Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky pán poslanec Zubo a pani poslankyňa Bollová, pán poslanec Ondriaš. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa faktickými poznámkami. Pán poslanec Zubo.

S. Zubo, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, pokračujúc vo vašom myšlienkových pochodoch by som povedal asi takto: Pod zámienkou hľadania vodcov, teroristov v Afganistane bol zbombardovaný celý Afganistan. Zámienkou, preto hovorím, pretože dôkazy do dnešného dňa nie sú. Prišlo teda k bombardovaniu Afganistanu a teraz mi povedzte, doplatil na to kto, Taliban alebo radoví občania Afganistanu? Ďalej, ako trest pre prezidenta Iraku za prepadnutie Kuvajtu existuje už 12 rokov ekonomické embargo na Irak. Myslíte, že trpí prezident Iraku, alebo radoví občania vrátane malých detí, ktoré zomierajú od hladu. Ďalej. Chcel by som povedať, tie plány, ktoré sa pripravujú. Keď príde k bombardovaniu Iraku v súčasnosti, bude trpieť prezident Iraku alebo nevinní ľudia v Iraku. Pripomínam, včítane silnej katolíckej komunity, ktorá žije v tejto krajine. Uvedomme si, kolegovia, aj túto skutočnosť. My poukazujeme na inú skutočnosť. Terorizmus je strašne zlá vec, treba ho odstrániť, ale je terorizmus príčina alebo následok? Jednoznačne následok! Nezničíme ho, ak neodstránime príčinu terorizmu, príčinou terorizmu je sociálna nespravodlivosť, zlikvidujme túto a zničíme terorizmus a na svete bude mier. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán podpredseda Bugár, považujem vás za informovaného a vzdelaného človeka, preto som prekvapená vašou nevedomosťou, že neviete, že útoky v Amerike nie sú zatiaľ jednoznačne objasnené a vyšetrovanie vinníkov nevedie zatiaľ do Iraku. Ďalej si dovolím niekoľko poznámok. My neodmietame tvrdenia, že Irak nerešpektuje doterajšie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Považujeme to tiež za neprípustné. Pýtame sa však, koľko rezolúcií porušil a nerešpektuje napríklad štát Izrael! Prečo nepošleme humanitárnu jednotku do Palestíny? Po druhé, súhlasíme s tvrdením, že medzinárodné zmluvy treba rešpektovať. Pýtame sa, ako posudzuje medzinárodné spoločenstvo porušenie zmluvy o odzbrojení SALT 2 zo strany USA a ich prípravou na hviezdne vojny? Po ďalšie, akceptujeme konštatovanie, že Irak vlastní a v minulosti použil chemické i biologické zbrane, ale vieme aj to, že Spojené štáty americké skúšajú pôsobenie nervových bojových látok na svojich vojakoch, teda ich takisto vlastnia. Ďalej. Rešpektujeme, že vlastníctvo alebo schopnosť Iraku vyrobiť nukleárne zbrane je nebezpečné pre svet, a Slovenská republika chce prispieť k ich likvidácii. Čo podnikne naša republika proti ostatným vlastníkom nukleárnych zbraní? A posledné, vážení kolegovia, prijímame už dlho a aj sme ochotní ďalej prijímať vaše výčitky vzhľadom na nesprávne postupy socialistických vlád. Pýtame sa však, dokedy budete posudzovať len obdobie spred 13 rokov a ignorovať, prepáčte, pán kolega Béreš, krvavé ruky bývalých, minulých slobodných demokratov a kresťanov. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Ondriaš s faktickou poznámkou.

K. Ondriaš, poslanec: Ďakujem za slovo. Spomenuli sa tu veľké obete terorizmu vo svete. Ja by som chcel poukázať, aké sú tieto obete relatívne bezvýznamné proti obetiam z iných zdrojov. Poviem príklad Slovenska, za 13 rokov tu bolo 1800 zavraždených, 2000 ľudí sa stratilo a tak ďalej. Počet obetí terorizmu je nula. Poviem finančný efekt, len kriminalita nás stojí 16 miliárd ročne. Kriminalita terorizmu, je to nula korún. Spojené štáty americké, keď povieme za 10 rokov sa tam zastrelí okolo dvesto až tristotisíc ľudí a keď zoberieme, že tritisíc ľudí zahynulo obeťami terorizmu. Všetky obete vo svete, ktoré sú spôsobené terorizmom, nedosahujú ani jedno percento obetí z iných zdrojov. Ja si myslím, že my by sme sa nemali sústreďovať len na obete terorizmu, ale mali by sme hovoriť aj o obetiach z týchto iných zdrojov. Ďakujem pekne.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, chcem upozorniť na mobilné telefóny, aj tu zvonia, pán poslanec, poprosím, aby ste netelefonovali v rokovacej sále. Pán poslanec Bugár, pán podpredseda Bugár.

Už by to malo byť v poriadku.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Chcem reagovať na niektoré vystúpenia napríklad pána poslanca Zuba. Hovorí, alebo spájal terorizmus s tým, že je to určitým dôsledkom chudoby. No chcem sa však opýtať, či má poznatky o tom, že ako, koľko majetku mal alebo má, pokiaľ žije, Bin Ládin, lebo on chudobný určite nebol.

Pani poslankyňa Bollová, trošku si mýlite určité veci. Hovoríte, že koľko rezolúcií má alebo porušuje Izrael, ale v tomto prípade Organizácia Spojených národov má desiatky rezolúcií, ktoré majú napomôcť odzbrojenie nie Izraela, ale Iraku. A Irak to porušuje. A mohol by som takto pokračovať, ale ja si myslím, že na ostatné múdrosti poslancov, prihlásených poslancov za Komunistickú stranu Slovenska sa neoplatí reagovať. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Za klub Hnutia za demokratické Slovensko sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Žiak, ale pán poslanec chcel, aby som sa vás spýtala, pretože by som by vás veľmi nerada prerušovala, ak máte dlhšie vystúpenie, radšej vyhlásime obednú prestávku a vaše vystúpenie príde na rad o 14.00 hodine ako prvé. Myslím si, že to bude rozumnejšie... (Hlas v rokovacej sále.) ...ako prerušovať. Čiže chcete vystúpiť pred obedom. Ďakujem veľmi pekne, máte slovo.

R. Žiak, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda slovenskej vlády, vážení páni ministri, vážené poslankyne, vážení poslanci. Odznelo nielen dnes v tejto rokovacej sále, ale aj v médiách hodne argumentov pre a proti. Ja by som nechcel citovať výroky inštitúcií v rámci Európskej únie alebo Rady Európy, alebo autori, ako je Svätý Otec Ján Pavol II, cirkev. Ja by som sa, ak dovolíte, obmedzil vo svojom príspevku na zdôvodnenie nášho stanoviska. Naše stanovisko je vedné hlavne naším postojom k životu, k morálnym hodnotám, naším postojom k medzinárodnému právu a k našej Ústave Slovenskej republiky. Hnutie za demokratické Slovensko sa 11. septembra 2001 jednoznačne prihlásilo na stranu demokratických síl v boji proti terorizmu.

Teroristické útoky proti Spojeným štátom americkým, ale následne proti iným štátom, sú pre všetky demokratické krajiny výstrahou a dokazujú, že v súčasnom globalizovanom svete nie je možné vyčkávať, kedy sa akt hrozby zmení na konkrétny útok. V tomto kontexte vyjadrilo medzinárodné spoločenstvo rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1441 prijatou 8. novembra 2002 odhodlane dosiahnuť definitívne odzbrojenie Iraku a tým odstrániť hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť. Za jej prijatie hlasovalo všetkých 15 členov Bezpečnostnej rady OSN, to chcem zdôrazniť. Rezolúcia potvrdzuje predošlé rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, predovšetkým rezolúcie č. 687 z roku 1991, ktorá zaväzuje Irak na zničenie a zákaz ďalšieho vyvíjania zbraní hromadného ničenia. Inšpekcie potvrdili, že Irak vlastnil veľké množstvo zbraní hromadného ničenia a neštítil sa ich v minulosti použiť. Experti OSN v roku 1986 potvrdili, že Irak v rozpore so Ženevskou konvenciou požil vo vojne proti Iránu chemické zbrane. Ako už aj bolo povedané, v roku 1988 použil Irak chemické zbrane proti vlastným obyvateľom, irackým Kurdom.

16. marca 1988 Irak zhodil bomby s yperitom, tabunom a sarinom na kurdské mesto Halodža. Počet civilných obetí sa odhaduje až na 6 000. Irak použil chemické zbrane aj počas ofenzívy Anfal a v priebehu sedemmesačnej kampane zahynulo alebo zmizlo 50 až 100 000 kurdských dedinčanov, stovky osád boli zrovnané so zemou. Všetci si preto plne uvedomujeme riziko a nebezpečenstvo, ktoré predstavuje režim Saddáma Husajna v Iraku.

Vážené dámy, vážení páni, Národná rada Slovenskej republiky dnes rokuje o návrhu na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky. Slovenská republika bola už v polovici novembra 2002 oslovená predstaviteľmi Spojených štátov amerických o zváženie možnej pomoci v prípade nevyhnutnosti vojenského zásahu v Iraku. Dňa 26. januára nás Spojené štáty americké požiadali o povolenie preletov pre americké a koaličné lietadlá, prístup k slovenským zariadeniam ako aj o povolenie pristátia v prípade núdze a o vyslanie kapacít ozbrojených síl na ochranu pred jadrovými, biologickými a chemickými prostriedkami. Z právneho hľadiska ide o vyslanie ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky. Podľa článku 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak nejde o prípad uvedený v článku 119 písm. b) slovenskej Ústavy. Hnutie za demokratické Slovensko podporuje vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície a podmieňuje toto vyslanie mandátom OSN. Navrhujeme, aby Národná rada Slovenskej republiky o vyslaní svojej jednotky na ochranu pred zbraňami hromadného ničenia rozhodla okamžite po prijatí príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN.

Vážený pán predseda, vážené poslankyne, vážení poslanci, bol som poverený klubom Hnutia za demokratické Slovensko v Národnej rade Slovenskej republiky predložiť pozmeňujúci návrh k tlači č. 144. V zmysle uvedeného navrhujeme, aby Národná rada prijala toto uznesenie: "Podľa článku 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky vyslovuje slovenská Národná rada súhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície týkajúcich sa Irackej republiky v počte do 75 príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky a s jej pôsobením v krízovej oblasti v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície do 31. decembra 2003 pod podmienkou existencie mandátu OSN. O tom, či bola splnená podmienka na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky, rozhodne samostatných uznesením Národná rada Slovenskej republiky okamžite po prijatí príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov." Zároveň by som z poverenia nášho klubu dal aj procedurálny návrh, aby sme hlasovali o tomto návrhu, prípadne o iných návrhoch uznesenia až po prijatí príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady, to znamená dávam procedurálny návrh na prerušenie tejto schôdze a pokračovanie až potom. Ďakujem za pozornosť, pán spravodajca. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec, faktické poznámky. Uzatváram... Dobre. Uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami, tak dúfam, že už sú prihlásení všetci, ktorí sa chceli prihlásiť. Pán poslanec Ševc s faktickou poznámkou. Pán poslanec Ševc bol ako prvý prihlásený, už ste zapnutý.

J. Ševc, poslanec: Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka, ja chcem vzhľadom na to, že zrejme asi neprejde náš návrh, podporiť návrh pána poslanca Žiaka, aby bola prerušená schôdza Národnej rady, pokiaľ nebude rozhodnutie Bezpečnostnej rady. V tomto ho podporujem, ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tak podobne sa chcem pripojiť k návrhu pána poslanca Žiaka, ale chcem sa spýtať, pán poslanec, nebude nám prekážať, ak takéto rozhodnutie neprijme väčšina demokratických štátov Európy, ktoré my navrhujeme? Nebude nám to prekážať? Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Ondriaš.

K. Ondriaš, poslanec: Áno, ďakujem. Ja by som len nejako pripomenul, keď sa tu stále hovorí, rozpráva o obetiach Husajna, že v Afganistane zomrelo počas bombardovania 3 700 civilistov, v Iraku v prvej vojne zomrelo okolo 100 000 civilistov, Turecko v 90. rokoch, keď bojovalo proti Kurdom, a bombardovali ich aj na cudzom území, zomrelo do 10 000 Kurdov, že keď rozprávame o obetiach jedného diktátora, mali by sme to nejako rovnovážne prediskutovať. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Juščík.

M. Juščík, poslanec: Ja sa pripájam ku návrhu pána poslanca Žiaka, ale zároveň by som sa chcel aj opýtať takúto vec. My ideme rozhodnúť a poslanci HZDS podľa jeho vystúpenia sa prihlasujú teda k tomu, aby sme dali súhlas na vyslanie našej jednotky. Sme my až takí skutočne silní? My sme takí rozhodujúci? Treba iba našu podporu? Veď Nemecko je celkom iné. A keď som sa svojho času rozprával so svojím kolegom profesorom z univerzity v Halle a on hovoril tak, že Nemci sa poučili a v živote už nevyvolajú vojnu a nepristúpia k nej. Dali to najavo teraz jednoznačne. Odmietajú. Páni poslanci, my sme za to? Iba to.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Zubo.

S. Zubo, poslanec: Opätovne nemám inú možnosť, len podporiť a potvrdiť to, čo pán Žiak povedal tu, skutočne, prezident Iraku použil chemické zbrane proti vlastným ľuďom. No bolo to v období, keď bol spojencom Spojených štátov amerických, bol podporovaný politicky, ekonomicky, vojensky Spojenými štátmi americkými, bol vyzbrojený zbraňami Spojených štátov amerických, bol spojencom Spojených štátov amerických v boji proti ostatným okolitým krajinám, a teda kladiem otázku, v záujme koho vtedy vraždil a používal zbrane, ktoré kúpil v Spojených štátoch amerických? Je tu jedna paralela, hovoríme o tom, prezident Iraku čoho sa dopustil. Napadlo niekoho z nás niečo podobné prehodnotiť vo vzťahu k Turecku, ktoré je susedom Iraku a takisto vraždilo, vyhladzovalo celé dediny, celé mestečká Kurdov, a nielen na svojom území, ale aj na území Iraku?

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Vážené dámy, vážení páni, my síce súhlasíme s tým, čo predložilo Hnutie za demokratické Slovensko, ale iba s jeho časťou. S časťou, s tým, že odmietame pokračovať v rokovaní Národnej rady, pokiaľ sa nerozhodne o tom v Bezpečnostnej rade OSN, ale naše zásadné stanovisko je také, že my budeme bez ohľadu na rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN hlasovať proti vyslaniu jednotiek ozbrojených síl slovenskej armády. Budeme hlasovať preto, lebo tu nejde o záujmy občanov Slovenskej republiky, ale ide tu o záujmy medzinárodného kapitálu, predovšetkým Spojených štátov amerických. Budeme hlasovať preto, lebo naozaj, ako sme tu vytiahli heslo "Krv nie je ropa, alebo ropa nie je krv," v opačnom slova zmysle. To znamená, že naše stanovisko je jasné a nemenné. Myslíme si, že... (Rušenie mobilného telefónu)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Prosím vás, mobilné telefóny, prepáčte, pán poslanec.

I. Hopta, poslanec: ...že finančné prostriedky, chcem len pripomenúť, že prvá vojna v Iraku stála Česko-slovenskú, vtedajšiu, federatívnu republiku 2 miliardy dolárov, čo je zhruba 70 miliárd korún, čiže finančné prostriedky, ktoré sa vložia do tejto vojny, by sa dali využiť oveľa rozumnejšie. Dali by sa využiť v školstve, v zdravotníctve, pri riešení sociálnych vecí, v kultúre. Čiže naozaj, vážené dámy, vážení páni, uprednostníme cudzie záujmy, záujmy cudzieho kapitálu, záujmy cudzej mocnosti, alebo budeme uprednostňovať záujmy občanov Slovenskej republiky. Ja si myslím, že občania Slovenskej republiky nám dali dôveru predovšetkým preto, aby sme uprednostňovali záujmy občanov Slovenskej republiky. Je len na vás, aby ste sa rozhodli, je na vás, na členoch poslaneckých klubov, ktorí majú vo svojom názve slovo kresťanské, či budú hlasovať aj v súlade so svojím kresťanským svedomím. Ďakujem vám za láskavú pozornosť.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Dámy a páni, prerušujem rozpravu a rokovanie do 14. hodiny, na obednú prestávku. Ďakujem vám za pozornosť.

(Prerušenie rokovania o 12.07 hodine.)

(Pokračovanie v rokovaní o 14.04 hodine.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste zaujali miesto v rokovacej sále, budeme pokračovať rozpravou, ktorú sme prerušili pred obedňajšou prestávkou. Ďalší v poradí prihlásený písomne do rozpravy za Poslanecký klub SDKÚ je pán predseda poslaneckého klubu Milan Hort, ktorý sa dnes dožíva významného životného jubilea, tak dovoľte, aby som mu pri tejto príležitosti aj poblahoželal. (Potlesk.) Veľa zdravia a úspechov! (Nezrozumiteľné hlasy v pléne.) Uvidíme, čo povie na konci prejavu, takže podľa toho. Nech sa páči, pán predseda.

M. Hort, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Bolo konštatované, že som prvý rečník, ktorý dostal potlesk predtým, ako začal hovoriť. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, vážení členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia. Národná rada Slovenskej republiky dnes rokuje o návrhu uznesenia, ktoré sa týka súhlasu, a) s vyslaním našej jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície v Irackej republike v počte do 75 príslušníkov do 31. decembra 2003, ďalej s jej pôsobením v záchranných a humanitárnych operáciách v prípade použitia alebo dôvodného podozrenia z použitia zbraní hromadného ničenia a ďalej s jej pôsobením v prípadných vojenských akciách na vynútenie príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN na území Irackej republiky v súlade s mandátom Organizácie Spojených národov. Návrh vládneho uznesenia je reakciou na nótu Spojených štátov amerických adresovanú ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky prostredníctvom veľvyslanectva Spojených štátov v Slovenskej republike. Okrem stanoviska, ktoré prináleží vláde Slovenskej republike, týkajúceho sa preletov a prechodov, je návrh uvedeného uznesenia odpoveďou na žiadosť o využitie slovenských kapacít na ochranu proti jadrovým, chemickým a biologickým zbraniam, ktoré podľa ústavy prináleží Národnej rade Slovenskej republiky. Som presvedčený, že pre každého z nás je zrejmé, že dnešná diskusia nie je o začatí či odročení vojenského zásahu voči režimu Saddáma Husajna v Iraku, že ani vláda Slovenskej republiky, ani zákonodarný zbor dnes nestoja pred touto dilemou. Snaha o využitie dostupných mierových prostriedkov je určite vlastná každému z nás a z tejto prezumpcie vychádza aj veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, keď v uvedenej nóte opakuje, že neprijali nijaké rozhodnutie o použití sily v Iraku a prípadné, citujem, "...rozvážne plánovanie je rozhodujúce iba pre prípad, že sa vojenská akcia stane nevyhnutnou." Čiže nie je pred nami otázka rozhodovania medzi mierovým a vojnovým riešením, ale otázka jasného politického postoja na prospech širokej medzinárodnej koalície proti celosvetovému terorizmu a proti nebezpečenstvu použitia jadrových zbraní a rozhodnutie o solidárnom zastúpení našej jednotky v spoločenstve už spomínanej medzinárodnej koalície. Z tohto pohľadu považujem všetky iniciatívy, ktoré stavajú vládu Slovenskej republiky a Národnú radu Slovenskej republiky do pozície vyhlasovateľov vojny Iraku za nenáležité, vychádzajúce z nepochopenia, respektíve neochoty vnímať širšie medzinárodné súvislosti.

Rozvíjať dnes diskusie o neľudskosti režimu Saddáma Husajna by bolo nosením dreva do lesa. Hovorili a budú hovoriť o tom odborníci, ktorým to priamo prináleží. Jeho spôsob uchopenia moci, viacnásobná agresia voči susedom, genocída vlastných obyvateľov, Kurdov a Arabov, ktorí nezdieľali rovnaký politický názor aj prostredníctvom zbraní hromadného ničenia, vyhnanie a dnešné nekomunikovanie so zbrojnými inšpektormi, totalitný spôsob vládnutia prostredníctvom vlastnej štátostrany, to všetko sú fakty a skúsenosti dôverne známe aj Európe z čias nacizmu či komunizmu, ktoré stavajú Saddáma Husajna na úroveň Hitlera, Stalina alebo Miloševiča. Každému, kto chce vidieť a poznať pravdu, je jasné, že všetko čo dnes Saddám Husajn podniká voči zbrojným inšpektorom, voči Amerike a uzneseniam Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, nie je ničím iným, iba naťahovaním času na prípravu takzvanej svätej vojny, pričom jeho doterajšia neochota plniť rezolúciu 1441 Bezpečnostnej rady sa dá kvalifikovať ako výsmech Organizácie Spojených národov. Okrem uvedených skutočností je priamy vzťah medzi režimom Saddáma Husajna a teroristickými predstaviteľmi, ktorí spôsobili tragédie v New Yorku, v Bali, či v Izraeli, nespochybniteľný. A nikto, kto vyznáva hodnoty západnej civilizácie, sa nemôže už dnes cítiť pred týmto satanizmom bezpečný. Viesť dnes diskusie o tom, či prípadný zásah medzinárodného spoločenstva proti Saddámovi Husajnovi je možné kvalifikovať ako spravodlivú alebo nespravodlivú vojnu a nebodaj to nazvať takzvanou preventívnou vojnou pri poznaní všetkých známych skutočností Husajnovho vládnutia a cieľov jeho totalitného režimu, považujem za neochotu poznať a chrániť pravdu, v tom lepšom prípade za nedostatočnú informovanosť a v prípade postoja Francúzska a Nemecka za alibizmus dobre známy z histórie 20. storočia, ktorý sa tak bolestne dotkol aj našich národov.

V dnešnom globalizujúcom sa svete a schopnosti celosvetového terorizmu sa svet dostal do štádia, aj ten náš svet, slovenský, kedy už musí niečo robiť a kedy spoločné kroky sa dajú kvalifikovať ako právo na sebaobranu. V tomto kontexte vďačím fejtonistovi Martinovi Hricovi za jeho vyznanie, ktoré si dovolím odcitovať: "Na rozdiel od mojich spolubratov netrpím stratou historickej pamäti. Keď Chamberlain priletel z Mníchova, v ľavej ruke dáždnik, v pravej Mníchovská dohoda, nadšeným davom zvestoval: Nesiem vám mier. Ten zdrap papiera stál ľudstvo 50 miliónov mŕtvych. Európa, najmä Rusi doteraz zazlievajú Spojeným štátom americkým, že okolkovali s inváziou. Najprv musel Roosewelt presvedčiť voličov, pomohol mu pri tom Pearl Harbor, potom prepravovali miliónové armády do Británie. Až oveľa neskôr si Hitler vpálil guľku do hlavy." Koniec citátu.

Rovnako nepredpokladám, že by vyhlásenie vojny Nemecku zo strany Francúzska a Veľkej Británie v septembri 1939 po tom, čo Hitler napadol Poľsko, história kvalifikovala ako preventívnu vojnu. Áno, aj dnes budú právni puristi tvrdiť, že v čase zásahu Spojených štátov amerických na Balkáne nemali Američania mandát Bezpečnostnej rady OSN, dostali ho totiž až dodatočne, a teda začiatok tejto vojenskej akcie bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN bolo porušením medzinárodného práva. My, pre ktorých nie je na prvom mieste takto vnímaný právny purizmus, však máme ešte živo pred očami etnické čistky, výsledkom ktorých boli desaťtisíce mŕtvych bezbranných civilistov, genocída jedného národa iba na základe vybavovania si účtov a pomsty zdedenej po predchádzajúcich generáciách, občianska vojna a exodus viac ako jedného milióna obyvateľov z vlastnej krajiny, ktorých nevedela absorbovať ani humánne zmýšľajúca stará dobrá Európa. Dnes celý civilizovaný svet konštatuje, že na Balkáne je pokoj, exodus státisícov utečencov sa zastavil, etnické čistky, znásilňovania a genocída sú minulosťou. Miloševič so svojimi barbarskými spôsobmi už nechýba ani tým z vlastného národa, ktorí mu ešte nedávno kričali Hosana! a je hanbou Juhoslávie pred Medzinárodným súdom v Haagu.

Dovoľte mi na záver vyjadriť jedno presvedčenie a jedno zamyslenie. Ak Saddám Husajn neváhal použiť zbrane hromadného ničenia proti vlastným občanom, výsledkom čoho boli desaťtisíce mŕtvych obyvateľov v Iraku, nech nikto na svete nepochybuje o tom, že tieto zbrane nebude váhať použiť kdekoľvek na svete, ak to on uzná za vhodné. Veľakrát bol za posledný týždeň môj osobný postoj k tejto problematike konfrontovaný z viacerých strán s mojím kresťanským svedomím. Dovolím si jeden náhľad, jeden osobný postoj. Nepamätám sa, kedy v histórii bezbranní, znásilňovaní, utiekajúci sa, utekajúci a umierajúci pred ideologickou a inou totalitou volali o pomoc a tí, ktorých sa to netýkalo, no mali možnosť pomôcť, zasiahli včas. Vždy v Európe a vo svete sa pomoc tohto druhu dostavila až vtedy, keď sa bezpečný a prosperujúci svet na to už nemohol dívať, keď plač a kvílenie bezbranných a pozostalých a možno až pocit vlastného ohrozenia pohli svedomím tej druhej časti sveta. Ako občan zvlášť za komunizmu som s týmto pocitom nevedel robiť nič. Ako politik ho dnes neviem hodiť za hlavu.

Vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia, my dnes naozaj nerozhodujeme o tom, kedy a ako zastaviť civilizovaný svet diktátora podobného Hitlerovi či Stalinovi. Môžeme však rozhodnúť o tom, že Slovensko možno prvýkrát v histórii v takejto ťažkej chvíli vydá jasný politický signál a jednoznačne sa postaví na stranu tých, ktorí nechcú čakať na ďalšiu krutú historickú skúsenosť. V zmysle takéhoto videnia vás žiadam o podporu navrhovaného uznesenia. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Zubo. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pán poslanec.

S. Zubo, poslanec: Ja by som chcel len konštatovať skutočnosť, aby sme si znova pripomenuli, že Bezpečnostná rada OSN rozhodnutie nevydala. A v súvislosti s tým upozorniť na niektoré zákony platné v Slovenskej republike, je to predovšetkým zákon na ochranu mieru, § číslo 1. Kto sa pokúsi zrušiť mierové spolunažívanie národov tým, že akýmkoľvek spôsobom podnecuje k vojne, vojnu propaguje alebo vojenskú propagandu inak podporuje, dopúšťa sa trestného činu proti mieru. Ďalej je to Trestný zákon, § 259. Kto v zmysle úplne alebo čiastočne zničil ktorúkoľvek národnosť, etnickú skupinu, rasovú alebo náboženskú skupinu, a) uvedie príslušníkov takej skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú priviesť ich úplné alebo čiastočné fyzické zničenie, b) vykoná opatrenia smerujúce k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí, c) násilne prevádzať deti z jednej takejto skupiny do druhej, alebo d) spôsobí príslušníkovi takej skupiny ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, potresce sa odňatím slobody na 12 až 15 rokov alebo výnimočným trestom. Paragraf 259b, zločin proti ľudskosti: Kto spácha voči civilnému obyvateľstvu čin považovaný za čl. 7 štatútu Medzinárodného trestného súdu za zločin proti ľudskosti, potresce sa odňatím slobody na 8 až 15 rokov alebo výnimočným trestom. Paragraf 260: Kto podporuje alebo propaguje hnutie, ktoré preukázateľne smeruje k potláčaniu práv a slobôd občanov alebo hlása národnostnú, rasovú, trestnú alebo... (Zaznel zvuk časomiery.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hort chce reagovať na faktickú poznámku.

M. Hort, poslanec: Pán kolega Zubo a ostatní kolegovia z klubu Komunistickej strany Slovenska. Nikdy som nebol komunistom a ani som ním nechcel byť, a preto mi aj prepáčte, že nepoznám celkom vašu históriu a neviem, či to bolo na piatom, myslím, že na V. zjazde Komunistickej strany Československa, a myslím, že to bolo v roku 49, keď ste si prijali heslo Čelom k masám.

Vy ste sa potom k tým masám otočili tou druhou stranou ľudského tela a po 40 rokoch tieto masy rozhodli v 89. roku a ľud tejto krajiny, že dosť, stačilo demagógie a totality.

Priznám sa, že vtedy ma ani v najhoršom sne nenapadlo, že v demokratickom pluralizme a v našej novej spoločnosti bude musieť jeden deň takýmto spôsobom počúvať, to čo sa tu deje, z vašich úst od samého rána. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Za Poslanecký klub KDH vystúpi pán poslanec František Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predseda slovenského parlamentu, vážený pán predseda vlády, kolegyne, kolegovia. Všetci sme svedkami prelomu minulého storočia a jeho prechodu do tohto 21. storočia. Všetci sme stáli tvárou v tvár novému storočiu, dvadsiatemu prvému, a nevdojak sme očakávali, čo toto storočie prinesie, iste aj v pohľade na celé minulé 20. storočie, ktoré bolo skôr storočím hrôzy ako storočím pokoja. Prešli tri roky alebo štyri, podľa toho, ako počítame letopočet, a my môžeme konštatovať, že 21. storočie nás zaskočilo dvomi novými doktrínami, dvomi novými svetovými doktrínami. Tá prvá doktrína, ktorá sa stala svetovou a je zároveň svetovou hrozbou, je doktrína samovrážd, samovrážd politických. To, čo sa udialo 11. septembra v New Yorku a čo sa teraz deje takmer na dennom poriadku v Izraeli, je absolútne nový fenomén. Zažili sme ho, teda nie my mladší, ale zažili ho počas 2. svetovej vojny, ale v takýchto podmienkach, aby odrazu ľudia boli pripravení zomierať v mene akejsi idey, to sme nezažili. Ak sa ozvali hlasy vtedy, že svet po 11. septembri bude iný, mali asi pravdu v tom, že celá eufória, možno šesťdesiatych rokov, kedy vznikalo hnutie hippies a podobne a kedy sa svet zdal ako jedna rozkvitnutá záhrada, že tá eufória končí a končí pravdepodobne aj doba tej demokracie, po ktorej sme aj my tak túžili. Ak dnes niekto cestuje lietadlom do Spojených štátov, nemôže sa čudovať a nemôže si myslieť, že je to akýmsi obmedzením, ak je na letisku prehliadaný spôsobom, ktorý ešte pred desiatimi rokmi bol neslýchaný. To znamená, niečo sa skončilo, pretože sú tu ľudia, ktorí si prestali vážiť svoj život, prestali si ho vážiť v mene akejsi idey, ktorá ich presahuje, a to znamená, že sa dostávajú do roviny akéhosi fanatizmu, kde je už len otázka času, kedy obyčajnú nálož môže človek na seba naložiť, namiesto obyčajnej nálože naložiť na seba jadrovú nálož a podobne. Toto je prvá doktrína, ktorá nás trošku zaskočila a s ktorou svet nevie celkom zatiaľ, čo má robiť.

Druhá doktrína, ktorá nejakým spôsobom vyrástla v útrobách tejto, je doktrína takzvanej preventívnej alebo spravodlivej vojny. Je to preventívna vojna, kde hneď vyvstáva otázka, kto je vlastne tou morálnou autoritou, aby mohol povedať, ktorá vojna sa stáva preventívnou a teda spravodlivou a ktorá ešte nie. Myslím si, že v tom je kľúč alebo v tom je jeden z ťažkých problémov aj nášho rokovania, že je to úplne nový fenomén.

Vojna, šesťdňová vojna Izraela proti Egyptu nebola preventívnou vojnou. Arabi sa otvorene vyhrážali, že zatlačia Izrael do mora a v podstate bolo vojensky jasné, že sa na takýto útok voči Izraelu chystajú. Bolo otázkou vojenskej šikovnosti, že Izrael zaútočil prvý. Brať príklady niekde z rímskych čias sa mi, priznám sa, nechce, lebo to ani nepoznám a mám pocit, že to bola doba o niečom inom. Teda tu niekde sa dotýkame neuchopiteľného problému, kto je morálnou autoritou a kedy môžeme hovoriť, že vojna začína byť preventívnou a dokonca ešte aj spravodlivou.

Koncom 20. storočia sa svet radikálne zmenil. Komunizmus, alebo jeho hlavný nositeľ Sovietsky zväz sa ako systém, ako veľmoc, ako jadrová veľmoc schopná svojím potenciálnym jadrovým zničiť celý svet, zrútil. A tu by som chcel povedať jednu vec, ktorá sa mi zdá byť dosť podstatná. Práve v šesťdesiatych rokoch došlo k veľkej kríze, k takzvanej kubánskej kríze, keď svet stál na hranici jadrovej zrážky, keď Spojené štáty dali ultimátum Sovietskemu zväzu, že ak nestiahne rakety z Kuby, tak jednoducho zaútočia a zaútočia bez akéhokoľvek ohľadu. Chcem povedať, že od týchto šesťdesiatych rokov prakticky až do osemdesiateho deviateho boli na seba namierené hlavice, jadrové, Západu a Východu. Na západnej hranici Čiech medzi Nemeckom a Čechami, z Turecka smerom na Sovietsky zväz a podobne. Štyridsať rokov tu takto svet mieril na seba zo vzdialenosti doslova niekoľkých metrov jadrové hlavice a iba nervy a výdrž a trpezlivosť tohto nenormálneho stavu umožnili nakoniec, že komunizmus padol a padol mierovou cestou. Ak by bol vtedy niekto chcel hovoriť o preventívnej vojne a vyštartovať, dnes pravdepodobne tu nikto nie je. Dnes ak hovorím, že komunizmus padol a padol najmä Sovietsky zväz, dnes po stránke technologickej a vojenskej niet pochýb, že na svete zostala jedna jediná veľmoc, ktorou sú Spojené štáty.

My musíme v prvom rade povedať, že svet je Spojeným štátom v 20. storočí zaviazaný, by som povedal vďačnosťou, ktorá sa nedá vyjadriť ničím. Spojené štáty dvakrát zasiahli do svetovej vojny, ktorá vznikla pre neschopnosť, pre egoizmus európskych národov, zasiahli v 1. svetovej vojne a v 2. svetovej vojne a priniesli v konečnom dôsledku mier svetu.

Chcem povedať, že Spojené štáty museli, zasahovali vo Vietname a v Severnej Kórei, pretože v tých chvíľach a v tých časoch komunizmus chcel sa stať svetovým impériom. Treba povedať, že Spojené štáty stoja pri víťazstve tretej svetovej vojny, a tou bola takzvaná studená vojna. Toto všetko stálo desaťtisíce, možno státisíce mladých Američanov život a stačí ísť vo Washingtone na Arlintonský cintorín, aby sme vedeli si povedať, že to nebolo o fazuľkách, že to nebolo len nejaké hranie sa. V tomto smere všetci stojíme s vďačnosťou voči tejto krajine, ktorá bola vlastne celé 20. storočie akýmsi posledným súvzťažným bodom slobody a nejakej vôbec záchrany toho, že svet zostane normálnym.

Ale pýtam sa, či vo chvíľach, keď jedna veľmoc sa stáva jedinou a jedinečnou, nie je odrazu vystavená celkom novým pokušeniam, celkom novým vnútorným tlakom, nechcel by som to nazvať, lobistickým skupinám, pretože to je trošku príliš na túto situáciu lacná fráza. Pýtam sa, či vo chvíľach, keď je tu jedna superveľmoc, môže platiť niečo také, akože zbrane v našich rukách sú dobré. Zbrane v rukách našich priateľov sú dobré, ale menej. Zbrane v rukách našich odporcov sú, alebo môžu byť dôvodom na to, aby sme zaútočili. Pýtam sa teda, či dnes znamená, že najväčšia veľmoc sa stáva automaticky aj morálnou veľmocou a môže to byť ona, ktorá povie: Teraz nastal okamih, keď treba zasiahnuť. Tu len tak ticho pripomínam a nechcem nijakým spôsobom túto vec príliš zdôrazňovať, že voči tejto jednej veľmoci, ktorá, znovu opakujem, voči ktorej sa skláňam ako pred poslednou baštou slobody, stojí možno ešte veľmoc duchovná a tou už nie je len katolícka cirkev, ale všetky cirkvi, pretože tieto veci som v posledných týždňoch veľmi pozorne sledoval, to nebolo len sústavné volanie, ktoré sa menilo takmer už na kričanie: Nie vojna! zo strany katolíckej cirkvi, chcem povedať, že to bol prímas anglikánskej cirkvi na celom svete, aj ďalší predstavitelia, ktorí tvárou v tvár vlastnej krajine, biskupi Ameriky, ktorí tvárou v tvár vlastnej krajiny upozorňovali, že, prosím vás, zadržte.

V týchto dňoch, alebo povedzme pred rokom, alebo pred niekoľkými mesiacmi niekto ukázal prstom na Irak. Poviem úprimne, po útoku na americké, na newyorské dvojičky bolo celkom jasné, že pokiaľ Afganistan chráni Al Káidu, tak Afganistan sa nemôže vyhnúť tomu, že bude vystavený útoku. Ale od Afganistanu k Iraku pre mňa osobne nastal akýsi oblúk, ktorý celkom dobre neviem sledovať. Pýtam sa, prečo Irak, prečo nie Severná Kórea. Pýtam sa, prečo Irak, a nie napríklad Sudán, ktorý tak prenasleduje a porušuje ľudské práva, že Irak po tejto stránke je ešte krajinou, ktorá, by som povedal, takmer možno je, no, ale teraz, samozrejme, v absolútnych úvodzovkách, ešte humánna.

Ale pýtam sa ešte viac: Prečo postoj, samozrejme, Saudská Arábia a týchto krajín, Pakistan, ktorý je síce spojenec, ale ktorý na severe prechováva teroristov a vychováva ich. Ale pýtam sa, prečo toto nebolo dotiahnuté do konca v roku 1991, veď po roku 1991 to, čo sme tu všetko počuli, všetky vojny Iraku, všetky zverstvá, sa udiali do roku 1991. V roku 1991 nenastal ten okamih, keď sa malo vysporiadať s týmto, nazvime to, šialencom. Tento šialenec sa od roku 1991 drží v istých medziach, ale ten okamih nastal teraz a tento oblúk, neviem celkom sledovať, čo viedlo k nemu, že v tejto chvíli prišiel na rad práve Irak.

Dámy a páni, čo má robiť v takýchto chvíľach taký malý štát, ako je Slovensko. Má sa dnes účelovo viazať, povedzme na európske štáty, lebo nám to vyhovuje? Alebo tej časti, ktorá by nerada išla do Iraku? Bol by som nerád. Európske štáty a veľmoci, nebudem ich menovať, v minulom storočí, v 20., nás viackrát prehodili cez palubu, ani sme sa nenazdali. Proste, to nie je tá posledná záruka, ktorá by pre mňa bola tým morálnym rozhodnutím, že oni vedia, kedy áno, kedy nie. Ak sme v minulom parlamente tu navrhovali práve za náš klub takzvanú deklaráciu o etickej zvrchovanosti, tak sa priznám, že to bol istý obranný reflex dopredu voči súčasnému morálnemu postoju Európskej únie voči niektorým hodnotám, ktoré sú pre nás veľmi vážne ako pre poslancov kresťanskej strany. Preto v tejto chvíli účelovo sa viazať na európske štáty by bolo možno politicky zaujímavé, ale o mesiac by mi to niekto mohol vytiahnuť, pretože už by som povedal, že európske štáty nemusia plniť tie kritériá, o ktorých si myslím, že sú správne.

Máme sa pridať k najmocnejšiemu? Máme sa pridať k najmocnejšiemu? Tak trošku sme to urobili tým, že sme prijali uznesenie, ktoré ešte pred akoby korunným vystúpením ministra zahraničných vecí Powella sme schválili, že naše vojská pôjdu do Iraku. Čiže nejakým spôsobom sme dôverovali Spojeným štátom, že on má dosť informácií a napriek tomu, že ich nepoznáme, že jednoducho im veríme. Nezdá sa mi ani tento postoj.

Máme čakať na vyjadrenie Bezpečnostnej rady OSN? Nechcem sa hrať na veľkého politika, ale osobne som presvedčený, že Bezpečnostná rada OSN nedá žiadny signál na to, že teraz možno zaútočiť. Neurobila to a vlastne je tak konštituovaná, že má také mechanizmy, ktoré, je jasné, že žiadny povel k vojne nepôjde z Bezpečnostnej rady. A vyhovárať sa na toto a žiadať najprv vyjadrenie Bezpečnostnej rady je v tejto chvíli tak trošku politický alibizmus, ale mám preň pochopenie, pretože v politike mnohokrát sú aj takéto veci dobré.

Ak som včera sledoval vystúpenie ministra zahraničných vecí Powella, tak som mal pocit, bolo to veľmi silné vystúpenie, vystúpenie, ktoré malo svoju takú gradáciu, že nakoniec človeku mráz po chrbte behal, a bolo to vystúpenie, ktoré podľa mňa smerovalo k tomu, že Irak nedodržuje posledné uznesenie Bezpečnostnej rady, čo si myslím, že môže byť myslené pod aktom nejakým, nejakým, že ak Irak nespolupracuje pri tých jednotlivých inšpektoroch. Nemyslím si, že viac Spojené štáty dosiahnu a nemyslím si, že na viac čakajú.

Dámy a páni, má taká malá krajina ako Slovensko podliehať prípadne nátlaku? Ten nátlak raz bol vyslovený hlasnejšie, inokedy bol povedaný ako prirodzený dôsledok, že ak sa nevieme k našim hlavným spojencom Spojeným štátom pripojiť v takejto ťažkej chvíli, potom ako môžeme sa ku nim hlásiť a prípadne mať záujem byť členom NATO, a teda že sa nemôžeme čudovať, ak by, prípadne, sa zachoval ináč. Zdá sa mi to byť dosť nebezpečná poloha. Už sme boli v situácii vo svojej histórii, že alebo vyhláste svoj štát, alebo budete rozdelení, proste nátlak veľmocí nie je dobrým radcom. Čo má potom robiť päťapolmiliónové Slovensko? Podľa mojej mienky sa musí rozhodnúť samo a ak by som mal byť trošku patetický, musí sa rozhodnúť osamelo. Len takto obháji pred sebou a pred svojou históriou svoj počin, svoje rozhodnutie. Všetky rozhodnutia pod medzinárodným tlakom sa, žiaľ, v našich dejinách nakoniec nevydarili a všetky sme nakoniec prehrali.

Musíme si v tejto chvíli položiť jasne tieto otázky: Vieme, o čo v tejto vojne ide? Je nebezpečenstvo vojny také veľké, že vyváži zlobu vojny so všetkými jej zlými dôsledkami? Už niet iných prostriedkov na pacifikovanie diktatúry v Iraku? Boli vyčerpané už všetky možnosti? Aké prostriedky majú byť použité v tejto vojne? Hovorí sa, že v extrémnom prípade sa použijú aj jadrové zbrane. Existuje pre ich použitie legitímna príčina? Sme si istí, že po tejto vojne arabský svet ešte viac nebude nenávidieť Západ? Vieme povedať, že zničením arabských zbraní nebude arabský svet vyzbrojený ešte väčšou nenávisťou, ktorá je tou najstrašnejšou zbraňou? Je nelegitímne, aby sme si v parlamente, ktorý má o tomto rozhodovať, kládli veľmi otvorene takéto otázky?

Dámy a páni, každá vojna spúšťa mechanizmus zla, nenávisti a pomsty. Ak je dnes na rade Irak, ktorá krajina bude na rade zajtra? Veď Irak nie je jedinou extrémistickou krajinou. Veď terorizmus sa nekončí a nezačína v Iraku. Veď spustením tejto vojny sa začína jedna reťaz, veď je to absolútne logické. Kto bude ten, kto ukáže prstom na ďalšieho? Dostávame sa predsa do úplne novej situácie, do situácie reťazovej vojny, ktorá, kde bude mať svoj koniec? Kto má prevziať zodpovednosť alebo spoluzodpovednosť za tento výbuch zla, nenávisti, povedzme si to otvorene, aj nevinných obetí a odplaty, ktorý sa v tejto chvíli spúšťa. Ja teraz nechcem apelovať na city, ale každý jeden z nás svojím tlačením.

Dámy a páni, poslanci KDH budú väčšinou hlasovať proti vyslaniu slovenskej jednotky do Iraku. Robíme tak vo vedomí, že to bolo rozhodnutie najvyššieho politického orgánu, ktorým je predsedníctvo hnutia. Čiže je toto politické stanovisko strany, ktoré sme už prezentovali a ktoré tu opakujem. Sme si vedomí veľkej citlivosti tejto otázky v tom, že je to situácia, s ktorou slovenský parlament od novembra 1989 nebol ešte konfrontovaný, a preto sme dali istú voľnosť našim poslancom aj členom vlády. Čiže... Ale robíme tak a väčšinovo budeme hlasovať proti vyslaniu vojsk po zvážení vo svojom svedomí. Robíme tak vo vedomí, že sme členovia vládnej koalície a že minimálne tých desať hlasov, myslím, že bude viac, ale tých desať hlasov proti môže vlastne zvrátiť celú situáciu, pretože vládna koalícia má 78 hlasov a bez desiatich nie je nadpolovičná väčšina. Aj v tomto svetle toto musíme povedať. Robíme tak vedomí si aj svojej historickej skúsenosti a svojej historickej zodpovednosti za túto krajinu. Ďakujem vám. (Potlesk.)