Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Urbáni, nech sa páči. Pán poslanec, môžete vystúpiť v rozprave.

M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci. Nakoľko témou môjho pozmeňujúceho návrhu je to, čo tu už predložil aj kolega Cabaj, aj pán poslanec Šulaj, len chcem potvrdiť, že môj pozmeňujúci návrh znel, aby sídlom obvodného úradu zostala Revúca z bývalého okresu Revúca. Dôvody, ktoré sú sociálno-geograficko-ekonomické, boli tu už spomínané, nebudem ich opakovať, čiže len by som chcel poprosiť, aby sídlo tohto úradu obvodného v tej Revúcej ostalo z tých dôvodov, ktoré tu už boli spomínané. Ďakujem pekne.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslane Varga, máte procedurálny návrh? Nie? Pán poslanec Číž vystúpi ďalej v rozprave...

M. Číž, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som zaujal stanovisko k, teda, predloženému konkrétnemu návrhu zákona, ale, prirodzene, opäť, keďže ide o takzvaný pilotný návrh zákona, ktorého súčasťou potom je ďalší počet, relatívne veľký počet zákonov, ktoré s prijatím tohto návrhu súvisia, tak mi dovoľte, aby som mal opäť niekoľko všeobecných poznámok k predloženému návrhu zákona.

Ak niečo považujeme za dôležité, tak je to predovšetkým otázka, ktorá súvisí možno so životom spoločnosti a so spravovaním štátu a s atmosférou, ktorá sprevádza rokovanie o týchto návrhoch zákonov. Mám tú česť reprezentovať stranu, ktorá má 25 poslancov v parlamente a pri súčasných prieskumoch verejnej mienky dosahuje možno 25, možno viac percent, čo v klasickej parlamentnej demokracii a pri rešpektovaní aspoň elementárnych zásad politickej etiky by malo smerovať k tomu, že z takejto strany by mohol byť minimálne podrobený ako istému skúmaniu, istej forme spolupráce v tom zmysle, aby teda názor, ktorý táto strana prezentuje, aby sa minimálne v parlamente zodpovedne oponoval a aby aspoň čiastočne bol braný do úvahy. My sme venovali práve tomuto súboru zákonov nesmiernu pozornosť, ktorej výrazom bol pomerne zásadný rozpor situácie tu a teraz, pretože to, čo sa chystá a čo chceme urobiť prijatím tohto a následných zákonov, je výrazný zásah do jednej zo základných súčastí troch zložiek moci. Ak uznávame, že teda je v moci, v základnej moci v štáte, majú zhruba počet tri, to znamená moc zákonodarná, výkonná a súdna, ak hovorím o verejnej správe, pravdepodobne... a o reforme verejnej správy, pravdepodobne si veľmi ľahko uvedomíme, že hovoríme o reforme toho druhého stĺpa takpovediac štátnej moci a to moci výkonnej. Existuje množstvo definícií toho, čo to je verejná správa, mnohé z nich do nich započítavajú aj celú sústavu orgánov štátu, teda vrátane moci zákonodarnej a moci súdnej, ale ja by som sa, a sám uznávam skôr to užšie vymedzenie verejnej správy s tým, ale že objektívne sféra verejnej správy zahrňuje celú výkonnú moc.

Problém je, že pokiaľ teda chceme štátnu správu, ktorá je podstatnou súčasťou výkonnej moci toho druhého stĺpu štátnej moci, nejakým spôsobom reformovať, tak je veľmi ľahko možné pochopiť, že ide o zásadnú celospoločenskú otázku a opäť korektné demokracie majú už dávno fixované dosť konkrétne mechanizmy a spôsoby, ako sa takéto prostredie mení, pokiaľ teda ide o štát demokratický.

V prvom čítaní sme zdôraznili, že mechanizmy, ktoré sa navrhujú, majú v mnohých štátoch ústavný charakter, ja len tak doplním ešte raz, ak si pozrieme napríklad ústavu Španielska, tak zistíme, že vzťah štátu a regiónov a teda celkové usporiadanie vzťahu štátu a jeho územných častí upravuje až 64 paragrafov ústavy.

Naša ústava v tomto smere je nesmierne sporá a ani sa nechcem venovať komentovaniu toho stavu, ale v každom prípade je nesmierne dôležité, aby sme otázku verejnej správy a verejnej moci posudzovali v demokratických kontextoch, to znamená, aby sme si uvedomili, že v danom prípade schvaľujeme formálnu štruktúru organizácie štátu, ktorá si vyžaduje primeranú mieru politického konsenzu z toho dôvodu, že základnou úlohou, ktorú pri takýchto zmenách musíme sledovať, je úloha stabilizovať dolu navrhnutý mechanizmus tak, aby v ďalšom období, minimálne v tom krátkom, nedochádzalo k zmenám. Má to množstvo dôvodov, ale ten hlavný je, že takéto zmeny sú nesmierne, nesmierne drahé a v každom prípade takéto zmeny dočasne minimálne destabilizujú to prostredie, ktoré upravujú. Viete veľmi dobre, že minimálne je nesmierne dôležité to, že u nás, hovorím o reforme verejnej správy už piaty rok, pokiaľ hovorím o kontinuálnej vláde, ktorá teda má tú zákonodarnú iniciatívu v súčasnosti, a že teda môžeme sledovať, ako vlastne vyzerá celkový charakter reformných prác.

Samozrejme, vo vzťahu k tomu, ako chceme meniť charakter miestnej štátnej správy, nedá sa hovoriť o nej bez toho, aby sme nehovorili o celkovom charaktere reformy verejnej správy na Slovensku. (So smiechom.) Možno tí, ktorí nie sú osobne zainteresovaní, nepociťujú tak intenzívne to, čomu ja hovorím zdesenie z toho, čo sa vlastne chystá a čo je vlastne výsledkom tých "reformných snáh" tejto vlády.

Chcem ešte pripomenúť, že premiér tejto vlády pán Dzurinda v roku 2000, na prelome rokov 2000/2001 hovoril o tom, že reforma verejnej správy je jeden zo základných a najdôležitejších stĺpov činnosti jeho vlády. Ako môžeme vnímať teda ten celkový systém toho, čo ponúka pre budúcnosť Slovenskej republiky v súčasnosti? Máme predovšetkým 2 870 základných stupňov výkonu miestnej štátnej správy, ktorá je síce prenesená, ale v takom širokom rozsahu a v ôsmich základných oblastiach verejnej správy, že možno úplne oprávnene očakávať hlboký pokles kvality spravovacích činností v rámci nášho štátu. Máme zriadené VÚC, kde zrazu sa stalo jediné, ich hlavnou úlohou z celého toho súboru, čomu hovoríme hospodársky, kultúrny a sociálny rozvoj, že sa majú starať o školstvo, majú sa starať o zdravotníctvo a to sú ich hlavné činnosti a všetko ostatné, v podstate 15 základných činností správy štátu už nemožno ďalej zverovať vyšším územným celkom, pretože tie je potrebné ponechať v systéme štátnej správy, ale to nie je v systéme štátnej správy, ktorá je integrovaná, ktorá teda môže za istých okolností v sebe obsahovať aspoň aký-taký miestny prvok, povedzme, že v tvorbe šéfa takéhoto regionálneho orgánu, v schopnosti horizontálneho aj vertikálneho organizovania činností, schopností regiónov určovať si vlastné ciele. Aby sa náhodou nič takéto nestalo, tak musíme vytvoriť systém 15 vertikálnych, od seba úplne oddelených orgánov štátnej správy s tým, že už síce je návrh, aby ich menovala vláda, ale pôvodný návrh smeroval k tomu, aby ich menovali ministri, čo v teórii verejnej správy, ale v teórii širších politologických teóriách je jednoznačne chápané ako totálne centralistický moment, ktorý znemožňuje akýkoľvek miestny alebo regionálny vplyv do kontroly, fungovania, určovania priorít jednotlivých orgánov.

Samozrejme, môžeme si postaviť otázku, čo tým vlastne vláda sleduje, pretože ona sa ani nepokúsila naznačiť, čo má byť cieľom a prečo teda smerujeme k takémuto usporiadaniu, pretože odmietla rokovať aj o tých koncepčných materiáloch, ktoré akože schválila ona sama ako interné normatívne smernice, a ktoré, samozrejme, nepredložila tomu, čo v každom normálnom štáte predstavuje reprezentanta najvyššieho orgánu štátnej moci, čo je parlament. Dobre, počítali sme, že po tom prvom relatívne obsiahlom vystúpení, že bude strana teda, ktorá má aj isté svoje postavenie, aj v systéme opozície, ale aj vôbec, ako sama osebe, že teda povedie aspoň minimálne dialóg, kde sa niekto pokúsi vysvetliť, v čom sa mýlime pri našom chápaní skutočnosti a pokúsi sa zadefinovať vlastné hodnoty. Ani koncepčné materiály, ani vystúpenia, a to pri všetkej úcte ani vo vystúpení pána ministra nezaznel ani náznak akejkoľvek polemiky alebo aspoň komentovania našich názorov, ktoré sme tu prezentovali, ale v rámci tých názorov sme prezentovali veľmi vážne veci, hovorili sme o tom, že takýto vstup do spravovacieho prostredia na Slovensku predstavuje veľmi vážne vývojové ohrozenie, že bude absolútne nestabilné, pretože každá vláda, ktorá bude rešpektovať elementárne princípy vedeckého riadenia spoločnosti, bude musieť okamžite prehodnotiť navrhovaný spôsob, ak sa náhodou dnes schváli, a bude musieť pristupovať k novým krokom. Tá nezodpovednosť podľa môjho názoru je o to väčšia, že len priame náklady na takúto reformu predstavujú viac ako 1,3 mld. Sk, ale nepriame náklady budú prevyšovať minimálne 4 až 5 mld. Sk a to nehovorím o škodách morálnych, o škodách v tom, že opäť celé súbory pracovníkov, ktorí sú v hlboko nestabilnom prostredí, budú musieť neskôr opäť meniť svoje pracovné zaradenia. Nehovorím o tom, že súbor dopadov na týchto pracovníkov, ako predstavuje zákon o štátnej službe, v rámci ktorého sme sa tiež pokúsili formulovať celkom konkrétny súbor poznatkov, ku ktorým vôbec nikto nepovažoval potrebné zaujať stanovisko. Ak už odhliadnem od všetkého, minimálne je ohrozený parlamentarizmus, pretože základom parlamentu je, že ak niekto niečo navrhuje, musí predložiť aj súbor odôvodňujúcich návrhov už len z toho dôvodu, aby bolo s čím polemizovať, aby bolo možné na základe niečoho následne potom hodnotiť a vyhodnocovať efektivitu navrhovaných krokov. Toto všetko sa v rámci prerokovania tohto súboru návrhu zákonov absolútne nedeje.

Preto ani Smer nepovažuje za potrebné, aby vystupoval ako klub v takejto diskusii, a môžeme iba sledovať, čo sa vlastne bude v tomto priebehu diať a samozrejme, budeme si dávať veľmi veľký pozor na to, kto vlastne bude niesť zodpovednosť za takéto riešenia, ktoré tu sú. Objektívne je, že nenašli sme a ani v priebehoch rokovania s výbormi sme nenašli ani jeden zásadný moment, ktorý by odôvodňoval takýto vstup do spravovacieho prostredia.

Hovorili sme o teórii reforiem, analyzovali sme pojem reformy ako takej, hľadali sme východiská z takých zásadných momentov, ako je rozsah takzvaných šokových opatrení, rozsah rizík, prečo sú dôležitejšie tie takzvané šokové alebo revolučné riešenia oproti klasickému evolučnému, postupnému prechodu na nový typ správy.

Ale na čo sme najviac upozorňovali a čo je najväčšou chybou a čo bude mať najväčší dopad, je časovanie takéhoto kroku. Ako keby vláda úplne zabudla na to, že naozaj 15. mája Slovensko vstupuje do Európskej únie a v tejto súvislosti sme sa veľmi obšírne pokúšali analyzovať prostredie a hlavne dopady, tie, ktoré sú úplne symptomatické pre prostredie verejnej správy. Osobitne sme hovorili o takzvanom európskom správnom priestore, hovorili sme o schopnosti štátneho aparátu realizovať celé acquis communautaire, ale nielen v písanej podobe, ale vrátane aj zo zbierky súdnych rozhodnutí a hlavne na faktory tu nastupuje, že subjektmi správneho konania už dnes nebudú po vstupe do Európskej únie iba slovenskí občania a že vynára sa veľmi dôležitá kategória a to je kategória náhrady škody za nesprávne rozhodnutia, ktoré na Slovensku budú. Európu Slovensko privíta ešte raz s 2 800 obcami bez elementárneho a základného snaženia o prípravu týchto ľudí pre výkon štátnej správy. Ak je pre štátnu správu typické to, že pre výkon správnych funkcií vzhľadom na rozsah a dopad rozhodnutí, pretože štátna správa rozhoduje o právach, povinnostiach a právom chránených záujmov občanov, kde majú právo občania na kvalifikovaný proces, ktorý budú vykonávať ľudia, ktorí spĺňajú elementárne predpoklady pre výkon štátnej správy.

Vo sfére samosprávy a zvlášť pri tom prenesenom stupni na 2 800 obcí sme rezignovali na úplne elementárne základy a náležitosti, ktoré potrebuje ten, kto chce vykonávať štátnu správu. Je úplne zrejmé, že ak v 2 800 obciach zisťujeme, že iba 20 % starostov má vôbec vysokoškolské vzdelanie, ktorí neprešli nikdy ani elementárnou prípravou pre spravovacie činnosti, ak vieme, že viac ako 20 % starostov má základné vzdelanie, keď vieme, že už za istých okolností, máme exaktné údaje o tom, ako vyzerá ten správny aparát na obciach, tak je úplne jasné, čo sa reálne stane.

Takže ten celkový kontext alebo ten celkový dopad toho, čo vlastne vláda si predstavuje pod reformou verejnej správy. Ešte raz: 2 800 obcí bez elementárnych náležitostí pre výkon správy, vyššie územné celky, ktorých hlavnou úlohou bude zabezpečovať iba elementárne a základné služby pre občanov s tým, že o finančných záležitostiach sa ani netreba zmieňovať, vieme veľmi dobre, ako vyzerá finančné sanovanie vyšších územných celkov, a do toho celého 15 osobitných úradov štátnej správy, pričom jedine v nich vlastne sa objavuje sféra, kde sa relatívne objavujú väčšie finančné prostriedky, mám na mysli teraz pôdohospodárstvo, mám na mysli lesné hospodárstvo, vrátane relatívne veľkých fondov, ktoré tam sú, ochrana životného prostredia.

Ak hľadáme motiváciu, prečo práve táto sféra nemala ísť, alebo otázka toho typu, že naozaj nepotrebuje samospráva pre zabezpečenie kultúrneho a sociálneho rozvoja aspoň čiastočnú kontrolu nad procesmi, ktoré prebiehajú vo sfére pôdohospodárstva, životného prostredia, lesného hospodárstva, vodného hospodárstva a tak ďalej a tak ďalej, nechcem o tom ani ďalej hovoriť. Ukazuje sa, že potom jediný možný dôvod je to, že sú tam lukratívne majetky, s ktorými počítame, že ich chceme v blízkej budúcnosti opäť privatizovať istým spôsobom, a nie je dobré, aby do tohto procesu zbytočne zasahovala samospráva.

Úprimne, nemám rád takéto pseudoopozičné reči, len úprimne som hľadal elementárny odborný dôvod na to, prečo sa tento mechanizmus vlastne týmto spôsobom sa organizuje. Žiadal som vládu, aby zverejnila zdroje, z ktorých vychádza, keď navrhuje takýto typ verejnej správy na Slovensku. Výsledkom je dramatické mlčanie a dostávame sa pri správe štátu do takej krásnej situácie, ktorú som doteraz počul iba vo vtipoch, ktoré sa odohrávajú v materských škôlkach, kde na otázku, že prečo robíš to a ono, odpoviem: "Lebo". A tým "lebo" sa vlastne povie všetko. Takže to naše volanie po elementárnej, aspoň v tých základných otázkach nevyhnutnej diskusii ostalo nevyslyšané. Preto berieme na vedomie, že nie je absolútne žiadny záujem o diskusiu s opozíciou a tým pádom si dovolíme iba skomentovať niektoré súvislosti, ktoré sprevádzajú tento návrh, teda tento súbor návrhov a teda osobitne zákon o vyšších územných celkoch.

Priebeh prerokovania vo výboroch je zrejmý. V podstate k tým technickým otázkam, nebolo sa k čomu venovať, pretože je faktom, že pri týchto návrhoch nestačilo posudzovať iba to, čo v tých návrhoch je, ale bolo veľmi dôležité pochopiť a postihnúť, čo v tých návrhoch nie je. Je jasné, že ak chcem postihnúť celú sféru verejnej správy, na to nestačí kapacita, odborná kapacita politickej strany. To si môže dovoliť niekto, kto disponuje kapacitou, ktorú predstavujú ústredné orgány štátnej správy. Vláda v tomto smere nepredložila jeden jediný analytický materiál, ale vieme už dnes, že sú predložené do prvého čítania pre ďalšiu schôdzu ďalšie návrhy, ktoré sa dotýkajú systému verejnej správy u nás, teda ako takého. To znamená, že aj keď nevieme teraz zdokumentovať ten budúci stav, sme intuitívne, jednoznačne sme presvedčení, že dôjde k veľmi vážnym legislatívnym pochybeniam a že môžeme očakávať pri konštituovaní tých úradov minimálne na polrok veľmi vážne a veľmi zložité momenty.

Ďalšia vec, v ktorej by som snáď aspoň pre tých, ktorí chcú aspoň trošku počúvať, chcel upriamiť pozornosť, otázka časových lehôt pre implementáciu tejto reformy. Pokiaľ viem, pán prezident avizoval, že vzhľadom na charakter zákona o krajských a obvodných úradoch mieni tento návrh vrátiť do parlamentu. Ak tak urobí, tak je vlastne nemysliteľné, aby časovanie tejto lehoty, kde od 1. 1. 2004 má vzniknúť súbor orgánov v území, aby sa reálne stal. Vieme veľmi dobre, aké to bude mať dopady vo väzbe na zákon o štátnom rozpočte a potom aj na iné lehoty, ktoré budú vo všetkých návrhoch zákonov, ktoré ideme v tejto súvislosti prerokovať, to znamená v jednotlivých zákonoch. Ak má niekto elementárnu zodpovednosť za správu štátu, tak si musí uvedomovať dopady a možné riziká.

Ja chcem iba za Smer povedať, že sa dištancujeme od tohto a tým, že sme aspoň vyjadrili tento stav, tak máme aspoň také malé alibi, aj keď ako občana ma tento stav nesmierne nieže hnevá, ale desí. Desí ma. Ja som takúto neuveriteľnú nezodpovednosť za fungovanie štátu ešte vo svojej profesionálnej praxi - a to sa venujem verejnej správe v podstate celý svoj profesionálny život, to znamená 20 rokov - ešte nevidel. To je neuveriteľná neúcta k procesom, ktoré tam sú, keď hneď tieto návrhy zákonov schválime a keď zoberieme lehoty, ktoré majú ústavní činitelia na ich podpísanie a na vytlačenie, tak neexistuje, neviem si predstaviť iný termín ako 1. december. Ak to bude 1. december, to znamená, že nebudú tam žiadne legislatívnovakačné lehoty, to znamená, že kto sa s nimi zoznámi, pokiaľ viem, nie sú pripravené žiadne školenia, aj keď niektorá časť manažmentov ako-tak sa kvázi pripravuje na novú situáciu, v každom prípade pripravujeme ľuďom, ktorí majú pracovať na tejto sfére, jednu neuveriteľnú, zložitú a komplikovanú situáciu a to špeciálne v decembri, ktorý je v živote každého človeka nesmierne dôležitý. Pritom pre termín 1. 1. 2004 neexistuje žiadny zmysluplný, teoreticky odôvodniteľný dôvod.

Dalo by sa, prirodzene, k ďalším otázkam hovoriť, osobitne ma zaujal pán kolega zo strany ANO, ktorý hovoril o tom, že keď sa stretnú dvaja ekonómovia, tak sú tri názory. Ja poznám isté analytické práce, ktoré už dnes vcelku veľmi zaujímavo a zdarne analyzujú situáciu v postkomunistických krajinách, tie takzvané reformné procesy, ktoré prebiehajú, ktoré hovoria o tom, že v podstate neexistujú, že pravicové, ľavicové alebo nejaké iné, ale existujú dobré alebo zlé rozhodnutia. Osobitne vo verejnej správe ako takej, vážené kolegyne, tu pravicovosť a nepravicovosť má, ak má niekde, tu má osobitne nesmierne marginálny význam. Ak sa ja povedzme ako človek, ktorý preferuje skôr teda stredo-ľavé riešenia a by som chcel teda intenzívnejšiu činnosť štátu v hospodársko-organizátorskej činnosti, aby ten štát povedzme za istých okolností vstupoval do hospodárskeho a sociálneho rozvoja, aby sme sa bavili o takzvaných občianskych štandardoch, kde spoločnosť prostredníctvom daní jednoducho bude vstupovať tam, kde súkromný sektor nie je schopný dobudovať klasické sociálne prostredie, od športovísk cez plavárne, cez zariadenia turistického ruchu, kde jednoducho štát ešte musí plniť úlohy investora, a pritom nie malého investora, pretože ju plní v polovici štátov Európskej únie všade tam, kde je fixovaný sociálny štát. Minimálne sme oprávnení o tom hovoriť.

A čo sa týka súboru orgánov v území, o štruktúrovaní ústredných orgánov štátnej správy, regionálnych orgánov, ich zmysluplného fungovania, ich zmysluplného finančného zabezpečovania cez aspoň trošku teoretické zvládnutie fungovania základného stupňa verejnej správy ako takej, so schopnosťou rozlíšiť veľkosť územného celku a elementárnej schopnosti zabezpečovať zverené úlohy. Pričom v teórii je to úplne jasné a tragédiou je to, že vládna koalícia pri tvorbe kolektívov, ktoré vymýšľajú túto reformu verejnej správy dôsledne, ale dôsledne vylúčila akýkoľvek princíp odbornosti a princíp profesionálneho zamerania, úplne vylúčila z tohto procesu humanistickú inteligenciu, úplne vylúčila vedecké ústavy, úplne vylúčila vysokoškolské pracoviská, mám na mysli predovšetkým právnické fakulty, kde sa vyučuje teória správneho práva a verejná správa ako taká, aby boli známe elementárne politické súvislosti, ktoré s tvorbou, s takýmto zásahom do významnej sféry štátnej moci, ako je výkonná moc, akosi súvisia.

Ja už asi viacej ani nebudem hovoriť, lebo ukazuje sa, že dialóg v tomto parlamente výrazne vymiera, že parlament sa pravdepodobne zmení vyslovene na to, čo sme nechceli, na parlament prejavov, že si obidve strany vyložíme svoje úvahy s tým, že základným východiskom pre tú diskusiu bude to okrídlené "lebo" a o ničom inom ďalej rokovať nebudeme. To znamená môžeme dopredu rezignovať na parlamentnú kontrolu a môžeme rezignovať aj na to, že parlament bude mať, čo mimochodom žiadajú všetky teoretické materiály, ktoré sme dostali z Európskej únie, aby sa posilňovala jeho kontrolná úloha. Tak bude mať čím ďalej marginálnejšiu úlohu a dôsledne zafixujeme väčšinový systém, kde jednoducho väčšina, jej úlohou, jedinou, bude presadiť to, čo nejakým spôsobom vznikne, a to bude všetko. To znamená, že tie reči o politickej kultúre, o komunikácii, o hľadaní optimálnych riešení, o rozkladaní zodpovednosti za politické riešenia. Však pokiaľ by aspoň trošku mali možnosť ako povedzme opozičná strana diskutovať na túto tému, tak už minimálne za tie rozhodnutia, na ktorých sa dohodneme, by sme vedeli niesť aj spoluzodpovednosť. Ale čosi také tu nie je, no tak musíme počkať na ďalšie generácie, či nenájdu zmysluplnejší spôsob spravovania krajiny a budú chápať úlohu parlamentu ako najvyššieho politického orgánu v krajine trošku normálnejším spôsobom.

Vážne si myslím, že nie je ani potrebné už venovať sa ďalším otázkam, hoci ich je nesmierne veľa. Na záver iba jednu úvahu. Diskusie čiastočne mali zmysel dovtedy, kým strana ANO, ktorá do istého času preferovala hodnotové riešenia a prejavila dosť pozoruhodnú vlastnosť, že bola schopná minimálne vnímať povedzme časť argumentov z prostredia celého parlamentu s tým, že chcela akosi práve tieto rôzne opozično-koaličné ohraničenia narušiť. Žiaľ, miesto toho, aby verejnoprávne médiá za posledný mesiac plnili diskusie na tému, akým spôsobom bude vlastne vyzerať štát, ako bude vyzerať vzťah medzi štátom ako celkom a regiónmi, ako bude vyzerať vzťah štátu medzi regiónmi a obcami a mestami, čo mimochodom bude mať pre regióny a pre mestá obrovský význam, do akej miery potlačíme dopredu aspoň cez tie teoretické polohy fiškálnu decentralizáciu, do akej miery sme schopní presunúť aj časť peňazí, ktoré dávame na pracovné miesta vo väčších sídlach, že ich vieme za istých okolností cez sociálne diskusie posunúť aj do väčších miest a nebudeme hľadať iba čistú racionalitu z hľadiska takzvaného manažérskeho, ale že z hľadiska štátu budeme zvažovať aj ďalšie faktory, ako sú napríklad pre urbanizmus a pre vitálne funkcie spoločnosti dôležité veci, ako je, či naozaj štát nie je schopný v tých väčších miestach toho typu, ako to bolo urobené doteraz, udržať aspoň 20, 30 či 50 platených pracovných miest, pretože tí ľudia, ktorí sú adresátmi týchto peňazí, majú nesmierny význam pre skvalitňovanie života, života v regiónoch.

Ja poviem len príklad Banskej Štiavnice, ktorú veľmi dobre poznám. Ak mesto, ktoré má nesmiernu akademickú tradíciu, teraz stratí 85 platených miest pre občanov mesta Banskej Štiavnice so stredným a vysokoškolským vzdelaním, tak jednoducho je jasné, že tí ľudia budú musieť zo Štiavnice odísť, tam jednoducho náhradné miesta nenájdu a hrozne som zvedavý, ako v tom území bude vyzerať sociálny život v Štiavnici, že tam zostane vlastne pár podnikateľov a pár ľudí, ktorí poskytujú služby, ale ten fenomén, ako tomu kedysi hovoril Max Weber: "Mají tu všeobecnou politickou tendenci", tých sme odtiaľ vytlačili. Mimochodom, bol som svojho času v Nemeckej spolkovej republike sa pozerať na to, ako likvidujú počet pracovníkov v magistráte mesta Berlín a hlavne v tom vyššom územnom celku, ktorý tam funguje v krajine. Vládla tam mimochodom CSU vtedy, čo je kresťansko-sociálna strana, pričom slovo kresťanský majú v názve tri vlády súčasnej koalície. Všimol som si, ako veľmi citlivo hľadali mechanizmus, čo s týmito úradníkmi, a išli tam tie sčasti známe mechanizmy, že ak prepustím tých úradníkov, tak idem do mechanizmu, nepriberiem nových úradníkov, tí, ktorí tam sú, tak pokúsim sa nájsť im aktívnym spôsobom pracovné miesta, podržím, postupne im znižujem výšku platu, ktorú majú, ale proste rozkladá sa ten hrozný sociálny dopad v rámci krajiny minimálne na päť rokov.

Nechcem ani ďalej hovoriť a skutočne nechcem byť zbytočne opozičný pri tomto vystúpení a ak niekde som mal tendenciu naozaj preferovať vecné a odborné riešenia, mať aj isté pochopenie pre klasické problémy pri takejto reforme, pretože naozaj, transformujúci sa štát, ktorý jednoducho musí opustiť isté atribúty sociálneho štátu, ale nie ho zlikvidovať, takže je možné, samozrejme, že celkový súbor problémov, ktoré pred akýmkoľvek reformátorom stoja, nie sú skutočne jednoduché. Problém je ten, že my sme úplne vylúčili to, o čom som sa ja pokúšal hovoriť. Ak existuje centrálna správa štátu, ak existuje regionálna miestna správa štátu, musí existovať v normálnej spoločnosti aj takzvaná programová časť štátu. A tá programová, tá sa naozaj nedá ani zdravým sedliackym rozumom, ani manažérmi, ani nikým, musia tam byť ľudia, ktorí sú schopní absorbovať aspoň základný sumár poznatkov, ktoré sú schopné definovať v základnej polohe štát a zvládnuť problém vstupu toho štátu do vyššieho celku, ktorým je Európska únia, a sú schopní aspoň čiastočne predvídať budúce deje. Že je to úplne relevantné a nie je to môj výmysel, svedčí o tom napríklad aj materiál, ktorý som citoval, a o snahách západných štátov, ktoré vytvárajú takzvanú vrcholovú vrstvu v rámci takzvaného "senior single servisu", vrcholovú, v štátoch nášho typu minimálne tristočlennú skupinu ľudí, ktorí naozaj majú vybavenie, podmienky a tak ďalej a sú schopní definovať a vnímať prostredie nielen svojho vlastného národného štátu, ale aj budúce prostredie Európskej únie.

Najtragickejším dopadom tohto prístupu k reforme verejnej správy, ktorý robí vládna koalícia, je, že absolútne nerešpektuje a absolútne neberie na vedomie, že ideme od 1. 1. do Európskej únie. Pozeral som si, ako vyzerala príprava na vstup do Európskej únie napríklad v Rakúsku. Dva roky bol zriadený osobitný vzdelávací inštitút, dva roky boli preškoľovaní komplet rakúski úradníci, kde sa vytvárali skupiny ľudí, ktorí sú schopní jazykovo vnímať veci, kde sa vytvárajú odborné a odvetvovo štruktúrované skupiny, ktoré vnímali jednotlivé druhy správy a boli schopné pracovať už dopredu, aby bolo v tej vrcholovej úrovni, tí ktorí budú skúmať povedzme v treťom alebo mimoriadnom stupni rozhodnutia, že sú schopní potom vnímať možné riziká aj pre prípadné žaloby na Európsky súd a tak ďalej a tak ďalej. Nie je žiadny problém, aby prostredie ministerstva vnútra civilnosprávneho úseku, keby pán minister veľmi chcel, keď dám niektorému analytikovi jednu úlohu, aby mu dal maličkú štúdiu, ktorú je schopný spraviť za týždeň, o tom, ako vyzerala predvstupová príprava vo vážnych krajinách, ako je Grécko, Portugalsko a Rakúsko, ktoré vstupovali naposledy, ako vyzerala, do Európskej únie, čo sa robilo v prostredí verejnej správy, nikdy by sa nemohlo stať toto nezmyselné. Čiže základným príspevkom vstupu do Európskej únie je rozmlátenie súčasného stavu verejnej správy s ako-tak štruktúrovanými pracovníkmi, ktorí tam sú, kde v tej štruktúre, ktorá fungovala doteraz, boli už vykonané aspoň čiastočne skúšky odbornej spôsobilosti, kde sa v tých orgánoch štátnej správy podarilo udržať elementárne technicko-organizačné princípy pre štátnu správu, ako je povedzme, ja neviem, medzigeneračná previazanosť, dostatočne veľký celok, kde aspoň tie tri- až päťčlenné oddelenia sú schopné vnútornej konkurencie schopnej presahov, vždy tam je niekto teoretickejšie orientovaný, praktickejšie a podobne. Ani náznak vedeckého spravovania sféry verejnej správy, mali sme ešte unitarizmus a tie reformy podľa Dzurindu, o ktorých som hovoril. Nájdem niekoho, kto je dostatočne hlasný alebo kto preukáže dostatočnú takzvanú životnú silu, ktorá má smerovať k tomu, že on bude ten, ktorý bude robiť reformy bez toho, že by sa oprel o celú spoločnosť, pričom v poznatkovej spoločnosti rezignovať na to širšie poznanie, ktoré sa tvorí v kolektívoch, je absolútnym nezmyslom. Výsledkom môžu byť len ploché a nezmyselné riešenia. Možno keby sme o tom neboli hovorili, možno by sme boli viacej vybudili zodpovednosť u našich vážených kolegov z koalície, len to sa nepodarilo a hlavnou úlohou teraz bude, že keby náhodou sme zdržali tento veľmi zvláštny konglomerát, by to bola politická prehra a neviem, že by sme zbytočne robili ústupok opozícii a po dvoch týždňoch diskusií, či má, alebo nemá byť zvolený podpredseda Národnej rady, v dôslednom ignorovaní takého zásadného vstupu do spravovacích činností v rámci štátu teraz v dokonalom utajení, keď tu všelijaké otázky tá televízia skúmala o tom, že ako sa rozpráva parlament o takom zásadnom vstupe, ako je organizácia výkonnej moci, tak tu ani náznak kamery nie je.

Ďakujem tým poslancom, ktorí sa prišli pozrieť aspoň na tento veľmi zvláštny spôsob prerokúvania veci. V takom dôslednom utajení, v takom dôslednom utajení, (Potlesk.) v dôslednom utajení si tu porozprávame a pôjdeme domov.

Ja končím tento svoj prejav, vážení kolegovia, pri všetkej pokore a ani na sekundu sa nikoho nechcem dotknúť. Veľmi si vážim priateľstvo viacerých ľudí, aj z koalície. Nezávidím vám zodpovednosť za túto vec, ktorá je tu predložená teraz na našich stoloch. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Navrátilová, faktická poznámka. Pani poslankyňa Navrátilová. Zároveň uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. (Trvá potlesk.) Prosím, páni poslanci. Ďakujem.

Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Číž, po vašom vystúpení som pochopila, čo to znamená, že všetko so všetkým súvisí. Ale tri poznámky k tomu, čo ste povedali. Nie je pravda, že táto reforma je prijímaná rýchlo. Diskusia o reforme verejnej správy prebieha od roku 1998, čo si ja pamätám. (Hlas z pléna.) Tak 94, dokonca. Takže prebieha táto diskusia. Mohli ste sa jej zúčastniť. Druhá vec, s čím s vami nemôžem súhlasiť, je to, že nie je to pravicovo-ľavicový problém. Je to aj pravicovo-ľavicový problém, pretože celá reforma je vlastne o chápaní úlohy štátu pri vstupe do života človeka. My sme naozaj pravicová koalícia, ktorá chce znížiť úlohu štátu. A tretí problém, to ma veľmi zaujalo, ak je teda vaša predstava o riešení nezamestnanosti založená na tom, že budeme zamestnávať ľudí v štátnej správe, tak toto je cesta do pekla. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Číž, s reakciou, nech sa páči, s faktickou.

M. Číž, poslanec: Ďakujem pekne. Vážená kolegyňa, veď áno, ak som hovoril o tej zamestnanosti v štátnej správe, hovoril som ako o jedinom rozdiele, takom viditeľnom, medzi vami a nami. Samozrejme, v kontextoch ekonomických, aj ja by som musel v úvodzovkách, rozmýšľať nad tým, čo si môžem reálne dovoliť. Na druhej strane však, ak dávam toľko alebo toľko peňazí na rôzne rozvojové programy, musím zvážiť aj tento. Ide o to, do akej miery budem vnímať úlohu týchto ľudí, práve pre ten rozvojový možný moment. Kto totiž bude potom realizovať tie rozvojové programy v tom území? Pretože charakteristika toho, ako kto vidí sociologické väzby, ktoré sú v tom území, kto sú tí aktívni občania, ktorí sú schopní, ako sa stávajú aktívnymi občanmi, to nás naozaj rozdeľuje. Ale to nebola najdôležitejšia otázka. V tých zásadných otázkach o tom, ako má vyzerať štruktúra štátu, tak aby bola schopná, hovoríme teraz o štátnej správe, zabezpečovať základné úlohy štátu, tam žiadne...

(Prerušenie vystúpenia časomierou.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Prosím, ešte minútu má pán poslanec, ak sa nemýlim. Chcete ju využiť, pán poslanec? Nech sa páči.

M. Číž, poslanec: Tak ešte ak môžem, pár slov, nechcem hovoriť zbytočne, len. (Hlas z pléna.) Dobre, vzdávam sa slova, aby som zbytočne pána kolegu neiritoval.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: V rozprave ešte vystúpi pán poslanec Mitrík. Pán poslanec Mitrík je posledný prihlásený do rozpravy k tomuto bodu programu. Nech sa páči, pán poslanec. Prosím o väčší pokoj v rokovacej sále. Ďakujem, páni kolegovia.

K. Mitrík, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, odznelo tu množstvo názorov, námetov, pozmeňujúcich návrhov. Ja vás nebudem zdržiavať svojím vystúpením, snáď len na margo celej reformy chcem povedať, že reforma je potrebná a reforma je proces, ktorý nebude nikdy uzavretý tak, ako tu bolo spomínané, že prebieha od roku 94, ona bude aj naďalej prebiehať, pretože je potrebné vytvárať pre občana také podmienky ktoré by jemu najviac vyhovovali. Samozrejme, že bolo tu mnoho, by som povedal, takej nostalgie, alebo veľa nostalgie za starým stavom, za integrovanou štátnou správou. Mohol by som z praktických skúseností, svojich, povedať, koľko negatív tento model prinášal, keď tento, dá sa povedať, dosť centralistický model na okresoch cestou najvyššieho predstaviteľa okresu, ktorý mal mnoho teda právomocí a aj právomocí takých, ktoré nemal, využíval vo vzťahu k svojim podriadeným a tak ovplyvňoval výkon štátnej správy.

Dovoľte, aby som predniesol pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o krajských úradoch a obvodných úradoch a zmene a doplnení niektorých zákonov. Navrhujem v § 3 ods. 3: "Krajský úrad môže na výkon niektorých činností štátnej správy so súhlasom ministerstva zriadiť pracovisko obvodného úradu v obciach, ktoré sú uvedené v prílohe č. 2 a určiť jeho územný obvod". Odôvodnenie. Zákon zveruje krajskému úradu právomoc, aby so súhlasom ministerstva vnútra mohol zriaďovať pracoviská obvodných úradov a určovať ich územné obvody. Krajský úrad však môže zriadiť pracovisko obvodného úradu len v obci, ktorá je uvedená v zozname obcí, ktorý tvorí prílohu č. 2 tohto návrhu zákona. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Mitrík bol posledný prihlásený do rozpravy. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán minister, chcete sa vyjadriť k tomu, čo odznelo v rozprave? Nech sa páči, máte slovo.

V. Palko, minister vnútra SR: Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi stručne zareagovať na niektoré výhrady, ktoré zazneli vo vystúpeniach pánov poslancov. Taký najkritickejší prejav mali pán poslanec Cabaj a pán poslanec Číž, dovolím si preto ešte raz zopakovať výhody reformy verejnej správy, ktorá sa tu predkladá.

Predovšetkým, súčasná štátna správa sa vykonávala na celom území Slovenskej republiky zhruba v 900 odboroch, ktoré sa nachádzali na 78 okresných úradoch, na 8 krajských úradoch a ešte inde. Toto číslo 900, je to číslo, ktoré verne vlastne zobrazuje neefektívnosť výkonu štátnej správy, ako bola organizovaná v súčasnosti. Táto reforma, ktorá sa predkladá, znižuje tento reálny počet pracovísk zhruba na polovicu. A vďaka tomu môže aj dôjsť k úspore na úradníkoch a to znamená aj k finančnej úspore. Činí to zhruba 3 000 úradníkov a v peniazoch je to, samozrejme až po dobehnutí reformy, trištvrte miliardy ročne. A nie sú to už len nejaké teoretické úvahy, ktoré sú tu spochybňované vo vystúpeniach pánov poslancov, ale sú to už veci, ktoré sa premietli priamo do návrhu štátneho rozpočtu. To znamená, kto podporí návrh štátneho rozpočtu, tak podporí aj to, že skutočne dôjde k finančným úsporám v štátnej správe. To číslo, ktoré sa už premietlo do štátneho rozpočtu, spomínal, myslím, dnes pán poslanec Béreš.

To sú hlavné výhody reformy, pre ktoré by mal každý poslanec hlasovať za predložený návrh zákona. Chcem ešte trošku aj reagovať na výzvu alebo výhradu pána poslanca Číža, ktorý povedal, že vládna koalícia nekomunikovala pri príprave tohto zákona s opozíciou, konkrétne s jeho politickou stranou. V poriadku, treba komunikovať, ale táto výzva aj zo strany pána poslanca Číža je predsa len trošku platonická, pretože pán poslanec Číž nič nenavrhol.

K pozmeňujúcim návrhom, ktoré tu padli, dovolím si podporiť pozmeňujúci návrh pána poslanca Malchárka a v tej súvislosti ako istý jeho doplnok, pozmeňujúci návrh, ktorý navrhol pán poslanec Mitrík. Myslím si, že ak budú tieto dva pozmeňujúce návrhy schválené, tak sa vytvorí v tomto parlamente dostatočne veľká harmónia, ktorá bude stačiť na schválenie zákona. Ďakujem za pozornosť.

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie. Ďakujem, pán minister aj pán spravodajstva. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. V programe pokračujeme druhým čítaním o

Vládny návrh zákona ste pred prvým čítaním dostali ako tlač 361, spoločnú správu výborov máte ako tlač 361a. Prosím pána ministra školstva Martina Fronca, aby vládny návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči, pán minister.

M. Fronc, minister školstva SR: Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne a páni poslanci. Na základe uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 769 prednášam Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol vypracovaný na základe uznesení vlády č. 370 a 371. Zámerom nového návrhu zákona nie je riešiť obsahovú prestavbu výchovy a vzdelávania, ale vytvoriť v rámci výkonu štátnej správy v školstve a školskej samospráve také legislatívne prostredie, ktoré umožní vytvoriť podmienky pre kvalitný výchovno-vzdelávací proces a hlavne dostupnosť vzdelania v zmysle článku 42 Ústavy Slovenskej republiky. Len pre porovnanie, aj trošku na pripomenutie, náš školský systém, ktorý má už od roku 1868 zavedenú povinnú školskú dochádzku, je naozaj porovnateľný, čo sa týka kvality, s tými, ktoré sú v Európe považované za dobré školské systémy. By som rád uviedol, že napríklad, ako konštatovala televízia ITV, je len vo Veľkej Británii 7 miliónov negramotných obyvateľov.

Zámerom zákona o štátnej správe v školstve je riešiť problematiku reformy verejnej správy v oblasti školstva a to najmä v oblastiach: určiť a definovať riaditeľa školy alebo školského zariadenia, postavenie obce, samosprávneho kraja, krajského školského úradu, štátnej školskej inšpekcie, ministerstva školstva a iných ústredných orgánov štátnej správy, ako je napríklad ministerstvo zdravotníctva a niektoré iné, ktoré majú vlastnú školskú sieť.

K tým zmenám by som rád upozornil aspoň na tie zásadné. Ustanovuje sa päťročný mechanizmus funkčného obdobia riaditeľov škôl s tým, že riaditeľ školy sa, samozrejme, môže po uplynutí päťročného obdobia znova uchádzať o toto miesto, čiže neobmedzujeme počet funkčných období. Spresňujú sa podmienky menovania a odvolávania riaditeľa školy, kde týmto je poverený štatutár obce, čiže starosta alebo primátor. Posilňuje sa postavenie orgánov územnej samosprávy v oblasti odborného riadenia školstva tým, že môžu vytvárať odborné útvary, ktoré spoločne potom zabezpečujú tie činnosti, ktoré sú v kompetencii samosprávy. Takisto sa spresňuje a posilňuje postavenie orgánov školskej samosprávy. Čo pokladám za dôležité, zjednocuje sa postup pri zriaďovaní, zrušovaní, úprave siete škôl a školských zariadení, čo je v kompetencii zriaďovateľa. Ale, jednoducho, tieto postupy sa dávajú do jedného zákona. Ďalej by som rád zdôraznil, že je vytvorený orgán štátnej správy, krajský školský úrad, ktorý má obmedzené kompetencie, ale preberá tie kompetencie, ktoré si myslíme, že sú potrebné, napríklad, keď sa nezriadi školský obvod v obci, aby bola zaručená povinná školská dochádzka, ďalej napríklad by som uviedol preberanie starostlivosti o špeciálne školy, starostlivosť o školy bilingválne a podobne.

Ešte jeden mechanizmus by som rád zdôraznil, ktorý zavádzame v tomto návrhu, a to ten, že stanovujeme v prípade nedodržiavania niektorých legislatívnych záležitostí priamo zo zákona, pri opakovaných priestupkoch v oblasti školstva i sankcie a orgány, ktoré môžu robiť kontrolu a ktoré môžu sankcie udeľovať.

Panie poslankyne, páni poslanci, chcel by som povedať, a to veľmi otvorene, že debata o tomto návrhu zákona prebehla veľmi vecne v príslušnom gestorskom výbore, čo sa prejavilo vo veľmi kompaktnej a dobrej, podľa môjho presvedčenia, správe z gestorského výboru. Na tejto správe i na pozmeňujúcich návrhoch pracovali poslanci zo všetkých politických strán a došlo, tak ako je to tam, k zhode s tými návrhmi, ktoré sú v správe odporúčané na odhlasovanie. Pokladám to za dobrú prácu, myslím spoluprácu kompetentného štátneho orgánu, ministerstva školstva a parlamentného výboru. Ďakujem, pani predsedníčka, skončil som.