B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Blajsko, pripraví sa pán poslanec Elsner.

A. Blajsko, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, programové vyhlásenie vlády je materiál skôr filozofický, pre mňa nekonkrétny a má to svoj dôvod cez reštriktívne návrhy noviel zákonov, ktoré sme minulý aj tento týždeň prerokúvali vo výboroch. Ide o politiku svojím spôsobom, ktorú budem takto charakterizovať, zbedačovania chudobnej slovenskej spoločnosti, ktorá je nehumánna a neeurópska. Nepatrí do tohto storočia. Cieľové zámery sociálnej politiky v jednotlivých krajinách sú zamerané na potlačenie chudoby a odstraňovanie jej príčin, na aktivizáciu možností ľudského rozvoja vzdelávaním ako predpokladu akéhokoľvek pokroku spoločnosti vrátane aj toho ekonomického.

Štátna rodinná politika je systémom všeobecných pravidiel, opatrení a nástrojov, ktorými štát priamo i sprostredkovane hodnotí nezastupiteľný prínos a význam rodiny pre každého človeka i pre spoločnosť a vyjadruje rodinám svoju podporu. Prostredníctvom rodinnej politiky každý demokratický štát realizuje svoju zodpovednosť za tvorbu rámcových životných podmienok pre rôzne typy rodín a ich členov, najmä však zdravý vývoj detí a mládeže.

Základným princípom sociálnej politiky zameranej na prevenciu a odstraňovanie chudoby je predchádzať nebezpečiu chudoby vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním šancí na trhu práce. Podporou tvorby pracovných miest, podporou súbehu rodinných a pracovných povinností a určitou mierou kompenzácie nákladov spojených s výchovou detí plus niektoré opatrenia v prospech sociálne ohrozených členov danej rodiny. Alebo takisto v prospech rodín, ktoré sú v určitých fázach svojho života osobitne ohrozené dostatočným zvýšením nákladov na realizáciu svojich funkcií vrátane právnej ochrany detí a materstva, kde sa každý demokratický štát angažuje v prospech zvyšovania ekonomickej sebestačnosti daných rodín. Takéto opatrenia sú prevenciou proti chudobe rodín a chápu sa ako súčasť sociálnej politiky štátu.

Aká je realita cez predkladané Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky? Z hľadiska sociálnej situácie obyvateľstva bude v roku 2003 výrazne poznačený realizáciou viacerých opatrení v oblasti cien a daní úspornými a reštriktívnymi opatreniami na úseku nominálnej mzdy vo verejnom sektore, sociálnych výdavkov a aktívnej politiky zamestnanosti prostredníctvom štátneho rozpočtu. Zlepšovaniu sociálnej situácie obyvateľstva zásadnejšie neprispeje ani predpokladaný vývoj miery nezamestnanosti, keď oproti 18,3 % miery nezamestnanosti evidovanej v roku 2002 sa v roku 2003 predpokladá miera nezamestnanosti 18 %. Pritom sa ešte uvažuje s opatreniami na znižovanie počtu zamestnancov vo verejnom sektore, napríklad krajských a okresných úradov. Neprihliada sa dostatočne na tendencie vo vývoji nezamestnanosti, ktorá sa prejavuje aj v roku 2002, keď sa zvyšuje podiel dlhodobo nezamestnaných z celkového počtu evidovaných nezamestnaných. V I. polroku 2002 tento podiel dosahoval až 46,7 %. V evidencii úradov bolo takmer 55 % nezamestnaných dlhšie ako 1 rok.

V miere nezamestnanosti sú značné rozdiely z regionálneho hľadiska. S vývojom nezamestnanosti priamo súvisí aj vývoj počtu občanov v hmotnej núdzi. Podľa návrhu novely zákona o sociálnej pomoci sa predpokladá počet poberateľov dávky sociálnej pomoci 340 000, koncom I. polroka 2002 to bolo 330 000 občanov. Navrhované opatrenia s obsahom na sociálnu situáciu obyvateľstva sa týkajú najmä zvýšenia cien jednotlivých zložiek výdavkov na bývanie, energie, vodné, stočné, dodávka tepla, teplej vody, nájomné v komunálnych bytoch. Presuny sadzby HDP z 10 na 14 % týkajúce sa aj potravín a sadzby 23 na 20 %, neuplatnenie ďalších platov v štátnej a verejnej službe a spomalenie postupu valorizácie platov v štátnej a verejnej službe. Reštrikcie výdavkov na sociálne dávky vrátane kompenzácií dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a dávok sociálneho zabezpečenia. Zvýšenie dopravného pri súčasnej redukcii žiackych a dôchodcovských zliav. Zníženie štátnej prémie v stavebnom sporení, vylúčenie štátneho rozpočtu z podpory aktívnej politiky zamestnanosti, v roku 2003 sa totiž nepredpokladá dotácia do štátneho rozpočtu na uvedený účel. Výrazné dosahy sa predpokladajú vo výdavkoch obyvateľstva na bývanie. S účinnosťou od 1. 1. 2003 sa predpokladajú značné zvýšenia cien týkajúcich sa bývania, nájomného v komunálnych bytoch o 80 %, vodné a stočné 30 %, elektrina 18,6 %, zemný plyn 43,7 %, dodávok tepla o 10 až 15 %. Dosah zvýšenia cien sa ďalej prehĺbi presunom dolnej sadzby DPH z 10 % na 14 %.

Podľa kvantifikácie ministerstva práve, sociálnych vecí a rodiny sú pracovné podklady, výdavky na bývanie štatisticky priemernej domácnosti vzrastu len z titulu zvýšenia regulovaných cien 539 Sk, v tom nájomné 131 Sk, vodné a stočné 40 Sk, elektrina 132 Sk, zemný plyn 152 Sk, dodávka tepla 84 Sk. Po zohľadnení presunu sadzby DPH z 10 % na 14 % vzrastú mesačné výdavky na bývanie štatisticky priemernej domácnosti o 560 Sk. Zvýšenie cien tovarov a služieb vstupujúcich do výdavkov na bývanie sa osobitne výrazne dotkne domácností dôchodcov, ktoré sú v súčasných podmienkach, a vynakladajú na bývanie viac ako 29 % spotrebných výdavkov. V roku 2003 tento podiel má vzrásť na viac ako 38 % spotrebných výdavkov. Zvýšené výdavky na bývanie môžu domácnosti dôchodcov kompenzovať v podstate len úsporami vo výdavkoch na potraviny.

Na krytie zvýšených výdavkov na bývanie sa v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003 vytvára len minimálny priestor, keď sa predpokladá rast reálnych miezd v rozpätí od 0 do 1 %. Reálne sa nezabezpečuje valorizácia dôchodkov, zvýšenie minimálnej mzdy a úprava životného minima. Kompenzácia vo vzťahu k zvýšeným výdavkom na bývanie sa v zásade zužuje na príspevok na bývanie. Podľa návrhu novely zákona o sociálnej pomoci sa príspevok na bývanie nebude od roku 2003 započítavať do príjmu poberateľov dávky sociálnej pomoci. Na príspevok na bývanie sa rozpočtuje suma, myslím, okolo 600 mil. Sk.

Treba počítať s tým, že plošné zvýšenie cien v súvislosti so zvýšením cien energetických vstupov - predpokladá sa miera inflácie 8,8 až 10 % - sa môže negatívne premietnuť do zvýšenia miery nezamestnanosti. Na vývoj nezamestnanosti, a teda zamestnanosti bude nepriaznivo pôsobiť aj zvýšenie dopravného, úvahy o zrušení lokálnych tratí, nižšia podpora štátu v aktívnej politike zamestnanosti. Ide o také opatrenia, ktoré negatívne pôsobia na mobilitu pracovnej sily.

Negatívne dosahy na sociálnu situáciu obyvateľstva sa očakávajú aj v súvislosti s ďalšími reštriktívnymi opatreniami vo verejných financiách. Zavedenie úhrad v zdravotníctve, poplatky pri vysokoškolskom štúdiu, reštrikcie sociálnych výdavkov vrátane kompenzácií dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, zníženie štátnej prémie v stavebnom sporení atď. Treba brať do úvahy, že už v I. polroku 2002 počet obyvateľov v stave hmotnej núdze predstavoval viac ako 642 000 občanov, čo je takmer 12 % obyvateľstva SR. V situácii, keď sa navrhuje rozsiahla realizácia cenových, daňových a reštriktívnych opatrení voči obyvateľstvu, žiada sa kvantifikovať podľa môjho názoru - to by mi strašne pomohlo aj pri tomto materiáli - dosahy jednotlivých opatrení na sociálnu situáciu obyvateľstva, na jednotlivé rodinné rozpočty, aby bolo možné posúdiť ich sociálnu únosnosť a navrhnúť opatrenia v prospech sociálne slabších skupín obyvateľstva. Na základe značného rozsahu opatrení cenového a reštriktívneho charakteru možno v roku 2003 očakávať nárast chudoby, zvýšenie počtu sociálne odkázaných občanov a prehĺbenie aj regionálnych rozdielov, ktoré všetci dobre poznáme.

Všetky formy ohrozenia ľudského rozvoja vedúce k neistote, k znevýhodneniu členov spoločnosti, k chudobe, k spoločenskej exklúzii chápu demokratické štáty Európy ako základnú úlohu sociálnej politiky. My sa jej vzdávame?! - dávam za touto otázkou aj výkričník, aj otáznik.

Sociálna politika jednotlivých krajín je do značnej miery závislá od hospodárskej politiky na jednej strane a od chápania úlohy štátu v hospodárskom a spoločenskom živote. V odbornej literatúre sa rozlišujú tri koncepčné modely sociálnej politiky, ktoré sú výslednicou tradícií, stupňa hospodárskeho rozvoja, akceptovania určitých ekonomických koncepcií a aj konkrétnej zostavy určitých politických síl a strán v jednotlivých krajinách.

Prvý - oceánsky liberálny model, ktorý je uplatňovaný v Spojených štátoch, Kanade, Veľkej Británii a v Austrálii, tento model sa striktne riadi trhovými vzťahmi. Je charakteristický skromným prerozdeľovaním v prospech sociálneho poistenia nízkou výškou dávok. Štát podporuje nepriamymi formami fungovanie trhu a zabezpečuje občanom iba minimálnu sociálnu pomoc.

Druhý - škandinávsky sociálny, demokratický model, ktorý je uplatňovaný vo Švédsku, Nórsku, Dánsku, Fínsku a v neposlednom rade i v Belgicku a Nizozemsku, je model sociálneho štátu.

Tretí - kontinentálny neoliberálny model, ktorý sa zaviedol v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, Španielsku a do určitej miery i vo Francúzsku, tento model sociálnej politiky uplatňuje prvky obidvoch predošlých modelov. Má svoje korene už v minulom storočí v Nemecku, kde sa budoval od čias Otta Bismarcka a bol rozvinutý koncepciou sociálneho trhového hospodárstva. Týmto spôsobom sa v západoeurópskej oblasti vymedzil obsah sociálnej politiky štátu zameranej na boj proti chudobe. Ja to zdôrazním ešte raz. To je jeho orientácia.

Dávam otázku: Do ktorého modelu patríme týmto programovým vyhlásením vlády my - Slovenská republika? Vážení, podľa môjho názoru je to do žiadneho. My sme totiž vymysleli štvrtý, ten najhorší.

Úlohou sociálnych aktivít štátu je pomocou systémov spoločenských politík zabrániť, aby ktorýkoľvek spoločenský jav sa stal pre občanov príčinou ich znevýhodnenia na trhu práce a tým priamo alebo sprostredkovane príčinou chudoby. Podstatou štátom organizovanej solidarity je ochrana občana a ich rodín pred chudobou. Sociálna ochrana je modernou vymožiteľnosťou v histórii ľudstva dlho ovládaného strachom a násilím, hladom, prírodnými katastrofami, núdzou, despotizmom a neistotou. Postupné úspechy na poli civilizácie, spravodlivosti a predvídavosti vyvrcholili sociálnym zabezpečením, dnes jediným základom modernej spoločnosti a zárukou aj pokroku. Jeho prvoradým cieľom je, a myslím si, že i programovým vyhlásením vlády má byť zameranie na odstraňovanie chudoby v Slovenskej republike.

Vážené poslankyne, poslanci, od zloženia sľubu sme málo dní v Národnej rade Slovenskej republiky a ja osobne začínam nadobúdať presvedčenie, že politikárčenie je v tomto auditóriu niečo viac ako naši občania. Mons. František Tondra nám listom zaželal, citujem, "aby sa nám darilo vytvárať na Slovensku spravodlivé rozdeľovanie povinností tak, aby nevyhnutné ťarchy nedopadli len na chudobných".

Vážená vláda Slovenskej republiky, neznižujme rodinám sociálne príjmy, neznižujme občanom so zdravotným hendikepom kompenzácie z dôsledku zdravotného postihnutia. Z môjho vnútra musím povedať, že je to cynické. Minulá vláda pred voľbami odstránila do neba volajúcu diskrimináciu v zákone č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a dnes navrhovanou novelou ju zakladá znova, čiže vracia to späť. Ide konkrétne o sociálne služby a o právnické a fyzické osoby, ktoré poskytujú tieto služby. Dovolím si k tomu krátky predslov.

Sociálne služby sú v súlade s § 14 ods. 1 zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v platnom znení špecializované činnosti na riešenie hmotnej alebo riešenie sociálnej núdze občana. Sú teda právnym prostriedkom na realizáciu čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky zaručených sociálnych práv občana, čo determinuje špecifické postavenie sociálnych služieb v rámci verejných služieb verejného sektora. Tomuto špecifickému postaveniu musí byť oprávnene prispôsobený mechanizmus ich financovania, organizácie, inštitucionálneho zabezpečenia, hmotnoprávnych podmienok ich poskytovania aj procesnoprávne postupy, ich konkrétne mechanizmy. Sociálne služby sú integrálnou súčasťou verejných služieb a vzhľadom na skutočnosť, že ide o poskytovanie vecných plnení, resp. špecializované činnosti vo vzťahu k občanom, ktorí sú v hmotnej alebo v sociálnej núdzi, ako aj na nákladovosť ich zabezpečenia, nemožno v ich prípade uplatňovať princíp redukcie verejných zdrojov - a to sa koná teraz tým návrhom tej novely.

Vzhľadom na skutočnosť, že sociálne služby sú právnym prostriedkom na riešenie stavu hmotnej alebo sociálnej núdze občana, musí byť poskytovanie týchto služieb oprávneným občanom príslušným orgánom garantované. Ja by som navrhoval niečo iné. Odstráňme dualizmus v riadení štátu. Odstráňme korupciu v sociálnom systéme a podľa mojich prepočtov je tam dosť zdrojov, aby sme nemuseli znižovať sociálny charakter nášho štátu.

V závere skonštatujem len toľko, nemôžem podporiť takýto program, ale zároveň sa hlásim k spolupráci s koalíciou na skvalitňovaní sociálneho systému. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Elsner. Pripraví sa pán poslanec Zubo.

J. Elsner, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, členovia vlády, vážené poslankyne, vážení poslanci, v úvodnej časti predloženého programového vyhlásenia vlády sa okrem iného uvádza, že "Slovenská republika prešla v predchádzajúcom období veľký kus cesty v rozvoji ústavného systému, garantovania občianskych práv, v trhovej ekonomike a medzinárodného postavenia". Ďalej sa poukazuje na mandát zo septembrových parlamentných volieb, hovorí sa o novom impulze pre rozvoj našej vlasti a európsku budúcnosť občanov. V programovom vyhlásení sa opäť stretávame s vyjadreniami všetkým občanom už známymi: "historické chvíle pre Slovensko", "nevyhnutné reformy", "zabezpečiť lepšie fungovanie štátu", "podpora občianskej a ekonomickej aktivity v záujme Slovenska, aby sa stalo krajinou, kde sa vypláca slušnosť, poctivosť, zodpovednosť", "podpora malého a stredného podnikania", "odstránenie korupcie" a podobne.

Pretože, vážení páni poslanci, otázka vstupu Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie je nemenná a naši poslanci sa k tomu kvalifikovane vyjadrili, nebudem tejto časti programového vyhlásenia vlády venovať pozornosť. Musím však zdôrazniť, ako to už tu bolo povedané včera, aby vláda Slovenskej republiky ostala v prvom rade vládou slovenského národa, vládou slovenských národných záujmov. Iba tak to bude vláda s podporou väčšiny slovenského národa.

Dovoľte mi, aby som sa vrátil teda k ostatným programovým tézam. Hneď v úvodnom odseku programového vyhlásenia nového vládneho zoskupenia sa zdôrazňuje cieľ vlády a záväzok pracovať v najlepších záujmoch našej vlasti. Ak však od zostavenia nového vládneho zoskupenia ubehne niekoľko dní a toto zoskupenie predloží Národnej rade návrh noviel zákonov všetko s cieľom naplniť prázdnu pokladnicu a na úkor širokej skupiny občanov, ako sudcov, prokurátorov, politických väzňov, nezamestnaných, policajtov a podobne, a toto zoskupenie nepatrne zrekonštruované, t. j. to zoskupenie, ktoré tento stav priamo zavinilo - dá sa hovoriť o najlepších záujmoch našej vlasti?

Nemám v pamäti informáciu, aby si v minulosti normy, ktoré si vláda v priebehu svojho volebného obdobia schválila, takýmto spôsobom novelizovala, resp. ináč právne riešila, keď v podstatnej miere na ich zdôrazňovaní získala volebné víťazstvo. Na to, ako sa to v odborných kruhoch a politickej reči hovorí, nech si tvorcovia dajú odpoveď sami. Som presvedčený, že občan ju už má. Aj prebiehajúce vyjadrenia priamo dotknutých, ako aj širšej verejnosti sú odpoveďou na danú politickú kultúru. Aj ja ako novozvolený poslanec tohto parlamentu musím zo zodpovednosti voči svojim voličom vysloviť vážne výhrady voči takému programovému vyhláseniu vlády, ktoré svojím obsahom už v čase jeho prerokúvania odporuje realite, a je veľká pravdepodobnosť, že aj naďalej dlhodobo bude, o čom svedčia aj odborné, aj kvalifikované stanoviská viacerých kolegov poslancov, a to aj z iných politických strán, samozrejme, okrem zahraničnej politiky.

Ak som v úvode svojho vystúpenia zvýraznil niektoré politicky omieľané frázy pre nášho voliča občana, tak len preto, aby som zvýraznil ústami predsedu parlamentu reformnú snahu o vysokú mieru zodpovednosti, zákonnosti zákonodarného zboru. Bol som vnútorne presvedčený, že novozvolený poslanecký zbor prinúti vládu Slovenskej republiky, aby v záujme tohto národa, v záujme naplnenia slov predsedu parlamentu prinútila vládu k uplatňovaniu takých ekonomických nástrojov, ktoré prispejú k zvyšovaniu životnej úrovne občanov, a že tie, ktoré budú znamenať opak, na pôdu parlamentu do rozpravy cestou zákonných pravidiel nepripustí.

Dnes mám vedomosť o tom, že historickými chvíľami pre Slovensko by bolo podľa môjho názoru, malo byť nastolenie inej, novej politickej kultúry, typickej západným demokraciám. Mala by to byť politika na Slovensku, ktorá musí dosahovať nový politický rozmer. Rozmer občiansko-stranícky, a nie úzko stranícky. Rozmer tolerancie, akceptovania lepšieho návrhu, zdravej politickej súťaže, morálky a etiky.

Ak sa vláda Slovenskej republiky nevráti k proklamovaným politicky krokom deklarovaným vo svojom vyhlásení, ak programové vyhlásenie neskonkretizuje, akou to zase vládou bude? Opäť vládou, ktorá nebude povinná urobiť kvalifikovaný odpočet svojho vládnutia za svoje funkčné obdobie, resp. vláda, ktorá za úspech bude považovať to, že po odchode odovzdá novej vláde takú pokladnicu alebo taký počet nezamestnaných, ako je to dnes? Ak by sa vláde v minulom volebnom období nebola poskytla slepá politická podpora, boli by sme plne a preukazne rešpektovali pravidlá parlamentarizmu, nebola by táto ekonomická situácia, aká je tu dnes, a nemuseli by sme dnes v nadväznosti na štátny rozpočet prerokúvať veľmi tvrdé reštrikčné opatrenia. Zastávam názor, že ak sa súčasný parlament opäť dopustí tejto chyby, bude to mať pre Slovensko a jej občanov vážny - nechcem hovoriť existenčný - problém.

Neakceptovanie postupnosti v súvislosti s verejnou diskusiou o základných otázkach ekonomických a sociálnych krokov vlády v rámci programového vyhlásenia, mám na mysli odborné kruhy - tripartitu, ZMOS a podobne, môže mať za následok opäť stav, ako som zdôraznil v odseku predtým.

Rovnako tak na čo najreálnejšie naplnenie vyhlásenia vlády je potrebná odborná spolupráca s opozíciou, a to aj pred jeho zostavovaním. Ak sa teda mám osobne vyjadriť, ako chápem toto programové vyhlásenie, nedá mi ináč, než povedať, že je to súbor poznámok spísaných na cestách po republike a ktoré našu občiansku spoločnosť dlhodobo trápia. K týmto poznámkam by malo nasledovať vyhlásenie, ktoré by korešpondovalo s podstatou problémov, s konkrétnym formulačným vyhlásením. To znamená, že celý program by mal byť jasne čitateľný, jednoznačný, ale najmä konkrétny. Jednotlivé v ňom obsiahnuté úlohy by mali byť preto naformulované tak, aby bolo možné v ktoromkoľvek časovom období urobiť bez problémov ich odpočet s minimalizáciou možnosti použitia rôznych formulačných výkladov vyhlásením garantovaných úloh. Predpokladané Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky uvedenú požiadavku nespĺňa.

Vyčítať je potrebné najmä značnú všeobecnosť a v mnohých prípadoch až povrchnosť, v dôsledku ktorej niektoré jeho časti majú iba deklaratórny charakter vyjadrujúci iba snahu vlády, napríklad formuláciami "bude venovať pozornosť", "bude skvalitňovať", "zváži možnosti", "vláda prehodnotí". Za výnimku z tohto konštatovania možno považovať iba časť obsiahnutú pod číslom 4. Bezpečný a efektívny štát, písmeno a) a b). Vzhľadom na svoje špecifiká čiastočne to platí aj na zahraničnú politiku, ako som to už uviedol.

V rovine všeobecnej je potrebné negatívne hodnotiť aj absenciu vyjadrení týkajúcich sa pokračovania v už začatých reformách, výnimkou je iba oblasť zahraničnej politiky. V plnej miere sa to napríklad týka dôchodkovej reformy a v tej súvislosti vládou schválenej koncepcie reformy sociálneho poistenia v Slovenskej republike. Nevyrovnanie sa s touto otázkou je zámerným obchádzaním, a to aj napriek predtým proklamovanému konsenzuálnemu riešeniu reformy, výrazne klesá dôveryhodnosť vlády v súvislosti s jej vyhlásením, najmä ak sa toto konštatovanie týka aj iných problémových oblastí. Možno súhlasiť s prioritou, so snahou vlády o reformu verejných financií a zníženie ich deficitu. V tejto súvislosti však za nereálne je potrebné považovať zníženie odvodov v sociálnej oblasti, a to najmä bez jednoznačného definovania podstaty reformných krokov. V plnej miere sa to týka realizácie zmien v dôchodkovom zabezpečení vzhľadom na absenciu podstaty zamýšľaných reformných opatrení, úspešnosť ktorých podmieňuje dostatočné finančné krytie. Použité formulácie sú povrchné a nevytvárajú jasnú predstavu nového vecného riešenia a následne ani finančného riešenia.

Pochybnosť možno vysloviť aj v súvislosti s tvrdením, že základným prvkom reformy verejných financií bude zavedenie tvrdého rozpočtového obmedzenia. V konečnom dôsledku by to znamenalo potieranie významu potrebnosti reformy systému ako takého, definovaného vecným riešením. V takom prípade financie budú ovplyvňovať systém vecného riešenia a nie naopak. V tejto súvislosti skôr za úsmevné možno považovať konštatovanie, že vláda bude hľadať spôsob legislatívnej úpravy, aby v Národnej rade neboli prijímané zákony s nekrytými rozpočtovými dôsledkami.

Realizácia dôchodkovej reformy už v koncepčnom štádiu vyžaduje jednoznačne garantovanú predstavu jej finančného krytia. Programové vyhlásenie tejto základnej požiadavke nevenuje náležitú pozornosť, čím nepriamo spochybňuje už v úvode úspešné zvládnutie celého reformného procesu. Realizáciou reformného procesu v súčasnom systéme dôchodkového zabezpečenia možno oprávnene považovať za jednu z najdôležitejších, ale aj najkomplikovanejších úloh súčasnej vlády. Tomuto konštatovaniu absolútne nekorešponduje čas o dôchodkovej reforme obsiahnutej vo vyhlásení. Obmedzuje sa na formuláciu všeobecného charakteru, spochybňujúce pochopenie podstaty tejto reformy z odborného hľadiska jej autormi a jej formulácia je vhodná skôr na mediálne využitie.

Už naznačená potreba jednoznačného definovania zdrojov finančných prostriedkov na realizáciu reformy, tzv. cena transformácie, absentuje aj pri tejto časti. Rovnako absentuje riešenie garancie štátu za solventnosť povinného kapitalizačného piliera súvisiaceho s uplatnením osobných práv občanov. Bez participácie štátu na tejto garancii je iluzórne tvrdenie, dokonca až zavádzajúce, deklarované vytvorením bezpečného a spravodlivého dôchodkového systému.

Nesúrodosť len v náznakoch uvedeného riešenia je obsiahnutá aj v tvrdení o univerzálnom systéme pre všetkých ekonomicky aktívnych občanov. V súvislosti s reformou ozbrojených síl sa totiž výslovne predpokladá v súlade so súčasnosťou existencia komplexného sociálneho zabezpečenia vojakov, ako aj uvoľneného personálu.

Nezodpovedaným v tejto súvislosti je vzťah povinné kapitalizačné poistenie na jednej strane, mám na mysli, napr. štát niečo občanovi ukladá, vnucuje, na druhej strane existencia súkromného sektora v tomto systéme a garancia tohto systému štátom, ak štát občanovi niečo ukladá, musí mu to aj garantovať. Povinnosť uložená občanovi je totiž v konečnom dôsledku v prospech štátu.

Najslabšou časťou programového vyhlásenia je oblasť sociálneho zabezpečenia. Môj kolega pred chvíľou o tom rozprával. Nedostatočne je zdôvodnená navrhovaná potreba zmien stavu síce ešte neúčinného, ale parlamentom schváleného. Nie je v nej ani zmienka súladu tých zmien s koncepciou reformy sociálneho poistenia v Slovenskej republike, schválenej vládou Slovenskej republiky. Nevytvára dostatočnú predstavu chceného stavu, pokiaľ táto v odbornej rovine vôbec existuje, najmä v spojitosti s vecnými riešeniami, rovnako nevytvára dostatočnú predstavu ich vecného prepojenia na kapitalizačný pilier, napr. invalidný dôchodok, pozostalostné dávky. Úsmevná je aj argumentácia kúpeľnej starostlivosti, je skôr účelová, pokiaľ nie je vyjadrené, že do ktorého systému má patriť.

Rovnako tak absentuje zmienka o inštitucionálnej pôsobnosti v oblasti aktívnej politiky zamestnanosti. Toto konštatovanie má význam najmä pri uvedomení si zodpovednosti za realizáciu politiky zamestnanosti ako takej, ktorá neoddiskutovateľne patrí výkonnej moci, teda štátu.

Zásadnou sa javí otázka súladu navrhovaných opatrení týkajúcich sa finančnej spoluúčasti občana, viete, o čom hovorím, s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúcim bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Za nezmyselné je potrebné považovať potvrdenie súčasného stavu a tým aj zachovanie plurality zdravotných poisťovní v základnom povinnom poistení. Prirovnávanie tohto stavu k pluralite benzínových čerpadiel je skôr urážlivé ako odborne zdôvodnené. Vo všeobecnosti platí, že tam, kde zlyhávajú systémové reformné opatrenia, začnú sa používať rozpočtové obmedzenia. Ťažko preto takýto zámysel možno považovať za reformný. Aj ďalšie naznačené realizačné kroky v tejto oblasti možno skôr hodnotiť ako chaotické, a nie ako systémové.

Poslanecký klub HZDS a jeho jednotliví členovia vo svojich vystúpeniach naznačili riziká pre budúci politický vývoj Slovenska, ak takéto programové vyhlásenia má mať poslaneckú podporu, poukázali na principiálne oblasti nevyhnutnosti iných sociálno-ekonomických krokov, ktorých výsledkom je naplnenie reálnejších predstáv našich občanov. Ponuka k spolupráci v týchto oblastiach však predpokladá schopnosť členov vlády akceptovať odborný potenciál opozície. Hovorím o tom preto, aby sme si všetci uvedomili naše postavenie a mieru zodpovednosti za budúcnosť súčasnej generácie, ale aj ďalších generácií. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Zubo a potom by sme urobili prestávku od 12.00 hodiny do 14.00 hodiny, takže o 14.00 hodine by pokračoval v rozprave pán poslanec Kolesár. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

S. Zubo, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda vlády, páni ministri, kolegyne, kolegovia poslanci, dovoľte mi, aby som sa pridal k radu tých rečníkov, ktorí predo mnou vystúpili v nádeji, že do tej bútľavej vŕby, do ktorej hučíme, aspoň niečo sa zachytí a nejaká racionálna myšlienka sa tam ukáže. Žiaľ, platí aj tu, že kritérium pravdy je spoločenská prax a tá ukazuje, že tento parlament, vládna koalícia nie je schopná absorbovať myšlienky zo strany poslancov opozície. Je to realita, musíme sa jej držať, je to prax, ktorá sa začína overovať v tomto parlamente až na niektoré výnimky pánov poslancov z vládnej koalície, ktorými však tiež ukázali len neschopnosť racionálne pristupovať k historickým udalostiam.

Pre povinnosť mi aj tak dovoľte, aby som pripomenul, že vláda svojím programovým vyhlásením predstúpila pred parlament a žiada, aby jej parlament vyslovil dôveru. Dôveru v to, že bude schopná prostredníctvom plnenia záväzných úloh obsiahnutých v týchto vyhláseniach vyviesť Slovensko z dlhodobej ekonomickej, sociálnej a morálnej krízy, do ktorej sa Slovensko dostalo po novembrovej vláde. Ak má vláda od parlamentu takúto dôveru dostať a ak jej má parlament túto dôveru vysloviť, programové vyhlásenie musí byť konkrétne, adresné a kontrolovateľné. Žiaľ, materiál, ktorý máme na stole, neobsahuje ani jeden z týchto atribútov. Predkladaný materiál je všeobecný, neobsahuje vecnú stránku, adresnosť, časový harmonogram a v takejto podobe je jeho plnenie nekontrolovateľné. Programové vyhlásenie vlády v tejto podobe so zmenou záhlavia môže byť predložené parlamentu v hociktorej banánovej republike na svete. Toto vyhlásenie vlády je svojím obsahovým prejavom neúcty voči parlamentu, voči občanom Slovenska a je v priamom rozpore s predvolebnými sľubmi súčasnej vládnej koalície. Koaličné strany namiesto toho, aby v podobe konkrétnych opatrení pristúpili k naplneniu predvolebných sľubov, volia opačný prístup. Vláda z večera do rána zabudla na predvolebné sľuby koaličných politických strán a začala s realizáciou protiľudovej, antisociálnej politiky v podobe predloženia balíka zákonov, ktorých prijatím všetky ťarchy ekonomického rozkladu Slovenska spôsobené predovšetkým predošlou vládou dopadnú opäť na plecia radových občanov. Vážené poslankyne, teší sa z toho pán premiér, že skutočne je to parlamentná demokracia.

Vážené poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som teraz na potvrdenie svojich slov pristúpil k dokazovaniu ich pravdivosti cez argumentáciu konkrétnych faktov z oblasti starostlivosti o zamestnanosť. (Reakcia z pléna.) Niečo z praxe, áno, pán matematik.

Vláda parlamentu predložila návrhy zákona, ktorým sa má meniť zákon Národnej rady č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov. Je vôbec otázne, kde, kým a ako sa tvoril tento zákon. Jeho pôvod spochybňuje nesystémovosť nevhodných opatrení, zjavná neodbornosť a nepoznanie skutkovej situácie v tejto oblasti. Totiž Slovensko nekončí 2 km za Bratislavou. Návrh obsahuje celý rad pozmeňujúcich návrhov, ktoré však zdanlivo majú pozitívne ovplyvňovať trh práce, znížiť nezamestnanosť a zamedziť čierne práce, hovorím - len zdanlivo. To však skutočne nie je pravda i z toho dôvodu, že samotný pojem čierna práca nie je legislatívne ošetrený, a tak je ťažko aj postihnuteľný. Samotná filozofia riešenia problému nezamestnanosti a tzv. čiernej práce predkladateľom má byť riešená jednoznačne, jednostranne a nesystémovo na úkor sociálne najbiednejších občanov. Nezamestnaný nie z prepychu pracuje u súkromného podnikateľa, ale preto, lebo je na takéto poníženie donútený sociálnou situáciou, do ktorej sa vo väčšine prípadov dostal nie vlastnou vinou. Situácia je o to vážnejšia, že do takejto nezávideniahodnej situácie sa dostávajú mladí ľudia, absolventi stredných a vysokých škôl. Vláda vo svojom programovom vyhlásení ani v návrhu pozmeňujúceho zákona nieže by nechcela vážne riešiť túto situáciu cez zamestnávateľov, ale o tom ani neuvažuje. Pritom táto cesta je oveľa schodnejšia, rieši samotnú podstatu obchádzania či porušovania zákonov a predpisov. Potrebné opatrenia by boli jednoduchšie, účinnejšie a efektívnejšie, keby k nim pristúpila. I z tejto situácie vidieť, že vláde nejde o samotnú podstatu riešenia problému, vidieť, že jej filozofia myslenia je jednoznačná, jednostranná, žiaľ, v neprospech ľudí práce, tých ľudí, ktorí sa nemajú ako brániť.

Na potvrdenie pravdivosti uvedených tvrdení dovolím si priblížiť konkrétnu situáciu, trošku modelovať situáciu jedného vysunutého pracoviska Úradu práce na Slovensku, ale nie v Bratislave. Toto pracovisko sa nachádza 40 km od nemenovaného okresného mesta. V jeho spádovej oblasti je jedno mestečko s 8 000 obyvateľmi a 12 obcami, z ktorých najvzdialenejšia je 20 km od vysunutého pracoviska. V jeho pôsobnosti žije 5 897 ekonomicky činných obyvateľov. Miera nezamestnanosti v tejto oblasti sa dlhodobo pohybuje okolo 42 až 46,5 %. Počet evidovaných nezamestnaných v januári 2003 je odhadovaný na 2 740 práceschopných obyvateľov. Na vysunutom pracovisku úradu práce je zamestnaných 8 pracovníkov, z ktorých na základe platných vnútorných predpisov 3 pracovníci vykonávajú sprostredkovateľskú prácu na celý úväzok a 2 sprostredkovatelia pracujú dohromady na 0,70-percentný úväzok. Teda na jedného pracovníka v januári 2003 pripadne 730 evidovaných nezamestnaných. Ak od januára 2003 nastane povinnosť pre nezamestnaných hlásiť sa na úrade práce raz za 14 dní, modelová situácia vyzerá asi takto:

Počas 2 týždňov má pracovník k dispozícii 51 stránkových hodín, na kontakt s jedným evidovaným nezamestnaným mu pripadá 5 minút. V takomto prípade je sprostredkovateľ schopný za 2 týždne vybaviť 612 evidovaných nezamestnaných, mal by však vybaviť 730. No aj tieto výkony môže pracovník podať len za predpokladu, že počas dňa okrem prestávky na obed nezájde ani na sociálne zariadenie, že nikto počas celého roka nebude čerpať riadnu dovolenku, nebude práceneschopný, nebude ošetrovať člena rodiny, nezúčastní sa na povinných školeniach, zázrakom sa zmení k lepšiemu zastaraná výpočtová technika tohto pracoviska. To je samozrejme utópia! Je otázkou času, ako dlho sprostredkovateľ práce vydrží psychické a fyzické zaťaženie, a ak aj, tak štatistika hovorí, že túto úlohu časovo nemôže zvládnuť. Ak by úlohu aj zvládol, ide len o administratívny zásah, ktorý podstatu veci absolútne nemení, teda zníženie nezamestnanosti nezmení. Prehlbuje len byrokratické formy práce.

V súčasnej náplni práce sprostredkovateľa práce sú však aj iné a zase len administratívne povinnosti, medzi ktoré predovšetkým patria, popri tom, čo by mal v kontakte s evidenciou nezamestnaných: rozhodovať v správnom konaní, získať podklady na rozhodovanie na uvedenom pracovisku, čo v roku vychádza 2 až 2,5 tis. rozhodnutí v správnom konaní; uskutočňovať výberové konanie pre zamestnávateľov; vyhľadávať voľné pracovné miesta pre zamestnávateľov; poskytovať tzv. malé poradenstvo pre evidovaných nezamestnaných i pre zamestnávateľov; vytvárať akčné plány s nezamestnanými; spracúvať a vydávať rozličné štatistické výkazy a v rámci aktívnej politiky zamestnanosti zúčastňovať sa na rekvalifikačných kurzoch. Ďalej je potrebné zoznamovať sa a skvalitňovať prácu s výpočtovou technikou a celý rad ďalších opatrení, ktoré sa nedajú ani vyčísliť.

Ojedinelý výpočet povinností nie je úplný, no aj napriek tomu už na prvý pohľad je zrejmé, že zvládnutie vymenovaných úloh fyzicky nie je v silách jedinca zvládnuť v požadovanej kvalite. Keďže vláda vo svojom programovom vyhlásení proklamatívne hovorí o boji s čiernou prácou, ktorá - opakovane pripomínam - v legislatívne nie je definovaná a ako taká z právneho hľadiska ani postihnuteľná, celé opatrenie vlády v predkladanej novele zákona je len ďalším nezmyslom v reťazi administratívnych, od života odtrhnutých opatrení.

Otázka však stojí tak: Pozná vôbec vláda a príslušný minister systém práce a vyťaženosť pracovníkov úradov práce? Ak áno, ako potom môže navrhovať opatrenia a predkladať do parlamentu na schválenie novely zákonov, ktorých plnenie už pri ich vzniku je nereálne a je len kozmetickou úpravou, aj to zapáchajúcou, riešenia samotného problému, ktorým je takmer 20-percentná nezamestnanosť. Nezamestnanosť sa dá riešiť len rozvojom ekonomiky. Ako to chce vláda urobiť, to sa v programovom vyhlásení nedozvieme. I z uvedeného musí byť každému jasné, že žiadne administratívne opatrenia neznížia nezamestnanosť na Slovensku. Tá môže byť odstránená, ako som povedal, len rozvojom nosných programov, ktoré vláde chýbajú.

Ďalším problémom postrádajúcim logickosť veci, by som teraz povedal do oblasti zdravotníctva. Ak sa nemýlim, pán premiér pred pár dňami z tohto miesta garantoval, že zdravotníctvo v roku 2003 bude finančne zvýšené na úroveň roku 2002. Zaručil sa, že zdravotná starostlivosť občanov sa nezníži. V inej časti však toho istého vystúpenia povedal, že vláda predpokladá a plánuje 9 - 10-percentnú infláciu na rok 2003. Nečudujem sa, podľa mňa pri takom nesystémovom zvyšovaní cien energetických zdrojov, ktoré druhotne predraží výrobu, spôsobí nárast cien, obmedzí vývoz i vnútornú spotrebu, inflácia bude ešte vyššia.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, chcem sa vás opýtať, či ešte vaše vystúpenie bude dlhé, či máme rokovať po dvanástej.

S. Zubo, poslanec: Pán predsedajúci, ja si myslím, že bude primerané predloženému vládnemu návrhu. (Reakcie z pléna.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: V poriadku, pán poslanec, takže musíme...

S. Zubo, poslanec: Jedna strana, dobre?

B. Bugár, podpredseda NR SR: Je súhlas, aby pán poslanec mohol dokončiť po dvanástej? (Súhlasná reakcia pléna.) Áno. Nech sa páči, máte slovo, pán poslanec. Pán poslanec, máte slovo.

S. Zubo, poslanec: Môžem pokračovať, pán predsedajúci?

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, dvakrát som povedal, teraz tretíkrát. Máte slovo, môžete pokračovať, samozrejme, je s tým všeobecný súhlas.

S. Zubo, poslanec: Ďakujem veľmi pekne všetkým kolegyniam a kolegom, že mi to umožnili.

Teda hovorili sme o tej 9 - 10-percentnej inflácii. Ak teda do zdravotníctva v roku 2003 príde podľa pána premiéra do koruny toľko finančných prostriedkov ako v roku 2002, znamená to, že v zdravotníctve v podstate bude oproti roku 2002 minimálne o 9 až 10 % menej, čo spôsobí inflácia. Pýtam sa: Kde hľadať logiku v tejto nelogickej argumentácii? Na dôvažok toho všetkého pán minister zdravotníctva má evidentnú snahu prenášať stále viac zodpovednosti za zdravotnú starostlivosť na plecia pacientov. Vážne uvažuje o spoplatnení predpisovaných receptov o 20 Sk, poplatku za pobyt v nemocnici 100 Sk za lôžko a deň, príspevku na pacienta na stravu vo výške 30 - 40 Sk na deň.

Kde však pôjdu tieto finančné zdroje, na ktoré sa pacienti budú skladať? Skutočne sa z nich bude zabezpečovať skvalitňovanie zdravotnej starostlivosti? Myslím si, že nie. Vyzbierané finančné prostriedky pôjdu cez príjmový účet zdravotníckych zariadení do štátneho rozpočtu. Nuž, ale ako sa potom vrátia tieto finančné prostriedky do zdravotníctva v podobe zvýšenia rozpočtu, keď pán premiér garantoval pre zdravotníctvo rozpočet na úrovni roku 2002?

Pán minister, čo tak namiesto týchto nesystémových opatrení prejsť na Slovensku po zdravotníckych zariadeniach, popozerať sa, aká situácia, aký stav tam je. Nemám na mysli ponavštevovať iba riaditeľov nemocníc a zaujímať sa o to, akú zdravotnú techniku by potrebovali, ale overiť si veci priamo na nemocničných oddeleniach, zoznámiť sa s podmienkami, v akých sa pacienti nachádzajú. Ale aj to nestačí vykonať v Bratislave, v Banskej Bystrici či v Košiciach. Skúste sa pozrieť do iných miest na Slovensku.

Pán minister právom tvrdí, že zdravotníctvo je v súčasnosti studňa, do ktorej sa vlievajú peniaze a ony sa stále strácajú. Súhlasím s vami. No našou povinnosťou je hľadať a odstraňovať tento stav. Žiaľ, seriózne riešenia v tejto situácii nie sú obsiahnuté vo vládnom vyhlásení. Nedostatok zdrojov chce vláda riešiť na úkor občana.

I preto sa vás pýtam, pán minister - koľko prostriedkov vynaložia zdravotné poisťovne na svoju reklamu? To sú peniaze, ktoré sú stiahnuté niekde inde. Po druhé - koľko prostriedkov venujú zdravotné poisťovne na vybavenie svojich kancelárií, nájomného, platov zamestnancov, autoprevádzky atď.? To sú všetko peniaze daňových poplatníkov neproduktívne odčerpané na úkor pacienta. Keď tvrdíte, že všetko chcete robiť v prospech pacienta, nenapadlo vám, že by pre Slovensko stačila jedna zdravotná poisťovňa? Dajte si veci prepočítať a zistíte, že by sa ušetrili nie milióny, ale miliardy.

Ďalej tvrdíte, že na lieky sa vynakladá 40 % všetkých prostriedkov zdravotníctva. Pán minister, nestálo by za to pozrieť sa bližšie na dílerov liekov, ktorí majú rabat, a cez koľkých dílerov prejdú príslušné lieky, kým sa dostanú k pacientovi? A vôbec, je vôbec podľa vás humánne, keď jednotlivec zarába na chorobe pacienta? Je humánna spoločnosť, ktorá to pripustí?

Vymenoval som skutočne len niektoré oblasti pre vládu, kde vláda môže ročne ušetriť nie milióny, ale miliardy korún. Na to je potrebné len zmeniť prístup vlády. Vláda však ukazuje, že o to nemá záujem. Pre ňu je jednoduchšie spoplatniť radového občana. Všetky otázky súvisiace s hospodárskou krízou na Slovensku, spôsobenou predovšetkým realizáciou nesystémových opatrení v ekonomike poslednou vládou, súčasná vláda chce jednoznačne riešiť reštriktívnou cestou na úkor radového občana. Pritom sa tvári nechápavo, zákonným následkom týchto riešení, ktoré bezpochyby povedú k ďalšiemu znižovaniu výroby z dôvodu poklesu kúpyschopnosti obyvateľstva Slovenska. Vláda sa tak zákonite dostáva do stavu, z ktorého nepozná východisko.

Tieto skutočnosti ma vedú k rozhodnutiu, že predkladaný program vlády je v rozpore so záujmami občanov Slovenska, a preto pre mňa samotného neprijateľný. Ďakujem. (Potlesk.)