Piaty deň rokovania
13. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky
18. septembra 2007 o 9.03 hodine
M. Číž, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, kolegovia, dobré ráno. Dovoľte, aby som vás požiadal, aby ste postupne zaujali miesta v poslaneckých laviciach. Budeme pokračovať v rokovaní 13. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážené pani poslankyne, páni poslanci, otváram piaty rokovací deň 13. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovaní písomne požiadali poslanci Ľuboš Micheľ, László Nagy a Ágnes Biró.
Panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k prvému čítaniu o
návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu, Anny Belousovovej, Rafaela Rafaja a Rudolfa Pučíka na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.
Tento návrh zákona ste dostali ako tlač 396 a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie vo výboroch máte v rozhodnutí č. 395.
Teraz dávam slovo poslancovi Rafaelovi Rafajovi, aby tento návrh zákona uviedol.
Procedurálny návrh, pán poslanec Mikloško, nech sa páči.
F. Mikloško, poslanec: Pán predsedajúci, dávam procedurálny návrh, aby sa tieto dva body po sebe idúce spojili, to znamená, aby po pánovi poslancovi Rafajovi vystúpil pán poslanec Palko a potom by bola spoločná rozprava.
M. Číž, podpredseda NR SR: Pýtam sa, či je všeobecný súhlas s takýmto návrhom? (Všeobecný súhlas.) Áno, ak tomu dobre rozumiem. Dobre, takže po vystúpení pána Rafaja vystúpi pán spravodajca k Rafajovmu návrhu, potom by vystúpil navrhovateľ k druhému zákonu, spravodajca k druhému a potom by som otvoril rozpravu. Áno? Dobre. Ďakujem pekne.
Pán poslanec, máte slovo.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, kolegovia, dovoľte, aby som odôvodnil predloženie návrhu na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný národ a o Slovenskú republiku, ktorý predložila skupina poslancov za Slovenskú národnú stranu.
Z hľadiska moderného štátotvorného národa v zmysle princípov demokracie a spod zorného uhľa prirodzeného práva každého národa na vlastný štát, boj o samostatnosť a jej uskutočnenie je morálne aj právne správny čin a oslobodenie každého národa je nepísanou povinnosťou.
Demokratická koncepcia práv národa a funkcie štátu kladie rovnako záujem národa nad záujem štátu, a preto história pokladá bojovníkov za samostatnosť každého národa za vlastencov a ich boj o samostatnosť za mravne a politicky vysoko pozitívny a záslužný čin. Preto takýmto osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o slobodu národa a vznik štátu, patrí čestné miesto vrátane ich ocenenia zákonom.
Poslanci za SNS pristúpili k zásluhovému zákonu aj v kontexte tradície zákonov oceňujúcich osobnosti v slovenskom, českom a v československom zákonodarstve. Vôbec prvým zo série osobnostných zákonov bol Lex Masaryk, oficiálny zákon č. 22/1930. Stal sa vzorom a precedentom pre obdobné zákony o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a Edvardovi Benešovi v rámci československého, resp. českého zákonodarstva.
Podobný zákon v tomto rade schválilo Federálne zhromaždenie k ucteniu pamiatky ďalšieho zo zakladateľov štátu, a to Štefánika, ako zákon č. 117/1990 o zásluhách Milana Rastislava Štefánika.
V Českej republike ako paralelu k Lex Masaryk schválili zákon č. 292/2004 s označením zákon z 13. apríla o zásluhách Edvarda Beneša.
Chcem tiež pripomenúť, že Snem Slovenskej republiky 25. apríla 1939 vydal zákon č. 83 z toho istého roku hovoriaci o zásluhách Andreja Hlinku. Nakoniec spomeniem zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 402/2000 o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko.
Návrh zákona o zásluhách Andreja Hlinku teda kontinuálne nadväzuje na sériu zásluhových zákonov v našom zákonodarstve. Dejiny ovplyvňujú a tvoria osobnosti. Kto nepozná svoju minulosť, nemôže zodpovedne tvoriť ani prítomnosť, a kto nezohľadňuje minulosť, nebude mať budúcnosť. To sú známe tézy. Ale ako ich naplniť v praxi.
Národ, ktorý si necení otcov národa, nemôže mať predsa ani budúcich lídrov. Slovensko potrebuje budovať piliere hrdosti a vďačnosti a aby mohlo čerpať silu a nádej aj do budúcnosti. Preto potrebujeme zodpovedne oceniť našich velikánov, aby sme si cez nich mohli vážiť obete desaťtisíce nemenovaných a často nevinných ľudí, ktorí sa obetovali za slobodu, demokraciu, vlasť a národ.
Osobnosť Andreja Hlinku, jeho pôsobenie, činy, odkaz a zásluhy sú vedomou súčasťou slovenského národného bytia v jeho trvalej kontinuite k nemennému cieľu a poslaniu každého národa, teda samostatnosti.
Jeho myšlienka a realizácia autonómie Slovenska ako realistickej formy nezávislosti, zvrchovanosti a svojbytnosti v zložitom medzivojnovom čase, kedy prevažne pôsobil, bola historickou oporou pre pamäť národa a silou posúvania štátotvorného ideálu stále ďalej a bližšie k úplnej slobode a nezávislosti k vlastnej suverénnej štátnosti, ktorú my dnes žijeme.
Práve preto náš návrh hovorí v § 1 aj o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný národ, ktorý je z medzinárodnoprávneho hľadiska subjektom neodcudziteľného práva národa na svojbytnosť, teda samourčovacie právo.
Kľúčová otázka znie, prečo práve ocenenie Andrejovi Hlinkovi. Asi preto, že sloboda, svojprávnosť a zvrchovanosť ako ideály, za ktoré Andrej Hlinka bojoval a pre ktoré obetoval svoj život životu národu a vlasti by si mali ctiť aj zákonodarcovia.
V dejinách Slovenska nemáme nazvyš také významné osobnosti, ako bol monsignore Andrej Hlinka, farár a kňaz, pápežský prelát, infulovaný pápežský protonotár, ale aj národobuditeľ, politik, poslanec, publicista, vydavateľ, predseda strany, predseda Spolku svätého Vojtecha, podpredseda Matice slovenskej, čestný predseda Slovenského kresťanského robotníckeho hnutia, predseda akciových spoločností a banky, vedúca osobnosť, mravný vzor a dovolím si povedať skutočne otec národa.
Jeho pôsobenie významne prispelo najskôr k pozviechaniu, potom k zachovaniu a nakoniec aj k aktívnemu rozvoju našej národnej identity počnúc Rakúskom-Uhorskom a končiac v zložitom období predvojnovej Československej republiky. Aj preto mohol Milan Hodža na jeho pohrebe povedať: "Prebývali v ňom revolučné sily, aké prebývajú v hrude sociálne ujarmenom, akoby len túžil po posvätení viery. Kto mohol byť útočnejší, v kom mohlo byť viac revolty, v kom viac viery než v Hlinkovi."
Chcem zdôrazniť, vážení kolegovia, že miesto Andreja Hlinku v našom zákonodarstve nedávame len týmto špecifickým zákonom. Spomeniem zákon o štátnych vyznamenaniach č. 37/1994, ktorý vytvoril tri triedy a dva rady a tri osobnosti okrem radu Bieleho dvojkríža, ktoré nesú meno Štefánika, Štúra a Andreja Hlinku.
Pripomeňme si, že na rube vyznamenania Radu Andreja Hlinku, či už radovej hviezdy, alebo radovom kríži, je text: Za zásluhy o vznik Slovenskej republiky. A tiež, že v strede kríža aj hviezdy je pozlátený medailón s plastickým profilom Andreja Hlinku.
Čo to znamená? Že osobnosti súčasnosti, ktoré nominuje vláda a ktorým hlava štátu, prezident Slovenskej republiky prepožičiava druhé najvyššie vyznamenanie v súčasnosti, nosia na svojej hrudi emblém Andreja Hlinku a názov tohto vyznamenania je pomenovaný po Andrejovi Hlinkovi.
Hlinka je aj na tisíckorunovej bankovke Národnej banky Slovenskej republiky, pričom na hrubovej strane sú zobrazenia všetky z miesta jeho pôsobenia. Či už Madona ochrankyňa, obraz Rímskokatolíckeho kostola sv. Ondreja v Ružomberku, či plášť Madony, kde je zakomponovaný motív Hlinkovho mauzólea.
Prečo o tom hovorím? Aj kvôli skutočnosti, ktorú som uviedol, ale aj kvôli kompatibilite so zákonom o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi navrhujeme v § 4 Mauzóleum Andreja Hlinku podobne ako Mohylu na Bradle vyhlásiť za pietne miesto a súčasne upraviť aj vhodnosť správania sa v jeho okolí.
Hlinka bojoval za Slovensko, za národ, za suverenitu, za princíp spravodlivosti. Výrazne ovplyvnil národnouvedomovací proces a spoločensko-politický pohyb na Slovensku, a to na mnohých frontoch a v rôznych štátnych útvaroch.
Stačilo by len spomenúť roky 1905 až 1907, kedy Hlinka získal aj medzinárodný rozmer, pretože historici často o ňom hovoria, že na rozdiel od Štefánika je skôr regionálny alebo domáci politik.
Nuž pozrime sa, ako neohrozene sa postavil voči uhorskej cirkevnej a politickej vrchnosti. Jeho autorita a vplyv mu priniesli problémy. Stačí spomenúť prenasledovanie zo strany biskupa Párvyho.
V roku 1906, keď sa konali kľúčové voľby v Uhorsku, Hlinka neváhal a aktívne sa zapojil do agitovania v prospech Vavra, Šrobára a ďalších poslancov. Na cirkevnom poli ho za to čakalo suspendovanie a na svetskom ho za údajné poburovanie čakalo dvojročné väzenie a tisícpäťsto korún pokuty. Práve vďaka predvolebnému agitovaniu Hlinku a jeho argumentácii upozornili českí intelektuáli Lederer, Heyduk a Kálal nórskeho spisovateľa Björnstjerne Björnsona na duchovnú genocídu Slovákov maďarskými úradmi. Na čo Björnson vydal článok pod titulom Maďari ako utláčatelia.
Do povedomia a najmä svedomia vtedajšej Európy vstúpili utláčaní Slováci práve vďaka Hlinkovi, bohužiaľ, počas černovskej masakry. 27. októbra 1907 maďarskí slúžni odpovedali na odpor bezbranných Slovákov príkazom na streľbu, čo malo za následok 15 vyhasnutých nevinných životov.
Táto udalosť otriasla nielen Slovenskom, ale aj celým kultúrnym a civilizačným svetom. Hlinka bol teda nielen subjektom černovských udalostí predovšetkým ako iniciátor a realizátor zbierky, ale aj objektom. Pretože kvôli nemu Slováci v Černovej revolučne a odhodlane bránili nielen svoje majetkové práva, keď môžem povedať ako akcionári zbierky na kostol, ale aj svoje politické, národné a náboženské práva pri dôslednom trvaní, aby ich kostol vysvätil práve ich rodák Andrej Hlinka.
Práve tu Hlinka potvrdil silu charizmatickej vodcovskej osobnosti, ktorá hýbe masami v dejinnom pohybe za ich právami a súčasne aj ojedinelosť osobnosti, pre ktorú človek, skupina alebo národ neváha obetovať svoje životy. Teda to najcennejšie, čo potvrdzuje oprávnenosť boja za práva, ľudské slobody a vlastný štát a čo súčasne prisudzuje výnimočnosť takýmto národným lídrom a vodcovským osobnostiam.
Bol to totiž Hlinka, čo sa zaslúžil o to, že slovenská otázka v Uhorsku na začiatku 20. storočia sa stala otázkou medzinárodnou nielen politickým, ale najmä morálnym rozsahom. A práve kvôli morálnemu rozmeru a kvôli ojedinelosti preliatia nevinnej krvi v spojitosti so zápasom o národné a politické práva Slovákov a najmä pre pamiatku obetí 100. výročia tragickej udalosti a kľúčovej osobnosti Andreja Hlinku navrhovatelia zaradili aj samostatný § 5 konštatujúci, že streľba na príkaz maďarských orgánov do bezbranného ľudu v Černovej v októbri 1907 je odsúdeniahodný čin.
Poslanecký návrh SNS zo zásluh Andreja Hlinku je komplexný nielen štatisticky, preto v § 2 navrhujeme, že Andrejovi Hlinkovi patrí aj čestný titul otec národa.
Hlinka je osobnosť viacerých prienikov a viac generačných synergií, keď v kontexte so Štefanom Moyzesom môžeme hovoriť a prisúdiť Hlinkovi právom tiež titul otec národa. Pretože svojho času si pripomeňme, že aj, nie je to teda precedens, ktorý by sa zavádzal, ale už o storočie pred ním takto titulovali Štefana Moyzesa, prvého predsedu Matice slovenskej a biskupa.
Hlinka prevzal tento titul na seba už v prvej dekáde 20. storočia a odvtedy ho nikto neprekonal, pretože národ, historici, politici ani publicisti, ani novinári nikomu inému už tento titul neudelili. Aspoň ja takúto vedomosť nemám. Tento titul je teda v slovenskom spoločenskom živote zaužívaný, ale nie zneužívaný. Prisúdením čestného titulu Otec národa Štefanovi Moyzesovi vznikol teda, opakujem, slovenský precedens. Tiež je tu podobnosť s Andrejom Hlinkom, pretože Moyzes s Kuzmánym tvorili dvojicu symbolizujúcu preklenutie komfesných rozporov v druhej polovici 19. storočia ako symbol jednoty národa, bez ktorej nie je ani dosiahnutá štátnosť. Toleranciu a vznik moderného ekumenizmu, ktorú v prvej polovici 20. storočia znovu potvrdili a do života definitívne uviedla dvojica Rázus, Hlinka.
Titul otec národa, alebo ak chcete aj otec vlasti má však starobylú tradíciu a je prejavom vyspelých a sebavedomých i vďačných národov svojim osobnostiam. Tak tomu bolo už v staroveku, kde starí Rimania oceňovali titulom "Pater patriae".
Česi nazvali otcom vlasti svojho kráľa a cisára Karola IV. a titulom Otec národa poctili tiež Františka Palackého, prezidentovi Masarykovi udelil parlament titul Prezident osloboditeľ.
Hlinka vstúpil do povedomia ako otec národa, dovolím si povedať ako slovenský Gándhí, ktorý nenásilím bojuje za práva utláčaných. Hlinka sa teda stal už v prvej dekáde 20. storočia nielen politickým vodcom na Slovensku, ale najmä morálnou a duchovnou autoritou, ktorá mobilizovala národ do akcie za svoje práva.
Podľa mňa to dokazuje aj 30-tisíc podpisov pod petíciu za Andreja Hlinku v jeho spore s biskupom Párvym a neskoršie rozhodnutie Pápeža Pia X., ktorý dal za pravdu Hlinkovi, keď vo februári 1909 Kongregácia Koncilu odmietla potvrdiť cirkevné tresty voči slovenskému kňazovi. Hlinka už od tohto času pôsobil teda ako morálna autorita, ako otec národa, ktorý svojimi posolstvami, osobnosťou a výzvami významne formoval presvedčenie a štátotvorné postavenie a práva Slovákov a dával predovšetkým silu za zápas o autonómiu, čiže o svojbytnosť a zvrchovanosť Slovenska v tom čase pôsobenia.
To, že za národ Hlinka cítil zodpovednosť aj ako otec, čiže subjektívnu stránku, dokazujú jeho slová, ktoré napísal práve v liste z väzenia z roku 1920. Citujem: "Pozdravte mi môj ľud slovenský národ. Zaň som pracoval zamladi, jemu som obetoval svoj mužský vek, jemu bude patriť i posledný tlkot môjho srdca." Koniec citátu.
Hlinka na zhromaždeniach začínal svoje prejavy oslovením Národe môj. Teda ako otec národa. "Národe môj, milujem ťa a či budem žiť, alebo v hrobe hniť, milovať ťa neprestanem." Toto je posledné posolstvo Andreja Hlinku na poslednom stretnutí s masou národa 5. júna 1938.
Vážení zákonodarcovia, je zrejmé, že máme povinnosť a záväzok prideliť Andrejovi Hlinkovi tento čestný titul a vôbec o ňom ani v kútiku duše nezapochybovať.
Dovoľte ale, aby som vyzdvihol osobnosť Hlinku aj o štátotvorný národ a Slovenskú republiku predovšetkým v jeho zjednocujúcej funkcii. Hlinka ako zjednotiteľ národa v časoch najťažších sa preukázal opakovane napríklad v programovom dokumente Zvolenský dokument s nadčasovým významom dohody spolu s Rázusom, kde išlo o znovu potvrdenie a vyvrcholenie troch veľkých podaní si rúk v národnom živote Slovákov. Ak si pripomenieme to prvé ako jazykovú dohodu Štúra s Hollým z roku 1843, druhú národnokultúrnu jednotu reprezentovanú spomínaným Moyzesom s Kuzmánym z roku 1863 a tretiu politickú dohodu z roku 1932 vo Zvolene.
Hlinka sa pričinil o zjednotenie národa a politických priorít na ceste k sebaurčeniu aj pri Pribinových slávnostiach v Nitre v roku 1933, keď jednoznačne a priam revolučne dôsledne povedal, citujem: "Dnešné víťazstvo, ktoré sme nad vládou a nad jej radcami bezprostredne docielili, musí byť medzníkom v živote slovenského národa." Hlinka teda dodával silu a odvahu na verejných zhromaždeniach, dával Slovákom pocit dôležitosti ako jedinému oprávnenému nositeľovi neodcudziteľných národných a politických práv.
Hlinka sa zaslúžil o nastolenie, prebojovanie, presadenie takých dejinných, demokratických, revolučných, štátotvorných a politických krokov, ako je rozhodnutie opustiť uhorský žalár národov. Známa je jeho veda: "Skončilo sa tisícročné manželstvo s Maďarmi, musíme sa rozísť." Pôsobenie v Slovenskej národnej rade v roku 1918 a kreovanie dokumentu Martinská deklarácia. Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. V januári 1918 urobil Hlinka medializované vyhlásenie, "Slováci do státu Česko-slovenského," kde jasne formuloval, že za úplné samourčovacie právo slovenského národa a vytvorenie spoločného štátu s českým národom.
Už v máji 1918 na užšej porade vedenia SNS jednoznačne vyhlásil a formuloval štátotvorné smerovanie Slovákov po prvej svetovej vojne. To, čo som citoval, rozchod s Maďarmi, von z Uhorska. Práve z tejto schôdzky, ktorá predchádzala Martinskej deklarácii, vzniklo posolstvo do Prahy, že Slováci stoja na stanovisku bezpodmienečného sebaurčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe citujem: "Indikuje slovenský národ účasť na vytvorení samostatného štátu."
Ďalej 17. novembra 1918 dal Hlinka odhlasovať na ľudovom zhromaždení žiadosť na základe samourčovacieho práva národov vybudovať na území Slovákmi obývanými samostatný slovenský štát v rámci ľudovej republiky česko-slovenských zemí. Hlinka videl, že deklaratórne sa toto právo ťažko dosiahne, preto v decembri 1918 obnovil v Žiline Slovenskú ľudovú stranu, ktorá sa stala kľúčovým najvplyvnejším politickým medzivojnovým subjektom presadzujúcim samostatnosť Slovenska v rámci legitímneho autonomistického programu.
Hlinka je autor dokumentu, ktorý predložil na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 a za ktorý bol, bohužiaľ, tiež väznený na Mírove s názvom Za mier v strednej Európe, memorandum Slovákov na mierovej konferencii v Paríži.
Kľúčovým bol boj za autonómiu Slovenska v rámci republiky. Vlastne dôsledné plnenie pôvodných dohôd z Clevelandu a Pittsburghu ako trvalú zásadu sebaurčovacieho práva Slovákov. Už spomenutý autor a spoluautor Zvolenského manifestu z roku 1932 a významnej Nitrianskej rezolúcie z roku 1933.
Politické štátotvorné a duchovné a morálne zásluhy Andreja Hlinku preto konštatuje § 1 predloženého zákona a podľa názoru predkladateľov sú ťažko prekonateľné svojím rozsahom a dosahom v politických dejinách Slovenska minimálne v prvej polovici 20. storočia.
Ide o najvýznamnejšiu komplexnú osobnosť prvého polstoročia 20. storočia, ktorá má zásluhy na trvalom povzbudzovaní národa, na rozvoji nedeľných a ľudových škôl. Je to muž rozhodujúceho slova, ktorý odmietol ponuku ostrihomského kardinála na vytvorenie autonómie v Maďarsku, nositeľ najvyššieho vyznamenania Rumunskej a Poľskej republiky. Je to morálna a duchovná autorita s oceneniami pápežskej stolice ako pápežský prelát. Bol to väzeň za presvedčenie, politický väzeň, martýr a trpiteľ za národ. Také väzenie ako Mírov, Szeged alebo Brodek mali česť ho hostiť.
Zaslúžil sa o slovenskú podnikateľskú sféru, keď inicioval vytvorenie Ľudovej banky. Uvedomoval si, že ak sa chcú slovenskí podnikatelia presadiť v celouhorských pomeroch, potrebujú kapitál a úrokovo prijateľné a dlhodobé úvery. Významne sa zaslúžil aj o postavenie cirkvi na Slovensku, o autonómne postavenie cirkvi ako apoštolský protonotár, ako zakladateľ Koňavskej rady, ktorá po roku 1918 významne ovplyvnila vývoj cirkvi na Slovensku, pretože až do roku 1977 sme patrili pod cirkevnú provinciu Ostrihom a Hlinka má nesmiernu zásluhu na tom, že slovenský klérus zostal verný v rámci hraníc Česko-slovenskej republiky.
Hlinka je známy aj takými elektrizujúcimi posolstvami, ako je záver kázne z apríla 1938, citujem: "Slovenský národ už nik nezničí. Slovenský národ bol, je a bude. Amen." Hlinkov politický testament, ktorý odovzdal poslancom strany v apríli 1938, je nadčasový, prelomovo dejinne zásluhový a striktne dôsledný, pretože v ťažkom medzivojnovom čase, ére a praktikách čechoslovakizmu, snahám o presadenie politického jednotného československého národa, dokonca jednotného československého pravopisu dokázal presvedčiť národ o jeho osobitosti, a tým aj o jeho neodcudziteľnom práve na samobytnosť. Citujem, a toto sú podľa mňa slová, ktoré by pokojne mohli byť povedané v dnešnej modernej ére 21. storočia: "Nikto na svete okrem samých Slovákov nemá právo rozhodovať o otázke, či Slováci sú osobitným národom. Toto právo nepatrí ani Čechom, ani vláde, a tým menej synom slovenských materí, ktoré sa zriekli svojho národa."
Pred Hlinkom mnohí, je pravda, artikulovali podobné zásady, napríklad Štefan Marko Daxner, podľa ktorého politika je obrana záujmov, alebo Charles Montesquieu s jeho zásadou, že iba národ má zvrchovanú moc a musí ju vykonávať sám pre seba a tak, ako najlepšie sa dá. Alebo výrok nášho štátovedcu Baxu, ktorý zdôraznil suverenitu národa, bez ktorého nie je štátu. Alebo pri aplikovaní zásluh Andreja Hlinku si stačí spomenúť výrok abbé Grégoire a tretí článok Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789, podľa ktorých princíp každej zvrchovanosti tkvie v zásade a len v národe. Nijaký spolok ani jednotlivec nemôže mať inú autoritu než tú, ktoré sú výslovnými nositeľmi. Toto je politický program Andreja Hlinku, toto dôsledne realizoval v časoch Uhorska aj predvojnovej Česko-slovenskej republiky.
Šestnásteho augusta 1938, žiaľ, dotĺklo srdce Andreja Hlinku, ktoré tĺklo len a len pre dobro svojho národa. Za práva a postavenie bojoval, trpel, bol väznený, zatracovaný, ale nikdy neuhol z priamej cesty boja za posvätné, neodcudziteľné, nepremlčateľné právo národa na sebaurčenie. Preto mu za túto výnimočnosť po 69 rokoch už v zákonodarstve zvrchovanej demokratickej suverénnej Slovenskej republiky prostredníctvom nás, teda volených zástupcov patrí splatiť morálny dlh a priznať Andrejovi Hlinkovi samostatným zákonom zásluhy o slovenský štátotvorný národ a Slovenskú republiku.
Dámy a páni, jedno zákonodarné krídlo už patrí Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, evanjelikovi, diplomatovi na medzinárodnom poli, to druhé by malo patriť Andrejovi Hlinkovi, katolíkovi a domácemu slovenskému politikovi, pretože obaja zakladatelia spoločného štátu nespochybniteľne sa zaslúžili aj o samostatné Slovensko. Vzdajme, prosím, česť, ctení zákonodarcovia, svojim predchodcom, vďaka ktorým dnes môžeme slobodne a demokraticky nielen žiť, ale aj zvrchovane spravovať našu republiku.
A pretože osobnosť Andreja Hlinku je nadčasová, nadkonfesijná i nadstranícka, dovolím si teraz, hoci je len prvé čítanie, v mene navrhovateľov záväzne prečítať kompromisný návrh textu, ktorý predložíme do druhého čítania a súčasne vyzvať skupinu navrhovateľov z KDH, aby vzhľadom na tento ústretový posun neskôr po rozprave stiahli svoj návrh, aby sme tak počas jednej rozpravy mohli všetci vyjadriť, verím, že spoločnú vôľu a záujem nielen obsahom zákona, na ktorom sa v podstate zhodneme, ale aj formou jeho prijímania prispieť k dôstojnosti schválenia zásluhového zákona o Andrejovi Hlinkovi. Nech Boh všemohúci vedie naše kroky a naše slová.
Ak dovolíte, prečítam pozmeňujúci návrh, ktorý považujem v mene skupiny poslancov za záväzný.
Paragraf 1. Andrej Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom. Jeho osobnosť, dielo a odkaz prispeli k vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993.
Paragraf 2. Andrejovi Hlinkovi patrí čestný titul Otec národa.
Paragraf 3. Na ocenenie mimoriadnych zásluh Andreja Hlinku uvedený v § 1 sa umiestni v budove Národnej rady Slovenskej republiky busta Andreja Hlinku a pamätná tabuľa, na ktorej sa uvedie text: "Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku." Tu chcem povedať, že tu došlo k prvej redukcii textu na základe viacerých rokovaní a dohôd.
Paragraf 4. Podobne, ako je to v zákone Lex Štefánik. Mauzóleum Andreja Hlinku v Ružomberku je pietne miesto.
Bod 2. Návštevník mauzólea a jeho blízkeho okolia je povinný správať sa s úctou voči osobe Andreja Hlinku a zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť pokoj pietneho miesta. Úplne identický text.
Paragraf 5. Streľba na príkaz maďarských orgánov do bezbranného ľudu v Černovej v októbri 1907 je odsúdeniahodný čin.
Paragraf 6. Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2008.
Chcem zdôrazniť, že poslanci za SNS v ústretovosti a dobrej vôli po jednote vypustili celý § 5, ktorý konštatoval, že konanie vedúce k poškodeniu dobrého mena Andreja Hlinku na verejnosti by bolo možné postihnúť podľa zákona. Takže došlo celkovo k úprave v troch paragrafoch. Ja verím, že táto ústretovosť poslancov za Slovenskú národnú stranu sa odrazí aj v diskusii a forme prijímania tohto zákona, o ktorý vás prosím a žiadam a ďakujem týmto za vašu pozornosť. (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Poprosím teraz spravodajcu pána Minárika. Potom pán Palko ako navrhovateľ za druhý návrh, spravodajca a otvoríme zlúčenú rozpravu. Ďakujem.
P. Minárik, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážená Národná rada, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu, Anny Belousovovej, Rafaela Rafaja a Rudolfa Pučíka na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené zákonom NR SR o rokovacom poriadku § 72 ods. 1, t. j. doručenie najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa legislatívnych pravidiel v súlade s § 70 ods. 1 zákona NR SR o rokovacom poriadku a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. To znamená, že návrh zákona obsahuje paragrafové znenie i dôvodovú správu.
Ďalej konštatujem, že zo zadania návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o náležitostiach tak, ako je to predpísané, o súlade návrhu so zákonmi a s ústavou až po hospodársky a finančný dopad.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskych spoločenstiev, s právom Európskej únie, z ktorej vyplýva, že v práve ES a EÚ problematika návrhu zákona nie je upravená.
Pretože navrhovatelia postupujú v rokovaní o texte veľmi ústretovo, čo sme počuli práve v odznenej predkladacej správe, a pretože Andrej Hlinka si zaslúži, aby sme prijímali zákon veľmi konsenzuálne, vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa, ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku, že po rozprave uvedený návrh zákona odporučíme prerokovať v druhom čítaní. Viacej potom po vystúpení tých, ktorí sa prihlásili za kluby, ja v mojom vystúpení k návrhu zákona.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 27. augusta 2007 č. 395 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady navrhnem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, ktorý navrhnem za gestorský výbor s tým, že lehoty budú do 30 a 31 dní oddnes.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Prosím po mojom vystúpení, aby ste dali slovo druhému predkladateľovi a potom otvorili rozpravu.
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Teraz poprosím za skupinu navrhovateľov pána poslanca Vladimíra Palka, aby uviedol
návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka, Pavla Minárika a Františka Mikloška na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku (tlač 393).
Nech sa páči, pán poslanec.
V. Palko, poslanec: Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, prerokúvame zákon o zásluhách Andreja Hlinku, lepšie povedané dva takéto zákony, jeden návrh poslancov z SNS a druhý na návrh poslancov z KDH, na návrh môj, Františka Mikloška a Pavla Minárika.
Ak by bol zákon o zásluhách Andreja Hlinku schválený a platný, podotýkam, ktorýkoľvek z dvoch predkladaných, tak bude to významný počin slovenského parlamentu, pretože to bude iba druhá osobnosť našich dejín po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorú parlament ocení týmto spôsobom.
Dovoľte, aby som uviedol štyri argumenty v prospech toho, aby tak Národná rada Slovenskej republiky urobila.
Po prvé. Osobnosť Andreja Hlinku overil čas. Uplynie 100 rokov od černovskej tragédie, po ktorej meno Slovenska, Slovákov aj meno Andreja Hlinku sa stali známymi v celej Európe. Sto rokov, to je práve dostatočne dlhá doba, po ktorej vidno, ktorá myšlienka, idea, politická koncepcia, ktorá osobnosť bola pravá a ktorá sa ukázala ako falošná. Po 100 rokoch sa všeličo, čo sa zdalo byť mohutné, večné, nerozborné môže zrútiť ako domček z karát. Kto to spoznal na vlastnej koži lepšie ako národy strednej Európy?
Andrej Hlinka, jeho zápas za slovenský národ, jeho jazyk, jeho kresťanskú kultúru, ekonomickú aj politickú autonómnosť, z ktorej sa neskôr zrodí samostatnosť, toto všetko dnes po 100 rokoch stojí pred nami ako čisté, nenapadnuteľné a nespochybniteľné. Teda osobnosť Andreja Hlinku overil čas.
Po druhé. Slováci existovali stáročia aj pred Andrejom Hlinkom, ale bol až Andrej Hlinka, ktorý dokázal to, že zo Slovákov sa stal moderný politický národ. V prospech ocenenia zásluh Andreja Hlinku hovorí aj už spomínaná symbolika prázdneho miesta v priestoroch slovenského parlamentu. Kto vojde do vestibulu Národnej rady, tak v strede pred sebou uvidí bustu Jozefa Miloslava Hurbana. Tento ako prvý predseda Slovenskej národnej rady charakterizuje, symbolizuje slovenskú myšlienku v jej počiatkoch, zárodkoch, viac sen hŕstky nadšencov ako vec celého národa. Naľavo od Hurbana uvidíme bustu Milana Rastislava Štefánika. Táto symbolizuje spätosť slovenskej národnej politickej myšlienky a európanstva. A priestor napravo je prázdny a domnievame sa, že čaká na politika, ktorý ako prvý dokázal to, že slovenská národná politická myšlienka sa stala záležitosťou nie hŕstky politikov, ale širokých ľudových más. Týmto politikom je Andrej Hlinka.
Tretí argument v prospech ocenenia zásluh Andreja Hlinku. Napriek propagande, ktorá sa dlhé roky šírila o Andrejovi Hlinkovi, treba poznamenať, že, je to možno paradox, keďže Andrej Hlinka robil politiku v podmienkach straníckej politiky Uhorska a potom Prvej Česko-slovenskej republiky, ale s odstupom desaťročí možno povedať, že dneska je Andrej Hlinka osobou zjednocujúcou, nie rozdeľujúcou.
V politickom programe Andreja Hlinku je línia kresťanská, je tam línia národná, je tam línia sociálna. Ako vieme z dobovej tlače, túto zjednocujúcosť vyžaroval aj pohreb Andrej Hlinku 21. augusta 1938. To bola udalosť nie straníckeho významu, ale bola to mimoriadna udalosť mimoriadneho celoslovenského významu, dokonca by som povedal stredoeurópskeho významu. Andreja Hlinku si uctili nielen jeho voliči, ale Slováci ako takí, uctili si ho Česi, Maďari, Židia a príslušníci ďalších národov.
Je v tom aj určitá symbolika, že v tom období, kedy 40 rokov bol Andrej Hlinka vytrvalo vymazávaný z pamäti Slovákov a zo slovenských dejín, keď bolo 80. výročie černovskej tragédie 27. októbra 1987, na malej pietnej spomienke pri pamätníku obetí v Černovej sa zišli občania, ktorí boli nielen budúcej kresťanskodemokratickej politickej orientácie ako môj spolupredkladateľ František Mikloško, ale prejav na tejto malej pietnej spomienke predniesol vtedajší disident, historik Jozef Jablonický, ktorý sa netajil nikde so svojou sociálnodemokratickou orientáciou. Jeho vtedajší prejav si môžete prečítať v jeho knihe, ktorá práve teraz vyšla.
Čo z toho vyplýva? Andrej Hlinka s odstupom mnohých desaťročí je osobou zjednocujúcou. Nie je vlastníctvom žiadnej politickej strany. Ak by bol, ani by sme dneska zákon o jeho zásluhách nemohli prerokúvať.
Štvrtý a posledný argument pre schválenie zákona je aktuálnosť Hlinkovho odkazu dnes. Čo vlastne urobil Andrej Hlinka? V búrlivých podmienkach veľkých zmien po prvej svetovej vojne sa zasadil za to, aby sa Slovensko stalo súčasťou väčšieho celku, ktorým bola vtedajšia prvá Československá republika. Ale zároveň okamžite musel začať zápas o to, aby v tomto novom zväzku, v ktorom Slovensko bolo, aby Slovensko neprestalo byť Slovenskom. Začal zápas o jeho autonómnosť.
Dneska 100 rokov od udalostí v Černovej Slovensko sa nachádza v OSN, v EÚ, v NATO, v OECD. A nás všetkých opäť čaká zápas. Zápas, ktorý budeme viesť v súlade s naším presvedčením, a bude to zápas o to, aby sa Slovensko vždy správne rozhodlo v tom, čo preberie zo sveta, ktorý nás obkolesuje, čo je dobré, čo môže byť užitočné pre nás, v čom sa môžeme použiť, ale aj zápas o to, čomu sa chce ubrániť, čo si chce uchovať svoje vlastné, svoje vlastné to, čo ho robí Slovenskom. A v tomto je aktuálnosť Hlinkovho odkazu dnes.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pred chvíľkou zaznela výzva predrečníka, predkladateľa zákona z dielne SNS, ktorý nás vyzval, aby sme v záujme dohody v prospech ocenenia Andreja Hlinku stiahli náš návrh zákona. Áno, my tak urobíme a urobíme tak v druhom čítaní, pokiaľ by zákon SNS, ktorý bude prerokovaný v druhom čítaní ako prvý pred naším zákonom, bol schválený v druhom čítaní. V tom okamihu stiahneme náš návrh zákona a v tejto chvíli chcem vyzvať všetkých poslancov, pani poslankyne a pánov poslancov slovenského parlamentu, aby do druhého čítania podporili obidva návrhy zákonov. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Spravodajcom k návrhu, ktorý ste prezentovali, je pán poslanec Rafaj.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Dovoľte mi predniesť spravodajskú správu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka, Pavla Minárika a Františka Mikloška na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku (tlač 393), ktorý je v prvom čítaní.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady č. 350/1996 o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu spomenutej skupiny poslancov na vydanie zákona o zásluhách Andreja Hlinku.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené zákonom o rokovacom poriadku § 72 ods. 1, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. To znamená, že návrh zákona obsahuje paragrafové znenie a dôvodovú správu.
Ďalej konštatujem, že zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy, dôvodová správa obsahuje informácie o zásluhách Andreja Hlinku a jeho verejnom pôsobení a dôvody potreby novej právnej úpravy.
Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie a doložku finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov na zamestnanca, podnikateľské prostredie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplýva z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní v súlade s tým, čo predniesol predrečník.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 27. augusta navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: ústavnoprávny, pre financie, rozpočet a menu, pre verejnú správu a regionálny rozvoj a pre kultúru a médiá, pričom za gestorský navrhujem výbor pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh prerokovali v lehote do 30 dní a gestorský do 31 dní.
Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som. Otvorte, prosím, spoločnú rozpravu.
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca. Otváram spoločnú rozpravu k obidvom návrhom. Písomne sa do rozpravy za klub Kresťanskodemokratické hnutia prihlásil pán Hrušovský. Ďalej písomne sú ešte prihlásení páni poslanci Rydlo a Slota.
O slovo požiadala pani podpredsedníčka Národnej rady Belousovová.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci z koalície i z opozície, vyjadrujúc vôľu drvivej väčšiny nášho národa, miliónov uvedomelých a roduverných Sloveniek a Slovákov na Slovensku i v zahraničí Slovenská národná strany predkladá Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a Slovenskú republiku.
Je potrebné zdôrazniť, že sa tak deje pri príležitosti 69. výročia jeho úmrtia v roku 2007, v ktorom sme si už pripomenuli aj 100. výročie založenia Slovenskej ligy v Amerike a v ktorom si o pár týždňov pripomenieme i 100. výročie hanebnej masakry v Černovej, keď si civilizovaný svet všimol pôsobenie Andreja Hlinku vo verejnom, spoločenskom a politickom živote, ktorým podstatne ovplyvnil historický vývoj nášho slovenského národa v celej prvej polovici 20. storočia.
Bohužiaľ, i dnes je potrebné vysvetľovať, kto bol Andrej Hlinka, pretože žijeme takú dobu, že mnohí ho poznajú buď iba z tisíckorunovej bankovky, alebo, čo je ešte horšie, ho spájajú s obdobím druhej svetovej vojny, ktorú on nezažil, pretože zomrel v roku 1938 pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
Jeho život a dielo a aj odkaz asi najlepšie vystihujú tieto jeho slová, citujem: "Sloboda a blaho môjho ľudu, z ktorého pochádzam a pyšný som, že z neho pochádzam, bude mi celým mojím životom sprievodnou hviezdou. Ona ma povedie i v tých najťažších časoch života, aby som pracoval na jeho telesnom i duševnom povznesení. Ona mi dá silu a nadšenie boriť sa za časné i večné poklady jeho duše, za kresťanskú osvetu a drahú našu materinskú reč."
Toto bolo programové vyhlásenie, vtedy už desaťročnou verejnou činnosťou zoceleného kňaza, ktorého služba oltáru a láska k jemu zverenému ľudu priviedli od jednoduchého katolíckeho kňaza farára až k politickej činnosti.
Slováci Andreja Hlinku volali otcom národa, t. j. svojím otcom. Nie vždy však bol tak chápaný tými, ktorí si mysleli, že vládli tomuto národu. V druhej polovici 20. storočia režim, ktorý, chcem zdôrazniť, že si Slováci slobodne nevybrali, nezvolili, urobil všetko, aby sa meno Andreja Hlinku úplne vymazalo zo slovenských národných dejín.
Slovenský národ však na Hlinku nezabudol aj za tie dlhé desaťročia. Dokázali to nad slnko jasnejšie prvé verejné oslavy Andreja Hlinku v Ružomberku hneď v roku 1990, keď tisíce Sloveniek a Slovákov zaplnili nielen námestie okolo jeho farského sídla, ale aj viaceré priľahlé ulice. Určite všetci, ktorí sme tam v tom roku boli, si na tento zážitok budeme do smrti pamätať ako na takú preukázanú, viditeľne preukázanú prvýkrát vôľu slovenského národa byť spolu, mať svoj štát a žiť v ňom.
Už vtedy sa však ozvali aj hlasy tých, ktorým Andrej Hlinka prekážal a doposiaľ sa také hlasy ozývajú. Žiaľ, ani v roku 2007 osemnásť rokov po páde železnej opony a štrnásť rokov po obnovení našej štátnej samostatnosti naši tzv. profesionálni historici okrem nepatrných výnimiek nedokázali zrekonštruovať slobodný, nepredpojatý, nakoľko len možno objektívny ľudský, kňazský a politický profil tejto jedinečnej slovenskej osobnosti a nedokázali, bohužiaľ, vydať jeho články, reči a úvahy.
Naopak, aj keď to možno zdanlivo s témou nesúvisí, chcem pri tejto príležitosti a z tohto miesta vyjadriť šok a zhnusenie nad tým, že napríklad som sa dozvedela, že Slovenský spisovateľ, vydavateľstvo vydalo knihu Don Giovanni, v ktorej vulgárnym a agresívnym spôsobom uráža nielen predstaviteľov cirkvi, ale aj všetkých veriacich a vôbec ľudí, ktorí uznávajú nejaké duchovné hodnoty.
Vráťme sa však k téme. Dnes by som tu rada vyzdvihla jednu nie príliš známu dimenziu profilu Andreja Hlinku. Často totiž zabúdame aj na medzinárodné rozmery pôsobenia tejto osobnosti, t. j. medzinárodné európske odrazy a hodnotenia Andreja Hlinku. Napríklad Andrej Hlinka získal obrovské sympatie pre slovenský národ v širokých vrstvách českého ľudu. V roku 1907 po jeho prednáške v Prahe na Slovanskom ostrove nadšení študenti zo slávnostného primátorského koča, ktorý mal odviesť Andreja Hlinku do hotela, vypriahli vyzdobené kone, sami sa zapriahli a ťahali koč, kým nadšený dav na chodníkoch vyvolával heslá Ať žije Slovensko, sláva Hlinkovi.
Ďalej černovská masakra, nepoužívajme slovo tragédia, pretože mali by sme nazývať veci správnymi menami, a bola to jednoducho masakra, ako aj Hlinkova kauza v Ríme následne vzbudili záujem aj v zahraničnej tlači. Takže sa svet začal zaujímať aj o to, kto sú to tí Slováci a kde to Slovensko vlastne je? A čo sa to tam vlastne s tými Slovákmi deje, kto im ubližuje?
O Andrejovi Hlinkovi a o položení Slovákov v uhorskom žalári národov vedel nielen Nór Björnstjerne Björnson, ale aj Škót Robert William Seton - Watson známy pod pseudonymom Skotus Viator, či Rus Alexander Papkov, ale aj veľký ruský literát Lev Nikolajevič Tolstoj. Tiež Moravan Alojs Kolísek či Švajčiar Viliam Riter, ktorí civilizovanému svetu pripomínali národnostný útlak Slovákov v mnohonárodnostnom Uhorsku, pretvárajúcom sa na šovinistický maďarský štát.
Na prelome 19. a 20. storočia len za desaťročie 1898 až 1907 bolo za slovenskú vec odsúdených približne 400 ľudí a peňažné pokuty dosiahli 25-tisíc zlatých. Tento útlak dosiahol však beštiálne rozmery 27. októbra 1907, keď maďarská štátna moc zmasakrovala v Černovej bezbranných dedinčanov. Výsledkom bolo 15 mŕtvych, 10 ťažko, 60 ľahšie zranených a 40 odsúdených.
Pani poslankyni zo Strany maďarskej koalície je asi to, čo práve čítam, veľmi smiešne, lebo sa úprimne na tom zabáva. Takto aj Hlinkovo utrpenie prispelo k tomu, aby sa situácia na Slovensku stala európskym problémom. To bolo jednou z charakteristík aj v celej ďalšej politickej činnosti Andreja Hlinku až do jeho smrti. Amerických Slovákov si Hlinkov boj za uznanie Slovákov ako svojbytného národa za autonómiu Slovenska získal od samého počiatku. Ich publicistická, ale aj finančná pomoc bola veľkou oporou pre Hlinkovu činnosť. Po tom, čo v roku 1926 odmietol ponúknutú finančnú podporu zo strany Nemecka, americkí Slováci ho pozvali na 5-mesačný prednáškový pobyt v Spojených štátoch amerických, kde mal možnosť informovať o situácii Slovákov a získať veľa nových sympatií.
Keď Andrej Hlinka 16. augusta 1938, a chcem znovu zdôrazniť pred začiatkom druhej svetovej vojny, odovzdal v Ružomberku svoju dušu stvoriteľovi, tak najväčšia časť informatívnej tlače, ako aj významné mienkotvorné periodiká zaznamenali túto stratu pre slovenský národ a vyjadrovali svoj obdiv k jeho životnému dielu. Tak napríklad rakúsky univerzitný profesor a diplomat Otto Forst de Batalia v belgickom katolíckom revue venoval tri strany hodnoteniu života a diela Andreja Hlinku, prirovnávajúc ho k biblickému Mojžišovi, pričom vyhlásil, že, citujem: "Hlinkovi treba ďakovať za nezmerný mravný pokrok, ktorý Slováci urobili v poslednom polstoročí." Ale chcem aj uviesť, že napríklad Bratislavské židovské noviny v deň Hlinkovho pohrebu venovali mu veľmi úctivý nekrológ, ktorý sa končil vyznaním. Citujem: "Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa na smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal."
Preto môžeme dnes s pokojným svedomím tvrdiť, že Andrej Hlinka svojím životným dielom podstatne prispel aj k postupnému včleňovaniu slovenského národa do európskeho spoločenstva národov, ktoré dnes vyústilo do novej organizačnej štruktúry ako spoločenstvo suverénnych štátov do Európskej únie. V nej máme nádej, ale aj povinnosť dosiahnuť a zachovať si to, čo bolo podstatným obsahom Hlinkových politických snažení. Teda uplatnenie svojho prirodzeného práva na samostatný kultúrny, náboženský i hospodársky vývoj podľa našich hlboko do dejín prvého tisícročia siahajúcich národných koreňov v súlade s plným rešpektovaním pre tie isté práva pre všetkých našich susedných i európskych národov a štátov.
Slovenská národná strana, najstaršia politická strana Slovákov, ktorá od svojho vzniku v roku 1871 bráni národné, kresťanské a sociálne hodnoty nášho národa, predkladá Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. My si ctíme jeho dielo vykonané v prospech Slovenska a chceme, aby si všetky pokolenia Sloveniek a Slovákov na Slovensku i v zahraničí uvedomovali, čo Andrej Hlinka znamenal a nik nemôže, i ten najväčší jeho politický odporca poprieť výkon a prácu, ktorú zanechal Andrej Hlinka slovenskej histórii.
Často zo strany kritikov osobnosti Andreja Hlinku sa ozývajú tvrdenia, že Andrej Hlinka vlastne ani nebol za slovenskú štátnosť, ale že on bol len autonomista. Nie je, ani nikdy to tak nebolo. Z celého jeho života a diela vyplývalo, že Andrej Hlinka videl naplnenie budúcnosti Slovákov v naplnení sebaurčovacieho práva vo vlastnom štáte - v slovenskom štáte.
Preto som veľmi rada, že dnes existuje filmový dokument, ktorý v nedávnych dňoch zverejnila spravodajská televízia na Slovensku, kde je zachytený Andrej Hlinka a na tomto dokumente všetci pochybovači mohli priamo z úst, jeho úst počuť, že konečným cieľom Slovákov je vlastná štátnosť.
Zákon, ktorý predložila Slovenská národná strana sa preto oprávnene nazýva zákon o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci z koalície i opozície, ďakujme Pánu Bohu, že dal nášmu národu černovského rodáka, kňaza, otca národa Andreja Hlinku. Chcem veriť, že pamiatka na tohto muža pravdy, práva a spravodlivosti vzbudí v každom z nás horúci cit pre česť a národnú hrdosť.
Prijatím zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný Slovenský národ a Slovenskú republiku nielenže očistíme jeho pamiatku, hovorím o tom vedomom či nevedomom spájaní jeho mena s obdobím druhej svetovej vojny, ale hlavne dá sa povedať oficiálne, t. j. zákonom mu vzdáme tú úctu, ktorú mu slovenský národ spontánne vzdával za jeho života i po jeho smrti nazvúc ho svojím otcom národa.
Chcem zdôrazniť, že takejto úcty, takýmto titulom pred ani po Hlinkovi slovenský národ nenazval žiadneho politika. Prečo asi? Národná rada Slovenskej republiky, my poslanci sme na svojich postoch z vôle občanov tohto štátu. Štátu, ktorý sa nazýva Slovenská republika a v ktorom slovenský národ naplnil svoje právo a túžbu po sebaurčení. Je preto našou svätou povinnosťou prijať tento zákon, a tým zoficiálniť to, čo Slováci cítili a cítia k Andrejovi Hlinkovi.
Nielenže si tak splníme svoj dlh voči Hlinkovi, naplníme vôľu národa, ale čo je veľmi dôležité, dávame tejto našej Slovenskej republike a hlavne mladej generácii v nej žijúcej do budúcnosti kompas, ktorý ich bude v zjednotenej Európe a globalizujúcom sa svete orientovať ako maják alebo, akoby povedal Andrej Hlinka, ktorý by im bol sprievodnou hviezdou a kde im budú svietiť slová rodina, národ, vlasť a vlastenectvo.
Vážení kolegovia, žijeme totiž vo veľmi zvláštnej dobe. V dobe, kde stále viac a viac sú materiálne hodnoty nadraďované tým duchovným. Tak sa aj stalo, a možno je to symbolika tej doby, že Andrej Hlinka je skôr na tisíckorunovej bankovke, ako by sa mu dostalo oficiálne, t. j. zákonom duchovného ocenenia od národa. Tu máme ako národ voči Andrejovi Hlinkovi dlh. Zákon, ktorý predložila Slovenská národná strana je aj o vyrovnaní tohto dlhu.
Verím, vážení kolegovia, kolegyne, že zákon o Andrejovi Hlinkovi bude prijatý naprieč politickým spektrom bez ohľadu na rôznosti izmov charakterizujúcich naše politické programy. Veď Andrej Hlinka pre slovenský národ, pre prostých Slovákov nebol ani ľavičiar, ani pravičiar, ani konzervatívny, ani liberálny. Andrej Hlinka pre Slovákov bol a ostal otec národa. Verím, že táto snemovňa mu takýto titul na návrh Slovenskej národnej strany dá. Ďakujem za pozornosť.