Úterý 18. ledna 2005

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Brestenská. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok. Pani poslankyňa, máte slovo.

B. Brestenská, poslankyňa: Ďakujem pekne. Počúvala som s pozornosťou doteraz a stále viac sa presviedčam, že je viac emócií, ako ratio tu prevláda. A zvlášť pána kolegu posledného by som sa chcela opýtať, akým právom prezentuje názor celej kultúrnej obce, lebo ja, máme skúsenosti a chodíme aj po východe, myslím si, že toto nie je jednotný názor kultúrnej obce. Myslím si, že aj iné mestá a mestečká majú svoje kultúrne stánky, na ktoré sa tiež nedostávajú financie. A ja si myslím, že je jednoznačné takto ľahko povedať, že všetka kultúra je práve v Bratislave a že táto budova je spása alebo teda určitá záchrana kultúry na Slovensku. Nie som o tom presvedčená. A myslím si, že treba veľmi racionálne zvažovať každý argument. A ja si umelcov vysoko vážim a maximálne robím všetko preto, aby mali svoje scény, ale treba aj vidieť tú ekonomiku za tým a nehovoriť za všetkých umelcov. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Fajnor s reakciou na faktickú poznámku.

K. Fajnor, poslanec: Veľmi pekne ďakujem pani kolegyni za poznámku. Chcem povedať jednu vec. Ja nechcem rozdeľovať kultúru na kultúru košickú, bratislavskú, nitriansku a tak ďalej. My hovoríme o slovenskej kultúre. A pokiaľ si dobre pamätáte, ja vám chcem povedať takúto maličkosť. Práveže do roku 1989 sme kultúru chápali komplexne, tak sme ju komplexne rozvíjali. Ja teraz poviem príklad. Kto postavil to nové divadlo v Nitre? Bolo postavené do roku 1989. Divadlo v Komárne, vážení, bolo postavené do roku 1989. Čiže jediný, kto mal koncepciu nielen v ekonomike, ale aj v kultúre a v ďalšom rozvoji spoločnosti, bola Komunistická strana Slovenska. Je mi ľúto, že nemohla vo svojom progresívnom počínaní pokračovať. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová bude pokračovať v rozprave.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte mi ešte predtým, než začnem hovoriť, zareagovať na vaše absolútne neadekvátne úsmevy. Je skutočne pravda, že v minulosti tá kultúra vyzerala inak, to je neodmysliteľné a nesporné. A, pán minister financií, vy ste v tej dobe, myslím, aj v zahraničí študovali. Čiže určite vám nikto neublížil z predstaviteľov minulého zriadenia. Preto je veľmi nepríjemné pozerať sa na vás, ako sa arogantne usmievate nad našimi dôkazmi. Prepáčte mi tento exkurz.

Ešte raz, vážené kolegyne, kolegovia, vrátim sa k téme. Pred vianočnými sviatkami, ale hlavne po vstupe do nového roku, ktorý je, mimochodom, aj štátnym sviatkom Slovenskej republiky, keď v hlavnom programe verejnoprávnej televízie nedoznela štátna hymna a nik sa neunúval povedať nám, občanom, oslavujúcim vznik svojho štátu okrem zapíjania Silvestra niekoľko človečenských slov, sa hlavný záujem spoločnosti sústredil na dilemu, ktorú predstavila v osobe ministra hospodárstva vláda Slovenskej republiky: Predáme či nepredáme nedostavanú budovu Národného divadla. A vlastne to nebola ani dilema. Vláda nám oznámila, že štát nie je schopný dostavať a prevádzkovať Národné divadlo. Už to tu odznelo dnes a nielen dnes veľmi veľakrát.

Dovoľte mi vysloviť niekoľko myšlienok k danému faktu. Vopred vás prosím, ctené kolegyne a kolegovia poslanci, aby ste uverili môjmu výroku, že opozícia nie je synonymom nepriateľa. Za náš klub tlmočím, že iba cítime potrebu niečoho, čo bude menej deštruktívne a viac konštruktívne, čo nám občanom bude brať menej toho, na čo sme si zvykli ako na dobré, a čo nám dá viac toho, čo nám chýbalo a čo sme čakali.

So znepokojením si uvedomujeme, že pád berlínskeho múru zvíril veľa prachu a padajúce trosky sa stali súčasťou duchovného zmätku, panujúceho pred koncom minulého i na začiatku nového tisícročia. Štát nie je schopný dostavať a prevádzkovať Národné divadlo, počúvame. To dokazuje, že vôbec nerešpektujete skutočnosť, že vy, t. j. vláda, predstavujete štát, t. j. vy, vláda, nie ste schopní. Snažíte sa úplne o oslabenie úlohy štátu, aby ste na najnižšiu možnú mieru eliminovali svoju zodpovednosť za štát, za Slovenskú republiku. Ale to je, páni a dámy, úpadok demokracie, politický voluntarizmus. Štát sa snažíte redukovať na policajnú a vojenskú funkciu živiac v občanoch len obavy o vlastnú bezpečnosť, postoj mocných, t. j. vlády ku kultúre sa rovná tvorivej atrofii. Kult ducha a rozumu ste zmenili na kult svätosti peňazí. Niet sa preto čo čudovať, že ani predstavitelia kultúry, páni kolegovia, nie sú v odpovedi na otázku, čo s Národným divadlom, jednotní. Triumf fanatického individualizmu a konkurenčného myslenia, redukcie človeka na jeho funkciu producenta a konzumenta tovaru znamená v duchovnom a kultúrnom vývoji spoločnosti krok späť. Človek sa stáva iba štatistickou jednotkou. Jeho odcudzenie, odumretie jedinečnej identity každého z nás je už takmer dokončené. Preto sa nemožno ani pozastavovať nad tým, že na záchranu Národného divadla, kultúrneho stánku a symbolu slovenskej kultúry nevzniklo celonárodné hnutie. Množstvo našich ľudí chráni svoje prežitie už len najstarším biologickým pudom sebazáchovy ako mimikry. Nepremýšľa nad tým, koľko bude v Bratislave divadelných scén. Zaujíma sa, kde čo možno kúpiť vo výpredaji. Nevie, či možno ešte kúpiť knihu slovenského spisovateľa, lebo na ňu aj tak nemá peniaze, nehovoriac o tom, že s veľkými problémami financuje zachovanie svojho zdravia a obdobie staroby. Veľmi ťažké je vysvetliť takému človeku, že kultúrnosť, morálka a dôstojnosť sú najdôležitejšie atribúty slobody. Podujmime sa, prosím, na túto ťažkú úlohu. Pokúsme sa im to vysvetliť, pokým náš národný štát nezmizne ako snehuliak na jarnom slnku.

Teraz k veci úplne, konkrétne. Pán predseda parlamentu, v nedeľňajšej relácii Slovenskej televízie ste vyslovili želanie, a počula som to už aj zo sály dnes, aby diskusia okolo Národného divadla nebola pod vplyvom emócií. Ale emócie, vážení, sú podnetom myšlienok, prepáčte, myslím si, že bez myšlienok nemožno viesť a riadiť štát. Duchovnou eróziou poznačené rozhodovanie o veciach národnej kultúry stráca mravnú príťažlivosť. Takže preto môj možnože emotívnejší úvod.

Nie je možné, aby vo vláde, ktorej predstavitelia majú nadpriemerný intelekt, vzniklo rozhodnutie predať Národné divadlo. Groteskne pôsobí naša vláda pred Sokratovou múdrosťou, na ktorú som si spomenula, že vládnuť majú filozofi. (Hlasy z pléna.) Sokrates je to, skontrolujte si to, pán kolega. Pýtam sa, koľko stojí prevádzka Bratislavského hradu, Prezidentského paláca, parlamentu v porovnaní s plánovanou cenou prevádzky Národného divadla. Neuvažujete náhodou, pán minister financií, že by bolo finančne výhodnejšie predať tieto reprezentačné, ako to vy hovoríte, megalomanské stavby a potom platiť za prenájom zahraničnému investorovi? Ten by možno na začiatok urobil prestavbu podľa svojich plánov a vypýtal by si od nás na to peniaze. Keď sa pred rokom začalo hovoriť o budove Národného divadla, z tohto miesta som sa pýtala, pán minister Mikloš, koľkokrát a ako ste preverovali, či vynaložených 3,5 mld. korún bolo investovaných skutočne do stavby alebo sa niekde časť tejto sumy rozplynula, pekne povedané. Nik na túto otázku neodpovedal.

Vytýkate nám, poslancom za Komunistickú stranu, že tu len kritizujeme a nepodávame žiadne návrhy, kde zobrať chýbajúce peniaze. Dnes už ich tu odznelo dosť. Pokúsim sa trošičku aj ja prispieť k návrhom. Napr. suita hovorcov a pomocníkov, bez ktorej, ako sa zdá, sú súčasní vládni činitelia nemožní, neschopní, inak by ich totiž toľkých ani nezamestnávali, je zbor figúrok parazitujúcich na štátnom rozpočte. Skúsme vybrať alebo menovať takých politikov, ktorí budú vedieť sami pracovať tak, ako súkromní podnikatelia, predstavitelia veľkých firiem vo vyspelej Európe, ktorí nielenže nemajú tento štáb, ale ani prepychové autá služobné, ani osobných vodičov, jazdia na svojich autách, šoférujú si ich sami a potom si vyúčtovávajú iba náklady. V slovenských pomeroch sa pýtam, načo má premiér ministrov, ak potrebuje x poradcov na riadenie štátu, a načo sú na ministerstvách stovky odborníkov, nechcite, aby som ich povedala v úvodzovkách, ak ministri zamestnávajú tzv. poradcov. Čo keby skúsila vláda v budúcnosti rešpektovať záväzky vlastných predchodcov, aby 6-miliardový dlh štátu nenarástol na takmer 25 mld.? Pán minister financií, týka sa to hlavne vás. Nezdá sa mi, že pri tomto máte ešte pocit, že sa vám chce usmievať. Nechcela som byť impertinentná, ale inak sa to nedá.

Minister hospodárstva sa v médiách ohradzuje, že o predloženom variante predaja Národného divadla, resp. jeho úlohe, ktorú má v predaji zohrať, rozhodla vláda pred rokom. Ako je možné, že sa doteraz nikto neozval? Ako možno zdôvodniť, že sa o tomto rozhodnutí verejnosť, ale i parlament dozvedá až teraz? Vážení, čím viac sa skrýva pravda pred svetlom, ako o tom svedčia dejinné skúsenosti, tým viac je možností na prechmaty. Ale prv, ako sa to vysvetlí, politickej kultúre a duchovným hodnotám sa zasadí ďalekosiahly úder, ktorého riešenie trvá oveľa dlhšie ako vysvetľovanie.

Musím priznať, že napriek tomu, že medzi silou a múdrosťou u nás nepanuje harmónia, napriek tomu, že vláda obyčajne patrí silným, no, žiaľ, nie vždy múdrym, nedeľňajšia beseda pri televíznom stole "O 5 minút dvanásť" vyznela pozitívne na účet Národného divadla. Vo veľmi priaznivom svetle sa prezentovali štyria predstavitelia parlamentnej koalície i opozície, páni Hrušovský, Bugár, Veteška a Čaplovič. Potvrdili, že parlamentári alebo predstavitelia parlamentu nemajú ešte otázky zachovania kultúrnej identity Slovenskej republiky zatienené tlakom osobných ambícií. Táto beseda bola náznakom toho, že ideu, myšlienku zachovania kultúry pre ďalšie generácie ešte nezničili celkom filtre a izolátory bezduchého pragmatizmu a byrokracie. Snažme sa, prosím, správať v intenciách príkladu týchto besedujúcich.

Preto my, poslanci klubu Komunistickej strany, považujeme návrh na dostavbu i prevádzkovanie nového Národného divadla štátom za jedinú alternatívu, ktorá potvrdí, že Národná rada Slovenskej republiky zastupuje záujmy štátu a národa nie iba pre dnešok, ale i pre budúcnosť. Vopred vám za to ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať pán poslanec Šimko Ivan, pripraví sa pán poslanec Heriban.

I. Šimko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni, hneď na začiatku poviem svoj názor. Podľa mňa budovu Slovenského národného divadla by mal dostavať štát a štát by mal garantovať aj jeho prevádzku. Tento názor som mal v čase, keď som bol členom vlády, a mám ho aj teraz, predovšetkým preto, lebo Národné divadlo je v mojich očiach symbolom kultúrnej svojbytnosti národa a takýto symbol je významný predovšetkým vtedy, keď treba sa o národnú identitu osobitne usilovať. Bolo to potrebné kedysi a bude to nutné i teraz vo veľkej Európe národov. Som o tom presvedčený.

Zároveň si myslím, že argument o komunistickej megalománii v súvislosti s novostavbou Národného divadla je veľmi subjektívny. Neberiem nikomu, ak sa mu projekt či jeho realizácia nepáči, mne sa zas páči. Pamätám si súťaž a pamätám si aj to, že vyhral naozaj dôstojný a pekný návrh. A podľa neho sa stavia. Je to iste veľká stavba, ale známe diela, za ktorými vo svete ľudia ako turisti cestujú, spravidla nepatria k tým skromným. Ale obyvatelia metropol či krajín, v ktorých tieto stavby sú, ich nezvyknú nazývať megalomanskými, naopak, bývajú na ne hrdí. Ja som presvedčený, že ak sa Slovenské národné divadlo, teda jeho budova dostavia, nebudeme sa musieť za ňu hanbiť ani my. Toto je môj postoj k veci a som rád, že o nej rokujeme. Veľký učenec úsvitu novoveku Pascal však pripomína, že na konci každej pravdy spravidla jestvuje aj pravda iná. Musím preto poctivo priznať, že si uvedomujem, že názor, ktorý som prezentoval, môže niekto označiť aj ako starosvetský a romantický.

Dnešná doba je iná, ako bola doba, v ktorej si Česi spoločne postavili svoju zlatú "kapličku", keď si jednoduchí ľudia odtŕhali od úst i z toho mála, čo mali, aby vybudovali stánok svojej národnej a kultúrnej identity, čoho sme ochotní zrieknuť sa pre národný a kultúrny symbol dnes my. Preto argumenty, ktoré do spoločenskej diskusie vniesli predstavitelia vlády, treba tiež brať vážne. Je mi jasné, že ani vláda nechce, aby Národné divadlo nemalo kde hrať. A taktiež stavba, do ktorej sa už investovali miliardy, by nemala zostať ležať ľadom. Preto prišla s riešením, ktoré by azda mohlo fungovať, technokratickým. Mne sa nepáči, ale uznávam, že i tak by sa to dalo urobiť. Dokonca mohlo by fungovať bez toho, aby sa ubralo z toho, čo sa vyzbiera na daniach a čo by takto mohlo slúžiť iným verejným účelom.

Taktiež som si vedomý toho, že otázka kultúrnej identity sa dnes kladie inak, ako tomu bolo v 19. storočí. Vtedy bolo divadlo centrom komunikácie tých najaktuálnejších a najcitlivejších tém. Túto komunikačnú funkciu však už dávno v modernej spoločnosti plnia hlavne médiá, niekedy dobre, niekedy zle. To je však téma na inú rozpravu. Poslanie divadla je v dnešnej dobe hlbšie, vnútornejšie a azda menej masové.

Preto otázka dokončenia novostavby Slovenského národného divadla a spôsobu budúcej prevádzky nie je jednoduchá a nemá jednoznačné riešenie. Argumenty jestvujú i pre jedno, i pre druhé. Môžeme o tom viesť politický zápas, môžeme sa navzájom kritizovať, ale ak chceme byť poctiví, mali by sme vedieť uznať, že jedno i druhé videnie má svoju pravdu. A tu by asi bolo najsprávnejšie riešenie opýtať sa ľudí, čo chce väčšina. Toto je téma pre ľudové hlasovanie. Je to dôležitá otázka verejného záujmu, tak ako to požaduje ústava? No iste, je, veď by sme o tom asi inak ani dnes nerokovali. Tak by bolo asi najlepšie, aby o tom priamo rozhodli ľudia. Bolo by to demokratické a dôstojné. Občania by mohli mať možnosť demokraticky rozhodnúť o ďalšom osude našej prvej scény. Takýto návrh bez širšej konzultácie by však nemal nádej na úspech, preto som sa rozhodol predniesť ho len ako námet na uvažovanie.

Pokiaľ ide o predložený návrh uznesenia, som rozhodnutý hlasovať podľa svojho presvedčenia, to znamená, že tento návrh podporím. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Jarjabek. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Pán poslanec, máte slovo.

D. Jarjabek, poslanec: Referendum ako najvyššia forma demokracie, ako najvyššia forma ukázania názoru, referendum, o ktorom sa u nás veľa popísalo, veľa pohovorilo. A predsa nefunguje. No áno, je to téma pre referendum, pán poslanec, určite, len, viete, bola by to téma referenda, keby referendum nebolo zhodnotené istým pánom premiérom, ktorý povedal občanom po jednom referende neúspešnom: "Ďakujem vám za aktívnu neúčasť." A ja sa veľmi bojím, aby skutočne niekto neprišiel znovu s niečím takým a pod ťarchou demagogických argumentov, ktoré sa nedajú vyvrátiť, a nepovedal opäť: "Ďakujem vám za aktívnu neúčasť." Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Heriban bude pokračovať v rozprave, pripraví sa pani poslankyňa Podracká a za ňou pani poslankyňa Zmajkovičová.

J. Heriban, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, málokedy sa stane, že v politicko-diskusných televíznych reláciách všetkých štyroch našich televíznych staníc dominuje jediná téma. Stalo sa to práve počas uplynulej nedele. Nie je ťažké uhádnuť, aká to bola téma. Kvôli nej bola zvolaná aj dnešná mimoriadna schôdza poslaneckej snemovne. A tá téma je dokončenie novostavby Slovenského národného divadla.

Aj keď od samotného podania návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze sa už všeličo udialo, čo posúva tento problém bližšie k jeho riešeniu, vyšpecifikovanie kompetencií medzi zainteresovanými ministerstvami a najmä zostavenie komisie expertov, ktorá celú vec posúdi a posunie z emotívnej do vecnej roviny, aspoň dúfam, domnievam sa, že ide o závažnú tému a že jej nastolenie na pôde tohto parlamentu má svoje opodstatnenie.

Aj keď môj príspevok nie je len o nedokončenej stavbe, nedá mi, aby som hneď na úvod nepovedal pár slov k samotnej budove tohto nechceného dieťaťa, tzv. bieleho slona alebo, ak chcete, megalomanského potomka kultúrnej politiky komunistického režimu. Je pravda, že ak by sa pred 18 rokmi niekto proti nej a jej financovaniu odvážil protestovať, asi by to s ním neskončilo dobre. Ale pravdou je aj to, že s významnými stavbami to už tak býva. Nejedna vysoko rozpočtová stavba bola v minulosti terčom kritiky a neraz i výsmechu. Ešte na novej budove Kodanskej opery zo skla a ocele za 360 mil. eur, cirka 14 mld. Sk neuschli nátery a už dostala hanlivé meno hriankovač. Stačí si spomenúť na slávnu Eiffelovu vežu, ktorú v čase jej stavby pred takmer 120 rokmi označila zhrozená parížska bohéma za kovovú ozrutu a železnú žirafu. Škandál vyvolala aj svetoznáma budova Opery v Sydney. Po impozantnom začiatku nasledovalo zvyšovanie rozpočtu a vynikajúci architekt Utzon musel odísť z Austrálie. Náš biely slon, ako dnes mnohí s úškrnom nazývajú takmer dokončenú budovu novostavby Národného divadla na ľavom brehu Dunaja, sa čo do veľkorysosti projektu iste nemôže rovnať s týmito unikátnymi stavbami. Ale lepšiu, väčšiu či honosnejšiu nemáme a zdá sa, že v najbližších rokoch si podobnú ani nebudeme môcť dovoliť. Dnes asi len málokto pochybuje o tom, že postavenie takejto, na naše pomery veľkoryso projektovanej stavby z karelského mramoru, ktorá v priebehu 20 rokov zhltla zo štátnej kasy vyše 3,5 mld. korún, by si v súčasných podmienkach a pri dnešných cenách vyžiadalo niekoľkonásobne vyššie investície. Slony sú symbolom šťastia a múdrosti. Sú síce trochu nemotorné, ale zato majestátne, dôstojné a inteligentné. Preto označenie novostavby Národného divadla nevnímam ako hanlivé, skôr naopak, ako výstižné. Veď vzhľadom na špičkovú divadelnú techniku osadenú v jeho útrobách možno tento akokoľvek megalomanský objekt ešte stále a právom označiť za inteligentnú a podľa mnohých aj krásnu stavbu, ktorá po logistickej stránke spĺňa všetky náročné kritériá modernej javiskovej techniky.

Verím, že skôr ako sa definitívne rozhodne, či máme novostavbu sami dokončiť a ponechať si ju alebo či si štát v spoločnom podniku ponechá len podiel 51 %, podarí sa nájsť odpoveď na iné dve prosté, zato však podstatné otázky, či ju dokážeme uživiť a komu bude patriť.

Asi nie som jediný, kto si dovolí zapochybovať o 300-miliónovej ba podľa niektorých zdrojov až o 400-miliónovej sume potrebnej ročne na prevádzku budovy. V tejto súvislosti vítam zriadenie komisie odborníkov, ktorí majú naplniť obsahom pojem prevádzka a vyčísliť skutočnú sumu, ktorú si každoročne novostavba vyžiada. Z konzultácií s odborníkmi viem, že existujú aj iné, podstatne nižšie odhady ročných prevádzkových nákladov. Vidím tu pána podpredsedu vlády, iste aj on vie, že existuje spôsob, ako túto budovu by sme mohli prevádzkovať za 40 mil. až 60 mil. korún. To, že sa používa argument, že prevádzka bude stáť 300 mil. - 400 mil., je len o tom, že nechceme tú budovu dostavať. Navyše, nie je mi známe, že by sa niekto seriózne zaoberal aj príjmami, ktoré vyplynú z podnikateľských aktivít prevádzkovania takejto na Slovensku jedinečnej budovy. Veď okrem premiér skvelých slovenských a svetových titulov je tu priestor i pre lukratívne muzikálové predstavenia a alternatívne podujatia, festivaly, významné spoločenské či medzinárodné podujatia. To všetko by prinášalo prevádzkovateľom budovy nemalé príjmy, ktoré by kompenzovali veľkú časť nákladov potrebných na zabezpečenie prevádzky budovy. Ja by som len chcel pre tých, ktorí nemajú predstavu, za koľko sa prenajímajú momentálne priestory napr. Opery, povedať, že za jeden prenájom je to okolo 500 000. Rovnako aj Reduta sa prenajíma za 500 000. Nech mi nikto nevraví, že ak by tam agentúry realizovali veľké projekty, kde by chodili diváci z Viedne, z Budapešti, z Prahy, z celého Slovenska, že tieto projekty by nedokázali jednu budovu vyfinancovať. Ja tomu neverím. A myslím si, že nikto tomu nemôže veriť. Veď manažovanie takéhoto priestoru je len otázka niekoľkých manažérov a potom zabezpečenia technických pracovníkov, ktorí budú v minimálnej miere zabezpečovať tento priestor? Každá takáto produkcia má svojich zvukárov, svojich osvetľovačov, svojich manažérov.

Druhá otázka je, komu bude novostavba patriť. Táto otázka vyvoláva snáď ešte väčšie emócie ako tá prvá. Najmä z regionálnej a nezávislej divadelníckej obce zaznievajú stále dôraznejšie hlasy, ktoré spochybňujú právo prvej scény Slovenského národného divadla monopolne využívať objekt, na ktorý sme sa svojimi daňami skladali všetci. Priznám sa, že si vôbec neviem predstaviť, že by po dostavaní budovy malo nastať hromadné sťahovanie súborov Slovenského národného divadla do jej priestorov, a to dokonca ani za cenu nie veľmi šťastného nápadu uvoľniť ich doterajšie sídla materských scén. Bolo by podľa mňa neodpustiteľnou chybou, keby v interiéroch prekrásnej novorenesančnej historickej budovy opery Slovenského národného divadla mali prestať znieť diela svetových a domácich majstrov opernej klasiky i moderných len preto, že niekde nablízku sa dokončil väčší a modernejší objekt.

Dovoľte mi na záver povedať len jedno. Nový polyfunkčný kultúrny objekt, ktorý, ako pevne verím, sa už konečne čoskoro dokončí, by mal patriť všetkým, na strane javiska tým, ktorí ho dokážu vypredať kvalitnou umeleckou hodnotnou produkciou, a na strane hľadiska tým státisícom kultúry chtivých občanov z celého Slovenska, ktorí skoro 20 rokov čakali na to, kým sa dostavia táto akokoľvek problematická, predsa však svojím významom a poslaním jedinečná a pre nás všetkých mimoriadne významná kultúrna budova a kultúrna novostavba. Ďakujem. (Potlesk.)

 

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Jarjabek ako jediný. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok.

A potom do rozpravy sa pripraví pani poslankyňa Podracká.

Pán Jarjabek, máte slovo.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len veľmi krátko k tomu, čo povedal Jožko Heriban. V mnohom s ním, samozrejme, veľmi súhlasím. Len znovu predbiehame a začíname hovoriť o konkrétnej prevádzke. Dámy a páni, prevádzka môže byť storaká. Ide o to, na čom sa dohodnú príslušní zodpovední, ktorí poznajú finančné, ekonomické, dramaturgické, herné a ešte neviem aké podstaty vecí, na základe ktorých sa tá prevádzka divadla bude uskutočňovať. Inak sa budeme pozerať na prevádzku novostavby Slovenského národného divadla, keď sa 365-krát ročne bude hrať na troch scénach, a inak sa budeme pozerať na prevádzku a využitie novostavby Slovenského národného divadla, keď sa 365-krát v roku bude prenajímať toto divadlo na troch scénach. Čiže nehovorme my v tejto chvíli o prevádzke. Tá prevádzka je vecou budúcnosti a je vecou tých, ktorí do toho divadla v prvom rade chodia zo zadného vchodu, ako som už povedal niekoľkokrát, nie tých, ktorí prídu na plesy, pohľadom pohladkať to, čo pre nich tí, ktorí prišli z toho zadného vchodu, vytvorili. Nezabúdajme na tých, tí sú ďaleko v tej chvíli pre prevádzku divadla podstatnejší ako tí páni politici, ktorí sa prišli iba viac či menej usmievať. A na nikoho, samozrejme, nenarážam, pán podpredseda vlády. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Podracká vystúpi v rozprave, pripraví sa pani poslankyňa Zmajkovičová

D. Podracká, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, panie poslankyne, páni poslanci, v roku 1968 po okupácii Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy bol na parížskej univerzite Sorbona nápis, odkaz pre nás, ktorý je aktuálny aj takmer po 40 rokoch. Ten nápis znel: "Buďte rozumní, žiadajte nemožné." Toto heslo sa stalo refrénom mojich úvah počas týchto dní. Dve generácie sa z daní skladali na Národné divadlo, nehovoriac o tom, koľko generácií to bolo, čo sa naň skladali duchovne. A pre mňa je a zostáva čímsi ako šiestym symbolom národnej štátnosti po hymne, pečati, ústave či štátnom znaku. Prečo by sme nemohli žiadať nemožné, ak je to možné? Prečo by sme nemohli vyzvať štát, aby sa zachoval ako štát, aby sa zachoval ako chlap a prijal zodpovednosť etickú, politickú aj kultúrnu a neurobil z tohto posvätného symbolu len apokryf, hoci podľa doterajšej rekapitulácie v zmysle hesla "Štát je zlý vlastník" samotný štát o to veľký záujem nemá? Keby ho mal, správal by sa ku kultúre inak, ako sa správa, aj keď sa tvári, že bude viesť dialóg s kultúrnou obcou, aby si vláda zachovala aspoň dekórum, za ktorým nevedno, či je aj skutočná kultúrna tvár. Veď ak by až do splatenia kapitálového vstupu mala spoločnosť Truthheim právo na 90 % zo zisku z budovy, čo by mohlo trvať aj 20 rokov, a štátu zostalo z tohto zisku iba 10 %, tak o čom je ten 51-percentný podiel štátu v celej transakcii? Nuž o balamutení a o obchode, nie o kultúre, ale o trhu, nie o človeku, ale o jeho hollywoodizácii.

Rozrastajúcim sa kultúrnym priemyslom, masovou zábavou ako fenoménom života, nie poznávania sveta masa spotrebujúca vo svojom biologickom metabolizme všetko, čo jej príde do cesty, hlúpne. Veľmi veľa ľudí už nerozlišuje medzi Rembrandtom a Picassom. V lieviku nie voľného, ale prázdneho času sa zlievajú dohromady americké krvavé jatky, americké erotické thrillery, americké srdcervúce romance pre dvojnohých psíčkov a mačičky až po pseudokomédie, kde echo smiechu tvorí kulisu, aby diváci rozpoznali, ktorá situácia je komická. Táto komédia stále pokračuje, hoci tragédia zostáva. Všetko sa zjednodušuje a vulgarizuje. Bulvárne plátky sa predbiehajú v oznamovaní toho, kto s kým, koľkokrát a prečo. Nastáva fascinácia vraždami, korupciou, podvodmi a daňovými únikmi, pretože najlepšie sa predávajú smrť, sex a podvody, oko do kľúčovej dierky milionárskej smotany. Kultúra smrti, ako to pomenoval Ján Pavol II., je naším každodenným hosťom, je svedkom kultúrneho vyprázdňovania, povrchnosti, ktorá prirastá k človeku ako železná košeľa.

Pri nástupe súčasnej koalície k moci po voľbách v roku 2002 zaujala laikov proklamácia nie kultúrnej politiky, ale politickej kultúry, čo evokovalo nielen neútočenie, diplomatickejší slovník či vôľu na dialóg a širší spoločenský konsenzus, ale aj záujem politikov vo veci kultúry v hĺbkovej vertikálnej dimenzii. Najmä kultúrna obec očakávala, že plačky plačúce nad nedostatkom peňazí budú vyvedené z vládneho kabinetu a začne sa seriózne rokovať o kultúre ako podmienke skutočnej slobody, a nie ako o popoluške, ktorej stačí deravá črievička. Netreba písať Čiernu knihu rozvoja kultúry na Slovensku, stačí pozrieť si vo všetkých televíznych kanáloch čierny deň slovenskej kultúry, akým bol 3. január, výpredaj storočia, keď sme videli v priamom prenose útek od kultúry, útek od vlastnej identity.

Pre koncepciu politickej kultúry sú vo svete kľúčovými slovami "kultúrna zmena", ako to bolo obsiahnuté aj v slove "zmena" vyskytujúcom sa na všetkých volebných plagátoch, v diskusiách či na billboardoch ("Voľte zmenu."). Po postupnom odkrývaní pravdy aj okolo Slovenského národného divadla jasne vidieť, že touto zmenou v oblasti kultúry je to isté, čo je aj v ostatných oblastiach spoločnosti, nová trhová totalita, teror duchovnej prázdnoty. Nerobím si žiadne ideály o tom, že politici dokážu uskutočniť duchovnú reformu. Aj keď hovoria o personálnej reforme v školstve a v iných odvetviach, ale zatiaľ sa nekoná. Hovoria o zmene myslenia, ale zatiaľ sa nekoná. Na uskutočnenie takejto utópie by muselo dôjsť k porozumeniu politikov, čo to vlastne kultúra je. Národ bez kultúry je ako človek bez charakteru, rýchlo padne do roly lokaja.

Na probléme 18-ročnej dostavby Slovenského národného divadla sú pre mňa osobne zaujímavé dve otázky.

Prvou otázkou je, prečo verejnosť tak zaujala kauza okolo Slovenského národného divadla, z čoho takýto záujem povstal. Kultúra sa bojí, že dostane mat. Keďže som v mladosti hrávala šachy, viem, že dáma nikdy nemôže dať mat. Dáma je na šachovnici najsilnejšou figúrou, ale sama súperovi kráľovi dať mat nedokáže. Dámou v tejto šachovej partii týkajúcej sa aj Slovenského národného divadla je slovenská kultúra. Neočakávam preto, že táto dáma dá mat dnes alebo kedykoľvek inokedy každej neprezieravej vládnej politike. Kdeže, mat môže dať kultúre len opačné garde, politika, ako sa to stávalo pri úpadku a zániku mnohých spoločenstiev. Politika dokázala dať mat kultúre vždy vtedy, keď štáty zanikali, ríše sa prepadali. A príkladom za všetky je tu hádam Rímska ríša.

Po nežnej revolúcii v roku 1989 sa spoločnosť rozdelila z hľadiska viery v niečo transcendentálne do viacerých táborov. Mnohí sa otvorene prihlásili ku kresťanským hodnotám, iní, najmä neveriaci, nasledovali svoju vieru smerom k politike a politikom, iní ju nasmerovali k budhizmu, ezoterike či k zakrývanej tvorbe disentu, v ktorej hľadali cenzúrou skrývanú pravdu. Po prevýchove gulagom však prišla prevýchova trhom. Produkujeme ako na bežiacom páse ľudí s trhovou mentalitou. Cítime, a všetci to musíte cítiť, či ste alebo nie ste koaliční, že viera v politiku sa rozplýva, ľudia sú sklamaní, sociálne ponížení a od toho sa odvíja aj ich postoj k životu. Ale pri kauze Slovenského národného divadla sa v nich ozvalo čosi staré, rýdze, skutočné, túžba mať hodnotový kultúrny stred, miesto, odkiaľ prúdi živá voda, mať dôstojný kultúrny stánok oscilujúci vo vedomí takmer 20 rokov. Ako psychológ môžem teda poznamenať, že človek bez kultúrneho stredu, akým toto divadlo skutočne je a má byť, je spoločensky dezorientovaný, cíti odcudzenie, je osamotený aj v tej svojej sociálnej biede, je osamotený a človek, dalo by sa povedať, v kultúrnej núdzi. Francúzsky filozof André Gluxman sa v Eseji o teroristickom útoku 11. septembra 2001 nechal počuť: "V rozpätí jednej hodiny nastúpila nová éra v dejinách ľudstva, éra globálneho nihilizmu. Ľudia cítia nihilizáciu všetkého. Premýšľajú po svojom o vojne civilizácií, o vojne bohov aj o vojne kultúr. Odmietajú ópiovú kultúru, kultúru drog, ale nie vždy sa pred ňou dokážu brániť."

Po nedeľnej relácii v STV "O päť minút dvanásť" sa ukázalo celkom jasne, že všetko je inak, keď predseda parlamentu pán Hrušovský ukázal projekt dostavby Národného divadla. Pán minister hospodárstva Rusko sa v domovskej Markíze o polhodinu neskôr zachoval stopercentne. V ničom nezradil svoju trhovú podstatu. Veď prečo by nestačilo 150 sedadiel? Prečo by tam nemohlo byť ďalšie biznis centrum? Prečo by tam nemali byť obchody a bary? Patria k masovej kultúre, to áno, ale so skutočnou kultúrou a jej poslaním to nemá nič spoločné. Kultúra je výchova k empatii, nie k trhu a k trhovému mysleniu. Už sa opýtal predseda Mečiar, kto vyženie trhovcov z chrámu. Voliči? A tí noví budú lepší, menej trhoví? Nech prídu čičíkať mnohí kupčiaci so životmi ľudí, akoby to boli len mŕtve duše?

Druhá otázka, ktorá ma znepokojuje, je: Qui bono? Pre koho je toto prospech? V súčasnej trhovej situácii sa dá médiami vyrobiť osobnosť za 24 hodín. Dôležité je mať megafón. Skupina, ktorá má silnejší megafón, vyhráva. Vytvorí toľko osobností, koľko ich potrebuje. Tieto rýchlené osobnosti ako rýchlená zelenina, pravdaže, rýchlo upadnú do žiarivého limbu vlastnej samoľúbosti a ani si nevšimnú, koho nástrojom sa stali. Je nanajvýš kuriózne, keď minister hospodárstva žiada od vedenia Slovenského národného divadla zoznam hier, ktoré sa budú hrať v novom divadle po spustení prevádzky, povedzme, o dva roky. Je to zdanlivo nevinná požiadavka. Ale o čom svedčí? Nuž o prieskume ponuky a dopytu smerom k trhu. Koho peniaze sa naozaj skrývajú za potenciálnymi investormi á la Assimakopoulos a ďalší? Nie kto je spoločnosť Truthheim, ale aké sú peniaze, ktoré ňou budú tiecť? Ľavica dnes disponuje gigantickými nadáciami, miliardári ako Soros, Turner a ďalší hrajú svoju šachovú partiu s celými štátmi, a to nielen v oblasti bankovníctva a nadnárodných monopolov. Pomaly, ale isto sa presúvajú aj do kultúry, aby si šachovú partičku zahrali priamo s ľuďmi, pešiakmi a kráľmi v životnej veľkosti. Vo sfére kultúrneho vplyvu nikdy neplatia akýchsi 51 až 49 % štátneho či súkromného. To sa nedá vyčísľovať. A takéto číselné vymedzenia tohto vplyvu, to je len vymedzovanie hraníc pre malé naivné deti. S ubúdaním duchovných hodnôt nastupujú na scény národných štátov trhové salóny, nie autosalóny či salóny krásy, ale tzv. intelektuálne salóny, elitné trhové politické loby a ich lobingy, v 17., 18. a 19. storočí uskutočňovali svoj kultúrny vplyv prostredníctvom svojej elity. Kedysi takéto salóny viedli ženy. Za všetky spomeniem aspoň slávny salón markízy de Rambue. Ale pre koho, pre čí prospech pracujú dnes takéto salóny? Nuž pre elitu, ktorú vyberá salón, pre elitu, ktorá je paradoxne zložená z duchovného spojenectva tzv. detí Sartra, teda skutočne tých pravých materialistov a filozofických ľavičiarov a liberálov voľnomyšlienkárov hlásajúcich Open Society, ktorej hlavným nástrojom je rozum, racionalita, právo na ekonomicky omyl, právo na riziko a predovšetkým právo na zisk, pravdaže, malé trhové aj domáce salóny sú podporované medzinárodným salónom rovnakého ideového zamerania, eliminovať iný názor, vytvárať spoločenskú atmosféru demokratickej ústretovosti, ale len do takej miery, do akej koreluje s názorom salónu, s jeho predstavou o trhu, a teda aj o trhovej kultúre.

Je tu teda otázka: Nespadne Slovenské národné divadlo a slovenská kultúru po jeho prípadnom odpredaji do takejto hry? Nie je namieste otázka, buďme rozumní, žiadajme nemožné? Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať svojím vystúpením pani poslankyňa Zmajkovičová, pripraví sa pán poslanec Urbáni.

R. Zmajkovičová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, pri vstupe Slovenska do Európskej únie bola neraz prediskutovaná otázka, ako bude Slovensko prejavovať svoju svojbytnosť a jedinečnosť, ako sa má zviditeľniť, aby nesplynulo v spleti európskych národov, ako sa odlíšiť vo svete informačných technológií anonymnej priemyselnej výroby a globálneho vkusu. Vyspelé civilizácie, a nemám na mysli iba tie minulé, kladú dôraz na uchovávanie svojich kultúrnych tradícií. Starostlivosť o hmotné pamiatky, ktoré vytvorili predkovia, i rozvoj nehmotnej kultúry sú nevyhnutnou súčasťou života každého spoločenstva. Poukaz je na stupeň sebareflexie národa. Slovensko je krajinou, ktorá sa v tomto zmysle nemá za čo hanbiť. Slovensko ako také zviditeľňuje množstvo historických pamiatok, bohaté depozitáre múzeí a galérií, rozsiahla sieť knižníc, divadiel a ďalšie zariadenia kultúry, ktoré však prežívajú obdobie, keď zúfalo potrebujú každú korunu. Tieto problémy sa však nevyhli ani pilotným inštitúciám kultúry.

Kauza novostavby Slovenského národného divadla vyvoláva otázku, ako ďalej, čo a v akej podobe bude s národnou a regionálnou kultúrou a čo bude predmetom obchodu a rozpredania, aj keď s nálepkou výhodnosti. Štát od roku 1990 neurobil v kultúre žiadne ozdravné opatrenia. Jediný pokus so štátnymi intendantúrami nebol premyslený a ani úspešný. Ťažisko kultúrnych zariadení bolo odovzdané regiónom a samosprávam, ktoré majú teraz riešiť zvyšujúce sa finančné nároky organizácií. Všetci cítime, že podobne ako v oblasti školstva, tak aj v kultúre nás čakajú organizačné a štrukturálne zmeny a racionalizačné kroky. Ale práve aj tieto je potrebné robiť uvážene a tak, aby sme nezasiahli korene našej národnej kultúry. Tieto opatrenia nemôžu zasiahnuť zdroje našej kultúrnej minulosti, hrdosti a jedinečnosti. Národu nemožno zobrať jeden zo základných pilierov, na ktorom je budovaný. Slovenské národné divadlo je pojmom a symbolom slovenského národa, a preto by sme sa mali k nemu správať aj s úctou.

Ministerstvo hospodárstva má široký okruh pôsobnosti. Nie je však mi známe, že by v niektorej kultúrnej krajine zasahovalo do kultúry takýmto originálnym spôsobom. Vďaka nerozvážnym zásahom niektorých našich ministrov prišla naša ekonomika v poslednom období o desiatky miliárd korún. Všetko sa v tichosti premlčalo a o svoje miesto prišli neadekvátne len ministerskí úradníci.

Vláda sa rozhodla riešiť ekonomiku kultúry dostavbou a zámerom využitia Slovenského národného divadla s tvrdením, že kultúrne inštitúcie sa musia správať ekonomicky. Kultúra je však službou, verejnou službou občanovi a nemôže byť len komerčnou komoditou. A Národné divadlo, vážené kolegyne a kolegovia, má aj iné atribúty. Je chrámom kultúry a prvou scénou národa. Český národ urobil na výstavbu svojho divadla zbierku Národ sobě. Časť však, samozrejme, o storočie pokročil. A malo by aj pokročiť aj uvažovanie ľudí. Prečo chcú tí, ktorí disponujú štátnymi peniazmi, rozhodovať v rozpore s nepísaným zákonom každej spoločnosti udržiavať a zveľaďovať kultúrne odkazy predchádzajúcich generácií? Kde inde ako v kultúrnom dedičstve má národ hľadať svoju identitu? Čo nám povie budúce pokolenie, ak dovolíme úpadok všetkého krásneho vytvoreného často za oveľa ťažších podmienok, aké máme dnes my? Hrozí však tiež nebezpečenstvo, že nešťastný nápad pána ministra Ruska spustí na Slovensku lavínu a bude sa predávať aj to, čo bolo pre nás sväté a nedotknuteľné. Tak si nepredávajme dušu národa.

Určite v našich vystúpeniach je veľa emócií, ale ťažké je reagovať v takejto situácii úplne bez emócií. A neodolal tomu zrejme ani pán minister Rusko a predvádzal pred očami televíznych divákov novú reality šou, ako mu najviac zo všetkých občanov a politikov Slovenska záleží na tom, aby sa kultúra dostala do všetkých kútov našej malebnej domoviny a nebola výsadou iba pre bohatých Bratislavčanov, a preto treba urýchlene bez verejnej diskusie, bez výberového konania, bez ďalšieho zverejnenia akejkoľvek výzvy na podávanie návrhov na dostavbu a ďalšie využitie tohto objektu uzatvoriť so zahraničným partnerom memorandum, ktoré nepokladá za vyvážené okrem pána ministra snáď nikto. Už tradičnou odpoveďou na podobné výhrady býva demagogické konštatovanie, že kritizovať vie každý. Ale čo by sa malo v skutočnosti urobiť, nenavrhne nik.

No pokúsim sa trošku byť racionálna a navrhujem, aby sa v čase do konečného rozhodnutia urobili všetky tie kroky, ktoré vedome a cielene vynechal pán minister Rusko, ktorými sa majú urýchlene zverejniť výzva na predkladanie návrhov na dostavbu a ďalšie využitie objektu nového Národného divadla, vyzvať k účasti na tomto projekte veľké a úspešné domáce podnikateľské subjekty, po uzávierke návrhov vytvoriť expertnú komisiu zo zástupcov parlamentu, ministerstva kultúry, hospodárstva a financií na vyhodnotenie predložených projektov a víťazný projekt predložiť vláde.

Neverím, že manažmenty úspešných slovenských firiem sú o toľko neschopnejšie od toho zahraničného manažmentu, ktorý si vybral práve pán minister Rusko. Som presvedčená, že takýmto spôsobom sa dá zabezpečiť nielen dostavba samotného objektu, ale hlavne jeho ďalšie prevádzkovanie tak, aby nebol na večné časy molochom požierajúcim finančné prostriedky patriace kultúre, ale naopak, aby do kultúry priniesol aj ďalšie zdroje. Alebo si naozaj myslíme, kolegyne a kolegovia, že pán minister Rusko našiel v zahraničí niekoho, kto chce na Slovensku iba veľkodušne utrácať svoje ťažko zarobené peniaze? Ďakujem. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP