P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec, budeme pokračovať v rozprave po skončení rozpravy, pretože by bolo nekorektné voči ostatným pánom poslancom, ktorí sú prihlásení do rozpravy, aby sme im zabránili vystúpiť. Národná rada potom hlasovaním rozhodne, ako ďalej pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona aj o tom, či sú splnené, alebo nie sú splnené ustanovenia § 68 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku.

S faktickou poznámkou pani poslankyňa Belohorská.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem, pán predseda. So všetkou úctou voči vám si myslím, že rokovací poriadok nehovorí o korektnosti alebo nekorektnosti, rokovací poriadok hovorí jasne, ak bol daný návrh na hlasovanie, máte začať hlasovanie.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pani poslankyňa Klára Sárközy.

K. Sárközy, poslankyňa: Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Dovoľte mi, aby som sa v krátkosti vyjadrila k predloženému vládnemu návrhu zákona č. 277 o zdravotnej starostlivosti. Poslanci Strany maďarskej koalície vždy hlasovali za reformné zákony, či išlo o zákon v sociálnej sfére, a takisto za zákony, ktoré budú nasledovať. Vždy sme sa vyjadrovali k tomu, že slovenské zdravotníctvo potrebuje reformu. Teraz tu máme na stole prvý návrh zákona, ktorý predkladá vláda. Musím na začiatok povedať, že poslanci za Stranu maďarskej koalície sú radi, že tento návrh zákona predkladá vláda, pretože si treba priznať, neboli sme nadšení, že to mal byť pôvodne v decembri poslanecký návrh zákona. Nebudem sa teraz vyjadrovať k meritu, pretože sme v prvom čítaní, samozrejme, že v druhom čítaní budeme podávať pozmeňujúce návrhy.

Pán minister, ja by som chcela povedať to, že včera, keď sme sa stretli na pôde zdravotníckeho výboru, boli sme tam viacerí, bola to dosť búrlivá, ale podľa mňa dobrá diskusia. V tejto diskusii treba pokračovať. Aj včera sme sa tam viacerí poslanci obrátili na vás s viacerými otázkami, ktoré pre nás neboli úplne jasné a neboli úplne čisto formulované, takže ja vás prosím, aby sme sa k týmto veciam a otázkam vrátili, a som rada, že pán spravodajca na začiatku povedal, ktoré výbory dostanú tento návrh zákona na prerokovanie. Som rada, že sa to dostane aj sociálnemu výboru, výboru pre ľudské práva a národnosti, samozrejme, finančnému a ústavnoprávnemu výboru. Takže už aj z toho vidíme, že pán predseda Národnej rady pri rozdeľovaní tohto zákona myslel na to, že ide o dôležitý zákon.

Chcela by som povedať, že tak, ako som uviedla, že je to prvý zákon, my by sme boli nesmierne radi, keby sme vedeli, ako tieto zákony budú postupovať. Aj včera sme vás vyzvali na stretnutí a myslím si, že pri druhom čítaní na pôde zdravotníckeho výboru alebo niektorého iného výboru budeme prijímať aj uznesenie, ktorým by sme zaviazali vládu prostredníctvom vás pán minister, aby sme dostali časový harmonogram o tom, ako tieto zákony budú za sebou nasledovať, pretože tento návrh zákona sa týka jednej časti, ale, samozrejme, za tým bude musieť nasledovať zákon o Liečebnom poriadku, zákon o poisťovniach a podobne.

Poslanci za Stranu maďarskej koalície budeme hlasovať za tento návrh zákona v prvom čítaní, ale v druhom a treťom čítaní budeme hlasovať vtedy, keď budeme vedieť, kedy, v akom harmonograme budú dané do parlamentu tie ostatné zákony, a po druhé, keď sa nám technicky podarí zvládnuť tie problémy, ktoré sa včera pri prvej diskusii vynorili.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Murgaš, nech sa páči, ďalší prihlásený do rozpravy.

M. Murgaš, poslanec: Dámy a páni. Vo vyspelých krajinách sa v posledných rokoch sústreďuje pozornosť na zdravotníctvo najmä pre stály rast výdavkov na zdravotnú starostlivosť. Týka sa to všetkých krajín bez ohľadu na to, aký model zdravotníctva sa v príslušnej krajine uplatňuje. Ani slovenské zdravotníctvo sa nevyhlo trendu permanentného rastu výdavkov, naopak, tento rast bol veľmi dynamický. Veď ak výdavky na zdravotníctvo v roku 1993 tvorili niečo okolo 17 miliárd Sk, v roku 2002 sa vyšplhali na sumu viac ako 60 miliárd Sk. Za obdobie necelých desať rokov ide teda o tempo rastu viac ako 350 percent, no a keby sme do tejto sumy zahrnuli aj výdavky, ktoré sú skryté v tieňovej ekonomike zdravotníckych služieb a vonkajšiu zadlženosť poskytovateľov zdravotníckych služieb, tempo rastu výdavkov na zdravotníctvo by bolo za sledované obdobie viac ako 540 percent. To je skutočne nevídaný rast aj vzhľadom na vývoj inflácie v Slovenskej republike.

Hrozivé ale pritom je, že tento rast výdavkov len v malej miere koreluje s rastom kvality a dostupnosti zdravotníckych služieb, ba čo viac, v niektorých segmentoch dokonca dostupnosť zdravotníckych služieb začala v posledných rokoch klesať. Považujem preto za správne, že minister zdravotníctva sa začal týmto mnohorozmerným problémom zaoberať s cieľom zastaviť a zvrátiť tento nebezpečný trend a ako profesionál dlhé roky sa zaoberajúci ekonómiou zdravotníctva a manažmentom zdravotníctva ho v tejto snahe podporujem.

Otázne je však, či prístup, ktorý pán minister zvolil, možno považovať za systémový, efektívny a nádejný na dosiahnutie stanoveného cieľa. Tu si dovolím s pánom ministrom polemizovať a uviesť niekoľko zásadných výhrad. Nemocnice a podobné zariadenia sú najvýznamnejším spotrebiteľom zdrojov v sektore zdravotníckych služieb, preto snaha o zastavenie prudkého rastu výdavkov na nemocničné služby je zároveň snahou o zastavenie prudkého rastu výdavkov na zdravotnícke služby všeobecne.

Z hľadiska ekonomickej teórie a praktických manažérskych poznatkov možno povedať, že kľúčovým problémom, ktorý je potrebné v súvislosti s rastom výdavkov na nemocničné služby riešiť, je racionalizácia a kontrola výdavkov. To je možné na základe využitia troch systémových prístupov. Po prvé, administratívne nástroje racionalizácie ponuky, po druhé, nástroje použité v procesoch financovania nemocničných zariadení, po tretie, vytváranie konkurencie a interného trhu zdravotníckych služieb. Pokiaľ ide o administratívne nástroje racionalizácie ponuky, prax vyspelých krajín pozná rôzne riešenia od preukazovania opodstatnenosti rastu kapacít cez reštruktrualizáciu nemocničných zariadení, definovanie hornej hranice príjmov nemocničných zariadení, obmedzenie počtu lekárov až po priamu kontrolu výšky nákladov financujúcou stranou. Poviem otvorene, že sám nie som prívržencom využitia administratívnych nástrojov, pokiaľ nie sú kombinované s finančnými nástrojmi a vytváraním konkurencie. Za rozhodujúce pre racionalizáciu a kontrolu výdavkov nemocničných zariadení považujem nástroje použité v procese financovania nemocničných zariadení a vytváranie konkurencie a interného trhu zdravotníckych služieb.

Dámy a páni, tradičná predstava v ekonomike je, že nároky spotrebiteľov vznikajú z ich potrieb a želaní na základe ich vlastných hodnotení. Existuje množstvo dôvodov, prečo takéto chápanie spotrebiteľskej suverenity zdravotnej starostlivosti neplatí. Ak vychádzame z koncepcie, že dopyt vzniká na základe potreby niekoho po niečom za určitým účelom, potom platí, že v zdravotníctve vznikajú nasledovné charakteristiky. Po prvé, neschopnosť pacienta objektívne posúdiť primeranosť zdravotníckych výkonov, a tým aj nákladovú stránku poskytovania zdravotníckych služieb. Po druhé, neschopnosť pacienta kvalifikovane posúdiť prínosy vyplývajúce z poskytovania zdravotníckych služieb, a to aj vo vzťahu k vlastnej osobe. Po tretie, pacient pri výbere zdravotníckych služieb väčšinou nerozhoduje sám, ale prenáša svoje právo na zdravotnícky personál alebo zdravotnú poisťovňu. Po štvrté, pacient nemá reálne trhové preferencie, ako to zo zákona vyplýva, pretože spotreba zdravotníckych služieb má často vynútený charakter vyplývajúci zo zdravotného stavu pacienta.

Z týchto charakteristík jednoznačne vyplýva, že vznik potrieb a dopytu po zdravotníckych službách preferuje nie pacienta, ale preferuje poskytovateľa, ktorý má potrebné odborné vedomosti, aby posúdil opodstatnenosť výkonu určitej služby. Poskytovateľ sa teda nachádza v pozícii, keď môže určovať náklady a prínosy alternatívnych možností spotreby zdravotníckych služieb a vyjadriť ich v prípade, že si to želá aj na úkor pacientovej ochoty platiť za spotrebúvané služby.

Dámy a páni, prečo toto všetko uvádzam. Uvádzam to z jedného podstatného dôvodu, aby sme pochopili, že nie pacient je ten, kto je rozhodujúci pri vytváraní dopytu po zdravotnej starostlivosti, ale že rozhodujúci je poskytovateľ. Ak sme túto logickú súvislosť pochopili, kladiem otázku, prečo v navrhovanom zákone neriešime problém prudkého rastu výdavkov racionalizáciou ponuky zdravotnej starostlivosti na strane jej poskytovateľa, tak ako to vyplýva z logiky zdravotníckych služieb, ale naopak, nesystémovo prenášame bremeno riešenia na toho, ktorý ho fakticky riešiť nemôže. A tým je pacient. Nie som presvedčený o tom, že navrhované platby za pobyt v nemocnici prispejú v rozhodujúcej miere k obmedzeniu dopytu po nemocničných službách. Takýto prístup nielenže nebude motivovať nemocnice na minimalizáciu nákladov na pacienta a na rast efektívnosti, ale naopak. Tým, že do systému pritečú ďalšie zdroje bez spojitosti s kvalitou poskytovaných služieb, môže a pravdepodobne aj dôjde k opačnému efektu. A týmto efektom bude ďalšie zníženie efektívnosti nemocničných služieb.

Dámy a páni, možno, že niektorí z vás si povedia nuž čo, veď naši občania pacienti znášajú to, že ich štát prinútil zákonom, aby povinne odvádzali zo svojich príjmov dodatočnú daň v podobe platieb do poistných fondov, aby potom nemuseli platiť za zdravotnícke služby, keď ich budú potrebovať. Tak znesú aj to, že si popri povinnom zdravotnom poistení budú povinne platiť aj ďalšie sumy, ak chcú, aby im boli poskytnuté zdravotnícke služby. Osobne s takýmto postojom nesúhlasím. Nie som a priori proti ďalším zdrojom, ktoré by mali byť použité v zdravotníctve. Som však zásadne proti nesystémovým riešeniam v situácii, keď v zdravotníctve nikto z kompetentných nehovorí o skutočnej racionalizácii spotreby. Z profesionálneho hľadiska som presvedčený, že ak sa nezačneme zaoberať takými otázkami, ako je vytváranie konkurencie, zmena systému financovania zdravotníckych služieb, objektívne hodnotenie kvality zdravotníckych služieb, evaluácia a akreditácia poskytovateľov, štandardizácia liečebných postupov a ďalšími už úspešne v zahraničí vyskúšanými prístupmi, zadlžovanie zdravotníctva nezastavíme. Hľadanie špecifickej cesty pre Slovensko aj tu považujem za minimálne problematické, ak nie škodlivé. Problém prudkého rastu výdavkov na zdravotníctvo spôsobmi navrhovanými v zákone nevyriešime a ešte viac sťažíme prístup občanov Slovenskej republiky k zdravotníckym službám.

Ďakujem vám za vašu pozornosť. (Potlesk).

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší v poradí je prihlásený pán poslanec Chovanec.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

M. Chovanec, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené dámy a páni. Od nastúpenia nového vedenia ministerstva uplynul len krátky čas a ešte stále teoreticky môžeme očakávať predloženie naozajstných systémovo reformných zmien, ktoré, ako som zdôraznil pri vystúpení k programovému vyhláseniu vlády, poslanecký klub Smeru je pripravený podporiť. Doterajšie návrhy zákonov týkajúce sa zdravotníctva však v žiadnom prípade neriešia tie najzávažnejšie disproporcie v systéme. Navyše vlastne ani jedna predloha zákona nebola prijatá, respektíve, ak bola prijatá, mám na mysli zákon o preberaní záväzkov skrachovanej poisťovne Perspektíva, prijatá bola v úplnom protiklade s pôvodne navrhovaným znením, ktoré sme oprávnene kritizovali. Zákon o verejnej službe odmietol podpísať prezident, jeho pozmeňujúci návrh týkajúci sa riešenia mzdových záležitostí si osvojilo i vedenie ministerstva a napokon zákon nebol vôbec prijatý. Spomeňme si, ako vláda i vedenie parlamentu presviedčalo nás i verejnosť, že neprijatie ktoréhokoľvek zákona prerokúvaného v skrátenom legislatívnom konaní ohrozuje prijatie zákona o štátnom rozpočte, div nie rozvrat spoločnosti. Ďalší návrh zákona sa stiahol skôr, ako sa vôbec stihol predložiť.

Dovoľte mi malé odbočenie. Politici, verejnosť i novinárska obec konštatujú, že sa zmenila kultúra rokovania v parlamente. Parlament si hádam predsa len získa väčšiu odbornú i spoločenskú akceptáciu. Ku kultúre rokovania však podľa mňa patrí aj nepomerne väčšia akceptácia oponenta, jeho vecných pripomienok, ktoré doplňujú alebo zlepšujú predložené návrhy. Ak vzájomnú akceptáciu rešpektovania a kultúru rokovania hodnotíme z uvedeného pohľadu, výsledný dojem sa dostáva do inej roviny. A je paradoxné, že niektoré intrakoaličné kroky sú rozporuplnejšie ako vzťahy medzi koalíciou a opozíciou.

Vrátim sa však k predloženej novele zákona. Pán minister si pri jednej príležitosti postavil otázku, kde je vlastne začiatok kruhu pri riešení problémov v zdravotníctve a polemizoval s niektorými oponentmi jeho doterajších krokov o tom, kde je začiatok a koniec reformy.

Dovolím si vyjadriť presvedčenie, že ten kruh je v zdravotníckom systéme veľmi nehomogénny. Je tvorený z prvkov, ktoré zďaleka nie sú identické, nemajú rovnovážnu povahu, a už vôbec nie rovnaký vplyv na súčasný stav zdravotníctva. Z uvedeného dôvodu sa domnievam, že nie je vhodné začať s nápravou chýb na ktoromkoľvek mieste povestného kruhu. Ak chceme začať stabilizáciou v systéme a nemôžeme prijať okamžité takzvané systémové kroky formulované v nových zákonoch, domnievam sa, že je potrebné prijať také novely zákonov, ktoré narovnajú najväčšie disproporcie v ňom a zastaviť alebo aspoň obmedziť vplyv prvkov, ktoré sa na deformovaní systému vrátane narastania dlhov najviac podieľajú. Mám na mysli predovšetkým zreálnenie počtu a rozloženia zdravotníckych zariadení v jednotlivých oblastiach Slovenska, osobitne v Bratislave. Zreálnenie počtu zdravotníckych pracovníkov v nich, odstránenie deformácií v mzdovom hodnotení s prihliadnutím na množstvo a kvalitu odvedenej práce, a to nielen v rámci jednotlivých zdravotníckych zariadení, ale aj nepochopiteľné viacnásobné diferenciácie medzi lekármi v ambulanciách a v nemocniciach. Takzvané kapitačné platby vedú časť lekárov viac ku zhromažďovaniu kariet ako ku kvalitnému poskytovaniu služieb. Porovnajte si, prosím, príjmy týchto lekárov s príjmami prednostov oddelení, kliník, ale predovšetkým porovnajte si zodpovednosť, odbornosť a charakter práce týchto dvoch kategórií zdravotníckych pracovníkov. Poukázaním na tieto disproporcie vôbec nemám na mysli kritizovať príjem a prácu ambulantných, takzvaných privátnych lekárov, ale predovšetkým neskutočné nedocenenie práce lekárov a zdravotníckych pracovníkov v nemocniciach. Dúfam, pán minister, že článočky v niektorých novinách o nemiestnych nárokoch lekárov ste prijali s takou nevôľou ako všetci rozumní ľudia.

Ďalej. Pretrváva uzatvorenie ambulantnej siete. Časť lekárov tvrdo pracuje na tom, aby to tak zostalo naďalej. Pretrvávajú neúnosné rozdiely v možnostiach zariaďovania, vybavovania poisťovne v porovnaní s priamymi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v nemocniciach. Stačí nahliadnuť do ich priestorov, ako aj do rozpočtu poisťovní, s ktorými sme sa mali možnosť zoznámiť koncom roka 2002. Nehovoriac už o jeho vzťahu a postavení medzi pacientom a zdravotníckym zariadením. Časť zdravotníckych zariadení, vlastne podstatná časť, prešla pod VÚC, alebo akoby sa sprivatizovala. Noví zriaďovatelia majú v správe zariadenia presne v takom stave, v takom systéme, ako bol predtým. Neodstránili sa mechanizmy, ktoré viedli každý mesiac k miliónovým dlhom, a samotný presun pod VÚC situáciu určite nevyrieši. Presun nič nerieši na tom, že v tých nemocniciach, ktoré nemajú dostatočne veľké spádové územie, predpoklady na dostatočný počet indikovaných hospitalizácií, výkonov, operácií budú naďalej prijímať pacientov, ktorí by mali byť riešení ambulantne, alebo vôbec neprijatí. Poisťovne budú hospitalizácie v pohode ďalej preplácať. Zodpovednosť za ich existenciu sa však presunula. Domnievam sa však, že ministerstvo zdravotníctva sa nemôže zbaviť zodpovednosti nielen za poskytovanie liečebnopreventívnej starostlivosti v žiadnom zdravotníckom zariadení, ale ani istého koordinujúceho vplyvu na počet a charakter zdravotníckych zariadení. Má predsa k dispozícii hlavných odborníkov, krajských odborníkov, krajských a okresných štátnych lekárov a práve oni by mali mať svoj podiel na rozhodovaní v spolupráci s poisťovňami a zriaďovateľmi. Tie tri a pol miliardy, ktoré sa majú dať na oddlženie, je len malý pozostatok grandióznej reformy a činnosti predchádzajúcich vlád. Daň za to, že sa nekonalo. Škoda, že žiaden člen vlády vrátane pána premiéra nepociťoval potrebu ukázať občiansku odvahu a podniknúť kroky, ktoré by zastavili alebo aspoň obmedzili škody, o ktorých všetci veľmi dobre vedeli. Navyše, celkový dlh je nepomerne väčší ako tri a pol miliardy. Veľmi úprimne si želám, aby opatrenia, ktoré sú prijímané v tomto období, mali v konečnom dôsledku pozitívny dopad, preto si dovoľujem poukázať na podľa môjho názoru nie vždy adekvátne kroky. Nekritizujem preto, aby som sa zaradil k reformátorom či už v úvodzovkách, alebo bez nich. Pociťujem potrebu poukázať, že naďalej platia všetky nenormálnosti v systéme. Neprijímame kroky, ktoré by viedli k zreálneniu činnosti v zdravotníckych zariadeniach, k zreálneniu výkonov, neprijímame kroky, ktoré vedú k adekvátnym spätným väzbám medzi zdravotníckymi zariadeniami, pacientmi a poisťovňami.

Vážený pán minister, tieto a ďalšie disproporcie, o ktorých sa zmienim nižšie, pokladám za neporovnateľne závažné, závažnejšie a prioritnejšie na riešenie ako niektoré z tých, ktoré navrhujete riešiť v predkladanom zákone. Môj názor nie je ovplyvnený tým, že sedím v opozičnom zoskupení, to by som chcel osobitne zdôrazniť. Dospel som k nemu po zhodnotení mojich klinických, odborných a organizačných skúseností, ktoré som získal pri riadení oddelenia, pri výkone funkcie krajského odborníka, pri v nedávnej minulosti vykonávanej funkcii krajského štátneho lekára. Dovolím si zopakovať to, čo som vyslovil aj vo výbore pre zdravotníctvo za vašej účasti. Úprimne si prajem úspešnú reformu zdravotníctva. Úspech reformy budem vnímať ako môj nepatrný prínos, jej neúspech aj ako môj podiel na ňom. Obávam sa však, že ak už na začiatku reforma naráža na kontroverzné hodnotenie zo strany zdravotníckych pracovníkov, ako aj občanov, vlastne aj politikov, a to nielen z opozície, má len veľmi malú šancu uspieť. Viem, že nikdy nebudú všetci spokojní, nikdy jej nebudú všetci tlieskať, lebo musí byť bolestivá, ale som presvedčený, že podstatná časť ľudí jej musí pomáhať, akceptovať ju a podporovať ju. Obávam sa, že tomu tak doteraz nie je. Reforma v zdravotníctve, všetky jej dopady na občanov musia byť vykonávané v kontexte s ostatnými reformami a celkovou sociálno-ekonomickou situáciou. Ponechám na právnikoch posudzovanie ústavnosti návrhov. Excelentne ste zaviedli príplatky za poskytovanie služieb, nie za poskytovanie liečebnopreventívnej starostlivosti, ale za služby. Dovolím si uviesť ďalšie služby, ktoré nie sú v priamej súvislosti s výkonom liečebného procesu podľa kritérií, ktoré ste použili v zákone - prevoz pacienta na operačnú sálu a späť, prenesenie informácií z anamnézy a vyšetrenia do chorobopisu, vypísanie prepúšťacej správy, prenesenie informácie z vizity do dekurzov, mnohé a mnohé ďalšie.

Ak sa vám tieto návrhy nepozdávajú, nuž presne ten istý pocit mám ja z niektorých služieb, ktoré sa majú spoplatňovať. Ďalej prečo 20 či 30 korún? Prečo nie 5 alebo 50 korún? Opakovane ste konštatovali, že nejde ani tak o peniaze, ale o to, aby pacient nezneužíval zdravotnícke služby. Opakovane si vám dovoľujem zdôrazniť, že o dĺžke hospitalizácie rozhoduje primár oddelenia. Primár oddelenia rozhoduje, či pacientke odporučí operáciu, alebo nie. Primár oddelenia rozhoduje o spôsobe liečení, o prepustení a podobne. A v tom je, pán minister, jeden z hlavných problémov. Zariadenia, ktoré nemajú dostatočné veľké spádové územie, nemajú dostatočný počet výkonov, prijímajú občanov, preklasifikujú ich na pacientov, aby dokazovali svoju opodstatnenosť. Porovnajte si, prosím, priemerný ošetrovací čas. Porovnajte si počet výkonov s počtom pracovníkov a opodstatnenosť oddelenia i zdravotníckeho zariadenia aj na svete. Bez toho, aby sme museli pacienta, skutočného pacienta zaťažovať dajakými príplatkami, nielenže ušetríme, ale zabránime zneužívaniu a zaťažovaniu občanov i zdravotníckeho personálu, ak neodstúpime od požadovaných poplatkov aj úradníckeho personálu pri ich spravovaní. Kedysi ste sa vyjadrili, že pacient sám rozhodne o potrebe zariadenia a vyberie si to najlepšie.

Dovoľte mi, prosím, aby som vyjadril malé spochybnenie. Pacient má len obmedzené možnosti pôsobiť ako trhový prvok pri tomto rozhodovaní. Pacient môže posúdiť, ale len isté vonkajšie prejavy, ale posúdenie odbornosti výkonu a komplexnej starostlivosti môže len tím kompetentných, ktorých má ministerstvo i noví zriaďovatelia k dispozícii.

Predkladaná novela zákona navrhuje spoplatnenie návštevy lekára. Tento krok by som možno aj akceptoval, ak by sa prijímal po vykonaní takých reformných krokov, ktoré zabránia zneužívaniu tých finančných prostriedkov, ktoré občania odovzdávajú v rámci zdravotného poistenia. Z uvedeného je zrejmé, že k ich znehodnocovaniu dochádza zbytočnou hospitalizáciou, neodôvodnenou prevádzkou niektorých zdravotníckych zariadení a podobne. Ak odstránime tieto existujúce formy plytvania finančnými prostriedkami občanov, až potom argumentácia o zneužívaní lekárskej starostlivosti občanov môže byť hádam akceptovateľná. Argument, že nič nemôže byť zadarmo, toho času zrejme tiež neobstojí. Veď ak zo zdravotného poistenia nemá mať občan právo navštíviť lekára, poradiť sa s ním, žiadať odbornú pomoc pri ochorení, môže sa právom cítiť poškodený, navyše, ak pozná absurdnosti v systéme, ktoré som už spomenul.

Ak je niečo nemorálne, tak je to skutočnosť, že štát stále požaduje ošetrenie a liečbu za občanov, za ktorých sa zaviazal hradiť poistné, avšak vo výške, ktorá je nepomerne nižšia, ako to musia uhradiť iní občania. Argument, že štát na to proste nemá, budem akceptovať vtedy, ak štát vykoná také kroky v zdravotníckom systéme, ktoré zabránia mrhaniu prostriedkov, ktoré občan vkladá, ak štát prestane mrhať prostriedkami v iných systémoch, ak odstráni neskutočnú byrokraciu, narastanie administratívy, ak zabezpečí zabránenie rozkrádaniu všade tam, kde je jeho zodpovednosť nespochybniteľná. Potom budete mať právo ako pán minister zdravotníctva žiadať a apelovať na občanov o pochopenie a akceptáciu skutočností, že zdravotníctvo nie je schopné z finančných príspevkov zdravotného poistenia zabezpečiť viac.

Chcem sa vyjadriť i k textu novely, ktorá hovorí o in vitro fertilizácii. Vnímam ho možno citlivejšie a osobnejšie, pretože už v roku 1982, keď o problémoch o takzvanom umelom oplodnení alebo oplodnení v skúmavke sa písalo len v kuriozitách spoločenských časopisov, som mal pridelenú atestačnú prácu práve na túto tému. Navyše niekoľko rokov som viedol poradňu pre sterilné manželstvá a teraz vediem oddelenie, ktoré veľmi úzko spolupracuje s fertilizačnými centrami na Slovensku i v Čechách. Je pre mňa len veľmi ťažko akceptovateľné, aby sa táto liečebná metóda zaradila medzi nielen nehradené výkony, prípadne významne finančne obmedzene hradené, ale navyše medzi skupiny výkonov, ako sú interrupcia, sterilizácia, kozmetické operácie. In vitro fertilizácia je predsa liečebný výkon. Je to terapeutická metóda, ku ktorej sa uchyľujeme vtedy, keď všetky jednoduchšie terapeutické postupy zlyhali. Úplne vyradenie z hradenia, respektíve zaradenie pod uvedené výkony je podľa môjho názoru absolútne nevhodné a neuvážené. Netreba byť špecialista v tomto odbore na uvedomenie si toho, čo všetko musí žena, rodina prekonať, kým sa dostane k úvahám o takomto spôsobe oplodnenia. Toto ochorenie, lebo neplodnosť ochorením nepochybne je, postihuje nielen ľudí, ktorí sú si schopní uvedený výkon hradiť, ale postihuje predovšetkým ľudí, ktorí k tak vysokým finančným sumám majú veľmi ďaleko, navyše prekonali značné fyzické, ale predovšetkým psychické útrapy. Pri zistení, že ich sen mať svoje vlastné dieťa sa nenaplní preto, lebo nie sú schopní získať, a opakovane, niekoľko desaťtisícové finančné prostriedky, sa ich postavenie zhorší ešte viac. Nehovoriac už o tom, že ak prijmeme navrhovanú novelu, Slovensko sa nemá šancu dostať už aj tak z nelichotivého postavenia pri porovnaní rozvoja tejto metodiky s inými nám blízkymi a porovnateľnými krajinami. Aj keď mi je jasné, že z demografického hľadiska táto metóda určite nezohrá rozhodujúcu úlohu, predsa si dovolím pripomenúť, že manželské páry odkázané na túto liečebnú metódu majú všetky predpoklady starať sa a vychovávať slušného občana našej vlasti. Verím, že sú pripravené návrhy na riešenie a zmeny k predloženej novele.

Vážený pán minister, dovoľte mi, aby som vám aj na tomto mieste úprimne poďakoval za váš záujem oboznámiť sa a dúfam, že aj riešiť ďalšiu neskutočnú absurdnosť, ktorá v rezorte, ktorý toho času riadite, dlhodobo existuje. Je to problém s darcovstvom krvi a so znehodnocovaním plazmy. Nanášam ho z troch dôvodov. Po prvé, s nádejou akcelerácie jeho riešenia, to predovšetkým. Po druhé, s nádejou akceptácie môjho v druhom čítaní predneseného pozmeňujúceho návrhu, v ktorom budem požadovať odpustenie príplatkov pre mnohonásobných darcov krvi, a po tretie, ako dôkaz toho, že ten kruh naozaj nie je zďaleka homogénny, že jednotlivé prvky majú značne rozdielnu závažnosť, a teda podľa môjho názoru aj rozdielnu prioritu v riešení. Opakujem, pán minister ihneď po oboznámení sa s problémom prejavil záujem problém riešiť. Dúfam, že v krátkom časovom horizonte aj s príslušnými legislatívnymi návrhmi.

Vážené kolegyne a kolegovia, všade na svete je darovanie krvi požadované za jednu z najhumánnejších činností, ktorú ľudia vykonávajú. Je veľmi chvályhodné, že i vy poslanci Národnej rady ste sa zúčastnili, vlastne už tradične sa viacerí zúčastňujete odberov krvi, ktoré vám umožňujú pracovníci hematologicko-transfúziologickej kliniky absolvovať priamo na pôde Národnej rady. Aj táto skutočnosť ma napĺňa nádejou, ale nielen mňa, ale hlavne transfúziológov a darcov krvi, že budete nápomocní pri riešení situácie, ktorá sa postupne vyvinula v darcovstve a v transfúziológii. Prijatím Zákonníka práce v minulom období sa povinnosť refundácie mzdy pre bezpríspevkových darcov krvi za deň, keď sa zúčastnili darovania, posunula z povinnosti zamestnávateľa na nemocnicu. Nuž, ktože už u nás má viac peňazí ako nemocnice? Problémy s refundáciou sa budem snažiť navrhnúť riešiť pri novelizácii Zákonníka práce, ak nebudú v predloženej novele. Problémy so zvýhodnením mnohonásobných darcov krvi sa pokúsim navrhnúť riešiť pri prerokovaní tohto zákona po jeho posunutí do druhého čítania. Už teraz si však dovoľujem zdôrazniť, predovšetkým poslancom z koaličného zoskupenia, že tento problém ako, pochopiteľne, mnoho a mnoho ďalších nemá rozmer ani koaličný, ani opozičný, a preto verím v podporu môjho návrhu.

Ako tretí dôvod informácie o týchto skutočnostiach na pôde parlamentu je ten, že chcem ďalším príkladom dokumentovať, že ten povestný kruh je tvorený naozaj z nehomogénnych prvkov. Dlhodobým znehodnocovaním plazmy, jej nespracúvaním, nevyužitím na prípravu liečebných produktov stráca zdravotníctvo desiatky miliónov korún každý jeden rok, nehovoriac už o amorálnom prístupe k daru, ktorý občania darovaním krvi nie zdravotníkom, nie zdravotníctvu ako systému, ale svojim spoluobčanom poskytujú. Krv sa v kultivovaných krajinách považuje za národné bohatstvo. Ak by jej nebolo, musela by sa proste nakupovať z tých krajín, kde sú pomery medzi občanmi a zdravotníctvom vlastne štátom na normálnej, vzájomne sa akceptujúcej úrovni. My časť krvi znehodnocujeme a pri hľadaní rezerv v zdravotníctve zaťažujeme občanov desiatkami korún namiesto toho, aby sme najskôr hľadali možnosti na zabránenie mnohomiliónových strát a bez rozmyslu vyhadzujeme peniaze do činností, ktoré nie sú opodstatnené, alebo ako v prípade plazmy ich proste spálime.

O týchto problémoch aj s návrhom riešenia oboznámila pána ministra hlavná odborníčka pre transfúziológiu doktorka Fehervízyová a aj podľa jej vyjadrenia, ale aj podľa mojej skúsenosti pri rozhovore s pánom ministrom je predpoklad, že týmto problémom sa pán minister naozaj bude zaoberať, a hlavne v rámci svojej kompetencie a možnosti aj riešiť. Mám však skúsenosť z roku 1997, keď som navštívil vtedy úradujúceho ministra a žiadal som ho ako prezident Slovenského Červeného kríža o informáciu o riešení, lebo už vtedy problém s nevyužívaním a likvidáciou plazmy existoval. Informáciu som chcel predložiť na snem Červeného kríža. Dozvedel som sa, že problém bude riešený v priebehu niekoľkých týždňov. Bolo to v roku 1997. Hádam nebudem trúfalý, ak vyjadrím nádej, že časový horizont riešenia bude niekoľkomesačný.

Zmyslom môjho vystúpenia bolo poukázať na nepomerne závažnejšie problémy, ktoré v systéme zdravotníctva existujú, ktoré sú vhodné prioritnejšie parciálne riešiť s nepomerne priaznivejším dopadom, ako sú navrhované poplatky v predloženej novele zákona.

Tie, ako sa i pán minister opakovane vyjadril, finančne systému nepomôžu a ja si dovolím zopakovať, že morálne právo žiadať občanov o participáciu môžeme mať až vtedy, ak sa v systéme napravia tie deformity, ktoré tam existujú, ak sa zastaví bohapusté šafárenie a nevyužívanie a znehodnocovanie zdrojov, ktoré v zdravotníctve bezpochyby sú. Na niektoré z nich som poukázal, na mnohé nie. Vôbec som nehovoril o nezmyselnosti pôsobenia viacerých poisťovní pri tých rozpočtových pravidlách, ktoré existujú doteraz, o legislatívnom chaose, v ktorom pôsobia, ani o ďalších deformitách, ktoré v poisťovníctve existujú.

S nádejou očakávam nový zákon, ktorý bude poisťovníctvo riešiť. Verím, že aspoň niektoré podnety vyvolajú úvahy kompetentných či už pri zakomponovaní pozmeňujúcich návrhov, alebo pri príprave ďalších parciálnych noviel zákonov, alebo pri príprave nových zákonov. Mojím vystúpením som nenapĺňal žiadnu inú, tobôž reformátorskú ambíciu.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediný pán poslanec Džupa.

Nech sa páči, máte slovo.

K. Džupa, poslanec: Vážený pán predseda, z vystúpenia pána poslanca primára Chovanca by som chcel zdôrazniť alebo zvýrazniť tú pasáž, s ktorou sa stotožňujem a ktorá je, žiaľ, v neprospech súčasného ministra zdravotníctva, že odhalil, čo všetko sa neudialo alebo dialo zle v období 1998 - 2002 a čo jasne, v zdravotníctve podotýkam, a čo jasne prináša špatné, keď nie zlé východiskové posty a situáciu súčasného ministerstva zdravotníctva. Upozorňovali sme na to a pán primár Chovanec mnohé z týchto upozornení aj jasne konkretizoval.

Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Fajnor za KSS.

Nech sa páči, máte slovo.

K. Fajnor, poslanec: Vážení páni podpredsedovia, vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Každý minister zdravotníctva po roku 1989 prichádzal s rôznymi návrhmi na zmeny v zdravotnej starostlivosti o občanov republiky. Všetky tieto návrhy, ako ukazuje prax, išli a idú proti všetkým ľuďom, okrem tých bohatých, ktorí bezplatnú zdravotnú starostlivosť aj tak nepotrebujú. Môžu si ju hravo zaplatiť. V každom štátnom rozpočte od roku 1989 sa rôznymi metódami a fintami znižujú finančné prostriedky do zdravotníctva. Aj keď sa niekedy zdá, že sa navyšujú, súčasne sa v tom istom rozpočte prudko znižujú. Vy páni poslanci, panie poslankyne veľmi dobre viete, o čom hovorím. Hovorím o tom, ako sa súčasne zvyšujú ceny liekov, mnohé z bezplatných sa stávajú takými, že si za ne musí pacient zaplatiť alebo doplácať. Aj do zdravotníctva sa zvyšujú vstupy všetkého o ceny elektrickej energie, plynu, vodné, stočné cez vyššie ceny za prístroje či dopravu. Skrátka, zvyšujú sa ceny všetkého, čím sa automaticky zmenšuje rozpočet do zdravotníctva. Ešte sa nenašiel minister zdravotníctva, ktorý by pre ľudí urobil niečo dobré. Aspoň viditeľnú maličkosť. Naopak, šetria na občanoch, ich prevencii a pacientoch či chorých zvlášť. Neviem, čo je to za lekára, ktorý hovorí, že treba šetriť pre onkologické či srdcovo-cievne ochorenia, ako by iné choroby neboli, alebo sa na ne nezomieralo. Nuž čo na to povedať?

Pozrime si príklad, čo sa udialo v stomatologických službách. Polovica našej populácie, najmä mladej a strednej, bude o chvíľu bez zubov. Skončili sa preventívne prehliadky v školách, čo bolo samozrejmé. Ceny ošetrenia zubov rapídne stúpajú, na čo už v mnohých rodinách nemajú. Takto do Európy pôjdeme s bezzubým úsmevom. Zdravotné poisťovne stanovia stomatológovi limit na mesiac, a keď ho vyčerpá, tak okrem bolestivých prípadov už bezplatnú prevenciu nerobí. Takto sú lekári prvej línie až po odborných a nemocničné oddelenia odsúdení na polovýkony. Pritom nemôžu svoju pracovnú kapacitu využiť tak, ako sú schopní. A pacienti na operácie či na zákroky čakajú v rade a čase tak, ako sa za socializmu stálo na banány. Ale od ich nedostatku ľudia nezomreli.

Nie, páni poslanci, pani poslankyne, nie je to, čo hovorím, demagógia či populizmus, ktorý by ste mi chceli náhodou pripísať. Kto by tak urobil, bol by to ľudský hyenizmus, ktorý nemá žiaden cit a spolupatričnosť s chorými, ktorí v bolestiach a beznádeji prežívajú svoj život. V poslednom desaťročí sa ešte nenašiel ani jeden minister, ani jedna vláda či parlament, ktorý by pre zdravie občana niečo pozitívne urobil. Iba rôzne reštrikcie, balíčky, reorganizácie, obmedzovanie zdravotníckych služieb. Ale na toho, kto je predmetom zdravotnej starostlivosti, teda človek, na toho nemyslí a nemyslel nik. Naopak, v mene akéhosi pofidérneho šetrenia ho neustále ožobračujeme. Lekári a zdravotné sestry sa ostro postavili proti ministrovým návrhom na zneváženie ich profesionálneho a spoločenského postavenia práce, ktorú v prospech ľudí robia. Zvýšiť ich základný plat na 10 000 a 12 000 korún u lekára a na 5 000 až 7 000 korún u sestier ich vyhnalo do ulíc i pred jeho ministerstvo. A on vie, čo znamenajú bratislavskí lekári. Oni s kolegami na Slovensku sa nedajú urážať ani vládou, ani ministrom. Vďaka zhode okolností mu jeho dehonestujúci návrh neprešiel ani v parlamente. Aj za tú maličkosť patrí tým poslancom KDH, ktorí, i keď vo svojom záujme, ho odmietli, patrí vďaka. Ale kde majú ísť štrajkovať pacienti? Ľudia, ktorí sú odkázaní na zdravotnú starostlivosť i ostatní občania, ktorí budú musieť raz objektívne prísť pred lekára. Majú ísť do ulíc, pred ministerstvo zdravotníctva či pred zdravotnú poisťovňu? To musia oni rozhodnúť, či sa podriadia týmto permanentným drastickým opatreniam, alebo ako sa hovorí, keď nejde o život, nejde o nič. Ale teraz už ide o život, páni poslanci. A to je iné, ako zvýšiť daň z pridanej hodnoty na cigarety. To, čo predložil minister zdravotníctva pán Zajac, považujem za nehoráznosť a pľuvanec do očí našim občanom. Jeho ďalšie predložené návrhy sú ďalším ošklbávaním ústavného práva občanov, ktoré hovorí o bezplatnej starostlivosti. Z toho zákona, našej ústavy ostávajú už len zdrapy bezcenného papiera. Je to neúcta rovnako k občanovi a jeho právam, ako i k našej ústave. S tým treba konečne niečo urobiť.

My poslanci za komunistickú stranu odmietame návrhy ministra zdravotníctva, ktorý žiada protiľudové platby. Boli tu už spomenuté mojimi predrečníkmi, nebudem ich opakovať. Tieto a ďalšie návrhy hrubo zasahujú do rodinných rozpočtov, najmä mladých s deťmi, dôchodcov, ktorí sú odkázaní iba na ponižujúci dôchodok, z ktorého mu nekompromisne odoberajú zvýšené ceny za bývanie, elektrinu, plyn, vodu, cestovné, pričom o telefóne a strave ani nehovorím. Rovnako sa to týka 18 až 20 percent nezamestnaných či sociálne odkázaných, ktorí sa do tohto stavu nedostali vlastnou vinou, ale vďaka kapitalistickému systému, ktorý umocnený pravicovými stranami pôsobí u nás za posledných 13 rokov. Takto teda nie, pán minister. Tadeto cesta k občanovi nevedie. Myslíme si, že stačilo. A stačilo tak, že tento vládny návrh zákona stiahnete a predložíte nový, ktorý bude v prospech občanov. Ak máte charakter, tak to urobíme. Lebo to, čo nám predkladáte, je skutočne zlý sen. A za to sa musí v hrobe obracať i váš otec, ktorý bol vzorom humanistu a socialistu.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Váš postoj sa prejaví už pri hlasovaní o návrhoch pána ministra Zajaca. Určite počas môjho vystúpenia sa vynorila otázka. Dobre, pán poslanec, kde na to vziať? Rozprávali sme o tom pri rozprave o programovom vyhlásení, ale hlavne o štátnom rozpočte. Nebudem sa opakovať. Vieme, kde tie zdroje vziať. Reforma, ktorú predkladá minister zdravotníctva, je preto podľa nás neprijateľná. Postavená je úplne opačne. Namiesto toho, aby slúžila občanovi a bola v súlade s ústavou, slúži záujmom štátnej moci, jej rozpočtu a jej nebezpečným liberalistickým záujmom. Namiesto toho, aby sa v štátne vytvárali zdroje pre zdravie občanov, reforma je postavená na finančnom odčerpávaní zo zdrojov občana. Preto je neprijateľná. Fakty z ministerstva, že nemocnice a ich jednotlivé oddelenia sú predimenzované personálom, sú falošné. Nemocnice a oddelenia v nich nie sú poloprázdne preto, že národ je zdravší, ale preto, že nemajú dostatok financií. Je to pravý dôvod, a nie to, čo dôvodí ministerstvo zdravotníctvo.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, preto vás doslova prosím, odmietnite návrhy pána ministra Zajaca. Slobodne prejavte svoj charakter, svoju morálku, cit pre človeka i svoju česť v prospech občanov našej vlasti a odmietnite rozhodnutie vášho politbyra koaličnej rady, ktorá vám nariadila návrh podporiť. Verím, že zdravie ľudu je vám dôležitejšie.

Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou ako jediná sa prihlásila pani poslankyňa Sárközy. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Nech sa páči, máte slovo.

K. Sárközy, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážený pán poslanec, ja by som bola rada, keby ste povedali, že kto a kedy zrušil preventívne prehliadky u školskej mládeže. To je jedna vec. A druhá vec, môžem vám povedať, že do dnešného dňa na Slovensku nemusel ani jeden pacient chodiť bezzubý preto, že nemal dostatočnú zdravotnú starostlivosť. Hovorím do dnešného dňa. Nehovorím o novom zákone.

Ďakujem. (Potlesk.)