M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Dzurindu, pani Damborská, predpokladám, že chcete faktickou reagovať. Čiže pani Damborská, pán František Mikloško, pani kolegyňa Mušková a Tibor Mikuš. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pani poslankyňa Marta Damborská.

M. Damborská, poslankyňa: Áno, ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Na margo pána Dzurindu, chcem sa ho spýtať, že čo robila vaša vláda preto, aby deti a mládež mali národné povedomie? Vaše obavy, aký zákon o akej osobnosti bude ďalší je pre nás smiešny a pre mňa tiež ako osobu. Slovenský národovec, vlastenec, katolícky kňaz Andrej Hlinka svojím životom ako vedúca osobnosť slovenského katolíckeho hnutia, aj ako zakladateľ vodcovskej Slovenskej ľudovej strany v Žiline v roku 1906 sa svojím ekonomickým a demokratickým prínosom pre slovenský národ zaslúžil o autonomistický manifest. Celý svoj život bojoval proti maďarizácii a krivdám páchaným na slovenskom národe. Preto Slovenská národná strana je právom hrdá na túto veľkú symbolickú osobnosť slovenských dejín, a preto si právom zaslúži, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon o zásluhách Andreja Hlinku.

Ďakujem. A zamyslite sa nad tým.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou - pán František Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Chcem už len doplniť pána poslanca Dzurindu. Ak hovoríme, resp. diskutujeme a polemizujeme o tom, či zákon, alebo nie, chcem upozorniť, že v parlamente je ešte jedna tabuľa, ktorá vznikla zákonom, a to je tabuľa na odsúdenie, resp. na vzdanie cti všetkým obetiam komunistického režimu. A hovorím to teraz nie preto, aby som voči niekomu útočil, hovorím to preto, že som presvedčený, že ak v tejto sále, ja vôbec neviem, kto tu bol členom Komunistickej strany, alebo nie, ale ak tu aj taký je, tak ho predsa nijakým spôsobom nemôže táto tabuľa iritovať. Proste tie obete sú fakt, ktoré si musíme uctiť. Hoci často možno boli tiež ľudia, ktorí boli v mnohých ohľadoch kontroverzní. Proste takéto veci nemôžu, pokiaľ sú aj zákonom, nemôžu nijakým spôsobom iritovať proste niekoho, kto má iný názor. Žiada si to len veľkorysosť k tej histórii, o ktorej rozprávame.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej pani poslankyňa Ľudmila Mušková s faktickou poznámkou, nech sa páči.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Ďakujem, pán podpredseda. Pán poslanec, vy ste hovorili o tom, že toto nepomôže, že naši mladí ľudia majú nedostatok vedomostí z histórie vlastného národa. Áno, je to ich obrovský hendikep a znevýhodňuje ich to, pretože nie sú zakorenení vo vlastnej pôde. Za toto môžeme všetci spoločne, ako tu sedíme. A prečo sa prijímajú takéto zákony alebo prečo je potrebné prijať takýto zákon? Ja vám odpoviem. Kolegyňa pani poslankyňa Biró to povedala na našom výbore, sú to historické lekcie, aspoň preto ho prijmime.

M. Hort, podpredseda NR SR: Posledný s faktickou poznámkou s vystúpením na pána poslanca Dzurindu je pán poslanec Tibor Mikuš, nech sa páči.

T. Mikuš, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som chcel len upresniť. Určite, ak bude prijatý zákon, neznamená to automaticky, že mládež bude vedieť viacej, ale osobnosť uznaná zákonom má vždycky väčšiu šancu dostať sa do príslušných učebníc a, samozrejme, dostať sa aj do povedomia tých, ktorí majú povinnosť o svetlých osobnostiach informovať, a to sú aj politici.

Druhá vec. Ja som ten koniec života, ja som to presne myslel na osobnosť Alexandra Dubčeka, keď som hovoril, na ktorej strane bariéry stál. A jednoznačne stál na správnej strane bariéry.

A teraz už si dovolím len poznámku a súhlasím veľmi s pánom poslancom Mikloškom. Potrebujeme veľkorysosť, pretože takýchto diskusií na iných miestach Slovenska, nielen tu, o rôznych osobnostiach, ktoré sú srdcu milé mnohým občanom Slovenska - a teraz nehovorím len o Slovákoch -, bude strašne veľa a veľkorysosti bude treba ešte viacej.

Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán poslanec Dzurinda bude reagovať na faktické poznámky, nech sa páči.

M. Dzurinda, poslanec: Ja len veľmi stručne. Je mi trošku ľúto jedovatej sliny, ktorú vypustila pani poslankyňa Damborská. Myslím si, že takáto slina vôbec tejto diskusii nesvedčí.

Ale zase to horšie vo mne mi žiada povedať, keď sa ma opýtala, že čo sme my urobili pre národné povedomie, tak povedzme dotiahli sme Slovensko do Európskej únie, aby naša mládež mohla byť sebavedomejšia. Ale rovnako by som sa pani Damborskej mohol opýtať, že čo robila SNS, keď bola ona vo vláde. Vidíte, taký pingpong by sme mohli hrať dosť dlho. Vy ste boli skôr vo vláde, ako som bol ja, a nič ste pre Andreja Hlinku neurobili.

O to racionálnejší a rozumnejší bol tón a obsah toho, čo povedal kolega Mikloško, a neskrývam, že k tomu, čo povedal, mám celkom blízko, aj keď nie som si celkom istý, že tá paralela tu je medzi obeťami a povedzme konkrétnym politikom, ale v zásade si myslím, že istá veľkorysosť, istý nadhľad, istý odstup by nám mohli pomôcť, aby sme sa v konečnom dôsledku vedeli pri takýchto témach rozhodovať správne.

Ďakujem pekne za faktické poznámky.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Slota - procedurálny návrh?

J. Slota, poslanec: Nie, nie, ja som omylom stlačil, ale ďakujem pekne. Ja by som chcel len reagovať na tú... (Prerušenie rečníka predsedajúcim.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán poslanec, nemôžete, pretože...

J. Slota, poslanec: Zle som stlačil, áno, zle som stlačil.

M. Hort, podpredseda NR SR: Tak potom... Je totižto skončená rozprava. (Reakcia poslanca.) No nemôžete už vo faktickej, lebo faktické poznámky skončili a pán poslanec Dzurinda reagoval na faktické poznámky. V tejto chvíli vyhlasujem rozpravu k tomuto bodu za skončenú.

O slovo sa hlási v záverečnej reči navrhovateľ. Nech sa páči.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, nepoviem nič nové, keď poviem, že hlasovania parlamentu, aj tohto parlamentu, sú pamätné a pamätajú sa veľmi dlhé roky. Vieme a národ vie, ako kto hlasoval za zvrchovanosť alebo pri ústave. Možno aj toto hlasovanie vojde do histórie a národ si bude pamäť... (Ruch v sále.) Mohol by som poprosiť o pokoj... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Poprosím všetkých v sále, aby rešpektovali vystúpenie navrhovateľa v záverečnom slove. Ďakujem pekne.

R. Rafaj, poslanec: Takže chcem len dokončiť.

A verím, že aj naše hlasovanie k Andrejovi Hlinkovi po skončení tejto rozpravy bude pamätné a bude čestné pre väčšinu tohto parlamentu. Pretože som o tom presvedčený aj v mene navrhovateľov, že napriek rôznym diskusiám, a ja ďakujem všetkým v mene predkladateľov, ktorí vystúpili, ďakujem za všetky názory, ktoré tu odzneli, pretože sme pomohli aj v tejto sále ozrejmiť postavenie a miesto, obraz Andreja Hlinku.

Ja verím, že kolegovia zo SMER-u - sociálnej demokracie veľmi pozorne počúvali argumenty o sociálnom prínose Andreja Hlinku. Verím, že kolegovia z SDKÚ nezaprú svoje "k", ktoré majú vo svojom názve. A v podstate aj z tých pozmeňujúcich (ruch v sále), pozmeňujúcich návrhov vyplýva, že ten zákon - keby ste ma nechali dohovoriť láskavo - nebude len zákonom navrhovateľov Slovenskej národnej strany. Veď ste to sami povedali. (Ruch v sále.)

Takže preukážme, vážené dámy, vážení páni, že sme naozaj Slováci a že pri všetkej úcte odídeme z tejto sály s dobrým pocitom, že sme hlasovali za tento zákon, pretože je to naozaj o tom vedomí a svedomí, na ktoré sme prisahali.

Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujeme aj my. Teraz poprosím, spravodajca chce vystúpiť?

P. Minárik, poslanec: Pán predsedajúci, ja som sa v úvode vzdal v záujme toho, aby sme mohli ešte dneska vyriešiť Černovú, pretože naozaj toto je najdôležitejšie, čo môžeme urobiť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pardon. Ďakujem pekne, pán spravodajca sa vzdáva vystúpenia v závere.

Teraz vám dá návrh na ďalší postup rokovania tejto schôdze pán predseda parlamentu.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Dámy a páni, blížime sa k 11.00 hodine, chcem požiadať o všeobecný súhlas, aby sme nehlasovali, ale aby sme prerokovali aj nasledujúci bod, ktorým je pripomenutie si 100. výročia udalostí v Černovej, a hlasovali potom o obidvoch prerokovaných bodoch naraz. Je všeobecný súhlas? (Súhlasná reakcia pléna.) Ďakujem vám pekne.

Takže budeme teraz pokračovať v rokovaní 14. schôdze bodom programu, ktorým je

pripomenutie si 100. výročia tragickej udalosti v Černovej.

Pre úplnosť uvádzam, že k tejto udalosti boli podané tri návrhy textu uznesení, a to poslancami za klub Slovenskej národnej strany, členmi klubu za Kresťanskodemokratické hnutie, páni poslanci Palko, Mikloško a Minárik, a potom to bolo podanie z klubu Strany maďarskej koalície. Tieto návrhy boli prerokované vo výboroch. Do programu som ich však nezaradil a na poslaneckom grémiu sme sa dohodli na postupe, ktorý budem realizovať, tým bude otvorenie rozpravy k tomuto bodu, v rámci ktorého, samozrejme, môžete vystúpiť a podať jednotlivé návrhy na prijatie uznesenia pripomínajúceho si 100. výročie tragickej udalosti.

Otváram teraz rozpravu v tomto bode. Písomne mám prihlášky. Ako prvý som sa prihlásil za klub SMER - sociálna demokracia ako predseda ja, potom je tu pani podpredsedníčka Belousovová zo SNS, pán Vladimír Palko z Kresťanskodemokratického hnutia a Gyula Bárdos zo SMK. Ešte písomne sa prihlásili páni poslanci Rydlo, Rafaj a pán poslanec Slota.

Požiadam teraz pána podpredsedu, aby prevzal vedenie schôdze.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, pristúpime k vystúpeniam rečníkov, ktorí sa prihlásili k tomuto bodu programu na vystúpenia v mene svojich poslaneckých klubov.

Za SMER vystúpi predseda Národnej rady pán Pavol Paška. Má slovo.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, zajtra to bude 100 rokov, keď si pripomenieme významnú aj tragickú udalosť v dejinách Slovákov. Zajtra v Černovej bezpochyby odznejú prejavy, ktoré veľmi výstižne a veľmi podrobne sa budú vracať v našej histórii k tejto udalosti, a som presvedčený, že rečníci a aj najvyšší predstavitelia štátu, predstavitelia politického, kultúrneho a spoločenského života veľmi podrobne pripomenú túto tragickú udalosť.

Ja keď som hľadal slová, ktoré by najvýstižnejšie pripomenuli a vyjadrili tento okamih našich dejín, prišlo mi na um - smútok a radosť.

Smútok nad všetkými obeťami, smútok nad všetkými tými tragédiami, ktoré historicky stáli na ceste k nášmu sebaurčeniu, k nášmu sebavedomiu, k našej identite. Smútok nad možno premrhaným dlhým časom, počas ktorého sme ako národ nemohli rozvíjať svoj jazyk, svoju kultúru, svoju identitu.

A potom radosť. Radosť nad tým, že tie obete neboli márne. Radosť nad tým, že tu dnes môžeme stáť a hovoriť otvorene o veciach, ktoré sú a boli bolestné. Radosť nad tým, že máme svoje sebavedomie a nemusíme sa báť o ňom hovoriť. Radosť nad tým, že aj mladí ľudia, mladé generácie sú schopné dnes v našom spoločnom veľkom európskom dome prísť a hovoriť o vlastenectve, o národnej identite.

Dejiny sa dajú vykladať, nedajú sa oklamať. Preto hovorme veľmi sebavedome o našom národe, hovorme o našich dejinách, ale majme na pamäti, že či už budeme hovoriť o smútku, alebo budeme hovoriť o radosti, používajme slová, z ktorých nikto nebude cítiť revanš, z ktorých nikto nebude cítiť nenávisť, z ktorých nikto nebude cítiť akúkoľvek zášť.

Dámy a páni, dovoľte mi, aby som predložil návrh textu uznesenia Národnej rady, ktorý, dúfam, z pohľadu smútku a radosti bude veľmi dôstojne a z historického pohľadu hovoriť o udalosti, ale zároveň bude pohľadom do našej budúcnosti. Ak takýto text prijmeme, ak budeme používať všade tam, kde chceme reprezentovať Slovensko, takýto spôsob, som presvedčený, že to bude ten najlepší dôkaz o tom, že Slováci sú a budú sebavedomý európsky národ. Dovoľte, aby som predniesol návrh textu:

"Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu tragédie v Černovej

Národná rada Slovenskej republiky, pripomínajúc si s bolesťou a pohnutím 100. výročie černovskej tragédie, ktorá ostane navždy vrytá do historickej pamäti slovenského národa, hlboko sa skláňajúc pred obetou občanov obce Černová, ktorí sa 27. októbra 1907 postavili na odpor voči nespravodlivému postupu štátnych orgánov vtedajšieho Uhorska a zaplatili za to životom, odsudzujúc všetky formy intolerancie, útlaku a násilia zo strany štátnej moci voči svojim občanom a zdôrazňujúc, že budúcnosť Európy spočíva v rešpektovaní jej kultúrnej, jazykovej, národnej a občianskej rôznorodosti, vyhlasuje, že tragické udalosti v Černovej chápe nielen ako historickú krivdu voči Slovákom, ale predovšetkým ako memento, pre ktoré bude mať vždy na pamäti demokratické hodnoty a princípy vzájomnej tolerancie, úcty a porozumenia medzi národmi, zaručujúce v prostredí Európskej únie taký právny stav, aby už nikdy viac nedochádzalo k národnostnému útlaku, k potlačovaniu ľudských práv a k zneužívaniu štátnej moci ani k násilnej asimilácii ktorejkoľvek národnostnej menšiny."

Dámy a páni, budem rád, ak takýto návrh vyhlásenia Národnej rady podporíte.

Ďakujem pekne. (Potlesk).

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. V mene poslaneckého klubu SNS teraz vystúpi podpredsedníčka Národnej rady pani Anna Belousovová.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, zajtra je dátum 27. 10. 2007. Presne pred 100 rokmi 27. 10. 1907 v malej stredoslovenskej dedinke v Černovej pri Ružomberku sa udiala nie tragédia, udiala sa masakra, ktorá pripravila o život 15 dedinčanov, 9 priamo na mieste a 6 následkom zranení. Boli to jednoduchí ľudia, dedinčania, Slováci, ktorí iste nečakali, že 27. október bude posledným dňom ich života.

Čo sa vlastne v Černovej stalo? Dedinčania si postavili kostol pod vedením svojho kňaza Andreja Hlinku, postavili si ho z vlastných, ťažkou robotou zarobených peňazí a chceli, aby tento kostol vysvätil práve ich duchovný otec Andrej Hlinka. Nikto neuprie, že to bolo ich prirodzené právo. Výkonné orgány uhorského štátu, ktorého oficiálna ideológia bol maďarský šovinizmus, neadekvátne tvrdo zasiahli streľbou do davu.

Položme si otázku, prečo takáto reakcia? Prečo takáto zúrivá reakcia? Odpoveď je jednoduchá, čo ich tak rozčúlilo. Kostoly, kde v slovenskom jazyku kázali slovenskí kňazi i napriek maďarizácii, držali národ pokope. Držali národné povedomie Slovákov, doslova ich ešte držali nad vodou, aby mohli dýchať, i napriek tvrdej maďarizácii, napriek Apponyiho zákonom, ktoré Slovákom zobrali školstvo, a bola to už tá posledná taká slamka, ktorej sa Slováci ako národ držali. Preto bola nutná takáto zúrivosť. Kňazi, akým bol Andrej Hlinka, z pohľadu uhorského štátu, z pohľadu maďarizácie boli ohromným nebezpečenstvom. Boli totiž tou najväčšou prekážkou toho, čo bolo cieľom maďarského šovinizmu v Uhorsku - vymazať Slovákov ako národ z mapy Európy a sveta.

Preto, vážení páni poslanci, panie poslankyne, sa 27. októbra 1907 v Černovej strieľalo do davu, a preto bol potom Andrej Hlinka väznený. Pravda je o Černovej, o masakre jednoduchá.

Smrť žiadneho človeka ale nie je zbytočná. Smrť pätnástich zmasakrovaných dedinčanov nebola tiež zbytočná. Pätnásť černovských martýrov svojou obetou najvyššou prebudili svedomie Európy a sveta. A po smrti paradoxne obyčajní slovenskí dedinčania boli vlastne prvými vyslancami Slovákov vo svete. Ako povedal Dr. Alex Kolísek: "Výstrely na Černovcov počula Európa a zatriasla sa." Svet, vážení, sa dozvedel to, čo sa uhorská štátna moc snažila zatajiť: že Uhorsko je žalárom národov, že Slováci sú tvrdo pomaďarčovaní. Ale hlavne sa dozvedel to, že Slováci ešte napriek tomu tvrdému útlaku sú, že ako národ existujeme. A nie je pravda to, čo tvrdili oficiálne maďarské kruhy, že slovenského národa niet, že Slovenska niet, že existuje len akýsi Feldvidék.

Preto si pripomeňme s úctou obete černovskej masakry. Pripomeňme si ich i menovite, veď to boli konkrétni živí ľudia. Ich mená sú nielen zapísané na pamätníku v Černovej, nielen v histórii Slovenska, ale nech sú zapísaní do našich sŕdc. Hlboko sa preto skloňme pred pamiatkou

- Jozefa Lejku, ktorý zomrel ako 55-ročný,

- Jozefa Lajčiaka, ktorý zomrel ako 54-ročný,

- Jozefa Hlinku, ktorý zomrel ako 50-ročný,

- Pavla Jančiho, ktorý sa dožil len 49 rokov,

- Michala Polievku, ktorý sa dožil 43 rokov,

- Jozefa Fullu, ktorý zomrel 42-ročný,

- Ondreja Sulíka-Kučeru, ktorý zomrel 39-ročný,

- Jozefa Demku, ktorý zomrel 35-ročný,

- Kataríny Demkovej, rodenej Hubovej, ktorá sa dožila 35 rokov,

- Andreja Uhrína, zomrel 28-ročný,

- Terézie Demkovej, zomrela 28-ročná,

- Ignáca Jančeka, zomrel 25-ročný,

- Karola Otiepku, zomrel 25-ročný,

- Rozálie Facovej, zomrela 15-ročná,

- Antónie Lekovej, zomrela 15-ročná.

Ešte raz. Boli to konkrétni ľudia. Nikto z nich sa v ten deň nechystal zomrieť. Nechceli byť hrdinovia. Hrdinami sa stali preto, pretože viera a slovenské kostoly boli prekážkou maďarského šovinizmu, ktorý svoje katovské dielo chcel dokonať. Preto navrhujeme v mene Slovenskej národnej strany takéto vyhlásenie:

"Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu masakry v Černovej

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, pripomínajúc si s bolesťou a pohnutím 100. výročie černovskej masakry, ktorá ostane navždy vrytá do historickej pamäte národnooslobodzovacieho úsilia slovenského národa, hlboko sa skláňajúc pred obeťami zabitých, zranených a odsúdených Černovčanov, ktorí brániac svoje národné práva a náboženské slobody sa 27. októbra 1907 postavili na odpor voči šovinistickému režimu maďarských vládnych kruhov a zaplatili za to životom a slobodou, odsudzujúc praktiky násilnej maďarizácie národov v bývalom Uhorsku, zdôrazňujúc, že budúcnosť Európy spočíva v rešpektovaní národnej, kultúrnej, jazykovej a občianskej rôznorodosti, vyhlasujú, že obetavosť, statočnosť a zápas za národné a ľudské práva a náboženské slobody je nepretržite hodný úcty a vďaky, že tragické udalosti v Černovej sú nielen národnou traumou Slovákov, ale i trvalým mementom pred zneužitím moci, používaním násilia a snahou ovládať iné národy, že musíme mať vždy na pamäti demokratické hodnoty a princípy vzájomnej úcty a porozumenia medzi národmi zaručujúce slobodu každému tak, aby už nikdy nedochádzalo k potláčaniu ľudských práv, politických názorov, vierovyznania, k zneužitiu štátnej moci ani k násilnej asimilácii národov a menšín."

Tento návrh predkladám ako návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Slotu a Anny Belousovovej. Ale je to názor vlastne celého klubu poslancov Slovenskej národnej strany.

Vážení kolegovia, ja viem, že sa tu hľadajú rozličné také konsenzy a dohody, ale nezakrývajme si oči pred tým, veď tam v Uhorsku nešlo o pouhorčovanie, išlo o pomaďarčovanie. Taká je pravda. A myslím si, že sme povinní práve pred tou obetou najvyššou sa hlboko skloniť pamiatke černovských martýrov a hlavne hovoriť pravdu.

Ďakujem. (Potlesk).

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani podpredsedníčka. S faktickou poznámkou pán poslanec Mikloško. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pani podpredsedníčka, vy tu v texte máte, "udalosti v Černovej sú národnou traumou Slovákov". Slováci nie sú traumatizovaný národ, Slováci nenosia traumy v sebe. Slováci sú jeden sebavedomý, normálny národ, ktorý sa vie vo svete normálne pohybovať. Ak má niekto traumy, tak nech navštívi traumatológa alebo psychiatra. Ale buďte takí láskaví, ak niektorí predstavitelia SNS nosia v sebe traumu, nevnucujte ju nám. Proste ja sa vôbec necítim traumatizovaný, ja som pokojný, sebavedomý Slovák, aj napriek tomu, že viem, čo už mi na toto budete hovoriť. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Chcete reagovať, pani podpredsedníčka? Zapnite mikrofón pani podpredsedníčke Belousovovej.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Mikloško, téma, ktorú prerokúvame, je veľmi vážna. Takže ja na vás radšej reagovať nebudem. Myslím si, že úsudok na vás si už dostatočne ľudia na Slovensku urobili.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz vystúpi v rozprave v mene poslaneckého klubu KDH pán poslanec Vladimír Palko. Má slovo.

V. Palko, poslanec: Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som v mene poslancov za Kresťanskodemokratické hnutie predložil návrh vyhlásenia k 100. výročiu tragédie v Černovej. Predtým však chcem poznamenať, že Národná rada Slovenskej republiky má dnes morálnu povinnosť prijať vyhlásenie. Toto si uvedomujeme a podľa tohto budeme aj hlasovať.

Černová je jednou z určujúcich udalostí v dejinách Slovákov na ceste k národnému sebaurčeniu, preto nepatrí žiadnej politickej strane a nikto si ju nemôže privlastňovať. Z úcty k obetiam v Černovej pred 100 rokmi by bolo dobré, vhodné, aby uznesenie bolo prijaté s čo najväčším počtom hlasov.

Sme svedkami toho, ako sa tu stretlo viacero návrhov vyhlásení k 100. výročiu černovskej tragédie. Chcem oceniť aj za svojich kolegov, že návrh, svoj návrh vyhlásenia predkladá aj Strana maďarskej koalície. Treba to oceniť preto, lebo Maďari boli tí, ktorí pred sto rokmi vládli v Uhorsku v dobe černovskej tragédie. Pochopiteľne, toto vyhlásenie je možno práve preto zdržanlivé v pomenovaní podstaty černovskej tragédie a myslím si, že niektoré veci treba pomenovať presnejšie. Niektoré iné návrhy vyhlásenia trpia zase opačným extrémom. Po sto rokoch neupokojujú, ale drásajú. Po sto rokoch zo zápasu Slovákov proti maďarizácii robia pokračovanie zápasu medzi Slovákmi a Maďarmi. Toto nie je dobrá cesta. Spoločným údelom, budúcim údelom Slovákov a Maďarov je zmierenie.

Preto chcem predložiť návrh, ktorý považujeme za vyvážený. Je to návrh, ktorý oceňuje utrpenie obetí z Černovej, ale nielen ich utrpenie. Oceňuje aj tých slovenských občanov, ktorí za cenu osobných obetí sa postarali o to z minulosti, aby pamiatka na Černovú ostala zachovaná v pamäti Slovákov. Robili tak aj počas komunistického režimu, keď sme boli odsúdení k tomu, aby sme sa nedozvedeli, čo to bola Černová.

Jedným z ľudí, ktorí niesli vtedy svoju kožu na trh, bol aj historik Jozef Jablonický, umlčiavaný komunistickým režimom. Jozef Jablonický v roku 1987 pri 80. výročí černovskej tragédie sa zúčastnil malej pietnej spomienky v Černovej, pri 80. výročí tragédie. Stálo ho to potom niekoľko výsluchov na ŠtB. Spolu s ním tam boli aj niektoré ďalšie osobnosti, napríklad tu prítomný poslanec František Mikloško, ktorý asi práve preto nemusí byť dneska straumatizovaný. Jozef Jablonický vtedy pred 20 rokmi v Černovej povedal prejav, ktorý, keď sa naň pozeráme po 20 rokoch, zistíme, že je úplne aktuálny. Preto ho predkladám po nevyhnutných úpravách ako návrh Vyhlásenia Národnej rady k 100. výročiu černovskej tragédie. Dovoľte, aby som ho prečítal.

"My poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zišli sme sa z príležitosti 100. výročia tragickej udalosti, v ktorej za obeť padlo 15 osôb. 27. október 1907 sa stal historickým dňom nielen pre Černovú, ale pre celý slovenský národ. Občania Černovej postavili nový katolícky kostol. Chceli, aby pri jeho vysviacke bol ich rodák ružomberský farár Andrej Hlinka, ktorý bol vtedy perzekvovaný za účasť v Slovenskom národnom hnutí. Keďže Hlinka sa pre zákaz výkonu kňazskej funkcie nemohol zúčastniť obradov, farníci z Černovej žiadali vysviacku odložiť dovtedy, kým sa Hlinkova záležitosť nevyrieši v Ríme. Toto oprávnené želanie sa nerešpektovalo. Národnostný útlak, povestná maďarizácia sa v bývalom Uhorsku zosilňovala na všetkých úsekoch verejného života.

V nedeľu 27. októbra 1907 cirkevné a štátne úrady rozhodli sa uskutočniť vysviacku kostola. Štátna moc svoje konanie zvýraznila jednotkou žandárstva, ktorá mala zabezpečiť priebeh vysviacky. Zhromaždení občania Černovej sa postavili do cesty prichádzajúcim hodnostárom. V kritickej situácii žandári streľbou zakročili proti bezbranným občanom. Na mieste ostalo deväť zastrelených osôb. Ďalšie zomreli na následky zranenia. Brutalita maďarských úradov vrcholila. Aj po odstupe 100 rokov zostáva nezabudnuteľný obraz teroru, hrôzy a utrpenia.

Udalosti v Černovej vyvolali veľký ohlas v Rakúsko-Uhorsku. Slovenskí politickí činitelia, spisovatelia a národní dejatelia odsudzovali zločin v Černovej. Slovenská otázka sa dostala na stránky európskej tlače. Vo viedenskom parlamente českí a chorvátski poslanci interpelovali vládu vo veci Černovej. V peštianskom parlamente 30. októbra poslanec Milan Hodža podal interpeláciu o udalostiach v Černovej. Rozprava v parlamente o tejto interpelácii nasvedčovala, že vládnuce maďarské kruhy schvaľovali brutálny zákrok žandárov v Černovej. Bola to politika, ktorá viedla ku katastrofe. Klince do rakvy Uhorska začali vtĺkať aj výstrely žandárov v Černovej.

Mimoriadne veľký ohlas tragédia v Černovej mala najmä v Čechách a na Morave. Na stovkách zhromaždení sa odsudzoval národnostný útlak Slovákov v Uhorsku. Podobne písala aj tlač. Solidárny postoj českej verejnosti sa niesol v duchu československej vzájomnosti. Prispela k tomu aj okolnosť, že udalosti v Černovej zastihli Hlinku na Morave, kde konal prednášky o postavení Slovákov. Pričinením českých spisovateľov na obranu Slovákov sa postavil i nórsky spisovateľ Björnson. Anglický historik a publicista Scotus Viator sa tiež ujal Slovákov. Krviprelievanie v Černovej opísal a odsúdil v knihe O národnostnej otázke v Uhorsku. Aj ruský spisovateľ Lev Tolstoj sa pod dojmom Černovej zaradil do plejády zástancov Slovákov.

Naša pietna spomienka je prejavom úcty a vďaky obetiam, ktoré občania Černovej položili na oltár národa. Zišli sme sa tu aj preto, aby sme spomenuli zásluhy našich politikov a národných dejateľov, ktorí v súvislosti s Černovou neohrozene bojovali za práva ujarmeného slovenského národa. Udalostiam v Černovej patrí popredné miesto v dejinách zápasov a bojov slovenského národa za svojbytnosť a slobodu. Černová 1907, to nie je okrajová epizóda, ale kapitola národných dejín, ktorá čaká na svojho historika. Pietne spomíname pri hrobe zastrelených občanov Černovej. Česť ich pamiatke!"

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, toto je návrh Vyhlásenia Národnej rady k 100. výročiu tragédie v Černovej, ktorý podávam v mene poslaneckého klubu KDH. Ako ste už pochopili, v skutočnosti jeho autorom je historik Jozef Jablonický, ktorému chcem poďakovať za to, že sa v dobe komunizmu nezlomil, a chcem sa mu poďakovať v mene celej generácie, ktorá sa za komunizmu v škole nikdy neučila, čo to bola Černová.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz v mene poslaneckého klubu SMK vystúpi pán poslanec Gyula Bárdos.

Gy. Bárdos, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som sa krátko vyjadril v rámci bodu nášho rokovania, a to pripomenutia si 100. výročia tragickej udalosti v Černovej. Predtým však, ako predložím v mene poslaneckého klubu Strany maďarskej koalície - Magyar Koalíció Pártja návrh uznesenia a návrh vyhlásenia, dovoľte mi jednu poznámku na tému predošlého prerokovaného bodu, a to k návrhu lex Hlinka. Poslanci nášho klubu sa nevyjadrili v rámci rozpravy, náš názor vyjadríme hlasovaním.

Vážené dámy, ctení páni, dvadsiati poslanci nášho klubu podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky pripravili a podali návrh uznesenia a návrh Vyhlásenia k 100. výročiu od tragickej udalosti v Černovej. Vidiac snahu niektorých politikov využiť a zneužiť tragédiu v roku 1907 na vytĺkanie politického kapitálu, sme sa rozhodli predložiť vlastný materiál.

My poslanci Strany maďarskej koalície si s úctou pripomíname výročie tragickej udalosti v Černovej. Tragédia je tragédiou, a preto sa hlboko skláňame pred obeťami a vzdávame im hold a zároveň odsudzujeme intoleranciu a násilie. Tragické udalosti v Černovej a všade, kde štátna moc kruto a neodôvodnene vystupovala alebo vystupuje voči vlastným občanom, nech sú mementom, aby sa nič také nestalo ani v súčasnosti, ani v budúcnosti. Dovoľte mi predložiť návrh uznesenia a vyhlásenia za poslancov Strany maďarskej koalície. Návrh uznesenia máte v laviciach a podľa rokovacieho poriadku musí odznieť aj návrh vyhlásenia.

"Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu tragickej udalosti v Černovej

Národná rada Slovenskej republiky si s úctou pripomína 100. výročie tragickej udalosti v Černovej. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sa hlboko skláňajú pred obeťami a utrpeniami k nim blízkych osôb a odsudzujú všetky formy intolerancie a násilia, ktoré sa kedykoľvek a kdekoľvek stali zo strany štátnej moci voči vlastným občanom. Tragické udalosti v Černovej nech sú odkazom a odhodlaním na uskutočnenie politiky na základe demokratických hodnôt a princípov tolerancie a vzájomného porozumenia."

Dámy a páni, návrh je krátky, jasný a jednoznačný, bez politického podtónu, preto prosím ctenú snemovňu, panie poslankyne a pánov poslancov na podporu nášho návrhu.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Bárdosovi. Vážené kolegyne, kolegovia, tým vystúpili rečníci, ktorí sa prihlásili na vystúpenie v mene svojich klubov. Teraz pristúpime k vystúpeniam rečníkov, ktorí sa prihlásili do rozpravy písomne.

Preto dávam slovo pánovi poslancovi Jozefovi Rydlovi a pripraví sa pán poslanec Rafaj.

J. Rydlo, poslanec: Ctený pán podpredseda, ctené kolegyne, kolegovia, ctení páni poslanci, pani poslankyne, skôr ako začnem, chcem sa poďakovať primátorovi mesta Ružomberok za to, že nám všetkým daroval publikáciu o Černovej, ktorú ste mohli nájsť vo svojich laviciach.

Slávna snemovňa, v Národnej rade Slovenskej republiky je predložený návrh poslancov, dokonca v trojitej verzii, na prijatie Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu masakry v Černovej. Mojím želaním i želaním mojich voličov je, aby slovenský parlament naprieč celým politickým spektrom vzdal hold celého slovenského národa obetiam masakry v Černovej, bez ich obetí by sme dnes neboli slobodní.

Slovenské dejiny za minulých 300 rokov sú poznačené množstvom politických procesov. Z tucta najvýznamnejších patrí popredné miesto práve procesu proti Andrejovi Hlinkovi a procesu po černovskej masakre. V chronologickom poradí by som procesy uviedol nasledovne: Jánošík - 1713, Štefan Marko Daxner a Ján Francisci - 1848, Svetozár Hurban Vajanský - 1892, Andrej Hlinka - 1906, Černová - 1908, Vojtech Tuka - 1929, Jozef Tiso - 1947, Anton Tunega, Eduard Tesár, Albert Púčik - 1949, Viliam Žingor - 1950, biskup Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Pavol Gojdič - 1951, Vladimír Clementis - 1952, Gustáv Husák a spol. - 1954. A k tomu môžeme pripojiť neslávny proces proti bratislavskej päťke.

Podľa historického obdobia majú tieto procesy odlišnú povahu. Sú dôsledkom slovenských zápasov za sociálnu spravodlivosť (Jánošík) alebo za národnopolitickú rovnosť (Daxner, Francisci, Vajanský, Hlinka, černovská masakra, Tuka, Clementis), alebo za štátnu nezávislosť (Tiso, Žingor), ale i za politickú a náboženskú slobodu. Proces proti trom slovenským biskupom je povahy ideologickej. Ak náboženstvo bolo podľa marxizmu-leninizmu ópiom ľudstva, proces proti biskupom bol prejavom boja proti predstaviteľom idealistického svetonázoru, ktorý je opačným pólom materializmu. Proces proti sprisahaneckému centru na čele s Rudolfom Slánským, ktorý mal jasne antisemitský obsah a ktorého jednou z hrdelných obetí bol slovenský komunista Vladimír Clementis, či proces proti slovenským buržoáznym nacionalistom, ktorého jednou z obetí bol Dr. Gustáv Husák, boli výsledkom neľútostného mocenského boja počas stalinizácie tzv. ľudovej demokracie v zaniknuvšom Česko-Slovensku.

Černová patrí teda do kategórie slovenského boja za národnú rovnoprávnosť, ktorý charakterizuje slovenské dejiny nielen v 19., ale i v 20. storočí. Černovskú masakru nemožno chápať ako hrom z jasného neba alebo ako číru žurnalistickú efemeridu či novinársky scoop. Možno ju však rozumieť ako ohnivko v reťazi útlaku maďarskej politiky od roku 1867 do 1. svetovej vojny. Černovská masakra či tragédia, alebo udalosti v Černovej sú preto len následným výbuchom dusnej atmosféry Uhorska, ktoré ju tam vytváralo prinajmenej 40 rokov predtým.

Černovská masakra dokázala, že nebola pravda, čo uverejnil Tolnai világ lexikon o Slovákoch, že im možno na chrbte aj drevo rúbať. Maďarský útlak tu dosiahol hranicu, ktorú bolo neradno prekročiť - iba ak cez mŕtvoly. A toto je jeden z rysov slovenskej povahy. Slováci vedeli dlho znášať ujmu na majetku, na svojich občianskych právach, na osobnej slobode. Ale trpezlivosť mala medze! Za svoje práva boli nielen ochotní alebo aj schopní obetovať svoje životy.

Černová odkryla pred očami Európy klam tzv. maďarského liberálneho štátu, odkryla rozpor medzi maďarskou teóriou a praxou, medzi peknými rečami maďarského feudála grófa Alberta Apponyiho, vtedy ministra školstva, a brutalitou maďarských žandárov a vojakov; medzi civilizátorským velikášstvom Maďarov a historickou sklerózou Uhorska.

Keď sa po Černovej v roku 1907 konal v Haagu z iniciatívy ruského cára Mikuláša II. povestný Medzinárodný kongres mieru, nórsky spisovateľ Björnstjerne Björnson sa tam pred výkvetom európskeho štátnictva osopil na maďarského grófa Apponyiho, ktorý zastupoval liberálne Uhorsko. Škót Seton-Watson alias Scotus Viator, Švajčiar William Ritter a iní významní spisovatelia vtedajšej Európy sa v tlači a prednáškach zastali slovenskej kauzy. Takto sa Slováci ako národ dostávajú vari po prvý raz od Hurbanovho povstania z rokov 1848 až 1849 na politickú scénu Európy.

Černová tiež dokázala, že univerzálne princípy slobody a rovnosti sú v konečných dôsledkoch účinnejšie než partikularizmus, šovinizmus a machiavellizmus. Každá mravná zásada má líce i rub. Obe strany sú ostré ako meč. V mocenských konfrontáciách utlačovateľa a utláčaného sa utlačovateľ darmo dovoláva historickej nadradenosti. Zásada rovnosti mu jasne ukazuje, kde sú hranice jeho slobody a kde sa začína sloboda toho, koho utláča. To, čo sa stalo v Uhorsku, nemohlo sa stať a ani sa nestalo v iných krajinách civilizovanej Európy. Francúzsko má Baskov i Bretóncov. Španielsko Baskov a Kataláncov. No nič také drastické sa v tejto dobe oným národnostiam v tých krajinách neprihodilo.

Preto keď 1. svetovou vojnou prišiel maďarský gróf Apponyi do Spojených štátov amerických na prednáškové turné, Slovenská liga v Amerike nielen vehementne, ale opodstatnene protestovala proti jeho ceste osobitným memorandom a indignačnými zhromaždeniami.

Univerzálne zásady sú teda najväčšou a najmocnejšou oporou Slovákov v boji za národné bytie. V konfrontácii s mocnejšími susedmi, ktorí boli i sú v mocenskej prevahe a používali - i dodnes používajú - sofistickú dialektiku, náš malý slovenský národ ťažko odolával. Avšak národ úzko zrastený so svojou historickou vlasťou v strednej Európe vedel prekonať všetky úklady, osídla, pasce a prekážky, ktoré mu v jeho geopolitickom priestore nastražila história. Ako vedel prežiť maďarský pseudoliberalizmus v Uhorsku a Masarykovu i Benešovu pseudodemokraciu v Československu, prežil aj záplavu oboch totalít, čierneho nacizmu i červeného boľševizmu.

Viera v Boha a v spravodlivosť svojho národného úsilia Slovákom umožnili preniesť sa aj ponad komunistickú a internacionalistickú periódu stredoeurópskych dejín. Táto dvojitá viera vtláča slovenskému politickému mysleniu pečať optimizmu. Slovenky a Slováci sa nezožierajú skepsou pri pohľade na minulosť. Naopak. Oni sa dívajú optimisticky do budúcnosti. A práve viera, kresťanská viera udržala slovenský národ pri živote.

Keď som žil v dobrovoľnom exile, oné skutočnosti som si uvedomoval vari najintenzívnejšie. V exile som prežil väčšiu čiastku svojho aktívneho života a takmer každý boží deň som sa mohol presvedčiť, že viera a optimizmus sú ešte v nás.

Mám v živej pamäti nejednu slovenskú púť či v rakúskom Mariazelli, v nemeckom Reichenau a Ellwangene, vo francúzskom Lourdes, v portugalskej Fatime, vo švajčiarskych Einsiedelne a Mariasteine, v Ríme, v severoamerickom Washingtone, v kanadskom Galte či v argentínskom Lujane. Vždy, keď organista hral pieseň "Ó, Mária bolestivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, oroduj vždy za náš národ u svojho Syna", uvedomil som si tú transcendentálnu silu, tú zmyslami nepozorovateľnú, nepostihnuteľnú, nepoznateľnú nadprirodzenú silu, ktorá nás zachovala pri živote ako národ. Bol to vždy nádherný pohľad a hlboký zážitok. Zvuky tejto chrámovej piesne takrečeno hrmeli ponad vysokou klenbou spomenutých svätýň. I spomenul som si na tradičné púte do Šaštína, Marianky, na Staré Hory, do Levoče, Klokočova a inde a na tú náboženskú vervu, ktorá vyše tisícročie hýbala naším slovenským národom a drží ho pri živote aj dnes.

V čase, keď sa na oltári globalizácie mnohé duchovné hodnoty drobia pod hrozivým zjavom zločinnosti, pornografie a omamných drog, keď sa rodiny rozkladajú, uvedomujem si kladný význam nášho malého národa pre konsolidovaný život v Európe. Koľko pekných rodín, koľko dobre vychovaných synov a dcér predstavuje naše Slovensko. Toto a vysoká pracovitosť našich ľudí je skvelým prínosom Slovákov pre Európsku úniu. Dúfajme, že raz to pochopia aj naše vlády, aj Európska komisia.

27. október 1907 v Černovej nebol "tragickou udalosťou" ani "tragédiou", bola to masakra - padli v nej za obeť bezbranné Slovenky a Slováci, muži, ženy, deti, ľudia, ktorých viedla viera v Boha a viera v spravodlivosť ich slovenského národného presvedčenia.

Na veľkých slovenských dejateľov zvykneme aplikovať známu hymnickú pieseň "Sláva šľachetným" Karola Kuzmányho: "Kto za pravdu horí v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätí, kto nad krivdou biednych slzu vyroní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!"

Nech tieto slová znejú aj pri spomienke na černovských martýrov, ženy a mužov, ktorí padli za právo nášho národa, bohabojných žien a spravodlivých mužov, ktorí milujúc právo, pravdu a slobodu, milovali svoj slovenský národ.

Kiež slovenský parlament prostredníctvom volených zástupcov a naprieč celým politickým spektrom im vzdá hold celého národa prijatím Vyhlásenia Národnej rady Slovenskej republiky k 100. výročiu masakry v Černovej. Bez ich obety by sme dnes neboli ani slobodní, ani samostatní.

Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám - čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne.

Ďakujem. (Potlesk.)