P. Hrušovský, predseda NR SR: Naskočí 38, pán poslanec, skončili ste.

Pán poslanec Rusnák, nech sa páči.

J. Rusnák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Fico, keď som v sobotu sa pripravoval do Národnej rady, na TA 3 som sa dozvedel, čo ma tu dneska čaká. Rozmýšľal som, či vážne bude to, čo bolo v médiách. Som veľmi rád, že to nie je tak, že nová kultúra začína tu fungovať. Ja som poslanec, ktorý nebude sa usmievať a nebude znevažovať svojho predrečníka, jednoducho to nie je nová politická kultúra, chcem ale zdôrazniť, že si zároveň uvedomujem to, čo človek povie na takomto verejnom mieste. A spochybňovať zmluvy, transakčné dokumenty z privatizácie, ktoré sú urobené, môžu trošku hýbať aj korunou, na tej by nám malo v podstate všetkým záležať. To by sme robiť nemali, ale mali by sme viesť dialóg. A tento dokument, ktorý dneska prerokúvame, len otvára možnosť doprivatizácie. A aby to bolo dobré, tak spoločne robme na tom, seďme v príslušných komisiách a hľadajme taký variant, ktorý nie je proti záujmom tejto krajiny, ale zároveň umožní naplniť reformy a kroky, ktoré chceme urobiť preto, aby v budúcnosti i tí občania, za ktorých sme tu všetci, jednoducho sa mali lepšie. Preto ja som pripravený toto podporiť. A vás vyzývam k tomu, aby sme hľadali tento vecný tón, a nie robili gestá, ktoré ste vy robili v minulosti, že ste sa jednoducho nezúčastňovali komisií, pretože vraj to je zbytočné. Ja si, naopak, myslím, že je dobré sa ich zúčastňovať a kriticky povedať, že s niečím nesúhlasím, to je demokratické. Čiže treba vážiť viacej slová a skôr hľadať cestu, ktorá je našou spoločnou cestou. A to je cesta určitej prosperity tejto krajiny. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Fico chce reagovať. Nech sa páči.

R. Fico, poslanec: Toto je asi šiesty príklad, keď má mať moje vyhlásenie vplyv na kurz slovenskej koruny, tak ďakujem za ten vplyv, ktorý mám mať na takúto finančnú situáciu. Je to podľa mňa úplný nezmysel. Pán predseda výboru, podpísali ste zmluvy za vládnu koalíciu alebo za vládu, ktoré sú v príkrom rozpore so zákonom, ktorý bol prijatý v roku 1999. Ak má štát 51 % akcií spoločnosti, musí mať aj väčšinu a nemôže byť trpený v takejto spoločnosti ako nejaký prívesok, s ktorým si každý robí, čo jednoducho chce.

Okrem toho, pán predseda, podporte návrh uznesenia, ktorý som predložil, nech sa oboznámime s tým, čo sa všetko deje momentálne napr. v Slovenskom plynárenskom priemysle. Povedzte nám, ak to napr. vy viete, koľko sa vypláca manažment FI v SPP v jednom roku na obdobie 5 rokov. Ak to viete, tak nám to povedzte. Ja by som bol rád, keby Národná rada mala k dispozícii tieto písomné dokumenty a mohli sme sa pozrieť na to, koľko zbytočných miliárd sa vyťahuje zo Slovenského plynárenského priemyslu takýmto spôsobom. Rovnako ma zaujíma, aké boli popodpisované opčné protokoly, koľko percent je tu právo prednostne kúpiť v prípade, že dôjde k ďalšej doprivatizácii. Ďalej by ma zaujímalo, aké ďalšie podmienky boli ešte súčasťou zmluvných dokumentov, ktoré neboli zverejnené. Komisia, ktorá bola u pani Machovej, nemala prístup absolútne k ničomu, absolútne k ničomu. Všetky zmluvy a dokumenty boli pripravované v komisii terajšieho ministra financií pána Mikloša, boli utajené a neboli predmetom absolútne žiadnych pripomienkových konaní. A výsledkom bolo, vysoká profesionalita spôsobila, že sme tento štát obrali o 7 mld. korún pri kurzovej strate. Myslím si, že to je suma peňazí, pri ktorej mala padnúť celá vláda, a nie jeden konkrétny minister. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, ďalším za poslanecký klub je prihlásený pán poslanec Sergej Kozlík za HZDS-Ľudovú stranu. Nech sa páči, pán poslanec Kozlík.

S. Kozlík, poslanec: Vážený pán predseda, vážení ministri, vážené kolegyne, kolegovia, začnem jednou poznámkou na vývoj kurzov, veľkí hráči na finančných trhoch, ktorí hýbu národnými menami, určite nepozerajú televíziu Markíza.

Pokiaľ sa týka témy, o ktorej hovoríme, ja si myslím, že privatizácia je emotívna téma, ale má aj svoj vecný obsah. A určite dialóg k tejto veci môže napomôcť, ale musí to byť obojsmerný dialóg a nielen dialóg, ktorý nakoniec je monológom vládnej koalície, ako sme boli zvyknutí pri privatizácii strategických podnikov doposiaľ.

Pokiaľ sa dotknem privatizácie ako takej, privatizácia ako politické rozhodnutie po roku 1989 bola nesporne nevyhnutná na vytvorenie základu trhového hospodárstva. Tento základ sa určite medzi rokmi 1991 až 2002 niekoľkými vlnami privatizácie podarilo dosiahnuť. Preto otázka doprivatizácie strategických podnikov je skôr otázkou toho, či uprednostníme krátkodobé príjmy smerované často na krátkodobé použitie a preklenutie čiastkových finančných problémov vlády, ako sme toho svedkami boli v nedávnom a sme súčasnom období, alebo uprednostníme stratégiu dlhodobo udržateľných významných zdrojov zo zisku a dividend pre štátny rozpočet a ďalšie zložky verejných financií. Preto privatizácia strategických podnikov je nesporne vážna vec. Sú to podniky s relatívne nižšou konkurenciou na trhu, často v monopolnom postavení, sú teda predurčené na významnú tvorbu zdrojov a majú významný národohospodársky charakter.

Vláda svoj zámer privatizovať strategické podniky opiera o tri základné argumenty. Prvý argument je, že štát je zlým, dokonca najhorším vlastníkom a správcom majetku. Druhý argument je, že privatizáciou treba vytvoriť zdroje pre reformu dôchodkového systému, predovšetkým pre rozbehnutie druhého dôchodkového alebo sporivého piliera. A tretí argument je, že zabezpečenie rozvojových investícií zo strany strategického partnera, zahraničného investora, je nevyhnutným predpokladom preto, aby tieto strategické podniky fungovali. Takže dovoľte, aby som sa pokúsil vecne rozobrať tieto argumenty, z ktorých každý sa dá, samozrejme, účelovo použiť a môže teda krívať na obe nohy.

Pokiaľ sa týka stanoviska, že štát je zlým, dokonca najhorším vlastníkom, s tým sa dá súhlasiť a obstojí jedine v prípade, keby štát podobne ako pred rokom 1989 vlastnil a riadil všetky podniky národného hospodárstva. Dnes však súkromný sektor tvorí 95 % hrubého domáceho produktu a počet podnikov, kde štát má majoritný vlastnícky podiel, je okolo jednej desiatky, dá sa spočítať na prstoch dvoch rúk. Účelové zakrývanie istej nefunkčnosti alebo nie dobrého hospodárenia štátu alebo štátu ako nie dobrého hospodára sa zakrýva rôznymi kauzami. Slúži na to trebárs kauza Duckého zmeniek. Chcem povedať, že ide skutočne o kauzu, ktorá je kauzou falzifikátov, a že vyšetrujúce zložky dobre vedia, že ide o falzifikáty, a umelo sa drží v tejto spoločnosti vízia, že tu ktosi vytváral miliardové zmenky, a nie je záujem odkryť tento problém, pretože politicky slúži záujmu doprivatizovať strategické podniky a ukazovať, ako sa šafárilo v tom-ktorom strategickom podniku. Podobne by sa dali spomenúť ďalšie kauzy, ktoré nie sú preukázané, kde neexistuje súdne rozhodnutie, dokonca neexistuje podanie na súd, ale stále slúžia ako istý krycí manéver alebo istá nálepka na to, že treba strategické podniky doprivatizovať, aby sa v nich dobre hospodárilo. Pritom stačí sa pozrieť na mnohé súkromné firmy a na rôzne banky, podniky, ktoré sú súkromné, koľko sa tadiaľ takisto premelie káuz. Tým chcem len povedať, že, či ide o štátny alebo súkromný podnik, v každom podniku sa môžu udiať nekalé, nezákonné veci a je vecou zákonov, je vecou príslušných orgánov, aby takéto veci postihli, a najmä dobrých zákonov vymožiteľnosti práva, aby takéto kauzy nevznikali a aby či štátny, či súkromný, či verejný podnik fungoval tak, ako má.

Takže ja len naznačujem, že sa tu tak predpripravuje už dlhodobejšie verejná mienka na to, že štát nie je schopný uriadiť tých 10 podnikov, v ktorých už často má len väčšinový, dokonca len opticky väčšinový podiel, ale v niektorých stále má majoritný podiel. Stačí spomenúť aj fungovanie dnes už privátnych slovenských bánk, ktoré fungujú tak, že súc očistené od problémových úverov podnikajú tak, že v I. polroku 2003 sa dosiahol najmenší prírastok úverov v histórii vari Slovenskej republiky, že ak vytvorili tieto banky 12 mld. korún čistý zisk v roku 2002, do štátneho rozpočtu odviedli 300 mil. korún. Nehovorím, že to bolo nezákonne, ale jednoducho opäť je to o tom, či štát vie vytvoriť dostatočné nástroje na to, aby súkromné podniky a súkromné banky a iné inštitúcie pôsobili na Slovensku tak, ako si predstavujeme v rámci národného hospodárstva. Aká je to vláda, ktorá nemá za roky schopnosť vytvoriť nástroje, keď hovoríme o staronovej vláde, hovoríme o piatich rokoch, na efektívne riadenie desiatich podnikov? Pritom aj trebárs využitím negatívnych skúseností či z obdobia svojho vládnutia alebo z predchádzajúcich rokov. Sme vari Slováci hlúpejší ako Nemci, Francúzi a ďalšie západné krajiny, ktoré majú podniky tohto charakteru, ktoré sa otvárajú novelou zákona pre doprivatizáciu alebo privatizáciu, že nedokážeme týchto 10 podnikov kvalitnými zákonnými normami uriadiť? Načo potom vláda nastupovala do vlády? (Potlesk.)

Druhý argument vládnej koalície je, že privatizáciou treba vytvoriť zdroje pre reformu dôchodkového systému a tak ďalej. Treba povedať, že vo funkčnom dôchodkovom systéme musia fungovať ako priebežný pilier, tak aj sporivý pilier. Priebežný pilier nebude fungovať, ak ekonomika nebude dostatočne rásť a pod rastom nemám na mysli len ekonomický rast, ale aj rast zdrojov, ktoré vytvárajú predpoklady fungovania priebežného systému, to znamená, sú to zdroje z odvodov, zdroje zo zisku, zdroje z dividend, pretože štát garantuje dôchodkový systém. A, samozrejme, musí fungovať aj majetok, ktorý budú vkladať účastníci druhého piliera, to znamená správcovské spoločnosti, do rôznych majetkových spoluúčastí. A ktoré majetkové spoluúčasti sú dnes efektívnejšie, než je napr. plynárenský priemysel, z ktorého už v mene reformy dôchodkového systému sa predalo v uplynulom období 49 %.

Takže ani v tomto smere neobstojí argument vlády, že treba okamžite naakumulovať zdroje, aby sa potom s obrovskými problémami mali niekde inde zhodnocovať v oveľa menej lukratívnych majetkových podieloch, než sú majetkové podiely v strategických podnikoch, pričom by sa zhodnocovali za vyšších nákladov, lebo správcovské spoločnosti si, samozrejme, nejaké náklady budú vyžadovať. A stačí tu použiť ako ďalší príklad návrh štátneho rozpočtu na rok 2004, kde si vláda pomáha slušným balíkom príjmov z dividend, kalkuluje ich na 8,3 mld. Sk. A budú to dividendy zo strategických podnikov. A pritom na druhej strane hovoríme o možnej doprivatizácii týchto podnikov, to znamená, že hovoríme o tom, že po doprivatizácii nebudeme tých 8 mld. korún v štátnom rozpočte mať. To znamená, po roku 2005 sa môže tento štát ísť pásť, pretože nebude mať zdroje, lebo už dnes sme v situácii, dobre, ak tu máme 50 %, lebo zdrojom tých dividend je predovšetkým plynárenský priemysel, tak ak pri zhruba polovičnom vlastníckom podiele štátu kalkulujeme s 8 mld. dividend, tak ďalších 8 mld., samozrejme, putuje na účty materských firiem vlastníckych, spoluvlastníckych do zahraničia. Takže nebude potrebné riadiť tento štát, financovať základné potreby tohto štátu aj kdesi po roku 2005? Na to si, samozrejme, vážená Národná rada, najmä kolegovia z vládnej koalície, musíte dať odpoveď, pokiaľ chcete v politike dlhodobejšie fungovať.

Pokiaľ sa týka tretieho argumentu, to je otázka tých rozvojových investícií. No je jedna skúsenosť. Prebehla prvá vlna privatizácie strategických podnikov, medzitým prišlo k výraznému zníženiu dane z príjmov právnických osôb zo 40 na 25 %, to znamená, v zmysle očakávaní tejto vlády by tu musel byť investičný boom. Podniky strategické a vlastníci získali úžasné navýšenie zdrojov, znížili sa odvody zo zisku, na druhej strane sme svedkami toho, že fixný kapitál na Slovensku stagnuje, dokonca v roku 2003 klesá. Takže žiadna pozitívna odpoveď v tomto smere nie je. Pritom vzrástli ceny pre tieto podniky, to znamená, ďalej sa navyšuje tvorba zisku. Reakcia strategických podnikov za významnej účasti zahraničného kapitálu je taká, že sa prepúšťa, prepúšťajú sa tisícky ľudí a navyšujú sa zisky, samozrejme, je to legitímne pre vlastníkov týchto firiem, ale potom tá situácia je taká, že za I. polrok v priemysle absolútne poklesol počet pracovných miest. Takže žiadne terno v oblasti zamestnanosti ani v oblasti investícií sa na základe či privatizácie alebo úpravy sadzieb dane z príjmu nekonalo.

Takže stojí tu opäť otázka pre vládnu koalíciu, akú stratégiu volí z hľadiska rozvoja investícií, či tú situáciu rieši tak, že keď chceme, aby niektorý z tých strategických podnikov si zabezpečil investície, na ktoré možno momentálne nemá vlastné zdroje, no tak či tie investície nemôžu pritiecť tým, že sa založí majetková spoluúčasť zahraničného strategického partnera, a teda ten vstúpi ako investor a spoluvlastník svojimi investíciami. Ani jeden z ministrov sa tým doposiaľ nezapodieval, ale vždy ako prvá sa postaví otázka predaja a potom ako na spásu sa má čakať na investície.

Druhá vec je, že v mnohých tých strategických podnikov vlastne zdroje zo zisku alebo zdroje, ktoré získajú zo zisku a z dividend, sú podstatne vyššie, ako je potreba investovať. Takže aký bude osud tých vyšších zdrojov, ktoré sú nad rámec potrebných investícií? A samozrejme, je legitímnym právom nadobúdateľa si tieto zdroje vyviesť a investovať alebo použiť tam, kde on ako nadnárodná spoločnosť, samozrejme, pokladá za potrebné. Ale neumiestnia sa tu, nebude možné, ako bolo možno v plynárenskom priemysle v minulých rokoch možné, zisk, ktorý bol navyše, ktorý nebolo potrebné preinvestovať, odčerpať pre potreby štátneho rozpočtu alebo verejných financií.

A ďalšia poznámka k tomuto problému je, že u každého nadobúdateľa, ktorý vloží privatizačné prostriedky do získania strategického podniku, je opäť legitímne, že ich potrebuje získať naspäť. On ich musí vrátiť, to znamená, má ich často ako úver z nejakej zahraničnej banky. To znamená otázku: Ako získa tie zdroje naspäť? No jednoducho cez ceny. A teda máme odpoveď, kto zaplatí privatizáciu strategických podnikov. No zaplatia ju občania. (Potlesk.) Zaplatia ju cez ceny energií, cez ceny výstupov týchto strategických podnikov.

Takže to je asi reakcia na také tie tri základné argumenty vlády, prečo privatizovať strategické podniky. A ja myslím, že je možné úspešne polemizovať so všetkými týmito tromi základnými punktmi pozície vlády.

Ďalej by som chcel tento ctený parlament upozorniť na niektoré ďalšie fakty, ktoré sú spojené s problémom privatizácie strategických podnikov. Predovšetkým plánujú sa tu ďalšie významné cenové úpravy a mám principiálne výhrady voči fungovaniu regulačného úradu, ktorý je netransparentný a podľa mňa aj absolútne, absolútne neodborný a samoobsluhou pre strategické podniky, pre sieťové odvetvia v rámci navyšovania cien. Ale platí to, že tieto cenové úpravy, ktoré sa chystajú aj od 1. januára 2004, významne navýšia zdroje týchto strategických sieťových firiem.

Ďalej, rovná daň. Tento parlament schválil pred pár dňami nový zákon o dani z príjmov, zaviedol rovnú daň, to znamená ďalšie zníženie daní z príjmov právnických osôb z 25 % na 19 % bez povinnosti tento prírastok zdrojov preinvestovať. A ja som tu naznačil, že viaceré z týchto strategických podnikov dnes už tvoria väčšie objemy zisku po zdanení, než sú ich potreby investovať, alebo, povedané inak, vlastné zdroje týchto firiem, keď beriem čistý zisk a odpisy, ďaleko prevyšujú povinnosti alebo potreby týchto podnikov investovať. (Potlesk.)

A posledná poznámka, ktorú, by som prosil, najmä kolegov z vládnej koalície, aby si to uvedomili, je to, že, čo som tu už spomenul, napriek znižovaniu priamych daní fixné investície na Slovensku stagnujú a v roku 2003 dokonca klesajú.

Takže čo získa vláda rozhodnutím o tom, že sa otvorí priestor na doprivatizáciu strategických podnikov? No predovšetkým balík zdrojov, ktoré môže použiť na plátanie rôznych rozpočtových dier, ako toho sme svedkom z nedávnej minulosti. A je evidentné aj z návrhu štátneho rozpočtu na rok 2004, že sa počíta so zdrojmi z privatizácie v rámci verejných financií a štátneho rozpočtu, to znamená, že boli používané tieto zdroje na poisťovne, na riešenie dlhov poisťovní, Železníc, na finančné umorovanie vysokých rozpočtových deficitov. Sú to desiatky a desiatky miliárd korún. Samozrejme, potom vláda nemala v tom uplynulom období dostatočnú razanciu a efektívnosť v realizácii reforiem. A treba povedať, že ak si to nalistujete v rozpočte na rok 2004, tak počíta sa v rámci grantov a transferov s použitím 18 mld. štátnych finančných aktív, ktorých hlavným zdrojom predovšetkým majú byť príjmy z privatizácie, to znamená, že tento bludný kruh ďalej sa má používať a nekončí. Takisto, samozrejme, vláda získa podporu nadnárodných spoločností, ktoré majú významný zahraničnopolitický ale aj vnútropolitický vplyv. A s tým sa dá skutočne dva, tri, štyri roky slušne prežiť, najmä keď sú k dispozícii aj významné jednorazové prostriedky.

Na druhej strane čo to bude znamenať pre občana? Predovšetkým nižšie zdroje pre štátny rozpočet. Najmä som spomínal dividendy, ale v rámci odvodov zo zisku cez nákladové operácie takéto firmy vedia robiť hotové čary v oblasti priznávania zisku a daňových povinností. Ja odhadujem, že len v doterajšom období ročne tou vykonanou privatizáciou strategických podnikov štátny rozpočet stráca rádovo 10 mld. až 15 mld. korún ročne na príjmoch. V prípade, že sa zrealizuje doprivatizácia, to bude ďalších 10 mld. až 15 mld. korún zdrojov. Ja sa vás pýtam, vážené kolegyne, kolegovia, až tu budete špriritizovať o jednotlivých položkách, kde budete pýtať doslova halierové položky, kde milióny sú v tom štátnom rozpočte haliermi, či si spomeniete na to, s akou ľahkosťou budete rozhodovať teraz o novele zákona o veľkej privatizácii a možnom sprivatizovaní strategických podnikov, rovnako ako s nezmieriteľnou ľahkosťou ste rozhodovali o zákone o priamych daniach, o dani z príjmov, pretože tie zdroje v budúcnosti v tom rozpočte chýbať budú a to isté platí, čo som povedal, že v prípade, že budú chýbať zdroje a bude v problémoch štátny rozpočet, vláda opäť môže siahnuť po vlnách zdražovania, zvyšovania rôznych odvodov a daní, ako to ukázala v prípade vybuchnutého štátneho rozpočtu roka 2003. Ďalšie, čo negatívne môžu občania očakávať, je nárast cien energií, vodného, stočného a ďalších produktov, aby nadobúdatelia strategických podnikov dostali naspäť peniaze, ktoré do privatizácie vložili.

Takže, vážené kolegyne, kolegovia, o tomto všetkom, o tejto dileme bude dnešné rokovanie Národnej rady. Vláda si vlastne touto novelou ide vytvoriť samoobsluhu z privatizácie strategických podnikov. Formálne síce vypočuje stanovisko Národnej rady, pokiaľ nebude dokonca pozitívne, ako v minulosti pri privatizácii strategických podnikov aj neraz bolo, ale v každom prípade vláda v zmysle zákona bude rozhodovať sama. Slovensko má za sebou prvú etapu privatizácie strategických podnikov z rokov 1999 až 2002 bez toho, aby vláda predložila parlamentu aspoň informáciu o jej súhrnných výsledkoch, o vývoji zisku investícií, zamestnanosti, cenovej úrovne a odvodov z týchto podnikov a tiež o užití zdrojov z privatizácie týchto podnikov. Bez takejto analýzy parlament ide urobiť krok do tmy.

Za daného stavu poslanecký klub Ľudovej strany-HZDS predmetný návrh novely zákona z principiálnych dôvodov nemôže podporiť.

Zároveň žiadam, aby v prípade schválenia tejto novely zákona bolo prijaté uznesenie Národnej rady, ktorým Národná rada požiada vládu o predloženie správy o súhrnných výsledkoch doterajšej privatizácie strategických podnikov realizovanej v rokoch 1999 až 2002, o vývoji ziskov, investícií, zamestnanosti, cien a odvodov z týchto podnikov a tiež o užití zdrojov z privatizácie týchto podnikov do konca januára 2004.

Na záver mi dovoľte parafrázovať slová pána kolegu Biroša, n tu niečo hovoril o jedení syrov a masla: "Jedzte syry, budete mať bielu riť. Predajte strategické podniky, budete mať holú riť." Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Faktickú poznámku má pán poslanec Hanzel. Končím možnosť faktických poznámok.

Pripraví sa do rozpravy pán poslanec Fajnor Karol.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Chcel by som sa pridať k pánu Kozlíkovi. Chcel by som povedať niekoľko slov o privatizácii plynární. V prvom rade sme argumentovali pri privatizácii plynárenského podniku dôchodkovou reformou. Vieme dobre teda, za čo sme predali balík akcií, ale nevieme, čo s nimi urobiť. Podľa toho, čo moje vedomosti hovoria, tieto peniaze, ktoré sme dostali, musíme nejakým spôsobom zúročiť tak, aby nám zarobili na dôchodky. Mali by mať ročný výnos minimálne toľko, o koľko sa zvyšujú ročne dôchodky. Teda zoberme, že podľa dnešných parametrov je to okolo 8 %. Pýtam sa, kde sa na Slovensku dá umiestniť 130 mld. alebo 65 mld. korún tak, aby vám dali viac ako 8 %, aby to celé malo zmysel. Najlepšie boli tieto peniaze naozaj umiestnené v plynárenskom podniku, lebo ten mal vyšší výnos, ako majú všetky naše podniky na Slovensku. Takže predávať to kvôli tomu, aby sme urobili dôchodkovú reformu, predať naše najlepšie akcie, ktoré mali najvyšší výnos, to je hlúposť.

Miliardy pre privatizačných poradcov. Ja poviem, že už sme určite viac ako nejakú tú miliardičku dali von len pre pár poradcov, ktorí s veľkou bohorovnosťou nám povedali, že to máme predať tomu alebo tomu, po určitých dohodách, určite. Ja sa pýtam, ako by napr. náš zákon reagoval na mňa ako, povedzme, predtým podnikateľa, keby som si objednal rôznych poradcov v Čechách, na Bahamských ostrovoch a pod. a vyvážal by som cez nich množstvo peňazí von. Netrvalo by to hádam ani pár mesiacov, už by som tam mal daňovú kontrolu a všetko by mi dali do daní. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať pán poslanec Fajnor.

K. Fajnor, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážení páni ministri, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som nadviazal na svojich predrečníkov, hlavne na kolegu Karola Ondriaša. Chcel by som začať trošinku z iného pohľadu, i keď už Karol to spomenul. Podľa Britských listov keď sa skončí tzv. doprivatizácia a strategickí investori sa začnú správať ako majitelia, tak sa nám stane presne to, čo sa stalo so Slovnaftom. Mimochodom, neviem, či ste zaregistrovali, podal som trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, pretože pri privatizácii Slovnaftu sa stratilo 5,4 mld. Sk. Dnes je Slovnaft doprivatizovaný. A čo nám hrozí? Obrovské zisky plynú mimo Slovenska, mimo štátneho rozpočtu a my budeme musieť solidárne podržať 3 000 ľudí, ktorí budú musieť odísť s viac ako 11 000-členného kolektívu zamestnancov. To znamená to veľmi jednoducho, je to taký zaujímavý socializmo-kapitalizmus, kde príjmy boli sprivatizované a náklady, môžem povedať, zoštátnené alebo zovšeobecnené. Tzv. privatizáciou Slovnaftu bol zachránený MOL ako tzv. veľký strategický partner, určite si pamätáte, ako to bolo, ktorý kúpou Slovnaftu získal, avšak Slovenská republika aj občania stratili na kvalite života a životnej úrovni.

Dovoľte, aby som sem vsunul jednu poznámku. Pri surfovaní na internete sa človek dozvie aj také veci, že jeden z potenciálnych strategických investorov na kúpu Slovenských elektrární British Energy je podnik, ktorý dostal štátnu dotáciu, je pred krachom. A dokonca vláda Veľkej Británie pripravila legislatívu, kde konečným riešením na záchranu podniku a záchranu obyvateľov pred blackoutom, tak ako sme to videli v severnej časti Spojených štátov a na juhu Kanady, tu chcem poďakovať pánovi Mikušovi, že nám sprostredkoval odborníkov, ktorí nám vysvetlili túto problematiku veľmi jasne, a celého problému tohto podniku môže byť už len zoštátnenie tohto podniku British Energy. Opäť to má byť podnik, ktorý sa naje a zachráni sa na tom, čo sa tu 40 rokov budovalo?

Dnes rozbiehame tzv. privatizáciu Slovenských elektrární. V médiách sa objavujú bombastické vyjadrenia, že za 49 % elektrární ako celku môžeme dostať viac ako 12 mld. korún. Avšak, keď si uvedomíme, že účtovná hodnota tu po oddelení distribučných závodov alebo podnikov predstavuje 47 mld. a trhová hodnota tohto podniku predstavuje 60 mld., tak sa pýtam, kde je rozdiel v týchto peniazoch. Rozdiel medzi účtovnou hodnotou, ktorá je 47 mld., a proklamovanými viac ako 12 mld. predstavuje 23,5 mld., mínus 13 mld. je to 10 mld. Ale nebavme sa o účtovnej hodnote, o ktorej ste povedali, že je to nie trhová metóda, ktorá odhaduje reálnu silu podniku na trhu a jeho cenu. Budem vychádzať zo sumy 60 mld., ktorú vypočítali nezávislí odborníci v roku 2000. Je to stanovisko ministerstva hospodárstva. A rozdiel medzi 49 % trhovej ceny a tou cenou, ktorú proklamovali médiá, je 16 mld.. Pýtam sa, kam pôjde týchto 16 mld. a ako bude s nimi naložené. Všetci dobre vieme, že už 14 rokov tu priam zúri trhový mechanizmus a že musíme vychádzať z trhovej ceny. Neviem, či by nebolo zadobre požiadať okamžite ministra vnútra, aby okamžite začal konať vo veci stíhania neznámeho páchateľa, vo veci poškodenia ekonomiky Slovenskej republiky a hlavne jej občanov.

Vážené kolegyne, kolegovia, som veľmi rád, že pán minister a podpredseda vlády Rusko uznal, že štát môže byť dobrým vlastníkom. História nám to potvrdzuje. Áno, štát je dobrým vlastníkom, keď má rozumnú vládu, ktorá robí politiku v prospech rozvoja štátu a hlavne v prospech rozvoja a zvyšovania životnej úrovne väčšiny obyvateľov, predkladaný návrh zákona hovorí o doprivatizácii strategických podnikov. Vezmime si však príklad Slovenských telekomunikácií. Už, žiaľ, majoritný vlastník Deutsche Telekom, budem sa pýtať, možno tu bude opäť trestné oznámenie, prečo už je majoritný vlastník, ktorý je vlastnený majoritným podielom štátu, myslím tým Nemeckom, nesplnil zmluvy pri podpise tzv. privatizácie, i keď si myslím, že treba presne povedať, že išlo o zoštátnenie majetku Slovenskej republiky v prospech iného štátu, konkrétne Nemecka. Zo strany tzv. strategického investora bol záväzok, že preinvestuje viac ako 1 mld. eur v Slovenskej republike mimo zdrojov zo zisku. Toto sa doteraz nestalo. Vážené kolegyne, kolegovia, vráťme sa k doterajšiemu strategickému investorovi, ktorým je Yukos, ktorý privatizoval, lepšie povedané dnes, zoštátňoval 49 % akcií Transpetrolu. To znamená, že dnes Transpetrol vlastnia dva štáty, 51 % Slovenská republika a 49 % Ruská federácia. Vráťme sa k Slovenskému plynárenskému priemyslu. Slovenský plynárenský priemysel bol v zásade zoštátnený v prospech nemeckého, ruského a francúzskeho štátu. Čiže teória, že štát je zlý vlastník, ak by dnes platila, to znamená, že musíme vyhnať všetkých zástupcov tohto podniku v predstavenstve a dozorných radách týchto podnikov.

Preto mi dovoľte, aby som nielen dokázal, že Komunistická strana Slovenska je stranou, ktorá dokáže nielen konštruktívne myslieť, ale vie aj oceniť svojich politických protivníkov, aby som trikrát vyjadril svojím spôsobom určitú úctu k odbornému názoru pánovi ministrovi Ruskovi. Po prvé, ďakujem mu za to a vyjadrujem úctu, že sa rozhodol dostavať tretí a štvrtý blok Jadrových elektrární Mochovce a že to verejne v Slovenskom rozhlase povedal. Po druhé, ďakujem mu za to, že sa rozhodol nedoprivatizovať, resp. nezoštátniť Slovenský plynárenský podnik v prospech iných štátov. Dovoľte, aby som povedal jednu poznámku k Slovenskému plynárenskému priemyslu. Keď som si otvoril internet a hľadal som, aké budú dividendy z jednotlivých podnikov, kde má štát účasť, veľmi zaujímavá informácia bola tá, že mi internet povedal, že očakávané dividendy Slovenského plynárenského priemyslu sú tajné. Prečo sú tajné? Prosím, aby pán minister hospodárstva nám na to odpovedal. Neviem ja, prečo sú tajné. Po tretie, ďakujem mu za to, že sa rozhodol nezoštátniť Transpetrol v prospech Ruskej federácie, lebo už aj tak, ako som povedal, je dvakrát štátny.

Vážené kolegyne, kolegovia, je mnoho príkladov, na ktorých môžeme argumentovať nevýhodnosť privatizácie tak, ako to uviedol kolega Karol Ondriaš. Preto mi dovoľte, aby som aj po štvrtýkrát v budúcnosti mal možnosť poďakovať možno pánovi ministrovi Ruskovi, možno poslaneckému klubu ANO a možno všetkým, ktorí to myslia veľmi dobre so Slovenskom, s tým, že nepodporia tento zákon.

Preto mi dovoľte, aby som predložil pozmeňujúci návrh podľa § 29 ods. 1 Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov. Podávam pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 173/1993 Z. z. o niektorých náhradách v súvislosti s prevodom majetku štátu na iné osoby (tlač 378). Navrhujem to isté, čo predložil pán kolega Fico, nepokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. Odôvodnenie ste dostali. Veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť. Ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Hanzel. Máte slovo, pán poslanec.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, ja sa chcem vyjadriť k tomu, čo tu bolo spomínané, že štát je zlý vlastník. Ja si myslím, že štát v žiadnom prípade nemôže byť zlý vlastník, lebo štát je reprezentovaný určitými manažérmi, ktorých tam dosadila dnes vláda alebo vládna garnitúra. Môžeme hovoriť o zlom vlastníkovi, ale ja by som skôr hovoril o zlých nemorálnych manažéroch, ktorí sedia na svojich postoch (Potlesk.), lebo pokiaľ v štáte existujú schopní ľudia a my týchto ľudí, ktorí sú na týchto postoch, platíme naozaj excelentne, by som povedal skoro na úrovni západných krajín, tak prečo ich tam neposadíme. Keď sa toto sprivatizuje, tak sa tam zas posadia len skoro tí istí alebo sa krabice zatrasú a príde tam iný človek, ktorého dnes všetci poznáme, ktorého by sme mohli už teraz tam dať, ale odvolávame sa na to, že štát je zlý vlastník. Keby to teda takto bolo, že sú tam len neschopní manažéri, tak by som navrhoval veľmi jednoduchý proces, pokiaľ nám ide len o to, aby tieto firmy boli funkčné a ziskové. Navrhujem, aby si z našich pánov ministrov, o ktorých nikto nepochybuje, že sú šikovní, každý zobral gesciu nad jedným z takýchto veľkých podnikov. Prečo by si nemohol zobrať gesciu napr. pán Rusko nad elektrárňami, pán Mikloš nad plynármi, pán Prokopovič nad Železnicami a pán Kaník nad Transpetrolom a podobne? Pokiaľ títo ľudia, ministri sú schopní, ja si myslím, že sú schopní, tak si dokážu ukontrolovať aj manažment v takejto veľkej firme. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej sa do rozpravy písomne prihlásil ako posledný pán poslanec Kondrót. Nech sa páči, pán poslanec.

M. Kondrót, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, v roku 1989 tzv. postsocialistické vlády začínali spoločenskú transformáciu s obrovským majetkom štátu a minimálnym dlhom. V tomto období sa vynorilo nemalé množstvo odborníkov, ekonómov, politológov, sociológov a rôznych iných tribúnov ľudu, ktorí najmä prostým antikomunizmom oslovili masy, a tak dokázali vyvolať v obyvateľstve ilúziu o svojich mravných a odborných kvalitách garantujúcich hladkú spoločenskú transformáciu, smerujúcu k prosperite, politickej pluralite a sociálnej spravodlivosti.

V akom stave sme dnes po 14 rokoch? Politiku robia tie isté nomenklatúrne kádre nie jednej strany, ale viacerých politických strán a štát, teda občania prišli o väčšinu svojho majetku. A nielen to sa stalo. Dlh Slovenska sa vyšplhal do astronomických výšok. Aká je teda ekonomická bilancia Slovenska za toto obdobie? Hodnota majetku štátu sa dostala do červených čísiel. Za 10 posledných rokov, keď hlavne k znižovaniu majetku štátu došlo, tento klesal tempom 10 mld. mesačne, to znamená, že za posledných 10 rokov majetok štátu klesol o viac ako bilión korún, teda o 1 000 mld. v dnešných cenách.

K tomuto fatálnemu znehodnoteniu štátneho majetku treba prirátať i sociologické straty. Došlo k rozvráteniu hodnotového rebríčka, v ktorom prím hrajú jednoznačne peniaze. Dnes sa za peniaze dá kúpiť dokonca i spravodlivosť a beztrestnosť. Vážení kolegovia a kolegyne, naše súdy a orgány činné v trestnom konaní nie sú nezávislé z jednoduchého dôvodu, sú totiž závislé od peňazí. Najmä preto došlo za posledné desaťročie k prudkému nárastu kriminality. Našu spoločnosť trápia od roku 1989 nepoznané javy ako výpalníctvo, obchod so ženami, drogy, ekonomická kriminalita a iná organizovaná trestná činnosť. Na tejto činnosti sa zúčastňujú minimálne svojou nečinnosťou i orgány štátnej moci, inak by totiž nebola možná v takomto meradle. A som toho názoru, že rozkrádanie štátneho majetku sa stalo hlavným motívom túžby po moci všetkých vlád od roku 1993 a vlád Mikuláša Dzurindu zvlášť.

Výsledkom tejto amorálnej motivácie je skutočnosť, že za posledných 14 rokov životná úroveň nášho obyvateľstva v ekonomickej oblasti v priemere stagnuje, a pritom sú tu skupiny obyvateľstva, u ktorých došlo k enormnému poklesu životnej úrovne. Ide o celé mimobratislavské regióny, o dôchodcov i mladé rodiny. V tretine populácie je stres z neistoty generovaný najmä ekonomickou núdzou dennodenným chlebíčkom. Spoločenský status úplne stratili lekári a učitelia. Logickým dôsledkom je pokles zdravotnej starostlivosti a kvality vzdelávania. To znamená, že vo všeobecnosti kvalita života za posledných 14 rokov poklesla.

Záver. Spoločenskú transformáciu uskutočňujú bezohľadné záujmové skupiny, ktorých hlavným motívom je na štátnom majetku parazitovať, a nie ho zveľaďovať, a to bez ohľadu na spoločenské straty a ľudské nešťastie.

Vážení kolegovia a kolegyne, naša spoločnosť sa v postsocialistickom období značne hyenizovala. Občan ako zdroj politickej moci a politický suverén sa stal paradoxne väčším vazalom ekonomických egoistov v politickej pluralite ako za socializmu. Štát ako nástroj spoločenskej rovnováhy totiž nechráni chudobných, ale skorumpované vlády vytvorili priestor, aby nečestne zbohatnuvší jednotlivci využili orgány štátu na ochranu svojho nakradnutého majetku, aby postupne získali moc, a tak si upevnili svoje postavenie a zaručili svoju beztrestnosť. Hlavným ekonomickým zdrojom tohto egoizmu a spoločenského úpadku bola privatizácia. Dnes tieto skupiny podľa môjho názoru cez špičky politických strán zásadným spôsobom ovplyvňujú nielen legislatívny proces, ale nominujú sebe lojálnych jednotlivcov do všetkých zložiek moci, resp. túto moc z nakradnutých zdrojov korumpujú. V súčasnej vládnej koalícii prebieha zápas o ovládnutie finančných tokov v štátnych podnikoch, ako i o ovládnutie zdrojov štátneho rozpočtu. Slovom, skupinky sa nevedia dohodnúť, v akom pomere okradnú obyvateľstvo. Preto bol odvolaný riaditeľ NBÚ. Dzurindova skupinka sa cítila ohrozená, resp. vytláčaná inými skupinkami. Občan je pre ne len objekt vhodný na manipuláciu a do ich pozornosti sa preto dostane len v čase volieb. Už treba len dodať, že ho manipulujú zdrojmi, o ktoré ho okradli. Výsledkom takéhoto vývoja je i predložený zákon o veľkej privatizácii, resp. jeho novela.

Argumenty proti schváleniu tejto novely som rozdelil do štyroch skupín.

Všeobecné argumenty proti privatizácii. Vláda je rozhodnutá privatizovať za každú cenu, lebo inú koncepciu nakladania so štátnym majetkom nemá a ani ju nehľadá. Potom argumentuje, že štát je zlý vlastník. Vláde chýba premyslená a cieľavedomá energetická koncepcia. Vláda ignoruje strategickú dôležitosť prirodzených monopolov. Vlády pri privatizácii nekonajú vo verejnom záujme. V oblasti privatizácie Dzurindova vláda úplne zlyhala a je totálne nedôveryhodná. Vláda akceptuje len účelové "odborné" stanoviská, ktoré boli spracované s cieľom podporiť jediné riešenie, ktoré vláda pozná. A to je predaj. Vláda klame, ak hovorí, že elektriny je v Európe dostatok. Tohoročné leto dokázalo, že vláda dôležitosť monopolov pre štát úmyselne podceňuje. Jediným dôvodom na privatizáciu nemôže byť dlhodobo zlý stav verejných financií.

Druhá skupina sú strategické argumenty proti privatizácii. Energetické zdroje ako plyn, ropa, elektrina nie sú tovarom ako iné tovary, nemajú substitúty a svojou povahou ich výroba, resp. distribúcia je kľúčovou otázkou v oblasti národnej bezpečnosti. Tieto suroviny, resp. ich cena je zdrojom ozbrojených konfliktov a rozsiahlych ekonomických kríz. Z toho vyplýva, že vláda sa predajom majetkovej účasti v týchto podnikoch zbaví možnosti i zodpovednosti ovplyvňovať negatívne vplyvy na ekonomiku v dôsledku turbulencií cien týchto komodít na svetových trhoch. V malom štáte, kde podniky tohto druhu majú monopolné postavenie, sa po ich úplnom predaji vláda stáva vazalom zahraničných vlastníkov. Suverenita štátu bez majetku je iba fiktívna. Práve takým bude tento štát po privatizácii majoritnej účasti v strategických podnikoch.

Ekonomické argumenty proti privatizácii. Finančne slovenské elektrárne po rokoch tunelovania a nekoncepčnosti sú v zlej kondícii, dôjde k ich predaju pod cenu. Jednorazový výnos z predaja bude nižší ako dlhodobý príjem z trvalej majetkovej účasti štátu. Strategické podniky predstavujú lukratívnu oblasť podnikania, ktorej význam nielen ekonomický v globalizujúcej sa ekonomike stále rastie.

Politické argumenty. Vláda sa pokúša privatizáciou týchto podnikov zahladiť ekonomické parazitovanie špičiek politických strán v týchto podnikoch, a tým zahladiť vlastné korupčné správanie. Argument, že štát je zlý vlastník, je len dôkazom toho, že vládne strany sprivatizovali prostredníctvom nastrčených osôb všetky sektory ekonomiky, lebo politické strany pri moci sú zodpovedné za ekonomický stav hospodárenia v štátnych podnikoch. Vlády nakladajú s majetkom nezodpovedne, čoho dôkazom nie sú len verejné súťaže alebo i privatizácia, ale stále sa opakujúce porušovanie rozpočtových pravidiel všetkých orgánov štátnej správy, čoho dôkazom sú stanoviská NKÚ. Vláda na jednej strane nedokončila Mochovce pre nedostatok financií, ktorý sama spôsobila, na druhej strane rozšafne poskytovala štátne garancie podnikom, ktoré nedokázala reštrukturalizovať a zefektívniť. Ide najmä o Železnice Slovenskej republiky. Minister financií ešte v minulej vláde metodickou ekvilibristikou retušoval výšku štátneho dlhu a úmyselne a cieľavedome zavádzal obyvateľstvo. V roku 1989 vlády začínali transformáciu s obrovským majetkom štátu a minimálnym dlhom. Dnes má štát astronomický dlh a takmer žiaden majetok. A aj to málo má vláda ambíciu predať. Na druhej strane o dokončenej transformácii sa nedá ani hovoriť, ale štát už je takmer bez majetku. Táto vláda plná korupčníkov je preto v oblasti privatizácie totálne nedôveryhodná, a preto je nutné posilnenie právomocí parlamentu v tejto oblasti, a nie rozširovanie mandátu nedôveryhodnej vlády.

Ako ústavný činiteľ a poslanec Národnej rady preto odmietam byť nástrojom hospodárskej pseudoelity, ktorá i za cenu spoločenskej nerovnováhy a ľudského utrpenia je ochotná presadiť zákon, na základe ktorého deleguje definitívne štátnu suverenitu do súkromných rúk len preto, aby si vytvorila priestor na vlastné obohatenie. Ak Národná rada schváli túto novelu, nebude to znamenať nič iné ako to, že nielen súčasná koalícia nedokáže riešiť spoločenské problémy, ale strach zo straty moci zbavil politické špičky zbytky škrupúľ pri rozkrádaní štátneho majetku bez ohľadu na dopady na obyvateľstvo. Koho záujmy zastupuje vláda, pán Dzurinda a ostatní? Občania tohto štátu to iste nie sú. Jej politika, kroky, korupcia, klientelizmus sú toho dôkazom. Stačí spomenúť nevyšetrené kauzy. Táto vláda Mikuláša Dzurindu je protispoločenská a vládne už dlho. Pri moci ju drží len chuť privatizovať a niektorých jej členov i strach z trestnoprávnych dôsledkov za takéto vládnutie. A vinníkmi sme my, páni poslanci, lebo my rozhodujeme o bytí či nebytí tejto vlády, my rozhodujeme o tom, či budeme nástrojom straníckej oligarchie alebo budeme konať svojprávne a v súlade s poslaneckým sľubom a ústavou. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)