M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána podpredsedu Číža sa prihlásili nasledovné panie poslankyne a páni poslanci: pani Ágnes Biró, pán Pavol Frešo, Pavol Minárik, Alexander Slafkovský, Magdaléna Vášáryová, Mikuláš Dzurinda, Katarína Tóthová, Beata Sániová, František Mikloško, Jana Vaľová, Dušan Jarjabek, Oľga Nachtmannová ako posledná. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.
A slovo má pani poslankyňa Ágnes Biró. Nech sa páči.
Ešte poprosím technikov, pán Kahanec sa tam hlási. Skúste ešte pána Kahanca tam pripísať, lebo mu nefunguje karta.
Á. Biró, poslankyňa: Ja môžem dostať späť tie dve minúty?
M. Hort, podpredseda NR SR: Dajte pani Ágnes Biró naspäť čas, poprosím. Ďakujem pekne.
Á. Biró, poslankyňa: Ďakujem pekne. Pán podpredseda, určite ste si všimli alebo keď nie, tak vám poviem, ja som vám zatlieskala. Zatlieskala som vám preto, že asi mnohí z nás onemeli po tomto vašom výstupe. Ja som žasla. Žasla som nad tým, s akým emocionálnym nábojom ste to predniesli, ale ja si myslím, že keby sme sa vrátili k tej vecnej a racionálnej polohe, bolo by to určite prospešnejšie a k tejto veci asi lepšie.
Právo na odpoveď. Ja si myslím, že sme deklarovali, že nie sme voči právu na odpoveď. A tak ako pán Eduard Chmelár, ktorého ste citovali, je to naozaj európsky civilizačný výdobytok, v tom istom článku, kde takto označil právo na odpoveď, pán Chmelár napísal aj to, že nie je možné namieriť toto právo voči slobode tlače. A o tom, že ste veľmi majstrovsky a účelovo vytrhávali vety z kontextu, svedčí aj to, že ste ma citovali a ste hovorili o uhorskom tlačovom zákone a odcitovali ste paragrafy z tlačového zákona z roku 1914. Ja som hovorila o tlačovom zákone, ktorý bol odsúhlasený v rokoch, ktoré nazývame meruôsme.
A vzdala som sa aj toho vzhľadom na to, že už nemám veľa času, aby som citovala z rezolúcie OBSE. To, o čom sme my hovorili, je spracované v stanovisku, ktoré si objednala OBSE. A tie vety, ktoré ste citovali, majú aj pokračovanie. A táto rezolúcia dáva žiadateľovi oprávnenie len vtedy, keď má naozaj oprávnený záujem na opravu alebo ak ide o skutkové tvrdenie... (Vystúpenie prerušené časomierou.)
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej, pán poslanec Pavol Frešo, nech sa páči.
P. Frešo, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda, z vášho vystúpenia som bol najprv sklamaný. A potom som utrpel jeden silný sociálnodemokratický šok. To, čo ste tu predviedli, a to videnie, ktoré vlastne aj kopíruje videnie vlády, verím, to je naozaj váš úprimný názor. Ale na druhej strane nie je možné a ja to považujem za absolútne nenormálne, aby strana, ktorá dominuje tejto vláde, neustále ako malé decko fňukala, že nemá priestor v médiách. Veď ja do tých médií chodím a viem, že keď tam prídem sám a nepríde druhá strana, tak to nezahrajú. A vždy sa to stáva. Stáva sa to všetkým kolegom. Tak tu nerobte dojem, že naozaj vy v tých médiách si neviete povedať, čo len potrebujete. Každý jeden redaktor na balkóne na toto dáva pozor, či v elektronických médiách alebo v tlačových. Je to jednoducho tak. Tak sa netvárme v tejto sále, že je to nejaký iný spôsob.
V tom, kam ste to doviedli do absolútneho extrému istého marxistického videnia, že až takmer o triedny boj ide, tak ja vás chcem upozorniť, že v tejto krajine sme toto videnie už mali. A práve samizdat a sloboda tlače nás z neho vyviedli von. A sú preto tie agresívne reakcie, preto tá asertivita v tých našich vystúpeniach, lebo sa nechceme vrátiť za žiadnych okolností do podobného systému. A nikomu zo žiadnych pohnútok, či už sociálnodemokratických alebo protiglobalizačných, alebo ja neviem akých, to jednoducho nedovolíme. Tak sa tomu nemôžete čudovať. Keď raz ľudia žijú v takom boľševickom štáte, v akom som žil napr. ja alebo aj ostatní občania Slovenska, tak sa musíte pripraviť na takúto reakciu, keď na slobodu tlače siahate. Ďakujem. (Potlesk.)
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej, pán poslanec Pavol Minárik s faktickou poznámkou, nech sa páči.
P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Pán poslanec, voľne vás citujem: "Nemáme pokračovať v neuveriteľnom mätení opozície." Ako opozičný poslanec mám obrovský problém nebyť zmätený z vášho vystúpenia, hlavne potom, ako ste sa odchýlili od toho vášho písomného podkladu. Odpovedám vám. Áno, je kompatibilné, pán poslanec, ak ste vôbec ešte schopný si pamätať, čo ste sa nás pýtali.
Prakticky vo všetkých tých prípadoch toho historického exkurzu, ktorý ste mali, ste nakoniec sám odcitovali, že bolo kritérium na uverejnenie alebo neuverejnenie odpovede. To kritérium bola pravda, snáď s výnimkou tých francúzskych prípadov. Keď ste spravodlivo rozhorčený, pán poslanec, začínate v tej veľkej kadencii hovoriť možno aj to, čo nechcete, pretože ste povedali vetu, že pre demokraciu je nevyhnutné právo občanov na pravdivé informácie. A nie je nič iné, čoho sa opozícia dožaduje, len aby to kritérium pre uverejňovanie odpovede bola pravda. A sloboda tlače a ochrana osobných práv sú v sústavnej kolízii. Áno, je to pravda, sú v kolízii. A keď sú v kolízii musí existovať nejaké kritérium, arbitrárne kritérium, na základe ktorého rozhodneme, ktoré to právo má prednosť. A to arbitrárne kritérium nikdy nemôže byť subjektívny pocit zúčastnenej strany, dotknutej strany. Nikto nemôže byť sám sebe sudcom. Je krásna, vzácna a dobrá idea rímskeho práva.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalším prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Alexander Slafkovský. Nech sa páči.
A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, keď si hovoril o tom, že nikoho nepáli tento problém nášho tlačového zákona okrem OBSE, zabudol si na organizáciu Article 19, ktorej stanovisko je ešte možno významnejšie z pohľadu profesionálneho, ako je stanovisko OBSE a pána Harasztiho, ktoré rovnako ako on a rovnako ako my hovorí to, že tento návrh zákona pre Slovensko je nevyvážený a že v takejto podobe zakladá možnosť na uplatňovanie si spupnosti moci. A spupnosť moci sa prejavuje v tom a demagógia moci sa prejavuje v tom, že absolútne nehovoríte o tom, keď hovoríte o možnosti odpovedať, o možnosti opravy, o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdenia, na ktoré sa bude odpovedať. Akonáhle toto nie je základnou premisou v odpovedi alebo v práve na opravu, tak potom si môže robiť ten, kto sa cíti dotknutý, prakticky čo chce. A pre nás je absolútnou alfou a omegou nepravdivá podstata tvrdenia v novinách. Na tú má právo žiadať opravu alebo reakciu ktokoľvek. S tým nemáme absolútne žiadny problém, pokiaľ niekto krivo obviňuje inštitúciu alebo osobu. Ak ale toto chcete spochybňovať, tak potom sa dostávame do polohy, keď chcete tlač zneužiť z polohy moci na to, aby ochraňovala moc. A to nie je v žiadnom prípade prípustné. Preto takýto zákon nemôžeme podporiť. A preto aj ohrozenie Lisabonskej zmluvy je absolútne adekvátne vážnosti situácie, ktorá sa tu deje.
M. Hort, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Vášáryová Magdaléna, nech sa páči.
M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Myslím, že ak mal niekto dodnes pochybnosti, o čom je tento tlačový zákon, vystúpenie najsilnejšieho muža Smeru v parlamente mu to dnes dokázalo. My sme sa podrobili historickému výkladu, ale zaujímavé je, že samotnému zákonu dnes, teraz ste venovali najmenej času. Ja som si to odstopovala.
Veľmi som sa tešila na váš výklad historický, ktorý ste začali v 18. storočí, kým ste sa dostali k päťdesiatym rokom. Škoda, že ste to tak odbili, pán podpredseda. Bola by som si rada vypočula aj váš osobný postoj ako aktívneho komunistu k uplatňovaniu ústavného práva nemať cenzúru a môcť odpovedať v novinách. Bola by som veľmi rada, keby ste mi uviedli aspoň jeden príklad počas celého komunistického režimu.
A celý čas bojujete proti veterným mlynom. Veď predsa my nie sme proti právu na odpoveď, my len chceme, aby bolo formulované tak, aby si každý politik nemohol robiť právo a nárok zavaľovať noviny svojimi vlastnými vyjadreniami. Máte niekoľko pozmeňujúcich návrhov. Môžete hlasovať za ne a hneď bude všetko jasné a cesta k Lisabonskej zmluve otvorená.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Mikuláš Dzurinda. Nech sa páči.
M. Dzurinda, poslanec: Ďakujem. Pán podpredseda, hovorili ste nielen dlho, ale hovorili ste o mnohých veciach. Mňa zaujala pasáž, keď ste hovorili o pánovi Harasztim z OBSE. Chcel by som vás teda poprosiť, aby ste doplnili svoje bezpochyby nielen rozsiahle, ale podľa mňa aj hlboko výpovedné vystúpenie o odpoveď na otázku: Súhlasíte s výrokom predsedu vlády, že pán Haraszti je treťoradý úradník z OBSE?
M. Hort, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi s faktickou poznámkou pani poslankyňa Katarína Tóthová. Nech sa páči.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Budem reagovať na tú časť, kde pán poslanec hovoril o odpovedi. Mňa šokujú stanoviská opozície, ktoré vlastne ohrozenie slobody tlače vidia v širokom práve na odpoveď. To snáď nie je pravda. Pozrime si napr. vývoj a v čom je vlastne sloboda tlače. Veď predsa odpoveď je vec, ktorá rozširuje slobodu tlače. Takto bol vnímaný aj tlačový zákon za Prvej republiky, kde určite mi nemôžete povedať, že to bola totalita. To bola široká demokracia. Éra tatíčka Masaryka je vždycky považovaná za éru širokej demokracie. A tam práve v § 11 ods. 1, to bol tlačový zákon č. 126/1933 Zb., široko bola formulovaná možnosť odpovede. Totiž právo na odpoveď mala osoba, ktorej sa dotýka uverejnená správa. Cítite vy tú šírku možnosti odpovedať? A vy chcete len, aby to bolo na nepravdivé informácie? Prosím vás pekne, veď tým, že by tlač uverejnila opravu, by už dopredu uznala, že odpublikovala nepravdivú informáciu. Alebo má to redaktor posudzovať? Veď predsa v konečnom dôsledku pri nezhode to musí posúdiť súd. A idem znovu do obdobia tatíčka Masaryka, kde súd tri dni mal na to, aby vytýčil ústne pojednávanie od obdržania návrhu. To... (Vystúpenie prerušené časomierou.)
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej, pani poslankyňa Beata Sániová, nech sa páči.
B. Sániová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán podpredseda Národnej rady, so záujmom som si vypočula vaše nie emotívne, ale fundované vystúpenie. Zaujala ma hlavne tá historická časť, kde právo na odpoveď, ako ste na mnohých dokumentoch dokázali, má svoju históriu. Sčasti budem vás citovať. Je to rok 1822, kde poskytnúť protijed je právom. Takže myslím, že dosť historických dokumentov ma presvedčilo o tom, že zákon, ktorý je tu predložený má svoje miesto.
A nielen ako poslankyňa, ale hlavne ako občianka Slovenskej republiky som tento zákon si veľmi podrobne preštudovala a určite ho podporím. Ďakujem pekne.
M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou ďalej vystúpi pán poslanec František Mikloško. Nech sa páči.
F. Mikloško, poslanec: Pán podpredseda Číž, vy ste správne poznamenali, že opozícia a opoziční poslanci miešajú karty v európskych štruktúrach a že momentálne tam máme dominanciu. Správne ste poznamenali, že vydierame cez tieto európske štruktúry, ohovárame, z boku útočíme voči tejto vládnej koalícii a zvlášť voči Smeru. Ale neodhadli ste to celé, pretože my to máme ďaleko premyslenejšie. My máme tú Európu podelenú. Ja momentálne pôsobím napr. na severnej Morave. Tam som sa priženil. Tam mám svokrovcov, švagrovcov. A odtiaľ pôsobím na OBSE, Artikel 19 a v nemalej miere aj na pána Harasztiho. Ale vy ste povedali, že o niekoľko týždňov sa to zmení, že vy budete mať už tú dominanciu. Čiže učte sa niečomu od nás. Podeľte si aj vy Európu na regióny, je to obrovsky účinné, má to obrovský význam. Učte sa od tých, ktorí sú skúsenejší politici ako mladí ľavicoví politici na Slovensku.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej vystúpi pani poslankyňa Jana Vaľová vo faktickej. Nech sa páči.
J. Vaľová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne. Ja by som ocenila prierez pána podpredsedu Číža právom odpovede v európskych krajinách, pretože si myslím, že je veľmi dôležité, aby sme poznali, ako je to vlastne štandardnej Európe. Myslím si, že ani náš tlačový zákon sa štandardom Európy nevymyká.
Ak dovolíte, ja by som iba doplnila pána podpredsedu Číža, a to citáciou z čísla Právne rozhľady 6/1999, kde sa píše: "Právo na odpoveď patrí takmer vo všetkých moderných demokratických štátoch k dôležitým prvkom tlačového práva. Nebezpečenstvo jednostranného ovplyvňovania verejnosti tlačou je dôrazne obmedzené efektívnym a rýchlo presadzovateľným právom dotknutého na odpoveď. Právo odpovede dáva dotknutému možnosť obrátiť sa na fórum verejnosti s vlastným protitvrdením. Veľký praktický význam práva na odpoveď dokladajú snahy Convention on the International Right of Correction z roku 1952 na zjednotenie medzištátneho práva na odpoveď." Chcem povedať, že v rámci Európskej únie chýbajú dodnes záväzné spoločné predpisy pre právo na odpoveď v oblasti tlače. Európska dohoda 15. 3. 1989.
A tak, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte, aby sme si aj my právo na odpoveď zosúladili s európskym právom a uplatnili také právo na odpoveď, ktoré je štandardne európske a ktoré vyhovuje všetkým podmienkam. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej je s faktickou poznámkou prihlásený pán poslanec Dušan Jarjabek. Nech sa páči.
D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo. Ja sa chcem tiež poďakovať za ten historický exkurz v rámci tlačového zákona a všetkého, čo s tým súvisí. A pritom, ako rozprával pán kolega Číž, ma napadla naozaj len jedna vec, či si naozaj myslíte, ctená opozícia, že po prijatí tohto mediálneho zákona, bez ohľadu, povedzme, na pozmeňujúce návrhy, ktoré boli prijaté, preto, lebo, hovorím, tie odozvy vydavateľov, ale hlavne novinárov boli ešte pred týmito novelizáciami, ktoré sú v spoločnej správe, či si vážne myslíte, že po jeho prijatí, tak ako bol predostretý ministerstvom kultúry, by sa printové mediálne prostredie demokraticky zhoršilo alebo bude menej demokratické, ako je v súčasnosti demokratické alebo nedemokratické, keď de facto platí zákon z roku 1966, resp. neplatí žiaden zákon, preto, lebo, ten z roku 1966 sa naozaj nedá dodržiavať, je tu jednoducho anarchia v printových médiách, to si povedzme úplne otvorenie.
No a čo sa týka tejto debaty, mám pocit, že o čo dlhšie tá debata bude trvať v tomto parlamente, o to bude viacej hysterickejšia. A preto mám pocit, že keby sme tento bod prerokovávali ako prvý bod tejto parlamentnej schôdze, tak aj tie reakcie, ktoré teraz citujú mnohí opoziční poslanci, by boli iné. A obávam sa, že keby sme tento zákon prerokovávali neskôr, ako ho prerokovávame, tak možno tuná budú nalietavať ešte aj lietadlá z Bruselu. Ďakujem za pozornosť.
M. Hort, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Oľga Nachtmannová vo faktickej, nech sa páči.
O. Nachtmannová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vo svojom vystúpení pán podpredseda citoval časti medzinárodných dohovorov, ktoré zakotvujú právo na odpoveď. Ja si dovolím citovať našu ústavu, z jej čl. 26: "Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu." Verejnosti sa tieto ustanovenia často vysvetľujú ako absolútna sloboda pre médiá. Z môjho pohľadu ide o zavádzajúce a pre demokratickú spoločnosť nebezpečné chápanie. V demokratickej spoločnosti by to malo znamenať právo pre každého. Čiže uplatnenie slobody prejavu bez uplatnenia práva na odpoveď podľa môjho názoru a nielen podľa môjho názoru je prakticky nemožné. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Posledným s faktickou poznámkou prihláseným poslancom na vystúpenie predrečníka je pán poslanec Stanislav Kahanec. Nech sa páči.
S. Kahanec, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, za slovo. Pán podpredseda, keď ste tam dali aj k dispozícii rôzne citácie z medzinárodných dokumentov, z revue, z ústavných citácií, z Nemecka či Česka, Poľska, trošku mi to pripomenulo príbeh o psíkovi a mačičke, keď pripravovali tortu a dávali do nej len to najlepšie. Nebudem hovoriť, ako to dopadlo, lebo dôležitejšie je niečo iné.
Spomínali ste tam historické roky 1799 - 1881, Egypt dokonca. Ja vám pripomeniem iné roky a spýtam sa a skúsim dať aj odpoveď na tú vašu otázku, keď ste sa pýtali, či v tých časoch boli, keď boli schválené zákony u nás, či už tlačová novela alebo zákon o časopisoch, približne, a novinároch, zahltené noviny a či bola narušená demokracia. No zrejme ste si nevšimli aj iné osmičky v rokoch, keď síce platili tieto zákony, ale tá demokracia nefungovala. A ja vám tie roky pripomeniem. Tiež sú to osmičkové roky, 1948 (Víťazný február), 1968 (poučenia, normalizácia), 1950 (ten nemá osmičky, tvrdé perzekúcie). Vo všetkých týchto rokoch platili tieto predchádzajúce tlačové zákony. A vy sa pýtate, či bola vtedy narušená demokracia?! Veď, prepánajána, vy nevnímate, že boli v rámci tejto histórie obdobia, keď tá demokracia bola aká taká a keď boli obdobia, že tá demokracia vôbec nefungovala? Teraz je zasa rok 2008, tiež osmička. No niečo to pripomína. To pripomína to, že asi ten rok 2008 pri súčasných postojoch vládnej koalície pripomína tie staré časy, kde je predpísané, čo sa môže a čo sa nemôže povedať. Ďakujem pekne.
M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať na vystúpenia predrečníkov, ktorí vystupovali s faktickými poznámkami, bude teraz pán podpredseda Miroslav Číž. Nech sa páči.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Ďakujem váženým kolegom za reakcie.
Škoda, že tu nie je pani Biró, by som jej povedal, že som ju necitoval. Ja som len robil exkurz a som sa, prirodzene, dotkol aj uhorského práva, keďže platilo a bolo recipované ešte za Prvej republiky. A bola náhoda, že aj ona to spomínala. Takže tam je to skôr nedorozumenie.
No, pani Vášáryová, sme krajania, takže ja naozaj sa budem k vám správať ako džentlmen. Problém je, či ste presvedčená, že ste si overili toho aktívneho komunistu? Iba túto otázku mám na vás.
No a potom by som ešte snáď niečo povedal pánovi Dzurindovi k tomu treťoradému úradníkovi. Poviem vám svoj osobný názor, keď to chcete počuť. Podľa mňa pán Haraszti trošku diskreditoval OBSE. Viete, okolnosti, ktoré tam boli, boli zrejmé. Veď následne dal stanovisko a následne povedal, že už nemôže dávať stanovisko, lebo nemá autorizovaný preklad a podobne. Podrobne som diskutoval s pánom ministrom Kubišom, ktorý, ak dovolíte, vie niečo o fungovaní OBSE, ktorý hovoril, že tento postup je absolútne netradičný a pokiaľ tam on bol, tak sa prakticky nestal. Takže pravdepodobne tie emotívne reakcie možno sú aj namieste. A možno aj pre pána Harasztiho by bolo dobré, keby niektoré veci naozaj robil tak, aby boli korektné.
K pánovi Mikloškovi. Ferko, tebe chcem povedať, že teba som teda naozaj nepodozrieval. Ty, viem, máš úplne iné povinnosti na Morave. Držím ti palce a, samozrejme, želám ti čo najväčší úspech.
No a k pánovi kolegovi Kahancovi. Obávam sa, že neviem nadviazať na to, čo ste mi hovorili. Nie som si úplne istý, že ste počúvali môj prejav. Ale ešte raz sa nad tým zamyslím a príp. potom osobne na to odpoviem. Ďakujem pekne.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi za poslanecký klub Slovenskej národnej strany pán poslanec Rafael Rafaj. Nech sa páči.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, myslím, že som posledne písomne prihlásený za poslanecké kluby. Takže dovoľte mi, aby som ako piaty v poradí, a to v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany sa aj ja vyjadril v druhom čítaní k návrhu nového tlačového zákona a predostrel, že chcel by som ísť cestou vecnej argumentácie s citáciami, kontextovo príkladmi, definíciami, aj keď by bolo žiaduce povedať, keďže niektoré veci a argumenty sa opakujú, ako keby sme sa nepočúvali, že sa mi javí, ako keby to opakovanie je matka múdrosti by v tejto sále bolo vhodné občas použiť. A pokúsim sa ísť skôr cestou pojmov ako dojmov, aj keď rešpektujem, že toto je oblasť kde sa každý chce a môže vyjadriť.
Hneď na začiatku som sa sám pýtal, akú charakteristiku by som dal tomuto zákonu. A spontánne ma napadlo nazvať ho otvoreným zákonom, otvorený preto, že ani po pozmeňujúcich návrhoch, ktoré, verím, budú prijaté a ktoré tento návrh pôvodný vycizelujú, nebude zabetónovaný, pretože mediálna sféra je azda najdynamickejšie sa rozvíjajúcou oblasťou, otvorený aj preto, lebo je otvorený novým trendom, no novým trendom v našej slovenskej realite, pretože toľko diskutované a polemizované právo na odpoveď je, ako už bolo povedané a zdôrazním to aj ja, v okolitých štátoch alebo vo vyspelej Európe, keď chcete, úplným štandardom. Takže niečomu sa otvárame.
Oceňujem, že sa otvára tento zákona aj verejnosti, na ktorú, bohužiaľ, zabúdame. Veď aj my sme tu vlastne len nositeľmi názorov a moci verejnosti. Sme sprostredkovaní delegáti verejnej moci, aj keď niektorí z nás na to často zabúdajú, teda myslím tým zabúdanie na národ a verejnosť. No a, bohužiaľ, sa stane, že vydavatelia často zabudnú, pre koho sú tie noviny určené. A tým je verejnosť. Takže správa bude znieť, že otvárajú sa dvere verejnosti pri využívaní jej práva na informácie.
Keď sme pri informáciách a slobode, spomeniem to, ony spolu súvisia naozaj. Nejde totiž len o slobodu prejavu alebo názoru. Ale v tých medzinárodných dokumentoch je veľmi jasne povedané, že ide o slobodu slova a informácií. Čiže ide aj o to mať právo byť informovaným a práve tu je ten posun moderný vnímania na slobodu prejavu a slova posúvajúci sa mierne, ale iste k verejnosti čiže k vyváženiu práv a povinností.
Počuli sme o hriechoch. Ja som si tie hriechy aj podrobne prečítal. Hovoril o nich pán minister. Takže nebudem bližšie rozvádzať ani niekomu vyčítať, že si asi neprečítal kódex Slovenského syndikátu novinárov, pretože ten šiesty hriech je vlastne proti zneniu aktuálneho kódexu. Ale ja považujem za najväčší hriech samoľúbosť, ak si niekto myslí, že má akési božské poslanie byť jediným kompetentným šíriť slobodu a v prípade, že niekto namietne, aby túto slobodu šíril v kontexte so zodpovednosťou, tak ten, kto to namietne, je údajný nepriateľ. Takže ja, naopak, považujem tento zatiaľ nezverejnený ôsmy hriech za oveľa závažnejší, ako je tých vykonštruovaných sedem hriechov.
A veľa sa tu hovorí o rôznych spoločensky historických kontextoch. Ja nebudem tak detailný ako kolega predo mnou, ale budem sa skôr venovať mediálnej obci. A len zosumarizujem isté javy, ktoré sú, povedzme, aktuálne a na ktoré má spoločnosť právo reagovať. Je pravdou, že existuje aj mediálna manipulácia. Hovorili ste už viacerí o tom. Je pravda, že médiá majú aj keď legitímny, ale podľa niektorých neuveriteľný dosah na verejnú mienku. Médiá napr. podľa Chomského, ale to nie je jediný zdroj, pozor na to, v tejto podobe a dobe už prestali byť absolútnou zárukou slobody, nie všetky prístupy a výstupy v médiách sú, bohužiaľ, nezávislé, hlavné médiá sú veľké korporácie vlastnené prepojené na ešte väčšie kartely, čiže je tu prevažujúci ekonomický záujem vlastníkov médií, média sú predmetom trhu, ich vlastníci teda predávajú primárne svoj produkt. A aj tá diskusia, ktorá tu bola vedená, často na ostrie noža a na diaľku, smeruje k tomu, aby výrobný prostriedok, ktorý ponúkajú a za ktorý dostávajú peniaze, mal čo najmenej prekážok v ceste k recipientovi alebo ku konzumentovi. Obraz sveta a spoločnosti, bohužiaľ, nemusí už zodpovedať objektívnej realite. To už zostalo len v poučkách. Bohužiaľ, ani primárnym trhom často nie je verejnosť, ale odberatelia reklamných služieb či priestoru. Anglická teória žurnalistiky napr. hovorí, že noviny sú priestorom pre inzerciu, ktorý je vyplnený spravodajstvom. Čiže prioritné je naplniť ich inzerciou a ak vám zostane priestor, inak povedané, dajte tam spravodajstvo a publicistiku. Takže toľko o negatívnych javoch v spoločnosti, na ktoré by sme mali reagovať. A mali by sme hľadať, samozrejme, legitímne cesty na to, ako tieto javy riešiť.
Často pertraktovanou a vlastne aj tou kľúčovou témou tejto polemiky je sloboda prejavu. Tak sa pozrime, čo sa posúva, čo sa dynamizuje a mení v prístupe k základným právam, hodnotám a princípom. Samotný princíp slobody sa akcentuje na slobodnú diskusiu v médiách. To je ten nový posun, že sloboda nie je bezbrehá, ale má umožniť slobodnú diskusiu a, pokiaľ možno, zabezpečenie rôznych pluralitných názorov, pretože dnes už sloboda sama osebe negarantuje demokraciu, demokraciu dnes posilňuje predovšetkým pluralita názorov. To sú tie momenty aj na medzinárodnej scéne, ktoré idú v trende s prijímanými odporúčaniami, uzneseniami, právnymi judikátmi a na ktoré by sme, prirodzene, aj my mali reflektovať. Čiže, tak ako som hovoril, slobodné právo na slobodu prejavu sa rozširuje ako neoddeliteľné spojené nádoby aj na slobodu informácií, tak ako je to napr. uvedené v Deklarácii o slobode politickej diskusie v médiách z roku 2004. A súčasne v tomto kontexte bola pripomínaná toľkokrát citovaná rezolúcia 74 (26) o práve na odpoveď. Ale čo je podstatné, je, ona má aj svoj podtitulok, ktorý hovorí, že ide o postavenie jednotlivca vo vzťahu k tlači. A opäť sme pri meritórnom probléme, na ktorý som hneď v úvode poukázal, že s tou snahou nalievať čistú vodu alebo vylievať tú špinavú vodu pri vzájomnej diskusii zabúdame na to najpodstatnejšie. A vylievame odtiaľ aj verejnosť alebo jednotlivca, ktorý má svoje práva. A má ich nielen ako práva, ale aj, povedzme, ako fungujúci systém platný v žurnalistike, ktorou je spätná väzba. Ja si naozaj neviem predstaviť seriózneho, zodpovedného a úprimného vydavateľa alebo šéfredaktora, ktorý by neakceptoval úctu k spätnej väzbe, teda k čitateľom, ako vyrobiť a vyhodiť informáciu a budem produkovať ďalšiu informáciu. Áno, sú aj také. A tomu sa hovorí žltá žurnalistika alebo bulvár. Ale nechcem túto oblasť rozvíjať ani sa nikoho dotknúť.
Takže dôležitá pripomienka pri pozeraní sa ako na celok na tento zákon je, treba sa pozrieť na vyváženosť povinností a zodpovednosti práv a slobôd, ale každého účastníka toho informačného reťazca, nielen teda vydavateľa, nielen toho, kto tieto informácie spracúva, ale aj toho, kto ich konzumuje. A tak sa pýtam, či teda je to nejaká búrka v pohári vody alebo si musíme cvičiť nejaké názorové alebo politické svaly, keďže verím, že pre odborníkov, pokiaľ berú naozaj striktne do úvahy odbornosť a právnosť prostredia, v ktorom sa nachádzame, pre takýto prístup je to podľa mňa zrozumiteľné a jasné. Chcem preto ubezpečiť, že ani Slovenská národná strana, dovolím si povedať, ani vládna koalícia, ani ja osobne nemáme záujem vytvárať nejaký inštitucionálny konflikt s novinármi, s mediálnou obcou. Chcem však poprosiť aj o rešpektovanie legitímneho práva ústavných činiteľov hovoriť o negatívnych javoch a predkladať riešenia, ktoré sú štandardné a objektivizované vo vzťahu a kontextoch, ktoré sú zakomponované v toľko citovaných a stále opakovaných dokumentoch, rezolúciách či judikátoch.
Na jednej strane sa často používa klišé o našej európskej príslušnosti, ale na strane druhej tu už akosi nechceme akceptovať práve tieto skúsenosti predovšetkým a trendy, predovšetkým trend posilňovania plurality názorov a implementovanie práv verejnosti práve z dôvodu vyváženosti práv a povinností a teda subjektu a objektu práva na slobodu prejavu. Tu sa môžeme sporiť, kto je subjektom, kto je objektom, ale jednoznačne to nemôžeme preseknúť, to sú spojené nádoby. A preto od osemdesiatych rokov 20. storočia je trendom v Európe zavádzanie nástrojov aplikácie tohto inštitútu, ktorý sa nazýva právo na odpoveď, pretože sme sa už zhodli, myslím, aj s predrečníkmi, že to kľúčové a meritórne je práve toto, táto bitka o Stalingrad či kurdský oblúk, ako chcete, ktorej výsledok rozhodne o tom finálnom prijatí alebo hodnotení tohto zákona, aj keď takúto redukciu považujem za devalváciu snahy, pretože sú tam zakomponované aj iné práva a, prirodzene, iné mechanizmy a kvôli jednému stromu nevidieť celý les je rovnako nezodpovedné. A práve tým legitímnym zámerom nielen na Slovensku, ale aj v prostredí Európskej únie, a nebola to len tá rezolúcia 74, ale aj tá čerstvejšia z roku 1984, je práve zabezpečiť vynútiteľnosť práva aj na opravu a aj na odpoveď. Preskočím, ak dovolíte, už toľko citované krajiny, kde existuje v akej sile, ale musím spomenúť príklad, ktorý som naznačil vo faktickej poznámke, z Česka, keďže už môžeme sa porovnávať a tieto zákony svojou konštrukciou sú naozaj veľmi podobné. Aj tam došlo na poslednú chvíľu k istým korektúram. Rovnako to bolo po masívnych výstupoch rôznych strojcov negatívnych javov, ktoré sa vraj objavia po prijatí toho zákona, a rôznych scenárov grafomanov. Ale známy publicista a mediálny pedagóg povedal, že "od začiatku išlo o boj záujmových skupín, ktorý bol celkom účelovo maskovaný obavami o slobodu tlače". Môžeme len poďakovať za takúto úprimnosť českému kolegovi. A aj tam v Česku bol práve tým kľúčovým bojiskom inštitút práva na odpoveď. Vieme, ako to dopadlo. Vieme, že nejaké ohrozenie tlače nehrozí ani nie je v Českej republike. A zas budem polemizovať, ale ja si myslím, že spoločenské prostredie aj vzhľadom na tú spoločnú históriu je podobné nášmu. Takže ja by som nemaľoval čerta na stenu a nechal by som naozaj štandardnú aplikačnú prax na implementovanie v praxi tohto štandardného mechanizmu.
Na druhej strane sme tu počuli predrečníka, ale ja sa chcem vyhnúť nejakej striktnej politizácii, ale je to len taká malá odbočka na predrečníka, ktorému bolo vytýkané, že akosi elegantne preskočil tie päťdesiate a ďalšie roky. Tak sa teda opýtam aktuálne: Ak päťdesiate, šesťdesiate, sedemdesiate roky neobsahovali právo na odpoveď a žili sme v totalitnom prostredí, ak to teda tento inštitút neobsahoval a žili sme v totalitnom prostredí, ako chápať snahu neimplementovať tento demokratický výdobytok v čase slobody do aktuálneho nového zákona? To nechám ako otvorenú otázku.
Dovolím si a budem korektný, neuzavriem to. Ale napriek tomu sa opýtam: Boli by sme ochotní legalizovať nepriznanie práva verejnosti? Toto chceme, nepriznať právo verejnosti? Totiž otázka nestojí, či má byť právo na odpoveď, do akej miery, nebudeme si tu predsa filozoficky vykladať hodnoty pravdy, jej relatívnosti, kontextovosti a ďalších otázok. To nechajme na odborníkov, oni sa s tým vysporiadajú, primárne je, či chceme priznať alebo nepriznať práva verejnosti. Ak ich chceme priznať, cesta je otvorená vrátane toľko diskutovaného a kritizovaného § 8. Princíp tohto paragrafu, dokonca to môžem povedať o dvoch paragrafoch, je rovnosť zbraní, keďže sme zákonodarcovia, mali by sme rozmýšľať aj v týchto kategóriách, to znamená bez dodatkov či dodatočného komentovania umožniť recipientovi uplatniť svoju spätnú väzbu a svoje právo na informácie. Neskôr vysvetlím aj, prečo je to tak. Okrem iného zaväzuje istým spôsobom, relatívnym, k takémuto konaniu aj už mnou citovaný etický kódex Slovenského syndikátu novinárov. Nemal by mať tzv. redakčný chvost. Redakcia alebo redaktor by nemal mať predstih pred reagujúcou verejnosťou.
No a potom ten druhý princíp je neodkladnosť. To znamená efektívne presadenie nároku na odpoveď. Totiž už sme tu mali rôzne citované normy, zákony aj z minulého storočia. No čo je z toho, že u nášho jedného suseda sú obrovské práva, keď v praxi vám menovaná predstaviteľka istej samosprávy povie, že hold, ale v praxi to nemá nijakú účinnosť, môžeme si to tak zavesiť akurát do vitrínky alebo na nástenku? Chceme ako zákonodarcovia rešpektovať takýto stav, síce len zatiaľ práva na opravu, ale s priemernou dĺžkou uplatnenia legitímneho práva našich občanov 5, 6, 7, 8 rokov? S týmto sme spokojní? A vinu prenecháme na iný orgán, súdy? Myslím, že to je nezodpovedné, pretože my máme cestu, ako riešiť tento stav. A práve nielen princípy dva ďalšie, ktoré k právu na opravu v tomto zákone pribúdajú, a to právo na odpoveď a dodatočné oznámenie, rozširujú naozaj možnosti verejnosti byť aktívnym účastníkom, pokiaľ naozaj, a striktne je to v zákone povedané, sú dotknuté jej práva alebo česť či dobré meno právnickej osoby, aby verejnosti podali nocionálnym charakterom objektívne to, čo za pravdu považujú. Teda pravdu stále hľadáme. Ja neviem, kto objavil úplnú pravdu. Boli tu takí, ktorí tvrdili, že iba oni majú pravdu, ale myslím, že my sme takí skromnejší. Či sú tu takí? (Odpoveď z pléna.) Dobre, tak ich nemenujme. Vedieme proste jednoducho diskusiu. Čiže právo verejnosti sa umožňuje použiť aj v prípade, čo je logické, ak aj informácia bola relatívne pravdivá. Ale uvažujme o možnostiach. Recipientovi sa neposkytuje priestor reakcie na hodnotiace súdy, ale len na faktické. S tým asi všetci súhlasíme. Súčasne sa mu zužuje reakcia výlučne len na skutkové tvrdenia, tak ako je to napr. v spolkovom zákone Severného Porýnia-Vestfálska. Tam sa recipient označuje ako dotknutý určitým skutkovým tvrdením. Oni sa vyhli tomu filozofovaniu, čo je pravdivé a čo je nepravdivé. Vnímajú ho ako dotknutého a dotknutý má vždy právo reagovať alebo byť vypočutý. To je zas druhá právna zásada, ktorú by sme nemali obísť, každý má právo na vypočutie aj na stránkach tlače, oprávnenému subjektu v práve na odpoveď sa transparentne limituje aj možný rozsah odpovede na primeraný. Keby sme išli niektorým systémom, francúzskym, mali by sme tam dvesto riadkov, preboha, minimum by ich muselo byť 50. To tiež nechceme. Alebo pôjdeme tým nemeckým? Tam je adekvátny priestor ten istý. Alebo poďme do demokracie tatíčka Masaryka. Tam bol primeraný priestor minimálne dve strany, plus tretia strana bola neobmedzená, ale už bola spoplatnená ako inzercia.
K lehotám ešte, aby sme si uvedomili, kde sa vlastne nachádza okolie, keď niektorí hovorili, že nie každý číta extenzívne a nie tak možno rýchlo, aby si uvedomil, či jeho česť, práva a slobody a tak ďalej boli poškodené a aby do 30 dní vedel povedať faktmi tú svoju pravdu. Ja nepodceňujem našich čitateľov ani verejnosť, myslím, že 30 dní je dostatočných na to, aby zrozumiteľne vydavateľovi doručili svoju žiadosť. Čiže tá poznámka podľa mníchovského vrchného súdu, je to v Bavorsku 6 hodín, pričom vydanie konkrétneho periodika nemusí byť uzavreté. Inak povedané, ak ešte stále nie je v tom dni totálna uzávierka, ak ste dokonca ešte v tlači, môže prísť a zakomponovať túto odpoveď do predmetného vydania, pretože polčas rozpadu tejto zlej informácie je kľúčový, pretože inak potom efektnosť zaniká. V Hamburgu boli trošku liberálnejší. Tam to dali na 21 hodín a my tu máme nejaký des z 30 dní. Tak tomu naozaj už potom nerozumiem. A navyše u nás na rozdiel od tlačového zákona citovanej spolkovej krajiny sa to nevzťahuje aj na úrady, pretože tam podľa § 11 to môžu byť aj úrady, a, v dikcii je to vysvetlené, aj politické strany, ministerstvá a vládu a dokonca aj parlament. Nemecko je predsa demokratickou krajinou, tak asi im to nebudeme vyčítať. Takže vidíte, že ak by sa chcel naozaj niekto inšpirovať možnosťami, ako tento inštitút zneužiť, tak stačilo, keby okopíroval len tlačový zákon Severného Porýnia-Vestfálska. No ale to by bolo asi potom hromobitie na Slovensku.
Takže oceňujem, že tento zákon ide tou zlatou strednou cestou a že aj v tomto druhom čítaní sú pozmeňujúce návrhy, ktoré majú racionálne jadro, preto ocením predkladateľa, že sa rozhodol vypustiť § 6, ide o pokuty, ktoré minulá vláda zaviedla. A pokiaľ mi bude umožnené, verím, že o chvíľu vám si dovolím prečítať aj ja jeden pozmeňujúci návrh, ale kým tak urobím, dámy a páni, ešte si dovolím poukázať na niektoré fakty, pretože náš čas je vzácny. A ja si cením rovnako vašu pozornosť sledovania a počúvania, a preto sa snažím vám hovoriť väčšinou tie fakty a argumenty, aby sme vzájomne obohatili.
A keďže sa naša diskusia nesie výlučne v tej fundamentalistickej rovine pravdivosti, tak som si prečítal článok v Právnych rozletoch č. 6 z roku 1999 od Moniky Rahin z Kolína práve pri hodnotení českého návrhu zákona, kde uvádza táto expertka, že nepodstatná je pravdivosť alebo nesprávnosť skutkového tvrdenia. Čiže ona ide až pri hodnotení podobného mechanizmu do takého možno extrému alebo nepredstaviteľnosti, že nie je podstatná dokonca ani pravdivosť. A naozaj je to tak, pretože podľa tohto uhla pohľadu a pri názore výrokov nemeckého ústavného spolkového súdu "ide pri práve na odpoveď iba o realizáciu práva dotknutého vyjadriť sa k verejnosti, na ktorú sa obracalo rovnako pôvodné tvrdenie, a teda nezávisle od objektívnej pravdy". Toto tvrdenie ústavného nemeckého súdu je z roku 1983 čiže úplne iný uhol pohľadu na problematiku. Čiže ak máme A, pričom niekto so svojou informáciou sa obráti na verejnosť, má právo dotknutý sa obrátiť rovnakým spôsobom k tej istej adresnej verejnosti. Prečo by sme to mali neumožniť aj na Slovensku? Áno, možno budete namietať, že ide o nemeckú precíznosť, tá by nám možno nemala byť vzorom, ale na druhej strane predsa len aspoň kvôli argumentácii poviem, u vydavateľa ani u dotknutej osoby tam neplatí domnienka pravdy. Zopakujem, domnienka pravdy tam nie je rozhodujúca, Wahrheits Vermutung, špeciálne pre pani poslankyňu Vašáryovú, ktorá občas cituje v nemeckom jazyku. Čiže, zopakujem to, aby nedošlo k nesprávnemu prekladu, ide o domnienku pravdy. Takže podľa citovaného spolkového tlačového zákona, ale takých zákonov je tam, samozrejme, viac, existuje povinnosť vydavateľa zverejniť protikladnú verziu. Oni nešpekulujú o tom, či je to pravdivé, čo všetko tam je, či nejaká vata tam je uvedená, pre nich je primárne uverejniť protikladnú verziu a prispieť tak k pluralite informácií. Niekto sa boji plurality informácií? Veď verejnosť nie je blbá. Ona vie, že keď poviete, že slnko je zelené, že máte nepravdu, aj keď možno budete mať uplatnenú odpoveď. (Hlas v sále.) A sme tam, pri tej relatívnosti. Dobre, takže skončíme tú polemiku o tom, čo je pravdivé, a dáme pozmeňujúci návrh presne tak.
Takže, dámy a páni, najskôr úvod k pozmeňujúcemu návrhu, samozrejme, pretože keď som si prečítal pôvodné znenie § 4 ods. 1, ktorého prvá veta hovorí, že vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní zachovať mlčanlivosť o pôvode alebo obsahu informácií a tak ďalej, tak som si predstavil, čo by sa mohlo diať v praxi. A okrem legitímnosti cieľa, keďže tu máme povinnosť zadefinovanú ochraňovať zdroj presne v duchu judikácie Európskeho súdu, ak by sme to dotiahli do konca a umožnili by sme aj totálnu ochranu obsahu informácií, tak sa pýtam, aká by bola práca novinára a aký by bol výstup médií, keby síce dostal informáciu, ťaživú, chcel by ju dať verejnosti, no ale nemohol by to urobiť. Bol by akýmsi spovedníkom občanov, ktorí nedôverujú možno súdom, ale ktorí sa radi zverejnia novinárovi. A bolo by možné v istých prípadoch zablokovať vlastne fungovanie médií a poslanie novinára. Preto môj návrh je v súlade s odporúčaním č. 7 z roku 2000 Výboru ministrov Rady Európy, že ochrana zdroja informácií novinára vytvára základnú podmienku pre novinársku prácu rovnako ako sloboda tlače, ale zdôrazňujem zdroj informácie, čiže chrániť fyzickú osobu. Ale súčasne by naša úprava mala byť dostatočne flexibilná na to, aby sme neznemožnili samotnú prácu narábať s obsahom informácie, samozrejme, do tej miery, aby nebolo spätne možné v prípade zverejnenia aj obsahu informácie identifikovať tento zdroj.
Takže pokúsim sa predniesť ten šalamúnsky pozmeňujúci návrh. Čiže, dámy a páni, dovoľte mi predniesť pozmeňujúci návrh.
Po prvé k čl. I § 4. V § 4 odsek 1 znie: "Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve a o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informácie poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb: s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä obrazovými záznamami, zvukovými záznamami a zvukovo obrazovými záznamami, na základe ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby, ktorá informácie poskytla, sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k odhaleniu totožnosti zdroja informácií."
Odôvodnenie tohto som povedal. Takže máte ho tak či tak rozdaný v laviciach.
Po druhé k čl. IV. V čl. IV bode 1 za § 15a sa vkladajú § 15b a § 15c, ktoré znejú:
"§ 15b Právo na informácie. Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom, sú povinné na základe rovnosti poskytovať vysielateľovi informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti. Tým nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného predpisu21d)."
"§ 15c Ochrana zdroja o obsahu informácií.
Odsek 1: "Vysielateľ je povinný zachovávať mlčanlivosť zo zdroja informácií získaných na zverejnenie spravodajských programov a publicistických programov a o obsahu informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická osoba, ktorá informácie poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích osôb: s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä obrazovými záznamami, zvukovými záznamami a zvukovo obrazovými záznamami, z ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby, ktorá informácie poskytla, sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k odhaleniu totožnosti zdroja informácií."
Odsek 2: "Vysielateľa môže od povinnosti podľa odseku 1 oslobodiť udelením súhlasu len fyzická osoba, ktorá informácie poskytla. Po smrti tejto osoby platí právo udeliť súhlas blízkych osobám a ak ich niet, povinnosť podľa odseku 1 zaniká."
Odsek 3: "Povinnosť podľa odseku 1 sa vzťahuje aj na zamestnanca vysielateľa. Táto povinnosť mu zaniká, ak povinnosť podľa odseku 1 zanikla pre vysielateľa. Za rovnakých podmienok sa povinnosť odseku 1 vzťahuje aj na inú osobu, ktorá informácie podľa odseku 1 poskytne vysielateľovi na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu s vysielateľom, ktorým sa táto osoba zaväzuje profesionálne poskytnúť informácie podľa odseku 1 vysielateľovi."
Odsek 4: "Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu."
Odsek 5: "Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na oznamovaciu povinnosť vysielateľa v súvislosti s propagáciou podľa osobitného predpisu21e)."."
Poznámky pod čiarou o odkazom 21d a 21a znejú: "21d) Napr. zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností, o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov, napr. zákon o slobode informácií v znení neskorších predpisov, § 20 zákona Národnej rady č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve, § 80 zákona Národnej rady č. 171/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 23 zákona Národnej rady č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe. 21e) Napr. § 19 ods. 2 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní, o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov."
Koniec citátov a pozmeňujúceho návrhu.
Len to stručne odôvodním. Keďže vstupujeme do iného precizovania v § 4, musíme otvoriť aj zákon o vysielaní a retransmisii č. 308/2000 Z. z. A toto v čl. IV bode 2 bola citácia nového znenia práve spomenutého zákona o vysielaní a retransmisii z rovnakého dôvodu, na jednej strane posilnenia ochrany totožnosti zdroja informácie súčasne upresnením rozsahu chráneného obsahu informácie.
Dámy a páni, ja vám ďakujem za vašu pozornosť a teším sa na spoluprácu pri schvaľovaní pozmeňujúcich návrhov.