V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Urbáni. Posledná písomne prihlásená do rozpravy je pani poslankyňa Martináková. Potom bude príležitosť na ústne prihlášky do rozpravy.

Teraz má pán poslanec Urbáni slovo.

M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený podpredseda vlády, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení páni poslanci, nedá mi, aby som nepovedal svoj názor na problematiku, ktorá sa tak živo preberá posledné dni v našich médiách, na politickej scéne a dnes u nás v parlamente.

Včera keď som videl otváranie Kodanskej opery, tak som bol hrdý ako Európan, že sa otvorilo nové kultúrne dielo. Dnes ako Slovák som smutný, že nevieme zaujať bez toľkých rečí stanovisko k jednej stavbe, ktorá možno má svoje úskalia, či projektové, či architektonické, ale má aj niekoľko rozmerov.

Jeden rozmer je ekonomický, kde si myslím, že Slovenská republika má dnes veľmi dobrý rating ekonomický vo svete, myslím to úprimne vážne. Hovorí sa o Slovenskej republike dnes v New Yorku, Washingtone ako o ekonomicky prosperujúcej krajine hlavne makroekonomicky. A dnes pri súčasnom stave bánk a dostatku finančných zdrojov si myslím, že aj tento ekonomický problém, keď sa dajú rozumné hlavy dokopy, sa dá prekonať a vie sa nájsť racionálny model.

Táto stavba má aj kultúrny rozmer. Kultúra úzko súvisí s demokraciou. Ak by neexistovala kultúra, existovalo by dodnes barbarstvo. S výškou kultúry stúpa aj úroveň demokracie.

Ďalší rozmer, ktorý má táto stavba z môjho hľadiska, je rozmer národný. Nám tu niečo generácie zanechali. Čo zanecháme budúcnosti my? Je to našou povinnosťou.

Napriek tomu, že niektoré stavby majú svoje nedostatky, ako som spomínal, nesmieme strkať hlavu do piesku ako pštrosy a báť sa riešiť problémy.

Takisto ako sa tu dnes hovorí o divadle, ja nie som spokojný, že sa zastavila nemocnica na Rázsochách, ktorá jeden deň bude potrebná pre Bratislavu, a budeme ju musieť oprášiť aj tuto, myslím, ja som za rozvoj regionálnej kultúry, som za to, aby na vyšších územných celkoch mali dostatok financií pre regionálne divadlá.

Ako Bystričan budem tvrdo sa snažiť bojovať za to a som za to, aby boli peniaze na rekonštrukciu Divadla v Banskej Bystrici, ktoré si to zaslúži po tých rokoch. Ale myslím si ako nie Bratislavčan, Bratislava je naše hlavné mesto a strašne veľa mu chýba ešte k hlavnému mestu, strašne veľa chýba Bratislave k veľkomestu. Dobudovanie tohto divadla, vybudovanie dobrej dopravnej infraštruktúry, možno metra jeden deň bude vytvárať do budúcna také hlavné mesto, ako si všetci Slováci a občania Slovenskej republiky zaslúžia.

Veľkosť národa nezávisí od počtu obyvateľov, veľkosť národa závisí od cieľov. Keď aj počtom obyvateľov malý národ si dáva veľké ciele, stáva sa veľkým národom. A ja si myslím, že slovenský národ je veľký. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ako posledná písomne prihlásená do rozpravy vystúpi v rozprave pani poslankyňa Martináková.

Z. Martináková, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, vážení a milí hostia, sú hodnoty, ktoré nie sú na predaj. Touto veľmi jednoduchou pravdou sa riadi ľudstvo od svojho vzniku a tá bude platiť, aj keď my tu už dávno nebudeme. Sú hodnoty, ktoré nie sú na predaj. A myslím si, že táto jednoduchá pravda, táto veta je v pozadí všetkých aktivít, ktoré nás doviedli až sem na mimoriadnu schôdzu parlamentu a ktoré asi vystihujú celú situáciu okolo Národného divadla. Myslím si, že takto to cítili ľudia, ktorí spontánne podpísali výzvu Hlas za kultúru. Bola som medzi nimi, myslela som vtedy, že to bude moja občianska, nie politická aktivita. Ale potom sa ukázalo, že bez toho, aby sme urobili isté politické kroky, sa celá situácia nevyrieši.

Zachytila som aj tu v parlamente, aj v dnešných médiách informácie alebo názory, že táto schôdza je úplne zbytočná. Bola som na začiatku všetkých aktivít, ktoré sa začali zvolaním mimoriadneho rokovania výboru pre kultúru a médiá v parlamente, pokračovali tieto aktivity poslaneckým prieskumom a vyústili do dnešnej mimoriadnej schôdze parlamentu. Dúfam, že v závere prijmeme aj navrhnuté uznesenia. Môžem teda zodpovedne povedať, že ak by takýto postup nebol, dnes by bolo s veľkou pravdepodobnosťou memorandum podpísané a celý proces a celá situácia okolo Slovenského národného divadla nezvrátiteľná. Takže prosím, aby sme všetci si uvedomili to, že sme tu veľmi potrební a že urobíme, dúfam, kus užitočnej práce.

Bolo to zhruba pred rokom, keď sme na tejto pôde viedli diskusiu o našom vstupe do Európskej únie pred vyhlásením referenda o vstupe do Európskej únie. Viacerí sme tu vystupovali s tým, čo spomínala aj pani poslankyňa Zmajkovičová vo svojom vystúpení, ako budeme presadzovať svoju identitu v zjednotenej Európskej únii. A aj v mojom vystúpení, aj vo vystúpeniach ďalších kolegov sa ozýval jeden podľa mňa veľmi podstatný argument pre náš vstup do Európskej únie, že vstupujeme nielen do ekonomického a hospodárskeho priestoru, ale aj do priestoru hodnôt. Nastal čas, keď treba reči pretaviť do skutkov. A ja len pripomeniem, že to, že Európska únia je spoločenstvom hodnôt, je zachytené aj v Maastrichtskej zmluve a že na základe tejto skutočnosti bol do zmluvy pridaný čl. 151 Amsterdamskej zmluvy, predtým to bol čl. 128, známy tiež ako kultúrny článok, ktorým členské štáty uznávajú kultúru ako dôležitú súčasť Európskej únie. Tento článok popisuje základné ciele Európskeho spoločenstva v oblasti kultúry, akými sú zachovanie národnej a regionálnej rozmanitosti a súčasne pozdvihnutie spoločného kultúrneho dedičstva, podpora súčasnej kultúrnej tvorivej činnosti, podpora spolupráce medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Najpodstatnejšou časťou spomínaného článku je však klauzula, ktorá zaväzuje Európske spoločenstvo a jeho členské štáty brať do úvahy aspekt kultúry pri všetkých svojich rozhodnutiach, t. j. kultúrnu dimenziu by sme mali zohľadňovať pri všetkých hospodárskych či finančných aktivitách. K týmto záväzkom sme sa, vážené dámy a páni, prihlásili. A už len ako takú malú perličku podotýkam, že máme komisára, ktorý má vo svojom portfóliu v Európskej únii aj otázky kultúry.

Dúfam, že som do tej emotívnej diskusie vniesla aj trošku racionálny prvok. A budem v tomto racionálnom tóne pokračovať.

Zhrniem čo z môjho pohľadu bolo dôležité zo záverov poslaneckého prieskumu, ktorý sme absolvovali na ministerstve kultúry, Úrade vlády a ministerstve hospodárstva.

Z ministerstva kultúry som si odniesla jeden najpodstatnejší poznatok, že všetky analýzy ministerstva kultúry, ktoré hovorili o výhodnosti pre štát pri dostavbe Slovenského národného divadla, povedali jednoznačne, že túto stavbu treba dostavať. Túto stavbu treba dostavať a každý, kto aj navštívil túto budovu, a každý, kto racionálne uvažuje, tak vie, že pri vložených investíciách nijaké iné stanovisko, ktoré by bolo výhodné pre štát, neexistuje. To je holá pravda.

Na Úrade vlády sme sa pristavili pri tej kompetenčnej rošáde, ktorá tam nastala. Dovoľte mi to takto nazvať, pretože som doteraz nepochopila, na základe čoho sa udiali kompetencie, tak ako sa udiali. A ministerstvo hospodárstva je dnes určujúcim faktorom a minister hospodárstva je ten, ktorý má hlavnú garanciu nad celým týmto procesom. Stále visí otáznik, či nebol porušený, resp. či bol dodržaný kompetenčný zákon. A teraz by som sa dotkla aj vyjadrení môjho kolegu pána poslanca Lintnera, že ministerstvo hospodárstva vypomáhalo, pretože má nejaké lepšie manažérske zázemie, v otázke predajov a v otázke takýchto transakcií. Ja som chápala kompetenčný zákon vždy tak, že máme ministerstvá, ktoré sú správcami a manažérmi verejných financií, každé ministerstvo za svoju oblasť. Ak to nemá, tak niekde je systémová chyba, resp. ak to nemá pre nejaký veľmi konkrétny projekt, tak si takýchto odborníkov musí a môže prizvať. Ja iný zmysel celého rozdelenia kompetencií a právomocí ministerstva naozaj neviem nájsť. A v tejto súvislosti teda by som chcela podčiarknuť, že ten kompetenčný spor, prečo a kvôli čomu a na základe akých kompetencií sa to takto riešilo, je stále otvorený, je vážny, a preto si myslím s plnou vážnosťou, treba podporiť uznesenie, v ktorom budeme zaväzovať ministerstvo kultúry, resp. povieme, že ministerstvo kultúry je jediným možným konateľom v celej tejto veci a pod jeho gesciou sa má celý tento proces odohrávať.

Na ministerstve hospodárstva sme sa teda dotkli hlavne toho toľkokrát spomínaného memoranda a toho, prečo nebola verejná súťaž. Dobre, zákon to neukladá, ministerstvo s tým neuvažovalo, to všetko by sa dalo akceptovať z hľadiska zákonnosti. Je však úplne jasné a evidentné, že pri takejto veľkej investícii, ktorá je stredobodom verejného záujmu, jednoducho sa verejnosť bude o to zaujímať a vznikne tlak na to, aké boli kritériá výberu, kto sa ho zúčastnil, či naozaj vyhral ten najlepší záujemca, či sú tam zohľadnené všetky kritériá, ktoré by takáto transakcia mala obsahovať. A toto, samozrejme, sú nezodpovedané otázky, ktoré vždy budú vyvolávať podozrenia smerom k ministrovi, smerom k ľuďom, ktorí boli do tohto procesu zainteresovaní. Nech sa na mňa nikto nehnevá, bude to vyvolávať otázky, či chceme alebo nechceme.

V prípade toho memoranda ja som si myslela, že na dnešnej schôdzi už asi ani sa nebudeme nejako zvlášť zaoberať detailmi tohto memoranda. Ja som si, pravdupovediac, myslela, že už je to zažehnaná záležitosť a že podpis memoranda už naozaj nehrozí. Ale chcem podotknúť, že celá diskusia, ktorá smerovala k otázkam, v čom je memorandum nevýhodné, bola scestná, lebo stačila jedna jediná otázka, v čom je memorandum výhodné pre štát, pre Slovenské národné divadlo a pre kultúru ako takú. A musíte si zodpovedať jednou vetou alebo jedným slovom, v ničom, jednoducho v ničom. A mohla by som citovať niekoľko právnych analýz, nie jednu, ale niekoľko nezávislých právnych analýz, ktoré hovoria o rizikách tohto memoranda, o veľkých rizikách, ale hlavne, ktoré majú jeden jednoznačný záver, pre štát je toto memorandum nevýhodné. To je záver, ku ktorému sme my dospeli.

Chcem sa pristaviť ešte pri argumentácii, ktorá hovorí, že ušetrené peniaze, ktoré nepôjdu do Slovenského národného divadla, by mohli pomôcť rozvoju regionálnej kultúry. Je to smutná diskusia. Je to veľmi smutná diskusia, pretože naozaj nejde o to, aby jedni umelci, jedna kultúra odoberala iným umelcom. Treba v tejto súvislosti povedať niekoľko faktov. Peniaze, ktoré sa v súvislosti so Slovenským národným divadlom uvádzajú, interpretujú rôznym spôsobom, sú peniaze, ktoré nie sú v rezorte kultúry. Celý problém Slovenského národného divadla vyvstal potom, ako vláda nevyčlenila peniaze na jeho dostavbu. Čiže rezort kultúry nedisponuje finančnými prostriedkami, ktoré v prípade, keď nepôjdu do Slovenského národného divadla, pôjdu do inej kultúry, to nie je pravda. Z týchto peňazí neuvidí kultúrna obec a ministerstvo kultúry ani korunu. To je celá podstata. (Potlesk.) Ak chceme úprimne riešiť problémy regionálnej kultúry alebo problémy kultúry v iných mestách alebo podpory kultúry ako takej, tak sa nad tým vážne zamyslime. Veď my sme povedali, že táto schôdza by mohla a mala slúžiť aj diskusii v širších súvislostiach k otázkam kultúry, k otázkam financovania kultúry. A bola by som veľmi rada, keby toto bol taký prvý krok k hľadaniu istých riešení. Slovenské národné divadlo, ak má byť národným divadlom slovenským, tak je úplne jasné, že by malo predstavovať vrchol našej divadelnej kultúry, vrchol našej profesionality. A preto hovoriť o tom, že aj iné divadlá by mali dostávať peniaze, je nenáležité, lebo Slovenské národné divadlo je niečo, čo je špička. My môžeme v tejto súvislosti hovoriť podľa môjho názoru iba o tom, kde má mať sídlo Slovenské národné divadlo. Ale podľa mňa by malo mať sídlo tam, kde má šancu mať najväčšiu návštevnosť, kde ho môže uvidieť najviac ľudí. A preto je to hlavné mesto, teda aspoň neviem o krajine, ktorá by nemala svoje národné divadlo v hlavnom meste. Čiže tá otázka o nejakej regionálnej dimenzii a o tom, prečo tu ho mať, prečo tu ho nemať, nie je otázkou, ktorá by bola podstatnou preto, čo Slovenské národné divadlo je. Slovenské národné divadlo má byť a podľa mňa je špičkou našej divadelnej kultúry.

Počula som už aj argument, že chceme investovať do kultúry, a nie do múrov. No za múrmi sa odohráva divadlo. Čiže najskôr musia byť múry, potom sa tam môže produkovať kultúra, v prípade Slovenského národného divadla to celkom určite tak je.

Niekoľko príkladov uvediem.

Nepamätám si na takúto verejnú diskusiu o dostavbe Národného tenisového centra. Finančné prostriedky na dostavbu alebo výstavbu Národného tenisového centra boli otázkou jedného rozpočtu a diskusie, ktorá hádam trvala, neviem to odhadnúť, neviem koľko vo vláde, ale ja si ju nepamätám, poviem to úprimne. Nazvať tento stánok Národným tenisovým centrom je pri najlepšej vôli dosť odvážne. Môžem sa spýtať, či slúži nadaným deťom, nadaným na tenis z Trebišova, z východného Slovenska, zo stredného Slovenska. (Potlesk.) Nazývame ho Národné tenisové centrum. Ak si porovnáme naozaj tieto dve inštitúcie, tak potom v prípade Slovenského národného divadla musíme minimálne skloniť hlavu, že tá diskusia by mala byť naozaj trošku o niečom inom. Vtedy ani to nezruinovalo štátny rozpočet, ani sa nič nestalo, ani to nevyvolalo veľký deficit. Bola to otázka politickej vôle.

Často sa tu hovorilo o tom, že ako prvé by mala byť otázka dostavby Národného divadla, ja s tým súhlasím, a ako druhé by mala byť kvalifikovaná diskusia o využití tejto budovy. Na ministerstve kultúry sa pod tlakom týchto udalostí dvakrát, myslím, ak nie raz v takej zmysluplnej podobe zišla komisia a už z toho vzniklo niekoľko návrhov, aká prevádzka by tam mohla byť po dostavbe. Čiže povedzme si úprimne, že sa tu niečo zanedbalo. A mojou úlohou teraz nie je hľadať vinníka, ale zanedbal sa minimálne jeden proces, ktorý už mohol prebiehať roky, kde by sa bolo jasne povedalo, čo v tejto budove chceme mať. Ivan Šimko, ktorého vystúpenie bolo podľa mňa vynikajúce, upozornil na to, že áno, divadlo už teraz nemá zrejme takú funkciu, ako ju malo niekedy v 19. storočí, ale má iné funkcie.

Ja vám poviem z mojich skúseností, ako sa správajú kultúrni ľudia v Európe. Cestujú po Európe, chodia do jednotlivých krajín a do ich hlavných miest na konferencie, kongresy, rôzne podujatia. Trávia v tých hlavných mestách 1 deň, 2, 3 dni, týždeň a všetci navštívia divadlo. Je to súčasť nového priemyslu turistického. Všade na svete tie vlády to špičkové kreslo v divadle pre toho diváka dotujú. Keď vy prídete do Londýna a pôjdete do špičkového divadla, napr. Shakespearovho divadla, ktoré som ja videla, tak vám ho tá vláda istou sumou dotuje, tak ako my sme povinní Rakúšanovi, Britovi, Nemcovi dotovať, aby videl našu kultúru, lebo on tu minie peniaze v reštauráciách, pri rôznych iných príležitostiach a v obchodoch. (Potlesk.)

To je vývoj, ktorý tu je, o ktorom my vôbec nediskutujeme. Ak príde tento kultúrny Európan do Bratislavy, tak on sa pýta, či tu má miesto, kde si môže pozrieť špičku slovenskej kultúry. A my mu po dostavbe Národného divadla a po dobrom manažovaní tohto priestoru môžeme takéto miesto ponúknuť. On nepôjde v Bratislave, hovorím o kultúrnom návštevníkovi, do kina, lebo to má doma, on má reštaurácie a bary rôzneho typu aj doma, ale to divadlo, ktoré uvidí na Slovensku, neuvidí nikde inde. To je to špecifikum, ktoré ho zaujíma, to je tá mentalita národa, to sú tí herci, akých nikde inde neuvidí, to je to stvárnenie napr. aj hry autora z jeho krajiny, ktoré nikde inde v podobnom stvárnení neuvidí. Toto je tá pridaná hodnota, ktorú divadlo a kultúra v dnešnej dobe má. My sme niekedy hovorili o tom, ako využiť pri tomto probléme túto pridanú hodnotu kultúry? Ani raz.

Nechcela som sa k tomu problému stavať emotívne od začiatku. Preto som prešla poctivo celým procesom, poslaneckým prieskumom. Preštudovala som si všetky materiály. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí si, myslím, majú k tomu všetkému čo povedať. Venovala som tomu množstvo času a energie a dospela som naozaj k tomu názoru, Slovenské národné divadlo treba dostavať.

A mám ešte jednu inšpiráciu. Urobme tam víkend otvorených dverí, možno v tej inšpirácii, čo povedal pán kolega Šimko, k referendu, čo je tiež dobrá inšpirácia. Urobme tam aspoň víkend alebo dva víkendy otvorených dverí a ja vám garantujem, že z tých návštevníkov, ktorí si to pozrú, drvivá väčšina povie: "Dostavajte to, sprevádzkujte to a dajte tú špičku slovenskej kultúry, akú dnes vieme na jedno miesto sústrediť."

Všetky ďalšie detaily nechávam už v rukách odborníkov, lebo tam patria. Ale chcem to ukončiť, teda možno pre niektorých trochu emotívne, podľa mňa tou jednoduchou pravdou sú hodnoty, ktoré nie sú na predaj. A toto by nás malo dnes spojiť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Najskôr s faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Lintner, pani poslankyňa Gabániová, pán poslanec Čaplovič a potom dám možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Lintnerovi.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Ja som tiež za dostavanie a vždy som bol za dostavanie. Otázka je, samozrejme, spôsob. Však ja sa ešte k tomu vyslovím, keď budem mať možnosť ako spoločný spravodajca. Len aby sme si uvedomili aj pri tom referende, že je to úroveň 200 mil., že keď odďaľujeme riešenie, je to ročne 50 mil. na neustálu konzerváciu. To znamená, nám stále unikajú peniaze, peniaze, ktoré tam boli vložené, kde nám jeden minister kultúry povedal, že už tam bude premiéra. Čiže len na tento fakt upozorňujem, že pri tom predloženom riešení išlo o istým spôsobom najrýchlejšie riešenie z hľadiska toho, aby tam bola skutočná premiéra divadelného alebo operného, alebo baletného predstavenia.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Áno ďakujem. Ja len vecné poznámky, ak dovolíte. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky v uznesení nežiadal riešenie prevádzky, ale len riešenie dostavby Slovenského národného divadla. Ministerstvo kultúry mohlo a malo siahnuť po externom prostredí, kde mohlo nájsť a platiť z daní občanov odborníkov na riešenie dostavby, ako je to zvykom iných ministrov. Po tretie, občan nemôže nevidieť za celým riešením ministerstva hospodárstva a jeho snažením záujmy niektorých aktérov, osobné záujmy. A po štvrté, je mi veľmi ľúto, že už prišla naša kultúrna obec o pána Sládka a jeho divadlo vďaka úzkoprsému správaniu tých z vlády, ktorí mohli zabezpečiť dotácie. Bolo by mi veľmi ľúto, keby sa niečo takéto stalo aj stratením alebo stratou Slovenského národného divadla. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Čaplovič.

D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem pekne. Ja chcem poďakovať pani kolegyni Martinákovej, že poukázala aj na problémy okolo NTC, Národného tenisového centra. Myslím si, že Národná rada by si zaslúžila dôkladnú informáciu, čo sa tam deje. My sme sa niekoľkokrát pokúšali cez náš výbor, aby sme tieto veci riešili. Nepodarilo sa nám to. A je pravda, že toto Národné tenisové centrum čoraz menej slúži účelu, pre ktoré bolo zriadené. Išlo tam vyše 300 mil. korún zo štátu, 300 mil. bolo pritom požičaných, ktoré sú teraz viac-menej založené budovou, resp. týmto Národným tenisovým centrom. Neviem, ako to bude riešené. A chcel by som poukázať na to, že áno, tam sa už nevychovávajú talenty tenisu. Neslúži to ani regiónom a neslúži to dokonca ani deťom v Bratislave okrem tých v podstate niektorých špičiek, ktoré si to môžu dovoliť využívať, a to vo veľmi v malom čase. Povedzme, už teraz je tam pripravená veľká akcia finále Superstar STV, pripravuje sa tam Miss Slovenska a ďalšie a ďalšie podujatia, ktoré nemajú absolútne nič spoločné, konkrétne so športom, pre ktoré bolo toto Národné centrum zriadené. Bojím sa, že podobným spôsobom, ako ho tu predložil pán Rusko a jemu blízki alebo blížni vo vláde Slovenskej republiky, by prebiehal aj vývoj v budove, v novostavbe Slovenského národného divadla, lebo by sa tam konali veci také, ktoré nemajú nič spoločné s divadlom, a konali by sa tam predovšetkým veci, ktoré sú vzdialené naozaj od kultúry ako takej v Slovenskej republike. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pre poriadok uvádzam, že pani poslankyňa Martináková bola posledná, ktorá vystúpila v rozprave z písomne prihlásených do rozpravy. Teraz otváram možnosť ústnych prihlášok do rozpravy k predmetnému bodu rokovania. Do rozpravy sa prihlásili ústne páni poslanci a panie poslankyne: Soboňa, Jasovský, Tibor Mikuš, Henzélyová, Tóthová, Muňko, Rusnáková, Žiak, Cuper, Vajda, Maxon. Ako posledný je prihlásený ústne do rozpravy pán poslanec Číž. Uzatváram možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy k tomuto bodu programu.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Soboňa, pripraví sa pán poslanec Žiak.

V. Soboňa, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené poslankyne, vážení poslanci, takmer pri každom svojom vystúpení v parlamente zdôrazňujem, že pre občanov môže byť smrteľným nebezpečenstvom, ak vládnuca politická garnitúra reprezentovaná výkonnou mocou postupne oslabuje pozíciu štátu. Neustále zdôrazňujem, a to nielen ja, ale i ďalší, že sú oblasti, kde garancie štátu nemôže nahradiť súkromný kapitál ani žiadna iná inštitúcia, než práve štát. Tento fakt dokazujú skúsenosti z vyspelých štátov. Tak ako je možné prehlásiť, že súkromný kapitál nemá sociálne cítenie a pozná len mieru zhodnocovania sa, tak nie je možné očakávať, že súkromný kapitál bude veľmi trápiť skutočnosť, že kultúra na Slovensku živorí, zaniká, a teda zaniká jeden z pilierov, ktoré zakladajú právo na existencie národa vo svojom štáte. Nie je možné akceptovať tvrdenia o tom, že trhové hospodárstvo môže fungovať len bez silnej pozície štátu. Opačne, na to, aby sa zabezpečili základné funkcie, spravodlivosť a harmonický vývoj spoločnosti, je bezpodmienečne silný štát potrebný.

Ak sa výkonná moc utieka len k tomu, že konštatuje, že nie sú peniaze na sociálny systém, na dôchodky, nie sú peniaze na zdravotníctvo, nie sú peniaze na vzdelanie a školstvo, nie sú peniaze na kultúru, tak nie je ani jeden dôvod, aby takáto vláda ďalej riadila štát.

Základnou povinnosťou vlády nie je vysvetľovať, že nie sú zdroje na základné povinnosti štátu, lebo vláda musí potrebné zdroje zabezpečiť svojimi koncepčnými aktivitami. Je každému jasné, že štát, kde je nezamestnanosť 19-percentná, v regiónoch miestami až 30-percentná, len veľmi ťažko môže vyprodukovať potrebné množstvo zdrojov na plnenie svojich povinností a štát, ktorý nemá svoju dlhodobú koncepciu hospodárskeho rozvoja ani do budúcna, s takýmito alternatívami nemôže pred svojich občanov predstúpiť. Štatistickým škrtaním a nekorektným vyraďovaním z evidencie sa tieto financie vytvoriť nemôžu.

A teraz, ak dovolíte, položím základné otázky: Ak štát nedokáže plniť svoju funkciu voči svojmu národu a občanom, pýtam sa, má takýto štát dôvod existovať? Má dôvod existovať štát, ktorý nedokáže investovať do školstva, do kultúry, do dôchodkového zabezpečenia či zdravotníctva? Na túto otázku nemožno odpovedať inak, iba tak, že takýto štát nemôže existovať, teda nie tak, že nemá dôvod existovať, ale tak, že on nemôže existovať, lebo práve štát je tou nadindividuálnou inštitúciou, ktorá dokáže garantovať harmonický rozvoj spoločnosti a garantovať zdravý vývoj spoločnosti.

Ak sa teda veci majú takto, tak sa nebráňme snahám zo strany maďarských politikov o vytvorenie autonómie, urobme autonómiu z celého Slovenska a priraďme sa k niektorému úspešnému susedovi, veď sme na to historicky zvyknutí. Ale našťastie je tu ešte aj jedna iná možnosť, vymeňme tých, ktorí tento štát riadiť nedokážu. Ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jasovský.

J. Jasovský, poslanec: Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, začnem možno trošku tak netradične, možno by som mohol dať otázku a mohol by som byť trošku zlý: Koľko národných divadiel by sme mali mať na Slovensku? Jedno takéto divadlo alebo by ich malo byť viacej? Je otázka, ktorú by som mohol nastoliť ako človek, ktorý žije v regióne, či doterajšia budova Slovenského národného divadla je málo krásna, či je nie dôstojná, či potrebuje rekonštrukciu, či potrebujeme nové Slovenské národné divadlo, prečo napr. v Miláne nepostavili La Scalu novú, ale rekonštruovali starú. To by boli možno otázky, s ktorými by nebola kultúrna obec spokojná. Mohol by som sa pýtať, či je kapacitne dostačujúce Slovenské národné divadlo, či bežné reprízy predstavení sú vypredané alebo či sály nie sú naplnené, či sú vypredané len premiéry alebo niektoré známejšie tituly. To sú naozaj veľmi otvorené otázky. Mohol by som sa pýtať, či Divadlo Andreja Bagara v Nitre je naplnené alebo jeho sála nebýva naplnená ani pri premiérach, ani napriek tomu, že toto divadlo uvádza mnohé muzikály, ktoré by mali byť divácky značne atraktívne. Je otázkou aj to, či Slovenské národné divadlo, teda nové, o ktorom dnes hovoríme, môže privítať na svojich scénach regionálne divadlá, či naozaj bratislavskí herci budú spokojní s tým, že sem prídu ich kolegovia z regiónov, či kolegovia z regiónov dokážu pritiahnuť divákov do svojho hľadiska. Je to skrátka mnoho otvorených otázok, ale mám pocit, že dnes politici nechcú na túto tému hovoriť, pretože dnes je akosi potrebné hovoriť, aby sme boli kultúrni, aby sme boli národní, a nie snáď teda opačne. Mojou otázkou ako človeka, ktorý robil v živote vždy len manažéra, je, že ak budovu dokáže so ziskom riadiť súkromná firma, prečo to nedokáže štát. Ale to sú otvorené otázky. Ja skôr skúsim povedať možno niektoré ďalšie veci a naznačím niektoré ďalšie problémy a otázky.

Skôr by som sa opýtal, aké je postavenie kultúry na slovenskej scéne ako takej, ekonomickej snáď, ako pôsobí trhová ekonomika a kultúra, či dokáže kultúra na seba zarábať alebo teda či otázka trhu je tak zložitá, že nedokáže zarobiť na Slovensku na kultúru. Mohol by som hovoriť vôbec o celkovom daňovom systéme, o spôsobe poskytovania verejných zdrojov na kultúru. Mohol by som hovoriť o tom, že na Slovensku neexistuje stratégia alebo koncepcia vlastnej kultúrnej politiky. A v tom ja vidím úžasný problém. Ak sa dnes trošku odosobním a budem hovoriť o tom, že Slovensko nemá koncepciu dopravnej politiky, musím povedať, že nemá ani koncepciu kultúrnej politiky. A v tom vidím jeden obrovský problém. A ak nejaká koncepcia je, tá je postavená na tom, že štát sa chce zbaviť štátnych kultúrnych inštitúcií, chce ich delimitovať napr. pod vyššie územné celky, ale bez zdrojov, ktorými by mohli VÚC-ky tieto inštitúcie riadiť. Napr. u nás v Banskej Bystrici je snaha ministerstva kultúry oddelimitovať Štátnu operu v Banskej Bystrici, Štátnu galériu, Štátnu vedeckú knižnicu, a takto by som mohol postupovať ďalej, ale, bohužiaľ, bez zdrojov na fungovanie týchto inštitúcií.

Sú vyjadrenia, ktoré som tu dnes počúval, že kultúra si má na seba zarobiť. Dámy a páni, to je úplne zavádzajúce. Nikde vo svete si kultúra na seba nedokáže zarobiť. Veď aj v Spojených štátoch sa zisky z kultúrnych podujatí pohybujú kdesi na úrovni 30 % ich nákladov a ostatné náklady alebo zdroje sú zabezpečované vlastnými nejakými fondmi, sponzormi. A na túto tému ja by som mohol poznamenať, že ak teda by si kultúra na seba mala zarobiť, dámy a páni, prenajmime aj túto sálu v Národnej rade Slovenskej republiky, nech si Národná rada na seba zarobí, prenajmime Úrad vlády vláde Slovenskej republiky, nech si vláda Slovenskej republiky na seba zarobí, a potom sa zbavme vôbec teda toho, čí vlastne štát je a aká je úloha vôbec tohto štátu.

Mohol by som hovoriť o tom, aké sú nástroje na podporu kultúry, mohol by som hovoriť o tom, že sú to nástroje priame, nepriame, aké sú doplňujúce, čo sú priame nástroje, to je vlastne dotácia od štátu. Porovnajme, dámy a páni, výšku tých dotácií v štátoch Európy. Pozriem sa napr. Na jedného obyvateľa je to v eurách v Lichtenštajnsku viac ako 100, Slovensku 23, Rakúsku 225. A pritom tí Rakúšania chodia sem na Slovensko za kultúrou. Takže tá podpora z hľadiska štátu je veľmi, veľmi mizivá.

Ak budeme orientovať celú kultúru na ziskové aktivity v oblasti kultúry, dámy a páni, dosiahneme len to, že naďalej nám narastie počet obyvateľov, ktorí sa budú venovať papučovej kultúre, televízii. A o programoch televízie sa radšej zmieňovať nebudem, ale chcem len konštatovať, že kultúrna úroveň národa bude neustále klesať.

Môžeme hovoriť o nepriamych nástrojoch, môžeme hovoriť o nejakých daňových úľavách, môžeme hovoriť o DPH-čke, o čomkoľvek, ale treba, dámy a páni, aby sme si nahlas povedali, že zákonodarstvo nevytvorilo na Slovensku nejaké podmienky pre nepriame nástroje podpory kultúry.

Nemám teda čo povedať k tomu, že sme niečím za posledné roky my tu v Národnej rade kultúru podporili. Snáď môžem konštatovať, že sme zaviedli 19-percentnú rovnú daň, ktorá znamená problém pre vydavateľov kníh, problémy pre ďalších, pre knižnice, vylúčila VÚC-ky z možnosti uchádzať sa o podporu z rôznych grantov, zo Všeobecnej pokladničnej správy a tak ďalej. To znamená, skôr sme tu urobili niečo naopak pre fungovanie kultúry na Slovensku ako pre jej potrebu.

Poviem, dámy a páni, pár slov o doplňujúcich zdrojoch. Čo to sú doplňujúce zdroje? Doplňujúce zdroje, to sú možnosti napr. príjmov z lotérií. Výdavky na kultúru z celkových zdrojov z lotérií sú v Dánsku 64 %, vo Fínsku 55 % a v Maďarsku 28 %. Viete, koľko je na Slovensku podiel zo zdrojov na kultúru získaných z lotérií? 9,7 %. Porovnajme to s Dánskom, so 64 %. Kde teda tie zdroje idú? Ak porovnám kultúrne inštitúcie, ktoré pôsobia v rámci Banskobystrického samosprávneho kraja, roku 2003 z lotérií tieto organizácie získali 0,44 % príjmov k svojmu celkovému rozpočtu. V roku 2004 to bolo 0 %, hoci o takúto podporu sa usilovali tieto inštitúcie, ktoré predložili mnoho projektov.

Sponzoring mimo Bratislavy, tu je situácia veľmi zlá, to je veľmi zložitá otázka. Sponzoring je skôr zameraný kdesi na oblasť zdravotníctva, možno školstva. Hlavné prúdy určite do kultúry, bohužiaľ, nejdú, pretože kultúra mimo Bratislavy je pre podnikateľský sektor úplne, úplne nezaujímavá. Centrá všetkých bánk sú v Bratislave. Zahraniční investori nebudú podporovať kultúrne aktivity napr. v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. To znamená, ak to mám povedať, napr. sponzorstvom v roku 2003 získali k svojmu rozpočtu organizácie u nás v Banskobystrickom kraji 0,68 % zdrojov. Čo k tomu teda? Prehodnotiť vzťah vlády ku kultúre, hovoriť o legislatívnych zmenách, hovoriť o vzťahu vlády ku kultúrnym pamiatkam, hovoriť o mnohých desiatkach prijatých opatrení vládou cez ministerstvo kultúry. Ja tu kľudne môžem konštatovať, všetky tieto uznesenia sú len na papieri, plnené, bohužiaľ, nie je ani jedno z nich.

Nechcem zdržovať, prihlásených je ešte mnoho kolegov, takže len veľmi skromne. Znovu zopakujem, štát má záujem zbaviť sa toho, delimitovať to pod krajské úrady, dnes pod vyššie územné celky. Ale, bohužiaľ, rok 2004 robí 0-percentné navýšenie na kultúrne služby a kultúra nám v regiónoch úplne, úplne zaniká. Pán minister Rusko hovoril o tom, že je potrebné financovať kultúru aj v regiónoch. Veľmi ma teší takéto jeho vyjadrenie, len prosím, aby povedal, ako by sme to teda mali urobiť, ako dostať tieto prostriedky vôbec do regiónov napr. cez ministerstvo kultúry.

Dámy a páni, viete, ako funguje ministerstvo kultúry? Je tu pán minister, ja to teda poviem. V roku 2004 pridelené granty, ktoré boli pre rok 2004, boli zverejnené v auguste 2004, návrh zmlúv ministerstvo kultúry spracovalo napr. pre Banskobystrický samosprávny kraj 6. decembra 2004 po písomnom upozornení predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Schválené finančné prostriedky na aktivity, ktoré boli dávno realizované v priebehu roka, na účet Banskobystrického samosprávneho kraja po niekoľko násobných urgenciách boli pripísané tesne pred Vianocami rok 2004. Z celkových 700 mil. korún, ktoré boli v grantovom systéme, bolo pre Banskobystrický samosprávny kraj priznaných 4,1 mil. Sk, z toho na mediálne vládou propagovaný program na záchranu pamiatok Obnovme si svoj dom bolo priznaných 100 000 korún, zo 700 mil. to bolo 100 000 korún vďaka pružnej práci ministerstva kultúry. Prepáčte, pán minister, ale sú to fakty, ktoré mám. V doterajšom systéme o pridelených prostriedkoch samosprávny kraj ani hovoriť nemôže. Nemôže do toho hovoriť ani obec. Takže tak to teda aj vyzerá.

Mohol by som možno hovoriť ďalej o mnohých problémoch, ktoré v rámci kultúry v regiónoch sú, ale meritum dnešnej veci je asi trošku kdesi inde. Mohol by som hovoriť o tom, koľko máme regionálnych knižníc, múzeí, galérií, osvetových stredísk, hvezdární, divadiel. Pre zaujímavosť poviem, že 3 divadlá u nás majú celkový rozpočet 30 mil. Sk na rok a z toho, ak si dobre pamätám, okolo 75,5 % sú len mzdové náklady. Na vlastné inscenácie a nebodaj na premiéry v podstate tieto inštitúcie zdroje vlastne žiadne nemajú.

Ako teda ďalej, dámy a páni, so Slovenským národným divadlom, prvým alebo druhým, alebo kultúrou aj v regiónoch. Ja som veľmi hrdý na to, že máme Slovenské národné divadlo. A veľmi rád by som chodil aj do nového Slovenského národného divadla. Ale ja veľmi rád chodím aj na kultúru u nás v regióne. Bol som 29. na poslednom predstavení v Štátnej opere v Banskej Bystrici, 8. januára som bol na novoročnom koncerte. V nedeľu bola teraz premiéra v Divadle Jozefa Gregora Tajovského. Ja žijem tam a budem chodiť tam a mám záujem, aby tá kultúra fungovala aj tam. Teda čo ďalej? Ponechať kultúrne organizácie, ktoré spravuje ministerstvo kultúry, a iné rezortné ministerstva naďalej v pôsobnosti ministerstva kultúry alebo ich dať do samosprávnych krajov bez delimitácie čo i jednej koruny a nechať ich zahynúť alebo zabezpečiť dostatok prostriedkov v grantovom systéme, a to nie tak, že len niekoľko korún prejde kedysi pred Vianocami na tieto organizácie, zabezpečiť rovnoprávnosť kultúrnych inštitúcií.

Je to veľa otázok, dámy a páni. Ja by som bol naozaj rád, keby sme ostali kultúrnym národom. Len sa trošku obávam, že dnes strieľame vedľa. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlási pán Cuper. Nie je tu. Predpokladám, že to nie je procedurálny návrh, že sa pán Cuper prihlásil s faktickou poznámkou. Nie je tu, tak musíme dať prednosť pani poslankyni Gabániovej s faktickou poznámkou. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. V prípade, že nepríde pán Cuper, tak stráca poradie na faktickú poznámku.

D. Gabániová, poslankyňa: Ďakujem. Ja by som len chcela povedať, že ja nie som až taká skeptická, čo sa týka naplnenosti hľadísk, či už v Slovenskom národnom divadle alebo v divadlách v Bratislave alebo v regionálnych divadlách, pretože viem, pretože som čítala jednu diplomovú prácu na tému Marketing v kultúre, že dobrým marketingom sa dajú osloviť cieľové skupiny. Problém vidím skôr v tom, že naozaj aj regionálnu kultúru treba dotovať a naozaj sa musí zlepšiť aj sociálna situácia občanov v regiónoch, pretože, ako vieme z objektívnych zdrojov, 1,5 mil. občanov na Slovensku žije pod hranicou biedy. A myslím si, že teda naplnenosť hľadísk je, ako som povedala, v marketingu a v cenách. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán Cuper, nie je prítomný, nebude mať teda faktickú poznámku. Vyškrtnite ho zo zoznamu na faktické poznámky.

Do rozpravy sa teraz zapojí svojím vystúpením pán poslanec Mikuš Tibor. Nech sa páči.

T. Mikuš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie kolegyne, páni kolegovia, páni ministri, hostia. Už tu bolo veľa povedané k tejto problematike. Pre mňa jednoznačne z diskusie vyplýva, že ide o nedodržanie kompetenčného zákona. Bolo tu veľa povedané, čo bolo naozaj povzbudzujúce, ale veľa toho, čo bolo nedôstojné a smutné. Bolo tu povedaných veľa čísel. Aj ja vám skúsim sprostredkovať nejaké čísla. Národné divadlo má byť naozaj vizitkou slovenského národa.

Bavíme sa tu o nákladoch na dostavbu, ktoré predstavujú zhruba, i keď možno prehnane, 1 % štátneho rozpočtu alebo 3, možno 2 promile hrubého domáceho produktu. Keď hovoríme o tých obrovských prevádzkových nákladoch, tak sa bavíme zhruba o 1 promile štátneho rozpočtu alebo 0,3 - 0,4 promile hrubého domáceho produktu. Sami uznáte, že to asi nie sú v relatívnom porovnaní veľké čísla, najmä ak si uvedomíme, že minulý rok sa našlo trebárs 8 mld. v štátnom rozpočte alebo jeden rezort delil na jeseň 4 mld., ktoré neboli použité, alebo máme pochybnosti pri privatizácii a myslíme si, že tam vznikali straty na úrovni desiatok miliárd korún. A tu sa bavíme o niečom, čo má slúžiť ďalším generáciám, čo má spolu vychovávať, čo je na úrovni rádovo nižšej.

Často hovoríme, že my Slováci nemáme dostatok národného povedomia, že nie sme dostatočne hrdí na svoj národ, na svoju kultúru, na svoje dejiny. Ale ako sa buduje takéto povedomie? Ako sa buduje takáto hrdosť? Slovami? Určite nie, určite dobrými príkladmi a dobrou výchovou. Dobrým príkladom pre mňa je určite aj budovanie nového Národného divadla, budovanie kultúrnych inštitúcií, ktoré v priebehu desiatok rokov spolu vychovávajú a kultivujú ďalšie generácie. Myslím si, že tomuto účelu bezpochyby doterajšie staré Národné divadlo slúžilo a nové slúžiť bude. Ja verím, že bude nové Národné divadlo realizované.

Národné divadlo má byť nielen výkladnou skriňou pre zahraničie, ale v prvom rade miestom, kde sa odohráva kultúrno-výchovný dialóg medzi umelcami a divákmi. Budovanie Národného divadla je obyčajne premyslenou aktivitou, dôsledne naplánovanou a periodicky aktualizovanou. Táto aktivita by mala prebiehať transparentne a otvorene, za účasti širokého spektra odborníkov, ktorí sa rozumejú do problematiky kultúrnej, do problematiky finančnej, ktorí poznajú problematiku techniky, ktorá sa tam používa, stavebnú problematiku alebo poznajú problematiku prevádzky. Ale hlavne by mali poznať slovenské reálie. Nie som presvedčený, že to, čo bolo navrhnuté rezortom ministerstva hospodárstva, by spĺňalo tieto kritériá.

Ak sa pozrieme do minulosti na proces výstavby Národného divadla, dá sa mu vyčítať všeličo, ale ja osobne si myslím, že v posledných rokoch sa mu dá vyčítať najmä nedostatok politickej podpory a s vysokou pravdepodobnosťou aj nedostatočné odborné vedenie výstavby Národného divadla, hovorím, s vysokou pravdepodobnosťou. Čo ale určite nemožno tomuto projektu vyčítať a čo musíme, naopak, podporiť, je snaha, aby sme vytvorili dôstojný stánok národnej kultúry, ktorý má slúžiť všetkým občanom Slovenska bez ohľadu na to, k akému národu alebo národnosti sa hlásia. Som presvedčený, že je našou povinnosťou podporiť naplnenie tejto ambície a jednoznačne zamedziť tomu, aby úzka záujmová skupina presadzovala svoje osobné záujmy na úkor slovenskej kultúry a kultúrnych potrieb občanov Slovenska.

Nebudem rozoberať ďalšie detaily, na to sú povolanejší, z ktorých mnohí tu už vystúpili, dovolím si iba jedno konštatovať. Ak hovoríme, že sme preinvestovali 3,5 mil., tak v dnešných cenách určite to, čo tam je, má zhruba dvojnásobnú hodnotu. Takže akékoľvek spochybňovanie a vyhlásenie, že to má hodnotu možno 100 mil. alebo niekoľko stoviek miliónov, podľa mojej mienky nezodpovedá pravde.

Takisto odporúčam, aby ste sa zoznámili jednak s memorandom, ktoré nie je memorandom, ale zmluvou, niekoľkokrát sa tam vyskytuje znenie, že vláda sa zaväzuje, partneri sa zaväzujú, a takisto, samozrejme, aj s právnymi analýzami, ktoré boli uverejnené alebo z ktorých jedna bola uverejnená aj v jednom denníku dnes.

Záverom iba toľko. Pridávam svoj hlas na podporu uznesenia, ktoré smeruje k zachovaniu alebo k naplneniu pôvodného zámeru, dobudovať nové Národné divadlo ako národný kultúrny stánok slúžiaci všetkým občanom Slovenska, zachovať jeho charakter, aj čo sa týka vlastníckych vzťahov, štátny, t. j. národný v správe ministerstva kultúry. Zároveň treba dôsledne zvážiť rôznorodé kultúrne využitie s cieľom optimalizovať aj investičné aj prevádzkové náklady. Toto si zaslúžia nielen slovenskí umelci, vynikajúci umelci, ktorých reprezentant legenda slovenského divadelníctva sleduje našu, často nedôstojnú diskusiu. Pán Chudík skláňam sa s úctou. (Potlesk.) Ale najmä si to zaslúžia občania Slovenskej republiky, tí čakajú na naše múdre rozhodnutie. Ďakujem za pozornosť.