B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči, máte slovo.
D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister vnútra, vážený pán minister financií a, vlastne kľudne by som to mohol v tejto chvíli povedať, vážený pán administer, lebo vlastne na vás to všetko v rámci rozpočtu sedí, leží a dokonca aj beží, takže vážené kolegyne a kolegovia, ktorí ste ešte zostali tuná, možno by sa dalo povedať vážení televízni diváci, vážení občania Slovenskej republiky, vždy takto koncom roku máme na pôde nášho parlamentu možnosť, právo a povinnosť hovoriť o tom, ako sa bude vyvíjať tento štát a život jeho občanov v týždňoch a mesiacoch, ktoré nás čakajú. Nehovoríme a nebudeme totižto hlasovať iba o tom, či ten alebo onen rezort dostane na svoje aktivity nejaké peniaze, ale hovoríme aj o tom, či sa o mesiac, o pol roka alebo pred Vianocami 2005 budú občania Slovenskej republiky a naši voliči cítiť lepšie, či sa im bude žiť ľahšie, či bude fungovať všetko to, čo od štátu občan čaká a čo si v podobe daní od neho objednáva.
Odkedy som v tejto ctihodnej snemovni, utešene nám štátny rozpočet naberá na objeme, nemyslím tým iba numerický rozmer, ktorý poznačila najmä inflácia, ale aj so zvýšením produktivity práce súvisiaci rast hrubého domáceho produktu, mám na mysli najmä jeho spisový objem. Tento raz sme už dostali tri hrubé zväzky tabuliek, položiek, čísiel, paragrafov a slov a niekoľko desiatok tzv. košieľok oznamujúcich predsavzatia a zámery jednotlivých rezortov a kapitol ohľadne rozpočtu.
Kým sme sa cez tieto barikády začali prehrýzať, pokúsil som sa uvažovať trochu o tom, ako byť pri správe vecí a peňazí verejných čo najspravodlivejší, a na samotnú konštrukciu štátneho rozpočtu sa pozrieť z pohľadu normálneho slovenského daňového poplatníka. Čo náš občan od štátu potrebuje? Na túto jednoduchú otázku je veľa rozlične zložitých odpovedí, ale iste budú mať v drvivej väčšine niekoľko totožných položiek. Od štátu vari každý z nás chce, aby nám zabezpečil pokojný a bezpečný život a chránil naše životné prostredie, aby sme v prípade potreby mali garantovanú dostupnosť zdravotných služieb, aby sa deti a mládež mohli vzdelávať a aby naši starší spoluobčania žili dôstojne. Na tomto sa asi dá zhodnúť. Potom je tu druhý okruh služieb, ktoré štát občanom poskytuje alebo za dostupnosť ktorých nesie zodpovednosť. Ten už výrazne ovplyvňujú skupinové, profesijné či lokálne záujmy. A patrí sem napr. doprava, podpora podnikania či poľnohospodárstva, výskumu alebo inštitúcií garantujúcich politickú pluralitu. Asi každý občan od štátu očakáva, že nám nebude zbytočne komplikovať život vo sférach súkromných, teda nebude nás obmedzovať a že nebude v miere väčšej, než je nevyhnutné, od nás pýtať dane, že bude dbať o nedotknuteľnosť súkromného majetku a poskytne nám priestor slobodne sa sebarealizovať.
Kam v tejto štruktúre patrí kultúra? V prvom rade je to individuálny privátny záujem občana, niekto dá prednosť návšteve výstavy moderného maliarstva, iný si postupne kompletizuje zbierku svetových románov, ďalšieho fascinuje dychovka a iný zase nevynechá príležitosť vidieť nový film. Koľko ľudí, toľko chutí, dalo by sa povedať. V tejto oblasti by štát v prvom rade nemal zavadzať, teda robiť prekážky tým, ktorí na tieto individuálne ľudské záujmy reagujú primeranou ponukou, a mal by hľadať cesty ako podporiť tie okruhy iniciatív, ktoré nemajú charakter zárobkových, komerčných projektov a prispievajú k humanizácii človeka a kultivujú, obohacujú jeho život. No kultúra je i záujem skupinový, jednak preto, lebo záujemcov o hudbu, divadlo, film či výtvarné umenie rátame, chvalabohu, u nás ešte stále na tisícky, ale aj preto, lebo kultúra nie je iba profesionálne umenie, ale aj množstvo ďalších aktivít a činností, pri ktorých už nie je rozhodujúce individuálne rozhodnutie sa jednotlivca, ale na ktorých sa konsenzom dohodli občania niektorého mesta, regiónu či celého štátu. Je vari archeologický prieskum a muzeálne využitie starobylého Devína privátnym problémom starostu tejto mestskej časti? Je azda havária na Trenčianskom hrade problémom tamojšieho kastelána? Alebo snáď je iba individuálnou úlohou súčasného riaditeľa Štátneho divadla v Košiciach sňať sponad tejto ctihodnej inštitúcie Damoklov meč exekúcie?
Do akej miery by sme mali vnímať kultúru ako štátnu prioritu, teda ako sféru, ktorá si žiada približne rovnakú pozornosť a podporu ako ochrana nášho bezpečia. V čl. 3 návrhu Ústavy pre Európu je napísané: "Únia rešpektuje bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť a zabezpečuje uchovávanie a zveľaďovanie kultúrneho dedičstva Európy." Nuž sú v Európe národy a štáty, ktoré kultúru takto vnímajú a tak sa k nej správajú. Ich argumentom je, že ide o súbor činností, hodnôt a aktivít, ktoré sú unikátne, netransferovateľné a nezastupiteľné, povedzme, na rozdiel od sféry podnikateľskej, kde kapitál chýbajúci na jednom kúte sveta môže kedykoľvek nahradiť zdroje od odinakade.
V Národnej správe sa o stave kultúry v Slovenskej republike dočítame, že slabými stránkami našej kultúry sú predovšetkým "chýbajúca vízia štátu pre spoločenské uplatnenie kultúry pri rozvoji spoločnosti, odsúvanie a zľahčovanie úlohy kultúry pri hospodárskom a sociálnom rozvoji krajiny, štruktúra verejných výdavkov vytvárajúca nevyváženú podporu jednotlivých oblastí kultúry a chýbajúce dlhodobé finančné a vzdelávacie programy pre všetky oblasti kultúry". Takmer päťstostránková analýza, podotknime, výlučne koalíciou povyberaných odborníkov, oponovaná európskymi expertmi síce vyšla pred rokom, zdá sa však, že naši vládni činitelia asi nemali čas prelistovať si ju. V opačnom prípade by sme totiž nemohli dostať na stôl návrh rozpočtu, ktorý v trojročnom výhľade nechce s kritickou situáciou slovenskej kultúry urobiť doslova nič.
V návrhu rozpočtu verejnej správy na roky 2005 až 2007 za rozpočtovú kapitolu ministerstva kultúry sa možno dočítať aj toto: "Vládou schválený návrh rozpočtu nezohľadňuje potreby rezortu kultúry v plnom rozsahu. Vývoj výdavkov smerovaný do oblasti kultúry za posledné roky nemá požadovanú dynamiku a takýto trend je v rozpore s deklarovaním potreby ochrany mať kultúrne dedičstvo, ako aj zachovávať kontinuálnu podporu ostatných kultúrnych aktivít."
Vládny návrh rozpočtu paradoxne spôsobuje, že ako opozičný poslanec musím podporiť takto artikulované stanovisko koaličného ministra. A zbytočne by sme za tým hľadali nejakú zákulisnú koalíciu HZDS so stranou ANO.
Ak pripustíme, že percentuálny podiel výdavkov na HDP čosi hovorí o tom, aká je pozícia toho-ktorého rezortu v chápaní exekutívy, potom treba s poľutovaním konštatovať, že máme veľmi nekultúrnu vládu. Podiel výdavkov ministerstva kultúry a HDP predstavuje totiž na budúci rok 0,20 %. Slovenský odborový zväz kultúry a spoločenských organizácií pritom ešte v čase prípravy rozpočtu, keď vláda odborárov považovala ešte za partnerov, upozornil, že tento podiel v štátoch Európskej únie osciluje medzi 1,5 až 2,5 % a v niektorých štátoch presahuje dokonca 3 %. Napriek všetkým upozorneniam sa však vláda už členského štátu Európskej únie ako kolektívny orgán rozhodla, že nám stačí, aby sme boli desaťkrát až pätnásťkrát menej kultúrnymi ľuďmi, ako sú naši eurospoluobčania. A čo je najhoršie, že výhľad do roku 2007 dokumentuje, že ani perspektívne na tomto fakte pravicovo-liberálna koalícia v programe nič meniť ani nechce. Slovákov a ostatných občanov tejto republiky v srdci kontinentu, ktorý sa rád vydáva za kolísku modernej civilizácie, naša pragmatická vláda považuje zjavne iba za akési kinetické bioobjekty, ktorých úlohou je pracovať a konzumovať a ktorým nejakej kultúry netreba.
Kolegyne a kolegovia, hoci som ako politik, ktorý sa do parlamentu dostal vďaka dôvere voličov v programe postavený na národnom, kresťanskom i sociálnom pilieri, s konkrétnymi návrhmi veľmi pravdepodobne často nesúhlasil, radšej by som sa vážne zaoberal koncepčným projektom transformácie, ktorej efektom by bola inštitucionálna a programová redukcia rezortu a presun aktivít i zdrojov do pôsobnosti samosprávy. K tomu však za 6 rokov vlády pravice neprišlo. Zato sme si mali možnosť odsledovať v priamom prenose pozoruhodné názorové salto v súvislosti s areálom nového Národného divadla. V rokoch 1999 až 2002 do jeho stavby v zásade tá istá koaličná vláda nasmerovala pol druha miliardy korún a našla dosť argumentov na to, aby nás na tejto pôde presviedčala, že sú to výdavky potrebné, užitočné a perspektívne. Teraz na rovnaký účel pýta táto vláda už len 20 mil., pretože sa rozhodla túto dôležitú, dokonca medzi vládne priority z Dzurindovho programu v roku 1998 zaradenú stavbu jednoducho predať tomu, kto má 800 mil. potrebných na jej dokončenie.
Dámy a páni, vážení kolegovia, nemôžem sa v tejto situácii neopýtať, prečo sa do rezortu nevráti aspoň ten objem reálne preinvestovaných zdrojov, prečo ak vláda bez vzrušenia zainteresovanej i laickej verejnosti rozhodla predať nám Národné divadlo, prečo z toho slovenská kultúra nebude mať absolútne nič. Veď v mene nevyhnutnosti vybudovať dôstojný stánok pre divadlo sa dve desaťročia odsúvali mnohé iné potrebné a dôležité investičné zámery.
A keď teraz presne pred sprevádzkovaním vláda celý projekt skrečovala, považujem za výsmech, ba zaucho všetkým tým, ktorí trpezlivo a chápajúc význam vlajkovej lode slovenskej kultúry čakali, kedy príde rad na nich, ak z toho rezortu nebude mať zhola nič. Do nového Národného divadla sa z verejných zdrojov a zbierok občanov tejto republiky od roku 1986 investovalo 3,6 mld. Kčs, neskôr Sk. A podľa odhadov má v dnešných cenách celý areál hodnotu asi troch ročných rozpočtov celého rezortu kultúry, zhruba 8 až 10 mld. Pán premiér, páni ministri, nemyslíte, a teda konkrétne pán minister financií, že by bolo férové, keby ste kultúre vrátili aspoň tých 36 krát 100 mil., ktoré predchodcovia ministra Chmela dokázali na tento projekt získať a vyčleniť?
Dámy a páni, ctení kolegovia, vzácne kolegyne, iba na prvý pohľad je to veľa rečí okolo jedného nedostavaného divadla. Predstavte si, prosím, že to, čo menej zorientovaní novinári a nepochopení divadelní experimentátori s obľubou vydávajú za megalomanské monštrum, predstavuje pre dlhoročne finančne ubiedený rezort napr. 36 veľkých rekonštrukcií našich hradov a kaštieľov alebo 72 kvalitne vybavených alebo od gruntu zrenovovaných objektov pre kultúrne inštitúcie. Veď sa dá za 50 mil. veru galéria, múzeum či polyfunkčný objekt postaviť alebo zrenovovať naozaj alebo významne prispieť na vydanie asi 15 000 knižných titulov alebo nakúpiť pre slovenské múzeá a galérie 3 600 miliónových obrazov. Za tento majetok, za túto veľkú hŕbu peňazí slovenských daňových poplatníkov sa nám teraz cez liberálnych ministrov súčasnej vlády pekne poďakuje zahraničný investor, od ktorého si v budúcnosti budú môcť naše národné, ale aj ostatné divadlá zavše priestor na svoje vystúpenie v dôstojnom prostredí nového centra pekne a draho kupovať.
Všetky čísla, ktoré tu doteraz zazneli z úst ministra hospodárstva, sú na vode, všetky čísla sú na vode, nikto nevie dnes, ako bude vyzerať prevádzka tohto objektu, koľko dní hracieho priestoru si budú môcť eventuálne divadlá v Národnom divadle prenajať, a nikto dodnes nepovedal to, že Činohra alebo Opera Národného divadla sú v takom dezolátnom stave, že musia ísť do rekonštrukcie. Kde budú sídliť tieto inštitúcie? No s najväčšou pravdepodobnosťou v novom Národnom divadle. To znamená, že už to nebude tých 80 dní, o ktorých sa hovorí dnes, ale bude to 365 dní, možno niekoľko rokov a tých 365 dní týchto budov bude musieť ktosi financovať, to znamená, zrejme ministerstvo kultúry z rozpočtu. A komu? No predsa tomu, kto si to Národné divadlo prenajme.
Takto vyzerá hospodárenie tejto vlády, ktoré je údajne výhodné pre kultúrnu inštitúciu Národného divadla. Myslím si, že každý pochopí, o čo tuná v skutočnosti ide. Takže paradoxne ministerstvo kultúry zase bude pýtať peniaze, ibaže teraz už nie na dostavbu nového Národného divadla, ale napr. na prenajatie si jeho priestorov na vystúpenia súborov našej národnej scény. Páni ekonómia, nezdá sa vám trochu čudný takýto spôsob spracovania peňazí občanov tohto štátu? Dovolím si ešte jeden prímer. Ak niekto investuje do stavby svojho domu 3,6 mil. a na úplné zariadenie mu chýba 800 000, myslíte si že bude hľadať solventného investora, ktorý dom dokončí a potom mu veľkoryso umožní občas si v ňom prenajať izbu na prespanie? Myslím si, že na Slovensku niet človeka, ktorý by čosi také urobil, na to naozaj treba túto našu vládu ako kolektívny orgán. Čo vy na to pán minister financií? (Odpoveď z pléna.) Výborne.
Vážené kolegyne, kolegovia, vrátim sa však k úlohe hovoriť o rozpočte na rok 2005. No nedostanem sa tak poľahky zo zajatia cementu a tehál, pretože v rozpočte figurujú okrem prevádzkových výdavkov a prostriedkov na podporu rôznych kultúrnych aktivít aj investičné zámery. Vláda Slovenskej republiky schválila a odštartovala ešte v roku 2002 významné akcie, rekonštrukciu a modernizáciu areálu Slovenskej národnej galérie v Bratislave s predbežnou obstarávacou cenou 430 mil. a rekonštrukciu sídelnej budovy Slovenskej filharmónie, známej bratislavskej Reduty s predbežnou obstarávacou cenou vyše 700 mil. Sk. V treťom roku realizácie tieto grandiózne akcie dostanú zo štátneho rozpočtu 30 mil., resp. 33 mil. Sk. Dámy a páni, ak toto tempo udržíme, môžeme sa nádejať, že v roku 2018 sa naše deti a vnúčatá budú môcť konečne vybrať do Národnej galérie a asi tak v roku 2025 dokonca aj na koncert vo vynovenej Redute, prirodzene, iba za predpokladu, že tých ročných 30 mil. nezhltne inflácia, aktualizácia projektovej dokumentácie a napr. strážna služba. Ale netreba veci vidieť čierne, samozrejme. Aj naša vláda si asi uvedomila, že by to bola medzinárodná hanba, a tak je výhľad trochu veselší a perspektívne sa plánuje vyčleniť na obe tieto významné akcie viac peňazí. Má to iba jednu chybičku krásy, že totiž tie väčšie objemy peňazí sú naplánované na roky, keď sa už rozpočet bude týkať nejakej inej vlády. Možno keby sa nejavil záujemca, boli by vo výhľade na rok 2007 aj peniaze na dokončenie Národného divadla.
Vážení kolegovia, nepochybne sa v diskusii budeme zabávať na krkolomnostiach, ku ktorým inak rešpektovaných odborníkov z jednotlivých rezortov núti prechod na tzv. programové rozpočtovanie. Je to jasný dôkaz, že aj ten najlepší vymyslený systém má svoje limity a nemôže vyhovieť všetkým. Nepochybne je pomerne žartovné naplánovať si v rezorte vnútra počet zadržaných migrantov v roku 2005, o ktorom tuná už hovoril pán poslanec Polka. A čo sa stane, ak náhodou Indovia, či Afganci zvolia cestu cez Poľsko? No plán asi splnený nebude. Vyhrešíme azda ministra, že nesplnil plán, a skrátime mu rozpočet na ďalšie roky?
V rezorte kultúry sa nová metodika prejavuje rovnako. Naše knižnice majú napr. naplánovaný prírastok 20 000 nových knižničných jednotiek. Keďže ročne na Slovensku vychádza asi 4 000 publikácií, znamená to, že na splnenie plánu stačí, aby v 5 knižniciach pribudlo po jednom exemplári každej z nich, a to by bolo asi trochu málo. V rámci ochrany pamiatkového fondu je zase naplánované vydanie 8 100 rozhodnutí a stanovísk. Charita zase zabezpečí sociálne služby pre 626 osôb. Neviem, dámy a páni, aký je zmysel týchto odboka vypálených čísel. Charita, veď všetci dobre vieme, sa pri čísle 626 nezastaví a bude pomáhať tým, ktorí to potrebujú, pokiaľ jej budú sily stačiť, a pamiatkári si do decembra nedajú ruky tiež za chrbát, ak poradové číslo 8 100 dajú nejakému spisu v októbri. Z tejto metodiky na mňa dýcha minulosť, keď sa od divadla napr. celkom vážne žiadalo, aby uviedlo trebárs potrebu nových tenoristov či sopranistiek o 10 či 20 rokov. Ani vtedy autorov takýchto "prognóz" nezaujímalo, aký repertoár by približne chcelo divadlo uvádzať či nebodaj aké sú jeho umelecké ambície, a už vôbec sa neskúmalo, či umelecké výsledky divadla sú také, že je predpoklad, že ešte tie dve desaťročia vôbec bude jestvovať, dôležité bolo naplánovať sopranistky, nie som proti tomu, používať túto metodiku tam, kde má zmysel a kde sa môže oprieť o relevantné vstupné údaje. Vieme, koľko ľudí je u nás sociálne odkázaných, vieme, koľko máme dôchodcov, koľko a akých dopravných či iných stavieb chceme vybudovať. No načo je komu informácia, že za 625 mil. vyčlenených na divadlá a divadelnú činnosť daňový poplatník získa ponuku 1 200 predstavení a o 5 % viac sprístupnených informácií v systéme WIN/ISIS? Pritom nejde skutočne o halušky, veď daňového poplatníka jedno predstavenie štátneho divadla vyjde na vyše pol milióna. Prečo však nikoho nezaujíma aspoň to, či tie predstavenia budú kvalitné, a teda vypredané? Prečo sa nik pri definovaní zámerov a cieľov programov a podprogramov nezaoberá napr. aj tým, že z verejných zdrojov popri ambicióznych a umelecky náročných projektoch rovnako štedro podporujeme aj uvádzanie bulvárneho a rýdzo komerčného repertoáru? Ekonómom je to asi kus ako kus. Ale, prepáčte, ja predsa len vidím istý rozdiel medzi titulmi typu, a teraz citujem názvy oficiálnych prestavení v jednom nemenovanom divadle, Všetko sa posralo, Donaha, Blbec na večeru. A porovnávam tieto predstavenia, čo sa týka istej finančnej dotácie, aj napr. s Aidou a Krútňavou. Alebo napr. môžete to takto porovnať so Ženským zákonom a Faustom.
Takýchto prímerov by bolo iste veľmi veľa. Rovnako a podobne by som mohol pokračovať ešte dlho, no nemalo by to asi zmysel, veď sivá eminencia tohto parlamentu, zvaná Koaličná rada sa už dohodla, že tento rozpočet je ten najlepší zo všetkých možných, a podnikla príslušné kroky, aby ste s ním v potrebnom množstve súhlasili. Napriek všetkému si vám však dovolím navrhnúť niekoľko drobných korekcií dokumentu, ktorý máme pred sebou.
Pozmeňujúci návrh 1. Z menovitého zoznamu individuálnych kapitálových výdavkov na rok 2005 navrhujem vymazať položku 07F0109 Novostavba Slovenského národného divadla vo výške 18,168 mil. Sk a prostriedky použiť takto: o 10 mil. Sk navýšiť transfer obciam a vyšším územným celkom s účelovým určením pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, ktoré z finančných dôvodov inak bude musieť zrušiť Prešovské divadlo, ktoré patrí pod VÚC, to znamená zrušiť orchester, zrušiť sólistov, zrušiť zbor, zrušiť balet, proste zrušiť celú spevohru, ďalej, sumu 8,168 mil. Sk presunúť do programu 07701 Poskytovanie vysokoškolského vzdelávania účelovo na základnú rekonštrukciu Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, ktorá pôsobí v priestoroch nedôstojných vzdelávacej inštitúcie.
Pozmeňujúci návrh 2. Navrhujem v programe 06K06 Štátne objednávky výskumu a vývoja na podporu odvetvovej politiky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky - prioritné problémy kapitoly Ministerstva kultúry Slovenskej republiky riešené formou štátnych objednávok - zmeniť ukazovateľ II na ukazovateľ V a vyčleniť ich na riešenie konkrétnych úloh definovaných v správe skupiny európskych expertov pod vedením Francisa Denela k Národnej správe o kultúrnej politike. Súčasne navrhujem posilniť plánované zdroje v programe 06K06 o 2 mil. Sk presunom z programu 08T01 Koncepcia kultúrnej politiky, riadenie a koordinácia programov.
Na záver mi dovoľte, aby som z tohto miesta vyzval kultúrnu obec, teda riaditeľov inštitúcií, občanov Slovenskej republiky, všetkých tých, ktorým leží na srdci istý symbol národnej identity, ktorým leží na srdci novostavba Národného divadla ako istá inštitúcia, ktorá v budúcnosti môže prispievať balíkom peňazí do rezortu ministerstva kultúry, aby sa vyjadrili k počinu vlády Slovenskej republiky predať túto inštitúciu tak, že do dnešného dňa nie je jasné, čo v tejto budove bude, ako sa bude na tejto novej budove Slovenského národného divadla podieľať Slovenské národné divadlo, ako v nej bude hrať, ako v nej bude hrať Opera, ako v nej bude hrať Činohra, ako v tejto budove bude existovať prevádzka, čo vôbec v tejto budove bude a aký účel v budúcnosti táto budova podľa súčasnej vlády má mať. Táto budova bola stavaná v prvom rade preto, aby cez túto budovu boli zarábané peniaze do rezortu ministerstva kultúry. Dnes táto budova nepatrí už ani len ministerstvu kultúry. Ja skutočne vyzývam celú kultúrnu obec, aby sa k tomuto problému postavila čelom a aby dala jasne najavo, čo si o tomto, neviem, ako to nazvať, aby som bol slušný, tzv. niečom tejto vlády, myslí. Ďakujem za pozornosť a prajem príjemný deň. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia traja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, myslím, že každý, kto počúval s pozornosťou vystúpenie pána poslanca Jarjabka, musí takmer s ním súhlasiť. Je skutočne žalostné, že táto vláda ide predať takú investíciu dlhoročnú na Slovensku, ako je budova nového Národného divadla.
Plne súhlasím s návrhom pána poslanca, aby v prípade predaja 18. mil., ktoré sú ešte v rozpočte na túto stavbu, bolo presunutých do tých kapitol, ako on navrhol. Je žalostné, že súkromník ide dofinancovať túto budovu a vyjadruje sa pre tlač, že tam bude organizovať kongresové centrá a tak ďalej, teda bude zarábať na tejto budove, na jej prevádzke, a slovenská vláda si nevie predstaviť alebo dopočítať, že sa môže na tejto budove skutočne zarobiť.
Naviac, vôbec ju a ani, žiaľ, túto ctenú snemovňu nezaujíma, čo bude s Národným divadlom. Keď sa zostavoval program, navrhla som, aby do programu bola zahrnutá správa ministra kultúry, aká je predstava o prevádzkovaní Slovenského národného divadla a jeho financovaní v novej budove Národného divadla. Poslancov tohto parlamentu, zástupcov ľudu vôbec nezaujíma, aká bude prevádzka, aké bude to financovanie, pretože vládna koalícia hlasovala proti tomu, aby takáto správa bola zaradená. Vážení, veď to je na zaplakanie, že v kultúrnom národe... (Prerušenie rečníčky časomierou.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jaduš.
J. Jaduš, poslanec: Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ako Prešovčan sa postavil za návrh pána kolegu Jarjabka čo sa týka transferu financií pre prešovský orchester, pre prešovskú spevohru, treba povedať, že divadlo netvoria múry, ale predovšetkým ľudia, umelci. A na obranu ak by som mal povedať nejaké podporné stanovisko, tak treba povedať, že aj prešovská spevohra bola úspešným kolektívom, ktorý aj v minulosti dokázal zarobiť peniaze, ktorý nás dokázal významne reprezentovať na pódiách, na scénach západnej Európy. A je tým zborom a tou zložkou Divadla Jonáša Záborského, ktorá si zaslúži aj z historického hľadiska aby bola zachovaná. Keď vyšší územný celok preberal divadlá v Prešove, musel urobiť zásadné organizačné zmeny. Napriek tomu, bohužiaľ, tie finančné prostriedky nestačia. Takže ak budete takí láskaví, tých 10 mil. nie je suma, ktorá zloží rozpočet a zachráni novostavbu Národného divadla. Buďte takí láskaví, podporte tento návrh, podporte to, čo predniesol pán kolega Jarjabek. Ďakujem vám veľmi pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Džupa.
K. Džupa, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda Národnej rady. Pripájam sa hlavne k časti pána poslanca Jarjabka, ktorú venoval Národnému divadlu. Chcem pripomenúť, že Národné divadlo je len jedno, symbolikou, ktorá z toho vyplýva, so všetkým, čo k tomu patrí. Počuli sme už kdejaké komentáre, zdôvodňovania, akým spôsobom vlastne Národné divadlo sa predpokladanou transformáciou zachráni, akým spôsobom bude ďalej fungovať a bude ho čakať významný posun dopredu. Zatiaľ, žiaľbohu, musíme konštatovať, že sa tak nedeje a vízia, prognóza nie je vôbec optimistická. Bojíme sa hlavne o to, aby sme nenaplnili slová, ktoré som počul na jednom mítingu, že toto divadlo, Národné divadlo v Bratislave prežilo katastrofy, záplavy, vojny, prešlo tisícročie, stáročiami, ale neprežije transformáciu. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na faktické poznámky chce reagovať predrečník, pán poslanec Jarjabek. Máte slovo.
D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem pekne. Ja sa len chcem poďakovať všetkým, ktorí sa zapojili do diskusie k tejto téme, a verím, že je to len začiatok, všetkým tým, ktorým problematika živej kultúry na Slovensku nie je ľahostajná a ktorým leží na srdci nielen súčasný rozpočet, ale aj istá filozofia a perspektíva budúcnosti tohto štátu. Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: O slovo požiadal podpredseda vlády a minister financií. Nech sa páči, máte slovo.
I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne. Vážený pán poslanec, ja som pôvodne chcel reagovať až po skončení celej rozpravy k rozpočtu, ale nedá mi, aby som k tejto jednej téme nezareagoval hneď, keďže vyvolala aj diskusiu a asi je potrebné reagovať začerstva.
Chcem vás ubezpečiť, že mi leží na srdci aj slovenská kultúra, aj Národné divadlo. A práve preto, že mi leží na srdci slovenská kultúra a Národné divadlo, presadzujem to, čo presadzujem.
A dovoľte mi len veľmi stručne a vecne práve k tým základným veciam, ktoré ste vy povedali a pomenovali. A povedali ste to veľmi emocionálne, veľmi presvedčivo, ale zároveň podľa môjho názoru v rozpore s realitou, v zásadnom rozpore s realitou.
A to podstatné, čo ste povedali, vyjadrím sa k tomu. Po prvé ste povedali, že Národné divadlo, ale mali ste na mysli nie Národné divadlo existujúce, historické Národné divadlo, ale rozostavanú stavbu, je symbolom národnej identity. Dovolil by som si s tým nesúhlasiť. Ja tú rozostavanú stavbu nepovažujem za symbol národnej identity, považujem ju za rozostavanú stavbu, ktorá mala podľa pôvodných predpokladov, keď sa začala stavať, slúžiť ako Národné divadlo.
Povedali ste, a to je ešte aj z ekonomického hľadiska závažnejšie, podľa mňa mylné tvrdenie, že novostavba Slovenského národného divadla mala slúžiť ako možný zdroj príjmov pre slovenskú kultúru. A ja tvrdím, že je to úplne a presne naopak. Je to úplne a presne naopak preto, že zásadný problém tej novostavby ani tak nespočíval v nákladoch na dostavbu a faktom je tam ten odhad, ako ste povedali, že by mala stáť tá dostavba zhruba 800 mil. až 1 mld. korún. V zásade, áno, aj také čísla sme mali k dispozícii. Ale problémom tej budovy je to, že ročné prevádzkové náklady mali byť 800 mil. korún. Ročné prevádzkové náklady z tejto budovy mali byť 800 mil. korún, samozrejme. vrátane odpisov, čo znamená, že by táto prevádzka tejto budovy, veľmi drahej, veľmi veľkej, nezmyselne riešenej, pohlcovala značnú časť zdrojov, ktoré štát z verejných prostriedkov dáva na kultúru. A teda táto budova by neprinášala žiadne dodatočné zdroje do slovenskej kultúry, ale naopak, by pohlcovala významnú časť zdrojov, ktoré do slovenskej kultúry idú.
Zároveň je pravda, že je potrebné rekonštruovať existujúce priestory, a je pravda, že ak Slovensko má Národné divadlo, a Slovensko má Národné divadlo, ktoré je symbolom identity Slovákov a občanov Slovenskej republiky, tak to je historická budova Národného divadla, ktorú je potrebné rekonštruovať. A okrem teda dostavby tej novostavby, ktorá je riešená tak nešťastne, ako je riešená, v obrovských prevádzkových nákladoch každoročne je potrebné investovať aj do tejto budovy.
A faktom je a oprávnene nás môžete kritizovať, že sme zrejme prišli neskoro s tým zásadným riešením. A ja som ale presvedčený, áno, prišli sme s ním neskoro, ale keď som sa stal zodpovedným za slovenské verejné financie, tak sme sa tým začali seriózne zaoberať a prišli sme k presvedčeniu, že je neudržateľným a nereálnym riešením aj mať dosť prostriedkov na dostavbu historickej budovy a historických budov, aj dostavať Národné divadlo, tú novostavbu podľa pôvodných predstáv a potom to vedieť všetko aj ufinancovať. A dokonca aj z hľadiska potreby novej kapacity to nebolo účelným riešením.
Takže to, čo sa snažíme teraz vyriešiť a keď vy ste povedali aj svoje číslo ďalšie, že tá budova má podľa vás reálnu hodnotu 8 až 10 mld. korún, no dovoľte, aby som povedal, že to považujem za absolútne, ale absolútne mnohonásobne premrštený odhad. Hodnota je to, čo je trhová hodnota. (Hlasy z pléna.) No isteže, no isteže, no isteže. A pri každej rozostavanej stavbe, pán poslanec, samozrejme, je to tak. Mohli by sme hovoriť, že, samozrejme, ak máme historickú budovu, ktorá má aj iný rozmer, ako je ten komerčný, tak môžeme hovoriť aj o inom. Ale tu ide o rozostavanú stavbu, ktorá je tak dlho stavaná, ako je stavaná. A je stavaná s takým nešťastným riešením, ktoré znamená enormné prevádzkové náklady. Preto hľadáme spôsoby, akými by sme mohli túto stavbu dostavať bez potrebných dodatočných zdrojov z verejných financií, ktoré by obmedzovali výdavky na iné použitie aj v oblasti kultúry, a zároveň najmä ale také, ktoré by umožnili čo najviac zlacniť prevádzku tejto budovy a kládli čo najnižšie nároky na prevádzkové náklady.
To podstatné, a uzavriem to tým znovu, je presne naopak, ako ste povedali. Povedali ste, že ak by sa tá budova dostavala, tak ako pôvodne bola projektovaná, tak by znamenala možný zdroj príjmov pre slovenskú kultúru, je to presne naopak, pán poslanec, znamenala by, že každoročne stovky miliónov korún by plynuli na prevádzku tejto nezmyselne riešenej a drahej budovy a plynuli by, samozrejme, z kultúry, pretože ten celkový objem zdrojov by sa zrejme enormne nenavyšoval, keďže tá konkurencia pri výdavkoch zo všetkých rezortov tu vždy bola a vždy aj bude. Ďakujem pekne za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa hlásia traja poslanci, takže pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Čaplovič a pán poslanec Jarjabek. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami.
Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. V prvom rade, pán minister, by som chcela oceniť, že už nehovoríte, keď nesúhlasíte s názorom svojho diskutujúceho partnera, že klame, že hovorí v rozpore s realitou. Čiže to oceňujem. Ale ďalej nemôžem s vami súhlasiť, keď tak jednoznačne vravíte, že by tá budova nemohla slúžiť ako zdroj pre kultúru. Ako je to možné, že súkromník, ktorý do toho investuje, si robí projekt a s ním sa netají, že to bude preňho dobrý biznis? Tak pre súkromníka to je biznis a my to nevieme tak zmanažovať, aby to aspoň pokrylo prevádzkové náklady? A stále nemáme zodpovedané, aké budú, aké sú v zmysle zmluvy náklady finančné na prevádzku a na pôsobenie divadla v týchto priestoroch. Až bude interpelácia, tak popri ministrovi kultúry dám túto otázku v rámci interpelácií aj vám. A potom si to porovnáme, či skutočne vaše výpočty budú s realitou súladné, pretože ja si myslím, ak bol záujem o túto budovu, je to možné spojiť aj s manažérskymi projektmi, len treba dobrých manažérov, lebo tu nejde o to, že štát je zlý vlastník. Štát dá tam zlých manažérov, to je podstata. Čiže táto budova by mohla zarábať aj na kultúru.
A ďalej, ja si myslím, že otázka tej budovy, to nie je len kopa tehál, ako ste sa asi vy vyjadrili, ale má to pre slovenský národ určitý symbol.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Čaplovič.
D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem. Pán podpredseda vlády, ja neviem, tie vaše odhady, tých 800 mil. na prevádzku ročne, ja poznám iné. Možnože tieto odhady idú od pána Ruska, ministra hospodárstva a podpredsedu vlády. Tie analýzy ľudí, ktorí ich robili, sú percentuálne ďaleko nižšie, ako ste vy hovorili, že na prevádzku treba 800 mil. korún ročne. Pred pol rokom sme mali spoločné stretnutie v našom výbore, tam ste hovorili o okolo 400 mil., teraz už hovoríte o 800 mil., pardon, tak sa naozaj držme konkrétnych čísiel a o nich presne hovorme.
Druhá vec. Viete, terajšie Slovenské národné divadlo je mestské divadlo. To hovorím vám priamo, to hovoria historici. To bolo postavené ako mestské divadlo a dnes priestorovo, funkčne nevyhovuje kvalitným predstaveniam. A to hovoria bratia Dvorskí, to hovoria ďalší, že preto vlastne by chceli do tejto novej budovy ísť, aby im to vyhovovalo po všetkých stránkach. Teraz sú to stiesnené pomery, nie sú kvalitné tie pomery, aby mohli byť funkčné skutočne podľa európskeho štandardu, lebo sú tu i európski speváci, európski operní speváci, ktorí by vedeli takto v Bratislave pôsobiť. Čiže, myslím si, mali by sme ísť tou cestou susedného českého vzoru, áno, dostavali budovu Národného divadla na Národní třídě a súčasne Divadlo Josefa Kajetána Tyla, ktoré dobre poznáte, v tomto období, po roku 1989, dobudovali a prestavali. A je mestským divadlom Prahy. Čiže by sme mali takýmto spôsobom uvažovať do budúcnosti aj v Slovenskej republike. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek.
D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, k tomu, čo ste povedali, chcem dopredu povedať, ja si vás nesmierne vážim a skutočne verte mi, absolútne nič osobného nechcem povedať. Ale z toho, čo ste povedali, je pre mňa absolútne jasná jedna vec. Vy to nemáte vôbec vymyslené, vy improvizujete, vy viete len, že to chcete predať. Prečo? To je druhá vec. Keby sa to neoplatilo predať, pán minister, tak by ste to nepredávali. Totižto tá rozostavanosť toho divadla, toho priestoru je taká, že keď sa my dvaja dohodneme a ja dostanem od vás poverenie, tak za tri mesiace ja vám tam v tej budove zorganizujem veľký koncert. Tá rozostavanosť je taká, že sa tam dá skúšať o dva týždne, taká je pravda, pán minister, v tomto. A to divadlo skutočne by na seba mohlo zarábať. A určite aj vy viete ako by sa to dalo, len, bohužiaľ, tá teória, ktorú vláda prijala, je iná. Zase nebudem tuná polemizovať, z akých dôvodov je to. Existuje prevádzka divadla, ktorá je vymyslená. Nie nadarmo roky a roky pracovali manažmenty divadiel. A takto sa tá správa podávala a zdokonaľovala. Len ide o to, či vôbec vy máte záujem o takúto prevádzku, lebo naozaj to divadlo ako divadlo je šperk v európskom priestore aj z hľadiska prevádzky. Ona môže byť drahá v tejto chvíli pre vás, pokiaľ sa tam nič nedeje, ide o to, čo sa tam bude diať a kto bude brať peniaze z toho, čo sa tam bude diať. Ale takto z toho nebude brať peniaze nikto, iba nejaká súkromná firma, ktorú bude financovať rozpočet. To je na tom ten paradox, ktorý totálne nie je možné v tejto chvíli akceptovať. Veď skutočne treba vymyslieť v prvom rade prevádzku. A ona je vymyslená. Keď si nájdete desať minút na kávu, veľmi rád aj spolu s tímom svojich poradcov vám to vysvetlíme.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán minister, nech sa páči, máte dvojminútový limit na reakciu.
I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Áno. Ďakujem pekne. Ja si naozaj teraz nie som úplne istý, či to číslo, ktoré som spomenul, bolo to isté, ale každopádne sú to stovky miliónov korún. Ja som dnes nebol pripravený debatovať na túto tému. Proste sú to stovky miliónov korún prevádzkových nákladov ročne, ktoré jednoducho by kultúra musela dávať.
A k tým vašim otázkam, prečo teda to nemôže štát tak zorganizovať, aby to bolo návratné, aby to niečo dávalo. Je to prvé preto, že, tak ako je to postavené, to návratné byť nemôže. Aj preto tam treba investora, ale súkromného investora, lebo je dokázané, či sa nám to páči alebo nepáči, že súkromní investori keď niečo manažujú, do niečoho investujú, tak je oveľa, oveľa rádovo väčšia šanca, že to návratné bude, ako keď je niečo štátne. (Reakcia z pléna.) No áno, no áno, no keby to tak nebolo, tak tu máme prekvitajúci komunizmus a nemusel byť November 1989, ale nechajte ma dohovoriť, pán Jarjabek.
A čo sa týka druhej veci. Tá investícia nemôže byť návratná, ak nebude súčasťou komplexu veľkých investícií. A aj preto vlastne sa hľadá investor a žiaden iný by sa nenašiel, ktorý do toho zainvestuje nielen v rámci divadla, nielen to dokončí v predchádzajúcom projektovo, tak by to návratné nebolo nikdy, ale aj že urobí zmenu a rekonštrukciu toho projektu tak, aby bol aj komerčne využiteľný v širšom priestore v rámci väčšej investície v tom prostredí, ktoré tam je. A to sú zase ekonomické veci. Ja netvrdím, že sa nevyznáte v kultúrnych záležitostiach, pán poslanec, ale som presvedčený, že z ekonomického hľadiska, ak by tá investícia bola dokončená, tak ako bolo naprojektovaná, by to bolo pre slovenskú kultúru zlé riešenie, pretože by jednoducho spotrebovávala obrovské množstvo zdrojov, o ktoré by menej potom dostávala iná kultúra a iné kultúrne ustanovizne. To je proste fakt, ktorý nikto nevyvrátil. A boli sme na spoločnom rokovaní s kultúrnou obcou a tieto argumenty tam zazneli a nikto ich nevyvrátil. Nikto ich nevyvrátil. (Ruch v sále.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec, na rečníka, ktorý reaguje na faktické poznámky, nie je možné reagovať.
Takže ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Brestenská. Nech sa páči.
B. Brestenská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som trošku išla od tej kultúry do oblasti vzdelávania a predniesla tiež niektoré námety a názory, hlavne odpočet. Každý rok tu v parlamente máme skutočne veľmi dobrú, by som povedala, atmosféru z hľadiska toho, že máme záujem využiť kapacity vzdelania našich mladých ľudí a že teraz vždy boli navýšené prostriedky v rámci projektu Infovek od roku 2000 tu v parlamente. Takže pokladám si za veľmi dôležité, že teraz všetci dostávate tieto pohľadnice z tých škôl, ja som ich dostala asi 250, keď som si ich počítala do dnešného dňa. Tie deti kedysi snívali, čo budú robiť, keď budú mať počítače. A dneska to už robia, ale nie ešte vždy ich učitelia vedia čo s tým a tak ďalej. Takže myslím si, že tieto milé a pekné výtvory detí sú aj vizitkou toho, že doteraz čo sme investovali financie, boli veľmi dobre investované.
Ja som si dovolila urobiť taký filozofický vstup, že zažívame vlastne takú rekapituláciu toho, o čom je vzdelanie. Keď si pozriete civilizačné vlny, ktoré prebiehali, tak posledná tá informačná civilizačná vlna beží 35 rokov, kde zdrojom sú nie už, ako predtým boli, fosílne palivá a plodiny a domáce zvieratá a zver a plody, ale informácie, a charakterom práce nie sú svaly, ktoré kedysi človek musel viac použiť, a hlavne lovenie a chovateľstvo a pôda, ale začínajú ním byť manažmenty a informačné technológie. Sú skutočne charakterom dnešnej civilizačnej vlny.
Komunikácia v čase. Dovolím si tiež asi len tak prebehnúť to, 552 rokov je od objavenia kníhtlače Gutenbergom, 140 rokov je od prvého bezdrôtového prenosu hlasovej informácie, od prvej rádiotelegrafie, kam zaraďujeme známeho nášho Murgaša, 120 rokov je od spustenia prvej verejnej telefónnej ústredne v Bratislave, v dnešnom Grasalkovičovom paláci, 35 rokov je odvtedy, keď začali komunikovať medzi sebou štyri počítače prvé, a len 20 rokov je od vzniku internetu a komunikujú tak vlastne milióny ľudí denne.
Vzdelávanie v čase. Pred niekoľko sto rokmi každý, kto vedel čítať a písať, bol pokladaný za vzdelanca. Pred 50 rokmi maturita bola cestou k lepšiemu zamestnaniu a spoločenskému postaveniu. Dnes maturita sa stáva nutnosťou na uplatnenie sa na trhu práce a vysokoškolské vzdelanie je požadované stále vo väčšom počte firiem a spoločností v transformujúcej sa ekonomike. Úspešná ekonomická prosperita štátu a osobná úspešnosť si vyžaduje dneska celoživotné vzdelávanie.
Často počujeme o znalostnej ekonomike a o znalostnej spoločnosti. V Európskej únii, sme členmi Európskej únie, sú jasne definované, ide o Lisabonskú stratégiu, kde znalostná spoločnosť a ekonomika sa chápe tak, že vytvára a používa a prispôsobuje si vedomosti a znalosti s cieľom zabezpečiť konkurencieschopnosť každej krajine. Ľudia potrebujú prístup k vzdelaniu a rôznym formám tréningu. Dneska už to nie je tak, že dokončím si základnú, strednú alebo vysokú školu, a tým som ukončila svoje vzdelanie, dneska je to jednoznačne o tom celoživotnom vzdelávaní a napĺňaní tých ekonomických a sociálnych cieľov.
Dovolila som si urobiť takú trošku grafickú paródiu. Znalostná spoločnosť na Slovensku, ja si myslím, keď sme vstúpili do Európskej únie, je odpoveďou na otázku, či vieme v Európskej únii hádzať lopatou alebo robiť manažérov. Prípravné štáty majú tam ten balíček, čo bocian nesie euro. A myslím si, že my by sme mali patriť medzi tie pripravené štáty, ktoré budú vedieť tie zdroje Európskej únie využiť pri vybudovaní tej znalostnej spoločnosti. Podnikateľská komunita si vyžaduje pracovnú silu, ktorá je schopná prispôsobiť sa meniacim potrebám, pokrývať rôznorodú zodpovednosť a schopná prijímať rýchle a kvalitné rozhodnutia. To bude určujúcim faktorom, to znamená, cieľ systému vzdelávania v našej krajine by mal prispieť k dosiahnutiu strategického cieľa rastu zamestnanosti a makroekonomickej stability udržaním súčasnej úrovne verejných zdrojov a zlepšením prepojenia systému vzdelávania a dopytu po kvalifikáciách potrebných pre hospodárstvo Slovenskej republiky. Je to zase len paródia na to, keď si uvedomíme, že celá tá ekonomika je o inovačných procesoch a konkurencieschopnosti. Nemôžeme zostať prezentovaní, tak ako Slováci sú mnohokrát prezentovaní a stále sa s tým stretávame, že sme tí ľudia v tých krpcoch alebo v tých krásnych krojoch, my musíme byť ľudia, ktorí naozaj využijú svoj vedecký a poznatkový potenciál.
Dovolím si teraz povedať tiež o odpočte o Infoveku. A nazvala som si to slovami, že Slovensko vyrástlo vďaka Infoveku. Súvisí to s tým, že keď si dneska pozriete, ja si každý rok robím monitoring na webe, akým spôsobom sa odzrkadľuje, keď si zadáte do vyhľadávačov slovo Infovek, ako to stúpa. Prvý rok okolo 100 až 500 dalo sa vyhľadať informácií, druhý rok to bolo okolo 1 000, postupne to rástlo. Teraz som si posledne pozrela pár dní, asi dva dni predtým, než som si pripravila túto prezentáciu v nedeľu, koľko vyhľadať sa dá informácií na internete o Infoveku. Tak je to do 50 000. Myslím si, že je to dosť veľký ukazovateľ, ktorý hovorí o tom, že tento projekt je veľmi schopný, že aktivizujú sa školy a že tie výstupy, ktoré sú tam, sú veľmi cenné a prinášajú veľkú zmenu.
Financovanie projektu jednotlivé roky, ktoré bežalo, máme tuná znázornené. Posledne sme tak mali 420 mil., na tento rok je na to v rozpočte plánovaných 332 mil. Myslíme si, že nie je to dostačujúce na tie ciele, ktoré dneska veľmi dobrým nábehom začali sa realizovať v projekte Infovek, a treba tento projekt dotiahnuť práve cez ľudské zdroje a teraz cez obsah.
Len stručná zase bilancia toho. V roku 1999 sme mali 79 bodov, prvý pilier vybudovania tej infraštruktúry, v roku 2004, možno povedať, máme 3 482 bodiek, to znamená 3 480 škôl, vybavených počítačmi a pripojených na internet. Posledné pripájania bežia práve teraz v decembri. To znamená, že skutočne prvý pilier je urobený v infraštruktúre vďaka aj štátnym prostriedkom, ale aj súkromnému sektoru, ktorá je v súčasnosti vybavená. Čo to znamená? Infraštruktúra na školách znamená, že projekt Infovek dodal 12 000 počítačov a prišlo 22 000 počítačov v rámci projektu Počítače do škôl. Na školách máme teraz 34 000 počítačov a máme dnes nie 90 žiakov na jeden počítač, ale 30 žiakov na jeden počítač. V Európskej únii patríme teraz medzi veľmi slušné štáty, ktoré majú dobrý počet žiakov na počítač. Európska únia má cieľ do roku 2010 mať 15 žiakov na počítač. Aj nám sa to môže podariť pri tomto trende.
Pripojenia školy. To je tiež veľmi dôležité. Tam sa urobili veľké pokroky technologické od modelového pripojenia cez ISDN. Dneska už hovoríme o DSL pripojeniach, ktoré sú najmodernejšie a najrýchlejšie pripojenia. Čiže širokopásmový vysokorýchlostný internet sa dostáva do škôl. To je len na porovnanie.
Keď si to pozrieme teraz na Slovensku, na Slovensku máme 11 % domácností zatiaľ pripojených na internet a najväčší podiel jednotlivých technológií je modemový čiže dialupový. Potom máme ISDN pripojenia, trošku mikrovlnné, trošku káblové, niečo v ADSL, veľmi málo ten širokopásmový internet cez mobilný telefón. A niektorí to nevedia. Čiže školy dneska sa stávajú významnými centrami vysokorýchlostného a širokopásmového internetu kde ľudia môžu chodiť vyhľadávať si tieto informácie, stávajú sa zdrojmi informačnými pre lokálnu komunitu.
Rovnaká štartovacia čiara pre školy. Podarilo sa nám, roky, ktoré realizuje sa projekt Infovek, druhý pilier Infoveku už má edukačný obsah. Tým, že všetky školy boli tohto roku vybavené a pripojené na internet, sme si povedali, má veľký význam. A ďakujeme za práve tie školy, keď si pozriete, píšu krásne veci práve, ako využívajú tento obsah a ďakujú zaň, lebo všetky školy dostali toho roku vďaka financiám, ktoré boli na rok 2004, edukačný balíček, ktorý obsahuje 15 knižných titulov, 34 edukačných CD-ROM-ov, technický softvér a využitie edukačného portálu na internete. To znamená tým pádom sa všetky školy na Slovensku dostali na rovnakú štartovaciu čiaru. Majú infraštruktúru a majú základný edukačný obsah a majú edukačný portál.
Tretí pilier je vzdelávanie učiteľov. Dneska sme v paradoxe, keď môžeme povedať, že deti sú na tom vždy lepšie v tých školách ako učitelia. Tú techniku, ak má byť využívaná, keď dáte deťom, ony ju využívajú veľmi rady, ale keď ju dáte učiteľom, oni majú zábrany a bariéry. V rámci projektu Infovek za päť rokov sme vyškolili zhruba 18 000 učiteľov. Celkovo máme 80 000 učiteľov. Čiže je teraz na nás, či budeme vedieť veľmi efektívne a rýchlo zhodnotiť tie počítače, ktoré sme dali na internet, to znamená investície 2,4 mld., ktoré išli do školstva, alebo či budeme školiť tu ďalších desať rokov a potom zatiaľ tie technológie budú už úplne iné a naozaj to využitie bude, si myslím, málo efektívne, keď hovoríme o efektívnosti.
Ja som si dovolila urobiť takú malú ukážku. To som si ešte neskúšala tuná, ako to pôjde, ale pozrieme si to. Učitelia sa učia v Letných školách. Z tých 18 000 vyškolených učiteľov, môžem povedať, bolo zhruba 16 000 začiatočníkov, ktorí prvý raz sadli k počítačom v Letnej škole, ktorí prvý rok prišli za trest, potom už prišli z radosti. A naozaj bojovali o to, dostať sa na túto školu. Chodia do metodických pedagogických centier, kde sa postupne vzdelávajú, toto beží v Budmericiach a na Ružíne pri Košiciach každé leto 5 rokov, kde sme zistili, že treba učiteľov navnadiť, motivovať, lebo oni budú vytvárať tú atmosféru tej modernej školy, modernej spoločnosti, ktorú chceme tu na Slovensku mať. Títo učitelia práve boli prvé 4 roky tí začiatočníci, tento posledný rok 2004 sme prijali koncepciu tým, že budú všetky školy vybavené, že sme vybrali najšpičkovejších učiteľov a pripravili sme školiteľov, ktorí by mali ísť do terénu a vyškoliť v priebehu 2 rokov, máme projekt, všetkých učiteľov na základy práce s internetom, s počítačmi, zmenou aplikácií týchto technológií do vzdelávania, zmenou vyučovacích metód. Tam vidíte aj učiteľov, máme ich aj mladých, aj starých. Žiaľ, musím povedať, že vysoké školy dneska nedostatočne pripravujú budúcich učiteľov do praxe, aby mali tieto zručnosti, to znamená, prichádzajú tí mladí, čo sú práve absolventi vysokých škôl. Máme tam naozaj fundovaných lektorov, ktorí venujú sa tomu. A padajú bariéry u týchto učiteľov zo strachu z používania týchto počítačov. A môžem povedať, že za týždeň zvládajú výborné veci. Táto škola ukázala, že máme špičkových ľudí, ktorí za 5 rokov vyrástli naozaj z tých učiteľov, sú lídrami v zmene modernej školy, moderných spôsobov vyučovania, prípravy absolventov, ktorí budú konkurencieschopní, a že títo učitelia keď pôjdu do terénu, majú veľkú autoritu a naozaj môžu zmeniť tú situáciu v povedomí v školstve.
Dovolím si zastaviť sa, lebo tam tých ukážok by sme mali hodne, a ideme trošku ďalej. Tento obrázok je nie veľmi čitateľný, ale dovolila som si ho dať do pozornosti. V strede je napísané o škole, štvrtom pilieri internetu, Infoveku ako Otvorenej škole. Od začiatku projekt Infovek mal v kréde, že škola by mala byť centrom lokálnej komunity. Učitelia mali byť digitálni štúrovci, ktorí nielen budú roznášať informačné technológie a vedieť o nich, ale aj hovoriť o športe, o kultúre, o vzdelávaní v tej lokálnej komunite. To je dneska realitou, ktorá môže nastať. Naozaj školy dneska otvárajú sa lokálnej komunite, mnohé z nich, už máme veľa príkladov, to robia s pracovnými úradmi, robia rekvalifikačné kurzy, prijímajú ľudí, ktorí otvárajú naozaj možnosti na to už aj poobede, večer, cez víkendy a tak ďalej a tak ďalej. Základným cieľom je moderná škola. Chceme zmeniť systém, priniesť konkurencieschopné prostredie, aby škola bola autonómna a mala svoju vlastnú tvár. Nie jednotná škola, nie na všetky školy uniformne ide rovnako pripraviť žiakov. Každá škola by mala mať typickú svoju pečať, ktorú do tej oblasti donesie. A motivácia Otvorenej školy je získať doplnkové finančné zdroje čiže viaczdrojové financovanie, projektové financovanie, príprava absolventov pre konkurencieschopnosť a osveta lokálnej komunity.
Nové výzvy, ktoré nás teda čakajú pre budovanie znalostnej spoločnosti. Mali by sme spoločne mať národný program informatizácie regionálneho školstva, stále nám chýba, lebo máme železo, máme drôty. Predpokladám, vyškolíme učiteľov, ale to neznamená, že budeme mať aj modernú školu. Škola, ktorá bude pripravovať naozaj potrebných absolventov pre život a prácu v informačnej spoločnosti, to je podmienka, si myslím, pre šancu Slovenska byť platným členom Európskej únie.
Nový obsah a metódy vzdelávania, podpora IKT. Máme na ministerstve školstva Kurikulárnu radu, ktorá, žiaľ, je zriadená, ale nič neurobila zatiaľ. Pred ňou stojí výzva urobiť ten nový obsah a metodiku vzdelávania.
Koncepcia celoživotného vzdelávania, kariérneho postupu učiteľov tiež nám veľmi chýba. Robí sa na nej, ale treba naozaj urobiť veľmi rázne už záver tohto a pripraviť princípy, akým spôsobom bude prebiehať celoživotné vzdelávanie a kariérny postup učiteľa.
Aby sme nehovorili len o vzdelávaní v školách, aj národný program nám chýba informačnej gramotnosti, osveta, zvýšenie pripojenia domácností na internet a cenová dostupnosť informačných technológií. Viete, mnohokrát aj povie učiteľ, aj žiak, že príde zo školy a chcel by si aj doma veci robiť, chcel by sa pripraviť, chcel by komunikovať. Túto šancu mnohokrát ešte nedávame. Tá spoločnosť bude aj o tom, či sa nám podarí aj, aby ľudia bežní v domácnostiach mali tieto technológie a používali ich pre vlastnú prácu, pre skvalitnenie si prípravy, a to nielen pokiaľ ide o učiteľov. V každej profesii sa to dneska už používa a každý rád komunikuje v rôznych situáciách, keď má možnosti. Nato bude treba pripraviť legislatívny rámec pre podporu informatizácie spoločnosti a školstva. Teraz je práve pripravený vlastne odpočet Lisabonskej stratégie, kde Slovensko dáva víziu, aký spôsob by mal byť, záleží na nás, naozaj ako v priebehu dvoch rokov sa nám podarí, to znamená aj pre budúci rok, aj ten ďalší rok, východiská pripraviť pre informačnú spoločnosť vedomostnú a naozaj pripraviť aj odpočet si do volieb.
Chcem vám ukázať len príklady, také obrázky, teraz len veľmi rýchlo. Základná škola s Materskou školou Trenčianska Turá, to je maličká škola v maličkej obci. Pripravili nový program vzdelávania, pozrite sa. Na diaľnici malé deti, chlapci, zriadili odťahovaciu službu, políciu a čerpaciu stanicu. Z lega pomocou počítača robia takéto projekty ďalšie. V obci je podnikateľská činnosť, kde môžete niekoho zamestnať, výroba plastových okien, parkiet, dlaždíc a kovovýroba. Dievčatá pripravili projekt o nových miestach v obci, ako by si to predstavovali. Deti malé prezentujú svoje výsledky práce cez počítače pomocou týchto modelov RoboLab svojim väčším žiakom. Deň otvorených dverí keď je, rodičia s deťmi sú v učebni PC. Učí otec syna alebo syn otca? Takto sedávajú v škole a v škole robia, taktiež na počítači pre všetky generácie. A takto babičky vravia: "Ako je to pani suseda? Miška poslúcha?"
A toto sú vlastne aj nové výzvy. Dneska už máme triedy, kde študenti sa naozaj učia, ale ich zatiaľ nie je dosť, lebo tých učiteľov nemáme dosť pripravených modernými technológiami. Každá škola má mať svojho správcu informačných technológií. Projekt máme naozaj, aby každá škola mala vyškoleného človeka, ktorý sa bude o tie technológie starať, a každý učiteľ má získať základnú gramotnosť a schopnosť využívať informačné technológie ako vyučovanie.
Chcem vás preto požiadať vážené dámy a páni, aby ste podporili to, že by sme v priebehu dvoch rokov mali vyškoliť 80 000 učiteľov základných škôl, ktorí by získali v rámci kariérneho postupu prvý certifikát práve k tejto gramotnosti, ktorá, si myslím, je veľmi dôležitá preto, aby sme mohli hovoriť o zmene tradičnej školy na modernú školu. V 250 školiacich centrách to chceme zariadiť, kde máme pripravených 600 školiteľov. Na Slovensku školy sa uchádzajú byť tými centrami. Pre ne je prestíž a česť byť týmito centrami a školiť práve v okolitej lokálnej komunite a otvoriť aj túto lokálnu komunitu verejnosti. Máme dohodnutý štandard, metodiku a merné prostriedky. Bude spracovaný portál, kde by mali prebiehať všetky informácie, kto sa školí, kedy sa školí, za akých podmienok, s akými finančnými nákladmi sa školí. Má to byť transparentný a jasne povedaný projekt s výsledkami. Mal by to byť najväčší pedagogický vzdelávací projekt a výskum, ktorý sa tu na Slovensku za posledné roky urobil.
Preto si dovolím predložiť na záver jednu vetu, čiže pozmeňujúci návrh, kde v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2005 v rámci kapitoly ministerstva školstva navrhujeme navýšiť a viazať 50 mil. na program Informatizácia regionálneho školstva, projekt Infovek.
Práve je tu zdôvodnenie, vzdelávanie učiteľov, projekt, ako je Otvorená škola, a tiež školiace centrá Infoveku.
Tieto výsledky, verím, vás presvedčili, že hovoria o dobre investovaných zatiaľ peniazoch 2,4 mld., ktoré išli do projektu Infovek a že je na nás, či najbližšie 2 roky zhodnotíme tieto hardvér aj drôty aj v tej personálnej príprave a v naštartovaní zmeny prípravy modernej školy pre študentov, ktorí budú úspešní na trhu práce v Európskej únii. Ďakujem pekne.