P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec, ja by som vás naozaj pekne prosil, keby ste sa držali prerokúvaného návrhu zákona, pretože tieto grafy od roku 1950, keď ja som ešte nebol na svete, s touto prerokúvanou témou asi nemajú príliš veľa spoločného.

K. Ondriaš, poslanec: Áno. Pán predseda Národnej rady, hovorím presne, čo urobila privatizácia doteraz na Slovensku, presne hovorím o téme. To, že vy to bagatelizujete...

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec, buďte trošku reálny a priznajte si, že nie je to tak, ako to vy myslíte, je to úplne o inom. Takže keby ste nemuseli...

K. Ondriaš, poslanec: Je to presne o tom, je to o privatizácii.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči.

K. Ondriaš, poslanec: Nedá mi, aby som vám neukázal, aký máme počet hovädzieho dobytka po privatizácii alebo ako privatizácia vplývala na počet hovädzieho dobytka. V súčasnosti počet hovädzieho dobytka máme nižší ako v roku 1936. Je to tragédia. A myslím si, že keby niektoré odbory na Slovensku riadilo stádo zubrov, tak takto nedopadneme. Ako sa začalo privatizovať po roku 1990, klesla aj spotreba mäsa v kilogramoch na obyvateľa. Spotreba mäsa klesla až do roku 1970. Je zaujímavé, ako je možné, že po privatizácii sliepky začali znášať menej vajec. V roku 1989 to bolo 2 mld. vajec za rok, v súčasnosti produkcia vajec na Slovensku je 1,3 mld. ročne - vrátili sme sa do roku 1973 - strata 5 mld. vajec.

Prešiel by som veľmi krátko na stavebníctvo. Počas socializmu, v čase socialistického zázraku, stavebníctvo stúplo. (Smiech.) Páni, ja viem, že vám je to smiešne, vy asi neviete, že desať hrušiek je viac ako dve hrušky, ale, bohužiaľ, je to asi tak. Stavebníctvo v reálnych cenách stúplo a po roku 1989 po privatizácii v stavebníctve začalo upadať a jeho produkcia v stálych cenách v súčasnosti je v roku 1968. Strata len v stavebníctve je 694 mld. korún, to je v stálych cenách roku 1995. Poviem vám, koľko národných divadiel by komunisti za to postavili, 237. Keby sme mali len tie peniaze, ktoré sme stratili v stavebnej produkcii, dalo by sa za to postaviť metro v 9 slovenských mestách, každé v dĺžke 50 km, za 2 mld. korún za kilometer. Len strata v stavebníctve je 42-krát vyššia ako rozpočet zdravotníctva na rok 2004. A vy sa pýtate, kde sú peniaze na zdravotníctvo. Produkcia stavebníctva a privatizácia v stavebníctve sa odrazila veľmi negatívne na výstavbe bytov. Po roku 1989 výstavba bytov klesla a v súčasnosti je podobná ako v roku 1949. Toto hovoria čísla.

Ďalej, čo sa stalo zo slovenským hospodárstvom po roku 1989, keď nastala privatizácia. Náš zahraničný dlh, ktorý bol za socializmu menej ako 2 mld. dolárov, začal stúpať a v súčasnosti je asi 15,3 mld. dolárov. Na jedného obyvateľa je to 100 000 korún, každý obyvateľ Slovenska dlží zahraničiu 100 000 korún a každý rok spláca tento dlh a úroky. Chcel by som ukázať, ako tento dlh splácame. Za socializmu splátky dlhu boli menej ako pol miliardy korún ročne. Po privatizácii podnikov a po privatizácii strategických podnikov tieto splátky sa zvýšili a v súčasnosti dosahujú okolo 2 mld. dolárov ročne. Zaujímavé je, že my síce 2 mld. dlhu splatíme ročne, ale dlh nám narastie o 2 mld.

Ja by som zo správy OSN ukázal, koľko sme dlh platili v roku 2000 a 2001. Každý týždeň sme platili dlh v roku 2000 vo výške 2,4 mld. korún, celý rok, a v roku 2001 tiež 2,4 mld. korún týždenne. Predstavme si, že by sme mali socializmus a hrubý domáci produkt zhruba rovnaký, ako máme teraz, a minister financií by mal každý týždeň 2,4 mld. korún niekomu dať. Ja keby som bol ministrom financií, tak dám 2,4 mld. Sk prvý týždeň sebe, dobre, druhý týždeň dôchodcom, tretí týždeň školám, štvrtý týždeň zdravotníctvu, piaty týždeň pionierom, šiesty týždeň... A prišiel by som do konca apríla a už by som nevedel, komu mám tých 2,4 mld. dať. A toto bol socializmu.

Konečne som prišiel k dôležitému bodu, k tomu najdôležitejšiemu, ako stúpala priemyselná produkcia za socializmu a po sprivatizovaní podnikov. Priemyselná produkcia za socializmu stúpala prudko a bol to v podstate zázrak. Po roku 1989 po privatizácii priemyselná produkcia klesla. Keby som zobral, koľko nás to stálo, áno, je to 1 845 mld. korún. Pre zaujímavosť vám poviem, koľko divadiel by sa z toho dalo postaviť. (Hlasy z pléna.) Ja viem, že vy nechcete divadlá, ale my chceme divadlá. Len za stratu v priemysle v stálych cenách v roku 1995 by sa postavilo 630 nových národných divadiel a metro v 25 slovenských mestách alebo 2 500 km autostrády v cene 1 mld. za kilometer. Proste na Slovensku by bolo toľko autostrád, že by nebolo kde stúpiť. (Potlesk.) Páni poslanci, toto sú fakty, ja ako vedecký pracovník nemôžem blúzniť, to sú fakty a čísla. (Smiech v sále.)

Páni poslanci, je tu jeden zvláštny jav, že po privatizácii priemyselných podnikov priemyselná produkcia začala stúpať a v súčasnosti stúpa a už prevýšila aj rok 1989. Na tomto obrázku som dokonca dal už priemyselnú produkciu, ktorá sa predpokladá v roku 2003, to je 4 % plus, a v roku 2004, 4,1 %. Ďalej by som ukázal hrubý domáci produkt. Taktiež po privatizácii klesol, ale v súčasnosti stúpa. Takže na prvý pohľad by sa zdalo, že privatizácia predsa pomohla Slovensku. Ale, bohužiaľ, je to veľmi mylný predpoklad. Keď si pozrieme, ako stúpala reálna mzda na Slovensku, keď boli podniky štátne alebo v socialistickom vlastníctve, vidíme, že reálna mzda stúpala s produkciou priemyslu a s produkciou hrubého domáceho produktu. Keď sme podniky sprivatizovali, reálna mzda už vôbec nesúvisí s produkciou nášho priemyslu.

Chcel by som ukázať, že od roku 1997 reálna mzda už nestúpla i napriek tomu, že naša produkcia stúpala. Poviem niektoré čísla. V roku 2003 sa predpokladá, že hrubá domáca produkcia stúpne o 4 %, ale priemerná reálna mzda klesne o 1,9 %. A tam je, páni poslanci, pes zakopaný. A toto, neskoršie to vysvetlím, to je kolonizačné vlastníctvo, toto je tá vaša privatizácia, keď za rok vyrobíme o 4 % viac a dostaneme za to o 1,9 % menej. V roku 2004, ak ste si čítali návrh štátneho rozpočtu, vidíme, že hrubá domáca produkcia má taktiež stúpnuť o 4,1 %, ale reálne mzdy majú klesnúť o 0,6 %. Keď to poviem v ľudovom tóne, Slováci v roku 2004 majú pre niekoho, pre kolonizátorov, vyrobiť o 4,1 % produkcie viac, ale dostanú za to, bohužiaľ, o 0,6 % menej peňazí ako v predchádzajúcom roku. Nesúlad hrubého domáceho produktu a reálnej mzdy je výsledok privatizácie. My sme vlastne štátne vlastníctvo premenili na kolonizačné vlastníctvo, kde reálna mzda neprekročila ešte rok 1988, pričom hrubý domáci produkt sa roku 1989 vyrovnal a bol aj prekročený.

Ja by som si dovolil ukázať zo správy OSN Human Development Report z roku 2000, kde sa poukazuje na to, ako to je, keď niekto má socialistické vlastníctvo a niekto má súkromné zahraničné vlastníctvo. Táto správa porovnala Vietnam a Guineu. Tieto dve krajiny majú rovnaký hrubý domáci produkt na hlavu v parite kúpnej sily. Ale vo Vietname sa ľudia dožívajú 68 rokov a Guinei len 47 rokov. Proste z hrubého domáceho produktu v Guinei nemajú na zdravotníctvo, na lieky, na nič. Keď pozrieme, ako sú ľudia gramotní, gramotných je vo Vietname, v socialistickom vlastníctve 93 %, v Guinei len 37 %. Proste Guinea z toho istého hrubého domáceho produktu na obyvateľa nemá peniaze na školstvo. Ďalší stĺpec, to je životná úroveň.

P. Hrušovský, predseda NR SR: To HDI čo bolo, pán poslanec?

K. Ondriaš, poslanec: Human Development Index. HDI OSN vydáva, je to index životnej úrovne.

Ďalej by som ukázal zaujímavý jav, podiel súkromného sektora na hrubom domácom produkte v percentách. Ja som ho vlastne už ukazoval, kde od roku 1990 vidíme, že ten podiel sa zvýšil, že tu sa začalo privatizovať.

Keď si pozriem, ako rástli ceny indexov akcií na Newyorskej burze, keď sme začali privatizovať, tak vidíme, že ceny akcií na Newyorskej burze vzrástli asi päťkrát. Proste my sme privatizovali a Američania na akciách zbohatli, neuveriteľne zbohatli. Toto je výsledok privatizácie z celého východného bloku. Keby som mal čas, tak vám poviem, koľko je to miliárd.

Privatizácia zahraničných podnikov má ďalší paradox, čím viac privatizujeme, tým máme viac obyvateľov v hmotnej núdzi. Tu je na obrázku ukázané, že v súčasnosti máme okolo 630 000 obyvateľov v hmotnej núdzi, týchto obyvateľov bolo veľmi málo v roku 1985, takisto, čím viac dochádza ku nám zahraničných investícií, tak tým viac máme obyvateľov v hmotnej núdzi.

Ja si myslím, že tieto fakty jednoznačne dokazujú, že privatizácia podnikov na Slovensku a privatizácia strategických podnikov bola tragédiou Slovenska. To hovoria fakty, to hovoria čísla.

Samozrejme, ja viem, páni koaliční poslanci, že vy to chcete dnes doraziť a vrátenie sa späť v produkciách v poľnohospodárstve, stavebníctve bude skoro ireverzibilné, keď budeme mať všetko privatizované.

Ja by som pre zaujímavosť povedal len straty, ktoré sú spôsobené privatizáciou v štyroch sektoroch, ktorými sú poľnohospodárstvo, stavebníctvo, priemysel a splatený dlh a úroky. Nebudem hovoriť, koľko strácame privatizáciou bánk, poisťovní, koľko strácame tým, že v roku 2000 podľa štatistík Európskej únie plat slovenského robotníka v zahraničnej továrni na Slovensku namiesto 83 000 Sk je len 12 000 a že každý slovenský robotník odovzdáva do zahraničia 72 000 korún mesačne.

Keby sme mali tieto peniaze, tak postavíme Národné divadlo v 1 133 obciach na Slovensku. Za peniaze, ktoré sme stratili, by sme mohli postaviť 4 500 km autostrády, t. j. 11 autostrád z Bratislavy do Košíc. Za tie peniaze by bolo možné postaviť metro v 45 mestách na Slovensku, každé v dĺžke 50 km pri nákladoch 2 mld. korún na kilometer. Tu ma tiež napadlo, načo by sme mali metro v dĺžke 50 km napr. v Zlatých Moravciach, keď dĺžka mesta je len 5 km. Len z tých peňazí, ktoré sme stratili, by bolo možné financovať zdravotníctvo po dobu 203 rokov do roku 2206. Pretože som zo Slovenskej akadémie vied, vždy ma zaujíma, koľko rokov by bolo možné financovať Slovenskú akadémiu vied. Bolo by možné financovať Slovenskú akadémiu vied až do roku 5361, páni poslanci, toho sa ani nedožijeme.

Dnes sa stále tu omieľa, že kde sú peniaze na zdravotníctvo a prečo z poľnohospodárstva nezoberieme nejaké milióny a nedáme ich tam a tak ďalej a prečo minister financií nedá peniaze niekomu. Nemôže ich dať niekomu, proste máme 14 rokov úpadku hospodárstva, produkcia sa tu neprodukuje. To je hlavný dôvod, prečo nie sú peniaze. Ja viem, páni poslanci z koalície, vy sa nad tým usmievate, ale je to tragédia.

No a prečo vlastne všetko toto uvádzam? Všetky tieto údaje jednoznačne dokumentujú, že privatizácia na Slovensku spôsobila obrovské škody a že fráza, že štát je zlý vlastník podnikov, je klamstvo. Každý, kto toto tvrdí, klame, lebo je množstvo dôkazov, ktoré hovoria, že sa klame.

Na Slovensku súkromník je zlý vlastník. To dokazujú výsledky za posledných 13 rokov. Ja považujem privatizáciu a doprivatizáciu za ďalší zločin kapitalistických vlád na občanoch.

Bol by som rád, keby si poslanci Národnej rady Slovenskej republiky uvedomili, že bez zákonov Slovenskej republiky prijatých v Národnej rade Slovenskej republiky po prevrate v roku 1989 by k ekonomickej, politickej a duchovnej závislosti Slovenska a ku strate ekonomickej suverenity došlo veľmi ťažko.

Komunistická strana Slovenska je presvedčená, že v doprivatizácii strategických podnikov hrajú významnú úlohu osobné záujmy a záujmy zahraničia, a nie záujmy Slovenska. Štát sa zbaví lukratívnych majetkových podielov, z ktorých zisky budú nenávratne putovať do zahraničia bez toho, aby rozvíjali domácu ekonomiku.

Čo by sa stalo, keby raz väčšina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky neobhajovala záujmy zahraničných investorov, neobhajovala záujmy slovenskej finančnej oligarchie a slovenskej šľachty a rôznych bánd kriminálnikov, ale začala by obhajovať aj záujmy bežných občanov Slovenska? Ja si myslím, že by sa stal zázrak. A myslím si, že bol by to pokrok, keby sa zázrak konečne raz udial až na Slovensku.

Preto nepodporme predkladaný návrh zákona o doprivatizácii strategických podnikov, nepodporme nahradenie nášho štátneho vlastníctva kolonizačným vlastníctvom, nepodporme ďalšiu stratu ekonomickej suverenity Slovenska, nepodporme návrh vlády, ktorá, tak sa mi vidí, okrem zvyšovania cien a rozpredávania nášho majetku nič iné nevie. Ďakujem za pozornosť. Česť práci a mor ho. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Súdruh poslanec, ďakujem vám veľmi pekne za vystúpenie.

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Ondriaša sa hlásia traja páni poslanci, pán poslanec Biroš, Hanzel, Lintner. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Nech sa páči, pán poslanec Biroš.

P. Biroš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja som len chcel kolegovi z KSS povedať, že pokles spotreby mäsa nastal po roku 1989 alebo po roku 1990 roku hlavne preto, že toto obyvateľstvo si konečne uvedomilo, že sa má stravovať racionálne a zdravo, pretože červené mäsá, ako vieme, sú škodlivé. Takže preto je ten pokles spotreby, pretože sme sa obrátili na lepšie a správame sa lepšie. Ale chcel som povedať, aj spotreba syrov, vajec a iných vecí klesla, lebo v minulosti sme sa držali hesla: Jedzte syry, tvrdé maslo, budete ako Fidel Castro! Ďakujem. (Smiech.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hanzel.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Ja by som chcel povedať, že mi je trošku ľúto, že pán Ondriaš svoje vystúpenie trošku zľahčuje aj znevažuje sám kvôli sebe, teda termínmi, ako sú pionieri, česť práci. Používa úmyselne niektoré socialistické frázy a vypráva o metre v Zlatých Moravciach. To je škoda, lebo ja si myslím, že tie obrázky, ktoré nám tu ukázal, sú z veľkej časti pravdivé.

Ja si myslím, že každý z nás si je vedomý toho, že stavebníctvo zažilo veľký prepad po roku 1989. Predpokladám, že ten, kto to nevie, naozaj nečíta, že priemysel zažil takisto prvý veľký prepad rovno po roku 1989. Zas si myslím, že to nie je nič nové, však nám padli zbrojárske fabriky a iné veľké fabriky. Zas sa len čudujem, že sa tomu vlastne niekto smeje, lebo však to je fakt, ktorý všetci veľmi dobre poznáme. Takisto, že nám poklesla priemyselná výroba, zas to všetci dobre vieme. A naozaj sa čudujem niektorým kolegom, že sa nad takýmito grafmi len usmievajú. Možno je to tým nešikovným prednesením svojho dusivého príspevku od pána Ondriaša. Dobre vieme všetci vrátane pána ministra, že zadlženosť našej republiky voči roku 1989 je niekoľkonásobne vyššia, napriek tomu sa pán minister usmieva, keď to je na grafoch. Verím teda, pán minister, že máte pravdu a že nie sme zadlžená republika a zadlžení viacej ako pred rokom 1989.

Zas sa mi dejú divné veci s mikrofónom, neviem, prečo to vždycky, keď ja hovorím, sa stáva. No takže nechám si zbytok až na druhú faktickú poznámku. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Lintner.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec Ondriaš, pri všetkej úcte, a ja teda nejdem spochybňovať vôbec tie grafy, len mi chýba taká záverečná pointa. Keď všetko sedí v tom roku 1990, že sme boli v tej výrobe na špičke, v tej sociálnej oblasti na špičke, tak mi chýba tá pointa, prečo nežijeme v krajine, ktorá by v súčasnosti prijímala Spojené štáty americké do Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Ondriaš chce reagovať. Nech sa páči.

K. Ondriaš, poslanec: Áno. Ďakujem za otázku.

Pánovi poslancovi Birošovi chcem povedať, na budúce, keď vystúpim, ukážem, ako klesla spotreba zeleniny na obyvateľa, ako klesla spotreba ovocia na obyvateľa. A to potom už nesúvisí s tým, že ako zdravo žijeme.

K pánovi poslancovi Hanzelovi. Musel som tú tému odľahčiť, lebo poslanci z koalície by sa len rehotali a rehotali, bohužiaľ.

K pánovi Lintnerovi. Ja by som mal tiež veľa poznámok. Ale nebudem teraz odpovedať. Ďakujem. (Hlasy z pléna.) Pán Lintner, ja porovnávam vývoj na Slovensku za posledných 50 rokov. Po roku 1990 ten úpadok je zjavný, a keby som veril v nebo, tak komunistov by mali vyhlásiť asi za svätých, v porovnaní so súčasným stavom, ktorý tu je. Proste komunisti, ktorí riadili zdravotníctvo, musia byť svätí, keď z menšieho hrubého domáceho produktu, ako je teraz, dokázali mať lieky zadarmo. Stavali 13 nemocníc za 5 rokov a tak ďalej. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Fico je ďalší prihlásený do rozpravy.

R. Fico, poslanec: Vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som, ako predseda poslaneckého klubu strany Smer vystúpil v mene tohto klubu k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o veľkej privatizácii č. 92/1991 Zb., a súčasne predložil niekoľko pozmeňujúcich návrhov a návrh uznesenia k návrhu zákona.

Pamätám sa, vážené dámy a páni, s akým zadosťučinením prijala v roku 1995 vtedajšia opozícia schválenie zákona vylučujúceho akúkoľvek privatizáciu strategických podnikov, pamätám sa na tie obrovské potlesky, na tie obrovské výkriky radosti: "Áno, dostali sme toho Mečiara, nebudú sa privatizovať strategické podniky." Ak by sa nám všetkým podarilo udržať tento zákon v platnosti až dodnes, krajina mohla byť úplne niekde inde. Zdroje z akciových spoločností v rukách štátu, ktoré inak vôbec privatizáciu a vstup cudzieho vlastníka nepotrebovali, mohli byť základom skutočného úspechu Slovenska v stredoeurópskom priestore a pri príprave na vstup do Európskej únie. Tí, čo tak v roku 1995 vášnivo bojovali za zákaz privatizácie strategických podnikov, to však nerobili pre túto krajinu, robili to pre odklad na obdobie, keď rozhodujúce právomoci a politická moc budú v ich rukách. Nebolo preto žiadnym prekvapením, keď už 16. septembra 1999 nová, lepšia, demokratická, reformná, a už ani neviem, aké prívlastky si zaslúžila za svoju servilnosť vláda Mikuláša Dzurindu, vláda zmenila zákon z roku 1995 zakazujúci privatizáciu. Zmena bola jednoduchá, išlo sa privatizovať, a, samozrejme, to najcennejšie, čo štát mal k dispozícii. Aby sa vyvolalo zdanie ochrany národných záujmov, do zákona zo 16. septembra 1999 sa vložilo ustanovenie, podľa ktorého si štát musí zachovať v prirodzených monopoloch 51-percentnú väčšinu. Že išlo iba o jeden z ďalších kolosálnych podvodov vlády Mikuláša Dzurindu, sa ukázalo čoskoro.

Nebudem rozoberať, ani to nemá žiadny význam, uskutočnené privatizácie a obrovské sumy vyplatené za poradenské služby. Je smiešne hovoriť o privatizácii, ak sme Slovenské telekomunikácie odovzdali do rúk štátom vlastnenej nemeckej firmy za babku a ešte sme aj vyplatili 500 mil. korún poradcovi za to, že vláde poradil vybrať tohto jediného záujemcu zo zoznamu záujemcov, na ktorom bol iba tento jediný záujemca. Ďakujem pekne za to, chcel by som byť poradca a zobrať 500 mil. korún za takúto veľkú radu. (Potlesk.)

Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu je príbehom sama osebe. Opäť fantasticky zaplatený poradca poradil vybrať zo zoznamu záujemcov, na ktorom bol iba jeden záujemca, prekvapujúco tohto jediného záujemcu. Cenu, za ktorú vláda Mikuláša Dzurindu predávala, treba porovnávať s porovnateľnými obchodmi. Česká republika predala 97 % akcií Českého plynárenského priemyslu za 195 mld. Sk. Účtovná hodnota a prepravná kapacita Českého plynárenského priemyslu tvorila presne 50 % hodnoty a prepravnej kapacity Slovenského plynárenského priemyslu. To znamená, že aj cena za 49 % akcií SPP sa mala pohybovať niekde minimálne medzi 170 mld. až 190 mld. Sk. Vláda sa však uspokojila so 130 mld. korún. A ešte by som rád poblahoželal ministrovi financií ku kurzovej strate 7 mld. Sk. Keby ju nebol býval spôsobil, dnes mohli byť oddlžené všetky lekárne a ešte nám aj mohla kopa peňazí zostať. (Potlesk.)

Predaj rozvodných elektrických sietí pred rozhodnutím o osude výroby elektriny bol potom už iba zavŕšením smutnej privatizačnej tragikomédie, to ako keby ste od srdca odtrhli cievy a potom sa čudovali, že pacientovi sa nejako dobre nedarí.

Kolosálnym podvodom, vážené dámy a páni, v privatizácii strategických podnikov v rokoch 1999 až 2003 nebolo to, že bol predaj za smiešnu cenu alebo že sme sa vzdali energetickej suverenity. To by som nazval hospodárskou vlastizradou. Podvodom bolo obídenie účelu zákona o privatizácii, ktorý stanovil podmienku povinnej minimálnej účasti štátu na podnikaní strategických podnikov vo výške 51 %. Formálne bol zákon naplnený. Predali sme iba 49 % akcií Transpetrolu, SPP či rozvodných sietí. Ale všetci dobre vieme, aká je skutočná realita. Menšinoví vlastníci v týchto strategických podnikoch definitívne ovládli celé strategické podniky. Tí, čo v nich majú 49 %, rozhodujú doslova a do písmena o všetkom.

Dovoľte mi preto, aby som hneď teraz predložil, vážené dámy a páni, pozmeňujúce návrhy, ktoré sa týkajú tejto časti návrhu zákona.

Existujú obrovské pochybnosti, čo vlastne vláda Slovenskej republiky podpísala, čomu všetkému sme sa zaviazali pri predaji strategických podnikov. Predkladám preto návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky tohto znenia: "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky, aby jej v lehote do troch dní od prijatia tohto uznesenia predložila všetky zmluvné dokumenty včítane príloh a opčných protokolov, ktoré boli podpísané pri a po predaji 49 % akcií doteraz sprivatizovaných akciových spoločností majúcich v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov charakter prirodzeného monopolu."

Zaujíma ma, vážené dámy a páni, akú výšku manažérskej odplaty alebo odmeny si môže vyplácať napr. manažment Slovenského plynárenského priemyslu, koľko miliárd korún odchádza ročne z tohto podniku do zahraničia ako manažment FI. Zaujíma ma, aké ďalšie protokoly boli podpísané pri privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu, ako aj pri ďalších strategických podnikoch. Toto je teda prvý návrh, ktorý predkladám v súvislosti s prerokovaným bodom programu.

Dovoľte, aby som predložil aj pozmeňujúce návrhy, ktoré sa týkajú samotného textu zákona č. 92/1991 Zb. Neviem si predstaviť v normálnej súkromnej obchodnej činnosti, že niekto by predal 49 % akcií svojej firmy a súčasne by odovzdal kontrolu nad celou firmou. Dnes to tak je. V Predstavenstve Slovenského plynárenského priemyslu, kde je 7 členov, má 4 zástupcov minoritný vlastník, teda vlastník 49 % akcií, kým štát, ktorý formálne drží 51 %, tam má iba 3 svojich zástupcov. A to by som sa ešte pozrel na to, ako títo traja ľudia zastupujú záujmy štátu v tomto podniku. Keďže toto považujeme za rozpor so zákonom a za rozpor s účelom zákona, ktorý bol prijatý v roku 1999, dovolím si navrhnúť takéto pozmeňujúce návrhy.

Predovšetkým navrhujem vypustiť v návrhu zákona body 3, 4, 5 a 6, teda tie body, ktoré umožňujú doprivatizáciu strategických podnikov.

Rovnako navrhujem v § 10 doplniť nové odseky 5 a 6, ktoré budú znieť nasledovne:

Odsek 5: "Trvalej majetkovej účasti štátu alebo fondu na podnikanie podľa odseku 4 musí zodpovedať väčšinové postavenie štátu alebo fondu vo všetkých orgánoch sprivatizovaných akciových spoločností uvedených v odseku 4."

Odsek 6: "Sprivatizované akciové spoločnosti uvedené v odseku 4, v ktorých je zachovaná trvalá majetková účasť štátu alebo fondu na podnikanie v rozsahu 51 %, sú povinné v lehote do 31. decembra 2003 uskutočniť zmeny vo všetkých svojich orgánoch tak, aby štát alebo fond mal v nich zabezpečené väčšinové postavenie zodpovedajúce rozsahu účasti na podnikaní."

Jednoducho navrhujeme, do 31. 12. aby štát, ak vlastní 51 % akcií konkrétneho strategického podniku, mal aj väčšinu nielen v dozornej rade, ale aj v predstavenstve, ktoré je rozhodujúcim orgánom v takejto akciovej spoločnosti. Nejde o žiadnu retroaktivitu, nejde o porušenie zákona, pretože ak sme v roku 1999 prijímali zákon a povedali sme, že štát má mať 51 %, mali sme na mysli, že štát bude reálne kontrolovať všetky procesy, ktoré sa v takejto firme budú diať. (Potlesk.) Postavme si otázku, či dnes štát kontroluje Slovenský plynárenský priemysel, pričom odpoveď je: Nekontroluje. Takisto nekontroluje ani jednu zo strategických firiem, kde síce má 51-percentnú väčšinu, ale nemá manažérsku kontrolu nad tým, čo sa v tejto firme deje.

Vážené dámy a páni, ak sa obzrieme na privatizačné roky 1999 až 2003, musíme si postaviť otázku: Ide o nevedomosť, o hlúposť, neschopnosť, chamtivosť či niečo iné sofistikovanejšie, čo viedlo našich demokratických a ľudových lídrov k nezmysleným privatizačným rozhodnutiam? Pripomínam, že ide o nezmyselnosť z pohľadu normálnych ľudí.

Zdá sa, že vláda Mikuláša Dzurindu okrem zištných záujmov sledovala aj naplnenie všeobecne známeho 4-bodového programu, ktorý krajinám, ako je Slovensko, ponúkajú medzinárodné finančné inštitúcie, najmä Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktorej väčšinovým vlastníkom je Ministerstvo financií Spojených štátov amerických. Nikdy som nemal pochybnosti o tom, že svetovým finančným inštitúciám to je úplne jedno, ako sa majú ľudia na Slovensku, nedokázal by som však tak sofistikovane vyložiť podstatu problému, ako to napr. uviedol laureát Nobelovej ceny profesor Stigliz, ktorý o. i. bol hlavný ekonóm Svetovej banky, ktorý pracoval aj v tíme Billa Clintona. A jednoducho myslím si, že nie je žiadny dôvod spochybňovať jeho vyjadrenia v tomto duchu.

Krajina ako Slovensko dostáva od medzinárodných finančných inštitúcií 4-bodový program, ktorý má zachrániť krajinu pred úpadkom. Prvým bodom je, samozrejme, privatizácia. Namiesto toho, aby lídri jednotlivých krajín namietali voči výpredaju štátneho priemyslu, využívajú požiadavky Svetovej banky na umlčanie domácich kritikov a bezstarostne rozpredávajú svoje energetické a vodárenské spoločnosti. A teraz citujem pána profesora Stigliza, ktorý povedal: "Mali by ste vidieť, ako sa im rozširujú zreničky pri predstave 10-percentných provízií vyplatených priamo na ich švajčiarske kontá iba za to, že okresali kúpnu cenu štátneho majetku o niekoľko miliárd." Toto hovorí priamo pán profesor Stigliz. Stigliz, a opäť citujem z významného zdroja, nie je žiadny blázon ani zajatec konšpiračných teórií. Tento muž bol priamo v centre diania, bol členom kabinetu prezidenta Billa Clintona ako šéf tímu jeho ekonomických poradcov. Druhý bod, ktorý navrhujú medzinárodné finančné inštitúcie krajinám, ako je Slovensko, je liberalizácia kapitálového trhu, tretím bodom je to, samozrejme, liberalizácia cien, čo je vychytený termín pre zvýšenie cien potravín, vody a plynu, a nakoniec je to štvrtý bod, ktorý sa pravidelne navrhuje, a to je voľný obchod, samozrejme, voľný obchod v tom ponímaní, že sa dnes odstraňujú bariéry, aby mohol plynúť tovar na územia takých krajín, ako je Slovensko, kým iné krajiny sa často zabarikádujú a zabraňujú prílevu tovaru na ich územie.

Toto všetko môžeme nájsť, vážené dámy a páni, aj v iných významných dielach, pretože nikto takýto postup svetových korporácií a finančných inštitúcií nespochybňuje.

Aby som, vážené dámy a páni, potvrdil, že nejde o žiadny výmysel, dovoľte mi, aby som zacitoval zo stanoviska Svetovej banky, ktoré bolo publikované 10. novembra 2002. Bolo publikované v tlačovej agentúre SITA. Čo sa odporúčalo vláde Slovenskej republiky urobiť 10. novembra 2002? Teda odporúčané kroky pre Slovensko boli po prvé, zvýšiť ceny plynu a energií a urobiť liberalizáciu cien v skoršom termíne, ako sa pôvodne predpokladalo, po druhé, využiť privatizačné príjmy na splácanie zahraničných dlhov namiesto domácich dlhov a rozvojových projektov, po tretie, privatizovať sektor výroby energie, ako aj pozemky bez vlastníka, revidovať Zákonník práce.

Prosím, urobme si revíziu roku 2003: Čo táto vláda robila? Presne tieto kroky, ktoré odporúčala Svetová banka v tlačovej správe, ktorá bola uverejnená 10. novembra 2002. Takže kladiem oprávnene otázky, vážené dámy a páni: Akú politiku to vlastne robí vláda Mikuláša Dzurindu? Je to suverénna slovenská politika? Nuž zdá sa, že je to politika, ktorú diktujú medzinárodné finančné inštitúcie, ktorým je úplne, ale úplne jedno, ako žijú Slováci v tejto krajine a ako sa budú mať o 10, o 15 alebo o 20 rokov. (Potlesk.)

Ľudia, čo toto všetko spáchali za posledné roky, majú dnes odvahu postaviť sa pred nás, pred Národnú radu Slovenskej republiky a žiadajú súhlas na doprivatizáciu všetkého, čo na Slovensku máme. Robia to veľmi dôsledne, pretože v roku 1995 najskôr zabránili jednej garnitúre, aby privatizovala, potom v roku 1999 urobia prvý krok na privatizáciu polovičky štátnych majetkov a v roku 2003 prichádzajú s návrhom na totálnu privatizáciu všetkého, čo ešte zostalo a čo má nejakú hodnotu. Má takýto postup oporu v oficiálnych dokumentoch vlády?

Pozrime sa napr., čo hovorí Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. Vážené dámy a páni, schválili ste si takýto text: "Vláda zabezpečí presadzovanie záujmov štátu v už sprivatizovaných podnikoch s účasťou štátu a dokončí druhú etapu privatizácie v zdravotníctve." Odpovedzte mi, čo robíte pre to, aby boli presadené záujmy štátu v už sprivatizovaných podnikoch s účasťou štátu. Nič. Veď celá kontrola je odovzdaná menšinovým vlastníkom a štát nemá žiadnu šancu ovplyvňovať, čo sa v týchto podnikoch deje, pokiaľ ide o rozdeľovanie dividend a ďalších a ďalších vecí. Preto považujeme návrh zákona, ako je predložený, za hrubé porušenie vlastného programového vyhlásenia vlády, ktoré ste s takou slávou schválili.

Aké argumenty ponúka vláda Slovenskej republiky v dôvodovej správe k tomuto návrhu zákona. Pokiaľ ide o dôvodovú správu, uvádzajú sa dva základné argumenty.

Prvý argument je, že treba predávať štátny majetok, aby sme mali finančné prostriedky na reformu dôchodkového systému. Ja to trošku skrátim, lebo reforma dôchodkového systému podľa tohto odseku nie je krytá finančnými prostriedkami štátneho rozpočtu. Nuž, priatelia, ak nemáme na reformu dôchodkového systému, tak predsa nemôžeme vypredať najcennejší majetok a ešte ísť do rizika, že súkromné spoločnosti penzijné budú nakladať s peniazmi našich dôchodcov. Predsa existuje iný variant dôchodkového systému, dôchodkovej reformy, ktorý sme niekoľkokrát, aj pokiaľ ide o stranu Smer, navrhovali.

A druhý dôvod, argument, ktorý ponúka vláda Slovenskej republiky, je, že z takto získaných finančných zdrojov vláda použije časť na posilnenie štátnych finančných aktív a splácanie úverov a pôžičiek. Opäť sa musím pozrieť do odporúčania Svetovej banky a medzinárodných finančných inštitúcií, že peniaze z privatizácie treba používať najmä na splácanie zahraničných dlhov, nie na domáce rozvojové projekty. Ak sa má privatizovať, tak sa má privatizovať len tak, že zdroje budú použité na domáci rozvoj. My predsa tu nevytvárame zdroje, a potom ich predávame, aby sme zaplatili zahraničným bankám (Potlesk.) za rôzne pôžičky.

Často počúvame, hovoril o tom v krátkosti aj pán poslanec Ondriaš, aj tretí argument, že štát je zlý vlastník. Ja sa takýmto nezmyslom ani nebudem zaoberať, pretože od roku 1998 je tu tá istá vláda, ktorá spravovala štátny majetok, tak nech nerozpráva v roku 2003, po 5 alebo po 6 rokoch, že je štát zlým vlastníkom, ak 5 alebo 6 rokov mohla veci primeraným spôsobom ovplyvňovať.

Vážené dámy a páni, chcem vás požiadať, aby sme sa na chvíľku zastavili a porozmýšľali, čo urobiť s týmto návrhom zákona.

Myslím si, že prvým krokom, na ktorom by sme sa mali všetci dohodnúť tu v parlamente je, že zabezpečíme v sprivatizovaných podnikoch štátnu väčšinu nielen formálnu, ale aj praktickú a reálnu, tak ako to máte napísané v programovom vyhlásení vlády, že budete presadzovať záujmy štátu už v sprivatizovaných podnikoch. Tak to urobte. Podporte návrh, že do 31. decembra musia tieto spoločnosti zosúladiť zmluvné dokumenty tak, že v orgánoch akciových spoločností bude mať väčšinu štát, lebo je vlastníkom 51 % akcií týchto podnikov.

Rovnako navrhujem, aby sme spoločne, v spolupráci medzi vládnou koalíciou a opozíciou vypracovali víziu štátu, ciele, ktoré chceme dosiahnuť v 10-, 20- a 30-ročnom horizonte.

A odpovedzme si aj na otázku pri spracovaní tejto vízie, akú úlohu má pri napĺňaní týchto cieľov zohrávať účasť štátu v strategických podnikoch, príp. príjmy z privatizácie, ak sa na takejto privatizácii za určitých podmienok vieme dohodnúť.

Nebuďme, prosím, vo vleku stratégií, ktoré sú pripravené niekde inde ako na Slovensku. Ak budeme stále počúvať iba to, čo hovorí Svetová banka, čo hovorí Medzinárodný menový fond, čo hovoria korporácie, nedopadneme dobre. A týchto príkladov z hľadiska Európy a sveta je naozaj veľa.

Chcem vás poprosiť aj o to, aby sme uvažovali o energetickej kríze, ktorá sa nevyhnutne blíži, možno o 7, možno o 10 rokov bude Európa vystavená obrovskému tlaku na výrobu elektrickej energie a najmä krajiny, ktoré nebudú mať vlastné energetické zdroje, budú pod obrovským tlakom a predovšetkým odkázané na kúpu elektrickej energie zo zahraničia. V cudzích krajinách, najmä v Európe, prosím, sledujme tieto procesy, štáty robia všetko preto, aby získavali kontrolu nad energetickými zdrojmi. My túto kontrolu úmyselne strácame a odovzdávame. Naozaj si nemyslím, že sa máme až tak dobre, aby sme si mohli dovoliť takýto luxus.

Samozrejme, chcem vás požiadať aj o to, vážené dámy a páni, aby sme mali úctu k majetkom, ktoré boli vytvárané po desaťročia. Keby ste od roku 1999 alebo 1998 tu vytvorili 7 strategických podnikov, ktoré zarábajú miliardy, tak si ich predajte, nikto vám nič nepovie, ale tieto majetky vznikali často od päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych rokov. Jednoducho nevidím žiadne dôvody na to, aby nejaká garnitúra tesnou väčšinou tu rozhodovala o majetkoch, ktoré sú strategicky dôležité pre celú krajinu.

Poslanecký klub strany Smer nemôže podporiť takýto zákon. Je to zákon, ktorý je v rozpore s národnými záujmami Slovenskej republiky. Je to zákon, ktorý podľa nášho názoru bude mať neuveriteľné dôsledky na životnú úroveň, na suverenitu tohto štátu, ktorý o chvíľku bude obyčajnou banánovou republikou a v ktorom vláda bude o chvíľku rozhodovať iba o tom, na akú služobnú cestu a kam pôjde minister, možno ešte bude rozhodovať o nejakých ďalších drobnostiach, ale nebude mať zdroje na to, aby sme formulovali vlastné strategické ciele, vlastné postavenie v Európe.

Podávam, samozrejme, aj procedurálny návrh, pri ktorom prosím, aby sa o ňom hlasovalo ako o prvom, a to podľa § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku, že Národná rada nebude pokračovať v rokovaní o návrhu zákona.

Prosím, zoberme rozum do vlastných rúk a odmietnime takýto zákon, pretože poškodí Slovensko na dlhé desaťročia. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Fica sa hlásia pán poslanec Mikuš, Hanzel, Rusnák. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Nech sa páči, pán poslanec Mikuš.

T. Mikuš, poslanec: Áno, ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené panie kolegyne, páni kolegovia, som úprimne sklamaný tým, keď vidím ako sa časť z vás správa, keď jeden z vašich kolegov prednáša svoj názor. Je to svedectvom o neúcte k názoru iného a zároveň svedectvom o každom, kto sa tzv. vtipne prejavil. Ak chceme napredovať, musíme viesť dialóg. A základnou a zásadnou časťou dialógu je pozorné načúvanie argumentom oponenta. A to zatiaľ, zdá sa, časť poslaneckej snemovne nechce urobiť. Myslím si, že zmenu politickej kultúry môže urobiť vždy iba víťaz. A želám poslancom koalície, aby túto šancu využili, aby prišlo k zmene politickej kultúry.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hanzel.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne, ale pán Mikuš mal ešte jednu minútu, pán predseda. Hovoril len minútu.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Mikuš.

T. Mikuš, poslanec: Ďakujem pekne. Hovorím, že by som rád doprial poslancom koalície ako víťazovi, aby využili šancu na zlepšenie úrovne politického dialógu. Takýmto spôsobom sa Slovensko nepohne dopredu, ak nebudeme navzájom jeden druhého počúvať a hľadať spoločné riešenia.

A ešte jedna poznámka k tým, ktorí hovorili o tankoch a o zbraniach. Tanky a zbrane sú legálnou komoditou, s ktorou v rámci pravidiel obchodujú aj veľmoci, aj vyspelé demokracie. Uvediem aspoň niektoré krajiny, určite Švédsko, Britániu, Francúzsko, Českú republiku, Spojené štáty americké, Belgicko, Švajčiarsko. Považujete snáď tieto krajiny za menej humanistické alebo za menej demokratické? Asi nie. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Hanzel.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne. Nevidím čas, ale dúfam, že som zapojený do faktickej poznámky.

Ja by som chcel, samozrejme, reagovať na pána predsedu Fica, ale najprv odpoviem pánovi Minárikovi, ktorý sa ma pýtal na základe môjho príspevku do rozpravy, prečo som sa vrátil do tohto marazmu, čo tu bol. Vtedy, keď som sa vrátil prvý raz do Česko-Slovenska, to bolo v roku 1986, som začal dovážať prácu do Česko-Slovenska. A pokračoval som tu v roku 1990 potom. Takže ešte to tu nebolo, tak ako to tu bolo neskôr.

Ďalej by som chcel povedať, že pán Fico povedal, že nevie si predstaviť, že by nejaký súkromný vlastník predal 49 % akcií svojho podniku a súčasne sa vzdal kontroly väčšiny vo svojom podniku. Ja môžem povedať, že toto sa mne stalo. A bodaj by sme sa z toho všetci poučili. Ja som založil 5 akciových spoločností na Slovensku v roku 1990, môžem povedať, vlastnou hlavou, rukami a vlastnými peniazmi. A podarilo sa to tak, že som sa legálne a s čistým štítom stal finančne nezávislým človekom. Urobil som však jednu jedinú chybu. V jednej akciovej spoločnosti som myslel, že treba mať zahraničného investora a viacej práce, tak som predal 65-percentný podiel holandskej firme. Odkedy som toto predal, dovtedy išla firma so ziskom, odkedy som ju predal, od prvého roku išla firma so stratou až doteraz, dokonca som preukázal holandskému vlastníkovi, že v priebehu jedného roka zobral z tejto firmy 92 mil. korún, ktoré prišli na jeho stranu, a 5-miliónovú stratu urobil na druhej strane a nebolo možné s tým pohnúť a nie je možné s tým pohnúť doteraz. Takže zahraniční investori majú takýto záujem u nás, majú záujem nás vycicať, tak ako sa dá, ako vycicali aj mňa v tejto jednej firme.

Ďalšia odpoveď je na plynárov. Môžem povedať asi tak, neviem, bohužiaľ, koľko mám času teraz...