B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dve poslankyne. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Pani poslankyňa Tkáčová, nech sa páči.
J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja by som chcela svojho predrečníka pána predsedu výboru pre pôdohospodárstvo doplniť o niektoré momenty z rokovania výboru. Je pravda, tá diskusia bola dlhá, ale diskusia bola korektná, diskusia bola vecná a ja som sa neskrývala s tým a otvorene som to roľníkom v tejto debate povedala, že v rámci tohto rozpočtu nevidím možnosť, ako navyšovať priame platby na nimi požadovanú úroveň a už vonkoncom nie na vrub schodku štátneho rozpočtu.
Otázka poľnohospodárstva podľa pána predsedu výboru je zo strany vlády vraj zanedbávaná. Ja si dovolím tvrdiť, že toto tvrdenie sa nezakladá celkom na pravde. Nie je celkom korektné. Jednak pán minister Simon obhajuje svoj rezort korektne a zodpovedne a na strane druhej musíme vidieť aj širšie súvislosti v rámci financovania rezortu pôdohospodárstva. Keď si pozrieme, ako sa vyvíjali platby do rezortu, tak vidíme, že oproti minulému roku stúpli priame platby o 520 miliónov. V roku 2002 predstavovali transfery do podnikateľských subjektov 10 miliárd korún, v roku 2006 sú navrhované transfery 18,7 miliardy korún, čo je nárast o 86,5 percenta. Keby sme pristúpili na návrh a podporili dorovnanie na 65 percent, nárast kapitoly pôdohospodárstva oproti minulému roku by bol o 18 percent. Ja si myslím, že to nie je férové voči ostatným rozpočtovým kapitolám pristúpiť na takýto veľký nárast, pretože ako zodpovední politici musíme sledovať požiadavky nielen sektora pôdohospodárstva, ale aj ostatných sektorov. A keď si zoberiete, ako rástli rozpočtové kapitoly, tak najvyšší nárast bol pri školstve 9,4 percenta... (Prerušenie časomierou.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem, s veľkou pozornosťou som si vypočula vystúpenie predsedu výboru pre poľnohospodárstvo pána poslanca Cabaja a myslím si, že jeho argumenty skutočne sú zreteľa hodné. Osobne sa domnievam, že nedofinancovať poľnohospodárov je vlastne riešenie veci voči sebe samému. Ten, kto si bol vypočuť tu pred parlamentom stretnutie poľnohospodárov a ich požiadavky, musí vidieť, že tí naši poľnohospodári nie sú na tom dobre. Ja viem, že určitá proporčnosť má byť medzi rezortmi, ale sebestačnosť alebo aspoň podpora poľnohospodárov tak, aby nám toto odvetvie nezaniklo je pre štát veľmi dôležitá otázka a myslím si, čím ďalej, tým bude dôležitejšia. Preto si myslím, že nad poľnohospodármi v rámci rozpočtu bude sa treba zamyslieť.
Ja viem tiež, že rozpočet nie je proste suma, ktorú možno naťahovať, ale napríklad brať si úver na propagáciu nejakých reforiem, viacmiliónové úvery si vziať a vlastne už vedieť dopredu, že tie reformy budeme musieť modifikovať, to nepovažujem za správny postup, pretože na to peniaze, ak máme, musíme mať aj na také dôležité otázky, ako je riešenie problémov v poľnohospodárstve.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cabaj, nech sa páči, môžete reagovať na faktické poznámky.
T. Cabaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Ja sa nechcem s pani kolegyňou Tkáčovou priečiť, pretože ona povedala na moju otázku, že vláda zanedbáva rezort poľnohospodárstva, že nezakladá sa to celkom na pravde. No, ja sa nepriečim s ňou, či je to spolovice pravda alebo ako, ale jednoducho ona mi už potvrdila, že asi vláda až dvakrát sa netrhla v otázke riešenia otázok pôdohospodárstva, ale to už nechcem sa hrať na slovíčka, ale tak to priamo povedala, že nezakladá sa to celkom na pravde. Takže ja netrvám na tom, že celkom sa to zakladá na pravde.
Ale aby som pre kolegov, ktorí sú tu, uviedol niekoľko čísiel a nechcel som jednak ťahať čas, aby som o tom hovoril, ale dovoľte mi len niekoľko čísiel, ktoré ona veľmi dobre pozná, pretože sme ich mali vo výbore. V priebehu posledných 15 rokov - rok 1989 cena pšenice potravinárskej 3 330 korún, v roku 2005 4 429, v roku 2005 3 500. Cena chleba v obchode rok 1989 7 korún, rok 2002 21,91, rok 2005 27,12. Priemerná mesačná mzda v Slovenskej republike v roku 1989 v poľnohospodárstve 3 217, v roku 2002 13 511, v roku 2005 16 250. Cena nafty na čerpacích staniciach v Slovenskej republike v roku 1989 8 korún, v roku 2002 28,07, v roku 2005 38,80. A takisto môžeme ísť podľa priamych platieb, keď v roku 1989 bola priama podpora poľnohospodárov z rozpočtu Slovenskej republiky 17,80, v roku 2002 10 miliárd Sk.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Ďaďo, pripraví sa pán poslanec Ivan Šimko. Nech sa páči, pán poslanec.
V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem pekne. Pán podpredseda, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pán minister, je to poslednýkrát v tomto volebnom období, keď prijímame zákon zákonov - rozpočet na rok 2006. Moje vystúpenie sa bude viesť v dvoch rovinách. Tá prvá bude taký stručný politický pohľad, kde sa snáď chápeme, aké sú rozdielne naše názory a názory v rozpočte, a tá druhá bude mať alebo pokúsim sa v nej mať vecné stanovisko.
Najskôr teda to politické hľadisko. Celkom sa mi javí, že je nevyhnutné pri tomto rozpočte povedať, že je volebný nie z nejakých len čísiel, ale predovšetkým z hľadiska rétoriky a taktiky súvisiacimi s blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Tejto taktike, pochopiteľne, sa rovná rétorika niektorých špičkových politikov koaličných strán, ktorí vidiac reálnu možnosť výmeny tejto vlády sa uchyľujú aj k takým manierom, ktoré sú pre radového občana a celkove demokraciu Slovenskej republiky niekedy smiechom. Na čo narážam? Nedávno bolo Mikuláša a ten má kamaráta čerta. Prvý je dobrý a nosí darčeky a ten druhý straší deti. Na tento princíp je používaný i princíp strašenia obyvateľov Slovenskej republiky. Demokrati sa "obliekli" za čertov a strašia ľudí komunistickým nebezpečenstvom pri akomkoľvek rozdielnom názore či návrhu, a to nielen o rozpočte. Nie je to seriózne, nie je to ani z politického hľadiska normálne. Je prirodzené, že máme rozdielne názory, ale takéto metódy strašenia a používania na verejnosti sú nie celkom fér. Je to nechutné a zároveň aj málo efektívne, lebo ľudia za 16 rokov pochopili, že jediní, kto sú komunisti, tak to sú členovia Komunistickej strany Slovenska, a nie členovia iných politických strán. Bol by som veľmi rád, keby aj vrcholní predstavitelia tohto štátu vrátane vás, pán podpredseda vlády, a premiéra, ak chcú s komunistami bojovať na poli rečníckom, tak používali tie výrazy voči KSS, a nie voči inej strane, ktorá má nejakú inú cestu. To je jednoducho to politické hľadisko, kde konštatujem, že ten, kto sa bojí, tak straší niekoho ďalšieho, a pritom mu naháňa body do košiara.
Teraz niektoré vecné hľadiská smerom k rozpočtu, lebo tak by to asi malo byť. Prečo tie rozdielne názory nás ľavičiarov a komunistov a snáď pravice alebo iného spektra. Je to pochopiteľné. Máme inú filozofiu, filozofiu tvorby. My nepokladáme za správne, aby sa na naplnení rozpočtu podieľali len dane a tento rozpočet je skutočne z rozhodujúcej časti naplnený daňami občanov v takzvanej nediferencovanej dani z pridanej hodnoty i v spotrebnej dani. Príjem z dane právnických osôb je niečo okolo 13 až 14 percent. Teda môžeme konštatovať, že tie ďalšie dve tretiny tvoria dane občanov. Je to asi logické, keď porovnáme príjem dane od fyzických a právnických osôb a príjem dane od občanov, respektíve pardon, opravujem sa, príjem z daní právnických osôb a príjem z daní občanov.
S určitou polemikou možno prijať názor, že zvyšovať dane u podnikateľov nie je dobré na neúnosnú mieru, pretože tým zabránime modernizácii a môžeme i negatívne zasiahnuť do oblasti zamestnanosti. Ale vôbec sa nedá súhlasiť s tým, aby sme namiesto príjmu napríklad 12 miliárd z určitého podniku dostali do štátneho rozpočtu len jeho daň zo zisku, a pritom sa smeje spoza kúta, ako je ochotný zaplatiť aj vašu jednomiliardovú pokutu, hoci sa tvári, že sa odvoláva a bude sa odvolávať, nezaplatí. Tá pokuta bola určená správne, ale povedzme si, nemohlo byť tých 12 miliárd celých v štátnom rozpočte? Musela tam byť len časť zisku z tohto podniku? To je otázka toho, kde sa my v tej filozofii jednoznačne oddeľujeme.
Je to otázka týkajúca sa strategických podnikov, kde, žiaľ, prevláda názor, že štát je zlým vlastníkom. Ja som na túto tému diskutoval tu už tri roky alebo diskutujem tretíkrát, ale znova mi to nedá zopakovať. Ak skutočne je štát zlý vlastník a lepšie dokážu riadiť súkromné podniky alebo podniky súkromníci, tak sa potom pýtam, ako je to možné, že vyspelí odborníci, ktorí riadia tento štát, sú predstavitelia, ministri, majú okolo seba stovky odborníkov, nedokážu tento podnik riadiť lepšie, ako ho riadi jeden súkromník s pár ľuďmi, ktorých má vo svojom manažmente. S tým teda my súhlasiť nemôžeme a to je ten rozdielny prístup k filozofii tvorby štátneho rozpočtu, kde na jednej strane vy sa snažíte napĺňať rozpočet daňami, my konštatujeme nielen daňami, ale aj výrobou a ziskami podnikov, ktoré sú vo vlastníctve štátu.
Druhý rozdiel je asi v tom, že hovoríme o účasti našich zahraničných investorov súkromných podnikov a v niektorých prípadoch je tu dokonca vysoká štátna pomoc. Ako sa má na tento trend pozerať domáci podnikateľ, ktorý má spracovaný projekt a tiež by chcel zamestnať viac ľudí a podpora pre neho ako súkromníka je iná ako pre inú zahraničnú firmu. V tomto prípade si myslím, že sa nemýlim. Nám vadí aj to, že temer bez problémov je možný presun výhodne vytvoreného zisku s nízkou cenou práce mimo územia Slovenskej republiky pri takýchto podnikoch. A stáva sa to. Vadí nám nie to, že je tu zahraničný investor a vytvorí pracovné miesta. To je pozitívne. Ale vadí nám na tej situácii to, že sa ide niekto s prepáčením roztrhať od radosti, že náš pracovník dostane mesačne 20-tisíc korún, pozri KIA, a pritom práve tento investor by musel doma dať pracovnej sile o dve tretiny viac. To nám vadí, lebo takýmto systémom nie je možné, aby sa náš občan dostal na úroveň životnej úrovne občanov iných krajín. Ja viem, ako by ste mi chceli na to odpovedať, ale prosím, radšej nie. Takto rozdiely jednoducho neodstránime. Do minulosti sa dívať aj pri tomto probléme je zbytočné, kto to zapríčinil. Dívajme sa dopredu, ako ich treba odstrániť. Myslím si, že takýto postoj, a to je posledná veta k tomuto druhému bodu, je určitým podcenením našej kvalifikovanej pracovnej sily. Je to skutočne situácia, ktorá, dá sa povedať, brzdí i psychický rozvoj človeka.
Po tretie. Filozofia oživenia hospodárstva je na základe zámerov vlády postavená na zahraničných investoroch. Ja som už povedal, že s tým súhlasím v určitom slova zmysle, pokiaľ budú podmienky vytvorené podobne aj pre domácich podnikateľov, pokiaľ dokážu zabezpečiť nielen pracovné miesta, ale aj nárast miezd. Je s tým ale však spojená nevyhnutne aj úloha dobudovania infraštruktúry, čo pokladáme snáď všetci v tejto budove, všetci poslanci za významnú úlohu. Je síce pravda, že k najvýznamnejším položkám výdavkov v kapitole ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií sú výdavky na cestnú infraštruktúru a železničnú prepravu. No, takisto pravdou je to, že v porovnaní s rozpočtom roku 2005 na cestnú infraštruktúru je návrh roku 2006 nižší o 119 miliónov korún. Rozpor v tejto kapitole vidím v skutočnosti aj niekde inde. Vidím to v tom, že v návrhu rozpočtu na rok 2006 v tabuľkovej časti sa konštatuje, že úsek diaľnice po Žilinu bude odovzdaný v roku 2006. V uznesení vlády Slovenskej republiky, pán minister, z toho roku je rok 2007. Je tu určitý rozdiel, s ktorým súhlasiť nemôžem a poprosil by som vás potom o vysvetlenie tu v tomto parlamente, čo je teda pravda, či uznesenie vlády hovorí pravdu, alebo pán minister dopravy, ktorý spracoval rozpočet a predložil ho Národnej rade v takom znení, ako je.
Za nesprávne v tejto oblasti považujem aj to, že investície na diaľnicu sú v podstate rozrobené do viacerých úsekov a v porovnaní s inými krajina, čo sa, samozrejme, premieta u vás vo financiách v rozpočte, máme nielen pomalé tempo aj vysoké náklady na výstavbu diaľnice na jeden kilometer. Domnievam sa tiež, že v tejto oblasti aj pri rozpočte mali byť stanovené priority výstavby, teda čo je skôr potrebné postaviť. Či je skôr potrebné v tej tabuľkovej časti a financiách postaviť cestu ako diaľnicu, alebo vedľa nej stavať všetku vybavenosť a služby, ktoré potom odčerpávajú finančné prostriedky na to, aby sme mohli vytvoriť to, čo potrebujeme. Žiaľ, z môjho hľadiska to v tejto oblasti jej chýba. To je, prosím, môj názor. Môžeme o ňom diskutovať. Prijmem akýkoľvek kompromis, pokiaľ bude možný, ale skutočne za absurditu, čo pokladám v kapitole Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií je jedna taká zaujímavá veta, ktorá snáď možnože ušla. Zvýšenie prostriedkov alebo financií na získanie pre diaľničnú spoločnosť v roku 2006 sa počíta zo zvýšenia cien diaľničných známok. Je to, prosím pekne, na strane 12. Ďakujem aspoň za úprimnosť, že už teraz pri rozpočte v roku 2005 sa dozvedáme, že v roku 2006 sa počíta so zvýšením diaľničných známok.
V ďalšej časti, tej štvrtej, kde mám výhrady, beriem, pán minister, poznámku, tak je to otázka rozpočtovania riešenia ministerstva práce a sociálnych vecí a v ňom je riešená politika zamestnanosti, ktorá je neprijateľná nielen pre mňa, ale dovolím si tvrdiť aj pre drvivú väčšinu občanov Slovenskej republiky.
Toto konštatovanie má prirodzenú kontinuitu s nedávnou minulosťou volebného obdobia, tohto volebného obdobia. V ňom sa posunula hranica nárokovateľného veku na odchod na dôchodok. To bolo antisociálne a nehumánne. Bolo to antisociálne a nehumánne vo vzťahu k občanovi, ktorý si zaslúži pokojný odchod na dôchodok tak, aby si ten dôchodok mohol ešte užiť. Ale má to aj inú kontinuitu. Má to dopad na zníženie nezamestnanosti. Dôkazom toho je tá skutočnosť, že dlhodobá nezamestnanosť tvorí polovicu celkovej nezamestnanosti. Skutočne je to tak. Podľa štatistických údajov úradov práce a sociálnych vecí dlhodobá nezamestnanosť tvorí viac než polovicu celkovej nezamestnanosti. Dá sa vôbec s týmto súhlasiť? A mám teda právo ako poslanec, ľavicový poslanec súhlasiť s takýmto názorom? A keď sa ešte aj opriem napríklad o prevzatia OECD, ktoré konštatujú, že je tu úloha v krajinách v roku 2006 pokles nezamestnanosti dosiahnuť na úroveň 6,4 percenta. Na rozdiel od vlády ja teda nezdieľam názor, že ľudia nechcú pracovať. Som iného názoru. Takéto vyjadrenie považujem za dehonestujúce viac než 100-tisíc nezamestnaných, ktorých je, ako vieme, skoro pol milióna. Pre občana bolo, je i bude vždy prvoradé pracovať, a nie žiť z mizerných sociálnych dávok, až na malé výnimky. Nezamestnaným by mala byť skutočne zo strany štátu poskytnutá pomoc pri hľadaní zamestnania, nie štatistika pečiatok na úradoch práce. Už som to neraz spomínal a nedá mi, aby som to nespomenul i tu. Pracovníci úradu práce a sociálnych vecí majú napísané sprostredkovateľ zamestnania. Ich činnosť je zameraná na lístky s pečiatkami o návšteve hľadania si zamestnania. Aktívna politika práce zamestnania nám skutočne chýba a táto predstava je ďaleko od našich predstáv.
Je tu kapitola Ministerstva školstva, ktorá má nedostatok financií a tie financie sú na všetky potreby škôl. Tak na platy učiteľom, ktoré by mali byť primerané, ako aj na ďalšie výdavky. Sám minister hovorí o nutnosti spoplatnenia vysokoškolského štúdia. No a ja sa obrátim na jednu vec. My v kapitole Ministerstva obrany počítame s výdavkami 1,3 miliardy na vojenské misie. Niektoré sú so súhlasom OSN, ale máme aj takú, kde sme bez súhlasu OSN. No a tu ja vidím rezervu neefektívnych výdavkov.
V Iraku alebo respektíve z Iraku odchádzajú, dámy a páni, už aj iné krajiny, ako je Slovenská republika. Ja sa len tak chcem opýtať, my ako Slováci sa neustále budeme niekde tlačiť, neustále budeme niekomu slúžiť celý náš život? To sme vymenili jedno heslo z Washingtonom na večné časy? Aj tu by sme mali zvážiť, či zbytočné výdavky práve na túto misiu by sa nemohli i pri tvorbe rozpočtu presunúť smerom k ministrovi školstva na to, aby mohol riešiť svoje problémy, ktoré sa potom odzrkadlia, samozrejme, vo vzdelanosti ľudí, vo vyššej kvalite pracovnej sily a, samozrejme, aj vo vyšších ekonomických výsledkoch. Poslednú oblasť, ktorú chcem rozobrať, je oblasť kultúry. V oblasti kultúry je prijatý program Obnovme si svoj dom. Aj v nedávnom liste som sa o tom dozvedel od pána ministra, ale viem to už aj z predchádzajúcej mojej činnosti. Nehovorím to ironicky, ale chcem skonštatovať, že v tejto oblasti sú vyčlenené financie na podporu návštevnosti kultúrnej aktivity, podporu národnostných menšín, čo je, samozrejme, dobré a ja to vítam. Čo je však absurdné, tak podľa mňa je to, že po celé volebné obdobie sa nikto z vlády Slovenskej republiky nezaoberal potrebou pomôcť tomu, čo táto Národná rada schválila zákonom, a to je centrum kultúry Slovákov žijúcich doma a v zahraničí, ktoré okrem iného dokázateľne prispelo k emancipačnému úsiliu Slovákov za posledných 150 rokov. Takýmto mestom je známe mesto Martin. Hovorím to tu tretíkrát. Toto potrebuje na rekonštrukciu Národného domu 150 miliónov korún. Okrem toho sú tu aj iné sídla. Na území tohto mesta, ako je Matica slovenská, pamätník národnej kultúry, Slovenské národné múzeum, Múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum slovenskej dediny, Slovenské komorné divadlo, Turčianska galéria, Živena a ďalšie inštitúcie, ktoré sú spojené historicky s dlhodobým zápasom Slovákov o svoju emancipáciu. Áno, poviete si, je to lokálpatriotizmus. Áno, ja som hrdý aj na toto mesto a som aj hrdý na to, že som lokálpatriot v tejto oblasti. No, pýtam sa vás všetkých. Nemali by sme byť my Slováci hrdí aj na našu emancipačnú minulosť? Nemali by sme my byť vo vzťahu Slovenskej republiky k našej histórii, ku kultúre všetci lokálpatrioti? Všetci poslanci v Národnej rade Slovenskej republiky? Tobôž, keď sme si prijali takýto zákon, ktorý o tom hovorí. Nemali by sme na rovnakú úroveň postaviť Bratislavský hrad, jeho obnovu, ktorý je vo vlastníctve Národnej rady, Devína, Slovenského národného divadla, Banskú Štiavnicu, Levoču, Bardejov, Kremnicu, nemalo by tu byť miesto i pre centrum kultúry Slovákov mesto Martin?
Medzinárodné záležitosti sú jednou vecou. Druhou vecou podľa mňa je to, že sme tu, sme tu zákonodarný zbor Slovenskej republiky a tento by si mal svoje uznesenia a zákony ctiť, a nielen ctiť, ale ich aj plniť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti i vzhľadom na to, že v odpovedi pána ministra na moju interpeláciu sa uvádza, citujem jednu vetu: "Mesto Martin môže sa uchádzať o finančné prostriedky poskytované z grantového systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Obnovme si svoj dom." Takže v mene občanov mesta Martin, a ja ako poslanec i možnože v mene poslancov okresu Martin, ktorí sú tu poslanci, predkladám dva pozmeňujúce návrhy. V tom jednom pozmeňujúcom návrhu konštatujem, aby sme urobili zmenu z rezervy vlády Slovenskej republiky 200 miliónov 505 tisíc korún, ktorú neviem, či už koalícia nerozdelila, túto rezervu znížiť o sumu 30 miliónov korún a túto sumu presunúť do kolónky dotácie v kapitole Všeobecná pokladničná správa, kde je potrebné v písmene b) za mestá Banská Štiavnica, Bardejov, Bratislava, Levoča a Kremnica doplniť mesto Martin a uvedenú sumu prideliť mestu Martin ako centru národnej kultúry Slovákov žijúcich v Slovenskej republike a v zahraničí. Následne korunku rezerva vlády upraviť o sumu pripadajúcu mestu Martin. Zdôvodnenie som skonštatoval, čiže nebudem ho opakovať.
Druhý pozmeňujúci návrh sa týka toho istého problému, však vzhľadom na to, že momentálne neviem, koľko rezerva na prostriedky Európskej únie a odvody je skutočnou rezervou, čo je na odvody a čo je na akú činnosť, nechávam možnosť ministrovi financií a podpredsedovi vlády i koaličným poslancom pri porade pred schválením rozpočtu i túto druhú možnosť, ktorá je taká, aby sme rezervu na prostriedky Európskej únie znížili o sumu 30 miliónov korún a túto sumu presunuli do kapitoly dotácie Všeobecná pokladničná správa, kde je potrebné v písmene b) za mestá Banská Štiavnica, Bardejov, Bratislava, Levoča, Kremnica doplniť mesto Martin a uvedenú sumu prideliť mestu Martin ako centru národnej kultúry Slovákov žijúcich v Slovenskej republike i v zahraničí. Následne kolónku rezerva vlády upraviť o sumu pripadajúcu mestu Martin. Nech sa páči.
Vážený pán minister, vážený pán podpredseda vlády, je mi jasné, že ja stojím na ľavicovom spektre a vy na pravicovom. Každý máme nárok na svoj názor. Ale história a kultúra, dedičstvo našich praotcov a otcov by malo byť vedomím všetkých občanov, všetkých politikov bez rozdielu toho, či stoja na pravej strane politického spektra, alebo na ľavej strane politického spektra. História a kultúra sa nedá oklamať, respektíve meniť. Dá sa len oklamať. My by sme mali stáť na základe toho, aby sme skutočne takto postupovali. Aj z toho dôvodu vás chcem požiadať, aby ste opäť, tak ako som to v interpelácii konštatoval, svojou autoritou pri stretnutí poslaneckých klubov koalície pred rozpočtom snažili sa tento problém jedenkrát v tomto volebnom období vyriešiť.
Dámy a páni, vážení kolegovia, kolegyne, veľmi pekne vám ďakujem za pozornosť, ktorú ste mi venovali a zároveň vás chcem požiadať o podporu týchto pozmeňujúcich návrhov. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hrdlička, Juščík, Janiš, končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami. Pán poslanec Hrdlička.
J. Hrdlička, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Chcem povedať len pár slov k tomu, čo povedal pán kolega Ďaďo. Hovoril o mnohých veciach týkajúcich sa obyčajného života našich spoluobčanov. Hovoril o zahraničných investíciách. Hovoril o prostriedkoch potrebných na investície pre rozvoj infraštruktúry. Hovoril o nedostatkoch pri zvyšovaní pracovných miest i o problémoch v sociálnej sfére. Možno mnohým kolegom sa zdá, že hovoril populisticky a extrémisticky, ako to radi zvyknú hovoriť a tvrdiť, ale myslím si, že sa snažil veľmi reálne a objektívne zhodnotiť situáciu, ktorá v našej spoločnosti je. Ale nechcem o tomto hovoriť, myslím si, že v tejto snemovni bolo toho povedaného na túto adresu dosť. Hovoril o pozmeňujúcom návrhu, v ktorom žiadal prostriedky zo štátneho rozpočtu na to, aby mesto Martin bolo istým strediskom, istým centrom nášho národa. Viem o tom, že pán poslanec Ďaďo tento poslanecký návrh predkladal niekoľkokrát už v tomto volebnom období a nebol vyslyšaný, a čo je zarážajúce, že samotní občania tohto mesta a pán kolega, o ktorom hovorím, sedí v tejto snemovni, akosi tento poslanecký návrh prehliadol. Ale chcem sa vyjadriť i k otázke školstva, ktorú spomínal. I keď nám je jasné, že zrejme čas mi to už nedovolí, bolo vynaložené veľké množstvo prostriedkov na školstvo. Myslím si, že na základe programového vyhlásenia vlády neboli vynaložené prostriedky na to, aby sme sa v oblasti vysokého školstva priblížili k tomu, aby sme financovali 1 percento z HDP a takisto velikú čiastku z... (Prerušenie časomierou.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Juščík.
M. Juščík, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predseda. Ja by som chcel predovšetkým podporiť vystúpenie pána poslanca Ďaďa, môjho kolegu, a to predovšetkým v tej oblasti, kde sa zameral a poukázal na to, že my, keď sa aj nazývame a sami si hovoríme chudobný štát, takto veľkodušne dávame peniaze na také medzinárodné misie, ako je Afganistan, Irak a tak ďalej.
Dávame peniaze tam, kde jednoznačne podporujeme avantúru Spojených štátov amerických. Veď to boli všetky akcie, ktoré Spojené štáty americké vyvolali a udržujú ich. A aby medzinárodne to prekryli, tak potrebujú áno tých malých, ako sme aj my a ďalší, aby prekryli a zakryli svoju vinu a nakoniec historicky možno poukázali, však veď to boli aj tí ďalší, ktorí podporili. Sú to nemalé prostriedky. Sú to prostriedky obrovské, ktoré by sa nám dnes v našom rozpočte zišli, kde by sme mohli, áno, tieto prostriedky prerozdeliť či už do životného prostredia. Týka sa to nás všetkých. Raz nám vlastné deti a vnúčatá budú vytýkať, že sme niečo zanedbali. Či do poľnohospodárstva, ako dnes poľnohospodári vystupovali a poukazovali, ako sú oni skutočne ukrátení, a sú. A my by sme si mali predovšetkým položiť jednu otázku, že poľnohospodárstvo, je to aj rozvoj dediny. A rozvoj vidieka ako celku, a to je hlavná úloha, aby sme sa my raz skutočne zodpovedne mohli pred históriou postaviť a povedať áno, svoju úlohu sme splnili. To je predovšetkým to, čo bolo poukázané v jeho vystúpení. Ďakujem.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Janiš.
S. Janiš, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. No, pán kolega, rétorika rozpočtu a filozofia rozpočtu, no, je iná ako za vašej komunistickej vlády, ale to všetci chápeme. Je úplne jasné, že ÚV KSČ a OV KSS v Martine, kde ste teda pôsobili, malo inú filozofiu. Vy ste štyridsať rokov predvádzali, čo je to kolektívne vlastníctvo. Ja sa vôbec nečudujem, že nechápete súčasnú filozofiu tvorby rozpočtu a ani toto pochopenie od vás, ako úprimne poviem, ja osobne nevyžadujem. Ak kritizujete mnoho vecí v tomto rozpočte a kritizujete napríklad diaľnice, tak je úplne jasné, že ak sú služby okolo diaľnic, tak kritizujete diaľnice, ak by boli diaľnice, tak by ste kritizovali služby. No, a s tými poplatkami ste to trošku prepálili. Poplatky sa zvyšujú alebo budú zvýšené iba nad tri a pol tony a vôbec neviem, žeby vy ako občan, ten váš Peugeot, alebo čo to máte, mal nad tri a pol tony. Takže trošku, trošku to treba ozrejmiť.
Čo sa týka Martina. Ja som z Martina, a preto je to pre mňa bytostne taká otázka, ktorá mňa veľmi zajíma. Ak dnes bojujete za Martin ako národné kultúrne centrum, tak je potrebné si uvedomiť, že národné kultúrne centrum Martin urobili predchodcovia pred rokom 1948. Vy ste za 40 rokov túto historickú základňu Martina zdevastovali, vy ste túto historickú dominantu Martina doslovne zdevastovali. Martin prosperoval ako národné kultúrne centrum aj bez komunistov a 40 rokov stačilo nielen Martinu, ale stačilo aj Slovensku. A Martin bude prosperovať ako národné kultúrne centrum aj do budúcnosti a bude oveľa lepšie prosperovať, keď sa vy v tom vôbec angažovať nebudete.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Ďaďo chce reagovať.
V. Ďaďo, poslanec: Pán kolega, na rozdiel od vás ja som veľmi ďaleko od toho, aby som tu používal rôzne extrémistické a dogmatické názory. Vy, keby ste žili v päťdesiatych rokoch, tak ste horší ako všetci tí, ktorí v päťdesiatych rokoch konali to, čo konali. Vy jednoducho tárate a trepete a neviete, o čom hovoríte. Vy ste ideológ, a nie poslanec Národnej rady. Vy bez tej vašej ideológie, nekvákajte na mňa zbytočne, ja som vás počúval, aspoň sa slušne správajte, lebo jednoducho neviete sa ani správať slušne. Trepete všeličo, že bez 40 rokov. Ja netvrdím, že tieto inštitúcie tu neboli pred rokom 1948. To sa vo vašom mozgu stvorilo, že to tu bolo. Ale vy ste povedali takú "blbosť", že to nikto nemôže povedať, že za tých 40 rokov, čo sme my tu boli, že neexistovali. A čo tá Matica slovenská, budova nová, ktorá bola postavená. A tie budovy sme zbúrali historické alebo sú dodnes? Keď chcete niečo hovoriť, aspoň si premyslite, čo poviete. A ak chcete konštruktívne diskutovať, tak konštruktívne. Človek, ktorý spraví a hovorí, urobí aj chybu, ale jednoducho vy nemôžete priznať iný názor, pretože ste dogmatik a extrémista. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší do rozpravy prihlásený je pán poslanec Šimko, nech sa páči.
I. Šimko, poslanec: Ďakujem pekne. Mimochodom, tým strediskom národnej kultúry bol Turčiansky Svätý Martin. Ale ja veľmi podporujem, aby Turčiansky Svätý Martin mal to postavenie, ktoré mal aj v minulosti.
Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne poslankyne, ctení páni kolegovia poslanci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, už v rozprave o zákonoch súvisiacich s návrhom štátneho rozpočtu som povedal, že mám voči tomuto základnému nástroju ekonomickej politiky vlády vážne výhrady. Tieto výhrady nie sú o kvalite spracovania, nie sú o metodike, nie sú ani o tom, či sú predpoklady, z ktorých finančná predikcia vychádza, realistické alebo nie. V týchto všetkých otázkach si predložený návrh ctím.
Návrh štátneho rozpočtu na budúci rok je podľa môjho názoru spracovaný prehľadne, má svoju logiku a je aj v trojročnom výhľade zasadený do súvislostí dlhšieho časového obdobia.
Technickú a profesionálnu kvalitu tomuto dielu nemožno uprieť. Štátny rozpočet je však predovšetkým zrkadlom vládnej politiky. Je nástrojom, ale i dôsledkom toho, akú víziu života v slovenskej spoločnosti vláda cieľavedome, prípadne len živelne a inštinktívne presadzuje do života.
Diskusia o rozpočte by mala byť predovšetkým diskusiou o tejto vízii, nie o lobizme rezortov a regiónov. Mala by byť o tom, akú kvalitu bude mať život v našej vlasti. Čo budeme považovať za životne dôležité a čo pri obmedzenosti zdrojov bude musieť počkať. A prípadne aj o tom, čo už nechceme. Je to preto výsostne politická téma. A je dobre, ak na túto tému jestvuje viacero možných pohľadov. Pretože iba tak môže jestvovať skutočná pluralita názorov, len tak bude mať volič reálnu možnosť si vyberať.
Nie je zdravá krajina, v ktorej sa nenarodí viac alternatív. Preto chcem zaujať svoj postoj k navrhovanému štátnemu rozpočtu v tejto politickej rovine. A práve v tomto duchu som sa už vyjadril, že ho považujem za elitársky. Vychádza z koncepcie prednostnej podpory veľkých investorov, zamestnávateľov, z filozofie, ktorá sa neusiluje cieľavedomo zbavovať ľudí závislosti, ale azda technokraticky sa usiluje o riešenie problému nezamestnanosti zdanlivo ľahšou cestou.
Naša niekdajšia spolupráca s dnešným premierom Mikulášom Dzurindom sa začala niekedy v roku 1996. Pamätám si, že som mu vtedy požičal knihu Margaret Thatcherovej Roky na Downing street. Oboch nás jej úvahy o ľudovom kapitalizme zaujali. Boli to idey, o ktorých na hlbšej filozofickej úrovni písal a dodnes píše aj náš rodák americký Slovák Michal Novak. Thatcherová sa o to pokúsila i v praxi. Citujem: "Významnou politickou reformou 19. storočia bola pre stále viac ľudí možnosť získať volebné právo. Teraz má závažná reforma toryovcov umožniť stále viac ľuďom vlastniť majetok. Ľudový kapitalizmus nie nič menšieho ako krížová výprava za priznaním občianskych práv v ekonomickom živote národa mnoho ľuďom. My konzervatívci vraciame moc ľudu." Koniec citátu. Hlásala železná lady. Nie ideál veľkých korporácií, ktoré prinášajú zamestnanosť, ale aj závislosť. Ona hovorila o politike, ktorá ma prebúdzať podnikavosť a aktivitu miliónov obyčajných ľudí. Dávať im možnosť samostatného rozhodovania o svojom živote a pocit nezávislosti. Tento ideál priťahoval aj ľudí, Thatcherová s ním vyhrala všetky voľby, na ktorých sa zúčastnila. Z politiky odišla na základe v podstate vnútrostraníckej intrigy.
Predovšetkým však táto životná filozofia ozdravila hospodárstvo, vrátila národu hrdosť a pocit istoty. Aj nás vtedy po tom roku 1996 takýto ideál fascinoval. A takýto ideál priťahuje podľa mňa aj dnes, a aj u nás veľa jednoduchých ľudí. Tento ideál sme vložili aj do základného programu strany, ktorú sme v roku 2000 založili. Ale aká je v tejto otázke súčasná politika vlády? Kde zostali naše ideály z konca deväťdesiatych rokov. Rozhodujúcim motorom ekonomického života sa u nás stali veľké spoločnosti. Predovšetkým zahraniční strategickí investori. Vytvorili sme neskutočne zvýhodnený režim pre nich a pre veľkých ekonomických žralokov vôbec. Má to byť krátka cesta k zvyšovaniu zamestnanosti, ale zároveň je to podväzovanie energie, ktorá by mohla vyrásť zvnútra u nás a vychovať podnikavého ducha u našich ľudí. Energie, ktorá má schopnosť rásť, učiť sa, prinášať pocit nezávislosti a, napokon, i vlastného uspokojenia.
Preto takmer neustále počúvame prekáranie ľavičiarov na jednej strane a ministra financií alebo premiéra o tom, či je u nás bieda, alebo sa životná úroveň občanov zvyšuje. Ľudia všade, kde chodím, hovoria o tom, ako sa to na nich všetko valí. Zvýšenie takých alebo onakých poplatkov, ohrozenie v zamestnaní, arogancia zamestnávateľov, neskutočná byrokracia, nerovnosť podmienok takmer vo všetkom, neistota a pocit bezmocnosti, toto nie je už len pocit iba tých najchudobnejších. O tom dnes masovo hovoria aj mnohí poctiví príslušníci stredných vrstiev, vzdelaní a kvalifikovaní pracovníci, a pritom svoju pravdu má podľa mňa aj vláda. Lebo tie ukazovatele skutočne hovoria o postupnom ozdravovaní ekonomického prostredia. A ja na rozdiel od ľavičiarov nepochybujem o tom, že tieto ukazovatele pravdivo odrážajú istý aspekt reality.
Ale, dámy a páni, sú výsledkom sociálneho inžinierstva. Vláda prepadla pyšnému presvedčeniu, že je to ona, kto dá tomuto ľudu lepšiu životnú úroveň. V tom sa vlastne približujú k etatizmu tradičnej ľavicovej politiky. Nechce, bojí sa prenechať iniciatívu státisícom drobných ľudí, ktorí by sa dokázali postaviť na vlastné nohy, ale museli by mať rovné šance. Spolieha sa radšej na niekoľko veľkých korporácií.
Toto všetko vidím premietnuté do zákona o štátnom rozpočte. Miliardy spoločnosti KIA sa stali akýmsi symbolom toho, ako sa ekonomická politika vlády stala elitným športom. Pre obyčajného podnikateľa je to zdrojom oprávneného pocitu nespravodlivosti. Ten neustále naráža na byrokraciu, na prekážky a hlavne na rozdiel od tých veľkých on si všetko musí zaplatiť sám. A ak náhodou pred desiatimi rokmi zabudol zaplatiť koncesionársky poplatok, tak mu to dnes spočítajú aj s úrokmi. Takýto podnikateľ, človek, ktorý by mohol v krajine šíriť ducha slobody a spokojnosti, nebude rád počúvať o miliarde, za ktorú tu ubytujeme nášho ázijského tigra.
Ja som presvedčený, že ideál ľudového kapitalizmu, ideál rozširovania vlastníctva, podporovania aktivity a samostatnosti čo najviac ľudí je dobrý ideál. Vláda však túto víziu už dávno nesleduje, a preto i návrh štátneho rozpočtu odzrkadľuje priority inej politiky. Preto považujem tento návrh za elitársky.
Druhá výhrada sa dotýka otázky ľudskej solidarity. Súhlasím s poctivou pravicovou tézou, že človek je predovšetkým sám zodpovedný za svoj život. Ale zároveň som ako kresťan, ale aj ako človek presvedčený, že sme zodpovední aj za životy druhých ľudí, ktorí tu s nami žijú. Každý má právo na dôstojný život. Ak sme si vyvzdorovali a vymodlili slobodu, tak nesmieme zabudnúť, že hodní jej budeme iba vtedy, ak sa ona nestane platformou pre sebectvo. Myslím si, že nedávny list katolíckych biskupov nebol ničím iným než upozornením, ba apelom na to, aby sme nezabudli na hodnotu ľudskej solidarity.
Kresťanské sociálne učenie nie programom pre ľavicovú politiku. Je dôrazným upozornením, že i v politike, i v hospodárskej politike a i v ekonomike samotnej platí okrem základného príkazu pokory a lásky voči stvoriteľovi aj príkaz jemu podobný - miluj blížneho ako seba samého. V sociálnej encyklike Centesimus annus sa uvádza, citujem: "V tejto súvislosti nestačí pripomenúť iba povinnosť lásky k blížnemu, to znamená povinnosť pomáhať vlastným prebytkom, ale niekedy i tým, čoho človek nemá nazvyš, aby poskytol to, čo je nevyhnutné pre život chudobného človeka. Rozhodnutie investovať radšej tu než inde, radšej v tomto a nie v inom sektore je vždy i morálnym a kultúrnym rozhodnutím. Práve v tom sa prejavuje ľudská kvalita toho, kto toto rozhodnutie činí." Koniec citátu. Kresťanská sociálna náuka sa nestavia proti zvyšovaniu životnej úrovne, proti rastu spoločenského bohatstva, ale tento rast nemá byť zameraný len na spotrebu. Upozorňuje na hlbšie ciele a povinnosti, ktoré človek i spoločnosť pri rozhodovaní o materiálnych zdrojoch má. V navrhovanom štátnom rozpočte nenachádzam tento hlboký mravný a kultúrny rozmer. Je to technokratický plán príjmov a výdavkov tak, aby to v štáte ako-tak fungovalo, s prioritami vyslovene funkcionalistickými a tam, kde to už príliš kričí, tam sa čosi pridáva.
Preto sa s návrhom štátneho rozpočtu nemôžem stotožniť. Verím vo víziu ľudového kapitalizmu, verím v silu a schopnosť podnikavosti našich ľudí a verím aj v to, že politika ako každá ľudská činnosť môže mať aj hlbší kultúrny a mravný rozmer. Aspoň sa o to môže usilovať.
Napriek tomu som dlho rozvažoval, či za návrh predsa nezdvihnúť ruku. Je iste znakom stability, ak štát hospodári podľa schváleného rozpočtu, pravda dobrého rozpočtu. Takého, ktorý presadzuje predstavu života, po akom túžime. Tento rozpočet však, žiaľ, predstavuje víziu elitného klubu mocných, ktorý sa akosi blahosklonne postará aj o ostatných. Ba možno sa tým ostatným bude postupne žiť aj o niečo lepšie, ale je to vízia nedôstojná a plytká. Tak som urobil ešte jeden pokus. Postavil som to na jednu kartu včera. Aspoň nezvyšujte zaťaženie občanov v súvisiacich zákonoch o súdnych poplatkoch a správnych poplatkoch. To vôbec nie je čosi okrajové, rozprava o súdnych poplatkoch bola diskusiou o základoch fungovania právneho štátu a, našťastie, nebola úplne márna, zákon sa zmiernil, ale poplatky sa aj tak zvyšovať budú, aby bolo na záujmy ekonomických tigrov. Preto som sa rozhodol, že navrhovaný rozpočet nepodporím. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami traja páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok. Pani poslankyňa Tóthová.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, chcem nadviazať na tú časť vystúpenia pána poslanca, kde hovoril o ľudskej dôstojnosti, o práve na dôstojný život, o kresťanstve a sociálnej politike.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni, rešpektujme sa.
K. Tóthová, poslankyňa: Ja by som tiež chcela povedať, že rozpočet má brať do úvahy právo na dôstojný život, a preto som za klub HZDS navrhla nielen na túto schôdzu, ale aj minule, aby vláda predložila správu o finančných dopadoch na dôchodcov a rodiny s viac ako dvomi deťmi od januára, čo to bude znamenať, keď sa zvýši elektrina, plyn, vodné, stočné. Predsa, keď robíme rozpočet, musíme počítať aj s takýmito dimenziami, musíme vedieť, aká bude ekonomická situácia nášho obyvateľstva, okrem iného aj poplatky, ktoré pán poslanec Šimko spomenul, tiež reflexne dopadajú na dôstojný život občanov. Preto som bola veľmi smutná, keď politické subjekty, ktoré sa nazývajú kresťanské, majú vo svojom názve kresťanstvo, nepodporili návrh, aby vláda dala takúto správu. Ja si myslím, keby sme takúto správu už mali pred rozpočtom, pretože som ju žiadala už v septembri, aby bola do programu zahrnutá táto téma, už by sme aj pri rozpočte mali pohľad na dopady na občanov.