Ľ. Martinák, poslanec: Pán predsedajúci, v rozprave... (ruch v sále)...

P. Paška, predseda NR SR: Poprosím vás, kolegyne, kolegovia, venujte pozornosť spravodajcovi.

Ľ. Martinák, poslanec: Pán predsedajúci, v rozprave som vystúpil ako jediný ja, pričom som podal procedurálny návrh, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona.

Dajte, pán predseda, prosím, hlasovať o mojom procedurálnom návrhu.

P. Paška, predseda NR SR: Hlasujeme o návrhu, aby sa nepokračovalo v rokovaní o návrhu zákona.

(Hlasovanie.) 132 prítomných, 75 za, 55 proti, 2 nehlasovali.

Tento návrh sme schválili a nebudeme ďalej pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona.

Pán poslanec Horváth uvedie hlasovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Júliusa Brocku a Ivana Štefanca na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Je to tlač 722.

Máte slovo, pán poslanec.

Z. Horváth, poslanec: Ďakujem za slovo. Nakoľko v rozprave neboli podané žiadne procedurálne návrhy, prosím, pán predseda, dajte hlasovať o tom, že predmetný návrh zákona Národná rada Slovenskej republiky prerokuje v druhom čítaní.

P. Paška, predseda NR SR: Hlasujeme o návrhu postúpiť návrh zákona do druhého čítania.

(Hlasovanie.) 133 prítomných, 56 za, 3 proti, 73 sa zdržalo, 1 nehlasoval.

Konštatujem, že sme návrh nepostúpili do druhého čítania.

Dámy a páni, odhlasovali sme všetky prerokované body programu. Ešte predtým, ako budeme po krátkej prestávke pokračovať v prerušenom rokovaní, dovoľte, aby som vás informoval, že delegácia pod mojím vedením odchádza o chvíľočku do Viedne, kde si s rakúskymi kolegami a s pani predsedníčkou Prammer pripomenieme 160. výročie vzniku prvej Slovenskej národnej rady.

V súvislosti s tým chcem požiadať, budeme po obedňajšej prestávke pokračovať v rokovaní o 14.00 hodine programom, tak ako sme ho schválili koncom, teda v piatok, to znamená o 14.00 hodine pôjde informácia pána ministra zahraničných vecí, za tým pôjde návrh pánov poslancov o prijatí vyhlásenia k situácii v Zakaukazsku Gruzínsku, bude spojená rozprava a potom budeme pokračovať poslaneckými návrhmi pána poslanca Gaburu. Tak sme si to odsúhlasili v piatok.

Chcem zároveň požiadať, aby sme o 16.00 hodine prerušili rokovanie a aby mohlo pokračovať poslanecké grémium a len čo sa vedenie vráti z Viedne zo spomienkovej slávnosti, budeme pokračovať normálne v rokovaní a o 17.00 hodine budeme hlasovať o prerokovaných bodoch. Ďakujem pekne. Teraz kratučká prestávka a po nej budeme pokračovať v prerušenej rozprave.

Ešte pán predseda výboru Burian.

J. Burian, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Poprosím členov výboru pre financie, rozpočet a menu, aby o 12.00 hodine, aby sa teda zastavili vo výbore pre financie, rozpočet a menu. Budeme mať výbor, na ktorom chceme prerokovať zákon, ktorý bol v skrátenom legislatívnom konaní. Ďakujem pekne.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán poslanec Fronc. Pán poslanec Fronc, chcete? Nie. Pán poslanec Fronc je písomne prihlásený, už stratil svoje poradie, takže pokiaľ po krátkej prestávke, keď sa začne prerušené rokovanie, nebude v sále, bohužiaľ, príde definitívne... Ešte chvíľočku počkáme, či sa mu náhodou nepodarí. Je mimo? Takže (hlasy v sále)...

Budeme pokračovať, dámy a páni, o 11.30 hodine. Dobre? Takže šesť minút. O 11.30 hodine bude pokračovať rokovanie.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Takže, vážené kolegyne, vážení kolegovia, poprosím tých, ktorí majú záujem o priebeh rokovania a zúčastniť sa ho v sále, prosím, aby zaujali miesta v poslaneckých laviciach. Poprosím navrhovateľa a spravodajcu k prerokovávanému bodu programu, aby zaujali svoje miesta, budeme pokračovať.

Ak do tridsať, tak sa ospravedlňujem, takže ešte počkáme dve minútky. Ďakujem pekne za upozornenie.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Dobre, takže ďakujem veľmi pekne. Takže opätovne poprosím pána navrhovateľa aj pána spravodajcu. V doterajšom priebehu prerokovania tohto bodu programe sme fungovali prostredníctvom vystúpení pánov poslancov, ktorí sa prihlásili do rozpravy písomne. Posledný písomne prihlásený je pán Fronc, ale registrujem, nepodarilo sa mu ešte prekonať dopravný problém. Nie je prítomný, takže stráca poradie, presúva sa možnosť vystúpiť po vystúpeniach pánov poslancov, ktorí sa prihlásia ústne.

Takže teraz, vážené kolegyne, kolegovia, otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Registrujem pánov poslancov Palka, Rydla, Rafaja, Mikloška, Gabániovú, Nachtmannovú a pán Fronc sa presúva, nakoniec je možnosť vystúpiť. Tak je to všetko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

Slovo má pán poslanec Palko. Pripraví sa pán poslanec Rydlo.

V. Palko, poslanec: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, svoje vystúpenia majú za sebou všetci tí, ktorí sa prihlásili písomne k zákonu o zásluhách Alexandra Dubčeka. Konštatujem, že písomne sa neprihlásil do rozpravy ani jeden poslanec, ktorý by chcel podporiť zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka. Zdá sa, že je to téma, ktorá až tak veľmi nechytá poslancov za srdce.

Dámy a páni, patrím k tým politikom, ktorí uznávajú, že k mimoriadnym osobnostiam našej histórie patrí zákon o uznaní ich zásluh. Otázkou však je, či medzi takéto osobnosti má byť zaradený Alexander Dubček. Áno, Dubček sa stal symbolom v roku 1968 pre milióny našich ľudí. Skutočne stelesnil nádej na lepší život, na úľavu, nádej na vydýchnutie po strašných rokoch päťdesiatych. Nádej na zmenu. A ľuďom to bolo skoro úplne jedno, aká zmena to bude, lebo čokoľvek by bolo lepšie ako to, čo poznali po roku 1948.

To v podstate ako keby bol argument za zákon. Je však veľa argumentov proti. Môže byť zákonom ocenený človek, ktorý začal stúpať po rebríčkoch moci v 50. rokoch, kedy boli nevinne ľudia popravovaní a väznení. Má byť ocenený zákonom za to, že v 60. rokoch rozpoznal aspoň čiastočne pravdu o komunizme? Veď tisíce ľudí na Slovensku desaťročia pred ním hovorili o komunizme pravdu, a to celú. Ale dobre, ale dobre, niektorí povedia, že aj Šavol sa zmení na Pavla.

Môže byť zákonom ocenený človek, ktorý podpísal moskovské protokoly? Niekoľko dní po hanebnej okupácii svojej krajiny armádami Varšavskej zmluvy, niekoľko dní po tom, čo armády vraždili na uliciach českých a slovenských miest našich občanov. Niekoľko dní po tomto všetkom Dubček svojím podpisom legitimizoval ďalší pobyt týchto vojsk na našom území, legitimizoval okupáciu. Nie všetci jeho kolegovia podpísali. Môže byť takýto človek ocenený zákonom? Ale dobre, nech, niektorí povedia, že chcel zabrániť horšiemu. Takzvanej robotnícko-roľníckej vláde, zástupu ľudí ako Indra, Biľak a ďalším krvavým perzekúciám. Dobre. Sú však veci, ktoré sa ale nijako obísť nedajú.

Po 21. auguste 1968 ľudia za symbol Dubčeka umierali, demonštrovali a čakali, že tento symbol ich bude viesť. Ale už čoskoro v roku 1969 bol symbol Dubček zradený. Kto zradil Dubčeka - symbol? Iste boli to prezident Svoboda, bol to Gustáv Husák a ďalší. Ale medzi ľuďmi, ktorí zradili Alexandra Dubčeka - symbol bol aj Alexander Dubček sám. Toto sa stalo pred očami všetkých ľudí, ktorí majú dnes 50 rokov a viac a môžeme to kedykoľvek dosvedčiť.

Áno, Alexander Dubček z roku 1969 zavrhol Alexandra Dubčeka v roku 1968. V roku 1969 na jar Alexander Dubček vedel, že myšlienka socializmu s ľudskou tvárou bola zlikvidovaná. Vedel už, že nebudú šibenice, nebudú koncentráky, vedel, že ľudia budú iba v úvodzovkách lámaní na pracoviskách, vyhadzovaní z práce a zaháňaní do vnútornej emigrácie. A Alexander Dubček sa tohto smutného procesu zúčastnil. Dobrovoľne spolupracoval na demontáži Pražskej jari salámovou metódou. Jeho odchod z funkcie generálneho tajomníka KSČ na jar 1969 bol politickým odstavením. Bez toho, že by to Dubček pomenoval, prijal funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia.

Spomínam si, vtedy na jar 1969 môj otec počúval Dubčekov prejav v rádiu. "Už to nejako krúti," povedal mi po chvíli. Mal som 12 rokov a pýtal som sa otca, čo to znamená. Vyhral Dubček? Otec mi povedal: "Odstavili ho a on to už všelijako krúti."

Potom prišiel 21. august 1969, prvé výročie okupácie. Komunistická, už normalizačná moc sa pri prvom výročí rozhodla definitívne potlačiť silou všetky spomienky na jar 1968. Na uliciach opäť umierali ľudia, ale tentoraz po zásahu československého Zboru národnej bezpečnosti a Ľudových milícií vyzbrojených okrem obuškov a strelných zbraní aj právnou silou zákonného opatrenia Federálneho zhromaždenia, právnou silou takzvaného obuškového zákona.

Kto podpísal tento zákon? Zákon, ktorý poslúžil potlačeniu všetkých, ktorí ešte z posledných síl chceli nasledovať symbol Dubček. Kto ho podpísal? Bol to predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček. Potom po rokoch povedal, že ten podpis to bol iba administratívny akt. Nuž nie. Po rokoch sa Alexander Dubček stal predsedom Federálneho zhromaždenia opäť. V roku 1991 odmietol podpísať lustračný zákon. Zrejme ten podpis predsedu Federálneho zhromaždenia má aj iný význam, nielen ako administratívny akt. A to prvé výročie augusta ešte nebolo všetko.

Po všetkej tejto hanbe v roku 1969 prišiel ešte rok 1970, keď Dubček odišiel aj z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia do ešte nižšej funkcie za veľvyslanca do Ankary. Šiel tam zastupovať režim komunistickej strany postavený na sovietskych tankoch. Šiel obhajovať totálne popretie symbolu roku 1968, symbolu, ktorým bol on sám.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, je mi to strašne ľúto, je mi to strašne ľúto, ale takéto konanie má svoje meno. Je mi to strašne ľúto, ale meno takéhoto konania je oportunizmus.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, čo zvelebíme prijatím zákona o zásluhách Alexandra Dubčeka? Čo zdvihneme na piedestál? Na piedestál vyzdvihneme princíp prispôsobenia sa, princíp politického prežívania za cenu klamstva. A keby to aspoň bol oportunizmus rafinovaný a inteligentný. Ale my ideme vyzdvihnúť prežívanie hlúpe a naivné. Prežívanie, ktoré beztak skončilo pádom na dno. Pádom bez akéhokoľvek hrdinstva.

Dámy a páni, vyzdvihneme na piedestál princíp poddajnosti? Princíp zlomenia šije národa?

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pred pár dňami sme si pri 40. výročí okupácie uctili na námestiach našich miest pamiatku padlých po 21. auguste 1968. Uctili sme si pamiatku tých, ktorí či už vedome, alebo nevedome, chtiac či nechtiac, ale ktorí sa nezlomili, nesklonili, nepoddali. Ak týmto zákonom vyzdvihneme na piedestál poddajnosť a oportunizmus, znížime hrdinstvo tých, ktorí padli. Nerobme to.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Alexander Dubček má svoje námestie. Stojí na ňom náš parlament. Vonku má svoju bustu. Zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka prináša diskusiu a fakty. Po 40 rokoch emócie už vyšumeli a ostali len tie fakty. A tie fakty, dámy a páni, Dubčekovi príliš nesvedčia. Preto vychádzajúc z týchto faktov Konzervatívni demokrati Slovenska zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka nepodporia. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Rydlo. Po skončení pána poslanca sa nikto neprihlásil s faktickou poznámkou? Poprosím, nie je možné dodatočne sa hlásiť s faktickými poznámkami. Pán poslanec Mikuš s faktickou poznámkou, pán poslanec Richter. Ešte niekto prosím? Nikto, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má poslanec Mikuš.

T. Mikuš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, pán kolega Palko, osobne si myslím, že tvoje hodnotenie osoby Alexandra Dubčeka bolo jednostranné a nemyslím si, že slová "hlúpe" a "naivné prežívanie" boli adekvátne vo vzťahu k tomuto veľkému mužovi našich novodobých dejín.

Ak hodnotíme osobnosť a fakty, mali by sme povedať niečo aj o tom, v akých súvislostiach sa prvýkrát postavil proti moci; nebol sám, mal rodinu, náhodou mi je dopriate poznať jedného z jeho synov vyše 30 rokov, a akým spôsobom sa znovu postavil po ďalších 20 rokoch. Ja si myslím, že práve Dubček je symbolom schopnosti postaviť sa proti moci nie jedenkrát a potom odísť, ale postaviť sa aj druhýkrát.

Ale iné by som chcel ešte povedať. Bavili sme sa aj minule o inej postave našich dejín o Andrejovi Hlinkovi. Tak Hlinka, ako aj Dubček majú miesto v našich novodobých dejinách, aj keď, samozrejme, filozoficky, ideologicky v dejinných súvsťažnostiach patrili niekde inde. Ale obidvaja to boli veľkí muži nášho národa a jednoznačne ja osobne zákon o Dubčekovi podporím. Ale aby sme predišli akýmkoľvek nedôstojným diskusiám aj v budúcnosti, myslím si, že by bolo dobré, keby sme sa všetci zaoberali generálnym zákonom o veľkých osobnostiach našich dejín, aby sme stanovili pravidlá, koho možno zaradiť do panteónu národných hrdinov. Sú tu ďalší, ktorí čakajú na uznanie a je len otázka času, keď niekto s návrhom príde.

Takže, páni, ja by som navrhoval, aby sme boli veľmi citliví vo vzťahu k osobnostiam, ktoré sú, dá sa povedať, pre niektorých z nás posvätné. Hľadajme širší konsenzus.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Teraz má slovo pán poslanec Richter.

J. Richter, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec, ja by som chcel trošku nadviazať na svojho predrečníka, lebo mám trošku taký pocit, že pri hodnotení niektorých ľudí používate také kritérium, ja si ho dovolím pomenovať, od hosana až po ukrižuj ho. Ale život človeka je aj niekde medzitým, a to bez ohľadu na to, či je v politike, alebo v akejkoľvek činnosti, a vy ste zabudli aj na to, že človek sa môže formovať a myslím si, že Alexandra Dubčeka v značnej miere formovalo aj prostredie, vývoj, až dospel do obdobia, keď sa prejavil veľmi statočne. To tu nezaznelo. Veľmi statočne. Ja si myslím, že to vaše vystúpenie bolo až takým prejavom národného masochizmu. Dovolím si povedať takýto výraz, čo sa týka váženia si osobností z minulého obdobia.

Často pri posledných udalostiach sme mali možnosť hovoriť, že národ, ktorý si neváži svoju minulosť, a osobnosti, ktoré túto minulosť tvorili, nemá nárok ani na budúcnosť. Možno sa skúste trošku inak pozrieť, ako ste sa vy osobne aj vaši kolegovia zachovali pri istých rozhodujúcich okamihoch napríklad v tomto parlamente. Keď sa malo hlasovať o tejto republike, keď sa malo hlasovať o Lisabonskej zmluve. Aj toto sú isté kritériá, ktoré je potrebné zvážiť a hodnotiť pri akomkoľvek inom človeku a vidieť aj pozitíva, negatíva možno zo svojich počinov. Ja si osobne myslím, že Alexander Dubček si každopádne zaslúži za to, čo urobil, lebo to nie je len reprezentant ako osoba, on je reprezentantom doby, obdobia, je symbol a z tohto vychádza aj ten návrh, ktorý predkladatelia ponúkajú, a myslím si, že si zaslúži podporu.

M. Číž, podpredseda NR SR: Chce reagovať, pán poslanec? Poprosím obvykle stlačiť to tlačidlo. Poprosím technikov zapnúť mikrofón pánovi poslancovi.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Richter, vy ste sa už tak dojali nad týmto návrhom zákona, že sa už necítite a vám úplne ušli niektoré dosť základné veci. Viete, to nie Konzervatívni demokrati Slovenska odstavili Dubčeka na 20 rokov. To urobila komunistická strana, ktorá potom po istých peripetiách celá vplávala do strany SMER. Tak toto vám nejako úplne ušlo. Preto tieto vaše výlevy prijímam s istými rozpakmi.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Rydlo, pripraví sa pán poslanec Rafaj.

J. Rydlo, poslanec: Ctený pán podpredseda, vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, slávna snemovňa, priznám sa, že sa cítim troška rozpačito a aj citovo nie príliš namieste, aby som pravdu povedal, keď sa hlásim do tejto rozpravy, pretože sa mi pred očami odvíja film počnúc rokom 1968, keď som mal 20 rokov a keď sme po Štefánikovej ulici ako študenti kričali s Dubčekom na čele za Slovensko veselé. Keď som potom zažil na vlastné oči a na vlastnej koži to, čo bola okupácia Slovenska, respektíve Česko-Slovenska a potom, čo som zažil ten masový odchod ľudí v roku 1968 po okupácii, tak sa mi o tom aj veľmi ťažko hovorí, pretože svojho času Dante napísal takú jednu peknú tercínu v Paradise (Raj), kde hovorí, prídite zanechať všetko, čo si ľúbil s najvrelejším citom a opustiť svoju vlasť nie je ani ľahké, ani jednoduché. A mne bolo dopriate to, že som sa do tejto vlasti mohol vrátiť.

Patrím medzi tých, ktorí sa Dubčekovmu fenoménu venovali aj z odbornej stránky. V roku 1978 som spracoval bibliografiu Dubčekovho obdobia z roku 1968, teda bibliografiu takzvanej Pražskej jari, ktorá by sa skôr mala volať Slovenská jar, a pripravil som aj antológiu básní Dvadsiatyprvý, kde po prvý raz sú zhrnutí v jednej básnickej zbierke slovenskí básnici, ktorí napísali verše o 21. auguste 1968.

Skrátka, preštudoval som si aj precítil, kto bol Alexander Dubček. Priznám sa, že som chodil na Hlbokú školu, na základnú deväťročnú školu, čiže 8-ročnú školu svojho času a s Dubčekovými synmi sme voľakedy kopávali aj futbal. Dneska sa to človeku nezdá, ale po 40 rokoch si spomenúť na toto obdobie je naozaj veľmi citové a priznám sa, že ako vari jediný z vás som sa zúčastnil v Bologni na odovzdávaní doktorátu Alexandrovi Dubčekovi, a priznám sa, že som bol vtedy veľmi sklamaný. Sklamaný som bol z toho, čo vtedy Alexander Dubček povedal.

Preto aj keď dneska vystupujem pred parlamentom, budem skôr skeptický a kritický k tejto osobnosti našich dejín, ktorá je osobnosť nepomerne veľká a najmä viac žiari v zahraničí ako, povedzme si to, doma. Ale ak žiari v zahraničí, žiari len v určitých kruhoch takzvanej politickej ľavice.

Nuž, slávna snemovňa, ako občan som rástol a dospieval v čase, keď Alexander Dubček zastával popredné a vysoké stranícke funkcie. Vďaka osobnej perzekúcii pre konfesionálnu príslušnosť a politickú nespoľahlivosť mojich príbuzných a aj mojich rodičov bol som nútený pozorne sledovať politický život a stranícku scénu rokov najmä šesťdesiatych, keď som bol vyrástol z detských plienok.

Napriek tomu nie je mi známy jeden jediný fakt, v ktorom by som si uvedomil, že Alexander Dubček je niekto iný ako všetci funkcionári boľševického razenia, ktorí svojimi primitívnymi deformáciami dokázali skompromitovať jednu z najľudskejších a najšľachetnejších ideológií. To znamená myšlienku socializmu postavenú na celospoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov.

Alexander Dubček bol vo vysokých funkciách, keď na Slovensku vrcholila perzekúcia slovenských cirkevných predstaviteľov; bol vo vysokej straníckej funkcii, keď kardinál Korec dostal na základe absurdných obvinení dlhodobý trest väzenie, keď sa na hraniciach strieľalo, ba vraždilo len preto, že človek chcel odísť.

Je pozoruhodné, že predkladateľov zákona nijako nerušia aktivity Alexandra Dubčeka pred rokom 1967, respektíve 1968. Nech by bol akokoľvek pasívnym členom či tajomníkom a vedúcim tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska a členom vysokých celoštátnych straníckych grémií, to ho nezbaví viny alebo prinajmenšom spoluviny za deformácie, ktoré stáli životy stovky ľudí zastrelených pri pokusoch o útek za hranice a státisícov ľudí, ktorí vďaka kádrovej politike komunistickej strany vedenej Dubčekom nemohli naplno rozvinúť svoje schopnosti.

Jedinou a nespornou zásluhou Alexandra Dubčeka bola ochota stať sa symbolom prerodu nepreroditeľného, reformy nezreformateľného a s odpustením demokratizácie protidemokratického režimu. Poslušne hral úlohu bábky, prepáčte mi za tento výraz, ktorú z úzadia poťahovali za motúziky rôzne záujmové skupiny. Toto pozadie dôverne poznal každý, kto sa venoval troška dejinám socialistického Československa a ja som vedel, že Dubček má nôž na krku. Keby bol čo len o krok uhol, boli by ho odstránili. A možnože táto manipulácia alebo obmedzený intelektuálny potenciál spôsobili, že Dubčekov intelektuálny prínos k reformnému hnutiu bol minimálny. Veľká politická nezrelosť spôsobila, že nedokázal odhadnúť skutočné nebezpečenstvo, ktoré hrozí československému štátu a nedokázal naň včas reagovať.

Jeden štátnik, ktorý na seba preberie zodpovednosť za osud národa, za osud štátu, musí vedieť odhadnúť silový priestor, v ktorom sa jeho krajina pohybuje, musí vedieť odhadnúť, čo mu dovolia ostatní partneri, s ktorými bol spojený radom zmlúv Pacta sunt servanda, aké sú reálne možnosti akéhokoľvek ideologického, politického a hospodárskeho pohybu.

Ak týmto naivným správaním vyprovokoval inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy, ťažko možno označiť jeho životné dielo ako príspevok k slobode národa a nezávislosti štátu.

Pravda, naivnosť a ostentatívnosť, s akou sledoval svoj cieľ, vo mne aj po 40 rokoch vyvolávajú podozrenie, že celý január 1968 bolo veľkolepé divadlo zinscenované KGB, aby sa vytvorila zámienka pre posunutie sovietskych vojsk k západným hraniciam. V tom čase západní spojenci disponovali vyspelou raketovou technikou prvého úderu, na ktorú Varšavská zmluva nemala náležitú odpoveď. Posun sovietskych vojsk na územie Československej socialistickej republiky znovu nastolil strategickú rovnováhu, ktorá bola základom pre Helsinský proces.

Pripisovať Alexandrovi Dubčekovi zásluhy za dokončenie procesu federalizácie, ako to robí dôvodová správa, znamená ignorovať historickú skutočnosť. Po auguste 1968 bol Dubčekov vplyv paralyzovaný a samotný proces federalizácie dokončil ten, kto ho začal, nie Dubček, ale doktor Gustáv Husák. Formulácia dôvodovej správy je v tomto kontexte zavádzajúca.

Po roku 1970 Dubček pokračoval v rovnakej úlohe, akú plnil do augusta 1968. Hral úlohu symbolu umelo vytvoreného komunistami - najprv domácimi, potom zahraničnými. Deformácie socializmu znamenali veľkú ranu európskej sociálnej demokracii, kompromitovali jej snaženie, a preto to bola ona, ktorá sa snažila pripomenúť, že existuje aj ľudská alternatíva boľševického socializmu reprezentovaná Alexandrom Dubčekom.

V skutočnosti ju nikto nepoznal, pretože v priebehu roku 1968 sa ani rodná strana, ani reformní intelektuáli nezmohli na viac ako na nezáväzné táranie o demokratickom klone socializmu. Životnosť tohto deformovaného základu sa prejavuje ešte aj dnes, keď v demokratických podmienkach sa bývalí komunistickí funkcionári snažia učiť národ demokracii. Nech by si sypali koľkokoľvek popola na hlavu, nikto im už neuverí. A napokon ani si ho nesypú.

Čomu slúži táto produbčekovská iniciatíva?

Socializmus boľševického razenia zamoril primnoho mozgov, než aby ho porazila nejaká nežná revolúcia. Tá skutočná demokratická revolúcia sa ešte neuskutočnila a asi sa ani nikdy neuskutoční, pretože naše myslenie nie je vybavené algoritmami, ktoré sú základom sociálnej spravodlivosti, opierajúcej sa o pravdu.

Preto sa postboľševická propaganda pokúsila o prvý trik: dosadiť do nášho historického myslenia deformovaný spoločenský systém, ktorý bol zbavený páchateľov aj obetí. Slovensko by si malo nechať patentovať svoj vynález komunizmu bez komunistov, zločinov proti ľudskosti bez páchateľov a obetí, duchovného teroru bez teroristov a vystrašených.

Pri tomto prepieraní mozgov prišla na rad ďalšia etapa. V tejto etape je hlavným cieľom potvrdiť neosobnosť bývalého režimu. Metodika je jednoduchá: hlavní predstavitelia bývalého režimu, tvorcovia boľševickej ideológie, ktorí po dlhé roky masírovali naše mozgy deformovanými poučkami o vedúcej úlohe tej strany, ktorej ideológmi a hlásnymi trúbami boli, sú etablovaní do vysokých štátnických postov, alebo dostávajú vysoké štátne vyznamenania. Aby táto obludná deformácia získala aj medzinárodné uznanie, sú títo strojcovia mravných a morálnych zvráteností vysielaní dokonca na veľvyslanecké miesta. Tým napomôžu zahraničiu pristúpiť na názor, že to, o čo sa boľševici snažili, bolo správne s výnimkou niekoľkých sprievodných nehôd, ktoré už preboleli. Možno ešte v zahraničí svojim diplomatickým partnerom pripomenú, že nebyť ich zásluh, neboli by mali predstavitelia ich štátov u nás čo privatizovať.

Národná rada podľa mojej optiky by už nemala viac prijímať zásluhové zákony. História vynesie svoj verdikt, kto sa zaslúžil o národ, o štát, o demokraciu - zákony predsa platia s účinnosťou vpred, nie so spiatočnou platnosťou.

M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec, prepáčte, že prerušujem, len je 12 hodín 4 minúty. Chcem sa spýtať, že či...

J. Rydlo, poslanec: Skončím o 5 minút, o 3 minúty skončím.

M. Číž, podpredseda NR SR: Krátko? Tri minúty? Dobre. Tak nech sa páči.

J. Rydlo, poslanec: Prijatie zákona o zásluhách Alexandra Dubčeka je do určitej miery výsmechom do tváre tým tisícom politických väzňov a veriacich, ktorých prízrak červenej posadnutosti pripravil o životy, o slobodu a tisícov občanov, ktorí odišli do emigrácie, z nich som jeden ja.

Zákon o zásluhách Alexandra Dubčeka je akýmsi obradným kadidlom, ktorý má pomôcť zastrieť minulosť oparom nádeje, akú nepochybne Dubček vzbudzoval. V opojení nádeje na zmenu spoločenských pomerov si málokto uvedomil, že tento naivne sa usmievajúci apoštol asi sotva bude mať potenciál pre zrod nového, spravodlivého systému, lebo on nemal ani najmenšieho tušenia o skutočnej demokracii. Podobne ako tí, ktorí dnes presadzujú zákon o uznaní jeho kvalít.

Ak tento zákon prejde, bude zavŕšený proces deformácie slovenského politického myslenia, pretože sa opäť a rozhodujúcim spôsobom zrelativizujú historické fakty a nahradia sa legendami, snami a túžbami, ktoré nemajú s realitou nič spoločné okrem toho, že neprimerane odpovedajú na túžbu slovenského národa po pravde. Len pravda, skutočná pravda dokáže vyliečiť naše myslenie a pripraviť ho pre prijatie kultúry sociálnej spravodlivosti, rovnosti a skutočného bratstva, ktoré kresťanstvo definovalo pred tisícročiami ústami svojho proroka ako lásku k blížnemu.

Adorácia Dubčeka, vyzdvihovanie jeho osoby a umelo vytvorenej charizmy sú len ďalším krokom pri odvádzaní národa od poznania skutočných zdrojov našej duchovnej a sociálnej biedy, snahou o petrifikáciu zásady, že rovnosť je ilúzia, ktorá je nahradená realitou mocenských vzťahov, klientelizmu, ideologického bratstva a triedneho boja.

Nerád som to povedal, ale vďačím sa tým, ktorí ma vypočuli za pozornosť a čo sa vám páčilo, povedzte iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte mne. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Dovoľte mi ešte informovať, že v zmysle jednak schválených vecí, a jednak diskusie v grémiu o 14.00 hodine budeme pokračovať spoločnou rozpravou vystúpením ministra. Je 12.07 hodín, s faktickou poznámkou pán poslanec Mikuš.

T. Mikuš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, nedá mi, aby som nezareagoval, ale prekvapuje ma vaša odvaha. Samozrejme, korektný spôsob, ale vaša odvaha, s akou odsudzujete. A myslím, že ste nepoznali tú realitu, ktorá tu bola. Ja osobne si myslím, že najväčší hrdinovia neboli tí, ktorí odišli, ale tí, ktorí zostali a mlčky bojovali. Lebo mali záväzky iného typu - ako vlastná rodina, vlastné deti.

Ďalšia vec. To hodnotenie, viete, to je, pripadá mi to tak, ako keď niekto hodnotí bitku na druhý deň so zbieraním všetkých udalostí a stáva sa z neho generál. Vie najlepšie čo tí, ktorí boli priamo v boji mali robiť. To si myslím nie je korektné. A už vo vzťahu k Alexandrovi Dubčekovi určite nie.

Absolútne odmietam slovné spojenie "primitívne deformácie" a "naivné prežívanie" v súvislosti s Dubčekom. Je to veľký syn tohto národa, ktorý sa zapísal nielen do dejín, a to ste spochybňovali, slovenského národa, ale zapísal sa určite do dejín všetkých národov a národností Česko-Slovenska a určite aj do dejín európskeho boja o demokraciu. A myslím si, že aj všeľudského boja za slobodu.

Viete, Dubčeka ocenili iní dávno predtým, než sme to dokázali my Slováci. Pripomeniem švédsku demokraciu, pripomeniem Bolonskú univerzitu. A myslím si, že tieto inštitúcie naozaj nemali dôvod zvažovať akékoľvek politické súvislosti alebo, nebodaj, nejaké úzko stranícke hľadiská. Takže myslím si, že by bolo naozaj namieste, keby sme k veľkým mužom pristupovali s úctou a, samozrejme, zodpovedajúcim slovníkom. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Aby sme už teda v logike pokračovali a dokončili prípadne. Chcete reagovať na faktickú poznámku? Zapnite mikrofón pánovi poslancovi Rydlovi, prosím. Ďakujem.

J. Rydlo, poslanec: Pán kolega, aby bolo jasné. Ja ako moja ctená osoba alebo moja milá osoba si váži Alexandra Dubčeka za to všetko, čo v rokoch 1967, 1968 spravil a vykonal. Ale pre jeden strom nemožno nevidieť les. To po prvé.

Mohol by som s vami diskutovať na tému, prečo Bolonská univerzita dala Dubčekovi čestný doktorát. To by bola diskusia sine fine, bez konca.

Ja nemám námietky proti tomu, aby táto snemovňa, keď sa tak rozhodne, prijala zákon, ktorý je tuná navrhovaný. Ja len chcem to, aby sa povedala aj druhá strana.

Ja s vami súhlasím, že som tu nežil, tak o týchto veciach neviem. Ale dovoľte mi, aby som vám povedal, že som si Dubčeka celého preštudoval, preštudoval som si celý reformný proces roku 1968 a som si vedomý toho, čo v tom roku 1968 bolo možné a čo nebolo možné. Pochopiteľne, Dubček mohol v roku 1968 odstúpiť, bol by z neho martýr, tak ako sa hovorilo o prvom slovenskom prezidentovi. Keby bol odstúpil, bol by z neho martýr. Myslím si na túto otázku, že je po 40 rokoch ešte príliš zavčasu odpovedať. Ja si cením Dubčeka, však som býval neďaleko neho na Lermontovovej ulici. Ale musíme povedať toľko, že Dubček je nielen figúra tých rokov 1967, 1968, ale je aj figúra slovenského komunistického hnutia. A toto slovenské komunistické... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Uplynul čas. Ďakujem. Takže prerušujem rokovanie, teda tú informáciu, o 14.00 hodine vystúpi minister zahraničných vecí s informáciou o situácii v Gruzínsku. Zároveň to bude spojené s návrhom vyhlásenia Národnej rady k udalostiam v Zakaukazku, ktorý predložili pán Palko a Minárik. Potom ešte tu máme dva body pána poslanca Gaburu, ktorý požiadal o preloženie kvôli zdravotným ťažkostiam, uvidíme. Ale mal by nárok, aby sme pokračovali poobede. A o 16.00 hodine máme pokračovať druhým čítaním o vládnom návrhu zákona o cenách, ktorý prerokovávame v skrátenom konaní. Takže až po prerokovaní týchto bodov môžeme pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona. Ďakujem pekne. Príjemný obed.

(Prerušenie rokovania o 12.12 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Príjemné popoludnie. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, budeme pokračovať v schválenom programe, tak ako sme oznámili. Dovoľte mi pripomenúť, že skôr ako pristúpime k informácii ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky o situácii v Gruzínsku, že vám chcem pripomenúť, že k tomuto bodu a k návrhu na prijatie vyhlásenia k udalostiam v Zakaukazsku, ktorý podali páni poslanci Palko a Minárik, ktoré majú parlamentnú tlač č. 757, bude spoločná rozprava.

Teraz teda pristúpime k

informácii v zmysle uznesenia Národnej rady ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky o situácii v Gruzínsku.

Slovo má pán minister Kubiš a prosím ho, aby podal informácie.

J. Kubiš, minister zahraničných vecí SR: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som vás informoval o vývoji situácie v Gruzínsku, súčasnom stave, perspektívach ďalšieho riešeniach, ako aj o pozíciách Slovenskej republiky a podniknutých krokoch vlády a slovenskej diplomacie.

Dlhoročný zamrznutý konflikt v súčastiach Gruzínska v Južnom Osetsku a v Abcházsku prerástol 7. až 8. augusta 2008 do otvoreného ozbrojeného konfliktu s účasťou vojenských síl Gruzínska a Ruskej federácie.

Gruzínsko sa po rapídne rastúcich prestrelkách medzi juhoosetskými a progruzínskymi ozbrojenými zložkami rozhodlo s použitím vojenskej sily "znovu nastoliť ústavný poriadok v Južnom Osetsku" (takto sa vyjadrovali niektorí vysokí predstavitelia Gruzínska), kde boli rozmiestnené na základe medzinárodných dohôd mierové sily Ruskej federácie a s ktorými sa dostali vojenské sily Gruzínska do konfliktu.

Následne vojenské sily Ruskej federácie vo výrazne posilnenom počte prekročili administratívne hranice Južného Osetska a Abcházska a zriadili okolo nich nárazníkovú zónu, ako aj ďalšie kontrolné oporné stanovištia, napríklad v okolí prístavu Poty. Len medzinárodné vyšetrovanie, ktoré požaduje Európska únia, môže s plnou dôveryhodnosťou vyjasniť a upresniť, ako strany konali pred konfliktom, ako ku konfliktu došlo a ako prebiehal vrátane akcií, ktoré zapríčinili smrť civilného obyvateľstva, či hrubých narušení ľudských práv pred konfliktom, v jeho priebehu a po doznení hlavných vojenských akcií.

Dnes však je prvotnou úlohou snaha o mierové riešenie vzniknutej situácie a odstránenie jej následkov na základe princípov medzinárodného práva. Medzinárodné spoločenstvo vrátane Slovenskej republiky sa od prvých chvíľ eskalácie konfliktu na území Gruzínska aktívne zapája do tohto procesu.

Základom pozície Slovenska ku všetkým zamrznutým konfliktom bola a je požiadavka plného rešpektovania princípu suverenity a územnej celistvosti v rámci medzinárodne uznaných hraníc jednotlivých krajín, ako aj nepoužitia sily.

Naša zahraničná politika je v týchto otázkach konzistentná a prezentovaná na všetkých úrovniach bilaterálnych aj multilaterálnych rokovaní. Odmietame akékoľvek kroky, ktoré sú v rozpore s týmito princípmi.

Dôsledné dodržiavanie medzinárodného práva je pre Slovensko základným postulátom pri formovaní svojich pozícií, čo sme potvrdili aj naším odmietavým postojom k uznaniu jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova, ako aj v súčasnosti odmietaním jednostranne nezávislosti Južného Osetska a Abcházska i uznaním zo strany Ruskej federácie.

Ako jedna z mála krajín EÚ a NATO, ktorá si v týchto otázkach zachováva konzistentnosť, máme preto aj morálne právo, no i povinnosť dôrazne trvať na rešpektovaní hore uvedených princípov. Je neprijateľné, aby v 21. storočí sa v Európe či vo svete menili hranice krajín jednostrannými krokmi a pomocou či v dôsledku použitia sily alebo nátlaku.

Rusko pritom vidíme ako partnera, a to nielen pre Slovensko, ale aj pre celú Európsku úniu.

V Ruskej federácii tiež nevidíme bezpečnostné ohrozenie naše či našich spojencov. Nebudeme však mlčky tolerovať kroky, s ktorými nesúhlasíme.

Výsledkom intenzívnych aktivít a diplomatických rokovaní prezidenta Francúzska z pozície predsedajúcej krajiny EÚ bol šesťbodový plán riešenia konfliktu Medvedev - Sarkozy, ktorý bol prijatý oboma stranami konfliktu. Jeho hlavnými bodmi sú: nepoužitie sily; definitívne ukončiť vojenské akcie; zabezpečiť prístup pre humanitárnu pomoc; vojenské sily Gruzínska sa musia stiahnuť do svojich základní; vojenské sily Ruska sa musia stiahnuť na svoje pôvodné pozície z obdobia pred vypuknutím bojov až do nástupu medzinárodného mechanizmu musia ruské mierové sily zabezpečovať dodatočné bezpečnostné opatrenia; otvorenie medzinárodných diskusií o modalitách bezpečnosti a stability v Abcházsku a Južnom Osetsku.

Ministri zahraničných vecí krajín NATO tieto kroky EÚ plne podporili, zároveň rozhodli o vytvorení komisie pre spoluprácu NATO - Gruzínsko. Otázka o akčnom pláne členstva pre Gruzínsko však ponechali na rokovanie v decembri presne podľa toho, ako o tomto rozhodol samit NATO v Bukurešti.

Mimoriadny samit EÚ 1. 9. plne podporil tieto aktivity francúzskeho predsedníctva. Vo svojom vyhlásení okrem iného vyzval na implementáciu šesťbodového mierového plánu, ako aj potvrdil pripravenosť poskytnúť nevyhnutnú pomoc na rekonštrukciu Gruzínska vrátane regiónov Južného Osetska a Abcházska. Zároveň bolo dohodnuté pripraviť vyslanie pozorovateľskej misie EÚ do oblasti.

S cieľom dosiahnuť zhodu o krokoch nutných pre uplatnenie šesťbodového mierového plánu prezident Francúzska uskutočnil 8. septembra 2008 spolu s predsedom Európskej komisie pánom Barrossom a vysokým predstaviteľom EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku pánom Solanom rokovania v Moskve a Tbilisi. Výsledkom bola dohoda, že ruská strana stiahne svoje sily z piatich pozorovacích postov na línii POTI - SENAKI v priebehu siedmich dní, čo už aj uskutočnila predčasne. Dohoda ďalej hovorí o úplnom stiahnutí ruských síl z priľahlých zón Južného Osetska a Abcházska do pozícií pred vypuknutím konfliktu. Stiahnutie bolo ruskou stranou podmienené dislokáciou medzinárodných pozorovateľov vrátane minimálne 200 pozorovateľov EÚ do uvedených zón v termíne do 1. októbra 2008. K tomuto termínu majú byť v zmysle dohody stiahnuté rovnako aj gruzínske sily na ich pôvodné pozície. Následne ruská strana do 10 dní stiahne svoje jednotky.

Bolo potvrdené, že pozorovateľské misie OSN (UNOMIG) a OBSE zostávajú naďalej pôsobiť v zmysle platných schém dislokácie a počtu pozorovateľov zo 7. augusta 2008 na území Južného Osetska a Abcházska. Tiež bolo potvrdené, že EÚ ako garant princípu nepoužitia sily aktívne pripraví pozorovateľskú misiu, ktorá doplní už existujúce pozorovacie mechanizmy.

Medzinárodné rokovania o modalitách bezpečnosti a stability v Abcházsku a Južnom Osetsku (šiesty bod mierového plánu) sa začnú 15. októbra 2008 v Ženeve.

Na včerajšom rokovaní ministrov zahraničia krajín EÚ v Bruseli bola dosiahnutá dohoda o spomínanom vyslaní pozorovateľskej misie EÚ. Zároveň boli podporené budúce medzinárodné diskusie v Ženeve. Do pozície zvláštneho predstaviteľa EÚ pre krízu v Gruzínsku bol určený zvláštny predstaviteľ EÚ pre strednú Áziu Pierre Morel, ktorý si ponecháva aj túto funkciu.

Pozície Slovenska sú v otázkach regulovania medzinárodných sporov vyvážené a pragmatické a boli dostatočne odrazené aj v stanoviskách EÚ a NATO. Kroky slovenskej diplomacie budú vždy rešpektovať záväzky vyplývajúce z členstva Slovenska v týchto zoskupeniach a iných medzinárodných organizáciách, najmä OSN. Slovensko je pripravené zúčastniť sa na operáciách v teréne, ktoré sú pripravované v rámci EÚ a OBSE. Nemožno opomínať dôležitosť koordinácie aktivít všetkých zúčastnených, ako sú EÚ, NATO, OBSE a OSN, ale aj regionálnych partnerov.

Vzhľadom na dnešnú situáciu je taktiež dôležité zaujať aktívnejší a otvorenejší prístup k našim východným susedom a rozpracovať posilnenú koncepciu východného partnerstva Európskej únie.

Európska únia sa prevzatím garancie nad dodržiavaním dohodnutých podmienok zo strany Gruzínska stala de facto zodpovednou za bezpečnostnú situáciu v tejto krajine. Slovensko jednoznačne podporuje pripravovanú misiu EÚ v Gruzínsku. Zároveň je dôležité pokračovať v poskytovaní humanitárnej pomoci, ale aj pomoci pri obnove Gruzínska vrátane oblastí Južného Osetska a Abcházska. Slovensko je v tomto angažované a plánuje naďalej byť angažované.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, záverom vás chcem ubezpečiť, že danému problému sme venovali a budeme naďalej venovať zvýšenú pozornosť a v prípade potreby budeme primerane reagovať. O ďalšom vývoji situácie vás budem na základe vašej žiadosti informovať. Ďakujem vám za pozornosť.

Skončil som, pán predsedajúci.