B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Chcela by som nadviazať na vystúpenie pána poslanca Kovarčíka, ktorý hovoril o odhaľovaní príslušnej sochy a odhaľovaní tabúľ.
Pán minister, vy ste sa v tomto zaktivizovali, ale mňa veľmi trápi, že na ministerstve nechávate stále ležať sťažnosti našich Slovákov vo veci nedôstojného miesta, respektíve hľadanie dôstojného miesta pre súsošie Cyrila a Metoda v Komárne. Ja si myslím, že minister kultúry, slovenský minister kultúry by mal vyjadriť svoj názor, aj keď je to kompetencia miestnej samosprávy. Keď sa aktivizujete v tejto oblasti, ja by som očakávala, že sa zaktivizujete aj v tejto otázke, pretože je to hanba, že vierozvestovia nemajú dôstojné umiestnenie, pretože slovenský národ čerpá z tradície cyrilo-metodskej. A toto súsošie by malo mať dôstojné miesto. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Štefanková a pripraví sa pani poslankyňa Tóthová.
J. Štefanková, poslankyňa: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, úradujúci minister kultúry pán František Tóth odišiel z funkcie štátneho tajomníka ministerstva školstva po tom, ako sa dostal do sporu s pánom Martinom Froncom, ktorý v tom čase zastával funkciu ministra v spomínanom rezorte. Už tieto udalosti vyvolávajú pochybnosti o tom, či je správne, ak v kresle ministra kultúry sedí človek, ktorý nebol dobrý ako štátny tajomník v oblasti, ktorá mu je predsa len bližšia ako rezort, ktorý dnes riadi.
Nechcem spochybňovať manažérske schopnosti pána Tótha, no myslím si, že ministrom takého citlivého rezortu, ako je kultúra, by mal byť človek, ktorý v minulosti pôsobil v oblasti umenia a kultúry. Nemusí ísť priamo o tvorcu umeleckých hodnôt, no nepochybný je rozdiel riadiť súkromnú spoločnosť a riadiť umelecký kolektív alebo aktivitu. Pán minister podľa dostupných informácií takouto skúsenosťou neprešiel, v oblasti umenia sa nepohyboval ani ako manažér a za jeho súčasnú ministerskú pozíciu môže vďačiť výhradne politickej nominácii, ktorú museli ostatní koaliční partneri rešpektovať. Zdá sa, že takéhoto politického nominanta však nie sú ochotní akceptovať umelci a kultúrni pracovníci, ktorí nie sú závislí od rozhodnutí Koaličnej rady, a preto o konkrétnych chybách pána ministra hovoria celkom otvorene.
Keby nemala súčasná vláda menšinové postavenie, pán premiér by zrejme navrhol odvolanie pána ministra Tótha aj sám, lebo poškodzuje obraz vládneho kabinetu v očiach umeleckej verejnosti. Popri spomínaných už všetkých nespočetných výhradách na adresu...
B. Bugár, podpredseda NR SR: Páni poslanci, nevyrušujte pani poslankyňu.
J. Štefanková, poslankyňa: ... pána súčasného ministra kultúry, dovolím si otvoriť ešte raz tému Literárneho týždenníka. Podľa informácií, ktoré mám od vydavateľa Literárneho týždenníka, tento najstarší kontinuálne vychádzajúci literárny časopis už ôsmy rok vychádza v nedôstojných podmienkach. Napriek všetkým problémom neraz umelo vyrobených ministerstvom kultúry sa zatiaľ tomuto časopisu podarilo nejako vždy prežiť. Vždy si to však vyžiadalo množstvo rokovaní, presviedčaní, ale aj obrovských obetí zo strany redakcie a vydavateľa. Cena za vychádzanie bola napríklad aj taká, že z redaktorov sa stali externí spolupracovníci, ktorí namiesto miezd dostávali len veľmi skromné odmeny, a to vždy až na konci roka. Ani takéto reštrikcie však neboli dostatočné.
Ministerstvo kultúry v roku 2005 napriek uzneseniu komisie pre literárne časopisy dalo jej do zmluvy také podmienky, ktoré neumožňujú vyplatiť redaktorom žiadne odmeny, a to aj napriek tomu, že iné literárne časopisy môžu z rozpočtových prostriedkov nielen odmeňovať svojich redaktorov, ale pokrývajú sa im cestovné náhrady či vybavenie redakcií faxmi, kopírovacími strojmi a podobne. Ani to však nestačí. Od roku 2004, teda odkedy Slovenská republika vstúpila do Európskej únie, vraj nie je možné, aby ministerstvo kultúry suverénneho štátu poskytlo bez odobrenia Európskej komisie dotáciu na akýkoľvek kultúrny projekt a výška dotácie presahuje 110-tisíc eur za tri roky.
Napriek tomu, že pán minister Tóth na základe interpelácie zo strany poslanca Národnej rady prisľúbil, že vzniknutú situáciu pomôže v zmysle svojich kompetencií riešiť, ani po troch týždňoch sa v tejto veci nič nezmenilo.
Na otázku pána poslanca Jarjabka pán minister Tóth vtedy odpovedal, dovolím si zacitovať: "Vzhľadom na to, že ide o podnikateľský subjekt, ktorého podpora zo štátneho rozpočtu za posledné tri kalendárne roky presiahla čiastku 100-tisíc eur, bolo ministerstvo povinné v zmysle zákona o štátnej pomoci požiadať prostredníctvom Ministerstva financií Slovenskej republiky Európsku komisiu o stanovisko k poskytnutiu finančných prostriedkov." Stanovisko komisie sme však napriek tomu, že sme viazali schválené finančné prostriedky, dostali až v tomto kalendárnom roku, keď v zmysle platného výnosu ministerstva kultúry o poskytovaní dotácií už nie je možné schválené finančné prostriedky vyplatiť. Obrátili sme sa preto o pomoc na ministerstvo financií, na základe jeho včerajšieho stanoviska o 16.00 hodine teraz urýchlene novelizujeme výnos a hľadáme tu cestu. Realizujeme cestu, ako by sme tento grant vyplatili. Čiže je to otázka techniky najbližších dní, hodín a grant bude v plnej výške vyplatený.
Chcem vás upozorniť, že táto odpoveď, čo som čítala, je z 2. februára 2006. Uvedený grant nebol podľa vydavateľstva dovčera do 23. februára vyplatený. Naopak, vydavateľstvo dostalo od ministerstva kultúry list, ktorý bol napísaný 20. februára v nasledovnom znení: "V súvislosti s problematikou vyplatenia dotácie na základe zmluvy na vydávanie periodika Literárny týždenník vám oznamujeme, že na základe stanoviska Ministerstva financií Slovenskej republiky pripravilo ministerstvo kultúry novelizáciu platného výnosu upravujúceho poskytovanie dotácií. Aktualizované znenie bolo v zmysle zákona predložené do medzirezortného pripomienkového konania. Bezodkladne po schválení znenia výnosu uvoľní ministerstvo kultúry schválené finančné prostriedky v prospech účtu Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov."
Pán minister, váš rezort však zabudol v spomínanom texte pripísať, ako bude dlho trvať spomínané pripomienkové konanie. A tu sa vidí jasný príklad, že inak hovoríte, sľubujete a inak konáte.
Ďalej chcem poukázať tiež na to, že v posledných dňoch v slovenských médiách rezonuje polemika ohľadne amerického filmu Hostel, v ktorom je Slovensko zobrazené ako zaostalá krajina. Jeho tvorcovia sa tak našim umelcom aj podľa toho správajú, keďže na použitie piesní v tomto filme nemajú ani autorské práva. Nespomínam si, že by ste vy, pán minister kultúry, reagovali na túto udalosť. Zvlášť, ak sa súčasná vláda hrdí tým, že počas jej pôsobenia sa zo Slovenskej republiky stal v zahraničí akceptovaný a uznávaný štát.
V spomínanom filme má podľa dostupných recenzií okrádať cudzincov detský gang a Slovensko je prezentované ako zaostalá krajina na úrovni 19. storočia. Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko s poľutovaním prijala informáciu o nedôstojnej a poburujúcej prezentácii Slovenskej republiky vo filme hollywoodskej produkcie Hostel. Podotýkam, že my rešpektujeme právo autorov na vlastný výber umeleckých a výrazových prostriedkov, no jednoznačne odmietame priame či nepriame znevažovanie národného spoločenstva alebo krajiny, ktorá nemá v humánnej a demokratickej spoločnosti miesto.
Ak sa predmetom filmového stvárnenia stáva samoúčelné násilie alebo primitívne animálne pudy s cieľom zaujať diváka, svedčí to o úpadku prirodzených civilizačných hodnôt. Vysoký záujem o takúto produkciu zo strany divákov je mementom pre tvorcov, akademikov i politikov, aby sa vážne zaoberali stavom spoločnosti a kultúry, ale najmä duchovnou krízou, v ktorej sa ocitá súčasná spoločnosť. Zároveň chcem povedať, pán minister, že ak aj po dnešnom hlasovaní zostanete vo funkcii, verím, že táto diskusia mala aj tak zmysel, lebo sa v tomto parlamente hovorilo o otázkach, ktoré charakterizujú ľudskú spoločnosť, o kultúre, z ktorej vy robíte výpredajový tovar. Ďakujem. (Potlesk.)
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami štyria. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Pán poslanec Mikloško ako prvý.
F. Mikloško, poslanec: V súvislosti s vystúpením pani kolegyne poslankyne by som rád položil otázku pánovi ministrovi kultúry, či môže zistiť, aká bola predajnosť Literárneho týždenníka za posledné mesiace, poprípade roky. Lebo jedna vec je, samozrejme, Literárny týždenník, ktorý začal vychádzať niekedy v 80. rokoch, bol veľmi zaujímavý a kontinuálne je dodnes. Druhá vec je, ak by nejaký týždenník alebo teraz už dvojtýždenník, myslím, systematicky vychádzal v náklade, alebo nie vychádzal, ale bola predajnosť okolo 300, 400 kusov, tak tam potom treba tú diskusiu otvoriť ešte širšie. Tam to nie je len otázka financií, tam je to otázka aj kvality a otázka toho, prečo ten týždenník vlastne nikto nechce čítať a nekupuje ho. Čiže ja by som len prosil, aby doplňujúcu odpoveď som mohol dostať, ak by to bolo možné.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Fajnor.
K. Fajnor, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi, aby som tiež nadviazal na predrečníka, teda predrečníčku, lepšie povedané, a rád by som vyslovil v súvislosti s tým svoj názor. Podľa mňa si myslím, že všetci ministri po roku 1989 by mali byť odvolaní, preto, samozrejme, budem hlasovať aj za odvolanie pána ministra Tótha. Po roku 1989, vážení, v pokoji. Totižto všetci títo ministri, dovoľte mi, všetci títo ministri pracovali poctivo na tom, ako slovenskú kultúru likvidovať. Dnes pán Tóth je v tej záverečnej fáze, že on tú kultúru likviduje, ale on je len žiakom, žiakom tých druhých učiteľov, ktorí boli pred ním.
Viete, dnes je tá tragédia najväčšia v tom, že keď máme Vianoce, tak čo by sme robili, ako by sme urobili Vianoce, keby v roku 1951 nebol natočený Cisárov pekár alebo Pekárov cisár, keby sme nemohli pozerať pyšné princezné, keby sme nemohli pozerať krásne rozprávky alebo tie veľké diela, ktoré boli vytvorené do roku 1989.
Chcem povedať jednu vec, že aj v tej Českej republike mali jednu krásnu rozprávku aj po prevrate, po roku 1989, volala sa Princezná ze mlejna, kde moji chlapci povedali, na tom sa dá pobaviť. Na čom sa dá pobaviť, na akej kultúre, na akom braku po roku 1989, ktoré tu predstavili všetky ponovembrové vlády a ktoré podporovalo aj usmievavé KDH, ktoré sa tam teraz rozpráva, žiaľ.
Pán minister, odvoláme vás, ja v to verím. Budem hlasovať za vaše odvolanie, pretože to, čo vy reprezentujete, nie je kultúra, je to také, nechcem to komentovať, poviem vám to osobne. Ďakujem pekne za pochopenie.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Štrofová.
D. Štrofová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Ja verím, že pán minister dosť uvažuje pri tom všetkom, čo tu dnes bolo povedané a hlavne aj po príhovore pani poslankyne Štefankovej vzhľadom na to, že povedala naozaj pádne argumenty. Myslím si, že treba sa nad nimi zamyslieť. Naozaj výpredajový tovar, ktorým sa stala kultúra a dnešní umelci, ktorí sú dnes vývozcovia tohto produktu. Ešte dobre, že nakoniec máme susedov, ako je Rakúsko, Česko, kde sa vedia naši kultúrni predstavitelia predať a uživiť. Ešte dobre, že vlastne sponzorujú zahraniční sponzori našu kultúru. Kde sme sa to vlastne dnes dostali? Keď si zoberiete, kultúru dnes naozaj musíme vyvážať a umelci, tí, čo slúžia národu v kultúre, sa dnes stali žobráci, kšeftári a ekonómovia. Žobráci, lebo zháňajú sponzorov, kšeftári, lebo musia robiť isté kompromisy, aby dosiahli svoju prácu, aby mohli svoju prácu robiť, a ekonómovia, musia sa zaoberať peniazmi namiesto toho, aby sa zaoberali remeslom. Uvedomme si tento stav a riešme ho.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mečiar.
V. Mečiar, poslanec: Snažím sa pochopiť, kto je minister kultúry? Prišiel do školstva, povadil sa s ministrom. Dostal sa do ťažkej situácie, podporil ho Pavol Rusko a povadil sa s ním. Dostal sa do vlády za skupinu okolo a vzápätí ich vyhlasuje za nečistých. Podržal ho predseda vlády Dzurinda a vzápätí mu siaha v umeleckej obci na jeho voličskú základňu. Kto je pán Tóth? Aký je to vlastne človek?
Pokiaľ ide o ten spor o kultúru, ktorý vedieme, tak on má dimenzie aj krátkodobej pamäti a ľutujem, že niektorým mojim kolegom už neslúži, ale má aj dimenziu historickej pamäti, veď bolo tu obdobie, keď slovenčina bola štvrtým liturgickým jazykom na svete. Slovensko malo prvé biskupstvo zo všetkých stredoeurópskych krajín a krstilo kniežatá v Poľsku, v Litve.
Bolo to obdobie, keď jazyk, kultúra, vzdelanosť boli na tomto území dominujúce. Ale bolo to aj obdobie, v ktorom pre vplyvy, ktoré boli vtedy pri mocenskom usporiadaní Európy, sa začali na Slovensku tlačiť franské vplyvy a išli cez cirkev a išli cez štát, a boli to slovenskí predstavitelia, ktorí slovenských kňazov predali do otroctva, zrušili vysoké školy, obmedzovali svoje kultúry a na tisíc rokov zanikol slovenský štát. Ale pozostatky tohto sebapožierania existujú dodnes. Preto sedia aj v tomto parlamente politici, ktorí tento štát nechceli, ktorí veľmi úspešne útočia aj na cirkev po roku 1989, a preto nadávajú na komunistov a sami robia duchovné rovnaké škody a aj duchovnému životu na Slovensku a neslúži historická pamäť ani tých posledných 10, 15 rokov, čo sa vlastne dialo na Slovensku a čo prebiehalo bez chápania súvislostí, ale aj vlastnej osobnej a straníckej zodpovednosti. Keby sme zobrali len toľko inkriminované obdobie nakladania s majetkom...
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ako posledná vystúpi v rozprave pani poslankyňa Tóthová. Nech sa páči.
K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ísť v diskusii posledným je niekedy výhoda aj nevýhoda. Výhoda v tom, že bolo veľa povedaného a skutočne tu boli argumenty, ktoré boli konkrétne, akceptabilné, jednoznačné, a nevýhoda v tom, že človek, keby to chcel zopakovať, tak vlastne len hovorí to, čo už bolo povedané.
Nebudem to robiť, poviem vlastný ďalší pohľad, ale predtým si dovolím uviesť, pán minister, že určité obdobie aj ja som bola členkou vlády. A keby mi v parlamente čo i len polovicu pripomienok poslanci uviedli, ktoré som tu počula, alebo rezort, ktorý som riadila, by len sčasti tak otvorene, tak konkrétne a jasne povedal svoj negatívny postoj, tak vám garantujem, že myšacou dierkou by som ušla z ministerského kresla a veľmi slušne by som asi odišla z funkcie formou vzdania sa.
Pán minister, vy ste vstúpili do rezortu, ktorý je veľmi rozsiahly. Má viacero úsekov. Či už ide o divadelníctvo, osvetu, správu múzeí a galérií, správu archívnictva, správu kultúrnych pamiatok, správu, respektíve vytváranie právneho prostredia na realizáciu filmu, divadla, tlače, na pôsobenie elektronických médií a podobne. Je to skutočne jeden z najrozsiahlejších rezortov s množstvom problémov. S veľkými dlhmi legislatívnych úprav, ktoré bolo treba dať do parlamentu, pani predkladateľka tu o tom hovorila, nebudem to opakovať.
Dovoľte mi, aby som vediac tieto súvislosti vyjadrila akési počudovanie, že keď ste prijali takýto rezort, že máte ešte čas zakladať nový politický subjekt. Ako vy zvládate riadenie tohto rezortu? Nuž, veľmi povrchne, a to cítia všetci, a nielen povrchne, ale s absolútne minimálnym citom pre kultúru, pre históriu slovenskej kultúry, pre jej krásu, pre jej mnohorakosť a pre jej veľký význam pre budúci vývoj nášho štátu, pretože my vstupujúc do Európskej únie musíme priniesť to, čo máme veľmi krásne, a to je naša kultúra, pretože zahraničie obdivuje naše tance, obdivuje naše kroje, ktoré za každým kopčekom sú iné a nevedia pochopiť tú mnohorakosť a bohatosť.
Nuž, ale vy využívate svoj čas na zakladanie politického subjektu, a preto si myslím, že by ste veľmi prispeli tej kultúre, keby ste našli vnútornú silu a odišli dobrovoľne z tohto postu. Ja nebudem uvádzať ďalšie argumenty, ako som to sľúbila, ale chcela by som uviesť, prečo vy pre mňa nemôžete byť ministrom kultúry aj napriek tomu, keby ste dnes neboli odvolaný. Dozaista si pamätáte, keď som vás interpelovala pre mňa s veľmi dôležitým problémom, a to je problém morálky v našich elektronických médiách. Doslova som vám uviedla, že vás upozorňujem na nekultúrnosť až vulgárnosť vysielania niektorých elektronických médií na Slovensku, ktoré nerešpektujú elementárne, morálne pravidlá a právne predpisy. Zdôraznila som, že ani právne predpisy, keďže programy nevhodné pre deti a mládež zaraďujú do popoludňajšieho časového pásma. Uviedla som príklady, veľmi krikľavé prípady. Vy ste boli prítomný a vystúpili ste a vaša odpoveď bola nasledovná. "Vážená pani poslankyňa, dali ste mi na vedomie, že si mám uvedomiť, že máme slobodu a nemáme cenzúru a že prípadné negatívne javy tie sú sprievodné a samozrejmé."
Pán minister, hneď vtedy som sa vás pýtala, či považujete za cenzúru dodržiavanie platného práva a či vám nevadí upadajúca morálka, to doslova až bahno, ktoré niekedy ide z elektronických médií. Vtedy som veľmi ocenila vystúpenie pána vtedajšieho ministra Palka, ktorý sa pridal na moju stranu, hoci som to predovšetkým očakávala od ministra kultúry. Žiaľ, pán minister, tam ste u mňa zmaturovali strašne, pre mňa ste prestali byť ministrom kultúry, ktorý nevie obrániť kultúru, pre ktorého je úpadok kultúry a kresťanskej morálky, akú Slovensko má a malo, aby ste sa postavili na jej obranu. Opakujem, pre mňa ste už vtedy prestali byť ministrom kultúry.
Nuž a čo povedať k dopadom. Ja som veľmi prekvapená, už aj do obeda vo výbore pre verejnú správu, ktorého som členka, s vystúpením jedného poslanca za KDH. Vidieť z nich jasný postoj obrany ministra kultúry.
Vážení páni poslanci, vy všade, teraz hovorím o poslancoch KDH, propagujete kvalitu rodiny, kvalitu morálky a podobne a vám vyhovuje minister, ktorý nič nebráni z morálky a nič nebráni zo zachovania rodiny a vy takéhoto ministra budete pri hlasovaní podporovať? Nuž, potom aj vy ste pre mňa len hráči s politikárčením, ktorí nemajú pevné zásady a majú len pekné floskuly najmä pred voľbami, kde predkladajú napríklad ústavný zákon o rodine a podobne. Ja veľmi budem sledovať, ako budete hlasovať, pretože to, čo vo svojich postojoch tu v parlamente uviedol pán minister kultúry, bolo ďaleko od kresťanskej morálky. Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť s faktickými poznámkami. Pán poslanec Jaduš.
J. Jaduš, poslanec: Ďakujem pekne. Pani kolegyňa Tóthová vo svojom vystúpení len potvrdila, že dnešné odvolávanie pána ministra kultúry nie je pre...
B. Bugár, podpredseda NR SR: Páni poslanci, nevyrušujte pána poslanca Jaduša.
J. Jaduš, poslanec: ... môžem poprosiť o nadstavenie času potom. Takže dnešného odvolávanie pána ministra kultúry nie je len bojom o odvolanie persóny, odvolanie osoby pána ministra s výhradami, ktoré sme uviedli v návrhu na odvolanie, ale je to predovšetkým boj o odvolanie ministra kultúry ako reprezentanta a nositeľa istých ideí a myšlienok a skutočne treba povedať, že minister kultúry sa nemôže stavať do roly obchodníka s kultúrou, obchodníka s umením, ale očakáva sa od neho, že bude mecenášom kultúry zastupujúcim štát. Minister kultúry nemôže byť akýsi účtovník aukčnej siene, ale človek, ktorý by mal robiť všetko preto, aby sa v kultúre objavilo čo najviac zdrojov. Pretože, ak by sme pristali na to, čo povedal pred chvíľou aj pán Mikloško, že treba prehodnotiť, či tristo, alebo dvesto čitateľov nie je dosť dobrý dôvod na to, aby sme zastavili dotácie istého kultúrneho týždenníka, tak treba povedať, že je historicky doložené, že mnohí umelci, ktorí za svojho života ťažko predali čo i len jedno dielo, sa neskôr stali skutočnými nositeľmi pokroku v kultúre a umelcami, ktorí posmrtne predávali za miliónové hodnoty svoje umelecké diela. Podľa dnešných vašich kritérií by neboli mohli v kultúre pôsobiť a je mi ľúto, že aj osvietené hlavy z KDH podľahli týmto liberálnym pohľadom na kultúru a že v tomto...
B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cuper.
J. Cuper, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Ja súhlasím s mojou predrečníčkou pani profesorkou Tóthovou, že ministrovanie pána ministra nekultúry Tótha naráža nielen na problém morálny, ale aj na problém etický a problém porušovania zákonov tohto štátu, ale naráža aj na problém zločinov proti ľudskosti, teda zločinov podľa medzinárodného práva, lebo medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach neumožňuje nikomu zbavovať nijaký národ na tejto zemeguli kultúrnych, ale aj iných najmä ekonomických zdrojov.
Pán minister tým, že neustále škrtí a likviduje finančne rôzne inštitúcie rozpredávaním majetku štátnych kultúrnych inštitúcií, jednoducho sa dopúšťa takých zločinov, a ja si myslím, že ako minister, ktorý nesie nielen morálnu, právnu, ale aj politickú zodpovednosť, by mal zvážiť svoje účinkovanie v tejto vláde Mikuláša Dzurindu, ktorá už dávno stratila opodstatnenie na svoje vládnutie, len vďaka niektorým, dnes už opozičným stranám vydržala aj druhé funkčné obdobie takmer dokonca a, samozrejme, že pán minister, ako to vyzerá, ostane aj po dnešnom hlasovaní vo funkcii, ale mal by sa zamyslieť nad svojím bezbrehým liberálnym počínaním a mal by myslieť viacej na národ, z ktorého údajne vyšiel, takže želám mu, aby sa mu to lepšie darilo ako doteraz.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ako posledný vystúpi v rozprave pán minister Tóth. Nech sa páči, pán minister kultúry, máte slovo.
F. Tóth, minister kultúry SR: Vážený pán podpredseda, vážení páni poslanci, pani poslankyne, na úvod môjho príhovoru by som chcel úprimne priznať, že nemám najmenšiu radosť z toho, že 254. deň vo funkcii ministra kultúry stojím na tejto pôde a za týmto mikrofónom, aby som čelil návrhu na moje odvolanie. Som však zároveň veľmi rád, že mám priestor vyjadriť sa ku všetkým výhradám v návrhu na moje odvolanie, vysvetliť moje kroky, rozhodnutia a zároveň predložiť vecné argumenty. Verím, že aj táto diskusia prispeje k tomu, aby sa hoci za týchto okolností pre mňa osobne veľmi nepríjemných rozprúdila široká, pre Slovensko tak veľmi potrebná diskusia o kultúre.
Skôr, než sa začnem venovať konkrétnym bodom návrhu na moje odvolanie, rád by som dal do pozornosti všetkým, že ja som vo funkcii 254. deň, kultúra, slovenská kultúra je však v marazme a na pokraji priepasti viac ako desať rokov. Aj medzi vami, páni poslanci, ktorí ste sa podpísali pod návrh na moje odvolanie, je viacero takých, ktorí sedia v týchto laviciach niekoľko rokov. Mali ste veľa príležitostí vyjadrovať sa k problémom slovenskej kultúry a iniciovať návrhy a riešenia. Pýtam sa, koľko ste urobili vy pre slovenskú kultúru za tie roky, keď teraz tak vehementne zainteresovane a s presvedčením kritizujete moje pôsobenie za 254 dní. Odvolávate ma, dávate mi za vinu všetky veci, všetky nedostatky, na ktorých ste sa tak isto podieľali. Naozaj po mne na ministerstve kultúry neostanú žiadne busty.
A teraz k podstate problému. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme mali piatich ministrov kultúry, ja som šiesty. Všetci čelili obrovskej kritike. Bez ohľadu na to, či a z akej oblasti kultúry prišli, vždy sa našla skupina umelcov, poslancov alebo ostatnej verejnosti, ktorí ministrov kultúry chceli z ich postu odvolať.
V čom je teda podstata problému? Problémom je zakaždým iba osoba, ktorá práve zastáva funkciu ministra kultúry, alebo problém slovenskej kultúry je v niečom inom, celkom inom. Je namieste otázka, aký minister kultúry je a v budúcnosti bude prijateľný pre všetkých, aké sú vlastne očakávania mojich kritikov od šéfa rezortu kultúry, ak odhliadneme od tej skutočnosti, že legitímnym právom opozície je kritizovať vládu a členov vlády vždy a všade. Už niekoľkokrát odznelo, že som nebol aktívne kultúrne činný pred nástupom na ministerstvo kultúry a ani nemám vzdelanie v oblasti umenia či kultúry. Je to pravda, ale myslím si, že minister je v prvom rade politik manažér, ktorý nemusí a nemôže detailne rozumieť všetkým procesom, ktoré riadi, veď má na to celý aparát odborníkov, ktorí zabezpečujú činnosti v jednotlivých úsekoch.
Od začiatku svojho pôsobenia hovorím, že som neprišiel dirigovať operu, režírovať predstavenie, pripravovať výstavu ani nič podobné. Úlohou ministra je v prvom rade koordinovať prácu svojho úradu. Posudzovať a prijímať návrhy, ktoré budú pre kultúru a verejnosť prospešné a zabezpečiť týmto riešeniam politickú podporu a ich uvedenie do každodenného života. Ministerstvo je štátny úrad, ktorý musí veľmi dobre fungovať. Mojou povinnosťou je ministerstvo riadiť a zároveň niesť zodpovednosť za to, aby činnosť ministerstva bola v súlade so zákonom. Minister kultúry musí byť ministrom pre všetkých ľudí. Nielen pre umelcov, pretože ministerstvo kultúry je tu v prvom rade pre občanov.
Pri nástupe do svojej funkcie 15. júna 2005 som zdedil rezort, v ktorom bol vo viacerých oblastiach zlý až alarmujúci stav. Rád by som uviedol tie najzávažnejšie skutočnosti. Novostavba Slovenského národného divadla, ako všetci viete, bolo v nej už prestavaných 3,4 miliardy korún, ale stále nebola dokončená. Dva roky už vtedy trvali spory, či divadlo vôbec dostavať, predať, alebo zbúrať. Dva roky sa v divadle nestavalo. Grantový systém ministerstva kultúry, dotačný systém bol v takom stave, že v polovici roku 2005 sme mali ešte 627 nevybavených žiadostí z roku 2004 a niekoľko tisíc žiadostí v roku 2005. Nebola doriešená rekonštrukcia Štátnej opery v Banskej Bystrici. Väčšina kultúrnych inštitúcií sa reálne borila s povážlivo nízkou návštevnosťou, vo väčšine kultúrnych zariadení sa však s kritériom návštevnosti nikto nezapodieval. Nikto neskúmal, či knihy, ktoré zo štátnych prostriedkov dotujeme, vôbec niekto číta, či výstavy, ktoré organizujeme, alebo filmy, ktoré prezentujeme, niekto pozerá. Úradníci na ministerstve neboli vedení k systematickej práci a zodpovednosti, boli zacielení na dodržiavanie formálnych kritérií a unikala im podstata.
S vedomím, že mi ostáva len necelý rok do parlamentných volieb som si stanovil štyri ciele: dostavať novostavbu Slovenského národného divadla, navýšiť rozpočet ministerstva kultúry pre rok 2006, zlepšiť fungovanie grantového systému a znovu naštartovať pôvodnú slovenskú filmovú tvorbu. Už teraz môžem konštatovať, že som všetky tieto priority splnil. Dostavba novostavby Slovenského národného divadla pokračuje podľa mnou navrhnutého plánu, máme k dispozícií 900 miliónov korún potrebných na dostavanie novostavby. V apríli sa začne sťahovať generálne riaditeľstvo, v septembri plánujeme prvú premiéru.
Podľa najaktuálnejších informácií v novostavbe je opera dokončená na 92 percent, činohra na 85 percent, spoločné priestory na 92 percent. Na jeseň sme prestavali takmer 400 miliónov korún. Každý, kto niečo robil v stavebníctve, vie, že to je úctyhodný výkon. Tento týždeň na stavbe pracuje denne takmer 250 ľudí.
V rozpočte na rok 2006 sa mi podarilo získať pre rezort kultúry o miliardu, takmer o miliardu viac. Skôr, ako sme začali s prípravou nového grantového systému na rok 2006, sme za dva mesiace, od júna do augusta, vybavili 627 žiadostí za rok 2004 a potom do konca roka ďalších 3 100 žiadostí za rok 2005 a rozdelili sme 463 miliónov korún.
Pre rok 2006 sme spustili úplne nový grantový systém, ktorý je výrazne transparentnejší, prehľadnejší, jeho podstatná časť sa deje elektronickou formou a zodpovednosť za vybavenie žiadostí nie je kolektívna, že pre všetkých a pre nikoho, ale v každom štádiu vybavovania za každý krok zodpovedá konkrétna osoba. Pre 9 programov a 35 podprogramov sme vyčlenili 750 miliónov korún, čo je o 50 percent viac ako vlani. Na znovunaštartovanie pôvodnej slovenskej filmovej tvorby sme vyčlenili na tento rok 150 miliónov korún, čo je dvojnásobok oproti minulému roku. Ja o podpore slovenskej tvorby nemeditujem, ale ja konám.
K môjmu konfliktu s umeleckou obcou. Dostavbu Slovenského národného divadla za podmienok, ktoré boli predložené na rokovanie vlády 13. júla 2005, som niekoľkokrát prediskutoval so všetkými zainteresovanými. Analyzoval som všetky dovtedy dostupné dokumenty o novostavbe Slovenského národného divadla. Tak zo strany SND, ministerstva kultúry, ale aj zo strany signatárov výzvy Hlas pre kultúru tam, kde sa všetky ich návrhy zhodovali, tieto argumenty som kompletne akceptoval. Tam, kde sa rozchádzali, som ponúkol vlastné, prijateľné riešenie. Môj návrh dostavby novostavby Slovenského národného divadla vznikol ako kompromis prijateľný pre všetkých. Súhlasili s ním umelci združení vo výzve Hlas pre kultúru, poslanci, a to aj niektorí, ktorí ma dnes odvolávajú, napríklad pani Podracká. Aj vedenie SND súhlasilo pod podmienkou, že v záujme získavania finančných prostriedkov sa musia vzdať budovy generálneho riaditeľstva Slovenského národného divadla aj budovy DPOH. Všetci, zdôrazňujem ešte raz, že všetci s týmto návrhom v lete 2005 súhlasili.
Vláda Slovenskej republiky návrh na dostavbu novostavby schválila a po ďalších troch mesiacoch odrazu umelecká obec svoj názor zmenila. Odrazu nesúhlasili s predajom DPOH, nesúhlasili so vznikom správcovskej spoločnosti, objavili sa dokonca výhrady voči predaju budovy generálneho riaditeľstva. Jednoducho nedodržali svoje vlastné slovo, nedodržali dohodu a svoj vlastný názor úplne zmenili. Nasledovala výzva na moje odvolanie, eskalácia napätia z oboch strán prostredníctvom prestrojenia sa cez médiá.
Pán poslanec Jarjabek dnes povedal, že tam ide vraj o peniaze. Ja som si doteraz myslel, pán poslanec, že tam v tom spore išlo o kultúru, ale dnes ste mi povedali z vašich úst, že tam ide o peniaze, a nie o kultúru, to je pre mňa naozaj veľmi prekvapivé. Rád by som uviedol, že až na pár výnimiek som sa nikdy so signatármi výzvy pred tým, ako vznikla výzva na moje odvolanie, nestretol. Nikdy ma neoslovili, že sú s niečím nespokojní, nikdy nepredložili nijaký návrh na riešenie problémov, ktoré pomenúvajú. Žiaľ, niektorí z nich vystupovali a vystupujú proti všetkým ministrom, podpísali už rôzne výzvy, každého podrobujú ostrej kritike, ale sami neponúkli ešte žiadne jediné riešenie. Je to podľa môjho názoru zo strany niektorých neférový prístup aj k verejnosti a do určitej miery aj zneužívanie svojho postavenia umelca, ktorý by mal predovšetkým slúžiť pravde a dobru, a nie vnášať falošné emócie tam, kde treba veci riešiť racionálne.
Viacerí z aktivistov výzvy sú alebo boli členmi Slovenského národného divadla a majú, samozrejme, právo vyjadriť svoj názor k práci ministra. Ja to akceptujem, ale potom mám rovnaké právo aj ja. Mám právo vyjadriť sa aj kriticky k tomu, čo sa deje v SND. Veľmi si vážim prácu predstaviteľov SND. Nikdy som nevyslovil jedinú výhradu voči ich umeleckej kompetentnosti, vážnosti či menu v kultúrnej obci. Sám som návštevníkom premiér a bavím sa výborne, a to napriek tomu, že dramaturgom je jeden z mojich najväčších oponentov pán Porubjak. Avšak ekonomický chod tejto inštitúcie a tok financií je oblasť, kde je mojou povinnosťou sa tejto otázke venovať. A ja sa pýtam, nie je možné kritizovať v žiadnom, teda ani v ekonomickom smere takú inštitúciu, ako je SND? Pretože má v názve národné? Robí všetko dobre? Žeby sa to nedalo robiť lepšie? Myslím si, že každá oblasť každej sféry má svoje rezervy a je možné ju zefektívniť. Ak s týmto budeme všetci súhlasiť, zhodneme sa aj na tom, že určité rezervy sú aj v práci SND. Tu však je jeden kameň úrazu. Absentuje kritický pohľad na prácu SND.
Podľa viacerých zistení odboru rezortnej kontroly Ministerstva kultúry Slovenskej republiky sa v SND roky prehliadali závažné porušenia zákona o pracovnej disciplíne. Okrem mnohých nedostatkov v interných predpisoch, kde je čerešničkou na torte platný pracovný poriadok z roku 1982, ktorý stále upravuje hodnotenie pracovníkov podľa uznesenia ÚV KSS, sme zistili nedostatky a nejasnosti pri odmeňovaní zamestnancov, nevymáhanie nedoplatkov na nájmoch od zamestnancov, porušenie finančnej disciplíny, nedodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní a zákona o správe majetku s výraznými státisícovými rozdielmi v neprospech Slovenského národného divadla a štátneho rozpočtu. Slovenské národné divadlo niekoľko mesiacov bez súhlasu ministerstva prenajímalo priestory tretím osobám. A čo je úplne neprijateľné, vyskytli sa prípady nadmerného užívania alkoholických nápojov, dokonca na rokovanie so mnou prišli niektorí zástupcovia pod vplyvom alkoholu.
Pri stretnutí s umeleckou obcou v novostavbe zaznel názor jedného z mojich kritikov v tom zmysle, že on svoju prácu robí dobre 17 rokov a nie je čo meniť. Argument, že ak niečo fungovalo 20, 30, 50 rokov, tak už máme patent na rozum, sme dokonalí, nekritizovateľní, je scestný, a to nemusím byť ani minister kultúry. Ale keďže ním som, o to viac a dôraznejšie musím dbať, aby sa tento prežitý názor zmenil, aby sa začalo robiť lepšie, efektívnejšie. Ešte raz pripomínam, že nemám na mysli kvalitu a úroveň konkrétnych hier v činohre, opere, baletných predstavení, to, že je niekto veľmi kvalitný a uznávaný umelec ešte neznamená, že je dobrý šéf akejkoľvek inštitúcie a dokáže ju zvládnuť nielen zo stránky umeleckej, ale aj ekonomickej a technicko-prevádzkovej.
Len na ilustráciu na margo nedôvery, aby SND samo zabezpečovalo prevádzku novostavby v hodnote 4,3 miliardy Sk s 2 500 miestnosťami, by som rád odcitoval pasáž zo Zlatej knihy Slovenska z roku 1930. Pri hodnotení práce novozaloženého Slovenského národného divadla sa v nej uvádza, citujem: "Ukázalo sa však skoro, že len nadšenie pre udržanie tak veľkého umeleckého ústavu nestačí, a preto bolo v nasledujúcom roku založené Družstvo Slovenského národného divadla, ktoré si vzalo za úlohu chrániť novovybudované divadlo pred možnými otrasmi a zaistiť jeho existenciu do budúcnosti." Koniec citátu. Čiže už v roku 1920 fungovala popri Slovenskom národnom divadle organizácia na správu majetku a podnikanie oddelená od umeleckého riadenia, a ako vyplýva zo Zlatej knihy Slovenska, toto spojenie bolo výhodné hlavne pre umeleckého aktivity Slovenského národného divadla.
Rád by som v otázke Slovenského národného divadla zdôraznil, že si ctím demokraciu a odmietam autokraciu. A preto som sa dobrovoľne vzdal práva vymenovať nového generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla a delegoval som ho Rade Slovenského národného divadla. Momentálne prebieha výberové konanie a na post šéfa Slovenského národného divadla, ktoré pevne verím, že prispeje k zvýšeniu kvality práce SND v každom smere, bude vybratý naozaj kvalitný človek.
Ruka v ruke s otázkou novostavby od začiatku ide aj predaj niektorých budov a pozemkov v okolí novostavby Slovenského národného divadla. Keďže za takmer 20 rokov stavania novostavby sa prestavalo 3,4 miliardy, ale nové divadlo stále nebolo dokončené, ministerstvo kultúry sa uznesením vlády zaviazalo získať 900 miliónov korún potrebných na finalizáciu novostavby, pretože len tak nám ich vtedy nikto nechcel dať. Preto sme, a opäť po súhlase všetkých zainteresovaných vrátane poslancov, pristúpili k predaju generálneho riaditeľstva budovy DPOH, ako aj pozemkov v okolí novostavby.
Dovolím si prízvukovať, že predaj budov bol súčasťou kompromisu, ktorý som položil ako východisko z patovej situácie na jar 2005. Aby som vám, páni poslanci, trochu oživil pamäť, dovolím si poniektorým z vás pripomenúť, že aj dnešní moji kritici s odpredajom pozemkov súhlasili.
Pánovi poslancovi Čaplovičovi by som rád pripomenul jeho slová, citujem: "Naša politická strana Smer považuje dostavanie tejto na 90 percent dokončenej stavby zo štátnych zdrojov za nespochybniteľné aj tak, že sa ponúknu záujemcovi pre stavbu hotela v susedstve na predaj pozemky, ktoré sú v hodnote 300 - 350 miliónov." To je citát pána Čaploviča.
Budovu generálneho riaditeľstva Slovenského národného divadla sa nám podarilo oproti znaleckej cene 115 miliónov predať za 212 miliónov. Ako všetci viete, problematický je zatiaľ predaj budovy DPOH, ktorej cena bola znaleckým posudkom stanovená na 236 miliónov korún. Keďže v druhom kole osobitného ponukového konania sa opäť neprihlásil žiaden záujemca, ponúkli sme budovu DPOH v treťom kole z zmysle zákona mestu za polovicu ceny za 118 miliónov.
Čiže, pán poslanec Mečiar, v zmysle zákona, nieže ja som si to vymyslel, ale v zmysle zákona, ktorý vy asi neovládate, keď ma za ten postup kritizujete. O jeden z pozemkov okolo novostavby v celkovej výmere vyše 5 000 štvorcových metrov s cenou 150 miliónov prejavila záujem jedna firma a v krátkom čase budeme vedieť pri otváraní obálok, akú cenu firma za tento pozemok ponúkla. Aby sme splnili záväzok, ku ktorému nás zaviazala vláda, a splatili do štátneho rozpočtu 900 miliónov, museli sme prispieť k predaju ďalších budov - budovy na Štúrovej ulici, ktorej cena bola stanovená znaleckým posudkom na 34 miliónov, po prvom kole osobitného ponukového konania sa však neprihlásil žiaden záujemca. Keďže v tomto prípade sa objavili nepodložené informácie, že sme Literárnemu fondu priestory zobrali, tak by som rád objasnil nasledovné.
Ministerstvo kultúry s Literárnym fondom uzavreli 20. júla 2005 nájomnú zmluvu na nehnuteľnosť na Štúrovej ulici. Táto sa skončila 30. novembra 2005. Listom riaditeľ Literárneho fondu žiadal ministerstvo o skoršie vysťahovanie o jeden mesiac a o skoršie ukončenie zmluvy, čomu sme mu, samozrejme, vyhoveli.
Ministerstvo kultúry zároveň predáva aj schátranú budovu na Záhradníckej ulici v Bratislave, obytný dom s výmerou 290 štvorcových metrov, ktorý mal odhadnutú cenu 14,9 milióna. O jej kúpu prejavilo záujem osem subjektov, najväčšia ponuka je 25,1 milióna.
Zdôrazňujem, že všetky predaje sa konajú v zmysle zákona o správe majetku štátu pod kontrolou verejnosti a jediným kritériom okrem splnenia podmienok osobitného ponukového konania je ponúknutá cena, teda pre štát, pre kultúru je to najlepšie riešenie. Rozumiem, pán poslanec, že vy asi nerozumiete, čo je to transparentný predaj, ale ja vám hovorím, transparentný predaj za najväčšiu cenu je niečo, kde nie sú žiadne provízie, žiadne bokovky, ale rozumiem tomu, že vy takémuto predaju asi nerozumiete.
Monitoring návštevnosti. Kameňom sváru počas môjho doterajšieho pôsobenia vo funkcii ministra kultúry sa stalo aj zavedenie monitoringu návštevnosti v našich 36 organizáciách. Hoci sa do môjho príchodu nikto vážne nezaoberal otázkou sledovania či zvyšovania návštevnosti, okamžite sa zdvihla vlna kritiky, že zavádzam komerciu do kultúry. Že skutočné umenie sa nedá merať počtom návštevníkov a že pôjde o dehonestáciu kultúry. Plne súhlasím s názorom, že umenie je mimoriadne širokospektrálna oblasť, že sú rozmanité druhy a žánre a že niektoré z nich sú určené len pre úzky, špecifikovaný okruh prijímateľov. Nemám s tým naozaj najmenší problém, ale v každom prípade nemôžeme robiť kultúru len sami pre seba, musíme ju robiť pre návštevníkov, pre čitateľov, pre občanov. Ak si povieme, že ich bude len 100, lebo je to taký menšinový žáner, v poriadku. Ak ich bude 10 000, lebo je to komerčnejší žáner, takisto je to v poriadku. Ale vieme, o akú skupinu by aspoň približne malo ísť a pravidlá organizovania a financovania musíme tomu prispôsobiť. Nemôžeme napríklad vytlačiť 1 000 kusov úzko špecializovaného časopisu, ak dopredu vieme, že sme horko-ťažko schopní za dumpingovú cenu predať a rozdať 300.
Myslím si však, že absolútnym extrémom je, ak v kultúre nemáme ohľadne prijímateľov žiadne kritériá, vôbec ich neberieme na vedomie a sú nám takpovediac ľahostajní. Lebo umenie je o ľuďoch a pre ľudí, aj keď pre minimálnu skupinu alebo desiatky tisíc. Moji kritici majú pravdu v tom, že trh nemôže byť určujúcim kritériom doby, ale človek ako prijímateľ kultúry ten určite áno. Monitoring návštevnosti je v skutočnosti napriek veľkému kriku iba doplnkovým kritériom pri tvorbe finančných kontraktov s našimi inštitúciami a v súčasnosti je viac psychologickým motivátorom ako finančným. Žiadnej inštitúcii nehrozí zrušenie pre nedostatok návštevníkov, to by bol extrém. Ale extrém by bol aj vtedy, ak by sme si návštevníkov nevšímali vôbec.
Pri stretnutí so signatármi výzvy na moje odvolanie, ako aj dnes z úst pánov poslancov som počul veľmi výrazný názor, že ja hovorím o tom, na čo nám je ministerstvo, že ministerstvo kultúry vôbec nepotrebujeme. V návrhu na moje odvolanie som si prečítal, že kroky ministerstva kultúry vyvolávajú obavy o postupnú likvidáciu ministerstva kultúry. Od začiatku som tvrdil a názor som v tomto smere nezmenil, že trend zužovania vplyvu štátu, zmenšovania počtu centrálnych orgánov aj ministerstiev bude pokračovať. V budúcnosti nevylučujem, že môže dôjsť k zlúčeniu ministerstva kultúry s niektorým z ministerstiev, napríklad s ministerstvom školstva podobne, ako je to napríklad v Rakúsku. V každom prípade sú však niektoré funkcie ministerstva kultúry nezastupiteľné a tie tu musia byť, hoci pod akoukoľvek hlavičkou či zastrešením. Je to formovanie stratégií, vízií, koncepcií, legislatíva, dohľad nad fungovaním erbových inštitúcií a tak ďalej a tak ďalej. Tieto funkcie musia vždy zostať zachované. Ministerstvo môže fungovať lepšie a efektívnejšie, ale táto agenda musí zostať.
Jednou z najkontroverznejších tém vnímaných veľmi citlivo odborníkmi aj verejnosťou bolo zúženie pamiatkovej zóny centrálnej mestskej oblasti Bratislava. Keďže ide o mimoriadne sledovanú kauzu, dovolím si ešte raz a podrobne vysvetliť všetky kroky. Generálna revízia pamiatkového fondu, ktorú realizuje Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, prebieha už od roku 1999. V rámci nej sa od roku 2003 uskutočňuje revízia pamiatkových území na celom Slovensku. Začala sa teda oveľa skôr, než vznikol problém výstavby mrakodrapu na Šancovej v Bratislave. A argument, že sa redukcia zóny diala z dôvodu mrakodrapu, je úplným nezmyslom. Pamiatkový úrad, kde sú najväčší odborníci v tejto sfére, pracovali na revízii pamiatkovej zóny centrálnej mestskej oblasti tri roky. Pamiatkový úrad napokon navrhol zúžiť pamiatkovú zónu o zhruba 50 percent. Ja som sa po podrobnej analýze rozhodol stotožniť sa s ich odborným názorom a potvrdiť právoplatnosť tohto zúženia, tak ako ju navrhol Pamiatkový úrad.
Hlavné dôvody návrhu na zúženie pamiatkovej zóny boli. Po prvé, zmenil sa zákon č. 49/2002 Z. z., ktorý presne zadefinoval, čo je to pamiatkovo chránené územie. Podľa tejto definície v pamiatkovej zóne musí byť istý počet chránených pamiatok. Po previerke v teréne sa zistilo, že doteraz platná vyhláška je v rozpore so zákonom, pretože v pamiatkovo chránenom území v Bratislave sa nachádzajú aj časti úplne bez pamiatok. V časti, o ktorú sme zónu zúžili, je celkovo iba 13 pamiatok, v ostatnej zóne, ktorá zostala, je 1 500 pamiatok.
Po druhé, veľa historických pamiatok, ktorých vzťah k histórii sme prehodnotili, napríklad rôzne pamiatky robotníckeho hnutia, komunistickej strany, súvisiace s oslobodením Sovietskou armádou, sme preferovali, ale napríklad mnohé židovské, ale aj slovenské viažuce sa na významné osobnosti boli v minulosti zaznávané.
Po tretie, charakter rozvoja Bratislavy sa zmenil po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky a odvtedy Bratislava musí plniť všetky politické a kultúrno-spoločenské potreby, ktoré jej vyplývajú zo štatútu hlavného mesta samostatného štátu.
Zdôrazňujem, že v mojej právomoci nebolo meniť, vyňať či zahrnúť nejakú časť alebo ulicu do pamiatkovej zóny. Mal som len právomoc potvrdiť rozhodnutie Pamiatkového úradu alebo nie. Mojím rozhodnutím nebola dotknutá žiadna pamiatka a aj po zúžení pamiatkovej zóny nie je problém požiadať, aby akákoľvek budova spĺňajúca zákonom stanovené kritériá bola pamiatkovo chránená.
Pre tých, ktorí ešte stále majú pochybnosti, som doniesol mapu Bratislavy. V tej ružovej časti je časť, o ktorú sme pamiatkovú zónu zmenšili, a tie zelené kolíky ukazujú tých 13 kultúrnych pamiatok, ktoré tam zostali, ale je zrejmé, že sú tu evidentne časti, ktoré sú evidentne bez pamiatok a nevyhovujú litere zákona. V tejto modrej časti všetky tieto tmavé plochy je 1 500 pamiatok, ktoré zostali. Som ochotný každému dať aj individuálne vysvetlenie, pokiaľ to bude potrebné.
Financovanie Slovenského rozhlasu. Financovanie Slovenského rozhlasu je dlhodobý problém, ktorý sa vlečie roky. Generálna dohoda na konci roku 2004 bola, že sa Slovenský rozhlas oddlží poslednýkrát. Slovenský rozhlas vtedy dostal zo štátneho rozpočtu 180 miliónov korún pod podmienkou, že musí hospodáriť tak, aby nebol v strate. Preto aj v rozpočte na rok 2005 nefigurovala položka pre Slovenský rozhlas. Rovnako je tomu aj v rozpočte pre rok 2006. Ministerstvo kultúry si už v prvej hrozbe zastavenia zahraničného vysielania prostredníctvom Slovenského rozhlasu dalo vypracovať nezávislé posudky, o ktorých tu hovorili moji predrečníci, či má štát povinnosť financovať Slovenský rozhlas. Tieto posudky hovoria, že áno a my sme Slovenskému rozhlasu na konci minulého roku poskytli 10 miliónov korún, lebo jednoducho viacej sme nemali. Slovenský rozhlas mal dostatok času a kompetencií, aby sa jeho situácia z prelomu rokov 2004 - 2005 nemusela opakovať. Vybratie jedného čiastkového problému a neustále hrozby zastavenia zahraničného vysielania je účelová manipulácia, pričom sa hrá na citlivú strunu a schováva sa za fakt, že neboli urobené žiadne, opakujem žiadne organizačné zmeny, aby sme sa opätovne vyhli tvorbe dlhov. Osobitnou kapitolou je otázka výberu koncesionárskych poplatkov, keď jedna tretina povinných platcov svoju povinnosť ignoruje.
Slovenský rozhlas však po ôsmich rokoch po prvýkrát upozornil niektorých neplatičov, že si neplnia svoje povinnosti. Prečo teda až po ôsmich rokoch? No preto, pretože za uplynulých osem rokov vždy štát tie dlhy zaplatil a už raz bolo potrebné povedať, že to bolo poslednýkrát, aby sa Slovenský rozhlas zobudil.
Otázka koncesionárskych poplatkov je, samozrejme, veľmi vnímaná verejnosťou a podľa môjho názoru je potrebné koncesionárske poplatky zrušiť a nahradiť financovanie Slovenského rozhlasu priamo zo štátneho rozpočtu.
Dôkazom nekoncepčnej práce Slovenského rozhlasu je aj štyri mesiace prázdna stolička generálneho riaditeľa. Aj preto prišlo ministerstvo kultúry s návrhom legislatívnej zmeny pri voľbe generálneho riaditeľa Slovenského rozhlasu. Jeho podstatou je, že ak príslušná rada nezvolí v dvoch kolách nového generálneho riaditeľa dvojtretinovou väčšinou, v treťom kole už bude na jeho voľbu stačiť nadpolovičná väčšina. Tento návrh zákona pre Slovenský rozhlas, ale aj pre STV vláda v stredu na svojom zasadnutí schválila.
Umelecké fondy. Dá sa povedať, že oblasť kultúry je vplyvom mnohých rokov, keď bola a je odsúvaná na okraj záujmu spoločnosti, v takom stave, že takmer každé opatrenie, ktoré prijíma ministerstvo kultúry, každé rozhodnutie vyvolá aj vlnu odporcov, aj vlnu priazne. Posledným takýmto príkladom je aj problematika umeleckých fondov. Všetci obyvatelia tejto krajiny odvádzajú povinne 19-percentné dane, ale umelci sú povinní odvádzať ďalšie 2 percentá do svojich fondov - literárneho, výtvarného, hudobného. Stojím pred rozhodnutím, ako túto problematiku riešiť. Na jednej strane mám petíciu 1 500 občanov na čele s takými umeleckými osobnosťami, ako sú Leopold Haverl, Vilma Jamnická, Michal Dočolomanský, Juraj Nvota, Stanislav Štepka, Zdena Studénková, Maroš Kramár, Magda Vášáryová, Martin Malachovský a ďalší za zrušenie povinných odvodov, a na strane druhej dostávam stanoviská rôznych spolkov, združení či jednotlivcov za zachovanie fondov.
Ak vyjdem v ústrety umelcom, ktorí povinné odvody odvádzať nechcú, budete ma vy, páni poslanci, kritizovať a budú ma kritizovať stavovské inštitúcie. Ak vyjdem v ústrety inštitúciám, znovu ma budete kritizovať vy a plus najmenej 1 500 umelcov. Návrh ministerstva kultúry na riešenie tejto situácie je kompromisom. Uvádza sa v ňom, že 2-percentné odvody by mali platiť iba tí umelci, ktorí chcú a tí sa môžu združiť do fondov, a tí umelci, ktorí nechcú, nemusia odvádzať 2 percentá do fondov, navyše tieto 2 percentá do fondov by boli odrátateľnou položkou z daní a nešlo by to teda z peňazí, z peňaženiek umelcov, ale išlo by to už zo zaplatenej dane, čiže bola by to náhrada cez takzvané daňové asignácie. Je to princíp, ktorý vyjde v ústrety obidvom stranám.
Všetci sa určite zhodneme, že slovenská kultúra nebola a nie je prioritou žiadnej vlády. Nie je prioritou politických strán. Aby sa ňou kultúra stala, musela by byť prioritou politikov. Aby sa kultúra prioritou pre politikov stala, musela by byť prioritou pre občanov. Prioritou pre občanov bude kultúra len vtedy, ak ju budú vnímať ako dôležitú každodennú potrebu, tak ako vnímajú dnes trebárs zamestnanosť, zdravotníctvo alebo podobne. Aj na túto oblasť Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky myslelo, a preto prichádzame s projektom, ktorý by mal prispieť k zvýšeniu potreby a dôležitosti kultúry pre každého občana.
Pre rok 2006 sme v rámci grantového programu zaviedli projekt kultúrnych poukazov. Každé dieťa vo veku 6 až 18 rokov spolu so svojimi učiteľmi dostanú kultúrne poukazy v hodnote 200 korún, ktoré môžu použiť pri návšteve divadla, múzeí, galérií, na hrade a tak ďalej. Našou cieľovou skupinou je 900-tisíc detí a 100-tisíc učiteľov. Cieľom projektu je podpora vzťahu detí a mládeže ku kultúre, zvýšeniu kvality a snahy kultúrnych inštitúcií prilákať školskú mládež, čím vzrastie aj konkurencia medzi kultúrnymi inštitúciami.
Napriek kritike niektorých pánov poslancov si dovolím povedať, že k dnešnému dňu je do systému zaregistrovaných 1 500 škôl, 400 zriaďovateľov a 71 kultúrnych inštitúcií. Čiže viac ako 900 000 detí dostane takýto kultúrny poukaz a bude to lepšie, ako spomínal pán Čaplovič, systém bezplatného vstupu do múzeí a galérií, pretože, pán Čaplovič, bezplatný vstup nemotivuje inštitúcie k žiadnemu výkonu a tej inštitúcii, či je to galéria, hrad, zámok, alebo nejaká iná, je jedno, ak za to nemá peniaze, či tam tie deti prídu, alebo neprídu. Náš systém, keď to tej inštitúcii nie je jedno, ale dostáva za to finančné prostriedky, je pre túto inštitúciu motivujúci.
Vážené pani poslankyne, poslanci, dovoľte mi, aby som sa ešte vyjadril k niektorým veciam, ktoré tu zazneli. Bola to napríklad otázka problematiky tabule v Štitároch. Chcem povedať, že z môjho popudu, samozrejme, pán starosta nechal na vlastné náklady vyrobiť repliku tej tabule aj v slovenskom jazyku, pretože, samozrejme, nebol som s tým spokojný a táto tabuľa v slovenskom jazyku bude položená práve vedľa tejto tabule v maďarskom jazyku.
Matica slovenská. Bol tu návrh pána poslanca, aby Matica slovenská dostala väčší rozpočet o 5 miliónov korún. Chcel by som pánovi poslancovi povedať, že som zabezpečil, aby Matica mala väčší rozpočet o 8 miliónov korún, z toho 4 milióny korún z dividend dá navyše Neografia a 4 milióny dá ministerstvo. Čiže namiesto proklamovaných 5 miliónov bude mať Matica navyše 8 miliónov korún.
Literárny týždenník. Problematika Literárneho týždenníka ma naozaj neteší a súhlasím s pani poslankyňou, že ministerstvo má prijať také opatrenia, aby už konečne dostali peniaze, naozaj sa nám nedarí a rád by som dnes povedal, že už je to vybavené. Bohužiaľ, nemôžem to dnes konštatovať. Uvedomujem si to, ale naozaj na tom robíme. Literárny týždenník sa vydáva s nákladom asi 3 500 kusov a podľa mojich informácií sa ho predá asi 2 800.
Na záver mi, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte ešte zdôrazniť zopár viet.
Veľmi rád by som zdôraznil, že si stojím za svojimi rozhodnutiami, ktoré som urobil podľa najlepšieho vedomia a svedomia v prospech kultúry. Môj nekompromisný prístup bez výnimiek a ústupkov k záujmovým skupinám bol a je kameňom úrazu tých, ktorí si mysleli, že ako človek, ktorý prišiel na tento post nie z kultúrneho prostredia, bude snaha o jeho ovplyvňovanie a lobing možno jednoduchšia.
Stále si veľmi vážim dôveru, ktorá mi bola daná, aby som zvládol úlohu viesť ministerstvo. Bolo mi tu odporučené, aby som si dal otázku, v koho záujme konám. No, odpoveď pre mňa je, že konám v záujme občanov, pretože ministerstvo kultúry je tu pre občanov. Bolo mi tu povedané z úst mnohých predstaviteľov HZDS, aby som sám odstúpil. No, chcem povedať, že naozaj zvažujem, zvažujem, ale nie, páni poslanci, nevyjdem vám v ústrety, ostanem naďalej bojovať v prospech ľudí, pre ktorých tá kultúru naozaj niečo znamená. Nespravím vám túto radosť.
Prosím vás, vážené pani poslankyne, na záver môjho vystúpenia o podporu na nasledujúce štyri mesiace. Ďakujem veľmi pekne.