V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pokračovať v rozprave bude poslanec Číž, nech sa páči.

M. Číž, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som v mene poslaneckého klubu Smeru vyjadril stanovisko k procesom, ktoré spúšťa predloženie súboru 45 zákonov, ktoré by mali vytvoriť úplne novú štruktúru orgánov štátnej moci. Nesmierne to zasiahne aj charakter orgánov samosprávy. Sme presvedčení, že je potrebné venovať nesmiernu pozornosť práve spôsobu prerokovania. Je to otázka následnej zodpovednosti, otázka stability navrhovaných riešení a podobne. Napriek našej snahe, napriek tomu, že sme chceli aj vám uľahčiť hľadanie racionálnych stanovísk k veci, a teda posúdiť aj vecnú stránku problémov, chceli sme, aby vláda aspoň čiastočne vysvetlila dôvody, ktoré ju vedú k takémuto zásadnému kroku, aby zadefinovala pozitíva takéhoto riešenia, aby predložila aspoň elementárne čísla, ktoré mali následne slúžiť parlamentnej kontrole. Nič také sa nestalo, nieže písomný materiál, ale aj ústny prednes, ktorý predniesol pán minister, bol vlastne len minimálnym rozšírením predkladacej správy návrhu zákona, ktorý tu máme. Viem, že pán minister sa verejnej správe špeciálne nevenuje, lenže skutočnosť je taká, že spôsob prerokovania je pravdepodobne nedôstojný pre krajinu, ktorá má nesmierne vyspelú inteligenciu a iných občanov a pravdepodobne aj riešenie a spravovanie vlastných vecí by malo demonštrovať stav poznania, stav kultúry a charakter spoločnosti. Preto mi dovoľte, aby som na úvod môjho vystúpenia prečítal politické stanovisko Smeru aj s návrhmi, ktoré hodláme v tomto smere váženej Národnej rade predložiť.

Ako viete, druhú fázu reformy verejnej správy sme začali 9. septembra 2003, a to rokovaním o zákonoch, o majetku VÚC, o majetku obcí a o majetku štátu. Tieto by mali byť teda pokračovaním a dokončením procesov v oblasti verejnej správy, ktoré predchádzajúca vláda zrealizovala v roku 2002. Kroky vlády a spôsob realizácie predznamenalo už Programové vyhlásenie vlády, podľa nášho názoru obsahom obzvlášť nekorektné, pretože okrem všeobecných úvodných dvoch viet ohľadne prehlbovania decentralizácie konštatuje, citujem: "Vláda prehodnotí pôsobnosť, efektívnosť a štruktúru okresných úradov a krajských úradov a vypracuje analýzu ich kompetencií. Na základe toho pripraví novú organizáciu miestnej štátnej správy, v rámci ktorej bude presadzovať zoštíhlenie administratívy spojené s rušením okresných úradov." Punktum. O dezintegrácii štátnej správy nie je v tomto programovom vyhlásení ani slovo. Teda už takto postavené Programové vyhlásenie vlády ignorovalo zásadným spôsobom štruktúru najvážnejších problémov existujúcich v prostredí verejnej správy, v zásade neutvorilo možnosti pre ich postupné zvládnutie, nestanovilo priority a ich hierarchiu a závažným spôsobom vlastne obmedzilo možnosť parlamentnej kontroly vlády. Na vykonanie tohto "programového vyhlásenia" vláda prijala interné vnútorné materiály, akými sú Projekt decentralizácie verejnej správy, ktorý predložil splnomocnenec pre decentralizáciu verejnej správy, a Koncepciu usporiadania miestnej štátnej správy, ktorú predložil minister vnútra. Ani o jednom z týchto materiálov neprebehla ani v náznaku verejná diskusia, nie sú známe autorské kolektívy tvorcov a obe znamenajú výrazný a zásadný zásah do existujúcej štruktúry orgánov verejnej moci, reštrukturalizujú umiestnenie a rozmiestnenie orgánov štátnej správy, úplne menia odvetvovú štruktúru verejnej správy a tým zásadne poznačujú charakter štátu, jeho vertikálnu a horizontálnu štruktúru, čiastočne aj politický systém a zasahujú aj do prostredia, ktoré je obvyklé v "normálnych" štátoch - dovoľte dať mi tam úvodzovky -, upravované ústavou. Tento mimoriadne nadštandardný zásah do technológie procesov verejnej správy, do jej inštitucionálnej štruktúry vláda Slovenskej republiky nepredložila v súlade s čl. 86 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky do Národnej rady na prerokovanie a schválenie. Ani v náznaku, ako to spomínal pán kolega Cabaj, sa nepokúsila aspoň o čiastočný konsenzus s politickou opozíciou, či oboznámiť sa s jej názormi. Väčšinové presadzovanie takzvaných nezvratných procesov vo verejnej správe týmto spôsobom je jednoznačným znakom nízkej politickej kultúry, ohrozovaním ústavnosti a demokracie v našom štáte. Chcem povedať, že strana Smer tretia cesta sa dištancuje od takýchto politických praktík pri správe štátu a žiada tak odbornú ako aj zainteresovanú verejnosť, aby maximálnym spôsobom venovala pozornosť navrhovaným krokom, ktorých dôsledkom môže byť až destabilizácia základných funkcií štátu, minimálne dočasné znefunkčnenie verejnej správy a priveľké mrhanie finančných prostriedkov štátu.

Konštatujeme, že koncepcia usporiadania miestnej štátnej správy jednoznačne odporuje všeobecným tendenciám rozvoja verejnej správy v štátoch Európskej únie a zásadne odporuje potrebám Slovenskej republiky v povstupovom období, keď je zrejmé, že reforma verejnej správy, citujem: "...musí už vo svojej koncepcii, teda v inštitucionálnej štruktúre, v procesoch a technológiách zodpovedať koncepcii Európskej verejnej správy". Smer sa hlási k tým teoretickým poznatkom, ktoré ťažiskovo zameriavajú svoju pozornosť predovšetkým na zvýšenie efektívnosti verejnej správy, hlavne prostredníctvom posilnenia jej úrovne horizontálnej koordinácie a kooperácie medzi jednotlivými článkami, odstránenie prevahy odborovo orientovaných štruktúr nad prierezovými, riadenie podľa cieľov, poskytovanie správy ako služby, organizáciu úradov, ktoré posilnia úroveň vonkajšej koordinácie s podnikateľskou sférou, miestnou samosprávou či tretím sektorom.

Smer hovorí veľké nie neustálym a plochým organizačným zmenám s čisto formálnym charakterom a požaduje zdokonaľovanie činností, zdokonaľovanie vlastného výkonu správy. Želáme si skutočnú decentralizáciu, ktorá vytvorí reálnu možnosť regionálnej správy relevantne ovplyvňovať a spravovať spoločenské procesy v regióne. Navrhovaný proces totálnej dezintegrácie a atomizácie štátnej správy, zrušenie všeobecného úradu štátnej správy vytvorí v regiónoch neudržateľnú situáciu, keď v ňom bude na horizontálne riadiacej pozícii možno až 15 vedúcich rôznych úradov, teda len z úrovne krajských orgánov, pričom koordinačné oprávnenia prednostu krajského úradu nie sú zvládnuté v príslušnom návrhu zákona ani vecne, ani legislatívne a dovoľte mi povedať takpovediac odborný názor, za ktorý som ochotný niesť zodpovednosť - nezmyselné.

Pri analýze možností čerpania prostriedkov z EÚ možno ľahko zistiť, že ide o multizdrojové financovanie, ktoré je viazané na všetky regionálne projekty, a na týchto projektoch sa musí finančne podieľať tak štátny rozpočet ako aj rozpočtové zdroje miestnych a regionálnych samospráv. Správcovia týchto európskych fondov už dôrazne vyhlasujú, že Európska únia bude podporovať už nie parciálne projekty rozvoja toho-ktorého regiónu, ale prierezové, systémové projekty, napríklad projekty rozvoja vidieka, podporu stredných a malých podnikateľov, rozvoj cestovného ruchu a hlavne budovanie systémovej infraštruktúry prakticky v celom spektre riadiacej pôsobnosti verejnej správy. Je úplná totálna atomizácia štruktúry verejnej správy a likvidácia jednotného uzla pre komunikácie s investormi príspevkom k budúcim potrebám Slovenska? Ako bude vyzerať tvorba regionálnych a rozvojových programoch pri takejto atomizácii správnych činností? Akékoľvek vytváranie špeciálnych orgánov s úzkymi kompetenciami a s limitovanými možnosťami koordinácie možno akceptovať iba v prísne vymedzených sférach správy, ktoré teória veľmi konkrétne definuje.

Navrhovaný spôsob usporiadania orgánov štátnej správy nemožno v žiadnom prípade označiť ako decentralizačný akt. Menovanie vedúcich týchto orgánov ministrami príslušných rezortov robí z týchto orgánov jednoznačne iba predĺženú ruku vlády bez akéhokoľvek miestneho či regionálneho vplyvu na činnosť týchto úradov. Zrušenie rozpočtovej kapitoly krajského úradu a včlenenie doterajších rozpočtových prostriedkov do rozpočtov jednotlivých ministerstiev znemožní akékoľvek určovanie regionálnych priorít a v konečnom dôsledku ani regionálnu politiku. Znamená tiež zrušenie akéhokoľvek vplyvu regionálnej politickej reprezentácie na chod úradov, kontrolu činnosti úradov, akúkoľvek participáciu na ich činnosti. Nezabezpečujú lojalitu úradníkov k regiónu a možno očakávať dominanciu centrálneho riadenia. Navrhované opatrenia výrazne znížia aj politický vplyv regiónov a značne politicky oslabia politickú reprezentáciu v záujmoch regiónov.

Koncentrácia vlády na nezmyselnú a formálnu či formalizujúcu rekonštrukciu orgánov všeobecnej štátnej správy znamená zároveň aj rezignáciu na riešenie skutočných problémov verejnej správy. Inštitucionálnu reorganizáciu v okolitých štátoch sprevádzajú čiastkové koncepčné materiály ako napríklad koncepcia zvýšenia účinnosti verejnej kontroly, koncepcia zvýšenia účinnosti riadenia vo verejnej správe, koncepcia prípravy pracovníkov vo verejne správe a koncepcia informatizácie územnej verejnej správy. Zásadným doplnkom - a to snáď najvýznamnejším - týchto čiastkových koncepcií býva program zmien riadenia verejnej správy na úrovni centrálneho stupňa správy. Ani jeden skutočne hodnotný materiál tohto druhu na Slovensku neexistuje a je holým faktom skutočnosť, že predseda vlády, pôsobiaci už piaty rok vo svojej funkcii, si nevytvoril ani základné odborné kapacity pre riešenie reformných úloh, nemá funkčnú štruktúru riadenia reforiem. Vecný, organizačný a implementačný chaos sprevádzajú taký zásadný zásah do štruktúry orgánov štátnej správy, chce zrealizovať prostredníctvom prijatia parciálnych zákonov bez prerokovania koncepcie, opäť pod obrovským časovým tlakom, keď rovnako ako v roku 2002 po prípadnom zrušení krajských a okresných úradov môže byť legislatívny rámec potrebných zákonov ukončený najskôr koncom novembra, ale na zrušenie starých a vytvorenie nových úradov zostal jeden mesiac. Nehovorím už o situácii, keby čo len jeden z týchto zákonov do 1. 1. 2004 neprešiel v Národnej rade. Pritom od 1. 1. 2004 musí fungovať na regionálnej úrovni minimálne 14 nových úradov a nespočetné množstvo ďalších na pseudookresnej úrovni. Schvaľovací proces v Národnej rade neumožní v týchto lehotách vzhľadom na rozsah zmien ani základné naštudovanie, pretože najnevyhnutnejšie obdobie na vypracovanie odborných posudkov, konzultácií je najmenej dva mesiace. Už prvé prerokovanie súvisiacich zákonov vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky ukazuje na závažné nedostatky, nedoriešenie mnohých podstatných súvislostí a zásadnú kolíziu s rozpočtovým procesom. Už dnes sa ukazuje deklarovaná úspora finančných prostriedkov na správu a podstatnú úsporu pracovných miest ako iluzórna a dovoľte mi povedať, až ako vedomá lož.

Dodnes zásadným spôsobom rezonujú problémy spôsobené reformou a to prijatím "zákona č. 416/2002 o presune kompetencií na VÚC, obce a mestá". Dvetisíc malých obcí, ale nesporne aj iných, zápasí s nezvládnuteľnými dôsledkami neprimeraného rozsahu zverených kompetencií, s elementárnou personálnou a finančnou formou ich zabezpečenia. Fiškálna decentralizácia nezačala ani v náznaku a regionálne samosprávy spravujú dnes nesmiernu sumu 10 miliónov Sk, ktorá je rozpočtovaná na kapitálové výdavky na zabezpečenie hospodárskeho, kultúrneho a sociálneho rozvoja regiónu. Štát samosprávam, tak regionálnym, ako aj miestnym, veľkoryso zverí školy, zdravotné, kultúrne a sociálne zariadenia, mnohé iné kompetencie, ale z finančných úhrad takzvaných nákladov spojených s priebežným financovaním, teda doterajších nákladov, ktoré slúžili na priebežné výdavky v danom fiškálnom roku. Štát doteraz nevyriešil takzvané fixné trvalé náklady z minulosti, ktoré ovplyvňujú schopnosť spravovať a prevádzkovať zverený majetok. Pritom modernizačný dlh len u základných a stredných škôl predstavuje pravdepodobne viac ako 5 miliárd Sk. U nemocníc prvého a druhého typu možno hovoriť o 20 miliardách Sk pri nákladových dlhoch a o 6 miliardách Sk pri modernizačnom dlhu.

Celkový rozsah dlhov, ktoré sa prenášajú na plecia samosprávy, sa odhaduje od 40 až do 70 miliárd Sk, čo je, samozrejme, úplne nad reálne možnosti samosprávy. Miesto neľahkého a určite zložitého hľadania vecných riešení sa vláda orientuje na nezmyselné organizačnej zmeny a mrhá verejnými prostriedkami na ich realizáciu. To všetko od doby, keď sa pripravujeme na konkrétnym dátumom ohraničený proces vstupu do Európskej únie. V období, keď je potrebné, aby vláda deklarovala schopnosť zabezpečovať fungovanie moderného európskeho štátu a s maximálnym úsilím pripravovala krajinu na povstupovú situáciu a na predvídateľné procesy, ktoré nastanú, ona práve vtedy narušuje potrebný politický konsenzus a stabilitu našej krajiny.

Smer považuje súčasnú aktivitu vlády Slovenskej republiky za vážne vývojové ohrozenie, ktoré prinesie aj vážne politické, hospodárske, finančné a sociálne škody. Navrhujeme preto prerušiť rokovanie o týchto bodoch programu, ktoré súvisia s dezintegráciou štátnej správy, a navrhujeme Národnej rade uznesenie, aby vyzvala vládu o predloženie oboch, prepáčte mi úvodzovky na slovách "koncepčných materiálov", teda koncepciu usporiadania miestnej štátnej správy a projekt decentralizácie verejnej správy, na rokovanie pléna Národnej rady Slovenskej republiky a do 31. októbra tohto roku aby vláda predložila koncepciu ďalšieho pokračovania reformy verejnej správy na rok 2004 až 2006. (Potlesk.)

Toľko k politickému prehláseniu strany Smer. Dovoľte mi teraz, aby som povedzme aj z pozície podpredsedu Výboru Národnej rady pre verejnú správu zaujal stanovisko k niektorým faktom, ktoré sa uvádzali v politickom vyjadrení. Vzhľadom na to, že programom našej strany bolo priniesť do Národnej rady skutočne novú politickú kultúru a nové prístupy k spravovaniu štátu. Ukazuje sa, že nie je priestor pre pokojnú a slobodnú dohodu v prostrediach, ktoré sú pre politiku typické a že potom je jediná šanca, aspoň z tejto tribúny oznámiť našej verejnosti niektoré naše stanoviská a pokúsiť sa aspoň čiastočne zdokumentovať stav, teda naše vnímanie tohto stavu s tým, že napriek všetkému neprestávame dúfať, že aspoň niektoré argumenty alebo fakty, ktoré odznejú v tomto vystúpení, že by sa mohli v konečnom dôsledku stať predmetom možno aj nejakých úvah, prípadne vyhodnotenia a že by v konečnom dôsledku nejaké procesy, ktoré možno označiť ako pozitívne, mohli nastať.

Dovoľte mi teda trošku k širšiemu prostrediu v oblasti spravovania krajiny. Býva zvykom, momentálne, alebo módou, že si každý rečník dáva akési motto pre svoje vystúpenie. Ja som si také motto pripravil. Znie asi tak: "Spravovanie štátu podľa Dzurindu, ´reformy´ v úvodzovkách podľa Dzurindu, reforma verejnej správy podľa Dzurindu." Chcel by som sa postupne k týmto trom súčastiam venovať.

Reforma verejnej správy je podstatnou zložkou transformácie štátu. Jej stav, okolnosti a súvislosti, ktorej priebeh jej schvaľovania sprevádzajú, nás núti venovať pozornosť širšiemu prostrediu, v ktorom sa odohráva. Tým prostredím je celkový stav riadenia štátu a spoločnosti. Ak začnem od ponovembrového obdobia, nepochybne možno vidieť úspechy, hlavne konštituovanie demokratického politického systému a v jeho rámci aj pozitíva v oblasti verejnej správy. Predovšetkým je to slobodná možnosť hľadať optimálne riešenia v prostredí parlamentnej demokracie, vidíme rozvoj samosprávy, zvyšovanie slobodnej participácie občanov na správe vlastných vecí, je tu reálna možnosť integrovať sa do spoločnosti slobodných európskych národov.

Zrejmé sú však aj naše nezdary a postupne sa začínajú rysovať aj ich príčiny a objektívne sa zvyšuje naša schopnosť spoznávať skutočný stav vecí. Avšak vo väzbe na aktuálny stav ťažko nevidieť rezignáciu na cieľavedomú tvorbu občianskej spoločnosti v celej jej štruktúre. Podceňovanie verejnej politiky, pretrvávajúcu dominanciu ekonomických prístupov, neefektívne vykonanú a vykonávanú privatizáciu s právnymi, morálnymi a trestnými dôsledkami a so zničujúcim dopadom pre tvorbu zdrojov na verejné účely. Vysoká je tiež miera kriminality a korupcie, mnohonásobne nákladnejšia a zbyrokratizovaná správa, ťažko zdôvodniteľná majetková diferenciácia medzi sociálnymi skupinami, zníženie životnej úrovne veľkej časti našich rodín. Toto všetko u stále väčšieho množstva občanov vedie k pocitu straty istôt, ktorý prerastá nielen v kritiku súčasného režimu, ale i spoločenského systému. Ak chceme prezentovať aspoň elementárnu mieru politickej a občianskej zodpovednosti, nemôžeme tieto javy prehliadať, musia byť výzvou pre celkom iný prístup k verejnej politike.

Dovoľte mi povedať, že veľmi intenzívne vnímame tieto fakty, tieto fakty sú základom politiky našej strany. Sú k dispozícii viaceré štúdie, ktoré analyzujú vnútorné dimenzie verejných politických inštitúcií a činností, to znamená stratégiu riadenia, rozhodovacie procesy o verejných záujmoch a ich analytické zázemie, komunikáciu medzi subjektmi verejnej politiky, transformáciu politických rozhodnutí do vecných riešení, interakciu medzi štátom a nevládnymi organizáciami vrátane tripartity a tretieho sektoru, občiansku participáciu na tomto riadení a úlohu či rolu médií v týchto procesoch. Ak aj opomeniem charakteristiku obdobia roku 1989 až 1992, hoci je pre analýzu súčasných problémov dôležitá, pristaviť sa musím pri období rokov 1993 až 1998. Toto obdobie bolo časom vzniku samostatného štátu a tiež obdobím výraznej polarizácie spoločnosti. Novovzniknutým štátom začali zmietať intenzívne boje medzi zástancami posilňovania národného štátu, teda národniarmi a povedzmeže internacionalistami s prevládajúcimi "libretariánskymi" a neoliberálnymi prístupmi k základným hodnotám štátu. Obe koncepcie sa polarizovali na oboch stranách konfliktu, začali sa presadzovať radikálne sily a dôsledkom tohto boja bolo výrazné zníženie prestíže štátu v zahraničí ako aj zvýšená v úvodzovkách "pozornosť" Európskej únie a zvýšené presadzovanie integrujúcich ideí s menšou empatiou k národným potrebám. Prirodzeným dôsledkom bola aj radikalizácia ideí, buď boj o paternalistický štát s výraznou ochranou národných záujmov, alebo o takzvaný minimálny štát s výrazne zníženými sociálnymi väzbami, s obmedzenými vstupmi do regulačných procesov, s tendenciou výrazne obmedziť atribúty sociálneho štátu. Boj, ako je známe, sa skončil v roku 1998 voľbami, ktoré vytvorili vládu, ktorá prakticky kontinuálne vládne dodnes. Nechcem sa venovať ďalším nuansám tohto stavu, hoci viaceré súvislosti sú veľmi dôležité, ale faktom je, že tento zápas výrazne obmedzil racionalitu presadzovaných ideí, odsunul na vedľajšiu koľaj sprostredkovanie skutočných záujmov obyvateľov našej krajiny, hlavne samosprávy, a skoro všetko sa odohrávalo v politických stranách alebo ich prostredníctvom. Tým sa politický systém ochudobňoval a ochudobňuje o participáciu tak občiansku, ale - na čo chcem osobitne upozorniť-, hlavne o participáciu odbornú. Prestíž daná vzdelanosťou a odbornosťou sa strácala, ľudia stojaci bokom straníckych zápasov strácali možnosť uplatniť sa, definitívne odchádzala prestíž vedeckých ústavov, vysokých škôl a ich odborného potenciálu, pečať odborníkov dostali iba ľudia so straníckou knižkou a spolu s prestížou odchádzali aj vedecké ústavy sami. Je symptomatické, že prakticky s nástupom Dzurindovej vlády odišiel...

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec, dovoľte, aby som vás prerušil na chvíľočku. Je pre mňa cťou privítať vzácneho hosťa v rokovacej sále na galérii, ministra zahraničných vecí a obchodu Nového Zélandu, pána Philipa Brucea Goffa. Vitajte. Welcome, Sir! (Potlesk.) Nech sa páči, pokračujte.

M. Číž, poslanec: Je symptomatické, že prakticky s nástupom Dzurindovej vlády odišiel úrad pre stratégiu a s ním aj akákoľvek možnosť budovania národnej strategickej inštitúcie pre vrcholové rozhodnutia. Spolu s ním sa postupne vytrácala prax pozývať do prierezových programových komisií významných teoretikov s cieľom disponovať pri rozhodovaní s celým spektrom dosiahnutého vedeckého poznania. Straníckosť ovplyvňovala a ovplyvňuje aj personálne štruktúry štátnej správy, čo viedlo a vedie k dramatickej laicizácii ich odborného riadenia.

Došlo k značnej výmene personálu v ústrednej štátnej správe, čím sa dôsledne stratila kontinuita a medzigeneračná previazanosť. Vlani a tohto roku z politických dôvodov odišlo viacero ľudí hlásiacich sa k hodnotám ľavicového prostredia. Z nových pracovníkov, ktorí často nastupovali alebo nastupujú do vrcholových funkcií, robia odborníkov iba dobre ušité obleky a odpustite, nemôžem to nepovedať, aj schopnosť dobre sa bicyklovať a založenie či členstvo v mládežníckej organizácii tej-ktorej vládnej strany. Nie som, prirodzene, protivníkom podstatného zvyšovania príležitostí pre mladú generáciu, ide mi iba o otázku kritérií. Straníckosť ovplyvňovala a ovplyvňuje a hlavne deformuje úlohy politických orgánov štátu, hlavne parlamentu. Tento naďalej stráca pracovný charakter a z politiky odchádza potrebný hierarchisticko-zastupiteľský princíp a napriek viacerým koaličným rozporom k niekoľkým kozmetickým úpravám a slovne demonštrovaným postojom o novej politickej kultúre sa mení na výrazne väčšinový. Osobitne to dokumentuje súčasná snaha zmeniť výsledky volieb a následné politické pomery tým, že niektorí poslanci vládnej koalície dostávajú ďalší mandát na členstvo v ďalších výboroch s cieľom zmeniť hlasovacie pomery.

Čo je však ešte dôležitejšie, neviditeľnou sa stáva potreba spoločenského súhlasu ako i potreba vymedziť doménu štátu ako organizácie, ktorá zastupuje záujmy všetkých občanov. Viditeľná je však snaha jednoznačne a nezvratne privlastniť štát iba k jednej idei a iba k časti sociálneho spektra s cieľom vylúčiť či dehonestovať politických protivníkov ako škodnú. Je celkom možné, že tak prieskumy verejnej mienky, viaceré sociologické štúdie, ale aj každodenná situácia okolo nás ukazuje, že sa nachádzame len v ťažko prekonávanej politickej a ekonomickej kríze, ale aj v kríze hodnôt.

Vážení kolegovia, kolegyne, som presvedčený, že je čas návratu k trvalým hodnotám, výrazne zmeniť prístup k správe štátu, k realizácii politiky, prístupy k politickým oponentom. Európa klope na dvere. Ako som už naznačil, reforma verejnej správy je podstatnou zložkou transformácie štátu. Jej príprava a realizácia je neodškriepiteľne poznamenaná skutočnosťami, ktoré som doteraz možno trošku príliš obšírne uvádzal. Som však presvedčený, že cesta k riešeniu začína práve s dôrazom na zlepšenie prostredia a vyriešením základných vzťahových otázok.

Dovoľte niekoľko slov k zásadným politickým predpokladom. Prvé kroky reformy verejnej správy sme uskutočnili v roku 1990. Ak toto obdobie hodnotíme pozitívne, musím povedať, že ide aj o šťastie, pretože znalosť základných parametrov európskej verejnej správy bola vtedy objektívne nízka. Pravdou však je, že schvaľovacie procesy jednotlivých krokov reformy v ďalšom období, teda v roku 1993 až 1995 predchádzala široká verejná diskusia, ale tiež parlamentná diskusia, a to na základe predložených koncepčných materiálov. A dokonca aj na základe týchto diskusií sa viaceré vtedajšou vládou navrhované opatrenia neschválili. Ďalší významný vstup do reformných procesov sa očakával po voľbách v roku 1998. Vznikla funkcia splnomocnenca vlády, rozbehli sa prípravné práce a zanedlho vláda deklarovala vznik stratégie reformy verejnej správy a koncepcie ďalšieho pokračovania reformy verejnej správy. Stratégia uvádzala zásady reformy verejnej správy. Okrem takzvaných všeobecných zásad deklarovala deetatizáciu, nesmierne dôležitý výber modelu verejnej správy, zásady cieľového stavu a zoznam súvisiacich reforiem. Obsahovala tiež rámcový návrh organizácie a riadenia reformy verejnej správy a návrh postupu prác.

Návrh stratégie vypracoval už vtedy uzučký okruh odborníkov, o čom viem hlavne preto, lebo som sa na prácach expertne zúčastňoval. Návrh však nepochopiteľne nebol predložený do parlamentu na schválenie, hoci predstavoval podstatný zásah do jestvujúcej štruktúry orgánov verejnej správy a samozrejme si potreboval získať politickú legitimitu a zvlášť otázke výberu, modelu verejnej správy, mám na mysli duálny alebo integrovaný model verejnej správy. V oblasti verejnej správy zásadnejšia otázka neexistuje. Táto bola schválená na Slovensku iba interným, vnútorným aktom vlády, pričom podoba typu verejnej správy určuje a ovplyvňuje charakter verejnej správy na dlhé desaťročia a patrí k zásadným otázkam kreovania štátu.

V demokratickom štáte - a prax v okolitých krajinách či v Európskej únii to potvrdzuje -, je nemysliteľné, aby takéto rozhodnutie neurobil najvyšší politický orgán štátu. Vláda však vyhlásila materiál za schválený a poverila vládneho splnomocnenca, aby vypracoval návrh koncepcie decentralizácie a modernizácie verejnej správy. Prakticky celý rok 1999, možno až 2000 predseda vlády Dzurinda opakovane presviedčal zainteresovanú a odbornú verejnosť v masmédiách, že návrh koncepcie, aby som ho zacitoval, "prinesie do parlamentu na vlastnom chrbte", a to o požiadavke na jeho prerokovanie vyslovila Národná rada Slovenskej republiky osobitným uznesením a bolo zrejmé, že predloženie a schválenie koncepcie je samozrejmá a nevyhnutná podmienka pre spustenie reformy. Tento stav bol o to horší, že v roku 1999 bol predložený návrh novely ústavy, ktorý jednoznačne predurčoval budúce chápanie regionálnej a miestnej samosprávy. Článok 64 terajšej novely a nasledujúce, dôsledne vychádzal, odpustite slovo z nezmyselnej predstavy regiónu ako zrkadlového obrazu obce a naznačoval, že budúci zákon o VÚC bude vlastne len málo upraveným zákonom o obecnom zriadení. Nerešpektoval fakt, že v unitárnom, decentralizovanom štáte musí ísť o precízne stanovenie autonómie územného celku, vyriešenie vzťahových otázok k regionálnym orgánom štátnej správy, doriešenie dozoru a dohľadu, že musí byť stanovený...

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec, dovoľte, aby som vás prerušil s otázkou, ako dlho máte ešte predpoklad vášho vystúpenia.

M. Číž, poslanec: Už iba 20 minút, áno.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Prosím, je všeobecný súhlas, aby pokračovali sme, alebo urobili prestávku a pokračovali o 14.00 hodine. (Ruch v sále.) Ďakujem. Vyhlasujem prestávku, prerušujem rozpravu. Pán poslanec bude pokračovať o 14.00 hodine v rozprave.

(Prerušenie rokovania o 12.01 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.05 hodine.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v prerušenom rokovaní 17. schôdze diskusiou o návrhu zákona o krajských a obvodných úradoch. Nech sa páči, pán poslanec Číž. Prosím o pokoj, páni poslanci. Pán spravodajca, zaujmite miesto.

M. Číž, poslanec: Vážené kolegyne, posledných zhruba desať minút môjho vystúpenia pred obednou prestávkou som sa pokúšal charakterizovať prostredie, v ktorom sa tvorili základné koncepčné materiály, ktoré sa dotýkali verejnej správy a, prirodzene, ten charakteristický stav kritizovať. Osobitne som hovoril o tvorbe koncepcie reformy verejnej správy ešte z roku 2000, ktorá podľa kusých vyjadrení obhajcov súčasného postupu reformy verejnej správy má byť teoretickým východiskom pre terajšie reformné kroky, a snažil som sa vysvetliť vám hlavne to, že uznesenie vlády, ktoré prijalo túto koncepciu, je iba internou normatívnou smernicou a každý, kto vie niečo o teórii práva, vie, čo to znamená, a keďže ide o uznesenie, ktoré sa dotýka úplne esenciálnych a základných otázok, to sa hlavne týka dôležitosti v oblasti verejnej správy, tak pravdepodobne ani zďaleka nemožno takéto uznesenie považovať za čosi, čo by malo pomaličky normovať parlament, pretože my vlastne dnes prerokúvame čosi, čo je iba dôsledkom toho pseudostrategického rozhodnutia, ktoré obsahuje práve tento dokument.

Zároveň som kritizoval aj spôsob prijímania novely ústavy, ktorý dnes veľmi výrazne rámcuje právnu úpravu, ktorá existuje osobitne v oblasti územnej samosprávy. Táto ústava bola prijímaná v parlamente bez toho, aby existovala spomínaná koncepcia, a pritom zásadným spôsobom ústava dnes relatívne obmedzuje možnosti zmysluplnej úpravy štandardných vzťahov medzi štátom a regionálnou územnou samosprávou, špeciálne v oblasti kontroly spotreby verejných financií, špeciálne v oblasti dozoru nad dodržiavaním zákonnosti a podobne. Chcel by som teda povedať, že takáto ústavná úprava je podľa môjho najhlbšieho presvedčenia jasným ústavným nepodarkom, ale, žiaľ, so značne obmedzenými politickými podmienkami pre zabezpečenie nápravy. Tých podmienok je hrozne veľa, ale - hlavne - pravdepodobne nemožno získať 90 hlasov a hlavne prirodzená a v podstate akceptovaná opatrnosť pri ústavných zmenách. Takže onú koncepciu decentralizácie a ďalšieho pokračovania reformy verejnej správy po rôznych doplnkoch schválila, respektíve vzala na vedomie zasa iba vláda Mikuláša Dzurindu. V ďalšom vznikli VÚC opäť bez hodnotnej a koncepčnej diskusie, samozrejme, predznamenané prijatou Ústavou Slovenskej republiky a bez vyriešenia základných otázok zmyslu existencie VÚC, teda hlavne ich postavenia v systéme regionálnych orgánov, ich financovania, jasného definovania hlavných úloh. Citeľne sa prejavovala neexistencia súvisiacich reforiem. Pre údajnú nespokojnosť s počtom územných celkov odstúpil splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy a následnú ideovú bezradnosť vyriešil vznik prvej, odpustite mi, trošku pejoratívne, "skupinky", ktorá podnikla spanilú jazdu po ministerstvách s cieľom prerokovať, čo ministerstvá pustia zo svojej kompetencie na regióny a obce. Následne pod nezmyselným časovým tlakom a bez čo len minimálnych časových nábehových lehôt a, samozrejme, v skrátenom konaní, bol prijatý pre niektorých slávny a pre niektorých menej slávny zákon č. 416/2001 o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a mestá.

Vážené dámy a vážení páni. Takáto situácia pri stave reformy verejnej správy nás zastihla pri zostavovaní vlády po voľbách v roku 2002. Priznám sa, že ešte v roku 1998 som optimisticky očakával, že je tu istá príležitosť na diskusiu o základných otázkach pokračovania reformy, na nevyhnutnú intelektualizáciu, zhodnotenie vnútorných potrieb a možností a následnú komparáciu s integračnými požiadavkami. V rámci schvaľovania stratégie sa malo rozhodnúť o rozsahu reformy, stanoviť potrebné kapacity pre jej prípravu, pripraviť patričné organizačné a koordinačné podmienky pre spoluprácu subjektov podieľajúcich sa na príprave reformy a pripraviť kompletne vybavené pracovisko pôsobiace ako centrum reformných prác. Počítal som s výraznou aktivizáciou existujúceho expertného potenciálu, s výraznou podporou európskych inštitúcií, tak materiálnou ako odbornou. Tu by som chcel pripomenúť, keby to niekoho zaujímalo, aby sa pozrel, akú podporu, materiálnu aj finančnú, teda materiálno-finančnú a odbornú dostalo napríklad Poľsko. A teda vytvorením podmienok strategického charakteru pre potrebu budúcich reformných prác.

So žiaľom však konštatujem, že po viac ako trinásťročnom demokratickom vývoji Slovensko prakticky nemá potrebné kapacity pre riadne zvládnutie transformačných potrieb a nečrtajú sa momentálne ani zdroje pre prípadný zvrat. Je pre mňa nepochopiteľné, ako mohla vláda Mikuláša Dzurindu rezignovať na viacvzťahové aktivity s cieľom komplexného budovania programu slovenskej štátnosti v súvislostiach ekonomickej, politickej, správno-právnej, sociálnej a spoločenskej reformy. Nemohol som nikdy pochopiť, ako a prečo likvidujeme inštitúcie, ktoré reprodukujú národný spoločenský intelekt a prečo sú zásadné politické rozhodnutia ploché a málo obsažné ako Zem za Plutarcha. Vrcholom "spravovania štátu", v úvodzovkách, podľa Dzurindu je to, že autormi reformy verejnej správy sú osobnosti svojím vzdelaním stojace mimo aktuálnych vedných disciplín, bez akýchkoľvek pôvodných skúseností so správou štátu. Mrzí ma, že som osobný, ale tu prevažuje verejný záujem nad taktom. Veď nemožno nevidieť normálnu situáciu napríklad v Českej republike respektíve v Poľsku, kde reformu úspešne ideovo realizovali významné správno-právnické osobnosti so širokými, multiodvetvovo zostavenými kolektívmi.

Reformy podľa Dzurindu sprevádza radikálny antizdatizmus, výrazné redukovanie rozsahu plánovacích a spravovacích kapacít, odmietanie koncepčných a programových prístupov. A zábavne znie konštatovanie Andreja Salnera, nesporne talentovaného mladého odborníka v publikácii Povolebné Slovensko, ktorú vydal Inštitút pre verejné otázky a ktorú nám niekto rozdal do lavíc, inak nezávislého odborníka, ktorý má však k SDKÚ vždy bližšie ako blízko, čo nie je pejoratívum. Tieto konštatovania sú pre reformy podľa Dzurindu príznačné. Dovoľte mi citovať, čo uvádza. Hovorí, že keď pred voľbami spolu s Miroslavom Beblavým analyzoval pre publikáciu i volebné programy politických strán v oblasti ekonomiky - ja dodávam, že zrejme pravicových -, predpokladal, že detaily reforiem chýbajú v programoch hlavne preto, že by sa voličom nepáčili. Už toto je zaujímavé, ale ďalej. Citujem: "V skutočnosti to vyzerá tak, že chýbali, lebo o nich vtedy ešte nikto neuvažoval. Výsledkom je, že strany súčasnej vládnej koalície sú niekedy ochotné poskytnúť priestor tomu, kto je ochotný dodať reformu viac-menej na kľúč. Platí to napríklad o Richardovi Sulíkovi a o systéme daní, alebo o reforme systému daní alebo daňového systému, o Rudolfovi Zajacovi a o zdravotníctve, ale i o Ivanovi Macúrovi a o rómskom probléme." Záver, ešte raz záver pána Salnera. Spomínaná nepripravenosť predstavuje obrovské riziko a v každom prípade sa viaceré reformy valia veľmi rýchlym tempom.

Ja dodávam, že osobitá je i dôchodková reforma a "skupinka", odpustite mi, je tvorcom okolo ministra Kaníka. Autor dodáva, že k reforme už je veľa vzruchu v záujmových združeniach finančných inštitúcií a bude zaujímavé, ktoré záujmy sa presadia a do akej miery bude výsledok v súlade s verejným záujmom. Ja len dodávam, som zvedavý spolu s ním. Úplne na záver tejto publikácie, hoci autor pomerne podrobne analyzuje jednotlivé reformy, reforme verejnej správe venuje štyri strohé vety. Tu sú. "Na veľmi zložitom základe stojí reforma verejnej správy a s ňou úzko súvisiaca fiškálna decentralizácia. Dedičstvom minulej vlády je totiž systém, ktorý sa už začal reformovať, ale nedosiahol žiadne ekvilibrum. Je teda ešte fluidnejší ako väčšina ostatných systémov, čo je zdrojom mnohých rizík a neistoty. Preto," citujem autora, "je veľmi komplikované túto reformu analyzovať."

Vážení kolegovia, dovoľte mi pre väčšiu názornosť demonštrovať, aké by mali byť skutočné kritériá pre ďalšie pokračovanie reformy verejnej správy, ich hierarchiu a priority. Iste mi dáte zapravdu, ak poviem, že základnou úlohou nášho štátu je pripraviť sa na vstup do Európskej únie. OECD vydalo v roku 1998 materiál skupiny expertov s názvom Podpora a zdokonaľovanie výkonu vládnej moci a riadenia v krajinách východnej a strednej Európy. Uvádzajú sa tu základné a zásadné parametre verejnej správy pre jej budúce fungovanie v pomeroch Európskej únie.

Dovoľte mi venovať sa tomuto problému trošku obšírnejšie, pretože som presvedčený o tom, že ak má dnes ešte zmysel, odhliadnuc od všetkých vnútropolitických momentov, o niečom sa rozprávať, tak pre Slovensko je životne dôležitá úloha pripraviť štátny mechanizmus v komplexe, ale osobitne štátne orgány na to, aby boli schopné aspoň čiastočne reprezentovať základné záujmy, ktoré v predpokladaných kontaktoch bude treba obhajovať. Budeme ich obhajovať so subjektmi, ktoré sú na reformné procesy dávno pripravené, kde celkom inak fungujú reformné procesy a celkom inak funguje príprava na vstup. Takže možno pomôže aspoň, ak sa pokúsime spoločne prejsť niektoré také základné princípy a hlavne porovnať ich s tým, čo nám vláda predložila v súbore zákonov, s ktorými sa práve zaoberáme.

Teda pred krajinami, ktoré chcú vstúpiť do Európskej únie, stojí zložitá a naliehavá úloha vybudovať správne inštitúcie, ktoré spĺňajú kodanské kritériá. Tieto inštitúcie musia byť schopné pri tvrdých rozpočtových obmedzeniach uplatňovať acquis communautaire. Pre tých, ktorým trošku ušlo, čo to je, je to súbor zákonov Európskej únie, ako je vyjadrený v dohodách, sekundárnych právnych predpisoch, v politikách Európskej únie, ako aj tých, ktoré sú súčasťou jurisprudencie Európskeho súdneho dvora. Pre kandidátsky štát vyplýva naliehavá úloha vybudovať inštitucionálnu kapacitu, ktorú bude potrebovať po vstupe do Európskej únie, jednak pre realizáciu národných záujmov a jednak pre efektívnu účasť na budúcom utváraní politiky Európskej únie. Európska únia potrebuje zrejme pripravených partnerov. Je zrejmé, že kandidátske krajiny budú mať výrazné deficity v uplatňovaní acquis communautaire, preto je potrebné pristúpiť k zásadnej reforme verejnej správy, pretože deficit v uplatňovaní právnych noriem znamená závažné riziká pre výkon vládnej moci a pre ekonomiku.

Dovoľte mi niekoľko citátov z tohto materiálu. Napríklad: "Vláda musí mať kapacitu na riadenie inštitucionálneho rozvoja, ktorú poskytujú všeobecné systémy riadenia. Vybudovanie a prevádzkovanie správnych inštitúcií si vyžaduje zdroje a veľké investície do profesionalizácie správy. Kvalita správy musí byť pri rokovaniach o vstupe kľúčovým prvkom, teda najdôležitejším faktorom." Opakujem ešte raz - kvalita správy. Prosím, zamerajme sa potom na subjekty, ktoré vykonávajú túto správu a cez to zvažujme decentralizačné procesy. Členské štáty musia mať relatívne komplexné systémy kontroly a vyváženosti ako aj funkčné a teritoriálne rozdelenie kompetencií. Základnou hodnotou acquis communautaire je spoľahlivosť a efektívnosť, ktorých predpokladom je celkové zdokonaľovanie systému výkonu vládnej moci. Deficit v uplatňovaní práva znamená rozdiel medzi súborom právnych noriem a schopnosťou tieto normy uplatňovať a presadzovať podľa štandardov Európskej únie. Vypracúvanie a prijímanie právnych ustanovení je rýchlejšie a ľahšie než budovanie efektívnych inštitúcií pre ich uplatňovanie a odráža sa v tom schopnosť politických elít. Fungovanie trhu jednoznačne závisí na kvalite národných správnych inštitúcií. Teraz veľmi dôležitý moment. Aby fungovali odvetvové správy, musí existovať rozhodujúca horizontálna alebo všeobecná funkcia výkonu vládnej moci. Napríklad paralelne ešte systém súdnictva, dohľad štátnej správy, riadenie výdavkov, podriadenie napríklad zamestnancov celej verejnej správy jednotnému konceptu, koordinácia medzinárodných a podnárodných úrovní v rámci štátu.

Ďalší citát. Veľmi dôležité. "Budovanie inštitúcií s dôrazom na odvetvia môže viesť k tomu, že týmto horizontálnym funkciám bude prisudzovaná nižšia priorita a budú zaostávať za ostatnými princípmi budovania inštitúcií. Toto zaostávanie sa potom bude prehlbovať, ak riadenie výstavby inštitúcií nebude napojené na národný plán uplatňovania acquis communautaire." To by som potom poprosil, aby zodpovedný člen vlády, možno pán minister, vysvetlil, ako sa to prepojenie na tento národný plán vo väzbe napríklad na pripravovaný návrh uplatňuje. Ďalej: "Ak nebude venovaná dostatočná pozornosť udržateľnému financovaniu, nebude skutočná snaha po stabilizácii a profesionalizácii personálu, nebudú posilnené horizontálne systémy vrátane správneho súdnictva a auditu, tak finančného ako aj právneho."

Ďalej. Ďalší citát. "Snaha po efektivite by mohla napríklad viesť k umiestneniu všetkých administratívnych operácií pre malé a stredné podniky do jedného úradu." Opäť poprosím túto tézu porovnať s navrhovaným úradom. Alternatívou k úplnému zlúčeniu administratívnych jednotiek môže predstavovať, aj to len veľmi čiastočne, iba výrazné zdokonaľovanie výmeny informácií medzi rôznymi sektormi verejnej správy.

Ďalej nás nabáda tento materiál venovať maximálnu pozornosť takzvanému európskemu správnemu priestoru, takzvanému EAS alebo European Administrative Space. Poprosím, keby ste mi niekto pomohli nájsť, kto sa vyznáte v týchto materiáloch, kde sú aspoň náznaky odkazov na tieto materiály, ktoré zásadným spôsobom odporúčajú reformné procesy vo verejnej správe.

Ďalší moment. Kľúčové hodnoty správy ako spoľahlivosť, transparentnosť, predvídateľnosť, zodpovednosť, adaptabilita a efektívnosť musia byť chránené nezávislými kontrolnými úradmi, a to dozorom, auditom - opäť finančným a právnym, ďalej, ak dovolíte, znovu zdôrazniť, parlamentným dohľadom! Ďalej, a to je nový inštitút a ten sám osebe prináša nesmierne nebezpečenstvá, "náhradou škody klientom verejnej správy, teda občanom a firmám." Ak zverujeme výkon štátnej správy dnes, veľmi zaujímavým spôsobom, už do 2800 miest v rámci Slovenska, upozorním iba na jedno, ak začnú fungovať škody za nesprávne rozhodnutie správneho orgánu, tie škody môžu mať rôznu výšku a uvedomme si, aký to môže mať dopad na fungovanie obcí a miest.

Ďalšie konštatovanie, významné. Nie je isté, či sú regionálne úrady kandidátskych krajín, alebo ich existujúce regulačné, účtovné a kontrolné systémy pripravené na takzvané delegovanie plnenia. Pri absencii plne kompatibilných, vzájomne prepojených kontrolných systémov na centrálnych a miestnych úrovniach môže dochádzať k mimoriadne závažným pochybnostiam.

Vážené kolegyne, kolegovia, nechcem vás zbytočne unavovať teoretickými postulátmi, no som presvedčený, že uvedením zásadných východiskových postulátov je potrebné vytvoriť aspoň čiastkový rámec pre posúdenie predloženého súboru návrhov zákonov. Dovoľte mi uviesť ešte niekoľko zásadných faktorov z uvedeného materiálu. Prístup k budovaniu inštitúcií pre acquis communaitare po línii sektorov prináša zásadné riziká vrátane fragmentácie administratívy, bujnenie a pretrvávanie inštitúcií, nekontrolovateľný tlak na rozpočet a ďalšie zaťaženie pre celý súkromný sektor.

Kľúčovým problémom je - ďalší problém -, kam lokalizovať centrálnu zodpovednosť za vybudovanie inštitúcií. Okrem úradov pre európsku integráciu majú krajiny vždy organizačnú jednotku pre reformu verejnej správy, ktorá je tesne napojená spravidla na ministerstvo financií. Viaceré krajiny si zriadili medziministerské orgány, transformujúce sa štáty, dokonca ministerstvá, ministerstvá zriadené ad hoc ako napríklad v Poľsku. Uvedomme si teda obrovskú spoločenskú dôležitosť, ale potom aj poznatkovú a analytickú bázu, ktorá je podkladom pre rozhodnutia, a kde sa potom nemôže stať, že dochádza k takýmto zásadným pochybeniam, ako sa to deje na Slovensku.

Ďalší. "Reforma verejnej správy musí byť plne podriadená národnému politickému orgánu, teda parlamentu, a začlenená do programov modernizácie verejnej správy."

Ako posledný údaj mi dovoľte uviesť snáď najdôležitejšiu smernicu, z môjho pohľadu. Uvádza sa: "Budovanie inštitúcií pre členstvo v Európskej únii potrebuje tri úrovne riadenia: úroveň centrálnu, ktorá je nutná pre určovanie priorít, styk s útvarmi pre rozpočet, európsku integráciu, zabezpečovanie koordinácie naprieč ministerstvami, zabezpečovanie rovnováhy medzi obecnými funkciami riadenia a funkciami riadenia sektorov a pre riadenie komunikácie s verejnou správou a prirodzene s voličmi, aby si príslušné orgány udržali istú podporu. Ďalej riadenie na ministerskej úrovni je nutné na prideľovanie zodpovednosti v rámci ministerstva organizáciám, ktoré sú jeho zložkami, a orgánom na zodpovedajúcej aj teritoriálnej úrovni, pre zabezpečovanie koordinácie a pre styk s centrálnou úrovňou. Treťou a v našom prípade teda mimoriadne dôležitou úrovňou je takzvaná projektová úroveň, o ktorej toľko hovorím a ktorá ani zďaleka nie je totožná s ústrednými orgánmi štátnej správy. Dnes osobitne zákon, ktorý predkladá pán minister, ale aj všetky ostatné zákony, ako sa - nenapadá ma slovenský termín -, "nestydate" uvádza, sú na základe návrhu ústredných orgánov štátnej správy. Ústredných orgánov štátnej správy, ktoré sú samotné aktérmi reformného procesu, pretože ten vzťah ústrednej vlády a vzťah regiónov je úplne zrejmý a jasný, tak toto je jediné teoretické prostredie, ktoré sme schopní vytvoriť preto, aby sme sa venovali vážnym reformným otázkam.

Z povedaného je zrejmé, že musíme preferovať hlavne reformu činnosti, a nie neustále formálne zmeny inštitúcií. Naozaj potrebujeme predovšetkým posilnenie strategického riadenia, koordinačných aktivít, potrebujeme skvalitnenie legislatívy, potrebujeme zdokonaľovanie regulačných procesov. Pokiaľ ide o integráciu štátu a dôsledky pre reformu verejnej správy, je potrebné veľmi múdro zvažovať, aké sú možnosti národnej politiky pri unifikačných procesoch pre zabezpečovanie nie ideologických, ale skutočných, večných, až životných záujmov našej krajiny. Základnou otázkou alebo zásadnou otázkou najbližšieho obdobia bude stále väčšie kladenie dôrazu na prierezové zabezpečovanie čo najvyššej profesionality, teda kvality úradníkov na jednotlivých úrovniach štátnej správy a samosprávy. Zvyškové peniaze, ktoré ešte na reformy máme, venujme sfunkčneniu toho, čo sme v minulom období spôsobili, a nie ďalšej a teraz už veľmi nebezpečnej destabilizácii správneho priestoru. Ďalšie zásahy do štruktúry orgánov verejnej moci organizujme až po spoľahlivých analýzach, doriešme riadenie vo verejnej správe, ktoré je považované za rozhodujúci faktor efektívnosti verejnej správy, doriešme organizáciu základného stupňa miestnej štátnej správy povedzme systémom poverených obcí a pristúpme prípadne aj k integrácii malých obcí, alebo hľadajme riešenie ako spravovací priestor kultivovať. Výrazne zvýšme kvalitu riadenia reformy, predovšetkým predvídateľný harmonogram a jeho dôsledné plnenie. Pripravme podmienky pre...