M. Číž, podpredseda NR SR: Áno. Vážené kolegyne, kolegovia, prosím o pokoj v sále a vytvoriť korektné prostredie pre pani poslankyňu. Ďakujem vám pekne.

K. Tóthová, poslankyňa: Aj ja ďakujem, pán predsedajúci.

Opakujem myšlienku, že plne si uvedomujem, že zabezpečovať pracovnú náplň v ekonomike trhového hospodárstva aj v rezorte justície nie je jednoduché pre takúto tlačiareň. Ale treba si uvedomiť, že pracovné príležitosti pre odsúdených sú veľmi dôležitou záležitosťou, a to nielen pri zabezpečovaní náplne pre tlačiareň Zboru väzenskej a justičnej stráže, ale aj v iných úsekoch činností, najmä pre mladistvých, kde sa trestná zodpovednosť znížila na 14 rokov, a pokiaľ chceme týchto ľudí prevychovávať, je nutné pre nich zabezpečiť pracovné príležitosti, resp. aj bez pracovného pomeru pracovnú náplň.

Preto sa obraciam na vás, pán minister, s otázkou, čo uskutoční, aké kroky uskutoční ministerstvo spravodlivosti, aké opatrenia uskutoční na ozdravenie hospodárenia tlačiarne, aby sa odstránili rezíduá bývalého ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, ktorý, žiaľ, nepodporoval vznik pracovných miest pod gesciou Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Posledná moja interpelácia je na ministra kultúry pána Maďariča.

Pán minister, ako dlhoročná vysokoškolská učiteľka orientovaná na problematiku správneho práva, je mi zrejmé, že výkon štátnej správy prenesený na iné subjekty ako samosprávu, mám tu konkrétne na mysli Radu pre vysielanie a retransmisiu, má kontrolovať ústredný orgán štátnej správy, v ktorého rezorte takáto inštitúcia existuje s preneseným výkonom štátnej správy. Preto by som vás chcela požiadať, aké je vaše stanovisko k nečinnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu pri neplnení zákonnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona pre vysielanie a retransmisiu, kde podľa § 19 elektronické médiá v rámci ponuky programu nemôžu propagovať používanie strelných zbraní, násilia a devastácie životného prostredia. Všetci nielen ako poslanci Národnej rady, ale aj ako občania sledujúci tieto elektronické médiá môžeme konštatovať, že ponuky programov naďalej sú neraz nabité prezentáciou strelných zbraní, veľmi často devastáciou životného prostredia. Preto si myslím, že nečinnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, na ktorú bol prenesený tento výkon štátnej správy, by mal byť ústredným orgánom štátnej správy určitým spôsobom vyvedený z letargie nečinnosti. Preto obraciam sa na vás so žiadosťou, aby ste mi odpovedali na otázku, ktoré právne prostriedky na zjednanie požadovaného stavu použijete.

Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Teraz poprosím o vystúpenie v rámci bodu interpelácie pani poslankyňu Zdenku Kramplovú. Pani poslankyňu Tóthovú poprosím, aby odovzdala písomné znenie interpelácií.

Z. Kramplová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážená Národná rada, dovoľte mi, aby som v prvej mojej interpelácii interpelovala ministra zdravotníctva pána Ivana Valentoviča.

Vážený pán minister, podľa vyhlášky ministerstva zdravotníctva č. 239/2006, ktorá bola uvedená do života ešte za minulej vlády, existuje vyše 13 rôznych tlačív na ročné zúčtovanie zdravotného poistenia. Občania mali veľký problém zorientovať sa v takom veľkom počte tlačív k termínu určenému zákonom. Úradníci ministerstva zdravotníctva formulármi zjednodušili síce prácu pre zamestnancov zdravotných poisťovní, ale zároveň výrazným spôsobom skomplikovali život samostatne zárobkovo činných osôb. Tí majú dve možnosti, buď si zaplatia pracovnú silu, alebo strávia celé hodiny nad vyplňovaním tlačív a my ich tak oberáme o čas, ktorý by mohli efektívnejšie využívať. Úradníci ministerstva zdravotníctva by si mali uvedomiť, že občania odvádzajú peniaze zo svojej činnosti aj na platy zamestnancov zdravotných poisťovní, ktorých náplňou by malo byť spracovanie údajov, ktoré poskytnú samostatne zárobkovo činné osoby na jednoduchom a zrozumiteľnom tlačive. Úlohou samostatne zárobkovo činných osôb nie je suplovať pracovnú náplň zamestnancov zdravotných poisťovní tak, ako sa to stalo v tomto roku zavedením nových tlačív na ročné zúčtovanie zdravotného poistenia.

Vážený pán minister, nie som proti ročnému zúčtovaniu odvodov do zdravotných poisťovní. Tento systém je v poriadku. Ale tlačivá, ktoré majú vyplňovať občania Slovenskej republiky, nie sú v poriadku. Uvažuje ministerstvo zdravotníctva s nápravou tohto stavu? Vážený pán minister, chcem na vás apelovať, aby sa výrazne zjednodušilo ročné zúčtovanie odvodov do zdravotných poisťovní tým, že úradníci ministerstva pripravia len jedno tlačivo na ročné zúčtovanie odvodov. Je dôležité, aby túto otázku už teraz ministerstvo zdravotníctva začalo riešiť, aby sa nestalo, že mesiac pred termínom ročného zúčtovania nebudú ani zdravotné poisťovne, ani samostatne zárobkovo činné osoby vedieť, aké tlačivá majú vypĺňať.

Ďakujem za odpoveď.

Druhá moja interpelácia bude na pána ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií, pána Ľubomíra Vážneho.

Vážený pán minister, dňa 1. marca 2005 nadobudol účinnosť zákon č. 725/2004 o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tento zákon zrušil vyhlášku ministerstva dopravy č. 90/2003 o emisných kontrolách cestných motorových vozidiel, vyhlášku ministerstva dopravy č. 116/1997 o podmienkach premávky vozidiel na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a vyhlášku ministerstva dopravy č. 327/1997 o kontrolách technického stavu vozidiel v znení vyhlášky ministerstva dopravy č. 132/2004.

Vzhľadom na to, že ministerstvo dopravy nevydalo dosiaľ žiadne vykonávacie predpisy k zákonu č. 725/2004, nie sú definované pojmy, ako je spôsobilosť vozidla na premávku na pozemných komunikáciách, povinná výbava a technické požiadavky na vozidlá. Na uvedené sa nevzťahuje časť sadzobníka pokút. Čiže policajti môžu ukladať sankcie za nedodržanie vecí, ktoré v súčasnosti nie sú platné. Realita je taká, že policajti ukladajú pokuty a postupujú podľa neplatných právnych predpisov. Konkrétne ide aj o emisné kontroly a technické kontroly, ktoré vykonávajú stanice technickej kontroly podľa neplatných právnych predpisov.

Vážený pán minister, dokedy bude trvať tento chaotický stav, ktorý trvá už od roku 2005? Kedy ministerstvo predloží vykonávacie predpisy, ktoré riešia vyššie uvedené skutočnosti?

Ďakujem za odpoveď.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Poprosím, písomne odovzdáte kancelárii. Dobre.

Ďalším prihláseným do diskusie je pani poslankyňa Jarmila Tkáčová. Nech sa páči, máte slovo.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážení páni ministri, ctené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi na úvod najprv takú procedurálnu poznámku. Pán predsedajúci, nie je to ešte tak dávno, keď ste ako opozícia neustále kritizovali, že na hodine otázok a na interpeláciách je príliš málo členov vlády. Tak vás poprosím, aby ste si ich spočítali dnes. Ďakujem. (Potlesk.) Tak, žiaľ, je to... Mám dve interpelácie.

Prvá je na ministra pôdohospodárstva pána Miroslava Jureňu.

Pán minister, včera sa objavila informácia, že ministerstvo pôdohospodárstva zmenilo dodatkom výnos o podpore v poľnohospodárstve tak, aby štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva Marian Záhumenský za stranu SMER mohol žiadať pre firmu, ktorej je akcionárom a jeho manželka členkou dozornej rady, na dotáciách na pestovanie tabaku niečo nad 4 mil. korún. Jednou z priorít novej vlády je podľa jej predsedu Roberta Fica práve poľnohospodárstvo a podľa návrhu štátneho rozpočtu dostanú poľnohospodári v roku 2007 dorovnanie do 70 % úrovne Európskej únie. Nechajme teraz bokom samotnú otázku dotácií, lebo aj o tom bude reč pri prerokúvaní štátneho rozpočtu. V tomto konkrétnom prípade sa však vynára minimálne jedna závažná otázka.

Je v poriadku, keď sa počas hry menia pravidla tak, aby vyhovovali konkrétnym jednotlivcom a v tomto prípade samotnému štátnemu tajomníkovi ministerstva pôdohospodárstva, ktorý je nominovaný stranou SMER? Na ministerstve je údajne k dispozícii dokument, že návrh na zmenu výnosu predkladal práve pán štátny tajomník Záhumenský. Všetky existujúce informácie a indície sú dostatočné na to, aby predseda vlády pán Robert Fico konal a štátneho tajomníka odvolal. Ak tak nespraví, budeme môcť povedať, že všetci, aj tí najchudobnejší, sa skladajú v agrodotáciách na peniaze pre mecenášov SMER-u.

V tomto kontexte vyznieva zaujímavo i vaše stanovisko, pán minister, podľa ktorého vás táto skutočnosť nezaujíma, pretože citujem: "My systémovo riešime veci." Myslíte si, pán minister, že ste reagovali správne? Toľko moja prvá interpelácia.

S druhou interpeláciou sa obraciam na pána ministra životného prostredia Jaroslava Izáka.

Vážený pán minister, ste informovaný o tom, že na internetovej stránke Štátnej ochrany prírody sú niektoré správy iba v anglickom jazyku a chýba im znenie v úradnom jazyku, teda v slovenčine? Uvediem aspoň jeden konkrétny príklad. Ide o projekt Conservation of Habitat Diversity in Slovenský raj, National park. Uvádzam vám tu aj identifikačné čísla k tomuto projektu. Tento projekt sa vykonáva aj na súkromných pozemkoch a som presvedčená, že každý vlastník týchto pozemkov má mať možnosť oboznámiť sa v slovenčine s tým, čo sa na jeho pozemkoch bude diať.

Na základe uvedených skutočností vás, pán minister, žiadam o nápravu v tejto záležitosti a o to, aby ste dohliadli a zabezpečili, aby na webovej stránke vášho ministerstva i organizácií, ktoré spadajú pod váš rezort, boli texty, informácie a dokumenty v prvom rade v úradnom jazyku.

Ďakujem vám za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Poprosím odovzdať písomný text. Ďakujem.

Ďalšia v poradí písomne prihlásená do interpelácií je pani poslankyňa Beata Sániová. Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo. (Ruch v sále.)

Ak dovolíte, len sekundu poprosím, skutočne potrebujeme dôstojné prostredie v sále, takže poprosím, pokiaľ sú nejaké konzultácie, mimo sály.

Nech sa páči.

B. Sániová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené poslankyne a poslanci, interpelujem ústne a po ukončení mojej interpelácie doručím písomne do Národnej rady svoju interpeláciu. Využívam prítomnosť a poprosila by som, pánov ministrov zdravotníctva a školstva interpelujem v nasledovnej problematike.

V rozpracovanom programovom vyhlásení vlády pre zdravotníctvo je v kapitole 19 a 26 ustanovené postavenie fakultných nemocníc. Ide mi o tie fakultné nemocnice, kde sa robí pregradálna výučba, teda výučba študentov lekárskych fakúlt. Privítala som tieto kapitoly, aby sa urobil v tejto časti poriadok, a hlavne vítam to, že pripravovaná novela zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a zdravotníckych pracovníkoch toto ošetrí.

Dovolím si obrátiť sa na vás obidvoch, páni ministri, s interpeláciou, či táto plánovaná novela, ako je v tomto rozpracovanom materiáli vlády uvedená, bude sa zaoberať postavením zdravotníckych a školských pracovníkov vo fakultných nemocniciach. Mnohí kolegovia vedia, že tento problém je v týchto nemocničných zariadeniach dlhodobý a niekedy veľmi ťažko riešiteľný.

Takže moja otázka je, či plánovaná novela sa bude týmto zaoberať, to znamená školských a zdravotníckych pracovníkov vo fakultných nemocniciach, kde fakultná nemocnica, ktorá robí pregradálnu výučbu na lekárskych fakultách, samozrejme, musí úzko spolupracovať s lekárskou fakultou a je súčasťou akademickej pôdy.

Ďakujem pekne.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Pani poslankyňa Sániová bola posledná, ktorá bola písomne prihlásená do rozpravy. Chcem sa opýtať, či sa chce niekto z poslancov prihlásiť a predniesť interpeláciu ústne.

Pán poslanec Berényi.

J. Berényi, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážení prítomní členovia vlády, vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som predniesol interpeláciu pre pána Dušana Čaploviča, podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny, a zároveň aj pre pána Jána Kubiša, ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky.

Výbor ministrov Rady Európy 21. júna 2006 prijal Rezolúciu o implementácii Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín Slovenskou republikou, v ktorej sa konštatuje, že, citujem, "legislatívny rámec na ochranu národnostných menšín má ešte stále nedostatky vrátane nedostatkov súvisiacich s financovaním menšinových kultúr". Koniec citátu. V texte sa ďalej uvádza, že treba, citujem ešte raz, "pokračovať už v začatom úsilí o vytvorenie legislatívneho rámca pre národnostné menšiny".

Preto si dovoľujem položiť otázku a obrátiť sa na členov vlády, na zodpovedných členov vlády: Ako mieni vláda Slovenskej republiky vyhovieť týmto očakávaniam a odporúčaniam Výboru ministrov Rady Európy?

Ďakujem pekne.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Poprosím potom odovzdať písomne vašu interpeláciu.

Pýtam sa, či sa ešte chce niekto z pánov poslancov prihlásiť. Ak nie, vyhlasujem tento bod programu za skončený.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, ešte predtým, ako pristúpime k rokovaniu o nasledujúcich bodoch programu, navrhujem, aby sme tajné hlasovanie o voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu, ako aj predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa po ich odôvodnení, samozrejme, a rozprave vykonali naraz na osobitných hlasovacích lístkoch. Hlasovacie lístky budú rozlíšené tak, že v pravom hornom rohu sú uvedené veľké písmená A a B. Vzhľadom na to, že pre tento typ voľby je pomerne veľký počet kandidátov, spočítanie vykonáme pomocou technického zariadenia.

Ešte chcem, dámy a páni, využiť túto príležitosť aj so skúsenosťou z minulej schôdze a upozorniť vás, že akt samotnej voľby musí byť riadne alebo ukončenie aktu voľby musí byť riadne vyhlásené predsedajúcim schôdze, aby sme sa nedostali náhodou opäť do problémov, ako to bolo pri minulej voľbe.

A teraz, vážené dámy a páni, kým pristúpime k samotnej voľbe, vyhlasujem päťminútovú technickú prestávku. Ďakujem.

Pán poslanec Miklós, procedurálny návrh?

L. Miklós, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja musím ohlásiť, že som urobil osobnú chybu pri hlasovaniach ráno. Jednoducho som bol v tom, že hlasujem, ale vyslovene z mojej vlastnej chyby som nechal kartičku odvčerajška v prístroji, a tým som sa nezaregistroval. Takže jednoducho som nehlasoval tým pádom, ale som si myslel, že hlasujem, lebo zelené svetielko mi blikalo. Tak je to moja osobná chyba a ospravedlňujem sa.

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec, máte na mysli celé hlasovania, ktoré boli?

L. Miklós, poslanec: Celé hlasovania.

P. Paška, predseda NR SR: Dobre, uvedieme do zápisu, že ste boli prítomný. Ďakujem pekne.

Takže ešte raz, päťminútová technická prestávka a budeme pokračovať prerokúvaním bodu o návrh na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Pani poslankyne, páni poslanci, otvoríme teraz rokovanie o

návrhu na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Návrh, ako aj stanovisko ústavnoprávneho výboru ste dostali ako tlač 110.

Poprosím teraz predsedu ústavnoprávneho výboru pána Mojmíra Mamojku, aby podal Národnej rade stanovisko výboru k voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pán predseda, chvíľočku vás poprosím. (Ruch v sále.) Kolegyne, kolegovia.

M. Mamojka, poslanec: Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som prezentoval pár myšlienok na margo tohto bodu.

Národná rada Slovenskej republiky podľa čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky navrhuje prezidentovi Slovenskej republiky dvojnásobný počet kandidátov na sudcov Ústavného súdu, ktorých má vymenovať, v tomto prípade je to 18 ľudí.

V treťom volebnom období Národná rada Slovenskej republiky zvolila už troch kandidátov. Vzhľadom na uvedené treba zvoliť ešte 15 kandidátov, aby Národná rada Slovenskej republiky mohla v dostatočnom časovom predstihu prezidentovi Slovenskej republiky navrhnúť 18 kandidátov na deväť miest sudcov Ústavného súdu, ktoré sú alebo budú v krátkom čase neobsadené.

Na základe výzvy predsedu Národnej rady Slovenskej republiky bolo na Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky doručených 31 návrhov. V súlade s platným volebným poriadkom o voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky pozval navrhovaných na svoju 5. schôdzu konanú 12. októbra 2006, aby prezentovali svoju predstavu o svojom pôsobení na Ústavnom súde. Stretnutia sa zúčastnili všetci dotknutí. V prvej časti informovali o svojom profesionálnom vývoji, v ďalšej o motivácii svojej kandidatúry a predstave o hĺbke, šírke možného pôsobenia na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Priamy kontakt a forma dialógu člena výboru s pozvanými umožnili isto si vytvoriť určitý obraz nielen o odbornom, ale i osobnostnom profile navrhovaných kandidátov.

Ústavnoprávny výbor uzavrel rokovanie a návrhom uznesenia č. 28 skonštatoval, že navrhovaní Annamária Baader, Juraj Babjak, Eduard Bárány, Peter Brňák, Alexander Bröstl, Ján Cuper, Miloslava Čutková, Gabriela Dobrovičová, Ján Drgonec, Vladislav Dzúrik, Alexander Fuchs, Ľudmila Gajdošíková, Milan Galanda, Štefan Harabin, Ján Ikrényi, Sergej Kohút, Jozef Kravec, Peter Kresák, Martin Lauko, Milan Ľalík, Jozef Madliak, Lajos Mészáros, Marianna Mochnáčová, Ladislav Orosz, František Poredoš, Tibor Šafárik, Želmíra Šebová, Mária Trubanová, Jozef Vanca, Peter Varga, Peter Vojčík spĺňajú podmienky ustanovené čl. 134 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Pán predsedajúci a pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán predseda.

Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Písomne som nedostal prihlášku. Pýtam sa, či sa chce prihlásiť do rozpravy niekto ústne. Zrejme nie. Uzatváram možnosť prihlásiť sa a vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán predseda pravdepodobne tiež už nebude reagovať. Prerušujem rokovanie o tomto bode.

A budeme pokračovať

návrhom na voľbu predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa.

Je to tlač 57.

Poprosím povereného člena výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien pána poslanca Františka Mikloška, aby návrh uviedol.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som z poverenia Výboru Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien predložil návrh na voľbu predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa v súlade s § 12 zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa.

V zmysle tohto ustanovenia Národná rada volí predsedu správnej rady na 6-ročné funkčné obdobie na návrh určeného výboru. Národná rada svojím uznesením č. 32 rozhodla o tom, že týmto určeným výborom bude Výbor Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. V súlade s predmetným uznesením Národnej rady predseda určeného výboru stanovil lehotu na podanie návrhov na kandidátov do 25. augusta 2006. Do tejto lehoty bolo výboru doručených deväť návrhov, ktoré sú uvedené v tlači 57.

Ako je to v správe výboru taktiež uvedené, členovia výboru konštatovali, že všetci deviati kandidáti spĺňajú kritériá uvedené v § 11 citovaného zákona, a preto výbor navrhol, aby Národná rada zvolila predsedu správnej rady z týchto kandidátov.

Je mojou povinnosťou upozorniť vás, že od vyhotovenia správy výboru došlo v zozname kandidátov k zmene. V súlade s čl. 7 ods. 1 volebného poriadku o voľbe a odvolávaní funkcionárov stiahol svoj súhlas s voľbou Marián Guľa a Peter Bielik. Ich listy sú pripojené k predmetnej tlači.

K ostatným kandidátom uvádzam, že pán Adrián Kucek sa uchádza o funkciu predsedu správnej rady s podporou klubu Slovenskej národnej strany, Ladislav Pittner s podporou klubu SDKÚ - DS, Ladislava Bukovszkého odporúča zaradiť medzi kandidátov určeného výboru Ústav pamäti národa, Michala Ciklaminiho Konfederácia občanov z Čiernej listiny, Jána Vojteka Združenie nespravodlivo prepustených policajtov. Pokiaľ ide o osobu Jána Bicka, jemu časom vyjadrili podporu viaceré mimovládne organizácie, konkrétne Paneurópska únia na Slovensku, Slovenská asociácia rusínskych organizácií, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska a Rusínska obrana na Slovensku.

Vážený pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne.

Otváram rozpravu. Písomne som dostal prihlášku od podpredsedu Národnej rady pána Milana Horta za klub SDKÚ - DS a pána Jozefa Rydla, alebo ďalším písomne prihláseným je pán Jozef Rydlo z klubu SNS.

Pán Hort, máte slovo. (Ruch v sále.)

Kolegyne, kolegovia, chcem vás požiadať o pokoj v rokovacej sále a o to, aby ste venovali pozornosť kolegom, ktorí vystupujú. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Vážený pán predseda, vážený člen vlády, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi za klub poslancov SDKÚ - DS predstaviť vám kandidáta na predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa, kandidáta, ktorý celým svojím životom, postojmi v tých najťažších časoch a napriek tomu či práve preto ľudskosťou reprezentuje to, čo sa dá nazvať morálnou autoritou. Jeho životná filozofia, ktorej zostal verný, sa začala vytvárať pravdepodobne už v neslávne známych 50. rokoch minulého storočia, ktoré sa snáď najtragickejšie zapísali nielen do histórie, ale predovšetkým do duše slovenského národa.

Ladislav Pittner, vtedy ako 16-ročný chlapec, bol v roku 1950 za údajnú protištátnu činnosť v súvislosti s tzv. katolíckou akciou uväznený a v roku 1951 na 3 roky odsúdený. Jeho otec dopadol ešte horšie. Za angažovanosť v prospech pravdy dostal 15 rokov, po deviatich rokoch vo väzení zomrel. Náš kandidát bol vtedy najstarší zo šesť detí, pričom jeho najmladší brat mal len päť mesiacov. Po prepustení z väzenia v roku 1953 skončil ako mnoho ďalších jeho súpútnikov vo výrobe a bol pod neustálym tlakom prenasledovania, perzekúcií a psychického šikanovania spolu so svojimi najbližšími zo strany vtedajších bezpečnostných orgánov. Jeho túžba po slobode a demokracii však bola silnejšia ako strach a skúsenosť z komunistického žalára.

V roku 1968 nadviazal kontakty s katolíckou emigráciou a až do roku 1989 jej napriek známym rizikám zhromažďoval a zasielal informácie o prenasledovaní veriacich a kňazov. Na základe jeho podkladov vznikla nielen známa kniha Antona Hlinku Aparthaid, ale vďaka tejto jeho činnosti sa o skutočnej povahe režimu mohla verejnosť dozvedieť prostredníctvom rozhlasových staníc Hlas Ameriky, Radio Slobodná Európa či Radio Vatikán.

November 1989 bol pre Ladislava Pittnera novou výzvou. Zmysel pre pravdu a spravodlivosť, ako i celoživotnú túžbu po ukotvení slobody ako reality nášho každodenného života úspešne napĺňal najskôr svojím pôsobením na Úrade na ochranu demokracie a ústavy v Prahe, to bol ten známy predchodca FBIS, neskôr v pozícii ministra vnútra Slovenskej republiky a v ostatnom období vo funkcii riaditeľa SIS.

Medzitým v rokoch 2001 až 2002 si ho do svojho čela zvolila aj Konfederácia politických väzňov Slovenska. Predovšetkým v prvom období ako minister vnútra sa zapísal do povedomia príslušníkov Policajného zboru, ako i svojich bezprostredných podriadených ako šéf rezortu, ktorý dokázal náročné obdobie personálnej očisty ministerstva od príslušníkov ŠtB po páde komunizmu zvládnuť korektne, dôsledne a bez najmenšieho náznaku spôsobov, ktoré sa často nazývajú "krvavé oči". Čiže predstavujem vám človeka, ktorého môžeme bez obáv nazvať "zrelým mužom".

Do roku 1989 jeho život charakterizuje statočnosť a v časoch stále ešte krehkej demokracie spravodlivosť, korektnosť a ľudskosť. Toto konštatovanie uvádzam predovšetkým pre tých, ktorí sa snažia aj v tomto parlamente znehodnocovať životné skúsenosti a bezdôvodne strašiť možnosťou zneužitia tejto funkcie tými, ktorí si za komunizmu užili svoje.

Pri osobnom rozhovore s naším kandidátom ma okrem všetkých dostupných informácií jeho pohnutého života najviac oslovili ciele, ktoré by chcel realizovať v prípade zvolenia do tejto významnej funkcie. Ak doterajšie pôsobenie Ústavu pamäti národa odkrylo problém podhubia, donášačstva zverejňovaním tzv. malých rýb, tak v ďalšom období treba obnažiť, siahnuť až na korene zakladateľov toho, čo prerástlo do krvavých represálií voči odporcom režimu. Je predsa známou skutočnosťou, že až do Slánského kauzy v 50. rokoch bola ŠtB priamo riadená sovietskou KGB a stála aj nad KSČ a KSS. Po Slánského a Clementisovej smrti prevzala riadenie ŠtB priamo Komunistická strana.

Nad týmto zdokumentovaním minulosti, ktoré je a bude ešte dlho potrebné pre náš verejný život, stojí však pred Ústavom pamäti národa aktuálna výzva, ktorú má táto inštitúcia napísanú priamo vo svojom názve, zachovať aj vo vzťahu k tomuto bolestnému obdobiu našich dejín "pamäť národa", ako i postupne liečiť jeho chorú dušu. Lebo ak národ stratí pamäť, hrozí, že si najťažšie roky svojej histórie prežije ešte raz.

Dovoľte mi na záver ešte jedno zamyslenie. Priznám sa, že rovnako ako ma pri poznaní pravdy o 2. svetovej vojne mrzeli vyjadrenia tej najstaršej generácie Slovákov, že za slovenského štátu bolo dobre, tak som rovnako smutný, keď z úst niektorých svojich súčasníkov, ale i generácie svojich rodičov či starých rodičov počúvam ódy na obdobie komunizmu. Ak sa zhodneme v názore, že podstata fašizmu a komunizmu je tá istá a rozdiel je možno iba v počte nevinných obetí týchto dvoch neľudských režimov, tak takéto choré prejavy by mali byť pre nás mementom, ale tiež výzvou, aby sme čo najskôr mohli aj my urobiť rovnaké konštatovanie ako Michael Mertes, poradca bývalého nemeckého kancelára Köhla pre otázky národnej bezpečnosti a zahraničnej politiky. Dovoľte mi jeho citát: "Nacizmus bol vnútornou ideológiou, ktorú podporovali milióny Nemcov a každý Nemec niesol zodpovednosť za jej zverstvá, či už bol ako jednotlivec verný, či nie. V dnešnom Nemecku sa drvivá väčšina občanov hlási k tvrdeniu, že 8. máj 1945 bol dňom oslobodenia nielen pre Európu, ale aj pre samotné Nemecko." Koniec citátu.

Aby sme aj my mohli s pokojom pri objektívnom poznaní duše slovenského národa čo najskôr konštatovať, že pre drvivú väčšinu občanov Slovenska bol oslobodením ako 8. máj 1945, tak i 17. november 1989. To je výzva pre nás všetkých, ako aj pre inštitúciu, ktorú sme si v tejto Národnej rade práve pre pamäť národa zriadili.

Náš poslanecký klub je presvedčený, že náš kandidát Ladislav Pittner spĺňa všetky predpoklady, aby tieto náročné výzvy so svojimi spolupracovníkmi postupne realizoval. A preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, aj tí, čo nepočúvate v tejto chvíli, bez ohľadu na stranícku príslušnosť žiadam za náš poslanecký klub o jeho podporu.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán podpredseda. S faktickou poznámkou na vaše vystúpenie sa neprihlásil nikto. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Ako ďalší písomne prihlásený je pán poslanec Rydlo. Nech sa páči, pán poslanec.

J. Rydlo, poslanec: Ctený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, ctený pán spravodajca, nemal som v úmysle vystúpiť v rozprave k tejto voľbe. Preštudoval som si však veľmi podrobne všetky materiály, ktoré sa týkajú Ústavu pamäti národa a týkajúce sa kandidátov na predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa, a dospel som k jednému veľmi smutnému konštatovaniu, že tu si zo zákonodarného zboru Slovenskej republiky niekto urobil dobrý deň.

Je tu osem, resp. deväť kandidátov a dovoľte mi povedať osobne, subjektívne, možno tendenčne, že ani jeden z nich, so všetkou úctou, čo mám k môjmu predrečníkovi, čo o ich kandidátovi povedal, na túto funkciu podľa mňa sa jednoducho nehodí. A poviem prečo.

Z formálneho hľadiska, keď sa jedna žena, vyučená kuchárka, hlási do nejakej reštaurácie, s prepáčením, za pracovníčku, tak šéfkuchár si ju predvolá. Táto musí predložiť výučný list a pán šéfkuchár zistí, či táto dotyčná osoba vie urobiť zásmažku, či vie urobiť zápražku do polievky, či vie niečo navariť atď. Tu zisťujem holé, strohé konštatovanie, rok narodenia, vzdelanie, súčasné zamestnanie, predložil alebo nepredložil výpis z registra trestov a čestné vyhlásenie o bezúhonnosti podľa paragrafu atď.

V tlači prebieha diskusia o tom, kto má byť riaditeľom Slovenskej televízie. Robí sa výberové konanie. Dovoľte mi povedať, som prekvapený, že na úrad predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa sa žiadne výberové konanie nekoná. Neviem si predstaviť, ako sa mám ja so svojím svedomím vyrovnať alebo vo svojom svedomí ako mám hlasovať za toho alebo onoho kandidáta, keď okrem jedného, ktorý sa ku mne bol ohlásil na audienciu pred dvoma dňami, som ani jedného v živote nevidel, resp. pána ministra Pittnera som videl v televízii. Keď som nevidel ani len to, akým spôsobom tento úrad mienia ďalej viesť. Aká je koncepcia jednotlivých kandidátov? Nepočul som o tom nič ani od pána Bukovszkého, ani od pána Ciklaminiho, ani od Kuceka, ani od toho nešťastníka Mojša-Kováča, ani od pána Pittnera, ani od pána Vojteka.

Dovoľte mi teda vyjadriť moje hlboké poľutovanie nad tým, že zákonodarný zbor nevie vybrať takého kandidáta po takom výberovom konaní, ktoré by na takúto funkciu prináležalo. Myslím si, že na to mi môžete ako fiškáli odpovedať, že zákon č. 553/2002 hovorí jasne, akým spôsobom sa ten alebo onen kandidát vyberá. Ja si dovolím povedať, že je potrebné pozmeniť tento zákon o pamäti národa, pretože mám taký dojem, že tento zákon bol šitý jednak horúcou ihlou a jednak bol robený ako "zákon ad personam".

Zákon sa vzťahuje na sprístupnenie dokumentov vypracovaných bezpečnostnými zložkami a týkajúcich sa zločinov namierených proti obyvateľstvu Slovenskej republiky v období neslobody, ktoré § 2 písm. j) definuje ako obdobie rokov 1939 - 1989, keď občania štátu nemali možnosť, v tej dobe obvyklú v demokratických krajinách, rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, keď je obmedzená alebo zrušená činnosť demokratických inštitúcií a keď sú trvalé a sústavne porušované ľudské práva.

Tu treba pripomenúť, že obdobie rokov 1948 až 1989, teda obdobie komunizmu, bolo síce obdobím neslobody a jeho režim bol protiprávny. Avšak ono komunistické obdobie nemalo charakter extrémne amorálneho právneho systému na rozdiel od nacistického právneho systému. Veď ako inak by mohol dodnes platiť Občiansky zákonník z roku 1964 alebo do konca roku 2005 ešte platilo trestné zákonodarstvo z roku 1961, ktoré pritom bolo zväčša prebraté novou úpravou trestného práva. Napr. v roku 1965 zaviedlo socialistické Česko-Slovensko ako prvé v celej Európe právo účasti obhajcov na vyšetrovacích úkonoch v prípravnom konaní. Tým, samozrejme, vonkoncom nechcem ospravedlniť režim, ktorý prenasledoval svojich občanov. Moja rodina, moja osoba na to evidentne doplatili tiež.

Chcem však naznačiť, že istá miera právnej kultúry bola vlastná aj tomu nešťastnému totalitnému obdobiu neslobody z rokov 1948 až 1989. A že teda je potrebné zvážiť, či povinné zverejňovanie údajov o osobách evidovaných na protokoloch zväzkov Štátnej bezpečnosti nie je neprimeraným zásahom do práva na súkromie týchto osôb. Je potrebné priznať, že vo vzťahu k daným osobám už nejde len o poznanie histórie, ale aj o zásah do ich súkromného a rodinného života, práva na ochranu svojho mena atď. Slovenská republika jednoznačne stanovením povinností tieto osobné údaje zverejňovať zasahuje do Ústavou Slovenskej republiky a Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách garantovaného práva na súkromie, ako i do svojho pozitívneho záväzku chrániť súkromie svojich občanov. Obmedziť právo na súkromie možno z dvoch popri sebe sa súčasne vyskytujúcich dôvodov. Zásah do súkromia sa musí udiať na základe zákona a musí byť v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu národnej a verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, ochrany poriadku a predchádzania zločinnosti, morálky, zdravia, ochranu práv a slobôd iných osôb. Teda zákonnosť a opodstatnenosť v zmysle nevyhnutnosti. Druhé kritérium však zverejňovanie protokolov postráda. Na vysvetlenie si môžeme prezrieť dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k prijatiu zákona o pamäti národa, uvedené v preambule tohto zákona.

Citujem: "Národná rada Slovenskej republiky, majúc na pamäti povinnosť štátu sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody a určiť zodpovednosť ako výraz nášho presvedčenia, že ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať a že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom ani nemôže byť zabudnuté."

Zákon deklaruje, že sprístupnenie činnosti represívnych orgánov pôjde ruka v ruke s určením zodpovednosti. Pri sprístupnení protokolov však nie je vyvodená zodpovednosť voči osobám, ktoré na protokoloch registrovaných zväzkov sú uvedené. Určite, že ak by voči danej osobe uvedenej na protokole bola vyvodená zodpovednosť, máme na mysli trestnoprávnu zodpovednosť, potom by zverejnenie jej mena, samozrejme, v súlade so zásadou prezumpcie neviny, po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku bolo opodstatnené v demokratickej spoločnosti na ochranu práv iných osôb, prípadne aj bezpečnosti štátu a za účelom predchádzania zločinnosti. Avšak súčasná zákonná povinnosť zverejňovať osoby bez toho, aby sme mali vyvodenú zodpovednosť, je v zmysle samotnej preambuly zákona bez legitímneho základu, opakujem, bez legitímneho základu tak potrebného pre zásah do ústavných a medzinárodne chránených základných práv a slobôd.

Navrhuje preto zmeniť zákon o pamäti národa tak, aby štát neniesol ťarchu zodpovednosti za neunesenie dôkazného bremena voči svojim občanom, ktorých mená zverejnil a ktorých obvinil, že sú zodpovední za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok, úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciou tradičných princípov vlastníckeho práva, zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely, avšak bez toho, aby im vinu za tieto činy preukázal.

Treba povedať aj to, že názov zákona obsahuje termín "sprístupniť", takisto preambula obsahuje uvedený termín "sprístupniť". Ustanovenie § 19 zákona o pamäti národa však operuje už s termínom "zverejnenie" a týka sa to spomenutých protokolov. Je zásadný rozdiel medzi sprístupnením a zverejnením. Sprístupnenie je od zverejnenia odlišné dokonca aj v názve tretieho oddielu zákona o pamäti národa a odlíšenie je viditeľné aj pri určení úloh Ústavu pamäti národa v § 8 zákona o pamäti národa, ako je v názve a obsahu § 6 tohto zákona. Nie je predsa potrebné tento rozdiel vysvetľovať. V prvom prípade ide o súkromný záujem a v druhom o verejný záujem. A práve verejný záujem na údajoch osoby musí byť legitímny v zmysle nevyhnutnosti, čo znamená, že nie je k dispozícii iná možnosť demokratickej spoločnosti ako samotné zverejnenie poznania o minulosti za účelom vylúčenia opakovania minulosti, ktoré sa týka zásahu do súkromia občanov. Ak by zverejňovanie protokolov zákon nezakotvil, každý by mal možnosť si do nich nahliadnuť a vyhotoviť si z nich kópie. Potom by už šlo len o sprístupnenie konkrétnej osobe. A to je legitímne a v súlade so zámerom zákona. Teda je aj iná možnosť spoznať svoju minulosť tak, aby sa neopakovala, ako zverejnením údajov o osobách.

Preto navrhujem zmeniť zákon o pamäti národa v tejto otázke tak, aby štát nezverejňoval mená svojich občanov skôr, ako nebude voči nim vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, a zároveň, aby údaje z protokolov boli k dispozícii každému, kto o to požiada. Ak ich osoba, ktorej ich Ústav pamäti národa sprístupní, sama zverejní, bude sama niesť zodpovednosť za zásah do súkromia inej osoby.

Ďalším problémom, ktorý je potrebné otvoriť, je štruktúra orgánov Ústavu pamäti národa a spôsob ich kreácií. Štruktúra orgánov Ústavu pamäti národa je takáto: Správna rada, ktorá volí výbor, a Dozorná rada. Správa rada má 9 členov, z ktorých väčšinu volí Národná rada Slovenskej republiky, a Dozorná rada má 3 členov, z ktorých väčšinu volí Národná rada Slovenskej republiky. Členovia správnej rady sú prakticky neodvolateľní a takisto členovia výboru sú prakticky neodvolateľní. Pri členoch dozornej rady však takáto garancia praktickej neodvolateľnosti nie je. A práve dozorná rada má za cieľ sledovať dodržanie zákona v činnosti a hospodárení Ústavu pamäti národa.

Odhliadnuc od síce navonok pri správnej rade deklarovanej neodvolateľnosti členov vrátane praktickej neodvolateľnosti členov výboru, čo iste možno považovať za pozitívum úpravy zákona o pamäti národa, s nepochopiteľnou možnosťou kedykoľvek, ak to navrhne príslušný výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Odvolať dvoch členov dozornej rady slovenským parlamentom a tak zasahovať do kontroly činnosti Ústavu pamäti národa, myslím si, že činnosť riadiacich orgánov Ústavu pamäti národa je až príliš neobmedzená absenciou vonkajšej potenciálnej kontroly zo strany potenciálnych kontrolných orgánov. Vnútorná kontrola Ústavu pamäti národa je politicky ľahko ovplyvniteľná parlamentnou väčšinou, je preto vhodné zamyslieť sa nad inou možnosťou priamej a rýchlej kontroly zákonnosti v činnosti a hospodárení Ústavu pamäti národa.

Treba konštatovať, že štruktúra orgánov Ústavu pamäti národa sa podobá nemeckému modelu obchodnej spoločnosti (dozorná rada) skríženému s francúzskym modelom (správna rada s výborom) obchodnej spoločnosti s tým, že majoritu má Národná rada Slovenskej republiky. Aký má zmysel ustanovenie členov orgánov takým spôsobom, že časť deleguje predstaviteľ zákonodarnej moci, časť predstaviteľ výkonnej moci a časť hlava štátu? Taký, aby sa zabezpečila potrebná účasť každej zložky moci na tvorbe inej zložky moci. Napr. v prípade Súdnej rady Slovenskej republiky jej členov nominujú rôzne orgány jednotlivých zložiek moci. Avšak Súdna rada Slovenskej republiky navrhuje prezidentovi Slovenskej republiky na vymenovanie sudcov Slovenskej republiky. Teda podieľa sa na kreovaní jednej zo zložiek moci. Akú úlohu má však Ústav pamäti národa?

V prvom rade osvetovú, ale najmä sústreďuje podklady pre prípadné trestné stíhanie, ktoré sám osebe nemôže použiť, ale môže informácie z nich získané odovzdať orgánom činným v trestnom konaní. A táto úloha Ústavu pamäti národa zaraďuje Ústav pamäti národa de facto medzi bezpečnostné zložky. Navonok sa mi javí ako reprezentatívny ústav, kde majú zastúpenie jednotlivé zložky moci, čo ani nemienim kritizovať, avšak treba si uvedomiť, že prípadné zneužitie údajov v prostredí Ústavu pamäti národa je pri súčasnej právnej úprave ponechané výhradne na zodpovednosť členov výboru, ktorých volí správna rada, pričom odvolateľní sú títo členovia, až keď budú právoplatne odsúdení za úmyselný trestný čin, ale členovia dozornej rady, ktorí majú kontrolovať ich činnosť, sú odvolateľní prakticky kedykoľvek.

Teda je potrebné vykonať zásadnú zmenu v štruktúre orgánov Ústavu pamäti národa, v spôsobe ich kreácie, upraviť vymenúvania a odvolávania. Pričom chcem zdôrazniť, že nečiním si nárok na to, že môj názor by mal byť jediný správny, ale štruktúra orgánov typická pre obchodné spoločnosti alebo tretí sektor vyvoláva vo mne otázky, či štát nemá dostatok tradičných inštitucionálnych mechanizmov na zabezpečenie riadneho fungovania Ústavu pamäti národa tak, aby od Ústavu pamäti národa odlišný orgán mohol vstupovať do kontroly jeho činnosti a hospodárenia. Nezávislosť Ústavu pamäti národa, ktorú má v súčasnej podobe, je dokonca väčšia ako nezávislosť súdov, ktoré v hospodárení sú obmedzené aspoň kontrolou iných orgánov a v činnosti sudcov je daná kontrola dokonca ministrom spravodlivosti, ktorý je oprávnený iniciovať disciplinárne konania voči sudcom. Pritom však súdy majú nezávislosť priznanú ústavou nášho štátu. Ústav pamäti národa v Ústave Slovenskej republiky nie je ani len spomenutý, takže je načase vyvolať diskusiu o tom, kam má byť tento ústav zaradený, pretože existuje tu aj možnosť, že v prípade preskúmania postavenia Ústavu pamäti národa z pohľadu ústavného práva by bolo možné tvrdiť, že prílišná nezávislosť tohto orgánu môže ohrozovať ústavné zriadenie nášho štátu založené na deľbe moci medzi tri zložky s rešpektom prokuratúry ako osobitnej sústavy orgánov. V Českej republike vedomí si týchto ústavnoprávnych rizík ponechali Úrad pre dokumentáciu zločinov komunizmu v rámci policajnej sústavy, teda v rámci orgánov výkonnej moci, kam aj nesporne patrí.

Tým chcem povedať, že nie som v stave vo svedomí dať svoj hlas ani jednému z týchto kandidátov. Bol by som ochotný dať svoj hlas kandidátovi, ktorý vyjde z výberového konania, a až po uskutočnení výberového konania vybrať si takého kandidáta, ktorý zodpovedá predstavám o tom, aké miesto Ústav pamäti národa v slovenskej spoločnosti má mať.

Ďakujem. (Potlesk.)