A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.
Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Rafaja majú pán poslanec Urbáni, Zala, pani poslankyňa Gabániová, Tóthová, pán poslanec Kahanec, Minárik, Fronc, Mikloško. Pán poslanec Mikloško je posledný prihlásený s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
A slovo má pán poslanec Urbáni.
M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, ja som nešťastný, že tu už niekoľko hodín alebo veľké hodiny zabíjame tým, že sa sporíme o niektoré drobné veci, ale nehovoríme o tlačovom zákone ako o celku. Ja som vyhlásil za našu stranu, že očakávame od novinárov, aby nám poslali poznámky, aby nám poslali námety. Musím vám povedať, že sme dostali od jedných novín dva riadky. Prvý bol zrušiť sankciu, právomoc pre ministerstvo kultúry, čo sa udialo, čo sa podarilo v koalícii presadiť, ďalej, po druhé, presnejšie formulovať ustanovenia práva na odpoveď, tak aby sa vzťahovalo len na nepravdivé informácie.
Ja si myslím, dámy a páni, že pán Rafaj má pravdu, keď hovoril že tu napíname svaly, pretože v tej formulácii, v akej je teraz predložený tlačový zákon s tým pozmeňujúcim návrhom, absolútne vyhovuje tomu, aby sa hovorilo o pravde, o nepravde, aby sa hovorilo o faktoch a o faktických skutočnostiach. Kvôli tomu som si pozrel v lexikóne slovenského jazyka, čo je pravda. A hovorí, že je to súhlas výroku, názoru so skutočnosťou, zhoda poznania a bytia, filozoficky je to objektívna pravda, ďalej, správne zmýšľanie, správny názor, po tretie, skutočnosť. Kto posúdi, dámy a páni, čo to je skutočnosť? Nestačí to, že je dané, že právo na odpoveď, ktorú uznávate, je napísané tak, že sa faktmi odpovedá na fakty a vlastne objektivizuje pravda? Musím súhlasiť s premiérom, ktorý pred pár dňami povedal, ak prax ukáže, že to nefunguje a že sme niečo spravili... (Vystúpenie prerušené časomierou.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Zala.
B. Zala, poslanec: Súhlasím s mojím predrečníkom Urbánim a nadviažem aj na neho v kontexte toho, čo hovoril kolega Rafaj. Presne ide o otázku toho, čo je a čo nie je pravdivé. A ten problém, v čom sa mýlia aj opoziční poslanci, pán Slafkovský napr., spočíva v tom, že dopredu sa nevie, ktorá výpoveď je pravdivá, nie je pravdivá, ktoré tvrdenie je a nie je pravdivé. A reakcia ak by nemala byť na čokoľvek, to znamená, že niekto je ten, ktorý dopredu vie, čo je pravdivé, to je, povedzme, redaktor, je to šéfredaktor alebo ktorý to je, to je presne to, čo v právnej polohe povedala pani poslankyňa Tóthová, že nie je možné vec postaviť do takejto polohy, pretože v tom prípade by každé noviny uznali, ak by uverejnili právo na odpoveď, že zámerne dali nepravdivú informáciu, o ktorej dopredu vedeli, že je nepravdivá. Preto vyspelý zákonodarca ako práve nemecký, ktorého spomínal pán poslanec Rafaj, hovorí vždycky aj v kontexte uvádzania konkrétnych výrazov o domnienkach pravdy, o domnienke pravdivej výpovede, pretože nie je subjekt, ktorý by to vedel dopredu rozhodnúť. A ak vy hovoríte, že nie je možná odpoveď na pravdivé tvrdenie, vy predpokladáte, že ten redaktor alebo ten novinár už dopredu vie, ktoré tvrdenie pravdivé je. Ďakujem pekne.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Gabániová.
D. Gabániová, poslankyňa: Ďakujem. Ja sa nechcem dotýkať toho, čo je pre koho pravda a aké má kto cítenie, ani iných výrokov, ktoré tu boli vyjadrené, dovoľte, aby som sa oprela o dokument, ktorý bol poslaný každému jednému poslancovi. A myslím, že nebude na škodu, keď sa o ňom dozvie aj občan takýmto spôsobom. Právo na odpovede v tlačových médiách je právom jedinca alebo skupiny odpovedať na fakticky nesprávnu, na urážajúcu či útočiacu informáciu. Toto zákonné právo sa v mnohých štátoch Európskej únie považuje za vhodný kompromis medzi právom na slobodu médií a právom na súkromie, resp. na presné informácie. Viaceré štáty uznali právo na odpoveď nielen v prípadoch zverejnenia nepresnej či nepravdivej informácie, ale tiež v prípade poškodzujúcich kritických názorov, aj keď sú pravdivé. Takáto úprava je aktuálna napr. vo Francúzsku. Viaceré štáty však ponímanie práva na odpoveď zúžili len na prípady nepravdivých informácií. Sú to Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Španielsko. Nórsko má dobrovoľný kódex etiky zavedený Tlačovou radou vyzývajúci periodiká, aby zverejňovali odpovede osôb, ktoré boli predmetom útoku, či pravdivého, či nepravdivého. Výkon novinárskej činnosti má rešpektovať práva verejnosti na presné informácie, prezentovanie objektívnych informácií, komentárov a kritík pri vyhnutí sa neopodstatnenému narušovaniu súkromného života, klebetám a neodôvodneným obvineniam. Deklarácia zásad morálky novinára hovorí: "Novinár by mal urobiť všetko preto, aby opravil akúkoľvek uverejnenú informáciu, ktorá sa ukázala ako poškodzujúca alebo nesprávna." Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Nadväzujem na vystúpenie pána poslanca Rafaja, ktorý uviedol, že aj viaceré zákony nestavajú právo na odpoveď na základe nepravdivého odpublikovaného textu. Mám tu preklady zákonov, českého, poľského, talianskeho, francúzskeho, holandského, rakúskeho a švajčiarskeho zákona, ktoré sa týkajú médií. A všade vychádzajú z klasiky, o ktorej som hovorila, že to bolo v zákone č. 126/1933 Zb., kde právo na odpoveď mal každý, koho sa dotýkala uverejnená správa. To snáď bolo najširšie vymedzenie. A jednotlivé zákony to dotknutie konkretizujú, ale nekonkretizujú a nezužujú to len na odpublikovanie nepravdivých údajov. Opakujem, ak by sme takto stavali zákon, tak redaktor pri odpublikovaní opravy by už dopredu nepriamo priznal, že odpublikoval nepravdivý údaj. A čo je pravda a čo je nepravda neprislúcha posudzovať redakcii, to prislúcha poprípade posúdiť v prípade, ak je odmietnutá odpoveď súdu.
A naviac chcem upozorniť, že viaceré zákony výslovne hovoria, že oprava sa publikuje zdarma. Preto som nemilo prekvapená opozičnými poslancami, ktorí tu konštrukcie uvádzali, ako si tuto zakladáme možnosť prezentácie zákona na základe súkromného vlastníctva. Všetky zákony... (Vystúpenie prerušené časomierou.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Kahanec.
S. Kahanec, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán poslanec Rafaj, povedali ste, že ak sa navzájom počúvame, máme šancu sa obohatiť. No ja som sa pokúsil vás počúvať a registroval som vašu poznámku k päťdesiatym, šesťdesiatym, sedemdesiatym rokom, kde ste nadväzovali zrejme na moje vystúpenie. A konštatovali ste, že neobsahovali právo na odpoveď. No keď sa dobre počúvame, tak vieme, že pán podpredseda v predchádzajúcom príspevku uvádzal, že toto právo na odpoveď sa prijalo u nás už v roku 1918, teda bolo aj v týchto rokoch. Ale podstatné, na čo som chcel tým poukázať, bolo iné, že nezáleží to len na tom, či máme niečo v zákone zapracované, ale aj na tom, či sa to v praktickom živote uplatňuje, to znamená, či sa uplatňuje aj duch tohto zákona, my môžeme mať v zákone hocičo, keď to nebudeme uplatňovať správne, tak je to k ničomu, a že to záleží predovšetkým na tých, ktorí toto uplatňovanie, teda zákonnú moc, exekutívnu moc i súdnu moc, vykonávajú. Sú to konkrétni ľudia. Predovšetkým výroky pána premiéra na margo médií nenasvedčujú úprimnej snahe o presadenie práva verejnosti na pravdivé informácie.
A keď sa chceme počúvať, tak ešte raz zdôrazním. Veď predsa opozícii nejde o to, aby my sme upreli právo verejnosti na informácie, tobôž nie na pravdivé. Veď preto presadzujeme, aby bola zaručená sloboda médií, aby sa tieto informácie práve prostredníctvom médií, ktoré majú aj takúto úlohu, sprostredkovať informácie pre verejnosť, mohli urobiť. Ďakujem pekne.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Minárik.
P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, chcem sa vyjadriť ku vášmu pozmeňujúcemu návrhu, k § 4 ods. 1, ochrane zdroja. Očakával som po výrokoch HZDS, a pretože žiaden ich poslanec nie je zatiaľ prihlásený, že pôjde o prelomiteľnosť ochrany zdroja. To neprišlo. Po vašom vysvetlení tomu rozumiem ešte menej, ako keď som to čítal. Som to čítal a neviem, či ide naozaj o rozšírenie alebo úpravu ochrany zdroja. V tejto chvíli sa mi skôr zdá, že do toho akosi vmontovali práva tretích osôb, ste skôr do § 4 zaniesli obmedzovanie niektorých informácií z takéhoto dôvodu, čo by patrilo úplne inde, lebo práva ochrany zdroja sa to priamo nedotýka. Bol by som rád, keby ste mi toto vysvetlili. Ak by sa vám zdala byť odpoveď na faktickú poznámku krátka na to vysvetlenie, tak aj osobne keby ste mi to vysvetlili, aby som vlastne podstatu toho návrhu pochopil.
A druhá malinká poznámka. Pán kolega, mohli by ste si poučiť pani poslankyňu Gabániovú, keď na vás reaguje, aby vám do toho nevnášala chaos, aby ste si trošku zladili krok, pretože medzi krajiny, ktoré za kritérium pravdy pre uverejnenie, resp. neuverejnenie odpovede, berú pravdu, tak zaniesla aj Nemecko, ktoré ste vehementne dávali na druhú stranu.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Fronc.
M. Fronc, poslanec: Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Pán kolega Rafaj, aj viacerí vaši predrečníci, ktorí obhajovali tento zákon, hovorili o verejnosti, o tom, či chceme obrať verejnosť o tieto práva, o práva na odpoveď, o bežných občanoch, či ich chceme takto oberať. Pán kolega, tá verejnosť mi veľmi podobne pripomína situáciu, keď v rokoch 1994 tuším až 1998 postavili verejnú cestu k sídlu pani tuším poslankyne Gantnerovej. Tiež bola verejná, každý mohol po nej chodiť, akurát smerovala k jej obydliu. A tak aj toto je postavené v prvom rade pre tých, ktorí sa vyskytujú v médiách, ktorí sú mocní, to znamená politikov, príp. kriminálnikov a celebrity. Ale ak tomu neveríte, ak naozaj má ísť o verejnosť, tak ja vám dávam návrh, aby sme sa spolu prešli a hovorili s ľuďmi, aby nám povedali, či naozaj oni potrebujú toto právo na odpoveď, či oni sú tí, ktorí sú týmto právom, ak by nebolo v zákone, postihnutí, pretože čo ja poznám obyčajných ľudí, tak viem, že ani jeden z nich to obyčajne nepotrebuje za celý svoj život. A preto tvrdíme, že to je len na ochranu mocných a v prvom rade tých, ktorí sú v tejto chvíli priamo vo vláde. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Mikloško.
F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Rafaj, vy ste dali pozmeňujúci návrh k tomu § 4, kde sa hovorí, že vydavatelia a agentúry sú povinní... (Ruch v sále.) Ja by som prosil, keby bolo HZDS chvíľu ticho, budú mať možnosť vystúpiť potom. Môžete mi dať ešte raz čas, prosím vás, lebo mám citlivé srdce a nerád som, keď niekto mi skáče do rečí.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Zapnite nový čas pánovi poslancovi Mikloškovi.
F. Mikloško, poslanec: Dobre, ďakujem. Pán poslanec Rafaj, vy ste tu dali pozmeňujúci návrh, kde hovoríte, že vydavatelia a agentúry sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie a tak ďalej tak, aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb. Nuž teda toto by som rád pochopil. Toto by som rád pochopil, pretože toto je tak filištínska formulácia. Viem si predstaviť, že by sa to mohlo týkať eurofondov a ich rozdeľovania. V tom prípade si viem predstaviť, že by som vás podporil ako poslanca SNS, pretože aj ja rovnako ako vy cítim národne, myslím národne a cítim sociálne. Čiže viem si predstaviť, že v tomto prípade rozdeľovania fondov to má nejaký zmysel, a ináč tomu nerozumiem.
A druhá vec. Myslím si, že ste skôr, ako to pani poslankyňa Tóthová povedala, mohli povedať, keď ona hovorila, že o tom, čo je pravda a nepravda, rozhoduje súd, my sme čakali takúto erudovanú výpoveď právnika vtedy, keď sa hlasovalo o uznesení o privatizácii SPP. Tam nám trošku chýbala takáto formulácia. Ale veď, isteže, každý sa učí aj univerzitní profesori majú svoje slabé chvíle. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Rafaj bude reagovať na faktické poznámky.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem. No ja som v úžase nad možnými asociáciami nášho doyena, posledne reagujúceho, Ferka Mikloška. Práve naopak, a odpoviem aj kolegovi Minárikovi, keď si pozorne prečítate ten pôvodný návrh a znenie, tak vidno, že by tam bola striktná nekompromisná povinnosť ochraňovať aj obsah informácie, pričom my chceme, aby obsah informácie bol určený verejnosti. Ale keďže sme zaviazaní istými judikátmi a precedensmi, ktoré hovoria o práve na ochranu zdroja, nemôžeme ísť nad rámec, ale umožňujeme iba výnimočné prípady, ak by došlo k poškodeniu práve tých tretích osôb. Čiže my, naopak, uvoľňujeme ruky, ale súčasne hovoríme o tom výnimočnom legitímne sledovanom obmedzení, a to je presne, ako ste povedali, len ak by došlo k poškodeniu tých tretích osôb, pretože to už by sme potom inak vstúpili do práv a slobôd iných a to iste nechceme. Ale všetci chceme, aby obsah samotnej informácie bol zverejnený. Myslím, že to je veľmi logické. Zdroj ochraňovať je povinnosť. Ale ak by sme tam dali aj obsah striktne, no tak naozaj neviem, načo by robil potom novinár toho spovedníka, keď by nemohol s tým spovedným tajomstvom narábať na verejnosti a predostrieť to verejnosti.
No a súčasne chcem poďakovať tým kolegom, ktorých asociatívne myslenie je primerané ich platu a zodpovednosti a ktorí pochopili to, čo som povedať chcel. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Skončili sme vystúpenia všetkých písomne prihlásených poslancov, ktorí vystupovali za poslanecké kluby. Ďalej budeme pokračovať ďalšími písomne prihlásenými do rozpravy. Vystúpi v rozprave teraz pán poslanec Jarjabek, po ňom pani poslankyňa Vášáryová, potom pani poslankyňa Vaľová a pán poslanec Senko.
Takže ako prvý vystúpi pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.
D. Jarjabek, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážený pán podpredseda parlamentu, vážený pán minister kultúry, vážený pán spravodajca, dámy a páni, dovoľte aj mne, aby som troškou do mlyna prispel k prerokovávaniu tohto významného zákona tohto volebného obdobia, tlačového zákona a možno sa naň pozrel trošku z inej strany, resp. pozrel sa naň trošku z pohľadu iného, aký sme pertraktovali tuná doteraz, to znamená nielen z pohľadu toho § 8.
Dámy a páni, už zopár týždňov čítame a počúvame o návrhu nového tlačového zákona kadečo hrôzostrašné, ba priam katastrofické. Takže asi niet iného východiska, ako opäť a znovu hovoriť o veciach, ktoré sa nám pôvodne videli byť natoľko jasné, logické a všeobecne akceptované, že sme jednoducho podcenili potrebu opakovať ich. Takže prepáčte, ak sa niektorým z vás, povedzme, tým bystrejším bude zdať, že hovorím o tom, čo všetci vieme. Zjavne to všetci nevieme alebo vedieť nechceme, alebo to niekoho veľmi baví, niekto považuje za vtipné vydávať sa za nedôvtipného a prekrývať to, čo mu na návrhu zákona najväčšmi prekáža, hlušinou predstieraného naivizmu.
Takže pre začiatok trošku širšie. Každé ľudské spoločenstvo si vo vlastnom záujme definuje určité systémy mantinelov, ktoré vymedzujú terén a pôsobnosť jednotlivých jeho členov pri rozmanitých činnostiach a aktivitách. Tieto mantinely nie sú raz pre vždy dané. Modelujú sa podľa civilizačných postupov, ale i konkrétnych zvyklostí a obyčajov. Popri "mantineloch", takpovediac univerzálnych, za aké možno označiť v našom geopolitickom a kultúrnom kontexte napr. biblické Desatoro, poznáme aj iné súbory pravidiel, ktoré nemajú platnosť univerzálnu, ale iba regionálnu či dokonca lokálnu. Ak napr. malá obec má málo výdatný vodný zdroj, zakáže v horúcom lete z neho polievať vodou záhrady a umývať autá. Ak dopravný inšpektorát zistí, že v niektorej obci je obvyklá šesťdesiatka riziková, zníži tam rýchlosť na 30 či 40 kilometrov. Ak letecká spoločnosť chce ochrániť pasažierov pred hrozbou radikálneho teroristického atentátnika, prikáže im podrobiť sa prehliadke. A keď niekde opravujú dom, zabránia chodcom prechádzať popod stenu, z ktorej im dačo môže padnúť na hlavu. To nie sú príkazy, zákazy a usmernenia globálne a celospoločensky platné, ale reakcia na konkrétnu situáciu.
Nuž, dovoľte, aby som sa opýtal spoločne s predstaviteľom slovenských vydavateľov a mnohými opozičnými politikmi, prečo neprotestujeme proti takému flagrantnému porušovaniu práv a slobôd, prečo nejaký starosta, dopravný inšpektorát, podnikateľ v aerodoprave alebo majiteľ stavebnej firmy obmedzuje naše ľudské práva, kde je tu rozhodnutie nezávislého súdu. Totiž ak moji vzácni opoziční kolegovia tvrdohlavo označujú návrh tlačového zákona za náhubkový, obmedzujúci slobodu tlače alebo ktorýmkoľvek z iných teraz tak frekventovaných synoným odôvodňujúc svoj postoj nehoráznosťou, za ktorú je vydávaný fakt, že predkladateľ prevzal z platného zákona, konkrétne jeho novelizácie prijatej za vlády Dzurindovej koalície, ustanovenie o práve ministerstva pokutovať porušenie zákona, nezostáva nám nič iné, ako podobne merať aj v iných oblastiach. Ako je potom, vážení kolegovia, možné, že potravinársky inšpektor dáva pokuty za predaj pokazeného mäsa. Kde je tam rozhodnutie súdu? Prečo akceptovať, že za omeškanie podania daňového priznania vám daňový úrad naparí pokutu? Kedy o tom rozhodol súd? Prečo platiť, keď vás chytia v autobuse bez lístka? Je vari revízor súčasne i nezávislým sudcom?
Keď sa predkladateľ rozhodol, že nemá zmysel čeliť zúrivým výpadom opozičných poslancov a vydavateľov, a súhlasil s tým, aby sme v druhom čítaní paragraf o pokutách vypustili, pretože nie je to problém riešiť v inom zákone, našli sa iné dôvody a zámienky, prečo je vraj predložený návrh zákona zlý. Opakoval sa starý známy scenár. Poslabšie či celkom chýbajúce argumenty domácej opozície začali zachraňovať jednoducho inštitúcie zahraničné, ktoré boli najskôr veľmi nepresne informované. Zaujímavé je, že žiadna z týchto organizácií a inštitúcií zahraničných neprotestovala, keď sa v roku 2004 dostali hrozivé mediálne pokuty do tlačového zákona ako novelizácia vtedajšieho tzv. tlačového zákona z roku 1966... (Vystúpenie prerušené predsedajúcou.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Prepáčte, pán poslanec, je už 17.00 hodín, takže ak dovolíte, preruším vaše vystúpenie.
Prerušujem rokovanie a po krátkej prestávke bude nasledovať hlasovanie. Ďakujem.
(Prestávka.)
(Po prestávke.)
P. Paška, predseda NR SR: Kolegyne, kolegovia, poprosím vás o zaujatie miesta v rokovacej sále, aby sme mohli hlasovať o mojom návrhu, ktorým je
návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Poprosím, pani poslankyňa Laššákovú, pani spravodajkyňa, uveďte hlasovanie.
J. Laššáková, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať predložený návrh ústavného zákona v druhom čítaní.
P. Paška, predseda NR SR: Hlasujeme.
(Hlasovanie.) 59 prítomných.
Národná rada nie je uznášaniaschopná.
Vyhlasujem 15-minútovú prestávku.
(Prerušenie rokovania o 17.07 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 17.20 hodine.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som vás poprosil, aby ste postupne zaujali miesta v poslaneckých laviciach, registrujem procedurálny návrh pána Mikloška aj Palka. Takže ďakujem, vážené kolegyne, kolegovia, že ste zaujali miesta v poslaneckých laviciach, môžeme pokračovať v rokovaní o prerušenom bode.
Registrujem vážených kolegov, len v zmysle rokovacieho poriadku požiadal predseda Národnej rady o slovo. Hneď potom dostanete priestor.
P. Paška, predseda NR SR: Vážené kolegyne, vážení kolegovia, je evidentné, že návrh, ktorý som predložil, nemá v Národnej rade naprieč politickým spektrom podporu. A aj v súvislosti s tým, že prípadná neuznášaniaschopnosť môže vyvolať v chode Národnej rady ďalekosiahle konzekvencie, sťahujem svoj návrh na novelu ústavného zákona (zrušenie poslaneckej imunity). Čaká nás dorokovanie o tlačovom návrhu zákona, musíme ratifikovať Lisabonskú zmluvu. A je evidentné od minulého týždňa, že ten návrh napriek tomu, že podľa môjho názoru v druhom čítaní mohol priniesť efektívne racionálne riešenie, podporu nemá.
Chcem vás zároveň požiadať, keďže s týmto návrhom súvisel aj návrh novely zákona o poslancoch, aby sme zvážili, keďže už pri rozprave som rešpektoval názor pána poslanca Lipšica, že zákon, ktorý podľa mňa je platný a obsahuje ustanovenia, na základe ktorých dokonca existujeme hlavne v rozsahu práv a povinností, obsahuje aj niekedy, ťažko povedať, či tragikomické alebo komické ustanovenia, aby sme sa dohodli, že nebudeme o ňom hlasovať. Ale zajtra by som zvolal poslanecké grémium, kde by som sa pokúsil vás presvedčiť, aby sme tento návrh zákona postúpili do druhého čítania a v rámci neho na základe politickej dohody naprieč všetkými poslaneckými klubmi upravili ho tak, aby naozaj spĺňal predpoklady a obsahoval paragrafové znenia, ktoré nevyhnutne potrebujeme na výkon mandátu poslanca. Ale, hovorím, je to na základe rozhodnutia a dohody, konsenzu všetkých politických klubov.
Čiže sťahujem návrh na ústavnú novelu, zrušenie imunity. A chcem požiadať, aby sme nehlasovali o návrhu novely zákona o poslancoch, aby sme sa zajtra, termín na to ešte ručím, stretli na grémiu a pokúsili sa nájsť zhodu. Ak nedospejeme k zhode, že tento postup vyhovuje, aby sme v druhom čítaní návrh zákona o poslancoch upravili konsenzuálne podľa našich potrieb, samozrejme, ho stiahnem. Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Takže by som to zosumarizoval. Pán predseda, váš návrh na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 571), sťahujete. A pýtam sa, či je všeobecný súhlas, aby sme dneska nehlasovali o návrhu poslanca na vydanie zákona o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov (tlač 572). Ďakujem pekne.
Takže tým pádom budeme pokračovať ďalej, teraz máme prerokovaný tretí návrh, a to
návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Pašku, Moniky Smolkovej a Jozefa Buriana na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov (tlač 575).
Skôr ako pristúpime k hlasovaniu, pýtam sa, či procedurálne návrhy sú ešte aktuálne. Poprosím zapnite mikrofón pánovi poslancovi Mikloškovi s procedurálnym návrhom.
F. Mikloško, poslanec: Oceňujem pána predsedu, že obidva tieto zákony, ktoré pochádzajú z Košickej arcidiecézy, stiahol z rokovania. A navrhujem vzhľadom na to, že zákon o meste Košice tu zastupuje osem poslancov z Košíc, štyria sú za a štyria sú proti, prosil by som vás Košičanov, keby ste sa dohodli v Košiciach na konečnom znení a až potom prišli s prosbopisom sem do hlavného mesta a povedali, čo chcete. (Smiech v sále.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem za vcelku svojrázny procedurálny návrh.
Teraz má slovo... (Reakcia z pléna.) Ďakujem pekne, pán poslanec Palko nechce vystúpiť.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, poprosím predsedu navrhnutého gestorského výboru, výboru pre verejnú správu a regionálny rozvoj, pána poslanca Tibora Cabaja, aby uviedol hlasovanie v prvom čítaní o návrhu zákona, ktorý som už uviedol. Nech sa páči, máte slovo pán poslanec.
T. Cabaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán podpredseda, prosím, keby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku prerokovať tento predložený poslanecký návrh zákona v druhom čítaní.
M. Číž, podpredseda NR SR: Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 134 poslancov, za návrh 78 poslancov, proti 49 poslancov, zdržalo sa 7 poslancov.
Konštatujem, že Národná rada sa uzniesla, že tento návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Nech sa páči, pán spravodajca.
T. Cabaj, poslanec: Pán predsedajúci, prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady prideľuje predložený poslanecký návrh zákona na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a na základe žiadosti pani Sabolovej v rozprave výboru pre zdravotníctvo, ďalej aby za gestorský výbor určila hlasovaním Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj s tým, ja som síce v rozprave uviedol tie termíny rozhodnutia predsedu Národnej rady, ale vzhľadom na to, že hlasujeme o návrhu až dnes, aby boli termíny určené nasledovne. Návrh prerokujú tieto výbory do 30 dní a gestorský do 31 dní.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca.
Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme o tomto návrhu spravodajcu.
(Hlasovanie.) Prítomných 133 poslancov, za návrh 98 poslancov, proti 14 poslancov, zdržalo sa 19 poslancov, nehlasovali 2 poslanci.
Konštatujem, že sme schválili pridelenie tohto návrhu zákona výborom, určili sme gestorský výbor a príslušné lehoty výborom na jeho prerokovanie v druhom čítaní.
Ďakujem pekne.
Vážené kolegyne, kolegovia, tým sme vyčerpali všetky hlasovania o prerokovaných bodoch programu. Budeme pokračovať v rozprave k
vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon)
vystúpením pána poslanca Jarjabka, pripraví sa pani poslankyňa Vášáryová.
Odpustite, ale dám 4-minútovú prestávku, sú tu tí, ktorí chcú opustiť sálu, aby sme pánovi poslancovi vytvorili dôstojné prostredie. Takže štyri minúty je prestávka, pokračujeme v prerušenom rokovaní o návrhu tlačového zákona.
(Prestávka.)
(Po prestávke.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, vážené kolegyne, kolegovia, lehota určená na prestávku už uplynula. Poprosím, keby ste zaujali miesta v poslaneckých laviciach, budeme pokračovať v rozprave v poradí, ako je uvedené na tabuli.
Prerušili sme o 17.00 hodine vystúpenie pána poslanca Jarjabka. (Ruch v sále.) Ešte poprosím minútku, pán poslanec, máme problém. Chceme, aby ste mali primerané prostredie. Poprosím kolegyne, kolegovia, naozaj, pokiaľ je to možné, ak je potrebné niečo si prediskutovať, mimo sály diskutovať, nech rečník v dôstojnom prostredí môže uvádzať svoje argumenty. (Neustály ruch v sále.) Ešte raz predovšetkým koaličných poslancov by som najprv poprosil, vážení kolegovia, aby ste zaujali miesta v poslaneckých laviciach.
D. Jarjabek, poslanec: Pán predsedajúci, ďakujem pekne. Ukončujem rozpravu, prihlásim sa do ústnych. Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Dobre. Ďakujem pekne.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, teraz má vystúpiť v rozprave pani Vášáryová. Nevidím ju tu. Pokiaľ nie je tu, tak stráca poradie. Zaraďuje sa na koniec, príp. do ústnych.
Takže teraz vystúpi v rozprave pani poslankyňa Vaľová. Ako sledujem, ani pani Vaľová nie je v sále. Stráca poradie.
Pán poslanec Senko je prítomný? Nie je, stráca poradie. (Hlas z pléna.) Kde je Senko? Ma mrzí, už sme konštatovali, že stráca poradie. (Hlas v sále.)
Veď je možné prihlásiť sa ústne. Ústne sa môžete prihlásiť, pani poslankyňa, hneď idem dať návrh. (Hlasy v sále.) Ústne sa môže prihlásiť ako prvá, povedzme, pani poslankyňa. (Reakcia z pléna.) Ale, pán kolega, teoreticky spor by mohol byť v tom, či má vystúpiť v rámci písomne prihlásených alebo všetkých. Náš výklad je, že má vystúpiť v rámci všetkých poslancov bez ohľadu na to, či ide o písomnú alebo ústnu prihlášku. Vážení kolegovia z opozície...
M. Vášáryová, poslankyňa: Pán podpredseda, keďže ste ma už raz takto z tlačového zákona dostali, dovoľte, aby som vystúpila.
M. Číž, podpredseda NR SR: Nejde to, pani poslankyňa, pretože som konštatoval, že nie ste v sále a strácate poradie. Ale nestrácate právo vystúpiť.
Vážené kolegyne, kolegovia, takže vystúpili všetci poslanci prihlásení písomne do rozpravy.
M. Vášáryová, poslankyňa: Pán podpredseda...
M. Číž, podpredseda NR SR: Poprosím vás zaujať miesto určené pre poslancov, pani poslankyňa. Nerobte problém z takejto veci. Je v zápise, že som konštatoval, že nie ste prítomná. A uviedol som, že stratili ste poradie. (Reakcia z pléna.) Boli ste za dverami, ale musíte byť v sále. Mrzí ma to veľmi, ale ešte raz poviem, nie je žiaden problém s tým. Teraz idem dať možnosť, aby sa poslanci prihlásili do rozpravy ústne. Ak to stihnete, prihláste sa ako prvá a môžete hneď aj vystúpiť. (Hlasy v pléne.)
S procedurálnym návrhom sa hlási kto? Pán poslanec Novotný. Zapnite pánovi poslancovi mikrofón.
V. Novotný, poslanec: Pán podpredseda, keď pán poslanec Jarjabek sa rozhodol veľmi korektne, že vystúpi teda až ako ústne prihlásený, ďalšia v poradí bola pani poslankyňa Vášáryová. Nebola v miestnosti, stratila poradie. Posunula sa na posledné miesto. Ďalšia v poradí bola prihlásená pani poslankyňa Vaľová. Nebola v miestnosti, stratila poradie, posunula sa na posledné miesto. Ďalší bol prihlásený pán poslanec Senko, ktorého ste hľadali v okamihu, keď prišla pani poslankyňa Vášáryová. Ak pán Senko nie je v miestnosti, stráca poradie a ideme od začiatku. Nasleduje pani poslankyňa Vášáryová, ktorá sa posunula vtedy na posledné miesto a už sa stala hneď prvou, keďže Senko nebol v miestnosti.
M. Číž, podpredseda NR SR: O procedurálny návrh poprosím.
V. Novotný, poslanec: Sledujem zle váš postup myslenia, pán podpredseda?
M. Číž, podpredseda NR SR: Áno...
V. Novotný, poslanec: V rámci korektnosti by bolo dobré, keby ste dali možnosť vstúpiť písomne prihláseným, lebo ste ešte neukončili rozpravu písomne prihlásených.
M. Číž, podpredseda NR SR: Pán kolega, rokovací poriadok nerozdeľuje rozpravu na písomne prihlásených a nepísomne pri ústne prihlásených. V tom je problém. Ale nemám absolútne žiaden problém.
Vážené kolegyne, kolegovia, je všeobecný súhlas, aby pani Vášáryová bola tu v čase, keď teda mala nárok na vystúpenie? Ak áno, pani Vášáryová, od starého komunistu máte súhlas, nech sa páči, vystúpte, ako ste ma počastovali. Ďakujem vám.
M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem, pán podpredsedajúci. (Reakcia z pléna.) Áno, máte pravdu. Ďakujem, pán podpredseda, teraz predsedajúci. Dnes sme si tu v diskusii o tomto jednom z najdôležitejších zákonov, ktoré prijímame v tejto parlamentnej sezóne, vypočuli všelijaké výlety do histórie, preto dovoľte, aby som začala jedným citátom, a nie z 18. alebo len z 19. storočia, a to človeka, ktorý by mohol byť ideovo blízky mnohým kolegom tu sediacim i členom vlády. Je to citát Karola Marxa: "V politike sa človek pre dosiahnutie určitého cieľa môže spojiť aj s diablom. Ale musí mať istotu, že oklame diabla, a nie, že to bude naopak." Napísal to Karol Marx. Mám pocit, že naša debata v parlamente sa týka tohto citátu Karola Marxa. My sa ocitáme v situácii, ktorú veľmi dobre poznáme z rokov 1994 až 1998. A dokonca niekto sa zmienil o tom, že je to prekročenie Rubikonu, Rubikonu tejto vlády.
Tlačový zákon je jedným z kľúčových zákonov pre každú demokratickú vládu, pre každý demokratický režim, pre každý štát. Informácie a správy nám pomáhajú vidieť svet tak, aby sme si vedeli urobiť úsudok, pomáhajú nám vidieť veci a súvislosti, ktorých nie sme bezprostrednými účastníkmi, ale cez to všetko akoby vlastnými očami, a mohli si urobiť správne vlastné závery. Preto dnes médiá majú tak dôležitú úlohu. A preto nesmú byť v demokratickom režime nikdy hlásnou trúbou vlády, ako to bolo za reálneho socializmu, ale musia byť slobodné, obmedzené minimom zákonov. A tých médií musí byť viac, aby sme si mohli vybrať z viacerých zdrojov informácií, ako sme tu o tom už neraz hovorili, keby sa príp. jeden majiteľ jedného média rozhodol, že chce mať výhodu od vlády na konto niektorých ústupkov, napr. pri čerpaní európskych financií pre svoje firmy. Predložený tlačový zákon, o ktorom tu ale dnes hovoríme, je pre mňa jednoznačne tovarom, ktorému dávno vypršala záruka. Má, dámy a páni, zmeniť atmosféru v oblasti tlačových médií, nie elektronických, lebo to už je zabezpečené. Je to zabezpečené obsadením rád v Slovenskej televízii a o chvíľu aj v Slovenskom rozhlase. A preto by som chcela popri Karolovi Marxovi citovať ešte jedného človeka, tvorcu demokratického režimu a jedného z tvorcov najlepšej ústavy na svete ako varovanie z tohto miesta, pretože to, čo hovoríme tu na tejto pôde, zostane zakonzervované aj pre tých, čo prídu po nás. A je to citácia Thomasa Jeffersona, amerického prezidenta, ktorý povedal: "Ak chcete zmeniť médiá, zabudnite na to, zmeňte radšej seba. V demokratickej krajine sa musíte stať demokratmi." To je toľko od Jeffersona už z predminulého storočia. Už vtedy to bolo jasné. A my musíme dospieť k takémuto poznaniu po mnohých trpkých skúsenostiach.
Rozdelila som si svoje vystúpenie asi do šiestich bodov.
Na začiatku by som chcela veľmi v krátkosti pripomenúť po mnohých vystúpeniach o histórii krátku históriu atmosféry okolo vzniku tlačového zákona. Z 25. apríla 2007 je vyhlásenie vlády, ktoré je na stránke Úradu vlády, kde je v zázname rokovania vlády v bode rôzne pod písmenom a) uvedené: "Vláda prijala spoločné vyhlásenie voči médiám." Ešte raz to zopakujem, vláda prijala spoločné vyhlásenie voči médiám. Citujem ďalej: "Vládu znepokojil narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných vo viacerých slovenských médiách na adresu vlády Slovenskej republiky, jej predstaviteľov, ako aj politických strán tvoriacich vládnu koalíciu." V tejto atmosfére asi ani nemohol vzniknúť na ministerstve kultúry vedenom pánom ministrom Maďaričom iný zákon, teda vznikol nie zákon upravujúci pravidlá pre prácu novinárov, a tým im slúžiaci, ale naformulovaný proti nim. Dovolím si predpovedať, že keď budeme mať v tomto parlamente na stole avizovaný nový zákon o poľovníctve, nebude zameraný proti poľovníkom, ale bude pre nich. Zrejme je to tým, páni, že vy poľovníci poľujete na zver a novinári poľujú na nás, politikov, čo je iste nie príjemné, ale v demokracii nutné. Výsledkom je zákon, ktorý odmietame my, opoziční poslanci, ale aj experti, novinári, vydavatelia, osobnosti verejného a kultúrneho života, medzinárodné organizácie, ktorými sme členmi. Odcitujme si na osvieženie pamäti aj z dokumentu odhlasovaného vládou Slovenskej republiky, ktorým je Zameranie zahraničnej politiky na rok 2008: "Slovenská republika bude pozorne sledovať pravidelné správy o slobode médií, tolerancii a nediskriminácii. A v prípade potreby, resp. zmienky o situácii v Slovenskej republike bude intenzívne komunikovať s relevantnými inštitúciami OBSE." Žiaľ, prvé reakcie členov našej vlády boli v rozpore s týmto deklarovaným cieľom. Reakcia ministra kultúry, podľa ktorej Miklós Haraszti koná na základe jednostranných informácií, sa dá dokonca označiť ako bezočivá. Zľahčujúci výrok ministra kultúry, predstaviteľ OBSE, a ani si nemyslím, že bol nejaký vrcholný, napísal list ministrovi zahraničných vecí, predsa nepotrebuje ďalší komentár.
Bod 2, obrana priestoru slobody, ktorý vznikol po roku 1989, a ministerstvo kultúry ako možný cenzor. Je dôležité si znovu pripomenúť, že sloboda neznamená, že musíme hovoriť pravdu, lebo pravda, a to tu už padlo niekoľkokrát, je filozofická otázka, pokiaľ nejde o fakty jasne merateľné. Sloboda znamená, že si môžeme vybrať. Sloboda je výber. A môžeme si vybrať, či budeme hovoriť fakty a pravdu o týchto faktoch alebo budeme klamať. Ale je to náš výber. To je sloboda. Písal o tom veľmi pekne William Styron. Je to naša individuálna zodpovednosť, čo si vyberieme. A tej nás nikto nezbaví. A čo je postavené voči slobode? Je to nielen nesloboda, ale aj kontrola druhých, aby sme si vyberali len tak, ako oni chcú. V slobodnej spoločnosti je akákoľvek forma obmedzovania slobody tlače okrem tej, ktorú určuje ústava, neprípustná. Dnes, keď máme pred sebou tento nový, istým spôsobom vytúžený zákon, ktorý by mal zbúrať naozaj ten komunistický tlačový zákon z roku 1966, ktorý bol deväťkrát novelizovaný, musíme konštatovať, že v tom novom zákone, lebo ešte nevieme, či prejde pozmeňujúci návrh ministerstva kultúry, navrhovala vláda evidentne rozšírenie cenzúry. Odvolávanie sa ministra Maďariča na nemecké zákony spôsobilo ale mimoriadne dobrú reakciu médií, ktoré vyhľadali nielen tieto zákony, ale aj niekoľko nemeckých profesorov. A nechali si od nich priamo vyložiť niektoré nemecké zákony. Jeden z týchto nemeckých profesorov hovorí: "Mne nie je celkom jasné, či nový slovenský tlačový zákon zohľadňuje rozhodujúci rozdiel medzi skutkovým tvrdením a vyjadrením názoru," to sa napr. týka pozmeňujúceho návrhu pána Galbavého, "ak ho nezohľadňuje, potom by išlo fakticky o cenzúru. A to, že vláda, premiér alebo ktokoľvek z exekutívy považuje médiá za opozíciu, nemôže mať v demokratickom právnom štáte žiaden význam."
Prvýkrát od roku 1989 mal slovenský právny systém považovať aj odlišnosť politického zmýšľania za dôvod na sankcie. Reč je o tom spornom § 6 ods. 1. Som veľmi rada, že pod tlakom opozície, aj keď koalícia bude o tom hovoriť inak, je to jedno, pod tlakom novinárskych združení, vydavateľov a zahraničných organizácií prišiel návrh ministerstva kultúry do výboru pre kultúru a médiá predložený pánom poslancom Podmanickým o vypustení celého tohto odseku. Uvidíme, či to teda plénum schváli. A aj preto a cez to všetko, že výborom prešiel tento pozmeňujúci návrh, dovoľte, aby som predložila môj jeden z dvoch mojich pozmeňujúcich návrhov, veľmi krátky o tom, že cenzúra je neprípustná. Mnohé tlačové zákony, ktoré sme mali možnosť si preštudovať, toto ustanovenie obsahujú.
To znamená, navrhujem k čl. I § 3 vložiť nový § 3 v tomto znení: "1. Cenzúra je neprípustná. 2. Cenzúrou je akékoľvek porušenie slobody prejavu a práva vyhľadávať, získavať a šíriť informácie a názory prostredníctvom periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva bez ohľadu na hranice. Akékoľvek obmedzenia práv na slobodu prejavu a informácií musia byť v súlade so zákonom a také, aké sú potrebné v demokratickej spoločnosti v rámci medzí stanovených medzinárodnými konvenciami o ľudských právach."
Odôvodnenie. Sloboda slova a zákaz cenzúry patria ku kľúčovým hodnotám každej štandardnej demokracie. V špecializovanom tlačovom zákone je potrebné vysvetliť stručnú vetu z ústavy: "Cenzúra sa zakazuje." Môžete namietať, že toto ustanovenie obsahuje predsa naša ústava v tejto krátkej vete a máte pravdu. Ústava hovorí: "Cenzúra sa zakazuje." Ale považujem za dôležité, aby sme si to práve tu a teraz a aby sme to tým, ktorí na to zabúdajú, pripomenuli. Ústava nešpecifikuje, či ide o priamu alebo nepriamu cenzúru. To znamená nepriamu tým, že parlament prijme zákony, ktoré obmedzia priestor pre slobodu médií tak, ako sa o to snaží dnešný zákon, ktorý tu prerokúvame.
Bod 2 sa venuje ale veľmi krátko právu na odpoveď. Ja už som tu hovorila vo faktickej poznámke, že je to tak, ako keby stále tu bojoval niekto s veternými mlynmi. My naozaj nie sme proti právu na odpoveď. Sme proti tomu, aby to bolo formulované tak gumovo, ako je to formulované v predkladanom zákone: "Vydavateľ je povinný poskytnúť priestor každému, kto si myslí, že v tlači boli informácie, ktoré sa dotýkajú jeho cti, súkromia, dôstojnosti a dobrej povesti." Áno, right to replay je naozaj súčasťou niektorých zákonov európskych krajín, ale nikdy nie spolu aj s právom na opravu a ešte k tomu s právom na dodatočné oznámenie. Preto v spoločnom opozičnom pozmeňujúcom návrhu sme spojili tieto inštitúty dohromady. A ak by teda prešiel takýto zákon, ľudia postihnutí článkami v tlačových médiách, len v tlačových médiách, upozorňujem, budú mať k dispozícii viaceré opravné prostriedky, tri možnosti, ktoré poskytne tento zákon, a potom ešte aj všetky možnosti vyplývajúce z Občianskeho zákonníka a Trestného práva. V českom tlačovom zákone prijatom v roku 2000 majú jeden tento prostriedok a všetci sú spokojní. Hovoriť teda o tom, že náš návrh práva na odpoveď je to isté ako právo na odpoveď vo všetkých ostatných európskych krajinách, je to isté, ako tvrdiť, že futbal a americký futbal sú rovnaké hry, pretože sa rovnako volajú.
Vzhľadom na dlhú spoločnú minulosť a blízkosť vývoja mediálneho prostredia po roku 1989, ako aj na to, lebo slovenský návrh tlačového zákona jasne nesie znaky českého ako predlohy, by pre nás mohol byť najpoužiteľnejší český model úpravy práva na odpoveď, tým skôr, že funguje. Ak sa však pozrieme, ako je odpoveď zadefinovaná v Českej republike a čo navrhuje naše ministerstvo kultúry, tak by sme videli, ako by Česi povedali, že to je "nebe a dudy". Mimochodom, toto je ďalší dôkaz poloprávd šírených pánom ministrom Maďaričom. Pán minister nám počas schôdze o vyslovení nedôvery predsedovi vlády citoval § 10 ods. 1 českého zákona, kedy má dotknutá fyzická či právnická osoba právo žiadať o uverejnenie odpovede. Má pravdu. Je takmer doslova preložený. Ale zásadný rozdiel je už v odseku 2, keď český zákon určuje, že odpoveď sa musí obmedziť len na skutkové tvrdenie, ktorým sa tvrdenie podľa odseku 1 uvádza na pravú mieru, alebo že neúplné čiže, inak, pravdu skresľujúce tvrdenie sa dopĺňa alebo spresňuje, odpoveď musí byť primeraná rozsahu napádaného tvrdenia a ak je napádaná iba jeho časť, tak v tejto časti z odpovede musí byť zrejmé, kto ju robí. Vďaka takto napísanému zákonu sa noviny môžu úspešne brániť uverejňovaniu textov odpovedí, napr. cez ktoré sa snažia firmy dostať do novín svoju reklamu. A české súdy im dávajú za pravdu. Až v pozmeňujúcom návrhu ministerstva kultúry sa na rokovaní nášho výboru pre kultúru a médiá objavil aspoň chabý pokus trochu zadefinovať aj obsah a nielen formálnu stránku a rozsah odpovede. Podľa mňa však ide o zmenu nedostatočnú.
Pristavme sa pri interpretáciách pána ministra Maďariča, je to veľmi zaujímavé. Dňa 21. januára 2008 nám tu spoza tohto rečníckeho pultu hovoril, že je v poriadku, ak existuje právo odpovedať aj na pravdivé informácie. Dňa 30. apríla 2007 ale pán Maďarič v televíznej debate trval na tom, že právo na odpoveď predsa nie je bičom na médiá. A citoval z vyhlásenia vlády z toho 25. apríla 2007. Citujem: "Vláda v rámci plánovanej novelizácie právnych predpisov upravujúcich pôsobenie tlače a médií na Slovensku zvažuje zavedenie štandardného inštitútu práva na odpoveď umožňujúceho dotknutej osobe alebo inštitúcii bezprostredne reagovať na nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie." Čiže, pán minister, tvrdili ste presne to, čo žiadame my, posun je viac ako zjavný. Ide proste o vytvorenie priestoru na prezentáciu subjektívneho výkladu udalostí, a to všetko v šibeničnej lehote troch dní a pod hrozbou finančnej sankcie, na ktorú zakladá tento zákon nárok každému, koho odpoveď neuverejnili alebo kto nedodržal niektorú z podmienok uverejnenia. Takúto nezmyselnú sankciu v českom zákone budete hľadať márne. Preto podľa mňa nemá právo na odpoveď v tomto znení zákona aj po tej malej drobnej úprave, ktorá možno prejde v pléne, žiadne pravidlá. Ak by totiž chcela vláda naplniť svoje vyhlásenie z apríla minulého roku, potom by bolo v zákone tlačovom právo na opravu úplne nadbytočné, stačilo by opraviť údaje cez právo na odpoveď, ako to majú v Českej republike. Ak si dobre prečítate návrh zákona, určite vám neunikne, že tá možnosť odpovedať a publikovať dotknutú reakciu je uprednostnená pred právom na opravu, odpoveď je vydavateľ povinný uverejniť do troch dní, zatiaľ čo na opravu nepravdy stačí osem dní. A to ešte môže uverejnenie opravy vydavateľ odmietnuť, ak by to bolo v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi. Totižto pri odpovedi takáto možnosť v znení zákona bola. Ona tam bola. Ale pri rokovaní vlády sa stratila, vypadla. Bude možno zaujímavé zistiť dodatočne, a to, že sa to dozvieme, to je jasné, vždy sa všetko dozvieme, kto navrhol vo vláde, aby to vypadlo.
V českom zákone nechýba možnosť vydavateľa odmietnuť uverejniť odpoveď, citujem, "ak by bol uverejnením navrhnutého textu spáchaný trestný čin alebo správny delikt, uverejnenie by bolo v rozpore s dobrými mravmi, napadnuté tvrdenie, príp. jeho napadnutá časť je citáciou tvrdenia tretej osoby určeného pre verejnosť alebo jeho pravdivou interpretáciou a ako také bolo označené alebo prezentované". A aké možnosti odmietnuť to má náš vydavateľ? Citujem, je to, ak "žiadosť o uverejnenie odpovede nemá náležitosti podľa odseku 3", "odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie odpovede", vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra "uverejnili odpoveď na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 10 ods. 5 a dodržali pritom podmienky ustanovené týmto zákonom na uverejnenie odpovede", Schluss, bodka, teda ak nie sú dodržané formálne podmienky alebo už uverejnili odpoveď niektorého z dedičov dotknutej osoby. My tak vlastne vydavateľa nútime na to pod hrozbou sankcie, lebo za text odpovede je zodpovedný, keďže nie je vyňatá spod zodpovednosti vydavateľa v § 5 uverejniť aj text, ktorý by bol v rozpore so zákonom. Už George Orwell, tento znalec všetkých pokušení diabla, najmä pýchy a snahy ovládať ľudí ako hoviadka, povedal: "Pokiaľ sloboda vôbec niečo znamená, potom je to právo povedať ľuďom aj to, čo nechcú počuť." Za to, čo nechcú počuť tu v parlamente, je zodpovedná opozícia. A verejnosť sa to musí dozvedieť z médií.
Už mi zostáva iba podotknúť pri tomto bode, že toto všetko sa, samozrejme, deje v mene prostých, obyčajných ľudí. Ja mám s týmto vyjadrením problém. Ja neviem, kto to je prostý, obyčajný človek. Ja poznám len občanov tejto republiky, ktorí majú presne tie isté práva ako ja. Ja ako poslanec sa necítim byť niekým iným ako obyčajný občan tejto republiky. Čo nám len pripomína toto neustále oháňanie sa obyčajnými ľuďmi? Áno, v mene prostých, obyčajných ľudí sa vždy najľahšie páchali všetky vykročenia a zločiny proti demokratickému režimu. Preto tvrdím, že právo na odpoveď, koncipované v tomto zákone, nie je pre obyčajných ľudí, ale pre autorov tohto zákona.
Ďalší bod. V predloženom návrhu zákona sú však zle naformulované aj iné ustanovenia, ktoré nie sú ošetrené opozičným pozmeňujúcim návrhom, ktoré mali byť pôvodne prínosom a nemajú tú jednoznačne politickú starinársku objednávku. Podľa § 5 vydavateľ nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ani za obsah oznámenia v naliehavom verejnom záujme, za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú reklamu. Zároveň však dodáva, že týmto nie je dotknuté právo na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie. Už sa tu o tom hovorilo, ale treba to asi zopakovať. Takže orgánu, ktorý poskytne nesprávnu informáciu, vydavateľ musí na svoje náklady poskytnúť priestor vlastne na opravu. Čiže Policajný zbor urobí chybu vo vyhlásení pátrania po utekajúcom zločincovi, čo je celkom pravdepodobné, potom sa pýtam: A kto za to zaplatí? Bude to vydavateľ. A, do tretice, aj na oznámenie v naliehavom verejnom záujme, ak bude obsahovať chyby spôsobené štátnym orgánom, sa vzťahuje povinnosť vydavateľa uverejniť dodatočné opravené oznámenie na svoje náklady. Takto naformulovaný paragraf v súčinnosti s nezadefinovaním toho, čo môže byť obsahom textu odpovede, je návodom pre firmy, ako inzerovať v našich periodikách zadarmo. Liekom by bolo vyradiť informácie, za obsah ktorých vydavateľ nezodpovedá, spod práva na odpoveď, opravu a dodatočné oznámenie, resp. previesť možnosť domáhať sa opravy na náklady pôvodcu informácie. Zároveň treba rozšíriť výpočet informácií, za ktoré vydavateľ nezodpovedá, na oznámenia tretích osôb určených pre verejnosť alebo ich pravdivú interpretáciu, ktoré boli takto označené. Riešil by sa tak napr. aj problém so zodpovednosťou médií za publikovanie správ z tlačových konferencií politických strán. V našom zákone predloženom to nenájdete. Preto prednesiem druhý pozmeňujúci návrh, ktorý rieši túto zodpovednosť vydavateľa.
Príkladom neznalosti toho, ako fungujú vzťahy v mediálnej oblasti, a postupu pri spracovaní informácií je podľa mňa § 4 Ochrana zdroja a obsahu informácií. Prvý nezmysel nájdete už v prvom riadku, keď namiesto práva na ochranu svojich zdrojov dávame vydavateľom povinnosť zachovávať mlčanlivosť o pôvode informácií, a to aj v prípade podsunutých nepravdivých informácií, ktoré môžu mať súdnu dohru. Tejto mlčanlivosti môže vydavateľa zbaviť len ten, kto informáciu poskytol, alebo jeho dedič. Rovnakú povinnosť majú aj zamestnanci vydavateľa. Môžeme však povedať, že povinnosť mlčať o svojom zdroji majú redaktori a autori článkov? Jednoznačne sa to povedať nedá, lebo tento paragraf sa vzťahuje len na jednu časť z nich. Chránení nie sú novinári na voľnej nohe, novinári pracujúci na autorskú zmluvu, na živnosť, dopisovatelia, spolupracovníci a publicisti. Áno, títo všetci nie sú v zamestnaneckom pomere s vydavateľstvom, takže povinnosť mlčanlivosti podľa odseku 3 sa na nich nevzťahuje. Aj na toto predsa ale existuje elegantné riešenie v českom zákone, podľa ktorého majú právo aj títo ľudia odoprieť súdu alebo inému orgánu štátnej alebo verejnej správy informácie o pôvode alebo obsahu informácie. Ale majú právo, lebo sú to plnoprávni občania, a nie povinnosť ako poddaní, lebo povinnosť bola v poddanstve a v demokratickom štáte je právo.
K tomuto môjmu pozmeňujúcemu návrhu by som chcela ešte pripojiť, že v čl. I § 9 ods. 1 navrhujem nahradiť v prvej vete text "o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe" textom "o trestnom konaní alebo o konaní vo veci priestupkov vedených proti osobe, alebo o konaní vo veciach správnych deliktov vedených proti osobe".
Je to skutočne presnejšie vymedzenie prípadov, v ktorých vzniká právo na dodatočné oznámenie.
A k tomu je ešte zmena k čl. I § 11.
V ods. 11 písm. b) navrhujem nahradiť text "nezačalo do šiestich mesiacov" textom "nezačalo do jedného roku".
V ods. 11 písm. c) navrhujem nahradiť celý text textom "vydávanie periodickej tlače bolo prerušené na čas dlhší ako jeden rok".
Predĺženie lehoty na rovnaký čas, ako je to v prípade vysielateľov do jedného roka od udelenia licencie, a zároveň aj zrovnoprávnenie typov periodickej tlače pomôže veľmi občanom pri domáhaní sa svojich práv.
Aby nevznikol problém, prečítam len pre informáciu ešte teda znovu navrhovaný čl. I § 5.
Bod 1: "Vypúšťa sa odsek 4."
Bod 2: "Za odsek 3 sa pridávajú nové odseky 4 a 5, ktoré znejú:
Odsek 4: "Vydavateľ nezodpovedá za obsah odpovede a dodatočného oznámenia."
Odsek 5: "Vydavateľ nezodpovedá za citácie vyhlásení tretích osôb určených verejnosti alebo ich pravdivú interpretáciu, ktoré sú takto označené alebo prezentované."."
Teda v čom je tento zákon lepší než ten deväťkrát novelizovaný zákon, ktorý vydržal po tých masívnych novelizáciách? A o tých novelizáciách sa tu pri tejto debate cudne mlčí. Nuž naozaj slobodnejšie upravuje podmienky evidencie periodickej tlače. Je to dostatočný dôvod na prijímanie nového zákona s takto dopredu bojovne vysunutou bradou aj so všetkými spomenutými rizikami? Naznačené pozadie prípravy tejto predlohy nového tlačového zákona dnes už a po tejto debate už úplne odhaľuje podľa mňa zámer predkladateľa. Stačí pripomenúť to úprimné vystúpenie pána poslanca Senka v prvom čítaní, ktoré venoval skoro celé svojim pocitom. A informoval nás podrobne, ako sa potrebujú poslanci chrániť pred útokmi novinárov. Počas marca a tých debát, ktoré sme si čítali v médiách a počúvali v televízii, sa ukázalo aj nezainteresovaným, o čo ide. Ale chcela by som ešte pripomenúť trochu pozabudnutý výrok pána predsedu HZDS - ĽS pána Vladimíra Mečiara tu v pléne. Ja som ho zaregistrovala a zapísala som si ho. "Ja tento zákon poriadne využijem," povedal pán Mečiar. Aj tí naivnejší možno z našich kolegov vedia, o akú hru ide, nebudú môcť v budúcnosti hovoriť, že si mysleli, že ide len o dobro nás a našich dietok. Nejde o dobro, vážení kolegovia. Ja si myslím, že ide spôsob zastrašenia médií. Preto sa odvážim predpovedať, že tento návrh zákona je zákon potemkinovský, ktorý nemá šancu prežiť dlhšie ako do najbližšej zmeny pomerov v tomto štáte, návratu k rešpektovaniu európskych organizácií a sústavy hodnôt Európskej únie, ktorej sme členmi. Dovoľte, aby som citovala z posledného článku ľavicového ideológa pána Chmelára, ktorého myšlienky mi skutočne nie sú blízke: "Ministerstvo kultúry odviedlo v celej záležitosti mizernú robotu. A celý inštitút práva na odpoveď zjavne nemali pripravený. Šili ho horúcou ihlou na objednávku premiéra nazlosteného na novinárov." Ja sa zdržím ďalšieho komentára.
A mám poslednú otázku: Je tento zákon orientovaný do budúcnosti alebo rieši len teraz súčasnú politickú objednávku? Ja si myslím, že predložený návrh je pre nás všetkých premeškaním príležitosti na prijatie moderného zákona orientovaného do budúcnosti. Predkladateľ, pán minister, rezignoval aj na akúkoľvek snahu, hoci malú, regulovať týmto zákonom internetové periodiká. Znamená to, že na stále rastúcom trhu s informáciami aj ten obyčajný občan, ktorého sa tak stále dovolávate, nemá žiadnu možnosť opravy ani odpovede, ani dodatočného oznámenia. Teda nemá tu povestnú ochranu ani ten občan, ktorý ochorel na AIDS, hoci chcem vás informovať, včera som bola na výjazde, informovaní priaznivci tohto zákona už používajú iný príklad, lebo zrejme AIDS už nezaberá. Hovoria absurdný príklad. Poviem vám ho. Hovoria o opitom šoférovi, ktorý zabije opitého chodca. Médiá to uverejnia. Manželka sa rozvedie s týmto opitým šoférom. On sa stane bezdomovcom. A práve preto majú byť za to potrestané médiá, lebo spôsobili, že ten opitý šofér sa stal bezdomovcom, lebo manželka sa naňho nahnevala. Toto som včera počula z úst vášho člena strany a vášho priaznivca. Položte si otázku, či tento návrh zákona zaručuje ochranu občanov a novinárov predtým, čo im hrozí z internetových periodík, alebo umožňuje novinárom, ktorí pracujú v internetových periodikách, chrániť svoje zdroje informácií. Veď tento zákon sa ničoho z tohto netýka, český zákon má aspoň dva krátke odseky.
Predseda vlády Robert Fico povedal, že médiá sú najväčším problémom dnešného Slovenska. No bodaj by to tak bolo. Ale ako chce predseda vlády Robert Fico ustáť konflikt s medzinárodnými inštitúciami? Myslíte si, že sa mediálne prebije táto debata o tlačovom zákone tým, že budeme debatovať o širokorozchodnej ruskej trati krížom cez Slovensko do viedenského prístavu, aby mali Rakúšania z toho ekonomický prospech? Veď z tohto projektu sme sa smiali už v roku 1995. Treba pripomenúť, že predseda vlády Slovenskej republiky v rokoch 1994 a 1998 tiež sľuboval v zahraničí, čo od neho chceli, napríklad u Mitterranda. Kto si na to spomenie? A po návrate domov potom hovoril niečo úplne iného. Ale vieme, ako sa to skončilo. Pán predseda Robert Fico niečo sľúbil európskym socialistom, že zákon zmení podľa odporučení európskych expertov. Demokratickí politici v Európe sú napospol slušne vychovaní ľudia a budú sa správať slušne, ale nezabúdajú. Nikdy nezabúdajú. Predseda vlády sa s nimi bude musieť stretávať a bude musieť odpovedať na otázky. Nedá sa tomu tak vyhnúť, ako sa vyhol summitu NATO. Naša zahraničná politika sa s týmto dichotomickým prístupom borí už dlhšie a výsledkom je oslabovanie pozície Slovenska medzi našimi partnermi a spojencami. Všetci to predsa cítime.
Čiže na záver, pán minister. Slobodnú spoločnosť môžeme mať len so slobodnými médiami. Pre mňa je veľmi šokujúce čítať vo vašej dôvodovej správe, že treba hovoriť, citujem, "o tlaku proti snahám zneužívať slobodu prejavu, či už vedome alebo nevedome". Osemnásť rokov po roku 1989 sa teda tu v slovenskom parlamente nezaoberáme slobodou a možnosťami, ktoré nám ponúka, slobodou, o ktorej niekoľko generácií len snívalo, ale údajným vedomým i nevedomým zneužívaním slobody médiami. A to je neprípustné. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)