B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ivan Šimko, nech sa páči, máte slovo.

I. Šimko, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, milé poslankyne, ctení poslanci, vážený pán minister, dámy a páni, prístupové rokovania Európskej únie s Tureckom nastolili skutočnú diskusiu o podstate samotného historického procesu prebiehajúceho na našom kontinente. Na to, aby sme si totiž uvedomili najhlbší obsah zložitého spoločenského javu, je nevyhnutné poznať i jeho hranice. Rozšírenie Únie o postkomunistické štáty strednej a východnej Európy takúto diskusiu nespustilo. Vtedy sa hovorilo skôr o praktických veciach, o kritériách v demokratizácii spoločnosti, o ekonomike, legislatíve. Bolo však od počiatku jasné, keď tieto kritériá naplníme, nebude dôvod, prečo by sa tieto tradičné európske národy nemali vrátiť tam, kde napokon svojou kultúrou i históriou patria. A ak je tam, kam sa vracajú, exkluzívny klub - politická a ekonomická únia, tak sa stať aj jeho plnoprávnym členom.

O podstate európskej integrácie sa začalo s veľkou naliehavosťou diskutovať pri príprave ústavnej zmluvy. Bola tu ambícia, hlavne v preambule, vymedziť čosi viac než iba mechanizmy fungovania inštitúcií. Táto diskusia nás na Slovensku na pôde nášho stánku demokracie ešte čaká a teším sa na ňu. Treba však už teraz povedať, že základná koncepcia ústavnej zmluvy v prijatom texte od ambície hľadať to hlbšie, čo spája európske národy do projektu politickej Únie, ustúpila. Urobila kompromis s technokratmi. Vtedy, keď sa začalo hovoriť o hlbších pohnútkach, vtedy, keď sa začalo diskutovať o téze, že Európu v jej rôznosti spájajú kultúrne a náboženské tradície a predovšetkým z nich vychádzajúci zjednocujúci vzťah voči ľudskému životu, spoločnosti a zodpovednosť za ňu. Vzťah, ktorý tu v Európe jestvuje, ale - a to je práve významné konštatovať - inde v iných kultúrnocivilizačných oblastiach je iný, práve vtedy sa diskusia o ústavnej zmluve preľakla a cúvla. Ponúkla frázy, hladké konštatovania, ktoré síce nikoho neurazia, nikoho sa nedotknú, ale zároveň ani nehovoria o tom, prečo je Európa práve tým špecifickým spoločenstvom, ktoré spája aj čosi hlbšie a čoby azda mohlo byť aj trvácnejšie než trh a možno jedným smerom otočené kanóny.

Ústavná zmluva nedáva jasnú odpoveď na to, kde sú hranice Európskej únie, ani tie geografické a ani tie hlbšie - hodnotové. Tieto otázky však existujú. Ak sa neotvárajú pri koncipovaní štruktúr Únie, prináša ich život. Diskusia o začiatku prístupových rokovaní s Tureckom ich nastolila veľmi naliehavo. Je zrejmé, že Turecko je v niečom odlišnejšie od ostatných európskych národov, než sú vzájomné odlišnosti medzi nimi. Narážame tu na otázku, čo robí Európu Európou a čo je hranicou, za ktorou už Európa nie je. Wolfgang Schäuble, špičkový predstaviteľ nemeckej CDU, v najnovšom čísle časopisu Forreign Affairs píše, citujem: "Ak sú Európania niečím vinní, tak tým, že príliš dlho odkladali diskusiu o definitívnych hraniciach rozširovania Európskej únie a o tom, čo je európskou identitou. Mnohí sa obávali, že takáto diskusia vzbudí dojem, že Európa zatvára dvere krajinám na svojich hraniciach. Táto debata je napriek tomu však neodvratná. Európska únia je predovšetkým európska. Hoci by Austrália alebo Japonsko mohli naplniť kritériá pre vstup, nikto ich nenavrhuje za potenciálnych členov Únie. Podobne krajiny ako Turecko a Rusko iba sčasti zdieľajú európske dedičstvo a i geografickú polohu, sčasti však určite nie." Koniec citátu.

A tu sa dostávame k podstate. Čo spája európske národy do takého jedinečného projektu, akým je Európska únia? Ak je to ekonomický záujem, tak sa v dnešnom globalizujúcom sa svete už hranice vymedziť nedajú. Potom sa však nevzdávajme našej národnej zvrchovanosti tam, kde už o ekonomiku nejde. Ale ekonomické záujmy nie sú v poradí dôležitosti na prvom mieste. V dnešnom svete, tak ako neraz v minulosti, teraz však oveľa globálnejšie ide naďalej o prežitie. Účinné prostriedky ničenia, fanatizmus, rýchle prekonávanie vzdialeností vytvárajú úplne nové ohrozenia života na Zemi.

Dnešný konflikt s militantným islamom, ale aj zárodky iných konfliktov vo svete majú oveľa menej čitateľný politický i geografický rámec. Militantný islam sníva o veľkej islamskej ríši siahajúcej od Atlantického oceánu až po Himaláje a Indický a Tichý oceán. Všade tam, kde raz vstúpila noha potomkov Prorokových, by sa mal rozprestierať veľký kalifát. Tí, čo tomu bránia, sú jeho nepriateľmi. Predovšetkým neislamské štáty a ich bašta USA. Ale aj režimy s umierneným islamom sú prekážkou napĺňania tohto veľkého politického sna. Preto možno konštatovať, že i tieto islamské štáty s nefundamentalistickými režimami sú dozaista strategickými spojencami ostatného sveta. Ale nesmieme zatvárať oči pred tým, že aj v tzv. prozápadných islamských štátoch je stále rastúca sieť islamských škôl, kam po vyučovaní v neutrálnej štátnej škole chodia milióny islamských chlapcov pripravujúcich sa na džihád.

Henry Kissinger píše, že vo svete v súčasnosti prebieha vojna bez frontových línií. Terorizmus je iba nástrojom politiky. Áno, v tomto je Turecko významným strategickým spojencom Západu. Nepochybné úsilie Tureckej štátnej politiky demokratizovať život v krajine, zavádzať reformy v ekonomike, dbať viac na dodržiavanie ľudských práv, toto všetko značí, že pre Európsku úniu je Turecko nesmierne dôležité. V bezpečnostnom kontexte je však zásadne dôležitý aj Izrael, Egypt a viaceré ďalšie štáty severnej Afriky a Blízkeho i Stredného východu. Nikto však neočakáva, že nevyhnutná spolupráca v bezpečnostnej oblasti bude dôvodom na úvahy o ich členstve v Európskej únii.

Diskusia o preambule ústavnej zmluvy bez ohľadu na jej výsledok bola rozhodne užitočná. Návrh, aby obsahovala zmienku o Bohu, zakotvenie kresťanských tradícií popri antickom dedičstve a novovekom humanistickom učení, vyvolal polemiku, ktorá prinajmenej potvrdila, že Európa tieto otázky berie vážne. A to i napriek tomu, že sme my, čo sme si to veľmi želali, túto bitku predbežne prehrali. Len pre zaujímavosť - Amerika je iná. Nikoho nezaráža, že na každej bankovke amerického dolára je spomínaný Boh. Európu diskusia o Bohu stále elektrizuje. A pritom neprekvapuje nástojčivosť tých, čo sa otvorene ku kresťanstvu hlásia. Pozoruhodné je, že rovnako, možno ešte viac zanietení sú aj tí, čo takúto tézu v ústave mať nechcú. Skutočným neveriacim, takým, akých je nepochybne mnoho užívateľov amerických dolárov, by to bolo jedno. V zmienke o kresťanských tradíciách by mohli vidieť len slová, ornamenty v nadnesenom texte typickom pre preambulu. Európski kritici tejto tézy sa však proti nej postavili veľmi nástojčivo. Diskusia totiž podnietila vzplanutie vášnivého sporu medzi veriacimi kresťanmi a tými, čo sa ľakajú už len zmienky o kresťanstve ako povestný čert kríža. Novovekého sporu, ktorý okrem ostrej deliacej línie medzi jeho účastníkmi obsahuje jeden zaujímavý fakt. Pre jedných i pre druhých je kresťanstvo zásadne dôležité. Je rozbuškou, na ktorú tak alebo onak stále reagujeme. Niet lepšieho dôkazu o tom, že kresťanská tradícia je v Európe stále živá.

Pre Turkov tento spor nie je ich vnútorným sporom. Pozorujú ho zvonka. Samozrejme, pre nich je kresťanstvo v tom lepšom prípade cudzie. Ja sa nebudem lacno pohoršovať nad tým, že sa turecký minister zahraničných vecí v diskusii ešte počas jej priebehu vyjadroval a po jej skončení vyjadril uspokojenie nad jej výsledkom. Veď inak veľmi ani nemohol. Chcem iba konštatovať, že Turecko bolo a je mimo vášní tejto európskej polemiky. Diskusia o kresťanských základoch, tradícii, o kresťanskom vzťahu k ľudskému životu a spoločnosti bola najhlbšou a najzanietenejšou diskusiou Konventu, pretože bola imanentne našou európskou diskusiou. Je to diskusia, ktorá bude bez ohľadu na text na papieri pokračovať.

Okrem rozdielnych tradícií, histórie a hodnotového základu Turecka voči Európe zvyknú sa uvádzať i dva významné parametre, ktoré majú pre rozhodovanie dôležitý praktický dosah a tu už odzneli. Sú to demografické a geografické ukazovatele.

Turecko má 70 mil. obyvateľov a po Nemecku by sa v prípade vstupu do Európskej únie stalo druhým najľudnatejším kontinentálnym členom Únie. Na rozdiel od zvyšku Európy však vývoj pôrodnosti v Turecku vedie k prognóze, že už v roku 2030 by táto krajina mala mať až 90 mil. obyvateľov. To sa, samozrejme, v prípade členstva premietne aj do počtu poslancov v Európskom parlamente a v zastúpení Turecka v ďalších európskych inštitúciách. Je potrebné si jasne uvedomiť, že Turecko po vstupe do Únie získa zásadné slovo pri vytváraní blokačnej menšiny odvodenej od počtu obyvateľov. Turecko sa tak stane jedným z najdôležitejších hráčov pri vytváraní spoločnej európskej politiky.

Druhý fyzikálny parameter je geografia. Začlenením celého tureckého územia do Európskej únie sa jej susedmi stanú štáty ako Irán, Irak či Sýria. Ak si uvedomíme, že vo vnútri Únie sa postupne odstraňujú hranice, že sa umožňuje voľný pohyb občanov Únie, ale i tých, ktorí do nej preniknú, tak sa táto geografická otázka stáva i významnou bezpečnostnou otázkou. Diskusia o možnom vstupe Turecka do Európskej únie nie je, žiaľ, veľmi poctivá. Trvá už roky. Akoby mnohí politici počítali s tým, že budú vyzerať i v Turecku dobre, ak sa prihlásia k vstupu tejto krajiny do Únie, ale pritom tento vstup budú viazať na podmienky, ktoré v dohľadnej budúcnosti Turecko aj tak nenaplní. To zase aby vyzerali dobre pred svojimi voličmi doma. Toto nie je čestné ani voči Turecku, ale takýto postoj nie je čestný ani dovnútra Únie.

Zdá sa mi, že tento postup iba pokračuje, síce na novej úrovni, ale v zásade bez kvalitatívnych zmien. Prístupové rokovania sa začnú, ale počíta sa, že potrvajú viac ako desať rokov. Zdá sa mi byť oveľa otvorenejšie a poctivejšie, keď sa vyjadrí predstava, ktorá zodpovedá práve dnešnej realite. V tomto mi je blízke stanovisko viacerých kresťanskodemokratických strán Európy - a o tom hovoril aj predseda parlamentu -, ktoré hovorí o privilegovanom partnerstve. Mimoriadne strategické postavenie Turecka, zásadné politické zmeny, to zodpovedá potrebe novo definovať vzťahy medzi Úniou a Tureckou republikou, a to už teraz. Na druhej strane naznačovať, že po desiatich rokoch bude Turecko súčasťou novej Európy, je podľa môjho názoru v tejto chvíli nenáležité. Myšlienka špecifického partnerstva najlepšie zodpovedá realite a nie je to napokon nič nové. Veď aj Severoatlantická aliancia po roku 1990 vytvorila podobný mechanizmus, a dokonca zložitejší. Partnerstvo k NATO sa pre niektoré štáty stalo akousi predsieňou, predstupňom pred vstupom do aliancie. Pre iné štáty, napríklad pre Rusko, má tento vzťah ambíciu byť dlhodobým. Je v záujme tak štátov aliancie, ako aj v záujme Ruska, aby ich vzťahy v oblasti medzinárodnej bezpečnosti boli na istej úrovni zmluvne definované, aby jestvovala platforma pre pravidelnú i krízovú komunikáciu a tomu zodpovedá práve takto koncipované privilegované partnerstvo Ruska a Severoatlantickej aliancie. Právne a politické štruktúry majú vtedy nádej na prežitie, vtedy sú naozaj užitočné, ak sa prispôsobujú životu, a nie naopak. A toto je v zásade podstata idey privilegovaného partnerstva k Európskej únii.

Turecko je nepochybne mimoriadne významný partner, a to nielen ekonomicky a strategicky. Preto je v záujme tak Turecka, ako aj Európy, aby sa toto partnerstvo definovalo, vymedzilo a premietlo do právnych a politických mechanizmov už teraz, tak, aby to naozaj zodpovedalo realite. Nie plné členstvo, pretože to tejto realite nezodpovedá, nie ilúzie do ďalekej budúcnosti, ktoré sa dnes ľahko hovoria, pretože to už bude problémom budúcich generácií, ale treba si vysúkať rukávy a pustiť sa do toho, čo je v záujme oboch partnerov už dnes. Vo vedomí toho, že v niečom sa približujeme, v niečom sa zhodujeme a v niečom sme zas dosť podstatne rôzni. Za to sa predsa ani my, ani Turecko nemusíme hanbiť. A čo bude o desať, o dvadsať či päťdesiat rokov, o tom bude dobre rozhodovať vtedy, keď to bude aktuálne. Veď nikto nemôže vedieť, čo nám prinesie život. Možno to, v čom sa dnes líšime a čo dnes niekto v skrytosti, iní zas nahlas považujeme za dôležité, raz prekryje podstatne dôležitejšia zhoda v politicky i ľudsky významnejšej agende budúcnosti. Ale práve preto treba definovať to, čo je už teraz naším spoločným záujmom.

Idea privilegovaného partnerstva pre Turecko necháva budúci vývoj otvorený. Nevytvára však ilúziu, ktorá dnes nie je podložená. Dáva však perspektívu vyrastajúcu zo skutočnosti. Z týchto dôvodov podporím návrh uznesenia, ktorý predložil predseda Národnej rady Slovenskej republiky.

Dámy a páni, otcovia myšlienky veľkej Európy museli po dvoch krvavých svetových vojnách preukázať veľkú odvahu a statočnosť. Budúcnosť Európskej únie i po polstoročí vyžaduje nadviazať na takúto odhodlanosť. V búrkach dnešného sveta vnútorne pospájaného pradivami najrozličnejších sietí môže mať Európa veľký a blahodarný vplyv. Nesmie si však zakrývať oči predovšetkým pred základnými otázkami, ktoré ju samu vymedzujú. To znamená i pred tým, čím sa pri všetkej úcte k druhým Európa odlišuje od toho, čo už Európou nie je. Odvaha k takejto reflexii, k poctivému vymedzeniu, v čom sme rôzni vo vnútri a čím sa spoločne odlišujeme od ostatného sveta, nás privedie ku vnútornej pevnosti. Len takáto vnútorná sila nám umožní, aby sme prekonali zahľadenosť do seba, do čiastkových záujmov a dokázali byť aj veľkorysí. Vtedy i vo svojej rôznosti bude mať Európa, podobne ako kedysi antické Grécko, aj skutočný globálny vplyv. Vtedy bude môcť práve Európa nastoľovať i také hodnoty, ktoré ju presahujú, ktoré sú všeľudské. Vtedy bude môcť ponúknuť étos rešpektovania rôznych hodnotových tradícií. Nie ich stierania, zahmlievania, zatvárania očí pred tým, že sú rôzne. Naliehavou úlohou blízkej budúcnosti je ich uznanie a hľadanie toho, aby sme s nimi dokázali žiť. Toto je základom pre pokoj na Zemi.

Som presvedčený, že tí, čo sa o toto budú poctivo usilovať, budú robiť tú najlepšiu politiku pre tento i budúci svet. Lebo stále platí to, čo pred dvetisíc rokmi zaznelo dávno na Galilejskej hore: "Blažení sú tvorcovia pokoja."

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pýtam sa, či sa hlási ešte niekto ústne do rozpravy. Ako jediný, pardon, mýliť sa je ľudské, dvaja. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.

Ako prvý pán poslanec Banáš a potom pán poslanec Zala.

J. Banáš, poslanec: Vážený pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, prerokúvame tému mimoriadne vážnu. Je to, myslím, prvýkrát v histórii, keď Slovenská republika môže rozhodovať alebo spolurozhodovať o tom, že budeme začínať prístupové rozhovory s ďalšou krajinou. Napriek tomu, že je to vážna téma, dovoľte mi, aby som trošku odľahčil. Chcem povedať, že židia nespoznajú kresťanov vtedy, keď budú jesť bravčové, a kresťania nespoznajú židov vtedy, keď budú piť kóšer borovičku. Spoznáme sa len vtedy, keď budeme vzájomne komunikovať, vzájomne sa poznávať a odbúravať predovšetkým predsudky. Myslím si, že predsudok je to hlavné slovo, ktoré tu takpovediac visí vo vzduchu a takisto aj vo vzťahu niektorých politických strán Európskej únie.

Prv než budem reagovať na niektoré diskusné príspevky, urobil som si tu zopár poznámok, chcem reagovať na to, čo povedal kolega Mikloško ohľadom arménskej genocídy. Je nesporné, že k masakrovaniu Arménov prišlo, ja len chcem povedať - aj ty si, Ferko, povedal -, že to bolo v roku 1915 v čase vojny. Ja som ďaleko od toho, aby som ospravedlňoval masakre. Ale chcem povedať, že to bol vojnový stav, chcem povedať, že Arménsko ako jeden z historicky najstarších národov, ktorý mal odvekú túžbu vytvoriť si svoj štát, svoje kráľovstvo, vždy bol, bohužiaľ, na tej spojnici medzi Cárskym Ruskom a medzi Osmanskou ríšou. V roku 1915 stáli Arméni na strane Cárskeho Ruska a boli vo vojnovom stave s Osmanskou ríšou. Ja teraz nehovorím o metódach, ktoré vo vojne Osmani alebo Turci používali, ale to je historický fakt. Keď prišiel v roku 1920 mier v Sevres, to bola štvrtá mierová zmluva s porazenými krajinami, tak bolo ustanovené aj samostatné Arménsko, ktoré bolo podporované verbálne Britániou, Francúzmi. Ale treba povedať, že žiadna z dohodových mocností Arménsko neuznala. Keď v roku 1923, resp. ešte predtým Atatürk odmietol prijať zmluvu zo Sevres a na západe vytláčal Grékov, na juhu Talianov, Francúzov a na severovýchode Rusov a Arménov. V roku 1923 bola v zmluve Lausanne, v novej mierovej zmluve, kde Atatürk odstránil sultána a vyhlásil republiku, bolo jednoducho vyhlásené Turecko viac-menej v tej podobe, ako je dnes.

Chcem povedať, že to, čo si povedal, pán kolega Mikloško, čo sa týka masakry, masakry sú historický fakt, ale nemám pocit, že by sme mali my ako Národná rada Slovenskej republiky zaujímať k tomuto stanovisko. Obávam sa, že by sme mohli vyvolať precedens. Trocha mi to pripomína, ako by sme my teraz mali akceptovať vyhlásenie trebárs Národného zhromaždenia Francúzskej republiky a mali by sme sa nejako postaviť k Benešovým dekrétom alebo sa ospravedlňovať Maďarsku a podobne. Potom by sme mohli hovoriť o genocíde na Ukrajine za stalinských čias, kde zahynulo päť miliónov Ukrajincov a podobne.

Predovšetkým si však myslím, že by to mala byť úloha pre Turecko samotné, aby sa Turci k tomuto postavili, aby s Arménmi sadli za rokovací stôl. Mám pocit, že Turecko už vyslalo aj pozitívne signály, je pripravené založiť spoločnú komisiu a je pripravené otvoriť archívy. Je to téma veľmi zložitá, je to tragická téma, ale mám pocit, že Národná rada Slovenskej republiky by mala zaujať k tomu stanovisko, až keď sa dohodnú Turci s Arménmi.

Dámy a páni, chcem reagovať na niektoré veci, ktoré tu boli povedané. Tie argumenty, ktoré zazneli i vo vystúpení pána predsedu Hrušovského a ďalších kolegov, sú veľmi racionálne a zrozumiteľné. Chcem však poukázať na isté riziká, ktoré by mohli nastať, keby sme Turecko postavili nabok. V roku 1923 začal Kemal Atatürk sekularizáciu Turecka, v tom istom čase začal sekularizáciu aj Rezá Chán v Iráne. Žiaľ, dynastia Pahlaví v Iráne vládla neskutočne tvrdou diktatúrou, a preto v roku 1976 padla. A vrátil sa Chomejní a islamskí, resp. šiitskí mudžahedíni.

Atatürk zaviedol veľmi ťažký proces sekularizácie, ktorý má za cieľ priblížiť Turecko k Európe. Chcem povedať, že som mal možnosť pred asi dvoma mesiacmi hovoriť v Ankare aj s premiérom Erdoganom, aj s prezidentom Sezerom, aj s ministrom zahraničia Gülom. Nadobudol som pocit, že to myslia veľmi úprimne, hoci ide o islamskú stranu AKP, s pokračovaním procesu sekularizácie. Treba povedať, že armáda v Turecku napriek tomu, že tu bolo uvedené, že sa jej úloha formálne alebo nominálne znižuje, hrá dôležitú úlohu. A treba povedať, že elitné veliteľské kádre tureckej armády sú všetko odchovanci v podstate západoeurópskych alebo amerických vojenských akadémií. Treba aj to povedať, že nižšie veliteľské kádre, resp. vojaci sú orientovaní viac islamisticky. A obávam sa, že keby sme povedali Turecku, že nie, tak môže nastať totálna demotivácia a frustrácia.

Chcel by som položiť niekoľko otázok. Bolo tu povedané, že Turecko nedodržiava ľudské práva, práva menšín, práva žien, otázka Kurdov a tak ďalej. Ja sa chcem spýtať, či si myslíme, že ak nebudeme s Tureckom rokovať, ak Turecko vyčleníme, či teda pomôžeme týmto menšinám, či dokonca pomôžeme tureckým kresťanom, pretože vieme, že aj takí tam sú? Máme skúsenosť s prijímaním Grécka, Portugalska, Španielska, ktoré boli vlastne krajiny, ktoré sa zbavili diktatúr, a jednoznačne ich vstup do Únie podporil mladé demokracie. Chcem poukázať na výraznú úlohu Turecka v čase studenej vojny, keď Turecko bolo hradbou proti expanzii sovietskej totality smerom na oblasť Blízkeho východu. Chcem jednoznačne povedať - a zaznieva to vo všetkých diskusiách -, že rešpekt pred ľudskými právami v Turecku sa posilní len v prizme európskej perspektívy. V tomto zmysle chápem aj odporučenie Európskej komisie ako povzbudenie a odmietnutie by bolo zastavenie reforiem.

Chcem poukázať na zástoj a správanie sa Turecka v boji proti terorizmu. Predsa po útoku na dvojičky bolo Turecko jednou z prvých krajín, ktoré okamžite deklarovalo pripravenosť a svoju veľmi efektívnu podporu boju proti terorizmu. Postup, ktorý tam nastával, alebo progres, chcem ilustrovať aj v tom, že v roku 2003 boli v Turecku prvýkrát vyššie výdavky na vzdelanie ako na armádu.

Dovoľte, aby som sa zmienil aj o niekoľkých ekonomických aspektoch. Treba povedať, že Turecko je v oblasti, ktorá je energeticky mimoriadne dôležitá pre Európu, pre svet. Vieme, že sa stavia teraz ropovod Baku - Tbilisi - Cejhan. To znamená, že sa dostane Európska únia efektívnejšie k zdrojom nafty v Azerbajdžane. Chcem poukázať na príklad, ktorý tu už máme alebo ktorý sme tu mali, keď boli obavy po pristúpení Španielska, Grécka, Portugalska, ktoré som spomínal, že nastane istá invázia občanov týchto krajín do Európskej únie. Opak bol pravdou. Španieli, Portugalci, Gréci, keďže boli ich materské krajiny prijaté do Európskej únie, sa začali vracať domov. Tento proces dokonca už začína i dnes v Turecku. Bol som v Anatólii, dolu, minule som spomínal, v Šanliufe, v tejto oblasti, kde Turci z Nemecka prichádzajú a otvárajú si tam firmy v očakávaní a v istej nádeji, že Turecko v istom horizonte bude prijaté do Únie.

Chcem povedať, že náklady vstupu Turecka sa odhadujú, ale tie čísla sú, samozrejme, veľmi rôzne, na sumu 16 až 28 mld. EUR, čo je 0,1- až 0,17-percentná ročná HDP Únie. Zaznelo tu, kolega Šimko to hovoril, že populácia Turecka je veľmi silná a fertilita je veľmi vysoká. Priatelia, chcem upozorniť, podľa štatistík o 15 rokov bude v Spojených štátoch amerických priemerný vek 37 rokov, v Turecku 28 rokov, ale v Európe 56. Položím rečnícku otázku: Kto bude pracovať na naše dôchodky? - keď mám byť trošku zlomyseľný.

Chcem povedať ďalší argument a to je otázka vody. Už som ju raz spomínal. My dnes hovoríme, že nominálne na Blízkom východe je kľúčovo-strategickou surovinou nafta. Aj tu si dovolím trochu zaprovokovať a povedať, že možno v blízkom časovom horizonte na toto budeme zabúdať, pretože strategickou surovinou sa stále viac stáva voda. Chcem poukázať, že Turecko je kľúčová krajina, ktorá kontroluje zásoby vody v tomto regióne. Rieky Tigris a Eufrat pramenia v Turecku, dodnes v Anatólii Turecko postavilo 22 veľkých priehrad v rámci programu Grand Anatolian Project, ale treba povedať, že - a toto už bolo aj použité - kontroluje vodu a bude kontrolovať vodu v oblastiach, kde je nafta.

Posledný aspekt, ktorý chcem zmieniť, je aspekt, ktorý sa tu obmieňa, kultúrno-religiózny. Ja som rád, že sa začína zmysluplná debata medzi islamom a kresťanstvom. Chcem povedať, že na území dnešného Turecka je viacej kresťanských pamiatok ako v Taliansku. Chcem povedať, že hlásateľ a šíriteľ kresťanstva Pavol je z Tarsu. Ako vieme, Tarsus je na území Turecka. Chcem povedať, že tureckí moslimovia ovládajú oveľa viac európske jazyky, ako európski kresťania ovládajú arabské jazyky. Chcem povedať možno aj troška úsmevne, že je oveľa viac podobností medzi islamom a kresťanstvom ako to, čo nás delí. Len pripomínam: "nepožiadaš manželku blížneho svojho", "máš len jedného boha", "nepokradneš", dokonca šária hovorí, že "rozvod je to najhoršie riešenie zo všetkých" - to by, myslím, aj KDH mohlo podporiť. Tisíce kalifov vedia Korán naspamäť, preto je Korán náboženstvo, ktoré sa šíri i tým spôsobom, že nepotrebuje počítače. Ja sa musím spýtať: Koľkí kresťanskí kňazi vedia Bibliu naspamäť?

Zaznel tu argument, že Turci nepatria do Európy, lebo ju okupovali. Nuž potom sa musím opýtať: Patria do Európy Nemci, Francúzi, Rusi, Švédi, Poliaci? Každý z týchto národov chvíľu časť Európy okupoval.

Chcem povedať, že v kultúre rozdiely medzi Ankarou a Bruselom sú menšie ako medzi Sicíliou a Štokholmom. Ja sa nazdávam, že kresťanstvo by malo byť skromnejšie a nemôžeme si nárokovať my vlastníctvo univerzálnych hodnôt. Ja vidím úlohu Turecka, prijatie Turecka do Únie ako obrovskú šancu na zvrátenie odvekého procesu animozít a nepriateľstiev. Použijem len príklad: V čase bosniansko-srbského konfliktu v meste Zvornik vyhnali Srbi 40-tisíc moslimov a na mieste osmanskej veže, ktorú zbúrali, samozrejme, postavili kresťanský kríž. Táto osmanská veža stála na mieste pravoslávneho kostola, ktorý tam predtým, samozrejme, zase zbúrali Turci v čase Osmanskej ríše.

Ja sa chcem spýtať, či práve toto nie je historická šanca začať zmysluplný a vážny dialóg medzi kresťanstvom a islamom, aby sme odstránili to, čo tu vlastne reálne hrozí. A ja to nazývam, hoci to mnohí neradi počúvajú, istá možnosť civilizačného konfliktu. Vezmime si Bosnu, vezmime si Cyprus, zoberme si Zakaukazsko, Ingušsko, Dagestan, Čečensko, Azerbajdžan, Arménia, Turecko, Arménsko, zoberme si Afganistan, Irak, všetky tieto konflikty majú na pozadí na jednej strane kresťanstvo, či už západné, alebo ortodoxné, a na druhej strane islam. A keď nám Turci dávajú ruku, keď nás Turci žiadajú o to, že chcú s nami komunikovať, nazdávam sa, že by bolo veľkou politickou chybou, aby sme túto ruku my pyšne odmietli.

Dovoľte, aby som troška úsmevne zakončil moje vystúpenie. Tak ako sa boh po slovensky povie boh, po anglicky sa povie god, po francúzsky dieu, po maďarsky isten, po arabsky sa boh povie allah. Allah nie je žiadny arabský boh, allah je len arabské označenie pre boha ako univerzálnej veličiny. A tak ako sa po anglicky veľký povie great, po nemecky gross, po arabsky sa veľký povie akbar. Chcem povedať, že... (Reakcia z pléna.) Prosím? Celkom to neviem.

Chcem povedať, priatelia, že v mnohých arabských krajinách, v samotnej Saudskej Arábii sú aj kresťania, hoci ich je tam málo, a kresťania používajú tento pozdrav. Dovoľte preto, aby som moje vystúpenie ukončil arabským kresťanským pozdravom: "Allahu akbar!"

Ďakujem vám pekne.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými. Pán poslanec Muránsky, nech sa páči.

P. Muránsky, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, len ako liberálovi, a vy sa rád definujete ako liberál, takže to nie je ako urážka teraz pre vás, ma pobavilo, že ako laxne, tak povrchne vidíte len rozdiely medzi týmito dvoma veľkými náboženstvami a civilizáciami, ako je islamská a kresťanská. Pretože vy ste to tak prešli, ako keby prakticky všetko bolo jedno a možno to všetko spolu integrovať.

Vo svojom zápalistom zápase integrovať Turecko do Európskej únie ste však napríklad do začiatku si nevšimli jednu vec a to je tá arménska genocída. Tu nejde o genocídu voči vojakom v roku 1915, to nebola genocída ani Arménov, ktorí boli mimo územia vtedajšej Osmanskej ríše Turecka. To bola systematická genocída, ktorá trvala desiatky rokov a bola opakovaná aj v 19. storočí a bola opakovaná aj v 20. rokoch už Atatürkovho tzv. demokratického Turecka, keď zahynulo v posledných pogromoch vyše 1 mil. Arménov. Takže to nemôžete tak hovoriť, že to boli Arméni počas 1. svetovej vojny. A keď je to tak dávno, tak prečo ste nespomínali teda Kurdov, kde sú zakázané politické strany, kde 20 % obyvateľstva, ak nie 25 % dnešného Turecka je absolútne politicky a spoločensky potieraných. Tých ste už pre istotu vo svojom zápalistom zápase o integráciu Turecka dnes nespomenuli. A, samozrejme, demokracia sa v Turecku ľahko drží pod hlavňou tureckej armády, sekuralizovanej tureckej armády a jej predstaviteľov, ktorí dnes Turecko v sekularizovanom svete vlastne držia. Ale nevšimli ste si náhodou, že počas 90. rokov už trikrát vyviedli veľké skupiny poslancov, ktorí boli zvolení za islamské strany, aby túto... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán kolega, vy ste povedali, že arménska genocída sa udiala v krutosti 1. svetovej vojny. Prepáčte, genocída Židov sa udiala takisto v krutosti 2. svetovej vojny, ktorá bola ešte brutálnejšia. A ak to chcete takto zľahčovať, tak predstúpte znova pred mikrofón a zľahčite genocídu Židov počas 2. svetovej vojny. Presne tak, ako povedal kolega Muránsky, boli vysídlení Arméni z Osmanskej ríše, z toho územia. Po ďalšie, vysídlenie Nemcov z Česko-Slovenska bolo odplatou za nemecký nacizmus. Tak to chápali aj veľmoci. Ale čo s tým mali tí obyčajní Karpatskí Nemci, ktorí tu žili na Slovensku? Tu ide o princíp kolektívnej viny. A vtedy Slovenská národná rada mala tú silu a ospravedlnila sa za princíp kolektívnej viny. Chcem vám povedať, že presne to isté, čo mali obyčajní Arméni, muži, ženy, starci, čo mali s tým, že Arménsko, ktoré bolo pod ruskou vládou, bolo vo vojne s Osmanskou ríšou?

Pán kolega, ja si myslím, že hlasovanie o arménskej genocíde pri dnešnom rokovaní je dnes veľkou skúškou demokracie a slobody tohto parlamentu. Bude to veľká skúška.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Banáš chce reagovať.

J. Banáš, poslanec: Nemáme dostatok času, samozrejme, na nejakú fundovanú debatu. Po prvé, ja som nemal, kolegovia, pocit, že by som zľahčoval to, čo sa stalo s Arménmi, a viem, že aj v roku 1923 boli masakre na Arménoch. Ja som len povedal, tak ako povedal kolega Mikloško, Národná rada Slovenskej republiky sa ospravedlňovala za Židov, tak nech sa ospravedlní turecký parlament. Prečo by sa za to mala ospravedlňovať Národná rada Slovenskej republiky alebo prijímať stanovisko?

Chcem povedať ku Kurdom. Áno, je to tragické, aj tento národ má tragický údel. Je to 26-miliónový národ. A ja by som si tiež najradšej prial, aby Kurdi mali samostatný, suverénny štát. Ale vie si z vás niekto predstaviť, aký "éclat" by v tejto oblasti nastal, pretože Kurdi sú v Iraku, Iráne, Sýrii, čiastočne aj v Arménsku a Turecku. Ak by sme teraz, ja zase neobhajujem správanie sa tureckej vlády voči Kurdom, len chcem povedať, či z hľadiska mieru, stability v tejto oblasti je lepšie, keď povieme Kurdom a budeme ich povzbudzovať v nejakom povstaní, aby si utvorili štát. Toto je otázka pre Organizáciu Spojených národov, aby tento problém riešila.

Ešte k otázke, čo povedal kolega Muránsky, na začiatku naznačil otázku, vieru moslimov a vieru kresťanov. Ja tu mám noviny Die Welt z minulého týždňa, je tu veľmi zaujímaný rozhovor s kardinálom Ratzingerom, ktorý je vlastne druhý človek vo Vatikáne a ten sám hovorí: "Pevná viera moslimov v boha je pre nás každopádne významnou výzvou." Čiže ja si myslím, že by sme mali aj v tomto zmysle viacej komunikovať, aby sme to, čo som povedal, aby sme tie predsudky odbúravali. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Zala, posledný prihlásený do rozpravy.

B. Zala, poslanec: Milé kolegyne, vážení kolegovia, zaznelo tu skutočne z toho analytického hľadiska skoro všetko. Ja by som sa k pár bodom rád vyjadril.

Pokiaľ ide o materiál, ktorý nám bol predložený, treba povedať, že toto stanovisko je dobrým analytickým podkladom na rozhodovanie, ktoré prebieha v tejto snemovni, a je možné na tomto podklade viesť diskusiu, ktorá sa tu otvorila. V pozadí celej diskusie, ktorá tu prebieha, je samozrejme isté hodnotové poňatie Európskej únie. V koncentrovanej podobe to vyjadril pán poslanec Šimko, ktorý presne vo väzbe na problematiku európskej ústavy postavil túto otázku hodnotového pohľadu na to, čo Európska únia v tom najhlbšom základe je, čo ju v tom najhlbšom základe spojuje a čo vytvára, samozrejme, aj isté odlišnosti.

Prekvapuje ma znovu, ako vždy, keď táto téma tu je, že sa deje viacej skutočne na tej polohe redukovane náboženskej alebo nábožensko-hodnotovej, miesto toho, aby sa skutočne povedali tie základné hodnoty, ktoré dokonca túto debatu umožňujú a ktoré vytvárajú pre ňu priestor a to je predsa otázka slobody. Otázka slobody je predsa tou rozhodujúcou otázkou k tomu, že to je produkt a výsledok európskeho konania, že môžeme takto slobodne a voľne diskutovať a že môžeme slobodne a voľne absorbovať rôzne svetonázory, rôzne pohľady a rôzne hodnoty. Vyjadrené v štátnej polohe alebo v mocenskej polohe je to fungovanie demokratického režimu. Ten je rozhodujúcim príspevkom a rozhodujúcou hodnotou, o ktorú sa Európa musí oprieť, a ako som tu už niekoľkokrát povedal na týchto rokovaniach, iba to vytvára bázu na to, aby tu slobodne mohlo pôsobiť aj kresťanstvo, ale aby tu slobodne mohli pôsobiť rôzne kresťanské viery a rovnako rôzne náuky i v samotnom, ja neviem, katolicizme a rovnako aj v oblasti ľudí, ktorí s vierou nesúhlasia, majú iný svetonázor, čo ste vy naznačili v pojme humanistických hodnôt.

Toto treba znovu zdôrazniť a ešte podčiarknuté zospodu predovšetkým základnými ľudskými právami. To je ten posledný hodnotový rámec, do ktorého sa Európa rozvinula za posledné storočie. A to je ten, ktorý skutočne porazil komunizmus v tom rozhodujúcom meradle. Pretože to, čo komunizmus nespĺňal, boli práve základné ľudské práva a to je to, čo ho morálne rozkladalo, lebo to takto pociťovali aj obyvatelia minulého, teda komunistického režimu. Nie je skutočne fundamentálnou otázkou zápas medzi kresťanstvom a islamom. Áno, ten môže byť v osobnom rozhodovaní toho-ktorého človeka a nepochybne aj v otázke tradícií, ktoré v Európe fungujú. O tieto tradície nepochybne treba pozápasiť.

Prípadné prijatie Turecka, o ktorom hovoríme, ako štátu, ktorý, ak bude spĺňať tieto základné hodnoty, o ktorých hovorím, tak spĺňa skutočne základné predpoklady, na ktorých Európa stojí. A vytvorí sa aj priestor súťaženia. Vytvorí sa rovnako priestor aj na pôsobenie kresťanských cirkví, ktoré môžu pôsobiť aj v Turecku a budú mať plne garantované, že v tom Turecku pôsobiť môžu a môžu vykonávať svoju evanjelizačnú činnosť. Táto súťaž myšlienok a súťaž názorov sa otvorí aj pre kresťanstvo. Ak Turecko vysunieme, tak opačne ho zizolujeme a tento priestor na pôsobenie našich európskych hodnôt sa nebude dať ďalej realizovať.

V materiáli sa spomína veľmi zaujímavý bod, ja som sa toho dotkol aj v našom výbore, to je otázka hodnotenia histórie v tomto materiáli. Nepochybne, že Turecko v niektorých častiach svojej výučby pokladá Osmanskú ríšu za svoju minulosť a legendizuje ju. Ale legendizuje ju, prosím vás, typicky európskym spôsobom. Presne tak isto, ako Slováci legendizujú Veľkomoravskú ríšu, ako si legendizujú Maďari Štefana I. a svoju civilizačnú misiu, rovnakým spôsobom, ako si Česi legendizujú Přemyslovcov a všetko to, čo s tým súvisí. To je klasické európske poňatie historizmu, v ktorom sa legitimita súčasnosti odvodzuje tým, že sa vytvára akási silná historická kontinuita a z nej sa odvodzuje postavenie. A čo je pre Európu špecifické, nie pre Turecko, je to, že tieto legendizovania stoja proti sebe. Vždy sú postavené proti sebe. Stačí, keby sme dnes zobrali predstavu o tom, ako si Briti predstavujú svoje koloniálne panstvo, ako oni kvalifikujú svoju civilizačnú misiu počas koloniálneho panstva a ako ju vidia tí, ktorí boli kolonizovaní. Tento rozpor tu je a je výborným rozporom, pretože kladie Európe zrkadlo, aby si ona medzi svojimi vlastnými národmi tento problém legendizovania vyriešila.

Poslednej veci, ktorej sa chcem dotknúť, je problematika privilegovaného členstva. Ja nemôžem povedať, že by som nemal sympatie pre takúto myšlienku. Že privilegované členstvo, keby malo jasne definovanú predstavu, čo toto privilegované členstvo má byť, by mohlo byť jedným z riešení krajiny, ktorá z veľkej časti patrí Európe, ale nie celá patrí Európe. Sčasti skutočne patrí svetu ázijskému. A teraz tu nemám na mysli len geograficky, je to tak skutočne aj hodnotovo, pretože samo Turecko hodnotovo zápasí s týmto svojím dedičstvom, ktoré je neeurópske. Je v tomto zápase a zdá sa, že v túto chvíľu krok za krokom vyhráva nad týmto svojím neeurópskym dedičstvom. Áno, ale to by sa musela zmeniť celková podmienka aj geopolitická. To by sme museli začať hovoriť o tom, že sa okolo Európy začne vytvárať súbor ďalších štátov podobných ako Turecko. Či spomeniem Alžírsko, Maroko, ja neviem, Izrael, povedzme táto oblasť mediteránska a začne sa hovoriť možno o istej polohe, že by Turecko mohlo byť lídrom takéhoto privilegovaného zoskupenia.

Ale to, čím to chcem uzavrieť, aby som sa dostal k uzneseniu, ktoré je tu navrhnuté. To uznesenie počas rokovaní ani túto možnosť nevylučuje. Pretože situácia, ak sa povedzme po štyroch, piatich alebo šiestich rokoch rokovaní ukáže, že ani Turecko nespĺňa tie predstavy a Európska únia neakceptuje ten vývoj, ktorý v Turecku sa vyvíja, a Turecko samo uvidí, že nemôže plniť tie kritériá, ktoré naň kladie Európska únia, no prosím, modus vivendi sa vždycky dá nájsť tým, že sa bude hľadať takáto forma. Čiže nechajme tento priestor otvorený a rezolúcia, ktorá je tu navrhnutá, tento priestor otvorený necháva, a preto aj z tohto pohľadu som pripravený nepochybne túto rezolúciu podporiť.

Úplne na záver jeden citlivý bod, ktorý spomenul poslanec Mikloško, a to je problematika genocídy Arménov. Veľmi jednoznačne a veľmi správne, že s touto vecou kolega Mikloško vystúpil, je len veľká škoda, že v tejto súvislosti táto otázka genocídy mohla byť iným bodom programu, v ktorom takto sa na ňu vrhá tieň, akoby mala byť využitá na to, aby viacej vytvorila negatívnejší pohľad na uznesenie, ktoré máme prijať z hľadiska rokovania s Tureckom. Som jednoznačne za, a teraz presne aby som povedal, to je len malý rozdiel v tom, čo tu je, ja som za odsúdenie genocídy Arménov. Bohužiaľ, pán poslanec Mikloško, tvoj návrh uznesenia je, že Národná rada Slovenskej republiky uznáva genocídu Arménov. Ja viem, čo sémanticky máš na mysli, že uznávame, že bola a že sa uskutočnila. Ale v tejto formulácii by to bolo uznanie tejto genocídy a ja neuznávam túto genocídu, čiže muselo by tam byť jednoznačne, že odsudzuje túto genocídu. Čiže ten návrh uznesenia je z tohto pohľadu trošku zmätočný. Takže dajme ho na iný bod rokovania a ja všetkými desiatimi podporím to, aby sme odsúdili genocídu na Arménoch bez ohľadu na to, kedy sa diala.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda: Na vystúpenie pána poslanca faktickou poznámkou pán poslanec Mikloško. Končím možnosť podania ďalších faktických poznámok. Nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Pán kolega, nemám rád, keď sa niekto vyhovára, dáva to do rúcha demokracie a správneho vyjadrovania. Turecko neuznalo dodnes, že bola genocída. Poznám deklarácie všetkých parlamentov, ktoré som citoval. Francúzsko a celá deklarácia francúzskeho parlamentu, Francúzsko uznáva genocídu. To je odpoveď na to, že Turecko tvrdí, že genocída žiadna nebola. A opakujem. Aké nešťastie, že to dávame dokopy? Veď najprv bude odsúhlasené prístupové konanie. A potom bude jedno úplne samostatné hlasovanie o tom, čo ja som dal a čo nijako nesúvisí v tom texte s prístupovým konaním. A neexistuje iné slovo v tom spore, ktorý tu existuje, to je, ako keby niekto povedal, že nebola genocída, opakujem, Židov za 2. svetovej vojny. Bola. Čiže... Ale prečítaj si ďalší text. A že to vyhlasujeme za zločin proti ľudskosti. Nehľadajme výhovorky a...