P. Paška, predseda NR SR: Vážené pani poslankyne, páni poslanci, budeme pokračovať v prerušenom rokovaní 4. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni písomne požiadali títo poslanci..., vidím ťa, pán poslanec, takže pán poslanec Mikuláš Dzurinda, Lipšic, Mikloš, pani poslankyňa Vaľová a pani poslankyňa Vášáryová.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, na základe záverov grémia vás chcem informovať o tom, že na dnešnom rokovacom dni budeme pri prerokúvaní jednotlivých bodov postupovať v nasledujúcom poradí.

Podľa schváleného programu prerokujeme najskôr bod programu č. 22, je to tlač 46, bude nasledovať bod 24, tlač 47, a následne budeme v druhom čítaní rokovať o vládnom návrhu zákona o sociálnom poistení, tlač 62, ktorý prerokúvame v skrátenom legislatívnom konaní. Potom budeme pokračovať v zmysle schváleného programu.

Pristúpime teraz, dámy a páni, v zmysle schváleného programu k rokovaniu o

správe o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2005 spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007, obsahujúcim predpokladanú sumu rozpočtových prostriedkov potrebných na jej realizáciu.

Správu vlády ste dostali ako tlač 46, spoločná správa výborov je pod č. 46a.

Požiadam teraz pána podpredsedu vlády Dušana Čaploviča, aby správu uviedol.

D. Čaplovič, podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny: Vážený pán predseda Národnej rady, vážená Národná rada, materiál máte k dispozícii a budem sa snažiť v stručnosti tento materiál uviesť.

Predmetná správa sa predkladá na základe § 3 ods. 2 zákona č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ukladá vláde každoročne do 1. septembra predkladať Národnej rade Slovenskej republiky správu za predchádzajúci kalendárny rok o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a navyše aj o poskytnutej štátnej podpore spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na ďalší rok obsahujúcim predpokladanú sumu z rozpočtových prostriedkov potrebných na jej realizáciu.

Materiál bol vládou Slovenskej republiky prerokovaný a schválený dňa 16. 8. 2006. V zmysle zákona sa predkladaný materiál skladá z dvoch základných častí - správy za rok 2005 s príslušnými tabuľkami, materiálmi, podkladmi a programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007 uvedených v rámci kapitol I, II.

Návrh programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007 pozostáva z definovania priorít v jednotlivých oblastiach, ktoré sú spoločné pre všetky slovenské spolky a organizácie v zahraničí a ktoré boli deklarované predstaviteľmi týchto spolkov na Stálej konferencii Slovenskej republiky a Slováci žijúci v zahraničí, ktorá sa konala v Bratislava v máji tohto roku.

Tie jednotlivé finančné sumy sú uvedené. Celkovo navrhnuté zvýšenie finančných prostriedkov potrebných na realizáciu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007 v porovnaní s rokom 2006 predstavuje finančnú sumu 28 840-tisíc Sk, pričom v tejto súvislosti je potrebné si opätovne uvedomiť, že z tejto sumy tvorí zvýšenie finančných prostriedkov na granty 20 350-tisíc, to je základná suma, a vieme veľmi dobre, že v minulosti bolo práve prostredníctvom grantov toto financovanie značne podcenené a, samozrejme, je tam zvlášť vyčlenená ešte ďalšia suma, ktorá je veľmi dôležitá v zmysle výkonu medzištátnej dohody s Maďarskou republikou a Slovenskou republikou na podporu menšín Slovákov žijúcich v Maďarskej republike, to predstavuje sumu 3 mil. Sk.

Pri tvorbe tohto materiálu úrad plne rešpektoval § 3 ods. 2 zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí, ktorý explicitne definuje úlohu obsiahnuť v programe na ďalší rok aj predpokladanú sumu rozpočtovaných prostriedkov potrebných na realizáciu štátnej politiky. Plne si uvedomujeme, že poskytovanie podpory a starostlivosti zo strany Slovenskej republiky musí mať aj spätnú väzbu, musí mať aj motivačný charakter, pričom máme na zreteli nevyhnutnosť vytvorenia vzájomnej prospešnosti. To znamená, že Slovenská republika má právo i povinnosť očakávať istú formu návratnosti svojej pomoci krajanom, čo by sa malo odraziť pri aktívnom šírení pozitívnych informácií o Slovensku, pri propagácii slovenského jazyka a kultúry v zahraničí a pri sprostredkúvaní širokého spektra všestranných kontaktov s príslušnými krajinami, kde Slováci trvalo žijú ako občania toho ktorého konkrétneho štátu. Ďakujem vám za pozornosť.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán podpredseda vlády. Poprosím pána poslanca Tomáša Galbavého ako spoločného spravodajcu, aby informoval Národnú radu o prerokovaní správy vo výboroch.

T. Galbavý, poslanec: Vážený pán predseda, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som prečítal správu o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2005 spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007, obsahujúcim predpokladanú sumu rozpočtových prostriedkov potrebných na jej realizáciu.

Pridelil ju predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. 58 z 21. augusta 2006 na prerokovanie: Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.

Za gestorský výbor predseda Národnej rady Slovenskej republiky určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, ktorý Národnej rade Slovenskej republiky predkladá správu o výsledku prerokovania materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Určené výbory prerokovali predmetnú správu v stanovenej lehote a v prijatých uzneseniach zhodne odporučili Národnej rade Slovenskej republiky vziať na vedomie.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu svojím uznesením ďalej navrhuje. Po prvé, zmeniť názov textu správy, ktorý znie: Správa o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2005 spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007.

Po druhé, odporúča predkladateľovi doplniť správu o nasledovné okruhy: Po a riešenie vízovej problematiky krajanov študujúcich a pracujúcich v Slovenskej republike, po b možnosti štúdia slovenského jazyka pre krajanov v rámci štúdia Academica Slovaca, po c úloha Matice slovenskej v procese starostlivosti o zahraničných Slovákov.

Zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky odporúča Národnej rade Slovenskej republiky požiadať vládu Slovenskej republiky o vypracovanie koncepcie dlhodobej štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí. Gestorský výbor na základe uznesení výborov, ktoré správu prerokovali, odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vziať na vedomie správu o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcich v zahraničí za rok 2005 spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2007 obsahujúcim predpokladanú sumu rozpočtových prostriedkov potrebných na jej realizáciu.

Návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k prerokovávanej správe tvorí prílohu tejto spoločnej správy, nebudem ju čítať, máte ju pred sebou na stole.

Predmetná správa o výsledku prerokovania správy vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky bola schválená uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá č. 10 zo dňa 5. septembra 2006.

Pán predseda, skončil som, poprosím, otvorte rozpravu.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca, otváram rozpravu. Písomne sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Rydlo z klubu Slovenskej národnej strany. Ešte pán poslanec, ešte chvíľočku...

Páni poslankyňa Kramplová, procedurálny návrh? Dobre, prepáčte, pán poslanec, nech sa páči.

J. Rydlo, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády, ctená pani ministerka, vážený pán minister, pred vyše 700 rokmi Dante Alighieri v treťom zväzku alebo v tretej časti Božskej komédie v 17. speve napísal tieto dve tercíny: "Príde ti nechať všetko, čo si ľúbil s najvrelším citom. Prvé bôľne rany vyhnanstva luk ti vsadí, by ťa ubil. Okúsiš, jak je od sĺz príliš slaný chlieb z cudzích rúk a jak ťažko sa stúpa po cudzích schodoch, kde si nevítaný."

O 700 rokov neskoršie Jozef Cíger-Hronský povedal Konštantínovi Čulenovi v roku 1945: "Utekať, hoci aj na kraj sveta, zhynúť radšej v priekope popri ceste hladom, ale utekať pred touto hrôzou, týmto neľudským besnením, s ktorým som sa nikdy nestretol ani v rokoch prvej svetovej vojny na fronte. Toto je peklo nenávisti a zloby, Slováci, čo sa im ústa penia krvilačnosťou, kamarát môj, preč, hocikde, hoci aj do africkej džungle, lebo aj divá zver má viacej citu, než majú títo ľudia."

Na trojfarebnej obálke zborníka Slovensko v retrospektíve dejín, ktorý som vydal ešte v časoch hlbokej komunistickej totality v roku 1976 v Lausanne, je napísaná táto myšlienka: "Národ, ktorý nemá právo hovoriť za seba, čaká, aby druhí, ktorí sú slobodní, hovorili v jeho mene." Vyslovil ju Martin Mazák, katolícky kňaz, salezián, rodák z Rajeckej Lesnej, slovenský misionár vo Švajčiarsku žijúci v Ženeve, ktorý je už sedemdesiatpäť rokov slovenský emigrant.

Slovenskí emigranti v našom emigračnom procese zohrali nezanedbateľnú úlohu. Neradi si to pripúšťame, ale je to fakt. Príčin je viacero. Najdôležitejšia je určite tá, že sme sa s fenoménom emigrácia zatiaľ ešte nevyrovnali. Za Uhorska Budapešť čelila, ako len vedela, indignačným zhromaždeniam, čo organizovali Slováci v Amerike proti jej šovinistickej politike. Po vzniku Česko-Slovenska pre Prahu boli dobrými iba tí emigranti, ktorí sa priam biologicky stotožňovali s politickým čechoslovakizmom. Pražský hrad tieto postoje výdatne honoroval kreslami konzulov, obchodnými koncesiami alebo, keď sa to nedalo ináč, ich jednoducho kupoval. Zaminy, ministerstvo zahraničných vecí, to malo v rozpočte v sume cca 20 mil. vtedajších československých korún.

Skôr ako by bola prvá Slovenská republika dosiahla diplomatické uznanie USA a nadviazala styky so Slovákmi v Amerike, druhá svetová vojna nás neprirodzene zatlačila do dvoch opačných táborov. Slovenskí emigranti v Moskve i v Londýne brojili proti slovenskej štátnej samostatnosti. Prví z pozícií proletárskeho internacionalizmu a mocenských záujmov Josifa Vissarionoviča Stalina, druhí z pozícií politického čechoslovakizmu a mocenských záujmov Edvarda Beneša.

V roku 1945 sa začala pomstychtivá honba na čarodejnice na najvyššej úrovni. Český generál Ečer, niekdajší starosta, primátor, mešťanosta Brna dostal prezidentské poverenie zlapať všetkých tzv. slovenských vojnových zločincov. Bol to on, čo priviedol do Bratislavy spútaného v okovách prvého prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa.

Po roku 1945 slovenský emigrant bol podozrivý už len preto, že hovoril po slovensky. O únosoch, vraždách, vydieraní a o používaní fyzického násilia proti slovenským emigrantom by mohli vydať svedectvo tí prelustrovaní eštebáci, ktorí tieto ohavnosti robili. Moci poplatné zločiny komunizmu na Slovensku o tomto všetkom necudne mlčia. Spomeňme len atentát na prvého slovenského ministra školstva Matúša Černáka, ktorého v roku 1955 na mníchovskej pošte zabila česká bomba.

Aj Maďari, aj Edvard Beneš, aj komunisti z vlastnej skúsenosti vedeli, čo môže dosiahnuť aktívna emigrácia. Je prakticky nemožné vyčísliť, koľko peňazí a energie vynaložili a vynakladajú v Budapešti a v Prahe len na to, aby očiernili slovenských panslávov, ľudákov, separatistov, klérofašistov, pravicových oportunistov, antikomunistov, nacionalistov, antisemitov, mečiarovcov, slotovcov, dzurindovcov, ficovcov a neviem, kto príde ďalší.

Čo však vieme o našej emigrácii? Nič alebo len veľmi málo. Ak pred prevratom hnacou silou za vymanenie Slovákov z maďarského jarma bola Slovenská liga v Amerike, ktorú roku 1907 založil katolícky kňaz z Oravy Štefan Furdek, boj proti komunistickému zotročeniu Slovákov a zápas o znovunadobudnutie štátnej samostatnosti Slovenska viedli Slovenský oslobodzovací výbor Ferdinanda Ďurčanského, Slovenská národná rada v zahraničí Karola Sidora a Jozefa Kirschbauma a z týchto vznikol Svetový kongres Slovákov, ktorého predsedom bol Štefan Roman.

Po 17. novembri 1989, ktorý sa v Bratislave začal o deň skôr, mocenská konštelácia na Slovensku odmietavý postoj k slovenskej emigrácii veľmi nezmenila. Jej názory považovala za rakovinové, pretože prakticky všetci slovenskí exulanti žiadali pre Slovensko štátnu samostatnosť a novokonštituované hnutia a strany však zaujímali len vychodené emigrantské chodníčky a peniaze. O politickom zákulisí VPN akiste už ani budúci historik nenapíše viac ako z prvej ruky napísal vo svojich sterilných memoároch Fedor Gál. Kresťanskodemokratické hnutie, za ktoré sa sprvoti postavilo takmer celé slovenské zahraničie, pretože jeho ideologické základy i organizačné štruktúry pripravovali niekoľkí prominentní slovenskí exulanti dávno pred Nežnou revolúciou, sa zachovalo k emigrantom vari najhoršie. V jeden pekný deň doktora Braxátora Františka, predsedu Klubu kresťanských demokratov v zahraničí, ktorý nie sám svojou inteligentnou politikou otvoril KDH a jeho vodcom cestu do kresťanskodemokratického sveta a k prostriedkom, rada KDH zbavila členstva vo svojom grémiu a hodila cez palubu aj celý zahraničný klub KDH. Prečo? Pretože slovenskí kresťanskí demokrati v zahraničí boli jednoznačne za štátnu samostatnosť Slovenska a nebáli sa to povedať aj nahlas. Keď potom noviny Verejnosť rozpútali proti nemu a iným Slovákom v zahraničí podlú kampaň, nik sa ho nezastal. A tomuto poctivému angažovanému kresťanovi z Nitry, žijúcemu v Zürichu, puklo srdce. Zomrel. Mohol byť z neho dobrý minister, poslanec alebo aspoň vyslanec.

Ani HZDS sa k emigrácii nezachovalo najprívetivejšie. 17. júla 1992 sa na balkóne budovy Slovenskej národnej rady na Župnom námestí v Bratislave premiér Mečiar ukázal síce aj v spoločnosti predsedu, vtedajšieho predsedu Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného, ale 3. septembra 1992 pri podpisovaní Ústavy Slovenskej republiky si na štátotvorné snaženia a obete slovenskej diaspóry nikto nespomenul, ani len slovko o nich nepadlo.

Komunistická strana Slovenska bola vždy proti emigrantom, nuž nečudo, ak SDĽ kráčala v jej šľapajach. Napokon jej išlo iba o moc a o peniaze, a preto ju Slováci v zahraničí nezaujímali. Najúprimnejšie sa k diaspóre zachovala vari Slovenská národná strana, ktorá jej svojho času poskytla priestor vo svojom týždenníku Slovenský národ. A v posledných parlamentných voľbách mala odvahu kandidovať a jej voliči aj zvoliť za poslanca Národnej rady človeka, ktorý sa zo Slováka stal Slovákom v zahraničí, zo Slováka v zahraničí zahraničným Slovákom, tajomníkom Slovenského ústavu v Ríme, predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska, napokon, de iure navrátilec preživší väčšiu polovicu svojho života v exile.

Keď z tohto fóra ako poslanec Slovenskej národnej strany vďačím za túto veľkorysú dôveru svojim voličom doma i v cudzine, chcem poprosiť všetkých tých, ktorí na adresu najstaršej politickej strany Slovákov používajú neadekvátne kvalifikatívne adjektíva, aby láskavo vzali na vedomie prostú historickú skutočnosť, že z tejto najstaršej politickej strany Slovákov, či sa to už niekomu páči, alebo nie, od jej založenia v roku 1871 sa odvíjajú korene všetkých, opakujem, všetkých slovenských politických strán i slovenského politického myslenia. Bez SNS by nebolo ani slovenských ľudákov, ani agrárnikov, sociálnych demokratov, ani komunistov, ani povojnových demokratov, ani vápenkárov. Bez SNS by nebolo Česko-Slovenska, ani prvej, ani druhej Slovenskej republiky.

Dnes je Slovenská národná strana pevným článkom vládnej koalície na Slovensku a v zahraničí rešpektovaným politickým subjektom, ktorý ako člen Únie pre Európu národov demokraticky zastúpenej v Európskom parlamente má svojich partnerov v členských štátoch Európskej únie a v budúcich eurovoľbách bude mať SNS svojich zástupcov aj v Európskom parlamente, pretože chce, aby Európska únia bola pre ľudí, pre národy a pre štáty, aby sa i malé národy a štáty neutopili v európskom superštáte, ale aby EÚ, a teda aj jej členský štát Slovenská republika mohol nielen pestovať, ale aj zachovávať tie základné piliere, na ktorých vyrástla aj Európa, aj Slovensko - pilier národov, pilier sociálnej solidarity, pilier kresťanský. Rozpačitý postoj k emigrácii však nie je vlastný iba ich politikom. Politici iba odrážajú atmosféru, čo vládne všeobecne v spoločnosti, vo vede, v kultúre, v školstve a najmä v masovokomunikatívnych prostriedkoch.

Slovenská akadémia vied neberie na vedomie ani jednotlivcov, ani organizácie slovenských vedeckých pracovníkov v zahraničí a ak, tak naozaj len výnimočne. Matica slovenská za onoho času síce usporiadala výstavu exilovej literatúry, na jej vernisáži bol dokonca aj vtedajší minister kultúry Ladislav Snopko, literatúra a umenie emigrácie nie je viac terra prohibita, avšak aj naďalej zostáva terra incognita. Spolok slovenských spisovateľov udelil čestné členstvo vari piatim exulantom, lebo riadnym členom sa mohol stať vraj iba ten, kto mal trvalé bydlisko na území nášho štátu.

Veľa sa dnes hovorí o tridsiatke univerzít a vysokých škôl. Prišlo však niekomu na um pozvať aspoň na jednu z nich prednášať slovenských pedagógov zo zahraničia s tým, aby tu zakotvili natrvalo?

Slovenská vysoká škola technická sa podľa mňa nešťastne premenovala na Technickú univerzitu v Bratislave, ale jej akademická vrchnosť nikdy nepozvala návštevu jej niekdajšieho, prvého voleného rektora Antona Bugana, z ktorého sa po vojne musel tiež stať exulant, lebo sa o jej vznik a rozlet pričinil a nebol komunista.

Slovenskí emigranti môžu byť pre našu spoločnosť len prínosom. Dodnes si to akosi nevieme a nechceme uvedomiť a nevytvárali sme donedávna pre to ani elementárne podmienky a čas neúprosne beží. Nie, nepotrebujeme emigrantské doláre ani emigrantské eurá. Viac ako peniaze potrebujeme ich poznatky a skúsenosti.

Máme však vôbec zmapované, s kým môžeme počítať? Vieme, kde všade a na akej úrovni pôsobia slovenskí ľudia, osoby slovenského pôvodu, naši priaznivci ochotní a schopní vyjsť Slovensku v ústrety radou, skúsenosťou, pozíciou? Vzbudili sme ich záujem, vzbudili sme náš záujem o nich?

V susednom Maďarsku majú úrad pre Maďarov v zahraničí, ktorého šéf sa aktívne podieľa na tvorbe maďarskej zahraničnej politiky. Podobné inštitúcie majú i veľké štáty Poľsko, Taliansko dokonca má ministerstvo pre zahraničných Talianov, Belgicko, Írsko, Španielsko a tak ďalej. Švajčiarsko používa spolupatričnosť svojich rodákov všade, kde len môže. Všetky obchodné, finančné či kultúrne dohody a zmluvy pertraktujú najprv medzi sebou po krajanskej linke a až potom diplomatickou cestou. Francúzsko sa o svojich rodákov stará až natoľko, že Francúzi žijúci v cudzine majú aktívne volebné právo a svojich volených zástupcov v parlamente, ba francúzsky štát im poskytuje aj nemocenské a starobné poistenie. Nemci podporujú aj ten najzápadnejší krajanský spolok, ba ich starostlivosť o hroby svojich vojakov je príkladná. A čo Židia? Nebyť dvojtisícročnej diaspóry, nebyť ich loby v Spojených štátoch, v Paríži, Buenos Aires, Londýne či v Budapešti, štát Izrael by nikdy nebol vznikol.

A Slovensko? O Slovákov v zahraničí sa v minulosti staralo viacero inštitúcií. V prvom rade to bola Matica slovenská. Táto činnosť dosiahla veľkých rozmerov v medzivojnovom období a pokračovala aj po druhej svetovej vojne. O krajanov sa staral zahraničný výbor matice, ktorý však zrušili v roku 1953. Obnovili ho až v roku 1968 a vyvinul sa z neho ústav pre špicľovanie zahraničných Slovákov Matice slovenskej.

O zahraničných Slovákov sa starali aj iné inštitúcie. 20. októbra 1920 bola v Bratislave založená Slovenská liga, v roku 1928 vznikol v Prahe Československý ústav zahraničný, ktorý sa spravidla mal tiež starať aj o slovenských krajanov. Za prvej Slovenskej republiky jestvovala v Bratislave Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov, Slovenská akadémia vied v Bratislave zriadila pri vedeckom kolégiu histórie v roku 1965 Komisiu pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov, pri vláde niekdajšej Slovenskej socialistickej republiky úradoval Výbor pre kultúrne styky so zahraničnými Slovákmi a najlepšie informácie o diaspóre mali špecializované útvary Štátnej bezpečnosti v Prahe.

Bolo nesporne mnoho inštitúcií, avšak s veľmi chabým celkovým výsledkom, ktorý je výrečitým svedectvom, vlastne obžalovaním toho, aký bol záujem zaniknuvšieho česko-slovenského štátu i slovenského socialistického štátu o svoju diaspóru.

Ak sa pred rokom 1989 cieľ nedosiahol, má to na rováši represívny policajný režim komunistického česko-slovenského štátu, ktorý voči diaspóre zaujímal tzv. triedne stanovisko. To, čo sa však stalo, už sa neodstane a patrí do minulosti.

Je v záujme Slovenska využiť potenciál zahraničných Slovákov. Ten potenciál nie je taký, aký by sme hádam očakávali. Desaťročia od konca druhej svetovej vojny znamenajú obrovskú priepasť medzi domácim a zahraničným Slovenskom. Žiaľ, do dnešného dňa nikto nemá zmapované, kde všade Slováci a ľudia slovenského pôvodu pôsobia.

Potrebujeme takú ustanovizeň, ktorá sceľuje naše národné spoločenstvo, dáva ľudí dohromady nielen sentimentálne, ale aj racionálne, kde je Slovák domáci i Slovák zahraničný, nezáleží, či jednoduchý človek, školák, učiteľ, policajt, obchodník, podnikateľ, kňaz, novinár, umelec, politik, študent alebo vedecký pracovník nájde to, čo hľadá - odbornosť, potrebnú informáciu i vyčerpávajúcu dokumentáciu, pričom ja osobne kladiem zvláštny dôraz na zbierkotvornú a bádateľskú činnosť s príslušnými odbornými výstupmi. Musí to byť však ustanovizeň, ktorej štruktúra, riaditeľ a rozpočet sa nebudú meniť podľa farby vlády a náklonnosti tej či onej politickej konštelácie.

Preto som vďačný politickým silám tvoriacim predchádzajúcu Národnú radu Slovenskej republiky i minulej vláde Mikuláša Dzurindu za to, že dnes v právnom systéme slovenského štátu máme konečne zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch v zahraničí.

Dnes má vláda Roberta Fica na čo nadviazať, rozvíjať a napĺňať literu zákona. Je to prvá právna norma v našich dejinách, ktorá sa systematicky a kvalifikovane zaoberá riešením problematiky slovenskej diaspóry. Dnes naozaj už nestačí sentimentálna, navyše len donedávna hriešne nekompetentná starostlivosť, vlastne nestarostlivosť o krajanov, ako ju vykonával po Nežnej revolúcii Ústav zahraničných Slovákov Matice slovenskej, ktorý sa navyše tváril tak, že do nej vôbec nepatrí.

Mali sme Dom zahraničných Slovákov, Úrad splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre zahraničných Slovákov, máme Svetové združenie zahraničných Slovákov, Krajanské múzeum Matice slovenskej, vari aj podenkové útvary týkajúce sa zahraničných Slovákov v Slovenskej národnej knižnici, v Slovenskom národnom múzeu, možno aj inde, trebárs v SIS-ke, dokonca máme aj katolíckeho biskupa povereného pastoráciou zahraničných Slovákov, ale keď záujemca potrebuje konkrétnu záväznú informáciu alebo slovenskú knihu či časopis z Dolnej zeme alebo zo zámoria, darmo hľadá na Slovensku, dostane ju skôr z Bukurešti, z Filadelfie či z Bernu, alebo od protinožcov z Austrálie či z Argentíny.

Slovenskí politickí, hospodárski a sem-tam aj kultúrni byrokrati vystupujúci v role prominentov sa prevážali donedávna po svete, míňali peniaze daňových poplatníkov v drahých lietadlách a luxusných hoteloch, ale zo zahraničia privážali na Slovensko v tom lepšom prípade iba mŕtvych. Písomné pozostalosti, knihy, časopisy, archívny materiál tvoriaci naše národné dedičstvo zapadá prachom v stuchnutých pivniciach a ľahne popolom v spaľovniach ako amerických, tak aj západoeurópskych veľkomiest.

Záujem o slovenskú emigráciu, vzťah ku krajanom musí byť na profesionálnej úrovni, politicky dômyselne premyslený a musí mať kontinuálny charakter, pretože štátny záujem je stály záujem štátu a ten si nemôže nikto stranícky privlastňovať.

Od obnovenia štátnej samostatnosti Slovenskej republiky v roku 1993 sa mnoho zmenilo aj v slovenskej diaspóre, v ktorej dochádza ku štrukturálnym i kvalitatívnym zmenám.

Tí Slováci, ktorých zvykneme pomenúvať zahraniční Slováci, pretože v diaspóre prežili podstatnú časť svojho života, alebo sa tam už v prvej, druhej či tretej generácii narodili, vymierajú, alebo po integrácii a prirodzenej asimilácii splývajú s novým prostredím. Našou úlohou je zmapovať a zachrániť pre slovenské národné dedičstvo všetko to, čo sa zachovať ešte dá a vynaložiť všemožné úsilie na to, aby všade tam, kde Slováci žijú sa proces asimilácie spomalil. Mám na mysli Slovákov v Poľsku, ktorých položenie je najhoršie zo všetkých slovenských enkláv v zahraničí, v Ukrajine, v Maďarsku, v Rumunsku, v Srbsku, v Chorvátsku a v Česku.

Tí Slováci, ktorých zvykneme volať Slováci v zahraničí, sú tí naši rodáci, ktorí tak ako pred sto rokmi odchádzajú za prácou a vidinou lepšieho života do západoeurópskych a zámorských krajín. Ich počet osciluje medzi 250- až 400-tisíc. Starostlivosť o týchto ľudí je najkomplikovanejšia, pretože títo ľudia odchádzajú zo Slovenska síce legálne, ale vykonávajú zväčša tzv. čiernu prácu, t. j. takú, ktorú zvyčajne nik nechce robiť, navyše bez pracovného povolenia. Títo naši rodáci sa na našich konzulárnych úradoch nikde neregistrujú a sú vystavovaní ekonomickej diskriminácii. Týmto našim ľuďom, keď sa ocitnú v núdzi, vedia vychádzať v ústrety len slovenské katolícke misie, ktoré boli počnúc päťdesiatymi rokmi zriaďované tam, kde to bolo potrebné a možné, a jedna Slovenská evanjelická misia v New Yorku.

Konferencia biskupov Slovenska má Komisiu pre pastoráciu Slovákov v zahraničí, ktorá má na starosti duchovnú a sociálnu starostlivosť o našich rodákov, čo je isté nóvum, ktoré sme na Slovensku dosiaľ nepoznali. Treba však vedieť, že základy dušpastierskej a sociálnej starostlivosti o utečencov, neskôr emigrantov, položil ešte pápež Pius XII. v roku 1952 apoštolskou konštitúciou Exsul Familia Nazarethana. Na jej základe vznikali slovenské misie v Európe i v zámorí, napríklad v Mníchove, Paríži, Londýne, neskôr aj v Zürichu, v Lausanne, v Buenos Aires, v Sydney a tak ďalej. Utečencom, bežencom a emigrantom venovali pozornosť všetci pápeži bez rozdielu. Ján Pavol II. šiel dokonca tak ďaleko, že pre tie národy, kde nebola náboženská sloboda, nota bene Slovensko, vymenoval samostatného biskupa. Takto sa stal biskupom pre slovenských katolíkov v zahraničí Msgr. Dominik Hrušovský, dlhoročný rektor Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a neskorší pápežský nuncius v Bielorusku.

Po roku 1989, potom po roku 1993 a teraz po vstupe do Európskej únie sa pomery radikálne zmenili. Nielenže padla železná opona, ale zmenila sa aj štruktúra diaspóry. Starí migranti povymierali, mladší zostarli a zo Slovenska prišli do zahraničia úplne nové kategórie ľudí - au pairky, sezónni robotníci, študenti, neraz i dobrodruhovia a asociálne živly. O tom by vedeli rozprávať napríklad Rudolf Maslák, slovenský farár v Mníchove, alebo Imrich Tóth, slovenský farár v Paríži.

Stará garda misionárov, ktorí sa zväčša grupovali z kongregácie slovenských saleziánov sv. Jána Boscu, dokončieva svoju životnú púť a nových nie je ľahké nájsť, pretože dušpastierska sociálna misia v cudzine je nesmierne náročná psychicky, profesijne, fyzicky a napokon i rečovo, nehovoriac o stránke finančnej. A práca misionárov, ktorí krstia, sobášia, pochovávajú, navštevujú väznice, vybavujú s úradmi, je nesmierne dôležitá. Možno povedať, že ak slovenské komunity v tej ktorej krajine aktívne žili a prežili dodnes, tak je to v prvom rade vďaka práci miestneho slovenského misionára.

Spomedzi všetkých spomeniem pátra Martina Mazáka, rodáka z Rajeckej Lesnej, ktorý emigroval v roku 1926 ako 13-ročný, a hoci má dnes už 93 rokov, ešte stále pravidelne slúži bohoslužby v kostole sv. Terézie v Ženeve, potom v Lausanne a deň čo deň sedí za volantom a navštevuje krajanov v celom francúzsky hovoriacom Švajčiarsku. Kto príde na jeho miesto? Na túto otázku nedá odpoveď ani arcibiskup Sokol, ktorý v rámci Konferencie biskupov Slovenska by mal mať na starosti aj túto agendu. Práca misionára medzi zahraničnými Slovákmi je každodenná obeta, láska k Bohu, blížnym i národu, ktorej nie je každý schopný.

Chcem povedať, že jeden slovenský duchovný pracujúci za slovenských pánboh zaplať urobí pre našich emigrantov nepochybne viac dobra ako regiment dobre platených konzulárnych úradníkov.

Ak chceme, aby sa naši mladí ľudia po nadobudnutí skúseností na Slovensko aj skutočne vrátili a neutonuli v bezmennej mase námedzných a sezónnych robotníkov zatrpknutých voči domovine, ktorá im dala vzdelanie, nie však prácu, musíme vynaložiť potrebné prostriedky na to, aby sme týchto ľudí nestrácali a nestratili.

Je nepochybné, že je v záujme samostatného slovenského štátu mať pozitívne kontakty s našou diaspórou a zmapovať zahraničných Slovákov a dnes už aj Slovákov v zahraničí tak, aby boli konkrétnym prínosom pre náš štát. Je najvyšší čas na to, aby sme si my doma uvedomili, že náš štát aspoň symbolicky patrí aj tej tretine nášho národa, čo hnaná žitia nevôľou zapustila korene v šírom svete.

Naši rodáci vkladajú do Slovenska veľké nádeje, veď sa uskutočňuje aj ich sen. Strašiť nás tým, že emigranti chcú za nás rozhodovať, je naivnosť a nezmysel. Prijmeme pomoc od tých, ktorí nám pomôcť vedia, môžu a chcú. Urobili a robia tak iní, prečo by sme tak nemohli urobiť aj my? Šéfom diplomacie jednej z pobaltských republík je, či bol emigrant. Juhoslovanský premiér prišiel riešiť nedávny vojnový konflikt až z USA.

V Česku boli ministrami kultúry, napokon aj teraz sú, zahraničných vecí a aj podpredsedom vlády prominentní emigranti, predsedníčkou Najvyššieho súdu Českej republiky sa stala tiež emigrantka, nehovoriac o diplomatoch. Na Slovensku sa kvalifikovaný emigrant nemôže stať ani pomaly vysokoškolským profesorom a dokonca ani vedeckým pracovníkom Akadémie vied či riaditeľom národnej knižnice, alebo národného archívu, nebodaj Univerzitnej knižnice. Prečo by sa Slováci nemohli oprieť o svoju diaspóru? Na koho sa máme spoliehať, o koho sa máme oprieť, ak nie o seba samých. Nie, nepotrebujeme predsedu vlády z Ontaria či z Kalifornie. Ani ministrov. Našej politickej vrchnosti by sa však určite zišlo niekoľko slovenských zahraničných poradcov-odborníkov, ktorí na naše domáce pomery hľadia inými než našimi, totalitou či posttotalitou zatienenými očami.

Dovoľte mi poprosiť Národnú radu Slovenskej republiky o symbolické gesto vďaky. Počnúc 19. storočím až po dnes Slovenky a Slováci hľadali a nachádzali prácu, politický azyl, ekonomický azyl, slobodu a uplatnenie v mnohých štátoch Európy i zámoria. Ak sa Slováci individuálne alebo aj prostredníctvom svojich spolkov a združení svojim novým domovinám vedeli zavďačiť, dnes, keď je Slovensko suverénnym slobodným a demokratickým štátom, považujem za mravnú povinnosť nášho štátu vysloviť symbolické Slovensko, slovenský národ ďakuje tým štátom a krajinám, ktoré prijali slovenských vysťahovalcov, utečencov a exulantov a umožnili im nielen nájsť si prácu, ale aj politicky pracovať za slobodu, nezávislosť a demokraciu Slovenska.

Pomyslime si, aké by boli naše dejiny bez prínosu Slovákov v Amerike, severnej i južnej, zvlášť v USA. Kam by sa podeli naši ľudia utekajúci pred prízrakom červenej posadnutosti bez Rakúska, Nemecka, Svätej stolice bez krajín ako Taliansko, Francúzsko, Veľká Británia, Švajčiarsko, Belgicko, Švédsko, Argentína a Austrália.

Usporiadajme symbolické zasadnutie Národnej rady v Redute či v Národnom divadle za účasti prezidenta republiky, predsedu vlády a veľvyslancov štátov, ktoré pomáhali našim ľuďom v núdzi a nášmu národu v neslobode. Takáto dôstojná slávnosť zviditeľní Slovensko nespočetne viac ako desiatky audiencií, tlačových konferencií či bilaterálnych rokovaní.

Mám v živej pamäti, keď predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško 23. októbra 1991 odovzdal Národnú cenu Slovenskej republiky Slovenskému ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme za vedeckú a publicistickú činnosť, ako aj organizačnú prácu v oblasti vydávania slovenských kníh v zahraničí a za významný prínos v šírení univerzálnych kresťanských hodnôt na Slovensku i medzi zahraničnými Slovákmi. A rovnako dobre si pamätám, s akým pozitívnym echom sa v slovenskej diaspóre stretli slová premiéra Vladimíra Mečiara, keď vo svojom prejave pri tridsaťročnici Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme nám 17. októbra 1993 povedal: "Aj za tých, čo sú doma a čo vám veria a ktorým ste pomáhali. Ďakujeme vám. Vytrvajte, urobili ste niečo, čo je viac ako dĺžka ľudského života."

Napriek nepriazni mocných tohto sveta slovenskí beženci vykonali úctyhodnú prácu, ktorá zostáva nedocenená. Bez Slovenskej ligy by nebolo slovenskej samostatnosti, nebolo by Československa. Bez Slovenského ústavu by nebolo slobodnej slovenskej vedy, bez Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande by nebolo slobodnej slovenskej kultúry, bez Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme by Slovensko dávno stratilo svoju mineárnu, kresťanstvom formovanú tvár. Bez Svetového kongresu Slovákov a jeho predchodcov by myšlienka slovenskej štátnej samostatnosti bola vyhasla. Nebojme sa emigrácie, máme jej za čo byť vďační. Čaká nás veľká, no vďačná úloha urobiť zo Slovenska slobodnú, prosperujúcu domovinu všetkých Slovákov a Sloveniek roztrúsených po celom svete. Je to naša povinnosť i vďaka. Za to, že nemlčali vtedy, keď národ musel v červenej klietke spievať ak nie od radosti, tak určite od zlosti.

Slávna snemovňa, od chvíle, čo som sa po desaťročiach dobrovoľného vyhnanstva mohol vrátiť domov, pozorne sledujem rozhlas, televíziu, čítam noviny, časopisy, knihy a s nesmiernou bolesťou v srdci zisťujem, že z nášho hovoreného i tlačeného slova jeho pôvodcovia vytvorili Boha. Božia prítomnosť, ktorá je podstatou našej národnej existencie, odkedy sme vstúpili do dejín, sa ocitla na periférii. Nie, nemám na mysli teologické rozpravy, apologetické traktáty, konfesionálne diferencie, mám na mysli iba prostú Božiu prítomnosť v živote našom každodennom. Hľadanie pravdy, krásy a zmyslu ľudského života. Dvojkríž v štátnom znaku Slovenskej republiky nám aj v tejto sieni zakaždým pripomína, že život nie je bez Boha, že naše bytie národné i občianske má svoje korene v kresťanstve, nuž dajme väčší priestor Božej prítomnosti aj v zákonodarnom zbore nášho štátu, lebo zle buduje ten, kto buduje bez Boha. Aby sa za nás naše deti nemuseli raz hanbiť, pretože sme nášmu národu stratili tvár a zatratili jeho dušu. Vďačím vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: S faktickými poznámkami pani poslankyňa Kramplová, faktická alebo nie, tak pán poslanec Halecký, pani poslankyňa Damborská, faktická? Dobre. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Pán poslanec Halecký, nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, myslím si, že to bol veľmi pekný príspevok, obsažný, chcel by som vyzdvihnúť niektoré body, ktoré ja považujem za rozhodujúce.

Myslím si, že všetky snaženia a všetky aktivity, o ktorých bolo hovorené v minulosti, ale aj v nedávnej minulosti smerovali k tomu najhlavnejšiemu cieľu, a to je založenie slovenského štátu. To znamená založenie štátu na Slovensku. To bol sen a to bola činnosť všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí po desaťročia a storočia. Myslím si, že táto úloha bola splnená, a preto v tejto súvislosti nie je možné nespomenúť aj zakladateľa štátu, či sa nám to páči, či nie, Vladimíra Mečiara. Vieme veľmi dobre, že to bola originálna úloha, ktorú splnil a založil štát, o ktorom môžeme len s hrdosťou hovoriť a ho budovať.

Chcel by som ešte vyzdvihnúť druhý bod, a to je činnosť, ktorá pre Slovákov v zahraničí je rozhodujúca, a to je televízne a rozhlasové vysielanie. Chcel by som od predkladateľa vedieť, kde naši krajania v zahraničí môžu vidieť, počuť slovo, sledovať náš obraz, pretože iné formy sú potrebné, sú zaslúžilé, ale myslím si, že toto je najjednoduchšia forma a najefektívnejšia.

V tejto súvislosti chcel by som ešte aj oceniť pracovitosť našich ľudí v zahraničí a ich nekonfliktnosť. To znamená žiadne xenofóbie, ale spolupráca, váženosť a vynikajúce výsledky a v neposlednom rade, myslím si, že je to oblasť, ktorá si vyžaduje aj stúpajúce finančné ohodnotenie týchto ľudí aj jednotlivých spolkov. Chcem sa opýtať, aká je krivka, tendencia, dávame im viacej peňazí... (Prerušenie časomierou.)

P. Paška, predseda NR SR: Pani poslankyne, páni poslanci, chce sa niekto prihlásiť do rozpravy ústne? Končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy. Pani poslankyne Damborská a Kramplová.

M. Damborská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne a vážení páni poslanci, do rozpravy som sa prihlásila ako matičiarka prichádzajúca do kontaktu so slovenským zahraničím od roku 1987 prostredníctvom záujmového odboru cestovného ruchu Matice slovenskej, ktorého som predsedníčka.

Zmyslom práce štátu so zahraničnými Slovákmi je hľadanie reálneho prepojenia týchto ľudí s naším štátom, ich materskou vlasťou. Dôležité pritom je, aby ich materský štát Slovenská republika zodpovedne, s citom realizovala politiku tak, aby títo ľudia spolupatričnosť k svojej vlasti, k svojmu národu vnímali ako prirodzenú väzbu. Zároveň Slováci žijúci v iných štátoch sú prínosom pre kultúru vlastného národa, pretože sú bohatší o skúsenosti každodenného života, samozrejme, i negatívne, získané v novom domove.

Keď si položíme otázku, či náš štát Slovenská republika si plnil a plní svoje poslanie voči zahraničným Slovákom, tak odpoveď je skôr negatívna ako pozitívna. Celé obdobie od roku 1989 chtiac-nechtiac vyvíjajú väčšiu aktivitu dobrovoľníci vrátane členov a sympatizantov Matice slovenskej ako samostatný štát a jeho inštitúcie. Aby tieto slová nabrali reálnu podobu, treba spomenúť, že len Spolok Slovákov z Maďarska začal svoju aktívnu činnosť až 30. októbra v roku 1999. Spolky Slovákov z Rumunska, bývalej Juhoslávie a Bulharska začali pôsobiť o niečo skôr.

Kde teda skončil ošiaľ roku 1989 v čase prechodu z totality do demokracie, keď sme sa dovolávali pomoci k zahraničným Slovákom? Život je o niečom úplne inom. Existujú spolky v súčinnosti s Maticou slovenskou, ktoré za uplynulých osem rokov zorganizovali množstvo podujatí, ktoré napĺňali základnú ideu. Tvoj dom je tu, tu sú tvoje korene a tu žijú ľudia, ktorým tvoj osud nie je ľahostajný. Činnosť v tejto oblasti je taká rozmanitá, že by sa dalo o nej hovoriť celé hodiny.

Výrazom aktívnej práce desiatok dobrovoľníkov, členov Matice slovenskej v súčinnosti so Spolkom Slovákov z Maďarska je aj výstavba pamätníka k 260. výročiu osídlenia Slovenského Komlóša, ktorá prebieha pod záštitou pána prezidenta Slovenskej republiky.

Z uvedených iba pár ucelených faktov vyplýva, že by malo dôjsť k novelizácii zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí, v ktorom by bol jasne formulovaný vzťah štátu ku krajanom a zároveň by bol založený na pomoci a ich podpore.

Po ďalšie. Ak na Slovensku vieme počúvať vysielanie z celej Európy a pozerať ich televízne programy, je až smiešne, že krajania v zahraničí slovo a obraz zo Slovenska nemajú. Hovorím o verejnoprávnych inštitúciách Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, pretože v poslednom období teda sa TA3, televízia TA3 začína etablovať v tomto priestore.

Cieľom politiky tohto štátu by malo byť zjednodušenie kontaktu so Slovenskom, veď je až humorné, že v 21. storočí v čase integrujúcej sa Európy si napríklad matka zo Srbska, Slovenka, môže vidieť svoje deti a vnúčatá cez vízový prístup na obmedzenú dobu a podobne. Novelizovaný zákon by mal jasne formulovať aj postavenie Matice slovenskej v tomto procese, pretože práve ona je kultúrna národná ustanovizeň všetkých Slovákov bez ohľadu na to, kde žijú. Každý zákon sa ukáže ako dobrý alebo zlý, až keď sa jeho litera začne napĺňať v každodennom živote. Ďakujem za pozornosť.