M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Požiadal ma ešte o krátke vystúpenie v zmysle príslušného paragrafu zákona o rokovacom poriadku minister s reakciou na prejav pána poslanca Freša. Máte slovo, pán minister.
Ľ. Jahnátek, minister hospodárstva SR: Ďakujem pekne za možnosť znovu vystúpiť. Ja nechcem skutočne naťahovať túto diskusiu, ale musím zareagovať na pána poslanca Freša. A tiež som si urobil tri také krátke vstupy, nechcem reagovať na celú tú správu, lebo to je stokrát opakované to isté, tá istá lož. Takže nemá význam sa k tomu vracať. Ale k tomu záveru, viete, vy hovoríte, že táto správa mala poukázať na privatizačnú zmluvu. Ja vás chcem upozorniť, táto správa nie je o privatizačnej zmluve, táto správa je o procese privatizácie. Až raz budete chcieť správu o privatizačnej zmluve, urobíme správu o privatizačnej zmluve, ale teraz hovoríme o procese privatizácie.
Pán poslanec, vy ste tak v tom svojom vystúpení trošku meditovali ohľadne ceny. A pripustili ste teoreticky, že aj by sa mohlo uvažovať o 6 mld. až 8 mld. US dolárov ako o východiskovej predajnej cene, nie o 1,82 mld., ktoré si nahodil Gas Holding ako združenie Gaz de France, Ruhrgas a Gazprom. Ale ste povedali, teoreticky je možné uvažovať aj o tej cene. A 2,7 mld. síce nie je aritmetický podiel, ale keď sa predáva minorita, tak nemôže byť aritmetický podiel z tejto ceny. Len zabudli ste, pán poslanec, povedať jednu podstatnú vec, vy ste nepredávali len 49 % akcií Transpetrolu, ale vy ste zároveň predávali manažérsku kontrolu a vy ste predávali aj v určitých úsekoch aj akcionársku kontrolu, lebo v mnohých prípadoch sa nedá pri hlasovaní použiť absolútna väčšina 51 %, lebo je potrebných 52 % hlasov. Čiže už pri takýchto podmienkach, myslím si, sa nemá hovoriť vôbec o aritmetickom priemere, ale má sa hovoriť o tom ako o predaji majoritného balíka. A vtedy by to bolo správne. (Potlesk.) Ale nechcem útočiť na vás, lebo vy ste počas tej privatizácie pri tom neboli. Ja myslím, pokiaľ to tu odznelo v niektorých diskusných príspevkoch, vy ste sa vtedy snažili dostať do radov Smeru, takže to neberte osobne.
Čo sa týka tých astronomických dividend. Prosím vás pekne, ja už som to tu v piatok vysvetľoval a ja vám to zopakujem znovu. Poďme k číslam a nehovorme o všeobecnosti a o nezmysloch. Dividenda môže byť vyplatená len vtedy, keď podnik dobre hospodári, má zabezpečenú budúcnosť, má zabezpečenú efektívnosť a vie dať svojim akcionárom dostatočný balík prostriedkov na to, aby mal aj ten vlastník nejaký podiel na tomto procese. Každý vlastník má ale v prvom rade záujem, aby firma, ktorú vlastní, mala perspektívu, mala budúcnosť, mala konkurenčné technológie, mala dobrú východiskovú pozíciu na trhu. Čiže v prvom rade je potrebné dať peniaze do stabilizácie firmy, teda na údržbu, do nových technológií, aby sa posilnila budúcnosť, a robiť ekonomicky efektívne činnosti. Takže ja budem znovu opakovať čísla z roku 1999, keď sa zrodila myšlienka privatizácie SPP, a z roku 2006 ako posledného uzavretého roku, ktorý máme k dispozícii. Príjmy SPP boli predovšetkým z tranzitu plynu a z distribúcie plynu. Tranzit plynu prevážal 20 % z Ruskej federácie do západnej Európy. V roku 1999 bolo tranzitovaných 88,3 mld. metrov kubických plynu. V roku 2006 však už to bolo len 73,8 mld. metrov kubických. Čiže pri tom vašom efektívnom riadení firmy ste poklesli o 15 mld. metrov kubických, čo je spotreba plynu pre Českú a Slovenskú republiku dokopy. Čo sa týka distribúcie? Distribúcia na Slovensku v roku 1999 predstavovala 7 mld. metrov kubických, ale v roku 2006 to bolo len 6,3 mld. metrov kubických. Čiže znovu ste prepravili podstatne menšie množstvo, hoci v privatizačných podmienkach budúci nadobúdateľ akcií mal práve deklarovať, že zvýši tieto podiely. Ale k tomu sa teraz nebudem vracať. Poďme ďalej k tým číslam. Aké boli investície? Investícia, to je to najpodstatnejšie pre každého, lebo bez investície nie je budúcnosť podniku. Investície v roku 1999 predstavovali 6,5 mld. Sk, ale v roku 2005 tu mám posledný údaj 2,889 mld. Čiže zle hospodáril. A z čoho boli tie geniálne dividendy? Tak poďme na čísla za plyn. Keď v roku 1999 bol kubík pre obyvateľstvo 3 Sk, v roku 2006 to bolo 12,22 Sk, vyše štyrikrát vyššie, ako to bolo pred privatizáciou. (Potlesk.) Keď veľkoodberatelia v roku 1999 platili 3,58 Sk, posledný zverejnený údaj je z roku 2005, tak v roku 2005 to bolo 7,62 Sk. A odvtedy sú už len zmluvné údaje, ktoré sa nedajú používať.
Čiže, pán poslanec, mať dominantné postavenie na trhu, mať absolútne právo v rozhodovacích procesoch a moc neúmerne zvyšovať ceny vzhľadom na podmienky, ktoré ÚRSO vytváralo SPP počas celého tohto obdobia, jednoducho na takéto riadenie ste nepotrebovali strategického investora, tam ste kľudne mohli nechať toho vášho predavača hodiniek. Ďakujem. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: S reakciou na vystúpenie pána ministra sa hlásia poslanci Frešo, Janiš, ešte pán poslanec Fronc ako tretí. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Frešo.
P. Frešo, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No žasnem nad tým, čo pán minister asi nechápe, z toho jeho prejavu som to pochopil. Ale ja poviem, 6 mld. až 8 mld. je cena, ktorú prerokúva táto správa a ktorá sa odvoláva na uznesenie vlády, myslím, z roku 2000, kde bola odhadovaná cena za 100 % balíka. Nehovoril som o tom, že by to mala byť cena vtedy predávaného 49-percentného balíka.
Keď sme hovorili o tom aritmetickom priemere. Ale áno, keď si to vydelíte naozaj, tak vám to vyjde, že tá výrazne nízka cena tam jednoducho nesedí ani aritmeticky. A naozaj sa predáva menšinový balík, aj keď so strategickým manažmentom. Inými slovami, ten, kto bude profitovať z toho, ten, kto to kupuje, to bude robiť len z akcií, nie z manažmentu samotného.
Čo sa týka toho, či o zmluve hovoriť áno alebo nie. No sám ste o tej zmluve hovorili, že ešte sú tam ďalšie dodatočné ustanovenia, na ktoré ste sa teraz odvolávali. To znamená, treba zverejniť tú zmluvu a bude to čisté.
Vy ste nehovorili o tom, keď ste teraz posledne uvádzali tie ceny, že boli zrušené krížové dotácie. Jednou vetou, inými slovami, skončilo to obdobie, keď sa plyn drahšie nakupoval, ako sa predával.
A k tým vašim starostiam o moju stranícku príslušnosť. Budem veľmi konkrétny, nakoľko je to lož, čo ste povedali. A poviem veľmi konkrétne, v strane som od roku 1992. Jednu prihlášku som podpísal do ODS, neskôr to bolo do Demokratickej strany, a tak som sa ocitol v SDKÚ - DS. Povedzte, koľko z vašich kolegov môže povedať, že podpísali len jednu stranícku prihlášku. Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Teraz má slovo pán poslanec Janiš.
S. Janiš, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. No nechcel som reagovať, tá debata je príliš dlhá, ale zastavím sa pri pánovi ministrovi, ktorý tvrdí, pričom bolo mu zatlieskané, že kubík plynu v roku 1999 stál 3 koruny a v roku 2006 stál 12 korún pre obyvateľa. Povedali ste A, ale nepovedali ste B, že ten rozdiel medzi cenou pre obyvateľa a skutočnou cenou plynu doplácal štát zo štátneho rozpočtu. Teda na tento plyn sa skladali všetci, a to aj tí, ktorí plynom ani nekúria, ani plynom nevaria. No tak toto nie je ani sociálne, ani spravodlivé. Vy sa nepamätáte, pán minister, na to, keď okresné národné výbory a potom okresné výbory a obvodné výbory, odbory financií, schvaľovali cenu napr. tepla pre obyvateľov, ktorá bola iná ako skutočná, pričom rozdiel medzi skutočnou cenou a cenou pre obyvateľa doplácal štát z daní všetkých daňových poplatníkov? No ak sa chcete vrátiť k takejto krivej deformácii, k takejto falošnej solidárnej politike alebo falošnej sociálnej politike, nech sa páči. Ale ak poviete, že cena plynu za kubík bola 3 koruny a teraz je 12 korún, tak povedzte, že na ten rozdiel sa skladali predtým všetci. Dnes sa na to neskladajú. Kto má elektriku, nech si platí elektriku. Kto má plyn, nech si platí plyn.
M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ďakujem.
Teraz má slovo pán poslanec Fronc.
M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Veľmi dobre si pamätám, ako v minulom volebnom období vy ako predstaviteľ klubu Smer ste sa dožadovali slušnosti od predstaviteľov vlády. Tak ja vás chcem požiadať, aby ste umravnili pána ministra, aby nemal takéto poznámky a správal sa slušne. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec.
Teraz v rozprave ako posledný vystúpi pán poslanec Mečiar z riadne prihlásených.
V. Mečiar, poslanec: Vážené dámy a páni, v rozprave boli rozobraté otázky širších koncepcií privatizácie, ako je iba Slovenský plynárenský priemysel. Preto si dovolím na tieto veci poukázať a povedať z iného pohľadu, ako veci skutočne boli a ako sa reálne v čase, priestore vyvíjali. Pohľad môj je odlišný od tých, ktorí rozprávali.
Pokiaľ ide o otázky názoru na zmluvu o privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu, nikomu nevytýkam omyly. Za vinníkov považujem tých, ktorí vlastných poslancov nehanebne a s nimi aj celý štát uviedli do hlbokého omylu. Pokiaľ ide o pramene, ktorých sa domáhate, zverejnenie zmluvy vám nepovie skoro nič. Buď budú zverejnené všetky dokumenty o privatizácii, alebo nepýtajte nič, pretože to je salámová metóda. Je povedané niečo v zmluve, niečo v akcionárskej zmluve, niečo v stanovách spoločnosti, sú veci niektoré v ustanoveniach o predstavenstve a niektoré o dozornej rade. A až keď utvoríte jednotu z nich, pochopíte, ako s týmto štátom nieže niekto, ale konkrétni predstavitelia, konkrétni ľudia aj z vašej politickej strany strašne vybabrali. Podviedli ľudí aj štát. Mali mu slúžiť a zaviazali sa, že mu budú slúžiť.
Pokiaľ ide o otázky privatizácie, boli veľmi aktuálne po roku 1989 a roku 1990, keď stála ekonomika pred otázkou, ako ju previesť na trhovú zo socialistickej a ako urobiť zásadné zmeny v jej vývoji. Veď to nebola len otázka vlastníctva, ale aj otázka napr. toho, že Slovensko vyvážalo na Západ 8 %, maximálne 12 % tovaru, pričom bolo treba vyvážať ho vyše 90 %. Bolo treba obrátiť obchod. Bolo treba vymedziť výmenné vzťahy. Bolo treba nastaviť menu. Bolo treba postaviť štát. Bolo treba čeliť hyperinflácii, ktorá chytala celú strednú Európu. A aby táto hyperinflácia nechytila Slovensko i Čechy, rozhodnutie vtedy politikov, ktorí sme boli, bolo také, že sme znížili množstvo peňazí v obehu, čím sa vytvoril permanentný nedostatok peňazí pre obsluhu trhu. Ale nebola hyperinflácia, to, čo sa stalo v Poľsku, v Maďarsku a v ostatných štátoch. Boli daňové výnosy vyššie, ale ochránili sme štát pred týmito politicko-ekonomickými dopadmi tak, že sa na Slovensku neprejavili.
Pokiaľ išlo o otázky ďalšieho vývoja okolo privatizácie, základná otázka bola, aký má byť cieľ privatizácie, čo je jej cieľom, aký má byť zmysel privatizácie. Brali sme to tak, ak sa majú zmeniť hodnotové vzťahy a má sa garantovať vývoj štátu, tak privatizácia je dobrá len taká, ktorá podporuje vývoj ekonomiky.
Pán Mikloš vás tu presviedčal vo svojom prejave i v jeho faktických, že nie podpora výkonu ekonomiky je rozhodujúca, ale výmenná cena, kúpna cena, za ktorú sa predáva, že to je ekvivalent a keď sa tento ekvivalent nepoužíva, tak celá privatizácia nestojí za nič. Budem sa chvíľku držať toho, čo hovorí pán Mikloš. Pamätám si, keď nás odvolávali prvýkrát z vlády, Jozef Kučerák mal istého nadšeného asistenta z Ekonomickej univerzity, ktorý prišiel plný nabitý teoretických poučiek, ale ničomu dobre nerozumel. Hneď spravili z neho ministra pre privatizáciu. Bol to Ivan Mikloš. (Potlesk.) A, samozrejme, ako minister pre privatizáciu sa vo veľkom pustil do privatizácie. Prvé kroky, ktoré sa robili, bola tzv. malá privatizácia, kde išlo o malých podnikateľov. A, samozrejme, s tým súvisel aj celý postup, ako sa to udeje a čo sa stane.
Nebudem sa zastavovať pri holandských dražbách, to je maličkosť, už pomaličky je to za nami, zastavím sa pri inom omyle tohto pseudoekonóma, ktorý vydal zákonné nariadenie bankám na Slovensku, najmä Slovenskej sporiteľni, že na žiadosť musí poskytnúť úvery. Z tohto slova "musí" vznikla v Slovenskej republike reálna strata sporiteľni bez úrokov v tom čase 28 mld. Sk. Preto sa tá Slovenská sporiteľňa potom predávala so stratou a preto túto stratu nikdy nikto neuhradil. To je výsledok privatizácie, ktorá sa nazývala malou privatizáciou, efektívna strata.
Poďme ďalej. Teoretici a mozgy vtedajšej VPN spolu s niektorými zástupcami ODS vymysleli kupónovú privatizáciu. No bola by to unikátna operácia, keby... A teraz tí, ktorí sa podujali túto kupónovú privatizáciu realizovať, povedali, načo je nám cena, cena nás nezaujíma, každý občan dostane kupón a kupóny sa budú posúvať. Celá kupónová privatizácia bola zadarmo, štát nedostal päť halierov. Mal hotové náklady na kupónku. Takže keď tá cena bola taká dôležitá a objem peňazí v privatizácii bol väčší ako to, čo sme všetko privatizovali my, tak o čo išlo? Kde sú tie peniaze? A nevznikol reálny vlastník, neprinieslo to investície, zastavilo to reálny chod podnikov, neboli prijaté zákony na ochranu investičných fondov a investícií, neboli prijaté zákony na ochranu malého akcionára, neboli prijaté zákony o kolektívnom investovaní. A tak sa vlastne z tejto kupónovej privatizácie stalo niečo, čo ani otec kupónovej privatizácie nechcel, niečo úplne iné. Explodovali vzťahy, zabrzdilo to vývoj ekonomiky a spôsobovalo to štátu veľké škody.
Ak sme nastúpili do vlády druhý raz, mali sme starosti s vytvorením štátu, s vytvorením meny, vôbec s udržaním ekonomiky, pretože slovenská ekonomika bola v mínuse. A vtedy sme hľadali všetky nástroje, ako sa dostať z toho mínusu a preukázať životnosť tohto štátu, aby sa dostal dopredu a ľuďom sa žilo v ňom lepšie, voľnejšie. Nezabúdajte, že vtedy Slovensko malo cez 30 % nezamestnaných, keď sme sa do týchto vecí púšťali, že mnohé odvetvia padli, baníctvo padlo, nebolo, zbrojársky priemysel padol, viacero odvetví bolo na pokraji krachu, ktoré sme preberali. Preberali sme aj federálne odvetvia riadenia, ktoré sme predtým nikdy nemali, neboli povytvárané nástroje, ani štruktúra. To boli objektívne ťažkosti, ktoré sme mali. Ale aby sme hľadali všetky nástroje, tak nebudem rozpisovať všetky, ktoré sme robili. Len napr. bol čas, keď devízové rezervy štátu mali niekoľko miliónov korún. Keď sme odchádzali, bolo to 10 mld. korún. Robili sme si vtedy žarty, keď mi prišli oznámiť, koľko máme devízovej rezervy v banke, tak sa ma pýtal guvernér, čo budeme robiť. A odpoveď bola, no reku za tie peniaze, čo máme, urobíme na Námestí SNP vystúpenie skupiny Rolling Stones a vy zavriete banku, viacej už nemáme. Ale bolo treba žiť, bolo to treba obrátiť. Tie kroky sme robili. Ak ich dneska niekto spochybňuje a neberie do úvahy okolnosti, kedy sa čo udialo, tak vedome abstrahuje od historickej pravdy a potom hovorí nepravdu.
Pokiaľ ide o privatizáciu toho obdobia, bolo povedané, ideme v nej pokračovať. A prvý krok, ktorý sme urobili v roku 1992, bohužiaľ, sme zastavili. Až koncom roku 1993 boli semináre, stretnutia, úvahy o tom, ako to robiť ďalej, s kým a voči komu privatizovať. Brali sme do úvahy skúsenosti trojhandu, brali sme do úvahy vzťah ekonomických investorov k Slovenskej republike, ktorí neverili, a vtedy bola taká téza, že tento Mečiarov experiment vydrží tri roky. Pán Kočárník s pánom Stráským mi hovorili: "Tři až čtyři měsíce, pak přilezete na kolenou, více nevydržíte." Šesť mesiacov sme nemali zahraničných bankovníckych. Keď sme začínali s menou, nemali sme ani budovu, nieto ešte menu. Za šesť týždňov bolo postavené všetko na nohy. A ak sme teda hľadali, ako z privatizácie urobiť nástroj rozvoja, tak sme potom povedali, kupónka sa zastavuje, ďalej nepôjde.
Okrem tej republikovej kupónky bola tam ešte jedna kupónka. A to bolo vtedy, keď už vyzeralo, že Slovenská republika vznikne. A blížila sa zmluva z Mílova, ktorá mala Slovensko dostať do veľmi zlej situácie. Tak vtedy mozgy vo VPN prišli s nápadom urobiť federálnu kupónku. A Slovensko do federálnej kupónky hodilo podstatne väčší majetok ako Česká republika, hoci bolo od nej dvakrát menšie. A vychádzali z tézy, že ak v Českej republike budú vlastniť slovenské kupóny, tak si nás nebudú chcieť dať a udrží sa cez to federácia. My sme si zaplatili z vlastných zdrojov, peňazí tohto štátu, občanov tohto štátu tento nezmyselný experiment, nedotiahnutie do konca, končiaci krachom. (Potlesk.)
Preto v roku 1994, keď prichádzame do vlády, prvý krok, ktorý robíme v Národnej rade, je, že prijímame zákon, ktorým zakazujeme vláde, aby rozhodujúce podniky, SPP a všetky ďalšie strategické podniky, privatizovala. Bol vyslovený zákaz. Bolo rozhodnuté o doprivatizácii zbytkov a privatizácii tých podnikov, ktoré boli v stratách alebo nemali jasné odbytové základne.
A stáli sme takisto pred otázkou, ako to urobiť, či to urobiť tak, že urobíme cenu za cenu alebo potom urobíme to trošku inak, aby sme dynamizovali rozvoj, že uprednostníme rozvoj pred cenou. A povedali sme podnikom celkom otvorene, a zákon a parlament to prijal, že budeme robiť takto: Objektívne sa podnik ocení. Povie sa podnikateľom alebo novým vlastníkom, časť ceny si povinný zaplatiť v hotovosti, časť ceny ti bude viazaná na investície, ak do toho času, kedy na to máš, neinvestuješ a nerozšíriš produkciu, túto cenu zaplatíš. Ak investovali, dávali prácu, rozširovali hrubý domáci produkt a my sme z neho brali dane. Čiže to nebolo tak, že to bolo zadarmo. Z toho bol takisto príjem štátu. Ale ten príjem už bol z rastu. Neubíjali sme tú vrstvu tým, že zaplatí daň, z toho zoberie 20 % úrokov a vlastne nebude môcť privatizovať, lebo také výnosy neboli. V žiadnej firme také výnosy neboli. Boli by museli krachnúť všetci. A ďalej sme povedali, pretože máme vyše 30 % nezamestnaných, budeme uprednostňovať tých, ktorí dokážu držať zamestnanosť. A nemuseli sme platiť nezamestnanosť, nemuseli sme platiť vysoké sociálne dávky, ľudia mali prácu. Nový podnikateľ na to, aby ich využil, vytváral pre nich nové pracovné miesta a dynamizoval svoj vývoj. To bol takisto ekonomický faktor, nie priamo z ceny, nepriamo z daní a rastu, to sme robili, takéto zmluvy boli. Neboli zmluvy zadarmo.
Pokiaľ ide otázky dopadov, tak, samozrejme, tieto dopady boli predmetom kontroly novou vládou, ktorá prišla. Všetky zmluvy boli podrobené právnej analýze a kontrole. Bolo zo všetkých zmlúv v 2 % nájdené právne pochybenie, hoci to stálo veľa miliónov, 98 % zmlúv bez právnych vád a v poriadku. Ale keď boli zmluvy v poriadku, tak nová vláda začala niečo iné, čo má obdobu len s pauperizáciou vo Veľkej Británii, vyháňať slovenských podnikateľov zo slovenských firiem. A začala vyvíjať tlaky a robiť kroky, ktoré ich zbavovali reálneho vplyvu vlastníctva a nútili firmy k ich bankrotu.
Boli tu spomenuté niektoré firmy. Nebudem to rozoberať celé, môžem spomenúť dejiny tých firiem, jednej za druhou.
Bol mi vytýkaný Slovnaft Bratislava. Ale Slovnaft Bratislava vďaka tým metódam, ktoré naša vláda uplatnila, si okamžite mohol dovoliť zobrať úver 500 mil. dolárov, za týchto 500 mil. dolárov zmodernizovať celú prevádzku, z čoho dneska Slovnaft žije. Ak by táto investícia nebola, dnes už Slovnaft nie je. Ďalej to umožnilo Slovnaftu okrem vlastných investícií ísť do rozšírenej produkcie a budovať alebo kúpiť produktovod do Ostravy, produktovod na Slovensku a začať prípravu výstavby produktovodu na južné Poľsko, ktoré podľa politických dohôd mali byť predmetom zásobenia zo Slovnaftu. Ďalej, Slovnaft začal rokovať v Rakúsku, v Maďarsku i v iných štátoch s cieľom využiť momentálnu výhodu kapitálu na to, aby koncentroval na seba niektoré druhy činností. A prišli ste vy, páni umelci, myslím tým iba tých, ktorí to robili, nemyslím všetkých vás, čo tu sedíte. Páni umelci prišli a povedali, rušíme garancie vlády, Slovnaft nie je fabrika, ktorá v poriadku bola privatizovaná, rušíme všetky tieto kroky. A čo sa stalo? Všetky banky sa zrazu vyľakali a pýtali z večera do rána od Slovnaftu naspäť 500 mil. dolárov. Mali dve možnosti, buď vyhlásiť cross default a krachnúť a odovzdať všetko zdarma, alebo sa predať. A tak sa Slovnaft predal MOL-u. Keby ste boli 2 roky počkali, kúpi Slovnaft MOL. Takto sa musel predať, lebo vy ste vytvorili ekonomickú nevyhnutnosť predaja MOL-u a zastavenie investičného rozvoja. Ste na to hrdí? Veď je to hanba. Ten Slovnaft vlastnili zamestnanci Slovnaftu, robotníci aj technici, ktorí boli v rôznych organizáciách. Slovnaft doplatil 1 mld. a ten cirkus vám stál za to, že ste zničili firmu. Gratulujem vám k takému ekonomickému mysleniu.
Zastavme sa pri druhej firme, ktorú veľmi často mi vytýkate. A pán Mikloš si neodpustí, aby o nej nehovoril. Sú to Východoslovenské železiarne Košice. Tak povedzme, ako to bolo v tých Východoslovenských železiarňach. V kupónovej privatizácii tam bolo sprivatizovaných 66 %. Akcionári boli z celého Slovenska, nevediac ani, o čom je produkcia Slovenska. A keď sa konalo prvé zhromaždenie akcionárov, tak to bolo v športovej hale, lebo ich bolo toľko tisíc. Samozrejme, aký tam bol možný efektívny kontakt, keď nepoznali ľudí, nepoznali vedenie, striedalo sa vedenie jedno za druhým? Začali sa množiť akcie, pri ktorých na železiarne sa napojili vpredu pred matkou dodávateľské firmy, vzadu odberateľské firmy nahodili ceny, cucali matku, vykrádali ju von. Zostala otázka, ako tento tok zastaviť. To bolo, prosím, 1 200 organizácií, ktoré tú matku cucali, ktoré ťahali z nej zisky a peniaze.
Inak, pokiaľ ide o Východoslovenské železiarne, tak v období federácie bola prijatá tzv. zásada stabilizácie, podľa ktorej by pri rozdelení objemu ocele medzi Slovensko a Čechy Východoslovenským železiarňam pripadlo podlimitné množstvo alebo boli by krachli. Čiže boli by menej vyrábali, ako potrebovali na úhradu vlastných nákladov prevádzky. Federácia ich ničila, Slovensko ich zachránilo.
Tak sme rozhodli, pretože nie je motivácie, niet iných zdrojov a Východoslovenské železiarne boli dobrá firma. Dôjde k doprivatizácii zvyšných 34 % medzi všetkých zamestnancov Východoslovenských železiarní. A privatizovali aj robotníci, aj technici. Potom nastúpil proces kupovania akcií, ktorý bol mimo vlády, kde išlo k pohybu z tých, ktoré boli v kupónke zavinené vládou predo mnou, ale, samozrejme, pripisované Mečiarovi.
Pokiaľ išlo o to, že bola možnosť akumulovať kapitál v železiarňach, nebol zneužitý. Kúpili sa železiarne v Miškovci, kúpila sa časť železiarní v Ostrave, rozpracovaná bola kooperácia s Novou hutou. Rozpracované to bolo so všetkými železiarňami na Balkáne a v Bulharsku. A rokovalo sa o železnej rude v Košiciach. A namiesto toho, aby ste vtedy, keď ste nastúpili do vlády, urobili krok, ktorý by odôvodňoval nemorálne a nezákonné správanie, tak ste urobili jeden ťah. Bol kameňoťažobný úpravársky závod Dolinská, ktorý mal za úlohu obohacovať rudu, aby sa prevážalo nie toľko masy, ale viacej železa, lebo sa vtedy žartovalo, že sa bude dovážať špenát z Holandska, lebo v ňom bolo viacej železa ako v tej rude, ktorá prichádzala z Dolinskej. Podiel federácie v tomto závode činil 8 mld. korún. Po vzniku samostatného štátu Slovenská republika Východoslovenským železiarňam tento 8-miliardový podiel darovala. Čo sa stalo? V účtovnej evidencii, pretože ste potrebovali mať firmu v krachu, ste prepísali dar na stratu a vykázali ste to ako účtovnú stratu. Tam bola tá vaša akože hrozba pozitívnych výsledkov. Ale to bol majetok, ktorý nebol dokončenou investíciou, rozpracovanou, ktorý bol pozitívny. A fingovali ste to tak, že ste do celého sveta rozkričali, hrozí cross default. Na všetky úvery, ktoré mali železiarne, sa okamžite zbehli banky. Keď im ukázali, aké je výkazníctvo firmy, nebol žiaden cross default. Dohodli sa na platobnom zozname, dohodli sa, ako bude všetko prebiehať. A tak to aj prebiehalo, nič sa nestalo, ale išli ste ďalej. Potrebovali ste vlastníctvo akcií. Akcionári v železiarňach urobili hrubú chybu, keď svoje akcie repovali, to znamená, že ste ich položili ako zálohu na úvery v Slovenskej sporiteľni a v košickej banke. A čo sa stalo? Prišiel dátum, keď sa mali akcie vydať. Zmocnili ste sa vedenia Slovenskej sporiteľne. Povedali ste, že nie sú dohodnuté úrokové sadzby. A odmietli ste za peniaze, ktoré železiarne priniesli, akcie vydať. Tým prešiel dátum, dokedy bola zmluva o repovaní platná. A vyhlásili ste to za majetok Slovenskej republiky v držbe štátnej sporiteľne. Pokiaľ išlo o banku v Košiciach, situácia bola ešte smiešnejšia. Akcie boli vložené v koši Priemyselnej banky v Košiciach. Akcionári doniesli peniaze, že chcú vyplatiť svoje akcie a zobrať ich naspäť v zákonom stanovenej a zmluvne stanovenej lehote. Čo sa stalo? Čakal ich prezident banky s ovisnutým nosom, chvejúcimi sa gambami a oznamoval: "Pred hodinou mi oznámili, že nesmiem vykonať žiadnu operáciu a moju banku zrušili." Čiže, aby akcionár Košíc nemohol vybrať svoje akcie, zrušili ste banku a celý majetok banky ste podriadili inej banke.
To bola tá privatizácia, náprava chýb vo Východoslovenských železiarňach. Že vám hanba z toho nie je. To, čo sa budovalo, železiarne, ako stredisko hutníckeho priemyslu v strednej Európe, kde sa budovala základňa opravárenská na celom východnom Slovensku, celý projekt krachol a nebolo z toho nič. Spolupráca s ostatnými firmami v Európe skončila, nebolo z nej nič. No zaujímavé je, firma, nad ktorou ste toľko ochkali a jojkali, aká je stratová, bola okamžite označená za jeden z pilierov novo nastupujúcej spoločnosti uhrádzajúcej tejto spoločnosti straty, ktoré vznikli na území USA. Gratulujem vám, ste fantastickí. Poslúžili ste každému okrem Slovákov. (Potlesk v sále.)
Zastavím sa pri ďalšej veci, ktorá sa preberala tu aj inde. A to bola Česko-slovenská obchodná banka. Dohodou medzi vládou Slovenskej republiky a vládou federálnou zákonom o deľbe federácie z Česko-slovenskej obchodnej banky pripadla jedna tretina Slovenskej republike. Rozhodla sa vláda česká privatizovať. Vláda slovenská povedala, nie, najprv urobíme vzájomné zúčtovanie aktív a pasív. Česko-slovenská obchodná banka bola totiž jedinou bankou, ktorá mala povolenie na zahraničné obchodné operácie na Slovensku. Taká banka neexistovala ani po vzniku samostatného štátu. Trvalo dlho, kým Hermes uznal VÚB-ku. Bolo to 6 mesiacov. Len sme nemali ani cez koho platiť, ani keď sme to chceli platiť. Ale čo sa stalo? Česko-slovenská obchodná banka v istom roku skončila v číslach, ktoré znamenali bankrot. Po dohode ministrov financií sa vytvorili účtovné jednotky. Na ne sa v pomere 2 : 1 previedla táto suma Česko-slovenskej obchodnej banky účtovne bez toho, aby prišla na Slovensko čo len koruna. A strata sa takto prekryla, aby banka rok prežila, dostala čas na nadýchnutie. Česká strana keď chcela ísť do privatizácie, tak sme hovorili, že ale treba tento dlh vysporiadať. Tak povedala, že to je náš dlh a máme si ho vysporiadať sami. Tak sme sa dohodli, že straty podnikov zahraničného obchodu vysporiadame na Slovensku my, ale Česi v Čechách. Začali sme tieto pohľadávky analyzovať. A sa zistilo, že z týchto pohľadávok viac ako 50 % boli pohľadávky českých firiem, nie slovenských. Ďalej sa zistilo, že zo zahraničia prišli platby na ČSOB pre slovenské banky a peniaze na Slovensko neprišli. Preto sme neplatili. Prišli ste vy. A čo ste urobili prvé? Zriekli ste sa 30 % akcií a pod cenu ste ich hodili na privatizáciu. A potom ste išli vysporiadať tieto pohľadávky a doplatili ste na to nielen vy, ale celý štát 28 miliardami. Gratulujem, ste fakt dobrí.
Pokiaľ išlo o banky a o to, privatizácia ako prebehla. Keby ste boli banky predali za korunu, tak štát získa korunu. Keď ste robili, tak ako ste robili, získali ste 130 mld. straty z privatizácie bánk. Pritom sme my pri odchode nechali na revitalizáciu bánk 38 mld. A pripravený bol zákon, ktorý prešiel, a ďalšie kroky na to, že to tak nemuselo byť. Všetko ste zavrhli. Ak teda moja vláda robila zle tým, že podporovala rozvoj a išla do výstavby atómiek, diaľnic, podpory ekonomiky, vyrovnávania zaostalých regiónov, tak to bola vláda zlá. Vy, čo ste to obrátili naopak, ste boli vláda dobrá. Posledné tri roky ste mali lepšie. Tých päť, to bola katastrofa. Tam ste vlastne pobabrali, čo sa dalo.
Prejdem teraz k otázke privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu.
Pokiaľ ide o pramene, ktoré žiadate zverejniť, nestačí zmluva. Treba zverejniť všetko. No ak chcete poznať pravdu, zverejniť treba aj stanoviská. A z tých, čo toľkokrát kritizovaný poradca poslal, niektoré mám. Nebudem hovoriť o dôverných províziách. Budem hovoriť len o tom, čo poradca hovoril, čo sa malo urobiť a neurobilo sa, kde neviem, prečo slovenská vláda vedome škodila Slovenskej republike.
Pokiaľ ide o uznesenia vlády, ktoré k tomuto boli, bolo prvé uznesenie vlády, ktoré bolo prijaté 11. apríla 2001, kde sa hovorí, že vláda súhlasí s vložením celého majetku Slovenského plynárenského priemyslu, štátny podnik, do akciovej spoločnosti, ktorú založil Fond národného majetku, bude 51 % akcií trvalou majetkovou účasťou fondov a 49 % akcií dočasnou majetkovou účasťou Fondu národného majetku do vydania rozhodnutia vlády podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. Uznesenie zodpovedalo vtedajším zákonom. Niet námietky.
Ale bolo vydané rozhodnutie o privatizácii, a to rozhodnutie č. 262 zo dňa 14. marca 2002. Zaujímavosťou tohto rozhodnutia vlády je, že ho nepodpísal predseda vlády. Podpísal ho Ivan Mikloš. Buď bol Dzurinda taký rafinovaný, nechcel byť radšej pod tým podpísaný, alebo bol Mikloš taký horlivý. Je tam napísané Mikuláš Dzurinda a vz. Ivan Mikloš. Pokiaľ ide o toto rozhodnutie o privatizácii, tak tam v bode 4 hovoríte alebo hovorí táto vláda, chvalabohu, minulá, "obaja nadobúdatelia, ručiteľ, Fond národného majetku Slovenskej republiky a ministerstvo hospodárstva uzatvoria akcionársku zmluvu, na základe ktorej získajú nadobúdatelia všeobecnú manažérsku kontrolu," to privatizácia 49 % predchádzajúcim uznesením nepripúšťa, "pričom dozorné právomoci a právomoci v obmedzených strategických otázkach ostanú predávajúcemu", toto je lož, pretože predávajúcemu nezostalo nič. Ďalej tam je uvedené: "Zmena stanov spoločnosti bude schválená pred uzatvorením predaja akcií." Bolo to tak. Z týchto stanov vyplýva, teraz sa tu hovorí, že "akcionárska zmluva stanoví určité obmedzenia prevodu akcií ich nadobúdateľmi". Čo to je to určité obmedzenie? Toto určité obmedzenie znamená, že touto kúpnou zmluvou Slovenská republika predávala 49 % Slovenského priemyselného podniku, predávala akcie v plynárenskom podniku Bohemia, predávala akcie v Českomoravskej, predávala aj akcie v energetike. A súčasne tou istou zmluvou ich kupovala naspäť za ceny, ktoré stanovili akcionári, ktorí jej to predávali. Čo toto je? Nebolo to možné vyčistiť predtým a predávať čistý plynárenský priemysel, iba urobiť to takto? Ďalej, čo ste tu urobili? Povedali ste, že predávate 49 % a manažérsku kontrolu. V skutočnosti ste uzatvorili v zmluve predkupné právo pre tých dvoch nadobúdateľov na ďalšie 3 % aj za stanovenú cenu. To znamená, že dneska načo by vkladali do toho nejaké peniaze, načo by to zhodnocovali, veď cena je určená a 3 % majú. Ostatok je formálny prevod, tam už netreba viacej. No a potom ste dali opciu na celých zvyšných 48 % akcií, ktoré Slovensku ešte zostanú. Keď tieto 3 % ste opciou sľúbili, ako klesla hodnota podielu Slovenska? Ako klesla kúpne? Ste sa v zmluve zaviazali, že to dávate. Takže čo ste vlastne predávali? Bolo to 49 % plus opcia a plus 3 % záruky na predaj. Plus ste odovzdali celú, ako to nazývate, manažérsku kontrolu.
Pokiaľ ide o vývoj vlastníckeho práva. Každý, kto chodil na právnickú fakultu, absolvoval tretí ročník, tak vie, že vo vlastníctve sú tri zložky, právo nakladať s vecou, lebo je moja. Čiže toto právo by malo byť delené tak, že by mali mať 49 % akcionári nadobúdatelia a 51 % štát, ale zmluvy akcionárske a dohody o zložení predstavenstva, právomoci predstavenstva sú urobené tak, že s vyše 90 % majetku a rozhodnutiami nakladajú nadobúdatelia. Štátu tak zostalo 5 % až 10 % vecí, do ktorých môže hovoriť. A ešte je to tam tak formulované, že ak Slovenská republika niečo chce, môže informovať, ale ak niečo chce robiť, nesmie ohrozovať, nieže porušiť právo, ohrozovať zahraničných nadobúdateľov, aký je tam vyvážený vzťah majoritného vlastníka v porovnaní s minoritným vlastníkom. Pri zložení predstavenstva bolo povedané, že predstavenstvo si budú skladať zahraniční nadobúdatelia nielen v tejto akcionárskej zmluve, ale vo všetkých nových akciovkách, ktoré táto spoločnosť založí. Štát sa zriekol účasti v predstavenstve a zobral na seba iba účasť v dozornej rade. Ale dozornej rade zo stanov o dozornej rade prisúdil poradenskú funkciu. Čiže v dozornej rade, v ktorej má zastúpenie Slovensko, čomu sa hovorí manažérska kontrola, tak je tam síce daná kontrola rozpočtu a niektorých ďalších aktivít ako dozornej rade, ale funkcia dozornej rady je v zmluve pochopená ako poradná. Takže Slovenská republika, vlastník 51 % majetku, je poradcom 49-percentného pri riadení spoločnosti. Videli ste, väčšiu hlúposť že by niekto urobil?
Ďalej, pokiaľ ide o tieto otázky, o ktorých sa tu hovorí, o akcionárskych zmluvách, o dozorných právomociach, o manažérskej kontrole. Akcionárske rozhodnutia sú postavené na princípe, že predstavenstvo má sedem ľudí, z toho si štyroch delegujú zahraniční účastníci. Na hlasovanie je potrebná prítomnosť piatich, ale stačia hlasy štyroch. Čiže ten jeden slovenský štatista stačí na to, aby tí štyria si s týmto majetkom urobili, čo chcú, lebo už z dokumentov všetkých, ktoré ste podpísali, majú zabezpečenú majoritu vo všetkých rozhodnutiach. Týchto sedem rozhoduje o všetkom. A dozorná rada je zostavená tak, že štyroch účastníkov si dávajú zamestnanci. Štát má síce dnes väčšinu, ale zmluva predpokladá aj, že nemusí mať väčšinu v dozornej rade, lebo štyroch dáva zamestnancov, ďalších si tam dávajú nadobúdatelia. Tak, prosím vás, kde je záujem Slovenska s právom nakladať s vecou. Toto právo neexistuje. Áno, Slovenská republika napr. nemá možnosť ani právo, ako 51 % akcií uplatniť, aby sa volil generálny riaditeľ ňou navrhnutý, lebo platí úzus, že to bude len ten, koho navrhnú Nemci. No rokoval som s nimi minulého roku niekoľkokrát.
Ďalej. Akcionárska zmluva stanovuje, že skutočný vážený priemer cien plynu, ktoré Slovenský plynárenský priemysel účtuje všetkým odberateľom, od 1. do 31. januára 2003 nepresiahne 90 % maximálnych cien povolených na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Rozumiete tomu? V zmluve ste sa zaviazali, že budete uplatňovať na celý rok o 10 % nižšiu cenu, ako ju stanovuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, lebo sa tým znižuje výnosová metóda a podnik ide do straty a predávate ho so stratou. Pritom keby sa o 1,50 Sk bola zvýšila cena za kubík plynu, tak máte 10 mld. príjmu čistého a podnik je v zisku.
A to ešte nie je všetko. Poradca vás upozornil, že okrem tejto veci, ako je strata na cene plynu, Slovenská republika, to je poradca, prosím, tu sú jeho zápisky, ktoré nie sú v týchto dokladoch, ktoré má pán minister, preto nemohol ani reagovať, to, že ich mám, dobre, je preto, keď ste ma zatvárali, tak ja som si to zbieral do archívu, viete, taký som, každý z nás je iný, tak v tých dokumentoch od poradcu sa hovorí, že Slovensko tranzit predáva v cenách o 60 % až 80 % nižších ako okolité štáty. To znamená, že ste pre privatizujúcich iba vyrovnaním cien urobili vatu o 60 % až 80 % vyššiu, nakoniec bola až dvojnásobne vyššia, a umožnili ste výnosovú metódu degradovať na stratovú metódu, a tým zraziť a znížiť hodnotu podniku dole. Je to kvalifikovaný podvod. Tento jeden podvod kvalifikovaný spôsobil viacej finančných škôd ako všetko, čo ste o mne a mojej vláde povedali za všetky roky vládnutia. Tento jeden podvod na to stačil. (Potlesk.)
A pokiaľ ide o to, že sa oháňate slovenským a českým podnikom, aké je to fantastické. Finančný poradca v jazyku českom nám vypočítal trhovú hodnotu SPP. Počítal ocenenie aktív substančnou metódou aj metódou budúcou ich výnosov, ale navrhoval aj komparatívnu metódu zrovnávania s podobným podnikom v Českej republike.
Pokiaľ ide o trhovú hodnotu a komparatívnu metódu, tak napr. hovorí, že čo sa týka SPP, existujú seriózne projekty na zvýšenie kapacít tranzitu na 130 mld. kubíkov za rok. V poslednej dobe je diskutován projekt Jamal-juh, prepáčte trošku čechizmu, je to v českom jazyku, 30 mld. až 60 mld. kubíkov za rok. Pokiaľ ide o Transgas, projekty na rozšírenie kapacity neexistujú. Pokiaľ dôjde k rozšíreniu kapacity cez Slovenskú republiku, má Transgas nádej, že časť prírastkov pôjde cez Českú republiku, ale väčšia časť bude vedená južným smerom na Itáliu cez Rakúsko. Aké máte rozdiely vo výnosoch a v cenách? A máte jedno z týchto. Chybou cenovej politiky strata z predaja SPP je hrozná, to vám píše poradca, ešte raz, strata z predaja plynu SPP je hrozná a čiastočne aj zbytočná vinou chybnej cenovej politiky. Možno ju odstrániť zvýšením cien plynu pre odberateľov. Zvýšenie cien plynu o 1,50 Sk za kubík by znamenalo zníženie straty o 10 mld. za rok. Napriek tomu by ceny plynu Slovenskej republiky zostali pod úrovňou cien v Českej republike. Tento rozdiel by zodpovedal rozdielu platov a sociálnym aspektom. Pokiaľ vyjdeme z predpokladu rozumného zvýšenia cien plynu na Slovensku, vezmeme do úvahy obvyklú úroveň importnej ceny, vylúčime extrém roku 2000, potom zisk SPP by sa mal dlhodobo pohybovať medzi 20 mld. až 25 mld. korún za rok. Čo je na tom niečo iné? Pokiaľ ide o to z hľadiska komparatívnej a trhovej hodnoty, tak títo odborníci vám povedali, že hodnota plynu na Slovensku pri komparatívnej metóde je dvojnásobne väčšia ako českého plynu. Tuná všetci hovoríte, aké je to iné.
Pokiaľ ide o strategický pohľad. Vysoká dĺžka kontraktov je považovaná za negatívum v období liberalizácie. Kým Česi mali kontrakty na 25 rokov negatívne, Slovensko ich malo na 10 rokov pozitívne. Tranzit cez Českú republiku sa dá nahradiť severným a južným smerom. Tranzit cez Slovensko sa nahradiť nedá. Môže dôjsť len k výrazne vyššej tranzitnej kapacite, ale najmä faktu, že len Slovenská republika predstavuje výhybku pre dopravu plynu do západnej alebo južnej Európy. A nahradenie tejto trasy by bolo extrémne drahé a neúčelné. Máte ďalší faktor, prečo cena českého plynu je nižšia a to vaše zrovnanie nestálo za nič. To, prosím, nevravím ja, to vraví ten draho zaplatený poradca. A to ešte nezverejňujem všetko, čo popísal.
Pokiaľ ide o zvýšenie kapacity tranzitnej sústavy Slovenska z 90 mld. na 130 mld., je podložené projektmi. V Českej republike je menej isté využitie vzhľadom na konkurenčné trasy. Poľské plynárne sa nebudú päť rokov privatizovať. Okrem toho si Orlen chce budovať plynovod z Nórska. Všetky tieto trasy a aktivity znižujú atraktívnosť trasy cez Poľsko. Prepojením zásobníkov tranzitnej sústavy s Rakúskom dá sa získať ďalšia komerčná výhoda. A tu zasa poradca vám hovorí to, na čom robila moja vláda, ide o myšlienku plynárenského centra na Slovensku pre strednú Európu. To sme robili, 60 % peňazí už bolo vyplatených na založenie tohto centra. Vy ste ho zlikvidovali, neexistuje. Peniaze išli zbytočne. V Slovenskej republike nemá plyn konkurenciu, v Českej republike je lokálne uhlie. Takže toto je dlhodobá dobrá pozícia pre SPP, ktorá zaistí veľmi atraktívne výnosy a záujem o ďalšie rozširovanie. SPP má výhodnejší tranzit ako Česká republika a sú tu aj ďalšie predpoklady. Je tu povedaná cena, je tu stratégia predaja a podobne.
Pokiaľ ide o stanovenie ceny. Okrem toho, že pri metóde výnosovej ste podviedli zasa tých, čo to robili, občanov Slovenskej republiky, ekonomiku tohto štátu v hraní sa s číslami vedomým a umelým znižovaním cien, len aby bol výnos menší a podnik v strate, robili ste presne to isté, čo robili manažmenty za mojej vlády, keď vytvárali umelo krachujúce podniky, boli sprivatizované, o tri mesiace štartovali a išli do zisku. Presne to ste urobili s plynom. Nič ste neobjavili nové. Jedno darebáctvo, ktoré sme riešili vtedy, ste urobili vo veľkom, tí to robili v malom.
Pokiaľ ide o stratégiu projektu a tvorbu ceny, bolo heslo pána Mikloša, že cenu nám určí trh a konkurencia. Ale veď žiadna nebola. Bol veľký únik informácií. Nadobúdateľ vedel, že je jeden jediný. Vedel, že vláda prijme akúkoľvek cenu. Vytvorilo sa konzorcium Gaz de France, Ruhrgas. Boli kupujúci. A ku nim pristupoval Gazprom, akcionernoje obščestvo, ktorý získal ďalší podiel. Čo sa takto stalo? Ak zoberieme, kto sú nadobúdatelia, tak zistíme, že sú to štátne firmy. Gaz de France je štátna firma, Gazprom je štátna firma, Ruhrgas má časť súkromného, ale väčšinu štátneho kapitálu. Takže ak štát prevádza na štát, to nie je privatizácia. To sa volá odborne, ekonomicky deetatizácia. Čiže to prechádza z jednej etáže na inú etáž, ale na tej istej úrovni, zo štátu do štátu. Akú ste robili privatizáciu? Žiadnu, zo štátu do štátu. Slovenský bol zlý a hlúpy v nariadení a mal lepšie výsledky, ako ich má teraz, keď sa dosahujú výsledky za cenu zvyšovania ceny, nie za cenu zvyšovania výkonov a investícií. Všetky ukazovatele v tomto smere garantujúce výnosnosť podniku sú horšie. Bezohľadne ste to urobili.
Pokiaľ ide o ďalší bod tejto zmluvy, tak je v rozpore so zákonom, ktorý bol prijatý. V poučení nakoniec pán Mikloš uvádza, toto rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní, nepodlieha preskúmaniu súdom a nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok. Nuž zásada v právnom štáte je taká, že každé rozhodnutie správneho orgánu je preskúmateľné súdom a všetky uznesenia vlády, ktoré sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, možno vyhlásiť za neplatné.
Preto môj individuálny pozmeňujúci návrh uznesenia tejto Národnej rady je požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby určil, či rozhodnutie vlády, ktoré som spomínal, a to je rozhodnutie č. 262 v bodoch 2, 4, 7, je v súlade so zákonmi štátu a Ústavou Slovenskej republiky. A nech to určí Ústavný súd. Stále chcete, aby nejaký súd rozhodoval, tak nech rozhoduje o tomto, o uznesení vlády, to je možné preskúmať.
Ďalej, pokiaľ ide o uzatvorenú zmluvu, tak ako bola uzatvorená, a "vychytralosti" a k všetkým veciam, ktoré tam sú. Narážame na niekoľko problémov. Tí, ktorí to robili, ozaj asi v živote zmluvu s medzinárodným prvkom nevideli.
Tak v tejto zmluve sa napr. z hľadiska výberu práva hovorí, že pre posudzovanie obsahu zmlúv a rozhodovanie sporov o tejto zmluve je príslušná komisia Anglickej obchodnej komory trojčlenná podľa anglického práva. Keby boli trošku len čuchli k uzatváraniu zmlúv, tak vedia, že keď sa hľadá rozhodnutie cudzím prvkom a štát, podľa právneho poriadku ktorého sa má riadiť, tak záujem Slovenska je, aby to bolo právo rakúske, pretože máme spoločný základ, veľa inštitútov spoločných, nie je s tým teda problém. Ak to nie je právo rakúske, tak v druhom stupni sa predpokladá právo nemecké, kultúra blízka, osvojená, známa. Ak to nie je právo nemecké, na tretie miesto v poradí sa dáva právo francúzske, kde sa vychádza z kódexu Napoleona, ktorý tak isto obsahuje množstvo spoločných vecí. Ale európske kontinentálne právo sa vyhýba anglickému obyčajovému právu. Je najnevýhodnejšie na uzatváranie všetkých zmlúv. A tí, ktorí prednášajú medzinárodný obchod, vám hneď povedia na prvej prednáške, aký je rozdiel histórií týchto právnych systémov a ich výhod pri vedení sporu. Pre dokumentáciu je predpísaný jazyk anglický.
Ďalej je tu doložka o zachovaní dôvernosti. Zachovanie dôvernosti predpokladá, že štát ako účastník alebo vláda ako účastník, presnejšie ministerstvo hospodárstva, nebude poskytovať informácie o tom, čo v tejto zmluve je, s výnimkou, kde sú vymenované niekoľké body. Čiže minister podpisuje zmluvu, nakladá s lukratívnym majetkom štátu a zaviaže sa, že bude mlčať pred občanmi tohto štátu, ktorí sa mu na ten majetok poskladajú, pred zákonmi tohto štátu, ktorého na to zmocnia, a pred parlamentom, ktorý mu dáva dôveru v blahej nádeji, že bude hájiť záujem štátu.
Ďalej je tam jedna doložka, dámy a páni, pri ktorej ste ma tí, ktorí ste to robili, strašne potešili. A to je výhrada zvrchovanosti. Výhrada zvrchovanosti znamená, že v prípade uplatnenia nárokov sa Slovensko zrieka zvrchovanosti okrem objektov zastupiteľských úradov. Tam zvrchovanosť zostáva zachovaná. Čiže zahraničný účastník môže prísť na ministerstvo obrany a povedať, tento pluk si beriem, je od zajtra môj, exekvujem si ho, lebo nesmie si zobrať iba zastupiteľské úrady, ostatné všetko si zobrať môže, pričom zvrchovanosť je nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej veci vnútri i za hranicami štátu. Tu bijeme sa za zvrchovanosť ako levy, hovoríme o zmluve, aké má dopady na zvrchovanosť, a tuto niekto podpíše paškvil, ktorým sa zvrchovanosti štátu zriekne. A štátu zostávajú len zastupiteľské úrady, vlastne vláda súhlasí, že si môže prísť zobrať aj písacie stroje na Úrad vlády aj s budovou. Škoda, že to neurobili, mohli byť tie straty ešte menšie.
Pokiaľ ide o kroky k tejto zmluve. Vzhľadom na to, že nebol dodržaný základný zákonný predpoklad 49 % privatizácie, nie sú garantované nároky na výnosy, aj výnosy sa nejakým spôsobom delia, cez právo na prírastok veci, nie je garantovaný výkon správy vecí, nie je garantovaná držba vecí, vlastne je vec vydaná, mám za to, že zmluva ako celok je od začiatku neplatná. To je môj právny názor a moje hlboké presvedčenie. Aby sme to preukázali, musíme ísť do Anglicka na rozhodcovskú komisiu troch rozhodcov, ktorí nám podľa anglického práva povedia, či slovenské právo uznajú alebo nie za rozhodujúce. Ale ja teraz neriešim otázku vzťahu k Ruhrgasu a spoločnosti Gaz de France. Chcem riešiť otázku zodpovednosti politických predstaviteľov vlády Slovenskej republiky vrátane Huňora a ďalších z Fondu národného majetku vrátane ministra Haracha, ktorí tieto veci vždy podpisovali, vrátane Ivana Mikloša, ktorý to organizoval. Myslel som aj na Dzurindu, ale keď som videl potom, že ten jeho podpis je tam nahradený Miklošovým, tak som si pomyslel, že reku buď použil tú svoju obvyklú obezličku, že to šupol na iného, aby nebol on v tom, alebo náhodou mal služobnú cestu niekde inde. Vedel dobre, o čo ide. On je taký, že to vie takto zorganizovať. (Potlesk.)
Ďalej, dámy a páni, vo veľkom hovoríte o tom, ako dobre je na tom Slovenská republika a čo všetko touto privatizáciou získala alebo stratila.
Pokiaľ ide o právomoci akciovej spoločnosti, je povedané, čo môžu a čo nemôžu. V dohode o predstavenstve je povedané, kto môže byť členom predstavenstva, čo kto môže robiť ako člen predstavenstva. Ale pokiaľ ide o pôsobnosť predstavenstva, o to, o čom rozhodujú tí štyria v tom predstavenstve, dvaja zástupcovia Nemecka a Francúzska, piateho nepotrebujú, iba na to ho potrebujú, aby bol, hlasovať nemusí. Vykonáva obchodné vedenie spoločnosti a zabezpečuje všetky jej prevádzkové a organizačné záležitosti, vykonáva zamestnávateľské práva, zvoláva valné zhromaždenia, vykonáva uznesenia, zabezpečuje vedenie účtovníctva, navrhuje stanovy, základné imanie, dlhopisy, rozdelenie vytvoreného zisku, rozdelenie vytvoreného zisku vrátane výšky a spôsobu vyplatenia dividend a tantiém, ak je strata, návrh na vysporiadanie, návrh na vymenovanie a odvolanie generálneho riaditeľa, ale aj návrh na zrušenie spoločnosti, návrh na vyrovnanie likvidátora spoločnosti, návrh ročného rozpočtu a obchodného plánu a ich zmeny, návrh strategického plánu spoločnosti, jeho akejkoľvek zmeny. A predkladá dozornej rade na schválenie všetky transakcie medzi spoločnosťou a príbuznou stranou, ktorých hodnota je vyššia ako 150 000 dolárov, do hodnoty 150 000 nepodliehajú ani v kontrolných plánoch. V rámci svojej informačnej skúsenosti a v rámci svojej funkcie informuje valné zhromaždenie o výsledkoch podnikateľskej činnosti. Ale súčasne si vyhradzujú, že pri predkladaní týchto informácií je predstavenstvo povinné zachovávať ich dôverný charakter a zabrániť takému oznamovaniu funkcií, informácií predstavenstvu, v dôsledku ktorého by vznikli spoločnosti straty. Vlastne nemusí povedať nič. O čom je to predstavenstvo potom? Poviem, no z tejto informácie by vznikla strata, nemusím ju povedať, neinformujem. Na zasadnutie máme tam zástupcov štátu, vieme, ako to beží. Pokiaľ nie je uvedené inak, je predstavenstvo spoločnosti oprávnené v rámci svojej pôsobnosti zaväzovať spoločnosť bez vyjadrenia iného orgánu spoločnosti. Predstavenstvo je oprávnené realizovať úkony so súhlasom valného zhromaždenia tam, kde to má vymedzené. Dámy a páni, tak čo ste predali tomu predstavenstvu a tým dvom akcionárom? Veď nás nepotrebujú k ničomu. Potrebujú nás k tomu, aby tam jeden sedel, na ostatné na nič nás nepotrebujú. Tak o čom to je?
Pokiaľ ide o dozornú radu, hovoril som o tom, že má právo poradné, právo kontrolné na výročné auditované finančné výkazy, vyhlásenie vedenia spoločnosti ohľadne primeranosti účtovných systémov a finančných kontrolných postupov, vyhlásenie o finančných transakciách. To sú právomoci štátu pri riadení svojho majetku. Gratulujem. Tak kvalifikovane poškodiť štát, na to treba byť asistentom vysokej školy ekonomickej. (Potlesk.)
Podobne sú definované v štatúte dozornej rady jej právomoci, podobne v akcionárskej zmluve sú ďalšie výhrady o výkone práv. A vo výkone práv sa hovorí, že práva týchto dvoch akcionárov Slovensko zaväzujú, kým práva Slovenska týchto akcionárov len informujú. Čiže stupeň záväznosti vlastníctva je naprosto rozdielny a diskriminačný. Čo s tým robiť? Ja nechcem, aby sme teraz začali vojnu proti Ruhrgasu alebo spoločnosti Gaz de France, alebo Gazpromu. Ale tých svojich vlastných sa musíme opýtať, čo tam robili, za čo tam boli, na čo tam boli, čo tam robili, prečo od štátu prijali plat, prijali funkcie, prijali poverenie, ľuďom voľačo sľúbili a potom ich sprosto nakopli. A toto nie je jediná otázka. Preto tí, čo bojujú o čistotu zástavy, tak čo chcete opucovať, keď je to už nieže škvrna, ale diera? A diera sa vypucovať nedá. A tá diera v majetku Slovenska je stále. (Potlesk.)
Pokiaľ ide o záležitosti súvisiace s riadením a ďalšie veci, možno to porozoberať všetko. Prečítam vám čl. 638: "Predstavenstvo," to znamená tí štyria, ich rozhodnutia, "je oprávnené konať v mene spoločnosti vo všetkých záležitostiach a zastupovať spoločnosť voči tretím stranám pred súdmi, inými orgánmi, riadi činnosť spoločnosti, rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom alebo rozhodnutím zverené do právomoci iných orgánov spoločnosti." Čiže kto riadi tú spoločnosť? Je to predstavenstvo, lebo stanovami je to celé zverené predstavenstvu. A iné obmedzenie nie je. Nie je. Čiže tí, čo konali v mene Slovenska, prijali takéto hanebné podmienky. A, samozrejme, podnikatelia, ktorí prichádzali sem, tak prichádzali s tým, že využili možno hlúposť a možno darebáctvo ľudí, ktorí to s nimi robili. Pokiaľ slovenská strana chce rozhodovať, tak môže bez ohrozenia porušenie práv investorov. A sú tu ďalšie a ďalšie veci, ktoré by som mohol citovať jednu za druhou.
Tak ako bol štát poškodený a ako ste štát zaviazali.
Samozrejme, predpokladalo sa pri vzniku, že vzniknú aj dcéry. Ale dcéry ešte neboli. A už sa slovenská vláda zaviazala, že v ich predstavenstvách nebude. Vloží do toho majetok plynu, ale bude len v dozornej rade. To je čo? To je ten kvalifikovaný výkon vlastníckych práv a obhajoba záujmov štátu? To je úmyselné vytvorenie straty, podhodnotenie podniku, predaj za možno najnižšiu cenu, bez hospodárskej súťaže, konzorciu, a to napriek tomu, že poradca hovorí, súťaž nebola, je to ultimátum, neprivatizujte, to bol odkaz poradcu po vyhlásení výsledkov, otvorení obálok, neprivatizujte. A dokonca na základe tohto stanoviska aj v komisii, ktorá prevod schvaľovala, bola medzi členmi komisie veľká diskusia, ktorú uzatvoril svojou aroganciou Ivan Mikloš, a privatizácia bola.
Pokiaľ išlo o platenie cien, úrokové sadzby, daňové výnosy ap., o tom hovorilo mnoho vecí predo mnou. To, čo tušili a naznačovali, je správne, aj o prevode akcií, aj o platbe akcií. Napr. peniaze boli poukázané agentovi, ale agent mal právo tieto peniaze investovať do doby, kým nebudú vyplatené Slovenskej republike. A kde sú výnosy z investícií? Sú to ďalšie straty. A zoberte zmluvu, uvidíte, koľko miliárd v dolároch to bolo. Za mesiac to mohlo byť celkom slušné. Len sedem bodov mal odvádzať slovenskej strane, ostatné boli jeho alebo čie, to neviem.
Pokiaľ ide o predkupné právo, Slovensko nemôže s 51 % nič, musí 3 % predať a tých 48 % je pre každého nezaujímavých alebo ak áno, tak za minimálne ceny, lebo väčšinový majoritný vlastník je niekde inde. Preto sa na nás pozerajú tu, ako rokujeme, ako na decká, ktoré sa s niečím hrajú, hovoria o niečom, čo aj tak zmeniť nemôžu, ale môžu hovoriť o politickej zodpovednosti a možno aj právach. Napr. keď som hovoril o verejnej ponuke, o ktorú požiada slovenská strana, ponúkne strana investorom na predaj 3 % akcií za cenu za akcie, ktorá predstavuje výšku z nasledovných hodnôt, dvojnásobok kúpnej ceny za akciu, ktorú investori zaplatili za akcie, ktoré kúpili na základe zmluvy o kúpe a predaji akcií zohľadniac pritom akékoľvek úpravy kúpnej ceny podľa ods. 3 písm. a) bodu 3. Čo môže štát robiť? Pritom boli v ponuke aj ceny podstatne vyššie, ako bola cena táto, ale niekde sa to stratilo, až posledný potom voľajako odišiel a urobil to.
Dámy a páni, pýtate sa, prečo Národná rada o tomto rokuje. Po prvé, Národnej rade prislúcha o takýchto otázkach rokovať. Podľa Ústavy Slovenskej republiky je to o všetkých vážnych veciach. Po druhé, je to o tom, aby sa odkrylo pozadie týchto pre Slovensko hanebných a stratových krokov a pravda o jeho reprezentácii za posledných osem rokov, čo urobila, ako sa správala, aj pre poučenie, aj pre zodpovednosť politickoprávnu. Predtým, ako som prišiel sem, časť poslancov požiadala, aby som navrhol ďalší pozmeňujúci návrh, a to tak, aby v časti B za písmeno g) sa vkladalo ďalšie písmeno i), ktoré znie: "i) pochybenie pri určení privatizácie SPP, š. p., ako nevyhnutného predpokladu v prístupovom procese Slovenskej republiky do Európskej únie". Toto pochybenie bolo.
Pokiaľ ide o diskusiu, ktorá tu prebiehala 5 dní, môžem mať výhrady aj k správe vlády. Nemala vláda všetky podklady k dispozícii. A vidíte, moje stanovisko k tej faktografii je trochu odlišné. Súvisí to s tým, aké pramene máme. Keby som bol na vašom mieste, tak poviem, urobme jednu zmenu v návrhu uznesenia, že by tam bolo nie to, že je vinný, ale to, že je podozrivý, a rýchlo to schváľte. Boli by ste ako tak zastavili diskusiu o všetkom, o čom je.
Dámy a páni, tí, čo ste vystupovali na obranu týchto krokov, ste bezpochyby konali čestne. Aj ste zdôrazňovali, neviete, čo je v zmluvách, ale si myslíte, že parlament môže mať podozrenie z porušovania zákonov, môže žiadať orgány činné v trestnom konaní, aby konali, môže dávať Národná rada návrhy a podania na Ústavný súd aj na iné správne súdy, aby o veciach rozhodli, Národná rada môže dať vláde aj úlohu, aby tieto podmienky prijatia zmluvy zmenila, aby sa vláda celkom vážne týmto stavom zaoberala, aj keď pravdupovediac, pretože to všetko je na báze dobrovoľnosti, boli by títo akcionári, ktorí to kúpili, hlúpi, keby dneska ustupovali z toho, čo im zadarmo padlo do lona. Prečo sa majú vzdať toho, čo majú?
Rozhodovanie o 100 % majetku plynu za 49 % peňazí znížených a podhodnotených, to bol dar, danajský dar slovenskému občanovi a slovenskému štátu. Voľačo si zodpoviete pred ľuďmi, vo voľačom aspoň s tými v pravom kúte vzadu súhlasím, že to bude možno až pred Bohom. Nech vám je potom milostivý. Úctu k vám za tieto kroky, čo ste urobili, nemôžem mať, je to hanba. (Potlesk.)