B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec bol posledný, ktorý vystúpil v rámci doobedňajšieho rokovania. Teraz mám za povinnosť ešte pred vyhlásením prestávky vás upozorniť na dve veci. Bude zasadať o 13.45 hodine výbor pre sociálne veci a bývanie v zasadačke výboru a pán predseda Národnej rady zvoláva na 15.00 hodinu poslanecké grémium, takže prosím členov poslaneckého grémia, aby si to zapamätali, že o 15.00 hodine bude toto zasadnutie.
Vyhlasujem prestávku do 14.00 hodiny. Prajem vám dobrú chuť.
(Prerušenie rokovania o 12.08 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 14.03 hodine.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, máte veľmi pekný telefón, ale bolo by lepšie, keby ste ho používali vonku. (Reakcia poslanca.) To je absolútne jedno, do rokovacieho priestoru je zakázané nosiť telefóny.
Panie poslankyne, páni poslanci, mali by sme pokračovať v rokovaní, spravodajcu už máme, ale pán navrhovateľ tu ešte chýba, takže vyzývam jedného z navrhovateľov, aby sa vrátil do rokovacieho priestoru, aspoň jeden z nich, a samozrejme aj členov vlády, lebo kým tu nebudú, tak neotvorím rokovanie.
(Pauza pre neprítomnosť navrhovateľov v rokovacej sále.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, takže konečne môžeme pokračovať. Máme tu aj členov vlády.
Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Kolesár a pripraví sa pán poslanec Hrdlička. Nech sa páči, máte slovo.
E. Kolesár, poslanec: Vážená Národná rada Slovenskej republiky, vážení členovia vlády, na predloženom programovom vyhlásení vlády, ktoré ste dodali Národnej rade Slovenskej republiky, sa dá povedať, do tohto momentu už v podstate neostáva suchá ani nitka. Dúfam, páni poslanci, hlavne vládnej koalície, že nebudete viniť nás opozíciu z toho, že kritizujeme programové vyhlásenie vlády, ale že skôr túto kritiku budete smerovať k členom vlády za svoje poslanecké kluby za to, že takto pripravený materiál prišiel do Národnej rady Slovenskej republiky.
Keďže moji predrečníci už spomenuli skoro všetky oblasti programového vyhlásenia vlády, nebudem vás, samozrejme, dlho oberať o čas, pretože - aj ako vidno pri tomto začiatku rokovania dnešného poobedňajšieho - nemáme veľmi veľkú ochotu sa vzájomne počúvať, a som presvedčený o tom, že tak, ako ste nám hlasovanie predviedli už minulý týždeň, takže takýmto spôsobom odhlasujete programové vyhlásenie vlády, aj keby sme zasadali nepretržite ešte 3 týždne.
Dovoľte mi však, aby som predsa len ako člen výboru pre ľudské práva a národnosti upriamil pozornosť na problém, o ktorom sme tu ešte nehovorili v posledných dňoch tejto rozpravy, a to je problém, ktorý - myslím si, že na tom sa zhodneme - je časovanou bombou, a to je problém rómskej komunity. Myslím si, že pohadzovanie tohto problému ako horúceho zemiaka tak, ako ho predvádzate v posledných týždňoch, len dokazuje a dokladuje moje presvedčenie, že tak ako vo väčšine oblasti, ani v tejto oblasti nemáte do týchto chvíľ a do týchto dní pripravené potrebné jasné a rozhodné riešenia. Samozrejme, že sa to odrazilo aj vo formuláciách, ktoré ste použili v programovom vyhlásení vlády.
Tak, ako je naformulovaná aj táto časť, je vlastne pripravené aj celé programové vyhlásenie vlády. Je nanajvýš všeobecné, nekonkrétne a hlavne vás k ničomu nezaväzujúce. Veľmi dobre si uvedomujem, že riešenie takéhoto závažného problému je, samozrejme, dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje skutočne niekoľko rokov. Vy tu však prichádzate po 4 rokoch a venujete tejto oblasti, ktorú ste v programovom vyhlásení vlády označili za jednu z priorít, len tri, slovom, tri súvetia. Pozorne som si vypočul aj obhajobu programového vyhlásenia vlády vo výbore pre ľudské práva a národnosti od pána podpredsedu vlády Csákyho, ktorý sa 4 roky venoval rómskej problematike, ale, žiaľ, veľa som sa o riešeniach nedozvedel. Ale poďme ďalej.
Jednoznačné zníženie životnej úrovne občanov Slovenskej republiky od 1. januára 2003, ktoré aj sami pripúšťate, a myslím si, že samozrejme úmyselne pri tom tvrdíte, že bude len dočasné, postihne najviac, akože inak, najslabšie vrstvy obyvateľstva. A tu, myslím si, že na tom sa tiež môžeme zhodnúť, spokojne môžeme zaradiť minimálne 95 % občanov rómskej komunity. A tu aj nastanú obrovské problémy. Som presvedčený a myslím si, že táto armáda vo väčšine a z drvivej väčšiny nezamestnaných Rómov, rómskych žien na materskej dovolenke, Rómov na invalidnom dôchodku a ich deti sa po avizovanom znížení životnej úrovne, ktorá je už pri tomto etniku aj tak žalostne nízka, pohne smerom k nerómskej časti spoločnosti. Pohne preto, že tu si bude zákonite zlepšovať svoju sociálnu situáciu, a to už či na zemiakových poliach, v tlačeniciach v supermarketoch, v našich osobných autách alebo v nočných uliciach.
Ja sa pýtam - ako sme pripravení aj na takúto situáciu, ktorá sa bude v spoločnosti objavovať? Dúfam a verím, že si takto nepredstavujete naplnenie vašej priority z programového vyhlásenia vlády, kde citujem, že budete "dbať na aspekty harmonického spolunažívania občanov rómskej a nerómskej národnosti". Samozrejme, že všetci občania v našej spoločnosti musia mať rovnaké práva, a nielen práva, ale aj povinnosti. O tom niet pochýb a o tom sa nemôžeme sporiť. Ale ak nezabezpečíme po poklese životnej úrovne Rómov dostatočne rýchle opatrenia tak, aby nedošlo k situáciám, ktoré som pred chvíľočkou spomínal, tak si myslím, že sa nepriblížime riešeniu rómskeho problému, ale, naopak, vzdialime, pretože tým budú Rómovia prirodzene vytesnení ešte viac na okraj slovenskej spoločnosti, ako to bolo dosiaľ.
Po prečítaní programového vyhlásenia vlády, po dôkladnom prečítaní, ako aj na základe vývoja v tejto otázke, tak ako som už povedal, ktorú si niekoľko týždňov už v koalícii prehadzujete, som presvedčený, že takéto opatrenia a zámery, ktoré by garantovali posun v tejto oblasti, momentálne pripravené nemáte. Jedným dychom hovoríte o tom, ako to vyplýva z formulácií v programovom vyhlásení vlády, že budete "naďalej podporovať, pokračovať", dokonca že "dobudujete" atď. Všetko formulácie, z ktorých vyplýva, že teda ste už mnoho v tejto veci urobili. Výsledky však už také nie sú. Na druhej strane, samozrejme, proti týmto výsledkom kritizujete splnomocnenkyňu vlády Orgovánovú, že neriešila problémy, že nedostatočne využila svoj úrad na riešenie problémov tak, ako by bolo potrebné. Dohadujete sa o tom cez médiá. Rozporov je tu, samozrejme, viac ako dosť.
Pripravujete aj nové projekty, teda projekt ANO, a sú to všetko, samozrejme, "ľúbivé" a zaujímavé projekty, ktoré si však vyžadujú niekoľko rokov, a ich úspešnosť dnes nevieme ani len predpokladať. Pýtam sa preto zástupcov vlády alebo vlády Slovenskej republiky - ako chcete riešiť problémy, ktoré budú vznikať v priebehu nasledujúcich mesiacov? To som hľadal a, žiaľ, nenašiel v programovom vyhlásení vlády, ktoré ste nám predložili. Myslím si, že nedostatočne ste prepracovali tento problém a pripravíte slušným občanom Slovenskej republiky okrem katastrofálneho zníženia životnej úrovne v nasledujúcom roku aj bonus, ktorý môže, žiaľbohu, nastať a ktorý som sa vo svojom príspevku snažil načrtnúť a jeho dôsledky pre život, pre pokojný život občanov Slovenskej republiky nebudem teraz domýšľať. Ak teda nemáte pripravené okamžité kroky, ktoré budú tlmiť javy, o ktorých som sa aj vo svojom vystúpení snažil hovoriť, žiadam vás teda, aby ste aspoň zabezpečili pokojný život občanom Slovenskej republiky v nasledujúcom období, ak už teda nie ste schopní im zabezpečiť život dôstojný.
Panie poslankyne, páni poslanci, predložené programové vyhlásenie ako celok ma nepresvedčilo o tom, že je tým dokumentom, ktorý dáva správny smer rozvoja Slovenska na prospech jeho obyvateľov. A preto ho ani ja v takto predloženej podobe nemôžem podporiť. Samozrejme, dámy a páni, že so mnou nemusíte súhlasiť, ale dovoľte mi, aby som vám poďakoval za to, že ste ma vypočuli. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Hrdlička. Pripraví sa pán poslanec Fajnor.
J. Hrdlička, poslanec: Ďakujem pekne. Vážení členovia vlády, vážený pán predsedajúci, vážené auditórium, dovoľte mi vyjadriť stručné stanovisko k tej časti Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktoré sa týka predovšetkým sociálnej oblasti. Úvodom však musím skonštatovať, že predkladané programové vyhlásenie vlády považujem ako celok za veľmi všeobecné, nekoncepčné a nič nehovoriace. Keby bolo zaradené do stredoškolskej odbornej činnosti, určite by neuspelo. Som presvedčený, že autori veľmi dobre vedia, čo ním striktne a dôkladne sledujú. Niet pochýb o tom, že sú to zámery protiľudové. Myslím si, že predkladané programové vyhlásenie vlády je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a je jasným príkladom likvidácie posledných pozostatkov sociálneho štátu. Vrátim sa však k mnou sledovanej sociálnej oblasti.
Jedným z deklarovaných vládnych cieľov v tejto oblasti je vytvorenie spravodlivého dôchodkového systému. Ja však dopĺňam, že spravodlivého nie pre všetkých, ale len pre vyvolených. Diferencovaný prístup vlády k našim spoluobčanom považujem za neprijateľný. Na naštartovanie systému sporenia prostredníctvom individuálnych účtov chce vláda použiť prostriedky z odpredaja štátneho majetku. V tejto súvislosti chcem vláde odporučiť, aby k tomuto cieľu použila a využila prostriedky z predaja majetku štátu, ktorý nadobudol štát po roku 1990. V oblasti nemocenského poistenia je s ohľadom na súčasnú životnú úroveň občanov absolútne nezodpovedné od vlády, keď deklaruje záujem uskutočniť presun úhrady nemocenských dávok pri krátkodobej práceneschopnosti zo Sociálnej poisťovne na zamestnávateľa a na zamestnanca. Je skutočnosťou, že reforma zdravotného poistenia je nevyhnutná. Riešenie však vidím vo vytvorení a prevádzkovaní štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne a prostredníctvom nej v garantovaní bezplatnej zdravotnej starostlivosti občanov, ktorá je zakotvená v Ústave Slovenskej republiky.
Z programového vyhlásenia vlády vôbec nie je jasné, akým spôsobom sa bude vláda usilovať o zníženie zamestnanosti. Vláda ani v náznakoch neprejavuje záujem o jej odstraňovanie postupným vytváraním nových pracovných miest, ale skôr akousi podivnou stimuláciou motivácie ľudí hľadať si prácu, ktorej v mnohých regiónoch niet. Je to dôkazom, vážené dámy a páni, nekompetentného prístupu k danému problému. Za profesionálny prístup považujem podporu rastu ekonomiky v regiónoch s najväčšou nezamestnanosťou a dôkladnému rozpracovaniu štátneho programu hospodárskej politiky a legislatívy, a teda vytvorenie podmienok na získanie pracovných miest absolventom škôl. Oceňujem naznačenú snahu vlády o integráciu zdravotne postihnutých do plnohodnotného života v podkapitole Sociálne služby. Taktiež, i keď veľmi povrchne naznačené, úsilie bojovať proti podvodom a korupcii vo všetkých oblastiach sociálnej politiky. Sú však žiaduce konkrétne námety či východiská pri riešení týchto problémov.
Vážené dámy a páni, je veľmi zaujímavé, že vláda, ktorá veľmi tvrdo presadzuje začlenenie Slovenskej republiky do Európskej únie, nezahrnula do svojho programového vyhlásenia priestor pre Európsku sociálnu chartu a Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia. Neobsahuje ani snahu o podporu európskeho sociálneho modelu a sociálneho dialógu. Pomoc chudobnejším občanom prostredníctvom charity a dobročinnosti, ktorú naznačuje vláda, považujem za výsmech tejto skupiny obyvateľstva a pohŕdanie humanitou. Obsah programového vyhlásenia vlády neobsahuje konkrétne motívy riešenia našich spoločenských problémov a je jasným dôkazom necitlivého a netolerantného prístupu k občanom. Ako sa uvádza i v stanovisku Rady predsedov Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky k Programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky, je toto programové vyhlásenie vlády vo svojej podstate antisociálny a protiľudový dokument, ktorý bude vytvárať podmienky na to, ako bolo viackrát spomenuté, aby bohatí ďalej bohatli a chudobní ešte viac chudobneli.
Vážené dámy a páni, práve zo spomenutých, ale i iných dôvodov nemôžem ani ja vyjadriť svoju podporu programovému vyhláseniu vlády. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fajnor, pripraví sa pán poslanec Vajda.
K. Fajnor, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážená vláda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, po preštudovaní Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, ktoré nám bolo predložené, musím ako môj predchodca konštatovať, že je v rozpore so základným zákonom Slovenskej republiky, totiž s ústavou. A to konkrétne v čl. 36, ktorý zamestnancom garantuje právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Je samozrejme v rozpore aj s ďalšími ústavnými článkami, ktoré občanom Slovenskej republiky dosiaľ garantujú bezplatné zdravotníctvo a školstvo.
V dokumente sa absolútne nespomínajú pre väčšinu občanov tejto republiky také dôležité veci, akými sú životná úroveň, rast reálnych miezd a platov. Nie náhodou a pravdepodobne ani nedopatrením sa tieto pre väčšinu obyvateľstva najdôležitejšie veci do programového vyhlásenia nedostali. Boli by totiž v príkrom rozpore s množstvom reštrikcií ukrytých v jeho jednotlivých kapitolách a s opatreniami, ktoré ďalej znižujú doterajšie sociálne štandardy našich obyvateľov. Je nám veľmi ľúto, ako už bolo spomenuté mojím kolegom, že v dokumente sa nenašlo miesto pre Európsku sociálnu chartu ani pre Európsky zákonník sociálneho zabezpečenia, čo podľa nášho názoru nezodpovedá deklarovanému úsiliu o vstup Slovenska do Európskej únie. Programové vyhlásenie, ako sme konštatovali, je vlastne antisociálny a protiľudový dokument, ktorý bude vytvárať podmienky na otváranie a vstup biedy na Slovensko.
Základom predkladaného programového vyhlásenia vlády sú programové tézy koaličných strán, odsúhlasené v rámci koaličnej dohody, a zámer udržania mocenskej stability vládnej koalície. Politickým základom sú tézy, na ktorých sa dohodli koaliční partneri a ktoré nevyplývajú, ba sú v rozpore s volebnými programami koaličných strán. Z tohto pohľadu programové vyhlásenie možno chápať ako výlučne účelový dokument v záujme vládnej koalície, a nie dokument, ktorý sa predkladá v záujme občanov Slovenskej republiky. Takto formulované programové vyhlásenie je v ostrom rozpore s proklamovanými zámermi v úvode programového vyhlásenia, ktoré charakterizujú program vlády ako nový impulz na rozvoj našej vlasti, ako plán na riešenie problémov Slovenska a ako plán na dôstojné, rešpektované a zodpovedné postavenie Slovenska v Európskom spoločenstve.
Vláda deklaruje principiálnu snahu realizovať efektívny, štíhly a nie drahý štát. V texte vyhlásenia sa na efektívnosť opakovane odvoláva. Nekonkretizuje, čo znamená však pre občana. Z hľadiska vnútroštátnej politiky programové vyhlásenie popiera ústavou garantované hospodárstvo nášho štátu založené na princípoch sociálne orientovanej trhovej ekonomiky a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami ústavy zabezpečujúcimi hospodárske, sociálne a kultúrne práva pre občanov. Na občana sa paušálne pozerá s nedôverou, ba podozrievavo. Zakladá vážnu disproporciu medzi politickými vyhláseniami vlády, hospodárskou situáciou v štáte a sociálnym postavením občanov. V programe nie je konkrétne rozpracované riešenie tých problémov, ktoré je akútne potrebné riešiť v záujme občana, a to je nezamestnanosť, málo pracovných príležitostí, zväčšovanie rozdielov medzi ľuďmi a vysoké životné náklady.
Z hľadiska integračných snáh Slovenska do európskych štruktúr programové vyhlásenie nerešpektuje otázky posilnenia sociálnej politiky ako produktívneho faktora a účinného nástroja pri sledovaní špecifických cieľov zameraných na ochranu jednotlivcov, znižovanie nerovnosti a dosiahnutie sociálnej súdržnosti v zmysle prijatých dokumentov. Programové vyhlásenie vlády by malo rešpektovať prijatý európsky sociálny model s osobitným zreteľom na skutočnosť, že Európska únia má v programe dosiahnuť v roku 2010 plnú zamestnanosť. Spoluprácu so sociálnymi partnermi a sociálny dialóg vláda v programe neupravuje. Predložený program vlády nerieši stratégiu Slovenskej republiky v realite rozširovania únie. Nezakladá kroky na riešenie ekonomických dosahov rozširovania na občanov nášho štátu, riešenie dôsledkov integrácie, vývoj životnej úrovne obyvateľstva, vzdelanosť a na ďalší hospodársky rozvoj, na vývoj nezamestnanosti v súvislosti s pripravovaným vstupom do Európskej únie. Vláda v programe nedeklaruje, ako sa pripravuje na kompenzáciu rozdielu v priamych platbách po prijatí za člena krajín Európskej únie. Nedeklaruje, kto bude hájiť záujmy občanov a starať sa o ich ekonomické, sociálne zabezpečenie.
Tieto a ďalšie otázky súvisiace s pripravovaným vstupom nie sú v materiáli zapracované. Ekonomický program vlády je realizáciou silne pravicovej politiky v jej najhrubšej podstate. Ráta s reformou verejných financií. Jej základným prvkom má byť zavedenie tvrdého rozpočtového obmedzenia v celom okruhu verejných financií. Podľa mnohých odborníkov tvrdé rozpočtové obmedzenie nestačí, nevyhnutné je riešiť komplexný systém verejných financií, pri ktorom by sa občanovi ponechalo viac a štát by menej míňal. Ani efekt opatrenia zbližovania sadzby daní nie je ekonomicky zdôvodnený. Za odvážne možno považovať splnenie ekonomických kritérií na vstup Slovenska do Európskej menovej únie, ktoré sa vláda zaviazala splniť do roku 2006. Najdôležitejším kritériom je znížiť deficit verejných financií pod 3 % HDP. Ambíciou vlády je vytvoriť podmienky na zdravé podnikateľské prostredie a zvýšiť konkurencieschopnosť, a to znížením odvodov, zjednodušením daňovej legislatívy, posilnením vymožiteľnosti práva, bojom proti korupcii a tak ďalej. Toto plnenie je rizikové, pretože - ako mnohí predo mnou spomenuli - nie je konkrétne zadefinované.
Na základe skôr uvedených skutočností a v tejto optike predloženie a obsah programového vyhlásenia novokonštituovanej vlády považujem za rutinnú záležitosť s vopred daným nezáujmom akceptovať reálny stav nášho hospodárstva, nezáujmom akceptovať výsledky analýzy, diskusie a konštruktívne podnety opozície. Z tohto dôvodu preto programové vyhlásenie vlády nebudem podporovať. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalší v rozprave je pán poslanec Vajda, nech sa páči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Arvay.
M. Vajda, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, ctená snemovňa, veľmi stručne by som sa chcel vyjadriť dvoma poznámkami k stati Zdravotníctvo v programovom vyhlásení, a to najmä z pohľadu vlastnej praxe lekára prvého kontaktu.
V celkovom filozofickom pohľade na túto stať sa stotožňujem s prevažnou väčšinou predrečníkov, ktorí sa k problematike v zdravotníctve vyjadrovali a v prevažnej miere s analýzou tohto programového vyhlásenia pána poslanca Soboňu. Takže sa nechcem opakovať. Som presvedčený o tom, že razantným bojom proti lobizmu a korupcii v oblasti zdravotníctva, kde priam miznú miliardy korún, je možno nájsť toľko rezerv, že reformu zdravotníctva nie je potrebné robiť formou zvyšovania ďalšej spoluúčasti občana pacienta. Z tohto dôvodu programové vyhlásenie vlády nepodporím.
Za minulý rok bolo vydané na lieky a zdravotnícke pomôcky v našej vlasti 20 mld. korún, čo sami uznáte, že je obrovská suma. Lieková politika v krajine je podľa môjho názoru plne pod kontrolou zahraničných farmaceutických gigantov a ich zisku zo spomínanej sumy. Ich lobizmus, dovolím si povedať, že aj korupcia sú ukážkou pri každej novelizácii kategorizácie liekov, kde by som ako príklad uviedol, že antidepresívum v hodnote 1 200 korún je bez preskripčného obmedzenia a obyčajné dezinfekčné očné kvapky v hodnote 40 korún alebo jednoduchá kortikoidná masť za 50 korún je s preskripčným obmedzením. Aby sa k tomu pacient dostal, tak musí navštíviť svojho obvodného lekára, musí cestovať za príslušným odborným lekárom a vo výslednom efekte ho cestovné stojí viac než cena samotného lieku.
Dennodenným ovplyvňovaním ambulantných lekárov týmito farmaceutickými firmami prostredníctvom svojich dílerov, korupčným ovplyvňovaním formou poskytovania rôznych lukratívnych služieb až po exotické dovolenky dosahujú svoj cieľ na úkor tejto republiky a hlavne jej zdravotníctva. Preto by som za naozaj konkrétne považoval v programovom vyhlásení vlády napríklad formuláciu o tom, že sa dosiahnu úspory vo výdavkoch na lieky napríklad o 10 % zavedením účinných kontrolných mechanizmov a hmotnou stimuláciou lekárov ambulantnej praxe. K tomu prijať patričné zmeny v Liečebnom poriadku a pri tvorbe kategorizácie liekov. A určite by to nebolo na úkor pacienta. V programovom vyhlásení je akurát zmienka o tom, že sa kategorizácia liekov prenesie z ministerstva financií na ministerstvo zdravotníctva. Pre mňa to je asi toľko, ako keby som povedal, že sliepočka, ktorá znáša zlaté vajíčka, sa preloží z jedného kurína do druhého kurína.
Ďalším, nazval by som, priam osím hniezdom, o ktorom sa v programovom vyhlásení taktne mlčí, a to určite najmä z dôvodu lobizmu, je otázka, nazval by som to, štruktúry lôžok v našich zdravotníckych zariadeniach. Už to tu bolo spomínané. Mám tým na mysli ceny a lôžko. Túto otázku sa pokúšal riešiť už predchodca pána ministra Zajaca a mám pocit, že bol veľmi rýchlo umlčaný. V bežnej každodennej praxi to vyzerá asi tak, že odpratať nepohodlnú babičku na tri týždne do fakultnej nemocnice alebo s obyčajnou valtotilatačnou liečbou pre ischémiu dolných končatín ležia pacienti v nemocnici tretieho typu, čo znamená obrovské výdavky pre poisťovne, a pritom takúto záležitosť by v prevažnej miere zvládol aj lekár prvého kontaktu. Chcel by som stručne poukázať na týchto dvoch príkladoch, že je veľa neuralgických bodov v rámci samotného zdravotníctva, ktorých razantným riešením je možné, obrazne povedané, získať finančné prostriedky aj v rámci samotného rezortu, a nie len na úkor jednosmerného zamerania sa na vrecko občana pacienta.
Chcel by som sa ešte vyjadriť k včerajším faktickým poznámkam pána Hoptu a Urbániho. Ja súhlasím s pánom Urbánim v tom, že došlo k skvalitneniu a k výraznému pokroku medicíny na Slovensku, s tým súhlasím. Ale nie s tým, že úroveň zdravotnej starostlivosti sa zvýšila. To určite nie.
A na záver by som chcel poprosiť najmä pánov poslancov a panie poslankyne z koalície, bol som cez víkend doma, bývam v malej dedine na východe a niekoľkými príkladmi by som chcel poukázať na to, akým spôsobom sa dotkne v podstate aj toto programové vyhlásenie a zákony prijímané v skrátenom legislatívnom konaní bežného občana. Zisťoval som si v štyroch okolitých dedinách, aké sú napríklad platby v bežnom rodinnom dome 10 x 10 s tromi-štyrmi izbami, kuchyňou a špajzou. Priemerne sa to pohybuje od 1 000 do 1 200 korún mesačne. Keď zvýšime cenu plynu od januára o 43 %, to je už hneď výdavok minimálne tých 500 korún. Za elektrickú energiu platí bežná domácnosť okolo 2 000 až 2 500 korún. Občanovi zvýšime cenu elektriny o 33 % , to je už hneď 700-800 korún. Čiže len tieto dve položky od januára, a to hovorím o úplne bežnej rodine, ho budú stáť 1 300 korún.
Dcéra mi chodí na vysokú školu, prišla cez víkend domov, prvý argument: od nového roka za internát miesto 900 korún budem platiť 1 500. Preprava, cestovné z 200 na 400. Syn, ktorý dochádza proste 20 km, mesačný z 200 na 500.
Keď si uvedomíme všetky tieto dôsledky a takto začneme rátať korunu ku korune, tak nemôžeme hovoriť o nejakých 560 korunách o nákladoch na jednu štvorčlennú rodinu, lebo tieto sa v skutočnosti budú pohybovať v tisícoch. A keď zoberieme tieto okrajové vidiecke časti, kde je väčšina nezamestnaných, ak čo robí niečo na družstve s priemernými platmi okolo šesť-sedem tisíc korún - aký to na nich bude mať dosah? Čo to vyvolá? A na druhej strane rómska problematika v týchto zmiešaných oblastiach, kde trebárs žijem aj ja. Znížením sociálnych dávok, prvé, čo bude, odpoja ich od elektriny, od plynu a v krátkom čase, by som povedal, môžeme očakávať obdobný systém, ktorý sa odohral v Kosove.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja vás naozaj prosím, že skutočne by sa bolo treba zamyslieť nad všetkými týmito zákonmi a nad celým programovým vyhlásením, hlavne nad jeho dosahom na občana. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Krajči, keďže pán poslanec Arvay je ospravedlnený nadnes, lebo je chorý. Takže on zatiaľ stratí poradie. Ak by stihol prísť ešte v dohľadnom čase, tak, samozrejme, bude mu umožnené vystúpiť.
Takže, pán poslanec Krajči, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Zala.
G. Krajči, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ja vo svojom vystúpení povedal niekoľko myšlienok týkajúcich sa Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2002 - 2006.
Vzhľadom na to, že nie som novým poslancom ako časť kolegov, ktorí tu sedia, a poznám, aká procedúra s prijímaním programového vyhlásenia súvisí, chcem povedať, že scenár sa presne opakuje s tým, ktorý bol v predchádzajúcom volebnom období. Naučili ste sa to od nás, pán Mikloško, myslím, že ste dobrí žiaci, ba dokonca ste preskočili aj učiteľov a jednoducho ste vytvorili absolútne informačné embargo na vystúpenia poslancov, ktorí v tejto snemovni vystupujú a ktorí upozorňujú na chyby a nedostatky, ktorých sa dopustíte v súvislosti s prijímaním tohto programového vyhlásenia vlády. Čiže tie myšlienky, ktoré tu zaznievali pri dohode, o tom, kto bude členom ktorého výboru alebo predsedom ktorého výboru, a hovorilo sa, že opozícia s koalíciou našli spoločné riešenia, nie sú pravdou. Jednoducho väčšina terorizuje menšinu a tento spôsob politiky sa prenáša aj do politickej kultúry, ktorá tu štyri roky vládla. Nevidno žiadne zmeny a žiadnu snahu túto vzniknutú situáciu riešiť. Aj napriek tomu, že sa tu vyrozprávame - a väčšinou vystupujú poslanci opozície -, pre budúcnosť je potrebné zaznamenať tieto vystúpenia a myslím si, že v tých brožúrkach, ktoré postupne dostanete, bolo by dobré, aby ste ich rozdali aj svojim voličom, aby vedeli, čo tu hovorila aj opozícia.
Dovoľte mi teda, aby som pristúpil k samotnému dokumentu, ktorý máme schváliť, podporiť alebo nepodporiť, pričom už jednoznačne vieme, že programové vyhlásenie vlády bude podporené 78 hlasmi a tým spôsobom nadobudne aj účinnosť. Jednoducho je potrebné povedať, že táto cesta nebude tou najlepšou cestou, ktorú by Slovensko malo voliť. Na úvod by som si dovolil všeobecnú charakteristiku obsahovej náplne navrhovaného programu vlády a neskôr vo vystúpení sa zameriam na problematiku obrany štátu, kolektívnej bezpečnosti a reformy ozbrojených síl.
Programové vyhlásenie vlády Mikuláša Dzurindu, schválené kabinetom v novembri 2002, možno charakterizovať ako súhrn nekonkrétnych opatrení a odporúčaní, ako by sa mal správať štát a jeho spoločnosť v najbližších štyroch rokoch. Vládny program však nemá konkrétne opatrenia a riešenia aktuálnych problémov Slovenska. Je síce rozsiahly, ale bezobsažný materiál. Chýbajú v ňom základné ambície vlády podložené jednoznačnými riešeniami, vyčíslené nárokmi na štátny rozpočet a časovými horizontmi. Nedá sa z neho vyčítať, koľko nás budú navrhované opatrenia stáť, dokedy budú realizované a ako vyriešené budú problémy, ktoré sa týkajú občanov tejto krajiny.
Programové vyhlásenie absolútne nezodpovedá medzinárod-nému štandardu vládnych programov vyspelých štátov. Frázovitá štylistika z učebnicových poučiek sa strieda s nič nehovoriacimi všeobecnými formulkami, ktoré pri skladaní účtov budú neuveriteľne cenné na širokú manipuláciu s faktami. Moju kritickú charakteristiku dosahujú aj štylisticko-obsahové prostriedky, ktoré autori vládneho programu použili. V návrhu sa hovorí, že "vláda prehodnotí", "vláda dokončí", "rozšíri", "bude presadzovať", "vytvorí podmienky" a podobne. Sú to štylizácie dokazujúce absolútnu nekonkrétnosť návrhu. Dzurindovej vláde nemožno navrhovaný program vyčítať. Poučila sa z vlastných chýb, keď pred štyrmi rokmi sa zaviazala napríklad k výstavbe 14 000 bytov ročne, k zvýšeniu platov a zníženiu nezamestnanosti pod 10 % a podobne. Pri skladaní účtov musela potom aktívne čeliť určitým atakom aj zo strany vlastných voličov. Pri tomto vládnom návrhu nebude musieť priznávať vôbec nič. Nečudo, že ekonomickí, politickí odborníci vnímajú navrhované programové vyhlásenie ako jedno z najslabších v doterajšej histórii Slovenskej republiky.
Existuje mnoho závažnejších dôvodov, prečo program nepodporiť. Programové vyhlásenie vlády je vo svojej podstate antisociálny dokument, ktorý bude prehlbovať sociálnu priepasť medzi spoločenskými kastami. Jednoducho povedané, bohatí budú bohatší a chudobní ostanú chudobnejší. Tieto slová som však nevyriekol ja, ale prezident Konfederácie odborových zväzov Ivan Saktor, ktorého určite nemožno spájať s politikou HZDS. (Smiech v sále.)
Vládny program je tiež protiústavný, keďže likviduje sociálny štát a nepočíta so zvyšovaním miezd občanov a tým aj ich životnej úrovne. Ak schválime v parlamente navrhovaný program, reálna kabinetná politika spôsobí zvýšenie už neúnosnej nezamestnanosti a mesačne bude zvyšovať finančné nároky na priemernú trojčlennú rodinu vo výške takmer 2 000 Sk. Antisociálna politika vlády sa už naplno prejavila v schválení 19 novelizácií súvisiacich s rozpočtom, v ktorých napríklad odobrali valorizáciu platov policajtom, sudcom a prokurátorom, odsunuli ju, a vojaci prídu o koncoročné odmeny vo forme 13. a 14. platu. Sociálne zábezpeky zostali na vedľajšej koľaji už aj tým, že ministrom sociálnych vecí sa stal najpravicovejší politik na Slovensku. Nečudo, že vláda radšej obišla tripartitu a zákony súvisiace s rozpočtom posunula hneď do Národnej rady Slovenskej republiky. Obdobne sa správala aj k poslancom a až minulý týždeň návrh programu predstavila. Poslanci však museli vo výboroch schvaľovať 19 noviel v skrátenom konaní a na dôkladné preštudovanie tohto programového vyhlásenia ostalo minimálne času.
Ako člen výboru pre obranu a bezpečnosť sa však zameriam na stav programového vyhlásenia, časť pomenovanú Obrana štátu, v ktorej sú podkapitoly Kolektívna bezpečnosť a Reforma ozbrojených síl. Moje úvodné výhrady o nekonkrétnosti programu sa dotýkajú aj tejto state. Okrem toho však v kapitole o obrane a bezpečnosti štátu sú rozporné ustanovenia. Hodnotiť ich budem podľa jednotlivých téz koaličnej rady pre oblasť obrany, ktoré sú pilierom navrhovaného programového vyhlásenia vlády.
V úvode kapitoly je pozornosť venovaná hodnoteniu bezpečnostného prostredia vo svete, v ktorom sa podčiarkuje hlavne globalizácia a zvyšujúci sa dynamizmus zmien. Za najväčšiu zmenu bezpečnostného prostredia je považovaná tzv. oblasť nevojenských ohrození, predovšetkým terorizmus. Pri hodnotení úrovne ohrozenia novými hrozbami sa konštatuje, že úroveň ohrozenia Slovenskej republiky nie je vyššia, ale nižšia, než sú ohrozené krajiny NATO. Preto sa slovenská vláda domnieva, že zapojenie sa do spoločnej obrany proti týmto hrozbám podstatne zvýši obranyschopnosť našej vlasti a je preto životným záujmom Slovenskej republiky. Táto časť dokumentu nevybočuje z rámca strešných bezpečnostných dokumentov prijatých Národnou radou Slovenskej republiky v rokoch 2001 - 2002, čiže nič nové pod slnkom. Záujem zapojenia sa do kolektívnej obrany ako životného záujmu Slovenskej republiky však nekorešponduje s ustanoveniami Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky, ktorú sme prijímali v predchádzajúcom volebnom období, kde takýto životný záujem nie je explicitne vyjadrený. Terminologické nedostatky znižujú úroveň podkapitoly a ukazujú minimálne na to, že spracovatelia ignorovali alebo nepoznali schválené bezpečnostné normy a dokumenty.
V druhej časti vláda deklaruje prioritný záujem stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Už geografická poloha Slovenska predpokladá, že členom NATO sa napokon staneme aj my. Otázka je, ako to slovenský štát dokáže finančne uniesť. Vstupové aktivity si vyžiadajú nemálo finančných prostriedkov. Vláda musí na tento účel vytvoriť finančné predpoklady a na otázku, odkiaľ a ako bude financovať náš vstup a povstupové obdobia, vládny program vôbec neodpovedá. Avšak už prvé informácie o príprave rozpočtu na rok 2003 pre ozbrojené sily naznačujú, že z našej strany garantovaná hranica prísunu finančných prostriedkov vo výške 2 % HDP ročne splnená nebude.
V tretej časti kapitoly Obrana je vyjadrený postoj vlády k oblasti reformy Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Vláda chce presadzovať takú reformu, ktorá bude najefektívnejšie zabezpečovať ochranu pred možným ohrozením nášho štátu a jeho občanov. Bude ich zabezpečovať tak, aby sme po prizvaní za člena NATO prispievali k spoločnej obrane slobody a demokracie Slovenska a ostatných členských krajín aliancie. V tejto časti si dáva vláda predsavzatie, ktoré je v rozpore so zásadami doteraz platnými v NATO, ako aj v dokumente Obranná stratégia Slovenskej republiky. Cieľ zabezpečovať individuálne iba ochranu štátu a len pomocou NATO, kolektívnu obranu je cieľ, s ktorým nás do NATO prizvať nemôžu, lebo je v rozpore s článkom 5 Severoatlantickej zmluvy. Najviac je tento cieľ v rozpore aj so všeobecnou zásadou, že ozbrojené sily štátu sú určené predovšetkým na obranu štátu a iba ich časť v zákonom vymedzených prípadoch na aktivity spojené s ochranou.
V nasledujúcich častiach sa budem snažiť komentovať hlavné piliere vládneho programu v časti Obrana štátu. V časti I. Koncepcia ozbrojených síl - model 2010. Samotný proces realizácie v oblasti reformy ozbrojených síl chce vláda realizovať s tým, že Koncepcia ozbrojené sily - model 2010 vytvára zásadný rámec reformy. Strategickým cieľom je vybudovanie malých, ale vysoko kvalitných, primerane vyzbrojených a veľmi dobre vycvičených síl schopných zaručiť obranu štátu a prispieť ku kolektívnej ochrane. Vláda bude preto vraj dbať na schopnosť komunikácie, výcvik, vyzbrojenie a zabezpečenie špeciálnych jednotiek rýchlej reakcie. Takto definovaný cieľ vlády nemá zatiaľ oporu v žiadnom prijatom bezpečnostnom dokumente, čo znamená, že vláda má asi pripravenú v poradí už siedmu reformu ozbrojených síl, čím sa zaradila medzi ďalších reformátorov bez činov a neguje tým podstatu koncepčných dokumentov exministra obrany Stanka. Tento model nemožno považovať za koncepciu v pravom zmysle slova. Model 2010 nepočíta s preferovaním špeciálnych jednotiek. Nie je možné zamieňať poslanie a úlohy ozbrojených síl s U. S. Force, rovnako nepremyslený je z uvedených dôvodov aj záväzok vlády na zdokonaľovanie systému obranného plánovania ako základný nástroj plánovania výdavkov štátu na bezpečnosť a obranu. Toto všetko bude možné len za predpokladu existencie a realizácie strednodobých programov a dlhodobých plánov. Takéto dokumenty nie je možné príchodom na ministerské kreslo zhodiť zo stola a začať novú reformu na úplne iných princípoch. Systém permanentnej reformy je v protiklade s obranným plánovaním.
Po druhé, profesionalizácia armády. Toto predsavzatie je skutočne ambiciózne, avšak zavŕšiť ju v termíne roku 2006 je podľa vojenských odborníkov a podľa nás absolútne nereálne. Hlavným dôvodom budú finančné príjmy na obranu, ktoré budú nedostatočné. Profesionalizácia totiž neznamená len podpísanie zamestnaneckých zmlúv s budúcim profesionálnym vojakom. Profesionalizácia musí riešiť problematiku odkúpenia vojenskej techniky, budov, pozemkov, infraštruktúry a vytvorenie sociálneho systému. Profesionalizácia so sebou prináša mnoho prioritných, ale aj druhoradých problémov, ktoré treba legislatívne a potom aj reálne vyriešiť. Nemožno sa klamať, tak ako v uplynulom období štyroch rokov. Ak nie je dostatok kvalifikovaných a kvalitných záujemcov, tak radšej treba počkať v duchu axiómy - kvantita nie je vždy kvalitou. V programe pri tomto záväzku chýba, koľko bude profesionalizácia armády stáť daňového poplatníka. Ak ju chce vláda zvládnuť za neuveriteľné dva roky, približný rozpočet tejto zásadnej reformy mala v programe aj vyčísliť.
Súvisiacim záväzkom je aj malá a akcieschopná armáda podľa vzoru menších členských krajín NATO. Vytvorenie malej profesionálnej armády spĺňa nároky NATO a je to vhodný systém obranyschopnosti krajiny. Takto je to aj v mnohých demokratických štátoch sveta. Tento zámer treba realizovať komplexne s dôrazom na pomoc pri uplatnení prepúšťania ľudí. Sociálny rozmer tohto návrhu nie je preto zanedbateľný. S profesionalizáciou sa už naštartoval aj proces prepúšťania mnohých dôstojníkov z armády, ktorí žili v bytových jednotkách patriacich Armáde Slovenskej republiky. Po ich prepustení zo služby ich súdnymi príkazmi vysťahúvavajú z bytov a premiestňujú na iné miesta. V mnohých prípadoch je náhradné ubytovanie nedoriešené a nevyhovujúce. Preto sa pýtam - ako sa asi cítia dôstojníci slovenskej armády s odslúženými 15 a viac rokmi v armáde, ktorí na sklonku života nebudú mať ani postarané o bývanie? Chcem sa preto opýtať, koľko je vyčlenených finančných prostriedkov na zmiernenie sociálnych dosahov prepúšťaných vojakov? Vo vládnom programe sa o týchto financiách nič nehovorí.
Po tretie, vytvárať podmienky na rozvoj slovenského obranného priemyslu. Ak sa to podarí, tak to pomôže všetkých obyvateľom Slovenskej republiky. V neblahej pamäti máme ešte rozhodnutie bývalého prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pána Havla, ktorého rozhodnutím sa začal rušiť zbrojársky priemysel na Slovensku. Tieto ekonomické a sociálne dosahy dodnes znášajú občania Slovenskej republiky. Preto nie je zlým zámerom Ministerstva obrany Slovenskej republiky venovať sa oživeniu slovenského zbrojárskeho priemyslu. Obranný a vojenský priemysel Slovenska bol v 90. rokoch účelovo a výrazne potlačený, čím Slovenská republika stratila miliardy korún z tohto odvetvia. Vojenské fabriky boli transformované na fabriky na výrobu ťažkej poľnohospodárskej techniky, avšak na medzinárodných trhoch sa neuplatnili. Rozvoj obranného priemyslu je potrebný aj z hľadiska toho, že Slovensko má skúsenosti, možnosti a meno a na týchto trhoch sa dokáže presadiť. V programe však nie je zmienka o oblastiach, ktoré môžu a musia byť prioritné. Napríklad tanky už v Martine nevyrábame, Zuzany sú prakticky nepredajné a v modernizácii MI-24 robíme len koordinátora. S vojenskou technikou a hlavne odpredajom tej nadbytočnej súvisí v rezorte korupcia. Takýto záväzok vyžaduje koordinovaný postup zákonodarnej, vládnej aj súdnej moci.
Po štvrté, bojaschopnosť Armády Slovenskej republiky. Bojaschopnosť našej armády úzko súvisí so vstupovými konaniami do NATO na jeseň tohto roka. Ak si spomenieme na haváriu dvoch nadzvukových bojových stíhačiek MIG-29, smutne musíme konštatovať, že naša bojaschopnosť evidentne zaostáva za európskym priemerom. Armáda disponuje 21 kusmi MIG-29, z toho schopných boja bolo len 8. Minulý týždeň dve havarovali, ostalo ich teda len 6. Ich obranyschopnosť je tiež spochybniteľná. NATO bude od nás vyžadovať bojaschopný armádny celok. Čo sa týka letectva, problém je aj v tom, že slovenskí vojenskí piloti majú nalietaných ročne o 50 % menej letových hodín ako piloti v krajinách NATO. Slovensko sa hlási do NATO, čo bezvýhradne podporuje aj Hnutie za demokratické Slovensko, čo sme jednoznačne deklarovali, aj keď sme boli vo vláde, ale aj počas uplynulých štyroch rokov v opozícii. Naša podpora integrácii percentuálne zvýšila celospoločenskú podporu obyvateľstva pre vstup do tejto aliancie. Vláda teda mohla priznať, že za armádami NATO zaostávame v bojaschopnosti a koľko nás to bude stáť, aby sme sa im vyrovnali. Letectvo je jeden samostatný celok plný problémov. Náčelník Generálneho štábu v hodnotiacej správe za rok 2001 priznal, že najhorší stav je pri bojových lietadlách. Ak v súčasnosti je bojaschopných len 6 lietadiel, prečo sa zanedbávalo ostatných 15 kusov? Dôvodom mohla byť tiež skutočnosť a možnosť nákupu podzvukových lietadiel HAWK a naše MIG-29 sa jednoducho zanedbávali. Keďže obchodná transakcia nevyšla, prichádzame aj o tú vojenskú techniku, ktorú v súčasnosti vlastníme.
Ďalším problémom, ktorý v tejto súvislosti nedovolím si nespomenúť, je otázka deblokácie ruského dlhu voči Slovenskej republike. Predchádzajúca vláda, ktorá je pokračovaním tejto vlády, jednoducho 50 % deblokácie ruského dlhu predala v smiešnej hodnote 30 %, pričom provízie z tejto transakcie bežali do vreciek súkromných spoločností blízkych vládnej koalícii. Som zvedavý, a vo vládnom programovom vyhlásení sa o tom vôbec nehovorí, ako chceme deblokovať druhých 50 % formou tovarovej deblokácie.
Po piate, obrana a rozpočet pre obranu. Na záver je aktuálna problematika týkajúca sa rozpočtu pre armádu. Už som spomínal, že v programe sa vláda zaväzuje vyčleňovať na obranu štátu finančné prostriedky vo výške 2 % HDP ročne. Podľa neoficiálnych informácií z ministerstva obrany bude rozpočet na budúci rok 2003 pre obranu na úrovni 1,85 % HDP. Otázka tiež znie - odkiaľ bude štát brať peniaze pri zvyšujúcom sa deficite štátneho rozpočtu? Riešením bude prenechávať toto finančné bremeno na radových vojakov. Už na budúci rok prídu o 13. a 14. plat, sociálny príspevok na bývanie. Ak by sme boli pri vláde, prostriedky určite nájdeme a nebudeme to riešiť na úkor ľudských zdrojov. Treba ich hľadať absolútne inde. Faktom tiež zostáva, že peňazí je v štátnej kase nedostatok, a preto treba s nimi rozumne nakladať.
Na záver len zhrniem, že programové vyhlásenie vlády v oblasti obrany štátu je málo zrozumiteľné a nejednoznačné. V niektorých jeho častiach sa vyskytujú nedostatočne podložené a málo premyslené záväzky, ktorých splnenie bude pomerne komplikované a vo výnimočných prípadoch aj neuskutočniteľné. Návrh je plný fráz a všeobecných deklarácií, ktoré nedovoľuje konkretizovať čiastkové oblasti na konkrétne úlohy a ciele. Vyznačuje sa plytkosťou, ktorá odzrkadľuje nemohúcnosť odborníkov koalície jasne a jednoznačne formulovať problémy, ktoré je potrebné riešiť v rezorte ministerstva obrany. NATO sa používa doslova ako zaklínadlo, ktoré všetky naše problémy vyrieši. Nie je to tak. My si ich budeme musieť vyriešiť sami, a dokonca si ich budeme musieť sami aj zaplatiť. V návrhu tiež chýbajú záväzky vo vzťahu k deblokácii, o ktorej som hovoril, napríklad pri riešení otázky bojaschopnosti našich MIG-29. Dá sa očakávať, že rozpracovanie vládneho programu do podmienok Ozbrojené sily Slovenskej republiky odštartuje ich novú reformu, ktorú s veľkým očakávaním budeme sledovať, ako sa bude ďalej vyvíjať.
Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi preto na záver povedať, že programové vyhlásenie vlády v tejto podobe nezodpovedá našim predstavám, a preto ho nebudem podporovať. Ďakujem. (Potlesk.)