P. Paška, predseda NR SR: Pani poslankyňa Vášáryová do rozpravy.

M. Vášáryová, poslankyňa: Dobré ráno, vážení kolegovia, kolegyne, pán premiér, pán podpredseda vlády, pani ministerka, pán minister, pán predseda parlamentu a vôbec všetci, ktorí ste tu s nami. Veľmi si vážim tých poslancov, ktorí tu sedia a počúvajú. Naozaj. Je hodina, keď začínajú pekári piecť, a tak poďme ešte upiecť pár čerstvých rožkov z informácií, ktoré tu boli spomenuté len okrajovo alebo ktoré neboli spomenuté ešte vôbec a ktoré môžu dokresliť obraz, vlastne prečo tu sedíme. Ak si niekto sťažuje, že je ranná hodina, chcela by som upozorniť, že začiatok schôdze bol o siedmej večer, z nepochopiteľných dôvodov, v demokratickej spoločnosti nepochopiteľných. Takže prosím, aby ste sa nečudovali.

Táto schôdza pre tých, ktorí snáď pochybujú, prečo by sa mala konať, sa koná preto, aby sme tu, kde to v demokratickej krajine aj tak má byť, diskutovali o krokoch a výrokoch predsedu vlády členskej krajiny Európskej únie. O tom, ako vykonáva svoj mandát, aby sme upozornili našich koaličných kolegov a, samozrejme, prostredníctvom médií a nášho priameho prenosu aj našu verejnosť na to, aké môžu byť následky činov pána predsedu a jeho vystúpení. To je povinnosťou opozície a my sme to povinní urobiť aj o štvrtej ráno, keď nás k tomu pán predseda parlamentu donútil.

Máme totiž problém. Problém smerovania Slovenskej republiky pod vedením vlády Roberta Fica. My všetci, ktorí tu sedíme v parlamente, teda v Národnej rade Slovenskej republiky, totiž nesieme zodpovednosť za to, aby sme tu, ako sa to v normálnej demokratickej krajine robí, pomenovali problém a navrhli riešenia. Sme na palube jednej lode, priatelia, ktorú vedie personál na kapitánskom mostíku a ich kapitán podľa kompasu. A mne sa dnes zdá, že sa dáko v poslednom čase vymenili magnetické póly na tomto kompase, a tak namiesto toho, aby sme išli na západ, ako všetci predpokladáme, že ideme, vydali sme sa očividne trochu viac na východ. A že by sme znovu potrebovali povolať na priam kráľovský stolec dákeho nového Svätopluka, aby zase vyhnal tých na východ orientovaných kňazov a propagátorov tretieho Ríma, aby presadil západnú orientáciu, lebo tak to v histórii bolo.

Možno je to aj preto, že dnešné vládne strany vlastne nevedia, kam v európskych štruktúrach majú patriť. Slovenská národná strana nemá partnerov, európski poslanci zo Slovenskej národnej strany sedia osamote, HZDS je to isté a strana SMER má pozastavené členstvo medzi európskymi socialistami. Takže kam patria? Naľavo, niekde s pánom Zapaterom alebo Rasmussenom, ktorí sa bránia obnoviť SMER-u členstvo? Alebo napravo? A s kým si tam budú rozumieť? S Le Penom?

Albert Einstein pred rokmi definoval určitý druh šialenstva, ktorý sa prejavuje vo vede alebo v politike ako robenie tej istej veci stále znovu a znovu s tým, že sa ale očakáva iný výsledok. Ale keď sa robí vec stále tak isto, ten výsledok je ten istý. Má sa teda Slovensko pod vedením pána premiéra Roberta Fica znovu stať "škaredým káčatkom" Európy, ako bolo v rokoch 1995 až 1998?

Opäť tu na tejto pôde v Národnej rade budeme prijímať zákony a rozhodnutia, ktoré sa stávajú predmetom znepokojenia v Bruseli, a spojenci, naši spojenci, ich začínajú veľmi podrobne monitorovať? Viete, čo mi povedal ani nie pred týždňom, pred pár dňami poslanec koaličnej strany, vašej koalície? "Znepokojení veľvyslanci Európskej únie si teraz u nás podávajú kľučky." A prečo si ich podávajú? Čo sa také deje? Mám taký pocit, že treba povedať, že toto všetko tu už raz bolo. V rokoch 1995 - 1998 sme tu mali predsedu vlády, ktorý mal tiež predsa veľké, vysoké preferencie v telefonických anketkách a myslel si, že mu to dáva patent na to, aby si mohol dovoliť všetko. Boli to roky vytrvalých útokov na slobodu slova, slobodu tlače a médií. Presne podľa postulátu, ktorý v roku 1994 sformuloval pán poslanec a istý minister propagandy pána Mečiara Dušan Slobodník, ktorý povedal v roku 1994, a to citujem: "Dostať do rúk elektronické médiá a všetko na Slovensku bude ináč." Koniec citátu. Ukázalo sa však, že takto to nefunguje. A nezafungovalo ani fyzické napádanie a zastrašovanie novinárov a bolo horšie ako dnes.

Ja by som aj pochopila, že politici za Slovenskú národnú stranu a HZDS, ktorí vtedy veľmi verili v neomylnosť svojho šéfa, majú dodnes problém priznať si omyl a ja nie som moralista, ktorý by to z nich chcel vytlačiť. Prekvapuje ma však jedna vec, že na túto dnes pomýlenú cestu obmedzovania slobody slova sa vydali aj bývalí členovia SDĽ a SDSS, ktorí predsa predtým nikdy nemali problém nazvať to, čo sa tu dialo za pána Mečiara, pravým menom. A patrí im za to nesporná vďaka, za ich podiel na návrate Slovenska do rodiny demokratickej Európy.

Ja sa pýtam, ako tu dnes môžu s nami sedieť a tváriť sa, že teraz výsledok skoro takých istých krokov bude iný? Teraz, keď naša zodpovednosť za to, aká je vnútropolitická atmosféra v našej krajine, aké sú prešľapy proti demokratickým pravidlám a medzinárodným dohovorom, sú oveľa viditeľnejšie, ako keď sme neboli v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Rovnako predsa zažívame dnes, a stále sa to stupňuje, výpady proti novinárom, jednotlivým titulom. Na stole nachádzame zákony, za ktoré sa pomaly začíname hanbiť, a hovoríme si, či ich snáď nenapísal niekto v Bielorusku?!

Vladimír Mečiar sa predsa tiež, a ja si to veľmi dobre pamätám, bola som objektom jeho útokov neustále a pamätám si to veľmi dobre, ako sa odmietal stretávať s novinármi, vyhýbal sa možnosti odpovedať na ich otázky. Jeho vláda dokonca zrušila pravidelné informovanie o svojich rokovaniach na tlačových konferenciách. Je pravda, že pán Robert Fico ešte nezrušil tlačovky, ale vyberá si médiá, ktorým bude odpovedať.

Ja sa obávam vyhlásenia a tu citujem premiéra Fica: "Sú veci, o ktorých podľa môjho názoru nie je potrebné informovať ani verejnosť, ani vás." Alebo: "Verejnosť budú vo verejnoprávnych médiách zastupovať ľudia, ktorí budú reprezentovať naše názory." Pre mňa je to, pre mňa človeka, ktorý prežil celé obdobie od roku 1989 až doteraz v službách Slovenskej republiky, pre mňa je to výstrahou, že niekto tu stráca schopnosť vidieť múr na konci cesty, ktorou ideme. Ale my ideme s ním, vážení priatelia!

História samostatného Slovenska nie je dlhá. Môžeme v nej nájsť obdobia dobré aj zlé. Ale uvedomme si, že sa nám darilo hlavne vtedy, keď sme rešpektovali európske pravidlá. A neexperimentovali sme, kam až možno zájsť beztrestne. A keď sme vbehli do tej slepej uličky, stratili sme veľmi veľa času, kým sme sa vrátili na cestu, ktorá niekam vedie. Preto táto mimoriadna schôdza pre mňa je aj na to, aby sme ako opozícia hlasno povedali: pozor páni, o chvíľu môžeme naraziť.

Druhý bod. Doba, ktorú žijeme, sa zvykne nazývať prívlastkom informačná. Zvýrazňuje to význam informácií v živote jednotlivca a spoločnosti, ale aj tú pestrú paletu možností, ktoré dnes máme, ako sa k informáciám dostať. Moderná informačná spoločnosť znamená veľký informačný hluk - rádio, televízia, internet, noviny, časopisy z celého sveta. Na nás moderných občanov je, čo si z nich vyberieme a čo bude pre nás mienkotvorné. My nesieme individuálne zodpovednosť za to, ako si vytvoríme názor, čo bude pre nás určujúce a čomu budeme veriť. Ale máme možnosť výberu. Dnes máme možnosť výberu. Máme slobodu. Tu nie je jedna strana, ktorá nám predžuje správu a vypľula nám tu jedinú, ktorá bola podľa nej výhodná.

Pán Slobodník, vtedajší človek, ktorý sa o tieto veci staral, nebol sám. A dodnes nie je sám, ktorý si myslí, že keď ovládne verejnoprávne médiá, bude určovať verejnú mienku. Spomeňte si, ako Viktor Orbán ovládol maďarskú verejnoprávnu televíziu a čo mu to prinieslo? Nič. Spomeňte si nedávno na Jaroslava Kaczynského, ktorý brutálnym spôsobom vymenil všetky mediálne rady okamžite po tom, ako sa dostal k moci. Čo mu to prinieslo? Prehru vo voľbách.

Spomínané rozhodnutia koaličnej rady našej vlády, koaličnej vlády vedenej pánom Ficom, že do mediálnych rád našich verejnoprávnych médií už budú zvolení len ľudia s tým správnym názorom, je len potvrdením cesty, ktorú sme už raz prešli. Ľudí so správnym názorom predsa nejdeme posúvať do Rady STV prvýkrát. Už pri predchádzajúcich doplňujúcich voľbách boli do Rady STV zvolení ľudia len s tým jediným správnym názorom. A ani tento správny, takzvane "správny názor" nás neochránil, ako aj vládu Slovenskej republiky pred obrovským omylom pri výbere generálneho riaditeľa našej verejnoprávnej televízie, za ktorú verejnosť zaplatila a ešte zaplatí niekoľko desiatok miliónov korún.

Poslušné beznázorové zdvihnutie rúk aj tu v parlamente za politicky určeného kandidáta sa vracia totižto po určitom čase ako bumerang a vo verejnoprávnych médiách sa vracia najrýchlejšie. Pozrite si situáciu v Maďarsku, pozrite si situáciu v Poľsku. Výsledky ročného pôsobenia generálneho riaditeľa Hrehu sú hrozivé. Sekera, ktorú v Mlynskej doline opäť hlboko zaťali, je totiž len menšou časťou škody, ktorú napáchali. To sa dá zaplatiť. Horší je súčasný stav verejnoprávnej televízie, ktorá sa dostala pod jeho vedením do profesionálneho a morálneho rozkladu. V čase, keď komerčná televízia, jedna z komerčných televízií naplno ovládla spravodajský priestor, ktorý je v každej normálnej európskej demokratickej krajine doménou verejnoprávnej televízie, preto si ju tí občania platia, naša verejnoprávna televízia nie je schopná dnes ani reagovať. Viete, koľko má sledovanosť v týchto dňoch spravodajstvo v prime time verejnoprávna televízia Slovenskej republiky? 5,1 %! 5,1 % a kto je za to zodpovedný? Tí, čo určili, že tam bude dominovať v správny radách jeden správny názor. A to ideme na najbližšej schôdzi my všetci, koľkí tu sedíme, prijímať zákon, teda zákona, no, znôšku, ktorým prinútime všetkých ľudí na Slovensku, aby platili za službu takéhoto verejnoprávneho média bez ohľadu na to, že o spravodajstvo tohto média nemá záujem ani každý desiaty Slovák. A podobne je to s ďalšími programovými službami.

Slovenská televízia s manažmentom, ktorý bol delegovaný za tejto vlády do Mlynskej doliny z rôznych záujmových skupín, prehráva dokonca aj zápas o svoju dlhoročnú pozíciu dvojky na trhu v najsledovanejšom čase. A čo robí Rada STV, v ktorej prevažujú už tí so správnymi názormi? Zasadá a schvaľuje rozpočty s deficitmi, priamymi, ale aj nepriznanými, ale to všetko prvýkrát počas fungovania Slovenskej republiky na neverejnom zasadaní. Veď ako povedal pán predseda vlády, citujem, "sú veci, o ktorých podľa môjho názoru nie je potrebné informovať ani verejnosť, ani vás", tým myslel médiá.

Takže o použití 2,5 mld. peňazí z verejných zdrojov, z toho 1,7 mld. z koncesionárskych poplatkov, sa rokovalo s vylúčením verejnosti, opakujem, prvýkrát za existencie Slovenskej republiky. A Rada STV poslušne čaká, kedy ju v apríli doplnia piati ďalší poslušní ľudia s výnimočne správnymi názormi.

Odôvodnením útokov na demokraciu, slobodu slova a médiá je v autokratických pomeroch vždy snaha ochrániť bezbranných občanov pred neobjektívnymi médiami. Veľmi ušľachtilý zámer. Naráža však na jeden zásadný problém. V modernej demokratickej spoločnosti, ďaleko od komunistickej doktríny, ale i romantických predstáv o panovníkoch, ktorí majú jediný správny názor, si nikto na základe preferencií vo voľbách nemôže nárokovať na to, že jeho názor je jediný správny. Médiá sú len prostredníkom na ceste prenosu informácií. To volanie po tom, aby všetky informovali rovnako a pravdivo o všetkých krokoch vlády, pripomína časy, keď tu boli médiá, ako by ich jedna mater mala. Iste, médiá ovplyvňujú pohľady občanov na skutočnosť a svet, ale sloboda, sloboda a diverzifikovanosť médií so sebou prináša možnosť, že sa môžu občania dozvedieť informácie z rôznych zdrojov. Moderná spoločnosť vyriešila problém tvorenia pravdy a správneho názoru jediným možným spôsobom. Každý z nás má pred sebou sieť slobodných médií a každý z nás si môže vybrať, čomu bude veriť.

Ciest, ako dosiahnuť, aby médiá informovali len o jednej pravde, je viacero. Pozrime sa na východ od nás. Prezident Putin ovládol štátne médiá a zatvoril a zakázal väčšinu súkromných. Novinári, ktorí boli príliš slobodní, zahynuli guľkami neznámych kriminálnikov a ostatní sa dostatočne zľakli. Mne sa však zdá, že Ruská federácia sa vydáva na cestu k autoritárskemu režimu. Pozrime sa na susedné Poľsko. Jaroslav Kaczynski hneď po nástupe nechal zmeniť zákon, ktorý mu umožnil dosadiť výlučne svojich nominantov do správnych rád, do televíznej rady a používal televíziu, verejnoprávnu televíziu ako hlásnu trúbu aj počas volebnej kampane. Nechal pripraviť diskreditačné materiály na priaznivcov Občianskej platformy a snažil sa využiť lustračné materiály na zastrašovanie novinárov. A predsa nezvíťazil. Nezvíťazil. Potvrdilo sa, že ovládnutie verejnoprávnych médií a zastrašovanie novinárov nemusí byť zárukou večného volebného víťazstva. Zaujímavé je aj to, a mne sa zdá to zaujímavé, to povedať dnes o pol piatej ráno, že Kaczynského vláda urobila presne tie isté kroky ako Ficova vláda na Slovensku, a pritom jedna sa deklarovala ako super pravicová a jedna sa deklaruje ako socialistická. Kaczynski zastavil privatizáciu v mene obrany národného bohatstva, obsadil dostupné úrady svojimi ľuďmi so správnymi názormi a rozdelil poľský národ na skutočných a európskych zradcov - všetko v mene pravice. A tu sa to deje všetko v mene ľavice.

My sme už ale, dúfam, že my sme už za tou etapou hľadania alternatívnych ciest, ktoré vedú aj pri najlepších úmysloch nikam. Nezabúdajme, že občania Slovenskej republiky v referende rozhodli o tom, že sme sa stali členmi Európskej únie. My teda máme európske pravidlá a držme sa ich. Pozrime si, čo hovorí o slobode médií európske právo. Len kúsok. "Sloboda prejavu stanovená v ods. 1, pokrývajúc slobodu názoru a informácií, je jedným zo základov demokratickej spoločnosti. Je vnímaná v širšom zmysle, vzťahujúca sa na všetky informácie a myšlienky vo vzťahu k pluralizmu a demokracie. Interferencia zo strany verejných orgánov je odôvodnená len v prípade ochrany práv a slobôd iných a práva a poriadku, napríklad zásad myšlienok podnecujúcich rasovú nenávisť. Tak ako sloboda rozširovať informácie a myšlienky, sloboda vyjadrovania je nevyhnutným dôslednom slobody myslenia, svedomia a náboženstva."

Chce tieto práva náš predseda vlády Robert Fico meniť v rámci celej Únie? Má silu na takúto zmenu, aby prijali, aby Európska únia prijala jeho pravidlá a opustila svoje? A vieme, že nemá. A preto si myslím, že je lepšie nepokúšať osud a spoľahnúť sa na európske štandardy. Ale nielen tak formálne, ako to mnohokrát objavujeme v novom tlačovom zákone, ktorý nám leží na stoloch a ktorý pripravil pán Maďarič. Tvrdenie, že aj iné európske štáty majú právo na odpoveď zakotvené vo svojom zákonodarstve, je síce pravdivé, ale jeho tvrdenie má pre nás tu teraz asi taký význam ako zápas medzi futbalistami v Európe a v Amerike. Jedni budú do lopty prevažne kopať a druhí budú ňou prevažne hádzať. Podstata sa totiž skrýva v pravidlách a tradíciách, a nie v tom, či sa to rovnako nazýva. Právo na odpoveď u našich susedov v Európe znamená niečo aj iné aj preto, a to je myslím najdôležitejšie, lebo ciele európskych zákonodarcov pri prijímaní tých zákonov boli úplne iné, ako sú ciele tejto vlády pri prijímaní tlačového zákona. Naša ústava, ústava demokratického štátu, nám zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie. Naša ústava nehovorí nič o pravde, nič o správnom názore. Nie. Ona nám zaručuje len slobodu. A hodnota demokracie a slobody je viac ako pocit krivdy jedného politika.

A bod tretí a posledný. V demokracii víťazi slobodných a demokratických volieb bez problémov a protestov - pozrime si, čo sa deje po voľbách v Keni - preberajú moc, ale prebratím moci preberajú zodpovednosť za ďalší vývoj krajiny. Moc je totiž pre demokraticky zmýšľajúcich politikov len prostriedkom pri napĺňaní tejto zodpovednosti. Je to teda úplne inak, ako povedal Robert Fico, že vládnutie a politika je o moci. Lebo ak je moc bez pocitu zodpovednosti pred druhými, je to uplatňovanie moci bez diskusií, bez hľadania reálnych a kompromisných riešení so snahou neustále hádzať zodpovednosť na tých druhých. A toho sme svedkami dnes tu a denne.

Kto je zodpovedný za to, že do vedúcich pozícií vo verejnoprávnych médiách s možnosťou vplývať na ich budúcnosť, v tomto prípade Slovenskej televízie, sa dostávajú ľudia, ktorých rozhodujúcou kvalifikáciou je stranícka príslušnosť alebo sofistikovaná podoba toho "správneho názoru". Do úvahy sa dokonca neberie ani to, že mnohí z týchto ľudí pracujú pre konkurenčné médiá tiež. Aj na rokovaní Rady STV o rozpočte, z ktorého vyhnali novinárov, našich asistentov a verejnosť, ostali sedieť ľudia z iných médií. Takže dôvodom utajenia rokovania nebolo to, aby sa konkurencia nedozvedela o úžasných programových koncepciách, ktoré vytrhnú Slovenskú televíziu z problémov, ale aby sa o míňaní peňazí občanov nedozvedela verejnosť. Politická príslušnosť je, skrátka, vo verejnoprávnych médiách to, čo je dnes opäť "in".

Ale príslušnosť poslušných, ktorí bez váhania a bez rozmýšľania zdvihnú ruky za všetko, nevyváži prítomnosť ľudí tvorivých, ktorí majú svoj názor. A uvediem znovu dva najčerstvejšie príklady zo Slovenskej televízie. Slovenská televízia vyrobila pod vedením politicky dosadeného riaditeľa Hrehu sekeru štvrť miliardy. Aspoň to teraz tak vyzerá, možno je to ešte viac. Druhá verejnoprávna inštitúcia Slovenský rozhlas sa snaží o vyrovnané hospodárenie a po tom, čo si konečne štát splnil svoju zákonnú povinnosť, má vyrovnané hospodárenie. Samozrejme, okrem starého dlhu voči Rádiokomunikáciám, ale to je iný problém. Aký je teda dôvod neustálych útokov vládnych poslancov, vládnej reprezentácie na vedenie Slovenského rozhlasu, keď tí hospodária vyrovnane? Nie je to len politický útok? Nie je naša a kto nie je s nami, ten je proti nám? Ale, páni, toto heslo som počula ako štvorročná, keď sme museli pochodovať alebo sme sa dívali na pochody v 50. rokoch v Banskej Štiavnici. Spievali ľudia, "kto nie je s nami, ide proti nám" - ale to nie je demokracia.

Čomu teda tá obrovská energia, ktorú vládna koalícia venuje médiám, to kazenie práva a podsúvanie nezmyselných a zlých návrhov, ktoré budú ďalej deformovať mediálny priestor, slúži? Je to obmedzenie možností občanov rozhodovať sa zodpovedne na základe širokej palety informácií a snaha aj vyhnúť sa tomu, aby po čase občania povolali k zodpovednosti tých, pre ktorých je politika len o moci. A preto som presvedčená, že čím skôr sa vrátime z tejto slepej, úplne neeurópskej cesty a pre Slovensko škodlivej uličky, tým kratší bude stratený čas, ktorý budeme musieť venovať na návrat. Sloboda ako jedna z najvyšších hodnôt súvisí jasne s cieľom, ktorý si slovenská spoločnosť vytýčila v roku 1989.

A teraz mi dovoľte celkom netradične trošku súkromné vybavenie si účtov, prepáčte mi, ale myslím si, že už dozrel čas naň. Ja som sa tiež mimoriadne bavila, keď pri príležitosti útokov mladej generácie SMER-u sa najvyšší vládni predstavitelia, ktorí sedeli tu, náramne bavili, dokonca sa bavili ako takí tínedžeri, takí uličníci. A bolo rozkošné sledovať, ako si pán poslanec Podmanický a potom aj pán poslanec Madej za tieto útoky prišli pre cukrík. (Smiech v sále a potlesk.) Dobre som to povedal, však? A dostali cukrík. Aj poškrabkali ich ako takých verných psíčkov. Veľmi som sa na tom zabávala. A preto mám dve poznámky.

Pre mladých členov SMER-u, možno ma nepoznajú a nevedia, kto som, v poriadku. Páni, ak si myslíte, že ma vaše milé, rozkošné, tínedžerské útoky vyhodia z miery, no to ste teda na veľkom omyle! Viete, ja som dcéra profesora, ktorý bol neustále kontrolovaný eštebákmi. Ja som človek, ktorého v sedemdesiatom treťom vyhodili z divadla. Ja som manželka človeka, ktorého neustále prenasledovali. Na mňa útočil Biľak a Mečiar, Dušan Slobodník - a to boli nebezpeční ľudia. Vašich útokov, na tom sa môžem tak akurát zasmiať, viete, ja som od 16 rokov slávny človek a takíto malí chlapčekovia s komplexami si na mne zvyšovali svoje sebavedomie, no, to boli mraky takýchto chlapčekov! Môžete to naďalej robiť, ja vám dávam na to povolenie, keď vás to tak baví. (Potlesk.)

Ale ešte jedna vec. A to sa týka pána poslanca Podmanického, lebo to nebola len taká tínedžerská záležitosť zakomplexovaného chlapca. On totižto klamal! A ja si myslím, že v zákonodarnom zbore musíme jednu vec zásadne potierať a to je klamstvo. On ma citoval, že som niečo povedala. Ja som to nikdy nepovedala. Ja som síce Antichartu nepodpísala, ale nie preto, že som hrdina, ale preto, že som bola v Rimavskej Sobote a točila som operu, jednu slovenskú, krásnu, Suchoňovu. A pán Podmanický sa rozohnil a klamal o mne. Tu sa to dá totižto krásne overiť. Tu je zapísané všetko, čo hovoríme do mikrofónu. Takže pán Podmanický si nájde zápis, kde som ja povedala tú vetu, ktorú povedal, my to budeme mať teraz v zápise.

Ale ja mám jednu dilemu. Takíto nedospelí chlapčekovia, ktorí sa potrebujú odreagovať na žene, lebo na muža by nesiahli, tam sa boja, že by dostali, sa nevedia ospravedlniť. Pomôžete mi, aby sme naučili pána Podmanického sa mi potom ospravedlniť?

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem veľmi pekne. S faktickou poznámkou pán poslanec Podmanický. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Podmanický.

J. Podmanický, poslanec: Vážená pani zaslúžilá umelkyňa Slovenskej socialistickej republiky, chcem sa vám ospravedlniť za to, že som vás citoval, ako ste pri poslednom rokovaní o tejto otázke, o problematike podpísania Anticharty vašou osobou, ako ste povedali, že bol to ten zlý komunistický režim, ktorý nútil československých umelcov do toho, aby podpisovali takéto dokumenty, pretože bola ohrozená ich kariéra. Pani poslankyňa, takto ste to povedali, ja vás necitujem teraz presne, lebo nemám ten záznam, ale parafrázujem vás, a nech sa páči, ten záznam si môžeme nájsť a môžeme ho ponúknuť aj médiám. Takže ospravedlňujem sa vám, že som to vôbec povedal a že som si dovolil pripomenúť.

Viete, ešte jedna vec mi teraz napadla. Za bývalého režimu bolo množstvo ľudí, ktorí vykonávali svoju prácu poctivo. Voči týmto ľuďom ja nemám absolútne nič. Ale nemáte absolútne, vy ako osoba nemáte žiadne morálne právo na to, aby ste vy nás hodnotili, čo máme a čo nemáme robiť, pretože vy sama ste vtedy morálne zlyhali. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Treba sa prihlásiť, ale vidím, pani poslankyňa, s reakciou na faktickú poznámku. Zapnite mikrofón pani poslankyni Vášáryovej.

M. Vášáryová, poslankyňa: Áno, už mám, už mám, pán predsedajúci, budem veľmi krátka. Ja by som sa len chcela pána poslanca spýtať, koľko mal rokov v bývalom režime? Veď on vôbec nevie, o čom hovorí, priatelia!

M. Číž, podpredseda NR SR: Dobre, ďakujem. Ako posledný písomne prihlásený v rozprave vystúpi pán poslanec Alexander Slafkovský, má slovo.

A. Slafkovský, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, dovoľte mi pár slovami prispieť aj mojou troškou do mlyna, ktorá, budem sa snažiť, aby bola čo najkratšia, pretože po pani Magde je ťažko upútať pozornosť rovnakým spôsobom, ako to ona urobila. Ale mňa v posledných dňoch veľmi upútala situácia, všetci to viete, v zdravotníctve, svojím spôsobom je mojím hobby, som lekár a čas mi dovolil troška sa venovať aj naspäť zdravotníctvu v poslednom čase, ale navyše aj byť tento týždeň pacientom a absolvovať jednu menšiu operáciu, ktorá nie je veľmi príjemná a má svoje úskalia, a mal som viacej času rozmýšľať o tom, ako to v dnešnom zdravotníctve u nás beží.

Ak som sa prihlásil do tejto debaty dnes a tu, tak by to možno stačilo povedať jednou vetou, že naše zdravotníctvo sa riadene rúti do katastrofy a túto katastrofu má na svedomí súčasná vláda na čele s premiérom Ficom a ministrom zdravotníctva. Už sme to tu hovorili niekoľkokrát, ja to tu nebudem znova opakovať. Ale ak sme v takom štádiu, že je absolútny nedostatok lekárov, ktorí sú ochotní sa venovať pacientom, ak máme viac ako 50 nemocníc, ktoré nie sú zazmluvnené, a na druhej strane máme 34 ústavov, z toho je asi 16 nemocníc, ktoré sú pod, ktoré majú, s ktorými majú poisťovne povinnosť podpísať zmluvu, tak máme zdravotníctvo v absolútne rozštiepenom stave. Je tu časť zdravotníctva, ktorá by sa mala riadiť trhovými zásadami, a druhá, na ktorú sa bude vzťahovať svojím spôsobom bývalý spôsob hospodárenia v socialistickej forme. Toto nemôže mať normálne východisko. Tu nemocnice, bývalé okresné nemocnice, ktoré sa nestali vyvolenými fakultnými nemocnicami, sú v absolútnej neistote vrátane všetkého personálu a ich dodávateľov.

Sťažujeme sa na poisťovne, ale čo urobila vláda smerom k poisťovniam? Namiesto toho, aby riešila to, čo je v každom poistnom systéme normálne, že ten, kto má možnosť poistné vyrubovať, nesie aj zodpovednosť za svojho poistenca, nesie aj svoje riziko, ale tu len jednoducho sa povedalo, že zakazujeme zisk, ale keď boli na 80 % už pripravené v našom systéme zdravotníctva zdravotnícke štandardy, ktoré by umožnili zadefinovať to, čo je naviazané na základné poistenie, a to, čo bude nadštandard, to už je za pripoistenie, tam môže byť voľná súťaž a záležitosť týkajúca sa zisku, o tom sa prestalo hovoriť. Týmto smerom nejdeme, čiže zdravotníctvo je v takej situácii, ktorá je pre našich obyvateľov a našich voličov absolútne neprijateľná a k tomu nemám viacej slov.

Druhý dôvod, ktorý ma priviedol sem, je z iného koša a je to situácia, ktorá sa dotýka pobrežných porastov Liptovskej Mary, ktoré tvoria zhruba 100 hektárov pozemkov na slnečnej strane, to znamená severný okraj Liptovskej Mary, pozemky, ktoré boli vyvlastnené pôvodným majiteľom pri výstavbe vodného diela a nachádzajú sa nad čiarou maximálneho vzdutia hladiny, je to taký pobrežný pás, ktorý má rôznu šírku od 5 do 50 metrov. A na katastri v Liptovskom Mikuláši dnes leží žiadosť, ktorá nebola zaevidovaná kvôli formálnym nedostatkom, kde 40 hektárov z týchto pozemkov má byť zamenených so štátnymi lesami Banská Bystrica za lesy v Klenovci.

Túto zámenu, ktorá je nachystaná aj na ten zvyšok do 100 hektárov, považujem za ešte väčšie zlodejstvo, tak ako ste to vy sami popísali, aké sa spáchalo vo Veľkom Slavkove. Pretože ten, kto získa týchto 5 až 50 metrov, zhruba 20 kilometrov pobrežia Liptovskej Mary, bude absolútne ovládať cenu všetkých pozemkov v okolí a všetkých ostatných občanov, majiteľov pôdy, nehnuteľností a tak ďalej, bude vydierať touto možnosťou. Takáto zámena sa udiala so súhlasom ministerstva pôdohospodárstva, nikto iný to podpísať nemôže.

Preto žiadam z tohto miesta, aby ministerstvo pôdohospodárstva zasiahlo a zastavilo odvkladovanie týchto pozemkov, pretože tu sa chystá ešte väčšia krivda, ako bola urobená pod Slavkovom, a tento ochranný pás lesa ponechať vo vlastníctve štátnych lesov tak, aby to slúžilo svojmu účelu, nie na to, aby niekto mohol vydierať ostatných majiteľov lesov, pardon, aby mohol vydierať ostatných majiteľov pozemkov.

Toto sú moje dôvody, kvôli ktorým som presvedčený, že vláda pána premiéra Fica nezvláda situáciu a nemá ďalej v tejto krajine vládnuť.

Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, kolegovia, v rozprave vystúpili všetci, ktorí sa do rozpravy prihlásili písomne. Teraz dávam možnosť a pýtam sa, kto sa do rozpravy hlási ústne? Nech sa páči, prosím. Ak dobre vidím, do rozpravy sa hlási pán poslanec Lipšic, Mikloš. Ak iný nie, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy.

A odovzdávam slovo pánovi poslancovi Lipšicovi.

D. Lipšic, poslanec: Vážený pán predseda, milé kolegyne, vážení kolegovia, o chvíľu začne svitať, možno by bol čas prerušiť rokovanie parlamentu, ako sa blížime k denným hodinám, a že by sme znovu začali večer okolo desiatej, jedenástej. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

P. Paška, predseda NR SR: Nie je to procedurálny návrh, pán Lipšic? (Reakcie z pléna.)

D. Lipšic, poslanec: Pán predseda, myslím, že vy nepotrebujete návrhy, vy konáte z vlastnej iniciatívy a konáte spôsobom, ktorý je prejavom vašej slabosti, vašej malosti a zbabelosti. Pán predseda, často nás poučujete o rokovacom poriadku. Minulá schôdza, ktorá bola o odvolávaní predsedu vlády, ktorá veľmi rýchlo skončila, začala vaším porušovaním rokovacieho poriadku. A to nie je môj výklad. Vaším porušovaním vášho výkladu rokovacieho poriadku. Možno si spomeniete, keď vznikol pred pár mesiacmi problém, či je možné, ak vystúpi predseda alebo podpredseda parlamentu mimo rozpravy, na neho reagovať faktickými poznámkami. Vtedy vládna koalícia aj v našom výbore prelomila odpor opozície a odhlasovala, že nie je možné reagovať faktickými poznámkami.

Napriek tomu v decembri po tom, ako vystúpil na úvod schôdze pán podpredseda Hort, keď ste upozornili pred jeho vystúpením, že nepripustíte faktické poznámky, a keď ste následne uvideli, že poslanci opozície odchádzajú, tak ste faktické poznámky poslancov vládnej koalície, samozrejme, pripustili. Pán predseda, už nám nehovorte o rokovacom poriadku, to je pomerne veľká hanba.

Pán predseda, na poslaneckom grémiu rozprávate, keď poslanci opozície žiadali, aby bol prítomný pri odvolávaní, ako sa patrí na chlapa, predseda vlády, že vy nemáte možnosť ho prinútiť tu byť, nemáte sa o čo oprieť a potom ho tu posielate preč, pred nami všetkými, keď náhodou sú zapnuté mikrofóny: "Choď, choď." Pán predseda, dehonestujete celý parlament. (Reakcie z pléna.) Poviem, poviem prečo, buďte ticho.

Poviem, prečo si myslím, že návrh na odvolanie predsedu vlády je dôvodný, ale poviem, aj prečo si myslím, že v niečom predseda vlády má asi pravdu. Myslím si, že dôvod, pre ktorý jeho v súčasnosti najväčším cieľom sú médiá, je pomerne prostý. Ten dôvod spočíva v tom, že vláda a na jej čele predseda vlády nerobí žiadne vecné kroky, žiadne vecné zmeny, on len ich predstiera. Predstiera, že niečo robí a v tej komunikácii sa mu, musím povedať, darí. Budem konkrétny.

Pred rokom a pol predstieral, že rieši ceny benzínu. Ceny benzínu sú ale dnes vyššie, ako boli v čase volieb. Pred rokom a pol, pred polrokom predstieral a predstiera dodnes, že rieši ceny potravín, ale ceny potravín sú vyššie, ako boli pred voľbami. V posledných 2-3 rokoch sa ceny potravín nezvyšovali. Za vašej vlády sa ceny potravín začínajú zvyšovať. Pred rokom a pol predstieral pán predseda vlády, že rieši ceny liekov, ale ceny liekov sa zvyšujú. Pán premiér, a v tom je dobrý, naozaj vie predstierať, že rieši problémy, ktoré trápia obyčajných ľudí, ale on ich vôbec nerieši. Práve naopak, svojimi niektorými krokmi tie problémy ešte zhoršuje. Najnovšie predstiera, že rieši problém stavby diaľnic, a dokonca aj prijal zákon tento parlament, ktorý umožňuje stavať aj na cudzích pozemkoch. Ale za rok a pol tejto vlády, a o chvíľku budeme v polovici volebného obdobia, táto vládna koalícia nezačala stavať ani jeden meter diaľnic. Pán premiér len predstiera, že rieši problém diaľnic. Ako právnik musí vedieť, že zákon, ktorý tu bol prijatý, je v úplnom rozpore s tým, čo hovorí naša ústava, v rozpore s vlastníckym právom a spolieha sa na to, jednak že sa to týka pomerne malého počtu ľudí a že väčšina je za diaľnice, a teda možno pošliapať aj práva tej malej skupinky, a spolieha sa možno aj na to, že veď keď to Ústavný súd zruší, tak bude mať aspoň nejakú výhovorku. Bude môcť povedať, snažil som sa, ale nedalo sa. Znovu bude predstierať, že sa snažil o reálne riešenie.

Prejdem k druhej oblasti. Pred rokom a pol, keď sa schvaľoval vládny program, tak som z tohto miesta povedal, že vládny program v oblasti boja proti zločinu je "mafia-friendly". Rok a pol to potvrdil. Minulý rok v lete som bol na dovolenke v Smižanoch. Býval som v jednom penzióne, a keď som odchádzal, tak mi majitelia, manželský pár, majitelia tohto penziónu, povedali, že v posledných štyroch rokoch skončili v ich malom mestečku v Smižanoch výpalníci a teraz sa výpalníci začínajú vracať. Organizovaný zločin sa začína vracať. Z našich väzníc sú prepúšťaní nebezpeční zločinci a recidivisti. A vláda pripravuje návrhy zákonov, ktoré zmierňujú postih pre násilný zločin, pre recidivistov, ktoré sťažujú podmienky odhaľovania organizovaného zločinu a korupcie. Ak som pred rokom a pol tvrdil, že vládny program je "mafia-friendly", tak aj výkon tohto programu je zatiaľ "mafia-friendly".

A úplne na záver. S pánom predsedom vlády sme v tejto Národnej rade v minulom období spoločne presadili zákon o preukazovaní pôvodu majetku. A preto zopakujem výzvu, ktorú som povedal pred pár mesiacmi. Transparentnosť majetkových pomerov ústavných činiteľov je dôležitá a bola dôležitá aj pre neho možno ešte pred nejakou dobou, možno pred rokom a pol. Ja som ho vyzval, aj keď je to len výzva poslanca zo zadných radov opozície, aby sme spoločne zdokumentovali konkrétnymi dokumentami, ako sme prišli k nehnuteľnostiam. Konkrétne dokumenty sú zmluvy, zmluvy o hypotekárnej pôžičke, o úvere, proste všetky dokumenty, daňové priznania, ktoré dokumentujú legálnosť príjmov, z ktorých bola nejaká nehnuteľnosť nadobudnutá. Pán premiér na to reaguje, že on to zdokumentovať nemusí,. pretože to nie je jeho nehnuteľnosť, ale je to nehnuteľnosť jeho mamičky. Možno, ale len slušnosť opozície nám zabraňuje, aby sme sa pýtali, aký je skutočný účel tejto nehnuteľnosti.

Pán predseda vlády, vy ste v tomto parlamente neodpovedali na otázky, ktoré vzbudzujú vážne podozrenie z netransparentnosti, klientelizmu a korupcie. Návrh na vaše odvolanie je preto plne dôvodný.

Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ako posledný v rozprave - pán poslanec Mikloš. Nech sa páči, máte slovo, pán poslanec.

I. Mikloš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Prihlásil som sa do rozpravy aj ústne po tom, ako som vystúpil ako písomne prihlásený. Nechcem vás zdržiavať, pretože považujem za hanbu slovenského parlamentu, predovšetkým za hanbu predsedu parlamentu, že rokujeme o piatej hodine ráno, ale prihlásil som sa preto, prihlásil som sa v nádeji, že možno, keď predseda vlády zbabelo odignoroval väčšinu vystúpení, ktoré tu boli prednesené, vrátane môjho vystúpenia, prihlásil som sa v nádeji, že možno tu teraz sedieť bude. Keďže nesedí, tak len krátko zopakujem verejnú výzvu, ktorú som mu dal.

Tá verejná výzva spočíva v tom, že ho vyzývam, aby povedal, koľko a akým spôsobom zaplatil za nehnuteľnosti a rekonštrukcie nehnuteľností, ktoré má, vrátane bytu. Akým spôsobom, teda či prevodom z účtu, z ktorého účtu, koľko, či tým, že si zobral hypotekárny úver, alebo tým, že si zobral stavebné sporenie, alebo či nezaplatil nič, alebo či priniesol tie peniaze v igelitke.

Zároveň ho verejne vyzývam, aby zdokumentoval a aby vysvetlil, čím bol daný rozdiel medzi skutočnou trhovou hodnotou vinice, ktorú v tom čase kupoval, a cenou, za ktorú ju kúpil. Akými minulými či budúcimi protihodnotami alebo akými inými neoficiálnymi platbami, ako to on zdokumentoval, že v takýchto prípadoch to chodí.

A po tretie mu dávam verejnú výzvu, kde sa pripájam k výzve pána poslanca Lipšica, ale aj k predchádzajúcej výzve v minulosti prednesenej pánom poslancom Dzurindom, aby sme zdokumentovali spoločne každý všetky nielen nehnuteľnosti, ale aj náklady na rekonštrukciu týchto nehnuteľností spolu s daňovými priznaniami a spolu so zdrojmi nadobudnutia prostriedkov na tieto účely.

Som pripravený to urobiť a dopredu hovorím, že tak urobím aj v prípade, ak Robert Fico tak neurobí. Myslím si, že to, ako toporne sa snaží zahrať to do autu, svedčí o tom, že nemá čisté svedomie. Ak má, tak očakávam, že v krátkom čase prijme túto našu spoločnú výzvu.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Mikloš bol posledný, ktorý vystúpil v rozprave. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pýtam sa, pán navrhovateľ, chcete sa vyjadriť? Nech sa páči, máte slovo.

M. Dzurinda, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Dámy a páni, panie poslankyne, páni poslanci, myslím, že rozprava naplno preukázala dve zásadné skutočnosti.

Po prvé. Dôvody, kvôli ktorým skupina poslancov navrhuje vysloviť predsedovi vlády Robertovi Ficovi nedôveru, sú absolútne opodstatnené. Tá rozprava bola dobrá, pretože nám dala možnosť argumentovať a presvedčiť sa, ako s touto argumentáciou naloží vládna moc, predovšetkým predseda vlády. Dovoľte mi teda krátko zhrnúť, prečo si dovolím tvrdiť, že rozprava ukázala, preukázala nedôveryhodnosť pána Fica ako tretieho najvyššieho ústavného činiteľa.

Tým prvým dôvodom naozaj tak, ako uvádzame aj v dôvodovej správe, je temné a nevysvetlené počínanie predsedu vlády v súvislosti so škandálnymi zmluvami predovšetkým v súvislosti s Veľkým Slavkovom. Viacerí z nás sme sa ho pýtali - a nie je pravdou, že nám odpovedal, pravdou je, že nám neodpovedal a nevysvetlil -, ako je možné, že keď boli vládou vymenované aj riadiaci, aj kontrolný orgán pozemkového fondu 24. januára, ako je možné, že sa ujali svojej funkcie až 16. mája? Ako je možné, že celých ďalších 5 mesiacov napriek tomu, že už fungovali v plnej zostave, vláda sa škandálmi, na ktoré sme upozorňovali od júna, nijako nezaoberala? Som presvedčený, že rozprava naplno ukázala, že dôvodom boli vnútorné ťahanice medzi politickými stranami vládnej koalície, ktorá koľko, akú časť alebo aký objem, rozsah, rozlohu pozemkov dokáže pre seba uchmatnúť. Rovnako predseda vlády nebol schopný odôvodniť, prečo nekonal voči ministrovi pôdohospodárstva, keď ľudia v správnej rade, kde SMER mal evidentnú väčšinu, nedostali svoje dekréty bezprostredne po tom, čo boli do správnej rady, ale aj dozornej rady vymenovaní? Opakujem, vysvetlenie je jediné. Nemohol si to dovoliť predseda vlády, pretože mal na pozemkoch rovnaké záujmy ako skupiny blízke Hnutiu za demokratické Slovensko. Za rovnaký škandál považujem aj to, že jeden z ľudí, ktorý bol nominovaný za SMER, je dnes vlastne jediným človekom, ktorý má právo zastupovať Slovenský pozemkový fond ako štatutárny zástupca.

Teda zopakujem a poviem ešte raz, skutočnosti, ktoré boli známe pred naším prvým návrhom na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády 5. decembra, ale aj ďalšie skutočnosti, ktoré sa vlastne dennodenne objavujú na verejnosti, sú tým hlavným dôvodom, pre ktoré predseda vlády podľa nás dôveru stratil.

Druhým dôvodom - a opäť to, myslím, rozprava ukázala naplno - je netransparentné a nevysvetlené pozadie nadobudnutia niektorých nehnuteľností pre seba alebo neskôr aj pre člena svojej rodiny. Pán predseda vlády viackrát povedal, že zmienený byt nadobudol so svojím bratom. Vieme, že konečný vlastník na papieri nadobudol túto nehnuteľnosť spôsobom nie veľmi obvyklým a transparentným - prevodom práv a povinností. Toto je transparentný spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti? Ja to považujem za výsmech, za výsmech slušnosti a transparentnosti, keď predseda vlády vyhlásil, že sa finančne spolupodieľal na tejto nehnuteľnosti a dodnes namiesto toho, aby vysvetlil, aby povedal konkrétne čísla, aby nám povedal, odkiaľ a akým spôsobom spolufinancoval túto nehnuteľnosť, sa vlastne vyhráža, zahmlieva a žongluje namiesto toho, aby dávno veľmi jasne a transparentne nám celú situáciu vysvetlil. Považujem jeho argumentáciu za výsmech slušnosti a transparentnosti tak v súvislosti s týmto bytom, ako aj s osemárovým pozemkom, ktorý nadobudol rovnako za neprehľadných okolností.

Je to normálne sa tváriť, že v Bratislave v roku 2002 sa dal takýto pozemok kúpiť za 37-tisíc Sk? Je normálne sa tváriť, že takýto pozemok nadobudol a mohol nadobudnúť a môže nadobudnúť ktorýkoľvek radový občan tejto krajiny? Myslím si, že pomerne bezostyšne sa predseda vlády vysmieva občanom tohto štátu, keď s úsmevom rozpráva, ako bude okopávať korene na tomto pozemku. To by bola naozaj neobyčajne luxusná vinica, najluxusnejšia vinica nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe, pretože vieme, samozrejme, že dnes ide o stavebný pozemok.

Teda tak ako nám nevysvetlil, prečo Slovenský pozemkový fond konal tak, ako konal, a kto nesie zodpovednosť za to, že dnes je nefunkčný, rovnako nám nezodpovedal, ani sa o to nepokúsil, druhú, zásadnú a najvážnejšiu vec, ktorú považujeme za kľúčovú pri posudzovaní jeho dôveryhodnosti.

No a napokon aj dnes, namiesto vecného, korektného dialógu s opozíciou pokračoval v útokoch aj na poslancov opozície, aj na nezávislé médiá, aj na súkromný sektor, čo považujem za nezlučiteľné, za absolútne nezlučiteľné s výrokmi predsedu vlády v štandardných demokratických pomeroch. Naopak, považujem to za totalitné maniere.

Panie poslankyne, páni poslanci, teda to bol prvý výsledok, ktorý, myslím, rozprava dnes názorne preukázala.

Tým druhým výsledkom je to, že rozprava ukázala aj neobyčajnú aroganciu vládnej moci. Pán predseda Strany maďarskej koalície Csáky hovoril o dehonestácii parlamentu. Účasť predsedu vlády na rozprave sme si museli vynucovať, čelili sme pripomienkam aj predsedu Národnej rady, že o tom nehovorí náš rokovací poriadok, ako keby to nebolo normálne v demokracii, že ten, o kom rokujeme, o koho dôvere rokujeme, v Národnej rade jednoducho sedieť bude.

Ďalším poznatkom je fakt, že vládna väčšina diskusiu ignorovala. Bol to pomerne smutný odkaz, keď okrem prednesenia stanoviska vlády vystúpili kratučko dvaja ministri, a ak som dával dobrý pozor a bol som tu stále, z poslancov vystúpil za poslanecký klub SMER jeden jediný poslanec, z ďalších klubov nikto.

Rozprava ukázala aj to, že predseda vlády sa snaží stále jemu blízkou demagógiou vrhať tieň na pôsobenie opozície rečami o tom, akí sme nervózni, že sme vstúpili do Schengenského systému, že zavádzame euro, že máme dobrú ekonomickú úroveň. Chcel by som pánovi predsedovi vlády teda znova povedať, lebo keď som hovoril o tom, tak tu nebol, že z toho naozaj nervózni nie sme aj preto, že je to predovšetkým naša vizitka, že sme 1. mája 2004 do Európskej únie dokázali vstúpiť, to nám dalo predovšetkým šancu, aby sme mohli zrušiť aj hraničné bariéry a smerovať k jednotnej mene. Rovnako ekonomická úroveň. Nebyť reforiem, nebyť ťažkých opatrení, bolestných pre ľudí, by dnes Slovensko nebolo v takej dobrej ekonomickej kondícii. Teda z toho naozaj nervózni nie sme.

Skôr sme nervózni z toho, že sa rodia, ako povedal pán kolega Csáky a ja to trošku parafrázujem, že sa rodia milí socialistickí multimilionári, ale sociálna situácia mnohých skupín sa zhoršuje. Na konkrétnych číslach som ukázal, a nielen ja, ale aj kolega Mikloš a viacerí ďalší, ako dokážete zvyšovať dotácie farmárom, svojim, najmä veľkým, ako dokážete zvyšovať dotácie na zvieratá, ale tretí rok už nedokážete pridať ani korunu v rámci prídavkov na dieťa. Aká nás čaká budúcnosť, keď takto podceňujeme to najcennejšie, čo každý národ má, a to sú nepochybne deti?

Rovnako ste sa chválili, ako dokážete každý vianočný sviatok posielať skupine dôchodcov tisíckorunáčku, ale fakty hovoria neúprosnou rečou. V štátnej správe rastú platy tento rok 9 %, v ekonomike 6,6, ale valorizácia dôchodkov je plánovaná iba v objeme 4,7 %. Rovnako sme uvádzali konkrétne čísla, ktoré dokumentujú, že podceňujete a zhoršujete pozíciu a postavenie mladých rodín. No a napokon, myslím, že netreba komentovať ten základný údaj, v roku 2008 porastú výdavky v štátnom rozpočte o 9 %, ale výdavky na sociálnu sféru iba o percentá dve. Teda toto je problém súčasného vládnutia, máte plné ústa sociálnej politiky, ale vaša politika sociálna nie je. Je dobrá predovšetkým pre ľudí, ktorí sú vám blízki, ako im zvykneme hovoriť, pre vašich mecenášov.

Chcem zvýrazniť ešte jednu skutočnosť na záver našej parlamentnej debaty. Myslím, že ukázala aj to, o čom som hovoril v samom úvode. Vláda nevie riešiť súčasné problémy, a o tom hovorili viacerí, aj v sociálnej oblasti, aj v školstve, aj v zdravotníctve, aj v oblasti čerpania eurofondov, nemá víziu do budúcnosti, a preto sa snaží hľadať vnútorného nepriateľa, predovšetkým v opozícii, v médiách, v súkromnom sektore. Myslím, že jeden z najlepších výsledkov našej diskusie je, že plne ukázala, že opozícia si ústa jednoducho zavrieť nenechá, nepodarí sa to. Keď súčasný premiér bol v opozícii, s obľubou hovorieval, že pôjde vláde po krku, a nemali sme s tým problém. My nehovoríme, že chceme ísť vláde po krku. A naozaj, viem si predstaviť aj lepšie strávený čas, ale nenecháme si právo, ale predovšetkým povinnosť a zodpovednosť vládu kontrolovať, a keď uznáme za vhodné, aj kritizovať.

Takže, dámy a páni, celkom na záver, pán predseda vlády doposiaľ prideľoval známky, rozhodoval, kto má morálne právo hovoriť, kto nemá, kto má sedieť v opozícii a kto by mal ísť z opozície do väzenia. Dnes ale sám ukázal, že nemá morálku, nemá morálku a nemá ani charakter viesť seriózny, vecný dialóg s opozíciou. A myslím si, že toto ho na výkon jeho funkcie možno diskvalifikuje zo všetkého najviac, a preto chcem na záver povedať, že som úplne presvedčený, že rozprava bola potvrdením návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)