A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Lebocký bol posledný z prihlásených rečníkov v rozprave. Vyhlasujem preto rozpravu za skončenú a chcem sa opýtať navrhovateľa, či chce zaujať k rozprave stanovisko? Nech sa páči.
B. Bačík, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som ešte zaujal stanovisko ako za navrhovateľov a využil svoje posledné slovo k tomu, čo tu bolo z úst mojich predrečníkov v rámci diskusie povedané.
Pani poslankyňa Gibalová, no tak, bohužiaľ, je mi ľúto, že ste nepochopili cieľ tejto našej novely, pretože v tej osobitnej časti je jasné povedané, čoho sa táto novela dotýka, a dotýka sa jednoznačne troch základných vecí. Tá prvá vec je odstránenie diskriminačného charakteru tých osôb, respektíve tých záhradkárov, ktorí boli zriadení Slovenským zväzom chovateľov.
Druhý závažný aspekt je ten, že táto novela sleduje urýchlenie konania, to, čo ste tu nejakým spôsobom nepostrehli. To znamená, že ona urýchľuje spôsob konania v tom, že odvolacím orgánom budú krajské pozemkové úrady. To znamená, že o tých prieťahoch, ktoré ste tu teraz spomínali, a vôbec administratívne úkony, ktoré boli nejakým spôsobom zdržané, či už išlo zo strany vlastníkov pôdy, alebo pracovníkov pozemkových úradov, tak tie boli hlavne spôsobené na súdoch. To znamená, že každé rozhodnutie bolo napadnuté aj súdom a tam boli tie obsiahle obštrukcie, pretože súdy sú nezávislé organizácie a tie nemusia konať tak ako orgány miestnej štátnej správy, že musia rozhodnúť do 31 dní, tak ako im to ukladá zákon o správnom konaní, ale na súdoch boli tieto odvolania a tieto podnety niekoľko rokov. Takže to je odpoveď na vašu otázku, čo sleduje ten cieľ a, bohužiaľ, s poľutovaním, tak ako ste tuná uvádzali počas svojho vystúpenia.
Samozrejme, ja sa prikloním ku kolegovi Lebockému, že oceňujem to, že ste tu robili taký štatistický prehľad, takú chronológiu toho, akým spôsobom sa tie vysporiadania od nadobudnutia účinnosti zákona až po nález Ústavného súdu diali a tá krivka mala raz tendenciu stúpajúcu, raz klesajúcu. No ale vy ste nepochopili tú prekluzívnu lehotu, to znamená, že tam do 31. 12. 2008 je možné podať návrh na konanie, pretože vám to aj vysvetlím.
Zákon platí takmer desať rokov. To znamená, že tí záhradkári, ktorí tak chceli a mohli, tak už vykonali. A tento termín umožňuje tým, ktorí tak ešte nemohli vykonať alebo nechceli vykonať, alebo ich viedli k tomu nejaké iné dôvody, tak môžu urobiť do konca roka 2008. To znamená, že týmto pádom sa ukončí proces podania konaní a následne sa môže postupovať už len vysporiadanie tých náležitostí, ktoré súviseli do tohto obdobia.
Pán poslanec Miklós, ja, samozrejme, verím, že ste v dobrej viere chceli svoj pozmeňujúci návrh nejakým spôsobom tu odprezentovať, ale, bohužiaľ, my spolu ako navrhovatelia nemôžeme pristúpiť k vášmu poslaneckému návrhu z toho dôvodu, že je, bohužiaľ, len jednostranný a vracia tento zákon do roku 1997, to znamená, že je to retroaktivita a s tou nemôžeme súhlasiť.
Na záver, ak dovolíte, by som len spomenul to, že ja osobne si myslím, že ten zákon, ktorý bol prijatý v roku 1997, bol naozaj vyvážený aj z pohľadu užívateľov pôdy, záhradkárov, aj vlastníkov pôdy, a to tým, že vlastníkom pôdy prideľoval, respektíve garantoval náhradnú pôdu, pokiaľ nesúhlasili s cenou a užívateľom pôdy záhradkárov za primeranú regulovanú cenu zohľadnil ich poctivú prácu, ktorú po dve generácie vykonali na týchto menej bonitných neúrodných často smetiskách a riadených skládkach a vybudovali tam záhradky, ktoré majú dnes podobu, akú majú.
Najväčším problémom, ktorý sa teraz vyskytol aj počas tohto rokovania, je ten, že sa nebralo do úvahy to, čo spomenul kolega Lebocký, a to v tom, že dnešné záhradkové osady už majú vybudované aj spoločné inžinierske siete, cestné komunikácie, ktoré sú majetkom záhradkárskej organizácie. To znamená, že toto opätovne sťažuje proces vyporiadania v ten prospech tých vlastníkov, ako iste pán Miklós tuná naznačoval.
No, ak dovolíte, aby som už ukončil diskusiu k tomuto zákonu, ja použijem na záver len slová profesora Hričovského, že záhradkárčenie je najušľachtilejšou činnosťou človeka, nakoľko vytvára väzby medzi človekom a prírodou a učí rodinných príslušníkov k láske k zemi, večnej živiteľke. Ďakujem pekne.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán navrhovateľ. Pán spoločný spravodajca, žiadate si záverečné slovo? Nie. Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Budeme pokračovať ďalším bodom, ktorým je druhé čítanie o
návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pána Mojmíra Mamojku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Návrh tohto zákona ste dostali pred prvým čítaním ako tlač 498 a spoločnú správu výborov máte ako tlač 498a.
Teraz dávam slovo pánovi poslancovi Mojmírovi Mamojkovi, aby návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči, pán poslanec.
M. Mamojka, poslanec: Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, budem stručný, lebo ja som relatívne obšírne zdôvodňoval tento môj návrh pri prvom čítaní. Takže dovoľte, len pripomeniem, že ide o v podstate legislatívnotechnickú otázku. Áno, s istým vecným dopadom, pretože navrhujem vypustiť z aktuálneho znenia zákona o vysokých školách paragraf, ustanovenie, ktoré v dôsledku externej, vonkajšej právnej skutočnosti, ktorou bolo prijatie Slovenskej republiky do Európskej únie, stratilo jednoducho platnosť aj účinnosť. Toto sú dva právne pojmy, ktoré nemusia vždy byť v jednej situácii a v jednom čase. V tomto prípade tomu ale tak je. To znamená, nie sú platné ani účinné, ide o čistotu aplikačnej interpretačnej praxe, o nič viac a o nič menej. Podotýkam len jednu technickú záležitosť, ktorá má, samozrejme, tiež aj význam vecný a odborný. Tak v ústavnoprávnom výbore, ako aj v gestorskom výbore pre vedu, vzdelanie, šport a mládež bol tento môj návrh jednomyseľne akceptovaný. Zatiaľ z mojej strany všetko. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi z výboru pre vzdelanie, mládež, vedu a šport pánovi poslancovi Martinovi Froncovi, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru. Nech sa páči.
M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne a kolegovia, Výbor Národnej rady pre vzdelanie, mládež, vedu a šport ako určený gestorský výbor podáva Národnej rade Slovenskej republiky spoločnú správu výborov Národnej rady o výsledku prerokovávania návrhu poslanca Národnej rady Mojmíra Mamojku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 498) vo výboroch Národnej rady v druhom čítaní.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 11. decembra 2007 č. 695 pridelila návrh poslanca Národnej rady Mojmíra Mamojku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport. Určené výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. Iné výbory o návrhu zákona nerokovali.
Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport konštatuje, že do začatia rokovania o návrhu zákona v gestorskom výbore nedostal žiadne stanovisko od poslancov podľa § 75 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady. Určené výbory Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré návrh zákona prerokovali, odporúčajú Národnej rade Slovenskej republiky predmetný návrh zákona schváliť, a to ústavnoprávny výbor uznesením č. 321 z 23. januára 2008 a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport uznesením č. 66 z 24. januára 2008.
Z uznesenia výborov vyplynul pozmeňujúci návrh, ktorý je uvedený v časti IV spoločnej správy a gestorský výbor ho odporúča Národnej rade Slovenskej republiky schváliť. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport ako gestorský výbor vo svojom záverečnom stanovisku k návrhu poslanca Národnej rady Mojmíra Mamojku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 Z. z. odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona v znení schváleného pozmeňujúceho návrhu uvedeného v tejto správe schváliť.
Súčasne vás informujem, že predmetnú spoločnú správu Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, mládež, vedu a šport ako gestorský výbor schválil uznesením z 24. januára 2008 pod č. 72. Týmto uznesením ma tiež výbor poveril prerokovaním návrhu zákona v druhom čítaní a predložiť návrhy podľa § 81 ods. 2 a 83 ods. 4 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Pani predsedajúca, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Otváram rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku, preto sa chcem spýtať, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne? Takže ústne sa prihlásil navrhovateľ pán poslanec Mamojka. Uzatváram možnosť podania ústnych prihlášok a pán poslanec má slovo. Nech sa páči.
M. Mamojka, poslanec: Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Dovoľte, aby som predniesol návrh za podpory, samozrejme, ďalších 15 kolegov poslancov z hľadiska posunutia účinnosti zákona, pretože v dôsledku neprerokovania ďalších bodov vrátane tohto na minulej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky sa nutne posúvajú ďalšie otázky legislatívnotechnickej povahy, ktoré s tým súvisia. Takže si dovolím navrhnúť posunutie dňa účinnosti na 1. máj 2008. Toľko len, ďakujem pekne.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Mamojku nie sú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Mamojka bol jediný, ktorý bol prihlásený do rozpravy. Vyhlasujem preto všeobecnú rozpravu za skončenú. Chcete zaujať stanovisko?
Pán spravodajca, nech sa páči.
M. Fronc, poslanec: Ja by som v záverečnom stanovisko len rád upriamil, kolegovia, kolegyne, vašu pozornosť, že Výbor Národnej rady odporúčal schváliť, keď budeme hlasovať, pozmeňujúci návrh, ale ten pozmeňujúci návrh sa týka doby účinnosti, to znamená, že i keď výbor odporúčal, myslím si, že z toho, aby sme neschvaľovali niečo, čo je nezmyselné, treba následne s odporúčaním výboru nesúhlasiť a prijať návrh pána poslanca Mamojku ako pozmeňujúci návrh. Ďakujem pekne.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán spravodajca. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. V rokovaní budeme pokračovať ďalším bodom programu, ktorým je
návrh stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu na odvolanie JUDr. Juraja Horvátha z funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Návrh ste dostali ako tlač 545. Keďže tu nemáme zatiaľ ešte navrhovateľa, vyhlasujem krátku päťminútovú prestávku.
(Prestávka.)
(Po prestávke.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Takže budeme pokračovať v prerušenom rokovaní. Návrh sme uviedli. Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Vladimírovi Mečiarovi a prosím ho, aby uviedol stanovisko.
Nech sa páči, pán poslanec.
V. Mečiar, poslanec: Vážená pani predsedajúca, dámy a páni, návrh, ktorý som predložil, vychádza z toho, aby Národná rada Slovenskej republiky mohla potvrdiť vernosť zásadám právneho štátu. Stalo sa v dôsledku chýb v postupe, ktoré zákon nepredpokladal, že sudcom Ústavného súdu sa stal človek s trestnou minulosťou odsúdený za úmyselný trestný čin.
Stalo sa, že Národná rada Slovenskej republiky o tejto skutočnosti informovaná nebola. Neboli informovaní ani predkladatelia, navrhovateľ túto skutočnosť pred Národnou radou Slovenskej republiky zamlčal a neuviedol ani v dokladoch, ktoré Národnej rade Slovenskej republiky postúpil.
Ďalej na základe postupu, v ktorých bol neskoršie spätne rekonštruovaný, bolo zistené, že išlo o úmyselný trestný čin, za ktorý bol právoplatne odsúdený. Na základe týchto skutočností predsedníčka Ústavného súdu dala prezidentovi informáciu a podnet na to, aby sudcu Ústavného súdu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky článkom 138 odvolal.
Prezident Slovenskej republiky a jeho kancelária vychádzali z toho, že ak medzičasom bol trest zahladený, tak treba na neho pozerať, akože trestaný nebol. Ústava Slovenskej republiky nehovorí nič o zahladzovaní trestu, nehovorí o dobe, kedy mal byť potrestaný, alebo nemal byť potrestaný, vyžaduje bezúhonnosť právnu aj pred nástupom do funkcie, nielen po nástupe do funkcie. Táto bezúhonnosť v danej situácii a u danej osoby dodržaná nebola.
Pokiaľ boli vyjadrenia o tom, že je snaha spolitizovať tento skutok, tak neviem, ktorá politická strana kázala predmetnému sudcovi doktorovi Horváthovi, aby sa trestného skutku dopustil. Veď sa odvíja iba od tohto jedného skutku a iné úmysly tu nie sú.
Ďalej v súvislosti s nástupom Národnej rady na potvrdenie politiky právneho štátu boli prijaté zásady, ktoré neumožňujú, aby ani jednoduchý úradník v štátnej správe bol prijatý bez toho, aby nebola garantovaná bezúhonnosť. Ak sa táto zásada poruší, je bez milosti zo svojej práce prepustený. Ak teda toto rešpektujeme u úradníkov najnižšieho stupňa, ak všetci sudcovia sú povinní podrobiť sa tejto zásade a každý z nich by musel pozíciu sudcu opustiť, prečo u najvyššieho súdneho orgánu na Slovensku, t. j. Ústavného súdu, ktorý posudzuje práva a povinnosti občanov, tento stav má pretrvávať?
Je tu reálne riziko, že vlastne každý, ktorý sa bude domáhať ochrany, povedzme, i v trestných veciach, môže žiadať vylúčenie sudcu Ústavného súdu ako sudcu zaujatého. Je otázka trošku i humorná, že vlastne každý páchateľ trestného činu by mohol tohto sudcu oslovovať pán kolega a nie toho, ktorý má o jeho právach a o jeho zákonnom statuse rozhodnúť.
Národná rada Slovenskej republiky prerokovávaním v ústavnoprávnom výbore posudzovala všetky aspekty tohto návrhu. Niet pochybností, že Ústava Slovenskej republiky je naplnená. Niet pochybností, že jediný orgán, ktorý môže odvolať, je prezident Slovenskej republiky, ktorý ale odvolať nechce, kryjúc sa stanoviskom a právnym názorom, ktorý nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ani textom, ani literou, ani zmyslom tejto ústavy.
Takže je tu otázka pre mnohých, že radšej sa vyhnúť rozdielnym názorom s kanceláriou prezidenta, alebo zostať principiálny aj v tom prípade, keď pôjde o rozdielny právny názor Národnej rady a Kancelárie prezidenta a Národná rada môže povedať, že podmienky na odvolanie sú naplnené.
Pokiaľ ide o otázky morálneho apelu, tak je paradoxné, že sudca Ústavného súdu sa týmto otázkam vysmial. Povedal: "Odídem z funkcie vtedy, keď ja budem chcieť a keď to bude pre mňa výhodné." Pokiaľ ide o to, ako si vykladáme tieto slová a úmysel, tak vlastne ide o predlžovanie lehoty do doby, kým nevzniknú isté nároky, no a potom z tých nárokov sa bude dať žiť celé ďalšie obdobia niekoľko rokov života. Je to v súlade so zákonom alebo morálkou tohto štátu?
Ak Národná rada Slovenskej republiky pri hlasovaní nevedomky, ale predsa len pochybila, mala by toto pochybenie napraviť jasným právnym stanoviskom a názorom. Ona nemôže odvolať, a ten jasný názor podľa môjho hlbokého vedomia a svedomia je, mala by vyzvať sudcu alebo povedať, že sú naplnené skutočnosti, ktoré Ústava Slovenskej republiky vyžaduje na odvolanie sudcu Ústavného súdu z jeho funkcie. Tým sa neprejudikuje k tomu a byť druhý, tým sa prejudikuje iba to, že Slovenská republika zostáva verná zásadám právneho štátu a má odvahu chybu, ktorú urobila, napraviť.
Právo by malo byť rovnaké pre každého. Nemôže s funkciou rásť právna nedotknuteľnosť. Aj keď je to Ústavný súd. To je zmysel návrhu, preto na návrhu, ktorý som predložil, trvám, i keď ústavnoprávny výbor predkladá návrh pozmenený. Stotožňuje sa s vecou v tom, že apeluje na sudcu Ústavného súdu, aby sa vzdal, ale je to apel bez dôrazu, časového obmedzenia, ktorý môže trvať neohraničene dlhú dobu a vlastne iba spor sa stáva sporom latentným. Ak sudcovia občianskych súdov alebo ostatných súdov sú povinní rešpektovať názor Ústavného súdu, treba, aby aj osoby konajúce v mene tohto Ústavného súdu požívali náležitú autoritu a boli podporené silou zákona i spoločenského vedomia.
Dámy a páni, to je zmysel a obsah návrhu, ktorý vám predkladám. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem za uvedenie návrhu stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky. Teraz dávam slovo poverenej členke z ústavnoprávneho výboru pani poslankyni Kataríne Tóthovej a prosím ju, aby podala správu o výsledku prerokovania návrhu vo výbore.
K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som ako poverená členka Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky podala nasledujúcu správu.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky na základe rozhodnutia z 30. januára 2008 č. 549 pridelil návrh na odvolanie JUDr. Juraja Horvátha z funkcie sudcu Ústavného súdu na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru. Výbor tento návrh prerokoval 6. a 7. februára 2008. Ústavnoprávny výbor prijal uznesenie č. 340, v ktorom, ako už uviedol pán predkladateľ, pozmenil pôvodný návrh, teda prijal iný návrh, v ktorom konštatoval, že vzhľadom na právoplatný odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin JUDr. Juraj Horváth nemá morálny kredit na výkon funkcie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Po druhé. Vyzýva sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Juraja Horvátha, aby sa podľa čl. 138 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vzdal funkcie ústavného sudcu Slovenskej republiky.
Po tretie. Navrhuje novelizovať Ústavu Slovenskej republiky v časti týkajúcej sa ustanovenia sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a zániku funkcie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Vážený pán predsedajúci, toľko z rokovania ústavnoprávneho výboru. Prosím, otvorte rozpravu. Do rozpravy sa prihlasujem ako prvá. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani spravodajkyňa, takže, nech sa páči.
K. Tóthová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, ďakujem za udelené slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som nadviazala na tretí bod ústavnoprávneho výboru, kde navrhuje novelizovať ústavu konkrétny čl. 138, aby bola z neho jasnejšia právna regulácia danej problematiky. Mala som to šťastie pracovať na prvom znení ústavy a už vtedy k tomuto čl. 138 boli určité rôzne návrhy.
Osobne sa nestotožňujem s tým, že by bolo treba novelizovať Ústavu Slovenskej republiky, pretože by mala byť nejasná a málo inštruktívna. Som hlboko presvedčená, že súčasné znenie čl. 138 ods. 2 písm. a), ktoré sa vlastne týka právnej situácie JUDr. Horvátha, je plne jasné a plne inštruktívne. Alternatíva ústavy z roku 1992 totiž v tomto konkrétnom článku ústavy nemala kogentné ustanovenie, ale mala dispozitívne, to znamená, že ústava výslovne uvádzala, že pokiaľ vznikla situácia obdobná ako v prípade pána JUDr. Horvátha, bolo možné, teda prezident mohol odvolať sudcu Ústavného súdu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin.
Novelizácia v roku 2001 pozmenila tento článok ústavy v tom smere, že nahradila dispozitívne ustanovenie kogentným ustanovením. Kogentným ustanovením v tom zmysle, že prezident nie môže odvolať sudcu Ústavného súdu na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin, ale musí, teda odvolá sudcu Ústavného súdu. Ja si myslím, že táto zmena ústavy veľmi jasne uvádza, aký je zámer ústavodarcu a aký je priestor pohybu subjektu, ktorý má realizovať tento článok ústavy, konkrétne prezidenta. Tým, že vývojom došlo k tejto zmene, myslím, že jasne bolo naznačené, ako treba v danom prípade pokračovať.
Ďalej by som sa chcela pozastaviť nad stanoviskami, ktoré v súvislosti s aplikáciou tohto ústavného článku vznikli, a síce, že ide o zahladený trestný čin. Teda začal sa uvádzať problém do roviny zahladenia alebo nezahladenia úmyselného trestného činu.
Vážené dámy, vážení páni, ja sa pýtam, kde je právny podklad pre takýto výklad ústavy? Ktorý zákon alebo ktorý článok ústavy rozlišuje situáciu v prípade spáchania úmyselného trestného činu na právnu situáciu, v ktorej bol zahladený tento trestný čin a v ktorej nebol zahladený. V celom právnom systéme niet podkladu, z ktorého by sa mohli vyvodiť takéto úvahy.
Pravý opak ešte môže byť pravdou, že pokiaľ by ústavodarca mal záujem rozlíšiť, tak by to určite v danom článku urobil. Pretože v druhej vete daného článku pri neúmyselnom trestnom čine dáva podrobnejšiu úpravu, a síce, že má byť odvolaný sudca, pokiaľ sa v jeho prípade nerozhodlo o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody. Prečo by pre prvú vetu ústavodarca nemohol priložiť dôvetok, pokiaľ nebol úmyselný trestný čin zahladený. Nič také sa nestalo, preto s ničím takýmto operovať a zdôvodňovať nečinnosť prezidenta republiky podľa môjho názoru nemožno.
A poslednú pripomienku, ktorú chcem tlmočiť tejto ctenej snemovni, je posun celého problému v konkrétnom prípade, teda problému výkladu ústavy. Otázka zahladenia alebo nezahladenia je prvok právnej situácie sudcu. A daný článok ústavy vôbec nie je konštruovaný na právnej situácii sudcu, ale je konštruovaný na existencii alebo neexistencii listiny, ktorá je konkretizovaná ako právoplatný odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin.
Z toho dôvodu chcem jednoznačne uviesť to, čím som začala. Novelizovať ústavu podľa môjho názoru nie je potrebné. Ústava je jasná, inštruktívna. Ústava v minulosti dávala možnosť prezidentovi zvážiť, či odvolá, alebo neodvolá za danej situácie sudcu Ústavného súdu. Platná ústava túto situáciu jednoznačne zmenila na povinnosť prezidenta odvolať sudcu Ústavného súdu. Z tohto miesta môžem vyjadriť ako právnička jedine poľutovanie, že nebola realizovaná Ústava Slovenskej republiky v takom znení a v takom zmysle, ako bola týmto cteným parlamentom prijatá a pozmenená v roku 2001. Ďakujem vám za pozornosť.
Pán predsedajúci, skončila som.
M. Číž, podpredseda NR SR: Veľmi pekne ďakujem, pani spravodajkyňa. O slovo požiadal v zmysle rokovacieho poriadku pán minister Harabin, takže má slovo. A ešte prepáčte, pán minister, predsa len pravdepodobne podľa doterajšej praxe ešte som nezaregistroval faktickú poznámku. Takže, nie je faktická poznámka, Prosím? Pardon, takže tá ešte bude. Takže, pán minister, prepáčte, nech sa páči, máte slovo. Nie je to faktická poznámka. Do rozpravy sa možno ústne hlásiť iba po otvorení rozpravy, pán kolega.
Š. Harabin, podpredseda vlády a minister spravodlivosti SR: Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi skôr, ako prejdem k právnej analýze problému právoplatne odsúdeného pána Horvátha za úmyselný trestný čin na Ústavnom súde, dovolím si pár faktov, ktoré dajú všetkým jasnú odpoveď, prečo nemôže byť človek s takouto minulosťou ústavným sudcom.
Stále tvrdíme, že Slovenská republika je právnym štátom, kde v hierarchii právnych noriem je na najvyššom stupni Ústava Slovenskej republiky. Už som si prečítal rôzne jej výklady, na niektorých sa môže človek s pozitivistickým právnym myslením znalý judikátu Európskeho súdu pre ľudské práva iba pousmiať. Jej tvorcovia aj poslanci, ktorí ju schválili, nepredpokladali, že právoplatne odsúdený občan za úmyselný trestný čin bude mať tú drzosť uchádzať sa o post ústavného sudcu. Jednoducho neverím, že by SMK podporila takého uchádzača, keby vedela o tomto fakte.
Čiže prvý záver a fakt. Niekto musel klamať o svojej minulosti poslancom, ktorí ho navrhli, lebo to, že sa ocitnete na lavici obžalovaných a ste odsúdený si zapamätáte na celý život. Argumenty, že kandidát na ústavného sudcu nevedel o tom, že treba platiť dane, nemôže hovoriť právnik, uchádzajúci sa o taký významný post. Je to smiešne a naivné.
Druhý fakt. Neverím, že by ústavnoprávny výbor v akomkoľvek zložení takéhoto uchádzača odporučil, keby vedel o jeho minulosti. Čiže niekto opäť klamal už po druhýkrát. Neverím, že by poslanci Národnej rady, či už z opozície, alebo koalície podporili v pléne právoplatne odsúdeného kandidáta za čin, ktorý je napríklad v Spojných štátoch amerických považovaný za jeden z najzávažnejších a najťažších. Takže niekto klamal po tretíkrát.
Neverím, že by hociktorý z doterajších prezidentov, pokiaľ by vedel o právoplatnom odsúdení vymenoval takéhoto človeka za sudcu Ústavného súdu. Takže posledné klamstvo v poradí štvrté.
Je jednoznačné a všetci sa tu asi spoločne zhodneme, že kto klame a dopustil sa úmyselného trestného činu, nemôže byť policajtom, prokurátorom, sudcom, štátnym úradníkom a neuspel by ani vo väčšine renomovaných spoločností v súkromnej sfére. Ale na Slovensku je ústavným sudcom. Takže treba ešte právnu analýzu ústavy, ktorá hovorí podľa čl. 1 ods. 1 jasne, že Slovenská republika je právny štát? A o tom, že je to omyl svedčia aj rozhodnutia súdu, na ktorých sa tento pán podieľal. Doposiaľ každý sudca v kauze Transpetrolu dal za pravdu štátu. Zrazu senát Ústavného súdu, kde je osoba s kariérou daňového podvodníka rozhodne, že štát pravdepodobne môže prísť o miliardy korún.
Ja sa pýtam, páni poslanci, môže daňový podvodník objektívne a ústavne rozhodnúť o miliardách, ktoré reálne predstavujú hodnotu spomínaných aktív Transpetrolu? Podľa môjho názoru, skromného názoru každé rozhodnutie Ústavného súdu, na ktorom je podpísaná takáto osoba, je nakazené rakovinou neústavnosti.
A pána Horvátha namietala už aj opozícia, ktorá uznáva tiež, že je to chyba. Myslím si, že budeme čakať do leta, kedy bude mať daňový podvodník nárok na penziu a bude si môcť pokojne užívať desaťtisíce korún dôchodku ústavného sudcu? Ústavný súd nie je charitatívny ústav na dobre platený sociálny dôchodok. Pýtam sa, koľko Transpetrolov bude musieť ešte štát prehrať, aby Slovenská republika pochopila, že nejde o to, či napríklad ja mám pravdu, ale o to, že právoplatne odsúdení ľudia za úmyselný trestný čin nemôžu v právnom štáte robiť ani vrátnika na Ústavnom súde. Takže v tejto spojitosti sa potom pýtam, či sme právny štát?
Ja som už viackrát povedal svoj názor na zotrvanie pána Horvátha vo funkcii ústavného sudcu a myslím si, že som bol povinný povedať a vyjadriť sa jednak ako občan, potenciálny účastník konania pred Ústavným súdom ako právnik, ako sudca všeobecného súdu, aj ako minister, ktorému bolo zverené riadenie ministerstva spravodlivosti a ktoré zastupuje vládu Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania pred Ústavným súdom. Teda jedným z navrhovateľov môže byť aj vláda, ktorá podáva Národnej rade návrh aj na voľbu kandidátov na sudcov Ústavného súdu.
Moje stanovisko k zotrvaniu vo funkcii pána Horvátha sa nezmenilo. Opätovne sa chcem vyjadriť v tom smere, že menovaný právnik nespĺňa právne ani morálne predpoklady na to, aby zastával túto funkciu. Je na škodu veci, že rôzni vykladači práva, a to aj v prípade, ak ide o taký štátny orgán, akým je Ústavný súd, sa snažia problém riešiť len čisto gramatickou metódou výkladu práva. Opomínajú pritom základnú požiadavku často zdôrazňovanú aj Európskym súdom ľudských práv, že je nevyhnutné, aby súdy a sudcovia v demokratickej spoločnosti vzbudzovali u občanov dôveru ako skutočného garanta právneho štátu. S tým súvisí aj požiadavka, aby bola vylúčená možnosť vzniku pochybností o nezávislosti a nestrannosti a aj spravodlivosti rozhodovania súdu.
Nechcem tu už bližšie rozoberať otázku vyslovenia predpojatosti a vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v konaniach, kde sudca Horváth je členom pléna alebo členom senátu, ale chcel by som dať do pozornosti aj tento problém s poukázaním tiež na ustálenú judikatúru Európskeho súdu ľudských práv. Akcentujú takzvanú javovú stránku nezávislosti.
Európsky súd ľudských práv vyžaduje posudzovať nezávislosť sudcu nielen z hľadiska subjektívnej stránky, to znamená, či sa sudca subjektívne cíti nezaujatý, ale aj z hľadiska objektívnej stránky, to znamená, či sú v konkrétnom prípade odôvodnené, alebo neodôvodnené pochybnosti o nestrannosti a nezávislosti sudcu. Európsky súd zrejme ani v hypotetickej rovine by nepredpokladal, že odsúdená osoba sa bude uchádzať o funkciu sudcu na nezávislom a nestrannom súde.
K rôznym úvahám o doplnení dotknutých ustanovení ústavy len toľko. Je absurdné čo i len vysloviť myšlienku, že požiadavky v úvodzovkách na určité funkcie alebo povolania, tak ako to uvádza u sudcov Ústavného súdu čl. 137 ods. 2 ústavy by sa mohli upraviť v právnom predpise. Tieto sú dané a vyplývajú zo samotnej podstaty konkrétnej funkcie, povolania, napríklad sudca, lekár, učiteľ, duchovný, novinár a podobne a ich regulovanie v právnom predpise dokonca najvyššieho stupňa právnej sily je nereálne a bolo by popretím samotnej podstaty tej ktorej konkrétnej funkcie, teda povolania.
Vo všetkých členských štátoch Európskej únie sa presúva zdroj legitimity sudcov z úradníckej spôsobilosti a kompetencie na vysokú vedomostnú erudíciu a morálnu bezúhonnosť, bez ktorých by európske súdy nemohli byť od čias spoločnosti spôsobilými plniť tieto zásadne nové úlohy. Vo väčšine európskych štátov je ústavná úprava legitimity sudcov postavená len na princípoch spravidla totožných pre sudcov všeobecných súdov.
Pre sudcov ústavných súdov a sudcov všeobecných súdov všeobecne pritom platí výkladový princíp a minori ad maius, čo znamená, že ak sú určené podmienky vzniku funkcie sudcu všeobecného súdu, tak tieto musia v minimálnom rozsahu spĺňať aj kandidáti na sudcu Ústavného súdu. Spravidla kandidáti na sudcu Ústavného súdu majú ešte prísnejšie podmienky najmä z hľadiska odbornosti a veku, morálnej autority. Je tak tomu predovšetkým z toho dôvodu, že na rozdiel od prvej polovice 20. storočia, keď ústavné súdy vykonávali abstraktnú kontrolu ústavnosti, tak v súčasnosti vykonávajú aj konkrétnu kontrolu ústavnosti a vo väčšom alebo menšom rozsahu sa stávajú najvyššou súdnou inštitúciou. Je preto nevyhnutné, aby v tejto pozícii okrem nevyhnutných odborných predpokladov plnili aj morálne predpoklady a je úplnou samozrejmosťou, že so sudcovskou funkciou je nekompatibilná úmyselná trestná činnosť.
Výnimka v niektorom zo štátov Európskej únie by mohla viesť a mať ďalekosiahle následky na potrebu zachovania autority európskeho súdnictva. Totižto, že máme takého človeka na Ústavnom súde, to nie je problém iba Slovenskej republiky, to už je problém Európskej únie, pretože slovenský Ústavný súd je Ústavným súdom Európskej únie.
Nechcem vám hovoriť o tom, s čím sa stretávam aj v radách ministrov a iných konferenciách, ktoré sa viažu k rezortu justície. Nikto tomu totižto nechce veriť, že máme takého človeka na Ústavnom súde. Na podklade uvedeného by som si dovolil konštatovať, že prítomnosť daňového podvodníka na Ústavnom súde nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Ja som mal naposledy poradu so sudcami aj predsedami súdov Košického kraja a títo vo viacerých otázkach apelovali na mňa, ako je to možné. Ja som im mohol odporúčať iba jedno, aby v konaniach, ktoré iniciovali na Ústavnom súde či už cestou trestného konania, alebo civilného konania, samozrejme, automaticky v prípade prítomnosti pána Horvátha v senáte alebo v pléne namietali jeho účasť z pohľadu toho, že nie je možné, aby takýto človek rozhodoval o ich návrhu a nie je to v súlade s právnym štátom. Ďakujem za pozornosť.
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi ministrovi spravodlivosti. Faktické poznámky na jeho vystúpenie nie sú. Dávam teraz možnosť prihlásiť sa do rozpravy ešte ústne, kolegyne, kolegovia. Končím možnosť prihlásiť sa. Páni poslanci Petrák a Mamojka. Ako prvý pán poslanec Petrák.
Ľ. Petrák, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte v krátkosti sa vyjadriť k problému, ktorý práve prerokovávame. Chcel by som vás oboznámiť s niektorými faktmi ohľadne dotknutého sudcu Ústavného súdu pána JUDr. Juraja Horvátha. Národná rada Slovenskej republiky zvolila pána Horvátha za kandidáta na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky v druhom volebnom období presne 11. apríla 2002 uznesením č. 2064. Prezident republiky vymenoval pána Horvátha za sudcu 4. júla 2002.
To, čo považujem za dôležité, uvediem teraz, a to, že návrh na zvolenie menovaného za kandidáta na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky podali dvaja vtedajší poslanci Národnej rady Miklós Fehér a József Kvarda, členovia klubu SMK, a teda môžeme predpokladať, že bol nominantom Strany maďarskej koalície.
Som presvedčený, že všetci terajší poslanci považujú zotrvanie menovaného v danej významnej ústavnej funkcii za nedôstojné a za neetické. V uplynulých dňoch sme veľakrát počuli aj z úst predstaviteľov opozície, ako jednoznačne a rýchlo treba konať voči tým, ktorých činnosť je nezlučiteľná so zákonom alebo etikou a morálkou. Osobne sa domnievam, že tieto tvrdenia je potrebné analogicky vzťahovať aj na tento prípad.
Preto vzhľadom na skutkový stav a platný právny stav, ktorý je v súčasnosti, vyzývam predstaviteľov Strany maďarskej koalície, aby sami verejne vyzvali sudcu ústavného súdu pána JUDr. Horvátha, aby sa vzdal podľa čl. 138 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky svojej funkcie. Ďakujem pekne.
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem. Faktické poznámky pán poslanec Gál. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči, pán poslanec.
G. Gál, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec Petrák, váš predrečník pán minister Harabin bol v tomto korektný, čo sa týka uvádzania údajov. Vy už nie. Pán JUDr. Horváth, sudca Ústavného sudu nebol nominantom Strany maďarskej koalície, ale ako ste na úvod povedali, bol nominantom dvoch poslancov. Čiže poslanecký klub SMK nevyužil vtedy možnosť nominovať kandidáta, ale využili to dvaja poslanci, síce z klubu SMK, ale to nie je to isté. To by ste si mali uvedomiť.
P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem. Chcete reagovať, pán poslanec? Nie. Pán predseda ústavnoprávneho výboru do rozpravy, pán poslanec Mamojka.
M. Mamojka, poslanec: Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, budem stručný. Ja, ak dovolíte, najsamprv pár slovami poviem svoj názor osobný najsamprv k tej právnej polohe veci, ktorá tiež nemôže byť, samozrejme, zanedbateľná a ktorá sa týka čl. 138 ústavy. Áno, vnímam, že to môže byť aj otázka diskutabilná a vôbec to nepopieram, z hľadiska možného výkladu sme o tom diskutovali aj na pôde ústavnoprávneho výboru pomerne intenzívne, kde podľa môjho, zdôrazňujem môjho názoru si myslím, že ten čl. 138 ods. 2 ústavy, kde sú štyri písmená, ktoré identifikujú dôvody na odvolanie alebo odstúpenie sudcu Ústavného súdu sa vzťahujú podľa gramatického a logického výkladu na etapu po kreovaní a po vymenovaní kandidáta za sudcu Ústavného súdu prezidentom do funkcie sudcu Ústavného súdu, to znamená, na etapu, keď už je ústavným sudcom. Ale, prosím. Nenamietam ako právnik, nedá sa hovoriť, že jedna situácia, päť názorov, ja mám taký, aký mám. Ale nejde teraz možno len o gramatický, logický výklad, normatívny text, ja plne súhlasím s tým, čo tu bolo povedané, že JUDr. Horváth naozaj nemá morálny kredit bez ohľadu na gramatický a logický výklad zastávať túto funkciu.
No len na strane druhej my sme preto navrhli v ústavnoprávnom výbore uznesenie, ktoré nie je alibistické si myslím a vzhľadom na to, že parlament volil kolegu za kandidáta na člena Ústavného súdu, tak sme jednoznačne vo výbore skonštatovali, niežeby nemal, mohol, že nemá morálny kredit bez ohľadu na ten logický alebo gramatický výklad, ktorý môže byť subjektívny, podľa ústavy zastávať funkciu. To sme jednoznačne povedali.
Po druhé sme vyzvali jednoznačne sudcu JUDr. Horvátha, aby odstúpil. Tiež sme sa nesprávali alibisticky, pretože ja si myslím, že vo väzbe na to, čo aj bolo povedané, je to vysoký post a skutočne si myslím, že keď už človek má niečo podobné, za sebou úmyselný trestný čin a teraz bez ohľadu na to, kedy bol spáchaný, len sila morálneho kreditu má spočívať v tom, že má odvahu, má mať sebareflexiu a mal by zrejme odstúpiť naozaj sám. Keď už sa nestalo iné.
A po tretie. Je to, ja to poviem veľmi otvorene, aj nepriama výzva možno aj pánovi prezidentovi, aby konal podľa čl. 138, aby ho odvolal. Nepriama výzva, ale je. To znamená, a tretie, C bod alebo bod 3, ústavnoprávny výbor skonštatoval naozaj v úprimnej snahe precizovať čl. 134 a čl. 138, ktoré nie sú dobre formulované, aby sa do budúcnosti v prípade či už väčšej, malej novely ústavy tieto ustanovenia sprecizovali, aby nedochádzalo do budúcnosti k takýmto pochybeniam.
Takže ja sa domnievam, že výbor jednoznačne skonštatoval absenciu morálneho kreditu, vyzval sudcu Horvátha, ktorý v prvom rade si mal uvedomiť, o čo ide a je tu aj nepriama výzva prezidentovi republiky.
A po tretie, a tým končím, ak dovolíte, si myslím, že ústavnoprávny výbor v tom návrhu uznesenia rešpektoval vyváženosť a vzájomnú nezávislosť všetkých mocí - zákonodarnej, výkonnej i súdnej a snažil sa identifikovať tieto vzťahy tak, aby nevstupoval možno násilne do kompetencií niektorej z týchto mocí, ktoré sú nezávislé. Toľko, ak dovolíte. Ďakujem za pozornosť.