytý-či konkrétny reálny termín ukončenia jednotlivých úsekov tak, aby bol rozvoj cestnej dopravy na Slovensku prispôsobený dopravno-poli-tickému vývoju v Európe. Zároveň musím pri tejto problematike poukázať na rozpor v programovom vyhlásení v tom zmysle, že nie je možné a nie je v možnostiach štátneho rozpočtu súbežne realizovať výstavbu diaľnic v urýchlenom tempe, ku ktorému sa vláda zaviazala, a zároveň rozvíjať dopravnú infraštruktúru menej rozvinutých regiónov.

Ďalšie negatívum vidím aj v tom, že v programovom vyhlásení si vláda nevytýčila prioritne sa zaoberať dopravným kolapsom hlavného mesta, ale aj ostatných väčších miest, v ktorých sú hlavné cestné ťahy a ktoré sú a naďalej budú dopravne poddimenzované, a nezačatie prípravy a riešenia tohto problému sa nám môže v blízkej budúcnosti veľmi vypomstiť. Vláda Slovenskej republiky pod vedením jej súčasného predsedu prijala zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode ciest II. a III. triedy do vlastníctva samosprávnych krajov a v programovom vyhlásení sa k tomuto kroku opätovne zaväzuje, t. j. konštatovanie, že vláda splní ustanovenia platného zákona, je podľa mňa pre programové vyhlásenie príliš málo. Oveľa potrebnejšie je však vyriešiť v programovom vyhlásení to, či je takýto zásah do Slovenskej správy ciest vhodný z viacerých aspektov, či už prevádzkových, tak aj majetkových, samozrejme, pri uvážení toho, že sme za to, aby sa na regióny a na samosprávne celky preniesli tieto kompetencie, resp. či je takýto krok z hľadiska majetkovoprávneho vysporiadania vôbec možný v takomto časovom priestore.

Problematika leteckej dopravy je v programovom vyhlásení zúžená len na problémy dopravcov a letísk, pričom je potrebné kontinuálne riešiť posilnenie a zároveň zefektívnenie výkonu štátnej správy v civilnom letectve, čo je podmienka zahrnutá aj v pripravovanej leteckej dohode ECAA (Europe Contract Air Association) v rámci Európskej únie. V problematike vodnej dopravy chce vláda rozvíjať dopravné a prístavné kapacity, pričom súčasné na Dunaji sú využité na 30 % a na ostatných častiach splavných tokov, t. j. na Váhu a na Bodrogu, je otázna efektivita takýchto investícií, pretože v tejto oblasti je podstatne jednoduchšie využiť to, čo máme.

Osobitnou kapitolou je bytová politika a stavebníctvo ako také, kde je veľmi nejasný zámer vlády a smer vlády v bytovej politike, pričom podpora vlády v stavebnom sporení klesá a taktiež sa podľa môjho názoru zabúda na dôležitú oblasť pri súčasnom zvyšovaní cien energií, a to vytvorenie vhodnejšieho rámca podpôr na zatepľovanie bytov. Taktiež konštatovanie, že vláda zváži systém stimulačných daňových nástrojov v bytovej politike, je podľa môjho názoru prístup k problematike s ponechaním si otvorených zadných dvierok a malo by byť nahradené terminológiou "vláda vyrieši". Očakával som, že vláda v programovom vyhlásení aktívnejšie vyjadrí svoju účasť na rozvoji bytovej výstavby radikálnym riešením dlhodobo zanedbávaných problémov typu vlastníkov a prevádzkovateľov inžinierskych sietí, registrácie bytov, výhodnejším prístupom občanov k získaniu zdrojov na bývanie, riešením ťažkopádneho stavebného zákona a iných súvisiacich problémov.

Stavebníctvo, ktorého multiplikačný efekt využili cielenou štátnou podporou (ktorá nemusí byť vždy iba typu nárokov na štátny rozpočet), teda využili ho pozitívne oveľa silnejšie ekonomiky, ako je naša, t. j. v programovom vyhlásení je stavebníctvo obmedzené na síce potrebné, ale veľmi chabé konštatovanie o implementácii práva Európskej únie.

Záverom chcem skonštatovať, že si vážim pozvanie vlády na konštruktívnu spoluprácu pri plnení jej programového vyhlásenia, ale zároveň musím poznamenať, že programové vyhlásenie má byť zadefinované tak, aby som vedel, čo mám plniť, t. j. s oveľa väčšou dávkou konkrétnosti, ako aj zodpovednosti, čo si vláda Slovenskej republiky pri jej kompetenciách podľa môjho názoru mohla s pokojným svedomím dovoliť. Celou kostrou programového vyhlásenia v časti Doprava a výstavba sa nesie staré dobré slovenské príslovie: "Nič nepovedz, nič nepokazíš." Preto toto programové vyhlásenie je pre mňa neprijateľné minimálne v tých oblastiach, ktorých som sa konkrétne v rozprave dotkol, a nemôžem mu vyjadriť podporu. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ondriaš a pripraví sa pán poslanec Blajsko.

K. Ondriaš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážení kolegovia, v tomto týždni si pripomíname už 13. výročie prevratu v bývalom Česko-Slovensku, ktorý viedol a vedie postupne k politickej, ekonomickej aj duchovnej kolonizácii Slovenska. (Ruch v sále.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Páni poslanci, pokoj, môžete reagovať potom vo faktických poznámkach na vystúpenie pána poslanca.

K. Ondriaš, poslanec: V mojom príspevku by som sa sústredil na časť programového vyhlásenia vlády, ktorá sa týka vedy, techniky a vysokého školstva a doprivatizácie nášho spoločného majetku. Budem citovať z programového vyhlásenia vlády týkajúceho sa vedy a techniky: "Vláda sa hlási k celosvetovému trendu, ktorý uznáva a posilňuje úlohu vedy a techniky ako primárneho zdroja a nástroja zvyšovania konkurencieschopnosti ekonomiky, zlepšovania sociálnej úrovne občanov a rozvoja poznatkovej základne." Koniec citácie. Musím povedať, že toto je ozaj pravda, že čo veda a technika spôsobuje. Musím, bohužiaľ, povedať, že podobné vyhlásenie majú všetky vlády vo svete a my ho máme každé štyri roky. Paradoxne výsledkom takýchto vyhlásení našich kapitalistických vlád bolo vždy znižovanie podpory školstva, vedy a výskumu a podobne to pravdepodobne bude aj teraz. Ukážem to na číslach.

Počas socializmu stúpal počet pracovníkov vedy a techniky o 15 000 každých desať rokov. Bohužiaľ, tragédiou Slovenska je, že počas súčasného kapitalizmu klesal o hodnotu 38 800 pracovníkov za 10 rokov. V súčasnosti počet týchto pracovníkov je len 34 % z počtu z roku 1988. Z toho vyplýva, že v súčasnosti máme počet pracovníkov vedy a výskumu na úrovni, ktorá bola dosiahnutá už za socializmu v roku 1965. To znamená, vrátili sme sa 37 rokov dozadu. Dokladujú to aj údaje o Slovenskej akadémii vied. Celkový počet pracovníkov v roku 1998 klesol na približne 50 % v porovnaní s rokom 1990. Pritom reálna finančná podpora štátu v roku 1998 bola len 35 % v porovnaní s rokom 1990 a nestúpa. V súčasnosti podpora výskumu a vývoja zo štátnych zdrojov klesla na súčasných 0,37 % HDP, čo je najmenej zo štátov Vyšegradskej štvorky. Na porovnanie: Priemerné financovanie vedy a výskumu v Európskej únii je 1,93 % hrubého domáceho produktu. Tieto údaje jednoznačne dokladujú, že podľa pôsobenia našich vlád Slovensko asi nepotrebuje pracovníkov vedy a techniky. Stačí, keď v rámci kolonizácie Slovenska bude poskytovať vždy dostatok lacných pracovných síl do priemyselných parkov a ďalším zahraničným firmám operujúcim na Slovensku. V programovom vyhlásení vlády sa nič nehovorí o tom, o koľko by sa malo zvýšiť financovanie vedy a výskumu, a preto nepodporíme toto vyhlásenie.

Budem citovať z programového vyhlásenia vlády týkajúceho sa školstva: "Vláda si uvedomuje zásadnú úlohu vysokého školstva pre zabezpečenie trvale udržateľného rozvoja spoločnosti." Toto je tiež svätá pravda. Lenže ostáva mi záhadné, ako si to vláda uvedomuje, keď redukcia reálnych rozpočtových nákladov i pracovníkov technického a prístrojového vybavenia neumožňuje zabezpečiť ani najzákladnejšie podmienky na vedeckú prácu. Všetci vieme, že školstvo nielenže nemá prostriedky na rozvoj, ale sa neudržiava ani v takom stave, ako sa zdedilo pred 13 rokmi. Štatistické údaje sú alarmujúce. Počet pracovníkov na vysokých školách klesol, únik tvorivých mozgov pokračuje. Strácame nielen tímy vysokokvalifikovaných vedcov, ale aj dlho budovanú štruktúru základného výskumu. Mnohí mladí pracovníci, ktorí predsa chcú vo vede pracovať, odchádzajú do zahraničia. Zo svojich platov u nás jednoducho nemôžu vyžiť, nieto si kúpiť byt či postarať sa o rodinu.

Neviem, ako vláda chce zabezpečovať trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti, keď len v roku 2001 bolo odpojených od elektriny a plynu 90 škôl. Pritom Slovenská republika ako malá krajina bez surovinovej základne musí svoju budúcnosť stavať na vzdelaní, na rozvoji vedy a techniky. Vzdelanie je niečo, čo nám nikto nezoberie a ani nesprivatizuje. Krajina, ktorá nechce len lacno predávať pracovnú silu, musí výdatne prispievať k vedeckému výskumného a vývojovému napredovaniu, aby sa dostala na európsku špičku. Ak si chceme posilniť pozíciu v Európe, musíme investovať do svojho vedecko-technického vzostupu podstatne viac ako doteraz.

Vláda vo svojom programovom vyhlásení podporuje, citujem, "zapojenie výskumu do medzinárodných programov EÚ, najmä do VI. rámcového programu", koniec citátu. Vláda v programe však nehovorí, že ako sa máme zapájať do VI. rámcového programu, keď financovanie vedy a výskumu u nás je menej ako 10 % v porovnaní s krajinami, s ktorými máme spolupracovať. Potom výsledok takejto spolupráce je, že produkty výskumu sa dajú komerčne aplikovať len stranou, ktorá má na to peniaze.

Nedá mi, aby som sa nezmienil o časti vládneho programu, ktorý sa týka privatizácie. Privatizácia nášho spoločného majetku je neoddeliteľnou súčasťou našej kolonizácie a bola jedným z cieľov prevratu v roku 1989. Privatizácia nášho majetku bola a je dôvodom podpory našich vládnych skupín zo zahraničia. Predchádzajúca Dzurindova vláda sprivatizovala náš spoločný majetok za 300 mld. korún, čo je viac ako ročný rozpočet vlády. Kde sú tieto peniaze? 300 mld. slovenských korún nestačilo za štyri roky ani na splácanie našich dlhov a úrokov z dlhov, ktoré nám neklesajú. Naše predchádzajúce kapitalistické vlády nás dostali do takej zlej ekonomickej situácie, že sme sa stali permanentnými platcami dlhov a úrokov, podobne ako to už mnoho rokov robí okolo 100 ďalších krajín sveta.

Zrejme aj táto vláda bude pokračovať v permanentnom splácaní našich dlhov a úrokov predajom nášho spoločného majetku. Je to najjednoduchšie, dokladuje to aj citát z programového vyhlásenia vlády, citujem: "Obozretný prístup bude vláda realizovať aj v oblasti využívania príjmov z privatizácie, ktoré budú využívané len na zníženie verejného dlhu alebo na reformy dôchodkového systému a školstva." Koniec citátu. V programovom vyhlásení vlády sa nehovorí nič o investovaní peňazí z privatizácie do rozvojových programov, do nových technológií. Preto my takýto program nemôžeme podporiť.

Namiesto privatizácie a vlády voľného trhu Komunistická strana Slovenska je za zavedenie komplexnej a odborne riadenej hospodárskej politiky s čo najširším využitím domácich výrobných zdrojov, domácich surovín, tvorivého potenciálu, vzdelanosti a pracovitosti občanov pre blaho Slovenska, a nie pre zahraničný kapitál. Nechceme si ďalej ničiť hospodárstvo živelnosťou, neodbornosťou a diletantstvom ekonomických a politických kormidelníkov. Komunistická strana Slovenska je proti zníženiu výdavkov v rozpočte v sociálnej oblasti, je proti spoplatneniu školstva a zdravotníctva. Komunistická strana Slovenska je zásadne proti doprivatizovaniu nášho spoločného štátneho majetku, kde v prípade zlyhania iných mechanizmov budeme iniciovať vypísanie referenda o tejto otázke. Nechceme, aby sa Slovensko ďalej kolonizovalo materiálne, kultúrne a duchovne. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)