M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. S faktickými poznámkami, ešte opýtam sa, pán poslanec Zsolt Simon, to péčko je procedurálny návrh? Do rozpravy, áno. Takže s faktickými poznámkami poslanci Lipšic, Frešo, Slafkovský. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Lipšic.
D. Lipšic, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Myslím, že pán kolega Mikloš nám tu veľmi odborne objasnil, o čom je táto novela. Ja som už včera upozornil, že táto vláda nepredkladá a jej poslanci do parlamentu zákony v prospech ľudí, ale v prospech úzkych lobistických skupín. Toto je absolútne zjavný príklad, kedy cieľom je zmierniť podmienky pre podnikateľov, ktorí sa zaoberajú obchodovaním s exotickými vtákmi a ďalšími zvieratami.
Napriek tomu, že návrh novely hovorí o tom, ako je potrebné aproximovať rôzne smernice, neviem o tom, že by poslanci dávali aproximačné návrhy zákonov do parlamentu. To je zrejme úloha vlády. Napriek tomu jej základným cieľom je zmierniť postih tých, čo chovajú exotické vtáctvo a iné zveri a dopúšťajú sa porušovania zákona.
Tento návrh zákona je exemplárnym prípadom podľahnutia tlaku lobistickej skupiny úzko zameranej skupiny podnikateľov zrejme blízkej strane SMER - koniec koncov jedným z najznámejších chovateľov exotického vtáctva je váš štátny tajomník na ministerstve životného prostredia.
Touto novelou aj tou ďalšou, o ktorej budeme rokovať, SMER znovu odkrýva svoje lobistické pozadie a reči o záujme ľudí sú skôr len pre médiá a pre voľby. V skutočnosti vy nie ste stranou ľudí. Vy ste naozaj stranou úzkych lobistických skupín. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pán poslanec Frešo, nech sa páči.
P. Frešo, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcel by som poďakovať predrečníkovi, pánu profesorovi Miklósovi za to, že popísal klímu, v ktorej vlastne táto novela bola predložená, a klímu, ktorá ho sprevádzala, a hlavne popísal veľmi dobre tú odbornú skepsu, ktorá sprevádza vlastne samotné rokovanie o tomto zákone, kedy nebol žiaden záujem o odborné argumenty, nebol záujem ani o odbornú diskusiu a myslím si, že celé to smeruje vlastne k tomu, aby obchodníkom bolo umožnené lepšie, alebo, povedal by som, menej prehľadne obchodovať.
Druhý bod, ktorý ma zaujal na predrečníkovi, bol ten, že ozaj toto nie je o šikanovaní ľudí, toto je o 220 obchodníkoch, z ktorých 5 až 8 má problémy, a o tom, akým spôsobom prostredníctvom navrhovateľa sa tieto problémy snaží riešiť, budem hovoriť v rozprave, kde niektoré z tých ustanovení sú absolútne absurdné a nebyť toho, že naozaj vidím, ako sú predkladané, a to si môžete aj všetci v tlači prečítať, tak by som ani neveril, že dnes je takto možné konkrétnej lobistickej skupine vychádzať v ústrety nie pre ľudí, ale na úkor ľudí. Ďakujem veľmi pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Slafkovský Alexander.
A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som sa chcel pridať k tomu, čo hovoril pán profesor Miklós s tým, že s ním plne cítim, pretože s podobnou skúsenosťou som sa už stretol aj ja. A, bohužiaľ, s ním musím spolu konštatovať, že je tu veľmi silná tendencia, ktorá zneužíva tento parlament a používa ho len ad hoc. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďakujem pekne. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, pán poslanec László Miklós bol jediný prihlásený do rozpravy písomne, preto sa teraz pýtam, kto sa do rozpravy chce prihlásiť ústne? Poslanci Zsolt Simon, Tkáčová Jarmila, Frešo Pavol. Ďakujem. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a slovo má pán poslanec Zsolt Simon.
Zs. Simon, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, dámy a páni, máme pred sebou návrh skupiny poslancov Národnej rady k novele zákona č. 15/2005 o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov.
Dámy a páni, tento návrh zákona, keď bol prerokovaný v roku 2005, tak k nemu prechádzajúca vláda dostala viac ako 2-tisíc pripomienok.
Nasleduje ďalší zákon o ochrane krajiny a prírody č. 543. Tiež je to poslanecká novela. K tomuto návrhu zákona bolo tiež takmer 2-tisíc pripomienok. Včera sme prerokovali zákon o lesoch. Tie pozmeňujúce návrhy, ktoré včera neboli prijaté, alebo boli pozmenené, tie v pôvodnom návrhu zákona boli komunikované v roku 2005. A nakoniec zo zákona vypadli.
Toto sú jasné dôkazy o tom, že táto vláda Roberta Fica je alibistická. Nechce ísť do konfliktu s občanmi, nechce komunikovať s občanmi a jednoducho obchádza legislatívne pravidlá, ktoré vláda má. Pretože radšej si nechá vypracovať takéto a podobné návrhy na pôde ministerstiev, dá do svojich rúk svojich poslancov a potom ich presadzujú ako poslanecké novely. Len takéto konanie nie je v súlade.
Preto aj vo výbore pre pôdohospodárstvo a ochranu prírody sme sa ako poslanci opozície rozhodli, že pri prerokovaní aj tohto bodu, aj toho nasledujúceho bodu sme sa nezúčastnili prerokovania spoločnej správy ako protest, že vláda nechce komunikovať s občanmi. Takýto krok a takéto podobné riešenia sú z čias spred roka 1998.
Aká je to vláda otvorená, ako deklaruje. Je to len ilúzia, pretože vláda chce zobrať len tie populárne veci, k populárnym veciam sa chce vyjadrovať. Ale táto vláda je alibistická.
Preto navrhujem alebo žiadam predkladateľov, aby zvážili stiahnutie tohto návrhu, ako aj toho nasledujúceho, nech to vrátia do vlády, nech to vrátia ministerstvu a nech začnú komunikovať s občanmi tejto krajiny tak, ako to predpisujú legislatívne pravidlá a aby nebola takto alibistická a nech ide do konfrontácií, do komunikácie s občanmi. Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Teraz v rozprave vystúpi pani poslankyňa Jarmila Tkáčová, pripraví sa pán poslanec Frešo.
J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja som veľmi dlho rozmýšľala, či mám vystúpiť, či má vôbec zmysel vystupovať. Je tu množstvo rušivých momentov. Ja sa stotožňujem s pánom profesorom Miklósom v tej jeho skepse a nechuti, ale nestotožňujem sa s tou vašou skromnosťou. Skutočne ste odborník par excellence a my sa môžeme od vás vo výbore iba učiť. Môžem potvrdiť, že ste predložili veľmi, veľmi konštruktívne pozmeňujúce návrhy, ktoré ale boli vládnou koalíciou odmietnuté.
Ten prvý rušivý moment je, že nepovažujem len za ozaj náhodu, že aj prvé čítanie, aj druhé čítanie o týchto dvoch závažných poslaneckých návrhoch prebieha v piatok poobede, keď je tu pár poslancov, a stavím sa, že polovica, možno 80 % vládnych poslancov ani nevedia, o akých závažných zmenách budú hlasovať. Koho zaujíma, čo my tu o prírode rozprávame? Ja mám pocit, že sa prihovárame hluchým, ale aj nemým a slepým. Je tu od vás zákaz podporovať opozíciu. Mali sme včera možnosť vidieť, akým spôsobom, keď už niečo ozaj kole oči, si potom adoptujete návrh opozície.
Stretli sme sa tu včera s tým, že keď príde k odbornému zdôvodneniu pozmeňujúceho návrhu, a teraz môžem povedať aj meno poslankyne pani Smolková, vytiahnete opozičnú rétoriku a namiesto toho, aby ste zdôvodnili vecne, argumentačne, prečo predkladáte pozmeňujúci návrh k otázke bytového fondu, tak tu napľujete a nakydáte špinu na bývalú vládu a jej predstaviteľov.
Ďalším rušivým momentom je, a už to myslím v tomto parlamente zaznieva čoraz hlasnejšie, je dlhodobo spôsob, akým sa predkladajú nepopulárne zmeny zákonov. To znamená vláda, ktorá sa chce vyhnúť pripomienkovému konaniu, ktoré môže by búrlivé za asistencií médií a takáto medialita, takáto pozornosť od médií vám nie je po chuti, podsunie návrhy zákonov svojim poslancom a tie sa zjavia bez verejnej diskusie, bez toho, aby dotknuté inštitúcie, aby občania mohli tento zákon pripomienkovať, tak sa to ocitne u nás na stoloch, ale čo viac, ešte k týmto poslaneckým návrhom do výborov nosíte trikrát, štyrikrát väčšie novely, ktoré vám v rýchlosti pripravia ministerskí úradníci.
Ozaj, dnes už to tu raz bolo povedané, tento parlament už prestáva byť parlamentom. My sme tu nejakí štatisti a neviem, či by sa daňoví poplatníci ozaj nemali zamyslieť nad tým, či má význam takúto inštitúciu vôbec platiť. Však nech o všetkom rozhodne vláda a vybavené.
Včera som sa rozprávala s jednou pracovníčkou z odboru legislatívy a aproximácie práva Národnej rady, ktorá veľmi skormútene priznala, že sa so zármutkom díva, ako sa jej dlhoročná práca ničí a búra, konkrétne práve pri ochrane prírody, a že majú zákaz akokoľvek kriticky k týmto návrhom sa vyjadrovať.
Koľko poslancov zaujíma, že týmto návrhom zákona, pán Záhumenský, sa znižuje možnosť sledovania obchodu s ohrozenými druhmi? Koho zaujíma, že hoci máme zákon o kontrole obchodu s týmito druhmi, že to bude po prijatí tejto novely bezzubý zákon? Zákon bez účinnej kontroly! Zo Slovenska sa stane raj pašerákov. A myslím si, že to bude vaša medzinárodná hanba.
Uvediem jednu perličku zo zákona. Hneď v prvom bode sa ruší zodpovednosť dopravcov za porušenie ustanovení nariadenia v prípade, ak prepravca prevážané exempláre sám nesprevádza. To znamená, že si bude konkrétny človek chcieť doniesť nejakú peknú orchideu alebo nejaký pekný exemplár, a keďže batožinu on sám nesprevádza a v tej batožine ten exemplár bude objavený, on v podstate je mimo obliga. Trestný čin nespáchal, môže povedať, kufor nie je môj, a keď sa na to nepríde, tak sa môže potešiť, lebo tento ohrozený druh bude mať doma. Ale čo je horšie, umožní sa využiť prepravcov alebo dopravcov ako kuriérov, pretože im prakticky nebude dokázateľné, že sú aj vlastníkmi tohto prevážaného tovaru, keď to tak nazvem, pretože ozaj ohrozené druhy sú tovarom.
Kolegovia, mnohí si myslíte, že CITES, to sú len papagáje, možno nosorožce, nejaké krokodíly možno. Ale CITES, teda ohrozené druhy sú aj na Slovensku. Medveď, vlk, mačka, rys, dravce, sokoly, jastraby, orly, ale aj rastlinky orchidey, snežienky alebo hlaváčik jarný. Vás to netrápi? Je vám naša príroda ľahostajná, že tieto ohrozené druhy chcete menej kontrolovať? Obchod s týmito ohrozenými druhmi? Myslím si, že vás to netrápi, ale nás to trápi.
Čítala som takú zaujímavú knihu, ktorá sa volala "Paradoxné Prikázania" a hlavnou myšlienkou tej knižky bolo, že aj keď konáte dobro a nestretáte sa s odozvou na tie vaše skutky, máte v nich pokračovať, lebo konať dobro je zmyslom nášho života. A preto my sa nevzdávame. Budeme dookola opakovať a poukazovať na všetky tieto pre nás neprijateľné kroky, pretože ja už musím konštatovať, že slovenská ochrana prírody potrebuje ochranu. Potrebuje ochranu pred vami. Ďakujem. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Pán poslanec Lipšic s faktickou poznámkou. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Lipšic.
D. Lipšic, poslanec: Ďakujem. Ja som sa chcel poďakovať pani kolegyni Tkáčovej, že nám ozrejmila, že naozaj nejde len o exotické živočíchy, ale aj o naše chránené druhy, a to je verejný záujem chrániť chránené živočíchy.
Pán kolega Záhumenský, v akom záujme ste ten návrh novely predložili? Vo verejnom zjavne nie. Čiže v nejakom partikulárnom. Samozrejme, že návrh sa týka aj exotických vtákov a zvierat a v tejto súvislosti mi napadlo, že táto vláda má niekedy naozaj veľmi exotické a v tomto prípade aj dosť uletené nápady. Ďakujem veľmi pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec Pavol Frešo.
P. Frešo, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia v pléne, ktorí ešte ste zostali, bohužiaľ, no musím to tak povedať, lebo som sa zahľadel a zbadal som, že naozaj niektoré kluby sú tu kompletne.
Tento návrh zákona bol podaný podozrivo. Podozrivo vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol podaný, aj vzhľadom na obsah, ktorého sa týka.
Tá hlavná okolnosť, ktorá vzbudzuje vo mne podozrenie, je, že aj ja, aj predkladatelia vedia, že ministerstvo životného prostredia má tesne pred pripomienkovým konaním tento zákon dnes. Dokonca je to tak ďaleko, že zákon bol zaradený do porady vedenia a stiahnutý, aby dal priechod vlastne tomuto podozrivému nálevu.
Podozrivé je to preto, lebo ochrana prírody je vecou, ktorá zaujíma občanov a mnohí aktívni občania sa v nej angažujú, a podozrivé je to preto, lebo vlastne tým, že bol podaný mimo štandardného legislatívneho procesu zo strany vlády, a to napriek tomu, že bol pripravený, tak sa vlastne vyhol pripomienkovému konaniu. A to podozrenie vo mne vlastne sa napĺňa, alebo myslím si, že cieľom, samozrejme, toho, že to bolo podané ako poslanecká novela bolo práve vyhnutie sa tomuto pripomienkovému konaniu.
K tomu spôsobu ďalej chcem podotknúť pre možnože aj ľudí, ktorí odborne až tak nie do hĺbky potrebujú tento zákon študovať, alebo chcú poznať, ale chcú kvalifikovane rozhodnúť, a to je dôležité, že novela výrazne znižuje prah citlivosti pri ochrane ohrozených druhov v oblastiach evidencie ohrozených druhov, dopravy, sankcií a výkonu kontroly.
Čo sa týka, vyberiem si to, čo hovorila aj kolegyňa Tkáčová, doprava, tam sa vlastne z dnešného stavu, kedy dopravca je zodpovedný za to, keď preváža ohrozené druhy, sa vlastne táto zodpovednosť z neho sníma. Neviem si predstaviť podobný stav, keby sa to týkalo napríklad zbraní, že by sme prijali tu v tejto Národnej rade zákon, že keď niekto vezie plný kufor zbraní alebo v autobuse proste má plný kufor zbraní nejaký dopravca a bude proste tvrdiť, že nevie, komu patria, tak ako polícia povie, tak je to o. k., no, snáď si to ešte zoberte aj domov.
Čo sa týka sankcií, tak jedna z nesmierne takých rešpekt vzbudzujúcich sankcií bola, že hrozilo zhabanie tohto voľne žijúceho druhu. Samozrejme, toto sa vypúšťa. Toto sa vypúšťa a k výkonu kontroly poznamenám, že navrhovatelia v pôvodnom návrhu vyžadovali na výkon kontroly súdne rozhodnutie. Dobre počujete. Skutočne vyžadovali v pôvodnom návrhu súdne rozhodnutie na výkon kontroly. Skutočne tie podozrenia sa potom vo mne tak pretavujú aj v istotu, že ide naozaj o záujem asi niekoľkých obchodníkov a lobistov, ktorí išli tak ďaleko alebo proste tá ich smelosť išla tak ďaleko, že túto raritu do nášho ústavného systému vôbec zaviesť, aby niekto, kto má niečo kontrolovať, si má doniesť potvrdenie zo súdu ku každému jednému prípadu. Takýto nezmysel tam vôbec dať naozaj vyžaduje veľa trúfalosti. To zistili aj predkladatelia, kde sa to teda snažili zmierniť, aj to zmiernili.
Položil som si otázku, komu je na prospech takáto zmena za týchto podozrivých okolností. No a prišlo mi, že to nebude o ľuďoch, nebude to o občanoch, ale tomu, komu to naozaj bude na prospech, budú práve pašeráci ohrozených druhov. A poviem prečo.
Tá úvaha je veľmi jednoduchá. Keď chcem niečo pašovať, čo je protizákonné, tak si vyberiem krajinu, kde je prah voči tomuto pašovaniu čo najnižší. To je presne to, čo som o jeden bod predtým hovoril, ten prah v kľúčových oblastiach pre pašovanie, ako je doprava, evidencia, výkon kontroly znižujeme.
Čiže upozorňujem predkladateľa, lebo pevne verím, že to nerobili v záujme takýchto skupín, že práve tieto skupiny budú z toho profitovať. Je to obrovské riziko. Obrovské riziko.
A to, čo ešte chcem povedať na margo toho, čo aj pán profesor hovoril, aj kolega Lipšic to spomínal, že naozaj sa to týka veľmi úzkej skupiny ľudí. No, samozrejme, chcem povedať, že si treba uvedomiť, že tu v parlamente sme nie za seba, možno nie za svojich priateľov, možno nie za spriaznených štátnych tajomníkov, ale sme tu za občanov. A ľudia by nemali byť na poslednom mieste ani na prostrednom, ale na poprednom.
A z tohto dôvodu asi ten výraz úlet je správny. Navrhujem, aby o tejto novele sme nepokračovali v rokovaní a o tom, samozrejme, aj hlasovali. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Freša nie sú. Končím možnosť prihlásiť s faktickými poznámkami. V rozprave vystúpili všetci prihlásení rečníci, takže vyhlasujem rozpravu za skončenú a chcem sa opýtať navrhovateľa, či chce zaujať stanovisko? Nech sa páči, pán navrhovateľ.
M. Záhumenský, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. V krátkosti dovoľte, aby som zareagoval na vystúpenia v rozprave. Musím povedať, pán poslanec Miklós, že predkladaná novela zákona je v záujme všetkých občanov Slovenskej republiky a je to z toho dôvodu, že vy ste prijatím novely alebo prijatím zákona č. 15/2005 vytvorili dve kategórie občanov v rámci Európskej únie. Slovensko ako členský štát Európskej únie sa zaviazalo, že budú mať všetci občania rovnaké práva a povinnosti v rámci Európskej únie a vy ste zakotvili povinnosti pre našich občanov také, ktoré iní občania Európskej únie nemajú.
Pýtam sa, prečo si myslíte, že občania Slovenskej republiky sú druhoradí občania Európskej únie? Prečo občania Európskej únie sú slovenskí občania a musia mať prísnejšie pravidlá ako ostatní občania iných krajín Európskej únie.
Čiže predkladaný návrh novely zákona zosúlaďuje zákon, ktorý, ak bude prijatý s nariadením Európskej únie, vytvára rovnaké podmienky pre všetkých občanov Slovenskej republiky, tak ako majú iní občania v rámci Európskej únie.
Veci, ktoré pri chovaní, obchodovaní chránených živočíchov a rastlín, ktoré sa vyžadujú v rámci tohto zákona, nie sú potrebné napríklad v Českej republike. V Českej republike pri exemplároch skupiny B nie je potrebné vydávať potvrdenie. Stačí chovateľovi, ak má doklad o nadobudnutí, či už to má faktúru, má potvrdenie z obchodu, že tohto živočícha nadobudol.
Predstavte si, že by slovenský občan v Českej republike si zakúpil, povedzme, chameleóna zeleného, ktorý je bežný, ale je v skupine B, dovezie si ho na Slovensko a ani netuší o tom, čo všetko v zmysle zákona o ochrane ho čaká a čo musí urobiť. Musí sa v prvom rade zaregistrovať a musí dostať číslo od vedeckého orgánu, ak to neurobí, dopúšťa sa v zmysle tohto zákona trestného činu. Musí zahlásiť na obvodnom úrade životného prostredia, že takéhoto živočícha si doviezol. Pritom jeho deti toho živočícha bežne chovajú a vlastne rodičia riskujú to, že sa dopúšťajú trestného činu.
My nehovoríme, že treba znížiť kontrolu a stupeň ochrany. Všetky opatrenia, ktoré sú potrebné z hľadiska európskych nariadení pri A kategórii sú zachované. Pri A je potrebné dodržiavať vydávať potvrdenie. Takisto je potrebné viesť evidenciu na druhovej karte. Je potrebné každého živočícha nezameniteľne označiť. Čiže pri A kategórii sa neruší vôbec nič. Pri B kategórii zosúlaďujeme súčasný návrh s nariadením Európskej únie aj v rámci toho, aby sa nebránilo obchodu v rámci práv Európskej únie, lebo podľa európskych pravidiel nie je možné vytvárať ani dodatočné bariéry, ktoré by bránili obchodu. Čiže pri B kategórii je takisto potrebné viesť druhovú kartu, čiže viesť evidenciu na druhovej karte, ale pri vtákoch sa vykonáva nezameniteľné označenie pevným krúžkom. Často sa stáva, že pevné označenie B kategórie je ďaleko drahšie, ako je samotný živočích. Napríklad pri tom chameleónovi. Ak to nemajú iní občania, pýtam sa, prečo slovenskí občania to musia mať.
Čo sa týka DNA. Každý chovateľ podľa návrhu je povinný odovzdať vzorku DNA, to znamená, že ak štátny orgán ochrany prírody si takúto vzorku vyžiada, chovateľ je povinný ju odovzdať, či už krv, alebo perie, alebo nejakú podobnú vzorku, z ktorej je možné zistiť, či ten živočích je od tých rodičov, ktorí sú deklarovaní alebo nie je. Ale súčasne platný zákon núti predkladať DNA analýzu napriek tomu, že v Slovenskej republike nie je žiadne laboratórium, ktoré by bolo certifikované na vykonávanie DNA a takéto laboratóriá nie sú ani v Európskej únii.
Nuž, pán poslanec Lipšic, ste tu, nejde o lobistické pozadie. Ide o to, aby sa nevytvárali podmienky, aby sme nevytvárali také legislatívne prostredie, ktoré z bezúhonných občanov robí kriminálnikov. Lebo tým, že vlastne, aj keď sa hovorí, neznalosť zákona neospravedlňuje, pri bežnom zakúpení živočícha v obchode, kde si, povedzme, v Českej republike, alebo darovaním v rámci Slovenskej republiky od chovateľa, ktorý ho daruje nejakému dieťaťu a ten rodič nevie, že musí spĺňať všetky tie nariadenia, ktoré sú urobené a nemusí to urobiť žiadny iný občan v rámci Európskej únie, dopúšťa sa trestného činu. Tak preto je to v rámci verejného záujmu a vôbec to neznižuje stupeň ochrany.
Pán poslanec Simon povedal, že v roku 2005 bolo 2-tisíc pripomienok. To je od tých 200 chovateľov tých 2-tisíc pripomienok? Ja viem, že bola petičná akcia a v prístupe Európskej únie, kde bolo podpísaných 1 700 chovateľov, ktorí protestovali, že zákon, ktorý bol predložený, je v rozpore s nariadením Európskej únie.
Pani poslankyňa Tkáčová, nehnevajte sa na mňa, ale dúfam, že ma neobviníte za to, že zákon prerokúvame teraz. Nijakým spôsobom som to nezariaďoval, ale takto to vyšlo, že sa to prerokúva v piatok poobede a či platiť takú inštitúciu, ako je parlament Národnej rady, bolo sa treba spýtať občanov v minulom volebnom období. Myslím, že na to dali občania odpoveď vo voľbách.
Samozrejmá vec, že ak hovoríme o chránených druhoch, hovoríme aj o chránených druhoch, ktoré žijú na území Slovenskej republiky. Musím povedať, že chovatelia týchto zvierat často napomohli uchovanie alebo rozšírenie ich populácie. Vieme dobre, že v 80. rokoch napríklad sokol sťahovavý bolo registrovaných 200 alebo 300 párov. Bolo to aj v dôsledku DDT, ktoré sa používalo, ale aj vďaka chovateľom a vypúšťaním do voľnej prírody, dneska ich evidujeme okolo 4-tisíc. Takže nemyslím si, že by sme sa mali okamžite pozerať na chovateľa chráneného druhu živočícha ako na páchateľa trestného činu.
Pán poslanec Frešo namieta, že sa vypúšťa zhabaný exemplár. No, vypúšťa sa jednoducho preto, lebo je tam duplicitný trest. Pán poslanec Lipšic ako právnik vie, že duplicitný trest sa nemôže udeľovať, je tam napísané, že sa udelí pokuta a zhabe exemplár aj za administratívne priestupky. To znamená za to, že napríklad chovateľ si nevedie druhovú kartu. A ja sa spýtam, v záujme koho je to, že ten exemplár sa zhabe? Boli prípady na Slovensku, keď boli zhabané exempláre, boli umiestnené do Bojníc, prebehlo vyšetrovanie, prebehlo konanie, nakoniec sa skonštatovalo, že nedošlo k porušeniu, ale sa vrátila len časť exemplárov, lebo ostatné uhynuli v Bojniciach. A ja sa pýtam, je to v záujme ochrany toho živočícha? Nie je lepšie povedať tomuto chovateľovi a zakázať mu nakladať s tým živočíchom, kde sa vie, že je tam až do vykonania všetkých tých opatrení, aby sa zistilo, či došlo, alebo nedošlo k nelegálnemu obchodu a až potom konať? Nie sú lepšie podmienky pre toho živočícha vytvorené u toho chovateľa, ktorý má záujem toho živočícha chovať? A pritom zákon umožňuje uložiť mu opatrenie, že nesmie s ním nakladať, pokiaľ nedôjde k doriešeniu toho ktorého prípadu pri podozrení, že by došlo k nejakému nelegálnemu obchodu. V krátkosti toľko. Ďakujem.
Ešte k tým dopravcom snáď jednu vetu. Tým, že sme zrušili trestnoprávnu zodpovednosť prepravcu, rušíme trestnoprávnu zodpovednosť Slovenskej pošty a iných prepravcov na strane povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona č. 15, pretože zákon, ktorý dneska platí, stanovuje povinnosť nahlásiť ministerstvu čas a Colný úrad 24 hodín pred dovozom exemplára do Slovenskej republiky. Často prepravca nevie 24 hodín predtým, ani ktorým hraničným prechodom prejde, a nevie ani, či zásielku prepravovať bude, alebo nebude. To znamená, že tú povinnosť nebol schopný a ten čas nebol schopný ani dodržať a vlastne nebol schopný dodržať literu zákona. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán navrhovateľ. Pán spoločný spravodajca, žiadate si záverečné slovo? Nech sa páči.
Ľ. Martinák, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi skutočne len tak v krátkosti povedať zopár slov a zareagovať na svojich predrečníkov.
Čo sa týka poslanca pána Lászlóa Miklósa, plne súhlasím, že základom skutočne v tejto novele zákona je preukázať pôvodu druhu. Viete dobre, pán profesor, rieši to § 12 predmetného zákona. Ten § 12, jednotlivé odseky vznikli za vašej vlády, v podstate k výrazným zmenám z našej strany tam nedošlo. Došlo len k dvom zmenám a tie sa týkajú tých zmien, ktorými sa odstraňuje uplatňovanie rozdielnych práv a povinností na základe štátnej príslušnosti. V praxi je povedané, dochádza k implementácii nariadenia Rady Európy Európskeho spoločenstva 865/2006.
Pri takýchto odborných záležitostiach, ktoré berieme dnes, stále poslanci opozície napádate nás koalíciu, že riešime to politicky, nie z odbornej stránky a tak ďalej. Skúste sa zamyslieť, o čom ste vy štyria, ktorí ste tu vystupovali, rozprávali a koľko percent z tohto času zabralo práve vaše politikárčenie. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu a ďalej budeme pokračovať druhým čítaním o
návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 298 a spoločnú správu výborov máte ako tlač 298a.
Aj tento návrh zákona odôvodní poslanec pán Marian Záhumenský, ktorému odovzdávam teraz slovo.
M. Záhumenský, poslanec: Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Ctené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som v mene skupiny poslancov predložil návrh novely zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.
Návrh skupiny poslancov Národnej rady na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vrátane pozmeňujúcich návrhov uplatnených poslancami v druhom čítaní sa zaoberá nasledovnými okruhmi problémov: definícia voľne žijúceho živočícha, definícia pojmu rušenia alebo vyrušovanie, prvý stupeň ochrany, zonácia, vyhlasovanie chránených území ako skrátenie doby na vyhlasovanie chránených území a rušenie chránených území a otázky horskej služby.
Vo svojom vystúpení si dovolím vyjadriť sa k jednotlivým tematickým okruhom. Zákon o ochrane krajiny a prírody považuje za voľne žijúceho živočícha aj živočícha, ktorý je v držaní, v zajatí alebo v ľudskej opatere a pochádza z umelého chovu alebo odchovu. Je jednoznačné, že živočícha vychovaného v intenzívnej ľudskej opatere, v umelom chove alebo odchove nemožno považovať za voľne žijúceho.
Z uvedeného dôvodu sa spresňuje definícia voľne žijúceho živočícha, pričom za takého sa v zmysle návrhu bude považovať aj ten živočích, ktorý pochádza z intenzívnej ľudskej opatery, avšak bol vypustený do prírody s cieľom obnovy alebo záchrany druhu.
Ak hovoríme o problematike rušenia či už rastlinných, alebo živočíšnych druhov, treba jednoznačne vychádzať zo smernice Rady č. 92/43 EHS z 21. mája 1979 o ochrane biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín, ktorá je vo všeobecnosti nazývaná ako smernica o biotopoch. Práve táto smernica v čl. 6 hovorí, že členské štáty prijmú primerané kroky, aby sa v osobitných územiach ochrany, na Slovensku sú to územia európskeho významu, vyhli zhoršovaniu stavu prírodných biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu druhov, pre ktoré boli územia vyhlásené, pokiaľ by takéto rušenie mohlo byť významné z hľadiska cieľov tejto smernice.
Pri tejto príležitosti by som chcel upozorniť, že smernica v čl. 6 nerozlišuje medzi živočíšnymi druhmi a rastlinnými druhmi, takže termín vyrušovanie sa vzťahuje na oboje. Ak sa pozrieme na čl. 12 smernice o biotopoch, tam sa jednoznačne deklaruje, že členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany pre živočíšne druhy vedené v prílohe 4 a o ich prirodzenom areáli a zakážu úmyselné rušenie týchto druhov najmä počas rozmnožovania, výchovy mláďat, zimného spánku a migrácie.
Z uvedeného ustanovenia smernice o biotopoch vyplýva, že v chránených územiach za rušenie sa považuje len taká činnosť, ktorá ich priaznivý stav zhoršuje, teda aktivity, ktoré mnohí dogmaticky označujú za rušenie, ktoré neovplyvňujú priaznivý stav druhov a biotopov, nie je možné považovať za rušenie.
Ak si zoberieme do úvahy sústavu území NATURA 2000, treba si povedať, že táto nie je sústavou prísnych rezervácií. Preto smernica o biotopoch určite nezakazuje akékoľvek, ak chcete počuť proklamovaný výraz rušenie druhov bez ohľadu na jeho parametre. Každá činnosť, ak je väčšina manažmentových opatrení v prospech ochrany prírody, nevyhnutne vyvolá určitý vedľajší neúmyselný efekt vyrušovania, napríklad kosenie, mulčovanie, odstraňovanie náletu nepôvodných rastlín, výskum a monitoring druhov, krúžkovanie vtákov a umiestňovanie kamier a podobne.
Jednoznačne treba povedať, že parametrami vyrušovania sú jeho intenzita, doba trvania a frekvencia opakovaní, ako aj zasiahnutá plocha. Všetky plány, projekty sa posudzujú za celé územie európskeho významu, takže je dôležité, aká časť územia bude zasiahnutá v jeho okamihu a či živočíchy nájdu, majú kde dočasne ustúpiť.
Článok 12 smernice platí aj mimo chránených území, aj vo voľnej krajine, takže v prípade jeho prísneho výkladu, ako je snaha niektorých skupín o jeho uplatňovanie, by bol všade, kde sa vyskytujú predmetné druhy zakázaný akýkoľvek pohyb ľudí či hospodárenie.
Navrhovaná právna úprava pojmu rušenie alebo vyrušovanie jednoznačne rešpektuje ustanovenia smernice biotopov a jednoznačne stanovuje, že pod ním chápe také konanie, ktoré svojím rozsahom a intenzitou spôsobí trvalé alebo dlhodobé zníženie populácie chráneného druhu napríklad v typickej lokalite alebo trvalé, alebo dlhodobé zmenšovanie areálu chráneného druhu.
Navrhovanou zmenou § 12 nedochádza k zrušeniu prvého stupňa ochrany, ako to niektorí prezentujú, len sa menia podmienky jeho uplatňovania tak, že sa navrhuje, aby v tomto území platili podmienky v druhej časti zákona o ochrane prírody a krajiny, t. j. podmienky všeobecnej ochrany prírody a krajiny podľa § 3 až § 10. Takéto riešenie vytvára dostatočné podmienky o ochrane prírody a krajiny.
Keďže podľa § 3 ods. 1 je každý povinný chrániť prírodu a krajinu pred jej poškodzovaním a ničením a zároveň prostredníctvom ustanovenia § 3 ods. 2 a je dostatočnou ochranou významných krajinných prvkov, pretože tieto možno užívať len takým spôsobom, aby nebol narušený jeho stav a nedošlo k ohrozeniu alebo k oslabeniu ekologicko-stabilizačnej funkcie, pričom za významný krajinný prvok sa považuje najmä les, rašelinisko, brehový porast, jazero, mokraď, rieka, bralo, tiesňava, kamenné more, pieskový presyp, park, aleja, remíza a podobne.
Podľa § 8 zákona o ochrane prírody pritom orgány ochrany prírody majú dostatočné kompetencie na obmedzenie alebo zakázanie akejkoľvek činnosti, ktorej následkom hrozí poškodenie alebo ničenie prírody a krajiny, alebo činnosť, ktorá takéto poškodzovanie alebo ničenie spôsobila a zároveň umožňuje odstrániť následky takejto škodlivej činnosti. Ďalšie byrokratické opatrenia preto nie sú potrebné.
Zároveň sa týmto návrhom odstraňuje nesúlad s ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, napríklad zákon č. 139/2002 Z. z. o rybárstve v znení neskorších predpisov vyžaduje súhlas orgánov ochrany prírody na využívanie ostatnej vodnej plochy na podnikanie len v chránených územiach a iných ochranných pásmach.
Avšak podľa § 12 písm. h) zákona o ochrane prírody a krajiny sa vyžaduje vždy a na celom území Slovenskej republiky alebo sa odstraňuje nadmerná byrokracia, keď napríklad na činnosť uvedenú v § 12 písm. a) zákona o ochrane prírody ide o činnosti, ktoré vyžadujú povolenie orgánu štátnej vodnej správy, ak nejde o správcu vodného toku, pričom zákon o vodách berie na zreteľ aj požiadavky ochrany prírody a krajiny.
Preto vyžadovať na jednu činnosť viacero súhlasov od občanov alebo právnických osôb je zbytočnou byrokraciou, najmä pokiaľ orgánmi štátnej vodnej správy či orgánmi ochrany prírody sú tie isté orgány štátnej správy. To je ministerstvo životného prostredia, krajské a obvodné úrady životného prostredia, ktoré sú povinné vzájomnú vnútornú komunikáciu si vybaviť v rámci svojich organizačných štruktúr a nezaťahovať občanov zvyšovaním administratívnych požiadaviek a úkonov.
Ďalšie činnosti, na ktorých výkon považujeme za potrebné udeľovanie predbežného súhlasu v súlade so zásadou predbežnej opatrnosti alebo pri ktorých to vyplýva zo smerníc Európskej únie sú presunuté do ustanovení o všeobecnej ochrane prírody a krajiny, platia teda naďalej na celom území Slovenskej republiky. Ide napríklad o udeľovanie súhlasov na zasahovanie do biotopov európskeho alebo národného významu, alebo na rozširovanie nepôvodných druhov rastlín a živočíchov mimo zastavaného územia obce. Na ostatné činnosti, ktoré nemajú významný vplyv na ochranu prírody, sa nevzťahuje uplatňovanie až od druhého stupňa ochrany.
Samostatne by som chcel povedať pár slov k problematike zonácie, ktorej úpravu predkladám v rámci návrhu znenia § 30. Je pravdou, že zonácia bola riešená už v zákone č. 543, avšak pôvodná právna úprava riešila zonáciu veľmi zjednodušene, čo sa premietlo až do toho stavu, že do dnešného dňa tak často pertraktovaná zonácia TANAP-u nebola vládou Slovenskej republiky schválená vo forme nariadenia vlády. Bolo nevyhnutné, aby sa jednotlivé zóny A, B, C a D jednoznačne definovali.
Cieľom návrhu novelizácie ustanovenia § 30 je vytvorenie takého systému zonácie, ktorá umožní vymedzovať zóny ako celistvé časti chráneného územia, ktoré sa vyšpecifikujú na základe prírodou ochrannej hodnoty územia, pôvodnosti ekosystémov, zohľadňujúc pritom mieru zásahu ľudskej činnosti.
Z uvedeného vyplýva aj tá skutočnosť, že pri odlišovaní jednotlivých zón a zachovávaní princípu ich celistvosti sa v jednotlivých zónach jednoznačne budú nachádzať aj časti územia, ktoré svojimi charaktermi nebudú napĺňať podmienky priameho zaradenia do tej ktorej zóny, alebo budú výrazne presahovať charakteristiky zóny, napríklad maloplošné chránené územia s piatym stupňom ochrany v zóne C alebo v zóne D. V týchto prípadoch je potrebné zaviesť zodpovedajúci prístup k ochrane týchto území vedúcich k zachovaniu alebo k zlepšeniu priaznivého stavu týchto území.
Práve z týchto dôvodov novelizačné ustanovenia umožňujú vytváranie podzón v rámci jednotlivých zón pri rešpektovaní ich celistvosti, ako aj špecifikácie opatrení aktívneho manažmentu ochrany prírody zodpovedajúceho stavu a druhu územia. Tento prístup len v prípade TANAP-u vytvára možnosti na rozšírenie bezzásahovej zóny A v celkovej výmere 9-tisíc hektárov väčšej, ako boli pôvodne navrhované zonácie spracované výlučne len v pôsobnosti správy TANAP-u bez zainteresovania vlastníkov a správcu majetku na tomto území.
Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny navrhované územia európskeho významu, ktoré schválila Európska komisia, vyhlási orgán ochrany prírody za chránené územie alebo zónu chráneného územia podľa tohto zákona najneskôr do 6 rokov od schválenia národného zoznamu Európskou komisiou. Avšak už schválením národného zoznamu a jeho ustanovením výnosom ministerstva životného prostredia sa tieto územia považujú za chránené územia podľa tohto zákona a platí na ňom stupeň ochrany uvedený v zozname.
Ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že národný zoznam, aby aj podmienky predbežnej ochrany nadobudli účinnosť 1. augusta 2004, v komisii tento návrh pre neustále pripomienky a podnety nebol do dnešného dňa schválený a Slovenská republika má ďalších 6 rokov na vyhlásenie takéhoto územia za chránené. Podmienky predbežnej ochrany budú trvať možno aj viac ako 10 rokov. Priam až neobmedzenú dobu, pretože tieto ustanovenia neriešia ani postup, ak si orgán ochrany prírody nesplní povinnosť na vyhlásenie chráneného územia, pričom napriek tejto skutočnosti predbežná ochrana navrhovaného územia európskeho významu podľa ods. 7 až 9 ostáva zachovaná.
Takýmto spôsobom sa vlastníci dostávali do nevýhodného postavenia a právnej neistoty, keď ani napriek neschváleniu územia za územie európskeho významu sa tieto naďalej chránili svojím národným zoznamom.
Z uvedených dôvodov sa navrhuje, aby k vyhláseniu chráneného územia došlo do 2 rokov od schválenia národného zoznamu v komisii, najneskôr však do 4 rokov od účinnosti všeobecne záväzného predpisu, ktorým bol národný zoznam území európskeho významu ustanovený.
Uvedeným návrhom sa Slovenská republika nedostáva ani do rozporu so smernicou Európskej únie, keďže územie v schválenom národnom zozname môže vyhlásiť za chránené aj bez súhlasu komisie. A v prípade neudelenia súhlasu komisie aj takto vyhlásené chránené územie môže zrušiť. Nebudú teda na dotknutom území platiť právne neisté podmienky predbežnej ochrany, ale bude zabezpečená riadna ochrana územia zahrnutého v národnom zozname chránených území.
Obdobne sa navrhuje aj skrátenie doby na vyhlásenie chráneného územia a v zmysle § 50 ods. 6 zákona o ochrane prírody, keď dvojročná doba je dostatočná na vypracovanie a vyhlásenie chráneného územia všeobecne záväzným právnym predpisom, pretože jeho vyhláseniu predchádza oznámenie zámeru na vyhlásenie chráneného územia, ktorého podkladom sú projekty ochrany chránených území a chránených stromov.
Orgán ochrany prírody teda v čase vyhlásenia zámeru musí jednoznačne poznať skutkový stav, dôvod a predmet ochrany a na vyhlásenie chráneného územia, resp. chráneného stromu, t. j. vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu nie je potrebná 5-ročná lehota, počas ktorej majú platiť podmienky predbežnej ochrany a v záujme právnej istoty považujem za potrebné takéto prechodné ustanovenie skrátiť.
Zákon o ochrane prírody a krajiny umožňuje zmeniť alebo zrušiť chránené územie alebo chránený strom, ak sa zistia nové skutočnosti, ktoré majú závažný vplyv na predmet ochrany alebo predmet ochrany zanikol. Avšak neustanovuje, z akého podnetu môže k zmene alebo k zrušeniu ochrany dôjsť a ani čas, za ktorý má k zrušeniu od zistenia uvedenej skutočnosti dôjsť. Pritom ponechanie ochrany osobitne chránenej časti prírody a krajiny v prípadoch, ak došlo k zániku predmetu ochrany alebo k zisteniu závažných skutočností o predmete ochrany má uplatňovaním zákazov a obmedzení významný vplyv na vlastnícke práva a nadväzne na to aj významné dopady na štátny rozpočet z titulu náhrad za obmedzenie bežného ozdravovania podľa § 61 zákona.
Navyše v súčasnosti orgány ochrany prírody často nereflektujú na zmenu prírodných pomerov, čím dochádza k umelému udržiavaniu zvýšenej právnej ochrany dotknutého územia. Z dôvodov obmedzenia týchto negatívnych dopadov je nevyhnuté stanovenie doby na zmenu alebo zrušenie ochrany od zistenia skutočnosti, ktoré sú dôvodom na takéto konanie. Zároveň sa posilňuje postavenie vlastníka, správcu alebo nájomcu dotknutého pozemku vo vzťahu k vyhlasovaciemu orgánu. Takejto osobe sa navrhuje priznať právo iniciovať zmenu alebo zrušenie chráneného územia, ak už nie je zrejmý predmet ochrany alebo tento zanikol, ako aj pokiaľ nebolo v zákonnej lehote rozhodnuté o nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania.
Týmto oprávnením, ako aj nadväzujúcou povinnosťou hradenia náhrad za obmedzenie sa umožňuje vlastníkom účinnejšie presadzovať ich práva v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Prístup verejnosti ku konaniu. Aarhuský dohovor v žiadnom zo svojich článkov nepožaduje taxatívne priznať mimovládnym organizáciám postavenie účastníka konania. Vyžaduje od členských štátov také opatrenia, ktorými dôjde k naplneniu cieľov a ustanovení dohovoru.
Účastník konania alebo zúčastnená osoba. Účastník konania je vo všeobecnosti fyzická alebo právnická osoba, ktorá je dotknutá na svojich právach a právom chránených záujmoch. Podľa čl. 2 a bodu 5 Aarhuského dohovoru sú mimovládne organizácie definované ako zainteresovaná verejnosť, ktorá sa považuje za zaujímajúcu sa o rozhodovací proces. Nie je možné a opodstatnené, aby právnická osoba, ktorá sa o rozhodovací proces zaujíma, mala rovnaké procesné práva ako účastníci konania, o ktorých právach a právom chránených záujmoch, prípadne povinností, ak sa koná, pričom povinnosti účastníka konania však už mimovládne organizácie nenesú. A sú teda oproti ostatným účastníkom konania zvýhodnené.
Podľa uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 z 23. septembra 2005 je Aarhuský dohovor medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi a je teda priamo aplikovateľný v právnom systéme Slovenskej republiky.
Keďže v zmysle § 15 ods. 2 správneho poriadku osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv, možno Aarhuský dohovor považovať za takýto zákon, mimovládne organizácie teda majú priznané práva z neho vyplývajúce. Zmenou postavenia účastníka konania na zúčastnenú osobu tak nedochádza k obmedzeniu práv na informácie a konania podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, resp. k obmedzeniu práv mimovládnych organizácií vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru.
Z uvedenej skutočnosti vyplýva, že v prípade mimovládnych organizácií sa nerozhoduje o ich právach a právom chránených záujmoch ako imanentného znaku účastníka konania a postavenie zúčastnenej osoby je plne v súlade s Aarhuským dohovorom a správnym poriadkom.
V zmysle čl. 6 bodu 1 písm. a) Aarhuského dohovoru sa tento v plnej miere uplatní k činnostiam uvedeným v prílohe 1, pričom v tejto prílohe nie sú uvedené konania vyplývajúce zo zákona o ochrane prírody a krajiny, ale konania vyplývajúce z osobitných právnych predpisov, ku ktorým sa v určitých prípadoch § 9 a § 10 zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody a krajiny vyjadruje. Z uvedeného vyplýva, že v nadväznosti na prílohu 1 Aarhuského dohovoru nie je potrebné upravovať konania podľa tohto zákona postavenie účastníka konania pre mimovládne organizácie.
V zmysle čl. 6 bodu 1 písm. b) Aarhuského dohovoru ustanovenia strana uplatní aj na činnosti uvedené v prílohe 1, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie, pričom strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam.
Z uvedeného vyplýva, že členský štát vo svojom právnom systéme určí, či činnosť má významný vplyv na životné prostredie a či je potrebné, aby sa na jej povoľovanie vzťahovali ustanovenia Aarhuského dohovoru. Je to právom členského štátu rozhodnúť, či činnosti uvedené v prílohe 1, ktoré sú riešené v zákone o ochrane prírody, podliehajú ustanoveniam dohovoru, keď napríklad výrub jednej dreviny rastúcej vo voľnej krajine mimo lesa alebo odchyt jedného kusa chráneného živočícha s významne pozmeneným správaním, napríklad kontajnerového medveďa, nie je možné považovať za činnosť, ktorá má významný vplyv na životné prostredie, pričom aj v takých prípadoch majú mimovládne organizácie postavenie účastníka konania, a teda ustanovenia sú nad rámec Aarhuského dohovoru.
Článok 9 bod 1 Aarhurského dohovoru rieši len prístup mimovládnych organizácií k informáciám o životnom prostredí, ktorý je v právnom systéme v Slovenskej republike dostatočne riešený v nasledovných právnych predpisoch: zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, zákon č. 523/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 205/2004 Z. z. a zákon č. 205/ 2004 Z. z. o zhromažďovaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Článok 9 bodu 2 Aarhuského dohovoru vyžaduje, aby mimovládne organizácie mali prístup k procesu preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely napadnúť vecnosť procesného zákona z rozhodnutia.
Z uvedenej skutočnosti vyplýva, že mimovládne organizácie nemusia mať priamy prístup k procesu preskúmania pred súdom, pretože aj ako zúčastnené osoby majú možnosť namietať zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia prostredníctvom prokuratúry, ktorá jednoznačne je nestranným a nezávislým orgánom ustanoveným na základe zákona.
Umožnenie priameho prístupu k súdnemu preskúmaniu teda nie je podmienkou Aarhuského dohovoru, navyše pri súčasnej zaťaženosti súdov považujem za vhodnejšie predbežné preskúmanie prokuratúrou.
Článok 9 bodu 3 Aarhuského dohovoru majú mať mimovládne organizácie prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Z predmetnej formulácie vyplýva, že mimovládna organizácia nemusí mať na daný účel prístup aj k správnemu, aj súdnemu konaniu, pričom prístup k správnemu konaniu má mať zabezpečený aj ako účastník konania, a to z dôvodov uvedených v bode 2 písm. d) tohto stanoviska, tak aj prostredníctvom preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 správneho poriadku. Navyše v zmysle tohto ustanovenia ide len o napadnutie úkonov a opomenutie v rozpore s právom, nie vecnej stránky rozhodnutia.
Pokiaľ Aarhuský dohovor považuje niektoré osobitné postupy, napríklad vyhotovenie odôvodnenia, v ktorom je uvedený spôsob riešenia pripomienok mimovládnych organizácií, takéto požiadavky je opodstatnené riešiť v zložkových zákonoch, napríklad v zákone o ochrane krajiny a prírody priznaním postavenia účastníka konania, pretože táto požiadavka by aj napriek tejto skutočnosti bola nad rámec § 47 ods. 7 Správneho poriadku, ktorý ustanovuje prípady, kedy sa nevydáva rozhodnutie.
Obdobne je to aj v riešení procesných práv prístupu k súdnemu konaniu, ktoré nie je možné riešiť nesprávnym priznaním postavenia účastníka konania. Ak je potrebné riešiť niektoré procesné práva a povinnosti vyplývajúce z Aarhuského dohovoru, je potrebné ich riešiť prostredníctvom Správneho poriadku a Občianskeho súdneho poriadku.
Mimovládne organizácie sa vo svojich požiadavkách na prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu odvolávajú na návrh smernice Európskej únie o prístupe k spravodlivosti vo veciach životného prostredia z 24. októbra 200,3 pričom je potrebné upozorniť na nasledovné skutočnosti.
Návrh tejto smernice tiež hovorí o správnom alebo súdnom konaní, a to pred súdom alebo iným nestranným nezávislým orgánom ustanoveným na základe zákona, nevyžaduje teda priamy prístup k súdnym konaniam.
Návrh smernice nebol prijatý a ako záväzný právny akt publikovaný v úradnom vestníku Európskej únie.
Návrh komisie bol 27. októbra 2003 postúpený Rade a Európskemu parlamentu, ktorý tento návrh prerokoval v prvom čítaní 31. marca 2004. Podľa dostupných informácií od tejto doby, to je viac ako 3 roky, nepokračuje legislatívny proces smerujúci k prijatiu uvedeného návrhu smernice, preto odvolávanie sa na jej znenie je prinajmenšom pochybné.
Ďalšia časť sa týka otázok horskej služby. Osobitným problémom je problematika činnosti horskej služby a aktivity súvisiace s možnosťou zabezpečenia činnosti horskej záchrannej služby vrátane jej výcviku v súlade s ustanoveniami zákona č. 544/2002 Z. z. o horskej záchrannej službe, pričom záchrana a ochrana ľudského života a zdravia občanov sa považuje za základnú prioritu a môžeme ju považovať za nadradenú nad záujmami ochrany a prírody. Ďakujem za pozornosť.