M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Rydlovi.

S faktickými poznámkami na jeho vystúpenie sa prihlásili pán poslanec Pavol Minárik, pani poslankyňa Jana Vaľová. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami a slovo dávam pánovi poslancovi Pavlovi Minárikovi. Nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, bolo to obohacujúce vystúpenie. V tom historickom úvode ste spomenuli určité požiadavky, s ktorými sa zrejme stotožňujete, pretože ináč by ste ich neboli spomínali. Citovali ste konkrétne bod 10 z tých požiadaviek a ja to po vás voľne zopakujem. Žiadame vydávanie - zjednodušene - novín bez kaucií, žiadame slobodu tlače bez zákona. Až taký radikálny by som ja nebol, ale vy ste sa s tým zrejme stotožnili. Ja si totiž myslím, že nejaké regulácie môžu byť, môžeme sa dozvedieť o vlastníckej štruktúre vydavateľov a mnoho vecí a to budeme musieť asi uregulovať. Ale v tomto prípade je menej regulácie viac. Ešte raz zopakujem, citovali ste: "Žiadame slobodu tlače bez zákona." Ako sa to zhoduje s § 6 a 8 tejto navrhovanej predlohy? Ja som povedal, že to bolo obohacujúce, čo ste povedali. Sledovať, ako budete hlasovať, bude poučné.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Jana Vaľová, nech sa páči.

J. Vaľová, poslankyňa: Pán kolega, ja musím vyzdvihnúť časť vášho príspevku a vyhodnotiť práve tú, kde rozprávate, že človek má právo na slobodu tlače aj slobodu šírenia informácií, ale jeho povinnosťou je za to niesť aj zodpovednosť. Pretože dnes sa stretávame, že tí, ktorí niekedy šíria lži, túto zodpovednosť nemajú a nemajú sa komu zodpovedať. Preto chcem povedať, že poslúžia cieľom určitých skupín. To znamená, že ak momentálne je v médiách lož, väčšinou nikto nie je volaný na zodpovednosť, pretože skutočne z tých médií nepríde ani odpoveď na túto lož, ak dostanú žiadosť, aby odpovedali, odkiaľ sú informácie. A preto chcem povedať, že práve to, ako váš predrečník povedal, že zostane ten fľak na košeli, ktorý nikto nedá dole, ale musím povedať, že kým prejdú súdne konania, tak je to dva a pol až tri roky. A potom skutočne už ten fľak nikoho nezaujíma. Chcem povedať, že ozaj sloboda bez hraníc a bez etiky je anarchia a myslím si, že všetka sloboda musí mať určité etické a morálne hranice. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou na vystúpenie predrečníkov sa prihlásil pán poslanec Rydlo. Nech sa páči.

J. Rydlo, poslanec: Mám iba dve poznámky. Po prvé, pán poslanec Minárik, ja som citoval Desiatu žiadosť zo Žiadostí národa slovenského z roku 1848, z ktorých, ako veľmi dobre všetci vieme, zostal iba zdrap papiera. A je evidentné, že v každej usporiadanej spoločnosti musí byť nejaké legislatívne ošetrenie toho, kto hovorí, čo hovorí, ako hovorí. A súhlasím s tým, čo hovorí aj pani poslankyňa Vaľová a napokon v mojom príspevku to bolo predovšetkým o zodpovednosti. Ja sám môžem povedať, čo znamená, keď vás médiá povláčia po novinách atď., bez akejkoľvek morálnej hranice, bez akýchkoľvek morálnych zábran. Mne záleží však na tom, aby sme prijali taký tlačový zákon, ktorý bude pýchou slovenskej spoločnosti, ktorý bude trvať, ako to tu jeden z mojich predrečníkov povedal, bude trvať, povedzme, aspoň ako ten francúzsky zákon vyše 100 rokov. Záleží len na nás, poslancoch, či tento zákon bude mať podenkovú trvácnosť alebo bude mať trvalú hodnotu. Myslím si, že zákon, ktorý je predkladaný do tohto pléna, je v prvom čítaní akceptovateľný, v druhom čítaní sa môže všeličo v ňom zmeniť, doplniť. Dúfam, že sa zmení, doplní k lepšiemu. A som presvedčený, že Slovensko si zaslúži, aby malo novinárov, ktorí sú novinári s veľkým písmenom "N".

Ďakujem vám za poznámky, ktoré ste mali k môjmu príspevku. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalším prihláseným do rozpravy písomne je pán poslanec Vladimír Palko. Pán poslanec, nech sa páči, máte slovo.

V. Palko, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené panie poslankyne a páni poslanci, prerokúvame vládny návrh tlačového zákona. Zákon obsahuje viacero sporných ustanovení. S dovolením, budem sa venovať dnes v podstate iba jednému z nich, a to spornému novému inštitútu, ktorým je právo na odpoveď. Inštitútu, ktorý má existovať vedľa doterajšieho práva na opravu, ktoré nikto nespochybňuje. Poďme teda k právu na odpoveď.

Môj kolega Pavol Minárik vo včerajšom excelentnom prejave, ktorý bol ozdobou tohto parlamentu, správne uviedol, že inštitút práva na odpoveď je vlastne vyvlastnením časti mediálneho priestoru. Obeťou tohto vyvlastnenia pri tomto pohľade sú majitelia médií, redakcie, novinári. A je to tak. Pretože skutočne priestor, ktorý patrí im a ktorý chcú zapĺňať svojimi názormi, svojimi myšlienkovými produktmi, musia, a úplne bezplatne, povinne podľa zákona poskytnúť, dať na použitie úplne iným ľuďom, politikom alebo iným osobám.

Dovolím si tento pohľad doplniť ešte ďalším pohľadom. Totižto obeťou práva na odpoveď je i každý občan. Každý občan, ktorý si kupuje noviny, periodickú tlač. Právo na odpoveď by som prirovnal k určitému fiktívnemu zákonu, ktorý by som nazval zákonom o šunke a prasačích ušiach. Predstavte si, panie poslankyne, páni poslanci, takýto zákon. Chcete kilo šunky. Kúpite si kilo šunky. Zaplatíte za kilo šunky. A potom, kde nič - tu nič zrazu sa priplichtí vláda. A vláda vám zoberie z toho kila šunky pol kila a dá vám miesto toho pol kila pol kila údených prasačích uší. Cenu nechá tak. A, samozrejme, že to všetko zdôvodní podľa zákona. Povie, že podľa zákona nie je dobré, keď občania jedia veľa šunky a je zdravé, keď sa trošku najedia kolagénu.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, keď občan chce šunku, tak nechce prasačie uši od vlády. A presne tak je to s právom na odpoveď. Občan si chce kúpiť tie noviny, ktoré mu vyhovujú. Chce si prečítať tie informácie, ktoré potrebuje. Chce si prečítať tie názory a komentáre, ktoré ho zaujímajú. Prečo má platiť povinne za informácie alebo za dezinformácie, ktoré nechce? Prečo má platiť za prejavy politikov, často demagogické, politikov, ktorí by sa do tých médií inak ani nedostali, len keď to budú mať zaručené zákonom - právom na odpoveď. Pani poslankyne, páni poslanci, a preto je vládny tlačový zákon neprijateľný. Je to zákon okrem iného o tom, že občan platí za to, o čo nestojí. Je to zákon o šunke a prasačích uškách. A preto je i umenšením slobody.

Vážené panie poslankyne a páni poslanci, tento postoj nie je nejakou paušálnou obhajobou médií. Médiá majú svoje hlboké a vážne problémy, povedal by som, že presne tie isté ako politika. Médiá tiež trpia nekompetentnosťou, niekedy dokonca trpia neslobodou. Neslobodou, ktorá plynie, povedzme, zo zasahovania zo strany majiteľov, zo zasahovania zo strany politikov a niekedy je to nesloboda spočívajúca na celkom obyčajnej neodbornosti alebo nekompetentnosti alebo lenivosti. Preto tu nejde o obhajobu médií, ale ide o postoj obhajoby slobody, slobody médií, ktorá v konečnom dôsledku je obhajobou slobody pre nás všetkých. Preto teraz cítime potrebu zasadiť sa proti umenšovaniu slobody médií. A to práve preto, dámy a páni, lebo sme dnes svedkami toho, ako sa na Slovensku sloboda politického prejavu umenšuje. Dámy a páni, na Slovensku sa roztvárajú nožnice medzi na jednej strane snahou niektorých politikov rozširovať svoju slobodu prejavu, ktorú chápu ako slobodu prejavu vulgárnosti, obscénnosti, brutálneho vyjadrovania sa a na strane druhej snahou tých istých politikov obmedzovať slobodu normálneho politického prejavu u iných politikov, a to napríklad súdnou cestou.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tlačový zákon obsahuje aj § 6 ods. 1 písm. c), ktoré je novotou v tlačovom zákone. V tomto písmene c) sa hovorí, že vydavateľ nesmie dovoliť, aby sa tam objavili informácie, ktorými sa podnecuje nenávisť na základe politického zmýšľania. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, znie to veľmi ušľachtilo, ale ako vieme, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Totiž sloboda prejavu asi nemôže byť chápaná ako sloboda pre tých, ktorí vládnu. Sloboda prejavu asi nemôže byť chápaná ako sloboda vyslovovať len veci, ktoré sú príjemné, ktoré sa príjemne počúvajú. Sloboda prejavu predsa nie je len slobodou pre tých, čo majú moc. Je to aj sloboda prejavu tých, ktorí tú moc nemajú, ktorí hovoria veci, ktoré nie sú príjemné, dokonca veci, o ktorých sme presvedčení, že sú mylné, a veci, ktoré neradi počúvame.

Rád by som sa vyjadril nielen v mene svojom, ale v mene niektorých svojich ďalších kolegov, Františka Mikloška, Daniela Lipšica, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera k udalosti, ktorú považujeme za ohrozenie slobody prejavu, ku ktorej došlo minulý týždeň. Dovolím si prečítať stanovisko nás piatich poslancov.

Podľa rozhodnutia súdu má poslanec Miklós Duray zaplatiť milión korún odškodneného Slovenskej národnej strane a ospravedlniť sa jej. Má tak urobiť preto, lebo SNS povedal, že je stranou fašistickou. S politikou pána Miklósa Duraya sa nijako nestotožňujeme a dlhodobo zastávame opačné názory, ako sú jeho názory. Chceme však žiť v krajine, kde môžu ľudia slobodne vyslovovať svoj politický názor. Súd odsúdil Miklósa Duraya za to, že vyslovil svoj politický názor. Preto proti rozhodnutiu súdu protestujeme a považujeme ho za ohrozenie slobodnej politickej diskusie. Ak si niekto myslí o strane, že je fašistická, nemá to ako povedať inými slovami. Ako sa takýto verdikt súdu zhoduje s tým, že na Slovensku má vládnuť sloboda prejavu? Za nebezpečný považujeme fakt, že súd rozhodol o mimoriadne vysokej pokute 1 milión korún. Máme teraz očakávať ekonomickú likvidáciu politikov, ktorí budú vyslovovať názory, nepríjemné, stranám vládnej koalície? Celá slávna národná politika vládnej koalície spočíva v tom, že sa klania Bruselu a zbabelo sa mstí na jednom Maďarovi.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Palka sa prihlásili: pani poslankyňa Katarína Tóthová, pán poslanec František Mikloško, pani poslankyňa Ľudmila Mušková, pán poslanec Ján Podmanický, pán poslanec Rafael Rafaj, pán poslanec Ján Senko, pani poslankyňa Jana Vaľová.

Uzatváram možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou na vystúpenie predrečníka a slovo má pani poslankyňa Katarína Tóthová. Nech sa páči.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Ja by som chcela na excelentné prirovnanie k vyvlastneniu práva na odpoveď prečítať vám ústavu, kde jednou z podmienok vyvlastnenia je aj primeraná náhrada. Tak, pán poslanec, keď nepoznáte právne termíny, než ich začnete užívať, tak si objasnite ich obsah, pretože hovoríte, že zadarmo sa dostanú do tlače, ale vyvlastnenie je za primeranú náhradu. Takže to je taký logický kop, že až.

Po ďalšie, to vaše prirovnanie so šunkou a prasačími ušami je úžasné. Úplne mám pocit, že dám do angličtiny preložiť vaše vystúpenie a pošlem ako jeden z argumentov ohrozenia slobody tlače na Slovensku. (Potlesk.) Myslím si, že dostanú pravý obraz najmä o vašom návrhu protestovať proti rozhodnutiu súdu. Škoda, že ste nenavrhli aj petície, pretože celá demokratická Európa hovorí o nezávislosti súdu a takto sa stavať proti súdnym rozhodnutiam je skutočne nenáležité. Ja si pamätám, že pred takými šiestimi rokmi sa skupina dala dohromady a chcela protestovať proti rozhodnutiu Ústavného súdu. Malo to hneď odozvu v zahraničí a boli tam aj niektorí z KDH politického subjektu, rýchlo ten protest už potom zanikol. Takže, takéto zasahovanie do nezávislosti... (Vystúpenie automaticky prerušené časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Vypršal vám čas, pani poslankyňa. Slovo má teraz pán František Mikloško. Nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Chcem len povedať... (Hlasy z pléna.) Pani poslankyňa, neviem sa sústrediť, dovolíte, keby ste sekundu mohli byť ticho. Chcem len povedať, že zo všetkých príspevkov písomne prihlásených, ktoré odzneli a predpovedám, ktoré aj odznejú, aj zo všetkých faktických poznámok, ktoré odzneli na toto vystúpenie, aj ktoré odznejú, vystúpenie Vladimíra Palka bolo absolútne najlepšie a chcem sa mu poďakovať, zagratulovať mu. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej sa s faktickou poznámkou prihlásila pani poslankyňa Ľudmila Mušková. Poprosím všetkých kolegov a kolegyne o toleranciu k vystupujúcim. Ďakujem pekne.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Vážený pán poslanec, na rozdiel od pána poslanca Mikloška ja som vás teda pozorne počúvala a príčiny, pre ktoré ste proti návrhu zákona, ktoré ste uvádzali vo svojich ekvilibristických porovnaniach a úvahách, môžem prirovnať k vášmu úvodnému porovnaniu o mäse alebo o šunke a prasačích ušiach. Nemajú žiadnu logiku, zrejme okrem kresťanskodemokratickej politickej logiky.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej sa hlási s faktickou poznámkou pán spravodajca, pán poslanec Ján Podmanický. Nech sa páči.

J. Podmanický, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pán poslanec Palko, povedali ste, právo na odpoveď má pomôcť politikom, ktorí by sa do médií ináč nedostali. To som vás parafrázoval. Presnejšie ste povedali: "Prečo by mal občan čítať politikov, ktorí by sa do médií ináč nedostali?"

Pán poslanec Palko, čítali ste zákon? Ja vám prečítam: "Právo na opravu. Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy."

Čiže, týka sa osoby, ktorá už v médiách bola. To isté máme v práve na odpoveď, to isté je v práve na dodatočné oznámenie. Pán poslanec Palko, ste matematik, viete, že toto, čo ste predviedli - pani poslankyňa Tóthová to už pomenovala v iných prípadoch - sa volá kontradikcia, protirečenie? No, pán poslanec Palko, že používate kontradikcie a často si protirečíte, to ma vôbec neprekvapuje. Je to veľmi často, keď sa človek započúva do vašich vyjadrení. Robíte to bežne. Čo ma však prekvapuje, pán poslanec Palko, že sa vyjadrujete k zákonu, ktorý ste si zrejme ani neprečítali.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej sa s faktickou poznámkou prihlásil pán poslanec Rafael Rafaj. Nech sa páči.

R. Rafaj, poslanec: Pán Palko, keď ste potvrdili, že vždy využijete príležitosť na vlastnú propagáciu a keďže sa neviete sám pochváliť a nemáte ani argumenty, tak si opäť musíte pomôcť aj Slovenskou národnou stranou, resp. nenápadne zakryť svojich dlhodobých strategických partnerov zo Strany maďarskej koalície. No a zistil som, že vy nielen máte, ako tu namietla jedna kolegyňa, deficit v právnom vedomí, ale predrečník hovoril, že ste technik. Ale pochybujem, lebo vy máte problém pochopiť veľmi jednoduchý zákon akcie a reakcie.

No, a pokiaľ ste sa tu predviedli ako najlepší rečník s tými prasačinkami, po vašom vystúpení mi napadlo jediné logické podobenstvo. Nehádžte, pán Palko, perly sviniam. Ale pritom sa pozerajte, poprosím, do zrkadla. (Potlesk.) Úplne ma šokovalo, keď ste v úvode povedali, že tí, ktorí vlastnia médiá, že tento priestor je ich a že je vytvorený len pre ich názor. To som naozaj prekvapený, pretože ste pošliapali právo verejnosti na informácie a dehonestovali ste tých ľudí, ktorí možno v dobrej viere naozaj vydávajú svoje tlačoviny, pretože chcú slúžiť verejnosti a poskytovať verejnosti informácie, nie sebe z nejakého egoizmu, že potrebujú mať potrebu písať grafomániu alebo šíriť nejaké bludy.

M. Hort, podpredseda NR SR: Skončili ste, pán kolega? Skončil. Ďalej bude vystupovať vo faktickej poznámke pán poslanec Ján Senko. Nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Palko, vy už dopredu viete, čo idete čítať. Vy už dopredu viete, aký názor chcete poznať. Dokonca ho už aj poznáte. No, tak už vieme to, o čo ide vo vašom vnímaní o chápaní vašej slobody tlače. Áno, vaše vystúpenie to presne odhalilo.

Takže, viem, prečo sa asi tohto zákona bojíte. Bojíte sa pravdy, bojíte sa iného názoru, pretože, ako ste hovorili, vy nepotrebujete poznať iný názor. Potrebujete si potvrdiť len ten váš názor. Obvinili ste sa sám. Sám, dokonca sám, a to hneď v úvode svojho vystúpenia.

To znamená, že ani to ďalšie vystúpenie alebo obsah vášho vystúpenia nebolo potrebné počúvať. A prosím vás, nestrašte peklom ľudí tejto spoločnosti. Peklo vo vašom ponímaní môže byť nakoniec pripravené aj pre vás a možno aj pre vaše svedomie. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Jana Vaľová, nech sa páči.

J. Vaľová, poslankyňa: Pán Palko, ja sa vrátim k tej úvahe, kde ste povedali, že občan si chce kúpiť tie noviny, ktoré mu vyhovujú. No tlačový zákon, pokiaľ viem, ja som ho čítala, neukladá občanovi, aké noviny si má kúpiť. Samozrejme, že je to na jeho výbere, je to logická vec. Ale myslím si tak isto, že občan nemá záujem čítať lož. Pretože viackrát opakovaná lož sa stáva pravdou. A to, myslím si, že v našej spoločnosti nechceme.

Pán Palko, ja sa spýtam: Neboli ste práve v minulosti vy ten veľký kritik médií? Ja si pamätám na Markízu, ako ste ich obvinili, akí sú nepravdiví, akí sú jednostranní. Neboli ste práve vy, ktorých médiá nazvali, že ste ješitný? Práve vy ste boli ten, kto najviac v minulosti médiá kritizoval. Tak ja sa teraz pýtam, prečo práve vy teraz rozprávate o tom, aké sú médiá spravodlivé, že tam nechcete čítať to, čo im... (Hlas z pléna.) Nikto im tam nepíše, vláda im tam nič nepíše. A ešte taký bonbónik na koniec. Pán Palko, Veľká noc sa blíži, dočkáte sa aj ušiek, aj šunčičky. Vidím, že sa vám už sníva, ale viete, ešte máme zasadanie parlamentu.

Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať na predrečníkov chce pán poslanec Palko. Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Na pani poslankyňu Tóthovú mám, ako je známe, veľkú slabosť, takže nechcem sa s ňou hádať. Odporúčam vrátiť sa k výroku klasika o právnych tupinách.

Čo sa týka pána poslanca Podmanického, tak, pán poslanec, myslím si, že som hovoril pravdu. Predstavte si, že noviny napíšu, že pán poslanec Podmanický dva roky rozpráva v parlamente a ešte nič nepovedal. No tak na základe tohto vy budete môcť napísať dlhý traktát, za ktorý si budú musieť čitatelia novín zaplatiť a toto im nemôžem urobiť, uznajte. (Potlesk.)

Čo sa týka pána poslanca Rafaja, pozrite sa, veď prasačie ušká, však to je taká milá vec. Prečo vy hneď hovoríte o prasačinkách? No tak do toho ja sa zapájať nechcem.

Pán poslanec Senko, vy ste ma odhalili. Skutočne, ja priznávam, priznávam, že predtým, než idem niečo povedať, tak o tom normálne popremýšľam. (Smiech v sále.) Vy to robíte trošku inak.

A pani poslankyňa Vaľová, vy ste si sedeli na uškách, keď som hovoril, pretože ja som tie médiá kritizoval.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej sa ako posledný písomne prihlásený do rozpravy prihlásil pán poslanec Ján Senko. Po jeho vystúpení a po prípadných faktických poznámkach bude možnosť pre všetkých poslancov, ktorí budú chcieť ešte vystúpiť k tomuto zákonu v rozprave, prihlásiť sa ústne.

Pán poslanec Senko, máte priestor v rozprave. Nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. No, myslím si, že ako hovoríme, ako tu dnes diskutujeme, tak svedčí o tom, že tento parlament je schopný rozprávať sa o rôznych problémoch. Nikto nikomu nebráni povedať svoj názor. (Hlasy z pléna.) Presne tak, pán Miššík.

Je to jednoducho tak, že chceme diskutovať o veciach, sme prístupní diskutovať o veciach, rozprávame o tom. Nikoho dopredu bez toho, aby sme sa oboznámili so znením nejakého zákona, neobviňujeme. Najskôr sa potrebujeme oboznámiť so zákonom, no a potom jednoducho pristúpime k veciam takým spôsobom, aby sme sa tu rozprávali, diskutovali, hovorili o tom, či je zákon opodstatnený, alebo neopodstatnený, aký má byť jeho obsah, aké má byť jeho paragrafové znenie, tak ako nakoniec to povedal aj pán poslanec Bárdos. Áno, on je skúsený, tuším, už tretie volebné obdobie, ja som tu len prvé, tuším, že jeden a pol roka, takže, nemám až takú veľkú skúsenosť s tým, ako sa tu niekedy diskutovalo a viem o tom, že asi do prvého čítania sa predkladá zákon preto, aby sme hovorili o tom, či je potrebný, či treba o ňom rozprávať. A keď je potrebné o ňom rozprávať, to znamená, že je potrebné, aby ho spoločnosť mala. To znamená, že potom budeme hovoriť, ako by mal asi v tom jeho paragrafovom znení vyzerať.

Presne s vami súhlasím, pán poslanec Bárdos, aj s niektorými ďalšími, ktorí ste o týchto veciach hovorili. Preto sme tu, preto o tomto zákone rozprávame, nezaťahujeme do tohto problému žiadne iné medzinárodné spoločnosti. Ale tu na pôde slovenského parlamentu svojprávne chceme rozhodnúť o tom, ako bude vyzerať tlačový zákon a vôbec, či je opodstatnený.

Takže, navrhovaný zákon sa vzťahuje na periodickú tlač vydávanú alebo verejne šírenú na území Slovenskej republiky a tiež na agentúrne spravodajstvo. V súlade s medzinárodnými dohovormi a odporúčaniami návrh zákona rešpektuje jeho znenie tak, ako je podané, ako sme sa mali s ním možnosť oboznámiť, slobodu prejavu a súčasne aj právo na ochranu osobnosti. A to je dôležité. Vo vzťahu k zverejňovaným obsahom zavádza inštitút na odpoveď aj na dodatočné oznámenia a iné náležitosti, ktoré sú v ňom obsiahnuté, ako aj povinnosť ochrany informátora. Toto ustanovenie, veľmi dôležité pre budúcu prax, hoci ho spochybňujete, možno bude a aj je terčom kritiky. Nakoniec novinárska obec veľmi dobre vie, o čom v tomto prípade hovorím. Predmetom práva na odpoveď je skutkové tvrdenie o konkrétnej fyzickej osobe, právnickej osobe, ktoré je obsiahnuté v periodickej tlači.

Hneď na úvod svojho vystúpenia si dovolím cteným poslancom a poslankyniam, najmä z opozície, pripomenúť, že už v roku 1799 istý poslanec vo francúzskom parlamente vystúpil a už v tom období konštatoval, že dovtedy u nich známe právne prostriedky, predovšetkým súdna žaloba nie je dostatočnou garanciou pred zneužitím slobody tlače. Citujem ho: "Je potrebné preto vytvoriť taký doplňujúci prostriedok ochrany, ktorý by mal na zreteli redaktorov novín. Oni môžu deliť spravodlivo, aj nespravodlivo slávu a hanu, tvoriť, upevňovať, iritovať a vzbúriť strany a spôsobiť i nevypočítateľné zlá." A navrhol uverejňovať v prípade útoku na povesť občana právo na odpoveď v zákonnej lehote. Písal sa rok 1799.

No a v roku 1822 bol vo Francúzsku schválený tlačový zákon. V roku 1822, ktorý už obsahoval inštitút práva odpovede. Poslanec, ktorý ho zdôrazňoval, povedal: "Urazenému namiesto toho, aby bol vydaný napospas novým urážkam svojich odporcov pred súdom, nedostatku ľudskej súdnosti a škandálom, sa musí poskytnúť účinný protijed. Možnosť odraziť útok rovnakými prostriedkami a rozptýliť tým mraky v duši všetkých, ktorí čítali článok, ktorým sa cíti urazený." Písal sa rok 1822. My diskutujeme na túto tému dnes a snažíme sa zaviesť do našej praxe inštitút práva na odpoveď. Píše sa rok 2008 a hovoríme si demokratická spoločnosť.

O tom, kedy, ako a za akých podmienok sa vyvíjal v podmienkach nášho územia tlačový zákon, nebudem hovoriť, ale určite by to bolo veľmi zaujímavé. Ale prečo hovoríme o tomto probléme dnes? Nebudem hodnotiť odvahu predchádzajúcich politických reprezentácií konať v tomto smere. Ale zákon je už opotrebovaný, nereaguje dostatočne na súčasné obdobie. Či chceme, alebo nie, musíme priznať, že aj u nás sa stretávame s ignorovaním elementárnych pravidiel žurnalistickej etiky, akým je napríklad uverejnenie opravy nepravdivého údaju. Nakoniec včera to, tuším, pán poslanec Rafaj aj hovoril, že sedem alebo osem rokov trvalo, deväť dokonca, kým sa dotyčná strana dostala vôbec k tomu, aby zverejnený údaj bol daný na pravú mieru. A neviem, či ešte aj žila tá osoba. Či oficiálneho stanoviska dotknutej strany. Alebo fabulovaním príbehov, ktoré sa nikdy nestali. V žiadnom prípade nechcem a nebudem spochybňovať úlohu médií. Ani úlohu novinárov. Ani vo vzťahu k nim nebudem vystupovať. Nie je to mojím cieľom tohto vystúpenia. Nebudem spochybňovať úlohu médií v oblasti kontroly verejnej moci, jej významného postavenia. Dokonca som sa stretol ešte aj s názorom a myslím si, že nielen ja, že médiá sú, tuším, štvrtým pilierom moci v štáte.

Ale ak majú médiá aj u nás na Slovensku zohrávať kontrolnú a informačnú úlohu, ak chcú pravidelne moralizovať a hodnotiť každý jeden krok nielen slovenskej exekutívy, oprávnene treba očakávať, že túto významnú úlohu a postavenie v spoločnosti vyvážia rešpektovaním zákonov a najzákladnejších pravidiel novinárskej práce. Čoraz viac sa však stretávam s názormi na verejnosti, že v printovej mienkotvornej mediálnej oblasti v súčasnom období na Slovensku takmer neexistuje pluralita názorov, že na stránkach novín sa stretávame čoraz viac s jednostranným názorom. Názorom, ktorý reprezentuje iné hodnoty, než, ktoré vníma a zastáva väčšia časť spoločnosti a verejnosti je rafinovaným spôsobom tento názor vnucovaný. Rôznorodé témy vyvolávajú časté diskusie či komentáre, ktoré sledujú jeden cieľ. Neutralizovať alebo znevážiť kladný postoj verejnosti k problematike alebo osobe, či udalosti a niekedy aj nie v mene pravdy. Vydavatelia sú si vedomí toho, že možnosť reakcie druhej strany je obmedzená alebo žiadna. A ak je, tak iný názor sa vôbec neberie vážne. Úsudkovým spôsobom sa spochybňuje, v spleti názorov blízkych médiu sa mení hodnota pôvodného názoru, neutralizuje alebo dokonca znevažuje sa názor. Tak sa stáva, že akože navodená diskusia okolo témy sa stáva obyčajným divadlom bezpružnej reakcie dotknutej strany a dokonca bez možnosti brániť sa, vysloviť svoj vysvetľujúci názor. Názory z vôle či moci na strane personálneho vybavenia vydavateľa či média sú zamaskované do akože racionálnych argumentov v prospech občanov, ľudí či demokracie, či slobody. Nakoniec toho sme svedkami aj tu. Demokracia, sloboda, dokonca aj v roku 1998 sme boli svedkami toho, ako sa jedno médium stalo signálom na obranu slobody a demokracie. A dnes sa stáva tlačový zákon signálom na presadzovanie akože slobody a demokracie. To je taký istý pasport. Už sme ho prehliadli, ale bez praktického a reálneho uplatňovania v praxi.

Používajú sa argumenty skryté v slovách ako odbornosť, dobro, zlo, slušnosť, neodbornosť, ba aj spravodlivosť, či demokracia - ako som hovoril -, ktoré zakrývajú ich osobné záujmy, ich osobné záujmy. Neexistuje takmer nijaký spôsob ako spravodlivo riešiť, či doriešiť takúto debatu či diskusiu. Médiá sú schopné nezvyčajným spôsobom osobu či inštitúciu zosmiešniť dopredu, znevážiť a to tak, že verejnosť vníma celý tento proces ako nestranný, vyvážený, či dokonca neutrálny. Sloboda nadobúda, a slovo v nej nadobúda úplne inú hodnotu, iný význam, iný zmysel.

Treba pripomenúť, že len málo prijímateľov informácií si uvedomí, že to, čo sa im dostalo, je jeden veľmi úzky názor veľmi úzkej, veľmi dobre prepojenej, v zátvorke, možno záujmovej skupiny ľudí. Odlišnosť názorov spočíva alebo spočívala v tej diskusii len v kozmetických úpravách a rôznych uhloch toho istého pohľadu. Aj keď v praxi je často výber diskutujúcich širší, obsahovo je však ešte chudobnejší. O akejkoľvek názorovej pluralite nemožno ani len začať hovoriť, pretože iný názor je nielenže znevažovaný, či umlčovaný. No a o kriminalizovaní by som nerád hovoril.

V poslednom období sa nielen na stránkach tlače objavovali úvahy a závery na tému vláda kontra médiá. Živnú pôdu tu nachádzali aj opoziční poslanci. Nakoniec aj na predchádzajúcej a aj na tejto schôdzi sme toho boli svedkami. Vláda kontra médiá, to je osobitná téma. Dokonca sa tu podsúva, že vláda si vymyslela, keď sa dostala do nejakého kontraproduktívneho vzťahu vo vzťahu k médiám, tak si povedala, že ide meniť tlačový zákon. No nie je to vôbec pravda, vážení páni. My sme, tuším, v septembri roku 2006 prijímali programové vyhlásenie vlády, kde sa vláda zaviazala, že vzhľadom na tlačový zákon, ktorý je z roku, neviem, 1966 plus atď., atď. novelizovaný v roku 2000, kedy predchádzajúca vládna moc, teraz opozičná moc, prijala ustanovenia v tlačovom zákone, ktoré sme my iba trošku do neho dostali, dokonca sme ešte aj zjemňovali. Tak sme v programovom vyhlásení prijali tu na pôde tohto parlamentu, že sa pokúsime nejakým spôsobom prijať taký tlačový zákon, ktorý bude prijateľný pre spoločnosť v tomto období života tejto spoločnosti. No a vláda si to zakomponovala do Plánu legislatívnych úloh na rok, tuším, 2007. Takže nič také, že odrazu. Nič také. Jednoducho to bolo normálnym prirodzeným spôsobom. A dokonca, že aj predchádzajúca vládna moc, opoziční činitelia, ktorí teraz sedia tu, tak sa nad týmito vecami už zamýšľali, len nevedeli a nemali tú silu. Tuším ich tam bolo veľmi málo na to, aby to presadili. Zdá sa mi, že ich bolo 75, a keď potrebovali prehlasovať, tak museli ešte nejakých troch doplniť do toho, aby boli schopní vládnuť. Tak neboli schopní jednoducho takéto zásadné veci prijať. Takže toľko akurát k tomu.

No, ale v súvislosti s týmito záležitosťami, pretože vieme, že ozaj, ako tu hovoril aj pán Palko, aj niektorí iní poslanci, apelovať na objektivitu niektorých súkromných médií sa mi niekedy zdá byť zbytočné. Ozaj sú v súkromných rukách a tvrdia niečo, tak ako pán Palko hovoril, že on vie dopredu, keď ide kupovať nejaký denník, tak vie, čo tam bude čítať. Chce čítať len to, čo chce vedieť, čiže je to tak.

Takže nadobúdam pocit v tomto čase, že médiá nebudú asi nikdy objektívne. Trebárs, lojálne budú napríklad iba k takej vláde, ktorá vyhovuje len ich majiteľom. Som ozaj rád, že väčšina našej spoločnosti, väčšia časť verejnosti to už pochopila. Ona to už pochopila. Čas aj skúsenosť, ktorá jednoducho tu v období bola, vyliečila túto našu spoločnosť. Čoraz viacej ju aj lieči.

Chcem zdôrazniť, že súčasná vláda Slovenskej republiky deklaruje a mnohokrát deklarovala, že plne rešpektuje slobodu prejavu vo všetkých jej podobách. A počas tohto funkčného obdobia neprijala žiadne opatrenia, ktoré by mohli vyvolávať čo len domnienku obmedzovania tohto základného práva. Ešte raz, neprijala nič také. To len vy vsúvate verejnosti takéto náležitosti. A ani tento navrhovaný zákon nemá túto ambíciu, vážení páni a pani poslankyne, nemá túto ambíciu. Ten názor, že by o niečo také malo ísť, sa snaží podsúvať verejnosti iba opozícia a individuálne aj niektorí poslanci z jej radov, ktorí dostávajú dosť veľký a podstatný priestor aj v médiách a snažia sa pôsobiť vo vzťahu k verejnosti ako odborníci na túto tematiku. Dokonca sú v médiách, viete, vykresľovaní ako solidárni, študujúci, starostliví otcovia, ktorí sa s kočíkom prechádzajú po Horskom parku a neviem ako ešte. Vyvolávajú si tak kladný postoj vo verejnosti. Na druhej strane koaliční poslanci sú prezentovaní v médiách ako "hňupi", neviem čo ešte, neviem čo ešte. (Hlasy z pléna.) Je to tak, bohužiaľ.

Pán Markovič, aj vás sa to týka, lebo vy ste tiež tak pozitívne boli prezentovaný v médiách, preto sa vás to asi dotklo. Ako, tuším, ste pili kávu, len neviem, koľko ste tam mali kociek cukru. Akékoľvek odbočenie z ich prezentovaného názoru vnímajú ako ohrozenie demokracie. Dvíhajú varovný prst voči každému, kto si dovolí povedať odlišný názor. Ja hovorím ten odlišný názor vo vzťahu k vám. No a toto nie je len moje alebo len moje osobné konštatovanie, tým nie je ani názor, ako sa u nás šíri nekultúrnosť, vulgárna primitívnosť, ako narastá napríklad pôsobenie médií, aj mentálne ohlupovanie a manipulácia obyvateľstva. Ako verejnosť možno už všetci strácame voči nim imunitu, nielen poslaneckú. Dosť o tom otvorene hovoria aj skúsení žurnalisti a nielen u nás doma a nielen naši. Hovoria aj o slobode tlače. Aj o zodpovednosti, potrebe spolupráce s verejnosťou, zamestnávateľmi či politikmi. O etických otázkach v žurnalistike. O rýchlosti informácií aj vplyve na etiku... (Ruch v sále.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ja vás na chvíľu vyruším. Poprosím všetkých, ktorí si majú čo povedať iné, ako počúvať pána poslanca, nech tak urobia mimo rokovacej sály. Poprosím všetkých, ktorí naozaj nechcú počúvať pána poslanca, aby nevyrušovali. Ďakujem pekne.

J. Senko, poslanec: Beriem, ďakujem. Dokonca o dôveryhodnosti, pravdivosti informácie. O vplyve mediálneho priemyslu a jeho koncentrácii na prácu novinárov. O vplyve a úlohách vlastníkov médií. O bulvarizácii médií. O tlakoch na novinárov a vplyve na ich tvorbu. O využívaní mladých a neskúsených novinárov. O prepúšťaní skúsených a kvalifikovaných. Aj toho sme tu boli svedkami. O vplyve zahraničných vlastníkov a ich experimentovaní s pracovnými normami v transformujúcich sa krajinách. Áno, s tým všetkým sa tu stretávame. Aj o tom sa hovorí, či chcete, alebo nechcete. To všetko má vplyv na kvalitu novinárskej práce a prostredníctvom nej aj vplyv na spoločnosť. Na kvalitu informácií, ktoré sa verejnosti dostávajú.

Prácu novinárov, ešte raz, novinárov, a ich úlohu vôbec nespochybňujem, vážim si ich, pri demokratizácii spoločnosti a pre demokraciu spoločnosti je významná a dôležitá. Je podstatnou súčasťou demokratického systému. Mala by však byť v prevažnej miere založená aj na čo najväčšom počte spoľahlivých informácií. Je veľmi dôležité, aby aj v našej spoločnosti dostávala väčší priestor etická žurnalistika založená práve na tej kvalite informácií, ktoré by viedli k čo najobjektívnejšiemu informovaniu verejnosti. Bez zbytočných balastov založených na účelových interpretáciách, polopravdách. A nerád by som hovoril o účelových klamstvách. Verím, že tých sa predovšetkým v budúcnosti bude vyskytovať čo najmenej. No a na to by mal slúžiť aj predmetný zákon. Aj tie jeho ustanovenia, ktoré hovoria o práve na odpoveď.

Zmysel práva na odpoveď nie je v tom, aby sa mohol niekto obhajovať, ale aby jednoducho tam, kde médiá na to zabudnú alebo prípadne z iných dôvodov neuvedú nejaké argumenty, aby sa verejnosť mala možnosť dozvedieť aj iný názor, to znamená, aj ten názor dotknutej strany, názor dotknutých. Veď sa ich tie názory týkajú. Presadzovanie práva na odpoveď chápem ako súčasť občianskych práv. Spája v sebe slobodu prejavu i právo na ochranu osobnosti. Aj tento návrh sa snaží vyriešiť medzeru v našej legislatíve v prospech väčších práv jednotlivcov voči svojvoľnému konaniu médií. Priamo do štruktúry obsahu periodickej tlače sa zavádza tento inštitút na ochranu osobnosti a súkromia, právo vyjadriť sa k veci, ktorá sa kedykoľvek môže dotknúť každého z nás. Právo na odpoveď je štandardný prvok tlačového zákona v práve európskych krajín. Je tzv. európskym civilizačným výdobytkom. Dokonca už som hovoril, že v roku 1799, potom v roku 1822 sa o týchto záležitostiach hovorilo a do legislatívy európskych krajín sa začalo presadzovať v 80. rokoch minulého storočia. A v roku 1974 Rada Európy, Výbor ministrov sa dohodol o práve na odpoveď v postavení jednotlivca vo vzťahu k tlači. Neviem prečo, ale od roku 1974, ja som už niekedy aj vo faktických poznámkach o tých veciach hovoril, sa, žiaľbohu, v našej spoločnosti táto rezolúcia uvádzala ako právo na opravu. Od roku 1974 sa tu hovorilo o práve na opravu. Bohužiaľ, bol zlý preklad a teraz sa zistilo, že jednoducho od roku 1974 sme mali hovoriť už aj tu, v tejto spoločnosti o práve na odpoveď. No a potom, poviem iba to, že v roku 2004 opäť Rada Európy, Výbor ministrov prijal a odporučil a znovu potvrdzuje, že právo na odpoveď by malo chrániť každú fyzickú, právnickú osobu, atď., atď., ktoré sa dotýkajú osoby, ovplyvňuje ich práva, uznáva, dokonca uvádza rozsah práva na odpoveď, rýchlosť odpovedí, odpoveď na rovnakom mieste, bezplatnosť, atď., atď. Treba si to iba naštudovať. To znamená, konečne v roku 2008 sa to nejakým spôsobom nám darí. A aspoň vôbec tu na pôde tohto parlamentu o týchto veciach rozprávame.

No základným cieľom bolo dosiahnuť práve týmto inštitútom vynutiteľnosť práva na opravu prostredníctvom mechanizmov, ktoré sú jednoduchšie a efektívnejšie ako jeho časovo takmer nekonečné vymáhanie súdnou cestou. Pán Rafaj tu včera o týchto záležitostiach hovoril. Takže právo na odpoveď vzniklo a začalo sa uplatňovať. Je zaujímavé, že najväčšími odporcami presadzovaných zmien boli rôzne vydavateľské zväzy a novinárske organizácie.

Od začiatku uplatňovania práva na odpoveď, nielen u nás na Slovensku, išlo o boj záujmových skupín. Účelovým spôsobom sa zastieralo obavami o slobodu tlače. Aj dnes sa to tu tak robí, dokonca sa to spája s hlasovaním o Lisabonskej zmluve. Paráda. S takmer podobnými argumentmi, ako teraz u nás, pôsobili vo vzťahu k verejnosti novinári a majitelia médií všade, kde sa toto opatrenie zavádzalo a kde už dnes úspešne funguje. Dokonca aj v Čechách, aj tam bol veľký hrmot. Veľký hrmot tam bol. Jedným z bojovníkov bol aj český šéfredaktor jedného slovenského denníka, ktorý v tom období pôsobil v Čechách a tam sa zavádzal právny inštitút. Treba ale podotknúť, že to, za čo momentálne médiá u nás bojujú, nie je o slobode prejavu, ale o zachovávaní vlastných informačných privilégií. Podstata a ich obavy, že by sa v ich novinách objavovali aj iné názory ako ich, že by každý mal právo byť vypočutý, spočívajú v tom a v tej záležitosti, ktorá sa ho týka a mal by teda mať možnosť vyjadriť sa k tejto veci. Nestáva sa tak.

U nás v rámci legislatívneho pripomienkového konania sa naozaj diskutovalo. Chcem podotknúť, že ozaj sa diskutovalo. Novinárska a vydavateľská obec bola pri tom. Aj pán šéf vydavateľských združení od začiatku. Aj Syndikát novinárov. Vyjadrovali svoj postoj. A v tejto chvíli si dovolím spomenúť postoj Slovenského syndikátu novinárov, jej predsedníčky pani Krútkej. Citujem z jej vyjadrenia: "Slovenské médiá sa bulvarizujú, ponúkajú čoraz menej priestoru kvalitnej žurnalistike a novinárska informácia sa vo väčšine médií stala len produktom, ktorý má zvyšovať zisky ich majiteľov." Ďalej upozorňuje na potrebu zachovávať a rozvíjať kvalitný žurnalizmus. Zároveň poukazuje na viaceré problémy slovenských médií a navrhuje, ako by sa mohli vyriešiť. Citát, nie môj: "Pre príklon k bulváru, pre časté porušovanie etických pravidiel profesie, ako aj zjavné manipulácie sa stráca vo verejnosti úcta k novinárskemu stavu, úcta k novinárskemu stavu," to konštatovala predsedníčka Slovenského syndikátu novinárov. Majiteľov médií žiada, ona majiteľov médií žiada, aby pred bulvárnymi informáciami uprednostňovali pravdivé, objektívne a neskreslené informácie a občanov, aby preferovali tie médiá, ktoré ponúkajú žurnalistiku vysokej kvality. "Niet pochybností o tom, že k zdraviu v demokratickej spoločnosti môže značnou mierou prispieť kvalitná žurnalistika." Zverejnené 6. 11. 2007 prostredníctvom agentúry SITA.

Prečo zmenila pani Krútka tento názor, nebudem hovoriť, ani konštatovať. Len je veľmi zaujímavé, že vo svojej úvahe prečo, to ako sa dostala k internetu. Ale veď ona na začiatku týchto všetkých úvah bola. Dokonca veľmi dobre vie, že v predchádzajúcom návrhu zákona, o ktorom sa diskutovalo, toto ustanovenie bolo. Lenže je Dohovor členských štátov Európskej únie, že táto problematika, to znamená, problematika informácií na internete, sa bude riešiť v rámci celej Európskej únie. A ona to, neviem, pod vplyvom koho alebo neviem, ako sa to stalo, tak teraz v januári vydala nejaké vyhlásenie, na základe ktorého akože Syndikát slovenských novinárov zmenil názor. Ale iba vo vzťahu k tomuto ustanoveniu, nie k ustanoveniu celkového tlačového zákona. Taká je pravda.

Takže právo na odpoveď, tento nástroj by mal byť aj čiastočným eticko-právnym nástrojom slobody tlače a demokracie spoločnosti. Vzhľadom na to si zákon zasluhuje v tomto znení, aby prešiel do druhého čítania, a tam budeme mať možnosť ďalej diskutovať k predmetnému zákonu a jeho znenie prípadne vylepšovať. Ale vôbec sa tomu nebránime. Práve preto tento návrh zákona podporím a odporúčam ho posunúť do druhého čítania.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)